Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 1S/89/2017 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1017200673 Dátum vydania rozhodnutia: 09. 01. 2020 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Marta Barková ECLI: ECLI:SK:KSBA:2020:1017200673.3 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Marty Barkovej a členiek senátu JUDr. Zuzany Mališovej a JUDr. Renáty Janákovej v právnej veci žalobcu: Calmit, spol. s r.o., so sídlom Gaštanová 15, 811 04 Bratislava, IČO: 36 172 162 zastúpený: Eversheds Sutherland Dvořák Hager, advokátska kancelária s.r.o., Cintorínska 3/a, 811 08 Bratislava, IČO:36 659 746 proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, Lazovná 63, 974 01 Banská Bystrica, IČO: 42 499 500 o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 100354999/2017 zo dňa 24.02.2017, takto r o z h o d o l : Krajský súd v Bratislave napadnuté rozhodnutie žalovaného Finančného riaditeľstva Slovenskej republiky č. 100354999/2017 zo dňa 24.02.2017 z r u š u j e a vec v r a c i a žalovanému na ďalšie konanie. Žalobcovi súd priznáva voči žalovanému právo na úplnú náhradu trov konania, o výške ktorej rozhodne správny súd po právoplatnosti tohto rozsudku samostatným uznesením. o d ô v o d n e n i e : I. Administratívne konanie 1. Žalobca ako daňový subjekt na základe podanej žiadosti zo dňa 21.10.2016 žiadal Daňový úrad Bratislava (ďalej aj ako „správca dane“) o vrátenie dane z emisných kvót za rok 2011 vo výške X XXX XXX eur, ktoré odviedol podľa vtedy platných vnútroštátnych právnych predpisov. Svoj nárok na vrátenie daní z emisných kvót žalobca okrem iného odvodzoval od skutočnosti, že Súdny dvor Európskej únie (ďalej len ako „SD EÚ“) viackrát v porovnateľných prípadoch uviedol, že takéto zdaňovanie emisných kvót je protiprávne, čím vznikol dotknutým spoločnostiam nárok na vrátenie odvedených daní z emisných kvót. 2. Daňový úrad Bratislava (ďalej len ako „prvostupňový orgán“) rozhodol o žiadosti žalobcu rozhodnutím č. 104329016/2016 dňa 21.11.2016 (ďalej len ako „prvostupňové rozhodnutie“) a to tak, že jeho žiadosti nevyhovel. Dôvodil tým, že v období od 01.01.2011 do 31.12.2011 bol účinný zákon č. 595/2003 Z.z. o dani z príjmov v znení neskorších predpisov (ďalej len ako „zákon o dani z príjmov“), ktorý nadobudol účinnosť od 01.01.2011 s tým, že podľa ustanovenia § 51b tohto zákona, bol žalobca ako daňový subjekt povinný podať daňové priznanie k dani z emisných kvót za zdaňovacie obdobie 2011 do 30.06.2012, ktorá bola aj v tejto lehote splatná. Prvostupňový orgán uviedol, že žalobca ako daňový subjekt bol povinný podať podľa platnej legislatívy daňové priznanie za obdobie od 01.01.2011 do 31.12.2011 a zaplatiť daňovú povinnosť v lehote do 30.06.2012 tak, ako to ukladal zákon o dani z príjmov. Mal za to, že ustanovenie § 51b zákona o dani z príjmov nezaniklo so spätnou účinnosťou, a z tohto dôvodu žalobcovi ako daňovému subjektu nevzniká nárok na vrátenie dane podľa platných právnych predpisov, a preto správca dane neeviduje na osobnom účte daňového subjektu žiadny preplatok na dani z emisných kvót. 3. Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky ako odvolací orgán (ďalej aj ako „druhostupňový orgán“ alebo „žalovaný“) rozhodnutím č. 100354999/2017 zo dňa 24.02.2017 (ďalej len ako „druhostupňové rozhodnutie“), ktoré bolo doručené žalobcovi dňa 03.03.2017, potvrdil prvostupňové rozhodnutie. Druhostupňový orgán v odôvodnení rozhodnutia uviedol, že dňa 01.01.2011 nadobudol účinnosť zákon o dani z príjmov č. 548/2010 Z.z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 595/2003 Z.z. o dani z príjmov v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony a poukázal na vtedy platné a účinné ustanovenia zákona o dani z príjmov a to na ustanovenie § 51b ods. 2 a 5, v zmysle ktorého, predmetom dane z emisných kvót sú zapísané emisné kvóty v rokoch 2011 a 2012 a sadzba dane je 80 % zo základu dane, s výnimkou tých, ktoré boli prevedené späť na štát, príp. tvorili úsporu a na ustanovenie § 51b ods. 6, v zmysle ktorého, bol žalobca povinný podať daňové priznanie k dani z emisných kvót za príslušný kalendárny rok v lehote do 30.06. po skončení príslušného kalendárneho roka, v danom prípade za zdaňovacie obdobie roku 2011 do 30.06.2012. Zdôraznil, že v lehote podania daňového priznania bola daň aj splatná a žalobca ako daňový subjekt si túto povinnosť splnil. Uviedol, že Národná rada Slovenskej republiky dňa 20.06.2012 schválila zákon č. 189/2012 Z.z., ktorým sa dopĺňa zákon č. 609/2007 Z.z. o spotrebnej dani z elektriny, uhlia a zemného plynu a o zmene a doplnení zákona č. 98/2004 Z.z. o spotrebnej dani z minerálneho oleja v znení neskorších predpisov v znení neskorších predpisov a o zmene a doplnení niektorých zákonov, ktorým vypustila ustanovenie § 51b zo zákona o dani z príjmov, s tým, že táto novela nadobudla účinnosť k 30.06.2012. Zároveň poukázal na ustanovenie § 52p zákona o dani z príjmov, v zmysle ktorého sa ustanovenia § 51b v znení účinnom do 29.06.2012 použijú pri podávaní daňového priznania k dani z emisných kvót za posledné zdaňovacie obdobie predchádzajúce zdaňovaciemu obdobiu roku 2012. Druhostupňový orgán mal za to, že vzhľadom na skutočnosť, že v období od 01.01.2011 do 31.12.2011 bolo účinné ustanovenie § 51b zákona o dani z príjmov, na základe ktorého bol žalobca ako daňový subjekt podľa vtedy platnej legislatívy povinný podať daňové priznanie za zdaňovacie obdobie roku 2011 a zaplatiť daňovú povinnosť v lehote do 30.06.2012. Zdôraznil, že uvedené citované zákonné ustanovenie nezaniklo so spätnou účinnosťou, a preto žalobcovi ako daňovému subjektu nevznikol nárok na vrátenie dane z emisných kvót, a preto správca dane neeviduje na jeho osobnom účte žiadny preplatok na tejto dani, ktorý by mu mal vrátiť. Z týchto dôvodov mal za to, že postup prvostupňového orgánu pri zamietnutí žiadosti na vrátenie zaplatenej dane z emisných kvót v celej výške X XXX XXX eur bol zákonný, a preto považoval požiadavku daňového subjektu na zaplatenie úrokov z omeškania ako majetkovú sankciu vo výške 6 % ročne zo sumy X XXX XXX eur od 30.06.2012 do zaplatenia za neoprávnenú. II. Žaloba 4. Včas podanou žalobou na Krajskom súde v Bratislave dňa 03.05.2017 sa žalobca domáhal voči žalovanému preskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovaného Finančného riaditeľstva Slovenskej republiky č. 100354999/2017 zo dňa 24.02.2017 (ďalej aj ako „napadnuté rozhodnutie“) a navrhoval, aby ho súd zrušil a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie. 5. Žalobca žiadal krajský súd o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného z nasledovných dôvodov: - napadnuté rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, nakoľko svoj nárok na vrátenie dane z emisných kvót neopiera o zrušenie ustanovenia § 51b zákona o dani z príjmov v roku 2012, ale o skutočnosť, že nárok na vrátenie dane z emisných kvót odvedenej za rok 2011 mu vznikol v zmysle pravidiel európskeho práva; - napadnuté rozhodnutie je nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov; - došlo k podstatnému porušeniu ustanovení o konaní pred orgánom verejnej správy, ktoré malo za následok vydanie nezákonného rozhodnutia, keďže žalobcovi bola odňatá možnosť konať pred orgánom verejnej správy. 6. Žalobca ďalej nesúhlasil s názorom žalovaného, ktorý odôvodnil výrok napadnutého rozhodnutia v podstate len tým, že je povinný rešpektovať slovenské právne predpisy v takej podobe, ako boli príslušnými orgánmi prijaté a že nie je spôsobilý posudzovať, či prijatie spornej daňovej právnej úpravy a zavedenie dane z emisných kvót bolo v rozpore s právom Európskej únie (ďalej len „EÚ“) a Ústavou Slovenskej republiky. 7. Podľa názoru žalobcu daňové orgány nie sú kompetentné vykladať príslušné právne predpisy eurokonformne a taktiež, že nemajú kompetenciu vyjadrovať sa k implementácii nariadení a rozsudkov Súdneho dvora Európskej únie (ďalej len „SD EÚ“) do alokačných plánov členských štátov, ani posudzovať implementáciu nariadení a rozsudkov SD EÚ. 8. Žalobca uviedol, že prevádzkuje na Slovensku tri vápenky, ktoré podliehajú právnym predpisom o obchodovaní s emisnými kvótami a je jednou zo spoločností, ktorej bolo na obdobie 01.01.2006 - 31.12.2012, t.j. v 5-ročnom obchodovateľnom období na základe ustanovenia § 9 ods. 2 zákona o obchodovaní s emisnými kvótami a k nemu vydanému (slovenskému) Národnému alokačnému plánu na obdobie 2008 - 2012, pridelených 1 677 279 emisných kvót. Ďalej uviedol, že dňa 01.01.2011 vstúpil do účinnosti zákon o dani z príjmov č. 548/2010 Z.z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 595/2003 Z.z. o dani z príjmov v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony a poukázal na vtedy platné a účinné ustanovenia zákona o dani z príjmov, ktorými bola zavedená tzv. daň z emisných kvót a to ustanovenie § 51b tohto zákona ustanovovalo sadzbu dane z emisných kvót vo výške 80 % a žalobcovi vznikla povinnosť podať daňové priznanie do 30.06.2012 za zdaňovacie obdobie 01.01.2011 do 31.12.2011 a zaplatiť daň z emisných kvót za rok 2011 v lehote do 30.06.2012. 9. Žalobca uviedol, že si túto povinnosť splnil a daň z emisných kvót z množstva 158 447 odviedol na základe daňového priznania zo dňa 11.06.2012 (zdaňovacie obdobie 01.01.2011 - 31.12.2011) a uhradil ju vo výške X XXX XXX eur. 10. Poukázal na priamy účinok Smernice 2003/87/ES Európskeho parlamentu vlády a Rady z 13. októbra 2003 o vytvorení systému obchodovania s emisnými kvótami skleníkových plynov v spoločenstve, a ktorou sa mení a dopĺňa smernica Rady 96/61/ES (ďalej aj „Smernica 2003/87/ES“) ako aj na rozhodovaciu prax súdov a judikatúru SD EÚ. 11. Namietal, že Smernica 2003/87/ES nebola implementovaná do vnútroštátneho slovenského právneho poriadku spôsobom, akým to ustanovovala. 12. Žalobca si v zmysle ustanovenia § 458 ods. 2 Občianskeho zákonníka v nadväznosti na ustanovenie § 3 nariadenia vlády Slovenskej republiky č. 87/1995 Zb., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka, uplatnil aj úroky z omeškania vo výške 6 % ročne zo sumy X XXX XXX eur za obdobie od 30.06.2012 do zaplatenia. 13. Žalobca žalobu doplnil podaním zo dňa 19.10.2018 o rozhodnutie SD EÚ C-302/17 vo veci PPC Power a.s. proti Finančnému riaditeľstvu Slovenskej republiky, ktorý vo svojom rozsudku vo veci C-302/17 konštatoval, že sporná daň z bezodplatne pridelených emisných kvót nerešpektuje zásadu bezodplatného prideľovania emisných kvót skleníkových plynov, a preto ohrozuje cieľ Smernice 2003/87/ ES. V nadväznosti na uvedené SD EÚ ďalej konštatoval, že sporná daň z emisných kvót nie je v súlade so Smernicou 2003/87/ES. Zároveň poukázal na rozhodovaciu prax Krajského súdu v Bratislave v konaniach 2S/41/2012 a 2S/4/2018. 14. Zdôraznil, že vzhľadom na to, že predmet konania v spore medzi spoločnosťou PPC Power a.s. proti Finančnému riaditeľstvu Slovenskej republiky, v súvislosti s ktorým SD EÚ rozhodol o otázke súladu slovenskej vnútroštátnej právnej úpravy zavádzajúcej daň z emisných kvót v rokoch 2011 a 2012 so Smernicou 2003/87/ES, je totožný s týmto konaním a vzhľadom na to, že SD EÚ zodpovedal otázku, ktorá je kľúčová aj pre toto konanie, navrhoval, aby súd napadnuté rozhodnutie žalovaného č.100354999/2017 zo dňa 24.02.2017 v spojení s prvostupňovým rozhodnutím Daňového úradu Bratislava č. 104329016/2016 zo dňa 21.11.2016, zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie. III. Vyjadrenie žalovaného 15. Žalovaný sa k žalobe vyjadril vyjadreniami zo dňa 26.09.2017 a zo dňa 11.12.2017 a žiadal žalobu zamietnuť, z dôvodu, že v období od 01.01.2011 do 31.12.2011 bol účinný zákon o dani z príjmov (novelizovaný zákonom č. 548/2010 Z.z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 595/2003 Z.z. o dani z príjmov v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony), a v tejto súvislosti poukázal na ustanovenie § 51b ods. 2 a 5, v zmysle ktorého, predmetom dane z emisných kvót boli zapísané emisné kvóty (v rokoch 2011 a 2012), a preto bola stanovená sadzba dane z emisných kvót vo výške 80 %, s výnimkou tých, ktoré boli prevedené späť na štát, príp. tvorili úsporu a teda žalobca ako daňový subjekt bol povinný podať daňové priznanie za zdaňovacie obdobie roku 2011 a zaplatiť daňovú povinnosť v lehote do 30.06.2012. 16. Ďalej uviedol, že z ustanovenia § 51b ods. 6 vtedy platného a účinného zákona o dani z príjmov vyplýva, že žalobca ako daňový subjekt bol povinný podať daňové priznanie k dani z emisných kvót za príslušný kalendárny rok v lehote do 30.06. po skončení príslušného kalendárneho roka, v danom prípade za zdaňovacie obdobie roku 2011 do 30.06.2012 a zaplatiť daň z emisných kvót vo výške X XXX XXX eur, ktorá bola aj v tejto v lehote splatná. 17. Žalovaný potvrdil, že žalobca ako daňový subjekt mu v zákonnej lehote za zdaňovacie obdobie roku 2011 daň z emisných kvót uhradil. 18. Zdôraznil, že uvedené zákonné ustanovenie o dani z emisných kvót nezaniklo so spätnou účinnosťou a daňovému subjektu nevznikol nárok na vrátenie dane podľa platných právnych predpisov a z tohto dôvodu neeviduje na osobnom účte žalobcu ako daňového subjektu žiadny preplatok na dani z emisných kvót, ktorý by mal na základe podanej žiadosti vrátiť. 19. Žalovaný považoval postup správcu dane, ktorý zamietol žiadosť na vrátenie zaplatenej dane z emisných kvót v celej výške X XXX XXX eur, za zákonný. 20. Poukázal na to, že plnenie úloh, ktoré vykonáva žalovaný, je definované v ustanovení § 4 ods. 3 zákona č. 333/2011 Z.z. o orgánoch štátnej správy v oblasti daní, poplatkov a colníctva a žalovaný je povinný rešpektovať právne normy v tej podobe, ako boli týmito orgánmi prijaté a nie je oprávnený posudzovať, či prijatie právnej úpravy ohľadom dane bolo v súlade so slovenským právnym poriadkom a zároveň vyvodiť záver, že daň je v rozpore s právom Európskej únie (ďalej len „EÚ“) a Ústavou Slovenskej republiky. 21. Zároveň žalovaný zdôraznil, že nie je oprávnený právne posudzovať skutočnosť, či daňový subjekt, ktorému nevznikol nárok na vrátenie dane z emisných kvót odvedenej za rok 2011 podľa slovenských právnych predpisov, ktoré sú podľa vyjadrenia žalobcu v rozpore s právom Európskej únie, má nárok na vrátenie uvedenej dane podľa pravidiel európskeho práva a tým priamo aplikovať uvádzanú Smernicu č. 2003/87/ES. Poznamenal, že povinnosť zodpovedne vykladať akýkoľvek zákon má teoreticky autor zákona, ale prakticky a plnohodnotne vykladať zákony v súlade s ústavnými právami a s hodnotami demokratického štátu tak, aby výklad zákona neporušoval ľudské práva, prináleží nezávislým súdom. Daňové orgány nie sú kompetentné posudzovať legálnosť dane z emisných kvót vo vzťahu k právu EÚ a vykladať príslušné právne predpisy eurokonformne, sú povinné dodržiavať zákony v ich platnom znení. 22. Uviedol, že v prípade, že v súčasnosti platné právne predpisy budú legislatívnym procesom v budúcnosti zmenené, budú daňové orgány podľa nich postupovať. 23. Taktiež sa vyjadril k rozhodnutiu Iberdrola a SKO - ENERGO c/a Finanční ředitelství a poukázal na to, že tieto rozhodnutia riešia zdanenie emisných kvót konkrétnych spoločností v Českej republike. 24. Žalovaný uviedol, že o nejednoznačnosti priamej aplikácie Smernice č.2003/87/ES na daný prípad vrátenia zaplatenej dane z emisných kvót svedčí aj skutočnosť, že Krajský súd v Bratislave podal v obdobnom konaní pod sp. zn. 2S/41/2012, 2S/42/2012 návrh na začatie prejudiciálneho konania podľa článku 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie vo veci zlučiteľnosti ustanovenia § 51b zákona č. 595/2003 Z.z. o dani z príjmov v znení zákona č. 548/2010 Z.z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 595/2003 Z.z. o dani z príjmov v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony a zákona č. 129/2011 Z.z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 595/2003 Z.z. o dani z príjmov v znení neskorších predpisov a ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 572/2004 Z.z. o obchodovaní s emisnými kvótami a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov s cieľmi a zásadami Smernice č. 2003/87/ES o vytvorení systému obchodovania s emisnými kvótami skleníkových plynov v spoločenstve, ktorou sa mení a dopĺňa Smernica Rady 96/61/ES. 25. Na základe vyššie uvedených dôvodov žalovaný má za to, že napadnuté rozhodnutie žalovaného bolo vydané v súlade s platnou a účinnou legislatívou v danom čase a právny stav bol dostatočne zistený a odôvodnený, a preto žalobu žiadal zamietnuť. IV. Replika žalobcu 26. Žalobca v replike zo dňa 20.03.2018 a v písomných vyjadreniach zo dňa 23.04.2018, zo dňa 19.10.2018 a zo dňa 11.06.2019 uviedol, že nesúhlasí s námietkami žalovaného, poukázal na rozhodovaciu prax súdov, judikatúru SD EÚ a rozhodnutie SD EÚ vo veci C-302/17 zo dňa 12.04.2018, ktorý sa týka prípadu obdobného ako je v predmetnej právnej veci. V. Právne posúdenie veci 27. Krajský súd v Bratislave, ako súd vecne a miestne príslušný na konanie vo veci (§ 10, § 13 ods. 1 zákona č. 162/2015 Z.z. Správny súdny poriadok (ďalej len „SSP“), preskúmal žalobou napadnuté rozhodnutie žalovaného v spojení s prvostupňovým rozhodnutím v intenciách žalobných bodov žaloby a to na nariadenom pojednávaní dňa 12.12.2019 (§ 107 ods. 1 SSP) a na termín dňa 09.01.2020 stanovil termín vyhlásenia rozsudku (§ 116 SSP) a dospel k záveru, že žaloba žalobcu je dôvodná. 28. Predmetom súdneho prieskumu je preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č.100354999/2017 zo dňa 24.02.2017, ktorým bolo potvrdené prvostupňové rozhodnutie Daňového úradu Bratislava č. 104329016/2016 zo dňa 21.11.2016, ktorý nevyhovel žiadosti žalobcu o vrátenie uhradenej dane z emisných kvót za zdaňovacie obdobie roku 2011 v sume X XXX XXX eur. 29. Kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie byť vylúčené preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd (čl. 46 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky). 30. Podľa § 2 ods. 1 SSP, v správnom súdnictve poskytuje správny súd ochranu právam alebo právom chráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy a rozhoduje v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom. 31. Podľa § 6 ods. 1 SSP správne súdy v správnom súdnictve preskúmavajú na základe žalôb zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy, opatrení orgánov verejnej správy a iných zásahov orgánov verejnej správy, poskytujú ochranu pred nečinnosťou orgánov verejnej správy a rozhodujú v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom. Pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia súd skúma, či žalobou napadnuté rozhodnutie je v súlade s právnym poriadkom Slovenskej republiky, najmä s hmotnými a procesnými administratívnymi predpismi. V intenciách § 6 ods. 1 SSP súd preskúmava aj administratívne konanie, ktorým sa v zmysle § 3 ods. 1 písm. a) SSP rozumie postup orgánu verejnej správy v rámci výkonu jeho pôsobnosti v oblasti verejnej správy pri vydávaní individuálnych správnych aktov a normatívnych správnych aktov. V zákonom predpísanom postupe je správny orgán oprávnený a súčasne aj povinný vykonať úkony v priebehu administratívneho konania a ukončiť ho vydaním rozhodnutia, ktoré má zákonom predpísané náležitosti. 32. Podľa § 177 ods. 1 SSP, správnou žalobou sa žalobca môže domáhať ochrany svojich subjektívnych práv proti rozhodnutiu orgánu verejnej správy alebo opatreniu orgánu verejnej správy. 33. Podľa § 51b ods. 1 zákona o dani z príjmov v znení účinnom do 30.6.2012, na účely dane z emisných kvót sa rozumie a) daňovníkom povinný účastník schémy obchodovania, ktorý vykonáva činnosti podľa osobitného predpisu, alebo bol takýmto účastníkom len časť príslušného kalendárneho roka, b) zapísanými emisnými kvótami kvóty skleníkových plynov bezodplatne pridelené a zapísané podľa osobitného predpisu daňovníkovi v príslušnom kalendárnom roku vrátane emisných kvót nadobudnutých od iného daňovníka z dôvodu kúpy podniku alebo jeho časti, nepeňažného vkladu podniku alebo jeho časti, zlúčenia, splynutia alebo rozdelenia obchodných spoločností alebo družstiev, ktoré tento iný daňovník nadobudol bezodplatne podľa osobitného predpisu v príslušnom kalendárnom roku, c) spotrebovanými emisnými kvótami kvóty skleníkových plynov a jednotky certifikovaného zníženia emisií (CER) odovzdané podľa osobitného predpisu daňovníkom za príslušný kalendárny rok, d) prevedenými emisnými kvótami kvóty skleníkových plynov prevedené podľa osobitného predpisu daňovníkom v príslušnom kalendárnom roku zo zapísaných emisných kvót v príslušnom kalendárnom roku s výnimkou emisných kvót prevedených inému daňovníkovi z dôvodu predaja podniku alebo jeho časti, nepeňažného vkladu podniku alebo jeho časti, zlúčenia, splynutia alebo rozdelenia obchodných spoločností alebo družstiev; súčasťou prevedených emisných kvót nie je zabezpečovací prevod zapísaných emisných kvót u daňovníka, ktorý je dlžníkom, a ich spätný prevod u daňovníka, ktorý je veriteľom, ak bol uskutočnený medzi tými istými osobami v rovnakom množstve a rovnakých jednotkách najneskôr do dňa odovzdania emisných kvót správcovi registra podľa osobitného predpisu za príslušný kalendárny rok, e) nespotrebovanými emisnými kvótami za príslušný kalendárny rok zapísané emisné kvóty v príslušnom kalendárnom roku znížené o spotrebované emisné kvóty za príslušný kalendárny rok, o úsporu spotrebovaných emisných kvót vyčíslenú podľa osobitného predpisu, a o prevedené emisné kvóty v príslušnom kalendárnom roku; za nespotrebované emisné kvóty sa nepovažujú emisné kvóty zo zapísaných emisných kvót v príslušnom kalendárnom roku, ktoré boli prevedené inému daňovníkovi z dôvodu predaja podniku alebo jeho časti, nepeňažného vkladu podniku alebo jeho časti, zlúčenia, splynutia alebo rozdelenia obchodných spoločností alebo družstiev. 34. Podľa § 51b ods. 2 zákona o dani z príjmov v znení účinnom do 30.6.2012, predmetom dane z emisných kvót sú zapísané emisné kvóty v rokoch 2011 a 2012. 35. Podľa § 51b ods. 3 zákona o dani z príjmov v znení účinnom do 30.6.2012, základ dane z emisných kvót sa zistí ako súčet násobkov prevedených emisných kvót v jednotlivých kalendárnych mesiacoch a priemernej trhovej ceny emisných kvót za kalendárny mesiac predchádzajúci mesiacu, v ktorom sa uskutočnil ich prevod, a násobku nespotrebovaných emisných kvót a priemernej trhovej ceny emisných kvót za príslušný kalendárny rok. 36. Podľa § 51b ods. 5 zákona o dani z príjmov v znení účinnom do 30.6.2012, sadzba dane z emisných kvót je 80% zo základu dane z emisných kvót podľa odsekov 3 <. a 4. 37. Podľa čl. 7 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, Slovenská republika môže medzinárodnou zmluvou, ktorá bola ratifikovaná a vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, alebo na základe takej zmluvy preniesť výkon časti svojich práv na Európske spoločenstvá a Európsku úniu. Právne záväzné akty Európskych spoločenstiev a Európskej únie majú prednosť pred zákonmi Slovenskej republiky. Prevzatie právne záväzných aktov, ktoré vyžadujú implementáciu, sa vykoná zákonom alebo nariadením vlády podľa čl. 120 ods. 2. 38. Súd mal zistené v konaní že žalobcovi boli na základe ustanovenia § 9 ods. 2 zákona č. 572/2004 Z.z. o obchodovaní s emisnými kvótami a o zmene a doplnení niektorých zákonov a k nemu vydanému Národnému alokačnému plánu 2008 - 2012 pridelené emisné kvóty na obdobie 01.01.2008 - 31.12.2012 (ďalej aj ako „5 - ročné obchodovateľné obdobie“). 39. V konaní bolo nesporné, že žalobca ako daňový subjekt za zdaňovacie obdobie od 01.01.2011 do 31.12.2011 si splnil zákonnú povinnosť podať daňové priznanie do 30.06.2012 a z množstva 158 447 emisných kvót zaplatil za rok 2011 daň v sume X XXX XXX eur v zákonnej lehote do 30.06.2012. 40. Úlohou krajského súdu bolo potrebné primárne posúdiť, či žalovaný ako odvolací orgán vydal zákonné rozhodnutie, keď potvrdil prvostupňové rozhodnutie Daňového úradu Bratislava č. 104329016/2016 zo dňa 21.11.2016, ktorým nebolo vyhovené žiadosti žalobcu o vrátenie uhradenej dane z emisných kvót za zdaňovacie obdobie roku 2011 v sume X. XXX XXX eur a to vzhľadom k námietke žalobcu, že napadnuté rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, nakoľko podľa žalobcu sa jeho nárok na vrátenie dane z emisných kvót neopiera o zrušenie ustanovenia § 51b zákona o dani z príjmov v roku 2012, ale o skutočnosť, že nárok na vrátenie dane z emisných kvót odvedenej za rok 2011 mu vznikol v zmysle pravidiel európskeho práva s poukazom na priamy účinok Smernice 2003/87/ES, ktorá podľa názoru žalobcu nebola implementovaná do vnútroštátneho slovenského právneho poriadku spôsobom, akým to táto smernica ustanovovala ako aj v nadväznosti na rozsudok SD EÚ C-302/17 zo dňa 12.04.2018 v právnej veci žalobcu PPC Energy, a.s. proti žalovanému Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky o prejudiciálnej otázke podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie, ktorý konštatoval, že sporná daň z emisných kvót nie je v súlade so Smernicou 2003/87/ ES. 41. Správny súd v konaní zistil, že Krajský súd v Bratislave v právnej veci žalobcu PPC Energy, a.s., proti žalovanému Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, uznesením sp. zn. 2S/41, 42/2012-217 zo dňa 15.02.2017, predložil Súdnemu dvoru Európskej prejudiciálnu otázku podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie, v nasledovnom znení: „Majú sa ciele a zásady Smernice č. 2003/87/ES o vytvorení systému obchodovania s emisnými kvótami skleníkových plynov v spoločenstve, ktorou sa mení a dopĺňa Smernica Rady 96/61/ES (ďalej len Smernica), najmä (i) cieľ zníženia emisií prostredníctvom zlepšenia technológií (čl. 1 a preambula č. 2 a 20), (ii) cieľ zachovania hospodárskeho rozvoja a zachovania integrity vnútorného trhu a zachovania podmienok hospodárskej súťaže (preambula č. 5 a 7), (iii) cieľ zachovania finančne a ekonomicky výhodných podmienok znižovania emisií (čl. 1), zásada istoty prevádzkovateľov definovaných v čl. 3(f), spočívajúca v tom, že prevádzkovatelia sa majú právo v zmysle čl. 9 spoliehať na nemennosť Národného alokačného plánu po dobe neskôr ako 18 mesiacov pred začiatkom príslušného obdobia (t.j. pre obdobie 2008 až 2012 najneskôr do 30. júna 2006), (iv) požiadavka, že emisné kvóty sa majú prideľovať bezodplatne (čl. 10), (v) právo osôb uvedených v druhom pododseku čl. 13(3), aby im boli vydané náhradné emisné kvóty, ktorých boli držiteľmi a ktoré členské štáty nezrušia v súlade s prvým pododsekom čl. 13(3), vykladať v tom zmysle, že im odporuje vnútroštátna právna úprava členského štátu, ktorá ukladá prevádzkovateľom definovaným v čl. 3(f) Smernice zdaňovaným na území tohto členského štátu povinnosť platiť osobitnú daň, (i) ktorej právny základ spočíva v tom, že sa zdaňuje nakladanie s emisnými kvótami (nespotrebovanie, predaj) bez ohľadu na to, či pri takomto nakladaní nadobudne prevádzkovateľ zisk, (ii) pričom tieto emisné kvóty boli týmto prevádzkovateľom pridelené na základe Národného alokačného plánu, ktorý bol členským štátom predložený Európskej komisii na obdobie rokov 2008-2012 na základe čl. 9 Smernice (t.j. bol oznámený Európskej komisii a členským štátom podľa čl. 9(1) Smernice a nebol Európskou komisiou zamietnutý v zmysle čl. 9(3) Smernice) a ktorý stanovuje v zmysle čl. 10 Smernice, že pre päťročné obdobie začínajúce 1. januára 2008 sa prideľuje 100% emisných kvót bezodplatne, (iv) pričom sadzba tejto dane predstavuje 80 % zo základu dane z emisných kvót, ktorý sa zistí ako súčet násobkov prevedených (predaných) emisných kvót v jednotlivých kalendárnych mesiacoch a priemernej trhovej ceny emisných kvót za kalendárny mesiac predchádzajúci mesiacu, v ktorom sa uskutočnil ich prevod, a násobku nespotrebovaných emisných kvót a priemernej trhovej ceny emisných kvót za príslušný kalendárny rok, (v) pričom priemerné trhové ceny sa vypočítavajú ako jednoduchý aritmetický priemer cien posledného uskutočneného obchodu v dni na burze (t.j. daň sa odvíja nie od ceny, za ktorú sa emisné kvóty v skutočnosti predali)?“ 42. Ďalej v konaní súd zistil, že vo veci predloženej prejudiciálnej otázky Krajským súdom v Bratislave na základe uznesenia sp. zn. 2S/41, 42/2012-217 zo dňa 15.02.2017, SD EÚ podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie týkajúcej sa veci žalobcu: PPC Energy, a.s., IČO: 36 798 436, so sídlom Magnetová č. 12, 831 04 Bratislava, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, so sídlom Lazovná č. 63, 974 01 Banská Bystrica, SD EÚ rozhodol rozsudkom C-302/17 zo dňa 12.04.2018 tak, že „Smernica 2003/87/ ES Európskeho parlamentu a Rady z 13. októbra 2003, o vytvorení systému obchodovania s emisnými kvótami skleníkových plynov v spoločenstve a ktorou sa mení a dopĺňa smernica Rady 96/61/ES, sa má vykladať v tom zmysle, že bráni vnútroštátnej právnej úprave, ako je vnútroštátna právna úprava dotknutá vo veci samej, ktorá zdaňuje bezodplatne pridelené emisné kvóty skleníkových plynov, ktoré podniky podliehajúce systému obchodovania s emisnými kvótami skleníkových plynov predali alebo nevyužili, vo výške 80 % ich hodnoty.“ V odôvodnení rozhodnutia SD EÚ uviedol, že: „Slovenská republika zaviedla do svojho právneho poriadku s účinnosťou od 1. januára 2011 daň z emisných kvót. Základom dane bola hodnota prevedených emisných kvót, t.j. kvót zapísaných daňovníkovi, ktoré následne previedol, a hodnota nespotrebovaných kvót, t.j. kvót, ktoré neboli vrátené na pokrytie skutočných emisií. Tak hodnota prevedených emisných kvót, ako aj hodnota nespotrebovaných emisných kvót boli určené podľa priemernej trhovej ceny emisných kvót. Daň sa platila za roky 2011 a 2012 so sadzbou 80 %. Táto daň bola splatná v nasledujúcom kalendárnom roku, ale počas príslušného zdaňovacieho obdobia boli splatné dva preddavky vypočítané na základe odhadovanej výšky daňovej povinnosti. Toto zdanenie bolo zrušené 30. júna 2012. Ako vyplýva z článku 1 smernice 2003/87, táto smernica zriaďuje v Spoločenstve systém obchodovania s emisnými kvótami skleníkových plynov na podporu znižovania týchto emisií finančne a ekonomicky výhodným spôsobom. Navyše v súlade s článkom 10 smernice 2003/87 členské štáty prideľujú najmenej 90 % kvót bezodplatne na obdobie piatich rokov začínajúce 1. januára 2008. Bezodplatné prideľovanie emisných kvót je prechodným opatrením, ktorého cieľom je zabrániť strate konkurencieschopnosti podnikov v dôsledku zavedenia systému obchodovania s emisnými kvótami (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 17. októbra 2013, Iberdrola a i., C-566/11, C-567/11, C-580/11, C-591/11, C-620/11 a C-640/11, EU:C:2013:660, bod 45). Je pravda, že žiadne ustanovenie smernice 2003/87 výslovne neobmedzuje právo členských štátov prijať opatrenia, ktoré môžu ovplyvniť hospodárske dôsledky využitia takýchto kvót (pozri v tomto zmysle rozsudky zo 17. októbra 2013, Iberdrola a i., C-566/11, C-567/11, C-580/11, C-591/11, C-620/11 a C-640/11, EU:C:2013:660, bod 28, ako aj z 26. februára 2015, ŠKO-Energo, C-43/14, EU:C:2015:120, bod 19). Súdny dvor tak rozhodol, že členské štáty môžu v zásade právne upraviť spôsob, akým sa hodnota emisných kvót bezodplatne pridelených výrobcom prenesie na spotrebiteľov (rozsudky zo 17. októbra 2013, Iberdrola a i., C-566/11, C-567/11, C-580/11, C-591/11, C-620/11 a C-640/11, EU:C:2013:660, bod 29, ako aj z 26. februára 2015, ŠKO-Energo, C-43/14, EU:C:2015:120, bod 20). Prijatie takýchto opatrení však nesmie ohroziť ciele smernice 2003/87 (rozsudky zo 17. októbra 2013, Iberdrola a i., C-566/11, C-567/11, C-580/11, C-591/11, C-620/11 a C-640/11, EU:C:2013:660, bod 30, ako aj z 26. februára 2015, ŠKO-Energo, C-43/14, EU:C:2015:120, bod 21). V tejto súvislosti je potrebné zdôrazniť, že smernica 2003/87 pri dosahovaní svojho cieľa znižovania emisií skleníkových plynov finančne a ekonomicky výhodným spôsobom vychádza z hospodárskej hodnoty kvót, aby viedla podniky k znižovaniu svojich emisií a v tejto súvislosti zavádza systém obchodovania s emisnými kvótami. Podniky tak môžu využiť emisné kvóty, ktoré im boli pridelené, alebo ich predať, na základe ich trhovej hodnoty a ziskov, ktoré tak môžu dosiahnuť (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 17. októbra 2013, Iberdrola a i., C-566/11, C-567/11, C-580/11, C-591/11, C-620/11 a C-640/11, EU:C:2013:660, body 47, 49, ako aj 55). Pre riadne fungovanie tohto systému je teda potrebné, aby zaťaženie hospodárskej hodnoty týchto emisných kvót členským štátom neviedlo k obmedzovaniu podpory znižovania emisií skleníkových plynov až do tej miery, že by bola úplne potlačená (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 17. októbra 2013, Iberdrola a i., C-566/11, C-567/11, C-580/11, C-591/11, C-620/11 a C-640/11, EU:C:2013:660, bod 58). Slovenská daň, o ktorú ide vo veci samej, zaťažuje vo výške 80 % hodnotu bezodplatne pridelených emisných kvót skleníkových plynov, ktoré neboli využité alebo boli predané. Odobratím takmer celej hospodárskej hodnoty emisných kvót táto daň vedie k úplnému potlačeniu stimulačných mechanizmov, na ktorých je postavený systém obchodovania s emisnými kvótami, a v dôsledku toho k potlačeniu stimulov určených na podporu zníženia emisií skleníkových plynov. Podniky, ktorým sa odoberie 80 % hospodárskej hodnoty emisných kvót, stratia takmer všetky stimuly investovať do opatrení na zníženie svojich emisií, ktoré by im umožnili dosiahnuť zisk z predaja svojich nevyužitých kvót. Preto je potrebné konštatovať, že dôsledkom tohto zdanenia je potlačenie zásady bezodplatnosti prideľovania emisných kvót skleníkových plynov upravenej v článku 10 smernice 2003/87 a ohrozenie cieľov sledovaných touto smernicou.“ 43. Národná rada Slovenskej republiky dňa 20.06.2012 schválila zákon č. 189/2012 Z.z., ktorým sa dopĺňa zákon č. 609/2007 Z.z. o spotrebnej dani z elektriny, uhlia a zemného plynu a o zmene a doplnení zákona č. 98/2004 Z.z. o spotrebnej dani z minerálneho oleja v znení neskorších predpisov v znení neskorších predpisov a o zmene a doplnení niektorých zákonov, na základe ktorého sa s účinnosťou k 30.06.2012 vypustilo znenie napadnutého ustanovenia § 51b zákona o dani z príjmov. 44. Krajský súd pri preskúmaní zákonnosti rozhodnutia žalovaného, ktorým potvrdil prvostupňové rozhodnutie správcu dane o nevyhovení žiadosti žalobcu o vrátenie ním zaplatenej dane z emisných kvót za rok 2011 vo výške X XXX XXX eur pri právnom veci vychádzal zo Smernice 2003/87/ES, judikatúry EÚ, poukazuje na to, že rozsudky SD EÚ týkajúce sa prejudiciálnych otázok sú spolu s výkladom alebo posúdením platnosti práva EÚ, ktoré sa v ňom nachádzajú, záväzné pre vnútroštátny súd, ktorý podal prejudiciálnu otázku (rozsudok Súdneho dvora Európskej únie vo veci Benedetti, 52/76, 3.2.1977, Zb. s. 163, bod 26), ako aj pre súdy, ktoré budú rozhodovať v tej istej veci (rozsudok Súdneho dvora Európskej únie vo veci Milch, Fett a Eierkontor, 29/68, 24.6.1969, Zb. s. 165, bod 2). Súdny dvor výkladom úniového ustanovenia objasňuje zmysel a pôsobnosť vykladaného ustanovenia už od okamihu, kedy toto ustanovenie nadobudlo účinnosť. Súdnym dvorom interpretované ustanovenie musia vnútroštátne súdy aplikovať aj na právne vzťahy, ktoré vznikli, alebo boli založené pred vynesením prejudiciálneho rozsudku. Prejudiciálny rozsudok teda nemá konštitutívny, ale len deklaratórny charakter a pôsobí ex tunc (rozsudky Súdneho dvora Európskej únie vo veciach Kempter, C-2/06, 12.2.2008, Zb. s. I-411, bod 35; Kühne a Heitz, C-453/00, 13.1.2004, Zb. s. I-837, bod 21; Blaizot, 24/86, 2.2.1988, Zb. s. 379, bod 27). Smernicu 2003/87/ES je teda potrebné vykladať v zmysle rozhodnutia SD EÚ C-302/17 už odo dňa jej účinnosti, t.j. odo dňa 25.10.2003 (čl. 32 Smernice); pre Slovenskú republiku odo dňa 01.05.2004, kedy sa stala členským štátom Európskej únie. Z uvedeného dôvodu bolo nevyhnutné aplikovať na žalobcov prípad európske právo (Smernicu 2003/87/ES). Ak žalobca už daň zaplatil, žalovaný mu ju bol povinný vrátiť, pretože mu nevznikla povinnosť na jeho zaplatenie. 45. Súd v tejto súvislosti poznamenáva, že SD EÚ už skôr vykladal pojem bezodplatnosť pridelených emisných kvót (článok 10 Smernice 2003/87/ES) v tom zmysle, že nebráni len priamemu stanoveniu ceny za pridelenie emisných kvót, ale aj následným odvodom vyberaným za ich pridelenie. Odvody sa nevyberajú, ak prevádzkovatelia elektrární predajú bezodplatne pridelené kvóty na sekundárnom trhu (rozsudky vo veciach Iberdrola a i. C-566, 567, 580, 591, 620, 640/11; ŠKO-ENERGO C-43/14). Zákon č. 572/2004 Z.z. o obchodovaní s emisnými kvótami a o zmene a doplnení niektorých zákonov v ustanovení § 9 ods. 2 v znení účinnom do 28.02.2011 upravoval výlučne bezodplatné pridelenie kvót účastníkom schémy obchodovania prevádzkujúcich prevádzky podľa ustanovenia § 24 ods. 1 písm. a) tohto zákona, ktorým je aj žalobca. Bezodplatne sa prideľovali kvóty aj novým účastníkom schémy obchodovania, odplatné pridelenie kvót sa uskutočňovalo len v prípade, keď v rezerve kvót zostali nepridelené kvóty a štát ich mohol predať na dražbe. 46. V danom prípade má krajský súd za to, že je nepochybné, že právo Európskej únie (komunitárne právo) má podľa čl. 7 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky prednosť pred zákonmi Slovenskej republiky a štátne orgány členských štátov sú povinné ho prednostne aplikovať bez ohľadu na právne odvetvie (verejné právo, súkromné právo a podobne) a zároveň je nespochybniteľná povinnosť štátnych orgánov konať na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon, vyplývajúca z čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky. V zmysle čl. 288 Zmluvou o fungovaní Európskej únie na účely výkonu právomocí EÚ, inštitúcie prijímajú nariadenia, smernice, rozhodnutia, odporúčania a stanoviská s tým, že nariadenie má všeobecnú platnosť, je záväzné vo svojej celistvosti a je priamo uplatniteľné vo všetkých členských štátoch, smernica je záväzná pre každý členský štát, ktorému je určená a to vzhľadom na výsledok, ktorý sa má dosiahnuť, pričom sa voľba foriem a metód ponecháva vnútroštátnym orgánom, rozhodnutie je záväzné v celom rozsahu (rozhodnutie, ktoré označuje tých, ktorým je určené, je záväzné len pre nich) a odporúčania a stanoviská nie sú záväzné. 47. Smernice majú teda priamy účinok v členských štátoch Európskej únie, ak sú súčasne (kumulatívne) splnené nasledovné podmienky (ktoré vyplývajú napríklad z rozsudkov SD EÚ vo veciach C-168/95, C-41/74), a to, že uplynula transpozičná lehota, smernica nie je transponovaná včas, v celom rozsahu, alebo je transponovaná chybne a ustanovenia smernice zakladajúce právo pre jednotlivca alebo povinnosť pre členský štát sú dostatočne jasné, presné a nepodmienené a priama aplikácia nesmie mať za následok uloženie povinnosti fyzickej osobe alebo právnickej osobe. 48. Aj keď sú nariadenia priamo uplatniteľné, a môžu mať vzhľadom na svoju povahu priame účinky, neznamená to ešte, že ostatné kategórie aktov nemôžu mať nikdy obdobné účinky. Bolo by nezlúčiteľné so záväzným účinkom, ktorý smernici priznáva čl. 288, aby bolo možné v zásade vylúčiť možnosť dotknutých osôb domáhať sa povinnosti, ktorú smernica ukladá. Najmä vtedy, keď orgány Spoločenstva EÚ zaviazali smernicou členské štáty správať sa určitým spôsobom, by potrebný účinok takéhoto aktu bol oslabený, ak by sa jednotlivcom bránilo domáhať sa ho na súdoch a ak by sa vnútroštátnym súdom bránilo odvolávať sa naň ako na súčasť práva Spoločenstva EÚ. V každom jednotlivom prípade treba preskúmať, či sú povaha, systematika a znenie predmetného ustanovenia spôsobilé vyvolať priamy účinok na vzťahy medzi členskými štátmi a jednotlivcami (rozsudok Súdneho dvora Európskej únie vo veci C-41/74). 49. SD EÚ v rozhodnutí vo veci Simmenthal C-106/77 konštatoval, že existencia komunitárnych noriem spôsobuje automaticky neuplatniteľnosť ľubovoľného ustanovenia národného práva a má za následok neplatnosť schválenia každého nového národného zákona, ktoré je v nesúlade s komunitárnym právom. Každý národný súd musí v rámci svojej jurisdikcie uplatniť komunitárne právo v jeho celej súvislosti a chrániť práva, ktoré priznáva jednotlivcom a musí primerane zanedbať každé ustanovenie národného práva, ktoré s ním môže byť v nesúlade, bez ohľadu na to, či bolo prijaté pred alebo po komunitárnom ustanovení. 50. Ďalej SD EÚ vo veci C-118/00 uviedol, že vnútroštátne súdy sú povinné realizovať prednostnú aplikáciu práva Európskej únie vo vnútroštátnom práve nielen súdy, ale aj orgány verejnej správy príslušného štátu v rámci ich právomocí (čl. 2 ods. 2 v spojení s čl. 7 ods. 2 druhá veta Ústavy Slovenskej republiky). Platí pritom nevyvrátiteľná právna domnienka znalosti právne záväzných aktov, ktoré boli v úradnom vestníku uverejnené. 51. V zmysle zásady prednosti práva Európskej únie pred vnútroštátnym právom, vrátane judikatúry SD EÚ, vyjadrenej v čl. 7 ods. 2 druhá veta Ústavy Slovenskej republiky sú orgány verejnej moci členských štátov Európskej únie povinné vykladať všetky vnútroštátne ustanovenia eurokonformným spôsobom tak, aby ich aplikácia prispela k realizácii požiadavky na zabezpečenie účinnej súdnej a správnej ochrany práv, ktoré fyzickým a právnickým osobám vyplývajú z komunitárneho právneho poriadku, pričom právo Európskej únie má v prípade kolízie jeho právnych noriem s právnymi normami členského štátu prednosť pred vnútroštátnymi právnymi normami. Rozhodnutia SD EÚ vyvolávajú účinky nielen medzi stranami predmetného konania, ale aj erga omnes, to znamená, že platia absolútne voči všetkým a majú záväzný charakter, a preto sú ich vnútroštátne orgány povinné rešpektovať. 52. Súd poznamenáva, že aj keď Smernica 2003/87/ES nezakazuje členským štátom prijať v súvislosti s využitím emisných kvót daňové opatrenia, to ešte neznamená, že akékoľvek prijaté daňové opatrenie je v súlade s jej cieľom. Možno konštatovať, že transpozičná lehota pre Slovenskú republiku uplynula dňa 01.05.2004, kedy sa stala členským štátom Európskej únie a v Slovenskej republike bola Smernica 2003/87/ES transponovaná do zákona č. 572/2004 Z.z. o obchodovaní s emisnými kvótami a o zmene a doplnení niektorých zákonov, ktorý nadobudol účinnosť dňom 01.11.2004 a bol zrušený zákonom č. 414/2012 Z.z. o obchodovaní s emisnými kvótami a o zmene a doplnení niektorých zákonov s účinnosťou od 01.01.2013. 53. V konaní mal správny súd teda preukázané, že v danom prípade bolo aplikované orgánmi verejnej správy ustanovenie § 51b zákona o dani z príjmov v znení účinnom od 01.01.2011 do 30.06.2012, ktoré bolo do tohto zákona zavedené zákonom č. 548/2010 Z.z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 595/2003 Z.z. o dani z príjmov v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony a ktoré nebolo v súlade so Smernicou 2003/87/ES. 54. Z rozhodnutia SD EÚ o prejudiciálnej otázke C-302/17, vyplýva, že slovenská právna úprava obsiahnutá v ustanovení § 51b zákona o dani z príjmov v znení účinnom od 01.01.2011 do 30.06.2012 je v rozpore s európskym právom, ktoré je potrebné interpretovať tak, že nebolo možné vyberať daň z emisných kvót za zdaňovacie obdobie roka 2011 (argumentum a maiori ad minus). 55. Zákonom č. 189/2012 Z.z., ktorým sa dopĺňa zákon č. 609/2007 Z.z. o spotrebnej dani z elektriny, uhlia a zemného plynu a o zmene a doplnení zákona č. 98/2004 Z.z. o spotrebnej dani z minerálneho oleja v znení neskorších predpisov v znení neskorších predpisov a o zmene a doplnení niektorých zákonov, bolo ustanovenie § 51b zákona o dani z príjmov bolo zrušené s účinnosťou od 30.06.2012. 56. Posúdením podmienok priamej aplikovateľnosti smerníc v členskom štáte Európskej únie, správny súd dospel k záveru, že tieto sú splnené a Smernica 2003/87/ES mala byť z hľadiska jej cieľa a účelu transponovaná do slovenského právneho poriadku do 01.05.2004. Transpozičná lehota teda v čase zavedenia dane z emisných kvót a v čase rozhodovania žalovaného a správcu dane uplynula. 57. Z hľadiska cieľov a zámerov obchodovania s emisnými kvótami skleníkových plynov (najmä s cieľom ich znižovania vyjadreným v čl. 10) nebola citovaná smernica transponovaná do zákona o dani z príjmov správne, pretože sa ním zaviedla nová daň, ktorá zdaňovala bezodplatne pridelené emisné kvóty, ktoré podniky podliehajúce systému obchodovania s emisnými kvótami predali, alebo nevyužili, vo výške 80 % ich hodnoty. Vzhľadom k uvedenému, správny súd konštatuje, že námietka žalobcu o nesúlade ustanovenia § 51b zákona o dani z príjmov so Smernicou 2003/87/ES bola žalovanému, resp. aj správcovi dane v čase ich rozhodovania v danej veci, známa. 58. Krajský súd má za to, že žalovaný ako aj správca dane boli v prípade žiadosti žalobcu o vrátenie dane povinní prednostne aplikovať Smernicu 2003/87/ES, keďže sa jednalo o daň z emisných kvót a o preddavky na daň, ktoré ako možné opatrenia neboli smernicou určené a ktoré potláčajú stimulačné mechanizmy, na ktorých je postavený systém obchodovania s emisnými kvótami a na znižovaní emisií skleníkových plynov a odobratím takmer celej hospodárskej hodnoty emisných kvót táto daň vedie k úplnému potlačeniu stimulačných mechanizmov, na ktorých je postavený systém obchodovania s emisnými kvótami a v dôsledku toho k potlačeniu stimulov určených na podporu zníženia emisií skleníkových plynov. Podniky, ktorým sa odoberie 80 % hospodárskej hodnoty emisných kvót, stratia takmer všetky stimuly investovať do opatrení na zníženie svojich emisií, ktoré by im umožnili dosiahnuť zisk z predaja svojich nevyužitých kvót, a preto je potrebné konštatovať, že dôsledkom tohto zdanenia je potlačenie zásady bezodplatnosti prideľovania emisných kvót skleníkových plynov upravenej v článku 10 smernice 2003/87 a ohrozenie cieľov sledovaných touto smernicou. Z princípu prednosti práva Európskej únie teda vyplýva pre správny súd aj pre správne orgány oboch stupňov povinnosť neaplikovať žiadne vnútroštátne ustanovenie, ktoré je v rozpore s právom Európskej únie (rozsudok Súdneho dvora Európskej únie vo veci C-106/77), v tomto prípade ustanovenie § 51b zákona o dani z príjmov, ktoré bolo v rozpore s cieľom a zásadami citovanej smernice, najmä s cieľom zníženia emisií prostredníctvom zlepšenia technológií, zachovania hospodárskeho rozvoja a zachovania integrity vnútorného trhu a hospodárskej súťaže, zachovania finančne a ekonomicky výhodných podmienok znižovania emisií. Ak napriek týmto záverom orgány verejnej správy oboch stupňov postupovali výlučne podľa vnútroštátnej úpravy, pochybili a svoje rozhodnutia zaťažili vadou nezákonnosti, pretože prednostne neaplikovali právo Európskej únie, tak ako im to ukladá čl. 7 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a teda vec nesprávne právne posúdili. 59. Taktiež neobstojí obrana žalovaného, že vo veci bez ďalšieho postupoval podľa vnútroštátneho práva a že nie je oprávnený skúmať súlad vnútroštátneho práva s právom Európskej únie, nakoľko čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky nemožno vykladať izolovane od jej iných ustanovení (v tomto prípade od čl. 7 ods. 2), najmä s ohľadom na členstvo Slovenskej republiky v Európskej únii od 01.05.2004 a na princíp prednosti práva Európskej únie pred zákonmi Slovenskej republiky. Preto aj keď čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky zaväzuje orgány štátu postupovať na základe a v medziach Ústavy Slovenskej republiky, ktorá v čl. 7 ods. 2 zakotvuje princíp prednosti práva Európskej únie pred zákonmi Slovenskej republiky, bolo povinnosťou žalovaného ako aj správcu dane postupovať podľa práva Európskej únie po vyhodnotení podmienok pre jeho priamu aplikáciu na území Slovenskej republiky. K názoru žalovaného, že do jeho kompetencie, resp. do kompetencie správcu dane nepatrí podávať prejudiciálne otázky SD EÚ podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie, súd zastáva názor, že rozpor vnútroštátneho práva s právom Európskej únie možno riešiť aj priamou aplikáciou práva Európskej únie za predpokladu, že komunitárne právo jasne stanovuje právo fyzických a právnických osôb. V danom prípade teda žalovaný, resp. správca dane mohol priamo aplikovať Smernicu 2003/87/ES. 60. Na základe uvedeného krajský súd dospel k záveru, že žalobou napadnuté rozhodnutie žalovaného ako aj jemu prvostupňové rozhodnutie sú nezákonné, nakoľko vychádzajú z nesprávneho právneho posúdenia veci. 61. Krajský súd s poukazom na vyššie uvedené dôvody dospel k záveru, že žaloba je dôvodná, a preto zrušil napadnuté rozhodnutie žalovaného postupom podľa ustanovenia § 191 ods. l písm. c) SSP a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie. 62. Podľa § 191 ods. 6 SSP prvá veta, právnym názorom, ktorý vyslovil správny súd v zrušujúcom rozsudku je orgán verejnej správy ďalšom konaní viazaný. 63. V ďalšom konaní orgán verejnej správy opätovne vec posúdi v súlade so Smernicou 2003/87/ES a v zmysle záverov rozsudku SD EÚ vo veci C-302/17 a záverov správneho súdu vysloveným v tomto rozsudku. 64. O práve na náhradu trov konania rozhodol krajský súd v zmysle ustanovenia § 167 ods. 1 SSP tak, že správny súd priznal žalobcovi voči žalovanému právo na úplnú náhradu trov konania vzhľadom na skutočnosť, že mal vo veci plný úspech. O výške náhrady trov konania rozhodne správny súd podľa ustanovenia § 175 ods. 2 SSP po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. 65. Toto rozhodnutie senát Krajského súdu v Bratislave prijal pomerom hlasov 3 : 0 (§ 139 ods. 4 SSP. Poučenie: Proti tomuto rozsudku možno podať kasačnú sťažnosť v lehote 30 dní od jeho doručenia, na Krajský súd v Bratislave. V kasačnej sťažnosti sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 57 SSP) uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy bolo napadnuté rozhodnutie doručené sťažovateľovi, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 SSP sa podáva (sťažnostné body) a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti. V konaní o kasačnej sťažnosti musí byť sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ v zmysle § 449 ods. 1 SSP zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Povinné zastúpenie advokátom v kasačnom konaní sa nevyžaduje, ak a) má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa; b) ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d); c) je žalovaným Centrum právnej pomoci.