Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 6S/41/2017 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1017200278 Dátum vydania rozhodnutia: 15. 10. 2020 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Andrea Krišková ECLI: ECLI:SK:KSBA:2020:1017200278.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave, ako správny súd, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Andrey Kriškovej a sudcov Mgr. Mariána Degmu a JUDr. Otílie Belavej, v právnej veci žalobcu: PP & P Co., s.r.o., so sídlom Záhradnícka 36, 821 08 Bratislava, právne zastúpený advokátskou kanceláriou: Valko Marián & partners, s.r.o., so sídlom Porubského 2, 811 06 Bratislava, IČO: 35 916 192, proti žalovanému: Protimonopolný úrad Slovenskej republiky, Drieňová 24, 826 03 Bratislava, v konaní o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 2016/SP/R/2/055 zo dňa 19.12.2016, jednohlasne, takto r o z h o d o l : Krajský súd v Bratislave napadnuté rozhodnutie žalovaného Protimonopolný úrad Slovenskej republiky Číslo: 2016/SP/R/2/055 zo dňa 19.12.2016 zrušuje a vec vracia žalovanému na ďalšie konanie. Krajský súd v Bratislave priznáva žalobcovi voči žalovanému právo na úplnú náhradu trov konania, o výške ktorej rozhodne správny súd po právoplatnosti tohto rozsudku samostatným uznesením. o d ô v o d n e n i e : I. Rozhodnutia správnych orgánov 1. Žalobou napadnutým rozhodnutím zo dňa 19.12.2016 (ďalej aj ako „napadnuté rozhodnutie“) Rada Protimonopolného úradu (ďalej aj ako „Rada“ alebo „žalovaný“) zmenila rozhodnutie vydané v prvom stupni Protimonopolným úradom Slovenskej republiky, odboru kartelov (ďalej aj ako „prvostupňový orgán“ alebo „Úrad“) č. 2016/SP/1/012 zo dňa 09.03.2016 (ďalej aj ako „Prvostupňové rozhodnutie“). 2. Žalovaný uložil žalobcovi pokutu 250 eur za to, že počas výkonu inšpekcie podľa § 22a zákona č. 136/2001 Z. z. o ochrane hospodárskej súťaže a o zmene a doplnení zákona Slovenskej národnej rady č. 347/1990 Zb. o organizácií ministerstiev a ostatných ústredných orgánov štátnej správy Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov (ďalej ako „ zákon o ochrane hospodárskej súťaže“ alebo "ZOHS") dňa 13.04.2015 v priestoroch podnikateľa PP & P Co., s.r.o. na ulici Záhradnícka 36, 821 08 Bratislava nespolupracoval so zamestnancami úradu, neposkytol potrebnú súčinnosť a neumožnil riadne vykonanie inšpekcie, keď napriek predchádzajúcej výzve, aby zástupca podnikateľa nepoužíval mobilný telefón ani počítač v neprítomnosti zamestnancov úradu, sa zástupca podnikateľa vzdialil od zamestnancov úradu do inej miestnosti, do ktorej sa zamkol a prostredníctvom svojho mobilného telefónu komunikoval o prítomnosti zamestnancov Protimonopolného úradu SR s konateľkou spoločnosti, t j. nerešpektoval pokyn úradu smerujúci k zákazu komunikácie o priebehu inšpekcie, čo je porušením povinnosti podľa § 22a ods. 7 písm. b) zákona o ochrane hospodárskej súťaže spolupracovať so zamestnancami úradu a poskytovať potrebnú súčinnosť a umožniť riadne vykonanie inšpekcie. II. Konanie správnych orgánov 3. Z predloženého administratívneho spisu súd zistil, že dňa 13.04.2015 vykonal v priestoroch podnikateľa PP&P (žalobcu) inšpekciu. O priebehu predmetnej inšpekcie bola úradom spísaná zápisnica číslo IZ-285/2015 (ďalej len „zápisnica z inšpekcie“ alebo „zápisnica" ). Podľa zápisnice z inšpekcie do priestorov podnikateľa PP&P, ktoré zdieľal so spoločnosťou Environmental Innovation Centre a.s. (ďalej len „EIC“), sa dostavili 3 zamestnanci Úradu. Do priestorov podnikateľa PP&P zamestnancov Úradu vpustil pán C., ktorý zamestnancom Úradu oznámil, že je tam na výpomoc a nie je oprávnený zastupovať podnikateľov PP&P a EIC. Pán C. D.ol v danom čase jedinou prítomnou osobou v priestoroch podnikateľa PP&P a EIC. Zamestnanci Úradu sa neúspešne snažili kontaktovať konateľku spoločnosti EIC. Pán C. odmietol poskytovať zamestnancom Úradu akékoľvek informácie, pokiaľ mu títo nešpecifikujú, čo potrebujú vzhľadom na to, že nie je oprávnený zastupovať podnikateľa PP&P. Následne telefonicky kontaktoval pani C. - konateľku spoločnosti PP&P, pričom hovor prebiehal od cca 9:49 do cca 9:51. Zamestnankyňa úradu cez telefón vysvetlila pani C., že v priestoroch PP&P sa nachádzajú zamestnanci bližšie nešpecifikovaného ústredného orgánu štátnej správy, a že je potrebné komunikovať priamo s ňou a preto je potrebné, aby sa dostavila do priestorov PP&P. Pani C. oznámila, že sa tam dostaví do hodiny, avšak do jej príchodu poverila pána C. na výkon akýchkoľvek úkonov s prítomnými zamestnancami ústredného orgánu štátnej správy za podnikateľa PP&P. Následne Úrad v nadväznosti na skutočnosti, ku ktorým malo dôjsť počas Inšpekcie, začal proti Podnikateľovi správne konanie vo veci porušenia povinnosti podľa § 22a ods. 7 písm. b) ZOHS, spočívajúcej v povinnosti spolupracovať so zamestnancami Úradu, poskytovať im potrebnú súčinnosť a umožniť im riadne vykonanie inšpekcie (ďalej aj „správne konanie“). Z oznámenia o začatí správneho konania vyplýva, že porušenie, pre ktoré Úrad začal správne konanie, malo spočívať v spáchaní dvoch skutkov (spočívajúcich v neuposlúchnutí dvoch pokynov), a to nerešpektovanie pokynu Úradu pri telefonickom kontaktovaní konateľky podnikateľa, ku ktorému malo dôjsť tým spôsobom, že pán Q. C., ktorý mal byť konateľkou žalobcu, X.. Q. C. (ďalej aj „X.. C."), telefonicky poverený, aby do jej príchodu konal za Podnikateľa, sa po tom, ako mu boli odovzdané poverenia zamestnancov Úradu na vykonanie inšpekcie vzdialil na sociálne zariadenie a napriek zákazu komunikoval prostredníctvom textových správ s X.. C.. (ďalej aj „Incident I“). Ďalší skutok spočíval v nerešpektovanie pokynu Úradu pri telefonickom kontaktovaní právneho zástupcu žalobcu tým spôsobom, že X.. C. napriek zákazu komunikovala správnym zástupcom Podnikateľa a napriek zákazu mu oznámila, že v priestoroch Podnikateľa sa vykonáva Inšpekcia zamestnancami Úradu. Následne sa právny zástupca Podnikateľa dostavil do priestorov Podnikateľa spolu s plnomocenstvom a substitučným plnomocenstvom oprávňujúcim ho konať vo vzťahu k Úradu. (ďalej aj „Incident II“). Žalobca sa k oznámeniu o začatí Správneho konania vyjadril podaním zo dňa 09.06.2015. 4. Dňa 14.07.2015 bola žalobcovi doručená Výzva Úradu pred vydaním rozhodnutia zo dňa 13.07.2015 (ďalej aj „Prvá výzva“). Úrad definoval skutky, ktorých sa mal žalobca dopustiť ako „Incident I - nerešpektovanie pokynu Úradu pri telefonickom kontaktovaní konateľky podnikateľa“ ( „Incident ľ) a skutok označený ako „Incident II - nerešpektovanie pokynu Úradu pri telefonickom kontaktovaní právneho zástupcu podnikateľa“ („Incident II“). 5. K Incidentu I malo dôjsť tým spôsobom, že pán Q. C. (ďalej aj „C.“), ktorý mal byť konateľkou Podnikateľa, p. X.. Q. C. (ďalej aj „X.. C.), telefonicky poverený, aby do jej príchodu konal za Podnikateľa, sa po tom, ako mu boli odovzdané poverenia zamestnancov Úradu na vykonanie inšpekcie vzdialil na sociálne zariadenie a napriek zákazu komunikoval prostredníctvom textových správ s X.. C.. 6. K Incidentu II malo dôjsť tým spôsobom, že X.. C. napriek zákazu komunikovala správnym zástupcom Podnikateľa a napriek zákazu mu oznámila, že v priestoroch žalobcu sa vykonáva Inšpekcia zamestnancami Úradu. Následne sa právny zástupca Podnikateľa dostavil do priestorov Podnikateľa spolu s plnomocenstvom a substitučným plnomocenstvom oprávňujúcim ho konať vo vzťahu k Úradu. 7. Žalobca sa k oznámeniu o začatí správneho konania vyjadril podaním zo dňa 09.06.2015. Výzvou Úradu pred vydaním rozhodnutia zo dňa 13.07.2015 (ďalej aj „Prvá výzva“) Úrad oznámil žalobcovi , že za spáchanie Incidentu I a Incidentu II mu bude uložená pokuta. Žalobca sa nestotožnil so závermi Prvej výzvy a mal za to, že k porušeniu ZOHS nedošlo a pre viaceré procesné pochybenia zamestnancov Úradu ani dôjsť nemohlo. K Prvej výzve sa žalobca písomne vyjadril podaním zo dňa 27.07.2015. V tomto podaní namietal neúčinné začatie správneho konania, nezákonnosť postupu zamestnancov Úradu, absolútnu neplatnosť plnomocenstva na zastupovanie počas Inšpekcie udeleného len formou telefonického rozhovoru, nedostatočné poučenie p. C. pred spáchaním Incidentu I a na základe týchto pochybení žalobca namietal aj nemožnosť porušenia ZOHS. Ďalej poukázal na to, že nepostačuje len samotné konštatovanie Úradu o tom, že v dôsledku Incidentu I alebo Incidentu II mohlo dôjsť k zmareniu inšpekcie, ale je povinnosťou Úradu preukázať, že konanie žalobcu nie mohlo, ale malo za následok zmarenie inšpekcie. Zo zápisnice nevyplýva, že by malo dôjsť k zmareniu inšpekcie, ale z nej naopak vyplýva, že inšpekcia bola riadne ukončená vo večerných hodinách. Ohľadne Incidentu II žalobca v predmetnom vyjadrení namietal, že právo na právnu pomoc sa uplatní aj počas inšpekcie vykonávanej Úradom, a to už od jej začatia, a nakoľko ide o Ústavou Slovenskej republiky garantované právo, nemôže byť za jeho výkon prešetrovaný subjekt sankcionovaný. V nadväznosti na vyjadrenie žalobcu k Prvej výzve Úrad podaním zo dňa 31.07.2015 doručil právnemu zástupcovi žalobcu dovtedy vydané dokumenty vzťahujúce sa k Správnemu konaniu. Dňa 21.01.2016 Úrad doručil žalobcovi v poradí druhú Výzvu pred vydaním rozhodnutia s označením - zmena (ďalej aj „Druhá výzva“) zo dňa 18.01.2016. Úrad v Druhej výzve „vypustil" Incident II ( nezastavil správne konania v tejto časti), s tým, že toto konanie žalobcu už nebude viac posudzovať v kontexte so spáchaným deliktom. Úrad zároveň v Druhej výzve uviedol, že považoval v správnom konaní konanie žalobcu skladajúceho sa z viacerých porušení vždy za jeden delikt a rozdelenie na incidenty malo za cieľ tento delikt opísať v jeho jednotlivých úkonoch. Informovanie právneho zástupcu o prítomnosti zamestnancov úradu v priestoroch žalobcu v kontexte udalostí, bolo dôsledkom konania zástupcu žalobcu, ktorý napriek zákazu komunikoval s konateľkou spoločnosti v neprítomnosti zamestnancov úradu. Úrad ďalej v tejto výzve uviedol, že napriek tomu, že nepovažuje za esenciálne ďalej posudzovať informovanie právneho zástupcu o priebehu inšpekcie, trvá na výške pokuty v rozsahu, v akom ju vyčíslil vo výzve, pretože neposudzovanie Incidentu II nijakým spôsobom neznižuje závažnosť konania žalobcu počas inšpekcie, najmä s prihliadnutím na skutočnosť, že zakázaná komunikácia zástupcu žalobcu, mala potenciál zmariť inšpekciu a zabezpečenie dôkazov, ktoré mali zamestnanci Úradu v úmysle u žalobcu vyhľadať. Uviedol, že zástupca žalobcu sa vedome odmietol riadiť pokynmi úradu, ktorých cieľom bolo zabezpečiť plynulý a efektívny priebeh výkonu inšpekcie. 8. Žalobca sa k Druhej výzve vyjadril podaním zo dňa 08.02.2016. Zotrval na svojej argumentácii, že neporušil ZOHS. 9. Dňa 09. marca 2016 vydal Úrad Prvostupňové rozhodnutie. 10. Žalobca podal proti Prvostupňovému rozhodnutiu dňa 29.03.2016 rozklad (ďalej aj „Rozklad“). V Rozklade zotrval na svojej argumentácii, že k porušeniu ZOHS nedošlo. Ďalej poukázal na to, že Úrad, ako každý iný orgán štátnej správy, je v rámci výkonu svojich právomocí povinný postupovať v súlade s Ústavou Slovenskej republiky a ostatnými všeobecne záväznými právnymi predpismi, je povinný rešpektovať princípy správneho trestania a konať v súlade so „zásadami dobrej správy“. Je taktiež neprípustné, aby si Úrad svojvoľne prispôsoboval výklad právnych noriem a aby v prípade, ak už raz Úrad začal správne konanie pre určité porušenie, ktoré už následne za porušenie nepovažuje (Incident II), Správne konanie v tejto časti nezastavil. Rada z dôvodu právnej náročnosť veci podaním zo dňa 07.10.2016 oznámila žalobcovi, že predlžuje lehotu na vydanie rozhodnutia o Rozklade o šesť mesiacov. Výzvou pred vydaním rozhodnutia zo dňa 24.11.2016 Rada vyzvala žalobcu, aby sa k nej v lehote 5 pracovných dní vyjadril. Rada vo Výzve Rady zotrvala na správnosti záverov Prvostupňového rozhodnutia, dospela však k záveru, že pokutu za spáchanie Incidentu je potrebné znížiť. Úrad podľa Rady neposudzoval dva rôzne skutky, a preto sa Rada stotožnila s názorom Úradu, že Správne konanie vo vzťahu k Incidentu II nie je potrebné zastavovať, ale postačuje, ak bude Incident II zo Správneho konania „vypustený“. 11. Žalobca sa k Výzve Rady vyjadril podaním zo dňa 12.12.2016. Žalobca uvítal zníženie uloženej pokuty, no nakoľko mal za to, že k porušeniu ZOHS nedošlo, požadoval správne konanie zastaviť. Z dôvodu právnej istoty, že Úrad za Incident II v budúcnosti nezačne opätovne správne konanie a za spáchanie Incidentu II dodatočne neuloží žalobcovi pokutu. Žalobca požadoval správne konanie autoritatívnym rozhodnutím zastaviť aj vo vzťahu k Incidentu II. 12. Rada následne vydala napadnuté rozhodnutie č. 2016/SP/R/2/055, pričom rozhodla v súlade s Výzvou Rady. III. Žaloba 13. Žalobca považoval rozhodnutia vydané v oboch stupňoch za nezákonné, žiadal ich zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie. Žalobca zhrnul dôvody, pre ktoré považuje Rozhodnutie za nezákonné nasledovne: - Nezákonná prax zamestnancov Úradu spočívajúca v tom, že títo sa dostavia do priestorov prešetrovaného subjektu za účelom vykonania inšpekcie a od osôb nachádzajúcich sa v priestoroch prešetrovaného subjektu požadujú súčinnosť bez toho, aby oznámili z akého sú štátneho orgánu, čo je dôvodom ich návštevy a zároveň sa legitimovali zákonným spôsobom(poverením a služobným preukazom). Prax zamestnancov Úradu je dokonca taká, že zamestnanci Úradu sa odmietajú legitimovať aj po tom, ako sú na to vyzvaní; - Úrad si svojvoľne prispôsobuje výklad právnych noriem a prispôsobuje ho skutkovému stavu bez toho, aby takýto výklad z právnej normy vyplýval . Žiadne ustanovenie Správneho poriadku totiž neupravuje osobitný režim procesného zastúpenia počas inšpekcie vykonávanej práve Úradom a už vonkoncom nie plnomocenstvo udelené telefonicky. Správny poriadok iné ako písomné plnomocenstvo alebo plnomocenstvo vyhlásené do zápisnice nepripúšťa. Obdobne §22 ods. 2 ZOHS jednoznačne vymedzuje, kto je zamestnancom podnikateľa, ktorému je možné podľa § 22a ods. 3 ZOHS doručiť poverenie na vykonanie inšpekcie, resp. od ktorého je možné počas inšpekcie požadovať podľa § 22a ods. 7 ZOHS vysvetlenie; - Žalobca zotrváva na tom, že sa nedopustil porušenia ZOHS a jeho konaním nedošlo k zmareniu inšpekcie vykonanej v priestoroch žalobcu. Porušenia ZOHS sa žalobca vzhľadom na viaceré procesné pochybenia zamestnancov Úradu, ktoré o. i. zakladali absolútnu neplatnosť hmotnoprávnych a procesnoprávnych úkonov na strane žalobcu, ani dopustiť nemohol. Ak je právny úkon absolútne neplatný je bezpredmetné, ako tento úkon posudzujú iné osoby, pretože absolútna neplatnosť pôsobí od začiatku voči všetkým a túto neplatnosť nie je možné zhojiť ani následnou konvalidáciou (napr. schválením alebo odstránením dôvodu neplatnosti); - ak Úrad začal Správne konanie, za ktoré chcel žalobcovi uložiť pokutu - za nerešpektovanie pokynu Úradu pri telefonickom kontaktovaní právneho zástupcu žalobcu, pričom následne toto konanie žalobcu už Úrad nepovažoval za porušenie ZOHS, bolo povinnosťou Úradu správne konanie v tejto časti zastaviť. Ide o obligatórny dôvod na zastavenie konania podľa ZOHS. Opačný postup je nielen v rozpore s procesnými predpismi, ktoré „vypustenie skutku“ na rozdiel od zastavenia správneho konania (príp. jeho zastavenie v časti) ako možnosť ukončenia správneho konania neupravujú, ale je v rozpore aj so zásadami správneho trestania - nastolenie právnej istoty, že za tento skutok už Úrad nebude v budúcnosti začínať voči žalobcovi správne konanie. 14. Žalobca v žalobe zhrnul priebeh správneho konania, pričom zdôraznil postup Úradu pri Prvej Výzve a Druhej výzve. Prvou výzvou Úradu pred vydaním rozhodnutia zo dňa 13.07.2015 Úrad oznámil žalobcovi, že za spáchanie Incidentu I a Incidentu II mu bude uložená pokuta. Žalobca sa nestotožnil so závermi Prvej výzvy a mal za to, že k porušeniu ZOHS nedošlo a pre viaceré procesné pochybenia zamestnancov Úradu ani dôjsť nemohlo. K Prvej výzve sa písomne vyjadril podaním zo dňa 27.07.2015. V podaní namietal neúčinné začatie správneho konania, nezákonnosť postupu zamestnancov Úradu, absolútnu neplatnosť plnomocenstva na zastupovanie počas inšpekcie udeleného len formou telefonického rozhovoru, nedostatočné poučenie p. C. pred spáchaním Incidentu I a na základe týchto pochybení žalobca namietal aj nemožnosť porušenia ZOHS. Podnikateľ ďalej poukázal na to, že nepostačuje len samotné konštatovanie Úradu o tom, že v dôsledku Incidentu I alebo Incidentu II mohlo dôjsť k zmareniu inšpekcie, ale je povinnosťou Úradu preukázať, že konanie Podnikateľa nie mohlo, ale malo za následok zmarenie inšpekcie. Zo zápisnice z vykonanej inšpekcie nevyplýva, že by malo dôjsť k zmareniu inšpekcie, ale z nej naopak vyplýva, že inšpekcia bola riadne ukončená vo večerných hodinách. Ohľadne Incidentu II Podnikateľ v predmetnom vyjadrení namietal, že právo na právnu pomoc sa uplatní aj počas inšpekcie vykonávanej Úradom, a to už od jej začatia, a nakoľko ide o Ústavou Slovenskej republiky garantované právo, nemôže byť za jeho výkon prešetrovaný subjekt sankcionovaný. O nezákonnosti postupu, spočívajúceho v odopieraní práva na právnu pomoc, Podnikateľ informoval aj Slovenskú advokátsku komoru, ktorá takúto nezákonnú prax Úradu už v minulosti kritizovala. 15. Žalobca uviedol, že dňa 19.01.2016 mu Úrad doručil v poradí druhú Výzvu pred vydaním rozhodnutia s označením - zmena (Druhá výzva). Podstatou zmenenej výzvy bolo „vypustenie" Incidentu II (teda nie zastavenie Správneho konania v tejto časti), stým, že toto konanie žalobcu už Úrad nebude viac posudzovať v kontexte so spáchaným deliktom. Úrad zároveň v Druhej výzve uviedol, že Úrad počas inšpekcie umožňuje kontaktovať štatutárny orgán prešetrovaného subjektu, avšak len s dohľadom zamestnancov Úradu a len v striktne zamestnancami Úradu vymedzenom rozsahu; inak povedané, zamestnanci Úradu musia byť vždy prítomní pri telefonickom rozhovore. Úrad sa stotožnil s tvrdením žalobcu, že na zastupovanie žalobcu počas inšpekcie sa uplatní Správny poriadok. Úrad je však toho názoru, že vzhľadom na dôležitosť inšpekcií vykonávaných Úradom je udelenie písomného plnomocenstva vylúčené a na zastupovanie prešetrovaného subjektu počas inšpekcie postačuje aj telefonicky udelené plnomocenstvo. V ostatnom Úrad zotrval na záveroch Prvej výzvy. Žalobca sa k Zmenenej výzve vyjadril podaním zo dňa 08.02.2016. Zotrval na svojej argumentácii, že neporušil ZOHS. Nad rámec ostatných vyjadrení žalobca vo vyjadrení k Druhej výzve uviedol, že ak Úrad dospel k záveru, že dôvod na konanie ohľadne spáchania Incidentu II nebol daný, resp. spáchanie Incidentu II nie je porušením ZOHS a Úrad už toto konanie nebude ďalej posudzovať a za jeho spáchanie ukladať žalobcovi pokutu, bolo povinnosťou Úradu správne konanie v tejto časti zastaviť. Obdobne poukázal na to, že konštatovanie Úradu, že v prípade inšpekcií zamestnancami Úradu postačuje len telefonicky udelené plnomocenstvo, dokonca v neurčitom rozsahu a voči neurčitému subjektu, nemá oporu v zákonných ustanoveniach. Úrad Prvostupňovým rozhodnutím uložil žalobcovi pokutu (len) za spáchanie Incidentu I. Ohľadne Incidentu II Úrad Správne konanie nezastavil. 16. Nezákonnú prax Úradu pri výkone inšpekcií videl žalobca v žiadosti zamestnancov Úradu, aby prešetrovaný subjekt do príchodu svojho štatutárneho zástupcu poveril inú osobu konaním vo vzťahu (k bližšie nešpecifikovanému) orgánu štátnej správy. V žalobe podrobne popísal dôvody. 17. Ďalším dôvodom nezákonnosti inšpekcie vidí žalobca v neplatnosti telefonicky udeleného plnomocenstva. Uvádza, že podľa § 17 ods. 2 a 3 Správneho poriadku: „(2) Právnická osoba koná prostredníctvom svojich orgánov alebo prostredníctvom svojho zástupcu. (3) „Splnomocnenie na zastupovanie treba preukázať písomným plnomocenstvom alebo plnomocenstvom vyhláseným do zápisnice. Správny orgán môže v nepochybných prípadoch od preukazu plnomocenstvom upustiť.“ V nadväznosti na právnu argumentáciu žalobcu v Správnom konaní sa Úrad stotožnil s právnym názorom žalobcu, že na zastupovanie podnikateľa pred Úradom počas inšpekcie (t. j. pred začatím správneho konania) sa použijú všeobecné ustanovenia o zastupovaní v správnom konaní podľa § 17 Správneho poriadku. Aplikácia Správneho poriadku explicitne vyplýva aj z § 23 ZOHS. Ide o procesné plnomocenstvo. ktoré sa vyžaduje vždy, ak účastník správneho konania nekoná v správnom konaní sám, ale v jeho mene koná iná osoba. Zastúpený udelením procesného plnomocenstva deklaruje správnemu orgánu, kto je oprávnený zastupovať ho v správnom konaní a v akom rozsahu. Úrad v rozhodnutí zastával názor, že vzhľadom na povahu a účel inšpekcie ako neopakovateľného úkonu je v prípade výkonu inšpekcie vykonávanej zamestnancami Úradu vylúčené písomné plnomocenstvo, a preto je postačujúce, aby takéto procesné splnomocnenie na konanie pred Úradom vydal štatutárny orgán ústne, v danom prípade dokonca telefonicky. Podľa Úradu je § 17 ods. 3 Správneho poriadku potrebné vykladať tak, že existujú tri možnosti udelenia procesného plnomocenstva v správnom konaní, t. j. písomné plnomocenstvo, plnomocenstvo vyhlásené do zápisnice a treťou možnosťou (udelenia plnomocenstva) je upustenie od preukázania plnomocenstva v nepochybných prípadoch. Úradom prezentovaný právny názor ohľadne ústne udeleného procesného plnomocenstva inak ako do zápisnice nemá oporu v zákonnom znení, ktoré jednoznačne na účely správneho konania stanovuje len písomné plnomocenstvo alebo ústne udelené plnomocenstvo zaznamenané v zápisnici (t. j. opätovne zaznamenané v písomnej forme). Druhá veta § 17 ods. 3 Správneho poriadku sa musí vykladať v kontexte prvej vety, na ktorú druhá veta nadväzuje a nie separátne, ako to prezentuje Úrad. Ak by mal Správny poriadok pripúšťať aj len ústne udelené plnomocenstvo, nepochybne by to zo Správneho poriadku explicitne vyplývalo. Druhá veta § 17 ods. 3 Správneho poriadku neupravuje, ako to uvádza Úrad, tretiu možnosť udelenia plnomocenstva, ale umožňuje, aby Úrad v nepochybných prípadoch od preukázania plnomocenstva upustil; to znamená, že ak má Úrad riadne preukázané platne a v súlade so zákonom (t.j. písomne alebo ústne do zápisnice) udelené plnomocenstvo (vrátane rozsahu udeleného plnomocenstva), môže od jeho preukázania upustiť. Úrad mal v danom prípade podľa žalobcu vedomosť o tom, že p. C. nedisponuje písomným plnomocenstvom a zároveň nedošlo k udeleniu plnomocenstva pre p. C. do zápisnice (čo vyplýva jednak zo zápisnice, Prvej výzvy a aj Druhej Výzvy ako aj z tej skutočnosti, že splnomocniteľ nebol prítomný, aby udelil plnomocenstvo do zápisnice). Ak mal Úrad túto vedomosť, objektívne nemohla byť naplnená podmienka podľa § 17 ods. 3 Správneho poriadku: „Správny orgán môže v nepochybných prípadoch od preukazu plnomocenstvom upustiť.“. 18. Podľa žalobcu Úrad existenciu platne udeleného procesného plnomocenstva p. C. konať v mene žalobcu vo vzťahu k Úradu doposiaľ nepreukázal (dôkazné bremeno zaťažuje Úrad), a to najmä vzhľadom na nasledujúce skutočnosti: (i) nesplnenie zákonných predpokladov udelenia procesného plnomocenstva - Úrad doposiaľ nepreukázal, že by Podnikateľ udelil p. C. procesné plnomocenstvo písomne alebo ústne do zápisnice. Správny poriadok existenciu len ústne udeleného plnomocenstva bez jeho zaznamenania v písomnej forme do zápisnice nepozná; (ii) neurčitosť - pojem „akékoľvek úkony je pojem neurčitý, a preto takto udelené plnomocenstvo z dôvodu jeho neurčitosti nemôže byť platné a je absolútne neplatné [k uvedenému porovnaj aj §39 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov (ďalej aj „Občiansky zákonník")]. Úrad doposiaľ nepreukázal rozsah oprávnenia, ktorým mal p. C. disponovať - napr. len usadiť prítomných, prevziať poverenia za účelom ich zaslania štatutárnemu zástupcovi Podnikateľa alebo záväzne sa vyjadrovať v mene Podnikateľa, atď.; (iii) neurčitosť - pojem „ústredný orgán štátnej správy" (bez konkretizácie orgánu) je pojem neurčitý, resp. pojem pripúšťajúci rôzny výklad, pretože ústredných orgánov je v Slovenskej republike niekoľko. Úrad doposiaľ nepreukázal, kto a vo vzťahu ku komu udelil plnomocenstvo konať. Ako vyplýva zo Zápisnice, napriek otázke p. C. a následne aj X.. C., o aký konkrétne orgán nachádzajúci sa v priestoroch žalobcu ide, dotyčné osoby odmietli túto informáciu p. C. a X.. C., ako jedinej osobe oprávnenej konať v mene Podnikateľa, poskytnúť. Zo Zápisnice potom nie je zrejmé či mala X.. C. udeľovať plnomocenstvo vo svojom mene (ako fyzická osoba) alebo v mene Podnikateľa (ako Štatutárny orgán Podnikateľa) a vo vzťahu ku komu mala toto plnomocenstvo udeľovať, t.j. bolo to vo vzťahu k jednotlivým fyzickým osobám nachádzajúcim sa v priestoroch podnikateľa (bez ohľadu na ich príslušnosti k danému orgánu štátnej správy) alebo to bolo vo vzťahu napr. k Úradu pre verejné obstarávanie alebo Národnému bezpečnostnému úradu, nakoľko ide o ústredné orgány štátnej správy, ktoré sú oprávnené vykonávať kontrolu. Rada v danom prípade uviedla, že vznik plnomocenstva sa neriadi ustanoveniami Správneho poriadku, ale ustanoveniami Občianskeho zákonníka. Správny poriadok ako predpis upravujúci konanie pred správnym orgánom podľa Rady upravuje možnosti, ktoré má správny orgán na to. aby si overil, že osoba konajúca voči správnemu orgánu je oprávnená konať za iného. V posudzovanom prípade dokonca Rada ani nepovažovala za potrebné riešiť otázku zastupovania žalobcu, pretože povinnosťou prešetrovaného subjektu je povinnosť podrobiť sa výkonu inšpekcie, pričom počas jej priebehu sa nevykonávajú právne úkony v mene žalobcu. S týmto uvedeným názorom Rady žalobca nesúhlasil, pretože v prípade, ak by mal byť právny názor Rady správny, potom by ustanovenie § 23 ZOHS s odkazom na § 17 Správneho poriadku bolo úplne zbytočné. Právny názor Rady je taktiež v rozpore s právnym názorom vysloveným Úradom, v zmysle ktorého sa na udelenie plnomocenstva počas inšpekcie aplikuje § 23 ZOHS s odkazom na § 17 Správneho poriadku. Žalobca ďalej uviedol, že v rámci správneho konania koná účastník správneho konania sám alebo prostredníctvom svojho zástupcu. Ak účastník správneho konania nekoná v správnom konaní sám, ale koná prostredníctvom svojho zástupcu, plnomocenstvo udelené splnomocniteľom v správnom konaní musí byť buď písomné alebo udelené ústne do zápisnice (splnomocniteľ nadiktuje pred správnym orgánom rozsah splnomocnenia a zápisnicu podpíše). Správny poriadok, ktorý sa použije aj na zastupovanie prešetrovaného subjektu Úradom počas inšpekcie, iný spôsob udelenia procesného plnomocenstva nepozná. Procesné plnomocenstvo je v danom prípade potrebné odlišovať od plnomocenstva hmotnoprávneho. Správny poriadok, ako na to nesprávne poukazuje Rada, neupravuje možnosti, akými si správny orgán môže overiť udelenie plnomocenstva, ale spôsob akým sa procesné plnomocenstvo v správnom konaní udeľuje. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti bolo poverenie udelené X.. C. z dôvodu nesplnenia zákonom predpísanej formy (§ 17 Správneho poriadku) a neurčitosť (§ 39 Občianskeho zákonníka) absolútne neplatné, a preto konanie, príp. nekonanie N.. C. nemohlo zakladať Podnikateľovi žiadne práva, povinnosti alebo vyvolávať akékoľvek následky, napr. v podobe porušenia § 22a ods. 7 ZOHS samotným žalobcom. 19. Žalobca sa v žalobe venoval výkladu pojmu „zamestnanec podnikateľa“. V tomto kontexte uviedol, že pojem ,zamestnanec“ bližšie vymedzuje § 11 zákona č. 311/2011 Z. z. Zákonník práce v znení neskorších predpisov. ZOHS striktne rozlišuje medzi zamestnancami podnikateľa a inými fyzickými a právnickými osobami (porovnaj zavedenie legislatívnej skratky „zamestnanec podnikateľa“ v § 22 ods. 2 ZOHS pred tým ako sú uvedené „iné fyzické a právnické osoby“). Text § 22a ods. 3 a 7 ZOHS je v danom prípade jednoznačný, nepripúšťajúci rôzny výklad o tom, kto sa považuje za „zamestnanca podnikateľa“. Nie je preto zrejmé, na základe akého výkladu Úrad dospel k tak extenzívnemu výkladu, že za „zamestnanca podnikateľa“ možno na účely § 22a ods. 3 ZOHS považovať akúkoľvek osobu nachádzajú v priestoroch podnikateľa; takýto extenzívny výklad zaiste potom zahŕňa napr. aj odberateľov / dodávateľov podnikateľa, ktorí sa do priestorov podnikateľa dostavili v čase inšpekcie náhodou za účelom vyzdvihnutia / odovzdania tovaru atď. Úradom a Radou prezentovaný výklad pojmu „zamestnanec podnikateľa“ preto evidentne nemá oporu v zákonnom znení; ak by malo ísť aj o iné osoby ako zamestnancov podnikateľa, zákonodarca by s najvyššou pravdepodobnosťou zvolil inú definíciu osôb, ktorým je možné doručiť poverenie na vykonanie inšpekcie, resp. od ktorých je možné považovať počas inšpekcie vysvetlenie (porovnaj napr. úpravu § 22 ods. 2 ZOHS - ods. 26. žaloby). V nadväznosti na skutočnosti uvedené v ods. 50. žaloby neprichádza do úvahy ani argumentácia Rady s poukazom na § 15 alebo § 16 Obchodného zákonníka. Vzhľadom na uvedené je žalobca toho názoru, že sa nemohol dopustiť porušenia ZOHS. Ani zo Zápisnice nevyplýva, že by došlo k zmareniu Inšpekcie. Zamestnanec Úradu (K.. K. J. N..) taktiež potvrdil, že nezistil manipuláciu s elektronickými dátami Podnikateľa. Ak by aj zo strany p. C. došlo k porušeniu ZOHS, čo však žalobca zásadne namieta, vzhľadom na absolútnu neplatnosť plnomocenstva udeleného p. C. nie je možné konanie p. C. pripisovať na ťarchu žalobcu a preto nie je možné za toto konanie p. C. ukladať pokutu žalobcovi. Inak povedané, akékoľvek konanie p. C. pred príchodom štatutárneho orgán žalobcu, bolo len konaním p. C. a toto konanie nie je možné pripisovať konaniu žalobcu. Vzhľadom na absolútnu neplatnosť plnomocenstva je taktiež irelevantné, či túto absolútnu neplatnosť počas Inšpekcie niekto namietal alebo nie, pretože absolútna neplatnosť právneho úkonu pôsobí od začiatku voči všetkým a absolútne neplatné právne úkony nie je možné následne konvalidovať (zhojiť). 20. Žalobca ďalej namietal nezastavenie Správneho konania Úradom ohľadne Incidentu II. uviedol, že podľa § 32 ods. 2 a 3 ZOHS: „(2) Úrad zastaví konanie rozhodnutím, ak [...] c) dôvod na konanie nebol daný alebo odpadol, [...] g) v konaní nepreukázal, že účastník konania porušil ustanovenia tohto zákona, (3) Úrad môže zastaviť konanie podľa odsekov f a 2 aj v jeho Časti.“ Z oznámenia o začatí Správneho konania a Prvej výzvy vyplýva, že Úrad začal Správne konanie pre porušenie g 22a ods. 7 písm. b) ZOHS, ktorého porušenia sa mal Podnikateľ dopustiť spáchaním dvoch skutkov, a to Incidentu I a Incidentu II. Skutočnosť, že Úrad obidve porušenia (skutky) označené ako Incident I a Incident II podradil pod porušenie jedného zákonného ustanovenia [§ 22a ods. 7 ZOHS písm. b)], je pre posúdenie, že ide o dva skutky, právne irelevantné. Nemožno totiž vylúčiť situáciu, že prešetrovaný subjekt počas niekoľkohodinovej inšpekcie vykonávanej zamestnancami Úradu nesplní viacero povinností v zmysle výziev zamestnancov Úradu a nesplnenie každej z tejto povinnosti (alebo niektorých z nich) by bolo následne považovať za porušenie § 22a ods. 7 ZOHS (t.j. neposkytnutie súčinnosti). Podľa žalobcu začaté správne konanie (až na určité zákonom ustanovené výnimky) môže skončiť len vydaním rozhodnutia vo veci samej alebo vydaním rozhodnutia o zastavení konania. Inak povedané, každé začaté správne konanie je potrebné nejakým spôsobom ukončiť. V právnom štáte je neprípustná situácia, aby sa procesný postup neukončil spôsobom ustanoveným zákonom (rozhodnutím). Tak, ako má voči prešetrovanému subjektu význam začatie správneho konania (verejno- mocenského postupu), rovnako dôležitý je aj moment jeho skončenia. Je to dôležité aj preto, lebo s inštitútom rozhodnutia je spätý inštitút rei iudicatae, ktorý v konaniach týkajúcich sa trestného obvinenia úzko súvisí s princípom ne bis in idem, s princípom prezumpcie neviny obvineného zo správneho deliktu a s princípom preskúmateľnosti správnych rozhodnutí. Právo na riadne ukončenie správneho konania zákonným spôsobom je zároveň súčasťou práva na spravodlivý proces. Žalobca ďalej uvádza, že Incident I a Incident II sa odlišovali nielen opisom skutku ale aj v osobe. mieste a čase, kedy malo dôjsť k spáchaniu toho - ktorého skutku a podstata (totožnosť) toho - ktorého skutku bola odlišná. To znamená, že ani jeden z týchto dvoch skutkov bližšie nedopĺňal (skutkovú) podstatu druhého skutku a Úrad by mohol každý z týchto dvoch skutkov (incidentov) posudzovať samostatne, pretože išlo o dva rôzne pokyny zamestnancov Úradu, adresované dvom rôznym osobám, s rozdielnym miestom a časom spáchania toho - ktorého skutku. Inak povedané, právoplatné rozhodnutie Úradu vo veci Incidentu I, bez zastavenia Správneho konania ohľadne incidentu II, nezakladá prekážku konania Úradu ohľadne Incidentu II, pretože aj bez Incidentu I môže Úrad vymedziť správanie žalobcu, ktoré tvorilo podstatu Incidentu II; podstata Incidentu II sa preto bez ohľadu na rozhodnutie o Incidente I nezmení. Úrad podľa žalobcu pristúpil k neposudzovaniu skutku označeného ako Incident II výlučne až na základe procesnej obrany žalobcu v správnom konaní. IV. Vyjadrenie žalovaného 21. Žalovaný sa vyjadril k žalobe písomným podaním doručeným súdu dňa 26.04.2017, žalobu považoval za nedôvodnú a žiadal ju zamietnuť. 22. Žalovaný zdôraznil, že podnikateľ, u ktorého sa vykonáva inšpekcia je povinný sa jej podriadiť. Pod podriadením sa inšpekcii je v tejto súvislosti potrebné rozumieť, tak ako to vyplýva z judikatúry Súdneho dvora Európskej únie, nielen pasívne umožnenie inšpekcie, ale aj poskytnutie aktívnej spolupráce pri jej výkone. To znamená, že nestačí, aby podnikateľ len umožnil prístup k dokumentom, odomkol miestnosti, skrinky a iné úložné priestory, ale je povinný odovzdať konkrétne požadované dokumenty a poskytnúť aj ďalšiu spoluprácu napr. aj poskytnúť ústne vysvetlenia. Z tohto východiska vychádza aj ustanovenie § 22a ods. 7 písm. b) ZOHS, ktoré podnikateľovi ukladá povinnosť spolupracovať so zamestnancami úradu, poskytovať potrebnú súčinnosť a umožniť riadne vykonanie inšpekcie. 23. Podrobne sa vyjadril k žalobným námietkam. K námietke nezákonnej praxe zamestnancov úradu pri výkone inšpekcií spočívajúca v odmietnutí zamestnancov úradu sa riadne legitimovať uviedol, že v prvom rade je nutné zdôrazniť, že úrad vykonáva inšpekciu v podnikateľských priestoroch na základe poverenia, pričom momentom jej začiatku je moment odovzdania poverení podnikateľovi alebo ktorémukoľvek jeho zamestnancovi. Odovzdanie poverenia je významným úkonom, ktorý vymedzuje moment, od ktorého úrad nadobúda voči podnikateľovi všetky oprávnenia a podnikateľovi vznikajú povinnosti a práva, ktoré zákon spája s prebiehajúcou inšpekciou. Vzhľadom na pomerne významné sankcie, ktoré zákon umožňuje uložiť za porušenie pravidiel hospodárskej súťaže, význam inšpekcie pre následné dokazovanie v správnom konaní a charakter dôkazných prostriedkov, ktoré je obvykle možné zničiť v krátkom čase a aj použitím vzdialeného prístupu (napr. komunikácia v elektronickej podobe) je nevyhnutné, aby inšpekcia po jej začatí prebiehala rýchlo a plynulé aspoň do momentu, kedy sa zabráni zničeniu dôkazových prostriedkov (nehovoriac o možnosti varovania ostatných subjektov, ktoré sa zúčastňujú na porušovaní pravidiel hospodárskej súťaže). Uviedol, že v danom prípade sa zamestnanci úradu, potom ako ich pán C. dobrovoľne a bez akéhokoľvek vynucovania či hrozenia sankciami pustil do spoločných priestorov spoločnosti PP&P a spoločnosti EIC, snažili vzhľadom na okolnosti zistiť od pána C., kde sa nachádzajú konatelia predmetných dvoch spoločností a spojiť sa s nimi. Je však nepochybné, že v tomto momente inšpektori komunikovali s pánom C. na úrovni bežnej komunikácie, t.j. bez toho, aby voči nemu vykonávali pod hrozbou sankcie akékoľvek právomoci alebo ho nútili vykonávať úkony z titulu verejnej moci. Pánovi C. nevznikli žiadne povinnosti a podľa zákona zamestnancom úradu neprislúchala ochrana z dôvodu výkonu verejnej moci. Takýto postup možno v danej situácii považovať za postup nevyhnutný na následné riadne vykonanie inšpekcie a nie za výkon právomoci úradu voči pánovi C.. Takýto postup nemožno považovať za nezákonný, ani za rozporný s ustanoveniami článku 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky. 24. Ohľadom legitimovania sa zamestnancov úradu služobným preukazom žalovaný k vyjadreniam Rady dodáva len to, že služobný preukaz slúži na to, aby si osoba, voči ktorej je vykonávaná právomoc úradu mohla overiť, že osoba, ktorá danú právomoc vykonáva je na to aj oprávnená, pričom v danom prípade sa zamestnanci úradu legitimovali hneď pri začatí vykonávania verejnej moci, t.j pri začatí inšpekcie. Čo sa týka vyjadrenia Rady obsiahnutého v bode 69 druhostupňového rozhodnutia, v prvom rade je nutné zdôrazniť, že do momentu odovzdania poverenia v danom prípade nešlo o výkon verejnej moci. Už zo znenia predmetného vyjadrenia Rady vyplýva, že hovorí o výkone verejnej moci, ktorá sa má vykonať v budúcnosti: že pôjde o výkon verejnej moci...