Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 1S/264/2019 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1017200536 Dátum vydania rozhodnutia: 06. 02. 2020 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Renáta Janáková ECLI: ECLI:SK:KSBA:2020:1017200536.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Renáty Janákovej a členiek senátu JUDr. Zuzany Mališovej. a JUDr. Marty Barkovej, v právnej veci žalobcu:. G., bytom M. 7, I., zastúpeného: Advokátska kancelária Kolíková & Partners, s.r.o., so sídlom Radvanská 21, Bratislava, IČO: 47239441 proti žalovanému: Ministerstvo obrany Slovenskej republiky, so sídlom Kutuzovova 8, Bratislava o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. SELP-52-5/2017-RK zo dňa 02.02.2017, takto r o z h o d o l : Krajský súd v Bratislave rozhodnutie žalovaného Ministerstva obrany Slovenskej republiky č. SELP-52-5/2017-RK zo dňa 02.02.2017 a prvostupňové rozhodnutie Ministerstva obrany Slovenskej republiky, Úrad pre investície a akvizície č. ÚpIA-50-128/2016-OdMVOaF zo dňa 03. 01. 2017 zrušuje a vec vracia žalovanému na ďalšie konanie Žalobcovi súd priznáva voči žalovanému právo na úplnú náhradu trov konania, o výške ktorej rozhodne správny súd po právoplatnosti tohto rozsudku samostatným uznesením. o d ô v o d n e n i e : I. Priebeh administratívneho konania 1.Žalobca žiadosťou o sprístupnenie informácií, podanou na Ministerstvo obrany Slovenskej republiky dňa 22. decembra 2016, požiadal o poskytnutie informácie o utajených zmluvách v rozsahu - protistrana, suma, dátum uzatvorenia zmluvy, názov zmluvy, o všetkých utajených zmluvách uzavretých Ministerstvom obrany SR od roku 1998, poukazujúc pritom na rozsudok Najvyššieho súdu SR zo dňa 11. februára 2014, sp. zn. 3Sži/29/2013, v zmysle ktorého takéto metainformácie o zmluvách nespĺňajú kritériá utajovaných skutočností. 2. Ministerstvo obrany Slovenskej republiky (ďalej aj ministerstvo) rozhodnutím č. ÚpIA-50-128/2016- OdMVOaF zo dňa 03.01.2017 nevyhovelo žiadosti žalobcu, predmetom ktorej je poskytnúť informácie o utajených zmluvách v rozsahu - protistrana, suma, dátum uzatvorenia zmluvy, názov zmluvy, o všetkých utajených zmluvách uzavretých Ministerstvom obrany SR od roku 1998, poukazujúc pritom na rozsudok Najvyššieho súdu SR zo dňa 11. februára 2014, sp. zn. 3Sži/29/2013, v zmysle ktorého takéto metainformácie o zmluvách nespĺňajú kritériá utajovaných skutočností, podanej dňa 22. decembra 2016, ktorá bola zapísaná v centrálnej evidencii žiadostí pod číslom KaMO/K-32/13-169 a podľa § 18 ods. 2 v spojení s § 3 ods. 1 zákona č. 211/2000 Z.z. o slobodnom prístupe k informáciám (ďalej aj zákon o slobode informácií) sa žiadateľovi v celom rozsahu odmieta poskytnúť požadované informácie. Z odôvodnenia rozhodnutia vyplýva, že podľa orgánu verejnej správy žiadateľom požadované informácie majú charakter žiadosti o vypracovanie informácie, ktorá vo svojej podstate zahŕňa zisťovanie a spracovanie údajov do inej formy než je tá, v ktorej sa nachádzajú, teda ide o vytvorenie úplne novej informácie. Zákon o slobode informácií neukladá povinnej osobe povinnosť vytvárať na základe žiadosti nové informácie, ktoré v čase podania žiadosti nemá k dispozícii a ani vytvárať databázu informácií, ktorými v momente podania žiadosti nedisponuje. 3. Proti uvedenému rozhodnutiu podal žalobca rozklad, o ktorom rozhodol minister obrany Slovenskej republiky rozhodnutím č. SELP-52-5/2017-RK zo dňa 02.02.2017 tak, že rozklad žalobcu zamietol a rozhodnutie č. ÚpIA-50-128/2016-OdMVOaF z 3. januára 2017 o odmietnutí poskytnúť informáciu, potvrdil. II. Žaloba 4. Žalobca sa žalobou doručenou tunajšiemu súdu dňa 24.11.2017 domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. SELP-52-5/2017-RK zo dňa 02.02.2017, ktorým bol zamietnutý rozklad žalobcu a prvostupňové rozhodnutie žalovaného č.: ÚpIA-50-128/2016-OdMVOaF zo dňa 03.01.2017, potvrdené. Je názoru, že napadnuté rozhodnutie vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 191 ods. 1 písm. c/ SSP), je nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť a nedostatok dôvodov (§ 191 ods. 1 písm. d/ SSP), zistenie skutkového stavu nebolo dostačujúce na riadne posúdenie veci (§ 191 ods. 1 písm. e/ SSP), a preto sú dané dôvody na jeho zrušenie. 5. Podľa žalobcu napadnuté rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia žiadosti žalobcu v kontexte s ust. § 3 ods. 1 zákona o slobode informácií, nakoľko žalobcom požadované informácie o utajených zmluvách v rozsahu: protistrana, suma, dátum uzatvorenia zmluvy, názov zmluvy, u všetkých uzavretých Ministerstvom obrany Slovenskej republiky od roku 1998, nakoľko tieto požadované informácie v zmysle rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp.zn. 3Sži/29/2013, nespĺňajú kritériá utajovaných skutočností. Kľúčovým pre toto konanie je určenie, čo znamená slovné spojenie: „mať k dispozícii“ podľa ust. § 3 ods. 1 zákona o slobode informácií, keďže žalovaný žalobcom vyžiadané informácie neeviduje a centrálne neeviduje ani utajované zmluvy. 