Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 8Sa/67/2017 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1017201396 Dátum vydania rozhodnutia: 29. 01. 2020 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Blanka Malichová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2020:1017201396.3 Uznesenie Krajský súd v Bratislave, v právnej veci žalobcu: L.. O. T., nar. XX.XX.XXXX trvale bytom, S. 1, XXX XX N., zast. JUDr. Mariánom Ď u r i n o m, advokátom so sídlom Sibírska 4, 831 03 Bratislava, proti žalovanému: Slovenská republika, za ktorú koná Ministerstvo obrany SR, Kutuzovova 8, 831 04 Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. SEĽUZ-24-40-2/2017-OdSP zo dňa 9. augusta 2017 o zamietnutí odvolania a potvrdení zastavenia konania vo veci priznania starobného dôchodku prvostupňovým rozhodnutím takto r o z h o d o l : I. Konanie zastavuje. II. Žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania. o d ô v o d n e n i e : 1. Prvostupňovým rozhodnutím č. VÚSZ-65101006452800/2017 zo dňa 17.05.2017, Vojenský úrad sociálneho zabezpečenia (ďalej aj „VÚSZ“) po zistení, že nie je príslušným na konanie o priznaní starobného dôchodku podľa ust. § 132 ods. 1 zák.č. 100/1988 Zb. o sociálnom zabezpečení a vec nemožno postúpiť príslušnému orgánu, rozhodol o zastavení konania vo veci priznania starobného dôchodku žalobcovi. 2. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že jeho príslušnosť na priznávanie starobných dôchodkov podľa ust. § 132 ods. 1 zák.č. 100/1988 Zb. o sociálnom zabezpečení, zanikla dňom 30.04.1998, keďže dňom 01.05.1998 nadobudol účinnosť zák.č. 114/1998 Z.z., podľa ktorého sa jeho účinnosťou ust. § 130 až § 145 zák.č. 100/1988 Zb. na sociálne zabezpečenie vojakov nepoužijú. Od 01.07.2002 sa na sociálne zabezpečenia vojakov nepoužijú ust. § 130 až § 145 zák.č. 100/1988 Zb. aj podľa ust. § 143a zák.č. 328/2002 Z.z. o sociálnom zabezpečení policajtov a vojakov. 3. Žalobcov služobný pomer vojaka z povolania sa skončil prepustením dňa 30.11.1992 a od 01.12.1992 mu bol podľa ust. § 33 zák.č. 76/1959 Zb. o niektorých služobných pomeroch vojakov priznaný výsluhový príspevok, ktorý sa od 01.05.1998 podľa ust. § 89 ods. 3 zák.č. 114/1998 Z.z. a naďalej aj od 01.07.2002 podľa ust. § 125 ods. 13 zák.č. 328/2002 Z.z. považuje za výsluhový dôchodok. Žalobca bol po skončení služobného pomeru od 01.12.1992 do 31.12.2002 naďalej zamestnaný. 4. Vojenský úrad sociálneho zabezpečenia poukázal na to, že konanie o priznaní starobného dôchodku žalobcovi bolo začaté postúpením jeho žiadosti zo Sociálnej poisťovne, ústredie (ďalej aj „Sociálna poisťovňa“), listom č. XXX XXX XXXX X zo dňa 13.10.2014 (pre nepríslušnosť) a listom č. XXX XXX XXXX X zo dňa 16.03.2017, t.j. za účinnosti zák.č. 328/2002 Z.z., ktorý vylučuje použitie ust. § 130 až § 145 zák.č. 100/1988 Zb. Poukázal tiež na to, že Sociálna poisťovňa žalobcovi rozhodnutím zo dňa 16.03.2017 odňala odo dňa 24.04.2017 pomerný starobný dôchodok a z toho dôvodu požiadal žiadosťou doručenou prvostupňovému orgánu MO SR dňa 28.03.2017 o priznanie starobného dôchodku podľa ust. § 132 ods. 1 písm. a/ zák.č. 100/1988 Zb. 5. Sociálna poisťovňa s poukazom na rozsudky NS SR sp.zn. 9So/103/2011 zo dňa 26.09.2012, sp.zn. 10So/35/2015 zo dňa 13.04.2016, sp.zn. 9So/207/2014 zo dňa 25.05.2016 a judikát uverejnený v čiastke 5/2016 č. 41 Zbierky stanovísk NS a súdov SR, uviedla, že nie je príslušná na konanie o nároku žalobcu na starobný dôchodok, pretože po vzniku nároku nebol nepretržite zamestnaný do 31.12.2003 a príslušný je orgán (VÚSZ), uvedený v ust. § 142 ods. 4 zák.