“. Ako už aj Rada uviedla v napadnutom rozhodnutí, predčasným vyzradením informácií o inšpekcii môže dôjsť podľa žalovaného k jej úplnému zmareniu, a to o to viac v danom prípade, kedy je konateľka mimo priestorov podnikateľa a teda mimo dohľadu zamestnancov úradu. Tiež, je podľa žalovaného nutné zdôrazniť, že postup úradu v danom prípade nebol v rozpore ani s internými predpismi ani s praxou Európskej komisie. V oboch prípadoch sa uvádza povinnosť predložiť poverenie/rozhodnutie a legitimovať sa až pri výkone inšpekcie. K namietanej nezákonnej praxi Úradu pri výkone inšpekcií spočívajúcej v žiadosti zamestnancov Úradu, aby prešetrovaný subjekt do príchodu svojho štatutárneho zástupcu poveril inú osobu konaním vo vzťahu k (bližšie nešpecifikovanému) orgánu štátnej správy žalovaný uviedol, že súhlasí s tým, že žalovaný nebol povinný poveriť pána C. na to, aby ho zastupoval vo vzťahu k úradu do príchodu pani C.. Ako uviedla aj Rada v druhostupňovom rozhodnutí, bolo na pani C., akým spôsobom sa za daných okolností rozhodne zabezpečiť chod a splniť zákonné povinnosti spoločnosti PP&P, ktorá bola v súlade s § 22a ods. 7 písm. b) ZOHS na účely vykonania inšpekcie povinná umožniť riadne vykonanie inšpekcie (pani C. sa mohla napr. urýchlene dostaviť osobne, alebo určiť akúkoľvek osobu. Splnomocniť advokáta a pod.). V tejto súvislosti je tiež nutné zdôrazniť, že zo zápisnice nevyplýva, že by úrad akýmkoľvek spôsobom nútil pána C.H., aby zatelefonoval pani C. ani to, aby pani C. poverila práve pána C.. To by ani nebolo možné, keďže v danom čase ešte inšpekcia ani nebola začatá. 25. K namietanej neplatnosti telefonicky udeleného plnomocenstva žalovaný uviedol, že je nutné povedať, že podľa § 23 ZOHS sa ustanovenia správneho poriadku o zastupovaní na inšpekcie vykonávané úradom uplatňujú primerane a teda je pri aplikácií týchto ustanovení nutné vziať do úvahy aj osobitnú povahu inštitútu inšpekcie. Ďalej je nutné zopakovať, že vznik plnomocenstva sa spravuje ustanoveniami zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej len „občiansky zákonník“. Zmluvné zastúpenie vzniká na základe dohody o plnomocenstve podľa § 23 občianskeho zákonníka, ktoré je dvojstranným právnym úkonom medzi zástupcom a zastúpeným, pričom takáto dohoda môže byť uzavretá aj ústne, ale musí byť v súlade s ustanoveniami § 34 a nasl. občianskeho zákonníka. Plnomocnestvo je upravené v § 31 a nasl. občianskeho zákonníka ako jednostranný právny úkon adresovaný tretím osobám, ktorým zastúpený dáva najavo tretím stranám, v akom rozsahu je osoba uvedená v plnomocenstve oprávnená ho zastupovať. 26. Žalovaný uvádza, že z § 17 ods. 3 jasne vyplýva, že upravuje preukazovanie splnomocnenia a nie jeho vznik: „Splnomocnenie na zastupovanie treba preukázať písomným plnomocenstvom alebo plnomocenstvom vyhláseným do zápisnice.“, pričom správny orgán má možnosť v nepochybných prípadoch od preukazu plnomocenstvom upustiť. Zamestnanci boli prítomný pri splnomocnení pána C. a za daných okolnosti išlo o nepochybný prípad. Možno tiež podotknúť, že z ustálenej judikatúry (napr. uznesenie Najvyššieho súdu ČR sp. zn. Cdon 1007/96) vyplýva, že pokiaľ plnomocenstvo nie je správnemu orgánu doložené priamo pri vykonávanom úkone, avšak dohoda o zastupovaní existuje, môže byť plnomocenstvo predložené aj neskôr a nemá to vplyv na platnosť vykonaného úkonu. 27. Slovné spojenie „akékoľvek úkony“ nemožno považovať za neurčité, keďže ide o typickú formuláciu používanú v plnomocenstvách, pričom obyčajne sa ešte dodáva aj demonštratívny výpočet. Na rozdiel od prípadu, na ktorý poukazuje žalobca, a o ktorom rozhodoval Ústavný súd SR, nejde o oprávnenie robiť právne úkony spoločnosti vo všetkých veciach, ale len vo vzťahu k zamestnancom ústredného orgánu štátnej správy, ktorí boli v danom momente v priestoroch podnikateľa PP&P. A čo viac, z žalobcom uvedenej citácie vyplýva, že Ústavný súd SR v danom prípade vyslovil, že išlo o právny úkon neplatný z dôvodu, že svojím obsahom alebo účelom odporuje zákonu alebo ho obchádza (§ 39 občianskeho zákonníka) a nie z dôvodu jeho neurčitosti. To, že pán C. bol oprávnený konať za podnikateľa a nie za pani C. ako fyzickú osobu podľa žalovaného jasne vyplýva zo zápisnice IZ-285/2015: „...do jej príchodu poveruje p. C. na to, aby konal za podnikateľa PPP s prítomnými zamestnancami ÚOŠS. P. C. bol teda poverený cca o 9.52 p. C., konateľkou podnikateľa na výkon akýchkoľvek úkonov s prítomnými zamestnancami ÚOŠS za podnikateľa do času jej príchodu, teda cca do 10.52.“ 28. Žalobca tiež spochybňuje určitosť pojmu „ústredný orgán štátnej správy“, no v zápisnici je uvedené označenie „prítomnými zamestnancami ústredného orgánu štátnej správy, ktoré nemožno považovať za neurčité. Ako vyplýva zo zápisnice, zamestnankyňa úradu telefonicky uviedla pani C., že v priestoroch PP&P sa nachádzajú zamestnanci bližšie nešpecifikovaného ústredného orgánu štátnej správy a že je potrebné, aby sa tam dostavila. V danom momente sa v priestoroch podnikateľa nachádzali iba pán C. a 3 zamestnanci ústredného orgánu štátnej správy, pričom neskôr na základe predložených poverení bolo zrejmé,, že sú zamestnancami úradu. Oprávnenie pána C. konať vo vzťahu k zamestnancom úradu za podnikateľa PP&P do príchodu pani C. bolo v zápisnici uvedené a na priebeh predmetnej inšpekcie, vrátane tohto oprávnenia, boli pani C., pán C., ako aj právny zástupca PP&P viackrát upozornení, ale nikto z nich to nespochybnil, ani proti tomu nijako nenamietal. Pani C. to ešte raz výslovne potvrdila v zápisnici IZ-285/2015. Na koniec bola zápisnica IZ-285/2015 prečítaná pani C. a právnym zástupcom PP&P, ktorí s jej znením súhlasili a nemali k nemu žiadne pripomienky na znak čoho ju aj vlastnoručne podpísali. Z toho vyplýva, že žalobca, aj za prítomnosti a po porade so svojím právnym zástupcom, mal opakovane možnosť toto oprávnenie pána C. v zápisnici namietať, čo však neurobil. 29. K námietke výkladu pojmu „zamestnanec podnikateľa“ žalovaný uviedol, že pán C. zamestnancom úradu oznámil, že je tam na výpomoc, pričom ale nie je oprávnený zastupovať podnikateľa PP&P ani spoločnosť EIC. Z tohto vyjadrenia pána C. však nebolo možné jednoznačne vyhodnotiť, či je v pracovnom pomere na kratší pracovný čas, „vypomáha“ na základe dohody o práci vykonávanej mimo pracovného pomeru alebo ide o iný zmluvný vzťah a ani to, či je výpomoc spoločnosti PP&P alebo spoločnosti EIC. Avšak to, že osoba nie je oprávnená konať za zamestnávateľa, resp. v jeho mene, neznamená, že nevykonáva pre tohto zamestnávateľa závislú prácu v pracovnoprávnom vzťahu, t.j., že nie je jeho zamestnancom. Zamestnanci môžu v zmysle § 9 zákona č. 311/2001 Z. z. v znení neskorších predpisov konať v mene zamestnávateľa na základe poverenia zamestnávateľom (resp. jeho štatutárnym orgánom), iní zamestnanci (najmä vedúci zamestnanci) sú oprávnení ako orgány zamestnávateľa robiť v mene zamestnávateľa právne úkony vyplývajúce z ich funkcií určených organizačnými predpismi. Aj zamestnanci, ktorí nie sú oprávnení konať v mene zamestnávateľa podľa predchádzajúcej vety sú však stále jeho zamestnancami. Ďalej treba zdôrazniť, že v predmetnom prípade sa pán C. vyjadril, že je tam „na výpomoc“, t.j., že má k podnikateľovi PP&P určitý zmluvný vzťah a konateľka spoločnosti PP&P sa jasne vyjadrila, že s ním môže úrad konať. Rada v druhostupňovom rozhodnutí tiež poukázala na ustanovenia § 15 a § 16 obchodného zákonníka, ktoré upravuje zodpovednosť podnikateľa za konanie osôb, ktoré sú poverené výkonom činnosti alebo sa nachádzajú v jeho prevádzkarni. Rada pritom poukázala aj na rozsudok Najvyššieho súdu SR, ktorý sa týkal obdobnej veci - znemožnenie výkonu kontroly inšpektormi Slovenskej obchodnej inšpekcie (ďalej len „SOI“). 30. Žalovaný uviedol, že v danej situácii nie je podstatné, či naozaj došlo k zničeniu alebo k manipulácii s hľadanými podkladmi. Neuposlúchnutím pokynu zamestnancov úradu vzniklo riziko prístupu k informáciám, ktoré mohli byť pozmeňované alebo ničené prostredníctvom prístupu iných osôb v čase, kedy ešte nebol zablokovaný prístup k zariadeniam, ktoré sa mali počas inšpekcie prehľadať. Podstatné je, že takéto riziko vzniklo na základe porušenia úradom uloženej povinnosti, pričom je nutné zdôrazniť, že podmienkou pre uloženie pokuty nie je skutočnosť, že sa s predmetnými informáciami aj naozaj manipulovalo, čo potvrdzuje aj judikatúra európskych súdov. 31. K námietke žalobcu ohľadom nezastavenia správneho konania ohľadom incidentu II žalovaný uviedol, že úrad, tak ako to vyplýva z priebehu predmetného správneho konania a z prvostupňového rozhodnutia, neposudzoval dva rôzne skutky, ale porušenie povinnosti spolupracovať počas inšpekcie. Uvedené vyplýva napr. aj z oznámenia o začatí konania a výzvy pred vydaním rozhodnutia. V neskoršom štádiu úrad dospel k záveru, že šírenie informácie o prítomnosti zamestnancov úradu u podnikateľa PP&P medzi konateľkou a advokátom bolo už len dôsledkom porušenia povinnosti pánom C.. Rada v druhostupňovom rozhodnutí podotkla, že v štádiu začatia správneho konania správny orgán nemusí a spravidla ani nemôže poznať všetky okolnosti spáchaného deliktu. Na to slúži samotné správne konanie, v ktorom sa dokazovaním riadne zistí skutkový stav a vykoná sa právna kvalifikácia. V nadväznosti na vykonané dôkazy sa môže opis skutku vymedzený v rozhodnutí líšiť od opisu skutku vymedzeného v oznámení o začatí správneho konania alebo vo výzve pred vydaním rozhodnutia. Dôležité je posúdiť to, či bola zachovaná totožnosť skutku, čo v danom prípade bola. V. Posúdenie veci 32. Krajský súd v Bratislave ako súd vecne a miestne príslušný na konanie vo veci (§ 10, § 11 ods. 1 SSP) preskúmal napadnuté rozhodnutie v rozsahu dôvodov uvedených v žalobe, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo a dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie žalovaného je nutné zrušiť a vec vrátiť žalovanému na ďalšie konanie. 33. Podľa § 2 ods. 1 SSP v správnom súdnictve poskytuje správny súd ochranu právam alebo právom chráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy a rozhoduje v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom. 34. Podľa § 177 ods. 1 SSP správnou žalobou sa žalobca môže domáhať ochrany svojich subjektívnych práv proti rozhodnutiu orgánu verejnej správy alebo opatreniu orgánu verejnej správy. 35. Úlohou súdu v rámci preskúmania zákonnosti rozhodnutia a postupu správneho orgánu podľa SSP je posudzovať, či správny orgán vecne príslušný na konanie si zadovážil dostatok skutkových podkladov pre vydanie rozhodnutia, či zistil vo veci skutočný stav, či konal v súčinnosti s účastníkmi konania, či rozhodnutie bolo vydané v súlade so zákonmi a inými právnymi predpismi a či obsahovalo zákonom predpísané náležitosti, teda či rozhodnutie správneho orgánu bolo vydané v súlade s hmotnoprávnymi ako aj s procesnoprávnymi predpismi. Zákonnosť rozhodnutia správneho orgánu je podmienená zákonnosťou postupu správneho orgánu predchádzajúcemu vydaniu napadnutého rozhodnutia. V rámci správneho prieskumu súd teda skúma aj procesné pochybenia správneho orgánu namietané v žalobe, či uvedené procesné pochybenie správneho orgánu je takou vadou konania pred správnym orgánom, ktorá mohla mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia. Súd preskúmava aj zákonnosť postupu správneho orgánu, ktorým sa vo všeobecnosti rozumie aktívna činnosť správneho orgánu podľa procesných a hmotnoprávnych noriem, ktorou realizuje právomoc stanovenú zákonmi. V zákonom predpísanom postupe je správny orgán oprávnený a súčasne aj povinný vykonať úkony v priebehu konania a ukončiť ho vydaním rozhodnutia, ktoré má zákonom predpísané náležitosti, ak sa na takéto konanie vzťahuje zákon o správnom konaní. 36. Podľa § 22A ods. 7 písm. b) zákona č. 136/2001 Z.z. o ochrane hospodárskej súťaže a o zmene a doplnení zákona Slovenskej národnej rady č. 347/1990 Zb. o organizácii ministerstiev a ostatných ústredných orgánov štátnej správy Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov (ďalej aj ako " o ochrane hospodárskej súťaže"), na účely vykonania inšpekcie a v priebehu výkonu inšpekcie je podnikateľ povinný spolupracovať so zamestnancami úradu a poskytovať potrebnú súčinnosť a umožniť riadne vykonanie inšpekcie. 37. Podľa § 2 ods. 1 písm. a) zákona o ochrane hospodárskej súťaže, tento zákon sa vzťahuje na podnikateľov. 38. Podľa § 3 ods. 1 písm. a) zákona o ochrane hospodárskej súťaže, ) podnikateľ na účely tohto zákona je podnikateľ podľa osobitného predpisu, ďalej fyzická osoba a právnická osoba, ich združenia a združenia týchto združení, ak ide o ich činnosti a konania, ktoré súvisia alebo môžu súvisieť so súťažou bez ohľadu na to, či tieto činnosti a konania sú alebo nie sú zamerané na dosahovanie zisku. 39. Podľa § 38a ods. 2 písm. b) zákona o ochrane hospodárskej súťaže, úrad uloží podnikateľovi, v ktorého priestoroch alebo dopravných prostriedkoch sa mala vykonať alebo sa vykonávala inšpekcia, za porušenie povinnosti uvedenej v § 22a ods. 7 písm. b) až d) pokutu do 1% z obratu podľa § 3 ods. 5 za predchádzajúce účtovné obdobie. 40. Podľa § 22 ods. 2 zákona o ochrane hospodárskej súťaže, v súvislosti s plnením úloh podľa tohto zákona a podľa osobitného predpisu má úrad právo vyžadovať od podnikateľov, ako aj od vedúcich zamestnancov podnikateľa, štatutárnych orgánov podnikateľa, kontrolných orgánov podnikateľa alebo od členov týchto orgánov podnikateľa, alebo od iných zamestnancov podnikateľa (ďalej len "zamestnanci podnikateľa"), ako aj od iných fyzických osôb a právnických osôb informácie a podklady, ktoré sú nevyhnutné pre činnosť úradu bez ohľadu na nosič, na ktorom sú zaznamenané, vyhotovovať z nich kópie a výpisy alebo vyžadovať ich úradne overené preklady do slovenského jazyka, vyžadovať písomné vysvetlenie alebo ústne vysvetlenie s možnosťou vyhotovenia si jeho zvukového záznamu. Tieto subjekty sú povinné takéto informácie a podklady úradu bezplatne poskytnúť v lehote určenej úradom; v prípade utajovaných skutočností za dodržania podmienok ustanovených osobitným predpisom. 41. Podľa § 22a ods. 1 zákona o ochrane hospodárskej súťaže, pri plnení úloh podľa tohto zákona majú zamestnanci úradu, ako aj osoby poverené plnením úloh patriacich do pôsobnosti úradu (ďalej len "zamestnanci úradu") právo na základe písomného poverenia (ďalej len "poverenie") vstupovať do všetkých priestorov a dopravných prostriedkov podnikateľa, ktoré súvisia s činnosťou alebo s konaním podnikateľa, s cieľom vykonať inšpekciu. 42. Podľa § 3 ods. 1 Správneho poriadku správne orgány postupujú v konaní v súlade so zákonmi a inými právnymi predpismi. Sú povinné chrániť záujmy štátu a spoločnosti, práva a záujmy fyzických osôb a právnických osôb a dôsledne vyžadovať plnenie ich povinností. 43. Podľa § 32 ods. 1 správneho poriadku správny orgán je povinný zistiť presne a úplne skutočný stav veci a za tým účelom si obstarať potrebné podklady pre rozhodnutie. Pritom nie je viazaný len návrhmi účastníkov konania. 44. Podľa § 46 správneho poriadku rozhodnutie musí byť v súlade so zákonmi a ostatnými právnymi predpismi, musí ho vydať orgán na to príslušný, musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci a musí obsahovať predpísané náležitosti. 45. Podľa § 47 ods. 3 správneho poriadku v odôvodnení rozhodnutia správny orgán uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov, ako použil správnu úvahu pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval, a ako sa vyrovnal s návrhmi a námietkami účastníkov konania a s ich vyjadreniami k podkladom rozhodnutia. 46. Žalobca rozhodnutia správnych orgánov považuje za nezákonné z niekoľkých dôvodov. Má za to, že napadnuté rozhodnutie žalovaného, ako aj prvostupňové rozhodnutie trpia vadou, nakoľko Úrad začal správne konanie voči žalobcovi za dva skutky (Incident I a Incident II), avšak v priebehu konania sa rozhodol žalobcu nepotrestať za jeden z nich - Incident II. Začaté konanie ohľadom Incidentu II však neukončil žiadnym rozhodnutím. Žalovaný je názoru, že ak Úrad začal správne konanie, za ktoré chcel žalobcovi uložiť pokutu - za nerešpektovanie pokynu Úradu pri telefonickom kontaktovaní právneho zástupcu žalobcu, pričom následne toto konanie žalobcu už Úrad nepovažoval za porušenie zákona o ochrane hospodárskej súťaže, bolo povinnosťou Úradu správne konanie v tejto časti zastaviť. Ide podľa neho o obligatórny dôvod na zastavenie konania podľa zákona o ochrane hospodárskej súťaže. Opačný postup je v rozpore s procesnými predpismi, ktoré „vypustenie skutku“ na rozdiel od zastavenia správneho konania (príp. jeho zastavenie v časti) ako možnosť ukončenia správneho konania neupravujú, ale je v rozpore aj so zásadami správneho trestania - nastolenie právnej istoty, že za tento skutok už Úrad nebude v budúcnosti začínať voči žalobcovi správne konanie. 47. Podľa § 18 ods. 1 Správneho poriadku, konanie sa začína na návrh účastníka konania alebo na podnet správneho orgánu. 48. Podľa § 47 ods. 1 Správneho poriadku, správny orgán konanie zastaví, ak a) zistí, že ten, kto podal návrh na začatie konania, nie je účastníkom konania a nejde o konanie, ktoré môže začať správny orgán, h) odpadol dôvod konania začatého na podnet správneho orgánu, 49. Podľa § 25 ods. 1 ZOHS, konanie sa začína z vlastného podnetu úradu alebo na návrh účastníka konania. Vo veci dohody obmedzujúcej súťaž, vo veci zneužívania dominantného postavenia a vo veci iných foriem nedovoleného obmedzovania súťaže sa začína konanie vždy z vlastného podnetu úradu. 50. Podľa § 32 ods. 2 písm. c) ZOHS, úrad zastaví konanie rozhodnutím, ak dôvod na konanie nebol daný alebo odpadol. 51. Podľa § 25 ods. 1 ZOHS, konanie sa začína z vlastného podnetu úradu alebo na návrh účastníka konania. Vo veci dohody obmedzujúcej súťaž, vo veci zneužívania dominantného postavenia a vo veci iných foriem nedovoleného obmedzovania súťaže sa začína konanie vždy z vlastného podnetu úradu. 52. Podľa § 32 ods. 2 písm. c) ZOHS, úrad zastaví konanie rozhodnutím, ak dôvod na konanie nebol daný alebo odpadol. 53. Podľa § 32 ods. 2 písm. g) ZOHS, úrad zastaví konanie rozhodnutím, ak v konaní nepreukázal, že účastník konania porušil ustanovenia tohto zákona. 54. Podľa § 33 ZOHS, úrad je povinný vyzvať účastníkov konania pred vydaním rozhodnutia vo veci, aby sa ústne alebo písomne vyjadrili k jeho podkladu a k spôsobu jeho zistenia, prípadne aby navrhli jeho doplnenie, a podať im informáciu o záveroch prešetrovania, ku ktorým úrad na základe jemu dostupných informácií a podkladov dospel. 55. Každé správne konanie je vybudované na určitých zásadách, ktorými je ovládané vo všetkých jeho štádiách. Jednou zo základných zásad každého správneho konania je zásada zákonnosti. Správne orgány rozhodujú v konaní v súlade so zákonmi a inými právnymi predpismi. Sú povinné chrániť základné práva a povinnosti tak štátu, ako aj fyzických a právnických osôb. Z administratívneho spisu súd zistil, že Úrad začal voči žalobcovi správne konanie a túto skutočnosť mu oznámilo Oznámením o začatí konania podľa §25 ods. 1 ZOHS zo dňa 24. apríla 2015. Oznámenie bolo žalobcovi doručené dňa 30.04.2015. V uvedenom Oznámení Úrad informoval o začatí konania voči žalobcovi vo veci možného porušenia povinnosti podľa §22a ods. 7 zákona o ochrane hospodárskej súťaže spolupracovať so zamestnancami úradu a poskytnúť potrebnú súčinnosť a umožniť riadne vykonanie inšpekcie, pričom k predmetnému porušeniu mohlo dôjsť dňa 13.04.2015 tým, že zástupcovia žalobcu počas výkonu inšpekcie nespolupracovali so zamestnancami úradu a napriek zákazu komunikovali o priebehu inšpekcie, čím mohlo dôjsť k jej zmareniu. V odôvodnení špecifikoval, že zamestnancami myslel pána C. a pani C.. Porušenie povinnosti identifikoval ako konanie pána C., keď komunikoval s pani C. napriek výzve pracovníkov Úradu, že nesmie s nikým komunikovať v neprítomnosti pracovníkov Úradu (Incident I) a konanie pani C., keď napriek zákazu došlo k jej komunikácii s právnym zástupcom, ktorý sa dostavil do priestorov žalobcu a disponoval plnomocenstvom na zastupovanie žalobcu vo vzťahu k Úradu počas inšpekcie (Incident II). Konanie bolo teda voči žalobcovi začaté vo veci spáchania dvoch skutkov. Ďalej súd z administratívneho spisu zistil, že pred vydaním rozhodnutia doručil Úrad žalobcovi dve výzvy pred vydaním rozhodnutia, a to výzva zo dňa 13.07.2015 a výzva zo dňa 18.01.2016 označená s dovetkom "zmena"(Druhá výzva). Z obsahu Druhej výzvy súd zistil, že Úrad v nej "vypustil" jeden skutok, konkrétne Incident II (konanie pani C., keď napriek zákazu došlo k jej komunikácii s právnym zástupcom). Úrad celkom zjavne reagoval na námietky žalobcu ohľadom Incidentu II, ktoré vyjadroval počas správneho konania. Následne v prvostupňovom rozhodnutí postupoval Úrad tak, že upustil od potrestania žalobcu za Incident II . Zákon o ochrane hospodárskej súťaže v § 32 ods. 2 písm. c) a g) výslovne upravuje postup úradu v prípadoch, ako je tento. Podľa § 32 ods. 2 písm. c) ZOHS, úrad zastaví konanie rozhodnutím, ak dôvod na konanie nebol daný alebo odpadol. Podľa §32 ods. 2 písm. g) ZOHS, úrad zastaví konanie rozhodnutím, ak v konaní nepreukázal, že účastník konania porušil ustanovenia tohto zákona. 56. Správny poriadok upravuje postup správnych orgánov počas správneho konania. Upravuje tak začatie, ako aj priebeh a skončenie správneho konania. Rozhodovanie a rozhodnutie samotné predstavuje finálnu a aj najdôležitejšiu fázu každého správneho konania, v ktorej dochádza na základe výsledkov predchádzajúcich štádií konania k meritórnemu alebo inému vybaveniu veci na danom stupni, a je v ňom teda vyjadrený účel a zmysel celého rozhodovacieho procesu. Legálnu definíciu rozhodnutia zákon neobsahuje, uvádza iba základné vlastnosti, ktoré musí správne rozhodnutie obsahovať. Z hľadiska povahy ide o individuálny správny akt, ktorým sa predpísaným procesným spôsobom autoritatívne zasahuje do právneho stavu konkrétnych subjektov, pričom je zároveň aktom aplikácie práva, ktorým správny orgán abstraktné ustanovenie právnej normy prostredníctvom rozhodovacieho procesu privádza k individuálne určenej fyzickej alebo právnickej osobe. Rovnako aj začatím správneho konania sa predpísaným procesným spôsobom autoritatívne zasahuje do právneho stavu konkrétnych subjektov. Je pravdou tvrdenie žalovaného, že v štádiu začatia správneho konania správny orgán nemusí poznať všetky okolnosti spáchaného deliktu. Avšak táto argumentácia nemá dopad na povinnosť správneho orgánu, v prípade, že zistí, že časť konania nepredstavuje protiprávne konanie účastníka, riadne vec v tejto časti ukončiť. 57. Úrad, ako aj žalovaný dôvodili, že Úrad neposudzoval dva rôzne skutky, ale porušenie povinnosti spolupracovať počas inšpekcie. Uvedené má vyplývať napr. aj z oznámenia o začatí konania a výzvy pred vydaním rozhodnutia. V neskoršom štádiu Úrad dospel k záveru, že šírenie informácie o prítomnosti zamestnancov úradu u žalobcu (podnikateľa PP&P) medzi konateľkou a advokátom bolo už len dôsledkom porušenia povinnosti pánom C.. Správny súd neprisvedčil tejto argumentácii žalovaného, a to z dôvodov uvedených v bode 56 rozsudku. Navyše súd uvádza, že v danom prípade Úrad skutočne začal konanie za dva skutky - Incident I a Incident II (pozri bod 4-6 rozsudku). Incident I a Incident II sa odlišovali nielen opisom skutku ale aj v osobe, mieste a čase, kedy malo dôjsť k spáchaniu toho - ktorého skutku a ich podstata bola odlišná. Úrad by mohol každý z týchto dvoch skutkov (incidentov) posudzovať samostatne, pretože išlo o dva rôzne pokyny zamestnancov Úradu, adresované dvom rôznym osobám, s rozdielnym miestom a časom spáchania toho - ktorého skutku. Inak povedané, právoplatné rozhodnutie Úradu vo veci Incidentu I, bez zastavenia Správneho konania ohľadne incidentu II, nezakladá prekážku konania Úradu ohľadne Incidentu II, pretože aj bez Incidentu I môže Úrad vymedziť správanie žalobcu, ktoré tvorilo podstatu Incidentu II; podstata Incidentu II sa preto bez ohľadu na rozhodnutie o Incidente I nezmení. Ide o odlišné dva skutky spáchané odlišnými osobami. Súd pritom prisvedčil žalobcovi, že samotný fakt, že Úrad obe porušenia, oba skutky (Incident I aj Incident II) podradil pod porušenie jedného zákonného ustanovenia §22a ods. 7 písm. b) zákona o ochrane hospodárskej súťaže, nemá vplyv na to, že skutočne ide o dva skutky. 58. Rozhodnutia vydávané správnymi orgánmi nemajú vždy rovnakú povahu, pretože slúžia na riešenie rôznorodých situácií. Tak aj Správny poriadok, ako aj ZOHS rozoznáva ukončenie konania tak jeho zastavením, ako aj ukončenie konania meritórnym rozhodnutím. V každom prípade však v zmysle zásady legality, s prihliadnutím na obsah Oznámenia o začatí konania a Prvej výzvy a Druhej výzvy súd prisvedčil žalobcovi v tom, že správne konanie v časti Incidentu II malo byť Úradom zastavené. 59. Správny súd opiera tento svoj záver aj o čl. 1 ods. 1 Ústavy SR je Slovenská republika zvrchovaný, demokratický a právny štát. Základom interpretácie a aplikácie čl. 1 ods. 1 ústavy je zabezpečenie materiálneho a nie formálneho právneho štátu. Ústavný súd SR princíp materiálneho právneho štátu prezentoval v právnom názore: ,,V právnom štáte, v ktorom sú ako neoddeliteľné súčasti okrem iných stelesnené princípy, ako sú právna istota a spravodlivosť (princíp materiálneho právneho štátu), čo možno spoľahlivo vyvodiť z čl. 1 ústavy, sa osobitný dôkaz kladie na ochranu tých práv, ktoré sú predmetom jej úpravy. Povinnosťou všetkých štátnych orgánov je zabezpečiť reálnu možnosť ich uplatnenia tými subjektmi, ktorými boli priznané“ (ÚS 17/1999, Nález z 22. septembra 1999. Zbierka nálezov a uznesení Ústavného súdu SR 1999, s. 365; zhodne I.ÚS 44/1999, Nález z 13. októbra 1999. Zbierka nálezov a uznesení Ústavného súdu SR 1999, s. 382, I.ÚS 10/98)“ (I.ÚS 54/02. Nález z 13. novembra 2002. Zbierka nálezov a uznesení Ústavného súdu SR 2002 - II. polrok, s. 750, nález Ústavného súdu SR č. PL. ÚS 22/06). Judikatúra ústavného súdu tiež kladie dôraz, že v súlade s čl. 1 ods. 1 ústavy s uplatňovaním princípu právnej istoty v právom štáte sa spája požiadavka všeobecnosti, platnosti, trvácnosti, stability, racionálnosti a spravodlivého obsahu právnych noriem; medzi ústavné princípy vlastné právnemu štátu patrí aj zákaz svojvôle v činnosti štátnych orgánov, ako aj zásada primeranosti, resp. proporcionality (m. m. PL. ÚS 1/04). Základnou premisou materiálneho právneho štátu sa prezentuje všeobecná záväznosť práva pre všetkých. To znamená, že štátne orgány, orgány územnej samosprávy, právnické osoby s právomocou rozhodovania o právach a povinnostiach, ako aj každý jednotlivec musí konať tak, ako určuje právny poriadok. Z článku 152 ods. 4 ústavy vyplýva, že výklad a uplatňovanie všeobecne záväzných právnych predpisov musí byť v súlade s ústavou. Vplyvom ústavy dochádza k vsunutiu jej obsahovo- hodnotových vlastností do všeobecných pojmov zákona tak, aby bol zabezpečený ústavne konformný výklad. Požiadavka na ústavne konformnú aplikáciu a výklad zákona je súčasťou zákonnosti rozhodnutia ako individuálneho správneho aktu. Dikcia zákona nemôže byť interpretovaná izolovane, mimo zmyslu a účelu zákona, cieľa právnej regulácie, ktorý zákon sleduje. Orgány štátu, ako aj iné právnické subjekty realizujúc svoju rozhodovaciu právomoc sú pri výkone svojej moci povinné postupovať v zmysle čl. 2 ods. 2 ústavy, s prihliadnutím na to, že súčasne sú viazané aj právnou úpravou obsiahnutou v medzinárodných zmluvách, ktorými je Slovenská republika viazaná (čl. 7 Ústavy SR) a po vstupe Slovenskej republiky do Európskeho spoločenstva, Európskej únie postupovať tiež v súlade s právne záväznými predpismi Európskeho spoločenstva, Európskej únie. 60. Aj v zmysle uvedeného, správny súd konštatuje, že v záujme právnej istoty žalobcu v právnom štáte, mal Úrad, ako aj žalovaný postupovať v zmysle uvedených zásad a konanie v časti Incidentu II posúdiť ako samostatný skutok a v tejto časti ho zastaviť. 61. Žalobca ďalej namietal nezákonnosť inšpekcie v dôsledku neplatnosti telefonicky udeleného plnomocenstva z dôvodov uvedených v bode 17-18 tohto rozsudku. Sporný bol teda aj postup Úradu, keď na základe telefonického rozhovoru ustálil, že konateľka žalobcu pani C. udelila pánovi C. plnú moc na všetky úkony. Následne voči žalobcovi realizovala svoje mocenské oprávnenie udeliť pokutu za konanie tejto osoby, ktorú považovala, práve na základe takto udeleného plnomocenstva, za zamestnanca žalobcu. Správny súd uvádza v tejto súvislosti, že vyriešenie otázky riadneho udelenia plnomocenstva súvisí s otázkou, či je možné protiprávne konanie p. C. pripísať žalobcovi, resp. či zaň žalobca nesie zodpovednosť. 62. Žalovaný uviedol že je nutné zohľadniť špecifiká konania pred Úradom podľa ZOHS, argumentoval, že SP sa má aplikovať len primerane, a že vznik plnomocenstva sa neriadi správnym poriadkom, ale ustanoveniami Občianskeho zákonníka o zastupovaní, ktoré môže vzniknúť na základe dohody alebo zo zákona. 63. Podľa § 22a) ods. 5 zákona o ochrane hospodárskej súťaže, na zabezpečenie získania informácií a podkladov uvedených v § 22 ods. 2 majú zamestnanci úradu v priebehu inšpekcie právo, a v prípade utajovaných skutočností za dodržania podmienok ustanovených osobitným predpisom, zapečatiť podklady alebo nosiče, na ktorých sú informácie zaznamenané, zapečatiť priestory a ich vybavenie, ako aj dopravné prostriedky na určitý čas a v rozsahu nevyhnutnom na vykonanie inšpekcie, 64. Podľa § 23 zákona o ochrane hospodárskej súťaže, na postup úradu podľa § 22 ods. 1 písm. a) až c) a § 22a sa nevzťahujú ustanovenia tohto zákona upravujúce konanie a ustanovenia všeobecného predpisu o správnom konaní, okrem ustanovení o plynutí lehôt, doručovaní, zastupovaní, zápisnici a vylúčení zamestnancov alebo členov správneho orgánu, ktoré sa použijú primerane. Pričom všeobecným predpisom o správnom konaní sa rozumie zákon č. 71/1967 Z.z. Správny poriadok. 65. Z ustanovenia § 23 zákona o ochrane hospodárskej súťaže vyplýva, že v otázke zastúpenia podnikateľa pri výkone inšpekcie sa primerane použijú ustanovenia Správneho poriadku. Podľa § 17 ods. 2 a 3 Správneho poriadku: „(2) Právnická osoba koná prostredníctvom svojich orgánov alebo prostredníctvom svojho zástupcu. (3) „Splnomocnenie na zastupovanie treba preukázať písomným plnomocenstvom alebo plnomocenstvom vyhláseným do zápisnice. Správny orgán môže v nepochybných prípadoch od preukazu plnomocenstvom upustiť.“ Súd prisvedčil žalobcovi, že ide o procesné plnomocenstvo, ktoré sa vyžaduje vždy, ak účastník správneho konania nekoná v správnom konaní sám, ale v jeho mene koná iná osoba. Zastúpený udelením procesného plnomocenstva deklaruje správnemu orgánu, kto je oprávnený zastupovať ho v správnom konaní a v akom rozsahu. V danom prípade súd zistil zo Zápisnice že vedúca inšpekcie pani F. komunikovala s konateľkou žalobcu pani C., pričom ju informovala, že v priestoroch žalobcu sa nachádzajú pracovníci bližšie nešpecifikovaného ústredného orgánu štátnej správy, že je potrebné komunikovať priamo s ňou a preto je potrebné, aby sa táto dostavila do priestorov žalobcu. Na otázku pani C. o aký konkrétny orgán sa jedná, pracovníčka úradu uviedla, že to bude špecifikované až po jej príchode do priestorov žalobcu v osobnom kontakte. Pracovníci Úradu odmietli poskytnúť túto informáciu po telefóne. Na to pani C. uviedla, že je schopná prísť tak do hodiny, avšak do svojho príchodu poveruje pána C., aby do jej príchodu konal za podnikateľa s prítomnými zamestnancami ÚOŠS. Na základe takto popísaných udalostí, zachytených v Zápisnici, Úrad mal za to, že pani C. udelila o cca 09:52 hod pánovi C. plnomocenstvo na výkon akýchkoľvek úkonov s prítomnými zamestnancami ÚOŠS až do jej príchodu, teda do cca 10:50. Úrad v napadnutom rozhodnutí zastával názor, že vzhľadom na povahu a účel inšpekcie ako neopakovateľného úkonu je v prípade výkonu inšpekcie vykonávanej zamestnancami Úradu vylúčené písomné plnomocenstvo, a preto je postačujúce, aby takéto procesné splnomocnenie na konanie pred Úradom vydal štatutárny orgán ústne, v danom prípade dokonca telefonicky. Pritom ale nevzal do úvahy, že pani C. nemala vedomosť o tom aký ÚOŠS sa jedná a o aké možné úkony by sa mohlo jednať. V akom rozsahu teda udelila plnomocenstvo je skutočne sporné. Za týchto okolností mohla udeliť len akési neurčité plnomocenstvo za situácie, keď sa dozvedela, že v priestoroch žalobcu sa nachádzajú osoby z bližšie neurčeného ÚOŠS. Aké právne úkony však bude vykonávať splnomocnenec a voči akému úradu nemohla zjavne dopredu vedieť. Takto udelené plnomocenstvo trpí vadou neurčitosti. Vychádzajúc z uvedeného nemožno prisvedčiť žalovanému, že podľa §17 ods. 3 SP nemal pochybnosť o udelenom plnomocenstve a mohol od preukazu plnomocenstvom upustiť, respektíve nemusel žiadať písomné plnomocenstvo. Podľa § 17 ods. 3 Správneho poriadku je potrebné vykladať tak, že existujú dve možnosti udelenia procesného plnomocenstva v správnom konaní, t. j. písomné plnomocenstvo, plnomocenstvo vyhlásené do zápisnice a treťou možnosťou je upustenie od preukázania plnomocenstva v nepochybných prípadoch. Úradom prezentovaný právny názor ohľadne ústne udeleného procesného plnomocenstva inak ako do zápisnice skutočne nemá oporu v zákonnom znení, ktoré jednoznačne na účely správneho konania stanovuje len písomné plnomocenstvo alebo ústne udelené plnomocenstvo zaznamenané v zápisnici (t. j. opätovne zaznamenané v písomnej forme). Za daných skutkových okolností nemožno žalobcu zaťažiť zodpovednosťou za konanie tretej osoby, ktorá ani nie je zamestnancom žalobcu a za toto konanie sankcionovať žalobcu. Navyše, v Zápisnici je výslovne uvedené, že pani C. sa má do hodiny dostaviť do priestorov žalobcu. Nič teda nebránilo zamestnancom Úradu vykonávajúcim inšpekciu, aby do doby príchodu konateľky žalobcu vyčkali s predložením poverenia na výkon inšpekcie na ňu, pričom už sa v priestoroch žalobcu legálne nachádzali a mali teda dosah na to, aby sa s ničím nemohlo manipulovať, respektíve mali podľa §22a) ods. 5 zákona o ochrane hospodárskej súťaže možnosť a aj právo zabezpečiť doklady, či techniku tak, aby sa nezmaril účel inšpekcie. Zvlášť keď pán C. niekoľkokrát zdôrazňoval, že nie je zamestnancom žalobcu a nie je oprávnený za neho ani konať. Žalovaný argumentoval, že žalobca, aj za prítomnosti a po porade so svojím právnym zástupcom, mal opakovane možnosť toto oprávnenie pána C. v zápisnici namietať, čo však neurobil. Táto skutočnosť však nemá vplyv na právo žalobcu namietať tento postup Úradu a domáhať sa jeho preskúmania správnym súdom. Na tomto mieste súd zdôrazňuje, že neposudzuje samotný skutok, ktorého sa mal pán C. dopustiť (Incident I), ale skutočnosť, či je možné za jeho konanie trestať žalobcu. 66. Ďalším žalobným bodom bola námietka žalobcu ohľadom nezákonného postupu Úradu pri výkone inšpekcie. Nezákonná prax Úradu mala spočívať v tom, že títo sa dostavia do priestorov prešetrovaného subjektu za účelom vykonania inšpekcie a od osôb nachádzajúcich sa v priestoroch prešetrovaného subjektu požadujú súčinnosť bez toho, aby oznámili z akého sú štátneho orgánu, čo je dôvodom ich návštevy a zároveň sa legitimovali zákonným spôsobom(poverením a služobným preukazom). Uvedenej námietke žalobcu súd neprisvedčil. Hlavne z dôvodu, že pán C. zamestnancov Úradu do priestorov žalobcu vpustil dobrovoľne a Úrad sa snažil zistiť, či zabezpečiť prítomnosť konateľky žalobcu bez donucovacích aktov, rozhovorom s pánom C. ako s osobou, ktorá sa v priestoroch žalobcu nachádzala. 67. Dôvody uvedené správnym súdom v bodoch 55 a nasl. tohto rozsudku sú samé o sebe dostačujúce na zrušenie rozhodnutia žalovaného. Z uvedených dôvodov sa správny súd podrobne nezaoberal všetkými ďalšími námietkami žalobcu. 68. S poukazom na vyššie uvedené dôvody dospel súd k záveru, že žaloba je dôvodná, a preto rozhodnutie žalovaného ako nezákonné zrušil a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie, v ktorom viazaný v tomto rozsudku vysloveným právnym názorom súdu bude postupovať v naznačenom smere. 69. O nároku na náhradu trov konania rozhodol súd podľa § 167 ods. 1 SSP v spojení s § 175 ods. 1 SSP a vzhľadom na úspech v konaní bol žalobcovi tento nárok priznaný, pričom podľa § 175 ods. 2 SSP o výške náhrady trov konania rozhodne správny súd po právoplatnosti tohto rozhodnutia samostatným uznesením. 70. Toto rozhodnutie senát Krajského súdu v Bratislave prijal pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z. v znení neskorších predpisov). Poučenie: Proti tomuto rozsudku možno podať kasačnú sťažnosť. Kasačná sťažnosť musí byť podaná v lehote 30 dní od doručenia rozhodnutia súdu. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 443 SSP). Kasačná sťažnosť sa podáva na krajskom súde, ktorý napadnuté rozhodnutie vydal. Sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Tieto povinnosti neplatia, ak má sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa. V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 SSP uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 SSP sa podáva a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh).