Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 2S/309/2017 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1017202131 Dátum vydania rozhodnutia: 11. 03. 2020 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Michal Dzurdzík PhD. ECLI: ECLI:SK:KSBA:2020:1017202131.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Michala Dzurdzíka, PhD. a členov senátu JUDr. Jeannette Hajdinovej a JUDr. Vlastimila Pavlikovského, v spore žalobkyne: Q.. P. J.Á., nar. XX.XX.XXXX, bytom V. Č.. XX XXXXX O., proti žalovanému: Ministerstvo spravodlivosti SR, so sídlom Župné námestie č. 13, 813 11 Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 40385/2017/152/RK zo dňa 09.10.2017, jednohlasne, takto r o z h o d o l : Krajský súd v Bratislave žalobu z a m i e t a. Žalovanému sa právo na náhradu trov konania n e p r i z n á v a. o d ô v o d n e n i e : I. administratívne rozhodnutie 1. Ministerka spravodlivosti Slovenskej republiky podľa § 61 ods. 2 Správneho poriadku rozhodnutím č. 40385/2017/152/RK zo dňa 09.10.2017 vo veci žiadosti Q.. P. J., zapísanej v registri mediátorov pod ev. č. XXXX (žalobkyňa), o dočasné pozastavenie výkonu činnosti mediátora podľa § 8a ods. 1 zákona o mediácii rozhodla tak, že zamietla rozklad menovanej a potvrdila rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky, sekcie dohľadu, odboru dohľadu nad právnickými profesiami č. 40385/2017/152 zo dňa 13.07.2017, ktorý rozhodol v rámci správneho konania o zamietnutí žiadosti o dočasné pozastavenie výkonu činnosti mediátora. 2. Predmetné rozhodnutie bolo odôvodnené predovšetkým tým, že podľa ustanovenia § 8a ods. 1 zákona o mediácii ministerstvo spravodlivosti môže rozhodnutím dočasne pozastaviť výkon činnosti mediátora, ak mediátor o pozastavenie výkonu písomne požiada a preukáže existenciu vážnych rodinných alebo osobných dôvodov. Ministerstvo môže rozhodnutím dočasne pozastaviť výkon činnosti mediátora aj z iného dôležitého dôvodu. Ministerstvo rozhodnutie zruší, ak pominú dôvody jeho vydania a dočasné pozastavenie výkonu činnosti mediátora nezanikne podľa odseku 2. Po preskúmaní spisového materiálu, ako aj rozhodnutia prvostupňového správneho orgánu, dospel druhostupňový správny orgán k záveru, že účastníčka konania nepreukázala splnenie zákonných podmienok pre dočasné pozastavenie výkonu činnosti mediátora. Postavenie štátneho zamestnanca, jeho práva a povinnosti ako aj výkon štátnej služby upravuje osobitný právny predpis, ktorým je zákon č. 55/2017 Z.z. o štátnej službe a o zmene a doplnení niektorých zákonov účinný od 01.06.2017. Nový zákon o štátnej službe, ako aj zákon č. 400/2009 Z.z. ostatnej službe a o zmene a doplnení niektorých zákonov účinný pred 01.06.2017, zhodne vo svojich ustanoveniach zakazujú štátnemu zamestnancovi podnikať. Uvedený zákaz je vyjadrením princípov štátnej služby a dokonale odráža osobitosť štátnozamestnaneckého pomeru. 3. Druhostupňový správny orgán mal za preukázané, že účastníčka konania už v čase, keď žiadala o zápis do registra mediátorov, bola štátnym zamestnancov vykonávajúcim štátnu službu v služobnom úrade Protimonopolný úrad Slovenskej republiky. Pre správne pochopenie inštitútu dočasného pozastavenia výkonu činnosti mediátora je dôležité si uvedomiť, že štátnozamestnanecký pomer nie je prekážkou vo výkone činnosti mediátora, ale naopak, výkon činnosti mediátora je prekážkou pri výkone štátnej služby štátneho zamestnanca v zmysle zákazu vyjadreného v ustanoveniach zákona o štátnej službe. Inštitút dočasného pozastavenia výkonu činnosti mediátora preto v tomto prípade nemôže byť využitý, pretože jeho ratio legis je zamerané na celkom iný druh prekážok na strane mediátora, ktoré v celosti po určitý čas bránia výkonu činnosti mediátora podľa zákona o mediácii. Uvedený záver sa podáva nielen z teleologického a systematického výkladu inštitútov štátnej služby a výkonu činnosti mediácie, ktorých nezlučiteľnosť z pohľadu trvania štátnozamestnaneckého pomeru zakladá podnikanie, ale aj zo skutočnosti, že existencia a trvanie štátnozamestnaneckého pomeru neimplikuje v súlade s § 8a ods. 1 zákona o mediácii existenciu vážneho rodinného, ako ani osobného dôvodu, resp. iného dôležitého dôvodu, ktorý by zakladal opodstatnenosť dočasného pozastavenia výkonu činnosti mediátora. 4. Žalovanému nebolo známe, známe - na základe čoho dospela účastníčka konania k názoru, že podľa prvostupňového správneho orgánu výkon štátnej služby bráni tomu, aby pretrvával zápis účastníčky konania v registri mediátorov. V odôvodnení napadnutého rozhodnutia prvostupňový správny orgán len vyjadril názor, že úkonom smerujúcim k skončeniu podnikania podľa zákona o štátnej službe, je žiadosť o vyčiarknutie z registra mediátorov, a nie dočasné pozastavenie výkonu činnosti mediátora a to práve preto, že výkon štátnozamestnaneckého pomeru nie je ani objektívnou prekážkou výkonu činnosti mediátora podľa zákona o mediácii; inštitút dočasného pozastavenia výkonu činnosti mediátora preto nemôže byť v tomto prípade použitý. Zákon o mediácii v súvislosti s dočasným pozastavením výkonu činnosti mediátora hovorí vážnych rodinných alebo osobných dôvodoch a o inom dôležitom dôvode. Žalovaný sa plne stotožnil s právnym názorom prvostupňového správneho orgánu v otázke zaradenia všetkých týchto dôvodov do osobnej sféry mediátora. Tu považoval druhostupňový správny orgán za dôležité poukázať na rozdiel medzi subjektívnou a objektívnou prekážkou výkonu činnosti mediátora. Zhodne s prvostupňovým správnym orgánom zastával druhostupňový správny orgán názor, že výkon štátnozamestnaneckého pomeru je z pohľadu zákona o mediácii subjektívnou prekážkou, teda takou, pre ktorú existuje riešenie v podobe osobitnej právnej úpravy v zákone o štátnej službe. Práve existencia riešenia pre konkrétny problém (kolíziu štátnozamestnaneckého pomeru a výkonu činnosti mediátora) robí prekážku subjektívnou, pretože je už len na účastníčke konania, či sa rozhodne zostať v štátnozamestnaneckom pomere alebo bude pokračovať vo výkone činností mediátora. Objektívna prekážka však predpokladá také dôvody, ktorých existenciu osoba bez ohľadu na svoju vôľu nevie ovplyvniť. Preto je správne zaradenie vážnych rodinných dôvodov a osobných dôvodov medzu objektívne prekážky, pretože existenciu týchto osoba vo všeobecnosti ovplyvniť nevie. 5. Účastníčka konania ďalej namietala, že prvostupňový správny orgán sa bližšie nevyjadril k tomu, prečo aj „iné dôležité dôvody“ zaradil do osobnej sféry mediátora. Podľa žalovaného aj tento dôvod musí mať opäť charakter objektívnej prekážky, čo už vzhľadom na vyššie uvedené, samé o sebe vylučuje možnosť považovať existenciu štátnozamestnaneckého pomeru za takýto dôvod. Zaradenie iného dôležitého dôvodu to osobnej sféry mediátora je celkom logickým krokom, keďže celý inštitút dočasného pozastavenia výkonu činnosti mediátora má slúžiť na riešenie práve takých situácií, ktoré spadajú do osobnej sféry jednotlivca, teda jeho súkromného, osobného života. Účastníčka konania tiež namietala porušenie svojho práva na slobodný výber povolania. Takéto úvahy účastníčky konania sú podľa názoru druhostupňového správneho orgánu tendenčné a nesprávne, keďže už samotný úkon účastníčky konania, ktorý smeroval k podaniu žiadosti o dočasné pozastavenie výkonu činnosti mediátora jednoznačne preukazuje, že táto sa slobodne rozhodla uprednostniť svoj štátnozamestnanecký pomer pred výkonom mediácie. Ministerstvo musí pri svojej interpretačno-aplikačnej činnosti prioritne sledovať verejný záujem na výkone mediácie a aj preto je nesporné, že inštitút dočasného pozastavenia výkonu činnosti mediátora musí byť vykladaný reštriktívne, a teda tak, že dočasné pozastavenie výkonu činnosti mediátora bude aktuálne iba v prípade vážnych prekážok na strane mediátorov, ktoré im nebudú na určitý čas úplne umožňovať výkon činnosti mediátora, a teda nie v prípade prekážok, ktoré by mali za cieľ výhradne dočasné nevykonávanie mediácie z dôvodu súbežného výkonu iných činností alebo povolaní, s ktorými by sa výkon mediácie z dôvodu právnej úpravy v iných právnych predpisoch (a nie zákona o mediácii) nezlučoval. V opačnom prípade by ministerstvo samo mohlo spôsobiť stav, že pri relatívne veľkom počte mediátorov zapísaných v registri mediátorov, nebude z dôvodu dočasného pozastavenia výkonu činnosti mediátora civilná mediácia ako súčasť práva na prístup k spravodlivosti dostupná, čo považuje druhostupňový správny orgán za neprípustné. 