Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 2S/199/2017 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1017201433 Dátum vydania rozhodnutia: 05. 02. 2020 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Michal Dzurdzík PhD. ECLI: ECLI:SK:KSBA:2020:1017201433.3 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Michala Dzurdzíka, PhD., a členov senátu JUDr. Jeannette Hajdinovej a JUDr. Vlastimila Pavlikovského, v právnej veci žalobcu: Energetic Systems, s.r.o., so sídlom Šamorínska č. 10, 821 06 Bratislava - Podunajské Biskupice, IČO: 46 780 751, zastúpeného JUDr. Tomášom Balážikom, advokátom, AK Šamorínska č. 10 Bratislava, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, Lazovná č. 63, 974 01 Banská Bystrica, IČO: 42 499 500, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 101373220/2017 zo dňa 19.06.2017 v spojení s daňovou exekučnou výzvou Daňového úradu Bratislava č. 100541859/2017 zo dňa 28.03.2017, jednohlasne, takto r o z h o d o l : Krajský súd v Bratislave žalobu z a m i e t a. Žalovanému sa právo na náhradu trov konania n e p r i z n á v a. o d ô v o d n e n i e : I. administratívne rozhodnutie 1. Žalovaný rozhodnutím č. 101373220/2017 zo dňa 19.06.2017 podľa § 74 ods. 4 Daňového poriadku potvrdil daňovú exekučnú výzvu Daňového úradu Bratislava číslo 100541859/2017 zo dňa 28.03.2017, ktorou správca dane vyzval na zaplatenie daňového nedoplatku vo výške XXX,XX € daňového dlžníka (žalobcu). 2. Predmetné rozhodnutie odôvodnil predovšetkým tým, že exekučným titulom je vykonateľný výkaz daňových nedoplatkov Daňového úradu Bratislava č. 100308256/2017 zo dňa 16.02.2017. Podkladom pre zostavenie vykonateľného výkazu daňových nedoplatkov Č. 100308256/2017 zo dňa 16.02.2017 je daňové priznanie zo dňa 29.06.2015 za zdaňovacie obdobie rok 2014 na dani z príjmov právnickej osoby so sídlom v tuzemsku, dátum splatnosti dane 30.06.2015, výška daňového nedoplatku XXX,XX €. Prvostupňový orgán vydal podľa § 91 ods. 1 Daňového poriadku daňovú exekučnú výzvu č. 100541859/2017 zo dňa 28.03.2017, ktorou v zmysle ustanovenia § 91 ods. 2 písm. f) Daňového poriadku vyzval daňového dlžníka, aby v lehote do 8 dní odo dňa doručenia daňovej exekučnej výzvy zaplatil daňový nedoplatok (aktuálny ku dňu vydania daňovej exekučnej výzvy) vo výške XXX,XX €. Proti daňovej exekučnej výzve podal v zákonnej lehote daňový dlžník odvolanie zaevidované pod č. 604907280/2017, doručené správcovi dane dňa 17.04.2017. Prvostupňový orgán o podanom odvolaní proti daňovej exekučnej výzve nerozhodol, a preto v zmysle ustanovenia § 73 ods. 2 Daňového poriadku odstúpil odvolanie spolu so spisovým materiálom a s predkladacou správou na rozhodnutie odvolaciemu orgánu - Finančnému riaditeľstvu Slovenskej republiky. 3. Žalovaný ďalej v rozhodnutí uviedol, že odvolávajúci sa v odvolaní uvádzal, že vymáhaný daňový nedoplatok neuznáva, nakoľko vznikol na základe daňovej licencie, ktorú považuje za protiústavnú v rozpore s Ústavou SR a Listinou základných práv a slobôd a Dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Podľa § 91 ods. 5 Daňového poriadku mohol daňový dlžník do 15 dní odo dňa doručenia daňovej exekučnej výzvy podať odvolanie, ak a) nastali okolnosti, ktoré spôsobili zánik vymáhaného daňového nedoplatku alebo b) bránia jeho vymáhateľnosti, sú iné dôvody, pre ktoré je daňová exekúcia neprípustná. Podľa § 91 ods. 6 Daňového poriadku odvolanie musí byť odôvodnené, pričom na neskôr uplatnené dôvody sa neprihliada. Odvolávajúci sa vo svojom odvolaní uviedol dôvody, ktoré nie sú okolnosťou, ktorá by spôsobila zánik daňového nedoplatku a skutočnosťou, ktorá by preukazovala nezákonný postup prvostupňového orgánu pri vydaní daňovej exekučnej výzvy, resp. neprípustnosť daňovej exekúcie. Prvostupňový orgán začal daňové exekučné konanie vydaním rozhodnutia o začatí daňového exekučného konania č. 100475280/2017 zo dňa 15.03.2017 v súlade so zákonom na podklade exekučného titulu - vykonateľného výkazu daňových nedoplatkov spôsobom podľa § 108 Daňového poriadku - daňová exekúcia prikázaním pohľadávky z účtu vedeného u poskytovateľoch platobných služieb a to na peňažné prostriedky uložené na účte. 4. Daňový nedoplatok vo výške XXX,XX € vyplýval z daňového priznania k dani z príjmov právnickej osoby za zdaňovacie obdobie rok 2014, splatné dňa 30.06.2015. Splatnosťou dane vyplývajúcej z daňového priznania bolo daňové konanie právoplatne skončené. V tomto odvolacom konaní na základe podaného odvolania voči daňovej exekučnej výzve č. 100541859/2017 zo dňa 28.03.2017 nie je predmetom preskúmavania predchádzajúce daňové konanie, ktoré bolo právoplatne skončené, ale odvolací orgán v tomto odvolacom konaní v rámci daňového exekučného konania na základe podaného odvolania proti daňovej exekučnej výzve skúma, či boli splnené podmienky na začatie daňového exekučného konania na podklade exekučného titulu a či bola daňová exekučná výzva vydaná v súlade s týmto zákonom ku dňu jej vydania. Daňové exekučné konanie, ktoré začína vydaním rozhodnutia o začatí daňového exekučného konania, smeruje k vymoženiu daňového nedoplatku. Nezaplatenie daňového nedoplatku vyplývajúceho zo splatného daňového priznania, ktoré je podkladom pre zostavenie výkazu daňových nedoplatkov ako exekučného titulu, je právnou skutočnosťou, ktorá oprávňuje správcu dane začať daňové exekučné konanie v rozsahu a spôsobom vymedzeným zákonom. Podľa čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky „štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon“. Správca dane nie je oprávnený zákony Slovenskej republiky hodnotiť ani meniť, aleje povinný konať v zmysle platných zákonov. Ku dňu vydania tohto rozhodnutia nebol spochybnený vznik daňovej povinnosti, a preto daňový nedoplatok vymáhaný v daňovom exekučnom konaní začatom na základe rozhodnutia o začatí daňového exekučného konania č. 100475280/2017 zo dňa 15.03.2017 naďalej trvá a prvostupňový orgán bol oprávnený vykonať daňovú exekúciu v súlade s daňovým poriadkom a spôsobmi, aké Daňový poriadok ustanovuje. II. žaloba a námietky 5. Žalobca v žalobe predovšetkým uviedol, že podal v zákonom stanovenej lehote daňové priznanie za zdaňovacie obdobie 2014 v roku 2015. Zo zákona 563/2009 Z.z. žalobca bol povinný zo zákona podávať daňové priznanie za zdaňovacie obdobie roku 2014 ( Daň z príjmu) v roku 2015 elektronicky v súlade s ustanovením 14 ods. 1 písm. a). Poslanci NR SR v roku 2013 schválili vládny návrh zákona, ktorým sa menil a dopĺňal zákon č. 595/2003 Z.z. o dani z príjmov v znení neskorších predpisov s účinnosťou od 1.1.2014 a to ustanovením § 46b. Pri podávaní daňových priznaní finančná správa pripravila elektronické tlačivo, ktoré bol daňový subjekt povinný vyplniť. Za zdaňovacie obdobie na daň z príjmu za rok 2014 pribudli riadky v daňovom priznaní 810 až 1001. Z toho označenie riadku v daňovom priznaní 801 až 900 sa bezprostredne týka: „Daňovej licencii podľa § 46b.“ a riadok 910 až 1001 sa týka: „Daň upravená o preddavky na daň a daňovú licenciu". V prípade ak daňový subjekt - žalobca nevypísal zákonom stanovenú sumu pre platiteľa DPH t.j. XXX € tak trvalo elektronické tlačivo - daňové priznanie vyhadzovalo chybu a nebolo ho možné odoslať správcovi dane. Z tohto dôvodu žalobca bol nútený vypísať do jednotlivých riadkov aj sumu daňovej licencie „XXX“. V prípade neodoslania DP by žalobcovi hrozila sankcia - pokuta za nepodanie daňového priznania. 6. Žalobca však mohol k dňovému priznaniu priložiť prílohy čo tak aj vykonal. Žalobca k daňovému priznaniu priložil prílohu „ Vec: V. Časť-miesto na osobitné záznamy daňovníka, ako súčasť daňového DP s textom: „Daňové priznanie k dani z príjmov právnickej osoby podľa zákona č. 595/2003 Z.z o dani z príjmov v znení neskorších predpisov bolo vydané - editované tlačivo Ministerstvom Financií SR, ktoré upravuje povinné riadky pre jeho vyplnenie. V riadku č 810 až 840 a 900 je odvolávka na ustanovenie §46b) zákona. Máme zato že prijatím tohto ustanovenia § 46b Daňová licencia právnickej osoby a schválením NR SR do právneho predpisu č. 595/2003 došlo prijatím predmetného ustanovenia k porušeniu ústavných princípov, ktorí odstraňuje demokratický poriadok základných ľudských práv a slobôd v Ústave SR - zákona č. 460/1992 Zb. Z tohto dôvodu uvedenie sumy v daňovom priznaní (ako aj jeho úhradu - zaplatenie) považujeme vo vyššie uvedených riadkoch za protiústavné, nakoľko predmetné ustanovenie §46b zákon č. 595/2003 Z.z - daňovník - jeho štatutárny zástupca sa stavia na odpor v súlade s čI. 32 Ústavy SR v spojitostí s porušením viacerých článkov Ústavy SR a to najmä.: čl. 1 ods. 1 a ods. 2; čl. 2 ods. 2; čl. 20 ods. 1; čl. 35 ods. 1; čl. 55 ods. 2 ; V rozpore s Európskym dohovorom o ľudských právach HI. 1 -čl. 14, čl. 17 a Dodatkového protokolu čl. 1 a Protokolu č.12 - čl. 1; rozpore s dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd z 3. septembra 1953 ČSFR pristúpila k tomuto Dohovoru 21. februára 1991, rovnako ako aj k ďalším dodatkovým protokolom (209/1992 Zb. OZNÁMENIE Federálneho ministerstva zahraničných vecí Zmena: 102/1999 Z.z.)“ tejto súvislosti dávame do pozornosti súdu, že žalobca sa jednoznačne vyjadril, že sa stavia na odpor ( článok 32 Ústavy SR) prijatím ustanovenia § 46b) do zákona o DP čo žalobca v čase podania DP považoval za rozporné ustanovenie - v rozpore s Ústavou SR a Európskou právnou legislatívou s primárnou a sekundárnou právnou úpravou EÚ. ako aj medzinárodných dohovorov, ktoré Slovenská republika ratifikovala“. 7. Správca dane a ani žalovaný sa s predmetnou námietkou daňového subjektu - žalobcu vôbec nevysporiadali. Správca dane začal exekučné konanie voči žalobcovi, čím správca dane konal v rozpore s čl. 2 ods. 2 Ústavy SR a to tým že odňal možnosť žalobcovi sa účinne brániť v súlade s čl. 46 ods. 1 Ústavy SR S predmetnou námietkou sa nezapodieval ani žalovaný vo svojom rozhodnutí č. 101373220/2017 zo dňa 19.06.2017. Treba podotknúť, že žalobca podrobne opísal uplatňované právo na odpor s aplikáciou prijatého ustanovenia § 46b ako aj, že ide rozpor predmetného ustanovenia s ľudskými právami, komunitárnym právom, vnútroštátnym právom spájané s ústavne garantovanými právami. Právo na odpor zakotvené v čl. 32 Ústavy SR a tiež v čl. 23 Listiny základných práv a slobôd je osobitým právnym inštitútom, ktorý umožňuje postaviť na odpor proti každému teda aj zákonodarcovi a jeho vykonávateľovi (správcovi dane), ktorý prijíma a aplikuje zákony, ktoré sú v rozpore s demokratickým a právnym štátom a ľudskými právami. Občania majú právo postaviť sa na odpor proti každému, kto by odstraňoval demokratický poriadok základných ľudských práv a slobôd uvedených v tejto ústave, ak činnosť ústavných orgánov a účinné použitie zákonných prostriedkov sú znemožnené. Z ústavy vyplýva, že realizácia práva na odpor nastupuje v prípade, keď bolo účinné použitie zákonných prostriedkov znemožnené. Daňové subjekty, občan/ právnické osoby, teda aj žalobca nemá a nemal možnosť zasiahnuť proti prijímaniu zákonov NR SR, ktoré porušujú ústavné články garantujúce ochranu ľudských práv, hospodársku súťaž, rovnosť subjektov, ktoré zasahujú do demokratických a právnych princípov SR, na ktorých má byť Slovenská republika postavená a nehovoriac o skutočnosti, hlásenia sa k európskym princípom EÚ / právu EÚ, ktoré sú mnohokrát zo strany zákonodarcov porušované prijímaním zákonných ustanovení v rozpore s EÚ legislatívou (smernice). Jedinou možnosťou ochrany subjektívnych práv v takýchto prípadoch je postaviť sa na odpor v súlade s čl. 32 Ústavy SR a čl. 23 Listiny základných práv a slobôd. V tomto prípade žalobca tak učinil a využil toto svoje právo na odpor ku kladenej administratívnej povinnosti platiť diskriminačnú daňovú licenciu, ktorá okrem iného popiera vlastniť majetok a zásadu rovnosti v hospodárskej súťaží. 8. Správca dane začal proti žalobcovi napriek uplatnenému právu na odpor v súlade s čl. 32 Ústavy SR daňové exekučné konanie pod č. 110000274689 a zaslal žalobcovi daňovú exekučnú výzvu pod č.100541859/2017 zo dňa 28.032017, zostavená k 16.02.2017 vo výške XXX,XX €. Predmetná suma uvedená v exekučnej výzve bola znížená o kompenzáciu z nadmerných odpočtov DPH žalobcu (daňového subjektu). Správca dane nevrátil nadmerný odpočet z DPH vo výške ( X,XX € + XX € spolu XX,XX €) žalobcovi a svojvoľne si započítal opravený nárok žalobcu na vrátenie DPH na neuznanú žalobcom daňovú licenciu uvedenú v daňovom priznaní zo dňa 29.06.2015. Žalobca správcom dane zostavený daňový nedoplatok vo výške XXX,XX € neuznával, nakoľko predmetný daňový nedoplatok vznikol na daňovej licencii za zdaňovacie obdobie 2015 a mal za to, že daňové licencie právnických osôb v zmysle ust. § 46b zákona č. 595/2003 Z.z. sú v rozpore s Ústavou Slovenskej republiky a Listinou základných práv a slobôd. Samotná povinnosť platenia daňovej licencie ako minimálnej dane z príjmov právnických osôb v zákonom ustanovenej výške od 480 € do 2.880 € je protiústavná. V rozpore s článkom 273 smernice o DPH! A porušením práva na pokojné užívanie majetku podľa Ústavy SR v čl. 20 odsek 1, ktorý garantuje každému právo na pokojné užívanie majetku. Toto právo je tiež garantované v čí. 1 protokolu 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Z uvedeného dôvodu predmetný daňový nedoplatok vzniknutý žalobcovi na daňovej licencii za zdaňovacie obdobie roka 2015 a na zaplatenie ktorého správca dane vyzval daňového dlžníka v napadnutej daňovej exekučnej výzve zo dňa 28.03.2017 považoval za protiústavný v rozpore s dohovorom o ľudských právach a prijatím európskych smerníc, ktorými je Slovenská republika viazaná, respektíve v súlade s čl. 7 ods. 2 a s čl. 7 ods. 5 b). Žalobca vo svojom odvolaní proti daňovej exekučnej výzve mal za to, že právna úprava daňovej licencie právnickej osoby v zmysle ust. § 46b zákona č. 595/2003 Z.z. o dani z príjmov nenapĺňala zásadu proporcionality a primeranosti a daňovej neutrality. Rovnako obmedzuje aj hospodársku súťaž, keďže sa daňové licencie týkajú len podnikateľov - právnických osôb SR a táto právna úprava nijako neobmedzuje podnikateľov - fyzické osoby, zahraničných podnikateľov podnikajúcich na území SR (poskytovanie služieb) a diskriminuje malé a stredné podnikateľské subjekty bez udania výšky obratu, ale je len uvedený obrat tržieb do s diferenciáciou a oddelenosťou živnostníkov od obchodných spoločností a tie diferencuje a diskriminuje platiteľov DPH od neplatiteľov DPH. 9. Nakoľko daňová licencia ako minimálna daň sa v zmysle ust. § 46b zákona č. 595/2003 Z.z. nevzťahuje na všetky subjekty vykazujúce spoločné znaky, ale selektívne zasahuje iba vybrané kategórie daňových subjektov, t.j. len podnikateľov - právnické osoby, tým je popretý základný princíp právneho štátu, že normatívne právne akty sú všeobecnej povahy a nie akty individuálnej aplikácie práva. Samotné zavedenie inštitútu daňovej licencie zasahuje do práv nadobudnutých podľa vtedy platnej právnej úpravy. Výška daňovej licencie je taktiež arbitrárnym rozhodnutím štátu a nie je odvodzovaná od nejakých objektívne predvídateľných kritérií. V uvedenej súvislosti si dovoľujeme poukázať na skutočnosť, že na daňové priznanie k dani z príjmov právnickej osoby podľa zákona č. 595/2003 Z.z. o dani z príjmov v znení neskorších predpisov bolo vydané - editované tlačivo Ministerstvom financií SR, ktoré upravuje povinné riadky pre jeho vyplnenie. V riadku č. 810 až 840 a 900 je odvolávka na ustanovenie § 46b zákona č. 595/2003 Z.z. o dani z príjmov. Prijatím tohto ustanovenia § 46b do právneho predpisu č. 595/2003 Z.z. došlo k porušeniu ústavných princípov, ktorý odstraňuje demokratický poriadok základných ľudských práv a slobôd v Ústave SR. 10. V rozpore s dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd z 3. septembra 1953 ČSFR pristúpila k tomuto Dohovoru 21. februára 1991, rovnako ako aj k ďalším dodatkovým protokolom (209/1992 Zb. OZNÁMENIE Federálneho ministerstva zahraničných vecí Zmena: 102/1999 Z. z.) Žalobca poukázal na orgány štátnej správy, že v predmetnej veci nepostupujú v súlad s čl. 2 ods. 2 Ústavy SR nakoľko nepreskúmali v súlade s ústavou a procesným poriadkom - Daňový poriadok riadne daňové priznanie daňového subjektu a zostali nečinný k namietaným, skutočnostiam uvedeným v prílohe č.1 podaného daňového priznania v roku 2015 za rok 2014! A svojvoľne bez prerokovania prikročili k výkonu exekúcií, voči ktorej znášal námietky, ako je uvedené v celom obsahu tohto odvolania (daňová exekučná výzva) Žalobca poukázal aj na skutočnosť, že daňové licencie nemôžu slúžiť zamýšľanému cieľu, ktorým je zabránenie obchádzania daňovej povinnosti a okrem toho postihujú všetky podnikateľské subjekty bez rozdielu, teda aj tie, ktoré sa plneniu daňovej povinnosti nevyhýbajú (zavedené opatrenie je teda vo vzťahu k svojmu účelu neproporčné). Práve z uvedených dôvodov zastával názor, že daňové licencie odporujú Ústave SR, pretože táto zaručuje ochranu hospodárskej súťaže, právo podnikať, právo vlastniť majetok, pričom v zmysle jej ustanovení musí každé obmedzenie základných práv rovnako platiť rovnako pre všetky prípady a tieto obmedzenia musia byť primerané a zachovávať podstatu a zmysel dotknutého práva môžu sa použiť len na stanovený cieľ. Poukázal na princíp proporcionality upravený v článku 13 ods. 4 Ústavy SR a článku 4 ods. 4 Listiny základných práv a slobôd. Pri zásade proporcionality sa využívajú tri kritériá, a to kritérium vhodnosti, kritérium potrebnosti a kritérium primeranosti. Pri posúdení kritéria vhodnosti je potrebné zodpovedať otázku, či uvedeným opatrením je vôbec možné dosiahnuť sledovaný cieľ. Pri posúdení kritéria potrebnosti je potrebné zodpovedať otázku, či rovnaký cieľ nemožno dosiahnuť aj inými prostriedkami. Pri posúdení kritéria primeranosti je potrebné porovnanie medzi mierou zásahu do základného práva a použitými prostriedkami alebo inými slovami je potrebné posúdiť, či je miera zásahu primeraná sledovanému cieľu. Dôvody zavedenia daňovej licencie však v žiadnom prípade nespĺňajú kritéria princípu proporcionality v zmysle článku 13 ods. 4 Ústavy SR a článku 4 ods. 4 Listiny základných práv a slobôd, pretože vo svojej podstate neriešia problém vyhýbania sa plateniu daní zo strany konkrétnych subjektov a zasahujú plošne všetky právnické osoby, teda nielen tie ktorých úmyslom je vyhýbanie sa plateniu daní. Napadnuté ustanovenie § 46b zákona č. 595/2003 Z.z. obmedzuje len podnikateľov - právnické osoby. Ide o právnu úpravu, ktorá sa vzťahuje len na časť súťažiteľov, keďže fyzických osôb - podnikateľov táto právna úprava neobmedzuje. Aj keď rovnosť obsahu a ochrany práva podnikať nie je absolútna, je potrebné uviesť, že prípadná nerovnosť by mohla byť ústavne akceptovateľná iba vtedy kedy bola objektívne a rozumne zdôvodnená, to znamená, keby sledovala legitímny cieľ a keby medzi týmto cieľom a prostriedkami prijatými na jeho dosiahnutie existoval vzťah proporcionality. 11. Obmedzovaním hospodárskej súťaže možno rozumieť každé obmedzenie voľnosti konania podnikateľa na relevantnom trhu, najmä vylučovanie existujúcich alebo možných súťažných aktivít, skutočné alebo možné zníženie rozsahu konkurenčnej aktivity alebo skresľovanie konkurenčných podmienok. V zmysle uvedeného je zrejmé, že podnikateľom sa v zmysle príslušných právnych predpisov rozumie viac subjektov ako len právnické osoby - podnikatelia, teda tie subjekty, na ktoré sa bude vzťahovať povinnosť platiť daňové licencie v zmysle zákona č. 505/2003 Z.z. Takýto nerovnovážny stav je evidentne spôsobilý privodiť určitú disproporciu vo vnímaní podnikateľov v hospodárskej súťaži a rovnako v trhovej ekonomike ako takej. V tomto prípade došlo k stretu dvoch protichodných záujmov, a to: záujmu štátu na znížení priebežných deficitov verejných financií, konsolidácii verejného dlhu a boji proti daňovým podvodom, ako aj záujmu o nekompromisný, koncepčný a systematický boj proti daňovým únikom a záujmu podnikateľov (ale tiež štátu) na zabezpečení rovnakého a nediskriminačného prístupu na trh, zabezpečení rovnakého postavenia súťažiteľov na relevantnom trhu a na zabezpečení ochrany hospodárskej súťaže. Zákonodarca však tento stret protichodných záujmov nevyriešil ústavne konformným spôsobom. Ustanovenia § 46b zákona č. 595/2003 Z.z. sú teda spôsobilé ohroziť rovnaký a nediskriminačný prístup podnikateľov na trh, a to tým, že povinnosť platiť daňovú licenciu sa vzťahuje len a podnikateľov ~ právnické osoby, čím zjavne nezaručuje rovnaké postavenia všetkým súťažiteľom na relevantnom trhu. Spomenul aj nekoncepčnosť daného ustanovenia na obchodné spoločnosti zriaďované podľa obchodného zákonníka s tým, že Obchodný zákonník neurčuje výšku a mieru dosahovania zisku, a kedy ho má dosiahnuť (čas, rok), ale len uvádza, že podnikaním sa rozumie sústavná činnosť vykonávaná samostatne podnikateľom vo vlastnom mene a na vlastnú zodpovednosť za účelom dosiahnutia zisku. 12. Ide o porušenie práva na pokojné užívanie majetku. Ústava SR v čl. 20 ods. 1 garantuje každému právo na pokojné užívanie majetku. Toto právo je tiež garantované v čl. 1 protokolu 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Podľa § 56 odsek 1 Obchodného zákonníka, obchodná spoločnosť je právnickou osobou založenou za účelom podnikania. Spoločnosťami sú verejná obchodná spoločnosť, komanditná spoločnosť, spoločnosť s ručením obmedzeným a akciová spoločnosť. Spoločnosť s ručením obmedzeným a akciová spoločnosť môžu byť založené aj za iným účelom, pokiaľ to osobitný zákon nezakazuje. Z uvedeného ustanovenia jednoznačne vyplýva, že spoločnosť s ručením obmedzeným, ako aj akciová spoločnosť môžu byť založené aj za iným účelom, ako je podnikanie. Príkladom takého iného účelu sú právnické osoby založené za účelom vlastníctva majetku a správy takéhoto majetku. Je absolútne legitímnym právom akejkoľvek osoby, aby si založila právnickú osobu, na ktorú prevedie svoj majetok. Táto právnická osoba bude vlastniť majetok a tento bude spravovať. Pričom nebude vykonávať žiadnu podnikateľskú činnosť. Ide o štandardný princíp oddelenia majetkovej podstaty, ktorý je jedným zo základných princípov ochrany majetku a oddelenia majetkovej podstaty od fyzickej osoby. Daňové licencie, tak ako sú schválené a účinné, postihujú aj také spoločnosti, ktoré iba vlastnia majetok a nevykonávajú okrem jeho správy žiadnu podnikateľskú činnosť. Takýto zásah do práva na pokojné užívanie majetku je protiústavný. 13. Z ustálenej judikatúry ESĽP vyplýva, že jednou z nutných požiadaviek na zákonnosť, resp. úpravu práv a povinností zákonom je, aby bola uplatňovaná tzv. rule of law, čiže vláda práva. Táto je založená na viacerých kumulatívnych princípoch, pričom základnými princípmi sú nearbitrárnosť a predvídateľnosť. V tomto prípade schválený princíp daňových licencií odporuje hneď dvom výkladovým princípom. Princíp proporcionality - štát môže zasahovať do práva na pokojné užívanie majetku, ale môže tak robiť iba primeraným spôsobom. Primeranosť spôsobu je nutné vykladať cez nevyhnutnosť a priamu súvislosť s príčinou. Nemožno považovať za nevyhnutné, pre zabezpečenie výberu daní, aby štát zasahoval do práva na pokojné užívanie majetku, ak má k dispozícii iné legálne nástroje na zabezpečenie vyberania daní. Štát má právo vyberať dane v rozsahu obmedzenia práva na pokojné užívanie majetku, ale musí ísť o dane vyberané v priamej súvislosti s vlastníckym právom. A teda štát je oprávnený vyberať majetkové dane. Tie sa stanovujú a vypočítavajú na základe ceny vlastneného majetku a prípadne iných priamo súvisiacich kvantifikovateľných veličín. Výber daní, ktoré obmedzujú právo na pokojné užívanie majetku, ktoré nie sú majetkovými daňami, je priamym porušením princípu proporcionality. Princíp predvídateľnosti je jedným z výkladových pravidiel, ktoré obmedzuje štát pri schvaľovaní legislatívy je na arbitrárnosť a predvídateľnosť. Predvídateľnosť musí byť vykladaná nie len v súvislosti s dodržiavaním akejsi štandardnej líniovosti práva, ale aj v súvislosti s predvídateľnosťou typu a druhu práv a povinností ukladaných právom. Právnické osoby, v čase keď nadobúdali majetok, nemali dôvod domnievať sa, na základe v tom čase aktuálneho stavu právneho poriadku, že by štát mohol neskôr schváliť dane z príjmu, obmedzujúce právo na pokojné užívanie majetku, smerujúce aj voči takým osobám, ktoré žiadny príjem negenerujú. Daň z príjmu je daňou, ktorá má smerovať k zdaneniu príjmu. A nie k zdaneniu majetku. Tak ako daň z majetku smeruje zdaneniu majetku a neuplatňuje sa voči príjmu. Schválenie dane z príjmu, ktorá priamo postihuje užívanie majetku je narušením základných princípov štruktúry a usporiadania daní a daňového systému. Schválenie zásadnej zmeny daňovej štruktúry nie je možné považovať za súladné s pravidlom predvídateľnosti. V súvislosti s uplatňovaním tohto pravidla sa mohol zákonodarca vyhnúť porušeniu práva, keby bol poskytol dostatočný časový priestor prechodného obdobia. Jednoročné obdobie, za ktoré bude daň vyberaná spätne, nie je možné považovať za prechodné obdobie a rovnako toto časové obdobie nie je možné považovať za primerané. Zásada predvídateľnosti je zároveň základným výkladovým pravidlom pre zákaz retroaktivity. Porušenie predvídateľnosti zakladá v tomto prípade tiež porušenie zákazu retroaktivity. 14. Podnikatelia - právnické osoby totiž sú v zmysle neústavnej doterajšej právnej úpravy povinní uhrádzať daňovú licenciu vo výške 480 € do 2.880 €, čím sú na rozdiel od iných súťažiteľov na relevantnom trhu neprimerane finančne zaťažení a diskriminovaní. Takouto právnou úprava dochádza k zjavnému obmedzeniu hospodárskej súťaže, a to bez dostatočného a relevantného odôvodnenia, resp. bez odôvodnenia. Právna úprava daňových licencií pre podnikateľov - právnické osoby spôsobuje nerovnaké postavenia subjektov na relevantnom trhu, je prekážkou prístupu na trh pre špecifický druh subjektov a preto spôsobuje nerovnovážny stav, ktorý naviac nie je odôvodnený zákonným spôsobom a dostatočne na to, aby nebol považovaný za zjavné obmedzenie hospodárskej súťaže ako nenahraditeľnej zložky trhovej ekonomiky. V prípade zavedenia daňových licencií pre podnikateľov - právnické osoby je zrejmé, že k obmedzeniu ústavou garantovaného práva podnikať došlo na základe zákona (zákon č. 595/2003 Z.z.), ale nedošlo k tomu primeranými prostriedkami, ktoré by bolo nevyhnutné použiť na zabezpečenie sledovaného cieľa. Je zrejmý cieľ štátu na znížení priebežných deficitov verejných financií, konsolidácií verejného dlhu a nekompromisný, koncepčný a systematický boj proti daňovým únikom (podvodom). Daňové licencie v zmysle § 46b zákona č. 595/2003 Z.z. nie sú nevyhnutným a primeraným prostriedkom k naplneniu tohto cieľa a súčasný stav považoval za dôvodné sa postaviť na odpor - proti každému, kto by odstraňoval demokratický poriadok základných ľudských práv a slobôd uvedených v tejto ústave, ak činnosť ústavných orgánov a účinné použitie zákonných prostriedkov sú znemožnené - na okamžitú nápravu bez súčasnej možnosti sa obrátiť na správny súd, respektíve na Ústavný súd z dôvodu ochrany pred zásahom do majetkových práv alebo na ESD, ESĽP z dôvodov porušovania euro komfortných výkladov práv k ochrane majetku podnikateľského subjektu ako aj ochrane vkladov spoločníkov, ktoré sa takto umelo vyťahujú prostredníctvom zavedenej daňovej licencii od vkladateľov (spoločníkov) do obchodnej spoločnosti. Zároveň nespochybňujeme cieľ štátu ako taký pre zlepšenie výberu dani, ale práve zvolený prostriedok, ktorým sú daňové licencie pre podnikateľov - právnické osoby, ktoré predstavujú povinnosť týchto konkrétnych subjektov platiť minimálnu daň, napriek tomu, že tomuto podnikateľovi nevznikla daňová povinnosť ani vo výške daňovej licencie alebo dokonca vykázal tento podnikateľ v danom roku daňovú stratu. III. argumenty žalovaného 15. Žalovaný vo svojom vyjadrení uviedol, že exekučné konanie je právnym dôsledkom nesplnenia daňovej povinnosti žalobcom dobrovoľným spôsobom. Žalobou napadnuté rozhodnutie má povahu rozhodnutia procesnej povahy, upravuje vedenie exekučného konania. Žalobou napadnuté rozhodnutie žalovaného, ako aj jemu predchádzajúce rozhodnutie správcu dane bolo vydané na základe procesnej právnej normy Daňového poriadku, konkrétne podľa ustanovení § 88 a nasl., upravujúcich exekučné konanie. Daňové exekučné konanie je právnym dôsledkom nesplnenia daňovej povinnosti žalobcom dobrovoľným spôsobom. V daňovom exekučnom konaní sa vydávajú rozhodnutia procesnej povahy, ktorými sa upravuje vedenie daňového exekučného konania, t.j. nejde o rozhodnutia, ktorými sa ukladajú peňažné plnenia, resp., v ktorých sa rozhoduje o právach a povinnostiach daňových subjektov v daňovom konaní, a v ktorom má odvolateľ okrem iného vyjadrovať sa ku skutočnostiam, predkladať dôkazy, podávať opravné prostriedky. Daňové exekučné konanie je vykonávacím konaním, v ktorom sa vymáha daňový nedoplatok, resp. iné peňažné plnenie uložené rozhodnutím v daňovom konaní. Rozhodnutiami preskúmateľnými podľa tretej časti prvej hlavy SSP O.S.P. sú rozhodnutia vydané v daňovom konaní, v ktorom sa rozhoduje o právach a povinnostiach daňových subjektov. Jednotlivé úkony správcu dane v štádiu daňového exekučného konania v zásade nie je možné kvalifikovať ako rozhodnutia v zmysle § 3 ods. 1 písm. a) SSP, pretože tieto úkony smerujú k vykonaniu právoplatného exekučného titulu, ktorý zakladá povinnosť daňovému subjektu zaplatiť vyrubenú sumu. Daňová exekučná výzva podlieha iba v obmedzenom rozsahu súdnemu prieskumu zákonnosti, a preto jej zákonnosť možno preskúmať iba v rozsahu dôvodov uvedených v § 91 ods. 5 písm. a) a b) Daňového poriadku, pričom musí ísť o také okolnosti, ktoré nastali po nadobudnutí právoplatnosti exekučného titulu. 16. V tejto žalobe žalobca spochybňuje svoju daňovú povinnosť napriek tomu, že o jeho daňovej povinnosti bolo právoplatne rozhodnuté a daňové konanie bolo ukončené, napriek tomu, že žalobou napadnutá daňová exekučná výzva sa týka daňového exekučného konania. Dôvody podanej žaloby sú dôvodmi týkajúcimi sa daňového konania, ktoré bolo právoplatne skončené. Na základe uvedeného sa žalovaný sa v odvolacom konaní na základe podaného odvolania proti daňovej exekučnej výzve nezaoberal odvolacími dôvodmi týkajúcimi sa daňového konania, ktoré bolo skončené a vzhľadom na vyššie uvedené nie je možné v exekučnom konaní sa zaoberať týmito dôvodmi. Námietky proti rozhodnutiu v daňovom konaní, v ktorom sa rozhodovalo o právach a povinnostiach daňového subjektu, je možné uplatniť žalobou na súde. Správca dane daňovou exekučnou výzvou vyzýva daňový subjekt na splnenie povinnosti zaplatiť daňový nedoplatok a to v náhradnej lehote. Daňová exekučná výzva na zaplatenie daňového nedoplatku v náhradnej lehote má povahu procesného úkonu a jej adresát je už v pozícii daňového dlžníka s presne určenou právoplatnou daňovou povinnosťou. V daňovej exekučnej výzve sa nerozhoduje o právach a povinnostiach daňového subjektu. Daňová exekučná výzva vydaná podľa § 91 Daňového poriadku je takým procesným rozhodnutím, ktorým sa upravuje len vedenie exekučného konania a nie je základným rozhodnutím pre daňové konanie. 17. V odvolacom konaní na základe podaného odvolania voči daňovej exekučnej výzve číslo 100541859/2017 zo dňa 28.03.2017 nebolo predmetom preskúmavania predchádzajúce daňové konanie, ktoré bolo právoplatne skončené, ale žalovaný v predmetnom odvolacom konaní v rámci daňového exekučného konania na základe podaného odvolania proti daňovej exekučnej výzve skúmal, či sú splnené podmienky na začatie daňového exekučného konania na podklade exekučného titulu, a či bola daňová exekučná výzva vydaná v súlade s týmto zákonom. Z uvedeného vyplýva, že žalovaný skúmal tieto podmienky v čase vydania daňovej exekučnej výzvy. Daňová exekučná výzva bola vydaná na základe vykonateľného výkazu daňových nedoplatkov, ktorý sa podľa § 89 ods. 3 Daňového poriadku daňovému dlžníkovi nedoručuje. Taktiež sa daňovému dlžníkovi nedoručuje podľa § 90 ods. 3 Daňového poriadku rozhodnutie o začatí daňového exekučného konania, ktoré je právoplatné dňom vydania a nie sú proti nemu prípustné opravné prostriedky (§ 90 ods. 1 Daňového poriadku). To znamená, že daňový dlžník sa v zmysle citovaných ustanovení Daňového poriadku dozvedá o začatom exekučnom konaní voči nemu až po doručení daňovej exekučnej výzvy, a preto táto skutočnosť nemôže spôsobiť nezákonnosť daňovej exekučnej výzvy. Žalovaný sa nestotožňuje s názorom žalobcu, že daňová exekučná výzva nešpecifikuje výkaz daňových nedoplatkov. Podľa § 89 ods. 2 Daňového poriadku výkaz daňových nedoplatkov obsahuje: označenie daňového dlžníka výšku daňových nedoplatkov podľa daňových priznaní, opravných daňových priznaní, dodatočných daňových priznaní alebo oznámení podľa osobitných predpisov výšku daňových nedoplatkov vzniknutých nezaplatením dane bez podania daňového priznania výšku daňových nedoplatkov podľa právoplatných rozhodnutí včlenení podľa jednotlivých druhov daní pôvodnú splatnosť daní deň, ku ktorému j e výkaz daňových nedoplatkov zostavovaný. Žalobou napadnutá daňová exekučná výzva obsahuje všetky taxatívne podmienky stanovené daňovým poriadkom. Plnenie úloh, ktoré vykonáva Finančné riaditeľstvo SR, je definované v ustanovení § 4 ods. 3 zákona č. 333/2011 Z.z. je povinný rešpektovať nariadenia a zákony vlády a Národnej rady Slovenskej republiky ako zákonodarného orgánu v tej podobe, ako boli týmito orgánmi prijaté, nie je spôsobilý posudzovať, či prijatie právnej úpravy ohľadom dane bolo v súlade so slovenským právnym poriadkom a zároveň vyvodiť záver, že daň je v rozpore s právom Európskej únie a Ústavou Slovenskej republiky. Plnenie úloh, ktoré vykonáva Finančné riaditeľstvo SR, je definované v ustanovení § 4 ods. 3 zákona č. 333/2011 Z.z. o orgánoch štátnej správy v oblasti daní, poplatkov a colníctva v znení neskorších predpisov. Finančné riaditeľstvo SR ako aj správca dane je povinný rešpektovať nariadenia a zákony vlády a Národnej rady Slovenskej republiky ako zákonodarného orgánu v tej podobe, ako boli týmito orgánmi prijaté, nie je spôsobilý posudzovať, či prijatie právnej úpravy ohľadom dane bolo v súlade so slovenským právnym poriadkom a zároveň vyvodiť záver, že daň je v rozpore s právom Európskej únie a Ústavou Slovenskej republiky. 18. Žalovaný ku dňu vydania tohto stanoviska nedostal právoplatné rozhodnutie súdu o zániku, resp. zmene výšky daňového nedoplatku ani uznesenie súdu o odklade vykonateľnosti rozhodnutí, nebol spochybnený vznik daňovej povinnosti, a preto daňový nedoplatok vymáhaný v daňovom exekučnom konaní začatom na základe rozhodnutia o začatí daňového exekučného konania číslo 100475280/2017 zo dňa 15.03.2017 trvá. Žalovaný konal tak, ako mu ukladal zákon, a preto nemohol porušiť základné zásady daňového konania ako aj práva žalobcu, ak tento nesplnil povinnosť uloženú zákonom. Žalobcom uplatňované právo na odpor zakotvené v čl. 32 Ústavy SR a tiež v čl. 23 Listiny základných práv a slobôd voči ustanoveniu § 46b zákona o dani z príjmov (daňová licencia) je osobitným právnym inštitútom, ktorý nie je možné použiť v štáte s demokratickými princípmi. Z ústavy vyplýva, že realizácia práva na odpor nastupuje až v prípade, keď bolo účinné použitie zákonných prostriedkov znemožnené. Jednou z podmienok začatia výkonu tohto práva je aj skutočnosť, že došlo alebo dochádza k odstraňovaniu demokratického poriadku ľudských práv. Žalovaný ako aj správca dane postupovali v súlade so zákonom a po právnej stránke vec posúdili správne, a preto žalobou napadnuté rozhodnutie je v súlade so zákonom. Z ustanovenia § 88 a nasl. Daňového poriadku vyplýva, že po začatí daňového exekučného konania je daňová exekučná výzva vydaná v zmysle § 91 Daňového poriadku iba jedným z procesnoprávnych krokov pred vydaním daňového exekučného príkazu podľa § 92 Daňového poriadku. Správca dane daňovou exekučnou výzvou vyzýva daňový subjekt na splnenie povinnosti zaplatiť daňový nedoplatok a to v náhradnej lehote. Daňová exekučná výzva na zaplatenie daňového nedoplatku v náhradnej lehote má povahu procesného úkonu a jej adresát je už v pozícii daňového dlžníka s presne určenou právoplatnou daňovou povinnosťou. V daňovej exekučnej výzve sa nerozhoduje o právach a povinnostiach daňového subjektu. Daňová exekučná výzva vydaná podľa § 91 Daňového poriadku je takým procesným rozhodnutím, ktorým sa upravuje len vedenie exekučného konania a nie je základným rozhodnutím pre daňové konanie. IV. Konanie pred správnym súdom 19. Z pripojeného administratívneho spisu súd zistil skutočnosti, ktoré neboli medzi účastníkmi sporné tak, ako boli nimi opísané v ich písomných podaniach. Žalovaný v administratívnom konaní vydal v úvode odôvodnenia rozsudku opísané rozhodnutia, pričom ich odôvodnenia sú obdobné ako vyjadrenie k žalobe. K jednotlivým častiam týchto rozhodnutí a k skutočnostiam medzi účastníkmi sporným sa súd detailnejšie vyjadril nižšie v odôvodnení tohto rozsudku. Krajský súd v Bratislave ako súd vecne a miestne príslušný § 9 ods. 1 SSP nariadil pojednávanie podľa § 107 ods. 1 SSP a rozhodol vo veci dňa 05.02.2020 rozsudkom. V. Relevantné právne predpisy 20. Podľa § 6 ods. 1 SSP správne súdy v správnom súdnictve preskúmavajú na základe žalôb zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy, opatrení orgánov verejnej správy a iných zásahov orgánov verejnej správy, poskytujú ochranu pred nečinnosťou orgánov verejnej správy a rozhodujú v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom. Pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia súd skúma, či žalobou napadnuté rozhodnutie je v súlade s právnym poriadkom SR, najmä s hmotnými a procesnými administratívnymi predpismi. V intenciách § 6 ods. 1 SSP súd preskúmava aj administratívne konanie, ktorým sa v zmysle § 3 ods. 1 písm. a/ SSP rozumie postup orgánu verejnej správy v rámci výkonu jeho pôsobnosti v oblasti verejnej správy pri vydávaní individuálnych správnych aktov a normatívnych správnych aktov. V zákonom predpísanom postupe je správny orgán oprávnený a súčasne aj povinný vykonať úkony v priebehu administratívneho konania a ukončiť ho vydaním rozhodnutia, ktoré má zákonom predpísané náležitosti. 21. Podľa § 88 ods. 1 Daňového poriadku daňovým exekučným konaním je konanie, v ktorom správca dane z úradnej moci vymáha daňový nedoplatok, iné peňažné plnenie uložené rozhodnutím, exekučné náklady a hotové výdavky podľa § 149. 22. Podľa § 88 ods. 10 Daňového poriadku, daňová exekúcia je neprípustná na majetok, ktorý je vo vlastníctve inej osoby ako daňového dlžníka, ak tento zákon neustanovuje inak. Právo na majetok, proti ktorému je daňová exekúcia neprípustná, môže daňový dlžník alebo iná osoba uplatniť u správcu dane. Ak daňový dlžník alebo iná osoba uplatnia návrh na vylúčenie majetku z daňovej exekúcie na súde, správca dane vo vzťahu k tomuto majetku odloží daňovú exekúciu až do právoplatného rozhodnutia súdu. Rozhodnutie o vylúčení majetku z daňovej exekúcie sa doručuje daňovému dlžníkovi a inej osobe a je právoplatné dňom jeho doručenia. Daňovej exekúcii nepodlieha majetok podľa osobitného predpisu. 23. Podľa § 89 ods. 1 Daňového poriadku exekučným titulom je a) právoplatné a vykonateľné rozhodnutie, ktorým bolo uložené peňažné plnenie, b) vykonateľný výkaz daňových nedoplatkov, c) jednotný exekučný titul podľa osobitného predpisu, d) exekučný titul podľa osobitného predpisu. 24. Podľa § 90 ods. 1 Daňového poriadku daňové exekučné konanie začína správca dane na podklade exekučného titulu vydaním rozhodnutia o začatí daňového exekučného konania. Dňom vydania rozhodnutia o začatí daňového exekučného konania správcom dane je toto rozhodnutie právoplatné a nie sú proti nemu prípustné opravné prostriedky. 25. Podľa § 90 ods. 3 Daňového poriadku rozhodnutie o začatí daňového exekučného konania sa nedoručuje daňovému dlžníkovi ani jeho ručiteľovi. 26. Podľa § 91 ods. 5 Daňového poriadku, do 15 dní odo dňa doručenia daňovej exekučnej výzvy môže daňový dlžník podať u správcu dane odvolanie, ak a) nastali okolnosti, ktoré spôsobili zánik vymáhaného daňového nedoplatku alebo bránia jeho vymáhateľnosti, b) sú iné dôvody, pre ktoré je daňová exekúcia neprípustná. VI. posúdenie veci správnym súdom 27. Aplikácia práva ako jedna z foriem realizácie práva je procesným právom upravený postup a činnosť štátnych orgánov s príslušnou právomocou, ktorá vyúsťuje vydávaním aktov aplikácie práva - individuálnych právnych aktov. Individuálne právne akty sa vzťahujú na konkrétne prípady a zaväzujú určité (individuálne) právne subjekty. Článok 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky určuje miesto a postavenie štátnej moci predstavovanej štátnymi orgánmi vo vzťahu k právu tak, že stanovuje ich podriadenosť ústave a zákonom. V uvedenom smere čl. 2 ods. 2 ústavy upravuje princíp právneho štátu, t. j. vládu práva. V dôsledku toho možno štátnu moc uplatňovať len pri splnení viacerých podmienok. Prvou z nich je tá, že k uplatneniu štátnej moci dochádza (môže dôjsť) len vtedy, ak to ustanovuje zákon. Každý orgán štátu má buď ústavou alebo zákonom určený rozsah právomoci, ktorý nemôže prekročiť, takže môže konať len to, čo mu ústava alebo zákon dovoľuje. Ústava ustanovuje, že zákon ustanoví aj spôsob, akým štátne orgány smú štátnu moc uplatňovať, vrátane druhu a obsahu sankcií, ktoré možno použiť v prípade neplnenia rozhodnutí orgánov štátu. V dôsledku „uvedeného preto štátnym orgánom Slovenskej republiky zákony upravujúce ich postavenie a právomoci neumožňujú, aby samostatne rozhodovali o konaní nad rámec zákona, t. j. mimo rozsah zákonom ustanovených právomocí. Zákonom ustanovený rozsah právomoci jednotlivých orgánov štátu je stabilný a k jeho zmene môže dôjsť len v dôsledku neskoršej a obsahovo odlišnej zákonnej úpravy. Ten orgán štátu, ktorého postavenie a právomoci zákon upravuje, nie je preto oprávnený z vlastného rozhodnutia a podľa vlastnej úvahy konať nad rozsah svojich zákonných právomocí, keďže takéto konanie príslušný právny predpis neupravuje“ (z uznesenia Ústavného súdu SR spis. zn. I ÚS /98).Citované ustanovenie čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky vytvára právnu istotu tiež v tom, že žiaden orgán štátu (odlišný od zákonodarcu) nie je oprávnený samostatne a podľa vlastnej úvahy rozhodnúť, kedy a za akých podmienok nebude konať v rozsahu zákona a zákonom ustanoveným 5 spôsobom. Právnej istote ako nedielnej súčasti právneho štátu podľa čl. 1 ústavy preto nezodpovedá taký stav (situácia), ktorý by orgánu štátu umožňoval konať podľa vlastnej úvahy a z vlastného rozhodnutia aj nad rámec zákona a tiež iným ako zákonom ustanoveným postupom. 28. Z administratívneho spisu súd zistil, že Daňový úrad Bratislava začal daňové exekučné konanie vydaním rozhodnutia o začatí daňového exekučného konania číslo 100475280/2017 zo dňa 15.03.2017. Toto rozhodnutie sa podľa § 90 ods. 3 Daňového poriadku daňovému dlžníkovi ani jeho ručiteľovi nedoručuje. Exekučný titul predstavuje vykonateľný výkaz daňových nedoplatkov Daňového úradu Bratislava č. 100308256/2017 zo dňa 16.02.2017. Podkladom pre zhotovenie výkazu daňových nedoplatkov bolo daňové priznanie zo dňa 29.06.2015 za zdaňovanie obdobie roku 2014 na dani z príjmu právnických osôb so sídlom v tuzemsku vo výške XXX,XX€. Prvostupňový orgán vydal podľa § 91 ods. 1 Daňového poriadku daňovú exekučnú výzvu č. 100541859/2017 zo dňa 28.03.2017, ktorou v zmysle ustanovenia § 91 ods. 2 písm. f/ Daňového poriadku vyzval daňového dlžníka, aby v lehote do 8 dní odo dňa doručenia daňovej exekučnej výzvy zaplatil daňový nedoplatok (aktuálny ku dňu vydania daňovej exekučnej výzvy) vo výške XXX,XX €. Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky rozhodnutím číslo 101373220/2017 zo dňa 19.06.2017 potvrdilo odvolaním žalobcu napadnutú daňovú exekučnú výzvu č. 100541859/2017 zo dňa 28.03.2017. V dôsledku zlúčenia sa stala spoločnosť Energetic Systems, s.r.o. IČO: 46 780 751 právnym nástupcom pôvodného žalobcu Energetic Shop, s.r.o. IČO: 46 876 472. 29. Vzhľadom na to, že daňová exekučná výzva spôsobuje aj hmotnoprávne následky, nemá výlučne len charakter procesného rozhodnutia. Daňovou exekučnou výzvou sa totiž povinnému subjektu ukladá tiež zákaz nakladania s majetkom, na ktorý chce správca dane uplatniť výkon daňovej exekúcie, a upozornenie, že daňový dlžník je povinný umožniť správcovi dane vykonať súpis hnuteľného majetku. Teda nielenže zakladá určitý vzťah medzi povinným a správcom dane, ale fakticky mení aj rozsah práv povinného k určitým zložkám jeho majetku. Obmedzenie dispozičného práva povinného subjektu nakladať so svojím majetkom možno právne kvalifikovať ako zásah do vlastníckeho práva, ktorému je priznaná ochrana nielen na úrovni vnútroštátnej (čl. 20 a nasl. Ústavy Slovenskej republiky), ale aj medzinárodnej (čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, čl. 17 Charty základných práv Európskej únie). Pokiaľ by súdy zotrvali na tom, že daňová exekučná výzva je vylúčená zo súdneho prieskumu, došlo by k stavu, kedy by rozhodnutie vydané správnym orgánom, týkajúce sa základných práv a slobôd, bolo vylúčené z prieskumu v súdnom súdnictve. Bol by tak tolerovaný stav v rozpore s čl. 46 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky. Ako už Najvyšší súd Slovenskej republiky vyslovil, napr. vo svojich rozhodnutiach (v konaniach vedených pod spis. zn. 3Sžf/77/2012, 5Sžf/66/2012, či 2Sžf/65/2012), daňová exekučná výzva podlieha v obmedzenom rozsahu súdnemu prieskumu. Zákonnosť daňovej exekučnej výzvy súd preskúmava v rozsahu dôvodov uvedených v ustanovení § 91 ods. 5 Daňového poriadku, pričom ide o také okolnosti, ktoré nastali po nadobudnutí právoplatnosti exekučného titulu. Opačný výklad by viedol k duplicitnej možnosti súdneho prieskumu zákonnosti exekučného titulu i v štádiu exekučného konania, čo je v rozpore s princípom subsidiarity, ktorý pri prechode do ďalšej úrovne právnej ochrany počíta s vyčerpaním právneho prostriedku nápravy v predchádzajúcom štádiu /bližšie uznesenie NS SR spis. zn. 2Sžf/63/2016 zo dňa 23.08.2016/. 30. Súd musel v danej veci konštatovať, že námietky žalobcu z hľadiska ich obsahu nespadali pod rámec ustanovenia § 91 ods. 5 Daňového poriadku. Daňová exekučná výzva je rozhodnutie, ktorým správca dane rozhoduje o právach a povinnostiach daňového dlžníka, a preto daňový dlžník môže podať u správcu dane odvolanie proti daňovej exekučnej výzve, a to do 15 dní odo dňa jej doručenia. V rámci odvolacieho konania však musí uplatniť len zásadné pripomienky a dôvody, ktoré môžu celkom alebo sčasti zabrániť daňovej exekúcii, napr. že nastali okolnosti, ktoré spôsobili zánik vymáhaného daňového nedoplatku alebo bránia jeho vymáhateľnosti, alebo existujú iné dôvody, pre ktoré je daňová exekúcia neprípustná. Daňová exekučná výzva je prakticky posledným rozhodnutím správcu dane, na základe ktorej môže daňový dlžník zabrániť daňovej exekúcii celkom alebo sčasti, t.j. zvrátiť situáciu vo svoj prospech. Daňový dlžník má však len dve možnosti, ako môže túto situáciu zvrátiť vo svoj prospech, a to buď zaplatí daňový nedoplatok, alebo v rámci odvolacieho konania preukáže správcovi dane, že daňový nedoplatok neexistuje. Námietky žalobcu týkajúce sa protiústavnosti pôvodného daňového konania správny súd vyhodnotil ako právne irelevantné, keďže pôvodné rozhodnutie nebolo napadnuté správnou žalobou. Subjektívne právne úvahy žalobcu o protiústavnosti daného ustanovenia neboli spôsobilé bez ďalšieho privodiť zánik daňového nedoplatku a neboli ani skutočnosťou, ktorá by preukazovali nezákonný postup prvostupňového orgánu pri vydaní daňovej exekučnej výzvy, resp. mali spôsobilosť vyvolať právny následok neprípustnosti daňovej exekúcie. Žalobou napadnutá daňová exekučná výzva obsahuje všetky taxatívne podmienky stanovené daňovým poriadkom. Správny súd nemohol akceptovať ani postup žalobcu pri odmietnutí zákonom uloženej povinnosti s odvolaním sa na ústavnoprávny inštitút ius resistendi. Vymedzenie práva na odpor tak, ako ho interpretoval a realizoval žalobca sa podľa správneho súdu nezhoduje s jeho ústavným obsahom. Išlo z jeho strany o protiprávne konanie. Z čl. 32 Ústavy SR totiž vyplýva, že realizácia práva na odpor nastupuje až v prípade, keď bolo účinné použitie zákonných prostriedkov znemožnené. Čo sa v danom prípade nestalo. „Právo na odpor nie je právnym základom pre anarchiu. Právo na odpor vznikne, ak sa splnia dve kumulatívne ústavné podmienky: a) je znemožnená činnosť ústavných orgánov SR, b) je znemožnené účinné použitie zákonných prostriedkov“. (Drgonec J. Ústava SR Komentár, 2 prepracované vydanie C. H. Beck ISBN 978-80-89603-74-9). Teda až po splnení uvedených podmienok je možné uplatniť ius resisdendi - čo však naopak predstavuje výkon práva. Správny súd na základe uvedeného mohol prioritne postupovať v zmysle ust. § 98 ods. 1 písm. g) SSP a odmietnuť žalobu z dôvodu jej neprípustnosti, ktorá je spájaná s otázkou negatívnej právomoci správneho súdu vo vzťahu k predmetu prieskumu (§ 7 SSP), kedy ide o rozhodnutie (daňová exekučná výzva), ktoré správne súdy nepreskúmavajú nad rámec ust. § 91 ods. 5 Daňového poriadku. Rozhodnutia predbežnej, procesnej a poriadkovej povahy nie sú v zásade samostatne spôsobilým predmetom súdneho prieskumu. Pre rozsah žaloby, namietania protiústavnosti ust. § 46b zákona č. 595/2003 Z.z. a tvrdeným zásahom do subjektívnych práv žalobcu - správny súd podrobil žalobu prieskumu v merite veci a poskytoval tak žalobcovi zvýšenú ochranu. Nemohol však konštatovať, že v kontexte žalobcových námietok nastala okolnosť, ktorá spôsobila zánik vymáhaného daňového nedoplatku alebo bráni jeho vymáhateľnosti, alebo existujú iné dôvody, pre ktoré je daňová exekúcia neprípustná, preto žalobu zamietol podľa § 190 SSP. 31. Správny súd dodáva, že Ústavný súd SR sa zaoberal aj otázkou protiústavnosti daňových licencií a na neverejnom zasadnutí 04.11.2015 v pléne vydal nález spis. zn. PL. ÚS 14/2014, kde okrem iného konštatoval, že: „ústavný princíp ochrany hospodárskej súťaže neznamená povinnosť štátu chrániť neúspešné podnikateľské subjekty pred ich zánikom, preto možnosť zániku podnikateľského subjektu v dôsledku úhrady daňovej licencie nemôže byť v rozpore s uvedeným ústavným princípom. Ideálna či absolútna hospodárska súťaž neexistuje, táto môže byť v praxi vo verejnom záujme obmedzená a v reálnom živote sa odohráva vždy len na tzv. relevantných trhoch, ktoré sú určené buď hľadiskom územným, časovým, alebo vecným (tovarom na trhu). Na uvedených trhoch sa nestretávajú proti stojace skupiny fyzických osôb a právnických osôb, ale všetci podnikatelia bez ohľadu na ich formu, pričom na niektorých trhoch môžu pôsobiť výlučne len právnické osoby. Preto ani skutočnosť, že sa daňová licencia týka iba právnických osôb, nepredstavuje z hľadiska ústavného princípu ochrany hospodárskej súťaže podstatný problém. Daňové licencie nie sú ani v rozpore s ústavným právom podnikať, v zmysle ktorého síce musí mať každý oprávnený subjekt rovnakú príležitosť vybrať si spôsob zabezpečenia svojej existencie, zároveň však znáša aj dôsledky tohto rozhodnutia, t.j. aj prípadný nezdar svojho podnikania. Práva podnikať sa podľa ústavy možno dovolávať iba v rozsahu stanovenom zákonom, ktorý vymedzuje podmienky jeho realizácie. Tieto podmienky, resp. obmedzenia, sú v súlade s ústavou vtedy, ak sledujú určitý legitímny cieľ, predstavujú rozumný (nie nevyhnutne jediný alebo najlepší) prostriedok na jeho dosiahnutie a nie sú vo vzťahu k cieľu zjavne neprimerané. Daňové licencie sledujú oprávnený cieľ zníženia daňových únikov a na rozdiel od navrhovateľov ústavný súd považuje tento prostriedok za rozumný a vhodný, o čom svedčí aj jeho použitie v iných krajinách. Tento prostriedok nemá na podnikateľské prostredie neprimerane negatívny účinok, pretože treba mať na zreteli, že účelom podnikania je dosahovanie zisku. Ústave preto neodporuje, ak daňová licencia neposkytuje ochranu podnikateľom pravidelne dosahujúcim (či vykazujúcim) stratu. Pokiaľ ide o skutočnosť, že daňové licencie sa týkajú len právnických osôb, tento rozdiel je daný tým, že fyzické osoby sú výrazne ekonomicky zraniteľnejšie ako právnické osoby. Rozlíšenie medzi fyzickými a právnickými osobami teda nie je svojvoľné a ani založené na diskriminačných kritériách. Vychádzajúc z uvedených argumentov ústavný súd skonštatoval, že predmetná právna úprava ne je v rozpore s ústavou“. 32. O nároku na náhradu trov konania rozhodol súd podľa § 168 SSP v spojení s § 175 ods. 1 SSP tak, že žalovanému ako vo veci úspešnému účastníkovi konania náhradu trov konania nepriznal, pretože žalovanému žiadne dôvodne vynaložené trovy konania nevznikli (resp. tieto nie sú preukázané) a žalovaný si ich náhradu ani neuplatnil, a pretože ide o orgán štátnej správy. 33. Toto rozhodnutie senát Krajského súdu v Bratislave prijal pomerom hlasov 3 : 0 (§ 139 ods. 4 SSP). Poučenie: Proti tomuto rozsudku možno podať kasačnú sťažnosť v lehote 30 dní od jeho doručenia na Krajský súd v Bratislave. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. V kasačnej sťažnosti sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 57 SSP) uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy bolo napadnuté rozhodnutie doručené sťažovateľovi, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 SSP sa podáva (sťažnostné body) a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti. V konaní o kasačnej sťažnosti musí byť sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ v zmysle § 449 ods. 1 SSP zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Povinné zastúpenie advokátom v kasačnom konaní sa nevyžaduje, ak má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (písm. a/); ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c/ a d/ (písm. b/); je žalovaným Centrum právnej pomoci (písm. c/).