Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 2S/140/2017 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1017200979 Dátum vydania rozhodnutia: 25. 11. 2020 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Vlastimil Pavlikovský ECLI: ECLI:SK:KSBA:2020:1017200979.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Vlastimila Pavlikovského a členov senátu JUDr. Jeannette Hajdinovej a JUDr. Michala Dzurdzíka, PhD., v právnej veci žalobcu: Ľ. M., nar. XX.XX.XXXX, L. XX, F., právne zastúpený: Mgr. Matej Krajči, PhD., advokát, Záhradnícka 51, Bratislava, proti žalovanému: Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, Pribinova 2, Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. KM-OLVS-12/2015/OPK zo dňa 12.04.2017, jednohlasne, takto r o z h o d o l : Krajský súd v Bratislave žalobu z a m i e t a. Žalovanému sa právo na náhradu trov konania n e p r i z n á v a. o d ô v o d n e n i e : I. Konanie pred správnym orgánom 1. Žalovaný personálnym rozkazom ministra vnútra SR č. 306 zo dňa 19.12.2014 prepustil žalobcu podľa § 192 ods. 1 písm. e/ zákona č. 73/1998 Z.z. o štátnej službe príslušníkov Policajného zboru, Slovenskej informačnej služby, Zboru väzenskej a justičnej stráže Slovenskej republiky a Železničnej polície v znení neskorších predpisov (ďalej aj ako „zákon č. 73/1998 Z.z.“ alebo ako „ zákon o štátnej službe“) žalobcu zo služobného pomeru príslušníka policajného zboru z toho dôvodu, že žalobca dňa 27.09.2014 asi o 11.00 hod. v Bratislave na Dolnozemskej ulici pri Ekonomickej univerzite v rámci výkonu služobnej činnosti pri plnení služobných úloh vyplývajúcich z ustanovenia § 2 ods. 1 zákona NR SR č. 171/1993 Z. z. o Policajnom zbore v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o Policajnom zbore“), ako veliteľ hliadky Pohotovostnej motorizovanej jednotky PZ Bratislava odboru poriadkovej polície KR PZ v Bratislave zastavil osobné motorové vozidlo zn. AUDI A1 bielej farby, EČ T.-XXXCV (ďalej len „vozidlo“), ktoré viedla vodička Y. F., voči ktorej následne vykonal bezdôvodne služobný zákrok tak, že potom, čo na základe výzvy žalobcovi mu vodička predložila doklad totožnosti a doklady potrebné na vedenie a prevádzku motorového vozidla a následne aj protokol o vykonaní technickej kontroly, vodičku žiadal o predloženie, povinnej výbavy, a preto sa spolu presunuli k zadnej časti vozidla, pričom sa k vodičke správal arogantne, kričal na ňu, vulgárne sa voči nej vyjadroval a narušil jej osobnú zónu, keď k nej bezdôvodne pristúpil a kričiac na ňu sa priblížil tesne k jej tvári, a na následnú reakciu kontrolovanej vodičky, ktorá žalobcu odtlačila zo svojej bezprostrednej blízkosti, žalobca situáciu zneužil na neodôvodnené použitie donucovacích prostriedkov voči nej, a to hmatov a chvatov podľa ustanovenia § 51 ods. 1 písm. a), c) zákona o Policajnom zbore a po znehybnení vodičky prikázal podriadenému členovi hliadky nstržm. E. L., v tom čase stojacemu pri dverách spolujazdca, založiť putá vodičke podľa ustanovenia § 52 ods. 1 písm. a), c) zákona o Policajnom zbore. Následne za použitia pút žalobca obmedzil osobnú slobodu aj dcére vodičky - jej spolujazdkyni Y. F. (ďalej len „spolujazdkyňa“), ktorá si na mobilný telefón nahrávala priebeh vyššie opísanej činnosti voči jej matke, a to potom, ako na jeho výzvu týkajúcu sa predloženia dokladu totožnosti odpovedala, že ho má stratený. Totožnosť spolujazdkyne sa ani nepokúsil overiť iným spôsobom a hoci hodnoverne preukázanie totožnosti mohol žalobca dosiahnuť priamo na mieste výkonu služobnej činnosti, obe uvedené ženy v zmysle ustanovenia § 18 ods. 4 zákona o policajnom zbore, teda za účelom zistenia totožnosti za asistencie ďalšej privolanej hliadky predviedol na Obvodné oddelenie PZ Petržalka - stred odboru poriadkovej polície OR PZ v Bratislave V (ďalej len „OO PZ Petržalka - stred“) v rozpore s ustanovením §18 ods. 4 zákona o Policajnom zbore, kde po spísaní úradného záznamu o predvedení vodičke zároveň uložil blokovú pokutu vo výške XX,- € pre údajné spáchanie priestupku, pričom vodička a spolujazdkyňa museli na OO PZ Petržalka - stred bezdôvodne zotrvať minimálne do 12.25 hod. Žalobca tým v rozpore s ustanovením § 8 ods. 1 a § 9 ods. 1 zákona o Policajnom zbore vykonal voči uvedeným ženám služobný zákrok a bez oprávnenia bránil užívať ich osobnú slobodu. Zastavenie vozidla, kontrolu a výsledok kontroly uvedeného vozidla nezahlásil v súlade s rozkazom riaditeľa KR PZ v Bratislave č. 63/2011 o úlohách na zabezpečenie skvalitnenia a zefektívnenia výkonu služby, zvýšenie disciplíny policajtov služby poriadkovej a dopravnej KR PZ v Bratislave. 2. Uvedený skutkový stav bol podľa rozhodnutia zadokumentovaný vlastným šetrením nadriadeného, ktorý ako dôkazy v zmysle ustanovenia § 238 ods. 1 zákona využil hlásenie OIS západ ÚIS SKIS MV SR ČVS: SKIS-487/OISZ-V-2014 zo dňa 23.10.2014; zápisnicu o výsluchu žalobcu ako účastníka konania zo dňa 30.10.2014 i jeho vyjadrenie k návrhu na prepustenie; zápisnice o výsluchu osôb na zistenie a objasnenie skutočného stavu veci Y. F., Y.C. F., W.. Y.. C. V., T.. Y. V., T.. F.. C. F. a W.. E. L.; hlásenie SKIS MV SR ČVS: SKIS-487/OISZ-V-2014; CD nosič s nahrávkami zo dňa 27.09.2014; rádiový prepis komunikácie medzi operačným strediskom KR PZ v Bratislave a hliadkou F 500 zo dňa 27.09.2014; fotokópie knihy denných udalostí i pokutového bloku č. X. na sumu XX,- €; fotokópie inštruktážneho záznamu i záznamu zo služby hliadky F 500 zo dňa 27.09.2014; fotokópie záznamov o predvedení Y. F. a Y. F. zo dňa 27.09.2014; hlásenie na OO KR PZ Bratislava - výkon služby dňa 27.09.2014; stanovisko riaditeľa OPP KR PZ v Bratislave pre ministra vnútra SR zo dňa 21.11.2014; personálne rozkazy riaditeľa KR PZ v Bratislave o dočasnom pozbavení výkonu štátnej služby žalobcu i o jeho prerušení z dôvodu vzatia do výkonu väzby; prehľad o disciplinárnych odmenách a disciplinárnych opatreniach žalobcu; posudok o jeho služobnej činnosti; prezenčné listiny o jeho oboznámení s internými predpismi; stanovisko ZO OZP č. 8/8 pri KR PZ v Bratislave; súvisiace úradné záznamy. 3. Konanie o prepustení žalobcu zo služobného pomeru príslušníka PZ začal nadriadený dňa 29.10.2014 na základe hlásenia zo SKIS MV SR, o čom žalobcu upovedomil listom dňa 30.10.2012 a vyzval ho k vyjadreniu, žalobca však list odmietol podpísať. V stanovenej primeranej lehote však žalobca nadriadenému žiadne svoje námietky, pripomienky ani návrhy nepredložil. Nadriadený následne vykonal vlastné šetrenie, v rámci ktorého zistil presne a úplne skutočný stav veci. 4. Dňa 12.09.2014 vypočul žalobcu ako účastníka konania, ktorý uviedol, že po oboznámení a prečítaní upovedomenia vyhlasuje, že upovedomenie o začatí konania o prepustení zo služobného pomeru PZ nepodpíše bez právneho zástupcu. Ďalej uviedol, že k veci sa vyjadrovať nebude bez prítomnosti jeho advokáta, aj napriek tomu, že v tejto veci advokáta ešte splnomocneného nemá. Ak splnomocní v tejto veci advokáta, oznámi to nadriadenému veliteľovi PMJ PZ Bratislava. X. W.. Y.. C. V. dňa 07.11.2014 vypovedal, že dňa 27.09.2014 v čase od 06.00 do 18.00 hod. vykonával riadne plánovanú službu ako zástupca veliteľa 7. čaty, pričom v doobedňajších hodinách vykonával administratívnu činnosť, keď bol informovaný, že hliadka F-500 vykonáva služobný zákrok na u. Dolnozemskej a privolala si tam aj hliadku F-400 na eskortovanie na OO PZ Petržalka Stred. Neskôr ho žalobca požiadal aby prišiel na toto OO PZ vyhodnotiť použitie donucovacích prostriedkov. Keď tam prišiel predvedené osoby sa tam už nenachádzali a žalobca ho informoval, že išlo o dve ženy, ktoré sa správali agresívne, hystericky a odmietali predložiť doklady totožnosti, ako aj poskytnúť náležitú súčinnosť a odmietli rešpektovať jeho výzvy. Povedal mu tiež, že zistil nedostatok na vozidle a chcel zadržať tabuľky s evidenčným číslom. Nakoniec sa mu však predvedené osoby mali ospravedlniť. Technický stav ich vozidla vraj vyriešil dohovorom a preto nebolo nutné tabuľky zadržať. Nakoľko osoby neboli zranené ani sa nesťažovali prostredníctvom linky 158, a pretože sa na mieste nenachádzali, na základe uvádzaných skutočností žalobcom ako veliteľom hliadky, nevznikli žiadne pochybnosti v súvislosti s použitím donucovacích prostriedkov a preto ho vyhodnotil ako oprávnené. Pri vyhodnocovaní bol prítomný aj člen hliadky F-500 nstržm. L., ktorý však nič nepovedal. X. Y.C. F. dňa 28.10.2014 vypovedala, že dňa 27.09.2014 asi o 09.30 hod. spolu s mamou Y. F. cestovali na rodinnú oslavu na firemnom osobnom motorovom vozidle zn. Audi A1, EČ T.-XXXCV, vozidlo riadila mama, keď ich na ul. Dolnozemskej za semaforom na úrovni Ekonomickej univerzity zastavil policajt, kde kúsok od neho bolo zaparkované aj policajné vozidlo. Pri zastavovaní ho spoznala, pretože jej pred pár mesiacmi písal na sociálnej sieti Facebook, čo hneď povedala aj mame. Po zastavení mama stiahla okienko na vozidle a policajt bez pozdravu povedal predložte doklady. Ona podala mame doklady od vozidla, pretože ich mala u seba a to technický preukaz s emisnou kartou. Policajt mal hneď uštipačnú poznámku na mámim vodičský preukaz, nakoľko ho má ružový, teda starý, načo mu povedala, že si bude koncom roka meniť občiansky aj vodičský preukaz. Po chvíli sa opýtal, prečo nemajú STK, preto vybrala zo zásuvky protokoly a povedala mu, že tohto týždňa bola na STK, vozidlo prešlo, ale musí si v techničáku zmeniť farbu vozidla, avšak 30 dní môže jazdiť na ten protokol, čo jej povedali na STK. Policajt povedal, že to nestačí, správal sa dosť arogantne, povedal jej, že keď sa baví s policajtom, má si z vozidla vystúpiť, pretože jej nerozumie, potom však prešiel on na jej stranu spolujazdkyne, kam po vystúpení prišla aj jej mama. Ona stále sedela vo vozidle, dlho diskutovali o tom protokole a vtedy sa jej policajt opýtal, či je hluchá alebo sprostá. To ju prekvapilo a preto telefonovala svojej sesternici, ktorá má priateľa policajta, zatiaľ mama diskutovala s policajtom pri vozidle, nevie, čo medzi nimi prebehlo, pamätá si však, že sa mama policajta pýtala, že prečo sa s nimi tak baví, načo zareagoval slovami, že sa s nimi nebude baviť vôbec a majú si dať dolu tabuľky s evidenčnými číslami, že sa odtiaľ nepohnú. Sesternica jej telefón zdvihla, potom hovorila s ňou aj s jej priateľom policajtom, ktorý jej povedal, že keby niečo, má mu ešte zatelefonovať. Po dotelefonovaní videla, ako ten policajt stále chodí okolo ich vozidla, šomre si niečo a mame hovorí, že je drzá žena a keď je taká múdra, nech mu ukáže povinnú výbavu. Keď mama požiadala ju, aby mu výbavu ukázala, pretože vozidlo obsluhuje ona, policajt povedal, že nie, že ona je vodička a potom s ním mama odišla k batožinovému priestoru, kde sa ich snažila sledovať cez spätné zrkadlo. Mama začala vykladať veci, asi jej v tom pomáhali aj policajti. Mama sa vtedy policajta opýtala, či sa tak drzo baví aj so svojou mamou alebo ženou, načo on zareagoval slovami : „S kým sa bavíš ty piča, a sotil do mamy", ešte aj niečo v tom zmysle, že čo má ona s jeho matkou. Keď to videla, rýchlo vzala svoj telefón, vystúpila z auta a začala nastavovať nahrávanie a začala situáciu okolo mamy nahrávať, videla, že policajti sa snažia mame nasadiť putá, nevedela čo má robiť, preto kričala na policajta, aby mamu pustil, aby jej nedával putá. Keď mamu spútali ten policajt prišiel aj ku nej a pýtal si jej doklady, ktoré mu aj odovzdala. Povedal, že chce jej občiansky preukaz načo mu odpovedala, že ho má stratený. Nato reagoval tak, že si má dať veci do vozidla a že bude predvedená na obvodné oddelenie. Nato hneď nereagovala, pretože ešte stále s telefónom nahrávala, preto jej to zopakoval a ona sa opýtala, že aké veci. On povedal že dobre, vytrhol jej telefón z ruky, hodil ho o zem a spútal aj ju, pritom ho žiadala aby jej nedával putá a hlavne nie dozadu, pretože mala operované rameno, načo odpovedal, že jeho to nezaujíma, odpor pritom nekládla. Potom ho poprosila, že či by si nemohla zdvihnúť telefón, najskôr povedal že nie ale po nejakej chvíli ho sám zdvihol a hodil jej ho do auta. Potom ten policajt zavolal ďalšie hliadky, prišli dve policajné vozidlá, ale potom tam už registrovala iba jedno. Potom sa na mieste zastavil jej kolega H. M. na bielej dodávke, zhodou okolností bývalý policajt. Tento poznal zakročujúceho policajta, šiel za ním a rozprávali sa, nevie však o čom. Potom jej policajt povedal, vidíte máme ešte aj spoločných známych, a že by nás aj pustil, bál sa však, že sa mama bude sťažovať, a preto ich musí predviesť na oddelenie za útok na verejného činiteľa. H. potom s policajtom riešili čo s ich vozidlom, nakoniec kľúče aj doklady od neho dal H.E., ktorý to už mal nejako zabezpečiť. Potom ich predvádzali, pričom ona šla vo vozidle s tým dotyčným policajtom, pýtala sa ho, prečo ich zastavil, povedal že iba tak, že kontrolovali bezpečnosť cestnej premávky. Vtedy bol už k nej milší. Na oddelení ich posadili na lavičku a tašky im dali na zem, načo mama žiadala, aby ich dali na lavičku, policajt povedala že popros, s mamou sa teda stále bavil arogantne. Potom niektorý policajt tašky položil na lavičku. Keď mama chcela ísť na WC, ten dotyčný policajt jej to najskôr zakázal, neskôr však dovolil a po vyjdení z toalety na ňu kričal, že aspoň poďakuj, že už má toho dosť a mamu nechal za nejakými dverami, už ju nevidela. Potom prišiel za ňou a pýtal sa, či bude kľudná, niekto jej dal dole putá. Pamätá si, že sedela na lavici bez pút a vedľa nej ten druhý policajt z hliadky, potom s ňou spísali zoznam vecí a nakoniec prišiel na oddelenie mámim priateľ a chcel vedieť čo sa stalo. Ten dotyčný policajt ho vzal von z budovy so slovami poďte ja Vám to vysvetlím. Keď sa vrátili tak mamin priateľ ostal pri nej na lavičke. Pýtal sa policajta kedy ich pustia, načo policajt znovu odpovedal, že by ich aj pustil, ale sa bojí, že mama sa bude sťažovať, ale ak sa mamin priateľ za nich zaručí, tak ich pustí s tým, že ich predviedol iba na zistenie totožnosti. Pamätá si, že ten policajt dával mame pokutu XX,- eur a ešte sa ospravedlňoval, že nemá päťeurové bločky a začal byť až prehnane milý. Potom podpísali nejaké papiere, že ich predviedol iba kvôli totožnosti, ona to však nečítala a potom ich prepustil. Dodala, že počas obmedzenia osobnej slobody a použitia donucovacích prostriedkov ich policajt vôbec o ničom nepoučil. Po zákroku mala menšie modriny na hrudníku, keď ju hodil o hranu strechy auta. Keď už stála spútaná pri vozidle povedala policajtovi, že jej pár mesiacov dozadu písal na facebooku, z čoho ostal prekvapený. X. Y. F.Á. vypovedala, že dňa 27.09.2014 okolo 10.00 hod. prechádzali spoločne s dcérou Y. F. ako spolujazdkyňou na firemnom motorovom vozidle zn. Audi A1 ev. č. T.