6. Žalovaný mal za preukázané, že prvostupňový správny orgán konal v intenciách ustanovenia § 8a ods. 1 zákona o mediácii a o podanej žiadosti rozhodol zákonne a správne. V tejto súvislosti druhostupňový správny orgán vylúčil, že by dočasné pozastavenie výkonu činnosti mediátora bolo zo zákona nárokovateľné. Na obdobnom princípe je v súčasnosti postavené i prerušenie funkcie súdneho exekútora na žiadosť. Tým sa zároveň dočasné pozastavenie výkonu činnosti mediátora odlišuje od účastníčkou konania uvádzaného inštitútu pozastavenia výkonu advokácie v zmysle ustanovenia § 8 zákona č. 586/2003 Z.z. o advokácií a o zmene a doplnení zákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon, v znení neskorších predpisov. Ak účastníčka konania argumentovala legitímnymi očakávaniami, druhostupňový správny orgán vylúčil, že by sa inštitútom dočasného pozastavenia výkonu činnosti mediátora a jeho aplikáciou spájali legitímne očakávania, ak nie je uplatnenie tohto právneho inštitútu ex lege nárokovateľné, a rovnako ak, ako je tomu v prejednávanej veci, stav nezlučiteľnosti výkonu štátnozamestnaneckého pomeru s podnikaním spôsobila svojím konaním sama účastníčka konania. II. žaloba a námietky 7. Žalobkyňa predovšetkým uviedla, že je zamestnancom štátnej správy, ktorý podľa §112 ods. 2 písm. a) zákona č. 55/2017 Z.z. o štátnej službe a o zmene a doplnení niektorých zákonov nesmie podnikať, ako aj na to, že výkon činnosti mediátora je podľa § 4 ods. 1 zákona o mediácii podnikaním. Žalobkyňa súčasne podala žiadosť o dočasné pozastavenie výkonu činnosti mediátora. Vo svojej žiadosti o dočasné pozastavenie výkonu činnosti mediátora vychádzala zo znenia § 8a ods. l zákona o mediácii, podľa ktorého MS SR môže rozhodnutím dočasne pozastaviť výkon činnosti mediátora, ak mediátor pozastavenie výkonu písomne požiada a preukáže existenciu vážnych rodinných alebo iných osobných dôvodov. MS SR môže zároveň podľa predmetného ustanovenia dočasne pozastaviť výkon činnosti mediátora aj z iného dôležitého dôvodu. Mala za to, že rozhodnutie trpí vadou nesprávneho právneho posúdenia ustanovenia inštitútu dočasného pozastavenia výkonu činnosti mediátora v zmysle § 8a zákona o mediácii, čoho dôsledkom bolo nesprávne posúdenie žiadosti žalobkyne. V tomto smere je tiež rozhodnutie nedostatočne odôvodnené. Ustanovenie § 8 a zákona o mediácii umožňuje MS SR rozhodnutím dočasne pozastaviť výkon činnosti mediátora, ak mediátor o pozastavenie výkonu písomne požiada a preukáže existenciu vážnych rodinných alebo osobných dôvodov. Ministerstvo môže rozhodnutím dočasne pozastaviť výkon činnosti mediátora aj z iného dôležitého dôvodu, pričom dočasné pozastavenie výkonu činnosti nemôže trvať viac ako tri roky. ...rozhodnutie je nezrozumiteľné a nezdôvodnené vo vzťahu k poskytnutému výkladu i „vážnych rodinných alebo osobných dôvodov“ ..ako aj „iných dôležitých dôvodov“, na ktorom je založené zamietnutie žiadosti žalobkyne. Rozhodnutie limituje možnosti aplikácie inštitútu dočasného pozastavenia výkonu činnosti mediátora na „osobnú sféru života jednotlivca“. Zákon o mediácii ani dôvodová správa k nemu, neobsahuje však žiadnu takúto limitáciu, naopak, z gramatického výkladu ako aj logického výkladu výrazu „vážny rodinný, osobný, ..alebo iný vážny dôvod“ možno jednoznačne vyvodiť, že MS SR bude pri hodnotení prihliadať na 1. vážne dôvody majúce základ v rodinnej situácii 2. vážne dôvody majúce základ v osobnej situácii (inej ako rodinnej) a 3. iné vážne dôvody pričom táto kategória je otvorená. Samo uvádzané slovné spojenie obsahuje výraz „osobné dôvody“ avšak len ako jednu z možností, nie jedinú možnosť. Rozhodnutie, ak redukuje tieto kritéria len na osobnú sféru jednotlivca, je v rozpore s princípom legitímneho očakávania a je nezrozumiteľné. Rozhodnutie neobsahuje žiadne zdôvodnenie vo vzťahu k uvádzanému ustanoveniu § 8a a slovnému spojeniu tu uvádzanému, obmedzuje sa len na suché konštatovanie, že ide o nutnosť, aby prekážky spadali do osobnej sféry jednotlivca, nakoľko len tieto sú subjektívneho charakteru a v celosti bránia po určitý čas výkonu činnosti mediátora. Ak teda MS SR založí negatívne rozhodnutie na takomto konštatovaní, je nevyhnutné, aby dostatočne a zrozumiteľne odôvodnilo, prečo napriek jednoznačnému slovnému spojeniu vážne rodinné alebo osobné dôvody“ alebo „iné vážne dôvody“ tieto limituje len na osobnú sféru života jednotlivca (za ktorú navyše nepovažuje aktivity v pracovnej oblasti, k čomu sa žalobca vyjadruje samostatne nižšie). MS SR uvádza v rozhodnutí o rozklade verejný záujem na výkone mediácie ako zdôvodnenie reštriktívneho výkladu inštitútu dočasného pozastavenia výkonu činnosti mediátora. Uvádzané zdôvodnenie však vo svetle jednoznačného slovného spojenia obsiahnutého v § 8a zákona o mediácii jednak neobstojí, je v rozpore s jeho princípom a jednak toto tvrdenie je protirečivé s reálnym stavom, ako aj s ďalšími časťami rozhodnutia o rozklade. 8. Na jednej strane MS SR konštatuje, že by mohol vzniknúť benevolentným výkladom inštitútu dočasného pozastavenia výkonu mediácie stav, kedy bude veľký počet mediátorov, zapísaných v registri s pozastavením výkonu činnosti, a teda mohol by byť v konečnom dôsledku nedostatok mediátorov. Uvedené však nereflektuje v prvom rade fakt, že aj mediátori, aktuálne zapísaní v registri, reálne mnohí uvedenú činnosť nevykonávajú, ani z toho pohľadu teda výklad MS SR neobstojí. Ktorýkoľvek zo zapísaných mediátorov môže byť zapísaný „pasívne“, t.j. figurovať v zozname a zúčastňovať sa prehlbovania vzdelávania, avšak bez toho, aby činnosť mediátora vykonával. Okrem deklarácie obsiahnutej v zákone o mediácii, t.j. že mediácia je podnikaním, je potrebné na reálny výkon podnikateľskej činnosti mediátora v tomto smere vykonať ďalšie úkony. Zákon o mediácii obsahuje predovšetkým legálnu definíciu pojmu mediátor, a to v § 3, podľa ktorého mediátorom podľa tohto zákona môže byť každá fyzická osoba zapísaná r registri mediátorov, na ktorej sa osoby zúčastnené na mediácii dohodnú a ktorá s osobami zúčastnenými na mediácii uzavrie dohodu o začatí mediácie podľa § 14 ods. 7“. Rovnako iné osobitné predpisy, najmä však daňové a účtovné predpisy stanovujú vo vzťahu k výkonu podnikateľskej činnosti určité povinnosti. Tiež Obchodný zákonník obsahuje legálnu definíciu pojmu podnikanie, ktorým je sústavná činnosť, vykonávaná samostatne podnikateľom vo vlastnom mene, na vlastnú zodpovednosť, za účelom dosiahnutia zisku. Z uvedeného teda vyplýva, že na naplnenie legálnej definície pojmu podnikanie, ktorú predpokladá Obchodný zákonník, je potrebné uvedené podnikanie „zriadiť“ v súlade so všetkými relevantnými predpismi. 9. Nie je zrejmé, aký je úmysel zákonodarcu na tom, aby dostatočný počet mediátorov vykonával svoju činnosť, zlučiteľný s tým, aby namiesto využitia inštitútu dočasného pozastavenia výkonu činnosti mediácie bol mediátor, ktorý splnil zákonné podmienky na dosiahnutie vzdelania a iné zákonné podmienky na zápis, MS SR odkázaný na žiadosť o vyčiarknutie z registra mediátorov. Žalobkyňa, ktorá z dôvodu pracovného zaradenia nemôže reálne aktivity mediátora dočasne vykonávať, by mala podľa rozhodnutia o rozklade požiadať o vyčiarknutie z registra mediátorov (resp. môže si vybrať tak, aby nebola ani v teoretickej kolízii so zákonom o štátnej službe a rozhodnúť sa okamžite po ukončení vzdelávania v oblasti mediácie túto vykonávať a teda okamžite skončiť štátnozamestnanecký pomer, čo je bez ďalšej prípravy zo dňa na deň nereálne). Tým MS SR v rozpore so svojimi tvrdeniami v rozhodnutí o rozklade bráni rozšíreniu profesie mediácie. Žalobkyňa riadne absolvovala predpísané vzdelávanie, absolvuje tiež priebežné vzdelávanie a mala v úmysle sa na túto profesiu riadne pripravovať, v čom MSSR takýmto výkladom bráni. Rovnako žalobkyňa považovala za nezrozumiteľné a nezdôvodnené vyjadrenie v rozklade, t.j. že „...štátnozamestnanecký pomer nie je prekážkou vo výkone činnosti mediátora, ale naopak, výkon činnosti mediátora je prekážkou pri výkone štátnej služby v zmysle zákazu obsiahnutého v zákone o štátnej službe..“ Zákon o štátnej službe, ako uvádza i prvostupňové rozhodnutie, obsahuje zákaz podnikať, pričom zároveň dáva možnosť ...písomne preukázať skončenie, pozastavenie, alebo prerušenie podnikania spôsobom vyplývajúcim z osobitného predpisu... Podľa žalobkyne z predmetného ustanovenia zákona o štátnej službe vyplýva možnosť prerušenia podnikania spôsobom vyplývajúcim z osobitného predpisu. Samo MS SR uznáva, že takýmto osobitným predpisom je i zákon o mediácii, avšak tento vykladá nezrozumiteľne spôsobom, ktorý umožňuje v súlade so zákonom o štátnej službe preukázať len skončenie podnikania, nie prerušenie, hoci zákon o mediácii vyslovene inštitút prerušenia podnikania (dočasného pozastavenia výkonu činnosti) pozná. Zároveň zákon o mediácii nemá taxatívne uvedené dôvody prerušenia výkonu mediácie, naopak, prerušenie mediácie viaže na pomerne širokú formuláciu osobných, rodinných, resp. iných vážnych dôvodov, do ktorých výkon práce v štátnozamestnaneckom pomere podľa žalobkyne jednoznačne spadá. MS SR tak svojim nezrozumiteľným reštriktívnym výkladom vzťahu zákona o štátnej službe a zákona o mediácii, ktorého dôvody žalobkyni nie sú známe, umožňuje využiť len inštitút, ktorý natrvalo znemožní výkon činnosti mediácie na základe osvedčenia o skúške, ktoré žalobkyňa získala v auguste 2016. Nie je teda zrejmé, z čoho žalovaný vychádzal v rámci tvrdenia, že pre štátneho zamestnanca je relevantná vo vzťahu k mediácii iba tá časť ustanovenia § 112 ods. 9 zákona o štátnej službe, ktorá hovorí o skončení činnosti, a nie je relevantná časť o pozastavení činnosti. 10. Žalobkyňa tiež v rámci správneho konania dôvodila možnosťou v rámci právneho posúdenia zo strany MS SR postupovať analogicky s ustanoveniami právneho poriadku, ktoré riešia obdobné vzťahy. Takýto postup je aj v súlade s princípom právnej istoty a princípom legitímneho očakávania. Zákaz podnikania štátneho zamestnanca a povinnosť vyplývajúca z § 112 ods. 9 zákona o štátnej službe, podľa ktorého je štátny zamestnanec povinný do 30 dní odo dňa vzniku štátnozamestnaneckého pomeru písomne preukázať skončenie podnikania spôsobom vyplývajúcim z osobitných predpisov sú etablované v právnom poriadku SR už pomerne dlho konzistentným spôsobom. Vychádzajúc z ustanovení právneho poriadku SR je možné naplniť požiadavku § 112 ods. 9 zákona o štátnej službe, z ktorého vyplýva povinnosť skončiť podnikanie spôsobom vyplývajúcim z osobitných predpisov v prípade podnikateľa -živnostníka pozastavením živnosti, alebo jej zrušením v zmysle zákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní. Taktiež advokát má v prípade vykonávania pracovného pomeru možnosť mať pozastavenú činnosť výkonu advokácie (§ 8 ods. 1 zákona č. 586/2003 o advokácii), hoci zákon o advokácii obsahuje aj možnosť požiadať o vyčiarknutie zo zoznamu advokátov (§ 7 ods. 1 zákona č. 586/2003 o advokácii). Nie je zrozumiteľný ani zdôvodnený výklad MS SR, ktorým konštatuje, že inštitút dočasného pozastavenia výkonu činnosti mediátora je odlišný od napr. od advokácie a ktorým odkazuje na „prerušenie výkonu funkcie exekútora na vlastnú žiadosť“, a to bez akéhokoľvek ďalšieho zdôvodnenia. Zákon o mediácii je podstatne stručnejší a všeobecnejší, nie je možné z jeho znenia ani z dôvodovej správy vyvodiť takýto výklad, t.j. je v rozpore s princípom právnej istoty a princípom legitímneho očakávania pripodobniť a odvodzovať postupy z ustanovení jedného predpisu a zároveň uvádzať, že iné predpisy, ako živnostenský zákon(ktorý je aplikovateľný na podstatne širší okruh osôb) alebo zákon o advokácii sú nerelevantné. Z rozhodnutia absolútne nie je zrejmé, v čom sa uvedené inštitúty dočasného pozastavenia zásadne odlišujú, ani dôvody, ktoré by viedli k takýmto záverom. Rozhodnutie trpí vadou nesprávneho právneho posúdenia v dôsledku nezaradenia dôvodov uvádzaných žalobkyňou do kategórie osobných, rodinných, iných vážnych dôvodov. V prvom rade žiadosť žalobkyňa odôvodnila momentálnou existenciou štátnozamestnaneckého pomeru, kde je zamestnaná dlhodobo s tým, že má súčasne záujem pripravovať sa na výkon povolania mediátora, ktoré hodlá vykonávať v budúcnosti. Žalobkyňa mala za to, že výkon štátnozamestnaneckého pomeru spadá do sféry dôvodov umožňujúcich využiť inštitút dočasného pozastavenia výkonu činnosti mediátora. Vzhľadom na to, že zákonodarca bližšie nešpecifikoval, a to ani v texte zákona o mediácii, ani v texte dôvodovej správy, čo myslí takýmito dôvodmi, je v rámci výkladu opodstatnenosti takýchto dôvodov potrebné prihliadať na samotnú podstatu inštitútu dočasného pozastavenia činnosti mediátora, ako aj na nastavenie vzťahov v právnom poriadku SR v analogických prípadoch, a zohľadniť legitímne očakávania vychádzajúce z požiadavky právnej istoty. 11. Podľa názoru žalobkyne je výkon určitého povolania neoddeliteľná súčasť integrity osobnosti. Tiež právo na slobodný výber povolania a prípravu naň je jedným zo základných práv garantovaných Ústavou SR každému jednotlivcovi. Bolo by teda z tohto pohľadu jednoznačne možné výkon štátnozamestnaneckého pomeru klasifikovať ako vážny osobný dôvod, ktorý je možné vyhodnotiť ako dôvod na pozastavenie činnosti na vymedzené obdobie. Z uvedeného nie je zrejmé, na základe akej skutočnosti by sa „osobné dôvody“ mali spájať len s tými skutočnosťami a okolnosťami osobnej povahy, ktoré majú základ v súkromnej sfére osôb (v zmysle výkladu MS SR mimo výkonu povolania). Aj ak by sa správny orgán nestotožnil s uvedeným zaradením štátnozamestnaneckého pomeru ako „osobného dôvodu“, mal podľa názoru žalobkyne pracovné zaradenie, ktoré momentálne neumožňuje podnikanie, chápať minimálne ako iný vážny dôvod (ktorý v zmysle argumentov uvádzaných vyššie nemožno limitovať len na osobnú sféru života jednotlivca), nakoľko táto kategória je otvorená, pokiaľ ide ojej povahu. MS SR v rámci správnej úvahy je povinný vyhodnotiť komplexne skutkový stav, t.j. by malo prihliadať na dopad neumožnenia pozastavenia výkonu činnosti konkrétnemu jednotlivcovi, ktorý preukazuje špecifické vážne dôvody. Ako uvádza aj MS SR v rozhodnutí, preurčenie dôvodnosti dočasného pozastavenia výkonu činnosti mediátora je rozhodujúca vážna prekážka na jeho strane, ktorá mu v celosti bráni po určitý čas vykonávať činnosť mediátora. Ak teda žalobkyňa momentálny pracuje ako štátny zamestnanec, kde podnikanie nie je možné, ide jednoznačne o „vážnu prekážku“, ktorá v „celosti“ a po „určitý čas“ bráni výkonu činnosti mediátora. Tu nie je zrejmý žalobkyni rozdiel oproti iným osobným dôvodom. Počas trvania štátnozamestnaneckého pomeru, t.j. toho času žalobkyňa jednoznačne nemôže činnosť mediátora vykonávať, s vážnymi dôsledkami. V tomto smere považuje žalobkyňa za potrebné zdôrazniť, že je toho času štátnym zamestnancom na ústrednom orgáne štátnej správy, s právnickým vzdelaním, pôsobí na danej pozícii dlhodobo a má eminentný záujem jednak pracovať toho času kvalitne v rámci štátnozamestnaneckého pomeru, avšak zároveň rozvíjať svoje vzdelávanie a možnosti ďalšieho uplatnenia ako mediátor v budúcnosti so všetkými predpokladmi a možnosťami, ktoré rozvíjanie vzdelávania prináša. Podľa žalobkyne je nevyhnutné, aby MS SR v rámci správnej úvahy, pri posúdení dôvodov na strane žalobkyne tieto zhodnotil komplexne a aplikoval na vzniknutú situáciu ustanovenie § 8a zákona o mediácii právne súladným výkladom. Podľa žalobkyne tiež dôvodený „verejný záujem MS SR na výkone činnosti mediácie“ je vyjadrený už samotným zakotvením dôvodov na dočasné pozastavenie výkonu činnosti mediátora v zákone. Zákonodarca takýmto nastavením vzťahov vyvážil svoj záujem na výkone mediácie a situáciu, kedy môžu u mediátora existovať okolnosti, ktoré mu vyslovene dočasne znemožnia výkon činnosti mediátora. Zároveň MS SR je povinné vykladať tieto dôvody len v duchu zákona, ktorého znenie v žiadnom prípade výklad MS SR nepodporuje. Žalobkyňa tiež argumentovala, že právna úprava mediácie (aj podľa dôvodovej správy) vychádza z harmonizovanej úpravy na úrovni EÚ. Pritom napríklad český zákon o mediácii (Zákon č. 2012/2012 Sb. o mediácii, neustanovuje v § 21 žiadne kritériá, ktorými by limitoval možnosť pozastaviť výkon mediácie na žiadosť mediátora, toto obmedzuje jedine časové. O to viac, ak slovenský zákon o mediácii takéto kritériá obsahuje v určitom znení, ktoré nie je v žiadnom prípade limitované na „osobnú sféru života jednotlivca“ (vo výklade MS SR mimo výkonu povolania), nie je dôvodné, aby MS SR svojim výkladom, ktorý nemá oporu v zákone, rozsah ustanovených zákonných dôvodov(vážnych rodinných, osobných alebo iných vážnych dôvodov) limitoval...rozhodnutie trpí vadou nesprávneho právneho posúdenia a nezrozumiteľnosťou v dôsledku diskriminácie určitej kategórie fyzických osôb pokiaľ ide o slobodný výber povolania a prípravu naň. 12. Výklad MS SR v tomto smere, že „mediácia nie je prekážkou výkonu štátnej služby ale štátna služba je prekážkou výkonu činnosti mediátora“, je absurdný i v tomto kontexte. V tomto smere jednoznačne vylučuje všetkých štátnych zamestnancov z možnosti rozvíjať svoje vzdelávanie v oblasti mediácie a získať povolenie na výkon činnosti mediátora s cieľom v blízkej budúcnosti túto činnosť vykonávať. Zákon o mediácii jednoznačne nastavuje postupnosť krokov: 1. absolvovanie vzdelávania a 2. zápis do registra najneskôr do 6 mesiacov od skončenia vzdelávania. V prípade nezapísania do registra v tejto lehote, je získané vzdelávanie bez relevancie. V prípade prijatia výkladu MS SR by bol akýkoľvek štátny zamestnanec jednoznačne diskriminovaný v možnosti prípravy na povolanie mediátora, nakoľko túto by mohol absolvovať až po skončení štátnozamestnaneckého pomeru (resp. prinajmenšom len pár mesiacov pred jeho skončením), aby sa „stihol“ v lehote 6 mesiacov od vydania osvedčenia o skúške zapísať do zoznamu mediátorov a mohol tak vykonávať povolanie mediátora ihneď po zápise. Uvedené je nereálne z dôvodov ekonomických, keďže predpokladá buď skončenie štátnozamestnaneckého pomeru a teda stratu príjmu na určité obdobie alebo možnosť zamestnať sa mimo štátnej správy a až v takom prípade absolvovať vzdelávanie mediátorov. Okrem uvedeného, tento výklad (resp. prípadné vyčiarknutie zo zoznamu mediátorov) žalobkyňu ako štátneho zamestnanca diskvalifikuje aj z možnosti absolvovať pravidelné povinné doplnenie vzdelávania mediátora, ktoré stanovuje zákon o mediácii. Takýto výklad teda neumožňuje štátnemu zamestnancovi v priebehu trvania jeho štátnozamestnaneckého pomeru vzdelávať sa a pripravovať na budúce povolanie, o ktoré má záujem. V prípade že by zákonodarca nemal v úmysle umožniť štátnym zamestnancom výkon činnosti mediátora, toto by zakotvil priamo v podmienkach žiadosti o zápis do registra mediátorov, resp. registračného konania v zmysle § 8 zákona o mediácii, čo však dané nie je. Takýmto spôsobom sa štátny zamestnanec, dostáva bez vlastného zavinenia do nerovnovážneho postavenia voči iným mediátorom (ktorí nepracujú v štátnej službe), ale aj voči iným osobám, ktoré sú zároveň štátnymi zamestnancami a podnikateľmi - napr. advokátmi, alebo živnostníkmi (ktorí majú možnosť dočasne pozastaviť výkon svojej činnosti, resp. prerušiť ju). Zároveň takýto výklad je v rozpore so záujmom zákonodarcu na výkone činnosti mediácie, keďže namiesto toho, aby štátny zamestnanec dočasne prerušil svoju činnosť mediátora využitím zákonnej možnosti žiadosti o dočasné pozastavenie činnosti mediátora na maximálne 3 roky, je nútený požiadať priamo o vyčiarknutie z registra mediátorov a tým navždy prísť o svoju kvalifikáciu, ktorú získal riadnym vykonaním skúšky mediátora a získaním osvedčenia o takejto skúške. 13.V čase tvorby novely zákona o mediácii zákonodarca mal vedomosť o úprave v živnostenskom zákone, alebo zákone o advokácii, ako aj o znení zákona o štátnej službe a napriek tomu neupravil vzťahy tak, aby nedošlo k situácii aká vyplýva z výkladu MS SR, naopak, úprava dočasného pozastavenia činnosti reflektuje úpravu v obdobných predpisoch, ako je vyššie uvedené. Vzhľadom na absenciu špeciálnej výslovnej úpravy vzťahov štátnych zamestnancov a mediátorov má za to, že je možné legitímne očakávať obdobnú aplikáciu zákona o mediácii a výklad uvedených osobitných predpisov, (teda možnosť požiadať o prerušenie činnosti advokáta, mediátora a pozastavenie živnosti). Opačný postup je porušením práva na slobodný výber povolania a prípravu naň. MS SR ju odkázalo na možnosť opätovného požiadania o zápis do registra mediátorov, po skončení štátnozamestnaneckého pomeru, nakoľko takýto opätovný zápis podľa jeho názoru nie je vylúčený. MS SR sa však nevyjadrilo ku skutočnosti, že o zápis do registra mediátorov môže podľa § 8 ods. 2 písm. d) požiadať iba osoba, ktorá predloží osvedčenie o úspešnom absolvovaní odbornej prípravy mediátora a vykonaní odbornej skúšky mediátora nie staršie ako 6 mesiacov. V tomto prípade by sa teda MS SR malo aj jednoznačne vyjadriť, či možno zvoliť postup, podľa ktorého po osvedčení o skúške požiada absolvent o zápis do registra mediátorov v danej lehote 6 mesiacov, následne požiada o vyčiarknutie zo zoznamu a po skončení štátnozamestnaneckého pomeru požiada o opätovný zápis bez toho, aby bol povinný opätovne skladať skúšku a získať tak nové osvedčenie o mediácii. Ak by bolo potrebné získať nové osvedčenie a zapísať sa v šesťmesačnej lehote od jeho získania, vyžadovalo by to opätovne absolvovať vzdelávanie, ktoré stojí nemalé finančné prostriedky, ktoré boli už raz vynaložené, rovnako vyžaduje nemalú investíciu z hľadiska času. Uvedené by bolo rovnako možno považovať za diskrimináciu v rámci slobodnej prípravy na povolanie. Prvostupňové rozhodnutie aj rozhodnutie o rozklade je však nezrozumiteľné a nedôvodné aj v tomto smere. III. vyjadrenie žalovaného 14. Podľa § 8a ods. 1 zákona o mediácii ministerstvo spravodlivosti môže rozhodnutím dočasne pozastaviť výkon činnosti mediátora, ak mediator o pozastavenie výkonu písomne požiada a preukáže existenciu vážnych rodinných alebo osobných dôvodov. Ministerstvo môže rozhodnutím dočasne pozastaviť výkon činnosti mediátora aj z iného dôležitého dôvodu. Podľa § 27 ods. 2 SSP pri rozhodnutí, opatrení alebo inom zásahu, ktoré orgán verejnej správy vydal alebo vykonal na základe zákonom povolenej správne úvahy, správny súd preskúmava iba, či také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah nevybočili z medzí hľadísk ustanovených zákonom; tým nie sú dotknuté ustanovenia § 192, § 198 a § 230 ods. 1 písm. b) a ods. 2 písm. a). Dočasné pozastavenie výkonu činnosti mediácie nie je právne nárokovateľné. Právna úprava § 8a ods. 1 zákona o mediácii umožňuje ministerstvu posúdiť, či žiadateľ o dočasné pozastavenie výkonu činnosti mediátora spĺňa zákonom stanovené podmienky, teda že preukáže existenciu vážnych rodinných alebo osobných dôvodov, resp. či ministerstvo vyhodnotí, že je tú iný dôvod, pre ktoré nemôže dočasne vykonávať činnosť mediátora. Pri aplikácii uvedeného ustanovenia sa správny orgán riadi správnou úvahou, v rámci ktorej vyhodnotí či dôvody predkladané žiadateľom sú takého vážneho rodinného alebo osobného, resp. iného charakteru, ktoré by v konečnom dôsledku dočasne bránili vykonávať činnosť mediátora. Zákonom povolená správna úvaha predstavuje oprávnenie správneho orgánu vydať rozhodnutie bez toho, aby zákon exaktne špecifikoval podmienky, za ktorých tak môže urobiť. Predstavuje autonómnu mieru vytvárania úsudku. Využitie diskrečnej právomoci použitím správnej úvahy predstavuje možnosť správneho orgánu vybrať pri rozhodovaní jedno z viacerých dovolených riešení, na ktorom potom spočíva preskúmavané rozhodnutie. V takých prípadoch, v ktorých správny orgán môže alebo nemôže - je správny súd oprávnený preskúmať len to, či došlo k výberu z niektorých dovolených možností, ale výber sám zásadne prieskumu nepodlieha. Preskúmanie sa vykoná podľa kritérií, ktoré pre správne uváženie uvádza zákon, a ktoré tvoria nevyhnutné východiská pre výsledok správneho uváženia premietnutý do rozhodnutia správneho orgánu. Vychádza sa nielen z týchto kritérií, ale aj z účelu zákona, ktorý tvorí významné interpretačné hľadisko. Z vyššie uvedeného jednoznačne vyplýva, že právne závery vyslovené v rozhodnutiach, boli tak správnym orgánom prvého, ako i druhého stupňa riadne odôvodnené, pričom nedošlo k odklonu od logických argumentov a relevantných právnych záverov, spolu so správnou citáciou a výkladom právnych noriem obsiahnutých v odôvodneniach napadnutých rozhodnutí. 15. Pokiaľ zákonodarca zveruje do právomoci správneho orgánu rozhodovanie o určitých otázkach (v danom prípade o posúdení existencie dôvodov pre dočasné pozastavenie výkonu činnosti mediátora) na základe správneho uváženia, neprislúcha správnemu súdu, aby nad rámec vlastných právomoci vlastnou úvahou nahrádzal toto oprávnenie správneho orgánu, pretože by tak vstupoval do právomoci iných orgánov štátnej moci. Z uvedeného vyplýva, že preskúmanie zákonnosti rozhodnutia z dôvodu podľa § 191 ods. 1 písm. c) SSP, teda preskúmanie vo vzťahu k namietanému nesprávnemu právnemu posúdeniu, nie je prípustné. Predmetom preskúmania zo strany správneho súdu tak ostávajú len námietky žalobkyne, že rozhodnutie je nezrozumiteľné a nezdôvodnené vo vzťahu k poskytnutému výkladu vážnych rodinných alebo osobných dôvodov, ako aj iných dôležitých dôvodov, a je diskriminačné vo vzťahu k určitej kategórie fyzických osôb pokiaľ ide o slobodný výber povolania. Žalobkyňou uvádzané námietky tvorili aj podstatu rozkladu smerujúceho voči rozhodnutiu prvostupňového správneho orgánu, s ktorými sa však druhostupňový správny orgán vo svojom rozhodnutí dostatočne a správne vysporiadal. Vo vzťahu k tvrdeniu, že rozhodnutie je nezrozumiteľné a nezdôvodnené vo vzťahu k poskytnutému výkladu vážnych rodinných alebo osobných dôvodov, ako a iných dôležitých dôvodov žalovaný odkazuje na odôvodnenie rozhodnutia druhostupňového správneho orgánu, v znení ktorého zákon o mediácii v súvislosti s dočasným pozastavením výkonu činnosti mediátora hovorí o vážnych rodinných alebo osobných dôvodoch a o inom dôležitom dôvode. Druhostupňový správny orgán sa plne stotožnil s právnym názorom prvostupňového správneho orgánu v otázke zaradenia všetkých týchto dôvodov do osobnej sféry mediátora. Tu považuje druhostupňový správny orgán za dôležité poukázať na rozdiel medzi subjektívnou a objektívnou prekážkou výkonu činnosti mediátora. 16. Výkon štátnozamestnaneckého pomeru je z pohľadu zákona o mediácii subjektívnou prekážkou, teda takou, pre ktorú existuje riešenie v podobe osobitnej právnej úpravy v zákone o štátnej službe. Objektívna prekážka však predpokladá také dôvody, ktorých existenciu osoba bez ohľadu na svoju vôľu nevie ovplyvniť. Preto je správne zaradenie vážnych rodinných dôvodov a osobných dôvodov medzi objektívne prekážky, pretože existenciu týchto osoba vo všeobecnosti ovplyvniť nevie. Podľa názoru žalovaného tak prvostupňový, ako aj druhostupňový správny orgán vo svojich rozhodnutiach zrozumiteľným spôsobom podali výklad, že na účely zákona o mediácii pod slovné spojenie „osobná sféra“ nespadá výkon povolania (v danom prípade výkon štátnozamestnaneckého pomeru); že za vážne rodinné alebo osobné dôvody je potrebné považovať také dôvody, ktoré sa prejavujú v osobnej sfére jednotlivca (nie v sfére pracovnej); a že je nevyhnuté skúmať aj to, či žiadateľom tvrdená prekážka je objektívneho charakteru. Rovnako jasne a zrozumiteľne správne orgány uviedli prečo výkon štátnozamestnaneckého pomeru žalovaný nepovažuje závažný rodinný alebo osobný dôvod objektívneho charakteru. Vo vzťahu k iným dôležitým dôvodom a ich výkladu prezentovaného v rozhodnutiach správnych orgánov žalovaný poukázal aj na dôvodovú správu k novele zákona o mediácii č. 390/2015 Z. z., v ktorej sa o.i. uvádza, že „...sa zaviedol nový inštitút dočasného pozastavenia výkonu činnosti mediátora, a to jednak v prípade, že o to mediátor písomne požiada a preukáže existenciu vážnych rodinných alebo osobných dôvodov a jednak v prípade, ktorá je ex offo vyhradená ministerstvu a umožňuje mu aj bez návrhu z dôležitých dôvodov výkon činnosti mediátora rozhodnutím dočasne pozastaviť“. Vyhodnotenie, čo sa v zmysle zákona o mediácii považuje za iné dôležité dôvody je teda ponechané výlučne na úvahe správneho orgánu. Správna úvaha, resp. voľná úvaha správneho orgánu teda vyjadruje určitý stupeň voľnosti rozhodovania správneho orgánu, ktoré mu umožňuje v medziach zákona prijať také rozhodnutie, aké uzná {s prihliadnutím na úmysel zákonodarcu a účel zákona) za najvhodnejšie, a to aj s prihliadnutím na konkrétne okolnosti toho-ktorého prípadu. 17. Dočasné pozastavenie výkonu činnosti mediátora je aktuálne iba v prípade vážnych prekážok na strane mediátorov, ktoré im nebudú na určitý čas úplne umožňovať výkon činnosti mediátora, a teda nie v prípade prekážok, ktoré by mali za cieľ iba nevykonávanie mediácie z dôvodu súbežného výkonu iných činnosti alebo povolaní, s ktorými by sa výkon mediácie z titulu právnych predpisov nezlučoval. V tejto súvislosti žalovaný poukazuje na to, že žalobkyňa už v čase podania žiadosti o zápis fyzickej osoby do zoznamu mediátorov vedela, že existencia pretrvávajúceho štátnozamestnaneckého pomeru bude prekážkou vo výkonu mediácie. Takto vyvolaný stav v rozpore so zákonom o štátnej službe sa snaží žalobkyňa zhojiť prostredníctvom inštitútu dočasného pozastavenia výkonu činnosti mediátora. To, že sa žalobkyňa rozhodla uprednostniť štátnozamestnanecký pomer pred výkonom mediácie (slobodná voľba povolania) však nemožno považovať za existenciu vážneho rodinného alebo osobného dôvodu, resp. iného dôležitého dôvodu. Rámec rodinných a osobných dôvodov je vo všeobecnosti integrovaný do osobnej sféry (napr. materská dovolenka, zdravotný stav, pobyt v zahraničí a pod.) a nie do sféry pracovnej. Zákon o mediácii ako osobitný právny predpis stanovuje ako jeden z pojmových znakov pozastavenia výkonu činnosti mediátora „dočasnosť“ (na rozdiel napr. od § 8 ods. 1 zákona o advokácii, nakoľko pozastavenie výkonu advokácie nie je časovo ohraničené max. hranicou). Za súčasného skutkového stavu, na ktorý poukazuje žalobkyňa sa javí ako nepravdepodobné, že by výkon štátnozamestnaneckého pomeru bol u žalobkyne dočasným javom, nakoľko tento vykonáva od roku 2012 po súčasnosť, a zároveň žalobkyňa nijakým spôsobom neosvedčila dočasnosť tejto prekážky (napr. v podobe uplynutia výpovednej lehoty, ukončenie štátnej služby k určitému dátumu a pod.). Dočasné pozastavenie činnosti predpokladá začiatok činnosti a následný vznik okolností, ktoré svojim dočasným (prechodným) charakterom bránia vo výkone tejto činnosti. Zároveň ďalším pojmovým znakom je pozastavenie „výkonu činnosti mediátora. Z predložených dokladov však jednoznačne vyplýva, že žalobkyňa činnosť mediátora nevykonávala a ani nevykonáva. Žalobkyňa dobrovoľne vyvolala stav, ktorý je v rozpore s § 61 ods. 2 a) zákona o štátnej službe, a ktorý sa snaží zhojiť dočasným pozastavením výkonu činnosti med čo však žalovaný s prihliadnutím na vyššie uvedené považuje za neprípustné a v rozpore s § 8a ods. 1 zákona o mediácii. 18. Predmetom preskúmania správnej žaloby nemôže byť posudzovanie, či je, resp. nie je ustanovenie § 112 ods. 2 písm. a) zákona č. 55/2017 Z.z. v súvislosti s platnou a účinnou právnou úpravou zákona o mediácií diskriminačné. Na posúdenie takto koncipovaných námietok žalobkyne nie je príslušný správny súd v konaní o všeobecnej správnej žalobe. Ak žalobkyňa zastáva názor, že konkrétne ustanovenie zákona o štátnej službe, resp. zákona o mediácií je diskriminačné, má možnosť iniciovať osobitné civilné konania v súlade s príslušným právnym predpisom. druhom rade žalovaný uvádza, že celá argumentácia žalobkyne vychádza z nesprávneho výkladu jednotlivých ustanovení tak zákona o štátnej službe, ako aj zákona o mediácií. Dôvodom pre nemožnosť súbežného výkonu štátnozamestnaneckého pomeru a výkonu činnosti mediácie je totiž právna úprava v zákone o štátnej službe, a nie právna úprava v zákone o mediácií, tak ako to prezentuje žalobkyňa. Je to práve zákon o štátnej službe, ktorý explicitne upravuje nezlučiteľnosť výkonu štátnozamestnaneckého pomeru s podnikaním, a nie zákon o mediácií, ktorý by vo svojich ustanoveniach obsahoval právnu úpravu brániacu vo výkone povolania v štátnej službe. Zároveň z jednotlivých vyjadrení žalobkyne v správnej žalobe možno dospieť k záveru, že táto v podstate napáda všeobecne akceptovanú právnu úpravu v zákone o štátnej službe, podľa ktorej každý štátny zamestnanec nesmie vykonávať podnikateľskú činnosť. Žalovaný len okrajovo poukazuje na to, že prekážka v podobe nezlučiteľnosti výkonu štátnozamestnaneckého pomeru s výkonom podnikania existovala a bola súčasťou platnej a účinnej právnej úpravy zákona o štátnej službe už v čase, kedy žalobkyňa nastúpila do štátnozamestnaneckého pomeru, a rovnako aj v čase, kedy si žalobkyňa podávala žiadosť o zápis do zoznamu mediátorov. 19. S námietkami žalovanej ohľadom porušenia práva na slobodný výber povolania, jej porovnaním sinou právnou úpravou a prípadnými legitímnymi očakávaniami, sa vo svojich rozhodnutiach tak prvostupňový správny orgán, ako aj druhostupňový správny orgán (č. I. 66-67) správne a dostatočne vysporiadal. Argumentácia a úvahy žalobkyne ohľadom tvrdenej diskriminácie sú s prihliadnutím na podstatu správneho konania irelevantné, nakoľko predmetom správneho konania a úlohou správneho súdu nie posudzovať prípadnú existenciu diskriminácie spôsobovanej zákonom o štátnej službe a zákonom o mediácii, ale len preskúmanie zákonnosti rozhodnutia podľa príslušných ustanovení Správneho súdneho poriadku. V nadväznosti na uvedené sa žalovaný v plnom rozsahu stotožnil s odôvodnením uvedeným v rozhodnutiach správnych orgánov, v zmysle ktorého v danom prípade neboli dané vážne rodinné alebo osobné, resp. iné dôležité dôvody pre dočasné pozastavenie výkonu činnosti mediátora, nakoľko výkon štátnozamestnaneckého pomeru nie je dôvodom pre dočasné pozastavenie výkonu činnosti mediátora a je neprípustné predmetným inštitútom zhojiť stav, ktorý spôsobila samotným konaním žalobkyňa, a ktorý je v rozpore so zákonom o štátnej službe. Rozhodnutia správnych orgánov sú podľa názoru žalovaného zákonné, zrozumiteľné a obsahujú všetky predpísané náležitosti, pričom v konaní sa nevyskytla žiadna vada, ktorá by mala vplyv na zákonnosť rozhodnutí. IV. pojednávanie 20. Krajský súd v Bratislave ako súd vecne a miestne príslušný podľa § 10, § 13 zákona č. 162/2015 Z.z. Správny súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len SSP) rozhodol vo veci na pojednávaní dňa 11.03.2020 rozsudkom, ktorý verejne vyhlásil v prítomnosti strán sporu. V. Relevantné právne predpisy 21. Podľa § 6 ods. 1 SSP správne súdy v správnom súdnictve preskúmavajú na základe žalôb zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy, opatrení orgánov verejnej správy a iných zásahov orgánov verejnej správy, poskytujú ochranu pred nečinnosťou orgánov verejnej správy a rozhodujú v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom. Pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia súd skúma, či žalobou napadnuté rozhodnutie je v súlade s právnym poriadkom SR, najmä s hmotnými a procesnými administratívnymi predpismi. V intenciách § 6 ods. 1 SSP súd preskúmava aj administratívne konanie, ktorým sa v zmysle § 3 ods. 1 písm. a/ SSP rozumie postup orgánu verejnej správy v rámci výkonu jeho pôsobnosti v oblasti verejnej správy pri vydávaní individuálnych správnych aktov a normatívnych správnych aktov. V zákonom predpísanom postupe je správny orgán oprávnený a súčasne aj povinný vykonať úkony v priebehu administratívneho konania a ukončiť ho vydaním rozhodnutia, ktoré má zákonom predpísané náležitosti. 22. Podľa § 8a ods. 1 a 2 zákona č. 420/2004 Z.z., Ministerstvo môže rozhodnutím dočasne pozastaviť výkon činnosti mediátora, ak mediátor o pozastavenie výkonu písomne požiada a preukáže existenciu vážnych rodinných alebo osobných dôvodov. Ministerstvo môže rozhodnutím dočasne pozastaviť výkon činnosti mediátora aj z iného dôležitého dôvodu. Ministerstvo rozhodnutie zruší, ak pominú dôvody jeho vydania a dočasné pozastavenie výkonu činnosti mediátora nezanikne podľa odseku 2. Dočasné pozastavenie výkonu činnosti mediátora na základe jeho písomnej žiadosti nemôže trvať viac ako tri roky. Dočasné pozastavenie výkonu činnosti mediátora zaniká uplynutím doby stanovenej v rozhodnutí ministerstva, uplynutím troch rokov od pozastavenia výkonu činnosti alebo prvým dňom mesiaca nasledujúceho po mesiaci, v ktorom mediátor ministerstvu písomne oznámil zánik dôvodov pozastavenia výkonu činnosti mediátora. 23. Podľa § 3 ods. 1, ods. 4 SP správne orgány postupujú v konaní v súlade so zákonmi a inými právnymi predpismi. Sú povinné chrániť záujmy štátu a spoločnosti, práva a záujmy fyzických osôb a právnických osôb a dôsledne vyžadovať plnenie ich povinností (ods. 1). Správne orgány sú povinné svedomite a zodpovedne sa zaoberať každou vecou, ktorá je predmetom konania, vybaviť ju včas a bez zbytočných prieťahov a použiť najvhodnejšie prostriedky, ktoré vedú k správnemu vybaveniu veci. Ak to povaha veci pripúšťa, má sa správny orgán vždy pokúsiť o jej zmierne vybavenie. Správne orgány dbajú na to, aby konanie prebiehalo hospodárne a bez zbytočného zaťažovania účastníkov konania a iných osôb (ods. 4). 24. Podľa § 32 ods. 1, ods. 2 SP správny orgán je povinný zistiť presne a úplne skutočný stav veci a za tým účelom si obstarať potrebné podklady pre rozhodnutie. Pritom nie je viazaný len návrhmi účastníkov konania (ods. 1). Podkladom pre rozhodnutie sú najmä podania, návrhy a vyjadrenia účastníkov konania, dôkazy, čestné vyhlásenia, ako aj skutočnosti všeobecne známe alebo známe správnemu orgánu z jeho úradnej činnosti. Rozsah a spôsob zisťovania podkladov pre rozhodnutie určuje správny orgán (ods. 2). VI. posúdenie sporu správnym súdom 25. Aplikácia práva ako jedna z foriem realizácie práva je procesným právom upravený postup a činnosť štátnych orgánov s príslušnou právomocou, ktorá vyúsťuje vydávaním aktov aplikácie práva - individuálnych právnych aktov. Individuálne právne akty sa vzťahujú na konkrétne prípady a zaväzujú určité (individuálne) právne subjekty. Článok 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky určuje miesto a postavenie štátnej moci predstavovanej štátnymi orgánmi vo vzťahu k právu tak, že stanovuje ich podriadenosť ústave a zákonom. V uvedenom smere čl. 2 ods. 2 ústavy upravuje princíp právneho štátu, t.j. vládu práva. V dôsledku toho možno štátnu moc uplatňovať len pri splnení viacerých podmienok. Prvou z nich je tá, že k uplatneniu štátnej moci dochádza (môže dôjsť) len vtedy, ak to ustanovuje zákon. Každý orgán štátu má buď ústavou alebo zákonom určený rozsah právomoci, ktorý nemôže prekročiť, takže môže konať len to, čo mu ústava alebo zákon dovoľuje. Ústava ustanovuje, že zákon ustanoví aj spôsob, akým štátne orgány smú štátnu moc uplatňovať, vrátane druhu a obsahu sankcií, ktoré možno použiť v prípade neplnenia rozhodnutí orgánov štátu. V dôsledku „uvedeného preto štátnym orgánom Slovenskej republiky zákony upravujúce ich postavenie a právomoci neumožňujú, aby samostatne rozhodovali o konaní nad rámec zákona, t. j. mimo rozsah zákonom ustanovených právomocí. Zákonom ustanovený rozsah právomoci jednotlivých orgánov štátu je stabilný a k jeho zmene môže dôjsť len v dôsledku neskoršej a obsahovo odlišnej zákonnej úpravy. Ten orgán štátu, ktorého postavenie a právomoci zákon upravuje, nie je preto oprávnený z vlastného rozhodnutia a podľa vlastnej úvahy konať nad rozsah svojich zákonných právomocí, keďže takéto konanie príslušný právny predpis neupravuje“ (z uznesenia Ústavného súdu SR spis. zn. I ÚS/98).Citované ustanovenie čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky vytvára právnu istotu tiež v tom, že žiaden orgán štátu (odlišný od zákonodarcu) nie je oprávnený samostatne a podľa vlastnej úvahy rozhodnúť, kedy a za akých podmienok nebude konať v rozsahu zákona a zákonom ustanoveným 5 spôsobom. Právnej istote ako nedielnej súčasti právneho štátu podľa čl. 1 ústavy preto nezodpovedá taký stav (situácia), ktorý by orgánu štátu umožňoval konať podľa vlastnej úvahy a z vlastného rozhodnutia aj nad rámec zákona a tiež iným ako zákonom ustanoveným postupom. 26. Z hľadiska princípu právnej istoty, podlieha ochrane aj legitímne očakávanie, ktoré je užšou kategóriou ako právna istota (Nález Ústavného súdu SR, sp. zn. PL. ÚS 16/06 zo dňa 30.4.2008, Nález Ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 12/05 zo dňa 28.11.2007). Účelom legitímneho očakávania je garancia čitateľnosti správania sa orgánov verejnej moci a ochrana súkromných osôb pred nepredvídateľným mocenským zásahom do ich právnej situácie, na vyústenie ktorej do určitého výsledku sa spoliehali (m. m. Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 16/06 zo dňa 24.6.2009, Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 10/04 zo dňa 6.2.2008). S legitímnym očakávaním úzko súvisí zákaz prekvapivých rozhodnutí, keď správne orgány sa nemôžu, bez náležitého odôvodnenia a poskytnutia možnosti účastníkovi konania oboznámiť sa s podkladmi rozhodnutia, odchýliť od doterajšej rozhodovacej praxe. Je potrebné zdôrazniť, že hoci z legitímnych očakávaní v pomere k správnym rozhodnutiam možno správne predpokladať určitú istotu účastníkov, že o ich veci bude rozhodnuté obdobne ako vo veci skutkovo a právne podobnej, legitímne očakávania sa nedajú absolutizovať. Nemožno vždy nemennosť legitímne očakávať tam, kde je určitému orgánu daná diskrečná právomoc (rozsudok Európskeho súdneho dvora /teraz Súdny dvor Európskej únie/ vo veci Crispoltoni, v spojených veciach C-133/93, C-300-93, C-362/93 zo dňa 05.10.1994, bod 56, Správy 1994, str. I-04863) (rozsudok Najvyššieho súdu SR z 02.06.2011, spis. zn. 8Sžo 163/2010) 27. Z ustanovenia § 8a ods. 1 zákona o mediácii vyplýva, že právomoc ministerstva rozhodnúť o pozastavení výkonu činnosti mediátora je daná fakultatívne. To znamená že ministerstvo môže (ale aj nemusí) dočasne pozastaviť výkon činnosti, ak o to mediátor požiada a ak spolu so žiadosťou preukáže správnemu orgánu existenciu vážnych rodinných alebo vážnych osobných dôvodov. Mediátor teda nemá zákonný nárok na dočasné pozastavenie výkonu činnosti a to aj vety, ak splní kritéria stanovené zákonom. Ak teda správny orgán žiadosti nevyhovie, musí uviesť dôvody zamietnutia žiadosti, ktoré však nemôžu byť arbitrárne. „Obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR je aj právo účastníka konania, ako aj iného zainteresovaného subjektu na rozhodnutie, ktorého dôvody sú zjavné a zreteľné, pretože práve odôvodnenie rozhodnutia je zárukou toho, že výkon spravodlivosti nebude arbitrárny“(judikatúra Ústavného súdu SR I. ÚS 117/07 ale aj sp. zn. I. ÚS 226/03 zo dňa 12.5.2004, III. ÚS 209/04 zo dňa 23.6.2004, sp. zn. III. ÚS 95/06 zo dňa 15.3.2006, sp. zn. III. ÚS 260/06 zo dňa 23.8.2006, sp. zn. III. ÚS 36/2010 zo dňa 4.5.2010, sp. zn. I. ÚS 114/08 zo dňa 12.6.2008)). Podľa správneho súdu pri preskúmavaní dôvodov rozhodnutia správneho orgánu, ktorý aplikoval svoju diskrečnú právomoc, nie je úloha súdu posudzovať vhodnosť resp. účelnosť výkladu príslušného ustanovenia právneho predpisu ale miera posudzovania smeruje k tomu, či konkrétny výklad právnej normy nevykazuje znaky svojvôle (bezbrehosti) správneho orgánu. To sa rovnako vzťahuje aj na prípad, kedy je rozhodnutie správneho orgánu zjavne neodôvodnené. 28. „Podstatou § 27 ods. 2 SSP je „ustanovenie medzí“ pri preskúmava- ní zákonnosti rozhodnutia, opatrenia alebo iného zásahu vydaného alebo uskutočneného na základe správnej úvahy. Za správnu úvahu je pritom potrebné pokladať „autonómne pásmo“, v rámci ktorého sa orgán verejnej správy pohybuje v administratívnom konaní, resp. pri výkone verejnej správy. Inak povedané, správna úvaha umožňuje orgánu verejnej správy, aby si v rámci určitého právneho priestoru a podľa možností vybral tú cestu, ktorú považuje za najefektívnejšiu, pre úpravu príslušných právnych vzťahov rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom. Správna úvaha je pritom typickým manévrovacím prostriedkom orgánu verejnej správy pri realizácii exekutívnej moci v štáte. Je totiž výlučným oprávnením orgánov výkonnej moci, medzi ktoré patria aj orgány verejnej správy, aby v rámci normatívne určených mantinelov pri svojej verejnosprávnej pôsobnosti rozhodli alebo upravili určitú vec. Len výnimočne totiž právny poriadok spája výkon verejnej správy s takým postupom, pri ktorom je určitý stav spojený s jediným právnym riešením bez možnosti výberu. Zároveň si je nutné uvedomiť, že o správnu úvahu nejde vtedy, ak pôjde o uplatnené právo fakultatívnej povahy, keď účastník administratívneho konania ani pri splnení požadovaných podmienok nemá nárok na priznanie príslušného práva.“ (Fečík M. Správny súdny poriadok C. H. Beck ISBN 978-80-7400-678-4 str. 212). Správny súd poznamenáva, že pod právnym posúdením veci správnym orgánom je možné rozumieť činnosť, pri ktorej skutkový stav (zistený aj na základe podkladov predložených účastníkom konania) podriaďuje pod skutkovú podstatu príslušnej právnej normy, na základe čoho dospieva k záveru, či sa právo prizná alebo neprizná. Právne posúdenie veci je vtedy nesprávne, ak sa správny orgán pri tejto činnosti dopustil omylu (buď v tom, že na správne zistený skutkový stav aplikoval iný právny predpis než mal, alebo ak správne aplikovaný právny predpis nesprávne interpretoval). Žalobkyňa predovšetkým namietala, že rozhodnutie trpí vadou nesprávneho právneho posúdenia v dôsledku nezaradenia dôvodu ňou uvádzaného do kategórie osobných, resp. iných vážnych dôvodov. Pri použití gramatického výkladu pojmu „osobný dôvod“ správny súd prijal interpretačný záver, že ide o taký dôvod (štátnozamestnanecký pomer), ktorý sa týka „osoby ako <https://slovnik.juls.savba.sk/? w=ako&c=26df&d=locutio&d=psken&d=bernolak&d=hssjV&d=noundb&d=sssj&d=obce&d=priezviska&d=orter&d=sss&d=un&d=scs&d=peciar&d=pskcs&d=psp&d=orient&d=kssj4> ľudského jedinca“. V rámci vlastnej úvahy žalovaný predostrel interpretáciu „osobného dôvodu“ resp. „osobnej sféry“ s tým, že na účely zákona o mediácii tam nespadá výkon povolania (štátnozamestnaneckého pomeru), kedy za vážne rodinné alebo osobné dôvody je potrebné považovať také dôvody, ktoré sa prejavujú v osobnej sfére jednotlivca (nie v sfére pracovnej). Rovnako sa žalovaný zameral aj na detailnejšiu úvahu o tom, prečo výkon štátnozamestnaneckého pomeru žalovaný nepovažuje za vážny rodinný alebo osobný dôvod objektívneho charakteru. Žalovaný teda na účely aplikácie § 8a zákona o mediácii pristúpil k reštriktívnemu výkladu pojmu „osobný dôvod“. V tejto časti námietok musel správny súd konštatovať, že žalovaný skutkový stav nesprávne právne posúdil, ak nezaradil štátnozamestnanecký pomer žalobkyne pod pojem „osobný dôvod“ resp. „iný vážny dôvod“. Žalovaný pristúpil podľa správneho súdu k reštriktívnemu výkladu bez nevyhnutnosti tohto postupu, aj keď ním sledoval zrejmý cieľ. Svoju úvahu následne podporil aj ďalšími dôvodmi týkajúcimi sa dočasnosti, výnimočnosti tohto inštitútu a žalobkyňou vyvolaný stav v rozpore so zákonom o štátnej službe. Rovnako sa pri zamietnutí žiadosti zameral aj iné dôvody - týkajúce sa regulácie tohto odvetvia a verejného záujmu na počte aktívnych mediátorov vo výkone činnosti; tie však z hľadiska súdneho prieskumu obstáli. 29. Pri akomkoľvek rozhodnutí možno polemizovať o jeho odbornej úrovni, či správny orgán mohol svoje argumenty vysvetliť podrobnejšie, alebo sa precíznejšie vysporiadať s tvrdeniami účastníka konania, ktoré možno považovať za právne významné. Súd však hodnotí preskúmateľnosť rozhodnutia správneho orgánu len v miere jeho minimálnej argumentačnej kvality a interpretačnej schopnosti, na základe akých logických úsudkov a zvážení všetkých dôkazov správny orgán vydal meritórne rozhodnutie. Skutočnosti, ku ktorým správny orgán dospel na základe voľnej úvahy, treba v rozhodnutí dostatočne odôvodniť, aby bolo zrejmé, čo bolo podkladom rozhodnutia a ako sa vyhodnotili vykonané dôkazy. V tejto svojej povinnosti je správny orgán limitovaný len všeobecnými vymedzeniami zákonných podmienok, ktoré predstavujú hranicu voľnej úvahy. Po preskúmaní napadnutých rozhodnutí správny súd dospel k záveru, že spĺňajú zákonom (aj judikatúrou) vyžadované atribúty a obstáli ako celok z dvoch aspektov. Ten prvý spočíva v tom, že ust. § 8a zákona o mediácii dáva správnemu orgánu možnosť, nie povinnosť pozastaviť výkon činnosti mediátora aj v prípade, ak žiadateľ splní podmienky, t.j. dočasné pozastavenie nie je nárokovateľné. Druhý aspekt vychádza z konštatovania, že žalovaný uviedol aj iné dôvody zamietnutia žiadosti, ktoré nevybočili zo stanovených mantinelov preskúmateľnosti rozhodnutia správneho orgánu. Správny nemal dôvod spochybniť rozhodnutia v časti dôvodov ohľadne nevyhnutnosti verejného záujmu na výkone mediácie, kedy dočasné pozastavenie výkonu činnosti mediátora je aktuálne iba v prípade vážnych prekážok na strane mediátorov, ktoré im nebudú na určitý čas úplne umožňovať výkon činnosti mediátora a nie v prípade prekážok, ktoré by mali za cieľ iba dočasné nevykonávanie mediácie z dôvodu súbežného výkonu iných činnosti alebo povolaní. Rovnako súd akceptoval aj dôvody týkajúce sa zamedzenia súbežného výkonu povolaní, s ktorými by sa výkon mediácie z dôvodu právnej úpravy v iných predpisoch nezlučoval, ako aj dôvody týkajúce sa dostupnosti civilnej mediácie ako súčasti práva na prístup k spravodlivosti. Pre súd bolo preto rozhodujúce, či rozhodnutie vydané na základe zákonom povolenej úvahy nevybočilo z medzí a hľadísk ustanovených zákonom. Je zrejmé, na základe čoho dospel žalovaný k právnemu záveru vo svojom rozhodnutí a z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia uvedené podľa názoru súdu aj vyplýva. S poukazom na vyššie uvádzané dôvody dospel súd k záveru, že rozhodnutie žalovaného je zákonné, preto žalobu v súlade s § 190 SSP zamietol. 30. O nároku na náhradu trov konania rozhodol súd podľa § 168 v spojení s §175 ods.1 SSP, avšak vo veci úspešnému žalovanému žiadne dôvodne vynaložené trovy konania nevznikli, žiadne si ani neuplatnil, ide o orgán štátnej správy a preto mu súd náhradu trov konania nepriznal. 31. Toto rozhodnutie senát Krajského súdu v Bratislave prijal pomerom hlasov 3 : 0 (§ 139 ods. 4 SSP). Poučenie: Proti tomuto rozsudku možno podať kasačnú sťažnosť v lehote 1 mesiaca od jeho doručenia na Krajský súd v Bratislave. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. V kasačnej sťažnosti sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 57 SSP) uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy bolo napadnuté rozhodnutie doručené sťažovateľovi, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 SSP sa podáva (sťažnostné body) a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti. V konaní o kasačnej sťažnosti musí byť sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ v zmysle § 449 ods. 1 SSP zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Povinné zastúpenie advokátom v kasačnom konaní sa nevyžaduje, ak má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (písm. a/); ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c/ a d/ (písm. b/); je žalovaným Centrum právnej pomoci (písm. c/).