č. 100/1988 Zb.. 6. Vojenský úrad sociálneho zabezpečenia ako prvostupňový orgán MO SR sa s názorom Sociálnej poisťovne nestotožnil, pričom poukázal na právny názor NS SR vyjadrený v obdobnej veci v rozsudku sp.zn. 9So/157/2014 zo dňa 24.02.2016, z ktorého vyplýva, že aplikácia ust. § 132 a nasl. ustanovení zák.č. 100/1988 Zb., nie je vylúčená pri nárokoch na starobný dôchodok, ktoré do 01.01.1998 už vznikli, ale za predpokladu, že vojak splnil všetky podmienky pre jeho priznanie, vrátane skončenia zamestnania pokračujúceho nepretržite od vzniku nároku na starobný dôchodok, dovŕšením 55. roku veku, pred 01.01.1998 a to do dňa predchádzajúceho 01.01.1998. Týmto dňom zanikla právomoc VÚSZ rozhodnúť o priznaní starobného dôchodku podľa ust. § 142 ods. 4 písm. a/ zák.č. 100/1988 Zb., v spojení s ust. § 103 bod 2 zák.č. 114/1998 Z.z.. Žalobca v čase vzniku a aj po vzniku nároku na starobný dôchodok dňa 22.01.1997, bol naďalej nepretržite zamestnaný a to až do 31.12.2002 a dňom 01.01.1998, v zmysle ust. § 103 zák.č. 114/1998 Z.z. v spojení s ust. § 143a zák.č. 328/2002 Z.z. VÚSZ zanikla právomoc rozhodnúť o priznaní starobného dôchodku, preto podľa ust. § 132 ods.1 zák.č. 100/1988 Zb., nie je príslušným orgánom na konanie. Zdôraznil, že príslušnosť na rozhodovanie ako prvostupňovému orgánu MO mu bola daná v období od 22.01.1997, kedy žalobca dovŕšením veku 55 rokov splnil podmienky na priznanie starobného dôchodku podľa zák.č. 100/1988 Zb., až do 30.04.1998 (zák.č. 114/1998 Z.z. účinný od 01.05.1998). V tomto období však žiadosť o priznanie starobného dôchodku nepodal a po skončení služobného pomeru bol od 01.01.1992 nepretržite zamestnaný až do 31.12.2002. Nakoľko vec nemožno postúpiť príslušnému orgánu Sociálnej poisťovne, rozhodol o zastavení konania podľa ust. § 30 ods.1 písm. e/ zák.č. 71/1967 Zb. o správnom konaní. 7. Žalobca v podanom odvolaní žiadal toto rozhodnutie zo dňa 17.05.2017 zrušiť a vec vrátiť prvostupňovému orgánu na ďalšie konanie. Uviedol, že celá doba jeho štúdia na Vojenskej škole M. R. z Trocnova v Moravskej Třebovej, sa na účely dôchodkového zabezpečenia má posudzovať ako doba zamestnania (funkcie vojaka) zaradená do I. kategórie funkcií, keďže študenti počas doby štúdia, vykonávali svoje povinnosti so znakmi vojenskej služby alebo zamestnania. Na základe uvedeného tvrdil, že službu vojaka z povolania odslúžil v I. a II. kategórii funkcií až v rozsahu 39 rokov a 40 dní a celkom odpracoval 49 rokov a 72 dní. Bol teda ukrátený na dôchodkových nárokoch a patrí mu oveľa vyšší výsluhový a starobný dôchodok. Prvostupňovému orgánu MO SR vytkol, že nevie predložiť rezortné zoznamy preferovaných zamestnaní a uvádzaných ustanovení právnych predpisov v sociálnom zabezpečení. Nesúhlasil tiež s právnym názorom o jeho nepríslušnosti na rozhodnutie v tejto veci, dôchodkovú dávku žiadal prepočítať a priznať mu starobný dôchodok. 8. Sekcia ľudských zdrojov MO SR ako odvolací orgán v zmysle ust. § 84 ods. 4, písm. b/ zák.č. 328/2002 Z.z. o sociálnom zabezpečení policajtov a vojakov, po preskúmaní prvostupňového rozhodnutia odvolanie žalobcu rozhodnutím č. SEĽUZ-24-40-2/2017-OdSP zo dňa 09.08.2017 zamietla a napadnuté prvostupňové rozhodnutie zo dňa 17.05.2017 potvrdila. V odôvodnení rozhodnutia uviedla, že k námietke žalobcu smerovanej na konanie Sociálnej poisťovne o jeho starobnom, resp. pomernom starobnom dôchodku pri hodnotení dôb zamestnaní vykonávaných v I. kategórii funkcií sa nevyjadruje, pretože z dôvodu rozhodovania Sociálnej poisťovne nie sú ona a ani prvostupňový orgán účastníkmi konania. 9. K tvrdeniu žalobcu, že v I. a II. kategórii funkcii odslúžil 39 rokov a 40 dní poukázala na dvojnásobný zápočet doby od 01.01.1959 do 31.07.1962 a nesprávny výpočet aj doby od 01.08.1962 do 31.10.1962. Žalobca sa ako žiak Vojenskej školy Jána Žižku z Trocnova v Moravskej Třebovej, v dobe od 01.09.1956 do 31.07.1962, počas 2 rokov a 4 mesiacov, od 01.09.1956 do 31.12.1958, po skončení povinnej školskej dochádzky, štúdiom pripravoval na budúce povolanie vojaka a táto doba sa hodnotí ako doba zamestnania do 18 rokov veku v III. kategórii zamestnania a nie ako služobný pomer v I. a v II. kategórii funkcií. Námietku žalobcu, že VÚSZ ako aj MO SR nepredložili rezortné zoznamy preferovaných zamestnaní, v ktorých je uvedené zaradenie výkonu funkcie vojakov z povolania do I. alebo II. kategórie funkcií považovala za irelevantnú, pričom citovala jednotlivé rezortné zoznamy, ktoré sa však nevzťahovali na žiakov a poslucháčov vojenských škôl a ani na vojakov v činnej službe, ale na vojakov z povolania a zaradenie do I. alebo II. kategórie funkcií sa evidovalo v osobných spisoch u každého vojaka v služobnom pomere. V súlade s ust. § 120 ods. 1 zák.č. 121/1975 Zb. a ust. § 130 ods. 1 zák.č. 100/1988 Zb. sa v I. alebo II. kategórii funkcií zaraďovala výlučne služba vojakov z povolania a nie štúdium študentov pripravujúcich sa na vojenské povolanie. Aj ďalšie námietky žalobcu považovala za irelevantné. 10. Tiež uviedla, že žiadosť žalobcu zo dňa 23.05.2014, o priznanie starobného dôchodku, s dátumom uplatnenia nároku od 12.05.2014, Sociálna poisťovňa listom zo dňa 13.10.2014 postúpila VÚSZ, ktorý ju pre nepríslušnosť vrátil späť listom zo dňa 17.10.2014. Sociálna poisťovňa žiadosť žalobcu pre nepríslušnosť opätovne, listom zo dňa 16.03.2017, postúpila VÚSZ a následne, dňa 28.03.2017, mu bola doručená aj žalobcova žiadosť o priznanie starobného dôchodku, podľa ust. § 132 ods. 1 písm. a/ zák.č. 100/1988 Zb. Odvolací orgán podotkol, že vychádzal zo záverov prijatých rozkladovou komisiou ministra obrany SR k problematike priznávania starobných dôchodkov podľa ust. § 132 ods. 1 písm. a/ zák.č. 100/1988 Zb., z ktorých správne vychádzal aj prvostupňový orgán, teda že príslušnosť na konanie o starobnom dôchodku žalobcu mu bola daná do 30.04.1998, keďže nadobudnutím účinnosti zák.č. 114/1998 Z.z. sa do 01.05.1998 na sociálne zabezpečenie vojakov ust. § 130 až 145 zák.č. 100/1988 Zb. nepoužijú. Použitie cit. ustanovení vylučuje tiež zák.č. 328/2002 Z.z. a žalobca si žiadosť o starobný dôchodok podal za účinnosti tohto zákona. VÚSZ mal príslušnosť na priznanie starobného dôchodku podľa ust. § 132 zák.č. 100/1988 Zb. do 01.05.1998 a to v prípadoch keď vojak splnil všetky podmienky pre jeho priznanie a aj o jeho priznanie požiadal do 30.04.1998. Na základe uvedeného, v súlade s ust. § 3 ods. 5 zák.č. 71/1967 Zb. potvrdila nepríslušnosť VÚSZ na priznanie starobného dôchodku žalobcovi podľa ust. § 132 ods. 1 zák.č. 100/1988 Zb. a na podporu svojich tvrdení poukázala na právoplatný rozsudok Krajského súdu v Košiciach sp.zn. 3Sa/24/2016 zo dňa 19.04.2017 v obdobnej veci. 11. Správnou žalobou doručenou tunajšiemu súdu dňa 18.08.2017 sa žalobca domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia odvolacieho orgánu MO SR zo dňa 09.08.2017 o zamietnutí jeho odvolania voči prvostupňovému rozhodnutiu zo dňa 17.05.2017 a zastavení konania vo veci priznania starobného dôchodku, z dôvodu jeho nepríslušnosti na konanie podľa ust. § 132 ods. 1 zák.č. 100/1988 Zb. a nemožnosti postúpiť vec príslušnému orgánu Sociálnej poisťovne, podľa ust. § 30 ods. 1 písm. e/ zák.č. 71/1967 Zb., zrušenia rozhodnutia MO SR, vrátenia veci na ďalšie konanie a rozhodnutie v jeho prospech a tiež náhrady trov konania. Všetky svoje námietky smeroval k nesprávnosti výpočtu výsluhového a starobného dôchodku, tzn. okrem odvolacieho orgánu MO SR aj voči Sociálnej poisťovni, s poukazom na to, že mu tieto správne orgány zamietajú vydať potvrdenie alebo osvedčenie o tom, že v 1. a 2. ročníku štúdia na Vojenskej škole J. Žižku od 01.09.1956 do 31.12.1958 bol v službe zaradenej v I. kategórii funkcií a tak žiadal posudzovať svoje dôchodkové nároky už od 15 roku svojho veku. 12. S odkazom na ust. § 3 ods. 2 zák.č. 71/1967 Zb. konštatoval, že v rozhodnutí žalovaného nie je dostatočné poučenie, nie je uvedená lehota na preskúmanie napadnutého rozhodnutia a ďalšie súvisiace náležitosti, ktoré ale nekonkretizoval. 13. V žalobe uviedol, že dňa 14.05.2014 podal žiadosť o priznanie starobného dôchodku odo dňa 22.01.1997, kedy dosiahol vek 55 rokov a v službe odslúžil 26 rokov a 279 dní v I. kategórii funkcií, pričom celkom odslúžil a odpracoval 49 rokov a 72 dní a vyvodil, že obe inštitúcie (VÚSZ aj SP) ho ukrátili na jeho dôchodkových nárokoch, pretože mu patrí oveľa vyšší výsluhový a starobný dôchodok. Rozvinul obsažný názor k povinnosti zaradiť dobu jeho štúdia na vojenskej (strednej) škole J. Žižku do I. kategórie funkcií a priznať mu dôchodkové nároky od 15-teho roku veku. Žiadal predvolať a vypočuť dvoch svedkov, poukázal na ich čestné vyhlásenia a vojenskú knižku. Konštatoval, že MO SR mu rezortné zoznamy preferovaných zamestnaní o zaraďovaní služby vojakov z povolania do I. a II. kategórie nepredložilo, nemá ich, majú však byť registrované v Zbierke zákonov ČSSR a preto rovnakú dôkaznú silu majú dôkazy ním predložené a aj vyhlásenia dvoch svedkov. Tiež poukázal na to, že v rokoch 1953 až 1959 absolvoval na Vojenskej škole J. Žižku aj vojenský výcvik s osobnou strelnou zbraňou, vykonával dozornú a strážnu službu, aj vojenskú prehliadku, v rezorte obrany pôsobil od 01.09.1953 do 31.12.2002 teda 49 rokov a je pre neho nepochopiteľný dôvod a postoj pre ktorý mu MO SR odmieta priznať starobný dôchodok. Napadnutému rozhodnutiu zo dňa 09.08.2017 vytkol, že neberie do úvahy, že po ukončení služby pracoval po dobu 10 rokov a to od 01.12.1992 do 31.12.2002 ďalej v rezorte MO SR ako civilný zamestnanec (túto skutočnosť doložil pracovnými zmluvami) a tiež poukázal na rozpory v právnych názoroch VÚSZ a SP v otázke priznania jeho starobného dôchodku. Trval na vydaní potvrdenia alebo osvedčenia o tom, že absolvovanie 1.a 2. ročníka štúdia na VŠJŽ bolo vojenskou činnou službou a výkonom I. kategórie funkcií, následkom čoho sa o jeho žiadosti vo veci musí ďalej konať a jeho dôchodkové nároky posudzovať od veku 15. rokov. 14. Ako žalovaného označil Slovenskú republiku, za ktorú koná Ministerstvo obrany SR, Bratislava a napadnuté rozhodnutie MO SR z 09.08.2017 označil ako zamietajúce mu vydať „potvrdenie alebo osvedčenie“. 15. Žalovaný odvolací orgán MO SR v písomnom vyjadrení zo dňa 08.07.2019 k žalobe zopakoval argumentáciu už uvedenú v napadnutom rozhodnutí, žalobu, ktorú označil za nemeritórnu, iba ako rozsiahly opis domnienok, subjektívnych pocitov a zážitkov, žiadal na nariadenom pojednávaní ako nedôvodnú zamietnuť. Poznamenal, že napriek tomu, že žalobca je zastúpený advokátom, žaloba nespĺňa náležitosti v zmysle zodpovedajúcich ustanovení Správneho súdneho poriadku, buď v nej absentujú, alebo nesprávne sú uvedené zákonné náležitosti, ako je: - označenie druhu žaloby podľa ust. § 202 ods. 1 písm. a/ SSP, - nesprávne označenie žalovaného podľa ust. § 202 ods.1 písm. b/ SSP (ako Slovenská republika, za ktorú koná MO SR, Bratislava). Zdôraznil, že podľa ust. § 180 ods. 1 SSP je žalovaným orgán verejnej správy, ktorý rozhodol o riadnom opravnom prostriedku, ktorým je MO SR a nie Slovenská republika. Na základe toho namietol nedostatok pasívnej legitimácie a následnú preklúziu lehoty dvoch mesiacov od oznámenia rozhodnutia orgánu verejnej správy fyzickej alebo právnickej osobe, podľa ust. § 181 ods.1 SSP, keďže žaloba nesmerovala voči orgánu verejnej správy, ktorý rozhodol o riadnom opravnom prostriedku. Konštatoval tiež absenciu, resp. zmätočnosť označenia veci, v ktorej sa domáha nápravy podľa ust. § 202 ods.1 písm. c/ SSP, nakoľko žalobca označil konanie v ktorom sa domáha nápravy ako vec týkajúcu sa zamietnutia mu vydať potvrdenie alebo osvedčenie. V úvode žaloby tvrdil, že bol ukrátený na svojich právach nezákonným zásahom orgánu verejnej správy, ktorý nie je rozhodnutím. - v žalobe chýba deň doručenia napadnutého rozhodnutia (podľa doručenky bolo doručené právnemu zástupcovi žalobcu dňa 11.08. 2017. - absentuje uvedenie rozhodujúcich skutočností, pre ktoré žalobca považoval napadnuté rozhodnutie za nezákonné a označenie relevantných dôkazov v zmysle ust. § 202 ods.1 písm. c/ a f/ SSP. Na podporu tohto tvrdenia žalovaný poukázal na uznesenie Krajského súdu v Prešove, sp.zn. 4S/14/2017 zo dňa 22.05.2017 v obdobnej veci a s totožným právnym zástupcom. - časť petitu, podľa ktorého má súd alternatívne „rozhodnúť vo veci sám“ je nevykonateľná, keďže takýto postup nie je v právomoci správneho súdu. - žalobu v celom jej rozsahu považoval za spleť zákonných ustanovení a subjektívnych dojmov žalobcu, ktoré sú do značnej miery absolútne irelevantné, za neúplnú a nezrozumiteľnú, nespĺňajúcu zákonné atribúty a z toho dôvodu nie je ani možné sa k podstate samotnej žaloby a k dôvodom jej podania adekvátne vyjadriť. 16. K nároku žalobcu na starobný dôchodok a na jeho výplatu odvolací orgán poukázal na to, že žalobca splnil dňa 22.01.1997 podmienky nároku na starobný dôchodok podľa ust. § 132 ods. 1 písm. a/ zák.č. 100/1988 Zb., keďže bol zamestnaný viac ako 25 rokov, dosiahol vek 55 rokov a kumulatívne vykonával najmenej 20 rokov službu zaradenú do I. kategórie funkcií. Od tohto dňa mal možnosť voľby medzi výsluhovým príspevkom, ktorý poberal, alebo starobným dôchodkom podľa ust. § 33 ods.1 písm. c/ zák.č. 76/1959 Zb.. V tomto čase však žiadosť o starobný dôchodok nepodal a tak mu nevznikol nárok na jeho výplatu podľa ust. § 94 ods. 2 zák.č. 100/1988 Zb. Žalobca poberal naďalej výsluhový príspevok, neskôr považovaný za výsluhový dôchodok (zák.č. 328/2002 Z.z.). 17. Žalovaný ďalej poukázal, na vydanie zák.č. 114/1998 Z.z., s účinnosťou od 01.05.1998, ktorý transformoval obe dávky, výsluhový príspevok aj starobný dôchodok, na ktoré už podľa predchádzajúcich predpisov nárok vznikol a trval ku dňu nadobudnutia účinnosti cit. zákona. S poukazom na ust. § 103 bod 2 zák.č. 114/1998 Zb. a ust. § 143a zák.č. 328/2002 Z.z., ktoré vylučujú aplikáciu ust. § 142 zák.č. 100/1988 Zb. na sociálne zabezpečenie vojakov, tzn. rozhodovanie o starobnom dôchodku podľa piatej časti zák.č. 100/1988 Zb. (§ 132), tvrdil, že nie je orgánom príslušným na konanie o starobnom dôchodku, podľa ust. § 132 ods.1 písm. a/ zák.č. 100/1988 Zb. Poukázal aj na to, že Vojenský úrad sociálneho zabezpečenia bol o starobnom dôchodku žalobcu príslušný rozhodovať podľa ust. § 132 ods.1 písm. a/ zák.č. 100/1988 Zb. odo dňa splnenia podmienok jeho nároku na starobný dôchodok dňa 22.01.1997 do 30.04.1998, t.j. do dňa pred účinnosťou zák.č. 114/1998 Z.z. (01.05.1998), kedy mu právomoc zanikla. Príslušná na konanie o starobnom dôchodku žalobcu je Sociálna poisťovňa. 18. Správny súd na prejednanie veci nariadil podľa ust. § 107 ods. 1 písm. a/ zák. č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok (ďalej aj len „SSP“) pojednávanie, na ktorom preskúmal správnou žalobou napadnuté rozhodnutie žalovanej aj orgánu verejnej správy prvého stupňa a tiež postup, ktorý im predchádzal, nielen v rozsahu a z dôvodov uvedených v správnej žalobe, ale aj nad rozsah žalobných bodov, keďže sa jedná o správnu žalobu fyzickej osoby v sociálnych veciach, kedy správny súd nie je viazaný žalobnými bodmi v zmysle ust. § 203 ods. 2 SSP a § 134 ods. 2 písm. d/ SSP a dospel k záveru, že žaloba trpí neodstrániteľnou procesnou vadou, brániacou meritórnemu rozhodnutiu vo veci. 19. Podľa § 6 ods. 1 zák.č. 162/2015 Z.z., Správny súdny poriadok (ďalej aj „SSP“), správne súdy v správnom súdnictve preskúmavajú na základe žalôb zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy, opatrení orgánov verejnej správy a iných zásahov orgánov verejnej správy, poskytujú ochranu pred nečinnosťou orgánov verejnej správy a rozhodujú v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom. 20. Podľa § 6 ods. 2 zák.č. 162/2015 Z.z., správne súdy rozhodujú v konaniach o a/ správnych žalobách, b/ správnych žalobách vo veciach správneho trestania, c/ správnych žalobách v sociálnych veciach, d/ správnych žalobách vo veciach azylu, zaistenia a administratívneho vyhostenia, e/ žalobách proti nečinnosti orgánu verejnej správy, f/ žalobách proti inému zásahu orgánu verejnej správy, g/ žalobách vo volebných veciach, h/ žalobách vo veciach územnej samosprávy, i/ žalobách vo veciach politických práv, j/ kompetenčných žalobách, k/ návrhoch v iných veciach. 26. Podľa § 199 zák.č. 162/2015 Z.z., sociálnymi vecami sa na účely tohto zákona rozumie rozhodovanie a) Sociálnej poisťovne, b) Ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny Slovenskej republiky, c) Ústredia práce, sociálnych vecí a rodiny, d) Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny, e) zdravotných poisťovní, f) Úradu pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou, g) Ministerstva obrany Slovenskej republiky, ministra obrany Slovenskej republiky a nadriadeného určeného podľa osobitného predpisu, h) príslušného útvaru sociálneho zabezpečenia, i) obcí, miest, mestských častí a samosprávnych krajov v oblasti sociálnych služieb. 27. Podľa § 32 zák.č. 162/2015 Z.z., v správnom súdnom konaní sú účastníkmi konania žalobca, žalovaný a ďalší účastníci, ak tento zákon neustanovuje inak. 28. Podľa § 35 ods. 1, 2 zák.č. 162/2015 Z.z., procesnú subjektivitu má ten, kto má spôsobilosť mať práva a povinnosti, orgán verejnej správy a ten, komu ju zákon priznáva. Účastník konania môže pred správnym súdom konať samostatne v rozsahu, v akom má spôsobilosť na právne úkony. Procesnú spôsobilosť v plnom rozsahu má aj orgán verejnej správy. 29. Podľa § 182 ods. 1 písm. b/ zák.č. 162/2015 Z.z., v správnej žalobe sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 uviesť označenie žalovaného, ďalších účastníkov podľa § 32 ods. 3 a osôb zúčastnených na konaní podľa § 41 ods. 1, 30. Podľa ust. § 180 ods. 1 zák.č. 162/2015 Z.z., žalovaným je orgán verejnej správy, ktorý rozhodol o riadnom opravnom prostriedku, ak je žalobcom fyzická osoba alebo právnická osoba. Ak osobitný predpis nepripúšťa riadny opravný prostriedok, žalovaným je orgán verejnej správy, ktorý vydal rozhodnutie alebo opatrenie. 31. Podľa § 97 zák.č. 162/2015 Z.z., ak tento zákon neustanovuje inak, správny súd kedykoľvek počas konania prihliada na to, či sú splnené podmienky, za ktorých môže správny súd konať a rozhodnúť ( ďalej len „procesné podmienky“). 32. Podľa § 99 písm. b/ zák.č. 162/2015 Z.z., správny súd konanie uznesením zastaví, ak zistil taký nedostatok procesnej podmienky konania, ktorý nemožno odstrániť, a nebol dôvod na odmietnutie žaloby podľa § 98 ods. 1 <https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/162/20170501>. 33. Podľa § 14 ods. 1 zák.č. 71/1967 Zb., účastníkom konania je ten, o koho právach, právom chránených záujmoch alebo povinnostiach sa má konať alebo koho práva, právom chránené záujmy alebo povinnosti môžu byť rozhodnutím priamo dotknuté; účastníkom konania je aj ten, kto tvrdí, že môže byť rozhodnutím vo svojich právach, právom chránených záujmoch alebo povinnostiach priamo dotknutý, a to až do času, kým sa preukáže opak. 34. Podľa ods. 2 cit. ust., účastníkom konania je aj ten, komu osobitný právny predpis také postavenie priznáva 35. Podľa § 15 zák.č. 71/1967 Zb, účastník môže samostatne konať v takom rozsahu, v akom má spôsobilosť vlastnými úkonmi nadobúdať práva a brať na seba povinnosti. 36. Vecnou legitimáciou, či už aktívnou alebo pasívnou, sa vo všeobecnosti v občianskom súdnom konaní rozumie oprávnenie účastníkov vyplývajúce z hmotného práva. Vecnú legitimáciu má ten z účastníkov, komu svedčí stav z hmotného práva, teda kto je nositeľom subjektívneho práva (aktívna vecná legitimácia) alebo nositeľom subjektívnej povinnosti vyplývajúcej z hmotného práva (pasívna vecná legitimácia), o ktorých sa v konaní rozhoduje. Aktívnou vecnou legitimáciou sa rozumie také hmotnoprávne postavenie, z ktorého vyplýva subjektu - žalobcovi, ním uplatňované právo (nárok), respektíve mu vyplýva procesné právo si tento hmotnoprávny nárok uplatňovať a pasívnou vecnou legitimáciou je také hmotnoprávne postavenie, z ktorého vyplýva subjektu - žalovanému, povinnosť splnenia povinnosti, žalobcom označenej. Preskúmavanie vecnej legitimácie, či už aktívnej (existencia tvrdeného práva na strane žalobcu), alebo pasívnej (existencia tvrdenej povinnosti na strane žalovaného) je imanentnou súčasťou každého súdneho konania. 37. Od nedostatku podmienky konania treba odlišovať vady podania (vrátane žaloby), spočívajúce v nesprávnom označení subjektu, ktorý je inak spôsobilý byť účastníkom konania. Príčinou vád označenia účastníkov v žalobe môžu byť medziiným chyby v písaní, alebo iné zrejmé nesprávnosti, ktoré sa vyskytli pri písomnom vyhotovovaní žaloby. Ak je ale žalovaný v žalobe označený úplne, presne, určito a zrozumiteľne tak, ako je tomu v tomto prípade, nejde o vadu podania. Ak bol v žalobe úplne, presne, určito a zrozumiteľne označený za účastníka konania ten, kto nemá pasívnu vecnú legitimáciu, ide o taký nedostatok podmienky konania, ktorý nemožno odstrániť a v takto vadne začatom konaní nemôže vzniknúť ani procesnoprávny vzťah, lebo tu chýba jeden z jeho základných prvkov - jedna spôsobilá strana konania. Súd je preto povinný na takýto nedostatok podmienky konania prihliadnuť a konanie zastaviť (§ 97 v spojení s § 99 SSP). 38. Súd zo žaloby a jej príloh zistil, že žalobcom označený subjekt nie je orgánom verejnej správy ktorý rozhodol o riadnom opravnom prostriedku žalobcu a nakoľko žalovaná nie je v zmysle ust. § 180 ods. 1 v spojení s ust. § 199 ods. 1 písm. g/ SSP pasívne vecne legitimovaná, nie je splnená jedna z procesných podmienok, za ktorých môže správny súd konať a rozhodnúť. V súvislosti s tvrdením žalobcu, že v napadnutom rozhodnutí bol o opravnom prostriedku nesprávne poučený, súd konštatuje, že takúto vadu v poučení rozhodnutia nezistil. Poučenie obsahuje odkazy na ustanovenia zák.č. 71/1967 Zb. v spojení s novým procesným poriadkom, zák.č. 162/2015 Z.z. a bolo by nad rámec poučovacej povinnosti a aj porušením zásady rovnosti zbraní, keby správny orgán či súd žalobcu, naviac zastúpeného profesionálom, advokátom, inštruoval aj v tom smere, ktorý orgán verejnej správy má žalovať. Poučenie o tom, koho má žalobca podľa hmotného práva žalovať, presahuje poučovaciu povinnosť súdu zakotvenú v ust. § 26 SSP, podľa ktorého správny súd poskytuje účastníkom konania poučenie o ich procesných právach a povinnostiach. Túto povinnosť nemá, ak je účastník konania zastúpený advokátom alebo ak má účastník konania, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa. 39. Ak je preto žaloba podaná proti osobe ktorá nie je podľa hmotnoprávnych predpisov pasívne vecne legitimovaná, nejde o vadu podania ktorú je možné odstrániť postupom podľa § 59 SSP. Žalobca, ktorý podaným návrhom realizuje svoje dispozičné oprávnenia, je zároveň v sporovom konaní zodpovedný za označenie účastníkov konania a prípadný nedostatok vecnej legitimácie, sa musí odraziť v zastavení konania bez meritórneho preskúmania žaloby. 40. Slovenskej republike vo vzťahu k žalobcovi žiadna povinnosť, vyplývajúca z hmotnoprávnych zákonov v rozhodnutí uvedených, nesvedčí. Slovenská republika by bola zodpovedným subjektom v žalobách o zodpovednosti za škodu vzniknutú v súvislosti s nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom podľa zák.č. 514/2003 Z.z., event. podľa zák.č. 58/1969 Zb. Ústredný orgán štátnej správy, vybavený samostatnou spôsobilosťou byť účastníkom konania, koná v preskúmavanej veci sám za seba, nie za štát a ide o osobu/subjekt práva od štátu rozdielnu. Táto skutočnosť navrhovateľovi zastúpenému advokátom musela byť známa. 41. Preto aby bol žalobca v tomto konaní úspešný, musí byť podľa zákona označený žalovaný povinný konať a oprávnený vydať rozhodnutie, ktorého sa žalobca v tomto konaní domáha. Ak označený žalovaný požadovanou kompetenciou na základe zákona nedisponuje (t.j. nie je zákonom oprávnený na vydanie požadovaného rozhodnutia), súd konanie zastaví. 42. Pokiaľ preto žalobca označil na žalovanej strane Slovenskú republiku, za ktorú koná Ministerstvo obrany SR a nie Ministerstvo obrany SR, súd nemal inú možnosť ako konanie pre nedostatok pasívnej vecnej legitimácie vymedzenej hmotnoprávnou úpravou, na ktorú sa manudukačná povinnosť súdu podľa ust. § 26 SSP nevzťahuje, zastaviť. 43. Záverom ešte súd dodáva, že z práva na spravodlivé súdne konanie vyplýva síce povinnosť všeobecného súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a dôkaznými návrhmi strán, avšak len potiaľ, pokiaľ majú význam pre rozhodnutie (I. ÚS 46/05, I. ÚS 352/6, II. ÚS 220/08, III. ÚS 12/07, IV. ÚS 163/08). 44. O trovách konania súd rozhodol podľa ust. § 170 písm. b/ SSP tak, že žiaden z účastníkov konania nemá právo na náhradu trov konania, ak konanie bolo zastavené. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu možno podať kasačnú sťažnosť v lehote jedného mesiaca od doručenia rozhodnutia, na Krajskom súde v Bratislave (§ 443 ods. 1 S.s.p.). V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva a návrh výroku rozhodnutia. Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti (§ 445 ods. 1, 2 S.s.p.).