6. K uvedenému poukázal na rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave sp.zn. 19S/31/2002, na rozhodnutie Krajského súdu v Prahe sp.zn. 44Ca/179/2002. Z uvedeného vyplýva, že mať k dispozícii, neznamená len faktickú dispozíciu, ale tiež dispozíciu s informáciami, ktoré povinná osoba má mať, aj keď ich fakticky nemá. Súčasne žalobca poukázal i na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp.zn. 3Sži/4/2011 a rozhodnutie Ústavného súdu SR sp.zn. I.ÚS/236/06. Žalobca je preto názoru, že informácie o utajovaných zmluvách, ktorými žalovaný disponuje, je povinný sprístupniť, ak nie sú dané dôvody na obmedzený prístup k týmto informáciám podľa ust. § 8 - 11 zákona o slobode informácií. Informácie vyžiadané žalobcom však tieto obmedzenia nenapĺňajú, čo vyplýva z rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp.zn. 3Sži/29/2013. Jedná sa teda o také informácie, ktoré žalovaný musí mať vo svojej dispozícii. Odmietnutie sprístupnenia takýchto informácií znemožňuje verejnú kontrolu hospodárenia s verejnými prostriedkami v predmetnom sektore, čo je v rozpore so zmyslom a účelom zákona o slobode informácií. 7. Podľa žalobcu za vytváranie nových informácií nie je možné považovať vyhľadávanie a zhromažďovanie viacerých požadovaných dokumentov alebo listín. Ich vyhľadávaním nedochádza ku žiadnym kvalitatívnym zmenám požadovaných informácií a nemení sa ich kvalitatívna podstata. Žalobca taktiež poukázal na rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave sp.zn. 1S/92/2007. 8. Zdôraznil, že od žalovaného si vyžiadal metadáta, ktoré sú súčasťou utajovaných zmlúv a ktoré môžu byť sprístupnené a nevzťahujú sa na nich rovnaké obmedzenia, ako na samotné utajované zmluvy (rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp.zn. 3Sži/29/2013). Informácie o utajovaných zmluvách nie sú žalovaným zverejňované a nie je známy ani ich celkový počet. Žalobca preto svoju žiadosť s ohľadom na rozsah požadovanej informácie nemôže vhodnejšie špecifikovať v tomto smere. Poukázal, že ani žalovaný neuvádza, o aký počet zmlúv by sa malo jednať, a preto sa jeho argumentácia javí ako účelová. Poukázal i na rozsudok Krajského súdu v Bratislave sp.zn. 4S/156/2008. 9. K potrebe posúdenia obsahu každej jednej utajovanej zmluvy žalovaným, žalobca uviedol, že je povinnosťou povinnej osoby vždy posúdiť existenciu obmedzení v zmysle zákona o slobodnom prístupe k informáciám a po náležitom vyhodnotení sprístupniť všetky vyžiadané informácie, na ktoré sa obmedzenie nevzťahuje. Dôležité je rozlišovať medzi klasickým vyhľadávaním a zhromažďovaním požadovaných informácií, ktoré je prípustné a z povahy veci potrebné a kedy ide o kvalifikované spracovanie - vytvorenie kvalitatívne novej informácie. Nie každé vyňatie a spracovanie informácie je vytvorením novej informácie. V súvislosti s uvedeným poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp.zn. 5Sži/5/2013 a 5Sži/6/2013 a rozhodnutie Nejvyššího správního soudu ČR sp.zn. 4As/57/2007. 10. Zdôraznil, že žalobca si vyžiadal výlučne informácie pochádzajúce z dokumentov, ktoré žalovaný má a musí mať k dispozícii - z utajených zmlúv. Je zrejmé, že predmetné údaje utajované zmluvy musia obsahovať, v opačnom prípade by nemohli spĺňať obligatórne náležitosti v zmysle osobitných predpisov. Žalobca nežiadal o žiadne spracovanie predmetných údajov špecifickým spôsobom. Nežiadal od žalovaného konkrétnu formu sprístupnených údajov (vyhotovenie tabuľky, či anonymizáciu všetkých konkrétnych zmlúv), vytváranie databáz či niečo podobné. Práve naopak, formu vyžiadaných údajov ponechal výlučne na úvahe žalovaného, pričom vo svojej žiadosti určil len spôsob sprístupnenia informácie - v elektronickej podobe a na e-mailovú adresu. Je názoru, že žalobca nežiadal o vytvorenie novej informácie, ale o sprístupnenie už existujúcej informácie. Opačným výkladom by došlo k znemožneniu získania predmetných informácií, na ktoré má žalobca v zmysle uvedenej judikatúry nárok. Žalobca poukázal i na rozhodnutie Krajského súdu v Košiciach sp.zn. 7S/33/2009. S poukazom na uvedené podľa žalobcu rozsah vyhľadania a spracovania dokumentov potrebných na sprístupnenie informácií žalobcovi a ani prípadné problémy s technickým a personálnym zabezpečením žalovaného nemôžu byť na ujmu žiadateľa a nezbavujú povinnú osobu povinnosti informácie sprístupniť. Závažnosť situácie odôvodňuje len aplikácia predĺženia lehoty v zmysle ust. § 17 ods. 2 zákona o slobode informácií. 11. K nepreskúmateľnosti pre nezrozumiteľnosť a nedostatok dôvodov a nedostatočné zistenie skutkového stavu žalobca uviedol, že dôvody uvádzané žalovaným sú nedostatočné a nezrozumiteľné, nakoľko neodôvodňujú odmietnutie sprístupnenia vyžiadaných informácií. Žalobca s poukazom na uvedené žiadal rozhodnutie žalovaného v spojení s prvostupňovým rozhodnutím Ministerstva obrany Slovenskej republiky zo dňa 03.01.2017 č. ÚpIA-50-128/2016-OdMVOaF zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie. III. Vyjadrenie žalovaného 12. Žalovaný vo vyjadrení zo dňa 02.06.2017 žiadal žalobu ako nedôvodnú zamietnuť. Uviedol, že žalobcom v žalobe označený žalovaný - Ministerstvo obrany SR nemôže v predmetnom správnom súdnom konaní vystupovať ako účastník konania na strane žalovaného z dôvodu absencie jeho procesnej subjektivity. Ako orgán verejnej správy iba minister obrany SR disponuje procesnou subjektivitou a iba on má spôsobilosť byť účastníkom predmetného súdneho konania a mať postavenie žalovaného, a preto žiadal konanie v zmysle ust. § 99 písm. b) SSP zastaviť. 13. Žalovaný k samotnej žalobe uviedol, že pri svojom rozhodovaní dostatočne preskúmal obsah žiadosti žalobcu o sprístupnenie informácií, posúdil žiadosť a skutkový stav so zreteľom na všetky okolnosti a zákonné ustanovenia a rozhodol v súlade so zákonom o slobodnom prístupe k informáciám. Napadnuté rozhodnutia o odmietnutí sprístupniť požadované informácie vychádzajú jednoznačne z ust. § 3 ods. 1 zákona o slobodnom prístupe k informáciám. 14. Súhlasil so žalobcom, že povinná osoba v zmysle zákona o slobodnom prístupe k informáciám musí poskytnúť informácie, ktoré má k dispozícii, ale aj tie informácie, ktoré podľa právnych predpisov musí mať k dispozícii. K uvedenému podotkol, že informácie požadované žalobcom, nie sú žiadnym spôsobom evidované v žiadnom automatizovanom alebo neautomatizovanom informačnom systéme, žalovaný centrálne neeviduje, resp. nemá vytvorený samostatný centrálny register utajovaných zmlúv, z ktorého by bolo možné požadované informácie vygenerovať, pričom povinnosť vytvorenia takejto databázy mu nevyplýva zo žiadneho všeobecne záväzného právneho predpisu, resp. iného interného predpisu rezortu obrany. Zákon o slobodnom prístupe k informáciám neukladá povinnej osobe povinnosť na základe žiadosti o informácie vytvárať informácie, ktoré v momente podania tejto žiadosti neexistujú. 15. Poukázal, že vytvorením novej informácie je aj určitý kvalifikovaný spôsob spracovania informácií, ktoré sa už u povinnej osoby nachádzajú, avšak v dôsledku tohto spracovania vznikne kvalitatívne nová informácia. 16. Žalobcom požadované informácie však nespĺňali požiadavku na jednoduché vyhľadanie, skopírovanie a vloženie do nového dokumentu. Žalobca žiadal o vytvorenie akéhosi prehľadu podľa ním zadaných kritérií zo všetkých utajovaných zmlúv, ktoré žalovaný uzatvoril za posledných 20 rokov. Vzhľadom na osobitný režim nakladania s utajovanými skutočnosťami by v tomto prípade nedošlo len k formálnemu vyhľadaniu a spracovaniu existujúcich informácií, ale bolo by nevyhnutné najprv posúdiť obsah každej jednej utajovanej zmluvy v kontexte zákona č. 215/2004 Z.z. o ochrane utajovaných skutočností. Žalovaný, ako povinná osoba v zmysle zákona o slobodnom prístupe k informáciám nie je povinný vykonávať operácie, ktoré by viedli k vzniku nových informácií, a preto nie je ani povinný spracúvať už existujúce informácie do štatistického údaju alebo prehľadu, ktorý v momente doručenia žiadosti o poskytnutie informácií nemá vytvorený. 17. Zo znenia zákona č. 211/2000 Z.z. povinnej osobe v žiadnom prípade nevyplýva povinnosť získavať, vyžadovať, zhromažďovať, vyhodnocovať, vyhľadávať, alebo dokonca spracovávať materiály požadované žalobcom ako žiadateľom o informáciu, ak sa v ich originálnej podobe v jeho dokumentácii nenachádzajú. Rovnako zo znenia tohto zákona nevyplýva, že povinné osoby by mali vykonávať na základe žiadosti o poskytnutie informácií také úkony, ktoré by nesmerovali k výkonu ich právomocí, alebo realizovať šetrenia, kontrolnú či vyhodnocovaciu činnosť. 18. Žalovaný ku skutočnosti, na ktorú poukázal žalobca, že Finančné riaditeľstvo SR vyhovelo jeho obdobnej žiadosti o poskytnutie informácií o utajovaných zmluvách uviedol, že žalovaný nemôže mať vedomosť o interných pomeroch iného štátneho orgánu vrátane vedomostí o spôsobe, akým tento orgán eviduje svoje utajované, či akékoľvek iné zmluvy. Pokiaľ tento orgán mal požadované informácie k dispozícii, v zmysle zákona o slobodnom prístupe k informáciám, bol povinný ich sprístupniť. Rozdielne rozhodnutie o sprístupnení požadovaných informácií nie je spôsobené odlišnou aplikáciou, či výkladom zákona o slobodnom prístupe k informáciám povinnými osobami. Rozhodnutia žalovaného o nesprístupnení informácií sa opierajú výlučne o zákon o slobodnom prístupe k informáciám. Dôvodom nesprístupnenia informácií je absencia informácií vo forme požadovanej žalobcom ako žiadateľom, čo je napokon zákonný dôvod z vydania rozhodnutia o nesprístupnení informácií. Žalovaný v súvislosti s rozhodnutiami, na ktoré poukázal žalobca v podanej žalobe uviedol, že tieto je potrebné vnímať v širšom kontexte a nie každé súdne rozhodnutie je možné aplikovať na danú vec bez zohľadnenia ďalších špecifických a individuálnych skutočností. Závery rozhodnutí NSSR, či súdov iných stupňov nie je možné zovšeobecňovať, ale je potrebné prihliadať na osobitosti každého jedného prípadu. Žalovaný tiež poukázal na rozhodovaciu prax Ústavného súdu SR, ktorý judikoval, že účelom základného práva na prijímanie informácií podľa čl. 26 ods. 1 Ústavy SR a čl. 10 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, nie je právo dostávať informácie podľa predstáv a očakávaní žiadateľa, ale zabezpečiť poskytovanie informácií verejnosti primeraným spôsobom tak, aby nedochádzalo k paralyzovaniu činnosti orgánov verejnej moci ako povinných osôb. IV. Replika žalobcu 19. Žalobca v reakcii na vyjadrenie žalovaného v replike zo dňa 12.07.2017 zotrval na všetkých dôvodoch uvedených v žalobe a dodal, že námietka žalovaného vo vzťahu k pasívnej legitimácii žalovaného tak, ako je označený v žalobe, je nesprávna, čo vyplýva i z ustálenej rozhodovacej činnosti NSSR. Vo vzťahu k uvedenému žalobca poukázal na rozhodnutie NSSR sp.zn. 2Sžo/72/2007 zo dňa 03.03.2008, sp.zn. 2Sžo/30/2011 zo dňa 30.05.2012. Podľa žalobcu minister pri rozhodovaní o rozklade nevystupuje a ani nie je samostatným správnym orgánom, ale vystupuje ako súčasť personálneho substrátu správneho orgánu - ministerstva, ako právnickej osoby. V konečnom dôsledku je preto správnym orgánom, ktorý rozhodnutie vydal, ústredný orgán štátnej správy a ten je aj následne v súdnom konaní žalovaným. Podľa žalobcu preto žalovaným v predmetnom súdnom konaní má byť Ministerstvo obrany SR tak, ako bol správne označený v podanej žalobe a má aj procesnú subjektivitu v zmysle ust. § 35 ods. 1 Správneho súdneho poriadku. 20. K ďalšej argumentácii žalovaného žalobca zdôraznil, že je rozdiel medzi tým, či povinná osoba má informáciu k dispozícii a tým, kde a v akej forme má povinná osoba informáciu k dispozícii. Je zrejmé, že utajené zmluvy, ktoré žalovaný uzatvoril pri plnení svojich úloh v rámci verejnej správy, resp. moci, musí mať žalovaný k dispozícii, preto aj informácie vyžiadané žalobcom musí mať žalovaný k dispozícii, nakoľko sú imanentnou súčasťou utajených zmlúv. Podľa žalobcu skutočnosť, v akej forme žalovaný eviduje a vedie informácie, ktoré má k dispozícii a je povinný zverejniť, nemá vplyv na posudzovanie disponovania s vyžiadanou informáciou podľa zákona o slobodnom prístupe k informáciám. Žalobca už z povahy veci nie je a ani nemôže byť zodpovedný za stav a spôsob, akým vedie, resp. uchováva žalovaný informácie, na ktoré má žalobca nárok. Je záujmom žalovaného, ako povinnej osoby, aby viedol a uchovával informácie, na ktoré sa vzťahuje zákon o slobode informácií v takej forme, aby mohlo dôjsť k ich čo možno najjednoduchšiemu, najrýchlejšiemu, najhospodárnejšiemu a najefektívnejšiemu sprístupneniu. Žalobca opakovane zdôraznil, že o vytvorenie žiadneho prehľadu a ani ničoho podobného nežiadal. Podľa odbornej literatúry a rozhodovacej činnosti súdov v zásade nemožno považovať jednoduché presunutie údajov zo zdroja v tomto prípade utajovanej zmluvy, do odpovede na žiadosť o sprístupnenie informácií za vytváranie novej informácie. V. 21. O žalobcovej žalobe rozhodol tunajší súd rozsudkom č.k. 1S/72/2017-75 zo dňa 25.10.2018 tak, že žalobu zamietol. Proti tomuto rozsudku podal žalobca kasačnú sťažnosť, o ktorej rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudkom sp.zn. 6Sžik/2/2019 tak, že rozsudok Krajského súdu Bratislave č.k. 1S/72/2017-75 zo dňa 25.10.2018 zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie s odôvodnením, že nesúhlasí s právnym záverom krajského súdu ohľadom, že vybavenie sťažovateľovej žiadosti by prinášalo pre žalovaného personálne a technické problémy. V danom prípade je potrebné rešpektovať príslušné ustanovenia zákona o slobodnom prístupe k informáciám a vychádzať z povinnosti povinnej osoby tak, že táto je povinná sprístupniť požadované informácie vo všetkých prípadoch, v ktorých to ustanovuje, či nevylučuje zákon. V princípe to znamená, že informácie, ktoré majú povinné osoby k dispozícii, majú byť sprístupnené, samozrejme, okrem tých informácií, ktoré zákon vyhlasuje za utajené, resp. chránené. VI. Právne posúdenie veci 22. Podľa § 2 ods. 1 SSP v správnom súdnictve poskytuje správny súd ochranu právam alebo právom chráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy a rozhoduje v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom. 23. Podľa § 6 ods. 1 SSP správne súdy v správnom súdnictve preskúmavajú na základe žalôb zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy, opatrení orgánov verejnej správy a iných zásahov orgánov verejnej správy, poskytujú ochranu pred nečinnosťou orgánov verejnej správy a rozhodujú v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom. 24. Podľa § 177 ods. 1 SSP správnou žalobou sa žalobca môže domáhať ochrany svojich subjektívnych práv proti rozhodnutiu orgánu verejnej správy alebo opatreniu orgánu verejnej správy. 25. Podľa čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. 26. Podľa článku 26 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky sloboda prejavu a právo na informácie sú zaručené. 27. Podľa čl. 26 ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky orgány verejnej moci majú povinnosť primeraným spôsobom poskytovať informácie o svojej činnosti v štátnom jazyku. Podmienky a spôsob vykonávania ustanoví zákon. 28. Podľa čl. 152 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky výklad a uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov musí byť v súlade s touto ústavou. 29. Podľa § 2 ods. 1 zákona o slobode informácií, osobami povinnými podľa tohto zákona sprístupňovať informácie sú štátne orgány, obce, vyššie územné celky ako aj tie právnické osoby a fyzické osoby, ktorým zákon zveruje právomoc rozhodovať o právach ;i povinnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb v oblasti verejnej správy, a to iba v rozsahu tejto ich rozhodovacej činnosti. 30. Podľa § 3 ods. 1 zákona o slobode informácií každý má právo na prístup k informáciám, ktoré majú povinné osoby k dispozícii. 31. Podľa § 8 ods. 1 zákona o slobode informácií, ak požadovaná informácia tvorí utajovanú skutočnosť podľa osobitného zákona alebo je predmetom bankového tajomstva alebo daňového tajomstva podľa osobitného zákona, ku ktorým žiadateľ nemá oprávnený prístup, povinná osoba ju nesprístupní s uvedením odkazu na príslušný právny predpis. 32. Podľa § 12 zákona o slobode informácií, všetky obmedzenia práva na informácie vykonáva povinná osoba tak, že sprístupní požadované informácie vrátane sprievodných informácií po vylúčení tých informácií, pri ktorých to ustanovuje zákon. Oprávnenie odmietnuť sprístupnenie informácie trvá iba dovtedy, kým trvá dôvod nesprístupnenia. 33. Podľa § 14 ods. 2 zákona o slobode informácií, zo žiadosti musí byť zrejmé, ktorej povinnej osobe je určená, meno, priezvisko, názov alebo obchodné meno žiadateľa, jeho adresa pobytu alebo sídlo, ktorých informácií sa žiadosť týka a aký spôsob sprístupnenia informácií žiadateľ navrhuje. 34. Podľa § 16 ods. 1 zákona o slobode informácií, informácie sa sprístupňujú najmä ústne, nahliadnutím do spisu vrátane možnosti vyhotoviť si odpis alebo výpis, odkopírovaním informácií na technický nosič dát, sprístupnením kópií predlôh s požadovanými informáciami telefonicky, faxom, poštou, elektronickou poštou. Ak informáciu nemožno sprístupniť spôsobom určeným žiadateľom, dohodne povinná osoba so žiadateľom iný spôsob sprístupnenia informácie. 35. Podľa § 16 ods. 10 zákona o slobode informácií, povinná osoba pritom urobí oparenia, aby nazretím do dokumentácie neboli porušené povinnosti podľa § 8 až 12. 36. Podľa § 2 písm. a) zákona č. 215/2004 Z.z., utajovanou skutočnosťou je informácia alebo vec určená pôvodcom utajovanej skutočnosti, ktorú vzhľadom na záujem Slovenskej republiky treba chrániť pred vyzradením, zneužitím, poškodením, neoprávneným rozmnožením, zničením, stratou alebo odcudzením (ďalej len „neoprávnená manipulácia“) a ktorá môže vznikať len v oblastiach, ktoré ustanoví vláda Slovenskej republiky svojím nariadením. 37. Úlohou súdu v prejednávanej veci bolo preskúmať zákonnosť rozhodnutia žalovaného č. SELP-52-5/2017-RK zo dňa 02.02.2017, ktorým bol rozklad žalobcu zamietnutý a prvostupňové rozhodnutie o odmietnutí poskytnúť informáciu č. ÚpIA-50-128/2016-OdMVOaF z 3. januára 2017 potvrdené. 38. Pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia súd skúma, či žalobou napadnuté rozhodnutie je v súlade s právnym poriadkom SR, najmä s hmotnými a procesnými administratívnymi predpismi. V intenciách § 6 ods. 1 SSP súd preskúmava aj administratívne konanie, ktorým sa v zmysle § 3 ods. 1 písm. a) SSP rozumie postup orgánu verejnej správy v rámci výkonu jeho pôsobnosti v oblasti verejnej správy pri vydávaní individuálnych správnych aktov a normatívnych správnych aktov. 39. Kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie byť vylúčené preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd (čl. 46 ods. 2 Ústavy SR). 40. Krajský súd v Bratislave, ako súd vecne príslušný na konanie vo veci podľa ust. § 10 SSP opätovne preskúmal napadnuté rozhodnutie v rozsahu žalobných dôvodov na pojednávaní dňa 06.02.2020 a v súlade s právnym názorom uvedeným v rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6Sžik/2/2019 zo dňa 14.11.2019, ktorým je krajský súd viazaný (§ 469 SSP), dospel k záveru, že žaloba je dôvodná. 41. V prejednávanej veci zásadnou právnou otázkou, spornou medzi účastníkmi konania, bolo posúdiť, či možno súhlasiť s názorom žalovaného, že informácie, ktorých sprístupnenia sa žalobca domáhal (informácie o utajených zmluvách v rozsahu „protistrana, suma, dátum uzatvorenia, názov zmluvy, o všetkých utajených zmluvách uzatvorených Ministerstvom obrany Slovenskej republiky od roku 1998"), v rozsahu a forme, ako to požadoval žalobca, tieto informácie k dispozícii nemal, hoci žalovaný má utajované zmluvy ako celok vo svojej sfére k dispozícii. 42. Ústava Slovenskej republiky v čl. 26 ods. 1 zakotvuje právo na informácie, ktoré predstavuje právo na prijímanie informácií a k nemu korelujúci pozitívny záväzok štátu voči neidentifikovateľnej skupine objektov. Obsah tohto záväzku je ozrejmený v odseku 5 citovaného článku ako povinnosť orgánov verejnej moci primeraným spôsobom poskytovať informácie o svojej činnosti, pričom podmienky a spôsob poskytovania informácií ustanoví zákon. 43. Obdobnú úpravu obsahuje taktiež Listina základných práv a slobôd (čl. 17 ods. 1 a 5). Podľa čl. 13 ods. 2 až 4 Ústavy Slovenskej republiky medze základných práv a slobôd možno upraviť za podmienok ustanovených touto ústavou len zákonom. 44. Zákonné obmedzenia základných práv a slobôd musia platiť rovnako pre všetky prípady, ktoré spĺňajú ustanovené podmienky. Pri obmedzovaní základných práv a slobôd sa musí dbať na ich podstatu a zmysel. Takéto obmedzenia sa môžu použiť len na ustanovený cieľ. Obmedziť základné práva a slobody možno iba na základe podmienok ustanovených ústavou, a to buď podmienok všeobecných (čl. 13 ods. 2 až 4) alebo osobitných, vzťahujúcich sa na konkrétne práva a slobody (čl. 26 ods. 4). 45. Najvyšší súd Slovenskej republiky v odôvodnení rozsudku poukázal na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky, v súvislosti s výkladom čl. 26 ústavy č. I. ÚS 236/06-59, v ktorom tento uviedol, že „z ústavnej definície vyplýva, že právo na informácie zaručené v čl. 26 ústavy má tri zložky, a to vyhľadávanie, prijímanie a rozširovanie informácií. Ide o tri relatívne samostatné zložky práva na informácie. Vyhľadávanie informácií je vlastne zisťovanie, či v oblasti záujmu toho, kto informácie vyhľadáva, informácie vôbec jestvujú, aké a kde sa nachádzajú. Prijímanie informácií je získanie informácie do vlastnej dispozičnej sféry tak, aby mohla byť subjektom pre vlastnú potrebu, ako aj pre potrebu iných spracovaná. Získanie informácie sa môže uskutočňovať tak zmyslovými orgánmi, ako aj rôznymi technickými prostriedkami, akými sú za súčasného stavu zvukové, obrazové, ako aj zvukovo-obrazové záznamy, ale aj akýmkoľvek iným spôsobom. Rozširovanie informácií je akýkoľvek spôsob odovzdania prijatej informácie ďalšiemu subjektu, resp. ďalším subjektom (mutatis mutandis I. ÚS 57/00). Ústava ponecháva v dispozičnej sfére každého oprávneného subjektu, aby sa rozhodol, ako právo prijímať, vyhľadávať a rozširovať informácie o verejných veciach uplatní a či pritom využije technické zariadenia určené na vyhotovenie obrazového, zvukovoobrazového alebo zvukového záznamu (podobne aj II. ÚS 28/96). “ 46. Zákon o slobodnom prístupe k informáciám predstavuje predpis verejného práva, upravujúci povinnosti povinných osôb pri aplikácii tohto zákona, ako aj rozsah práv jednotlivých oprávnených subjektov (žiadateľov). Vzťah medzi povinnou osobou a žiadateľom je vzťahom vertikálnym a konanie v zmysle Infozákona je osobitným druhom administratívnoprávneho konania. Je založený na princípe generálnej klauzuly s negatívnou enumeráciou, čo znamená, že povinné osoby sprístupňujú všetky informácie, okrem tých, u ktorých to zákon zakazuje. Zákaz však nemusí byť explicitne stanovený priamo zákonom o slobodnom prístupe k informáciám, ale môže vyplývať aj z iných právnych predpisov verejného práva. 47. Podľa názoru súdu je dôvodná námietka žalobcu, v zmysle ktorej skutočnosť, že žalovaný neeviduje v osobitnej evidencii informácie požadované žalobcom „protistrana, suma, dátum uzatvorenia zmluvy, názov zmluvy zo všetkých utajených zmlúv uzavretých Ministerstvom obrany Slovenskej republiky od roku 1998“, nemôže byť sama o sebe dôvodom na odmietnutie žiadosti o sprístupnenie informácií podľa ustanovenia § 15 ods. 1 zákona o slobode informácií. 48. Z nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. II. ÚS 830/2016 vyplýva: „Krajský súd ako povinná osoba sprístupňujúca informácie odmietol podľa §15 ods. 1 zákona o slobode informácií žiadosť sťažovateľa o sprístupnenie informácie (...) na tom základe, že povinná osoba nevedie evidenciu súdnych rozhodnutí podľa formy rozhodovania, t.j. podľa paragrafov a zákonov, na ktoré vo svojej žiadosti poukazuje sťažovateľ, v danom prípade podľa § 25Oj ods. 3 OSP. S týmto záverom sa stotožnili aj správne súdy, konkrétne aj najvyšší súd v napadnutom rozsudku. S uvedenými závermi sa však ústavný súd stotožniť nemôže. Uvedené odôvodnenie totiž nezohľadňuje kľúčové premenné, ktoré si vzhľadom na ústavné garancie práva sťažovateľa na informácie vyžadovali byť vzaté do úvahy a byť riadne zodpovedané. Po prvé, to, že krajský súd nevedie evidenciu súdnych rozhodnutí podľa formy rozhodovania, t.j. podľa paragrafov a zákonov, ešte neznamená, že krajský súd nemá interný elektronický register podaní a rozhodnutí, resp. vhodný interný počítačový softvér, v rámci ktorého je možné dohľadať konkrétnu rozhodovaciu činnosť konkrétnych senátov krajského súdu. Krajský súd mohol a mal sťažovateľovi ako žiadateľovi objasniť, či takýmito elektronickými prostriedkami disponuje, či ich v prípade kladnej odpovede využil pri snahe vyhovieť žiadosti sťažovateľa a s akým výsledkom. Po druhé, krajský súd mohol a mal využiť pri vybavovaní žiadosti sťažovateľa postup obdobný, ako využil Krajský súd v Košiciach pri vybavovaní takmer totožnej žiadosti sťažovateľa. A teda krajský súd mohol dopytovať konkrétne senáty 9Saz a 10Saz a informovať sťažovateľa, či podľa informácií z týchto senátov existujú také rozhodnutia, aké sťažovateľ vo svojej žiadosti označil (a v prípade kladnej odpovede takéto požadované rozhodnutia, samozrejme, sprístupniť). Ústavný súd nevyslovuje, že zodpovedný pracovník za vybavenie žiadosti takýmto spôsobom reálne nepostupoval, ale bolo potrebné, aby krajský súd sťažovateľovi uvedené riadne oznámil v písomnom rozhodnutí a dal tak najavo, že sa jeho žiadosti snažil vyhovieť aj tým spôsobom, že vyťažil samotné senáty 9Saz a 10Saz s konkrétnym výsledkom. Po tretie, nič nebránilo (resp. ak bránilo, bolo potrebné to zdôvodniť) krajskému súdu, aby sťažovateľovi zaslal kópie všetkých rozhodnutí (právoplatné a anonymizované) prijatých v senátoch 9Saz a 10Saz v sťažovateľom požadovanom a označenom období (ktoré, samozrejme, krajský súd má minimálne v papierovej forme archivované - mysliac tým konkrétne spisy senátov 9Saz a 10Saz) s tým, aby si sťažovateľ sám v uvedených rozhodnutiach vyhľadal podľa jeho kľúčových bodov tie, ktoré požadoval.“ 49. Obdobný právny názor vyplýva aj z rozsudku Najvyššieho správneho súdu ČR sp.zn. 4As 57/2007 zo dňa 28.11.2008, kde v rozsudku uviedol: „ Všechny informace, které stěžovatel požaduje má krajský úrad k dispozici. Není tedy možné akceptovat argumentaci krajského úradu, který stěžovateli část informací neposkytl s tím, že informační povinnost podle tohoto zákona se nevztahuje na vytváření nových informací (srovnávacích přehledu, evidencí), neboť stěžovatel žádné nové, dosud nevytvorené informace nepožaduje. “ 50. K rovnakému právnemu názoru dospel aj senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v rozsudku sp.zn. 3SŽ1/29/2013 zo dňa 11.02.2014, v ktorom uviedol: „ Vzhľadom na to, že zákon o ochrane utajovaných skutočností ustanovil, že informáciou je obsah písomnosti vzniká zásadná právna otázka, či ide o obsah v písomnosti vo formálnom zmysle, t.j. všetky písomné znaky uvedené na listine ako nosiči informácie, alebo v materiálnom zmysle t.j. meritórny obsah. V tejto časti sa najvyšší súd prikláňa k právnemu názoru krajského súdu, že ide o ochranu utajovaných skutočností v materiálnom zmysle. Preto výlučne označenie účastníkov zmluvy, typ zmluvy (napr. kúpna...) dátum uzavretia, všeobecný opis (názov) jej predmetu, číslo zmluvy potvrdzujúce jej existenciu, bez zverejnenia materiálneho obsahu podliehajú právnemu režimu zákona o slobode informácii v zmysle jeho ustanovenia §12. Z obsahu žiadosti o informáciu vyplýva, že týmito údajmi žalobca v podstate disponoval a ide iba o ich verifikáciu. Je potrebné, uviesť, že zákon o slobode informácii slúži aj na verifikáciu, že žiadaná informácia existuje, ale podlieha režimu utajovaných skutočností. “ 51. Z citácie ust. § 3 ods. 1 zákona o slobode informácií vyplýva, že povinná osoba je povinná poskytovať len informácie, ktoré má k dispozícii. Je pravdou, že zákon o slobode informácií neukladá povinnej osobe povinnosť vytvárať na základe žiadosti žiadateľov informácie, ktoré v momente podania žiadosti neexistujú. Takisto jej zákon neukladá povinnosť spracovávať už existujúce informácie takým spôsobom, že sa z nich po spracovaní stanú kvalitatívne odlišné, resp. nové informácie. V prejednávanej veci však o takúto situáciu nejde. Súd súhlasí s právnym názorom sťažovateľa, že skutočnosť, že informácie v požadovanom rozsahu žalovaný neeviduje v osobitnej evidencii, nemôže byť sama o sebe dôvodom na odmietnutie žiadosti o sprístupnenie informácie podľa ust. § 15 ods. 1 zákona o slobode informácií. 52. Žalovaný na daný skutkový stav aplikoval ustanovenie § 15 ods. 1 zákona o slobodnom prístupe k informáciám, čo vyplýva z odôvodnenia rozhodnutia žalovaného, tvrdiac, že nemá požadované informácie k dispozícii z dôvodu, že požadované informácie nemá možnosť získať automatizovaným spôsobom ako súčasť informačných systémov, ani vyhotovením kópie už vypracovaného dokumentu, ktorý by spĺňal požadované náležitosti odpovede. Podľa názoru súdu žalovaný takýmto postupom vec nesprávne právne posúdil. 53. Mechanické zhromaždenie informácií z viacerých dokumentov nemožno automaticky považovať za vytvorenie novej informácie. To, že informácie nemá žalovaný v žiadnom automatizovanom alebo neautomatizovanom systéme neznamená, že ich reálne nemá. Ak ich v dispozícii má ale v inej forme (a nejde o situáciu podľa §8 - 12 zákona v spojení s čl. 4 Nariadenia č. 1049/2001), je povinný ich sprístupniť, pričom nie je viazaný požadovaným formátom informácie. 54. Právnym posúdením je činnosť orgánu verejnej správy, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je potom omyl pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O mylnú aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak orgán verejnej správy použil iný právny predpis, ako mal správne použiť, alebo aplikoval síce správny právny predpis, ale nesprávne ho vyložil. 55. Z uvedeného vyplýva, že v danom prípade je potrebné rešpektovať príslušné ustanovenia zákona o slobodnom prístupe k informáciám a vychádzať z povinnosti povinnej osoby tak, že táto je povinná sprístupniť požadované informácie vo všetkých prípadoch, v ktorých to ustanovuje či nevylučuje zákon. To znamená, že informácie, ktoré majú povinné osoby k dispozícii, majú byť sprístupnené, samozrejme, okrem tých informácií, ktoré zákon vyhlasuje za utajené, resp. chránené. Za predpokladu, že by poskytovanie predmetných informácií vyžadovalo vyššie úsilie, resp. bolo časovo náročnejšie, zákon s touto situáciou počíta a v danom prípade je potrebné aplikovať ust. § 17 cit. zákona, ktoré dáva povinnej osobe možnosť predĺžiť lehotu práve z dôvodu náročnosti vyhľadávania informácií. 56. Naviac k otázke pasívnej legitimácie žalovaného mal súd za potrebné uviesť, že Správny súdny poriadok v ust. § 180 ods. 1 ustanovuje, kto je žalovaným. V zmysle prvej vety citovaného ustanovenia žalovaným je orgán verejnej správy, ktorý rozhodol o riadnom opravnom prostriedku, ak je žalobcom fyzická osoba alebo právnická osoba, a preto námietka žalovaného o nedostatku jeho pasívnej legitimácie je nedôvodná. 57. Vzhľadom na uvedené Krajský súd v Bratislave dospel k záveru, že žalovaný vec nesprávne právne posúdil, a preto napadnuté rozhodnutie v spojení s prvostupňovým rozhodnutím žalovaného súd zrušil podľa ust. § 191 ods. 1 písm. c) SSP a vec mu vrátil na ďalšie konanie. 58. V ďalšom konaní žalovaný rozhodne v súlade s právnym názorom krajského súdu prezentovaným v odôvodnení tohto rozhodnutia, ktorým je orgán verejnej správy v zmysle § 191 ods. 6 SSP v ďalšom konaní viazaný. 59. O náhrade trov konania súd rozhodol podľa § 167 ods. 1 SSP tak, že žalobcovi priznal právo na úplnú náhradu vynaložených trov konania. 60. O výške náhrady trov konania rozhodne správny súd samostatným uznesením v súlade s § 175 SSP po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí. 61. Toto rozhodnutie senát Krajského súdu v Bratislave prijal pomerom hlasov 3:0 (§ 139 ods. 4 SSP). Poučenie: Proti tomuto rozsudku možno podať kasačnú sťažnosť v lehote jedného mesiaca od jeho doručenia, na Krajský súd v Bratislave (§ 443 ods. 1 SSP). Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. V kasačnej sťažnosti sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 57 SSP) uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy bolo napadnuté rozhodnutie doručené sťažovateľovi, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 SSP sa podáva (sťažnostné body) a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti. V konaní o kasačnej sťažnosti musí byť sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ v zmysle § 449 ods. 1 SSP zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Povinné zastúpenie advokátom v kasačnom konaní sa nevyžaduje, ak a) má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa; b) ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d); c) je žalovaným Centrum právnej pomoci.