-XXXCV po Dolnozemskej ul. v Bratislave, kde boli zastavené príslušníkom PZ. Keď ich zastavoval, dcéra jej povedala, že v minulosti bola tým policajtom zastavená pri Lidli a pýtal si od nej číslo mobilu a pozýval ju na kávu. Policajt pristúpil k okienku vodiča, teda k nej a vypýtal si od nej doklady. Podala mu občiansky a vodičský preukaz, dcéra jej podala doklady od vozidla, načo policajt zareagoval krikom, prečo nemá vymenený vodičský preukaz. Slušne mu odpovedala, že koncom roku končí platnosť občianskeho preukazu a potom si to chce naraz vymeniť. Na to si policajt vypýtal papiere od emisnej kontroly a STK. Dcéra vtedy vytiahla protokol z dôvodu, že sa menila farba vozidla. Policajt zase reagoval agresívne, že čo mu to ukazujeme a kde máme nálepky od emisnej a STK kontroly. Ako mu posúval informácie od dcéry ako spolujazdkyne zakričal do okienka, že čo to tam rozprávam, že on nepočuje a nech si vystúpim z auta, čo aj urobila a spolu prešli na stranu spolujazdca, kde sedela jej dcéra. Zase sa opýtal na nálepky a dcéra mu vysvetľovala, že kým to nie je papierovo vysporiadané, tak platia tie papiere, ktoré máme u seba do 23.10.2014, načo policajt zareagoval na dcéru slovami, že to si môžete strčiť viete kde, čo ste hluchá alebo sprostá. Nato zareagovala ona ako jej matka, že má skoro 52 rokov a s takýmto prístupom policajta sa ešte nestretla. On zareagoval slovami a čo, a čo, pristúpil k nej svojou tvárou k jej tvári a pri rozprávaní fŕkal na ňu svojimi slinami. Povedala mu že sa baví ako s blbými blondínami, načo zareagoval slovami, že on sa s nimi nemusí baviť vôbec a nech si ide odmontovať ŠPZ a aby mu ukázala povinnú výbavu vozidla. Preto povedal dcére, aby šla vybrať výbavu, on však skríkol že nie, že má ísť ona ako vodička. Potom šla k batožinovému priestoru spolu s policajtom, kde povyberala veci a on jej povedal, že je drzá žena. Preto sa ho spýtala či sa takto baví doma s mamou alebo so ženou. Vtedy jej povedal, že s kým sa bavíš ty piča, pristúpil k nej, postrčil ju až musela jednou nohou ustúpiť dozadu a dotkla sa jeho ruky. Vtedy zareagoval že už má toho dosť, schmatol jej pravú ruku a išiel jej nasadiť putá. Keď sa mu to nedarilo privolal si na pomoc kolegu, ktorý už vtedy stál pri jej dcére. Potom sa ju snažil spacifikovať, strčil jej hlavu do batožinového priestoru, kde jej odleteli okuliare a preto kričala okuliare, okuliare, kedy na ňu skríkol že nehuč. Ako ju tam kmásal tak jej udrel pravú stranu čela a keď už mala putá na rukách, tak jej pritom roztrhol aj náramok na ruke. Potom poprosila jeho kolegu, či by jej nepodal okuliare, pretože bez nich nevidí, tento jej ich potom nasadil na oči. Počas toho vybehla dcéra z vozidla s krikom čo robíte mojej mamine, vytiahla svoj mobilný telefón a išla si to nahrávať. Vtedy ten policajt vyzval aj dcéru k predloženiu dokladov, povedala mu však, že občiansky nemá, lebo ho stratila. On znovu opakoval svoju požiadavku a ona mu znovu povedala, že stratila občiansky. Vtedy jej schmatol telefón z ruky, hodil ho o zem, chytil jej pravú ruku a nasadil aj jej putá, kedy začala plakať, lebo pár týždňov predtým mala operované rameno na tej ruke. Vtedy zareagovala, že teraz mi dávate putá a predtým ste si pýtali odo mňa číslo a pozývali na kávu. On odpovedal, že tak ste sa mali na mňa milo usmiať. Keď sa matka ohradila čo to robí, že dcéra mala operované rameno, reagoval krikom, že ho to nezaujíma a pritom dcéru otrieskal o kapotu. Potom vysielačkou asi privolal pomocnú hliadku, počula ako hovorí, že potrebuje pomoc, lebo budú dve osoby predvedené na policajnú stanicu. Vtedy sa ho opýtala, že či robil psychotesty, keď sa takto chová, načo reagoval slovami, že či robila ona. Odpovedala mu, že ona nemusela, pretože sa chová úplne normálne. Povedala mu aj to, že sa bude sťažovať ministrovi vnútra SR, odpovedal, že kľudne, moje meno je M. a počas celej doby jej tvrdil, že všetko sa zaznamenáva. Taktiež jej povedal, že ju rodičia nevychváli, odpovedala mu, nech ich nechá na pokoji pretože už 15 rokov sú mŕtvi. Požiadala ho aj o preloženie pút dcére zozadu dopredu, rázne však povedal že nie. Urobil tak až vtedy, keď prišla ďalšia hliadka na výpomoc. Policajt odmietal povoliť dcére obliecť si sveter, nakoľko mala iba mikinu a bola jej zima. Podal jej ho až policajt z druhej hliadky. Potom na miesto prišiel aj dcérin kolega H., pozdravil sa s tým policajtom a tykali si, ten si zo zobral bokom. Následne boli obe predvedené na policajnú stanicu v Petržalke, dcéru viezol ten policajt a ju hliadka, ktorú on privolal na pomoc. Na policajnej stanici ich posadil na lavicu, každú na iný koniec a tašky im hodil na zem, preto ho požiadala aby ich dal láskavo na lavicu. Opäť reagoval slovami ty si strašne drzá žena, vyzval ju, aby sa postavila, spýtal sa jej čo má pri sebe. Keď mu odpovedala čo môže mať pri sebe keď má ruky spútané. Vtedy opäť povedal, že toho má už dosť a viedol ju do cely. Keď sa opýtala, či môže ísť na WC, nesúhlasil, potom ju však na WC pustil, avšak na pánske, kde nebol papier ani tekuté mydlo. Keď mu to povedala, skríkol na ňu, či jej ho má ísť kúpiť. Keď vyšla z WC kázal jej vybrať šnúrky z topánok, načo sa pousmiala a spýtala sa, či si myslí, že by sa kvôli nemu obesila. Pritom na mikine jej nechal šnúru z kapucne aj so železnými koncovkami. Potom už sedela v cele, kde viac krát prišiel a povedal jej, že je drzá, že takú nevidel. Nakoniec za ňou prišiel s otázkou, či sa už umúdrila, či dostala rozum, lebo jej dcéra áno, tá už tam plače na tej lavici. Preto ho poprosila, aby ich pustil, najmä dcéru, načo rázne povedal, že nie. Potom počula, že došiel aj jej partner, ktorý sa pýtal dcéry čo sa deje. Počula ako sa ho pýtal policajt Vy ste kto. Neskôr jej partner povedal, že si ho policajt zobral von pred oddelenie a tam mu vysvetľoval čo sa udialo. Obaja potom prišli za ňou do cely, pričom policajt už ako vymenený jej povedal, pani niekto za Vami prišiel, nejaký slušný pán. Zareagovala tak, že ten slušný pán žije so slušnou ženou, len on na to neprišiel. Partner sa jej spýtal, či je v poriadku a či je pokojná. Potom obaja odišli, policajt však znovu prišiel a povedal jej, urobíme to tak, že ste len odmietali dať doklady o totožnosti, načo ona už psychicky vyčerpaná nereagovala. On však chcel aby sa vyjadrila, pretože na nej vraj vidí, že nie je spokojná a má povedať či to má urobiť, že nevie či sa na neho nebude sťažovať. Keď povedala, že dobre, odišiel a keď sa znovu vrátil povedal, že teda je to tak urobené, že odmietla dať doklad totožnosti. Vzal ju do kancelárie, kde boli dvaja a dali jej podpísať nejaké papiere, ktoré aj podpísala. Ospravedlňoval sa jej, že jej musí dať pokutu XX,- €, pričom sa jej viac krát spýtal, či sa nehnevá, ale že nemá päťeurové bloky. Pokutu zaplatila a išli domov, bola rada, že ide odtiaľ preč, bola psychicky aj fyzicky vyčerpaná. Na otázku odpovedala, že putá jej boli sňaté až na stanici keď šla na WC. Ich vozidlo ostalo na mieste kontroly, nevie kto mal kľúče, kto ho uzamkol, ona ani dcéra to neboli, oni nemohli nič, mali priložené putá. Druhý policajt z tej hliadky bol slušný, iba jej povedal, že sa nemá vzpierať pri nasadzovaní pút, tej jej aj nasadil okuliare na oči, keď jej spadli. Jej doklady boli vrátené až pri prepustení. Počas obmedzovania osobnej slobody a použitia donucovacích prostriedkov ju policajt o ničom nepoučil. 8. Ppráp. Y. V. v kritickom čase vykonával riadne plánovanú službu ako veliteľ hliadky Finiš 400 (F-400) a asi o 11.00 hod. boli prostredníctvom operačného strediska vyslaní na asistenciu hliadke F-500 na Dolnozemskú ul. v Bratislave. Po príchode na miesto zaparkovali za tam stojace vozidlá hliadky F-500 a malé vozidlo Audi, vystúpili a videli tam stáť dve osoby ženského pohlavia, ktoré boli spútané a stáli pri zadnej časti vozidla Audi. Žalobca mu oznámil, že staršia zo žien ho napadla a bola drzá a arogantná. Obe ženy boli uplakané a staršia hovorila, že žalobcovi nič neurobila, iba sa bránila, nakoľko na ňu bezdôvodne zaútočil. Potom povedal kolegovi z hliadky, aby staršiu ženu usadil do služobného vozidla. Táto sa sťažovala na strašne utiahnuté putá, preto povedal kolegovi, aby jej ich povolil, čo tento aj urobil a preložil jej ich dopredu. Poprosila ich, aby prepútali aj jej dcéru, teda druhú spútanú ženu, pretože má operované rameno, preto požiadal žalobcu, aby jej dal putá dopredu, čo tento aj urobil. On sám potom pozbieral predmety zo šedého kovu, ktoré boli na zemi a keď mladšia žena povedala, že je to jej mamy, vložil ich do jej kabelky. Nejako v tom čase prišiel na miesto muž na bielej dodávke, ktorý pozdravil mladšiu ženu a potom sa rozprával s žalobcom, nepočul však o čom. Počul iba to, ako ten muž povedal mladšej žene aby žalobcu počúvali, že on je dobrý policajt. Žalobca potom tomu mužovi hovoril, že na vozidle nie je STK a že chcel zobrať evidenčné čísla, nakoľko sa farba vozidla nezhoduje s farbou uvedenou v OEV. Následne mladšiu ženu usadili do vozidla hliadky F-500 a všetci sa presunuli na OO PZ Petržalka - stred, kde ženy usadili na lavičku pred stálou službou a následne žalobca odviedol staršiu do miestnosti pre predvedené osoby. Po spísaní vecí predvedených žien zoznamy odovzdali hliadke F- 500. On sám ešte staršiu ženu ukľudňoval, aby neoponovala žalobcovi, že všetko bude v poriadku. Na oddelení sa v tom čase okrem službukonajúcich príslušníkov PZ nikto nenachádzal, teda on si tam nikoho nevšimol, oni potom ako hliadka F-400 odišli do služobného obvodu. Na otázku odpovedal, že sa nepýtal žalobcu na dôvod obmedzenia osobnej slobody ženám, myslel si, že to bude útok na verejného činiteľa alebo zistenie totožnosti. Vozidlo predvedených osôb zostalo na mieste uzamknuté a nejaké papiere odovzdal žalobca vodičovi bielej dodávky. Dodal, že na parkovisku pri Ekonomickej univerzite na Dolnozemskej ul. sa v čase predvádzania nachádzalo vozidlo tmavomodrej farby a sedel v ňom muž v okuliaroch, ktorý sledoval priebeh zákroku, nevie však uviesť, kedy sa tam dostavil. Taktiež uviedol, že po príchode na ul. Dolnozemskú sa pýtal na situáciu aj nstržm. E. L., člena hliadky F-500, ktorý len krútil hlavou a povedal mu, že to je celé zle. V podstate zhodne vypovedal aj člen hliadky Finiš 400 práp. C. F.. 9. Nstržm. E. L. vypovedal, že dňa 27.09.2014 asi od 09.40 hod. ako člen počas výkonu služby hliadky spoločne s žalobcom ako veliteľom vykonávali dohľad na bezpečnosťou a plynulosťou cestnej premávky na ul. Dolnozemskej pri Ekonomickej univerzite, kde spočiatku on vykonával administratívnu činnosť vo vozidle, žalobca z vozidla vystúpil. Po chvíli začul krik žalobcu a v spätnom zrkadle uvidel, že žalobca má zastavené motorové vozidlo zn. Audi A1 EČ T.-XXXCV a pred spolujazdcovými dverami zohnutý k okienku rozhadzuje rukami, držal v nich doklady, ktoré mu dala vodička. Preto vystúpil z vozidla a videl, že sa jednalo o občiansky a vodičský preukaz, staršie vzory a osvedčenie od vozidla. Vtedy už vodička zo zastaveného vozidla vystúpila a žalobca s ňou komunikoval, spolujazdkyňa sedela vo vozidle. Keď sa k nim približoval, vodičke sa riadne predstavil a tá sa ho spýtala prečo jeho kolega - žalobca tvrdí, že je sprostá a hluchá. Povedal jej, že asi došlo k nedorozumeniu a začal zisťovať k akej situácii došlo. Vodička mu tvrdila, že kvôli nálepke o vykonaní emisnej a technickej kontroly, pretože žalobca má za to, že tú nálepku musia mať a ona tvrdila, že má protokol, v ktorom je uvedené, že 30 dní môžu jazdiť s vozidlom aj bez nálepky. Spolujazdkyňa, teda dcéra vodičky, sedela vo vozidle, mala však stiahnuté okno a komunikovala s nimi a hľadala ten protokol. Medzitým na požiadanie matky niekam telefonovala, nevie s kým a hovorila, že sú na Dolnozemskej ulici a majú konflikt s policajtami kvôli technickej kontrole. Žalobca bol stále arogantný a zvyšoval hlas, on sa mu čudoval prečo to robí, pretože podľa neho na to vôbec nebol dôvod, veď išlo iba o to, že mali predložiť ten protokol. Žalobca mu podal do ruky všetky doklady patriace vodičke pričom otočil občiansky preukaz, z ktorého vyčítal, že vodička má trvalý pobyt v mieste ako on a poznamenal, že sú dokonca ešte aj susedia. Potom sa z ničoho nič presunul k zadnej časti vozidla a dotazoval sa na lekárničku a žiadal vodičku o jej ukázanie. Táto mu povedala, že teraz sa rozpráva s jeho kolegom, či je slušný a hneď mu lekárničku ukáže. On žalobcovi taktiež povedal, že len čo dorozprávajú, vodička jeho požiadavke vyhovie. Žalobca na to reagoval hlasným krikom, že jej povedal, aby mu ukázala lekárničku, preto jej on povedal, aby splnila pokyn žalobcu a ukázala mu lekárničku, resp. povinnú výbavu. Presunula sa dozadu, otvorila batožinový priestor, nakoľko bol však zaprataný, začala z neho vykladať veci. Žalobca pritom na ňu arogantne kričal, chcel ju k niečomu vyprovokovať. Medzitým spolujazdkyňa našla vo vozidle protokol, podala ho do ruky jemu a vystúpila z vozidla, pričom on odstúpil od dverí a držal protokol v ruke presúvajúc sa k zadnej časti ich vozidla. Vtedy spolujazdkyňa žalobcovi uviedla, že si spomína, že kolega na ňu písal na facebooku niečo v tom zmysle, že má pekný výstrih. Na otázku matky či to má uložené odpovedala, že áno. Vtedy sa vodička žalobcu spýtala či sa aj doma tak baví so svojou matkou, on na to reagoval krikom, že prečo nadáva na jeho rodinu, pristúpil do tesnej blízkosti jej tváre a úplne na hlas zakričal „čože“, čím narušil jej osobnú zónu, preto ona ho od seba odtlačila rukou. Žalobca okamžite použil proti nej hmaty a chvaty, vodička sa však začala brániť, on sa jej snažil dať ruky za chrbát a zakričal na neho „Alex putá“. On sa žalobcu prekvapene opýtal že „putá“, načo odpovedal „áno a rob čo Ti vravím“. Preto sa presunul úplne dozadu k vodičke, ktorá kričala aby jej nedávali putá. Pristúpil k žalobcovi a vybral putá, nešlo mu to však nakoľko mu to bolo proti srsti a nepochopil vôbec dôvod, prečo žalobca tak konal. On robil iba to, čo mu žalobca ako veliteľ hliadky kázal. Doklady a protokol pritom hodil do batožinového priestoru, ktorý už bol prázdny. Pri zakladaní pút vodičke si všimol, že spolujazdkyňa si uvedený zákrok nahráva na mobilný telefón. Po založení pút on ostal s vodičkou, pričom pozbieral doklady, ktoré predtým hodil do batožinového priestoru. Žalobca sa presunul k spolujazdkyni, ktorá zákrok natáčala, vypýtal si od nej občiansky preukaz a keď odpovedala, že nemá, vtedy jej strhol mobilný telefón na zem, oprel ju o vozidlo a nasadil jej putá. Počas celého služobného zákroku žalobca vodičku ani spolujazdkyňu nepoučoval, nevykonal lustráciu osôb a žiadnym spôsobom nepreveroval ich totožnosť. Na mieste sa nenachádzali žiadne ďalšie osoby. Vodička ani jej dcéra počas celého zákroku nikomu nenadávali, nekričali. Po tomto zákroku mu žalobca zobral vysielačku a zahlásil, že predvádzame dve osoby na OO PZ Petržalka - stred. Operačný dôstojník sa ho spýtal na dôvod predvedenia, odpovedal, že mu to dá potom cez telefón a žiadal ešte jednu hliadku na vykonanie eskorty. Po chvíli sa na miesto dostavila hliadka F 400 v zložení ppráp. Y. V. a ppráp. F.. C. F., ktorým žalobca oznámil, že treba previesť vodičku na OO PZ Petržalka - stred. Na miesto vtedy prišla biela dodávka, vystúpil z nej vodič, ku ktorému prišiel žalobca, pozdravili sa tykaním a rozprávali sa. Ten vodič dával za pravdu žalobcovi, nakoľko sa o ňom pred všetkými vyjadril, že je dobrý policajt, že na tom vozidle, na ktorom jazdila vodička, sa nemôže jazdiť. Žalobca vodičovi oznámil, že obe predvádzajú na políciu a bude potrebné ich vozidlo zabezpečiť. Ten vodič uviedol, že je z tej istej firmy, kde obe pracujú a teda on vozidlo zabezpečí. Potom žalobca vzal kabelky oboch žien z ich vozidla, vytiahol kľúč zo spínacej skrinky a tieto odovzdal tomu vodičovi dodávky. Potom spolujazdkyňu usadili do ich vozidla, vodičku do vozidla hliadky F 400 a presunuli sa na OO PZ Petržalka - stred, kde obe usadili na lavičku pred stálou službou a on tam položil aj doklady, ktoré vzal z batožinového priestoru ich vozidla. Žalobca neskôr vzal vodičku do miestnosti pre predvedené osoby. Jeho sa spýtal, že ako to budú teraz robiť, načo mu odpovedal, že to nechá na neho, pretože je veliteľ hliadky a sám sa rozhodol ženy predviesť, on mu iba asistoval. Žalobca zobral doklady z lavičky a šiel písať záznam z predvedenia, on s hliadkou F 400 spisovali osobné veci predvedených. Potom hliadka F 400 odovzdala zoznam spísaných vecí žalobcovi a pokračovala vo svojej služobnej činnosti. On bol pri spolujazdkyni, keď sa na stálu službu dostavil druh vodičky, ktorý prišiel zistiť čo sa udialo a prečo sú na polícii. Keď žalobca videl, že ten druh vodičky s ním komunikuje, vyviedol ho pred vchodové dvere, kde s nim komunikoval, nepočul však o čom, pretože dvere boli zatvorené. Keď sa vrátili tak ten muž si sadol k nemu a spolujazdkyni a žalobca šiel znovu písať záznam. Po chvíli ho žalobca zavolal, aby niečo podpísal, čo aj urobil, pritom si to letmo prečítal, boli to záznamy o predvedení osôb v zmysle § 18 ods. 4 zákona o PZ. Potom žalobca prepustil obe predvedené ženy, vodičke uložil blokovú pokutu XX,- € v hotovosti za porušenie § 4 ods. 1 písm. a) zákona č. 8/2009 Z.z., s čím táto súhlasila, vrátil im obom veci a opustili budovu spoločne s tým druhom vodičky. V závere poznamenal, že počas predvedenia veliteľ hliadky - žalobca požiadal stálu službu o vykonanie lustrácie v systéme Regob, pričom bolo zistené, že osoby pátraním neprechádzajú a taktiež bolo zistené, že spolujazdkyňa nie je držiteľkou občianskeho preukazu z dôvody nahlásenia straty. 10. Súčasťou spisu je taktiež CD nosič so záznamom z mobilného telefónu spolujazdkyne Y. F. i nahrávkami komunikácie medzi operačným strediskom a hliadkou. H.E. M. v tomto konaní vyslúchnutý nebol, nakoľko ani na opakované predvolania sa k výsluchu nedostavil. Tento však nebol svedkom služobného zákroku, na miesto sa dostavil až pred predvedením, teda k jeho priebehu by nemohol vypovedať. 11. Proti tomuto rozhodnutiu podal žalobca rozklad, o ktorom rozhodol žalovaný v žalobe napadnutým rozhodnutím č. KM-OLVS-12/2015/OPK zo dňa 12.04.2017 tak, že rozklad žalobcu zamietol a napadnuté prvostupňové rozhodnutie potvrdil. 12. V odôvodnení svojho rozhodnutia žalovaný uviedol: „V rozklade uplatnené námietky odvolateľa nie je možné akceptovať a treba ich považovať za nedôvodné, nakoľko oprávnený služobný orgán v konaní o prepustení odvolateľa postupoval a rozhodol v súlade so zákonom a vychádzal z riadne zisteného skutočného stavu veci. Úplne a spoľahlivo zistil skutkové okolnosti, ustálil skutkový- stav a odvolateľovi bez pochybností preukázal spáchanie protiprávneho konania, zakladajúceho dôvod jeho prepustenia zo služobného pomeru. Všetky dôkazy obsiahnuté v zadováženom administratívnom spise, ktoré považoval za postačujúce pre vydanie napadnutého rozhodnutia, oprávnený orgán zhromaždil a vykonal v súlade so zákonom, zhodnotil ich jednotlivo i vo vzájomných súvislostiach bez ohľadu na to, či svedčia v prospech alebo v neprospech odvolateľa a dospel k záveru, že zakladajú relevantné dôvody zodpovedajúce skutkovej podstate prepustenia podľa ustanovenia § 192 ods. 1 písm. e) zákona. Nemožno súhlasiť s námietkou odvolateľa, že napadnuté rozhodnutie neobsahuje skutkovú vetu, resp. presne a úplne zistený skutočný stav veci, nakoľko opis skutku nezodpovedá vykonanému dokazovaniu, najmä výpovediam Y. a Y. F.. Naopak, opis skutku vychádza práve z ich výpovedí zabezpečených v konaní o prepustení. Nakoľko konanie o prepustení nie je súčasťou trestného konania a ani na ňom závislé, dôkazy zabezpečené v trestnom konaní nemal nadriadený k dispozícii, a preto nemohol z nich ani vychádzať. Predmetom trestného konania je dokázanie viny zo spáchania konkrétneho trestného činu alebo prečinu, čo nie je úlohou nadriadeného, ale orgánov činných v trestnom konaní. Naproti tomu predmetom konania o prepustení podľa § 192 ods. 1 písm. e) zákona je dokázanie zvlášť hrubého porušenia služobnej prísahy alebo služobnej povinnosti policajtom s tým, že jeho ponechanie v služobnom pomere by bolo na ujmu dôležitých záujmov štátnej služby. Také porušenie bolo odvolateľovi v tomto konaní dokázané, a preto jeho prepustenie bolo dôvodné. Teda bolo dokázané, že nebol čestný a disciplinovaný, keď pri výkone služobnej činnosti a využívaní oprávnení policajta prekročil mieru nevyhnutnú na dosiahnutie účelu sledovaného jeho služobnou činnosťou tým, že neoprávnene zasiahol do práv a osobnej slobody iných. Výpovede osôb vypočutých v konaní o prepustení nevykazujú žiadne také rozpory, ktoré by boli dôvodom na zrušenie napadnutého rozhodnutia. Pokiaľ poukazuje na rozpory v dôkazoch zabezpečených v trestnom konaní, je úlohou orgánov činných v trestnom konaní, aby sa s nimi vysporiadali. V podanom rozklade ďalej odvolateľ uvádza v deviatich bodoch otázky, s ktorými sa mal správny orgán podľa neho vysporiadať. Tu je potrebné uviesť, že s uvedenými otázkami sa správny orgán vysporiadal už pred vydaním napadnutého rozhodnutia. Odpovede na jeho otázky vyplývajú z výsluchov osôb vykonaných na zistenie a objasnenie skutočného stavu veci v konaní o prepustení. Z výpovede Y. a Y. F.N.I. vyplýva, že po zastavení vodička Y. predložila svoj občiansky a vodičský preukaz odvolateľovi, ktorý mal k nemu poznámku, nakoľko ho mala ružový. Taktiež mu odovzdala aj osvedčenie od vozidla o emisnej kontrole. Tieto doklady neskôr odvolateľ podal do ruky svojmu kolegovi nstržm. E. L., ktorý to taktiež potvrdil vo svojej výpovedi. Ide o vysvetlenie otázok v bodoch č. 1. a 2. Z výpovede nstržm. E. L. ďalej vyplýva, že odvolateľ počas celého služobného zákroku na ul. Dolnozemskej vodičku ani spolujazdkyňu nepoučil, nevykonal lustráciu osôb a žiadnym spôsobom nepreveroval ich totožnosť a že vodička ani spolujazdkyňa počas celého služobného zákroku nikomu nenadávala a ani nekričala na odvolateľa ani na neho samého. O lustráciu oboch žien v systéme Regob požiadal odvolateľ až počas ich predvádzania rádiostanicou, kde mu bolo potvrdené, že osoby pátraním neprechádzajú a mladšia nahlásila stratu občianskeho preukazu. Tým boli zodpovedané otázky uvedené v bodoch 3. a 6. rozkladu. Z výpovedí oboch žien ďalej vyplýva, že odvolateľ na ne kričal, používal na ich adresu neslušné, ako aj vulgárne a urážlivé výroky a bol arogantný, čo potvrdil vo svojej výpovedi aj nstržm. E. L.. Dokonca strhol Y. F. na zem mobilný telefón, ktorým dokumentovala jeho postup pri zákroku. Odvolateľ narušil aj osobnú zónu vodičky, keď mu povedala, že má skoro 52 rokov a s takým prístupom policajta sa ešte nestretla, vtedy sa svojou tvárou priblížil k jej tvári tak, že pri rozprávaní, resp. kriku „a čo, a čo“ na ňu prskal svojimi slinami. Do vodičky podľa jej výpovede aj strčil, kde sa ho opýtala, či sa tak baví aj doma so svojou matkou, pričom použil slová, citujem: „s kým sa bavíš 1y piča“. Keď narušil jej osobnú zónu, tak ho rukou odtlačila od seba, čo nemožno považovať za sotenie. Teda aj otázky v bodoch 4., 5. a 7. boli zodpovedané. Hoci bolo použitie donucovacích prostriedkov odvolateľom vyhodnotené veliteľom čaty ako oprávnené, nemožno ho za také považovať. Veliteľ čaty npor. Y.. C. V.H., ako sám uviedol, vychádzal iba z informácií odvolateľa, vôbec sa nestretol s menovanými ženami, ktoré sa po jeho príchode na OO PZ Petržalka Stred tam už nenachádzali. Odvolateľ mu mal uviesť, že obe ženy sa správali agresívne, hystericky a odmietali predložiť doklady totožnosti a poskytnúť náležitú súčinnosť a mali taktiež odmietnuť rešpektovať jeho výzvy. Taktiež mu mal uviesť, že sa mu ženy nakoniec ospravedlnili, a preto nedostatok na vozidle riešil dohovorom. Veliteľ čaty nepožiadal o vyjadrenie člena hliadky nstržm. E. L. k udalosti, spoľahol sa iba na to, že tento sám nič nehovoril. Vyhodnotenie použitia donucovacích prostriedkov oprel aj o to, že ženy neboli zranené a nesťažovali sa. Vzhľadom na tieto skutočnosti sa použitie donucovacích prostriedkov javí ako neodôvodnené, o čom svedčí aj vyjadrenie nstržm. E. L., že sa odvolateľ svojím arogantným postupom snažil obe ženy k niečomu vyprovokovať, nehovoriac o tom, že na otázku ppráp. Y. V., člena hliadky privolanej na pomoc pri predvedení, nstržm. E. L. odpovedal, že je to celé zle. Nstržm. E. L. tiež vypovedal, že podľa neho nebol dôvod na priloženie pút obom ženám, bolo mu to proti vôli, nakoľko mu to však odvolateľ ako veliteľ hliadky prikázal, plnil jeho pokyny a založil putá vodičke, ktorú spacifikoval odvolateľ. Vzhľadom na uvedené skutočnosti nebol teda dôvod na použitie pút. Tým sú zodpovedané aj otázky v bodoch č. 8. a 9. Je teda zrejmé, že skutkový stav v konaní o prepustení bol úplne a presne zistený. Odvolací orgán má za to, že ak už nie nižší nadriadení odvolateľa, tak určite minister vnútra SR je oprávnený posúdiť správnosť a oprávnenosť postupu odvolateľa v predmetnej veci a na tom základe rozhodnúť o jeho ďalšom zotrvaní v služobnom pomere. V danom prípade tak urobil a rozhodol odvolateľa prepustiť zo služobného pomeru vzhľadom na jeho konanie nezlučiteľné s postavením a úlohami príslušníka PZ. Teda nebolo potrebné žiadať odborné posúdenie služobnej činnosti odvolateľa iným orgánom. Tu je na mieste tiež zdôrazniť, že rozhodnutie ministra vnútra SR priamo podporujú aj súhlasné stanoviská jednotlivých vyšších nadriadených odvolateľa (veliteľ PMJ PZ BA OPP KR PZ v BA. riaditeľ OPP KR PZ v BA, riaditeľ KR PZ v BA i prezident PZ), ktorí súhlasili so spracovaným návrhom na prepustenie odvolateľa. a teda považovali vykonaný služobný zákrok v rozpore s príslušnými ustanoveniami zákona o PZ a v konečnom dôsledku aj v rozpore s ustanoveniami zákona (č. 73/1998 Z. z.). K námietke o prekludovaní subjektívnej lehoty na prepustenie, je potrebné uviesť, že nadriadený hodnoverným spôsobom zistil dôvody prepustenia odvolateľa zo služobného pomeru dňa 23.10.2014 na základe doručeného hlásenia zo SKIS MV SR. ako je to uvedené aj v napadnutom rozhodnutí. Ak odvolateľ bol dňa 17.10.2014 dočasne pozbavený výkonu štátnej služby podľa § 46 ods. 1 písm. a) a ods. 2 zákona, jednalo sa iba o podozrenie zo zvlášť hrubého porušenia služobnej prísahy a služobnej povinnosti a v danom prípade bol oprávnený o ňom rozhodnúť riaditeľ KR PZ v BA. Podľa zaužívanej súdnej praxe lehota na prepustenie policajta zo služobného pomeru príslušníka PZ začína plynúť nadriadenému - ministrovi vnútra SR, ktorý je podľa čl. 2 písm. o) bod 2 N MV SR č. 174 2010 o personálnej pôsobnosti jediným orgánom oprávneným rozhodnúť o prepustení policajta zo služobného pomeru z dôvodu uvedeného v § 192 ods. 1 písm. e) zákona, dňom doručenia návrhu na prepustenie ministrovi vnútra SR, ku ktorému došlo dňa 27.11.2014. Vzhľadom k uvedenému nie je možné súhlasiť s námietkou odvolateľa. Odvolateľ tiež namieta, že správny orgán (MV SR) nezabezpečil podklad pre rozhodnutie vo veci, množstvo známych dôkazov, najmä nevypočul svedkov C. M.. U.Í. Q. a E. F.. Tu je namieste uviesť, že o svedkoch v trestnom konaní C. M., U. Q. a E. F. v čase konania o prepustení nemal nadriadený vedomosť, preto ich nemohol ani vyslúchnuť a o ich výsluch nežiadal ani odvolateľ a ani jeho splnomocnený advokát, ktorého splnomocnenie bolo nadriadenému doručené až po odoslaní návrhu a celého spisu na stanoviská vyšším nadriadeným a na realizáciu ministrovi vnútra SR. Výpovede svedkov E. F., H. M., U.C. Q. a obvineného odvolateľa v trestnom konaní predložil odvolateľ dodatočne do odvolacieho konania vo forme zápisníc, pričom je potrebné konštatovať, že po ich preskúmaní odvolacím orgánom tieto neobsahujú také skutočnosti, ktoré by boli v zásadnom rozpore s doposiaľ zistenými skutočnosťami. Neobstojí ani námietka, že odvolateľovi bola odňatá možnosť vyjadriť sa k návrhu na prepustenie a nebolo mu umožnené ani nahliadnuť do spisu. Dňa 30.10.2014 odvolateľ odmietol podpísať prevzatie upovedomenia o začatí konania o prepustení, ktoré mu však bolo ponechané. Odôvodnil to tým, že tak neurobí bez právneho zástupcu, bez ktorého sa ani nebude vyjadrovať. Návrh na prepustenie spolu s dôkazným materiálom mu bol predložený k oboznámeniu dňa 25.11.2014 s poučením o práve nazrieť do spisu, robiť si výpisky a poznámky, ako aj navrhovať dôkazy na svoju obhajobu, pričom sa odvolateľ oboznamoval v čase od 10.30 hod do 14.05 hod., vyjmúc obedňajšiu prestávku od 11.30 hod. do 12.30 hod. Je teda zrejmé, že odvolateľovi bola daná možnosť oboznámiť sa s návrhom, ako aj s dôkaznou situáciou. Splnomocnenie pre advokáta Y.. V. doručil nadriadenému až dňa 04.12.2014 v čase, keď už bol návrh na jeho prepustenie zaslaný na realizáciu ministrovi vnútra SR, hoci tak mohol urobiť skôr už od dňa 31.10.2014, kedy sa advokát sám zaujímal o stav v konaní o prepustení, a teda vedel, že toto prebieha, dokonca mu nadriadený počas jeho výsluchu u vyšetrovateľa poskytol aj telefonický kontakt na seba. Nakoľko nadriadený predmetný návrh postúpil na realizáciu služobným postupom už dňa 26.11.2014, nemohol umožniť advokátovi nahliadnuť do tohto spisového materiálu. Preto mu dňa 04.12.2014 poskytol aspoň písomnosti v predmetnej veci vytlačené zo svojho počítača. Tomu nasvedčuje aj vyjadrenie advokáta o rozporoch vo výpovediach svedkov v trestnom konaní s výpoveďami v konaní o prepustení. Dňa 10.12.2014 bola na personálny odbor SPSČ a OÚ MV SR doručená žiadosť advokáta o nahliadnutie do predmetného spisu so splnomocnením na zastupovanie odvolateľa v konaní o prepustení. Listom zo dňa 16.12.2014 bol advokátovi oznámený súhlas s nahliadnutím s tým, že termín je potrebné dohodnúť na telefónnom čísle XX/XXXXXXXX. Keď sa však pracovníčka kancelárie advokáta ozvala, bol už spisový materiál po podpise napadnutého rozhodnutia vrátený na Centrum podpory v Bratislave, kde potom došlo aj k nahliadnutiu advokáta do spisového materiálu. Odvolateľ ďalej s poukazom na ustanovenia § 194 ods. 1, § 232, § 233, § 238 a § 241 zákona namieta, že napadnuté rozhodnutie nemá náležitosti individuálneho správneho aktu ako iná forma správneho rozhodnutia, nakoľko v napadnutom rozhodnutí absentujú podstatné formálne a obsahové náležitosti, v zmysle čoho je nutné napadnuté rozhodnutie považovať za nulitný individuálny správny akt (zdanlivý). S námietkou odvolateľa nie je možné súhlasiť K námietke odvolateľa je potrebné uviesť, že výtlačky č. 1 a č. 8 predmetného napadnutého rozhodnutia sú v origináli riadne označené dátumom vydania, podpísané ministrom vnútra SR a založené na personálnom odbore SPSČ a OÚ MV SR a v osobnom spise odvolateľa. Odvolateľovi bol v zmysle ustanovenia § 266 ods. 3 zákona doručený výtlačok č. 9 ako odpis tohto napadnutého rozhodnutia, ktorého náležitosti sú upravené v metodickej pomôcke generálneho riaditeľa SPSČ MV SR pre spracovávanie a vydávanie personálnych rozkazov a disciplinárnych rozkazov č. SPC-228/1-2007, platnej od 01.05.2007. Na odpise sa pri mene nadriadeného uvádza skratka v. r. a vyhotoviteľ ho označí doložkou „Za správnosť“ s uvedením svojho podpisu. Teda výtlačok napadnutého rozhodnutia (personálneho rozkazu) doručený odvolateľovi nemusel byť podpísaný ministrom vnútra SR. Odvolací orgán považuje za potrebné uviesť, že pri vyhotovovaní napadnutého rozhodnutia došlo k chybe v písaní, keď ako deň výsluchu odvolateľa na str. 2 vo štvrtom odseku je uvedený deň 26.09.2014, hoci výsluch bol vykonaný dňa 30.10.2014. Táto chyba však nezakladá dôvod na zrušenie napadnutého rozhodnutia. Z uvedeného dôvodu odvolací orgán uvedený dátum opravil na dátum 30.10.2014. Na základe uvedených skutočností má odvolací orgán za to, že výsluchy osôb boli vykonané za účelom zistenia skutočného stavu konania odvolateľa. Skutkový stav bol dostatočne zistený, nakoľko výpoveďami uvedených osôb a ostatným spisovým materiálom bolo dostatočne preukázané, že odvolateľ pri výkone služobnej činnosti a využívaní oprávnení policajta prekročil mieru nevyhnutnú na dosiahnutie účelu sledovaného jeho služobnou činnosťou tým, že neoprávnene zasiahol do práv a osobnej slobody iných (§ 8 ods. 1 a § 9 ods. 1 zákona o PZ). Odvolací orgán odmieta všetky námietky odvolateľa, nakoľko jeho konanie bolo riadne preukázané dôkazovým materiálom, ktorý nadriadený v čase rozhodovania zadovážil, vyhodnotil a konanie odvolateľa správne posúdil ako zvlášť hrubé porušenie služobnej prísahy a služobnej povinnosti s tým, že jeho ponechanie v služobnom pomere by bolo na ujmu dôležitých záujmov štátnej služby. Každý príslušník PZ má väčšiu zodpovednosť za svoje konanie. Už zložením samotného sľubu (služobnej prísahy) patrí policajt, teda aj odvolateľ, do kategórie osôb, ktorých konanie, ak je v rozpore s právnymi predpismi, bude pre služobné pomery posudzované práve cez prizmu tohto sľubu. Zodpovedný prístup k rešpektovaniu predpisov vyplýva z jeho účasti na plnení funkcií štátu. Funkciu štátu plní policajt za odmenu. Prirodzeným je teda očakávanie, že ako príslušník PZ je povinný plniť svedomito úlohy, ktoré sú mu uložené ústavou, ústavnými zákonmi, zákonmi a ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi, ako aj úlohy uložené rozkazmi, nariadeniami, príkazmi a pokynmi nadriadených. Od iných osôb nemožno očakávať plnenie sľubu - vyššiu vernosť a ani zhovievavosť k policajtovi, ktorý sa dopustil protiprávneho konania. Policajt vo svojom postavení je povinný rešpektovať zákony štátu počas služby aj mimo nej, tak ako sa k tomu zaviazal. Preto je nezlučiteľné s dôležitými záujmami štátnej služby, aby v služobnom pomere príslušníka PZ zotrval policajt, ktorý konal tak. ako je vyššie uvedené. Zodpovednosť príslušníkov PZ je teda širšieho rozsahu a posudzuje sa prísnejšie, čo zodpovedá aj ich spoločenskému postaveniu. Je na zhodnotení a následnom rozhodnutí ministra vnútra SR, ktorý je oprávnený prijať personálne opatrenie v súlade s § 192 ods. 1 písm. e) zákona, či protiprávne konanie, ktorého sa policajt dopusti, napĺňa všetky znaky zvlášť hrubého porušenia služobnej prísahy alebo služobnej povinnosti s tým. že jeho ďalšie ponechanie v služobnom pomere by bolo na ujmu dôležitých záujmov štátnej služby. V danom prípade minister vnútra SR protiprávne konanie odvolateľa vyhodnotil ako konanie, ktoré napĺňa všetky znaky skutkovej podstaty prepustenia podľa § 192 ods. 1 písm. e) zákona a rozhodol sa voči nemu prijať personálne opatrenie v súlade s uvedeným ustanovením zákona. Keďže v čase vydania napadnutého rozhodnutia bol podľa § 233 zákona presne a úplne zistený a preukázaný skutočný stav veci, nie je dôvod na zrušenie tohto rozhodnutia, ktoré bolo vydané na základe zákona a v jeho medziach. Ako vyplýva z uvedeného, dôvody prepustenia odvolateľa boli bez pochybností dané a nebol zistený žiadny rozpor napadnutého rozhodnutia so všeobecne záväznými ani inými právnymi predpismi. Napadnuté rozhodnutie bolo vydané na základe presne a úplne zisteného skutočného stavu veci a v súlade so zákonom. K meritu veci je potrebné dodať, že v konaní o prepustení odvolateľa bol každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti riadne vyhodnotené (§ 238 ods. 4 zákona). Hodnotenie všetkých získaných dôkazov jednotlivo a v ich celkovom súhrne jednoznačne preukázalo priebeh udalosti so záverom, že odvolateľ sa dopustil protiprávneho konania tak, ako je to uvedené v napadnutom rozhodnutí. Námietky odvolateľa sú vo vzťahu k predmetnej veci nedôvodné a žiadnym spôsobom nemenia nič na tej skutočnosti, že jeho konanie bolo riadne preukázané dôkazovým materiálom, ktorý oprávnený orgán v čase rozhodovania zadovážil, vyhodnotil a konanie odvolateľa správne posúdil ako zvlášť hrubé porušenie služobnej prísahy a služobnej povinnosti s tým, že jeho ponechanie v služobnom pomere by bolo na ujmu dôležitých záujmov štátnej služby. V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že v odôvodnení rozhodnutia nie je nutné, aby sa v ňom uvádzali odpovede na všetky, a to aj nepodstatné a pre vec nevýznamné okolnosti alebo návrhy účastníka konania, aj keď účastník konania ich vníma ako relevantné. Odvolací orgán je však povinný zistiť dôsledne skutočný stav veci a nemôže sa teda obmedziť iba na to, čo tvrdia alebo navrhujú účastníci konania. Zásada voľného hodnotenia dôkazov v spojení so zásadou legality a zásadou spravodlivého rozhodnutia umožňujú odvolaciemu orgánu vykonať iba tie dôkazy a vysporiadať sa iba s tými námietkami, ktoré sú podľa jeho úvah potrebné na objasnenie právne významných skutkových okolností relevantných pre spravodlivé rozhodnutie v danej veci. Zo zadovážených dôkazov predložených do odvolacieho konania je dostatočne preukázané, že odvolateľ sa dopustil protiprávneho konania uvedeného v odôvodnení napadnutého rozhodnutia. S poukazom na vykonané dokazovanie, nesúhlas odvolateľa s jeho prepustením nie je dôvodný. Spáchanie protiprávneho konania mu bolo zákonným spôsobom preukázané. V konaní o prepustení odvolateľa zo služobného pomeru príslušníka PZ boli použité dôkazy v súlade s právnymi predpismi a napadnuté rozhodnutie spĺňa všetky formálne náležitosti rozhodnutia, ktoré vyžaduje zákon, pričom nevykazuje žiadne vady, ktoré by zakladali jeho neplatnosť. V odôvodnení napadnutého rozhodnutia je v súlade so zákonom dostatočne uvedené, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bol prvostupňový orgán vedený pri hodnotení dôkazov a pri použití právnych predpisov, na ktorých základe rozhodoval. Vyhodnotením jednotlivých dôkazov podľa § 238 ods. 4 zákona jednotlivo, ako aj v ich vzájomnej súvislosti (za súčasného zohľadnenia okolností podľa § 233 ods. 2 zákona) je nutné konštatovať, že tvrdenia odvolateľa v rozklade, ktorými sa snaží spochybniť opodstatnenosť dôvodov napadnutého rozhodnutia, nie sú namieste. Ich cieľom je dosiahnuť zrušenie prepustenia zo služobného pomeru príslušníka PZ, na čo nie je právny dôvod. Podľa § 192 ods. 1 písm. e) zákona sa policajt prepustí zo služobného pomeru, ak porušil služobnú prísahu alebo služobnú povinnosť zvlášť hrubým spôsobom a jeho ponechanie v služobnom pomere by bolo na ujmu dôležitých záujmov štátnej služby. Z obsahu služobnej prísahy (§ 17 ods. 1 zákona) vyplýva, že policajt má byť čestný, statočný a disciplinovaný, ktorý svoje sily a schopnosti vynakladá na to, aby chránil práva občanov, ich bezpečnosť a verejný poriadok, a to aj s nasadením vlastného života, a že sa bude riadiť ústavou, ústavnými zákonmi, zákonmi a ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi. K základným povinnostiam policajta podľa § 48 ods. 3 zákona patrí okrem iného aj povinnosť plniť svedomité úlohy, ktoré sú mu uložené ústavou, ústavnými zákonmi, zákonmi a ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi, ako aj úlohy uložené rozkazmi, nariadeniami, príkazmi a pokynmi nadriadených, ak bol s nimi riadne oboznámený; vykonávať štátnu službu osobne, riadne a včas; v štátnej službe i mimo štátnej služby zdržať sa konania, ktoré by mohlo narušiť vážnosť PZ alebo ohroziť dôveru v tento zbor a dodržiavať služobnú disciplínu. Požadované vlastnosti (čestnosť, statočnosť, disciplína a pripravenosť vynaložiť svoje sily na ochranu práv a majetku občanov) sú základnými predpokladmi k výkonu služby v PZ. Každý príslušník PZ, ktorý tieto vlastnosti nemá a prejavuje sa v rozpore s nimi, hrubo poškodzuje dôveryhodnosť PZ. Konanie, ktorého sa odvolateľ dopustil, je v príkrom rozpore s obsahom služobnej prísahy a nezodpovedá ani vyššie uvedeným služobným povinnostiam policajta. Zvlášť hrubé porušenie služobnej prísahy spočíva v tom, že odvolateľ ako veliteľ hliadky nebol čestný a disciplinovaný príslušník PZ, keď pri výkone služobnej činnosti a využívaní oprávnení policajta prekročil mieru nevyhnutnú na dosiahnutie účelu sledovaného jeho služobnou činnosťou tým, že neoprávnene zasiahol do práv a osobnej slobody iných. Zvlášť hrubé porušenie služobnej povinnosti spočíva v tom, že odvolateľ neplnil svedomité úlohy, ktoré mu boli uložené zákonom (§ 8 ods. 1 a § 9 ods. 1 zákona o PZ), nariadením (čl. 1 a 8 prílohy kN MV SR č. 3/2002 o etickom kódexe príslušníka PZ) a rozkazu nadriadeného (časť I. písm. a) bod 1 a 2 rozkazu MV SR č. 6/1997 o úlohách na zvýšenie morálneho stavu a disciplíny príslušníkov PZ), nevykonával štátnu službu riadne, dopustil sa konania, ktoré narušilo vážnosť PZ, alebo ohrozilo dôveru v tento zbor a nedodržal služobnú disciplínu, nakoľko konal v rozpore so zákonom a pokynmi nadriadených, hoci bol s nimi riadne oboznámený, čím zvlášť hrubým spôsobom porušil aj základné povinnosti policajta uvedené v § 48 ods. 3 písm. a), b), g) a h) zákona. Splnená bola aj ďalšia zákonná podmienka na prepustenie odvolateľa zo služobného pomeru príslušníka PZ, ktorá spočíva v tom, že ponechanie odvolateľa v služobnom pomere by bolo na ujmu dôležitých záujmov štátnej služby, najmä záujmu na svedomitom plnení služobných povinností a dôslednom dodržiavaní služobnej disciplíny všetkými príslušníkmi PZ, na ich čestnosti, na ochrane práv občanov a na upevňovaní ich dôvery v PZ, nakoľko požiadavka zodpovedného prístupu príslušníka PZ k rešpektovaniu právnych predpisov vyplýva z jeho účasti na plnení funkcií štátu. Preto sa vyžaduje ich dodržiavanie a predpokladá sa, že každý príslušník PZ v rámci svojho postavenia ich bude príkladne a striktne rešpektovať tak, ako sa k tomu zaviazal v služobnej prísahe. Každý príslušník PZ má za svoje konanie väčšiu zodpovednosť a pri svojom povolaní a profesii má byť svojím, chovaním vzorom vo vzťahu k ostatným občanom. Bolo by v príkrom rozpore s dôležitými záujmami štátnej služby, ak by v služobnom pomere zotrval policajt, ktorý sa dopustil vyššie uvedeného konania nezlučiteľného s postavením a úlohami príslušníka PZ. Podľa posudku o služobnej činnosti patrí odvolateľ k lepším policajtom v dosahovaní služobných výsledkov, v zadržiavaní páchateľov sa v roku 2014 umiestnil na 1. mieste zo 122 hodnotených policajtov, vo výsledku na úseku dopravy sa umiestnil na 89. mieste. Podľa prehľadu o disciplinárnych odmenách a disciplinárnych opatreniach bol doposiaľ 33 krát disciplinárne odmenený, z toho raz mimoriadne povýšený do hodnosti nadpráporčík, disciplinárne opatrenie mu bolo uložené šesťkrát. Svedomité plnenie služobných povinností a dôsledné dodržiavanie služobnej disciplíny je však základnou povinnosťou každého príslušníka PZ, a preto ním nemožno ospravedlniť konanie, ktorého sa odvolateľ dopustil. Zákonná povinnosť uvedená v § 225 ods. 2 písm. c) zákona bola dodržaná tým, že návrh na prepustenie odvolateľa zo služobného pomeru príslušníka PZ príslušný nadriadený pred vydaním napadnutého rozhodnutia vopred prerokoval s príslušným odborovým orgánom (ZO OZP č. 8/8 pri KR PZ v BA), ktorý s ním nesúhlasil z dôvodu, že nebol objektívne zistený skutočný stav veci. Stanovisko príslušného odborového orgánu má však iba odporúčajúci charakter a nie je pre nadriadeného záväzné. Odvolateľ sa protiprávneho konania zakladajúceho dôvod jeho prepustenia dopustil dňa 27.09.2014. Príslušný nadriadený - riaditeľ KR PZ v BA sa o tomto konaní dozvedel dňa 23.10.2014 na základe hlásenia zo SKIS MV SR o vznesení obvinenia odvolateľovi za prečin zneužívania právomoci verejného činiteľa podľa § 326 ods. 1 písm. a) Trestného zákona (ČVS: SKIS-487/OISZ-V-2014 zo dňa 23.10.2014). Návrh na prepustenie odvolateľa zo služobného pomeru príslušníka PZ spolu so zadováženými dôkazmi bol ministrovi vnútra SR, ktorý je jediný oprávnený zistiť dôvod prepustenia a rozhodnúť o prepustení z dôvodu uvedeného v § 192 ods. 1 písm. e) zákona, doručený dňa 27.11.2014. Napadnuté rozhodnutie bolo vydané dňa 19.12.2014 a odvolateľovi doručené dňa 19.12.2014. Zákonné lehoty na jeho prepustenie ustanovené v § 192 ods. 5 zákona boli teda dodržané. Služobný pomer skončil odvolateľovi zákonným spôsobom v zmysle ustanovenia § 194 ods. 3 zákona dňom doručenia napadnutého rozhodnutia. 13. Z pripojeného administratívneho spisu súd zistil skutočnosti, ktoré neboli medzi účastníkmi sporné tak, ako boli nimi opísané v ich písomných podaniach. Žalovaný ako správny orgán konajúci v oboch stupňoch v administratívnom konaní vydal v úvode odôvodnenia rozsudku opísané rozhodnutia, pričom ich odôvodnenia sú obdobné ako vyjadrenie k žalobe. K jednotlivým častiam týchto rozhodnutí a k skutočnostiam medzi účastníkmi sporným sa súd detailnejšie vyjadril nižšie v odôvodnení v časti V. tohto rozsudku. II. Žaloba 14. Včas podanou žalobou súdu doručenou dňa 20.06.2017 sa žalobca domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovaného, považoval ho za nezákonné a žiadal, aby súd rozhodnutie žalovaného zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. 15. Žalobca namietal, že rozhodnutie ministra vnútra SR neobsahuje presne a úplne zistený skutkový stav veci tak, aby bolo bez akýchkoľvek pochybnosti zrejmé, čoho sa mal ako príslušník PZ svojim konaním dopustiť. Žalobca tvrdil, že sa nedopustil žiadneho konania, ktoré by bolo možné zadefinovať ako zvlášť hrubé porušenie služobnej prísahy a služobnej povinnosti s tým, že jeho ponechanie v služobnom pomere by bolo na ujmu dôležitých záujmov štátnej služby a ktoré by malo predstavovať tak závažné dôvody odôvodňujúce postup a rozhodnutie ministra o prepustení zo služobného pomeru v Policajnom zbore SR, zvlášť, keď išlo o príslušníka, ktorý bol považovaný za lepšieho policajta v dosahovaní služobných výsledkov a v zadržiavaní páchateľov, ktorý sa naviac v roku 2014 umiestnil na prvom mieste zo 122 hodnotených policajtov. 16. Opis skutkového deja svedkov podľa žalobcu obsahuje zjavné rozpory, na základe ktorých minister vnútra ako najvyšší predstaviteľ ústredného orgánu štátnej správy - Ministerstva vnútra SR, pod ktorý Policajný zbor SR patrí, bez riadneho prešetrenia skutkového stavu veci vylučujúceho akékoľvek pochybnosti o protiprávnosti konania žalobcu nemal a ani nemohol vyvodiť taký jednoznačný záver, ako vo svojom rozhodnutí uviedol a teda ide výlučne o politické rozhodnutie založené na umelo vytvorenom tlaku politickej verejnosti a bez náležitého zistenia skutkového stavu veci a zákonom predpokladaných dôvodov. 17. Z výpovedí žalobcu, poškodených Y. a Y. F., ako i svedkov H. M. a U.Í. Q. a tiež z vykonaných dôkazov, je možné vyvodiť jednoznačný záver, že žalobca pri výkone služobnej činnosti policajta (služobného zákroku), konajúc vo vzájomnej súčinnosti so svojim kolegom nstržm. E. L., teda nie sám, dňa 27.09.2014 asi o 11:00 hod. na Dolnozemskej ulici pri Ekonomickej univerzite, postupoval v súlade s ustanovením § 2 ods. l písm. a), b), i), j), k), I) zákona o policajnom zbore, vykonával služobný zákrok podľa § 12 ods. 1 a § 17 ods. 1, 2, 7 zákona o policajnom zbore a pri objektívom naplnení zákonných podmienok postupoval podľa § 18 ods. 1, 3 a 4 zákona o policajnom zbore, pričom zároveň boli splnené aj zákonné podmienky pre postup podľa § 19 ods. 1 písm. a), b), d) zákona o policajnom zbore. 18. Žalobca poukazujúc na § 3 ods. 2 písm. c/, § 4 ods. 1 písm. a/, b/, § 69, § 137 ods. 1, ods. 2 písm. i/ zákona č. 8/2009 Z.z. o cestnej premávke a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov a § 22 ods. 1 písm. k/, l/, § 47 ods. 1 písm. a/ zákona č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov žalobca uviedol, že žalobcovi pri výkone jeho oprávnení spojených s dohľadom nad bezpečnosťou a plynulosťou cestnej premávky, resp. výkonom jeho služobnej činnosti a v danej súvislosti realizovanou kontrolou dokladov ustanovených na vedenie a premávku vozidla a kontrolou úplnosti výstroja a výbavy vozidla, neboli zo strany vodičky Y. F. dňa 27.09.2014 na Dolnozemskej ulici v Bratislave, predložené platné doklady potrebné na prevádzku motorového vozidla v súlade s § 4 ods. 1 písm. b) zákona o cestnej premávke a vodička Y. F. naviac svojim konaním porušila povinnosti ustanovené § 3 ods. 2 písm. c) zákona č. 8/2009 Z.z. o cestnej premávke účastníkovi cestnej premávky a v zmysle ktorých je účastník cestnej premávky povinný uposlúchnuť pokyn, výzvu alebo príkaz policajta súvisiaci s výkonom jeho oprávnení pri dohľade nad bezpečnosťou a plynulosťou cestnej premávky a strpieť výkon jeho oprávnení, čo zákon o cestnej premávke podľa §137 považuje za porušenie všeobecne záväzných právnych predpisov o bezpečnosti a plynulosti cestnej premávky a zároveň s porušením ktorých spája naplnenie skutkovej podstaty priestupku podľa § 22 ods. 1 písm. k) a I) zákona o priestupkoch. Keďže Y. F. predložila žalobcovi len Protokol o vykonanej TK a EK, ktorý nenahrádza riadne doklady, ktorými sú Osvedčenie a Kontrolné známky nalepené v dolnej časti čelného skla a bez ktorých sa toto vozidlo stáva nespôsobilé na prevádzku na pozemných komunikáciách, v dôsledku čoho dochádza zo strany vodiča takéhoto vozidla zároveň aj k naplneniu skutkovej podstaty priestupku podľa § 22 zákona o priestupkoch. 19. Vzhľadom na konanie vodičky Y. F., ktorým došlo k poručeniu povinností účastníka cestnej premávky a k porušeniu pravidiel cestnej premávky závažným spôsobom a s tým spojeným neuposlúchnutím výzvy, pokynov a príkazu policajtov službukonajúcej policajnej hliadky, nastali podľa § 18 ods. 3 a § 19 ods. 1 písm. a), b) a d) zákona č. 171/1993 Z.z. o policajnom zbore zákonné dôvody na predvedenie Y. F. na útvar Policajného zboru a na použitie najmiernejších donucovacích prostriedkov, za ktoré možno v rámci výpočtu druhov donucovacích prostriedkov podľa § 50 zákona o policajnom zbore, hmaty a chvaty sebaobrany a použitie pút považovať, pričom na ich použitie neexistovali žiadne zákonom predpokladané a podľa § 65 zákona o policajnom zbore ustanovené obmedzenia vzťahujúce sa na použitie donucovacích prostriedkov v prípadoch zákrokov smerujúcich proti tehotnej žene, osobe vysokého veku, osobe so zjavnou telesnou chybou alebo chorobou a proti osobe mladšej ako 15 rokov. 20. Žalobca poukázal na § 34, § 50, § 51, § 52 ods. 1 a § 65 zákona č. 171/1993 Z.z. o policajnom zbore v znení neskorších predpisov a poukázal tiež na vyjadrenie ministra vnútra SR ako politika a nie odborníka vyjadrujúceho sa na základe relevantne a objektívne zistených skutočností, ktorý pre denník Nový Čas uviedol: „jeho posledný medializovaný zákrok bol neprimeraný a na použitie donucovacích prostriedkov nemal dôvod.", publikované dňa 29.10.2014, t.j. ešte v čase, kedy neboli a ani nemohli byť známe žiadne objektívnym vyšetrovaním zistené výsledky, resp. závery vyšetrovania. 21. Zákrok žalobcu (ktorý nevykonával sám, ale za aktívnej súčinnosti druhého člena policajnej hliadky nstržm. E. L.) nebol nikdy nikým, okrem politického vyjadrenia ministra vnútra SR a iných "odborníkov" z radov politikov, vyhodnotený ako taký za neprimeraný a pri ktorom by žalobca nemal mať oprávnenie na jeho vykonanie a použitie donucovacích prostriedkov. Minister vnútra vychádzal z neúplne zisteného skutkového stavu veci a médiami vytvoreného tlaku, keďže ani podľa videozáznamu vyhotoveného Y. F., ktorého hodnovernosť je naviac z dôvodu možného zásahu do jeho obsahu ako aj absencie okolností, ktoré predchádzali jeho začiatku spochybniteľná z dôvodu čoho ide o nezákonný dôkaz, na obsah ktorého ako na dôkaz nie je možné prihliadať, pričom ani z dovtedy vykonaných ostatných dôkazov nemohol v danej fáze dokazovania minister vyvodiť objektívne zistený záver, že žalobca nemal oprávnenie na použitie donucovacích prostriedkov a jeho konanie bolo vzhľadom na okolnosti prípadu neprimerané. V danom kontexte máme teda za to, že minister vnútra ešte pred svojim Rozhodnutím o prepustení zo služobného pomeru prejudikoval svoje budúce rozhodnutie v dotknutom článku, na základe čoho môžeme jednoznačne konštatovať, že v prípade žalobcu rozhodol dňa 19.12.2014 zaujatý orgán. 22. Žalobca namietal použitie videozáznamu vyhotoveného Y. F. správnym orgánom ako dôkazu z trestného spisu vedeného voči žalobcovi, na ktorý ako nezákonný nebolo možné v trestnom konaní a ani v konaní pred súdom prihliadať z dôvodu jeho nezákonnosti. Takto získaný dôkaz nemôže byť použitý ako dôkaz a ani ako podklad pre rozhodnutie správneho orgánu a jeho použitie spôsobuje nezákonnosť správneho konania tak, ako to v obdobne riešenej právnej veci uviedol vo svojom Náleze Ústavný súd SR sp. zn, II, ÚS 5/2011-77. Keďže žalovaný v správnom konaní vedenom o prepustení žalobcu zo služobného pomeru v PZ SR použil ako dôkaz videozáznam vyhotovený Y. F. (ktorý bol naviac opakovane medializovaný - zverejnený v médiách), čo vyplýva z obsahu Personálneho rozkazu Ministra vnútra SR č.306 zo dňa 19.12.2014, kde na str. 8 žalovaný uviedol, že súčasť spisu tvorí CD nosič so záznamom z mobilného telefónu Y. F., je zrejmé, že správny orgán oprel svoje rozhodovanie aj o dôkaz, ktorý je nezákonným dôkazom, v dôsledku čoho je potom v súlade s cit, nálezom Ústavného súdu SR celé správne konanie vedené žalovaným nezákonné. Na margo videozáznamu vyhotoveného mobilným telefónom Y. F. súčasne okrem nezákonnosti tohto dôkazu poukázal žalobca aj na to, že podľa znaleckého posudku č.34/2014 vyhotoveného znalcom Ing, Jurajom Magulom, Veternicova 29, Bratislava, znalec v odbore elektrotechnika, znalec vo svojom znaleckom posudku nevylúčil ani zásah a úpravu súboru tvoriaceho predmetný videozáznam. 23. Žalobca uviedol, že z Nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 5/2011-77, vyplýva: „procesné ustanovenie, podlá ktorého za dôkaz môžu slúžiť všetky prostriedky, ktorými možno zistiť a objasniť skutočný stav veci, pokiaľ sú v súlade s právnymi predpismi, treba z ústavnoprávneho hľadiska považovať za kolíziu verejného záujmu a ochrany práv. Ide totiž o stret medzi verejným záujmom na dôslednom objasnení rozhodujúcich skutočností potrebných na vydanie rozhodnutia v konaní a ochranou určitých práv, resp. oprávnených záujmov, ktoré bránia použitiu niektorého dôkazného prostriedku. Vo všeobecnej rovine možno konštatovať, že prednosť má verejný záujem na dôslednom objasnení rozhodujúcich skutočností potrebných na vydanie rozhodnutia, avšak za súčasného spolupôsobenia bŕzd daných s ohľadom na ochranu určitých práv, resp. oprávnených záujmov. Tým je dané, že nie všetky prostriedky, pomocou ktorých by objektívne bolo možné zistiť a objasniť skutočný stav veci, sa smú použiť v príslušnom konaní. Z ustanovenia § 114 ods. 7 Trestného poriadku vyplýva zásadný zákaz použitia obrazovo-zvukového záznamu získaného v rámci konkrétneho trestného konania v inom trestnom konaní, avšak s určitými taxatívne vymenovanými výnimkami. Trestný poriadok upravuje matériu získavania a použitia obrazovo-zvukových záznamov zhotovených informačno-technickými prostriedkami iba v rámci trestného konania. Naproti tomu získavanie a použitie obrazovo-zvukových záznamov zhotovených informačno-technickými prostriedkami v iných konaniach, resp. pre účely iných konaní upravuje zákon o ochrane pred odpočúvaním (§ 1 ods. 1 a 2)." 24. Ústavný súd Slovenskej republiky v právnom závere vyslovenom v náleze vychádzal z namietaného porušenia čl. 22 ods. 1 ústavy, čl. 13 listiny a čl. 18 ods. 1, 2 dohovoru sťažovateľom, ktorý o. i. v tejto súvislosti konštatoval, že „z už citovaných ustanovení zákona o ochrane pred odpočúvaním vyplýva, že použitie informačno-technických prostriedkov bez predchádzajúceho súhlasu toho, komu sa zasahuje do súkromia, v inom ako trestnom konaní je možné, iba „ak je to nevyhnutné na zabezpečenie bezpečnosti štátu, obranu štátu, predchádzanie a objasňovanie trestnej činnosti alebo na ochranu práv a slobôd iných". Aj keď je Colná správa oprávnená používať záznamy vyhotovené informačno- technickými prostriedkami, rozsah takéhoto oprávnenia je obmedzený už uvedeným účelom uvedeným v zákone. Správne konanie o skončenie služobného pomeru colníka, ale ani občianske súdne konanie o preskúmanie rozhodnutia vydaného v takomto správnom konaní nie sú konaniami, v ktorých by bolo možné použiť záznam vyhotovený pomocou informačno-technických prostriedkov, keďže to odporuje účelu, na ktorý môžu byť takéto záznamy použité. Je pravdou, že podľa ustanovenia § 227 ods. 1 zákona o štátnej službe za dôkaz môžu slúžiť všetky prostriedky, ktorými možno zistiť a objasniť skutočný stav veci, avšak iba za podmienky, že tieto dôkazné prostriedky sú v súlade s právnymi predpismi. Nie je teda možné prihliadnuť na dôkazy získané či vykonané nezákonným spôsobom." 25. Žalobca pri služobnom zákroku nemal žiadne osobitné obmedzenia ustanovené pre použitie iných donucovacích prostriedkov podľa § 65 zákona o policajnom zbore a donucovacie prostriedky použil v súlade so zákonom, po zohľadnení miery protiprávneho konania. Keďže Y. F. sotila do žalobcu ako verejného činiteľa a nepredložila doklad totožnosti, ten v danej situácii vyhodnotil ako za nevyhnutné nasadiť tejto osobe putá a predviesť ju na príslušný útvar PZ. Žalobca pri vykonávaní tohto služobného zákroku nesledoval iný účel ako prostredníctvom zákonom priznaných oprávnení a prostriedkov realizovaných v súvislosti s určeným výkonom dohľadu nad cestnou premávkou riadne zistiť a objasniť skutkový stav veci pri kontrole vozidla vodičky Y. F. a v žiadnom prípade pri vykonávaní tohto služobného zákroku nesledoval vlastný prospech a ani nekonal v úmysle porušiť zákon a konať v rozpore so služobnou prísahou a služobnými povinnosťami, čo žalobcovi nebolo ani žiadnym objektívnym spôsobom a relevantne zistenými skutočnosťami doposiaľ preukázané. 26. Žalobca poukázal na to, že po uvedenom zákroku došlo k povýšeniu kolegu žalobcu, ktorý po svojej výpovedi v trestnom konaní vedenom proti žalobcovi, dostal pracovnú pozíciu na ministerstve vnútra SR. Služobný zákrok na Dolnozemskej ulici v Bratislave vykonávali obidvaja policajti spoločne. Kolegove konanie nebolo vyhodnotené ako trestný čin, ani ako priestupok, ale len ako delikt z dôvodu neoznámenia trestného činu. Zjavným nepomerom v danom kontexte sú skutkové okolnosti, keďže pri služobnom zákroku nasadzovali Y. F. putá obidvaja policajti a išlo o ich súčinnosť pri výkone služobného zákroku a aj napriek tomu neboli stíhaní obidvaja rovnako, ale len žalobca. 27. Žalobca poukázal na rozhodnutia Najvyššieho súdu sp. zn. 6Sžo/200/2010 zo dňa 30.03.2011 a sp. zn. 6Sžo/26/2011 zo dňa 20.06.2012 a namietal, že žalovaný vôbec nezohľadnil pri svojom rozhodnutí výborné služobné výsledky žalobcu, keďže tak, ako bolo vyššie uvedené, žalobca sa v roku 2014 umiestnil na prvom mieste zo 122 hodnotených policajtov a jeho doterajšia činnosť mala byť pre žalovaného východiskom pri rozhodovaní, keďže v danej situácii prevyšuje množstvo kladných okolností/hodnotení nad jedným služobným zákrokom, ktorého šetrenie nebolo vykonané riadne. Podľa vyššie uvedených Rozhodnutí NSSR, úvaha v prípade rozhodnutia o prepustení z pomeru príslušníka policajného zboru pre zvlášť hrubé porušenie prísahy alebo zvlášť hrubé porušenie služobnej povinnosti, musí zodpovedať objektívne zisteným skutkovým okolnostiam a musí mať oporu vo vykonanom dokazovaní a zároveň musí ísť o logické vyústenie riadneho hodnotenia všetkých skutkových zistení. Žalovaný v danom kontexte vôbec nebral do úvahy pre objasnenie veci podstatné otázky skutkového deja uvedenými žalobcom v ňom podanom Rozklade, s ktorými sa naviac, tak ako to uviedol žalobca v Rozklade, správny orgán riadne a objektívne nevysporiadal, pričom tieto otázky a ich náležité zodpovedanie predstavujú podľa nášho názoru základ pre správne objasnenie skutkového stavu veci a primárny predpoklad pre zákonné rozhodnutie vo veci. 28. Ďalej žalobca argumentoval, že za zvlášť hrubé porušenie služobných povinností je možné podľa ustálenej judikatúry (rozhodnutie NSSR č.k. lSžo/113/2008 zo dňa 26.05.2009) pokladať, že „zvlášť hrubé porušenie služobnej prísahy spočívalo vtom, že žalobca nebol čestný a disciplinovaný keď zneužil svoje služobné postavenie i vzniknutú situáciu a v úmysle získať neoprávnený prospech si vyžiadal a neskôr i prevzal od svedka finančnú hotovosť v sume 30.000,- Sk za to, že v predmetnej trestnej veci nebude nikto stíhaný. Zvlášť hrubé porušenie služobnej povinnosti podľa krajského súdu treba vidieť v tom, že žalobca riadne nevykonával štátnu službu, neplnil si svedomité úlohy na úseku služobného zaradenia uložené mu zákonom, nezdržal sa konania, ktoré viedlo k stretu dôležitého záujmu štátnej služby s osobnými záujmami a ktoré mohlo narušiť vážnosť Policajného zboru alebo ohroziť dôveru v tento zbor a nedodržal služobnú disciplínu.“ 29. Poukázal aj na rozhodnutie NSSR č.k. 2Sžo/12/2014 zo dňa 16.04.2014, z ktorého vyplýva, že „zo zadovážených dôkazov je preukázané, že žalobca dňa 10. decembra 2008 o 07.30 hodine vykonával štátnu službu ako zástupca riaditeľa a súčasne ako riaditeľ ÚJKP OR PZ v O. pod vplyvom alkoholu, čo bolo potvrdené výsledkami dychovej skúšky prístrojom Alco-Senzor IV CM, výrobné číslo: XXXXXX., kedy v čase od 10.38 hodiny mal namerané v krvi 0,46 mg/l alkoholu v dychu 0,96 promile, v čase o 11.07 hodine 0,34 mg/l alkoholu v dychu a v čase o 14.03 hodine 0,16 mg/l alkoholu v dychu, ako aj pri odbere krvi o 15.30 hodine skúške na alkohol plynovou chromatografiou, bola v krvi zistená koncentrácia etylalkoholu v hodnote 0,26 promile. Žalobca požitie alkoholických nápojov nepopieral a nevyužil svoju zákonnú možnosť podľa § 237 ods. 2 zákona č. 73/1998 Z.z. do vydania napadnutého rozhodnutia nadriadenému orgánu predložiť na podporu svojich tvrdení dôkazy, ktoré by ho mohli zbaviť prípadnej viny. Taktiež nepožiadal o stanovenie inej lehoty na dodržanie ustanovenia § 237 ods. 1 citovaného zákona. ... za porušenie služobnej prísahy alebo služobnej povinnosti, zvlášť hrubým spôsobom, sa považuje, ak sa u príslušníka PZ pri nástupe do výkonu služby alebo počas výkonu služby zisti, že je pod vplyvom alkoholu alebo iných návykových látok.“ 30. Žalobca zopakoval, že vykonaním služobného zákroku nesledoval žiadny vlastný prospech a v jeho konaní zároveň absentuje akýkoľvek úmysel konať v rozpore so zákonom a ktorý by bolo možné klasifikovať ako zvlášť hrubé porušenie služobnej prísahy a zvlášť hrubé porušenie služobných povinností. Zároveň poukázal na to, že v zmysle vyššie uvedených zvlášť hrubých porušeniach služobnej prísahy a služobnej povinnosti išlo o získanie neoprávneného finančného prospechu, vykonávanie štátnej služby pod vplyvom alkoholu alebo vyzradenie dôležitých informácií nepovolenej osobe, no v prípade osoby žalobcu nedošlo k žiadnemu podobnému skutku, na základe ktorého by bolo možné konštatovať zvlášť hrubé porušenie služobnej prísahy a služobnej prísahy a o to zvlášť, keď samotný samotný zákrok nebol vykonávaný na základe svojvôle žalobcu, ale v súvislosti s určeným výkonom dohľadu nad cestnou premávkou a za aktívnej súčinnosti aj druhého člena policajnej hliadky nastrž. E. L., čo do celého prípadu ohľadne rozhodovania o žalobcovi vnáša značné pochybnosti, keď jeden príslušník polície je prepustený a druhý zasahujúci policajt povýšený. 31. V rozhodnutí žalovaného zo dňa 12.04.2017 o rozklade žalovaný uvádza dôvod spočívajúci v zvlášť hrubom porušení služobnej prísahy, pretože žalobca ako veliteľ hliadky nebol čestný a disciplinovaný príslušník PZ, keď pri výkone služobnej činnosti a využívaní oprávnení policajta prekročil mieru nevyhnutnú na dosiahnutie účelu sledovaného jeho služobnou činnosťou tým, že neoprávnene zasiahol do práv a osobnej slobody iných. V kontexte s uvedenou argumentáciou žalovaného žalobca uviedol, že v napadnutých rozhodnutiach sa neuvádza jasná, zrozumiteľná, zrejmá a zákonom predpokladaná argumentácia týkajúca sa okolností, na základe ktorých možno bez akýchkoľvek pochybností konštatovať zvlášť hrubé porušenie služobnej prísahy a služobných povinností zo strany žalobcu. Pokiaľ žalovaný uvádza, že žalobca nebol čestný a disciplinovaný, tak máme za to, že takéto tvrdenie mal žalovaný jednoznačne preukázať a všetky s tým súvisiace skutočnosti, o ktoré svoje rozhodnutie opieral, uviesť v odôvodnení rozhodnutia, čo neurobil. Žalobca v žiadnom prípade neprekročil mieru nevyhnutnú na dosiahnutie účelu sledovaného jeho služobnou činnosťou a nezasiahol neoprávnene do práv a osobnej slobody iných, tak ako to tvrdí žalovaný vo svojich rozhodnutiach, a práve naopak sme presvedčení, že žalobca (nie sám) konal v rámci svojich zákonom priznaných oprávnení a v jeho súlade. Rozhodnutie o použití konkrétneho donucovacieho prostriedku je vždy ponechané na policajtovi, ktorý musí zohľadniť mieru protiprávneho konania osoby, voči ktorej smeruje vykonanie služobného zákroku, ako aj musí zohľadniť všetky okolnosti prípadu. V uvedenom prípade žalobca vyhodnotil situáciu tak, že voči protiprávnemu konaniu Y. F. použil z výpočtu druhov donucovacích prostriedkov, ktoré je policajt podľa § 50 zákona o policajnom zbore oprávnený použiť, tie najmiernejšie, a to hmaty a chvaty sebaobrany a putá, na ktorých použitie sa nevzťahuje obmedzenie podľa § 65 zákona o policajnom zbore a ktorých použitie si vyžiadalo samotné konanie vodičky Y. F., ktorá nerešpektovala pokyny a príkazy žalobcu ako príslušníka policajného zboru a zároveň aj verejného činiteľa a navyše v danej súvislosti aj sotila do žalobcu, čo možno považovať za zásah do služobnej činnosti policajta, pričom v spojení s nepredložením požadovaných dokladov, ako i dokladu totožnosti a neprimeraným arogantným až urážlivým správaním Y. F., možno použitie hmatov a chvatov a púť ako donucovacích prostriedkov vzhľadom k okolnostiam situácie označiť za primerané a zákonné. 32. Žalobca nesúhlasil ani s vyjadrením žalovaného, ktorý vo svojom rozhodnutí zo dňa 12.04.2017 k námietke žalobcu, že rozhodnutie je nezákonné, keďže nespĺňa zákonom ustanovené formálne a obsahové náležitosti, uviedol, že „výtlačky predmetného napadnutého rozhodnutia sú v origináli riadne označené dátumom vydania, podpísané ministrom vnútra SR a založené na personálnom odbore SPSČ a OÚ MV SR a v osobnom spise odvolateľa. Odvolateľovi bol v zmysle ustanovenia § 266 ods. 3 zákona doručený výtlačok č. 9 ako odpis tohto napadnutého, ktorého náležitosti sú upravené v metodickej pomôcke generálneho riaditeľa SPSČ MV SR pre spracovávanie a vydávanie personálnych rozkazov a disciplinárnych rozkazov č SPC-228/1-2007, platnej od 01.05.2007. Na odpise sa pri mene nadriadeného uvádza skratka v.r. a vyhotoviteľ ho označí doložkou „Za správnosť" s uvedením svojho podpisu. Teda výtlačok napadnutého rozhodnutia (personálneho rozkazu) doručený žalobcovi nemusel byť podpísaný ministrom vnútra SR.", a to z dôvodu, že podľa § 241 ods. l zákona o štátnej službe sa v písomnom vyhotovení rozhodnutia musí uviesť aj orgán, ktorý rozhodnutie vydal, dátum vydania rozhodnutia, meno a priezvisko fyzickej osoby a názov právnickej osoby, rozhodnutie musí mať úradnú pečiatku a podpis s uvedením mena, priezviska a funkcie oprávnenej osoby. Metodická pomôcka prezentovaná žalovaným ako interný dokument, predstavuje predpis s nižšou právnou silou ako zákon a tento v žiadnom prípade nemôže meniť a ani odporovať zákonu, ktorý jasne ustanovuje, že rozhodnutie musí mať podpis s uvedením mena, priezviska a funkcie oprávnenej osoby. Argumentácia žalobcu s doručením odpisu neobstojí, a to aj z pohľadu čl. 2 ods.2 Ústavy SR, v zmysle ktorého môžu štátne orgány konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon a teda žalobcovi sa malo doručovať riadne rozhodnutie s náležitosťami ustanovenými zákonom a nie s náležitosťami určenými metodickou pomôckou v dôsledku čoho možno potom odpis Personálneho rozkazu ministra vnútra SR zo dňa 19.12.2014, ktorý zákonom ustanovené náležitosti neobsahuje považovať za nezákonný, pretože nie je vykonaný v medziach, spôsobom a v rozsahu ustanoveným zákonom. 33. Podľa žalobcu mu bolo pri vykonanom šetrení disciplinárneho previnenia upreté jeho právo na skutočné objasnenie skutkového stavu veci založeného na objektívnom zistení a posúdení všetkých na konanie sa vzťahujúcich okolností, ktoré naviac podľa nášho názoru ani nebolo vykonané v dostatočnom rozsahu tak, aby mohlo tvoriť podklad pre Personálny rozkaz ministra vnútra SR a teda bolo vykonané v rozpore so zásadou materiálnej pravdy. Príslušný odborový orgán PZ zastal po predložení návrhu na prepustenie žalobcu zo služobného pomeru jednoznačné stanovisko spočívajúce v nesúhlase s rozhodnutím o prepustení žalobcu zo služobného pomeru, keďže skutkový stav nebol objektívne zistený a taktiež vzhľadom na zásadu prezumpcie neviny. III. Vyjadrenie žalovaného 34. Žalovaný sa vyjadril k žalobe písomným podaním doručeným súdu dňa 11.08.2017, zotrval na svojom doterajšom právnom názore, žalobu považoval za nedôvodnú a žiadal ju zamietnuť. 35. Personálny rozkaz ministra vnútra č. 306 zo dňa 19.12.2017 o prepustení žalobcu zo služobného pomeru príslušníka PZ bol žalobcovi riadne doručený dňa 19.12.2014. Žalobca sa konania zakladajúceho dôvod prepustenia dopustil dňa 27.09.2014. Ako prvý z nadriadených sa o tomto konaní preukázateľne dozvedel riaditeľ KR PZ v Bratislave dňa 23.10.2014 na základe hlásenia zo SKIS MV SR. Návrh na prepustenie žalobcu zo služobného pomeru vrátane dôkazného materiálu bol doručený dňa 27.11.2014 ministrovi vnútra SR, ktorý bol podľa čl. 2 písm. o) bod 2 vtom čase platného N MV SR 174/2010 o personálnej pôsobnosti jediný oprávnený rozhodnúť o prepustení žalobcu zo služobného pomeru príslušníka PZ podľa § 192 ods. 1 písm. e) zákona č. 73/1998 Z.z. Z toho vyplýva, že lehoty na prepustenie, uvedené v ustanovení § 192 ods. 5 zákona č. 73/1998 Z.z. boli dodržané. Ak bol žalobca dňa 17.10.2014 dočasne pozbavený výkonu štátnej služby, jednalo sa iba o podozrenie zo zvlášť hrubého porušenia služobnej prísahy a služobnej povinnosti. Súčasne je potrebné podotknúť skutočnosť, že aj podľa zaužívanej súdnej praxe, lehota na prepustenie začínala plynúť dňom doručenia návrhu na prepustenie ministrovi vnútra SR na realizáciu, k čomu došlo dňa 27.11.2014. 36. Žalovaný nesúhlasil s tvrdením, že žalobcovi bola odňatá možnosť vyjadriť s k návrhu na prepustenie a nebolo mu umožnené ani nahliadnuť do spisu. Dňa 30.10.2014 žalobca odmietol podpísať prevzatie upovedomenia o začatí konania o prepustení, ktoré mu však aj napriek tejto skutočnosti bolo nadriadeným ponechané. Odôvodnil to tým, že tak neurobí bez právneho zástupcu, bez ktorého sa ani nebude vyjadrovať. Návrh na prepustenie spolu s dôkazným materiálom bol žalobcovi predložený k oboznámeniu dňa 25.11.2014 s poučením o práve nazrieť do spisu, robiť si výpisky a poznámky ako aj navrhovať dôkazy na svoju obhajobu, pričom sa žalobca oboznamoval v čase od 10.30 hod do 14.05 hod. (vyjmúc obedňajšiu prestávku od 11.30 hod. do 12.30 hod.). Je teda zrejmé, že žalobcovi bola daná možnosť oboznámiť sa s návrhom, ako aj s dôkaznou situáciou. Splnomocnenie pre advokáta Mgr. Krajčiho, PhD. doručil nadriadenému až dňa 04.12.2014, teda v čase, keď bol návrh zaslaný na realizáciu ministrovi vnútra SR, hoci tak mohol urobiť skôr už od dňa 31.10.2014, kedy sa advokát sám dopytoval na stav v konaní o prepustení a teda vedel, že toto prebieha, dokonca mu nadriadený počas jeho výsluchu u vyšetrovateľa poskytol aj telefonický kontakt na seba. Nakoľko nadriadený predmetný návrh postúpil na realizáciu služobným postupom už dňa 26.11.2014, nemohol umožniť advokátovi nahliadnuť do toho materiálu. Preto mu dňa 04.12.2014 nad rámec poskytol písomnosti v predmetnej veci vytlačené zo svojho počítača. Tomu nasvedčuje aj vyjadrenie advokáta o rozporoch vo výpovediach svedkov v trestnom konaní s výpoveďami v konaní o prepustení. Dňa 10.12.2014 bola na personálny odbor SPSČ a OU MV SR doručená žiadosť advokáta o nahliadnutie do predmetného spisu so splnomocnením na zastupovanie odvolateľa v konaní o prepustení. Listom zo dňa 16.12.2014 bolo advokátovi oznámený súhlas s nahliadnutím s tým, že termín je potrebné dohodnúť na telefónnom čísle XX/XXXXXXXX. Keď sa však pracovníčka kancelárie na toto číslo kontaktovala, bol už spisový materiál po podpise personálneho rozkazu ministrom vnútra SR vrátený na CP Bratislave, kde potom došlo k nahliadnutiu advokáta do spisového materiálu. 37. V rozklade žalobca namietal, že v rozhodnutí o prepustení absentujú podstatné formálne a obsahové náležitosti v zmysle čoho je nutné rozhodnutie považovať na nulitný právny akt. Podľa § 241 zákona č. 73/1998 Z.z. musí byť rozhodnutie podpísané s uvedením hodnosti, mena, priezviska a funkcie toho, kto ho vydal, opatrené odtlačkom pečiatky so štátnym znakom a oznámené účastníkovi konania vyhlásením alebo doručením a že na predmetnom rozhodnutí absentuje podpis správneho orgánu v tomto prípade ministra vnútra, nie je možné nahradiť jeho podpis označením v. r. (vlastnou rukou). Neprijateľnosť tejto námietky vyplýva z toho, že aj v tomto bode bolo striktne postupované v intenciách zákona č. 73/1998 Z.z., keďže podľa § 266 ods. 3 zákona č. 73/1998 Z.z. sa rozhodnutie o prijatí do služobného pomeru, o náhrade škody, o prepustení, rozhodnutie odvolacích orgánov a rozhodnutia podľa § 245 a § 246 zákona č. 73/1998 Z.z. oznamujú doručením ich odpisu. 38. Ďalej žalovaný uviedol, že skutočný stav veci bol presne a dostatočne zistený aj na základe výsluchov osôb vykonaných na zistenie a objasnenie skutočného stavu veci v konaní o prepustení. Z výpovedí Y. a Y. F.I. vyplýva, že po zastavení vodička Y. F. predložila svoj občiansky a vodičský preukaz žalobcovi, ktorý mal k nemu poznámku, nakoľko sa jednalo o starý typ vodičského preukazu - ružovej farby. Taktiež mu odovzdala aj osvedčenie od vozidla a o emisnej kontrole. Tieto doklady neskôr žalobca podal svojmu kolegovi nstržm. E. L., ktorý to aj potvrdil vo svojej výpovedi. Z výpovede nstržm. E. L. vyplýva, že žalobca počas celého služobného zákroku na ul. Dolnozemskej vodičku ani spolujazdkyňu nepoučil, nevykonal lustráciu osôb a žiadnym spôsobom nepreveroval ich totožnosť a že vodička, ani spolujazdkyňa počas celého služobného zákroku nikomu nenadávala a ani nekričala na žalobcu, ani na neho samého. O lustráciu oboch žien v systéme Regob žiadal žalobca až počas ich predvádzania rádiostanicou, kde mu bolo potvrdené, že osoby pátraním neprechádzajú a mladšia nahlásila stratu občianskeho preukazu. Z výpovedí oboch žien ďalej vyplýva, že žalobca na ne kričal, používal na ich adresu neslušné ako aj vulgárne a urážlivé výroky a bol arogantný, čo potvrdil vo svojej výpovedi aj nstržm. E. L.. Dokonca strhol Y. na zem mobilný telefón, ktorým dokumentovala jeho postup pri zákroku. Žalobca narušil aj osobnú zónu vodičky, keď mu povedala, že má skoro 52 rokov a s takým prístupom policajta sa ešte nestretla, vtedy sa svojou tvárou priblížil k jej tvári tak, že pri rozprávaní, resp. kriku „a čo, a čo“ na ňu prskal svojimi slinami. Do vodičky podľa jej výpovede aj strčil, kde sa ho opýtala či sa tak baví aj doma so svojou matkou, pričom použil slová, citujem „s kým sa bavíš ty piča“. Keď narušil jej osobnú zónu, tak ho rukou odtlačila od seba. Hoci bolo použitie donucovacích prostriedkov žalobcom vyhodnotené veliteľom čaty ako oprávnené, nemožno ho za také považovať. Veliteľ čaty npor. Y.. C. V., ako sám uviedol, vychádzal iba z informácií žalobcu, vôbec sa nestretol s menovanými ženami, ktoré sa po jeho príchode na OO PZ Petržalka Stred tam už nenachádzali. Žalobca mu mal uviesť, že obe ženy sa správali agresívne, hystericky a odmietali predložiť doklady totožnosti a poskytnúť náležitú súčinnosť a mali taktiež odmietnuť rešpektovať jeho výzvy. Taktiež mu mal uviesť, že sa mu ženy nakoniec ospravedlnili a preto nedostatok na vozidle riešil dohovorom. Veliteľ čaty nepožiadal o vyjadrenie člena hliadky nstržm. E. L. k udalosti, spoľahol sa iba na to, že tento sám nič nehovoril. Vyhodnotenie použitia donucovacích prostriedkov oprel aj o to, že ženy neboli zranené a nesťažovali sa. Vzhľadom na tieto skutočnosti sa použitie donucovacích prostriedkov javí ako neodôvodnené, o čom svedčí aj vyjadrenie nstržm. E. L., že sa žalobca svojim arogantným postupom snažil obe ženy k niečomu vyprovokovať, nehovoriac o tom, že na otázku ppráp. Y. V., člena hliadky privolanej na pomoc pri predvedení, nstržm. E. L. odpovedal, že je to celé zle. Nstržm. E. L. tiež vypovedal, že podľa neho nebol dôvod na priloženie pút obom ženám, bolo mu to proti vôli, nakoľko mu to však žalobca ako veliteľ hliadky prikázal, plnil jeho pokyny a založil putá vodičke, ktorú spacifikoval žalobca. Vzhľadom na uvedené skutočnosti nebol teda ani dôvod na použitie pút, z čoho vyplýva, že žalobca v danom prípade nepostupoval v zmysle zákona č. 171/1993 Z.z. o Policajnom zbore. 39. Pokiaľ ide o vyjadrenie ministra vnútra SR pre médiá, nebolo vyjadrením právne záväzným a nemalo žiadne právne účinky. Navyše dňa 29.10.2014 (kedy malo byť toto vyjadrenie publikované v denníku Nový čas), minister vnútra nedisponoval komplexným spisovým materiálom na vec sa vzťahujúcim a tento mal k dispozícii až dňa 19.12.2014 a až na jeho základe v súlade so zákonom rozhodol o prepustení žalobcu zo služobného pomeru príslušníka PZ. 40. Pokiaľ ide o videozáznam, vyhotovený Y. F.I. v kontexte označeného nálezu Ústavného súdu SR, v tomto je rozobraná problematika použitia informačno-technických prostriedkov v trestnom konaní, no nie v konaní o prepustení policajta zo služobného pomeru. Navyše policajt pri výkone služobnej činnosti musí strpieť aj určitú kontrolu zo strany verejnosti, zvlášť pri vykonávaní tejto činnosti na verejnosti a formou takejto kontroly je aj možnosť zaznamenania takejto činnosti zo strany občanov. Vyhotovenie takéhoto záznamu nakoniec nie je žiadnym spôsobom obmedzené 41. Pokiaľ žalobca poukázal na to, že služobný zákrok vykonával za aktívnej súčinnosti nstržm. E. L., ktorý mal po svojej výpovedi v trestnom konaní vedenom proti žalobcovi dostať pracovnú pozíciu na ministerstve vnútra a že pri služobnom zákroku nasadzovali putá obidvaja policajti a išlo o ich súčinnosť pri výkone zákroku a aj napriek tomu neboli stíhaní obidvaja rovnako, ale len žalobca, uvedená námietka je pre konanie o prepustení žalobcu zo služobného pomeru právne irelevantná, pretože prevedenie a preloženie policajta na inú funkciu, je plne v kompetencii nadriadeného v zmysle personálnej pôsobnosti. V rámci vykonávania predmetného zákroku nstržm. E. L. pri ňom skutočne spolupôsobil, avšak podľa jeho vyjadrenia na základe pokynu žalobcu, ktorý bo v tej dobe v postavení veliteľa hliadka. Teda splnil pokyn v veliteľa hliadky. 42. Pokiaľ žalobca v žalobe uvádzal rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Sžo/200/2010 týkajúci sa problematiky prepustenia colníka zo služobného pomeru podľa § 183 ods. 1 písm. d) zákona č. 200/1998, uvedený zákon upravuje problematiku štátnej služby colníkov a nie príslušníkov policajného zboru. 43. K námietke žalobcu, že nezohľadnil pri svojom rozhodnutí výborné služobné výsledky žalobcu, žalovaný nesúhlasil. Dôkazom toho je to, že do spisového materiálu bol, o.i. zaradený aj posudok o služobnej činnosti žalobcu, podľa ktorého patril k lepším policajtom v dosahovaní služobných výsledkov. V zadržiavaní páchateľov sa v roku 2014 umiestnil na prvom mieste zo 122 hodnotených policajtov, vo výsledkoch na úseku dopravy sa umiestnil na 89. mieste. Podľa prehľadu o disciplinárnych odmenách a disciplinárnych opatreniach bol 33 krát disciplinárne odmenený, z toho raz mimoriadne povýšený, disciplinárne opatrenie mu bolo uložené šesťkrát. Táto skutočnosť bola vzatá do úvahy pri komplexnom vyhodnotení celého spisového materiálu vzťahujúceho sa na vec. Svedomité plnenie služobných povinností a dôsledné dodržiavanie služobnej disciplíny je základnou povinnosťou každého príslušníka PZ, a preto ním nemožno ospravedlniť protiprávne konanie, ktorého sa žalobca dopustil. 44. Žalovaný poukázal na to, že nadriadený žalobcu v súlade so zákonom zadovážil dôkazy, tieto dôkazy vyhodnotil podľa vlastnej úvahy v zmysle § 238 ods. 4 zákona č. 73/1998 Z.z. a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti (za súčasného zohľadnenia okolností podľa § 233 ods. 2 zákona č. 73/1998 Z.z.). V dôsledku toho dospel k záveru, že žalobca svojím protiprávnym konaním uvedeným v dôvodoch napadnutého rozhodnutia porušil služobnú prísahu a služobnú povinnosť zvlášť hrubým spôsobom a že jeho ponechanie v služobnom pomere by bolo na ujmu dôležitých záujmov štátnej služby. Nadriadený si v predmetnej veci zadovážil dostatočné množstvo dôkazov, ktoré vyhodnotil v súlade so zákonom. Hodnotenie vykonaných dôkazov je vecou správnej úvahy nadriadeného, ktorý posudzuje, či určitá skutočnosť sa má považovať za dokázanú, či vykonané dôkazy postačujú, alebo je potrebné vykonať ďalšie dôkazy, alebo obstarať ešte iné podklady pre rozhodnutie. Správne uváženie pri ustálení skutkového stavu spočíva v hodnotení dôkazov, pri ktorom správny orgán má právo, ale i povinnosť prikloniť sa k jednému z viacerých tvrdení a iné odmietnuť, to všetko za použitia zásad logického myslenia. Jednotlivé dôkazy boli teda v konaní hodnotené podľa vlastnej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, teda presne tak, ako to má na mysli ustanovenie § 238 ods. 4 zákona č. 73/1998 Z.z. Následne minister vnútra SR v medziach zákona, v rámci povolenej správnej úvahy, v ktorej je nezastupiteľný, potom, ako mu bol doručený spisový materiál týkajúci sa predmetnej veci, posúdil zabezpečené dôkazy, ako aj intenzitu porušenia služobnej prísahy žalobcom a v súlade so zákonom rozhodol o jeho prepustení zo služobného pomeru príslušníka PZ. Nadriadený žalobcu pred vydaním napadnutého rozhodnutia pritom v súlade s ustanovením § 233 zákona č. 73/1998 Z.z. vykonal dôsledné prešetrenie veci. Všetky dôkazy, ktoré zhromaždil a vyhodnotil v súlade so zákonom, považoval pre vydanie napadnutého rozhodnutia za postačujúce a spáchanie protiprávneho konania žalobcovi týmito dôkazmi riadne preukázal. Žalobou napadnuté rozhodnutia sú pritom plne v súlade s ustanovením § 241 zákona č. 73/1998 Z.z. Stanovisko príslušného výboru OZP nie je pre konanie o prepustení policajta zo služobného pomeru v žiadnom smere záväzné. IV. Relevantné právne predpisy 45. Podľa § 3 zákona č. 73/1998 Z. z. v služobnom úrade v mene štátu koná a vo veciach služobného pomeru podľa tohto zákona rozhoduje minister a v rozsahu ním ustanovenom ďalšie orgány (ďalej len „nadriadený“), ak tento zákon neustanovuje inak. 46. Podľa § 17 ods. 1 zákona č. 73/1998 Z. z. občan pri vzniku služobného pomeru policajta skladá služobnú prísahu, ktorá znie: "Sľubujem vernosť Slovenskej republike. Budem čestný, statočný a disciplinovaný. Svoje sily a schopnosti vynaložím na to, aby som chránil práva občanov, ich bezpečnosť a verejný poriadok, a to aj s nasadením vlastného života. Budem sa riadiť ústavou, ústavnými zákonmi, zákonmi a ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi. Tak prisahám!". 47. Podľa § 48 ods. 3 písm. a) zákona č. 73/1998 Z. z. policajt je povinný plniť svedomite úlohy, ktoré sú mu uložené ústavou, ústavnými zákonmi, zákonmi a ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi, ako aj úlohy uložené rozkazmi, nariadeniami, príkazmi a pokynmi nadriadených, ak bol s nimi riadne oboznámený. 48. Podľa § 48 ods. 3 písm. e), g) a h) zákona č. 73/1998 Z.z. policajt je povinný pri výkone štátnej služby dodržiavať pravidlá služobnej zdvorilosti a správať sa slušne k štátnym zamestnancom a v služobnom styku aj k ostatným občanom, v štátnej službe i mimo štátnej služby zdržať sa konania, ktoré by mohlo narušiť vážnosť Policajného zboru alebo ohroziť dôveru v tento zbor a je povinný dodržiavať služobnú disciplínu. 49. Podľa § 192 ods. 1 písm. e) zákona č. 73/1998 Z. z. policajt sa prepustí zo služobného pomeru, ak porušil služobnú prísahu alebo služobnú povinnosť zvlášť hrubým spôsobom a jeho ponechanie v služobnom pomere by bolo na ujmu dôležitých záujmov štátnej služby. 50. Podľa § 238 ods. 1 zákona č. 73/1998 Z.z. za dôkaz môžu slúžiť všetky prostriedky, ktorými možno zistiť a objasniť skutočný stav veci a ktoré sú v súlade s právnymi predpismi. 51. Podľa § 238 ods. 2 zákona č. 73/1998 Z.z. dôkazom sú najmä výpovede, vyjadrenia osôb vrátane účastníkov konania, odborné posudky, znalecké posudky, správy, vyjadrenia a potvrdenia orgánov a organizácií, listiny, veci a obhliadka. 52. Podľa § 238 ods. 1, 2 zákona č. 73/1998 Z.z. za dôkaz môžu slúžiť všetky prostriedky, ktorými možno zistiť a objasniť skutočný stav veci a ktoré sú v súlade s právnymi predpismi. Dôkazom sú najmä výpovede, vyjadrenia osôb vrátane účastníkov konania, odborné posudky, znalecké posudky, správy, vyjadrenia a potvrdenia orgánov a organizácií, listiny, veci a obhliadka. 53. Podľa § 238 ods. 4 zákona č. 73/1998 Z.z. oprávnený orgán hodnotí dôkazy podľa vlastnej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti. 54. Podľa § 241 ods. 1 zákona č. 73/1998 Z.z. rozhodnutie musí byť v súlade s právnymi predpismi, musí vychádzať zo skutočného stavu veci a obsahovať výrok, odôvodnenie a poučenie o odvolaní. V písomnom vyhotovení rozhodnutia sa tiež uvedie, kto rozhodnutie vydal, dátum vydania rozhodnutia a označenie policajta. Rozhodnutie musí byť podpísané s uvedením hodnosti, mena, priezviska a funkcie toho, kto ho vydal, opatrené odtlačkom pečiatky so štátnym znakom a oznámené účastníkovi konania vyhlásením alebo doručením. Ak totožnosť príslušníka Slovenskej informačnej služby alebo toho, kto rozhodnutie vydal, má zostať utajená, v rozhodnutí sa jeho meno a priezvisko neuvádza; táto osoba sa v rozhodnutí označí iným vhodným spôsobom. 55. Podľa § 244 zákona č. 73/1998 Z.z. proti rozhodnutiu ministra, ak nejde o rozhodnutie o odvolaní, možno podať rozklad. O rozklade rozhoduje minister na základe návrhu ním ustanovenej osobitnej komisie; proti tomuto rozhodnutiu sa nemožno odvolať. Pre rozklad a konanie o ňom platia ustanovenia o odvolaní. 56. Podľa § 266 ods. 3 zákona č. 73/1998 Z.z. rozhodnutie o prijatí do služobného pomeru, o náhrade škody, o prepustení, rozhodnutie odvolacích orgánov a rozhodnutia podľa § 245 a 246 sa oznamujú doručením ich odpisu. Doručuje sa do vlastných rúk policajta v služobnom úrade, v jeho byte alebo kdekoľvek bude zastihnutý. Ak nemožno odpis rozhodnutia doručiť policajtovi priamo, doručí sa poštou na poslednú známu adresu policajta ako doporučená zásielka s doručenkou s poznámkou „do vlastných rúk“; rovnako sa doručujú rozhodnutia pozostalým. 57. Podľa § 266 ods. 4 zákona č. 73/1998 Z.z. povinnosť doručiť rozhodnutie je splnená, len čo účastník konania písomnosť prevezme alebo jej prijatie odmietne. Ak sa písomnosť uložená na pošte nevyzdvihla, nastanú účinky jej doručenia na tretí deň od jej uloženia. Na túto lehotu sa nevzťahuje ustanovenie § 262 o počítaní času. V. Posúdenie veci správnym súdom 58. Krajský súd v Bratislave preskúmal napadnuté rozhodnutia v rámci žalobných dôvodov (§ 182 SSP) a dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutia vydané žalovaným v oboch stupňoch, ako aj postup správneho orgánu je v súlade so zákonom, a preto žalobu podľa § 190 SSP zamietol. 59. Podľa § 2 ods. 1 SSP v správnom súdnictve poskytuje správny súd ochranu právam alebo právom chráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy a rozhoduje v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom. 60. Podľa § 6 SSP správne súdy v správnom súdnictve preskúmavajú na základe žalôb zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy, opatrení orgánov verejnej správy a iných zásahov orgánov verejnej správy, poskytujú ochranu pred nečinnosťou orgánov verejnej správy a rozhodujú v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom. 61. Podľa § 177 ods. 1 SSP správnou žalobu sa žalobca môže domáhať ochrany svojich subjektívnych práv proti rozhodnutiu orgánu verejnej správy alebo opatreniu orgánu verejnej správy. 62. Úlohou súdu v rámci preskúmania zákonnosti rozhodnutia a postupu správneho orgánu podľa SSP je posudzovať, či správny orgán vecne príslušný na konanie si zadovážil dostatok skutkových podkladov pre vydanie rozhodnutia, či zistil vo veci skutkový stav, či konal v súčinnosti s účastníkmi konania, či rozhodnutie bolo vydané v súlade so zákonmi a inými právnymi predpismi a či obsahovalo zákonom predpísané náležitosti, teda či rozhodnutie správneho orgánu bolo vydané v súlade s hmotnoprávnymi, ako aj s procesnoprávnymi predpismi. 63. Zákonnosť rozhodnutia správneho orgánu je podmienená zákonnosťou jeho postupu predchádzajúcemu vydaniu napadnutého rozhodnutia. V rámci správneho prieskumu súd teda skúma aj procesné pochybenia správneho orgánu namietané v žalobe, či uvedené procesné pochybenie správneho orgánu je takou vadou konania pred správnym orgánom, ktorá mohla mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia. Súd preskúmava aj zákonnosť postupu správneho orgánu, ktorým sa vo všeobecnosti rozumie aktívna činnosť správneho orgánu podľa procesných a hmotnoprávnych noriem, ktorou realizuje právomoc stanovenú zákonmi. V zákonom predpísanom postupe je správny orgán oprávnený a súčasne aj povinný vykonať úkony v priebehu konania a ukončiť ho vydaním rozhodnutia, ktoré mal zákonom predpísané náležitosti, ak sa na takéto konanie vzťahuje zákon o správnom konaní. 64. Hlavnou úlohou Policajného zboru (ďalej aj ako „PZ“) je chrániť záujmy spoločnosti. V tejto súvislosti sú na činnosť PZ kladené vyššie nároky a príslušníci PZ majú väčšiu zodpovednosť za svoje konanie. Policajt je povinný dodržiavať služobnú disciplínu a svojim správaním majú byť vzorom vo vzťahu k ostatným občanom. 65. Policajt je povinný pri výkone štátnej služby dodržiavať pravidlá služobnej zdvorilosti a správať sa slušne v služobnom styku k ostatným občanom. Taktiež je policajt povinný v štátnej službe i mimo štátnej služby zdržať sa konania, ktoré by mohlo narušiť vážnosť PZ alebo ohroziť dôveru v tento zbor. 66. Je nezlučiteľné s dôležitými záujmami štátnej služby, aby v služobnom pomere príslušníka PZ zotrval policajt, ktorý neplní pokyny svojho nadriadeného alebo poruší služobnú prísahu a služobnú disciplínu zvlášť hrubým spôsobom. 67. Policajt je povinný plniť svedomite úlohy v súlade s Ústavou SR, ústavnými zákonmi, zákonmi a ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi, ako aj úlohy uložené rozkazmi, nadriadenými, príkazmi a pokynmi nadriadených, ak bol s nimi riadne oboznámený. Je povinný zdržať sa konania, ktoré by mohlo viesť k stretu dôležitého záujmu štátnej služby s osobnými záujmami, najmä nezneužívať informácie získané v súvislosti s výkonom služby na vlastný prospech alebo na prospech iného a je povinný zdržať sa konania, ktoré by mohlo ohroziť dôveru v Policajný zbor. 68. Za hodné zdôraznenia považuje súd to, že policajti nezriedka sa vyskytujú v situáciách pri služobnom kontakte s občanmi ovplyvnenými vášňami, stretávajú sa s nevôľou, neochotou podriadiť sa pokynom, dokonca i odporom. Nejedná sa o situácie priamo klasifikovateľné ako útok na verejného činiteľa, či iný relevantný trestný čin proti orgánu štátu, majú na mysli hraničné situácie, ktoré nedosahujú potrebnú intenzitu odôvodňujúcu použitie tvrdších donucovacích prostriedkov z preventívnych alebo represívnych dôvodov. Mnohokrát pri takýchto situáciách občania verbálne útočia na policajtov i podstatnou mierou prispievajú k vyhroteniu atmosféry pri služobnom zákroku. Policajt však má mať zvýšenú toleranciu voči kritike (i neodôvodnenej), je často osobou prvého kontaktu, ktorú občania vinia za všetky subjektívne vnímané príkoria súvisiace s činnosťou policajta. Práve policajt má byť tým, čo v takýchto situáciách zachová postup v súlade s pravidlami služobnej zdvorilosti a slušného správania, koná zákonne, s potrebnou profesionalitu a rozvahu. Policajt za žiadnych okolností sám nemá byť dôvodom na stupňovanie napätia. Na zvládnutie takýchto situácií má byť policajt trénovaný, pričom zároveň mu tak prikazujú i všeobecne záväzné právne predpisy a interné predpisy. Ide o rámcový štandard, ktorý je záväzný pre každého verejného činiteľa. Jeho primárnou povinnosťou je vystupovať spôsobom, ktorý neznižuje váhu, dôstojnosť a dôveru v PZ a vo funkciu, ktorý v právnom štáte plní. 69. Podľa názoru správneho súdu z dôkazov nachádzajúcich sa v administratívnom spise vyplýva záver, že žalobca konal spôsobom rozporným s vyššie uvedenými povinnosťami príslušníka PZ. 70. Žalovaný v personálnom konaní rozhodol o prepustení žalobcu zo služobného pomeru z dôvodu podľa § 192 ods. 1 písm. e/ zákona č. 73/1998 Z.z.. Právne relevantným dôvodom prepustenia žalobcu zo služobného pomeru príslušníka PZ bola tá skutočnosť, že žalobca dňa 27.09.2014 v rámci výkonu služobnej činnosti pri plnení služobných úloh ako veliteľ hliadky Pohotovostnej motorizovanej jednotky PZ Bratislava odboru poriadkovej polície KR PZ v Bratislave zastavil osobné motorové vozidlo, ktoré viedla vodička Y. F., voči ktorej následne vykonal bezdôvodne služobný zákrok, po predložení dokladu totožnosti a dokladov potrebných na vedenie a prevádzku motorového vozidla a protokol o vykonaní technickej kontroly, vodičku žiadal o predloženie povinnej výbavy, pri zadnej časti vozidla sa k vodičke správal arogantne, kričal na ňu, vulgárne sa voči nej vyjadroval, bezdôvodne k nej pristúpil a kričiac na ňu sa priblížil tesne k jej tvári a na následnú reakciu kontrolovanej vodičky, ktorá žalobcu odtlačila zo svojej bezprostrednej blízkosti, žalobca riešil neodôvodneným použitím donucovacích prostriedkov voči nej a po znehybnení vodičky prikázal podriadenému členovi hliadky založiť putá vodičke. Následne za použitia pút žalobca obmedzil osobnú slobodu aj dcére vodičky, spolujazdkyni Y. F., ktorá si priebeh vyššie opísanej činnosti nahrávala na mobilný telefón, potom, ako na výzvu žalobcu týkajúcu sa predloženia dokladu totožnosti odpovedala, že ho má stratený, pričom sa žalobca totožnosť spolujazdkyne nepokúsil overiť iným spôsobom, hoci mohol zistiť totožnosť zistiť priamo na mieste výkonu služobnej činnosti. Žalobca v rozpore s §18 ods. 4 zákona o Policajnom zbore obe osoby za účelom zistenia totožnosti predviedol na OO PZ Petržalka - stred. Žalobca vyššie opísaným konaním v rozpore s § 8 ods. 1 a § 9 ods. 1 zákona o Policajnom zbore vykonal voči uvedeným osobám služobný zákrok a bez oprávnenia bránil užívať ich osobnú slobodu. 71. Žalobca spochybnil skutkové závery správneho orgánu tvrdiac, že žalovaným zistený a v napadnutých rozhodnutiach popísaný skutkový stav nevyplýva z dôkazov, z ktorých žalovaný vychádzal pri svojom rozhodovaní a je v rozpore s ďalšími vykonanými dôkazmi. Žalobca namietal, že skutkové zistenia, ktoré vzal žalovaný za základ napadnutého rozhodnutia, nevyplývajú z administratívneho spisu resp. sú s ním v rozpore. 72. S týmto tvrdením sa správny súd nestotožnil. Opisom jednotlivých dôkazov vykonaných v personálnom konaní vedenom proti žalobcovi sa súd detailne zaoberal úvodnej časti tohto rozsudku, preto by bolo nad rámec potrebného písomného odôvodnenia, keby opakoval a podrobne opisoval jednotlivé výpovede svedkov a ostatné dôkazy, ktoré boli podkladom pre napadnuté rozhodnutia žalovaného. Preto súd len poukazuje na ods. 5 až 10 odôvodnenia tohto rozsudku, pričom podľa názoru súdu predovšetkým z opisov výpovedí svedkov Y. F., Y. F., W.. E. L., T.. Y. V. a W.. Y.. C. V. vychádza logický sumár, že dôkazy, ktoré sú obsiahnuté v administratívnom spise dávajú dostatočný podklad pre konštatovanie uvedené v personálnom rozkaze ministra vnútra potvrdené žalovaným v rozhodnutí o rozklade, že žalobca porušil služobnú prísahu a služobné povinnosti zvlášť hrubým spôsobom naplniac tým prvú z podmienok prepustenia žalobcu zo služobného pomeru z dôvodu podľa § 192 ods. 1 písm. e/ zákona č. 73/1998 Z.z. 73. Správny súd sa stotožnil so žalovaným v konštatovaní, že zo spomínaných dôkazov vyplynulo, že žalobca počas sporného služobného zákroku vodičku ani spolujazdkyňu nepoučil, nevykonal lustráciu osôb a žiadnym spôsobom nepreveroval ich totožnosť a správal sa neadekvátne nezdvorilo (až agresívne). O lustráciu oboch osôb v registri obyvateľov žalobca požiadal až počas ich predvádzania, pričom mu bolo potvrdené, že osoby pátraním neprechádzajú a mladšia nahlásila stratu občianskeho preukazu. Z výpovedí svedkýň vyplýva, že žalobca na ne kričal, používal na ich adresu neslušné a urážlivé výroky a mladšej zo svedkýň strhol mobilný telefón na zem. Uvedené správanie potvrdil aj žalobcov kolega prítomní pri služobnom zákroku, nstržm. E. L.. Z výpovedí priamych svedkov ďalej vyplýva, že žalobca počas služobného zákroku narušil osobnú zónu vodičky, hrubo jej nadával a pri tom do nej strčil, potom ako ho od seba rukou od seba odtlačila, neadekvátne použil donucovacie prostriedky vodičke a nasadil jej putá, neskôr nasadil putá aj mladšej svedkyni, pričom im obmedzil osobnú slobodu. Podrobnejšie je priebeh celého sporného služobného zákroku opísaný v úvodnej časti odôvodnenia tohto rozsudku. Použitie donucovacích prostriedkov možno klasifikovať nezodpovedajúce podmienkam ustanoveným v § 51 a § 52 zákona č. 171/1993 Z.z.. 74. V kritickom momente svedkyne nekládli aktívny odpor ani sa nesprávali inak nebezpečne, nebolo naliehavo potrebné zaistiť bezpečnosť inej alebo vlastnej osoby pred útokom, zabrániť výtržnosti, ruvačke, úmyselnému poškodzovaniu majetku alebo inému hrubému správaniu. Skutočnosť, že žalobca mohol totožnosť oboch svedkýň zistiť aj bez ich predvedenia, celkom vylučuje aj použitie pút. Použitie pút bolo neadekvátne aj vzhľadom na skutočnosť, že pri služobnom predmetnom zákroku svedkyne ani nekládli aktívny odpor ani napádali iné žalobcu alebo osoby, ani nepoškodzovali majetok. Navyše ich žalobca ani márnej nevyzýval, aby od takého konania upustili. 75. Vyhodnotenie použitia donucovacích prostriedkov ako neodôvodnené potvrdzuje i vyjadrenie žalobcovho kolegu nstržm. E. L., že sa žalobca počas služobného zákroku svojím arogantným postupom snažil obe ženy vyprovokovať, nebol dôvod na priloženie pút obom ženám, bolo mu to proti vôli, nakoľko mu to však odvolateľ ako veliteľ hliadky prikázal, plnil jeho pokyny a založil putá vodičke, ktorú spacifikoval odvolateľ. Vzhľadom na uvedené skutočnosti nebol teda dôvod na použitie pút. Tým sú zodpovedané aj otázky v bodoch č. 8. a 9. Je teda zrejmé, že skutkový stav v konaní o prepustení bol úplne a presne zistený. 76. Možno tiež konštatovať, že žalobca svojimi tvrdeniami a predkladanými dôkazmi nevyvrátil ani nespochybnil uvedené dôkazy a z nich vyplývajúci skutkový stav ani pred správnym orgánom a ani pred správnym súdom. Pokiaľ žalobca v konaní pred správnym orgánom namietal nevypočutie ním navrhovaných svedkov (C. M.. U. Q. a E. F.), spoločne pre nich platilo, že neboli priamymi svedkami sporného služobného zákroku a ich výpovede neboli spôsobilé zmeniť alebo v prospech žalobcu ovplyvniť správnym orgánom zistený skutkový stav. 77. Pokiaľ ide o námietku žalobcu týkajúcich sa videozáznamu, ktorý považoval za nezákonný a nepoužiteľný dôkaz, správny súd podotýka, že uvedený videozáznam nebol hlavným ale len podporným dôkazom o skutku, ktorého sa žalobca dopustil. Ako vyplýva z hodnotenia dôkazov, ktorých zákonnosť žalobca nespochybnil a ktoré sú opísané v napadnutých rozhodnutiach a vyššie v odôvodnení tohto rozsudku, žalobca sa preukázateľne dopustil konania, ktoré bolo dôvodom jeho prepustenia zo služobného pomeru a takto zistený skutkový stav nestál na dôkaze - videozáznam. 78. Správny súd sa pre nadbytočnosť potrebného odôvodnenia nebude do hĺbky zaoberať polemikou medzi účastníkmi konania o zákonnosti alebo nezákonnosti predmetného dôkazu. Na okraj súd poukazuje na to, že súdna prax za určitých špecifických okolností pripúšťa použitie aj nezákonne zadováženého dôkazu, resp. dôkazu, ktorý vznikol v rozpore so zákonom, musí však starostlivo zvážiť pomer medzi hodnotou práva, ktoré pri vzniku alebo zadovážení dôkazu bolo porušené a významom práva alebo právom chráneného záujmu, ktoré bude použitím takéhoto dôkazu ochránené. Taktiež súdna prax požaduje, aby takýto (nezákonný) dôkaz nebol jediným osamoteným dôkazom preukazujúcim zistený skutkový stav a pre akceptáciu takéhoto dôkazu je nevyhnutné, aby dopĺňal iné, zákonne získané, dôkazy. 79. V tejto súvislosti možno bezpochyby konštatovať, že okolnosti prípadnej nezákonnosti vyhotovenia videozáznamu, ktorej sa žalobca domáhal, boli v porovnaní s protizákonnosťou konania verejného činiteľa v bagateľnej protiváhe. Zároveň však o tomto žalobcom spochybňovanom dôkaze možno celkom jednoznačne konštatovať, že autenticky zachytáva len časť vzniknutej situácie. Hoci jeho obsah nevypovedá v prospech žalobcu, je vidno že aj poškodené, svedkyne Y. a Y. F., podstatnou mierou prispeli k napätej situácii, ktorá pri služobnom zákroku vznikla. Správny súd zdôrazňuje, že aj keby uvedený dôkaz nejestvoval, konanie žalobcu bolo v administratívnom konaní dostatočne preukázané na konštatovanie takých skutkových záverov, ktoré sú uvedené v súdom preskúmavaných rozhodnutiach žalovaného. 80. Za nedôvodnú považoval správny súd námietku, že spolu so žalobcom sa predmetného služobného zákroku zúčastnil aj jeho kolega nstržm. E. L., ktorý bol tiež pri ňom aktívny. Súd podotýka, že pre posúdenie konania žalobcu je právne irelevantné, či konal sám alebo za aktívnej účasti kolegu, podstatné je ustálenie priebehu a charakteru konania, ktoré možno klasifikovať zo strany žalobcu ako rozporné so zákonom, ako to konštatoval žalovaný správny orgán rozhodnutiach v preskúmavaných na základe správnej žaloby. 81. Pokiaľ žalobca poukázal na to, že pokiaľ on bol zo služobného pomeru prepustený, ale jeho kolega nstržm. E. L. bol povýšený, je potrebné konštatovať, že súdu nebol predložený žiaden dôkaz o príčinnej súvislosti medzi povýšením nstržm. E. L. a jeho výpoveďou svedčiacou proti žalobcovi, ako sa to v žalobnej námietke snažil spojiť žalobca. 82. Pokiaľ žalobca poukazoval na porušenia povinností vodiča zo strany Y. F. a jej neochotu (nekriticky a okamžite) sa podriadiť pokynom hliadky PZ, neoprávňovalo žalobcu pri zákroku správať sa neadekvátne hrubo a použiť donucovacie prostriedky (hmaty a chvaty) voči nej a voči ďalšej poškodenej a bezdôvodne im brániť v osobnej slobode. Vzniknutá situácia bola riešiteľná inak ale hlavne miernejšie, bez brachiálnej agresivity a hlavne v súlade s právnymi predpismi. Žalobca z možností daných mu zákonom č. 171/1993 Z.z. volil tie, ktoré boli voči poškodeným prísnejšie, hoci to vzhľadom na povahu a dôvody zákroku bolo neprimerané. Neprimeranosť postupu žalobcu spočívala (odhliadnuc od skutočnosti, že sa voči svedkyniam pri služobnom zákroku správal neslušne a nezdvorilo) v tom, že žalobca postupoval podľa § 18 ods. 3 zákona č. 171/1993 Z.z. miesto zváženia postupu podľa ods. 2 prípadne 4 a v tom, že žalobca použil donucovacie prostriedky, najmä hmaty, chvaty a putá napriek tomu, že neboli na to splnené podmienky ustanovené v § 51 a § 52 zákona č. 171/1993 Z.z. 83. Zložením sľubu podľa § 17 ods. 1 zákona č. 73/1998 Z. z. sa občan stáva príslušníkom PZ - kategórie osôb, ktorých konanie, ak je v rozpore s právnymi predpismi, bude pre služobné pomery posudzované cez prizmu tohto sľubu. Každý príslušník PZ má väčšiu zodpovednosť za svoje konanie a svojím povolaním a profesiou má svojím správaním byť vzorom vo vzťahu k ostatným občanom, z čoho vyplýva aj jeho postavenie v spoločnosti. Takýto výnimočne zodpovedný prístup policajta k rešpektovaniu predpisov vyplýva z jeho účasti na plnení funkcie štátu. Funkciu štátu plní policajt za odmenu a s tým súvisiace nadštandardné sociálne, dôchodkové, zdravotné zabezpečenie. 84. Posúdenie otázky závažnosti porušenia služobnej prísahy alebo služobnej povinnosti je predmetom správneho uváženia žalovaného a súdu neprislúcha, aby vlastnou úvahou nahrádzal diskrečné oprávnenie správneho orgánu v otázke naplnenia obsahu právne neurčitého pojmu „porušenie služobnej prísahy a služobných povinností zvlášť hrubým spôsobom“, pretože by tým vstupoval do právomoci orgánu exekutívy, ktorá mu neprináleží. Z § 27 ods. 2 SSP vyplýva, že pri rozhodnutí, ktoré správny orgán vydal na základe zákonom povolenej správnej úvahy, preskúmava súd iba, či také rozhodnutie nevybočilo z medzí a hľadísk ustanovených zákonom. Súd neposudzuje účelnosť a vhodnosť správneho rozhodnutia. 85. Zvlášť hrubé porušenie služobnej prísahy spočívalo podľa žalovaného v tom, že žalobca nebol čestným a disciplinovaným príslušníkom PZ, keď sa dopustil skutku, ktorý je podrobne opísaný v personálnom rozkaze č. 306 zo dňa 19.12.2014 (ods. 1 odôvodnenia rozsudku). Zvlášť hrubé porušenie služobnej prísahy spočívalo v tom, že nevykonával riadne služobnú činnosť na úseku svojho služobného zariadenia, keď počas nej svedomite neplnil úlohy, uložené mu zákonom. Zvlášť hrubé porušenie služobnej povinnosti spočíva zasa v tom, že žalobca nevykonával riadne štátnu službu, keď sa nezdržal konania, ktoré viedlo k stretu dôležitého záujmu štátnej služby s ostatnými záujmami, mohlo narušiť vážnosť PZ a ohroziť dôveru v tento zbor, čím zvlášť hrubým spôsobom porušil aj základné povinnosti policajta uvedené v § 48 ods. 3 písm. a/, b/, f/, g/ a h/ zákona. 86. Správny súd nemal dôvod spochybniť vyššie uvedenú správnu (voľnú) úvahu žalovaného, ktorá nijako nevybočila z medzí logiky a hľadísk ustanovených zákonom a žalobca svoju úvahu i náležite zrozumiteľne a preskúmateľne vysvetlil. Podľa názoru súdu z administratívneho spisu, predovšetkým z výpovedí v konaní vypočutých svedkov, vyplynuli skutočnosti uvedené v odôvodnení rozhodnutia žalovaného opísaného v úvodnej časti tohto rozsudku. V tomto ohľade sa súd nestotožňuje so žalobcom, že tvrdenia uvedené v rozhodnutí žalovaného sú v rozpore s obsahom administratívneho spisu, v rozpore s výpoveďami vypočutých svedkov alebo že nebolo žiadnymi relevantnými dôkazmi preukázané, že by sa žalobca dopustil porušenia služobnej prísahy alebo služobných povinností zvlášť hrubým spôsobom. 87. Pokiaľ ide o splnenie druhej zákonnej podmienky na prepustenie žalobcu zo služobného pomeru príslušníka PZ, ktorá spočíva v tom, že jeho ponechanie v služobnom pomere by bolo na ujmu dôležitých záujmov štátnej služby, najmä záujmu na svedomitom plnení služobných povinností a dôslednom dodržiavaní služobnej disciplíny všetkými príslušníkmi PZ, na ich čestnosti a na upevňovaní dôvery občanov v PZ, súd uvádza, že posúdenie tejto otázky je v každom konkrétnom prípade predmetom správneho uváženia nadriadeného s personálnou právomocou, v rámci ktorého je potrebné vziať do úvahy dĺžku trvania štátnej služby dotknutého policajta, jeho služobné výsledky, hodnotenia, dovtedajší prínos jeho osoby pre Policajný zbor i jeho perspektívy do budúcnosti, najmä z hľadiska využiteľnosti jeho skúseností v zbore. Ďalej je potrebné zohľadniť stanoviská bezprostredných nadriadených i odborovej organizácie a uvážiť aj konkrétne okolnosti konania, v ktorom sa vidí dôvod prepustenia, vrátane postoja policajta k tomuto konaniu. Výsledkom správnej úvahy by mala byť odpoveď na otázku, prečo je vzhľadom na zistené okolnosti viažuce sa osobe dotknutého policajta v záujme štátnej služby, aby bol prepustený zo služobného pomeru. 88. Súd ako nedôvodnú vyhodnotil námietku žalobcu týkajúcu sa nepreskúmateľnosti rozhodnutia žalovaného. Pri akomkoľvek rozhodnutí možno polemizovať o jeho odbornej úrovni, či správny orgán mohol svoje argumenty vysvetliť podrobnejšie, alebo sa precíznejšie vysporiadať s tvrdeniami účastníka konania, ktoré možno považovať za právne významné. Súd však hodnotí preskúmateľnosť rozhodnutia správneho orgánu len v miere jeho minimálnej argumentačnej kvality a interpretačnej schopnosti, na základe akých logických úsudkov a zvážení všetkých dôkazov správny orgán vydal meritórne rozhodnutie. Skutočnosti, ku ktorým správny orgán dospel na základe voľnej úvahy, treba v rozhodnutí dostatočne odôvodniť, aby bolo zrejmé, čo bolo podkladom rozhodnutia a ako sa vyhodnotili vykonané dôkazy. V tejto svojej povinnosti je správny orgán limitovaný len všeobecnými vymedzeniami zákonných podmienok, ktoré predstavujú hranicu voľnej úvahy. Pre súd je rozhodujúce, či rozhodnutie vydané na základe zákonom povolenej úvahy nevybočilo z medzí a hľadísk ustanovených zákonom. Námietky žalobcu sú v napadnutých rozhodnutiach oboch stupňov podrobne opísané a je zrejmé, že sa žalovaný nimi zaoberal a v rozhodnutí sa s nimi zrozumiteľne a preskúmateľne vyporiadal. Je tiež zrejmé, ako súd uvedie nižšie, na základe čoho dospel žalovaný k právnemu záveru, že ponechanie žalobcu v služobnom pomere by bolo na ujmu dôležitých záujmov štátnej služby a z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia uvedené podľa názoru súdu jednoznačne vyplýva. 89. Policajt je okrem iného povinný plniť svedomité úlohy, ktoré sú mu uložené. Je povinný konať v súlade s ústavou, ústavnými zákonmi, zákonmi a ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi, ako aj s rozkazmi, nariadeniami, príkazmi a pokynmi nadriadených, ak bol s nimi riadne oboznámený. Policajt je povinný zdržať sa konania, ktoré by mohlo viesť k stretu dôležitého záujmu štátnej služby s ostatnými záujmami, najmä nezneužívať informácie získané v súvislosti s výkonom služby na vlastný prospech alebo na prospech iného a je povinný zdržať sa konania, ktoré by mohlo narušiť vážnosť PZ alebo ohroziť dôveru občanov v PZ. Hlavnou úlohou PZ je chrániť záujmy spoločnosti a jej občanov. 90. Žalobca bol v čase rozhodnom pre posúdenie jeho konania ako policajt povinný dodržiavať právne predpisy a služobnú prísahu. Z vykonaného dokazovania však vyplynulo, že žalobca týmto spôsobom nekonal. Jeho konanie smerom k poškodenej a smerom k osobám podozrivým zo spáchania trestného činu krádeže opísané vyššie v odôvodnení tohto rozsudku bolo spôsobilé vzbudiť pochybnosti o jeho čestnosti, ako aj naštrbiť dôveru občanov v PZ. 91. Správny súd zdôrazňuje, že zákon č. 73/1998 Z.z. (napr. § 48 ods. 3) a zákon zákona č. 171/1993 Z.z. (napr. § 8 a nasl.) vyžaduje striktné dodržiavanie svojich ustanovení vo vzťahu k plneniu služobných povinností a predpokladá, že príslušník PZ v rámci svojho postavenia bude príkladne rešpektovať zákony a iné právne predpisy tak, ako sa k tomu zaviazal v služobnej prísahe. Je v príkrom rozpore s dôležitými záujmami štátnej služby, aby v služobnom pomere bol ponechaný policajt, ktorý aj napriek tomu, že bol oboznámený s predpismi týkajúcimi sa disciplíny príslušníkov PZ, dopustil sa konania v rozpore s príslušnými predpismi, nezlučiteľného s postavením a úlohami príslušníka PZ. Konanie žalobcu tak bolo v rozpore s dôležitým záujmom štátnej služby PZ, najmä, ako bolo konštatované vyššie, so záujmom na čestnosti a dôslednom dodržiavaní služobnej disciplíny a všeobecne záväzných právnych predpisov všetkými príslušníkmi PZ. Žalobca tiež konal v rozpore so záujmom na upevňovaní dôvery občanov v PZ. 92. Z uvedených dôvodov súd mohol iba konštatovať, že zadováženými dôkazmi, ktoré boli zhromaždené a vykonané a zhodnotené jednotlivo i vo vzájomných súvislostiach bez ohľadu na to, či svedčia v prospech alebo v neprospech, dospel žalovaný k adekvátnemu záveru o splnení aj druhej podmienky odôvodňujúcej prepustenie žalobcu zo služobného pomeru príslušníka PZ podľa ustanovenia § 192 ods. 1 písm. e) zákona č. 73/1998 Z.z. 93. Súd podporuje právny názor vyjadrený žalovaným v jeho rozhodnutí, že udeľovanie odmien policajtovi v predchádzajúcom období nevylučuje klasifikáciu jeho ďalšieho konania ako porušenie služobnej prísahy a povinností zvlášť hrubým spôsobom, že jeho ponechanie v služobnom pomere by bolo na ujmu dôležitých záujmov štátnej služby, ktoré spĺňajú podmienky na prepustenie zo služobného pomeru. 94. Porušenie právnych predpisov nie je možné tolerovať len z toho dôvodu, že sa ho dopustil doposiaľ vzorný policajt. Dôvod posúdenia závažnosti skutku (porušenie služobnej prísahy a povinností zvlášť hrubým spôsobom) ako jedného z dôvodov prepustenia podľa dikcie § 192 ods. 1 písm. e/ zákona č. 73/1998 Z.z. nijako nezávisí od celkového pohľadu na pôsobenie policajta počas obdobia pred konaním, ktoré sa zistí v určitom rozhodnom čase a ktoré preukáže, že policajt porušil služobnú prísahu alebo služobnú povinnosť zvlášť hrubým spôsobom a jeho ponechanie v služobnom pomere by bolo na ujmu dôležitých záujmov štátnej služby. Iná situácia je pri posudzovaní možnosti ďalšieho zotrvania príslušníka PZ v služobnom pomere z hľadiska záujmu štátnej služby, pričom k tejto otázke sa súd vyjadril v ods. 89 až 92 odôvodnenia tohto rozsudku. 95. Správny súd nesúhlasil s námietkou žalobcu, že mu pre poskytnutie nedostatočnej lehoty na vyjadrenie k návrhu na jeho prepustenie zo služobného pomeru bolo upreté právo na spravodlivý proces - právo na obhajobu. 96. Z administratívneho spisu vyplýva a konštatoval to aj žalovaný vo svojom rozhodnutí, že dňa 30.10.2014 žalobca odmietol podpísať prevzatie upovedomenia o začatí konania o prepustení, ktoré mu však bolo ponechané. Návrh na prepustenie spolu s dôkazným materiálom mu bol predložený k oboznámeniu dňa 25.11.2014 s poučením o práve nazrieť do spisu, robiť si výpisky a poznámky, ako aj navrhovať dôkazy na svoju obhajobu. Z podkladmi pre rozhodnutia sa žalobca oboznamoval v čase od 10.30 hod do 14.05 hod. (mimo prestávky od 11.30 hod. do 12.30 hod). Súd potvrdzuje, že žalobcovi bola daná možnosť oboznámiť sa s návrhom ako aj s dôkaznou, ktoré boli podkladom pre rozhodnutie. Ďalej sa v rozhodnutí žalovaného konštatuje, že dňa 10.12.2014 bola na personálny odbor SPSČ a OÚ MV SR doručená žiadosť žalobcovho právneho zástupcu o nahliadnutie do administratívneho spisu. Listom zo dňa 16.12.2014 bol oznámený súhlas s nahliadnutí, pričom aj k nahliadnutiu právneho zástupcu do spisového materiálu došlo. Personálny rozkaz ministra vnútra SR č. 306 bol vydaný až dňa 19.12.2014. Je preto zrejmé, že žalobca mal od 30.10.2014 dostatok času na vyjadrenie sa k návrhu na jeho prepustenie zo služobného pomeru. Taktiež nemožno opomenúť skutočnosť, že žalobca podal proti personálnemu rozkazu odpor a to so znalosťou obsahu administratívneho spisu, o čom svedčia námietky, ktoré na dôkazy v administratívnom spise reagujú. Preto keby aj správny súd konštatoval porušenie procesných práv žalobcu, tieto celkom isto komplexne nemohli mať vplyv na zákonnosť žalobou napadnutého rozhodnutia v kontexte jeho možného zrušenia podľa § 191 ods. 1 písm. g) SSP, keďže žalobca nielen že mal dostatok času vyjadriť sa k veci, ale sa v konečnom dôsledku i kvalifikovane vyjadril. 97. Správny súd sa nestotožnil ani s námietkou žalobcu, že personálny rozkaz o jeho prepustení zo služobného pomeru príslušníka PZ bolo doručení po uplynutí zákonnej lehoty podľa § 192 ods. 5 zákona č. 73/1998 Z.z. 98. K uvedenému je potrebné poskytnúť výklad právneho predpisu: Podľa zákona č. 73/1998 Z. z. účinného v čase konania žalovaného v prvom stupni o prepustení policajta z dôvodov uvedených v odseku 1 písm. d) až g) možno rozhodnúť len do dvoch mesiacov odo dňa, keď nadriadený zistil dôvod prepustenia, najneskôr však do jedného roka odo dňa, keď tento dôvod vznikol; v týchto lehotách sa musí rozhodnutie o prepustení policajtovi aj doručiť. Nadriadený sa v danom prípade v zmysle ustálenej praxe rozumie nadriadený s personálnou právomocou voči žalobcovi, teda ten nadriadený, ktorý je oprávnený rozhodnúť o prepustení policajta zo služobného pomeru podľa § 192 ods. 1 písm. d) až g) zákona č. 73/1998 Z.z.. Takýmto nadriadeným je iba minister vnútra. 99. Vyplýva to so zákonom (§ 3 zákona č. 73/1998 Z.z.) súladného Nariadenia ministra vnútra SR č. 62/2003 o rozsahu pôsobnosti nadriadených vo veciach služobného pomeru. Až deň kedy sa nadriadený s personálnou právomocou vo vzťahu k žalobcovi oboznámil s oznámením dôvodným pre vydanie personálneho rozkazu, je dňom začatia konania o prepustení policajta zo služobného pomeru. Len získanie relevantných overených a overiteľných informácií a dôvodov na prepustenie možno považovať za kvalifikované zistenia v zmysle zákona. 100. Podľa § 192 ods. 5 zákona č. 73/1998 Z.z. v znení účinnom v čase vydania personálneho rozkazu o prepustení policajta z dôvodov uvedených v odseku 1 písm. d) až g) možno rozhodnúť len do dvoch mesiacov odo dňa, keď nadriadený zistil dôvod prepustenia, najneskôr však do jedného roka odo dňa, keď tento dôvod vznikol; v týchto lehotách sa musí rozhodnutie o prepustení policajtovi aj doručiť. 101. Z administratívneho spisu vyplýva, že žalobca sa predmetného konania zakladajúceho dôvod na jeho prepustenie zo služobného pomeru dopustil dňa 27.09.2014. Priamy nadriadený - riaditeľ KR PZ v BA, sa o tomto konaní dozvedel dňa 23.10.2014 na základe hlásenia zo SKIS MV SR o vznesení obvinenia odvolateľovi za prečin zneužívania právomoci verejného činiteľa podľa § 326 ods. 1 písm. a) Trestného zákona (ČVS: SKIS-487/OISZ-V-2014 zo dňa 23.10.2014). Návrh na prepustenie odvolateľa zo služobného pomeru príslušníka PZ spolu so zadováženými dôkazmi bol ministrovi vnútra SR ako osobe s personálnou kompetenciou voči doručený dňa 27.11.2014. Keďže personálny rozkaz bol vydaný dňa 19.12.2014 a žalobcovi doručený dňa 19.12.2014, zákonné lehoty na jeho prepustenie podľa § 192 ods. 5 zákona č. 73/1998 Z.z. boli dodržané. 102. Za nedôvodnú považoval správny súd aj námietku, že rozhodnutie žalovaného je nezákonné z dôvodu absencie jeho zákonnej náležitosti - podpisu ministra vnútra SR. Správny súd v zhode s názorom žalovaného poukazuje na § 266 ods. 3 zákona č. 73/1998 Z.z., podľa ktorého sa rozhodnutie o prepustení zo služobného pomeru oznamuje účastníkovi doručením jeho odpisu. To znamená, že sa nedoručuje prvopis, ktorý je parafovaný oprávnenou osobou s uvedením potrebných identifikátorov podpísanej osoby. Súd tiež akceptoval argumentáciu žalovaného, že výtlačky predmetného napadnutého rozhodnutia sú v origináli riadne označené dátumom vydania, podpísané ministrom vnútra SR a založené na personálnom odbore žalovaného a v osobnom spise žalobcu. Pokiaľ bol žalobcovi doručený odpis personálneho rozkazu, jeho náležitosti sú upravené v metodickej pomôcke generálneho riaditeľa SPSČ MV SR pre spracovávanie a vydávanie personálnych rozkazov a disciplinárnych rozkazov č. SPC-228/1-2007, platnej od 01.05.2007. Podľa tohto predpisu sa na odpise pri mene nadriadeného uvádza skratka v. r. a vyhotoviteľ ho označí doložkou „Za správnosť“ s uvedením svojho podpisu, a preto výtlačok (odpis) personálneho rozkazu doručený žalobcovi nemusel byť podpísaný ministrom vnútra SR. Správny súd v tomto ohľade nemohol konštatovať rozpor formy žalobcovi doručeného personálneho rozkazu so zákonom. 103. Správny súd na základe uvedených skutočností a citovaných právnych predpisov dospel k záveru, že žalovaný postupoval v súlade so zákonom, dostatočne zistil skutkový stav a vec správne právne posúdil. Krajský súd v Bratislave preskúmal napadnuté rozhodnutia žalovaného v rámci žalobných dôvodov (§ 182 SSP) a dospel k záveru, že žaloba je nedôvodná a žalobné dôvody neodôvodňujú zrušenie napadnutých rozhodnutí, ako to žiadal žalobca. Žalobu žalobcu súd zamietol podľa § 190 SSP. 104. O náhrade trov konania súd rozhodol podľa § 168 SSP a úspešnému žalovanému nepriznal právo na náhradu trov konania, pretože nezistil podmienky, na základe ktorých to možno spravodlivo požadovať. Žalovanému nevznikli ani trovy právneho zastúpenia. 105. Toto rozhodnutie senát Krajského súdu v Bratislave prijal pomerom hlasov 3:0 (§ 139 ods. 4 SSP). Poučenie: Proti tomuto rozsudku možno podať kasačnú sťažnosť v lehote 1 mesiac od jeho doručenia na Krajský súd v Bratislave. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. V kasačnej sťažnosti sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 57 SSP) uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy bolo napadnuté rozhodnutie doručené sťažovateľovi, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 SSP sa podáva (sťažnostné body) a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti. V konaní o kasačnej sťažnosti musí byť sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ v zmysle § 449 ods. 1 SSP zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Povinné zastúpenie advokátom v kasačnom konaní sa nevyžaduje, ak má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (písm. a/); ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c/ a d/ (písm. b/); je žalovaným Centrum právnej pomoci (písm. c/).