Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 2S/178/2020 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1017201095 Dátum vydania rozhodnutia: 21. 10. 2020 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jeannette Hajdinová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2020:1017201095.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jeannette Hajdinovej a členov senátu JUDr. Michala Dzurdzíka, PhD., a JUDr. Renáty Janákovej v právnej veci žalobcu: LOJECT 5 s.r.o., IČO: 45476756, so sídlom v Bratislave, Šoltésovej 2, zastúpený advokátom JUDr. Milanom Škultétym, so sídlom v Bratislave, Hlaváčikova 43, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, so sídlom v Banskej Bystrici, Lazovná 63, o preskúmanie zákonnosti opatrenia žalovaného č. 101279758/2017 zo dňa 8.6.2017, takto r o z h o d o l : Krajský súd v Bratislave opatrenie žalovaného Finančného riaditeľstva Slovenskej republiky č. 101279758/2017 zo dňa 8.6.2017 spolu s opatrením Daňového úradu Bratislava č. 100378410/2017 zo dňa 1.3.2017 z r u š u j e a vec v r a c i a orgánu verejnej správy prvého stupňa na ďalšie konanie. Žalobcovi sa p r i z n á v a voči žalovanému právo na úplnú náhradu trov konania. Žalovanému náhradu trov kasačného konania n e p r i z n á v a . o d ô v o d n e n i e : I. Priebeh administratívneho konania 1. Daňový úrad Bratislava rozhodnutím č. 104404694/2016 zo dňa 8.12.2016 určil žalobcovi súčet medzi nadmerným odpočtom priznaným vo vyrubovacom konaní a vyrubenou daňou po daňovej kontrole v sume 126.217,50 € za zdaňovacie obdobie jún 2011. Rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť dňa 14.12.2016 a zákonná lehota na vrátenie nadmerného odpočtu uplynula dňa 24.12.2016; nadmerný odpočet v sume 126.217,50 € bol žalobcovi vrátený dňa 23.12.2016. 2. Žalobca podaním zo dňa 31.1.2017 požiadal o vydanie rozhodnutia o priznaní úroku z preplatku na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie jún 2011. 3. Daňový úrad Bratislava opatrením nazvaným „oznámenie“ č. 100378410/2017 zo dňa 1.3.2017 žalobcovi oznámil, že mu neprizná úrok za obdobie od 26.9.2011 do 23.12.2016, pretože zákon č. 563/2009 Z.z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len DP alebo Daňový poriadok) ani zákon č. 222/2004 Z.z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov (ďalej len zákon č. 222/2004 Z.z.) neupravujú priznanie úroku za dobu vykonávania daňovej kontroly, ktorá bola ukončená do 31.12.2016. Úrok podľa § 79 ods. 3 DP správca dane prizná rozhodnutím len v prípade, ak sú na to splnené zákonné podmienky. Zo znenia § 79 ods. 6 zákona č. 222/2004 Z.z. nevyplýva platiteľovi dane nárok na kompenzáciu finančnej straty počas kontroly, ktorá začala v lehote na vrátenie nadmerného dopočtu. Až za nedodržanie 10-dňovej lehoty vyplývajúcej z § 79 ods. 6 zákona č. 222/2004 Z.z. prizná správca dane úrok za každý deň omeškania. Keďže Daňový úrad Bratislava pri vyplatení nadmerného odpočtu postupoval v súlade s citovaným ustanovením, nie je možné priznať úrok za obdobie od 26.9.2011 do 23.12.2016. 4. Žalobca sa proti oznámeniu Daňového úradu Bratislava č. 100378410/2017 zo dňa 1.3.2017 odvolal a navrhol, aby žalovaný zmenil oznámenie tak, že jeho výzve vyhovie a prizná mu podľa § 79 ods. 3 DP úrok za oneskorené vrátenie nadmerného odpočtu za mesiac jún 2011 zo sumy 126.217,50 € vypočítaný vo výške ročnej úrokovej sadzby 10% za obdobie od 26.9.2011 do 23.12.2016. 5. Daňový úrad Bratislava žalobcovi podaním č. 100676011/2017 zo dňa 21.4.2017 žalobcovi oznámil, že v zmysle Daňového poriadku je odvolanie voči oznámeniu neprípustné, pretože podľa § 72 ods. 1 ho možno podať len voči rozhodnutiu. 6. Žalobca vyzval žalovaného na prijatie opatrenia proti nečinnosti Daňového úradu Bratislava vo veci jeho odvolania voči oznámeniu č. 100378410/2017. Poukázal na to, že oznámenie sa týka jeho subjektívnych práv, preto ho možno považovať za rozhodnutie podliehajúce prieskumu v odvolacom konaní aj súdnom konaní. 7. Žalovaný napadnutým opatrením označeným ako „výzva na prijatie opatrenia proti nečinnosti - oznámenie“ č. 101279758/2017 zo dňa 8.6.2017 žalobcovi oznámil, že vydané oznámenie Daňového úradu Bratislava č. 100378410/2017 zo dňa 1.3.2017 nie je vydané v rozpore s § 72 a § 73 DP, pričom náhrada za zadržanie nadmerného odpočtu počas daňovej kontroly podľa § 79a zákona č. 222/2004 Z.z. sa môže priznávať až od 1.1.2017. Žalovaný je odvolacím orgánom a nemôže konať namiesto správcu dane, lebo to povaha veci vylučuje, a preto sám nerozhodol o priznaní úrokov ako náhrady za zadržanie nadmerného odpočtu dane. II. Žaloba 8. Žalobca sa včas podanou žalobou domáhal preskúmania zákonnosti opatrenia žalovaného č. 101279758/2017 zo dňa 8.6.2017, jeho zrušenia spolu s opatrením Daňového úradu Bratislava č. 100378410/2017 zo dňa 1.3.2017 a vrátenia veci orgánu verejnej správy prvého stupňa na ďalšie konanie; uplatnil si nárok na náhradu trov konania. Podľa jeho názoru sú obe oznámenia rozhodnutiami, ktoré zasahujú do jeho práv a právom chránených záujmov ohľadom práva na úroky zo zadržiavaného nadmerného odpočtu, preto podliehajú súdnemu prieskumu. Považuje ich za nezákonné, nezrozumiteľné, neodôvodnené a založené na nesprávnom právnom posúdení veci. 9. Namietal, že daňové orgány podľa aplikovateľnej judikatúry a požiadaviek úniového práva mu mali priznať úrok za obdobie odo dňa plynutia všeobecnej lehoty na vrátenie nadmerného odpočtu (25.9.2011) do dňa faktického vrátenia nadmerného odpočtu (23.12.2016), spolu za 1912 dní, podľa § 79 ods. 3 DP. Dôvodom pre skorší začiatok plynutia lehoty je, že ho vyžaduje úniová úprava, keďže vnútroštátna úprava je v rozpore s právom únie, ktoré je preto potrebné použiť prednostne. 10. V zmysle čl. 183 Smernice Rady 2006/112/ES z 28.11.2006 o spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty (ďalej len smernice 2006/112ES) platiteľ má nárok na vrátenie nadmerného odpočtu - právny poriadok členského štátu má určiť buď podmienky jeho prenesenia do nasledujúceho zdaňovacieho obdobia alebo podmienky jeho vrátenia. Citovaný článok smernice 2006/112/ES bol predmetom výkladu Súdneho dvora EÚ vo veciach C-107/10 (Enel Maritsa Iztok 3), C-120/15 (Kovozber), z ktorých vyplýva záver o priznaní úrokov zo súm zadržaných nadmerných odpočtov DPH od uplynutia všeobecných lehôt na vrátenie odpočtov až do dňa vrátenia zadržiavaných súm nadmerných odpočtov. Tento záver sa opiera predovšetkým o zásadu neutrality DPH, v zmysle ktorej kontrola dane vykonaná orgánmi štátu, spojená so zadržaním oprávneného nadmerného odpočtu, nesmie byť kontrolovanému daňovému subjektu na ujmu bez primeranej kompenzácie. Ak správca dane preskúmava oprávnenosť nadmerného odpočtu neprimerane dlho a/alebo pochybí a nadmerný odpočet zníži a táto nezákonnosť sa potvrdí v následných konaniach, tak čo do podstaty veci vyvolá rovnaký stav aký predvída § 79 ods. 3 DP: dostal sa teda do omeškania s úhradou nadmerného odpočtu na úkor platiteľa dane. Daňové orgány mali a mohli zohľadniť požiadavky úniového práva a uvedený eurokonformný výklad vnútroštátneho práva, pretože má prednosť pred vnútroštátnym právom. 11. Poukázal aj na rozsudky Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 13S/1/2017, Krajského súdu v Trnave sp. zn. 20S/11/2015, Krajského súdu v Prešove sp. zn. 5S/21/2016 a Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Sžf/96/2015, sp. zn. 8Sžf/114/2014, 4Sžf/57/2016. 12. Dodal, že ustanovenie § 79a DP účinné od 1.1.2017 upravuje kompenzáciu (úrok) zo zadržaného nadmerného odpočtu počas daňovej kontroly, ktoré sa považuje za primeranú po dobu šiestich mesiacov (úroková sadzba 1,5% ročne). Vzhľadom na prechodné ustanovenie však túto úpravu nemožno použiť v prípadoch, kedy daňová kontrola bola skončená pred 1.1.2017 (čo je aj situácia žalobcu). Obdobná situácia vznikala aj v Českej republike, kde sa súdy s novelou vysporiadali tak, že v prípadoch, kedy uplynula primeraná lehota daňovej kontroly pred zmenou zákona, daňové orgány majú postupovať podľa rozhodnutie Najvyššieho správneho súdu ČR č. k. 7 Aps 3/2013-34 zo dňa 25.8.2014. 13. Hoci oznámenie správcu dane sa považuje za rozhodnutie, nemožno opomenúť absenciu zákonných náležitostí rozhodnutia podľa § 63 DP, t.j. výrok, odôvodnenie, poučenie o opravnom prostriedku, označenie orgánu, ktoré rozhodnutie vydal, číslo a dátum rozhodnutia, identifikačné údaje osoby, o ktorej právach a povinnostiach sa rozhodovalo, vlastnoručný podpis zamestnanca žalovaného alebo správcu dane (meno, priezvisko, funkcia) a odtlačok úradnej pečiatky. Oznámenia tieto náležitosti neobsahujú. III. Vyjadrenie žalovaného 14. Žalovaný v písomnom vyjadrení navrhol žalobu žalobcu zamietnuť. Zopakoval, že Daňový úrad Bratislava vykonal u žalobcu kontrolu oprávnenosti vrátenia nadmerného odpočtu za zdaňovacie obdobie jún 2011, ktorá bola ukončená dňa 16.2.2012. Výsledkom kontroly bolo neuznanie a nevrátenie vykázaného nadmerného odpočtu v sume 126.217,50 €; nadmerný odpočet bol žalobcovi vrátený dňa 23.12.2016 až na základe rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 8Sžf/88/2014 zo dňa 29.9.2016 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č.k. 1S/237/2013-120 zo dňa 2.7.2014. Správca dane v súlade s § 79 ods. 6 zákona č. 222/2004 Z.z. nepriznal žalobcovi úrok z preplatku na DPH za zdaňovacie obdobie jún 2011 za obdobie od 26.9.2011 do 23.12.2016, keďže do 31.12.2016 neexistovala právna úprava priznania náhrady za zadržiavaný nadmerný odpočet DPH za dobu vykonania daňovej kontroly. Náhrada za zadržanie nadmerného odpočtu počas daňovej kontroly v zmysle § 79a zákona č. 222/2004 Z.z. platí od 1.1.2017. Správca dane posúdil žiadosť žalobcu podľa obsahu ako žiadosť o vyplatenie kompenzačného úroku. V právnom poriadku SR sa má prednostne aplikovať právo EÚ, no zároveň sú daňové orgány povinné postupovať v zmysle zásady zákonnosti vyplývajúcej z § 3 DP. 15. Smernica 2006/112/ES, ktorá bola transponovaný do zákona č. 222/2004 Z.z., neustanovuje konkrétne podmienky vrátenia nadmerného odpočtu a neupravuje ani to, či a za akých podmienok platiteľovi dane patrí nárok na úrok z omeškania v prípade, ak je daňový úrad v omeškaní s vrátením nadmerného odpočtu. Členské štáty môže konkrétne podmienky upraviť vo svojom vnútroštátnom právnom poriadku, musia však dodržiavať základné zásady fungovania systému DPH (zásadu neutrality, zásadu proporcionality). 16. Súdny dvor EÚ vo svojej judikatúre poukazuje na primeranú lehotu, po uplynutí ktorej vzniká právo daňového subjektu na vyplatenie úrokov z omeškania. Keď dôjde k vráteniu nadmerného odpočtu DPH zdaniteľnej osobe po uplynutí primeranej lehoty, zásada neutrality daňového systému DPH vyžaduje, aby takto generované finančné straty na ujmu zdaniteľnej osoby, ktoré vyplývajú z nemožnosti disponovať s predmetnými finančnými prostriedkami, boli kompenzované zaplatením úrokov z omeškania. Práve z dôvodu, že priznanie úrokov z omeškania nebolo do 31.12.2016 v Slovenskej republike legislatívne upravené, bolo novelou zákona č. 222/2004 Z.z. realizovanou zákonom č. 297/2016 Z.z., účinnou od 1.1.2017, zavedené nové ustanovenie § 79a nazvané „náhrada za zadržanie nadmerného odpočtu počas daňovej kontroly“. Zavedeniu tohto systému predchádzala rozsiahla diskusia, ktorá vychádzala z rozsudkov Súdneho dvora EÚ; Súdny dvor EÚ v rozsudkoch vo veciach C-120/15, C-107/10, C-431/12, C-254/16 konštatoval, že spoločnosť má nárok na priznanie kompenzačného úroku s vrátením nadmerného odpočtu DPH až po uplynutí primeranej lehoty a nie všeobecnej lehoty na vrátenie nadmerného odpočtu, ako tvrdí žalobca. 17. Z čl. 183 Smernice 2006/112/ES vyplýva, že ak vznikne nadmerný odpočet, členské štáty ho môžu preniesť do nasledujúceho obdobia alebo ho vrátiť v súlade s podmienkami, ktoré stanoviska vo vnútroštátnej právnej úprave DPH. Predpokladom riadneho fungovania spoločného systému DPH je správne vyberanie dane. Každý členský štát musí prijať všetky legislatívne a správne opatrenia, aby zabezpečil, že splatná DPH bude na jeho území vyberaná v plnej výške a v tejto súvislosti sú členské štáty povinné overovať daňové priznania zdaniteľných osôb, ich účtovné závierky a ostatné relevantné dokumenty, vypočítať a vybrať dlžnú daň. Lehota na vrátenie nadmerného odpočtu DPH môže byť v zásade predĺžená na účely vykonania daňovej kontroly bez toho, aby ju bolo nutné považovať za neprimeranú, ak toto predĺženie neprekračuje medze toho, čo je nevyhnutné na riadne vykonanie daňovej kontroly (C-107/10, C-120/15). Len v prípade, keď dôjde k vráteniu nadmerného odpočtu DPH zdaniteľnej osobe po uplynutí primeranej lehoty, zásada neutrality daňového systému DPH vyžaduje, aby takto generované straty na ujmu zdaniteľnej osoby, ktoré vyplývajú z nemožnosti disponovať s finančnými prostriedkami, boli kompenzované zaplatením úrokov z omeškania (C-431/12, C-654/13, C-120/15, C-254/16). Preto sa nestotožňuje s názorom žalobcu, že mu má priznať úroky z omeškania už od momentu, kedy mal povinnosť nadmerný odpočet DPH vrátiť vo všeobecnej lehote, t.j. bez ohľadu na uskutočnenie daňovej kontroly. V zmysle prechodného ustanovenia § 85ke zákona č. 222/2004 Z.z. sa na prípad žalobcu nepoužije ustanovenie § 79a tohto zákona. V prípade priznania úroku z omeškania by bol správca dane povinný vydať rozhodnutie obsahujúce zákonné náležitosti (výrok, odôvodnenie, poučenie o opravnom prostriedku). IV. Rozhodnutia Krajského súdu v Bratislave a Najvyššieho súdu SR 18. Krajský súd v Bratislave rozsudkom č.k. 2S/162/2017-118 zo dňa 4.4.2018 zrušil opatrenie žalovaného č. 101279758/2017 zo dňa 8.6.2017 aj opatrenie Daňového úradu Bratislava č. 100378410/2017 zo dňa 1.3.2017 a vec mu vrátil na ďalšie konanie; žalobcovi priznal voči žalovanému právo na úplnú náhradu trov konania. Krajský súd poukázal na rozhodnutie Súdneho dvora EÚ vo veci C-120/15 (Kovozber) s tým, že článok 183 smernice 2006/112/ES sa má vykladať v tom zmysle, že bráni takej vnútroštátnej úprave, ktorá upravuje výpočet úrokov z omeškania pri vrátení nadmerného odpočtu DPH až od uplynutia lehoty 10 dní po skončení daňovej kontroly. V dôvodoch tohto rozhodnutia Súdny dvor EÚ odkázal na staršiu judikatúru (Enel Maritsa, body 51, 52, 53, ďalej Rafinăria Steaua Română, C-431/12, bod 23, Delphi Hungary Autóalkatrész Gyártó, C-654/13, bod 32) a konštatoval, že lehota na vrátenie nadmerného odpočtu DPH môže byť v zásade predĺžená na účely vykonania daňovej kontroly bez toho, aby bolo nutné ju považovať za neprimeranú, ak toto predĺženie neprekračuje medze toho, čo je nevyhnutné na riadne vykonanie tejto daňovej kontroly. Súdny dvor však zdôraznil, že nakoľko zdaniteľná osoba dočasne nemôže disponovať finančnými prostriedkami vo výške nadmerného odpočtu DPH, je postihnutá hospodárskym znevýhodnením, ktoré by malo byť kompenzované zaplatením úrokov, čím je zaručené dodržanie zásady daňovej neutrality. Podľa Súdneho dvora EÚ z existujúcej judikatúry vyplýva, že pri výpočte úrokov sa musí zobrať do úvahy ako počiatočný okamih deň, keď mal byť nadmerný odpočet DPH v súlade so smernicou obvykle vrátený (bod 29). Súdny dvor sa vyjadril i k otázke neutrality systému DPH, na ktorú musia členské štáty prihliadať pri stanovení podmienok vrátenia nadmerných odpočtov DPH. Tieto podmienky musia umožniť, aby mohla byť zdaniteľnej osobe za primeraných podmienok vrátená celá suma vyplývajúca z nadmerného odpočtu DPH, čo znamená, že vrátenie sa uskutoční v primeranej lehote vyplatením finančnej hotovosti alebo porovnateľným spôsobom, pričom prijatý spôsob vrátenia nesmie v nijakom prípade pre zdaniteľnú osobu predstavovať žiadne finančné riziko (bod 21). Uvedené rozhodnutie súdneho dvora je podľa názoru správneho súdu nutné vykladať v súlade s jeho znením tak, že ak si to vyžaduje riadne vykonanie daňovej kontroly, môže byť lehota na vrátenie nadmerného odpočtu predĺžená. Nakoľko však po dobu trvania daňovej kontroly nemôže zdaniteľná osoba disponovať s finančnými prostriedkami, je znevýhodnená v porovnaní s inými daňovými subjektmi, u ktorých daňová kontrola vykonaná nebola. Toto znevýhodnenie je podľa Súdneho dvora EÚ nevyhnutné kompenzovať zaplatením úrokov, čím sa zaručí dodržanie zásady daňovej neutrality. Inými slovami, žalobcovi patria úroky zo sumy predstavujúcej zadržaný nadmerný odpočet DPH od uplynutia všeobecných lehôt na vrátenie odpočtov podľa § 79 ods. 1 a ods. 2 zákona č. 222/2004 Z.z., a to až do dňa vrátenia zadržaných súm jednotlivým žalobcom. Správny súd pripomenul, že právna úprava náhrady za zadržanie nadmerného odpočtu počas daňovej kontroly účinná od 1.1.2017 (§ 79a novelizovaného zákona č. 222/2004 Z.z.), ktorá priznáva platiteľovi nárok na úrok z nadmerného odpočtu (najmenej vo výške 1,5% ročne zo sumy vráteného nadmerného odpočtu za každý deň) až od uplynutia 6 mesiacov odo dňa nasledujúceho po uplynutí lehoty na vrátenie odpočtu podľa § 79 ods. 1, 2 alebo 5, je s uvedenými závermi v nesúlade. Vo vnútroštátnom právnom poriadku však v čase zadržania nadmerných odpočtov DPH žalobcom neexistovala právna úprava výšky kompenzácie za toto ekonomické znevýhodnenie. Ani správny súd nie je v prípade absencie práva oprávnený určiť primeranú výšku úroku, ktorý by mali daňové orgány žalobcom priznať, pretože nemá normotvornú právomoc v oblasti verejného hmotného práva. Kľúč k riešeniu situácie má len zákonodarca, ktorý ako jediný môže prijať zodpovedajúcu legislatívu, ktorá bude v naznačenom smere riešiť aj prípady daňových kontrol skončených predo dňom 31.12.2016. Pokiaľ sa riešenie nenájde a z dôvodu absencie právnej úpravy úroky zo zadržaných nadmerných odpočtov DPH priznané nebudú, nemožno vylúčiť, že štát bude čeliť žalobám dotknutých daňových subjektov o náhradu škody z titulu porušenia práva EÚ. 19. Najvyšší súd SR rozsudkom sp. zn. 1Sžfk/34/2019 zo dňa 30.6.2020 zrušil rozsudok Krajského súdu v Bratislave č.k. 2S/162/2017-118 zo dňa 4.4.2018 a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Najvyšší súd SR uviedol, že správny súd zaviazal finančné orgány, aby žalobcovi priznali náhradu v podobe úroku už od uplynutia všeobecných lehôt bez ohľadu na začatie daňovej kontroly (daňová kontrola sa u žalobcu skončila pred 31.12.2016). Krajský súd v podstate odmietol dať odpoveď na konkrétnu výšku úrokovej sadzby a odkázal na povinnosť zákonodarcu vyriešiť túto otázku. Navyše krajský súd uviedol, že ani nová právna úprava v § 79a zákona č. 222/2004 Z.z. nie je v súlade s judikatúrnymi závermi Súdneho dvora EÚ. Najvyšší súd SR súhlasil s tým, že jeho právne názory v tejto otázke neboli jednotné. Poukázal však na zjednocujúce stanovisko správneho kolégia Najvyššieho súdu SR sp. zn. Snj 36/2019 zo dňa 30.10.2019, v zmysle ktorého: „Ustanovenie § 79a zákona č. 222/2004 Z.z. o dani z pridanej hodnoty v znení účinnom od 1. januára 2017 (Náhrada za zadržanie nadmerného odpočtu počas daňovej kontroly) je v pomere špeciality k ustanoveniu § 79 ods. 3. zákona č. 563/2009 Z.z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 1. januára 2012 (Daňové preplatky a úrok). Vnútroštátna úprava právneho poriadku Slovenskej republiky spočívajúca v ustanovení § 85ke vety druhej zákona č. 222/2004 Z.z. o dani z pridanej hodnoty v znení účinnom od 1. januára 2017 (Prechodné ustanovenia k úpravám účinným od 1. januára 2017) v znení: "Ustanovenie § 79a sa neuplatní, ak daňová kontrola v lehote na vrátenie nadmerného odpočtu podľa § 79 ods. 1, 2 alebo ods. 5 bola skončená do 31. decembra 2016 vrátane.", nie je v súlade s právom Európskej únie, a to najmä s uznesením Súdneho dvora Európskej únie vo veci C-120/15 Kovozber, ktoré má aplikačnú prednosť s účinkom ex tunc. Na zabezpečenie súladu s právom Európskej únie sú orgány verejnej správy a súdy povinné zdržať sa aplikácie tohto ustanovenia.“ V zmysle uvedeného zjednocujúceho stanoviska síce krajský súd postupoval správnou právno- aplikačnou metódou, keď hľadal eurokonformný výklad príslušných predpisov, ale dospel k nesprávnemu právnemu záveru, keď neaplikoval § 79a zákona č. 222/2004 Z.z. Najvyšší súd k námietke žalobcu, podľa ktorej nie je možné retroaktívne upravovať výšku úrokovej sadzby z nadmerného odpočtu zadržaného v minulosti (pred 1.1.2017), uviedol, že pri predchádzajúcom nedostatku explicitnej zákonnej úpravy výšky a okamihu, odkedy ho treba priznať, a pri rozkolísanosti a istej zdržanlivosti doterajšej judikatúry v tejto otázke, je namieste považovať vyššie uvedené zjednocujúce stanovisko za akceptáciu lehoty a výšky úrokovej sadzby podľa § 79a zákona č. 222/2004 Z.z. ako primeranej lehoty a primeranej výšky úrokovej sadzby aj v predchádzajúcom období. Najvyšší súd SR nevníma právny názor o nutnosti aplikácie tohto ustanovenia aj na predchádzajúce vzťahy ako mechanickú retroaktívnu aplikáciu zákona, ale ide o zásadné stanovisko k v minulosti uspokojivo nevyriešeným právnym otázkam vo vzťahu k hmotnému právu zakladajúcemu právo na požadovaný úrok. V. Verejné vyhlásenie rozsudku 20. Krajský súd v Bratislave ako súd vecne a miestne príslušný podľa § 10, § 13 ods. 1 zákona č. 162/2015 Z.z. Správny súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len SSP) rozhodol vo veci bez nariadenia pojednávania rozsudkom, ktorý verejne vyhlásil dňa 21.10.2020 s tým, že oznámil miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku na úradnej tabuli súdu a na webovej stránke v lehote piatich dní pred jeho vyhlásením podľa § 137 ods. 4 SSP. Žalobca v žalobe nežiadal nariadenie pojednávania a žalovaný sa v prvom úkone urobenom voči správnemu súdu výslovne nevyjadril, že žiada na prejednanie veci nariadiť pojednávanie. 21. Okrem uvedeného správny súd poukazuje aj na rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej aj len ESĽP) vo veci Varela Assalino proti Portugalsku zo dňa 25.4.2002, č. sťažnosti 64336/01, v zmysle ktorého ESĽP nedospel k záveru, že článok 6 Dohovoru vždy zahŕňa právo na verejné pojednávanie bez ohľadu na povahu otázky, ktorá má byť vyriešená; je legitímne, keď vnútroštátne orgány berú do úvahy požiadavky efektivity a hospodárnosti konania [rozsudok Jan-Ake Andersson proti Švédsku zo dňa 29.10.1991, séria A č. 212-B, s. 45, § 27; rozsudok Allan Jacobsson proti Švédsku (č. 2) zo dňa 19.2.1998, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1998-I, s. 168, § 46; rozsudok Schuler-Zgraggen proti Švajčiarsku z 24.júna 1993, séria A č. 263, s. 19, § 58]. V konaní, v ktorom sa majú riešiť iba právne otázky, postačuje preskúmanie veci na základe spisovej dokumentácie a pre spor z nich vyplývajúci sa javia byť výhodnejšie skôr písomné vyjadrenia ako ústne prednesy. V predmetnom konaní sa správny súd (ktorý nie je súdom skutkovým, ale preskúmava zákonnosť napadnutého rozhodnutia, teda jeho právnu stránku) na základe predloženého administratívneho spisu zameral na skúmanie právnej otázky a správnosť aplikácie ustanovení Daňového poriadku a zákona č. 222/2004 Z.z., preto aj v tomto konaní možno postupovať podľa záverov ESĽP vyjadrených vo vyššie citovaných rozhodnutiach a vo veci rozhodnúť bez nariadenia pojednávania. VI. Relevantné právne predpisy 22. Podľa § 6 ods. 1 SSP správne súdy v správnom súdnictve preskúmavajú na základe žalôb zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy, opatrení orgánov verejnej správy a iných zásahov orgánov verejnej správy, poskytujú ochranu pred nečinnosťou orgánov verejnej správy a rozhodujú v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom. 23. Podľa čl. 7 ods. 2 Ústavy SR Slovenská republika môže medzinárodnou zmluvou, ktorá bola ratifikovaná a vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, alebo na základe takej zmluvy preniesť výkon časti svojich práv na Európske spoločenstvá a Európsku úniu. Právne záväzné akty Európskych spoločenstiev a Európskej únie majú prednosť pred zákonmi Slovenskej republiky. Prevzatie právne záväzných aktov, ktoré vyžadujú implementáciu, sa vykoná zákonom alebo nariadením vlády podľa čl. 120 ods. 2. 24. Podľa článku 183 smernice 2006/112/ES ak za dané zdaňovacie obdobie výška odpočítanej dane prevyšuje výšku splatnej DPH, členské štáty môžu rozdiel buď preniesť do nasledujúceho obdobia, alebo ho vrátiť v súlade s podmienkami, ktoré určia. 25. Podľa § 79 ods. 1 zákona č. 222/2004 Z.z. v znení účinnom do 31.12.2016 ak v zdaňovacom období vznikne platiteľovi nadmerný odpočet, odpočíta platiteľ nadmerný odpočet od vlastnej daňovej povinnosti v nasledujúcom zdaňovacom období s výnimkou podľa odseku 2. Ak platiteľ nemôže odpočítať nadmerný odpočet od vlastnej daňovej povinnosti v nasledujúcom zdaňovacom období, daňový úrad vráti neodpočítaný nadmerný odpočet alebo jeho neodpočítanú časť do 30 dní od podania daňového priznania za zdaňovacie obdobie nasledujúce po zdaňovacom období, v ktorom nadmerný odpočet vznikol alebo do 30 dní od uplynutia lehoty na podanie daňového priznania, ak platiteľ nebol povinný po dať daňové priznanie (§ 78 ods. 1) za zdaňovacie obdobie nasledujúce po zdaňovacom období, v ktorom nadmerný odpočet vznikol. Ak platiteľovi vznikne nadmerný odpočet v poslednom zdaňovacom období, v ktorom prestal byť platiteľom, nadmerný odpočet daňový úrad vráti do 30 dní od uplynutia lehoty na podanie daňového priznania za toto zdaňovacie obdobie. Na účely tohto zákona sa nadmerným odpočtom rozumie prevýšenie celkovej výšky odpočítateľnej dane za príslušné zdaňovacie obdobie nad celkovou výškou dane za príslušné zdaňovacie obdobie okrem dane pri dovoze tovaru. 26. Podľa § 79 ods. 2 zákona č. 222/2004 Z.z. v znení účinnom do 31.12.2016 daňový úrad vráti nadmerný odpočet do 30 dní od uplynutia lehoty na podanie daňového priznania za zdaňovacie obdobie, v ktorom nadmerný odpočet vznikol, ak zdaňovacím obdobím platiteľa je kalendárny mesiac (písm. a/), platiteľ bol platiteľom najmenej 12 kalendárnych mesiacov pred skončením kalendárneho mesiaca, v ktorom nadmerný odpočet vznikol (písm. b/), a platiteľ nemal v období 6 kalendárnych mesiacov pred skončením kalendárneho mesiaca, v ktorom nadmerný odpočet vznikol, daňové nedoplatky a colné nedoplatky voči daňovému úradu a colnému úradu a nedoplatky na povinných odvodoch poistného podľa osobitných predpisov v súhrne viac ako 1 000 eur (písm. c/). 27. Podľa § 79 ods. 5 zákona č. 222/2004 Z.z. v znení účinnom do 31.12.2016 ak platiteľ uplatňuje nadmerný odpočet alebo zvyšuje nadmerný odpočet dodatočným daňovým priznaním podaným po podaní daňového priznania za zdaňovacie obdobie nasledujúce po zdaňovacom období, v ktorom tento nadmerný odpočet vznikol, daňový úrad vráti nadmerný odpočet alebo sumu, o ktorú sa zvýšil nadmerný odpočet, do 30 dní od podania dodatočného daňového priznania. Ak po vrátení nadmerného odpočtu podľa § 79 ods. 2 platiteľ zvýši nadmerný odpočet dodatočným daňovým priznaním, daňový úrad vráti sumu, o ktorú sa zvýšil nadmerný odpočet, do 30 dní od podania dodatočného daňového priznania. Ak v lehote na vrátenie nadmerného odpočtu je zaslaná výzva na odstránenie nedostatkov v podanom dodatočnom daňovom priznaní alebo na odstránenie nedostatkov v podanom dodatočnom kontrolnom výkaze, lehota na vrátenie nadmerného odpočtu neplynie odo dňa doručenia výzvy až do dňa odstránenia nedostatkov. 28. Podľa § 79 ods. 6 zákona č. 222/2004 Z.z. v znení účinnom do 31.12.2016 ak daňový úrad v lehote na vrátenie nadmerného odpočtu podľa odseku 1, 2 alebo odseku 5 začne daňovú kontrolu, vráti nadmerný odpočet do desiatich dní od skončenia daňovej kontroly, a to vo výške zistenej daňovým úradom; ak bola časť nadmerného odpočtu vrátená podľa odseku 7, vráti daňový úrad rozdiel medzi nadmerným odpočtom vo výške zistenej daňovým úradom a nadmerným odpočtom vráteným podľa odseku 7. Ak po vrátení nadmerného odpočtu vznikne kladný rozdiel medzi nadmerným odpočtom uvedeným v právoplatnom rozhodnutí a vráteným nadmerným odpočtom podľa prvej vety, vráti daňový úrad tento rozdiel do desiatich dní odo dňa nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia. Ak daňový úrad daňovou kontrolou, ktorú začal v lehote na vrátenie nadmerného odpočtu podľa odseku 1, 2 alebo odseku 5, nezistí nadmerný odpočet a právoplatným rozhodnutím sa prizná nadmerný odpočet, vráti daňový úrad nadmerný odpočet uvedený v právoplatnom rozhodnutí do desiatich dní odo dňa nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia. Ak platiteľ neumožní vykonanie daňovej kontroly do troch mesiacov odo dňa jej začatia, nárok na vrátenie nadmerného odpočtu zaniká posledným dňom tretieho mesiaca a to vo výške, v akej jeho vznik bol uplatnený v daňovom priznaní alebo dodatočnom daňovom priznaní. 29. Podľa § 79a ods. 1, ods. 2 zákona č. 222/2004 Z.z. v znení účinnom od 1.1.2017 ak daňový úrad začal daňovú kontrolu v lehote na vrátenie nadmerného odpočtu podľa § 79 ods. 1, 2 alebo ods. 5 a nadmerný odpočet nebol vrátený do uplynutia šiestich mesiacov od posledného dňa lehoty na vrátenie nadmerného odpočtu podľa § 79 ods. 1, 2 alebo ods. 5, platiteľ má nárok na náhradu za zadržanie nadmerného odpočtu (ďalej len "úrok z nadmerného odpočtu") podľa odseku 2 (ods. 1). Platiteľ má nárok na úrok z nadmerného odpočtu vo výške dvojnásobku základnej úrokovej sadzby Európskej centrálnej banky platnej prvý deň kalendárneho roka, za ktorý sa úrok počíta, a ak tento dvojnásobok základnej úrokovej sadzby nedosiahne 1,5%, pri výpočte úroku z nadmerného odpočtu sa použije ročná úroková sadzba vo výške 1,5%. Úrok sa vypočíta zo sumy vráteného nadmerného odpočtu, a to za každý deň od uplynutia šiestich mesiacov odo dňa nasledujúceho po uplynutí lehoty na vrátenie nadmerného odpočtu podľa § 79 ods. 1, 2 alebo ods. 5 do dňa jeho vrátenia vrátane (ods. 2). 30. Podľa § 65 ods. 1, ods. 2 DP orgán príslušný na rozhodnutie v daňovom konaní rozhodne bezodkladne, najneskôr však do ôsmich dní odo dňa začatia konania, ak to povaha vecí pripúšťa a je tak možné urobiť na základe dokladov predložených daňovým subjektom; inak rozhodne do 30 dní odo dňa začatia konania. V osobitne zložitých prípadoch orgán príslušný na rozhodnutie rozhodne do 60 dní (ods. 1). Ak vzhľadom na mimoriadnu zložitosť prípadu alebo iné závažné okolnosti alebo osobitnú povahu prípadu nemožno rozhodnúť ani v lehote do 60 dní, môže túto lehotu pred jej uplynutím na základe písomného odôvodnenia primerane predĺžiť druhostupňový orgán. Ak rozhoduje druhostupňový orgán, môže túto lehotu pred jej uplynutím na základe písomného odôvodnenia primerane predĺžiť ministerstvo, a ak rozhoduje ministerstvo, minister (ods. 2). 31. Podľa § 66 DP ak orgán príslušný na rozhodnutie v daňovom konaní je v tomto konaní nečinný a nerozhodne ani v lehotách ustanovených v § 65 ods. 1 a 2 a nápravu nemožno dosiahnuť inak a povaha veci to nevylučuje, je príslušný vo veci rozhodnúť druhostupňový orgán. 32. Podľa § 79 ods. 3 DP v znení účinnom do 31.12.2016 ak správca dane vráti daňový preplatok po lehote ustanovenej v odseku 2, je povinný v lehote do 15 dní od vrátenia daňového preplatku rozhodnúť o priznaní úroku zo sumy daňového preplatku, ak jeho výška presiahne sumu 5 eur. Pri výpočte úroku sa použije trojnásobok základnej úrokovej sadzby Európskej centrálnej banky platnej v posledný deň lehoty, v ktorej mala byť suma daňového preplatku podľa tohto zákona vrátená; ak trojnásobok základnej úrokovej sadzby Európskej centrálnej banky nedosiahne 10%, pri výpočte úroku sa namiesto trojnásobku základnej úrokovej sadzby Európskej centrálnej banky použije ročná úroková sadzba 10%. Úrok sa priznáva za každý deň omeškania. Správca dane tento úrok zaplatí do 15 dní od doručenia rozhodnutia o priznaní úroku. Ak správca dane eviduje voči daňovému subjektu daňový nedoplatok, použije tento úrok alebo jeho časť v lehote na jeho zaplatenie podľa § 55 ods. 6 a 7. Rovnako správca dane zaplatí daňovému subjektu úrok aj v prípadoch oneskoreného vrátenia nadmerného odpočtu a spotrebnej dane, na ktorú bolo uplatnené jej vrátenie, ak sa nadmerný odpočet a spotrebná daň nepoužijú podľa § 55 ods. 6 a 7. VII. Posúdenie veci správnym súdom 29. Pred hmotnoprávnym posúdením veci sa správny súd zaoberal otázkou prípustnosti súdneho preskúmania napadnutých správnych aktov. V systéme správneho súdnictva je právo na prístup k súdnemu preskúmaniu právoplatného rozhodnutia orgánu verejnej správy na základy žaloby determinované princípom generálnej klauzuly s negatívnou enumeráciou, z ktorého vyplýva, že súdy v zásade preskúmavajú všetky rozhodnutia alebo opatrenia orgánov verejnej správy, ktorými sa zakladajú, menia alebo rušia oprávnenia a povinnosti fyzických alebo právnických osôb alebo ktorými môžu byť práva, právom chránené záujmy alebo povinnosti fyzických osôb alebo právnických osôb priamo dotknuté, okrem tých, ktoré zákon výslovne z prieskumu vylučuje (§ 7 SSP). Pre účely posúdenia prípustnosti súdneho preskúmania nie je rozhodujúce, ako je rozhodnutie alebo opatrenia správneho orgánu označené, alebo či obsahuje zákonom predpísané formálne náležitosti. 30. Napadnuté oznámenia správnych orgánov oboch stupňov nepochybne obsahujú konečnú informáciu o tom, že úrok zo súm predstavujúcich nadmerné odpočty DPH, ktoré správca dane zadržal po dobu trvania daňovej kontroly, nebudú žalobcom priznané, pretože podľa mienky žalovaného slovenský právny poriadok takýto postup orgánov správy daní neumožňuje. Napriek tomu, že tieto oznámenia sú reakciou žalovaného na návrhy žalobcov na prijatie opatrení proti nečinnosti v zmysle § 66 DP, možno ich považovať za správne akty orgánu verejnej správy, ktoré sú opatreniami o právach, povinnostiach a právom chránených záujmoch žalobcu v súvislosti s úrokmi z nadmerných odpočtov DPH zadržaných na čas vykonávania daňovej kontroly, ktoré si žalobca uplatnil voči orgánom správy daní tvrdiac, že im toto právo vyplýva z judikatúry Súdneho dvora EÚ interpretujúcej vyššie citované ustanovenie smernice. Je zrejmé, že žalovaný považoval vydaním týchto oznámení otázku uplatneného práva na úroky za uzavretú, bez možnosti ich napadnutia riadnym opravným prostriedkom. Keďže ide o autoritatívne rozhodnutie o právach žalobcu, nemožno napadnuté oznámenia vylúčiť zo súdneho preskúmania správnym súdom. 31. Z ustanovenia § 79 zákona č. 222/2004 Z.z. účinného do 31.12.2016 vyplýva, že ak platiteľovi vznikne v zdaňovacom období nadmerný odpočet a platiteľ ho nemôže odpočítať od vlastnej daňovej povinnosti v nasledujúcom zdaňovacom období, vráti daňový úrad neodpočítaný nadmerný odpočet alebo jeho neodpočítanú časť do 30 dní od podania daňového priznania za zdaňovacie obdobie nasledujúce po zdaňovacom období, v ktorom nadmerný odpočet vznikol. Z tohto pravidla platí výnimka, podľa ktorej daňový úrad vráti daňový odpočet už do 30 dní od uplynutia lehoty na podanie daňového priznania za zdaňovacie obdobie, v ktorom nadmerný odpočet vznikol, ak je zdaňovacím obdobím platiteľa kalendárny mesiac a ak sú splnené ostatné zákonné podmienky (§ 79 ods. 2 písm. b/, písm. c/ zákona č. 222/2004 Z.z.). Zákon tiež stanovuje, že ak daňový úrad v rámci uvedených lehôt začne daňovú kontrolu, vráti nadmerný odpočet do 10 dní od jej skončenia. 32. Zákon č. 222/2004 Z.z. platný a účinný v čase vykonávania daňovej kontroly u žalobcu a následného vrátenia uplatnených nadmerných odpočtu neobsahoval osobitné ustanovenie o povinnosti daňového úradu zaplatiť daňovému subjektu úrok zo sumy zadržaného nadmerného odpočtu DPH počas vykonávania daňovej kontroly. Inštitút náhrady za zadržanie nadmerného odpočtu počas daňovej kontroly bol do zákona č. 222/2004 Z.z. zakomponovaný až s účinnosťou od 1.1.2017. V zmysle § 79a zákona č. 222/2004 Z.z. má platiteľ nárok na náhradu za zadržanie nadmerného odpočtu v podobe úroku z nadmerného odpočtu vo výške 2-násobku základnej úrokovej sadzby Európskej centrálnej banky, najmenej vo výške 1,5% ročne zo sumy vráteného nadmerného odpočtu za každý deň od uplynutia 6 mesiacov odo dňa nasledujúceho po uplynutí lehoty na vrátenie odpočtu podľa § 79 ods. 1, 2 alebo 5, až do jeho vrátenia. 33. Na účely Daňového poriadku sa nadmerný odpočet DPH považuje za daňový preplatok. Ustanovenie § 79 ods. 3 tohto zákona určuje správcovi dane, ktorý vrátil daňový preplatok po uplynutí zákonných lehôt, povinnosť do 15 dní od vrátenia daňového preplatku rozhodnúť o priznaní úroku zo sumy daňového preplatku vo výške minimálne 10% ročne. Žalobca sa v žalobe dovoláva priznania úroku na základe tohto ustanovenia Daňového poriadku, jeho výkladom v duchu judikatúry Súdneho dvora EÚ vo veciach C-107/10 (Enel Maritsa) a C-120/15 (Kovozber), ktoré interpretujú článok 183 smernice 2006/112/ES. Ide o právne záväzný výklad citovanej smernice, ktorého účinky pôsobia ex tunc, teda odo dňa jej prijatia, a sú prameňom práva na území všetkých členských štátov EÚ. Rozsudky Súdneho dvora EÚ týkajúce sa prejudiciálnych otázok sú spolu s výkladom alebo posúdením platnosti práva Únie, ktoré sa v ňom nachádzajú, záväzné pre vnútroštátny súd, ktorý podal prejudiciálnu otázku (rozsudok Súdneho dvora Európskej únie vo veci Benedetti, 52/76, 3.2.1977, Zb. s. 163, bod 26), ako aj pre súdy, ktoré budú rozhodovať v tej istej veci (rozsudok Súdneho dvora Európskej únie vo veci Milch, Fett a Eierkontor, 29/68, 24.6.1969, Zb. s. 165, bod 2). Súdny dvor výkladom úniového ustanovenia objasňuje zmysel a pôsobnosť vykladaného ustanovenia už od okamihu, kedy toto ustanovenie nadobudlo účinnosť. Súdnym dvorom interpretované ustanovenie musia vnútroštátne súdy aplikovať aj na právne vzťahy, ktoré vznikli alebo boli založené pred vynesením prejudiciálneho rozsudku. Prejudiciálny rozsudok teda nemá konštitutívny, ale len deklaratórny charakter a pôsobí ex tunc (rozsudky Súdneho dvora Európskej únie vo veciach Kempter, C-2/06, 12.2.2008, Zb. s. I-411, bod 35; Kühne a Heitz, C-453/00, 13.1.2004, Zb. s. I-837, bod 21; Blaizot, 24/86, 2.2.1988, Zb. s. 379, bod 27). 34. Súdny dvor EÚ v rozhodnutí vo veci C-120/15 (Kovozber), ktoré sa týka slovenského právneho poriadku, vyslovuje jednoznačný záver, že uvedený článok sa má vykladať v tom zmysle, že bráni takej vnútroštátnej úprave, ktorá upravuje výpočet úrokov z omeškania pri vrátení nadmerného odpočtu DPH až od uplynutia lehoty 10 dní po skončení daňovej kontroly. V dôvodoch tohto rozhodnutia Súdny dvor EÚ odkazuje na staršiu judikatúru (Enel Maritsa, body 51, 52, 53, ďalej Rafinăria Steaua Română, C-431/12, bod 23, Delphi Hungary Autóalkatrész Gyártó, C-654/13, bod 32) a konštatuje, že lehota na vrátenie nadmerného odpočtu DPH môže byť v zásade predĺžená na účely vykonania daňovej kontroly bez toho, aby bolo nutné ju považovať za neprimeranú, ak toto predĺženie neprekračuje medze toho, čo je nevyhnutné na riadne vykonanie tejto daňovej kontroly. Súdny dvor však zdôraznil, že nakoľko zdaniteľná osoba dočasne nemôže disponovať finančnými prostriedkami vo výške nadmerného odpočtu DPH, je postihnutá hospodárskym znevýhodnením, ktoré by malo byť kompenzované zaplatením úrokov, čím je zaručené dodržanie zásady daňovej neutrality. Podľa Súdneho dvora EÚ z existujúcej judikatúry vyplýva, že pri výpočte úrokov sa musí zobrať do úvahy ako počiatočný okamih deň, keď mal byť nadmerný odpočet DPH v súlade so smernicou obvykle vrátený (bod 29). Súdny dvor sa vyjadril i k otázke neutrality systému DPH, na ktorú musia členské štáty prihliadať pri stanovení podmienok vrátenia nadmerných odpočtov DPH. Tieto podmienky musia umožniť, aby mohla byť zdaniteľnej osobe za primeraných podmienok vrátená celá suma vyplývajúca z nadmerného odpočtu DPH, čo znamená, že vrátenie sa uskutoční v primeranej lehote vyplatením finančnej hotovosti alebo porovnateľným spôsobom, pričom prijatý spôsob vrátenia nesmie v nijakom prípade pre zdaniteľnú osobu predstavovať žiadne finančné riziko (bod 21). 36. Uvedené rozhodnutie súdneho dvora je podľa názoru správneho súdu nutné vykladať v súlade s jeho znením tak, že ak si to vyžaduje riadne vykonanie daňovej kontroly, môže byť lehota na vrátenie nadmerného odpočtu predĺžená. Nakoľko však po dobu trvania daňovej kontroly nemôže zdaniteľná osoba disponovať s finančnými prostriedkami, je znevýhodnená v porovnaní s inými daňovými subjektmi, u ktorých daňová kontrola vykonaná nebola. Toto znevýhodnenie je podľa Súdneho dvora EÚ nevyhnutné kompenzovať zaplatením úrokov, čím sa zaručí dodržanie zásady daňovej neutrality. 37. Z uvedeného možno vyvodiť záver, že podľa práva EÚ žalobcovi patria úroky zo sumy predstavujúcej zadržaný nadmerný odpočet DPH od uplynutia všeobecných lehôt na vrátenie odpočtov podľa § 79 ods. 1 a ods. 2 zákona č. 222/2004 Z.z., a to až do dňa vrátenia zadržaných súm jednotlivým žalobcom. Tento záver sa opiera predovšetkým o zásadu neutrality DPH, v zmysle ktorej kontrola dane vykonaná orgánmi štátu, spojená so zadržaním oprávneného nadmerného odpočtu, nesmie byť kontrolovanému daňovému subjektu na ujmu bez primeranej kompenzácie. 38. V tomto zmysle judikoval ešte pred rozhodnutím Súdneho dvora EÚ vo veci Kovozber i Najvyšší súd SR vo veci sp.zn. 8Sžf/115/2013, keď potvrdil rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave sp.zn. 2S 979/2012 zo dňa 24.4.2013, podľa ktorého by bolo v rozpore s princípmi právneho štátu, keby tým daňovým subjektom, u ktorých bola vykonaná daňová kontrola, bol vrátený nadmerný odpočet z dôvodu výkonu daňovej kontroly neskôr bez akejkoľvek kompenzácie. Práve na tento účel slúži štátom platený úrok zo zadržiavanej sumy za obdobie odo dňa uplynutia všeobecnej lehoty na vrátenie nadmerného odpočtu až do jeho vrátenia. 39. Pokiaľ ide o konkrétnu výšku úrokov správny súd poukazuje na zjednocujúce stanovisko správneho kolégia Najvyššieho súdu SR sp. zn. Snj 36/2019 zo dňa 30.10.2019: „Ustanovenie § 79a zákona č. 222/2004 Z.z. o dani z pridanej hodnoty v znení účinnom od 1. januára 2017 (Náhrada za zadržanie nadmerného odpočtu počas daňovej kontroly) je v pomere špeciality k ustanoveniu § 79 ods. 3. zákona č. 563/2009 Z.z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 1. januára 2012 (Daňové preplatky a úrok). Vnútroštátna úprava právneho poriadku Slovenskej republiky spočívajúca v ustanovení § 85ke vety druhej zákona č. 222/2004 Z.z. o dani z pridanej hodnoty v znení účinnom od 1.januára 2017 (Prechodné ustanovenia k úpravám účinným od 1. januára 2017) v znení: "Ustanovenie § 79a sa neuplatní, ak daňová kontrola v lehote na vrátenie nadmerného odpočtu podľa § 79 ods. 1, 2 alebo ods. 5 bola skončená do 31. decembra 2016 vrátane", nie je v súlade s právom Európskej únie, a to najmä s uznesením Súdneho dvora Európskej únie vo veci C-120/15 Kovozber, ktoré má aplikačnú prednosť s účinkom ex tunc. Na zabezpečenie súladu s právom Európskej únie sú orgány verejnej správy a súdy povinné zdržať sa aplikácie tohto ustanovenia.“ 40. Zároveň správny súd poukazuje na právny názor Najvyššieho súdu SR vyslovený v rozsudku sp. zn. 1Sžfk/34/2019 zo dňa 30.6.2020, ktorý je preňho záväzný: „k námietke žalobcu, podľa ktorej nie je možné retroaktívne upravovať výšku úrokovej sadzby z nadmerného odpočtu zadržaného v minulosti (pred 1.1.2017), uviedol, že pri predchádzajúcom nedostatku explicitnej zákonnej úpravy výšky a okamihu, odkedy ho treba priznať, a pri rozkolísanosti a istej zdržanlivosti doterajšej judikatúry v tejto otázke, je namieste považovať vyššie uvedené zjednocujúce stanovisko za akceptáciu lehoty a výšky úrokovej sadzby podľa § 79a zákona č. 222/2004 Z.z. ako primeranej lehoty a primeranej výšky úrokovej sadzby aj v predchádzajúcom období. Najvyšší súd SR nevníma právny názor o nutnosti aplikácie tohto ustanovenia aj na predchádzajúce vzťahy ako mechanickú retroaktívnu aplikáciu zákona, ale ide o zásadné stanovisko k v minulosti uspokojivo nevyriešeným právnym otázkam vo vzťahu k hmotnému právu zakladajúcemu právo na požadovaný úrok“. 43. Vzhľadom na uvedené dospel správny súd po preskúmaní veci k záveru, že žalovaný aj Daňový úrad Bratislava vychádzali pri rozhodovaní o návrhu žalobcu z nesprávneho právneho posúdenia veci a z tohto dôvodu sú ich opatrenia nezákonné. Preto správny súd postupoval podľa § 191 ods. 1 písm. c/ SSP a napadnuté opatrenia zrušil a vrátil vec orgánu verejnej správy prvého stupňa na ďalšie konanie. Právnym názorom, ktorý vyslovil správny súd v zrušujúcom rozsudku, je orgán verejnej správy v ďalšom konaní viazaný. Ak orgán verejnej správy v ďalšom konaní nepostupoval v súlade s právnym názorom správneho súdu a správny súd opätovne zrušil rozhodnutie orgánu verejnej správy alebo opatrenie orgánu verejnej správy z tých istých dôvodov, môže správny súd i bez návrhu v zrušujúcom rozsudku uložiť orgánu verejnej správy pokutu (§ 191 ods. 6 SSP). Daňové orgány budú postupovať podľa § 79a ods. 1 a ods. 2 zákona č. 222/2004 Z.z. aj na daňovú kontrolu ukončenú pred jeho účinnosťou, tak ako to uviedol Najvyšší súd SR vo vyššie citovanom rozsudku aj zjednocujúcom stanovisku 45. O náhrade trov konania súd rozhodol podľa § 167 SSP a úspešnému žalobcovi priznal právo na náhradu trov konania v plnom rozsahu voči neúspešnému žalovanému. O výške náhrady trov konania rozhodne správny súd po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 175 ods. 2 SSP). 46. O náhrade trov kasačného konania rozhodol správny súd podľa § 168 v spojení s § 467 ods. 3 SSP a úspešnému žalovanému nepriznal právo na náhradu trov kasačného konania, pretože nezistil dôvody, na základe ktorých by bolo možné spravodlivosti od žalobcu požadovať, aby mu nahradil trovy kasačného konania. 47. Toto rozhodnutie senát Krajského súdu v Bratislave prijal pomerom hlasov 3 : 0 (§ 139 ods. 4 SSP). Poučenie: Proti tomuto rozsudku možno podať kasačnú sťažnosť v lehote 30 dní od jeho doručenia na Krajský súd v Bratislave. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. V kasačnej sťažnosti sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 57 SSP) uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy bolo napadnuté rozhodnutie doručené sťažovateľovi, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 SSP sa podáva (sťažnostné body) a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti. V konaní o kasačnej sťažnosti musí byť sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ v zmysle § 449 ods. 1 SSP zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Povinné zastúpenie advokátom v kasačnom konaní sa nevyžaduje, ak má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (písm. a/); ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c/ a d/ (písm. b/); je žalovaným Centrum právnej pomoci (písm. c/).