Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 6S/362/2016 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1016202809 Dátum vydania rozhodnutia: 01. 10. 2020 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Andrea Krišková ECLI: ECLI:SK:KSBA:2020:1016202809.3 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave, ako správny súd, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Andrey Kriškovej a členov senátu Mgr. Mariána Degmu a JUDr. Otílie Belavej, v právnej veci žalobcu: Slovak Telekom, a.s., IČO: 35 763 469, Bajkalská 28, 817 62 Bratislava, proti žalovanému: Úrad pre reguláciu elektronických komunikácií a poštových služieb, IČO: 42 355 818, Továrenská 7, 828 55 Bratislava, za účasti: 1. SWAN, a.s., IČO: 47 258 314, Landererova 12, 811 09 Bratislava, 2. BT Slovakia s.r.o., IČO: 35 787 082, Dvořákovo nábrežie 4, 811 02 Bratislava, 3. Energotel, a.s., IČO: 35 785 217, Miletičova 7, 821 08 Bratislava, zast.: ius aegis s.r.o., advokátska kancelária, Nedbalova 12, 811 01 Bratislava, 4. MegaVox, s.r.o., IČO: 35 799 676, Kutlíková 17, 851 02 Bratislava, 5. Orange Slovensko, a.s., IČO: 35 697 270, Metodova 8, 821 08 Bratislava, 6. Slovanet, a.s., IČO: 35 954 612, Záhradnícka 151, 821 08 Bratislava, zast.: SVITOK a spol., s. r. o., advokátska kancelária, Tomášikova 23/C, 821 01 Bratislava, 7. SWAN Mobile, a.s., IČO: 35 680 202, Landererova 12, 811 09 Bratislava, 8. UPC BROADBAND SLOVAKIA, s.r.o., IČO: 35 971 967, Ševčenkova 36, 851 01 Bratislava, 9. Železnice Slovenskej republiky, IČO: 31 364 501, Klemensova 8, 813 61 Bratislava, o preskúmanie zákonnosti postupu a rozhodnutia žalovaného č. 33/PÚ/2016 zo dňa 01.02.2016, jednohlasne, takto r o z h o d o l : Krajský súd v Bratislave napadnuté rozhodnutie žalovaného Predsedu Úradu pre reguláciu elektronických komunikácií a poštových služieb č. 33/PÚ/2016 zo dňa 01.02.2016 ako aj rozhodnutie Úradu pre reguláciu elektronických komunikácií a poštových služieb Číslo: 2876/OER/2015 zo dňa 23.09.2015 zrušuje a vec vracia Úradu pre reguláciu elektronických komunikácií a poštových služieb na ďalšie konanie. Krajský súd v Bratislave priznáva žalobcovi voči žalovanému právo na úplnú náhradu trov konania, o výške ktorej rozhodne správny súd po právoplatnosti tohto rozsudku samostatným uznesením. Krajský súd v Bratislave pribratým účastníkom právo na náhradu trov konania nepriznáva. o d ô v o d n e n i e : I. Konanie a rozhodnutia správnych orgánov 1. Z obsahu administratívneho spisu súd zistil, že žalobca podal dňa 30.11.2007 žiadosť o úhradu čistých nákladov vzniknutých pri vykonávaní povinností univerzálnej služby podľa § 53 ods. 1 zákona č. 610/2003 Z.z. o elektronických komunikáciách (ďalej aj ako „zákon o elektronických komunikáciách“). V žiadosti žalobca požadoval úhradu čistých nákladov za roky 2005 a 2006 spolu vo výške 78,8 mil. Eur. O žiadosti žalobcu rozhodol Úrad pre reguláciu elektronických komunikácií a poštových služieb, Odbor ekonomickej regulácie (ďalej aj ako „prvostupňový orgán“) dňa 02.10.2009 rozhodnutím č. 2391/14/2009, ktorým žalobcovi priznal kompenzáciu vo výške 25,1 mil. Eur. Proti tomuto rozhodnutiu podal žalobca rozklad, v ktorom namietal, že týmto rozhodnutím prvostupňový orgán obmedzil jeho práva vyplývajúce zo zákona. O rozklade žalobcu rozhodol Predseda Úradu pre reguláciu elektronických komunikácií a poštových služieb (ďalej aj ako „predseda“) rozhodnutím č. 25/01/2010 zo dňa 28.04.2010 tak, že rozhodnutie prvostupňového orgánu č. 2391/14/2009 zo dňa 02.10.2009 zrušil a vec vrátil prvostupňovému orgánu na nové prejednanie a rozhodnutie. 2. Prvostupňový orgán následne konanie o žiadosti žalobcu prerušil rozhodnutím č. 441/14/2010 zo dňa 30.06.2010, nakoľko na základe podnetu žalobcu si Generálna prokuratúra SR vyžiadala spisový materiál vzťahujúci sa k veci. Prokurátor Generálnej prokuratúry SR proti rozhodnutiu predsedu č. 25/01/2010 zo dňa 28.04.2010 podal protest pod č. VI/1 Gd 249/10-10 zo dňa 20.10.2010, v ktorom namietal nesprávne právne posúdenie veci prvostupňovým orgánom, ktorý pri posudzovaní žiadosti žalobcu postupoval len podľa vyhlášky č. 501/2004 Z.z. o zriaďovaní a spravovaní osobitného účtu univerzálnej služby a o súvisiacich podrobnostiach (ďalej aj ako „vyhláška“). Predseda úradu vyhovel protestu prokurátora a protestom napadnuté rozhodnutie zrušil a nahradil ho novým rozhodnutím č. 73/01/2010 zo dňa 03.12.2010, ktorým pôvodné rozhodnutie prvostupňového orgánu č. 2391/14/2009 zo dňa 02.10.2009 opätovne zrušil a vec vrátil na nové prejednanie a rozhodnutie. Prvostupňový orgán zaviazal pri posudzovaní žiadosti žalobcu postupovať nielen podľa vyhlášky, ale podľa § 53 zákona o elektronických komunikáciách. 3. V následnom správnom konaní vydal prvostupňový orgán rozhodnutie č. 54/14/2011 zo dňa 31.01.2011, ktorým rozhodol tak, že žalobcovi nárok na úhradu čistých nákladov vzniknutých pri poskytovaní univerzálnej služby za roky 2005 a 2006 nevznikol. Proti tomuto rozhodnutiu prvostupňového orgánu podal žalobca rozklad, o ktorom rozhodol predseda rozhodnutím o rozklade č. 09/01/2011 zo dňa 06.04.2011 tak, že rozklad žalobcu zamietol a rozhodnutie prvostupňového orgánu č. 54/14/2011 zo dňa 31.01.2011 potvrdil. Žalobca podal na Najvyšší súd SR žalobu o preskúmanie uvedených rozhodnutí správnych orgánov oboch stupňov, o ktorej najvyšší súd rozhodol rozsudkom sp. zn. 6Sž/13/2011 zo dňa 29.02.2012 (ďalej aj ako „rozsudok NS SR“) tak, že napadnuté rozhodnutia zrušil a vec vrátil prvostupňovému orgánu na ďalšie konanie. Najvyšší súd SR po preskúmaní veci dospel k záveru, že žalovaný v danom prípade nepostupoval náležite v intenciách relevantných právnych noriem ako ani v intenciách výkladu článkov smernice Európskeho parlamentu a Rady č. 2002/22/ES z 07.03.2002 o univerzálnej službe a právach užívateľov týkajúcich sa sieti a služieb elektronických komunikácií (ďalej aj ako „smernica“) Európskym súdnym dvorom (ďalej aj ako „ESD“), čo malo za následok nesprávne posúdenie veci a nedostatočne zistený skutkový stav. 4. Prvostupňový orgán následne žalobcu opakovane požiadal o doplnenie žiadosti. Pred rozhodnutím vo veci si prvostupňový orgán zaobstaral správu o poskytnutých službách a odporúčania - USO 2005 a 2006 od ekonomického poradcu PricewaterhouseCoopers Slovensko, s.r.o., a to na základe zmlúv uzavretých s uvedenou spoločnosťou, predmetom ktorých bola analýza vstupov a výpočtov nákladov spojených s poskytovaním univerzálnej služby v rokoch 2005 a 2006, odporúčania pre výpočty v budúcnosti, resp. poskytovanie poradenskej služby pri vyčíslení čistých nákladov podniku poskytujúceho univerzálnu službu za roky 2005 a 2006. Na základe zaobstaraných podkladov vydal prvostupňový orgán dňa 25.04.2013 rozhodnutie č. 235/OER/2013, ktorým o žiadosti žalobcu rozhodol tak, že žalobcovi podľa § 53 zákona o elektronických komunikáciách nevznikol nárok na úhradu zistených čistých nákladov vzniknutých pri vykonávaní univerzálnej služby v rokoch 2005 a 2006, pretože jej poskytovanie nebolo pre žalobcu neprimeraným zaťažením. Po rozklade žalobcu vydal predseda rozhodnutie o rozklade č. 204/PÚ/2013 zo dňa 09.08.2013, ktorým rozhodnutie prvostupňového orgánu č. 235/OER/2013 zo dňa 25.04.2013 pre nedostatočné odôvodnenie zrušil a vec mu vrátil na nové prejednanie a rozhodnutie. 5. V ďalšom konaní si prvostupňový orgán zaobstaral údaje o tržbách za telekomunikačnú činnosť a retransmisiu za obdobie rokov 2005 až 2012 a údaje o počte bytových a nebytových prípojok k 31.12. rokov 2005 a 2006. Prvostupňový orgán posúdil možné účastníctvo iných podnikov v správnom konaní a priznal postavenie účastníkov správneho konania pribratým účastníkom. Následne vydal dňa 23.09.2015 rozhodnutie č. 2876/OER/2015, ktorým rozhodol o žiadosti žalobcu vo veci úhrady čistých nákladov za poskytovanie univerzálnej služby za roky 2005 a 2006 tak, že žalobcovi nevznikol podľa § 53 zákona o elektronických komunikáciách nárok na úhradu čistých nákladov vzniknutých pri vykonávaní univerzálnej služby v rokoch 2005 a 2006, pretože jej poskytovanie nebolo pre žalobcu neprimeraným zaťažením. Po rozklade žalobcu, ktorého argumentačným základom boli žalobné dôvody, vydal predseda napadnuté rozhodnutie zo dňa 01.02.2016, ktorým rozklad žalobcu zamietol a rozhodnutie vydané v prvom stupni č. 2876/OER/2015 zo dňa 23.09.2015 potvrdil. Odôvodnenie napadnutého rozhodnutia je obdobné ako vyjadrenie k žalobe a detailnejšie sa súd k jednotlivým jeho častiam vyjadril nižšie. II. Žaloba 6. Žalobca považoval rozhodnutia vydané v oboch stupňoch za nezákonné, žiadal ich zrušiť a vec vrátiť žalovanému na ďalšie konanie. Mal za to, že žalovaný vec po právnej stránke nesprávne posúdil, jeho rozhodnutie je nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť a vychádza z nedostatočne zisteného skutkového stavu. 7. Nerešpektovanie názoru najvyššieho súdu Žalobca mal za to, že správne orgány oboch stupňov nielenže nerešpektovali právny názor vyslovený najvyšším súdom v rozsudku NS SR, ako aj rozsudku sp. zn. 5Sž/35/2011 zo dňa 19.07.2012, ktorý s týkal žiadosti žalobcu o úhradu čistých nákladov vzniknutých pri vykonávaní povinností univerzálnej služby v rokoch 2007 a 2008 (ďalej aj ako „súvisiaci rozsudok NS SR“), Žalobca má teda za to, že v ďalšom správnom konaní po zrušujúcom rozsudku najvyššieho súdu sa žalovaný nielen že neriadil právnymi názormi najvyššieho súdu vyjadrenými v rozsudku najvyššieho súdu ako aj v súvisiacom rozsudku najvyššieho súdu, ale žalobca postupoval priamo v rozpore s právnymi názormi najvyššieho súdu. Takýto postup žalovaného je podľa žalobcu sám o sebe dôvodom pre zrušenie nielen napadnutého rozhodnutia, ale aj prvostupňového rozhodnutia. Konkrétne prípady, v ktorých sa žalovaný odklonil od záväzného právneho názoru najvyššieho súdu uvádza žalobca v nasledujúcich častiach žaloby. Na tomto mieste žalobca uvádza v stručnosti záväzné právne názory najvyššieho súdu, ktorými sa žalovaný neriadil a v niektorých prípadoch postupoval v priamom rozpore s nimi. Podľa rozsudku najvyššieho súdu mal žalobca povinnosť: a) posúdiť nárok žalobcu podľa práva platného v dobe poskytovania univerzálnej služby b) vypočítať čisté náklady vynaložené na poskytovanie univerzálnej služby pred posúdením, či šlo o neprimerané zaťaženie c) náležité odôvodniť zmenu metodiky posudzovania neprimeraného zaťaženia Podľa súvisiaceho rozsudku najvyššieho súdu mal žalovaný: a) vykonať špeciálnu kalkuláciu čistých nákladov, aby bolo možné určiť, či poskytovanie univerzálnej služby predstavovalo pre žalobcu neprimerané zaťaženie b) vybrať kritériá pre posudzovanie neprimeraného zaťaženia tak, aby voľba kritérií nebola svojvoľná a neodôvodnená c) odôvodniť zvolenú a použitú metodiku pre posúdenie zaťaženia žalobcu tak, aby jeho postup bol transparentný a zrozumiteľný nielen pre odbornú, ale aj laickú verejnosť. d) spoľahlivým spôsobom ustáliť, resp. neustáliť neprimerané zaťaženie žalobcu pri poskytovaní univerzálnej služby Najvyšší súd v súvisiacom rozsudku tiež uviedol nasledovné závery: a) kritériá pre posúdenie neprimeraného zaťaženia žalobcu vybral žalovaný nesprávne, zjednodušene a netransparentne a svojvoľne sa vyhol kalkulácii čistých nákladov na univerzálnu službu b) pri kritériách podielu bytových a nebytových účastníckych prípojok žalobcu na trhu žalovaný nevzal do úvahy náklady na zriadenie pripojenia a prístup k verejnej telefónnej službe, v čoho dôsledku nemohol relevantne posúdiť výdavky napr. na zriadenie a údržbu verejných telefónnych automatov c) 5% hranica významnosti nákladov na celkových nákladoch žalobcu nie je ničím podložená, a preto ju za objektívnu možno len ťažko považovať d) eurokonformný výklad žalovaného sa neriadil judikovaným pravidlom, v zmysle ktorého, sa od národného súdu vyžaduje interpretácia vnútroštátneho práva vo svetle znenia a účelu smernice, aby sa dosiahol (jej) výsledok, ale žalovaný postupoval v podstate opačne e) žalovaný pri svojom rozhodnutí dôsledne nerešpektoval judikatúru Európskeho súdneho dvora k danej problematike a napriek tomu, že na ňu poukazuje, jeho interpretácia je príliš zjednodušená Najvyšší súd v súvisiacom rozsudku skonštatoval, že žalovaný je viazaný právnym názorom najvyššieho súdu vysloveným v súvisiacom rozsudku a uložil mu: a) opätovne posúdiť žiadosť žalobcu o úhradu čistých nákladov na poskytovanie univerzálnej služby b) vybrané kritéria posúdenia neprimeraného zaťaženia žalobcu podrobne odôvodniť a prihliadnuť aj ku všetkým podkladom a námietkam predloženým žalobcom, ktoré žalovaný náležíte vyhodnotí c) vykonať kalkuláciu čistých nákladov v rozsahu potrebnom na posúdenie neprimeraného zaťaženia d) vychádzať dôsledne z právnej úpravy zakotvenej v ustanovení § 53 zákona č. 610/2003 Z. z. a v čl. 12 a čl. 13 smernice o univerzálnej službe a príslušnej judikatúry Európskeho súdneho dvora e) postupovať zákonným spôsobom podľa toho, či spoľahlivým spôsobom ustáli, resp. neustáli neprimerané zaťaženie žalobcu pri poskytovaní univerzálnej služby f) svoje nové rozhodnutie dostatočne podrobne a zrozumiteľne odôvodniť tak, aby zodpovedalo procesnoprávnym i hmotnoprávnym predpisom Nesprávne právne posúdenie veci 8. Žalobca namieta, že vydaním napadnutého rozhodnutia a postupom, ktorý mu predchádzal, bola porušená zásada zákonnosti, v zmysle ktorej správne orgány postupujú v konaní v súlade so zákonmi a inými právnymi predpismi, sú povinné chrániť záujmy štátu a spoločnosti, práva a záujmy fyzických osôb a právnických osôb a dôsledne vyžadovať plnenie ich povinností. Porušenie práva na rozhodnutie podľa relevantnej právnej úpravy. 9. Najvyšší súd v rozsudku NS SR konštatoval, že podľa ústavnej požiadavky má každý právo, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, nárok na úhradu nákladov na univerzálnu službu sa posudzuje podľa právnej úpravy účinnej v dobe poskytovania univerzálnej služby. Pokiaľ teda žalobca uplatnil nárok na úhradu nákladov za poskytovanie univerzálnej služby za roky 2005 a 2006, bolo teda potrebné posúdiť jeho uplatnený nárok na úhradu týchto nákladov podľa práva platného v dobe poskytovania predmetnej univerzálnej služby. Tento záver potvrdzuje aj ustálená rozhodovacia prax Ústavného súdu Slovenskej republiky (IV. ÚS 77/02, III. ÚS 63/06, III. ÚS 203/08, I. ÚS 697/2013), podľa ktorej každý má právo na to, aby sa v jeho veci v konaní pred všeobecnými súdmi rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ v platnom právnom poriadku SR alebo takých medzinárodných zmluvách, ktoré SR ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon. Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy, ktorý predpokladá použitie ústavne súladne interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci. Rovnako poukázal na konštatovanie predsedu v rozhodnutí o rozklade č. 204/PÚ/2013 zo dňa 09.08.2013, podľa ktorého otázky aplikácie relevantných právnych noriem môžu zásadným spôsobom ovplyvniť rozhodnutie o výške kompenzácie a tým aj zasiahnuť do ekonomických záujmov poskytovateľa a dokonca jeho postavenia na trhu. Namietal, že aj napriek uvedeným záverom žalovaný aj naďalej podmieňoval vznik práva žalobcu na úhradu nákladov na univerzálnu službu za obdobie od 01.01.2005 do 31.03.2006 podmienkou existencie neprimeraného zaťaženia. Tento postup podľa žalobcu nemá oporu v zákone o elektronických komunikáciách platnom a účinnom v rozhodnom čase. Dôvodil, že zákon o elektronických komunikáciách v tomto období ani len nepoužíval pojem „neprimerané zaťaženie“ a existencia či neexistencia neprimeraného zaťaženia nepredstavovala ani podmienku a ani relevantnú skutočnosť pre vznik práva podniku poskytujúceho univerzálnu službu na úhradu čistých nákladov, ktoré mu pri výkone úradom uloženej povinnosti vznikli. Skúmanie a hodnotenie existencie neprimeraného zaťaženia žalovaným ako podmienky vzniku nároku žalobcu na úhradu čistých nákladov na vykonávanie univerzálnej služby preto podľa žalobcu nemôže byť nielen rozhodujúcim podkladom rozhodnutia vo veci samej, ale ani súčasťou postupu žalovaného pri posúdení žiadosti o úhradu týchto nákladov. Posúdenie neprimeranosti zaťaženia sa súčasťou zákonnej právnej úpravy, a teda aj zákonného postupu žalovaného pri posudzovaní žiadosti o úhradu čistých nákladov vzniknutých pri vykonávaní univerzálne služby, stalo až od 01.04.2006, teda celkom zrejme až po období, za ktoré žalobca úhradu žiadal a o priznaní či nepriznaní ktorej žalovaný konal a rozhodoval. 10. Poukázal na to, že žalovaný uplatňovanie kritéria neprimeraného zaťaženia aj za obdobie, kedy táto podmienka nebola zakotvená v zákonnej úprave odôvodňuje povinnosťou vykladať vnútroštátne právo v súlade s právom Európskej únie (ďalej len „EÚ“) nepriamou aplikáciou smernice a tiež skutočnosťou, že pojem neprimerané zaťaženie bol uvedený vo vtedy platnej a účinnej vyhláške. Tento prístup žalovaného, ktorý na posúdenie prípadu aplikuje len ním vybranú právnu úpravu, žalobca považoval za účelový. Podľa žalobcu žalovaný týmto postupom obchádza ustanovenia zákona a uplatňuje podzákonnú právnu úpravu vyhlášky na úkor zákonnej dikcie, čo je v priamom rozpore s ústavou. Žalovaný neupustil od skúmania neprimeranosti zaťaženia ani v období od 01.01.2005 do 01.04.2006 napriek tomu, že takýmto postupom koná v rozpore so zákonom. V tejto súvislosti dal žalobca do pozornosti, že podľa názoru žalovaného bola podmienka neprimeraného zaťaženia do právneho poriadku SR zavedená na základe splnomocňovacieho ustanovenia § 54 ods. 7 zákona o elektronických komunikáciách, a to vyhláškou s účinnosťou odo dňa 15.09.2004 (§ 2 ods. 2 vyhlášky). Žalobca však poukázal na skutočnosť, že zákonná úprava platná a účinná v období od 01.01.2005 do 31.03.2006 nestanovovala ako podmienku pre kompenzáciu nákladov poskytovateľovi univerzálnej služby posudzovanie neprimeraného zaťaženia. 11. V tejto súvislosti žalobca zdôraznil, že v súlade s ústavou možno povinnosti fyzickým a právnickým osobám ukladať len zákonom. Ide o aplikáciu zásady secundum et intra legem, tzn. podľa zákona a v súlade s ním. Podľa tejto zásady by vyhláška vôbec nemala obsahovať právne normy v užšom zmysle slova, ale iba spresňovať význam právnych noriem obsiahnutých v zásade priamo v zákone. V súlade s legislatívnymi pravidlami je celkom neprípustné presúvať do neskorších vykonávacích právnych predpisov úpravu otázok, ktoré sa nepodarilo vyriešiť alebo dohodnúť pri príprave zákona. Zákony totiž musia upravovať všetky základné vzťahy v oblasti, ktorá je predmetom právnej úpravy. Nariadenie vlády, ako aj iný všeobecne záväzný právny predpis (aj vyhláška) sa musia pohybovať v medziach zákona, na vykonanie ktorého boli vydané. Nemôžu najmä rozširovať oblasť právnej regulácie nad rámec zákona, vypĺňať medzery v zákone a meniť alebo korigovať ustanovenia zákona. Ak sa právna norma nedá vysvetliť a uplatniť v súlade s Ústavou SR, lebo iný ako ústave odporujúci výklad právnej normy nie je možný, potom orgán verejnej moci danú právnu normu nesmie uplatniť. Z uvedeného teda vyplýva, že ak zákonná úprava vymedzovala podmienky, za ktorých vzniká poskytovateľovi univerzálnej služby právo na úhradu nákladov na univerzálnu službu, nie je možné toto právo žalobcu dodatočne obmedziť podzákonnou právnou úpravou, ktorá zavedie ďalšiu podmienku, a to posúdenie neprimeraného zaťaženia. Navyše systematické zaradenie splnomocňujúceho ustanovenia do § 54 zákona o elektronických komunikáciách ako aj názov vyhlášky „o zriaďovaní a spravovaní osobitného účtu univerzálnej služby a o súvisiacich podrobnostiach“ nasvedčuje tomu, že úmyslom zákonodarcu bolo upraviť len podrobnosti týkajúce sa procesu zriaďovania a správy osobitného účtu univerzálnej služby. Tým bolo aj vymedzené, aké otázky a v akom rozsahu bolo možné v tejto vyhláške ako podzákonnom vykonávacom právnom predpise upraviť. Podľa žalobcu je neprípustné vyhláškou obmedzovať zákonom nastavené podmienky pre vznik práva na úhradu nákladov na univerzálnu službu. Limity eurokonformného výkladu 12.Žalobca uviedol, že v rozhodnutiach správnych orgánov oboch stupňov žalovaný presadzuje výklad smerujúci v podstate k priamemu účinku smernice o univerzálnej službe, aj keď formálne deklaruje uplatňovanie jej nepriameho účinku. Zastával názor, že priameho účinku smernice sa žalovaný pri rozhodovaní v správnom konaní nemôže domáhať, pretože smernica nemá na území SR priamy právny účinok, keďže ju do národného právneho poriadku transponuje práve a výlučne zákon o elektronických komunikáciách. Na tomto mieste poukázal na to, že najvyšší súd v rozsudku NS SR vylúčil možnosť dovolávať sa priameho účinku smernice zo strany žalovaného. Najvyšší súd uviedol, že z právnej úpravy nárokov na úhradu nákladov na univerzálnu službu vyplýva podmienenosť preukázania (ne)primeraného zaťaženia podniku poskytujúceho univerzálnu službu. Avšak táto povinnosť správnemu orgánu vyplýva až z právnej úpravy ustanovenej v § 53 ods. 1, 2 účinnej od 01.04.2006. A to aj napriek tomu, že smernica, ktorá bola transponovaná do zákona o elektronických komunikáciách od počiatku, v čl. 12 ustanovovala podmienenie priznania nákladov na poskytovanie univerzálnej služby neprimeraným zaťažením. Žalovaný uplatňuje kritérium neprimeraného zaťaženia aj za obdobie od 01.01.2005 do 31.03.2006 tvrdiac, že tým len uplatňuje eurokonformný výklad vnútroštátneho práva. Žalobca na tomto mieste opätovne poukázal na odôvodnenie rozsudku NS SR, podľa ktorého pokiaľ žalovaný vo vzťahu k vyhodnoteniu kritérií neprimeraného zaťaženia poukazoval na rozhodnutie ESD C-14/83 s tým, že je potrebné ich vykladať eurokonformne, podľa najvyššieho súdu v tomto rozhodnutí (rozsudok vo veci von Colson), ktoré je prvotným a relatívne kompaktným prameňom nepriameho účinku smernice, ESD v podstate prvýkrát ustanovil i požiadavku jej eurokonformného výkladu. Takýto výklad však treba vždy aplikovať v kontexte konkrétneho prípadu. Žalovaný ako správny orgán sa ním v danej veci neriadil a jeho poukaz na uvedené rozhodnutie najvyšší súd vo vzťahu k žalobou napadnutému rozhodnutiu považoval za nenáležitý. Žalobca zdôraznil, že spôsob, akým bol eurokonformný výklad uplatňovaný zo strany žalovaného sa v priebehu ďalšieho priebehu správneho konania po vydaní rozsudku NS SR nezmenil. 13. Dôvodil, že princíp eurokonformného výkladu zákona platí len tam, kde zákon tento výklad umožňuje. Tam, kde zákon je dostatočne jasný a nie je potrebné ho vykladať, používanie akejkoľvek argumentácie v prospech odklonenia sa od jeho dikcie je obchádzaním zákona. V odlišnom prípade by nebolo možné dodržať princíp právnej istoty, nakoľko osoba by sa nemohla spoľahnúť na platné znenie akéhokoľvek zákona, ale mala by vyhodnocovať aj jeho „eurokonformnosť“. Podľa rozsudku ESD vo veci C-508/14 sa síce články 12 a 13 smernice majú vykladať v tom zmysle, že majú priamy účinok a jednotlivci sa na ne môžu priamo odvolávať pred vnútroštátnym súdom na účely napadnutia rozhodnutia vnútroštátneho regulačného úradu, avšak toto právo domáhať sa priameho účinku nemá žalovaný ako orgán štátu. Judikatúra ESD explicitne zamieta možnosť pre členský štát EÚ, vrátane správnych orgánov, ovplyvňovať práva a povinnosti osôb v dôsledku a na základe nesprávne transponovaných smerníc. ESD zdôraznil tento argument najmä v kontexte princípu právnej istoty (rozsudok vo veci C-201/02). Preto je podľa žalobcu zrejmé, že možnosť jednotlivca spoliehať sa na národnú legislatívu platí nielen v prípade, ak sa jedná o pokus použitia smernice proti jednotlivcovi, ale aj v prípade, ak na základe smernice sa jednotlivcovi odopiera buď zákonom dané právo, alebo sa uplatňuje postup iný ako ten, ktorý stanovuje zákon, a ktorým je jednotlivec následne na svojich právach ukrátený. Žalobca zdôraznil, že žalovaný sa ako orgán členského štátu EÚ nemôže vzdať použitia jasného ustanovenia zákona a prakticky si nárokovať priamy účinok smernice o univerzálnej službe odôvodňujúc takéto správanie sa „eurokonformným výkladom“. Ani povinnosť eurokonformného výkladu nie je neobmedzená. Predovšetkým ju limitujú všeobecné zásady práva, ako sú zásada zákazu retroaktivity a ochrany právnej istoty a zákaz výkladu národnej normy contra legem vo svetle normy európskej (rozsudky ESD vo veciach C-105/03, C-212/04, C-12/08). Aj európsky súladný výklad má svoje hranice, ktoré boli postupne vymedzované rozhodovacou činnosťou ESD. Ochranu princípu legitímnych očakávaní priznal aj Ústavný súd SR (nález sp. zn. PL ÚS 10/04 zo dňa 06.02.2008), ktorý konštatoval, že štát, aj keď nekoná retroaktívne alebo nezasiahne do nadobudnutých práv, môže vertikálnym mocenským zásahom, napríklad náhlou zmenou pravidiel, na ktoré sa súkromné osoby spoliehali a ktoré spravidla súvisia s ľudským právom, porušiť legitímne očakávanie ako princíp právneho štátu. V tejto súvislosti žalobca dodal, že pri vykonávaní univerzálnej služby konal roky v dobrej viere a spoliehal sa, že podmienky, za ktorých mu budú kompenzované čisté náklady na vykonávanie univerzálnej služby, ako povinnosti uloženej rozhodnutím správneho orgánu vo verejnom záujme, sú jasne definované v zákonnej právnej úprave. Nedostačujúce zistenie skutkového stavu na posúdenie veci a Výpočet čistých nákladov ako podmienka posúdenia neprimeraného zaťaženia 14. Ďalej žalobca uviedol, že žalovaný nedostatočne zistil skutkový stav na to, aby mohol vec správne posúdiť. Žalovaný najmä pochybil v tom, že: • rozhodol, že vykonávanie univerzálnej služby nebolo pre žalobcu neprimeraným zaťažením bez toho, aby za obdobie od 01.04.2006 do 31.12.2006 vypočítal čisté náklady vynaložené na jej vykonávanie • v rozpore s povinnosťou vždy vypočítať čisté náklady rozhodol o práve žalobcu na úhradu nákladov na univerzálnu službu v dvoch podmienených fázach (1/ vyhodnotiť samotnú možnosť, či môže byť poskytovateľ neprimerane zaťažený a ak áno, 2/ vypočítať čisté náklady vynaložené na vykonávanie univerzálnej služby) • použil nevhodné kritérium podiel bytových a nebytových účastníckych prípojok v pevnom umiestnení žalobcu na trhu • neprípustné podmienil vznik práva žalobcu na úhradu nákladov na univerzálnu službu podielom na trhu verejnej telefónnej služby poskytovanej prostredníctvom pevnej telekomunikačnej siete nižšom ako 80% • nezohľadnil existujúcu rozhodovaciu prax iných európskych regulátorov v danej oblasti 15. Uviedol, že z dikcie ustanovenia § 53 zákona o elektronických komunikáciách, ale najmä z čl. 12 a 13 smernice, ako aj z výkladu týchto článkov Európskym súdnym dvorom, jednoznačne vyplýva, že vysloviť záver o tom, či bolo vykonávanie univerzálnej služby po 01.04.2006 pre žalobcu neprimeraným zaťažením možno len po tom, ak národný regulačný orgán vykoná kalkuláciu čistých nákladov na vykonávanie univerzálnej služby. Tento záver vyslovil aj najvyšší súd v rozsudku NS SR, podľa ktorého ak žalovaný konštatoval, že poskytovanie univerzálnej služby v rokoch 2005 a 2006 nepredstavovalo pre žalobcu neprimerané zaťaženie, a preto mu nepriznal kompenzáciu straty podľa ustanovenia § 53 zákona o elektronických komunikáciách, bez uskutočnenia výpočtu čistých nákladov podľa článku 12 smernice, ktoré toto zaťaženie predstavovalo pre žalobcu, postupoval v rozpore s čl. 12 a čl. 13 smernice, a teda aj v rozpore s § 53 zákona o elektronických komunikáciách. Rovnako dal najvyšší súd do pozornosti rozhodnutie predsedu o proteste prokurátora, z ktorého jednoznačne vyplýva, že povinnosťou žalovaného bolo vypočítať čisté náklady. Žalobca zdôraznil, že žalovaný (prvostupňový orgán) sa pri rozhodovaní neriadil nielen záväzným právnym názorom odvolacieho orgánu, ale rovnako ani záväzným právnym názorom najvyššieho súdu. Za nezákonný žalobca považoval postup žalovaného, ktorý rozhodol o práve žalobcu na úhradu nákladov na univerzálnu službu v dvoch podmienených fázach, predmetom ktorých má byť vyhodnotenie samotnej možnosti, či môže byť poskytovateľ vykonávaním univerzálnej služby neprimerane zaťažený a ak áno, až potom nasleduje výpočet čistých nákladov vynaložených na vykonávanie univerzálnej služby. Záver o dvojfázovosti postupu pri rozhodovaní o práve žalobcu na úhradu nákladov na univerzálnu službu je podľa žalobcu motivovaný výlučne snahou žalovaného vyhnúť sa výpočtu čistých nákladov na vykonávanie univerzálnej služby. Tento postup je v zjavnom rozpore so záväzným výkladom čl. 12 a 13 smernice vykonaným Európskym súdnym dvorom, ako aj záväzným právnym názorom najvyššieho súdu, v ktorom dospeli k jednoznačnému záveru o povinnosti vždy vykonať výpočet čistých nákladov na vykonávanie univerzálnej služby pred tým, ako dôjde k posúdeniu neprimeraného zaťaženia, ktoré je od 01.04.2006 podmienku priznania práva na úhradu nákladov na univerzálnu službu. 16. Poukázal na to, že žalovaný pri kritériu podielu bytových a nebytových účastníckych prípojok na pevnom umiestnení vychádzal z podkladu uloženého v administratívnom spise pod poradovým číslom 198, ktorý je bez akejkoľvek identifikácie dátumu, autora, zdrojov a pod. nazvaný ako „Posudzovanie primeranosti resp. neprimeranosti (fáza 1)“. Tento dokument používa jediné kritérium, a to podiel bytových a nebytových účastníckych prípojok v pevnom umiestnení žalobcu na celkovom počte účastníckych prípojok na pevnom umiestnení. V tejto súvislosti žalobca zdôraznil, že žalovaný tu vychádzal z podkladu a svoje rozhodnutie založil na dokumente, ktorý bol vypracovaný v období nasledujúcom po čase vykonávania univerzálnej služby v rokoch 2005 a 2006, teda po troch rokoch (v podklade citovaná Analýza maloobchodných trhov 1 a 2 je zo dňa 22.08.2009 a 23.08.2009). Navyše, ak by žalovaný konal a rozhodol o práve žalobcu na úhradu nákladov na univerzálnu službu v zákonom stanovenej lehote, tento dokument by v žiadnom prípade nemohol vziať do úvahy, keďže by v tom čase ešte nebol, a ani nemohol byť vypracovaný. V oboch rozhodnutiach ďalej podľa žalobcu absentuje dostatočné a presvedčivé odôvodnenie voľby kritéria podielu bytových a nebytových účastníckych prípojok v pevnom umiestnení žalobcu na celkovom počte účastníckych prípojok v pevnom umiestnení. 17. Podľa žalobcu kritérium podielu na trhu nemôže byť rozhodujúcim pre vyhodnotenie neprimeraného zaťaženia podniku o to viac, že hodnotí stav na trhu len na základe počtu prípojok, pričom nemá žiadnu výpovednú hodnotu ohľadom finančnej stránky, a to tak na strane ziskovosti, resp. výnosov uvedených prípojok, ako ani po stránke nákladov vynakladaných na zabezpečenie univerzálnej služby a ich vzájomného pomeru. Nemožno z neho teda odvodiť závery žalovaného, že financovanie univerzálnej služby zo zisku nemôže zhoršiť konkurencieschopnosť žalobcu, resp. jeho postavenie na trhu. Takéto tvrdenie je na základe uvedeného kritéria úplne neodôvodnené a nepreskúmateľné. Uplatňovať toto kritérium tesne po vstupe SR do EÚ a ukončení monopolného postavenia žalobcu ako poskytovateľa univerzálnej služby na trhu nie je možné, a teda ide o nepoužiteľné kritérium. Tento záver vyslovil aj Najvyšší súd SR v súvisiacom rozsudku. Ďalšia skutočnosť, ktorá spochybňuje zvolené kritérium je, že definícia trhu vychádza z Rozhodnutia Telekomunikačného úradu SR zo dňa 20.01.2011, ktorým sa určuje zoznam relevantných trhov, vydaného až niekoľko rokov po skončení obdobia, za ktoré sa úhrada požaduje. Podľa žalobcu je nepochybné a potvrdil to aj najvyšší súd vo svojich rozsudkoch, že nárok na úhradu nákladov na univerzálnu službu sa posudzuje podľa právnej úpravy účinnej v dobe poskytovania univerzálnej služby. Posúdenie neprimeranosti zaťaženia je súčasťou posúdenia nároku a teda i správna úvaha žalovaného v tejto veci musí byť vymedzená vtedy platnými právnymi predpismi a rozhodnutiami vydanými na ich základe. V tejto súvislosti považoval konštatovanie predsedu v tom zmysle, že náklady na zriadenie a údržbu verejných telefónnych automatov sa zahŕňajú do nákladov na univerzálnu službu a tieto sa pri žalovaným zvolenom kritériu nepoužijú, za úplne nepodložené. Jednak preto, že je v rozpore so znením súvisiaceho rozsudku NS SR a jednak preto, že žalovanému nič nebránilo zahrnúť tieto podstatné položky do osobitných kategórií nákladov na vykonávanie univerzálnej služby v rámci ďalšieho kritéria pre posudzovanie neprimeraného zaťaženia. Rovnako sa žalobca nestotožňoval so záverom predsedu, v rámci ktorého ak si žalobca napriek poskytovaniu univerzálnej služby (a teda aj jej financovania zo zisku) dokázal udržať postavenie významného podniku, poskytovanie univerzálnej služby nezhoršilo jeho konkurencieschopnosť, čo znamená postavenie na trhu, a preto náklady na univerzálnu službu v rokoch 2005 a 2006 nepredstavovali pre neho neprimerané zaťaženie. Uvedený záver považoval za nepresvedčivý a nezrozumiteľný a vypovedá jedine o dlhodobom postoji žalovaného, že pokiaľ neprivedie poskytovanie univerzálnej služby podnikateľa do straty, resp. pokiaľ nestratí konkurencieschopnosť, bude jej vykonávanie z pohľadu žalovaného vždy primeranou záťažou bez ohľadu na výšku čistých nákladov na jej vykonávanie, nech by boli akékoľvek. Na tomto mieste tiež poukázal na rozhodnutie ESD vo veci C-508/14, podľa ktorého čl. 12 a 13 smernice sa majú vykladať v tom zmysle, že nebránia tomu, aby bol do čistých nákladov na poskytovanie univerzálnej služby zahrnutý aj „primeraný zisk“ poskytovateľa tejto služby, ktorý tvorí miera rentability vlastného kapitálu, ktorú by vyžadoval podnik porovnateľný s poskytovateľom univerzálnej služby zvažujúci, či s ohľadom na úroveň rizika bude poskytovať službu všeobecného hospodárskeho záujmu počas celého trvania obdobia poverenia. 18. Žalobca v tejto súvislosti zhrnul, že kritérium podielu na trhu nemôže byť rozhodujúcim pre vyhodnotenie neprimeraného zaťaženia žalobcu. Ak by aj také kritérium obstálo a žalovaný by jeho voľbu náležité odôvodnil a bolo by ho možné považovať za zákonné (s čím žalobca nesúhlasil), aj v takom prípade je nutné považovať stanovenú podmienku podielu nižšieho ako 80% na relevantnom trhu pre vznik neprimeraného zaťaženia za nesprávnu, neobjektívnu, netransparentnú a svojvoľne určenú. Žalobca poukázal na určitý rozpor medzi tvrdeniami predsedu, keď na jednej strane tvrdí, že poskytovateľ univerzálnej služby vo väčšej časti posudzovaného obdobia túto službu poskytoval na základe licencie č. 7961/2000 v rozsahu stanovenom zákonom č. 195/2000 Z.z. o telekomunikáciách (ďalej aj ako „zákon o telekomunikáciách“) a pre rozsah povinností spadajúcich pod univerzálnu službu do 04.04.2006, resp. do 01.01.2007 je podľa predsedu úradu licencia č. 7961/2000 a nie zákon o elektronických komunikáciách účinný od 01.01.2004. Na strane druhej uvádza, že ustanovením § 76 ods. 4 zákona o elektronických komunikáciách bola žalovanému uložená povinnosť zmeniť a doplniť práva a povinnosti vyplývajúce z licencií na vykonávanie telekomunikačných činností vydaných do 31.12.2003 najneskôr do deviatich mesiacov odo dňa účinnosti tohto zákona. Na základe toho ustanovenia žalovaný pristúpil k posudzovaniu licencie č. 7961/2000 a rozhodnutím č. 750/12/2004 zo dňa 20.09.2004, právoplatným dňa 23.09.2004, predmetnú licenciu zmenil. Z uvedeného podľa žalobcu vyplýva, že podľa predsedu žalobca vykonával univerzálnu službu na základe licencie podľa zrušeného zákona o telekomunikáciách, hoci obsah tejto licencie žalovaný na základe zákonnom uloženej povinnosti následne zosúladil s ustanoveniami platného zákona o elektronických komunikáciách. Považoval to za logický nezmysel, ktorým sa predseda pokúša odôvodniť uplatňovanie podmienky podielu na trhu nižšieho ako 80%, ktorý by ani nebolo možné na posudzovaný prípad uplatňovať, keďže v čase vykonávania univerzálnej služby už boli tieto zákonné ustanovenia zrušené. Neobstojí preto ani záver predsedu, podľa ktorého väčšiu časť obdobia 2005-2006 žalobca poskytoval univerzálnu službu v rozsahu a spôsobom stanoveným v licencii č. 7961/2000, ktorá vychádzala zo zákona o telekomunikáciách. Týmto záverom sa predseda usiluje navodiť dojem, že právne vzťahy založené licenciou sa aj v rokoch 2005 a 2006 riadili ustanoveniami zrušeného zákona o telekomunikáciách účinného do 31.12.2003, a nie zákonom o elektronických komunikáciách, hoci to z jeho prechodných ustanovení nevyplývalo. Práve naopak, zákon o elektronických komunikáciách výslovne vyžadoval, aby boli licenčné povinnosti vydané na základe zrušeného zákona o telekomunikáciách najneskôr do 30.09.2004 zosúladené s dikciou jeho ustanovení. Žalobca zdôraznil, že výšku podielu na trhu odvádza žalovaný od predchádzajúcej právnej úpravy, a teda uplatňuje právnu úpravu, ktorej platnosť a účinnosť sa skončila pred vznikom právnych vzťahov a nárokov z nich plynúcich. Žalovaný teda uplatňuje nesprávny právny názor, že vykonávanie univerzálnej služby v rokoch 2005 a 2006 sa riadilo právnou úpravou, ktorá bola účinná do 31.12.2003. 19. Žalobca považoval postup žalovaného za rozporný s princípmi proporcionality, nediskriminácie, objektivity a transparentnosti. Na tomto mieste dodal, že v správnom konaní opakovane navrhol relevantné kritériá použité a akceptované v okolitých a porovnateľných členských štátoch EÚ, avšak žalovaný ich použiteľnosť odmietol bez toho, aby akýmkoľvek spôsobom vysvetlil nevhodnosť, resp. nepoužiteľnosť primeranej aplikácie určitého kritéria uplatňovaného v rámci EU v podmienkach SR. Použiteľnosť existujúcej rozhodovacej praxe iných európskych regulátorov, resp. zohľadnenie praxe uplatňovanej v iných členských krajinách EÚ pri stanovení kritérií pritom potvrdil aj najvyšší súd v súvisiacom rozsudku, podľa ktorého výška hranice sa javí byť i v rozpore s praxou v krajinách EÚ, kde sa kompenzácia čistých nákladov na univerzálnu službu priznáva pri výrazne nižšom podiele na celkových nákladoch poskytovateľa univerzálnej služby a je v rozpore z odporúčaním Európskej Komisie k niektorým častiam smernice. 20. Ďalej žalobca namietal, že žalovaný namiesto toho, aby riadne podložil a odôvodnil svoje rozhodnutie, vyjadroval sa nenáležite o legitímnom spôsobe, ktorým žalobca bránil a presadzoval svoje práva a oprávnené záujmy v správnom konaní. V tejto súvislosti žalobca uviedol, že v danom období sa skutočne dobrovoľne prihlásil do výberu na poskytovanie univerzálnej služby, a to z dôvodu, že bol v skutočnosti jediným subjektom na trhu, ktorý mohol túto službu reálne poskytovať. Na strane druhej vzhľadom na zákonnú úpravu poskytovania univerzálnej služby dôvodne očakával, že ak splní zákonom stanovené podmienky, budú mu čisté náklady na poskytovanie tejto služby kompenzované. Podľa žalobcu žalovaný na jednej strane uznal, že v tom čase bol jediným možným poskytovateľom univerzálnej služby žalobca a na strane druhej z kontextu napadnutého rozhodnutia vyplýva, že mu ochota žalobcu dobrovoľne túto službu poskytovať má byť v konečnom dôsledku na príťaž. Na tomto mieste žalobca poukázal na súvisiaci rozsudok NS SR, podľa ktorého nebolo sporné, že v oblasti poskytovania prístupu k verejnej telefónnej sieti na pevnom mieste mal žalobca najlepšie podmienky. Poskytovanie verejnej telefónnej siete predstavuje však len jednu povinnosť vyplývajúcu z univerzálnej služby. Do úvahy treba vziať najmä náklady žalobcu na vybudovanie sietí internetového pripojenia a zriadenie a údržbu verejných telefónnych automatov, ktoré sú spravované výlučne žalobcom a iné podniky takéto služby neposkytujú. Navyše žalobca má ako jediný operátor povinnosť zabezpečiť prístup k verejne dostupným telefónnym službám pre zdravotne postihnutých užívateľov a primeranej dostupnosti verejných telefónnych automatov s bezbariérovým prístupom a osobitným vybavením. Otázka poskytovania univerzálnej služby je preto primárne otázkou technickou a vyžaduje vynaloženie nevyhnutných nákladov. Z uvedeného podľa žalobcu vyplýva, že hoci mal žalobca najlepšie predpoklady na poskytovanie univerzálnej služby, musel na jej vykonávanie vynaložiť nemalé náklady. Prístup žalovaného je však v podstate taký, že akákoľvek záťaž je vždy primeraná, pokiaľ je podnik schopný dosiahnuť zisk. Takýto prístup však „trestá“ šikovnosť žalobcu spočívajúcu v tom, že dokáže dosiahnuť kladný hospodársky výsledok aj pri strate z poskytovania univerzálnej služby, a to na základe výnosov z iných svojich činností, ktoré s poskytovaním univerzálnej služby nemajú nič spoločné, resp. výnosy z týchto činností nijakým spôsobom nie sú generované poskytovaním univerzálnej služby. 21. Žalobca namietal nepreskúmateľnosť rozhodnutí správnych orgánov oboch stupňov pre nezrozumiteľnosť a nedostatok dôvodov, ktorá bola konštatovaná už najvyšším súdom v súvisiacom rozsudku NS SR. Uviedol, že napriek výhradám k odôvodneniu rozhodnutí zo strany najvyššieho súdu žalovaný v kvalite odôvodnenia svojich rozhodnutí nijako nepokročil a to isté platí aj vo vzťahu k ich podloženiu relevantnými podkladmi. Za nedostatok odôvodnenia napadnutého rozhodnutia žalobca považoval aj závery žalovaného vo vzťahu k požiadavke žalobcu na nariadenie ústneho pojednávania, ktoré žalobca považoval za najúčelnejšiu a najhospodárnejšiu formu dokazovania, a to vzhľadom na okolnosti daného prípadu. Žalobca namietal, že odôvodnenie napadnutého rozhodnutia je v tejto súvislosti len všeobecné a bez presvedčivého zdôvodnenia. Poukázal pritom na jeho ústavné právo byť prítomný na ústnom pojednávaní. Podľa žalobcu sa žalovaný dopustil tiež porušenia zásady aktívnej súčinnosti účastníka konania a správneho orgánu. Uviedol, že viackrát počas správneho konania žiadal, aby žalovaný vzhľadom na skutočnosť, že zo spisu nie sú dostatočne zrejmé základné okolnosti spracovania podkladov pre rozhodovanie (dátum, zdroje a pod.), aplikácia právnych noriem ani uplatnenie záverov rozsudkov najvyššieho súdu ani rozhodnutia predsedu žalovaného o rozklade č. 204/PÚ/2013 zo dňa 03.12.2010, doplnil do spisu správneho konania metodický podklad výpočtu jeho podkladov a tiež stanovisko k aplikácii právnych predpisov a hodnoteniu neprimeraného zaťaženia. Nesúhlasil s odôvodnením predsedu v napadnutom rozhodnutí, že žalobca využívajúc svoje právo účastníka konania na nazeranie do spisu podľa § 23 správneho poriadku bol o podkladoch pravidelne informovaný a mal možnosť sa k ním pred vydaním napadnutého rozhodnutia vyjadriť. Mal za to, že v tak závažnej záležitosti si účastník konania nemôže „domýšľať“ datovanie, zdroje a pôvod podkladov, na základe ktorých sa má rozhodnúť o dôvodnosti a výške kompenzácie v hodnote rádovo desiatok miliónov Eur. 22. Záverom žalobca dodal, že napadnutým rozhodnutím a postupom, ktorý mu predchádzal, mu bol spôsobený zásah do jeho práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ústavy a práva na pokojné užívanie majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Mal za to, že žalovaný svojim nezákonným postupom a rozhodnutím narušil jeho legitímne majetkové očakávania, že mu bude za vykonávanie univerzálnej služby poskytnutá náhrada čistých nákladov, a to za splnenia podmienok, ktoré predvídal vzhľadom na zákonnú dikciu, na ktorej záväznosť pre rozhodovanie žalovaného sa plne spoliehal a ktorej rešpektovanie zo strany žalovaného žalobca legitímne očakával. III. Vyjadrenie žalovaného 23. Žalovaný sa vyjadril k žalobe písomným podaním doručeným súdu dňa 02.06.2016, žalobu považoval za nedôvodnú a navrhoval ju zamietnuť. Súhlasil s konštatovaním žalobcu, že z rozsudku NS SR vyplývali pre konanie žalovaného povinnosti spočívajúce z posúdenia nároku žalobcu podľa práva platného v dobe poskytovania univerzálnej služby. Rovnako pred posúdením, či skutočne ide o neprimerané zaťaženie, vypočítať čisté náklady vynaložené na poskytovanie univerzálnej služby a zároveň náležíte odôvodniť zmenu metodiky posudzovania neprimeraného zaťaženia. Na rozdiel od žalobcu žalovaný zastával právny názor, že vyššie uvedené povinnosti uložené rozsudkom NS SR boli v nadväzujúcom správnom konaní plne rešpektované. 24. Uviedol, že v súlade s právnym názorom najvyššieho súdu posúdil nárok žalobcu podľa práva platného v dobe poskytovania univerzálnej služby, pričom toto právo v zmysle záväznej judikatúry ESD a Ústavného súdu SR interpretoval eurokonformne, t.j. najmä v súlade s vtedy platnou smernicou. Zastával názor, že eurokonformný výklad nejasných ustanovení zákona o elektronických komunikáciách v znení platnom počas kalendárnych rokov 2005 a 2006 nie je možné kvalifikovať ako porušenie zásady ochrany legitímnych očakávaní, nakoľko tzv. telekomunikačný balíček smerníc, ktorého súčasťou je aj smernica o univerzálnej službe bol už v rozhodnom období platným a účinným prameňom práva EÚ a eurokonformný výklad predstavuje právne relevantnú metódu výkladu nejasných ustanovení národného práva. Konštatoval, že v zmysle právneho názoru uvedeného v rozsudku NS SR bol pred posúdením, či skutočne ide o neprimerané zaťaženie, pripravený vypočítať čisté náklady na poskytovanie univerzálnej služby. K výpočtu čistých nákladov v zmysle eurokonformného výkladu príslušných ustanovení zákona o elektronických komunikáciách však nepristúpil, nakoľko v zmysle čl. 12 smernice je takýto výpočet prísne podmienený identifikáciou aspoň možnosti neprimeraného zaťaženia žalobcu. Žalovaný pritom v konaní dospel k odôvodnenému záveru, že na základe lege artis zvoleného a aplikovaného kritéria žalobca poskytovaním univerzálnej služby v rozhodnom období ani nemohol byť neprimerane zaťažený. Pre ilustráciu dominantného trhového postavenia žalobcu v rokoch 2005 a 2006 žalovaný poukázal na to, že v tomto období predstavoval podiel žalobcu na relevantnom trhu účastníckych prípojok v pevnom umiestnení vyše 99%. Podľa žalovaného bola v napadnutých rozhodnutiach zmena metodiky posudzovania neprimeraného zaťaženia riadne odôvodnená. Žalovaný nepopieral skutkovú a právnu previazanosť meritórnej stránky správnych konaní za roky 2005-2006 a roky 2007-2008. Zaradením súvisiaceho rozsudku NS SR do právneho základu rozhodnutia sledoval dodržanie zásady materiálnej rovnosti, ktorou sledoval to, aby v rámci jeho rozhodovacej činnosti v skutkovo zhodných, resp. podobných prípadoch nevznikol neodôvodnený rozdiel. Mal za to, že v správnom konaní postupoval plne v súlade s rozsudkom NS SR, ako aj v súlade so súvisiacim rozsudkom NS SR. Tvrdenia žalobcu považoval za zmätočné a účelové, ktorých cieľom je za každú cenu napadnúť akékoľvek rozhodnutie žalovaného, ktorým nebude vyhovené požiadavke žalobcu, a to bez ohľadu na mieru jeho odôvodnenosti, resp. precíznosti. 25. Vo vzťahu k právnemu posúdeniu veci poukázal na znenie žiadosti žalobcu zo dňa 30.11.2007, podľa ktorej žalobca žiadal úhradu nákladov za celé obdobie rokov 2005 a 2006, t.j. aj za obdobie po 01.04.2006. Dôvodil, že pri posudzovaní žiadosti žalobcu bral do úvahy konštatovanie najvyššieho súdu uvedené v rozsudku NS SR, ako aj závery vyplývajúce z rozhodnutia o rozklade 204/PÚ/2013 zo dňa 09.08.2013, pričom v tejto súvislosti poukázal na argumentáciu prvostupňového orgánu, podľa ktorej pri posudzovaní žiadosti žalobcu o úhradu čistých nákladov na univerzálnu službu bolo postupované v súlade so smernicou a bolo uplatnené posúdenie neprimeraného zaťaženia, pričom sa do úvahy bral samostatne rok 2005 a rok 2006. Žalovaný si bol vedomý, že ako správny orgán sa nemôže dovolávať priameho účinku smernice proti žalobcovi, čo konštatoval aj najvyšší súd v rozsudku NS SR. Žalovaný preto v rámci konania na prvom stupni pristúpil k nepriamej aplikácii smernice, tzv. eurokonformnému výkladu ustanovení národného práva, ktorý bol do práva EÚ a následne do národného práva zavedený záväznými rozsudkami Súdneho dvora vo veci C-14/83 a C-106/89. Napriek tomu, že žalovaný sa ako štátny orgán nemôže dovolávať priameho účinku smernice, túto možnosť majú ostatní účastníci správneho konania popri žalobcovi zo svojej pozície podnikov povinných prispievať (skladať sa) na osobitný účet univerzálnej služby v zmysle článku 13 bodu 1b) smernice. V tejto súvislosti žalovaný poznamenal, že ostatní účastníci konania (napr. Energotel, a.s.) sa v správnom konaní osobitne domáhali použitia inštitútu neprimeraného zaťaženia, a to aj vo vzťahu k obdobiu pred 01.04.2006. 26. Ďalej žalovaný uviedol, že podľa § 53 odsek 1 zákona o elektronických komunikáciách v znení do 31.03.2006 má podnik poskytujúci univerzálnu službu právo na úhradu zistených čistých nákladov vzniknutých pri výkone povinností univerzálnej služby. Toto právo vzniká podniku len za predpokladu, že jeho výnosy z poskytovania univerzálnej služby sú nižšie ako jeho náklady. Podnik si vtedy môže svoje právo na úhradu uplatniť prostredníctvom žiadosti o úhradu, v ktorej dodá žalovanému podklady na výpočet čistých nákladov vzniknutých pri poskytovaní univerzálnej služby. Ak teda podniku vznikne právo na úhradu a zároveň si ho vyššie uvedeným spôsobom uplatní, § 53 odsek 2 dáva žalovanému právomoc posúdiť správnosť dodaných podkladov a rozhodnúť o výške kompenzácie straty, ktorú podnik utrpel pri poskytovaní univerzálnej služby. Posúdenie správnosti podkladov na výpočet čistých nákladov je prvým krokom, ktorý musí žalovaný podľa § 53 odsek 2 vykonať. Mal za to, že predmetné posúdenie bolo v rámci správneho konania vykonané, ako aj riadne zdokumentované v spisovom materiáli a následne odôvodnené v rozhodnutí. Ak žalovaný zistí, že podklady sú správne, má právomoc rozhodnúť o výške kompenzácie straty z poskytovania univerzálnej služby. Žalovaný vypočíta čisté náklady v zmysle § 53 odsek 3 zákona o elektronických komunikáciách v znení do 31.03.2006 na základe podkladov poskytnutých podnikom a posúdených žalovaným. Podľa žalovaného § 53 zákona o elektronických komunikáciách v znení do 31.03.2006 jasne uvádza, že posúdenie správnosti podkladov môže vykonať odborne spôsobilá a nezávislá osoba poverená žalovaným na základe preukázateľnosti ich potreby a efektívneho vynaloženia. Ďalej je zo zákona o elektronických komunikáciách v znení do 31.03.2006 zrejmé, že žalovaný má právomoc rozhodnúť o výške kompenzácie straty po tom, ako je správnosť podkladov posúdená. Tým, že zákonodarca preferoval použiť slovo rozhodnúť radšej ako slová vypočítať či kalkulovať, dal žalovanému de facto právomoc použiť voľnú úvahu v procese posúdenia výšky kompenzácie. Zo zákona o elektronických komunikáciách v znení do 31.03.2006 však nie sú zrejmé skutočnosti, ktoré má žalovaný pri výkone svojej právomoci rozhodnúť o výške kompenzácie - a teda v rámci svojej voľnej úvahy - zohľadniť. Na úrovni európskeho práva je výkon tejto právomoci upravený v článkoch smernice, na ktorej znenie a účel musí žalovaný prihliadať a pri interpretácii svojej právomoci rozhodnúť o výške kompenzácie tak, aby dosiahol ciele stanovené smernicou. 27. Dôvodil, že vyvažovanie cieľa verejného záujmu v snahe predchádzať deformácii hospodárskej súťaže je základnou premisou čl. 12 a 13 smernice, ktoré sa zaoberajú kalkuláciou nákladov vynaložených na poskytovanie univerzálnej služby a ich kompenzáciou na európskej úrovni. Verejný záujem si môže vyžadovať, aby boli niektoré služby poskytované za ceny nezodpovedajúce trhovým podmienkam, a teda značne nižšie ako si to účinná hospodárska súťaž vyžaduje. Uloženie takejto povinnosti by mohlo spôsobiť niektorým menším podnikom značné náklady a obmedziť ich konkurencieschopnosť. Podniky, ktoré nie sú konkurencieschopné zase značne deformujú účinný priebeh hospodárskej súťaže. Práve preto dáva čl. 12 smernice národným regulačným orgánom možnosť kalkulovať čisté náklady za poskytovanie univerzálnej služby v prípade, že usúdia, že poskytovanie univerzálnej služby môže predstavovať neprimerané zaťaženie pre podniky. Možnosť kompenzácie nákladov, ktoré podnikom vzniknú pri poskytovaní univerzálnej služby, je teda logickým opatrením, ktoré sleduje cieľ podpory účinnej hospodárskej súťaže tým, že predchádza jej potenciálnej deformácii. Zo znenia čl. 12 a 13 smernice podľa žalovaného v žiadnom prípade nevyplýva, že podniky majú právo na automatickú kompenzáciu čistých nákladov. Práve naopak, ESD vo svojich rozsudkoch C-389/08 a C-222/08 explicitne uvádza, že identifikácia nespravodlivého zaťaženia je nevyhnutným predpokladom na to, aby došlo k zavedeniu kompenzačného mechanizmu. Zdôraznil, že s ohľadom na predchádzanie deformácii hospodárskej súťaže je neprípustné, aby boli články smernice interpretované spôsobom, ktorý by viedol k deformácii hospodárskej súťaže z opačnej strany, a to napríklad poskytovaním kompenzácie všetkých čistých nákladov podnikom, ktoré majú monopolné postavenie na trhu elektronických komunikácií. V tejto súvislosti žalovaný uviedol, že v prípade kompenzácie žalobcu by mohlo dôjsť k paradoxnej situácii, kedy by boli účastníci trhu povinní kompenzovať takého hráča na trhu, ktorý mal v rozhodnom čase vyše 99% podiel na relevantnom trhu účastníckych prípojok v pevnom umiestnení. Aj uvedený príklad podľa žalovaného preukazuje potrebu skúmania, či mohol byť, resp. či aj naozaj bol žalovaný poskytovaním univerzálnej služby neprimerane zaťažený. Aby sa predišlo deformovaniu hospodárskej súťaže automatickým priznaním kompenzácie čistých nákladov, článok 12 a 13, ako aj § 53 zákona o elektronických komunikáciách v znení do 31.03.2006, dávajú národným regulačným orgánom právomoc voľnej úvahy. Na európskej úrovni článok 12 smernice podmieňuje kalkuláciu čistých nákladov teoretickou úvahou, či môže byť podnik neprimerane zaťažený poskytovaním univerzálnej služby. Článok 13 smernice podmieňuje zavedenie mechanizmu na kompenzáciu faktickou úvahou, či (po výpočte čistých nákladov) je podnik naozaj neprimerane zaťažený poskytovaním univerzálnej služby. Zdôraznil, že ak by bola žalobcovi priznaná automatická kompenzácia čistých nákladov vynaložených na poskytovanie univerzálnej služby, riskovala by sa tým deformácia účinnej hospodárskej súťaže na slovenskom trhu elektronických komunikácií. Takýmto spôsobom by sa nesledoval, ale frustroval cieľ podpory účinnej hospodárskej súťaže. 28. Na tomto mieste dal žalovaný do pozornosti znenie vyhlášky, ktorá upravuje podrobnosti univerzálnej služby a bola vydaná na základe § 54 ods. 7 zákona o elektronických komunikáciách s účinnosťou od 15.09.2004 do 01.11.2011. Žalovaný považoval vyhlášku za relevantnú právnu normu upravujúcu poskytovanie univerzálnej služby v období rokov 2005 a 2006, ktorá dopĺňa právnu úpravu uvedenú v zákone o elektronických komunikáciách zneniach platných počas rokov 2005 a 2006. S poukazom na § 2 ods. 2 vyhlášky uviedol, že v správnom konaní nemôže svojvoľne ignorovať ustanovenie právneho predpisu a musí zabezpečiť jeho vykonanie v stanovenom rozsahu. Uvedené ustanovenie vyhlášky žalovaný považoval za dostatočne jasné v tom zmysle, že normotvorca v procese zisťovania, posudzovania a následne možnej úhrady čistých nákladov považoval za potrebné posúdiť aj skutočnosť, či poskytovanie univerzálnej služby predstavuje podľa predložených podkladov pre žiadajúci podnik neprimerané zaťaženie, a to od okamihu účinnosti vyhlášky. Iný výklad tohto ustanovenia, ktorý by smeroval k absencii toho posúdenia pred rozhodnutím o kompenzácii čistých nákladov žiadajúcemu podniku, by podľa žalovaného znamenal nezákonný postup. Uvedené ustanovenie vyhlášky žalovaný nepovažoval za rozporné s ustanoveniami zákona o elektronických komunikáciách pred novelou, ale za doplňujúce a spresňujúce procesný postup úradu v predmetnom konaní v tom zmysle, v akom bola vyhláška ako vykonávací predpis k zákonu o elektronických komunikáciách vydaná. 29. Vo vzťahu k žalobcom namietanému nedostatočnému zisteniu skutkového stavu veci žalovaný nesúhlasil s právnym názorom žalobcu o a priori povinnosti vypočítať čisté náklady. V tejto súvislosti uviedol, že základným predpokladom pre identifikáciu povinností žalovaného je znenie a výklad príslušných právnych noriem. S poukazom na eurokonformný výklad zastával názor, že dvojfázovosť procesu vyhodnocovania neprimeraného zaťaženia poskytovateľa univerzálnej služby vyplýva zo znenia čl. 12 a 13 smernice a že za účelom dosiahnutia cieľov smernice ju je úrad povinný aplikovať pri interpretácií príslušných ustanovení národného práva. V prvej fáze je potrebné vyhodnotiť možnosť, či môže byť poskytovateľ neprimerane zaťažený. Až v prípade kladnej odpovede je žalovaný povinný vypočítať čisté náklady na univerzálnu službu a na základe nich rozhodnúť, či k neprimeranému zaťaženiu skutočne prišlo. Zdôraznil, že prvostupňový orgán najskôr (t.j. ešte pred výpočtom čistých nákladov) skúmal, či pre žalobcu mohlo poskytovanie univerzálnej služby predstavovať neprimerané zaťaženie a na vyhodnotenie tejto otázky použil kritérium podielu na trhu. Výber a vhodnosť tohto kritéria prvostupňový orgán riadne zdôvodnil, pričom dospel k záveru, že poskytovanie univerzálnej služby pre žalobcu nemohlo predstavovať neprimerané zaťaženie. Preto nebola splnená základná a jediná právna podmienka, ktorá je pre žalovaného (prvostupňový orgán) rozhodná pre ďalší postup spočívajúci v povinnosti vypočítať čisté náklady. Žalovaný poukázal na to, že dvojfázovosť vyhodnocovania neprimeranosti zaťaženia má oporu aj v judikatúre ESD (rozsudky C-389/08 a C-222/08), ktorý konštatoval, že regulačný orgán je povinný vypočítať čisté náklady až keď zistí, že poskytovanie univerzálnej služby mohlo pre podnik predstavovať neprimerané zaťaženie. Podľa žalovaného dvojfázovosť procesu vyhodnocovania neprimeraného zaťaženia potvrdzuje aj najvyšší súd v súvisiacom rozsudku NS SR. Mal za to, že kontext vyjadrení najvyššieho súdu a ESD citovaných žalobcom je odlišný od kontextu, v ktorom rozhodol žalovaný. Podľa žalovaného uvedené autority sa vyjadrovali výlučne k nutnosti výpočtu čistých nákladov pre účely vyhodnotenia, či poskytovanie univerzálnej služby pre podnik skutočne predstavuje neprimerané zaťaženie. Žalovaný pritom súhlasil so žalobcom, že Najvyšší súd SR aj ESD podmieňujú priznanie kompenzácie čistých nákladov práve ich výpočtom. Opačne však rovnaký záver neplatí. K nepriznaniu kompenzácie môže dôjsť ešte v rámci fázy 1, teda po vyhodnotení, že poskytovateľ univerzálnej služby nemôže byť neprimerane zaťažený nákladmi na univerzálnu službu, a teda ešte pred vypočítaním čistých nákladov na univerzálnu službu a posunom vyhodnocovania do fázy 2. 30. Vo vzťahu k žalobcom namietanému podkladu rozhodnutia prvostupňového orgánu, t.j. analýze maloobchodných trhov 1 a 2 (ďalej aj ako „analýza“), ktorá bola vypracovaná v období nasledujúcom po čase vykonávania univerzálnej služby v rokoch 2005 a 2006, žalovaný uviedol, že zákon o elektronických komunikáciách ani smernica v zneniach platných a účinných počas rokov 2005 a 2006 nepožadovali, aby podklady pre rozhodnutie (či už vo „fáze 1“ alebo „fáze 2“) existovali už počas obdobia, za ktoré poskytovateľ univerzálnej služby žiada náhradu čistých nákladov. Upozornil, že analýza bola vypracovaná v roku 2007, čo bolo konštatované aj v rozhodnutí prvostupňového orgánu. V tejto súvislosti poukázal na skutočnosť, že žalovaný si nemohol zaobstarať podklady pre konanie vo veci úhrady čistých nákladov za poskytovanie univerzálnej služby v čase jej vykonávania v rokoch 2005 a 2006, nakoľko v ustanovení § 53 zákona o elektronických komunikáciách bolo podmienkou pre začatie konania podanie žiadosti o úhradu čistých nákladov, ktorú môže podať podnik úradu do dvoch rokov od uplynutia finančného roka, v ktorom vznikli. Zdôraznil, že nemohol predvídať podanie takéhoto návrhu, keďže žiadosť žalovaného zo dňa 30.11.2007 je historicky prvou takouto žiadosťou, a preto si nemohol zaobstarávať podklady pre rozhodnutie v čase poskytovania univerzálnej služby v rokoch 2005 a 2006, keď konanie nebolo začaté a žalovaný nemohol predpokladať, že k začatiu konania vôbec dôjde. Obstaranie analýzy ako podkladu pre rozhodnutia žalovaný považoval za súladné s jeho povinnosťou zistiť presne a úplne skutkový stav veci podľa § 32 ods. 1 správneho poriadku. K uvedenému žalovaný dodal, že údaje použité v analýze sa vzťahovali práve k obdobiu rokov 2005 a 2006 a poskytol ich sám žalobca. 31. Žalovaný pri voľbe kritéria pre posúdenie neprimeraného zaťaženia počas fázy 1, ktorej cieľom je vyhodnotenie, či žalobca mohol byť poskytovaním univerzálnej služby neprimerane zaťažený, vychádzal okrem iného aj zo správy Orgánu európskych regulátorov pre elektronické komunikácie (BEREC-Body of European Regulators for Electronic Communications). Ten vo svojej správe z júna 2010 „Report on Universal Service-reflections for the future“ v odseku 2.2.2. „Assessment of the unfair burden“ (ďalej len „správa BEREC“) uvádza: „Aj napriek tomu, že existencia neprimeranej záťaže je všeobecne uznávaná ako jedna zo základných požiadaviek pre zriadenie mechanizmu financovania, nejestvuje spoločná jednoznačná definícia tohto pojmu. Vo väčšine prípadov národné regulačné orgány rozhodujú podľa svojho uváženia, či je podnik vystavený neprimeranej záťaži. Vyhodnocujú to prevažne na základe kritérií, ktoré sa týkajú podmienok na trhu a úrovne konkurencie na trhu, ako napríklad náklady a výnosy, objem prevádzky, počet účastníkov, finančné postavenie podnikov, podiel na trhu - v mnohých krajinách poskytovanie univerzálnej služby nie je považované za neprimerané zaťaženie, pokiaľ podiel tržieb podniku určeného na poskytovanie univerzálnej služby na trhu prístupu k verejnej telefónnej sieti v pevnom umiestnení prevyšuje 80 %, atď.“ Aj na základe citovanej správy sa žalovaný rozhodol pre ukazovateľ, ktorý zohľadňuje trhový podiel na maloobchodných trhoch prístupu k verejnej telefónnej sieti pre bytových a nebytových zákazníkov, aby zistil, aké postavenie mal žalobca na tomto trhu v čase poskytovania univerzálnej služby v rokoch 2005 a 2006. Zastával názor, že námietka žalobcu, v zmysle ktorej je uplatňovanie zvoleného kritéria tesne po vstupe SR do EÚ a ukončení monopolného postavenia žalobcu ako poskytovateľa univerzálnej služby nevhodným a nepoužiteľným kritériom, nie je relevantná. Práve naopak, vzhľadom na to, že z monopolného postavenia žalobcu bol v relevantných rokoch 2005 a 2006 „ukrojený“ v dôsledku liberalizácie len zanedbateľný podiel, nie je možné hovoriť o tom, že poskytovanie univerzálnej služby žalobcom môže predstavovať neprimerané zaťaženie. Naopak, žalovaný zastával názor, že ak by mali noví malí hráči na trhu uloženú povinnosť kompenzovať náklady univerzálnej služby, bola by táto povinnosť v čase začínajúcej liberalizácie trhu zjavne neprimeraná. V tejto súvislosti žalovaný dodal, že v rozhodnom období bol trhový podiel žalobcu vysoko nad hranicou 80%, a preto poskytovanie univerzálnej služby nemohlo byť pre žalobcu neprimeraným zaťažením. Takýto záver je aj v súlade s praxou ostatných regulátorov. Materiálne podmienky pre vznik nároku žalobcu na úhradu čistých nákladov preto podľa žalovaného nevznikli. 32. K námietke žalobcu ohľadom porovnávania licenčných povinností vyplývajúcich z poskytovania univerzálnej služby v porovnaní s dikciou zákona o elektronických komunikáciách, žalovaný uviedol, že žalobca naozaj do 04.04.2006 vykonával univerzálnu službu na základe licencie č. 7961/2000, ktorá mu bola udelená podľa zrušeného zákona o telekomunikáciách. Žalovaný na základe zákonom uloženej povinnosti obsah tejto licencie zosúladil s ustanoveniami vtedy platného zákona o elektronických komunikáciách, ale povinnosti súvisiace s poskytovaním univerzálnej služby uložené v licencii podľa zákona o telekomunikáciách ostali v platnosti až do nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia podľa § 50 ods. 4 zákona o elektronických komunikáciách, teda do 04.04.2006. Zdôraznil, že v žiadnej časti rozhodnutí neuplatňuje právnu úpravu, ktorej platnosť sa skončila pred vznikom právnych vzťahov a nárokov z nich plynúcich, ani neuplatňuje názor, že vykonávanie univerzálnej služby v rokoch 2005 a 2006 sa riadilo právnou úpravou, ktorá bola účinná do 31.12.2003. Vychádzajúc zo znenia § 76 ods. 2 zákona o elektronických komunikáciách je podľa žalovaného možné konštatovať, že aplikácia predchádzajúcej právnej úpravy v rozhodovacích procesoch žalovaného je možná len v prípade, ak začiatok takéhoto rozhodovania má svoj pôvod v čase, v ktorom bola predchádzajúca právna úprava účinná. Preto pre posúdenie žiadosti žalobcu žalovaný v celom rozsahu vylúčil aplikáciu zákona o telekomunikáciách. Tento zákon platil v období od 27.06.2000 do 31.12.2003 a jeho účinnosť a platnosť sa skončila ešte pred obdobím poskytovania univerzálnej služby za roky 2005 a 2006. Preto v súlade s požiadavkou Najvyššieho súdu SR regulačný úrad nemohol aplikovať túto právnu normu, pretože nebola právne relevantná pre predmetné obdobie. Vzhľadom na námietky žalobcu o nepoužiteľnosti stanoveného kritéria spočívajúceho v podiele žalobcu na trhu verejnej pevnej telefónnej služby žalovaný považoval za vhodné poukázať na skutočnosť, že k ukončeniu monopolného postavenia žalobcu v oblasti poskytovania verejnej telefónnej služby prostredníctvom pevnej telekomunikačnej siete malo dôjsť v súlade s § 54 ods. 5 zákona o telekomunikáciách od 01.01.2003. Čiže zákon o telekomunikáciách právne zakotvil ukončenie monopolného postavenia žalobcu a napriek tomu zákonodarca v čase prijatia tohto predpisu považoval za relevantné a objektívne ustanoviť 80% hranicu podielu na trhu za použiteľnú podmienku pre to, aby poskytovateľovi verejnej telekomunikačnej služby s povinnosťou poskytovať aj univerzálnu služby všetci poskytovatelia verejnej telefónnej služby prispeli na vyrovnanie preukázateľnej straty, ktorá vznikla povinným poskytovaním univerzálnej služby. Z jednotlivých ustanovení zákona o telekomunikáciách bolo zrejmé, že povinnosť poskytovať univerzálnu službu bude uložená iba žalobcovi a že ten ju bude poskytovať aj v období po skončení monopolu. Preto ak žalovaný aplikoval ukazovateľ, ktorý zohľadňuje trhový podiel na maloobchodných trhoch prístupu k verejnej telefónnej sieti pre bytových a nebytových zákazníkov s hranicou 80%, nemožno tvrdiť, že ide o kritérium nesprávne, neobjektívne, netransparentné a už vôbec nie svojvoľne určené, keď obdobnú podmienku poznala aj predchádzajúce právna úprava. 33. Žalovaný tiež poukázal na to, že rozhodovacou praxou iných európskych regulátorov sa v konaní zaoberal osobitne, keď prvostupňový orgán zohľadnil správu BEREC týkajúcu sa prístupov jednotlivých regulátorov k vyhodnocovaniu neprimeraného zaťaženia, pričom táto správa zároveň predstavuje kompiláciu dovtedajšej praxe jednotlivých regulátorov. Predseda už v predchádzajúcich rozhodnutiach konštatoval, že jedna z najosvedčenejších metód podpory rozhodovania a riešenia úloh je učenie sa zo skúsenosti iných prostredníctvom vzorových praktík - best practice. Avšak nemusí dôjsť k mechanickému preberaniu kritérií podľa toho, koľko regulátorov ho používa. Ak niektorá krajina zvolí určité kritérium alebo ho vylúči z hodnotenia, neznamená to automaticky nevhodnosť daného kritéria, resp. jeho nepoužiteľnosť pre inú krajinu, či iného regulátora. Postup týchto krajín môže niečo naznačovať, avšak nepredstavuje pre prvostupňový orgán automatickú povinnosť osvojiť si tento postup tiež. Podľa názoru žalovaného napadnuté rozhodnutia v tomto smere spĺňajú požiadavky na riadne a zrozumiteľné odôvodnenie. 34. Záverom sa žalovaný nestotožňoval s názorom žalobcu, že zistený skutkový stav v danej veci bol v rozpore s obsahom spisov. Zdôraznil, že jednotlivé konštatovania vôbec nie sú vo vzájomnom rozpore a že je potrebné ich posudzovať v súvislosti s celým kontextom danej časti napadnutého rozhodnutia. Uviedol, že náklady na poskytovanie univerzálnej služby takého poskytovateľa, ktorý má významné postavenie na trhu, ktoré preukazuje jeho ekonomickú silu a podiel na trhu, nemohli na základe riadneho vyhodnotenia žalovaného pre žalobcu predstavovať neprimeranú záťaž. Podľa žalovaného konštatovanie žalobcu, že v súvislosti s poskytovaním univerzálnej služby v rozhodnom období utrpel stratu, nie je relevantné z pohľadu priznávania nároku na kompenzáciu tejto straty. Na priznanie kompenzácie je nevyhnutnou požiadavkou identifikácia, že takáto strata môže spôsobiť žalobcovi neprimerané zaťaženie. Podľa názoru žalovaného je odôvodnenie výberu kritéria na posúdenie možnosti neprimeraného zaťaženia jasné, zrozumiteľné a dostatočne odôvodnené. 35. Rovnako žalovaný zotrvával na názore vyjadrenom v napadnutých rozhodnutiach, že nebol dôvod pre nariadenie ústneho pojednávania. Zákon o elektronických komunikáciách ako osobitný zákon vo vzťahu k správnemu poriadku nestanovoval povinné nariadenie ústneho pojednávania. Zastával názor, že mal dostatočné množstvo písomných podkladov pre zistenie skutočného stavu veci. Mal za to, že povaha prejednávanej veci nebránila tomu, aby žalobca predkladal svoje návrhy v písomnej forme, rovnako predkladanie písomných návrhov v ničom neobmedzilo právo žalobcu vyjadriť sa. Podľa žalovaného žalobcom navrhovaný obsah ústneho pojednávania by neprispel k objasneniu veci, nakoľko aplikácia právnych noriem a procesné postupy v správnom konaní ani nemôžu byť predmetom ústneho pojednávania. Žalovaný tiež zdôraznil, že žalobcovi bolo vždy umožnené realizovať svoje právo nazerania do spisov v súlade s § 23 správneho poriadku. Uviedol, že podklady sa do spisu zakladali v takom poradí, v akom na za sebou časovo nasledovali a žalobcovi sa potom predložil kompletný spis k danému dňu nazerania do spisu. Žalovaný dodal, že kompenzáciu nákladov nemožno priznať automaticky, keďže je závislá od posúdenia neprimeraného zaťaženia, a to bez ohľadu na nárokovanú čiastku. Preto podľa žalovaného nedošlo k porušeniu práva žalobcu vlastniť majetok a práva na jeho pokojné užívanie. IV. Vyjadrenia ďalších účastníkov 36. Ďalší účastník Orange Slovensko, a.s. sa vo vyjadrení k žalobe stotožňoval s právnym názorom vyjadreným v napadnutom rozhodnutí žalovaného, považoval ho za vecne správne a vychádzajúce zo spoľahlivo zisteného skutkového stavu veci. Zastával presvedčenie, že s ohľadom na princíp eurokonformného výkladu vnútroštátneho práva právne predpisy SR v znení účinnom do 31.03.2006 umožňovali výklad, ktorý požaduje uplatnenie kritéria neprimeraného zaťaženia pre rozhodovanie o priznaní nákladov na poskytovanie univerzálnej služby. S odkazom na judikatúru ESD uviedol, že odkloniť sa od eurokonformného výkladu je možné iba vo výnimočných situáciách, kedy nástroje vnútroštátneho práva neumožňujú takú interpretáciu vnútroštátneho práva, ktorá by bola súladná s cieľmi smernice. Inými slovami, ak existuje možnosť interpretovať vnútroštátne právo tak, aby bolo v súlade s európskym právom, vnútroštátne orgány, vrátane súdov, sú povinné sa uchýliť k takejto interpretácii. Ak súd dospeje k záveru, že doslovný výklad § 53 zákona o elektronických komunikáciách v znení účinnom do 31.03.2006 neumožňuje použitie kritéria neprimeraného zaťaženia na posúdenie žiadosti na úhradu nákladov na poskytovanie univerzálnej služby a je preto v priamom rozpore s účelom tohto zákona, ktorý vychádza zo smernice, je povinný použiť také výkladové pravidlá, ktoré sú v súlade s právom EÚ, v tomto prípade použiť výklad e ratione legis. Na základe uvedeného považoval interpretáciu zákona o elektronických komunikáciách v znení do 31.03.2006 vykonanú žalovaným v súvislosti s aplikovaním kritéria neprimeraného zaťaženia za správnu. Súhlasil so záverom žalovaného, že žalobcovi nevznikol nárok na úhradu čistých nákladov vzniknutých pri vykonávaní univerzálnej služby. 37. Ďalší účastník Energotel, a.s. vo vyjadrení k žalobe uviedol, že žalovaný nebol viazaný právnym názorom najvyššieho súdu vysloveným v súvisiacom rozsudku NS SR, nakoľko bol vyslovený v inom konaní. Mal za to, že žalovaný plne rešpektoval povinnosti uložené najvyšším súdom v rozsudku NS SR. Žalovaný posudzoval nárok žalobcu podľa právnej úpravy platnej v dobe poskytovania univerzálnej služby žalobcom, keďže použil jednak ustanovenia § 53 a nasl. zákona o elektronických komunikáciách účinného do 31.03.2006, do ktorého bola implementovaná smernica, ako aj ustanovenia § 53 a nasl. uvedeného zákona v znení účinnom od 01.04.2006, v spojení s ustanoveniami vyhlášky, ktoré vykladal eurokonformne v súlade s jednotlivými ustanoveniami smernice. Podľa názoru ďalšieho účastníka bola zmena metodiky posudzovania neprimeraného zaťaženia žalovaným dostatočne zdôvodnená. Rovnako zastával názor, že z rozsudku NS SR nevyplýva priamo povinnosť vypočítať čisté náklady. Žalovaný podľa ďalšieho účastníka postupoval správne, keď pri posudzovaní nároku žalobcu posudzoval aj existenciu neprimeraného zaťaženia, nakoľko táto podmienka vyplýva z vyhlášky, ktorá bola vydaná v súlade so zákonom o elektronických komunikáciách. 38. Právny predchodca ďalšieho účastníka SWAN, a.s. (BENESTRA, s.r.o.) vo vyjadrení k žalobe uviedol, že odkloniť sa od eurokonformného výkladu je možné iba vo výnimočných situáciách, kedy nástroje vnútorného práva neumožňujú takú interpretáciu vnútroštátneho práva, ktorá by harmonizovala s cieľmi smernice. Zastával názor, že v prípadoch nejasnosti alebo nezrozumiteľnosti ustanovenia právneho predpisu alebo v prípade rozporu jeho znenia so zmyslom a účelom príslušného ustanovenia, o ktorého jednoznačnosti niet pochýb, je možné uprednostniť vzhľadom na konkrétny prípad výklad právneho predpisu podľa jeho účelu a zmyslu. Ak by bol aplikovaný výlučne iba jazykový výklad § 53 zákona o elektronických komunikáciách, išlo by o mechanický jazykový výklad, ktorý nezohľadňuje účel zákona a ktorý by bol v rozpore s ústavou. Mal za to, že v prípade ustanovení zákona o elektronických komunikáciách týkajúcich sa univerzálnej služby bolo úmyslom zákonodarcu transponovať smernicu, a preto žalovaný postupoval správne, ak v tomto prípade rozhodoval nielen podľa zákona, ale svoje rozhodnutie oprel ak o ustanovenia smernice, čo aj dostatočne zdôvodnil. 39. Ďalší účastník Slovanet, a.s. vo vyjadrení k žalobe uviedol, že žalobca sa dobrovoľne uchádzal o poskytovanie univerzálnej služby, pričom si mal byť vedomý skutočnosti vyplývajúcej zo smernice, podľa ktorej nemá nárok na refundáciu čistých nákladov vzniknutých pri vykonávaní povinností univerzálnej služby, ale refundácia je viazaná na správnu úvahu žalovaného, či poskytovanie univerzálnej služby bolo pre žalobcu neprimeraným zaťažením. Mal za to, že nakoľko implementácia smernice neprebehla správne v časti posudzovania nároku na úhradu čistých nákladov z poskytovania univerzálnej služby, žalovaný bol oprávnený smernicu aplikovať priamo. 40. Ďalší účastník UPC BROADBAND SLOVAKIA, s.r.o. vo vyjadrení k žalobe súhlasil s napadnutým rozhodnutím žalovaného a s vysloveným právnym názorom sa stotožňoval. Nesúhlasil s aplikáciou právnych názorov najvyššieho súdu obsiahnutých v súvisiacom rozsudku NS SR, a to z dôvodu zmien na trhu elektronických komunikácií, zmien trhových podielov, ako aj ďalších technologických zmien, ktoré mali významný dopad na poskytovanie služieb v oblasti elektronických komunikácií. Považoval za potrebné posudzovať uplatnený nárok žalobcu vo vzťahu k obom rokom 2005 a 2006 ako celku, nie oddelene. V. Rozhodnutie Najvyššieho súdu sp. zn. 6Sž/13/2011 zo dňa 29.02.2012 41. Žalobca žalobou doručenou Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky dňa 10.6.2011 sa domáhal preskúmania zákonnosti a postupu rozhodnutia predsedu Telekomunikačného úradu Slovenskej republiky č. 09/01/2011 zo dňa 06.04.2011 a rozhodnutia žalovaného č. 54/14/2011 zo dňa 31.01.2011. Žiadal, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky uvedené rozhodnutie predsedu Telekomunikačného úradu Slovenskej republiky ako aj prvostupňové rozhodnutie žalovaného zrušil a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie v zmysle ust. § 250j ods. 2, 3 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „O.s.p.“). 42. V dôvodoch žaloby žalobca uviedol, že predseda Telekomunikačného úradu Slovenskej republiky rozhodnutím č. 09/01/2011 zo dňa 06.04.2011 (ďalej len „rozhodnutie o rozklade“) zamietol rozklad žalobcu zo dňa 15.02.2011 a potvrdil uvedené prvostupňové rozhodnutie žalovaného, ktorým žalovaný rozhodol tak, že poskytovanie univerzálnej služby v rokoch 2005 a 2006 nepredstavovalo pre žalobcu neprimerané zaťaženie a preto mu nepriznal kompenzáciu straty podľa ust. § 53 zákona č. 610/2003 Z. z. o elektronických komunikáciách v znení neskorších predpisov, v znení účinnom v čase vydania rozhodnutia. Namietal, že rozhodnutie o rozklade žalobcu, ako i prvostupňové rozhodnutie o nepriznaní úhrady nákladov za poskytovanie univerzálnej služby, ako i postup týchto správnych orgánov v konaní predchádzajúcom vydaniu žalobou napadnutých rozhodnutí, nie je v súlade s platnými právnymi predpismi. Tvrdil, že napadnutými nezákonnými rozhodnutiami a postupom im predchádzajúcim bol, ako účastník správneho konania, poškodený na svojich právach a zákonom chránených záujmoch, keď mu protiprávne nebola priznaná náhrada nákladov za poskytovanie US, hoci splnil všetky predpoklady a náležitosti vyžadované zákonom o elektronických komunikáciách, na základe ktorých mal právny nárok na náhradu týchto nákladov, z ktorých dôvodov podal žalobu na preskúmanie týchto rozhodnutí v zmysle ust. § 247 O.s.p.. Žalobca vytýkal žalovanému, že predmetné rozhodnutia vydal na základe nesprávneho právneho posúdenia v zmysle ust. § 250j ods. 2 písm. a) O.s.p., zistený skutkový stav, z ktorého vychádzalo správne rozhodnutie, bolo v rozpore s obsahom spisov v zmysle ust. § 250j ods. 2 písm. b) <. O.s.p., skutkový stav bol zistený nedostačujúco na posúdenie veci v zmysle ust. § 250j ods. 2 písm. c) O.s.p., rozhodnutie je nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť a pre nedostatok dôvodov v zmysle ust. § 250j ods. 2 písm. d) O.s.p. a v konaní správneho orgánu bola zistená taká vada, ktorá mohla mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia v zmysle ust. § 250j ods. 2 písm. e) O.s.p.. Nesprávne právne posúdenie žalobca videl v nesprávnom výklade a aplikácii zákona o elektronických komunikáciách, pretože žalovaný podmienil nárok na úhradu čistých nákladov existenciou neprimeraného zaťaženia poskytovateľa univerzálnej služby nákladmi na univerzálnu službu. S takýmto postupom nesúhlasil, tvrdiac, že nemá oporu v ustanoveniach zákona, pretože zákon č. 610/2003 Z. z. nielenže nepodmieňuje úhradu nákladov na US tým, že musí ísť o neprimerané zaťaženie, ale úhrada nákladov na US je explicitne podmienená tým, že náklady žalobcu na US prevyšujú výnosy z jej poskytovania, a preto ak žalovaný tvrdil, že od posúdenia primeranosti, či neprimeranosti zaťaženia závisí právo, alebo ako uvádza úrad, nárok na kompenzáciu a na základe tohto tvrdenia bez ďalšieho odôvodnenia zamietol žiadosť o úhradu čistých nákladov v celom jej rozsahu, konal v rozpore s ustanoveniami tohto zákona, ktorý právo na úhradu nákladov nedeterminuje existenciou neprimeraného zaťaženia, spôsobeného poskytovaním US. Vyslovil názor, že nesprávnou aplikáciou ust. § 53 zákona č. 610/2003 Z. z. žalovaný nielenže vydal nezákonné rozhodnutie, ale aj výrazným spôsobom zasiahol do jeho ústavných práv, pretože zákonný princíp náhrady nákladov odzrkadľuje jeho ústavné právo na ochranu jeho vlastníckeho práva v zmysle čl. 20 Ústavy SR. Vytýkal žalovanému, že pri výpočte neprimeraného zaťaženia postupoval nielen v rozpore so zákonom, ale i rozhodovacou praxou Európskeho súdneho dvora. Taktiež považoval za protiprávny a v rozpore s judikatúrou ESD právny záver žalovaného o tom, že kalkulácia čistých nákladov nie je k otázke posúdenia neprimeranosti zaťaženia žalobcu relevantná, pričom význam by mala až potom, čo by žalovaný dospel k záveru, že poskytovanie US predstavuje pre žalobcu neprimerané zaťaženie. V tejto súvislosti poukázal na dve rozhodnutia ESD, v ktorých súdny dvor rozhodoval o aplikácii jednotlivých ustanovení Smernice Európskeho parlamentu a Rady č. 2002/22/ES o univerzálnej službe a to rozhodnutie vo veci C-389/08 Base NV a ďalší proti Ministerraad za prítomnosti Belgacom NV a rozhodnutie vo veci C-222/08 Európska komisia proti Belgickému kráľovstvu. Uviedol, že ESD pri posudzovaní otázok súvisiacich s poskytovaním univerzálnej služby podľa čl. 12 a 13 Smernice o US opakovane formuloval svoj právny názor, podľa ktorého je národný regulačný orgán povinný skúmať čisté náklady poskytovateľa univerzálnej služby na jej poskytovanie, a až na základe toho posudzovať otázku neprimeraného (nadmerného, nespravodlivého) zaťaženia príslušného telekomunikačného podniku. Ďalej tvrdil, že z uvedených rozsudkov ESD logicky vyplýva, že výpočet čistých nákladov je nevyhnutné uskutočniť nielen vtedy, ak regulačný orgán potvrdí neprimeranosť zaťaženia, ale vo všeobecnosti kedykoľvek, keď pristúpi k skúmaniu otázky primeranosti resp. neprimeranosti zaťaženia, čo bolo aj v jeho prípade. V súvislosti s posudzovanými kritériami neprimeraného zaťaženia, poukázal na ich účelovosť a neobjektívnosť, považujúc metodiku výpočtu neprimeraného zaťaženia za rozpornú so zákonnou úpravou a to aj pri zohľadnení práva EÚ. Zastával názor, že spôsob vyhodnocovania kritérií neprimeraného zaťaženia žalovaným nemôže popierať zmysel a účel samotnej zákonnej úpravy úhrady a konceptu neprimeranej záťaže, tvrdiac, že rešpektujúc pri tom zmysel zákonnej úpravy mala by metodika používať relevantné hodnoty a benchmarky, musí byť proporcionálna, musí zohľadňovať výlučne právom aprobované aktivity, nesmie byť používaná ad hoc podľa cieľa, ktorý chce žalovaný dosiahnuť, ale musí byť vopred všeobecne a objektívne jednoznačne stanovená a rozhodujúcim kritériom nemôže byť schopnosť žalobcu resp. jeho skupiny a1ko celku, financovať náklady univerzálnej služby (US) zo svojho zisku. Vytýkal žalovanému, že nezrozumiteľnosť a pochybenia pri vyhodnocovaní neprimeraného zaťaženia zdôvodňoval inštitútom správnej úvahy. Dôvodil, že aj správna úvaha má svoje zákonné medze, ktoré treba navyše interpretovať v súlade s právom EÚ, ktorého integrálnou súčasťou je aj zásada proporcionality a právnej istoty. Zdôraznil, že žalovaný dospel na základe rovnakého skutkového stavu a právnej úpravy k rôznym záverom, keď v pôvodnom prvostupňovom rozhodnutí konštatoval, že poskytovanie US je neprimeraným zaťažením pre žalobcu a priznal mu čiastočnú náhradu nákladov, kým v novom konaní za nezmenených podmienok, dospel žalovaný k diametrálne odlišnému záveru, a síce, že poskytovanie US nezaťažuje žalobcu neprimeraným spôsobom v dôsledku čoho mu nepriznáva žiadnu náhradu nákladov. Tento postup považoval za rozporný s ústavným princípom právnej istoty a zásadami správneho konania. Upriamil pozornosť na rozhodnutie Ústavného súdu SR PL: ÚS 16/95, na základe ktorého jedným zo základných princípov a cieľov právneho štátu je aj vytvorenie právnej istoty, že na určitú právne relevantnú otázku, sa pri opakovaní v rovnakých podmienkach dáva rovnaká odpoveď. V súvislosti s námietkou nedostatočného zistenia skutkového stavu žalobca poukázal na tú skutočnosť, že žalovaný sa nezaoberal všetkými dôkazmi a podkladmi, ktoré mal v rámci spisu k správnemu konaniu k dispozícii, ani nevykonával ďalšie zisťovanie smerujúce k objasneniu ďalších otázok, ktoré žalovanému ukladá zákon a ktoré mali byť objasnené aj podľa rozhodnutia predsedu úradu o proteste prokurátora a fakticky sa obmedzil iba na posúdenie jedinej otázky, a to či poskytovanie US nie je pre žalobcu neprimeraným zaťažením. Zdôvodnenie záveru žalovaného o primeranosti zaťaženia nepovažoval za správne a dostatočné, pretože žalovaný posúdil neprimerané zaťaženie prístupmi, ktoré boli spracované v materiáli pripravených spoločnosťou PriceWaterhouseCoopers Slovensko, s.r.o. a v pôvodnom prvostupňovom rozhodnutí vždy dospel k záveru, že poskytovanie US predstavuje pre žalobcu neprimerané zaťaženie. Ďalej namietal, že v rozklade navrhol kritériá posúdenia neprimeraného zaťaženia, ktorými sa žalovaný nezaoberal a ani v rozhodnutí o rozklade nezdôvodnil, z akých dôvodov nepovažoval za potrebné sa týmito kritériami zaoberať, čím porušil zásadu materiálnej pravdy (§ 3 ods. 4 <. správneho poriadku). Ďalej vytýkal žalovanému, že tým, že v prvostupňovom rozhodnutí použil inú metodiku pre posudzovanie (ne)primeranosti zaťaženia ako v pôvodnom prvostupňovom rozhodnutí a dospel k odlišným záverom, postupoval nad rámec rozhodnutia predsedu úradu o proteste prokurátora z 03.12.2010, čím porušil § 27 ods. 112 v spojení s ust. § 26 ods. 6 zákona č. 153/2001 Z. z. o prokuratúre a ust. § 4 ods. 4 druhá veta správneho poriadku. Uviedol, že v zmysle rozhodnutia o proteste prokurátora, ktorým bolo zrušené a nahradené rozhodnutie predsedu o rozklade zo dňa 28.04.2010, bol žalovaný povinný do posúdenia (ne)primeranosti zaťaženia zahrnúť aj iné služby stanovené zákonom nad rámec vyhlášky, v iných aspektoch však žalovaný nebol oprávnený zmeniť metodiku posudzovania (ne)primeranosti zaťaženia, keďže rozhodnutie o proteste prokurátora neukladalo akékoľvek iné prehodnotenie metodiky idúce nad rámec rozhodnutia predsedu o proteste prokurátora. Takýto postup viedol nielen k porušeniu ustanovení zákona o prokuratúre a správneho poriadku, ale tiež k porušeniu zásady právnej istoty a legitímnych očakávaní, keďže neoprávnene rozšíril predmet a rozsah (opakovaného) prvostupňového konania, nad rámec dôvodov uvedených v rozhodnutí predsedu o proteste prokurátora. 43. Najvyšší súd SR po preskúmaní veci dospel k záveru, že žalovaný v danom prípade nepostupoval náležíte v intenciách citovaných právnych noriem ako ani v intenciách výkladu článkov smernice Európskym súdnym dvorom, majúce za následok nesprávne posúdenie veci a nedostatočne zistený skutkový stav. 44. Najvyšší súd SR pritom uviedol, že “podľa § 53 ods. 1, 2, 3 zákona č. 610/2003 Z. z. v znení účinnom k 31.03.2006 podnik poskytujúci univerzálnu službu má právo na úhradu zistených čistých nákladov vzniknutých pri vykonávaní povinností univerzálnej služby, ak jeho výnosy z tejto služby sú nižšie ako náklady preukázateľne potrebné na poskytovanie univerzálnej služby. Žiadosť o úhradu čistých nákladov s podkladmi môže podnik podať úradu do dvoch rokov od uplynutia finančného roka, v ktorom vznikli. Uplynutím tejto lehoty právo na úhradu zaniká. Úrad posúdi podklady podniku na výpočet čistých nákladov a v prípade ich správnosti rozhodne o výške kompenzácie straty z poskytovania univerzálnej služby. Podklady môže overiť odborne spôsobilá a od zainteresovaných strán nezávislá osoba poverená úradom. Úrad vypočíta čisté náklady, pričom zohľadní akúkoľvek vznikajúcu výhodu na trhu, ktorú príslušný podnik získa poskytovaním povinností univerzálnej služby. Na určenie čistých nákladov sa môže využiť aj postup určenia podnikov na poskytovanie povinností univerzálnej služby podľa § 50 ods. 4. Vypočítané čisté náklady úrad zverejní. Podľa § 76a ods. 4 zákona č. 610/2003 Z. z. prechodného ustanovenia k úpravám účinným od 1. apríla 2006, konanie o určenie podniku na poskytovanie univerzálnej služby podľa § 50 ods. 4 začaté podľa doterajších predpisov sa dokončí podľa tohto predpisu. Podľa § 53 ods. 1, 2, 3 v znení účinnom k 28.12.2007 podnik poskytujúci univerzálnu službu má právo na úhradu zistených čistých nákladov vzniknutých pri vykonávaní povinností univerzálnej služby, ak jeho výnosy z tejto služby sú nižšie ako náklady preukázateľne potrebné na poskytovanie univerzálnej služby. Žiadosť o úhradu čistých nákladov s podkladmi môže podnik podať úradu do dvoch rokov od uplynutia finančného roka, v ktorom vznikli. Uplynutím tejto lehoty právo na úhradu zaniká. Úrad na základe žiadosti podniku, ktorá obsahuje podklady na výpočet čistých nákladov, posúdi, či podnik zabezpečuje povinnosti vyplývajúce z poskytovania univerzálnej služby nákladovo efektívnym spôsobom a jej poskytovanie je pre podnik neprimeraným zaťažením. Podklady môže overiť odborne spôsobilá a od zainteresovaných strán nezávislá osoba poverená úradom. Úrad vypočíta čisté náklady, pričom zohľadní akúkoľvek vznikajúcu výhodu na trhu, ktorú príslušný podnik získa poskytovaním povinností univerzálnej služby. Na určenie čistých nákladov sa môže využiť aj postup určenia podnikov na poskytovanie povinností univerzálnej služby podľa § 50 ods. 4. Vypočítané čisté náklady úrad zverejní. Zákonom č. 610/2003 Z. z. sa preberá okrem ďalších aj Smernica Európskeho parlamentu a Rady č. 2002/22/EC zo 07.03.2002 o univerzálnej službe a právach užívateľov súvisiacich s elektronickými komunikačnými sieťami a službami (Smernica o univerzálnej službe), Ú.v. ES č. L 108 z 24.4.2002, s. 51. Podľa článku 12 uvedenej smernice (Kalkulácia nákladov záväzkov univerzálnej služby) bod 1/ ak národné regulačné orgány usúdia, že poskytovanie univerzálnej služby podľa článkov 3 až 10 môže predstavovať nespravodlivé zaťaženie podnikov určených na poskytovanie univerzálnej služby, budú kalkulovať čisté náklady za jej poskytovanie. Na tento účel národné regulačné orgány: a) vykalkulujú čisté náklady na plnenie záväzku univerzálnej služby, berúc do úvahy každú trhovú výhodu, ktorá vyplynie pre podnik určený na poskytovanie univerzálnej služby, v súlade s prílohou IV, časť A; alebo b) použijú čisté náklady za poskytovanie univerzálnej e služby identifikovanej mechanizmom určovania v súlade s článkom 8 ods. 2 Bod 2/ čiastky a/alebo ďalšie informácie slúžiace ako základňa pre kalkuláciu čistých nákladov záväzkov univerzálnej služby podľa odseku 1 písm. a) kontroluje alebo overuje národný regulačný orgán alebo orgán nezávislý na príslušných stranách a schvaľuje národný regulačný orgán. Výsledky kalkulácie nákladov a závery auditu sú verejne dostupné. Podľa článku 13 (Financovanie záväzkov univerzálnej služby) bod 1/ ak na základe kalkulácie čistých nákladov uvedených v článku 12 národný regulačný orgán zistí, že podnik znáša neprimerane zaťaženie, členské štáty na žiadosť určeného podniku rozhodnú o: a/ zavedení mechanizmu, ktorým sa podniku za transparentných podmienok uhradia stanovené čisté náklady z verejných fondov; a/alebo b/ rozdelení čistých nákladov záväzkov univerzálnej služby medzi poskytovateľov elektronických komunikačných sietí a služieb.“ 45. Ďalej zdôraznil, že „výkladom čl. 12 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2002/22/ES z 7.3.2002 o univerzálnej službe a právach užívateľov týkajúcich sa sieti a služieb elektronických komunikácií sa zaoberal Európsky súdny dvor v dvoch rozhodnutiach a to v rozsudku vo veci č. C-3 89/08 z 06.10.2010, predmetom ktorého bola žiadosť na rozhodnutie o predbežnej otázke týkajúcej sa výkladu čl. 12 uvedenej smernice a v rozsudku vo veci c-222/08 zo dňa 6.10.2010, ktorého predmetom bola žaloba Komisie európskeho spoločenstva proti Belgickému kráľovstvu pre nesplnenie povinnosti na základe 226 ES, ktorou sa komisia domáhala, aby súdny dvor určil, že Belgické Kráľovstvo tým, že plne nepreviedlo čl. 12 ods. 1 a čl. 13 ods. 1 ako i prílohu IV časť A uvedenej smernice, nesplnilo povinnosti, ktoré mu vyplývajú z tejto smernice a z čl. 249 ES.“ 46. NSSR upriamil pozornosť na to, že Súdny dvor v rozsudku zo dňa 06.10.2010 vo veci č. 222/08 zaoberajúc sa výkladom čl. 12 smernice konštatoval: „Treba konštatovať, že hoci ustanovenia článku 12 ods. 1 druhého odseku a prílohy v smernici 2002/22 upravujú, ako majú byť vypočítané čisté náklady za poskytovanie univerzálnej služby v prípade, že národné regulačné orgány usúdia, že jej poskytovanie môže predstavovať nespravodlivé zaťaženie, ani z uvedeného článku 12 ods. 1 a ani z iného ustanovenia tejto smernice nevyplýva, že by zákonodarca Spoločenstva mal v úmysle sám stanoviť podmienky, za ktorých majú uvedené orgány už vopred rozhodnúť, že toto poskytovanie môže byť takýmto nespravodlivým zaťažením.“ „Naopak z ustanovení článku 13 smernice 2002/22 vyplýva, že len na základe výpočtu čistých nákladov na poskytovanie univerzálnej služby podľa článku 12 tejto smernice môžu národné regulačné orgány konštatovať, že podnik poverený poskytovaním univerzálnej služby je skutočne nespravodlivo zaťažený a že členské štáty musia na Žiadosť tohto podniku rozhodnúť o podmienkach odškodnenia z dôvodu týchto nákladov.“ „Podľa ustanovení článku 12 ods. 1 druhého pododseku písm. a) smernice 2002/22, ako aj prílohy IV tejto smernice musí byť takýto výpočet urobený pre každý podnik určený na poskytovanie univerzálnej služby.“ „Z odôvodnenia č. 21 smernice 2002/22 vyplýva, že zákonodarca Spoločenstva mechanizmy úhrady čistých nákladov, ktoré môžu vzniknúť podniku pri poskytovaní univerzálnej služby, spája s existenciou nadmerného zaťaženia tohto podniku. Tvrdiac, že čisté náklady univerzálnej služby nie sú nutne nadmerným zaťažením pre všetky dotknuté podniky, bolo zámerom zákonodarcu vylúčiť, aby sa všetky čisté náklady za poskytovanie univerzálnej služby automaticky uhrádzali formou nároku na odškodnenie. Za týchto podmienok nespravodlivým zaťažením, ktoré národný regulačný orgán musí konštatovať ešte pred akýmkoľvek odškodnením, je zaťaženie, ktoré je pre každý dotknutý podnik nadmerné z hľadiska jeho schopnosti znášať zaťaženie v závislosti od druhu podniku, najmä od jeho zariadení, ekonomickej a finančnej situácie, ako aj jeho podielu na trhu.“ „Z vyššie uvedeného vyplýva, že členské štáty bez toho, aby porušili povinnosti vyplývajúce zo smernice 2002/22, nemôžu konštatovať, že poskytovanie univerzálnej služby je skutočne nespravodlivým zaťažením, za ktoré sa poskytne odškodnenie, bez uskutočnenia výpočtu čistých nákladov, ktoré toto zaťaženie predstavuje pre každý podnik, ktorý je povinný službu poskytovať, a posúdenia, či náklady sú pre tento podnik nadmernou záťažou. Ďalej členské štáty nemôžu prijať systém odškodnenia, ktorý by nesúvisel s týmito čistými nákladmi.“ 47. Zhodný výklad čl. 12 a čl. 13 konštatoval súdny dvor aj v rozsudku vo veci 389/08 zo dňa 6.10.2010 v bodoch 36, 37, 40, 42 a 45. 48. Žalovaný vo svojom vyjadrení najvyššiemu súdu navrhoval žalobu podanú na najvyšší súd ako nedôvodnú podľa § 250j ods. 1 O.s.p. zamietnuť. Nesúhlasil so žalobnými dôvodmi. V dôvodoch vyjadrenia žalovaný predovšetkým vyslovil nesúhlas s výkladom ust. § 53 zákona o elektronických komunikáciách prezentovaným žalobcom, že by poskytovateľ US mal mať nárok na náhradu čistých nákladov vždy, keď splní zákonnú podmienku - jeho výnosy z vykonávania povinností US sú nižšie ako náklady preukázateľne potrebné na poskytovanie US. Takýto výklad považoval za nelogický a nesprávny. Poukázal na to, že ustanovenie § 53 zákona je potrebné vykladať v celistvosti a vo vzájomnej previazanosti. Uviedol, že poskytovateľovi US vznikne právo na úhradu zistených čistých nákladov vzniknutých pri vykonávaní povinností US až po splnení všetkých zákonom určených podmienok, tzn. poskytovateľ musí spĺňať aj podmienku, že poskytovanie US je pre neho neprimeraným zaťažením. Zastával názor, že zákonné podmienky musia byť splnené kumulatívne na to, aby sa mohlo realizovať právo alebo nárok na úhradu zistených čistých nákladov vzniknutých pri vykonávaní povinnosti US. Taktiež nesúhlasil s tvrdením žalobcu, že úhrada nákladov na US je explicitne podmienená tým, že náklady žalobcu na US prevyšujú výnosy z jej poskytovania s poukazom na to, že z odôvodnenia recitálu č. 21 smernice o univerzálnej službe vyplýva, že zákonodarca ES spája mechanizmus úhrady čistých nákladov, ktoré môžu vzniknúť podniku pri poskytovaní US, s existenciou nadmerného zaťaženia tohto podniku. Tvrdil, že čisté náklady US nie sú nevyhnutne nadmerným zaťažením pre všetky dotknuté podniky a preto bolo zámerom zákonodarcu vylúčiť, aby sa všetky čisté náklady za poskytovanie US automaticky uhrádzali formou nároku na kompenzáciu straty, z ktorých dôvodov, národný regulačný orgán pred akýmkoľvek rozhodnutím o kompenzácii straty musí konštatovať, že zaťaženie je pre dotknutý podnik neprimerané z hľadiska jeho schopnosti znášať takéto zaťaženie. 49. Konštatoval, že pri svojom rozhodovaní vychádzal zo spoľahlivo zisteného stavu veci a objektívne posúdil žiadosť žalobcu, pričom postupoval v súlade so zákonom o elektronických komunikáciách ako aj v súlade s čl. 12 smernice Európskeho parlamentu a Rady č. 2002/22/ES a taktiež dodržal postup určený predsedom úradu v rozhodnutí o proteste prokurátora, vychádzajúc z podkladov predložených žalobcom. 50. Poukázal na to, že by nebolo spravodlivé očakávať, že všetky podniky sa budú automaticky „skladať“ z vlastného vrecka žalobcovi na akúkoľvek stratu, ktorá bude predstavovať rozdiel medzi jeho nákladmi a výnosmi z tejto činnosti a ktorú kontinuálne poskytoval ako svoju hlavnú činnosť ešte dávno pred tým, ako bol úradom určený za poskytovateľa US. Vzhľadom na znenie ust. § 53 zákona o elektronických komunikáciách, v zmysle ktorého sa vyžaduje kumulatívne splnenie aj ďalších podmienok, nepovažoval námietky žalobcu týkajúce sa zásahu do jeho vlastníckeho práva a údajne porušenie čl. 20 ods. 1 a 4 Ústavy SR na mieste, nakoľko v čase poskytovania US bol vysoko ziskový. 51.V súvislosti s nesprávnym vyhodnotením neprimeraného zaťaženia a odmietnutia výpočtu čistých nákladov uviedol, že predseda úradu na základe protestu prokurátora z 03.12.2010 zrušil svoje protestom napadnuté druhostupňové rozhodnutie a aj prvostupňové rozhodnutie úradu ako nesprávne a vec vrátil úradu na nové prejednanie a rozhodnutie, pričom v odôvodnení tohto rozhodnutia určil postup podľa ust. § 53 zákona o elektronických komunikáciách, ktorý musí úrad pri novom prejednaní veci dodržať, s poukazom na to, že takýto postup je pre národné regulačné orgány vo všeobecnosti ustanovený v čl. 12 smernice o univerzálnej službe a do nášho zákona o elektronických komunikáciách transponovaný v rámci ust § 53 z čl. 12 a 13 citovanej smernice. Konštatoval, že v zmysle uvedenej právnej úpravy národný regulačný orgán je povinný najskôr skúmať čisté náklady poskytovateľa US (spoločnosť ST ich vyčíslila v žiadosti), a ak sa preukáže, že sú nižšie ako výnosy, pristúpi k ďalšiemu kroku, a to posúdeniu otázky neprimeraného zaťaženia a ak sa nepreukáže neprimerané zaťaženie, správne konanie je ukončené a poskytovateľovi US nevznikne nárok na kompenzáciu straty. Ďalej uviedol, že výpočet čistých nákladov zo strany úradu je potom dôležitý pre ďalší postup (konanie) úradu a to konanie o rozdelení týchto nákladov aj medzi ďalšie podniky pôsobiace na trhu elektronických komunikácií a ak by úrad priznal žalobcovi kompenzáciu straty, na úhrade čistých nákladov by sa museli spolupodieľať okrem poskytovateľa US aj tieto ďalšie podniky, a to v takej miere, akú výšku úhrady by pre každý jeden podnik úrad určil v rozhodnutí podľa stanoveného kľúča ustanoveného v § 54 zákona o elektronických komunikáciách. 52. Vyslovil názor, že žalobca nesprávne vykladá nielen právnu normu, keď tvrdí, že úrad na základe čl. 12 ods. 1 smernice o univerzálnej službe musí vypočítať čisté náklady vždy, ale aj svoje tvrdenie nesprávne opiera o, pre tento prípad, nesprávny judikát - rozsudok ESD zo 6.10.2010 č. C-222/08. 53.V súvislosti s námietkou nesprávneho vyhodnotenia kritérií neprimeraného zaťaženia žalovaný poukázal na to, že riešenie tejto otázky ponecháva európska legislatíva v kompetencii národných regulačných orgánov, aby stanovili všeobecné a neosobné kritériá, pomocou ktorých možno určiť hranice, ktoré keď sa prekročia, zaťaženie môže byť považované za nadmerné v závislosti od druhu podniku, najmä od jeho zariadení, ekonomickej a finančnej situácie, ako aj podielu na trhu. Uviedol, že na základe uvedeného si úrad určil 7 kritérií, ktoré posudzoval osobitne, ako aj v ich vzájomnej súvislosti s dopadom na finančnú situáciu žiadateľa a jeho postavenie na trhu a podľa jeho názoru podrobne argumentačne vyhodnotil jednotlivé kritériá posudzovania neprimeranosti zaťaženia a výsledok tohto posúdenia v napadnutých rozhodnutiach adekvátne odôvodnil. 54. Najvyšší súd SR po preskúmaní veci dospel k záveru, že žalovaný v danom prípade nepostupoval náležíte v intenciách citovaných právnych noriem ako ani v intenciách výkladu článkov smernice Európskym súdnym dvorom, majúce za následok nesprávne posúdenie veci a nedostatočne zistený skutkový stav. Uviedol, že Zo skutkových okolností v danej veci vyplýva, že žalobca žiadosťou doručenou žalovanému dňa 03.12.2007 žiadal úhradu čistých nákladov na univerzálnu službu poskytovanú v rokoch 2005 a 2006 z osobitného účtu univerzálnej služby, prílohu ktorej tvorila metodológia kalkulácie nákladového zaťaženia. 55. Žalovaný ako správny orgán prvého stupňa rozhodnutím zo dňa 31.01.2011, č. 54/14/2011, ktoré rozhodnutie na základe protestu žalobcu potvrdil predseda žalovaného rozhodnutím o rozklade zo dňa 06.04.2011, č. 09/01/2011, rozhodol tak, že poskytovanie univerzálnej služby v rokoch 2005 a 2006 nepredstavovalo pre žalobcu neprimerané zaťaženie a preto mu nepriznal kompenzáciu straty podľa ust. § 53 zákona o elektronických komunikáciách. 56. Z právnej úpravy ustanovenej v § 53 ods. 2 zákona č. 610/2003 Z. z., účinnej do 31.03.2006 vyplýva, že úrad posúdi podklady podniku na výpočet čistých nákladov a v prípade ich správnosti rozhodne o výške kompenzácie straty z poskytovania univerzálnej služby. Podklady môže overiť odborne spôsobilá a od zainteresovaných strán nezávislá osoba poverená úradom. 57. Z právnej úpravy ustanovenej v § 53 ods. 2 zákona č. 610/2003 Z. z., v znení účinnom k 28.12.2007 (zákon č. 117/2006 Z. z.) vyplýva, že úrad na základe žiadosti podniku, ktorá obsahuje podklady na výpočet čistých nákladov, posúdi, či podnik zabezpečuje povinnosti vyplývajúce z poskytovania univerzálnej služby nákladovo efektívnym spôsobom a jej poskytovanie je pre podnik neprimeraným zaťažením. Podklady môže overiť odborne spôsobilá a od zainteresovaných strán nezávislá osoba poverená úradom. 58. Vychádzajúc z ústavnej požiadavky, že každý má právo, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, nárok na úhradu nákladov na univerzálnu službu sa posudzuje podľa právnej úpravy účinnej v dobe poskytovania univerzálnej služby. Pokiaľ teda žalobca uplatnil nárok na úhradu nákladov za poskytovanie univerzálnej služby za roky 2005 a 2006, bolo teda potrebné posúdiť jeho uplatnený nárok na úhradu týchto nákladov podľa práva platného v dobe poskytovania predmetnej univerzálnej služby. 59. Vzhľadom k tomu, že žalovaný uplatnený nárok žalobcu za dve samostatné obdobia (rok 2005 a 2006) posúdil podľa § 53 zákona č. 610/2003 Z. z. v znení účinnom po 31.03.2006 bez akéhokoľvek zdôvodnenia, je zrejmé, že právnu úpravu týkajúcu sa nároku žalobcu na náhradu nákladov, ktoré mu vznikli poskytovaním univerzálnej služby v roku 2005 nechal bez povšimnutia, majúce za následok nepreskúmateľnosť právneho posúdenia veci. 60. Senát najvyššieho súdu v rámci prieskumu napadnutého rozhodnutia v zmysle námietky žalobcu, že žalovaný vec nesprávne právne posúdil, keď nesprávne aplikoval právnu úpravu ustanovenú v § 53 zákona o elektronických komunikáciách, posudzoval aj, či žalovaný postupoval v zmysle právnej úpravy účinnej v čase vzniku nároku, o ktorom žalovaný rozhodoval, a preto nesúhlasil s tvrdením žalovaného predneseným na pojednávaní, že žalobca námietku, ktorou namietal rôzne znenia ustanovenia § 53 ods. 2 zákona o elektronických komunikáciách a jeho účinnosť, nevzniesol v žalobe, z ktorých dôvodov nie je možné na ňu pri posudzovaní zákonnosti napadnutého rozhodnutia prihliadnuť. Žalobca v námietke vznesenej v žalobe namietal nesprávne právne posúdenie veci a súčasne nesprávnu aplikáciu právnej úpravy ustanovenej v § 53 ods. 1, 2 zákona, z ktorých dôvodov najvyšší súd povinný preskúmať napadnuté rozhodnutie žalovaného správneho orgánu v rozsahu vznesenej námietky, musel zamerať pozornosť na aplikáciu právnej úpravy žalovaným aj vzhľadom na to, či správny orgán aplikoval na vec relevantnú právnu normu účinnú v čase vzniku nároku žalobcu. 61. Senát najvyššieho súdu súhlasil s názorom žalovaného, že z právnej úpravy nárokov na úhradu nákladov na univerzálnu službu vyplýva podmienenosť preukázania (ne)primeraného zaťaženia podniku poskytujúceho univerzálnu službu. Avšak táto povinnosť správnemu orgánu vyplýva až z právnej úpravy ustanovenej v § 53 ods. 1, 2 účinnej od 01.04.2006. Napriek tomu, že smernica 2002/22 v § 12, ktorá bola transponovaná do zákona č. 610/2003 Z. z. od počiatku, ustanovovala podmienenie priznania nákladov na poskytovanie univerzálnej služby neprimeraným zaťažením, žalovanému správnemu orgánu ako národnému regulačnému orgánu neprislúcha oprávnenie dovolávať sa priamej účinnosti smernice. 62. Najvyšší súd taktiež nesúhlasil s názorom žalovaného, že keďže úrad nezistil, že by poskytovanie US v roku 2005 a 2006 bolo pre účastníka konania neprimeraným zaťažením, nebolo už relevantné pristupovať k výpočtu čistých nákladov na US. 63. Z výkladu čl. 12 ačl. 13 smernice 2002/22 vysloveného Európskym súdnym dvorom v rozsudkoch vo veci č. C-389/08 zo 6.10.2010 a vo veci c-222/08 zo dňa 6.10.2010, je zrejmé, že Súdny dvor zastáva názor, že „z ustanovení článku 13 smernice 2002/22 vyplýva, že len na základe výpočtu čistých nákladov na poskytovanie univerzálnej služby podľa článku 12 tejto smernice môžu národné regulačné orgány konštatovať, že podnik poverený poskytovaním univerzálnej služby je skutočne nespravodlivo zaťažený a že členské štáty musia na Žiadosť tohto podniku rozhodnúť o podmienkach odškodnenia Z dôvodu týchto nákladov.“ Súdny dvor v uvedených rozsudkoch súčasne konštatuje, že: „Z vyššie uvedeného vyplýva, že členské štáty bez toho, aby porušili povinnosti vyplývajúce zo smernice 2002/22, nemôžu konštatovať, že poskytovanie univerzálnej služby je skutočne nespravodlivým zaťažením, za ktoré sa poskytne odškodnenie, bez uskutočnenia výpočtu čistých nákladov, ktoré toto zaťaženie predstavuje pre každý podnik, ktorý je povinný službu poskytovať, a posúdenia, či náklady sú pre tento podnik nadmernou záťažou. Ďalej členské štáty nemôžu prijať systém odškodnenia, ktorý by nesúvisel s týmito čistými nákladmi. “ 64. Výklad čl. 12 a čl. 13 smernice 2002/22 Európskym súdnym dvorom je právne záväzný tak pre národné súdy ako aj orgány verejnej správy. Z uvedeného dôvodu pokiaľ žalovaný konštatoval, že poskytovanie univerzálnej služby v rokoch 2005 a 2006 nepredstavovalo pre žalobcu neprimerané zaťaženie a preto mu nepriznal kompenzáciu straty podľa ust. § 53 zákona o elektronických komunikáciách, bez uskutočnenia výpočtu čistých nákladov podľa článku 12 uvedenej smernice, ktoré toto zaťaženie predstavovalo pre žalobcu, postupoval v rozpore s čl. 12 ačl. 13 tejto smernice a teda aj v rozpore s § 53 zákona č. 610/2003 Z. z.. 65. Senát najvyššieho súdu taktiež súhlasil s tvrdením žalovaného v súvislosti s námietkou žalobcu ohľadne nesprávneho vyhodnotenia kritérií neprimeraného zaťaženia, že riešenie tejto otázky ponecháva európska legislatíva v kompetencii národných regulačných orgánov, aby stanovili všeobecné a neosobné kritéria, pomocou ktorých možno určiť hranice, ktoré keď sa prekročia, zaťaženie môže byť považované za nadmerné v závislosti od druhu podniku, najmä od jeho zariadení, ekonomickej a finančnej situácie, ako aj podielu na trhu. 66. V tejto súvislosti súčasne dáva do pozornosti, že Súdny dvor v uvedených rozsudkoch konštatoval: „Z odôvodnenia č. 21 smernice 2002/22 vyplýva, že zákonodarca Spoločenstva mechanizmy úhrady čistých nákladov, ktoré môžu vzniknúť podniku pri poskytovaní univerzálnej služby, spája s existenciou nadmerného zaťaženia tohto podniku. Tvrdiac, že čisté náklady univerzálnej služby nie sú nutne nadmerným zaťažením pre všetky dotknuté podniky, bolo zámerom zákonodarcu vylúčiť, aby sa všetky čisté náklady za poskytovanie univerzálnej služby automaticky uhrádzali formou nároku na odškodnenie. Za týchto podmienok nespravodlivým zaťažením, ktoré národný regulačný orgán musí konštatovať ešte pred akýmkoľvek odškodnením, je zaťaženie, ktoré je pre každý dotknutý podnik nadmerné z hľadiska jeho schopnosti znášať zaťaženie v závislosti od druhu podniku, najmä od jeho zariadení, ekonomickej a finančnej situácie, ako aj jeho podielu na trhu.“ Na uvedené stanovisko súdneho dvora tiež poukázal žalovaný vo vyjadrení k žalobe. 67. Pokiaľ žalovaný na podporu svojho postupu tvrdil, že predpokladom rozhodovania o nároku na náhradu je rozhodnutie o zaťažení podniku a až v prípade zistenia nadmerného zaťaženia je relevantné vypočítanie čistých nákladov univerzálnej služby podnikom poskytovanej, nebolo možné z vyššie uvedených dôvodov súhlasiť s jeho tvrdením, keďže takýto názor nie je v súlade s vysloveným stanoviskom súdneho dvora, pretože z uvedeného vyplýva, že národný regulačný úrad musí konštatovať nespravodlivé zaťaženie pred realizáciou samotného odškodnenia, pričom predpokladom posúdenia zaťaženia je výpočet čistých nákladov podľa čl. 12 smernice. 68. Ak teda zákonodarca v zákone č. 610/2003 Z. z. ako aj zákonodarca spoločenstva v smernici 2002/22 zveruje do kompetencie žalovaného ako národného regulačného orgánu rozhodovanie o zaťažení podniku v konaní o uplatnenom nároku na úhradu nákladov na univerzálnu službu a ponecháva na jeho uvážení voľbu kritérií pre posúdenie, či poskytovanie univerzálnej služby je pre dotknutý podnik nadmerné z hľadiska jeho schopnosti znášať takéto zaťaženie v závislosti od druhu podniku ako aj jeho podielu na trhu, je povinnosťou žalovaného pri posudzovaní miery zaťaženia podniku poskytujúceho univerzálnu službu zvoliť také metódy a kritériá, ktoré sú v súlade s účelom zákona ako aj v súlade s účelom predmetnej smernice a v rozhodnutí vo veci samej náležíte odôvodniť, z akých dôvodov a na základe čoho použil pre posúdenie zaťaženia podniku (žalobcu) zvolenú a použitú metodiku tak, aby jeho postup bol transparentný a zrozumiteľný nielen pre odbornú ale ja laickú verejnosť. 69. V tejto súvislosti senát najvyššieho súdu dáva do pozornosti rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky: Ústavný súd Slovenskej republiky v rozhodnutí sp. zn. III. ÚS 341/07 konštatuje: „Ústavný súd SR už v rámci svojej rozhodovacej činnosti konštatoval, že nevyhnutnou súčasťou rozhodovacej činnosti súdov zahŕňajúcej aplikáciu abstraktných právnych noriem na konkrétne okolnosti individuálnych prípadov je zisťovanie obsahu a zmyslu právnej normy uplatňovaním jednotlivých metód právneho výkladu. Ide vždy o metodologický postup, v rámci ktorého nemá žiadna z výkladových metód absolútnu prednosť, pričom jednotlivé uplatnené metódy by sa mali navzájom dopĺňať a viesť k zrozumiteľnému a racionálne zdôvodnenému vysvetleniu textu právneho predpisu. Viazanosť štátnych orgánov zákonom v zmysle čl. 2 ods. 2 ústavy totiž neznamená výlučnú a bezpodmienečnú nevyhnutnosť doslovného gramatického výkladu aplikovaných zákonných ustanovení. Ustanovenie čl. 2 ods. 2 ústavy nepredstavuje iba viazanosť štátnych orgánov textom, ale aj zmyslom a účelom zákona“ . Ústavný súd Slovenskej republiky v ďalšom rozhodnutí sp. zn. IV. ÚS 187/2011 konštatuje: „Pri svojej rozhodovacej činnosti ústavný súd uprednostňuje materiálne poňatie právneho štátu, pričom pri interpretácii a aplikácii právnych predpisov vychádza zo zmyslu a účelu príslušnej právnej úpravy a dbá o to, aby prijaté riešenie bolo akceptovateľné aj z hľadiska všeobecne ponímanej spravodlivosti (m. m. IV. ÚS 1/07, I. ÚS 57/07, VI Posúdenie veci 70. Krajský súd v Bratislave preskúmal napadnuté rozhodnutie v rámci žalobných dôvodov (§ 182 SSP) a dospel k záveru, že žaloba je dôvodná. 71. Podľa § 2 ods. 1 SSP v správnom súdnictve poskytuje správny súd ochranu právam alebo právom chráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy a rozhoduje v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom. 72. Podľa § 6 SSP, správne súdy v správnom súdnictve preskúmavajú na základe žalôb zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy, opatrení orgánov verejnej správy a iných zásahov orgánov verejnej správy, poskytujú ochranu pred nečinnosťou orgánov verejnej správy a rozhodujú v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom. 73. Podľa § 177 ods. 1 SSP správnou žalobou sa žalobca môže domáhať ochrany svojich subjektívnych práv proti rozhodnutiu orgánu verejnej správy alebo opatreniu orgánu verejnej správy. 74. V rámci preskúmania zákonnosti rozhodnutia a postupu správneho orgánu podľa SSP súd posudzuje, či správny orgán vecne príslušný na konanie si zadovážil dostatok skutkových podkladov pre vydanie rozhodnutia, či zistil vo veci skutočný stav, či konal v súčinnosti s účastníkmi konania, či rozhodnutie bolo vydané v súlade so zákonmi a inými právnymi predpismi a či obsahovalo zákonom predpísané náležitosti, teda či rozhodnutie správneho orgánu bolo vydané v súlade s hmotnoprávnymi ako aj s procesnoprávnymi predpismi. Zákonnosť rozhodnutia správneho orgánu je podmienená zákonnosťou postupu správneho orgánu predchádzajúcemu vydaniu napadnutého rozhodnutia. V rámci správneho prieskumu súd teda skúma aj procesné pochybenia správneho orgánu namietané v žalobe, či uvedené procesné pochybenie správneho orgánu je takou vadou konania pred správnym orgánom, ktorá mohla mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia. Súd preskúmava aj zákonnosť postupu správneho orgánu, ktorým sa vo všeobecnosti rozumie aktívna činnosť správneho orgánu podľa procesných a hmotnoprávnych noriem, ktorou realizuje právomoc stanovenú zákonmi. V zákonom predpísanom postupe je správny orgán oprávnený a súčasne aj povinný vykonať úkony v priebehu konania a ukončiť ho vydaním rozhodnutia, ktoré má zákonom predpísané náležitosti, ak sa na takéto konanie vzťahuje zákon o správnom konaní. 75. Úlohou súdu bolo v danom prípade posúdiť, či predseda rozhodol správne, keď potvrdil rozhodnutie vydané v prvom stupni, ktorým prvostupňový orgán rozhodol o žiadosti žalobcu vo veci úhrady čistých nákladov za poskytovanie univerzálnej služby za roky 2005 a 2006 tak, že žalobcovi nevznikol podľa § 53 zákona o elektronických komunikáciách nárok na úhradu čistých nákladov vzniknutých pri vykonávaní univerzálnej služby v rokoch 2005 a 2006, pretože jej vykonávanie nebolo pre žalobcu neprimeraným zaťažením. Sporným bol v prejednávanej veci predovšetkým výklad ustanovenia § 53 citovaného zákona. 76. Podľa § 50 ods. 1 zákona o elektronických komunikáciách v znení účinnom pre roky 2005 a 2006 univerzálna služba je minimálny súbor služieb, ktoré sú dostupné v určenej kvalite na celom území štátu všetkým koncovým užívateľom bez ohľadu na ich geografickú polohu a za prijateľnú cenu, ktorou je cena zohľadňujúca úroveň spotrebiteľských cien a príjmy obyvateľov. 77. Podľa § 50 ods. 2 zákona o elektronických komunikáciách v znení účinnom pre roky 2005 a 2006 predmetom univerzálnej služby sú tieto povinnosti: a) pripojenie k verejnej telefónnej sieti na pevnom mieste a prístup k verejným telefónnym službám na pevnom mieste pripojenia k sieti vrátane faksimilného prenosu informácií a prenosu dát s prenosovými rýchlosťami umožňujúcimi funkčný prístup k internetu pri zohľadnení prevládajúcich technológií používaných väčšinou užívateľov a technickej uskutočniteľnosti, b) poskytovanie aspoň jedného úplného telefónneho zoznamu účastníkov pravidelne aktualizovaného aspoň raz za rok, v elektronickej alebo v tlačenej forme, prípadne v oboch formách, odsúhlasenej úradom; úplný telefónny zoznam obsahuje údaje o všetkých účastníkoch verejných telefónnych služieb, okrem tých, ktorí požiadali o nezverejnenie svojich osobných údajov a telefónneho čísla. Úplný telefónny zoznam sa poskytne účastníkovi na jeho žiadosť vo forme schválenej úradom, c) zabezpečenie primeranej dostupnosti verejných telefónnych automatov, d) poskytovanie bezplatného a nepretržitého prístupu k číslam tiesňových volaní vrátane jednotného európskeho čísla tiesňového volania 112, vrátane prístupu z verejných telefónnych automatov bez použitia akýchkoľvek platobných prostriedkov, e) poskytovanie a prevádzkovanie aspoň jednej úplnej informačnej služby o telefónnych číslach, f) zabezpečenie prístupu k verejne dostupným telefónnym službám pre zdravotne postihnutých užívateľov a primeranej dostupnosti verejných telefónnych automatov s bezbariérovým prístupom a osobitným vybavením. 78. Podľa § 50 ods. 3 zákona o elektronických komunikáciách v znení účinnom pre roky 2005 a 2006 Podrobnosti poskytovania verejných telefónnych automatov a služieb pre zdravotne postihnutých užívateľov ustanoví všeobecne záväzný právny predpis, ktorý vydá úrad. 79. Podľa § 50 ods. 4 zákona o elektronických komunikáciách v znení účinnom pre roky 2005 a 2006 úrad určí na základe výsledku konzultácií jeden alebo viac podnikov na poskytovanie univerzálnej služby a uloží im povinnosti podľa odsekov 1 a 2 tak, aby bolo pokryté celé územie štátu s tým, že môže určiť rôzne podniky alebo skupinu podnikov, ktoré budú zabezpečovať len niektoré povinnosti univerzálnej služby, pokrývať rôzne časti územia štátu alebo zabezpečovať len niektoré povinnosti univerzálnej služby a pokrývať rôzne časti územia štátu. 80. Podľa § 53 ods. 1 zákona o elektronických komunikáciách v znení účinnom k 31.03.2006 podnik poskytujúci univerzálnu službu má právo na úhradu zistených čistých nákladov vzniknutých pri vykonávaní povinností univerzálnej služby, ak jeho výnosy z tejto služby sú nižšie ako náklady preukázateľne potrebné na poskytovanie univerzálnej služby. Žiadosť o úhradu čistých nákladov s podkladmi môže podnik podať úradu do dvoch rokov od uplynutia finančného roka, v ktorom vznikli. Uplynutím tejto lehoty právo na úhradu zaniká. 81. Podľa § 53 ods. 2 zákona o elektronických komunikáciách v znení účinnom k 31.03.2006 úrad posúdi podklady podniku na výpočet čistých nákladov a v prípade ich správnosti rozhodne o výške kompenzácie straty z poskytovania univerzálnej služby. Podklady môže overiť odborne spôsobilá a od zainteresovaných strán nezávislá osoba poverená úradom. 82. Podľa § 53 ods. 3 zákona o elektronických komunikáciách v znení účinnom k 31.03.2006 úrad vypočíta čisté náklady, pričom zohľadní akúkoľvek vznikajúcu výhodu na trhu, ktorú príslušný podnik získa poskytovaním povinností univerzálnej služby.Na určenie čistých nákladov sa môže využiť aj postup určenia podnikov na poskytovanie povinností univerzálnej služby podľa § 50 ods. 4. Vypočítané čisté náklady úrad zverejní. 83. Podľa § 53 ods. 1 zákona o elektronických komunikáciách v znení účinnom k 28.12.2007 podnik poskytujúci univerzálnu službu má právo na úhradu zistených čistých nákladov vzniknutých pri vykonávaní povinností univerzálnej služby, ak jeho výnosy z tejto služby sú nižšie ako náklady preukázateľne potrebné na poskytovanie univerzálnej služby. Žiadosť o úhradu čistých nákladov s podkladmi môže podnik podať úradu do dvoch rokov od uplynutia finančného roka, v ktorom vznikli. Uplynutím tejto lehoty právo na úhradu zaniká. 84. Podľa § 53 ods. 2 zákona o elektronických komunikáciách v znení účinnom k 28.12.2007 úrad na základe žiadosti podniku, ktorá obsahuje podklady na výpočet čistých nákladov, posúdi, či podnik zabezpečuje povinnosti vyplývajúce z poskytovania univerzálnej služby nákladovo efektívnym spôsobom a jej poskytovanie je pre podnik neprimeraným zaťažením. Podklady môže overiť odborne spôsobilá a od zainteresovaných strán nezávislá osoba poverená úradom. 85. Podľa § 53 ods. 3 zákona o elektronických komunikáciách v znení účinnom k 28.12.2007 úrad vypočíta čisté náklady, pričom zohľadní akúkoľvek vznikajúcu výhodu na trhu, ktorú príslušný podnik získa poskytovaním povinností univerzálnej služby.Na určenie čistých nákladov sa môže využiť aj postup určenia podnikov na poskytovanie povinností univerzálnej služby podľa § 50 ods. 4. Vypočítané čisté náklady úrad zverejní. 86. Podľa § 54 ods. 1 a 7 zákona o elektronických komunikáciách úrad v prípade potreby zriadi a spravuje osobitný účet univerzálnej služby na úhradu čistých nákladov, do ktorého je povinný prispievať podnik poskytujúci verejné siete, verejné služby alebo verejné siete a verejné služby, ktorého podiel ročného obratu na vnútroštátnom trhu verejnej siete, verejnej služby alebo verejnej siete a verejnej služby sa rovná alebo je vyšší ako 0,2 percenta; do obratu sa nezapočítavajú výnosy z poskytovania služby retransmisie. Podrobnosti o univerzálnej službe, o zriadení a spravovaní osobitného účtu ustanoví všeobecne záväzný právny predpis, ktorý vydá ministerstvo. 87. Podľa § 76a ods. 4 zákona č. 610/2003 Z. z. prechodného ustanovenia k úpravám účinným od 1. apríla 2006, konanie o určenie podniku na poskytovanie univerzálnej služby podľa § 50 ods. 4 začaté podľa doterajších predpisov sa dokončí podľa tohto predpisu. 88. Podľa § 2 ods. 1 a 2 vyhlášky osobitný účet univerzálnej služby sa zriaďuje podľa § 54 ods. 1 zákona o elektronických komunikáciách na úhradu zistených čistých nákladov podľa § 4 ods. 1 vzniknutých pri plnení povinností univerzálnej služby. Osobitný účet sa zriaďuje na základe žiadosti podniku poskytujúceho univerzálnu službu podľa § 50 ods. 4 zákona o elektronických komunikáciách o úhradu čistých nákladov po posúdení, či poskytovanie univerzálnej služby predstavuje podľa predložených podkladov pre žiadajúci podnik neprimerané zaťaženie. 89. Podľa článku 12 ods. 1 smernice (Kalkulácia nákladov záväzkov univerzálnej služby) ak národné regulačné orgány usúdia, že poskytovanie univerzálnej služby podľa článkov 3 až 10 môže predstavovať nespravodlivé zaťaženie podnikov určených na poskytovanie univerzálnej služby, budú kalkulovať čisté náklady za jej poskytovanie. Na tento účel národné regulačné orgány: a) vykalkulujú čisté náklady na plnenie záväzku univerzálnej služby, berúc do úvahy každú trhovú výhodu, ktorá vyplynie pre podnik určený na poskytovanie univerzálnej služby, v súlade s prílohou IV, časť A; alebo b) použijú čisté náklady za poskytovanie univerzálnej e služby identifikovanej mechanizmom určovania v súlade s článkom 8 ods. 2. 90. Podľa článku 12 ods. 2 smernice (Kalkulácia nákladov záväzkov univerzálnej služby) čiastky a/alebo ďalšie informácie slúžiace ako základňa pre kalkuláciu čistých nákladov záväzkov univerzálnej služby podľa odseku 1 písm. a) kontroluje alebo overuje národný regulačný orgán alebo orgán nezávislý na príslušných stranách a schvaľuje národný regulačný orgán. Výsledky kalkulácie nákladov a závery auditu sú verejne dostupné. 91. Podľa článku 13 ods. 1 smernice (Financovanie záväzkov univerzálnej služby) ak na základe kalkulácie čistých nákladov uvedených v článku 12 národný regulačný orgán zistí, že podnik znáša neprimerane zaťaženie, členské štáty na žiadosť určeného podniku rozhodnú o: a) zavedení mechanizmu, ktorým sa podniku za transparentných podmienok uhradia stanovené čisté náklady z verejných fondov; a/alebo b) rozdelení čistých nákladov záväzkov univerzálnej služby medzi poskytovateľov elektronických komunikačných sietí a služieb. 92. Podľa § 3 ods. 1 správneho poriadku správne orgány postupujú v konaní v súlade so zákonmi a inými právnymi predpismi. Sú povinné chrániť záujmy štátu a spoločnosti, práva a záujmy fyzických osôb a právnických osôb a dôsledne vyžadovať plnenie ich povinností. 93. Podľa § 3 ods. 5 správneho poriadku rozhodnutie správnych orgánov musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci. Správne orgány dbajú o to, aby v rozhodovaní o skutkovo zhodných alebo podobných prípadoch nevznikali neodôvodnené rozdiely. 94. Podľa § 46 správneho poriadku rozhodnutie musí byť v súlade so zákonmi a ostatnými právnymi predpismi, musí ho vydať orgán na to príslušný, musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci a musí obsahovať predpísané náležitosti. 95. Podľa § 47 ods. 3 správneho poriadku v odôvodnení rozhodnutia správny orgán uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov, ako použil správnu úvahu pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval, a ako sa vyrovnal s návrhmi a námietkami účastníkov konania a s ich vyjadreniami k podkladom rozhodnutia. 96. Otázkou posúdenia práva žalobcu na úhradu nákladov vzniknutých pri vykonávaní povinnosti univerzálnej služby podľa § 53 zákona o elektronických komunikáciách sa vo svojich rozhodnutiach už zaoberal Najvyšší súd SR, a to v rozsudku NS SR 6Sž/13/2011 (roky 2005 a 2006) a v súvisiacom rozsudku NS SR (roky 2007 a 2008). 97. Najvyšší súd v súvisiacom rozsudku NS SR 5Sž/35/2011, upriamil pozornosť na krátky exkurz do histórie od roku 1992, kedy bola bývalá Ústredná správa spojov nahradená štátnym podnikom Slovenské telekomunikácie, ktorý mal zabezpečenú infraštruktúru na poskytovanie telekomunikačných služieb. Neskôr do podniku pristúpil súkromný akcionár Deutsche Telekom. Dôsledkom liberalizácie sektora vstúpili na trh aj iní poskytovatelia, čo viedlo k odbúranie štátneho monopolu a konkurencia priniesla aj zvýšené požiadavky na kvalitu a rýchlosť služieb, teda nevyhnutne sa infraštruktúra musela modernizovať plus sa postavili nové siete, najmä v oblasti internetu a mobilných služieb. Je síce pravdou, že žalobca mal najlepšie podmienky na poskytovanie univerzálnej služby, ktorá sa zaviedla v dôsledku transponovania smernice. Táto smernica požaduje, aby bol jeden alebo viacero podnikov poskytujúcich telekomunikačné služby ustanovený ako poskytovateľ univerzálnej služby, pričom jej poskytovanie je vnímané ako uloženie povinnosti. Z pohľadu progresívneho technického rozvoja treba mať na pamäti, že infraštruktúra, ktorú žalobca zdedil od svojho predchodcu, vyžadovala modernizáciu. Nie je sporné, že v oblasti poskytovania prístupu k verejnej telefónnej sieti na pevnom mieste mal žalobca najlepšie podmienky. Poskytovanie verejnej telefónnej siete predstavuje však len jednu povinnosť vyplývajúcu z univerzálnej služby. Do úvahy treba vziať najmä náklady žalobcu na vybudovanie sietí internetového pripojenia a zriadenie a údržbu verejných telefónnych automatov, ktoré boli spravované výlučne žalobcom a iné podniky takéto služby neposkytovali. Navyše žalobca mal ako jediný operátor povinnosť zabezpečiť prístup k verejne dostupným telefónnym službám pre zdravotne postihnutých užívateľov a primeranej dostupnosti verejných telefónnych automatov s bezbariérovým prístupom a osobitným vybavením. Otázka poskytovania univerzálnej služby je preto primárne otázkou technickou a vyžaduje vynaloženie nevyhnutných nákladov. 98. Správny súd úvodom uvádza, že v zmysle zákona o elektronických komunikáciách (pôvodný aj nový zákon) univerzálna služba predstavuje povinnosť určitého telekomunikačného podniku pôsobiaceho v danom štáte uloženú mu štátom vo verejnom záujme a spočívajúcu v zabezpečení určitého súboru služieb, ktoré budú dostupné v určenej kvalite na celom území štátu všetkým koncovým užívateľom bez ohľadu na ich geografickú polohu a za prijateľnú cenu, ktorou je cena zohľadňujúca úroveň spotrebiteľských cien a príjmy obyvateľov. Úrad (žalovaný) určí podnik (viac podnikov) na poskytovanie univerzálnej služby a z toho vyplývajúcich povinností pre daný podnik. 99. V Slovenskej republike univerzálnu službu poskytoval žalobca v rozhodnom období rokov 2005 až 2012 (povinnosť poskytovať univerzálnu službu mu skončila dňa 06.08.2012) a za tieto obdobia si postupne podanými žiadosťami uplatnil od žalovaného úhradu čistých nákladov na univerzálnu službu, pričom však ani za jedno z uvedených období (roky 2005 - 2006, 2007 - 2008, 2009 - 2010, 2011 - 2012) nebola žalobcovi žalovaným kompenzácia nákladov na univerzálnu službu ani čiastočne priznaná. Žalobca inicioval súdny prieskum voči každému z rozhodnutí vydaných žalovaným za roky 2005 a 2006, 2007 a 2008, ako aj 2009 a 2010. Napadnuté rozhodnutia žalovaného boli Najvyšším súdom SR zrušené (rozsudky sp. zn. 6Sž/13/2011 z 29.02.2012, 5Sž/35/2011 z 19.07.2012 a 6Sž/24/2012 z 27.11.2013) a veci boli vrátené na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. V nových správnych konaniach však žalovaný opätovne úhradu nákladov žalobcovi ani čiastočne nepriznal. 100. Predmetom preskúmania v danej veci je rozhodnutie predsedu Telekomunikačného úradu Slovenskej republiky a postup mu predchádzajúci, ktorým rozhodnutím bolo s konečnou platnosťou rozhodnuté o žiadosti žalobcu o úhradu čistých nákladov na poskytovanie univerzálnej služby v rokoch 2005 a 2006 tak, že poskytovanie univerzálnej služby v rokoch 2005 a 2006 nepredstavovalo pre spoločnosť žalobcu neprimerané zaťaženie a preto jej nebola priznaná kompenzácia straty podľa § 53 zákona o elektronických komunikáciách. Žiadosť žalobcu sa v predmetnom prípade teda týka obdobia rokov 2005 a 2006, počas ktorého došlo k zmene právnej úpravy posudzovania žiadosti o úhradu nákladov vzniknutých vykonávaním povinnosti univerzálnej služby (§ 53 ods. 2 zákona o elektronických komunikáciách). Medzi účastníkmi konania bol sporný práve výklad tohto ustanovenia v znení do 31.03.2006 a v znení od 01.04.2006, a to z pohľadu nutnosti skúmať existenciu neprimeraného zaťaženia poskytovateľa univerzálnej služby. 101. K námietke nesprávneho právneho posúdenia veci - porušenie práva na rozhodnutie podľa relevantnej právnej úpravy a námietke neprípustnosti korekcie zákona podzákonným vykonávacím predpisom súd uvádza nasledovné. Ako konštatoval najvyšší súd v rozsudku NS SR 6Sž/13/2011, každý má právo na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy. Nárok na úhradu nákladov na univerzálnu službu sa preto posudzuje podľa právnej úpravy účinnej v dobe poskytovania univerzálnej služby. Pokiaľ teda žalobca uplatnil nárok na úhradu nákladov za poskytovanie univerzálnej služby za roky 2005 a 2006, bolo potrebné posúdiť jeho uplatnený nárok na úhradu týchto nákladov podľa práva platného v dobe poskytovania predmetnej univerzálnej služby. Najvyšší súd v uvedenom rozhodnutí súhlasil s názorom žalovaného, že z právnej úpravy nárokov na úhradu nákladov na univerzálnu službu vyplýva podmienenosť preukázania (ne)primeraného zaťaženia podniku poskytujúceho univerzálnu službu, avšak táto povinnosť správnemu orgánu vyplýva až z právnej úpravy ustanovenej v § 53 ods. 1, 2 účinnej od 01.04.2006. Napriek tomu, že smernica v čl. 12, ktorá bola transponovaná do zákona o elektronických komunikáciách od počiatku, ustanovovala podmienenie priznania nákladov na poskytovanie univerzálnej služby neprimeraným zaťažením, žalovanému ako národnému regulačnému orgánu neprislúcha oprávnenie dovolávať sa priamej účinnosti smernice. NSSR tiež vyslovil, že bolo povinnosťou žalovaného poskytnúť v svojom rozhodnutí riadnu právnu úvahu reflektujúcu na rôzne znenia § 53 zákona o elektronických komunikáciách. Žalovaný v napadnutom rozhodnutí uviedol, že “ako prvostupňový orgán na viacerých miestach napadnutého rozhodnutia, tak sa už aj predseda úradu na iných miestach tohto rozhodnutia vyjadril, prečo prvostupňový orgán musel ku skúmaniu neprimeraného zaťaženia pristúpiť. Najvyšší súd SR v rozsudku č. 6SŽ/13/2011 konštatoval, že uplatnený nárok na úhradu nákladov za poskytovanie univerzálnej služby bolo potrebné posúdiť podľa práva platného v dobe poskytovania predmetu univerzálnej služby. Prvostupňový orgán na str. 17 napadnutého rozhodnutia uviedol, prečo pri posudzovaní žiadosti spoločností ST považoval vyhlášku za relevantnú právnu normu. Predseda úradu sa s takýmto postupom prvostupňového orgánu stotožňuje. Pojem právo platné v dobe poskytovania predmetu univerzálnej služby predseda úradu, rovnako ako prvostupňový orgán, chápe ako súbor všetkých právnych noriem upravujúcich danú problematiku. V roku 2005 boli takýmito právnymi normami zákon o elektronických komunikáciách v znení dvoch noviel (zákona č. 716/2004 Z.z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 610/2003 Z.z. o elektronických komunikáciách a zákona č. 69/2005 Z.z. ktorým sa mení a dopĺňa zákon Národnej rady Slovenskej republiky č. 171/1993 Z,z. o Policajnom zbore v znení neskorších predpisov a o zmene a doplnení niektorých zákonov) a na základe splnomocňovacieho ustanovenia § 54 ods. 7 zákona o elektronických komunikáciách je takouto normou aj vyhláška súčinnosťou odo dňa 15. septembra 2004, ktorá upravovala podrobnosti postupu v súvislosti so žiadosťou podniku poskytujúceho univerzálnu službu o úhradu čistých nákladov. Vzhľadom k tomu, že ako k poskytovaniu univerzálnej služby a následne aj posudzovaniu žiadosti o úhradu čistých nákladov univerzálnej služby v roku 2005 došlo už v Čase Členstva Slovenskej republiky v Európskej únii, prvostupňovému orgánu vznikla povinnosť vykladať vnútroštátne právo v súlade s právom EU, a preto bol povinný využiť nepriamu aplikáciu smernice o univerzálnej službe ako sekundárnej formy komunitámeho práva tzv. eurokonformný výklad ustanovení národného práva. 102. Správny súd uvádza, že odpoveď na uvedené otázky poskytol NS SR, a to v rozsudku NSSR 6Sž/13/2011, ktorom NSSR konštatoval, že uplatnený nárok na úhradu nákladov za poskytovanie univerzálnej služby bolo potrebné posúdiť podľa práva platného v dobe poskytovania predmetu univerzálnej služby. Uviedol tiež, že napriek tomu, že smernica v čl. 12, ktorá bola transponovaná do zákona o elektronických komunikáciách od počiatku, ustanovovala podmienenie priznania nákladov na poskytovanie univerzálnej služby neprimeraným zaťažením, žalovanému ako národnému regulačnému orgánu neprislúcha oprávnenie dovolávať sa priamej účinnosti smernice. NSSR tiež vyslovil, že bolo povinnosťou žalovaného poskytnúť v svojom rozhodnutí riadnu právnu úvahu reflektujúcu na rôzne znenia § 53 zákona o elektronických komunikáciách. Uviedol tiež na strane 26, že „ak teda zákonodarca v zákone č. 610/2003 Z. z. ako aj zákonodarca spoločenstva v smernici 2002/22 zveruje do kompetencie žalovaného ako národného regulačného orgánu rozhodovanie o zaťažení podniku v konaní o uplatnenom nároku na úhradu nákladov na univerzálnu službu a ponecháva na jeho uvážení voľbu kritérií pre posúdenie, či poskytovanie univerzálnej služby je pre dotknutý podnik nadmerné z hľadiska jeho schopnosti znášať takéto zaťaženie v závislosti od druhu podniku ako aj jeho podielu na trhu, je povinnosťou žalovaného pri posudzovaní miery zaťaženia podniku poskytujúceho univerzálnu službu zvoliť také metódy a kritériá, ktoré sú v súlade s účelom zákona ako aj v súlade s účelom predmetnej smernice a v rozhodnutí vo veci samej náležíte odôvodniť, z akých dôvodov a na základe čoho použil pre posúdenie zaťaženia podniku (žalobcu) zvolenú a použitú metodiku tak, aby jeho postup bol transparentný a zrozumiteľný nielen pre odbornú ale ja laickú verejnosť.“ V tejto súvislosti senát najvyššieho súdu dal do pozornosti rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky popísané v bode 69 tohto rozsudku. 103. Z uvedeného vyplýva, že aj keď žalovanému ako národnému regulačnému orgánu neprislúcha oprávnenie dovolávať sa priamej účinnosti smernice 2002/22 je povinný pri výklade sporného ustanovenia § 53 ods. 1, 2 účinného do 01.04.2006 pristupovať eurokonformne, teda zvoliť také metódy a kritériá, ktoré sú v súlade s účelom zákona ako aj v súlade s účelom predmetnej smernice. Uvedený záver správny súd opiera aj o citované rozhodnutia ústavného súdu, keď Ústavný súd Slovenskej republiky v rozhodnutí sp. zn. III. ÚS 341/07 konštatuje: „Ústavný súd SR už v rámci svojej rozhodovacej činnosti konštatoval, že nevyhnutnou súčasťou rozhodovacej činnosti súdov zahŕňajúcej aplikáciu abstraktných právnych noriem na konkrétne okolnosti individuálnych prípadov je zisťovanie obsahu a zmyslu právnej normy uplatňovaním jednotlivých metód právneho výkladu. Ide vždy o metodologický postup, v rámci ktorého nemá žiadna z výkladových metód absolútnu prednosť, pričom jednotlivé uplatnené metódy by sa mali navzájom dopĺňať a viesť k zrozumiteľnému a racionálne zdôvodnenému vysvetleniu textu právneho predpisu. Viazanosť štátnych orgánov zákonom v zmysle čl. 2 ods. 2 ústavy totiž neznamená výlučnú a bezpodmienečnú nevyhnutnosť doslovného gramatického výkladu aplikovaných zákonných ustanovení. Ustanovenie čl. 2 ods. 2 ústavy nepredstavuje iba viazanosť štátnych orgánov textom, ale aj zmyslom a účelom zákona“ . Ústavný súd Slovenskej republiky v ďalšom rozhodnutí sp. zn. IV. ÚS 187/2011 konštatuje: „Pri svojej rozhodovacej činnosti ústavný súd uprednostňuje materiálne poňatie právneho štátu, pričom pri interpretácii a aplikácii právnych predpisov vychádza zo zmyslu a účelu príslušnej právnej úpravy a dbá o to, aby prijaté riešenie bolo akceptovateľné aj z hľadiska všeobecne ponímanej spravodlivosti (m. m. IV. ÚS 1/07, I. ÚS 57/07). Pritom skutočnosť, že vtedy platná Vyhláška MDPaT SR č. 501/2004 Z.z. posúdenie (ne)primeraného zaťaženia predpokladala, len podporuje tento záver. Preto, žalovaný nepochybil, keď skúmal (ne)primerané zaťaženie s odvolaním sa na eurokonformný výklad zákonnej úpravy (berúc do úvahy smernicu a jej účel). 104. Následne však vyvstala ďalšia otázka a to je správnosť postupu žalovaného, ktorý po takomto výklade zvolil. Teda či postupoval správne, keď zvolil postup vo fázach 1 a 2 a rozhodol sa nevykonať kalkuláciu čistých nákladov. (Pozri bod 29 tohto rozsudku) Túto skutočnosť namietal žalobca v žalobe pre obe sporné obdobia rokov 2005 a 2006. 105. Podstatnou otázkou v prejednávanej veci je teda posúdenie zákonnosti postupu a oboch vydaných preskúmavaných rozhodnutí pri posúdení žiadosti žalobcu o úhradu jeho čistých nákladov za poskytovanie univerzálnej služby za obdobie roka 2005 a 2006. Žiadosť žalobcu sa v predmetnom prípade teda týka obdobia rokov 2005 a 2006, počas ktorého došlo k zmene právnej úpravy posudzovania žiadosti o úhradu nákladov vzniknutých vykonávaním povinnosti univerzálnej služby (§ 53 ods. 2 zákona o elektronických komunikáciách). 106. S uvedeným súvisí námietka nesprávneho právneho posúdenia veci - výkladu ust. § 53 pôvodného znenia (platného do 31.03.2006, nakoľko správny súd v bodoch 101-104 ustálil, že aj za účinnosti starého znenia § 53 bol žalovaný oprávnený skúmať (ne)primeranosť zaťaženia) aj nového znenia (platného od 01.04.2006) článkov 12 a 13 Smernice a nerešpektovanie právneho názoru vysloveného v rozsudkoch Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Sž/13/2011 z 29.02.2012 a 5Sž/35/2011 z 19.07.2012. Tieto vyššie uvedené rozsudky najvyššieho súdu sa vzťahovali na posúdenie žiadosti žalobcu počas účinnosti pôvodného zákona o elektronických komunikáciách (zákon č. 610/2003 Z. z. bol účinný do 31.10.2011). 107. Do 31.10.2011 bola táto oblasť upravená v ust. § 53 zákona č. 610/2003 Z. z., pričom právna úprava sa líšila v období do 31.03.2006 a v období od 01.04.2006. V následnom období bola táto otázka upravená v § 53 zákona č. 351/2011 Z. z. Otázky úhrady nákladov na poskytovanie univerzálnej služby sú upravené v čl. 12 a 13 Smernice, ktorá bola implementovaná do slovenského právneho poriadku už pôvodným zákonom o elektronických komunikáciách. Táto prvotná implementácia však neprebehla správne v časti posudzovania nároku na úhradu čistých nákladov z poskytovania univerzálnej služby (§ 53). Sporným v danom prípade je práve výklad tohto ustanovenia (§ 53) v znení pôvodného a nového zákona o elektronických komunikáciách, a to z pohľadu nutnosti skúmania existencie neprimeraného zaťaženia poskytovateľa univerzálnej služby (žalobcu). Medzi účastníkmi konania bola sporná aj aplikácia Smernice na predmetnú vec - priama, resp. nepriama. Ohľadom výkladu účinku Smernice správny súd uvádza, že každý orgán členského štátu (orgán verejnej správy, resp. súd) je povinný vykladať vnútroštátne právo eurokonformne, t. j. čo možno najviac v súlade s európskou právnou úpravou vyplývajúcou v danom prípade zo Smernice (čl. 12 a 13), t. j. v zmysle znenia Smernice a jej cieľov tak, aby sa dosiahol ňou sledovaný výsledok, ktorým je okrem iného aj ochrana hospodárskej súťaže na úseku poskytovania telekomunikačných služieb a to tak, aby nedochádzalo k deformáciám trhu. Odklon od eurokonformného výkladu je možné iba výnimočne. 108. Relevantné sa v danom prípade javí, že výklad článkov 12 a 13 Smernice uskutočnil Súdny dvor EÚ v rozhodnutiach vo veci č. C-398/08 z 06.10.2010 a vo veci C-222/08 zo dňa 06.10.2010 a (obdobne ho prijal a uskutočnil aj Najvyšší súd SR v rozsudkoch sp. zn. 6Sž/13/2011, 5Sž/35/2011) a takýto výklad je potom právne záväzný aj pre orgány verejnej správy a súdy Slovenskej republiky. V týchto rozsudkoch Súdny dvor EÚ dospel k záveru, že: ..... hoci ustanovenia článku 12 ods. 1 druhého odseku a prílohy v smernici upravujú ako majú byť vypočítané čisté náklady za poskytovanie univerzálnej služby v prípade, že národné regulačné orgány usúdia, že jej poskytovanie môže predstavovať nespravodlivé zaťaženie, ani z uvedeného článku 12 ods. 1, a ani z iného ustanovenia tejto smernice nevyplýva, že by zákonodarca Spoločenstva mal v úmysle sám stanoviť podmienky, za ktorých majú uvedené orgány už vopred rozhodnúť, že toto poskytovanie môže byť takýmto nespravodlivým zaťažením. Naopak z ustanovení článku 13 smernice vyplýva, že len na základe výpočtu čistých nákladov na poskytovanie univerzálnej služby podľa článku 12 tejto smernice môžu národné regulačné orgány konštatovať, že podnik poverený poskytovaním univerzálnej služby je skutočne nespravodlivo zaťažený a že členské štáty musia na žiadosť tohto podniku rozhodnúť o podmienkach odškodnenia z dôvodu týchto nákladov (rozsudok C-222/08). Zhodný výklad relevantných ustanovení Smernice konštatoval Súdny dvor EÚ aj v rozsudku C-389/08. 109. Správny súd uvádza, že v zmysle záverov uvedených v rozsudkoch Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Sž/13/2011, 5Sž/35/2011 a rozsudkov Súdneho dvora EÚ vo veci č. C-398/08 a vo veci C-222/08 bol žalovaný povinný vykonať špeciálnu kalkuláciu čistých nákladov k tomu, aby mohol prijať záver o neprimeranom zaťažení žalobcu v súvislosti s jeho povinnosťou poskytovať univerzálnu službu, čo a contrario znamená, že špeciálna kalkulácia čistých nákladov je potrebná aj k tomu, aby žalovaný mohol konštatovať, že poskytovanie univerzálnej služby pre žalobcu neprimerané zaťaženie nepredstavovalo (rozsudok sp. zn. 5Sž/35/2012). 110. Správny súd poukazuje na skutočnosť, že Najvyšší súd SR vo vyššie uvedenom rozsudku vyjadril nesúhlas s názorom žalovaného, že nebolo potrebné pristúpiť k výpočtu čistých nákladov univerzálnej služby, nakoľko žalovaný ešte predtým na základe ním zvoleného kritéria (podielu bytových a nebytových účastníckych prípojok na pevnom umiestnení) neusúdil, že by poskytovanie univerzálnej služby v daných rokoch predstavovalo pre žalobcu neprimerané zaťaženie. Výklad čl. 12 a čl. 13 Smernice ESD je právne záväzný tak pre národné súdy ako aj orgány verejnej správy (žalovaného). Z uvedeného dôvodu pokiaľ žalovaný konštatoval, že poskytovanie univerzálnej služby v posudzovanom období nepredstavovalo pre žalobcu neprimerané zaťaženie, a preto mu nepriznal kompenzáciu straty podľa ust. § 53 zákona č. 610/2003 Z. z., (resp. § 53 zákona č. 351/2011 Z. z.), bez uskutočnenia výpočtu čistých nákladov podľa čl. 12 Smernice, ktoré toto zaťaženie predstavovalo pre žalobcu, postupoval v rozpore s čl. 12 a čl. 13 Smernice, a teda aj v rozpore s § 53 zákona o elektronických komunikáciách, a to tak v zmysle pôvodného aj nového znenia tohto ustanovenia, t. j. potom to platí aj za žalobcom uplatnené obdobie 2005 - 2006. 111. Správny súd uvádza, že pokiaľ žalovaný na podporu svojho postupu tvrdil, že predpokladom rozhodovania o nároku na náhradu je rozhodnutie o zaťažení podniku (fáza 1) a až v prípade zistenia nadmerného zaťaženia je relevantné vypočítanie čistých nákladov univerzálnej služby podnikom poskytovanej (fáza 2), nebolo možné z vyššie uvedených dôvodov súhlasiť s jeho tvrdením, keďže takýto názor nie je v súlade s vysloveným stanoviskom ESD, pretože z uvedeného vyplýva, že národný regulačný úrad musí konštatovať nespravodlivé zaťaženie pred realizáciou samotného odškodnenia, pričom predpokladom posúdenia zaťaženia je výpočet čistých nákladov podľa čl. 12 Smernice. V zmysle uvedeného súd konštatuje, že žalovaný postupom, kedy posudzovanie žiadosti žalobcu rozdelil na dve samostatné fázy a v rámci prvej fázy aplikujúc zvolené kritérium vyhodnotil vykonávanie univerzálnej služby žalobcom bez neprimeraného zaťaženia, pričom však nevykonal kalkuláciu čistých nákladov univerzálnej služby na základe žalobcom predložených podkladov, konal tak v rozpore s uvedenou judikatúrou Najvyššieho súdu SR a ESD. Rozhodnutia správnych orgánov oboch stupňov preto vychádzajú z nesprávneho právneho posúdenia veci. 112. Vzhľadom na dôvod, pre ktorý boli preskúmavané rozhodnutia zrušené sa správny súd už nebude bližšie zaoberať ostatným procesným námietkam vzneseným žalobcom, avšak aj napriek tomu stručne uvádza, že viaceré z nich, napr. námietka porušenia práva žalobcu na vyjadrenie sa na ústnom pojednávaní, zistený skutkový stav je v rozpore s obsahom spisov, porušenie zásady aktívnej súčinnosti účastníkov konania a správneho orgánu, porušenie práva žalobcu vlastniť majetok a porušenie práva na súdnu a inú právnu ochranu je treba vyhodnotiť ako zjavne nedôvodné. 113. Žalovaný nedostatočne zistil skutkový stav vo veci, nesprávne si vyložil ust. § 53 pôvodného znenia (do 31.03.2006) aj nového znenia (od 01.04.2006) zákona o elektronických komunikáciách, t. j. vec nesprávne právne posúdil a preto správny súd nepovažoval za potrebné posudzovať námietku žalovaným zvolených kritérií podielu žalobcu na trhu elektronických komunikácií s tým, že bude povinnosťou žalovaného v novom konaní zvoliť kritéria pre posúdenie primeranosti zaťaženia žalobcu pri poskytovaní univerzálnej služby v rozhodnom období nanovo, a to v dôsledku jeho povinnosti urobiť výpočet čistých nákladov vyplývajúcich z poskytovania univerzálnej služby, od ktorého sa bude odvíjať aj správna úvaha žalovaného pri výbere vhodných kritérií. To všetko samozrejme s ohľadom na záväzné názory vyslovené najvyšším súdom a ESD, podľa ktorých európska legislatíva ponecháva v kompetencii žalovaného, aby stanovil všeobecné a neosobné kritéria, pomocou ktorých je možné určiť hranice, ktoré keď sa prekročia, zaťaženie môže byť považované za nadmerné, a to v závislosti od druhu podniku, najmä od jeho zariadení, ekonomickej a finančnej situácie, ako aj podielu na trhu. Tieto kritéria však musia byť nielenže dostatočne odôvodnené v rozhodnutí žalovaného, ale zároveň musia vychádzať z dostatočného množstva relevantných podkladov v záujme dodržania zásady spoľahlivo zisteného stavu veci. 114. Záverom správny súd opäť upriamuje pozornosť na to, že v danom prípade je treba použiť eurokonformný výklad ust. § 53 pôvodného znenia (platného do 31.03.2006) a to tak ohľadom skúmania neprimeraného zaťaženia, ako aj ohľadom na kalkuláciu čistých nákladov, rovnako aj nového znenia zákona (platného od 01.04.2006) s ohľadom na kalkuláciu čistých nákladov, a to v súlade s výkladom čl. 12 a 13 Smernice, ktoré učinil ESD v rozsudkoch vo veci č. C-398/08 a vo veci C-222/08 a ktorý výklad si osvojil aj Najvyšší súd SR (rozsudky sp. zn. 6Sž/13/2011, 5Sž/35/2011). Podľa tohto výkladu mala byť zo strany žalovaného pred posúdením neprimeranej zaťaženosti žalobcu vykonaná kalkulácia čistých nákladov, čo však žalovaný neučinil. 115. Na základe zistených skutočností správny súd dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie žalovaného je potrebné zrušiť podľa § 191 ods. 1 písm. c) a e) SSP a vec vrátiť žalovanému na ďalšie konanie, v ktorom bude viazaný vysloveným právnym záverom súdu (§ 191 ods. 6 SSP) a bude jeho povinnosťou vo veci opätovne konať o podanom návrhu v naznačenom smere a vo veci rozhodnúť. 116. O práve na nárok na náhradu trov konania rozhodol súd podľa § 167 ods. 1 SSP v spojení s § 175 ods. 1 SSP a vzhľadom na úspech v konaní bol žalobcovi tento nárok priznaný v plnom rozsahu, pričom podľa § 175 ods. 2 SSP o výške náhrady trov konania rozhodne správny súd po právoplatnosti tohto rozhodnutia samostatným uznesením. Zároveň správny súd nepriznal právo na náhradu trov konania (§ 169 SSP) pribratým účastníkom, keďže neboli na to splnené zákonné podmienky a súd nevzhliadol ani existenciu dôvodov hodných osobitného zreteľa. 117. Toto rozhodnutie senát Krajského súdu v Bratislave prijal pomerom hlasov 3 : 0 (§ 139 ods. 4 SSP). Poučenie: Proti tomuto rozsudku možno podať kasačnú sťažnosť v lehote jedného mesiaca od jeho doručenia na Krajský súd v Bratislave. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 443 SSP). V kasačnej sťažnosti sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 57 SSP) uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy bolo napadnuté rozhodnutie doručené sťažovateľovi, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 SSP sa podáva (sťažnostné body) a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti. V konaní o kasačnej sťažnosti musí byť sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ v zmysle § 449 ods. 1 SSP zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Povinné zastúpenie advokátom v kasačnom konaní sa nevyžaduje, ak má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (písm. a/); ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c/ a d/ (písm. b/); je žalovaným Centrum právnej pomoci (písm. c/).