Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 6S/44/2017 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1017200296 Dátum vydania rozhodnutia: 23. 01. 2020 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Andrea Krišková ECLI: ECLI:SK:KSBA:2020:1017200296.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave, ako správny súd, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Andrey Kriškovej a členov senátu Mgr. Mariána Degmu a JUDr. Dáši Filovej, v právnej veci žalobcu: BK, a.s., IČO: 36 275 522, Dopravná 19, Piešťany, zast.: Advokátska kancelária JUDr. Vladimír Grác, s. r. o., Hubeného 17, Bratislava, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, Lazovná 63, 974 01 Banská Bystrica, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 1798975/2016 zo dňa 20.12.2016, jednohlasne, takto r o z h o d o l : Krajský súd v Bratislave napadnuté rozhodnutie žalovaného Finančného riaditeľstva SR č. 1798975/2016 zo dňa 20.12.2016 ako aj rozhodnutie Daňového úradu Bratislava č. 103708562/2016 zo dňa 11.08.2016 zrušuje a vec vracia Daňovému úradu Bratislava na ďalšie konanie. Krajský súd v Bratislave priznáva žalobcovi voči žalovanému právo na úplnú náhradu trov konania, o výške ktorej rozhodne správny súd po právoplatnosti tohto rozsudku samostatným uznesením. o d ô v o d n e n i e : I. Konanie a rozhodnutia správnych orgánov 1. Z obsahu administratívneho spisu súd zistil, že žalobca si na základe predloženého daňového priznania k dani z pridanej hodnoty (ďalej aj ako „DPH“) uplatnil nadmerný odpočet za zdaňovacie obdobie september 2014 vo výške XX.XXX,XX Eur. Oprávnenosť nároku na vrátenie nadmerného odpočtu bola predmetom daňovej kontroly vykonanej Daňovým úradom Bratislava (ďalej aj ako „správca dane“ alebo „daňový úrad“), ktorá bola začatá v lehote na vrátenie nadmerného odpočtu, a to dňa 22.12.2014. Predmetná daňová kontrola bola ukončená dňa 30.11.2015, a to doručením protokolu z kontroly č. 21318350/2015 zo dňa 27.11.2015. Kontrola oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu DPH za zdaňovacie obdobie september 2014 bola ukončená bez nálezu a správca dane v protokole z daňovej kontroly nadmerný odpočet DPH uplatnený žalobcom vo výške XX.XXX,XX Eur potvrdil. 2. Ďalej súd z obsahu administratívneho spisu zistil, že dňa 22.06.2016 žalobca podal správcovi dane žiadosť o zaplatenie úroku zo zadržiavaných finančných prostriedkov za zdaňovacie obdobie september 2014 vo výške 10% p. a. zo sumy XX.XXX,XX Eur, a to od lehoty na vrátenie nadmerného odpočtu za uvedené zdaňovacie obdobie do dňa jeho vrátenia žalobcovi. K tejto žiadosti sa správca dane vyjadril oznámením č. 103504588/2016 zo dňa 14.07.2016, v ktorom uviedol, že pri vyplácaní nadmerného odpočtu postupoval v súlade so zákonom, dodržal všetky zákonné lehoty a žiadaný úrok žalobcovi neprináleží. Dňa 02.08.2016 podal žalobca proti tomuto oznámeniu správcu dane odvolanie. 3. Následne vydal správca dane rozhodnutie č. 103708562/2016 zo dňa 11.08.2016 (ďalej aj ako „prvostupňové rozhodnutie“), ktorým žalobcovi úrok z omeškania zo zadržiavaných finančných prostriedkov nepriznal. V odôvodnení uviedol, že postupoval v zmysle § 79 ods. 6 zákona č. 222/2004 Z.z. o DPH (ďalej len „zákon o DPH“) a nadmerný odpočet vrátil v lehote stanovenej zákonom. Vzhľadom k tomu, že legislatíva SR nemá právnu úpravu priznania a výpočtu úroku za dobu vykonávania kontroly, žalobcovi úrok z tohto titulu nemôže byť priznaný. Toto rozhodnutie správcu dane bolo potvrdené napadnutým rozhodnutím žalovaného, odôvodnenie ktorého je obdobné ako vyjadrenie k žalobe a detailnejšie sa súd k jednotlivým jeho častiam vyjadril nižšie. II. Žaloba 4. Žalobca považoval napadnuté rozhodnutia za nezákonné, vychádzajúce z nesprávneho právneho a skutkového posúdenia, žiadal ich zrušiť a vec vrátiť daňovému úradu na ďalšie konanie. 5. V úvode žaloby namietal nesprávny a nezákonný procesný postup správcu dane ako prvostupňového správneho orgánu. Mal za to, že postup správcu dane, ktorý na jeho žiadosť o zaplatenie úroku zo zadržiavaných finančných prostriedkov odpovedal oznámením zo dňa 14.07.2016, nie je v súlade so zákonom a predovšetkým so základnými zásadami správy daní. Namietal, že list, ktorým správca dane vybavil žiadosť žalobcu, nemal všetky formálne a obsahové náležitosti vyžadované zákonom č. 563/2009 Z.z. o správe daní (ďalej len „Daňový poriadok“) vo vzťahu k rozhodnutiu vo veci samej v daňovom konaní, ktoré začalo na základe žiadosti žalobcu. Keďže žalobca považoval oznámenie správcu dane zo dňa 14.07.2016 za rozhodnutie o jeho žiadosti, podal proti nemu odvolanie, na základe ktorého vydal správca dane prvostupňové rozhodnutie, ktorým žiadosti žalobcu nevyhovel a úrok z omeškania zo zadržiavaných finančných prostriedkov mu nepriznal. Podľa žalobcu správca dane týmto postupom opäť porušil Daňový poriadok, ktorý v ustanovení § 73 ods. 1 umožňuje prvostupňovému orgánu rozhodnúť o odvolaní iba vtedy, ak mu vyhovie v plnom rozsahu. V tejto súvislosti žalobca poukázal na to, že ani prvostupňové rozhodnutie správcu dane neobsahuje všetky obsahové náležitosti, ktoré požaduje Daňový poriadok. Správca dane sa v odôvodnení prvostupňového rozhodnutia nemal vysporiadať najmä s námietkami a návrhmi žalobcu, ktoré žalobca uviedol vo svojej žiadosti a odvolaní proti oznámeniu správcu dane. Zdôraznil, že správca dane sa v prvostupňovom rozhodnutí obmedzil výlučne na citovanie jednotlivých ustanovení Daňového poriadku. Žalobca preto prvostupňové rozhodnutie správcu dane považoval za nepreskúmateľné. Za najzávažnejšiu procesnú chybu, ktorej sa správca dane mal dopustiť, žalobca považoval skutočnosť, že v jednej a tej istej veci vydal správca dane v podstate dve rozhodnutia, pretože vzhľadom na povahu a obsah oznámenia správcu dane zo dňa 14.07.2016 je potrebné na neho nahliadať ako na rozhodnutie vydané v prvom stupni vo veci samej. Keďže následne neboli splnené podmienky autoremedúry podľa § 73 ods. 1 Daňového poriadku, tak správca dane podľa žalobcu nebol na ďalšie nové rozhodnutie v tej istej veci vecne príslušný. 6. Žalobca poukázal na jeho upozornenie na nesprávny procesný postup a žiadosť o zjednanie nápravy zo dňa 29.09.2016, ktoré doručil žalovanému, a to vzhľadom na nesprávny a nezákonný postup správcu dane. V tejto súvislosti namietal, že žalovaný na predmetné upozornenie žalobcu reagoval výzvou zo dňa 03.11.2016, ktorou žalovaný žalobcu vyzval na upresnenie, v zmysle ktorého ustanovenia Daňového poriadku bolo upozornenie podané. Tento postup žalovaného žalobca považoval za rozporný so zásadou vyjadrenou v § 3 ods. 8 Daňového poriadku, podľa ktorej je nielen právom, ale aj povinnosťou daňového subjektu pri správe dané úzko spolupracovať so správcom dane. Podľa žalobcu má výzva žalovaného znaky šikanózneho konania. Navyše zdôraznil, že zo žiadneho ustanovenia Daňového poriadku nevyplýva povinnosť daňového subjektu uviesť odkaz na konkrétne ustanovenie zákona, na základe ktorého podanie podáva. V tejto súvislosti žalobca namietal, že ani žalovaný sa v odôvodnení napadnutého rozhodnutia žiadnym spôsobom nevysporiadal s námietkami žalobcu týkajúcimi sa nesprávneho a nezákonného postupu správcu dane. 7. Vo vzťahu k nesprávnemu posúdeniu nároku žalobcu, vychádzajúc zo smernice Rady 2006/112/ES zo dňa 28.11.2006 o spoločnom systéme DPH, ako aj zo súvisiacej judikatúry Súdneho dvora EÚ, najmä z rozsudku súdneho dvora vo veci C-107/10 zo dňa 12.05.2011 (Enel Marica Iztok 3 AD), uznesenia súdneho dvora vo veci C-120/15 zo dňa 21.10.2015 (Kovozber s.r.o.) a rozsudku súdneho dvora vo veci C-431/12 zo dňa 24.10.2013 (SC Rafinaria Steaua Romania SA), žalobca zastával názor, že na tzv. kompenzačný úrok má nárok, a to aj počas obdobia vykonávania daňovej kontroly. Týmto spôsobom má dôjsť k zaručeniu dodržania daňovej neutrality ako jedného zo základných princípov úpravy v oblasti DPH. Dôvodil, že nárok na kompenzačný úrok vzniká od okamihu, kedy mal byť nadmerný odpočet DPH obvykle vrátený. Preto nesúhlasil so závermi daňových orgánov, že nadmerný odpočet bol vyplatený v zákonom stanovenej lehote, a preto nárok na úrok nevznikol. V tejto súvislosti poukázal najmä na to, že predmetom jeho žiadosti nebolo vyplatenie úroku z omeškania podľa § 79 ods. 3 v spojení s § 79 ods. 7 Daňového poriadku. Zdôraznil, že podmienky zaplatenia kompenzačného úroku musia rešpektovať zásady ekvivalencie a efektivity, teda nesmú byť nevýhodnejšie ako podmienky pri podobných nárokoch založených na ustanoveniach vnútroštátneho práva, ako ani stanovené takým spôsobom, aby prakticky znemožnili výkon práv priznaných právnym poriadkom EÚ alebo tento výkon nadmerne sťažili. 8. Nesúhlasil s názorom daňových orgánov o tom, že neexistuje právny predpis, ktorý by umožňoval priznať žalobcovi nárok na kompenzačný úrok požadovaný v jeho žiadosti. Žalobca mal za to, že daňové orgány mali postupovať vo veci na základe analógie legis, ako aj uplatniť princípy prednosti práva EÚ a eurokonformného výkladu tak, ako to žalobca uviedol vo svojej žiadosti a ďalších podaniach. V tejto súvislosti poukázal na to, že ak SR nesprávne implementovala smernicu o DPH, mali daňové orgány v konaní uplatniť princípy priameho vertikálneho účinku smerníc, na základe ktorého sa fyzická alebo právnická osoba (ako súkromný subjekt práva) môže voči príslušnému orgánu verejnej správy domáhať práv alebo nárokov vyplývajúcich zo smernice EÚ a príslušný orgán je povinný aj bez existencie vnútroštátnej právnej úpravy priznať dané právo alebo nárok fyzickej alebo právnickej osobe, ktorá si ho uplatnila. Na tomto mieste žalobca poukázal na aktuálnu právnu úpravu zákona o DPH, ktorou sa reaguje na judikatúru v danej oblasti a podľa ktorej sa platiteľovi DPH nárok na tzv. kompenzačný úrok jednoznačne priznáva. Uviedol, že neexistencia národnej právnej úpravy, ktorá by explicitne priznávala nárok na daný úrok, nemôže ísť na ťarchu subjektov práva. Preto sú príslušné orgány verejnej správy konajúce v danej veci povinné aplikovať súvisiace právne predpisy a zásady, na ktoré sa žalobca odvolával vo svojich podaniach. Podľa žalobcu odvolanie sa žalovaného výlučne na tú skutočnosť, že podľa prechodných ustanovení zákona o DPH sa uvedená možnosť požadovať poskytnutie kompenzačného úroku na prípad žalobcu nepoužije, nezbavuje žalovaného povinnosti eurokonformného výkladu, ako aj povinnosti postupovať v súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi EÚ s prihliadnutím na judikatúru Súdneho dvora EÚ. Žalobca považoval za nepreskúmateľné aj napadnuté rozhodnutie žalovaného, ktorý sa nezaoberal žalobcom poukazovanou judikatúrou súdneho dvora (zaoberal sa výlučne rozhodnutím súdneho dvora vo veci Kovozber s.r.o.) a ďalšími námietkami žalobcu. III. Vyjadrenie žalovaného 9. Žalovaný sa vyjadril k žalobe písomným podaním doručeným súdu dňa 04.04.2017, žalobu považoval za nedôvodnú a žiadal ju zamietnuť. Námietky žalobcu ohľadom nesprávneho procesného postupu správcu dane pred vydaním rozhodnutia považoval za irelevantné. Dôvodil, že správca dane oznámením zo dňa 14.07.2016 nerozhodol, ale žalobcovi iba oznámil, že úrok z nadmerného odpočtu mu v zmysle § 79 zákona o DPH neprináleží. Až následne, keď správca dane posúdil odvolanie žalobcu proti oznámeniu zo dňa 14.07.2016 podľa obsahu, vydal prvostupňové rozhodnutie, ktoré obsahuje všetky formálne a obsahové náležitosti rozhodnutia. Námietku žalobcu, podľa ktorej správca dane mal vydať rozhodnutie už na prvú žiadosť žalobcu o priznaní tzv. kompenzačného úroku, považoval žalovaný za neopodstatnenú, keďže v zmysle § 63 ods. 3 Daňového poriadku výrok rozhodnutia musí obsahovať právny predpis, podľa ktorého sa rozhodovalo. Vzhľadom na absenciu vnútroštátneho právneho predpisu vo veci priznania a výpočtu úroku za dobu vykonávania daňovej kontroly (tzv. kompenzačného úroku), správca dane podľa žalovaného nemohol vydať zákonné rozhodnutie. 10. Vo vzťahu k upozorneniu žalobcu na nesprávny procesný postup správcu dane a jeho žiadosť o zjednanie nápravy zo dňa 29.09.2016 žalovaný uviedol, že žalobca v tomto podaní požadoval zjednanie nápravy v súlade s § 66 Daňového poriadku (opatrenie proti nečinnosti). Dôvodil, že správca dane v predmetnom prípade nečinný nebol, keďže dňa 11.08.2016 vydal prvostupňové rozhodnutie, ktorým žalobcovi nárok na kompenzačný úrok nepriznal. Zdôraznil, že žalobca mal v čase podania uvedeného upozornenia vedomosť o vydaní prvostupňového rozhodnutia správcu dane. Preto žalovaný ako odvolací orgán nemohlo postupovať podľa § 66 Daňového poriadku, t.j. nemohol vydať rozhodnutie v prípade nečinnosti správcu dane. Na základe tejto skutočnosť žalovaný zaslal žalobcovi výzvu na spresnenie podania, na ktorú už žalobca nereagoval. Na základe toho žalovaný potom žalobcovi zaslal oznámenie zo dňa 06.12.2016 o tom, že jeho podanie (upozornenie) v predmetnej veci sa považuje za nepodané. Na základe uvedeného žalobca považoval námietky žalobcu v tomto smere za bezpredmetné. 11. Ďalej žalovaný dôvodil, že z obsahu prvostupňového aj napadnutého rozhodnutia je celkom zrejmé správne pochopenie, čoho sa žalobca dožadoval, a to vyplatenia úrokov zo zadržaných prostriedkov (nadmerného odpočtu) počas daňovej kontroly (tzv. kompenzačného úroku). Tento inštitút však v čase podania žiadosti žalobcu nebol v slovenskej legislatíve zakotvený. V tejto súvislosti žalovaný uviedol, že daňové orgány sú ako štátne orgány povinné postupovať v zmysle zásady zákonnosti, ktorá vyplýva z § 3 Daňového poriadku. Žalovaný zdôraznil, že vzhľadom na absenciu vnútroštátneho právneho predpisu vo veci priznania a výpočtu úroku za dobu vykonávania daňovej kontroly, správca dane nemohol v danej veci vydať zákonné rozhodnutie o priznaní tohto úroku. Podľa žalovaného správca dane nemohol príslušné ustanovenia zákona o DPH vyložiť eurokonformne, keďže príslušné ustanovenia zákona vo veci priznania a výpočtu úroku za dobu vykonávania daňovej kontroly v čase vydania prvostupňového rozhodnutia neexistovali. Daňové orgány postupovali podľa platnej a účinnej legislatívy v danom čase. 12. Uviedol, že v bode 3 uznesenia Súdneho dvora EÚ vo veci C-120/15 súdny dvor citoval článok 183 DPH smernice, v ktorom je uvedené, cit.: „Ak za dané zdaňovacie obdobie výška odpočítanej dane prevyšuje výšku splatnej dane z pridanej hodnoty, členské štáty môžu rozdiel buď preniesť do nasledujúceho obdobia alebo ho vrátiť v súlade s podmienkami, ktoré určia“. Z čoho vyplýva, že ďalšie podmienky si určujú členské štáty, čo je potvrdené aj samotným súdnym dvorom, ktorý v bode 23 svojho rozhodnutia uznáva, že členské štáty s cieľom zabezpečiť na svojom území správne vyberanie splatnej dane v plnej výške sú povinné overovať daňové priznania zdaniteľných osôb, ich účtovné závierky a ostatné relevantné dokumenty, ako aj vypočítať a vybrať dlžnú daň. Z uvedeného vyplýva, že lehota na vrátenie nadmerného odpočtu DPH môže byť v zásade predĺžená na účely vykonania daňovej kontroly bez toho, aby bolo nutné považovať túto lehotu za neprimeranú, ak toto predĺženie neprekračuje medze toho, čo je nevyhnutné na riadne vykonanie daňovej kontroly. Až po uplynutí tejto primeranej lehoty má daňový subjekt nárok na priznanie tzv. kompenzačného úroku. V bode 30 uznesenia sa uvádza, že pokiaľ ide o povinnosti vnútroštátneho súdu v súvislosti s aplikáciou svojho vnútroštátneho práva, treba pripomenúť, že v prípade chýbajúcich právnych predpisov EÚ v danej oblasti prináleží vnútroštátnemu právnemu poriadku každého členského štátu stanoviť podmienky, za akých sa majú zaplatiť úroky z omeškania. 13. Poukázal na to, že čl. 183 smernice 2006/112/ES bol prevzatý do zákona o DPH prostredníctvom ustanovení § 79, ktoré však neobsahovali priznanie finančnej kompenzácie za obdobie, keď platiteľovi dane počas výkonu kontroly boli zadržiavané finančné prostriedky vo výške nadmerného odpočtu. Z rozsudkov súdneho dvora podľa žalovaného pritom jednoznačne nevyplýva, či právo EÚ je prameňom práva i pre vznik úrokov z omeškania z nadmerného odpočtu. Žalovaný mal za to, že z rozsudkov súdneho dvora vo veci samej ide skôr o odporúčanie, aby členské štáty vo svojom vnútroštátnom právnom poriadku a so zásadou ekvivalencie a efektivity stanovili pravidlá, za ktorých majú byť takéto úroky zaplatené. Predmetné judikáty podľa žalovaného hovoria, že iba v prípade, keď dôjde k vráteniu nadmerného odpočtu DPH zdaniteľnej osobe po uplynutí primeranej lehoty, zásada neutrality daňového systému vyžaduje, aby takto generované straty na ujmu zdaniteľnej osoby, ktoré vyplývajú z nemožnosti disponovať s predmetnými peňažnými prostriedkami, boli kompenzované zaplatením úrokov z omeškania. 14. V tejto súvislosti dal žalovaný do pozornosti zákon č. 297/2016 Z.z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon o DPH a ktorým sa do zákona doplnilo nové ustanovenie § 79a, ktoré upravuje náhradu za zadržanie nadmerného odpočtu počas daňovej kontroly. Podľa tohto ustanovenia nárok na úrok z nadmerného odpočtu platiteľovi vznikne, ak je obdobie zadržania nadmerného odpočtu viac ako šesť mesiacov od uplynutia posledného dňa lehoty na vrátenie nadmerného odpočtu, ktorá je stanovená v § 79 ods. 1, 2 alebo 5 zákona o DPH. Výpočet úrokov z nadmerného odpočtu sa stanovuje percentom zo sumy nadmerného odpočtu vrátenej platiteľovi dane za každý deň zadržania až do jeho vrátenia. Počiatočným dňom nároku na úrok z nadmerného odpočtu je deň nasledujúci po uplynutí šiestich mesiacov odo dňa nasledujúceho po uplynutí lehoty na vrátenie nadmerného odpočtu, do dňa jeho vrátenia vrátane. Podstatou právneho posúdenia v danej veci a zosúladenia práva EÚ a vnútroštátnej legislatívy bolo určiť deň, od ktorého sa bude priznávať úrok zo zadržaného, resp. nevyplateného nadmerného odpočtu, pokiaľ sa v lehote na jeho vrátenie začne daňová kontrola. Počnúc týmto dňom, za obdobie výkonu daňovej kontroly, počas ktorého platiteľ nemôže dočasne disponovať finančnými prostriedkami vo výške nadmerného odpočtu, bude platiteľovi priznaná finančná náhrada - úrok z nadmerného odpočtu. Bolo stanovené, že platiteľ má nárok na úrok z nadmerného odpočtu vo výške dvojnásobku základnej sadzby ECB platnej v prvý deň daného kalendárneho roka, za ktorý sa úrok počíta, resp. vo výške 1,5 %, ak v danom kalendárnom roku sadzba ECB nedosiahne 1,5 %. Prechodné ustanovenie § 85ke zákona č. 297/2016 Z. z. stanovuje, že platiteľ má nárok na úrok z nadmerného odpočtu podľa § 79a, aj keď daňová kontrola v lehote na vrátenie nadmerného odpočtu podľa § 79 ods. 1, 2 alebo ods. 5 začala pred 01.01.2017 a k 01.01.2017 nebola skončená. Ustanovenie § 79a sa neuplatní, ak daňová kontrola v lehote na vrátenie nadmerného odpočtu podľa § 79 ods. 1, 2 alebo ods. 5 bola skončená do 31.12.2016 vrátane. Účinnosť § 79a a § 85ke zákona o DPH je od 01.01.2017. Z uvedeného vyplýva, že priznanie úroku zo zadržania nadmerného odpočtu do 31.12.2016 nebolo vo vnútroštátnej legislatíve SR upravené, a preto do 31.12.2016 nemožno platiteľovi dane tento úrok priznať a vyplatiť. V tejto súvislosti poukázal na to, že daňová kontrola za zdaňovacie obdobie september 2014 bola u žalobcu ukončená dňa 30.11.2015, a preto žalobca nespadá pod právnu úpravu o priznaní úroku. Záverom žalovaný navyše zdôraznil, že žalobcom vypočítaný úrok nie je v súlade s postupom výpočtu náhrady za zadržanie nadmerného odpočtu počas daňovej kontroly podľa § 79a zákona o DPH, keď žalobca pri výpočte úroku použil inú úrokovú sadzbu za iné obdobie, ako pre priznanie úroku z nadmerného odpočtu stanovuje § 79a ods. 2 zákona o DPH. IV. Posúdenie veci 15. Krajský súd v Bratislave preskúmal napadnuté rozhodnutie v rámci žalobných dôvodov (§ 182 SSP) a dospel k záveru, že žaloba je dôvodná. 16. Podľa § 2 ods. 1 SSP v správnom súdnictve poskytuje správny súd ochranu právam alebo právom chráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy a rozhoduje v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom. 17. Podľa § 6 SSP, správne súdy v správnom súdnictve preskúmavajú na základe žalôb zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy, opatrení orgánov verejnej správy a iných zásahov orgánov verejnej správy, poskytujú ochranu pred nečinnosťou orgánov verejnej správy a rozhodujú v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom. 18. Podľa § 177 ods. 1 SSP správnou žalobou sa žalobca môže domáhať ochrany svojich subjektívnych práv proti rozhodnutiu orgánu verejnej správy alebo opatreniu orgánu verejnej správy. 19. Úlohou súdu bolo v rozsahu žalobných dôvodov posúdiť, či žalovaný rozhodol správne, keď potvrdil v úvode tohto rozsudku opísané rozhodnutie správcu dane, ktorým žalobcovi nebol priznaný úrok z omeškania zo zadržiavaných finančných prostriedkov za zdaňovacie obdobie september 2014. 20. Podľa § 79 ods. 1 zákona o DPH ak v zdaňovacom období vznikne platiteľovi nadmerný odpočet, odpočíta platiteľ nadmerný odpočet od vlastnej daňovej povinnosti v nasledujúcom zdaňovacom období s výnimkou podľa odseku 2. Ak platiteľ nemôže odpočítať nadmerný odpočet od vlastnej daňovej povinnosti v nasledujúcom zdaňovacom období, daňový úrad vráti neodpočítaný nadmerný odpočet alebo jeho neodpočítanú časť do 30 dní od podania daňového priznania za zdaňovacie obdobie nasledujúce po zdaňovacom období, v ktorom nadmerný odpočet vznikol alebo do 30 dní od uplynutia lehoty na podanie daňového priznania, ak platiteľ nebol povinný podať daňové priznanie (§ 78 ods. 1) za zdaňovacie obdobie nasledujúce po zdaňovacom období, v ktorom nadmerný odpočet vznikol. Ak platiteľovi vznikne nadmerný odpočet v poslednom zdaňovacom období, v ktorom prestal byť platiteľom, nadmerný odpočet daňový úrad vráti do 30 dní od uplynutia lehoty na podanie daňového priznania za toto zdaňovacie obdobie. Na účely tohto zákona sa nadmerným odpočtom rozumie prevýšenie celkovej výšky odpočítateľnej dane za príslušné zdaňovacie obdobie nad celkovou výškou dane za príslušné zdaňovacie obdobie okrem dane pri dovoze tovaru. 21. Podľa § 79 ods. 2 zákona o DPH daňový úrad vráti nadmerný odpočet do 30 dní od uplynutia lehoty na podanie daňového priznania za zdaňovacie obdobie, v ktorom nadmerný odpočet vznikol, ak a/ zdaňovacím obdobím platiteľa je kalendárny mesiac, b/ platiteľ bol platiteľom najmenej 12 kalendárnych mesiacov pred skončením kalendárneho mesiaca, v ktorom nadmerný odpočet vznikol, a c/ platiteľ nemal v období 6 kalendárnych mesiacov pred skončením kalendárneho mesiaca, v ktorom nadmerný odpočet vznikol, daňové nedoplatky a colné nedoplatky voči daňovému úradu a colnému úradu a nedoplatky na povinných odvodoch poistného podľa osobitných predpisov v súhrne viac ako 1.000 Eur. 22. Podľa § 79 ods. 5 veta prvá zákona o DPH ak platiteľ uplatňuje nadmerný odpočet alebo zvyšuje nadmerný odpočet dodatočným daňovým priznaním podaným po podaní daňového priznania za zdaňovacie obdobie nasledujúce po zdaňovacom období, v ktorom tento nadmerný odpočet vznikol, daňový úrad vráti nadmerný odpočet alebo sumu, o ktorú sa zvýšil nadmerný odpočet, do 30 dní od podania dodatočného daňového priznania. 23. Podľa § 79 ods. 6 vety prvej pred bodkočiarkou zákona o DPH ak daňový úrad v lehote na vrátenie nadmerného odpočtu podľa odseku 1, 2 alebo odseku 5 začne daňovú kontrolu, vráti nadmerný odpočet do desiatich dní od skončenia daňovej kontroly, a to vo výške zistenej daňovým úradom. 24. Podľa § 79a ods. 1 zákona o DPH ak daňový úrad začal daňovú kontrolu v lehote na vrátenie nadmerného odpočtu podľa § 79 ods. 1, 2 alebo ods. 5 a nadmerný odpočet nebol vrátený do uplynutia šiestich mesiacov od posledného dňa lehoty na vrátenie nadmerného odpočtu podľa § 79 ods. 1, 2 alebo ods. 5, platiteľ má nárok na náhradu za zadržanie nadmerného odpočtu (ďalej len „úrok z nadmerného odpočtu“) podľa odseku 2. 25. Podľa § 79a ods. 2 zákona o DPH platiteľ má nárok na úrok z nadmerného odpočtu vo výške dvojnásobku základnej úrokovej sadzby Európskej centrálnej banky platnej prvý deň kalendárneho roka, za ktorý sa úrok počíta, a ak tento dvojnásobok základnej úrokovej sadzby nedosiahne 1,5 %, pri výpočte úroku z nadmerného odpočtu sa použije ročná úroková sadzba vo výške 1,5 %. Úrok sa vypočíta zo sumy vráteného nadmerného odpočtu, a to za každý deň od uplynutia šiestich mesiacov odo dňa nasledujúceho po uplynutí lehoty na vrátenie nadmerného odpočtu podľa § 79 ods. 1, 2 alebo ods. 5 do dňa jeho vrátenia vrátane. 26. Podľa § 85ke zákona o DPH platiteľ má nárok na úrok z nadmerného odpočtu podľa § 79a, aj keď daňová kontrola v lehote na vrátenie nadmerného odpočtu podľa § 79 ods. 1, 2 alebo ods. 5 začala pred 1. januárom 2017 a k 1. januáru 2017 nebola skončená. Ustanovenie § 79a sa neuplatní, ak daňová kontrola v lehote na vrátenie nadmerného odpočtu podľa § 79 ods. 1, 2 alebo ods. 5 bola skončená do 31. decembra 2016 vrátane. 27. Podľa § 79 ods. 3 Daňového poriadku ak správca dane vráti daňový preplatok po lehote ustanovenej v odseku 2, je povinný v lehote do 15 dní od vrátenia daňového preplatku rozhodnúť o priznaní úroku zo sumy daňového preplatku, ak jeho výška presiahne sumu 5 eur. Pri výpočte úroku sa použije trojnásobok základnej úrokovej sadzby Európskej centrálnej banky platnej v posledný deň lehoty, v ktorej mala byť suma daňového preplatku podľa tohto zákona vrátená; ak trojnásobok základnej úrokovej sadzby Európskej centrálnej banky nedosiahne 10 %, pri výpočte úroku sa namiesto trojnásobku základnej úrokovej sadzby Európskej centrálnej banky použije ročná úroková sadzba 10 %. Úrok sa priznáva za každý deň omeškania. Správca dane tento úrok zaplatí do 15 dní od doručenia rozhodnutia o priznaní úroku. Ak správca dane eviduje voči daňovému subjektu daňový nedoplatok, použije tento úrok alebo jeho časť v lehote na jeho zaplatenie podľa § 55 ods. 6 a 7. Rovnako správca dane zaplatí daňovému subjektu úrok aj v prípadoch oneskoreného vrátenia nadmerného odpočtu a spotrebnej dane, na ktorú bolo uplatnené jej vrátenie, ak sa nadmerný odpočet a spotrebná daň nepoužijú podľa § 55 ods. 6 a 7. 28. V danom prípade bolo spornou otázkou posúdenie, či žalobcovi ako platiteľovi DPH vzniká nárok na úroky z omeškania z nadmerného odpočtu zadržiavaného počas daňovej kontroly na overenie správnosti uplatneného odpočtu DPH. Správca dane pri vrátení nadmerného odpočtu za dotknuté zdaňovacie obdobie postupoval podľa ustanovenia § 79 ods. 6 zákona o DPH, pričom žiadosti žalobcu o úhradu úrokov zo zadržiavaného nadmerného odpočtu nevyhovel, riadiac sa pritom vnútroštátnou právnou úpravou. Daň z pridanej hodnoty je však predmetom harmonizácie s právom Európskej únie, ktoré v prípade konfliktu s vnútroštátnou úpravou má aplikačnú prednosť. 29. Rovnako ako na to poukázal Najvyšší súd SR v rozsudku sp. zn. 2Sžfk/20/2017 zo dňa 31.07.2019, aj tunajší súd poukazuje na opakovane vyslovený právny názor Súdneho dvora EÚ, podľa ktorého za určitých okolností prednosť pred vnútroštátnou normou majú všetky úniové normy bez ohľadu na ich právnu silu (porovnaj napríklad Costa P Enel, 6/64 z 15.07.1964, Zb. s 1141), všeobecné zásady úniového práva (napr. Wachauf 5/88, 13.07.1989 Zb. s 2609 bod 17), nariadenia (napr. Polity, 437114.12 971 Zb. s 1039 bod 9), smernice (Becker 8/81, 19.01.1982 Zb. s 53), rozhodnutia (Salumificio di Cornuda, 130/78, 8.3971 Zb. s 867) a medzinárodné zmluvy uzatvorené Úniou (Kupfenberg, 104/81, 26.10.1982 Zb. s 3641). Keďže úniové právo sa na základe jeho bezprostrednej aplikovateľnosti priamo stáva súčasťou právnych poriadkov členských štátov, môže sa dostať do rozporu s vnútroštátnou právnou normou. V takom prípade má úniové právo, podľa prípadovej praxe Súdneho dvora EÚ prednosť pred vnútroštátnym predpisom, ktorý je s ním v rozpore a ktorý by nemal byť ďalej aplikovaný. 30. Je nepochybné, že daňové orgány sú oprávnené v lehote na vrátenie nadmerného odpočtu začať daňovú kontrolu a peňažné prostriedky vrátiť až po jej skončení (do 10 dní). Nárok na vrátenie nadmerného odpočtu po skončení daňovej kontroly a nárok na úrok z takto zadržiavaných finančných prostriedkov však nemožno stotožňovať. 31. Aj s ohľadom na dodržanie zásady daňovej neutrality boli do zákona o DPH zapracované primerané lehoty na vrátenie nadmerného odpočtu DPH, ktoré majú zároveň za cieľ preveriť a zabezpečiť správne vyberanie DPH. Uvedené podmienky platia pre všetky daňové subjekty registrované na DPH rovnako, pričom nie je možné takéto preverovanie považovať ako znevýhodňujúce riziko. Smernica o DPH veľmi často obsahuje dispozitívne ustanovenia, ktoré členskému štátu umožňujú zaviesť určité opatrenia, ktoré mu dávajú značný rozhodovací priestor. To však neznamená, že členské štáty majú absolútnu voľnosť k zavedeniu dispozitívneho opatrenia, ako je napríklad ustanovenia právnej úpravy počítať úroky z omeškania pri vrátení nadmerného odpočtu DPH až od uplynutia lehoty 10 dní po skončení daňovej kontroly. Pokiaľ sa zistí, že opatrenie nadmerne narušuje niektorú zo zásad práva spoločenstva alebo cieľ smernice o DPH, považuje sa takéto opatrenie za opatrenie, ktoré je v rozpore s právom spoločenstva. Smernica o DPH je prameňom práva Únie, ktorá je pre členský štát záväzná a má v zmysle čl. 7 ods. 2 Ústavy SR prednosť aj pred vnútroštátnym právnym poriadkom. Všetky vnútroštátne orgány aplikujúce právo sú povinné toto vykladať eurokomforne, t.j. v súlade s právom Únie. Pokiaľ ustanovenie vnútroštátneho predpisu nemožno vyložiť eurokomformne, je orgán aplikujúci právo povinný toto ustanovenie nepoužiť. Aplikácia vnútroštátnej právnej úpravy, na základe ktorej daňové orgány vydali preskúmavané rozhodnutia, bola v rozpore so záväznou interpretáciou čl. 183 smernice o DPH vyplývajúcej z judikatúry Súdneho dvora EÚ (obdobne viď rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Sžfk/20/2017 zo dňa 31.07.2019). 32. Na tomto mieste súd poukazuje na uznesenie Súdneho dvora EÚ vo veci C-120/15 Kovozber, s.r.o. zo dňa 21. októbra 2015, z ktorého vyplýva, že vnútroštátna právna úprava ustanovenia § 79 ods. 6 zákona o DPH nie je v súlade s požiadavkami vyplývajúcimi zo zásady daňovej neutrality, nakoľko „článok 183 prvý odsek smernice Rady 2006/112/ES z 28. novembra 2006 o spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty sa má vykladať v tom zmysle, že bráni takej vnútroštátnej právnej úprave, ako je vo veci samej, ktorá upravuje výpočet úrokov z omeškania pri vrátení nadmerného odpočtu DPH až od uplynutia lehoty 10 dní po skončení daňovej kontroly.“ 33. Ako už konštatoval najvyšší súd v rozsudku sp. zn. 2Sžfk/20/2017 zo dňa 31.07.2019, právny názor žalovaného o neoprávnenosti nároku na úrok uplatnený žalobcom sa nepohybuje v rámci voľnosti priznanej členským štátom EÚ, pokiaľ ide o stanovenie podmienok náhrady nadmerného odpočtu DPH a je v rozpore so zásadami fungovania systému DPH, ako aj so zásadou ochrany legitímnej dôvery, ktorá sa vzťahuje na každú dotknutú osobu v obdobnej situácii. K vráteniu nadmerného odpočtu bežne dochádza vo všeobecnej lehote, čo je lehota, ktorá je sama osebe v súlade s článkom 183 smernice o DPH a povinnosť platiť úroky z omeškania z nevrátenej sumy vzniká až po uplynutí tejto lehoty. Predpokladom riadneho fungovania spoločného systému DPH je správne vyberanie dane, a preto každý členský štát musí prijať všetky legislatívne a právne opatrenia, aby zabezpečil, že splatná DPH bude na jeho území vyberaná v plnej výške. V tejto súvislosti sú členské štáty povinné overovať daňové priznania zdaniteľných osôb, ich účtovné uzávierky a ostatné relevantné dokumenty, ako aj vypočítať a vybrať dlžnú daň. Z toho vyplýva, že lehota na vrátenie nadmerného odpočtu DPH môže byť v zásade predĺžená na účely vykonania daňovej kontroly bez toho, aby bolo nutné považovať túto lehotu za neprimeranú, ak toto predĺženie neprekračuje medze toho, čo je nevyhnutné na riadne vykonanie tejto daňovej kontroly. Keďže však zdaniteľná osoba dočasne nemôže disponovať finančnými prostriedkami vo výške nadmerného odpočtu DPH, je postihnutá hospodárskym znevýhodnením, ktoré by malo byť kompenzované zaplatením úrokov ako istou paušalizovanou náhradou škody, čím je zaručené dodržanie zásady daňovej neutrality. Bolo by v rozpore s princípmi právneho štátu, keby tým daňovým subjektom, u ktorých bola uskutočnená daňová kontrola, bol vrátený nadmerný odpočet z dôvodu výkonu daňovej kontroly neskôr a bez akejkoľvek kompenzácie. Prístup žalovaného, ktorý právo na takúto kompenzáciu popiera, nie je opodstatnený ani spravodlivý a znevýhodňuje daňový subjekt. 34. Súdny dvor Európskej únie v uznesení C-120/15 z 21. októbra 2015 vo veci Kovozber s.r.o., v ktorom posudzoval právnu úpravu Slovenskej republiky týkajúcu sa vrátenia nadmerného odpočtu dane z pridanej hodnoty, uvedenú v zákone o DPH, prijal záver, že takáto vnútroštátna právna úprava nie je v súlade s požiadavkami vyplývajúcimi zo zásad daňovej neutrality, podľa ktorej vrátenie nadmerného odpočtu dane z pridanej hodnoty sa musí uskutočniť v primeranej lehote, keďže v prípade začatia daňovej kontroly má za následok zadržanie finančných prostriedkov zodpovedajúce nadmernému odpočtu dane z pridanej hodnoty zdaniteľnej osobe, počas podstatného obdobia, ktoré môže byť šesťkrát až dvanásťkrát dlhšie ako je zdaňovacie obdobie jedného mesiaca (uznesenie SDEÚ C-120/15 bod 25, 26). 35. V súvislosti s úrokmi z omeškania Súdny dvor EÚ v bode 24 citovaného rozhodnutia uvádza „... v súlade s judikatúrou Súdneho dvora, keď dôjde k vráteniu nadmerného odpočtu DPH zdaniteľnej osobe, po uplynutí primeranej lehoty, zásada neutrality daňového systému DPH vyžaduje, aby takto generované finančné straty na ujmu zdaniteľnej osoby, ktoré vyplývajú z nemožnosti disponovať s predmetnými peňažnými sumami, boli kompenzované zaplatením úrokov z omeškania (pozri rozsudok Rafinaria Steaua Româna, C-431/R, EU: C:2013:686, bod 23 a uznesenie Delphi Hungary Autóalkatrész Gyárto, C 654/13; EU:C2014/2127 bod 32)“. 36. Súd zdôrazňuje, že v rozsudkoch Súdneho dvora EÚ sa nejedná o odporúčania, pretože výklad práva spoločenstva podľa článku 267 Zmluvy o fungovaní Európskej Únie Súdnym dvorom EÚ v konaní o prejudiciálnej otázke je záväzným prameňom práva a súčasťou právneho základu rozhodovania vo veci samej. V bode 32 uznesenia Súdneho dvora EÚ vo veci C-120/15 Kovozber, s.r.o. Súdny dvor EÚ uviedol, že vnútroštátny súd je v rámci svojej právomoci poverený uplatňovať ustanovenia práva únie a má povinnosť zabezpečiť ich plný účinok. Ak smernica o DPH je súčasťou právneho poriadku SR a ak vnútroštátna právna úprava nie je v súlade s uvedenou smernicou, je povinnosťou súdu vykladať vnútroštátne právo v súlade s právom EÚ. Ak existuje medzera vo vnútroštátnej právnej úprave, v tomto prípade je potrebné použiť taký výklad, ktorý by základné právo nielenže neporušoval, ale garantoval a bol v súlade s právom EÚ. Smernica ako akt sekundárneho úniového práva je záväzná pre členský štát, ktorý má zvoliť formy a metódy na dosiahnutie cieľa smernice. 37. Realizácii prednosti práva EÚ má v danom prípade brániť vnútroštátna úprava ustanovenia § 85ke zákona č. 297/2016 Z.z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon o DPH s účinnosťou od 01.01.2017 (prechodné ustanovenia k úpravám účinným od 01.01.2017), posledná veta v znení „ustanovenie § 79a sa neuplatní, ak daňová kontrola v lehote na vrátenie nadmerného odpočtu podľa § 79 ods. 1, 2 alebo ods. 5 bola skončená do 31. decembra 2016 vrátane“. Uvedené ustanovenie svojou dikciou bráni priznať nárok na úrok z omeškania zo zadržiavaného nadmerného odpočtu z už ukončených daňových kontrol do 31.12.2016, čo je i prípad žalobcu. Toto ustanovenie je však v zjavnom rozpore s uznesením Súdneho dvora EÚ vo veci C-120/15. Ako konštatoval Najvyšší súd SR v rozsudku sp. zn. 6Sžfk/59/2018 zo dňa 14.11.2019, dostatočne určité pravidlo pre priznávanie úrokov zo zadržiavaného nadmerného odpočtu počas daňovej kontroly v právnom poriadku Slovenskej republiky existuje a je vyjadrené ako „náhrada za zadržanie nadmerného odpočtu počas daňovej kontroly podľa § 79a zákona č. 222/2004 Z.z. o dani z pridanej hodnoty“ v znení zákona č. 297/2016 Z.z. V tomto prípade však existuje riziko možného „zacyklenia veci“, kedy žalovaný poukazuje na právnu úpravu § 85ke zákona o DPH a nerešpektuje uznesenie Súdneho dvora EÚ C-120/15 Kovozber, s.r.o., ktoré má v danom prípade aplikačnú prednosť. 38. V tejto súvislosti súd tiež poukazuje na zjednocujúce stanovisko správneho kolégia Najvyššieho súdu SR sp. zn. Snj 36/2019 zo dňa 30.10.2019, podľa ktorého ustanovenie § 79a zákona o DPH v znení účinnom od 01.01.2017 (Náhrada za zadržanie nadmerného odpočtu počas daňovej kontroly) je v pomere špeciality k ustanoveniu § 79 ods. 3. Daňového poriadku v znení účinnom od 01.01.2012 (Daňové preplatky a úrok). Vnútroštátna úprava právneho poriadku Slovenskej republiky spočívajúca v ustanovení § 85ke vety druhej zákona o DPH v znení účinnom od 01.01.2017 (Prechodné ustanovenia k úpravám účinným od 01.01.2017) v znení: „Ustanovenie § 79a sa neuplatní, ak daňová kontrola v lehote na vrátenie nadmerného odpočtu podľa § 79 ods. 1, 2 alebo ods. 5 bola skončená do 31. decembra 2016 vrátane.“, nie je v súlade s právom Európskej únie, a to najmä s uznesením Súdneho dvora Európskej únie vo veci C-120/15 Kovozber, ktoré má aplikačnú prednosť s účinkom ex tunc. Na zabezpečenie súladu s právom Európskej únie sú orgány verejnej správy a súdy povinné zdržať sa aplikácie tohto ustanovenia. 39. Na základe uvedeného je možné konštatovať, že žalovaný je v prejednávanej veci povinný priznať žalobcovi (platiteľovi DPH), ktorý si uplatnil nadmerný odpočet, úrok z omeškania zo zadržiavaných finančných prostriedkov. 40. Čo sa týka spôsobu výpočtu úrokovej sadzby, súd rovnako poukazuje na závery zjednocujúceho stanoviska správneho kolégia Najvyššieho súdu SR sp. zn. Snj 36/2019 zo dňa 30.10.2019 a v súlade s názorom najvyššieho súdu vyslovenom aj v rozsudku sp. zn. 6Sžfk/59/2018 zo dňa 14.11.2019 nemožno prisvedčiť žalobcovi ohľadom použitia trojnásobku základnej úrokovej sadzby ECB platnej v posledný deň lehoty, v ktorej mal byť daňový preplatok vrátený, resp. ak základná úroková sadzba nedosahuje 10%, použije sa ročná úroková sadzba 10%. Novela zákona o DPH účinná od 01.01.2017 v § 79a upravuje náhradu za zadržanie nadmerného odpočtu počas daňovej kontroly a priznáva platiteľovi nárok na úrok z nadmerného odpočtu (najmenej vo výške 1,5% ročne zo sumy vráteného nadmerného odpočtu za každý deň) až od uplynutia 6 mesiacov odo dňa nasledujúceho po uplynutí lehoty na vrátenie odpočtu podľa § 79 ods. l, 2 alebo 5. Kompenzáciu, ktorá patrí daňovníkovi po dobu zákonného preverovania údajov uvedených v jeho daňovom priznaní, je nutné odlíšiť od úroku za oneskorené vrátenie nadmerného odpočtu a spotrebnej dane podľa § 79 ods. 3 Daňového poriadku, v zmysle ktorého si žalobca vo svojej žiadosti úrok vypočítal. Ako bolo vyššie uvedené (viď bod 38 tohto rozsudku), právna úprava náhrady za zadržanie nadmerného odpočtu počas daňovej kontroly podľa § 79a zákona o DPH v znení účinnom od 01.01.2017 je v pomere špeciality k všeobecnej úprave daňového preplatku a úrokov podľa § 79 ods. 3 Daňového poriadku účinného od 01.01.2012. 41. Vo vzťahu k lehote, od uplynutia ktorej má daňový subjekt nárok na úrok z nadmerného odpočtu, súd opakovane poukazuje na názor vyslovený v rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Sžfk/59/2018 zo dňa 14.11.2019, podľa ktorého súd nemôže sám určiť podmienky, za akých sa majú zaplatiť úroky z omeškania a nahrádzať tak legislatívu. Je však zrejmé, že nárok na úroky z omeškania nevzniká automaticky od prvého dňa po uplynutí všeobecnej lehoty (na základe podaného daňového priznania), v ktorej by bol nadmerný odpočet obvykle vrátený. Daňová kontrola môže trvať najviac 12 mesiacov bez ohľadu na to, či ide o kontrolu malého alebo veľkého podniku, či ide o podnik, ktorý vykonáva výlučne tuzemské dodania tovarov a služieb alebo vykonáva dodávky tovarov a služieb prevažne do iných štátov. Ak je kontrola začatá v lehote na vrátenie nadmerného odpočtu, tak vrátenie nadmerného odpočtu je odložené až do skončenia kontroly a výška nadmerného odpočtu na vrátenie závisí od výsledku kontroly. Keďže platiteľ dane počas výkonu kontroly nemôže dočasne disponovať finančnými prostriedkami vo výške nadmerného odpočtu, od 01.01.2017 platí, aby za obdobie zadržania nadmerného odpočtu bola platiteľovi dane priznaná peňažná náhrada (úrok z nadmerného odpočtu). Nárok na úrok z nadmerného odpočtu sa platiteľovi prizná, ak obdobie zadržania nadmerného odpočtu je viac ako šesť mesiacov odo dňa uplynutia lehoty na vrátenie nadmerného odpočtu. Štát má teda šesť mesiacov na to, aby uplatnil svoju právomoc kontrolovať oprávnenosť nadmerného odpočtu bez toho, aby sa na toto obdobie zadržania finančných prostriedkov vzťahoval inštitút nároku na úrok z nadmerného odpočtu. Počítaním úroku z nadmerného odpočtu po uplynutí všeobecnej lehoty na vrátenie nadmerného odpočtu na základe podania daňového priznania, bez stanovenej primeranej lehoty na výkon daňovej kontroly, by bola popretá zásada ekvivalencie a efektivity a bol by obmedzený výkon práva štátu na zabezpečenie riadneho výberu daní prostredníctvom daňovej kontroly. 42. Vzhľadom na vyššie uvedené dôvody sa súd nezaoberal procesnými námietkami žalobcu, nakoľko ich posúdenie by nemalo vplyv na rozhodnutie súdu vo veci. Napriek tomu súd považuje za potrebné dodať, že procesný postup správcu dane, ktorý na žiadosť žalobcu o zaplatenie úroku zo zadržiavaných finančných prostriedkov odpovedal oznámením (a nie rozhodnutím) zo dňa 14.07.2016 (viď bod 2 tohto rozsudku), nespôsobil ujmu na právach žalobcu. O žiadosti žalobcu napokon bolo správcom dane v prvom stupni rozhodnuté a žalobcovi bolo umožnené sa proti tomuto rozhodnutiu brániť podaním odvolania (čo aj učinil), o ktorom následne rozhodol žalovaný ako odvolací správny orgán napadnutým rozhodnutím. 43. Na základe uvedeného dospel súd k záveru, že žaloba je dôvodná, a preto napadnuté rozhodnutie žalovaného a správcu dane ako nezákonné zrušil a vec vrátil správcovi dane na ďalšie konanie, v ktorom viazaný v tomto rozsudku vysloveným právnym názorom súdu bude postupovať v naznačenom smere. 44. O nároku na náhradu trov konania rozhodol súd podľa § 167 ods. 1 SSP v spojení s § 175 ods. 1 SSP a vzhľadom na úspech v konaní bol žalobcovi tento nárok priznaný, pričom podľa § 175 ods. 2 SSP o výške náhrady trov konania rozhodne správny súd po právoplatnosti tohto rozhodnutia samostatným uznesením. 45. Toto rozhodnutie senát Krajského súdu v Bratislave prijal pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z. v znení neskorších predpisov). Poučenie: Proti tomuto rozsudku možno podať kasačnú sťažnosť. Kasačná sťažnosť musí byť podaná v lehote 30 dní od doručenia rozhodnutia súdu. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 443 SSP, § 145 ods. 2 písm. c/ SSP). Kasačná sťažnosť sa podáva na krajskom súde, ktorý napadnuté rozhodnutie vydal. Sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Tieto povinnosti neplatia, ak má sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 SSP uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 SSP sa podáva a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh).