Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 5S/19/2018 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1018200140 Dátum vydania rozhodnutia: 21. 07. 2020 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Eva Fulcová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2020:1018200140.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Evy Fulcovej a členiek senátu JUDr. Anny Peťovskej, PhD. a JUDr. Otílie Belavej, v právnej veci žalobcu: DSN s. r. o., so sídlom Diaľničná cesta č. 5, Senec, IČO: 45 002 657, zastúpeného: Deloitte Legal s. r. o., so sídlom Digital Park II, Einsteinova 23, Bratislava, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, Lazovná 63, Banská Bystrica, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného Číslo: 102496700/2017 zo dňa 01.12.2017, takto r o z h o d o l : Krajský súd v Bratislave žalobu z a m i e t a. Žalovanému súd n e p r i z n á v a voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania. o d ô v o d n e n i e : I. Priebeh administratívneho konania a rozhodnutia správnych orgánov. 1. Z obsahu pripojeného administratívneho spisu žalovaného súd zistil, že žalobca podal dňa 23.11.2015 daňové priznanie k dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie október 2015, v ktorom si vykázal nadmerný odpočet v sume XXX XXX,XX EUR, ktorý bol vrátený. 2. Daňový úrad Bratislava ako miestne príslušný správca dane vykonal u žalobcu kontrolu na zistenie oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu alebo jeho časti za zdaňovacie obdobie október 2015. 3. Na základe výsledkov kontroly uvedených v protokole z daňovej kontroly číslo 101496963/2017/9104406/Nya zo dňa 07.07.2017 a pripomienok predložených žalobcom vo vyjadrení k protokolu, správca dane vydal rozhodnutie číslo 102034636/2017/9104406/Nya zo dňa 26.09.2017, ktorým v zmysle ustanovenia § 68 ods. 6 daňového poriadku určil žalobcovi za zdaňovacie obdobie október 2015 rozdiel dane z pridanej hodnoty v sume XX XXX,XX eura, t.j. znížil uplatnený nadmerný odpočet v sume XXX XXX,XX eura o sumu XX XXX,XX eura na sumu XXX XXX,XX eura, z dôvodu porušenia § 49 ods. 2 písm. d) zákona o DPH. Správca dane v rozhodnutí uviedol, že odpočítanie dane vzniklo z odpočítania z faktúr za vymeranie dane z colného dlhu na základe faktúr vystavených colným deklarantom a JCD dokladov v celkovej sume XX XXX,XX EUR a z nákupu náhradných dielov do LCD panelov v tuzemsku, z faktúr za prenájom pracovníkov a z režijných nákladov. Majiteľom LCD panelov je SAMSUNG ELEKTRONICS CO. LTD, nie žalobca, ktorý si uplatnil odpočítanie dane pri dovoze. Vo faktúrach za služby, ktoré boli fakturované SAMSUNG ELEKTRONICS nie je zahrnutá DPH, zaplatená pri dovoze. Žalobca na LCD paneloch uskutočňoval len opravu, panely nenakupoval ani nepredával. Skladovanie a manipuláciu s LCD panelmi žalobca fakturoval buď odberateľovi Samsung Elektronics Europe Logistics BV organizačná zložka Galanta, IČ DPH: SK202188168 z miestom dodania v tuzemsku so slovenskou DPH alebo Samsung Elektronics Europe Logistics BV, IČ DPH: NL8107.77.034.B.01 s miestom dodania v Holandsku alebo odberateľovi Display Services Network UK Ltd. VAT:870274423 s miestom dodania vo Veľkej Británii. Prepravu opravených LCD panelov žalobca fakturoval spoločnosti Viewtek Display Services Ltd. VAT:842898969. Žalobca v zdaňovacom období október 2015 na základe dovozných dokladov potvrdených colným orgánom, v ktorých bol žalobca uvedený ako príjemca a deklarant doviezol na územie SR: - tovar - LCD panely. V danom prípade bola miestom dovozu tovaru Slovenská republika, dovezený tovar nebol vo vlastníctve žalobcu, ale SAMSUNG ELEKTRONICS CO. LTD. 4. Žalobca zabezpečil dovoz tovaru pre iného vlastníka tovaru (plnenie na vstupe) a fakturoval služby opravy, ktoré na tomto tovare vykonal inému vlastníkovi tovaru (plnenie na výstupe). Žalobca si uplatnil nárok na odpočítanie dane vypočítanej z hodnoty takto obstaraného tovaru, daň vypočítanú z hodnoty opraveného tovaru nikdy nefakturoval a neodviedol, fakturoval a odviedol len daň vzťahujúcu sa na poskytnuté služby opravy. Náklady spojené s dovozom majú priame a bezprostredné spojenie so zdaniteľnými obchodmi vlastníka tovaru. Žalobca si v zdaňovacom období október 2015 uplatnil právo na odpočet DPH podľa § 51 ods. 1 písm. d) zákona o DPH. 5. Žalobca uvedené porušil ustanovenie § 49 ods. 2 zákona č. 222/2004 Z.z. o DPH, dovezený tovar nepredal v tuzemsku, nedodal do iného členského štátu ani nevyviezol do tretieho štátu, t.j. nepoužil na účely svojho podnikania ako platiteľ a nemohol si tak odpočítať daň s sume XX XXX,XX EUR, ktorú zaplatil správcovi dane (colnému úradu) pri dovoze tovaru. Správca dane poukázal na to, že aby bolo možné posúdiť komplexne celkovú situáciu, bolo potrebné vyriešiť dva nasledovné body: 1) dovoz tovaru a deklarovanie odpočítania dane platiteľom, ktorý nebol vlastníkom dovážaného tovaru 2) pohyb a vlastníctvo tovarov (panelov) v rámci tuzemska, EÚ a tretích štátov 6. K bodu 1) správca dane uviedol, že v prípade posudzovania uplatnenia práva na odpočítanie dane je potrebné toto právo preukázať v čase jeho vzniku. V danom prípade to je v čase vzniku daňovej povinnosti pri dovoze tovaru. Podľa § 21 ods. 1 písm. a) zákona o DPH daňová povinnosť pri dovoze tovaru vznikla prepustením tovaru do colného režimu voľný obeh. Táto skutočnosť automaticky nezakladá právo na odpočítanie dane, ktorú platiteľ uhradil colnému orgánu. Nárok na odpočítanie dane pri dovoze stanovuje § 49 ods. 2 písm. d) podľa ktorého, platiteľ môže odpočítať daň z tovarov, ktoré použije na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ dane s výnimkou podľa § 49 ods. 3 a 7 zákona o DPH. Platiteľ nemohol predmetný tovar použiť na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ pretože tovar bol stále vlastníctvom zahraničnej osoby a platiteľ vykonával na tomto tovare len opravu, ktorú následne aj fakturoval zahraničnej osobe. V cene, ktorú fakturoval tejto zahraničnej osobe nebola zahrnutá cena tovaru, keďže tento platiteľovi nepatril. 7. Správca dane poukázal na judikatúru Súdneho dvora ES, z ktorej vyplýva záver, že existencia priameho a bezprostredného spojenia medzi konkrétnym plnením na vstupe a konkrétnym plnením na výstupe, pri ktorých vzniká oprávnenie na odpočet, je nevyhnutná ešte pred tým, ako je zdaniteľná osoba oprávnená na odpočet dane z pridanej hodnoty na vstupe, aj z dôvodu stanovenia takéhoto oprávnenia. Zdaniteľná osoba si nemôže uplatniť nárok na odpočítanie dane, keď prijaté plnenie nemá priame a bezprostredné spojenie s plnením na výstupe, čo v danom prípade nebolo splnené. Platiteľ zaplatil daň z dovozu tovaru, uplatnil si právo na odpočítanie tejto dane, ale tento tovar nepoužil na svoje zdaniteľné obchody. V danom prípade teda neexistuje priame a bezprostredné spojenie medzi konkrétnym plnením na vstupe a konkrétnym plnením na výstupe. Platiteľ vedel ešte pred uplatnením práva na odpočítanie dane, že konkrétne plnenie na vstupe nebude mať existenciu priameho a bezprostredného spojenia s konkrétnym plnením na výstupe, pretože s tovarom nemohol disponovať, podnikať, obchodovať. 8. Ďalej v rozhodnutí uviedol, že pri posúdení práva na odpočítanie dane pri dovoze tovaru je potrebné poukázať na závery Výboru pre DPH, ktoré na svojom 94. zasadnutí konanom dňa 19.10.2011 prijal. V súvislosti s otázkou odpočítania vstupnej dane zaplatenej zástupcom s odkazom na články 168, 178 a 201 smernice 2006/112/ES Výbor pre DPH takmer jednomyseľne potvrdil, že zdaniteľná osoba označená za osobu povinnú platiť vstupnú daň podľa čl. 201 smernice Rady 2006/112/ES ju nemá právo odpočítať, ak sú splnené obe nasledovné kritéria: - nenadobudla právo nakladať s tovarom ako vlastník - náklady na obstaranie tovaru nemajú priamu a bezprostrednú súvislosť s jeho ekonomickou činnosťou. 9. Platí to aj v prípade keď zdaniteľná osoba prechováva dokumenty spĺňajúce podmienky pre uplatnenie práva na odpočítané dane ustanovené v čl. 178 (e) smernice Rady 2006/112/ES. 10. Podľa správcu dane z usmernenia z 94. Stretnutia výboru pre DPH vyplýva, že pokiaľ zdaniteľná osoba splní dve podmienky súčasne, nemá právo na odpočítanie dane, čo v danom prípade u platiteľa nastalo. Bola splnená podmienka č. 1, platiteľ nebol vlastníkom tovaru, a nesplnil ani podmienku č. 2, náklady platiteľa za tovar nemajú priamu a bezprostrednú súvislosť s jeho ekonomickou činnosťou. 11. Poukázal na to, že náklady za tovar, ktorý je vlastníkom zahraničnej osoby z tretieho štátu nemajú priamu a bezprostrednú súvislosť s ekonomickou činnosťou platiteľa v tuzemsku, keďže platiteľ vykonal na tomto tovare opravy podľa pokynov vlastníka tohto tovaru, jeho priame náklady súvisia s výdavkami za náhradné súčiastky, ktoré použil na opravu tovaru a tieto aj vlastníkovi vyfakturoval. Vlastník tovaru uvedený na faktúre pritom jediný disponuje právom nakladať s tovarom podľa svojej vôle, on vynaložil náklady za tovar, ktoré majú bezprostrednú a priamu súvislosť s jeho ekonomickou činnosťou. 12. Z judikatúry ESD vyplýva, že žalobca požadoval priradiť náklady z nadobudnutia tovarov a služieb k výstupom zdaniteľnej osoby, čo v danom prípade nebolo splnené. Nebola preukázaná príčinná súvislosť medzi uplatnenou daňou na vstupe za tovar a zdaniteľným obchodom platiteľa s týmto tovarom na výstupe. Bola zistená príčinná súvislosť medzi nákladmi na náhradné súčiastky a inými tovarmi a službami potrebnými na vykonanie opravy LCD panelov prípadne úkonov s tým súvisiacich a zdaniteľným obchodom platiteľa na výstupe za fakturovanie opravy, čo je jeho ekonomickou činnosťou. Tovar, ktorý opravuje platiteľ v rámci svojej podnikateľskej činnosti, môže byť vo vlastníctve akejkoľvek osoby, pretože to nemá vplyv na ekonomickú činnosť platiteľa, ten uskutočňuje jeho opravu, teda uplatní si náklady z náhradných súčiastok a iných súvisiacich vstupov, ktoré následne zahrnie do protihodnoty za svoju službu. 13. Platiteľ bol v danom prípade colný deklarant, dlžník podľa colných predpisov v tuzemsku, preto bol povinný uhradiť DPH uvedenú na JCD. Podľa správcu dane nemal právo na odpočítanie tejto dane podľa § 49 ods. 2 písm. d) zákona o DPH, pretože nepoužil tovar z ktorého si uplatnil odpočítanie dane na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ dane. Platiteľ nemal v súvislosti s dovozom tovaru uvedeného na JCD žiadne priame náklady na tovar, a preto tieto náklady za tovar nemohol ani uplatniť na výstupe v súvislosti s vykonaním svojej ekonomickej činnosti. Právo na odpočítanie dane z tovaru uvedeného na JCD by patrilo vlastníkovi dovezeného tovaru pri splnení ostatných podmienok na odpočítanie dane. 14. Podľa predložených informácii a dokladov platiteľovi dane boli dávané na opravu pokazené panely s tretích štátov, ako aj z členských štátov EÚ. Pri dovoze pokazených panelov z tretích štátov si platiteľ dane uplatnil odpočítanie dane zaplatenej správcovi dane pri dovoze tovaru, aj napriek tomu, že k predmetným panelom nadobúda vlastnícke právo, tovar je vo vlastníctve tretej osoby, ktorá ho dala platiteľovi na opravu. Podľa vyjadrenia platiteľa uvedený výdavok vynaložený na dovoz panelov platiteľom súvisí s jeho ekonomickou činnosťou a zdaniteľnými transakciami na výstupe. Správca dane poukázal na to, že nebolo zrejmé, o aký „výdavok“ by sa malo jednať, keď v súvislosti s dovozom tovaru hradil žalobca len DPH pri dovoze, všetky ostatné výdavky sú prefakturované (preprava, skladovanie) a teda neexistujú výdavky, ktoré by mali súvislosť s výstupnými plneniami v tom smere, že by boli zahrnuté do ceny výstupných plnení tak, ako to vyžaduje judikatúra SD EÚ. V súvislosti s uvedeným poukázal správca dane na to, že aj keď skutkový stav vlastníctva tovaru v prípade dovozu panelov z tretích štátov a v prípade nadobudnutia panelov z iných členských štátov je rovnaký, platiteľ sám uplatnil nerovnaký prístup pri uplatňovaní DPH pri dovoze a pri nadobudnutí predmetných tovarov. 15. Správca dane doplnil, že panely z iného členského štátu boli k platiteľovi prepravené bez toho, aby tento pohyb tovaru bol zachytený cez inštitút intrakomunitárneho dodania a následného nadobudnutia v tuzemsku. V prípade, ak boli panely vo vlastníctve kórejskej spoločnosti, a boli fyzicky prepravené do SR, táto na území SR uskutočňuje nadobudnutie tovaru v zmysle § 11 zákona o DPH, keďže tovar sa nemá prepraviť späť do ČŠ, z ktorého bol do SR prepravený a teda nebolo možné uplatniť výnimku z premiestnenia, ktoré je predmetom dane v tuzemsku a bol povinný sa registrovať za platiteľa dane podľa § 5 zákona o DPH. 16. Žalobca proti rozhodnutiu Daňového úradu Bratislava číslo 102034636/2017/9104406/Nya zo dňa 26.09.2017 podal odvolanie. 17. O odvolaní rozhodol žalovaný rozhodnutím č. 102496700/2017 zo dňa 01.12.2017, ktorý napadnuté rozhodnutie ako vecne správne potvrdil. 18. V odôvodnení rozhodnutia žalovaný poukázal na ustanovenia zákona o DPH (§ 21 ods. 1 písm. a/, § 49 ods. 2 písm. d/), smernice Rady 2006/112/ES a ustálenej judikatúry ESD (napr. rozsudok C- 37/95, C- 268/83, C- 98/98, C- 169/04, C-16/00, C- 4/94), podľa ktorej aby bolo možné odpočítať DPH musia plnenie uskutočnené na vstupe priamo a bezprostredne súvisieť s plnením na výstupe, pri ktorých je DPH odpočítateľná ako aj závery Výboru pre DPH. 19. Žalovaný uviedol, že v danom prípade priamo a bezprostredne s uskutočňovaním ekonomickej činnosti žalobcu súvisel nákup náhradných súčiastok a iných služieb (napr. prenájom pracovníkov a priestorov), ktoré žalobca použil na poskytnutie služieb opravy tovaru pre zahraničnú osobu - spol. SAMSUNG ELECTRONICS CO. LTD., Kórea. Predmetný tovar - LCD panely nebol využitý na účely uskutočňovania ekonomickej činnosti žalobcu, nakoľko tento žiadnu činnosť s týmto tovarom nevykonal, neobchodoval s ním a ani obchodovať nemohol, nakoľko žalobca nebol jeho vlastníkom. Žalobca tovar len opravoval podľa pokynov vlastníka tovaru, teda vykonal ekonomickú činnosť presne tak, ako by ju vykonal na tovare vo vlastníctve hocijakého svojho zákazníka, ktorému by službu opravy vyfakturoval. Jedine vlastník tovaru disponoval právom nakladať s tovarom, pretože vynaložil náklady na obstaranie tovaru, ktoré mali priamu a bezprostrednú súvislosť s jeho ekonomickou činnosťou. 20. V posudzovanej veci žalobca síce zaplatil daň z dovozu a uplatnil si právo na odpočítanie tejto dane, ale daný tovar nepoužil na svoje zdaniteľné obchody. Potom neexistovalo priame a bezprostredné spojenie medzi konkrétnym plnením na vstupe a konkrétnym plnením na výstupe. Žalovaný poukázal aj na to, že žalobca vedel ešte pred uplatnením práva na odpočítanie dane, že konkrétne plnenie na vstupe nebude mať existenciu priameho a bezprostredného spojenia s konkrétnym plnením na výstupe, pretože nemohol s tovarom obchodovať. Ekonomická činnosť žalobcu nespočívala v nákupe a predaji LCD panelov, ale v poskytovaní služby opravy týchto panelov a preto všetky náklady spojené s poskytnutím tejto služby vstupovali do ceny služby a tvorili nákladové prvky uskutočneného zdaniteľného plnenia na výstupe, ktoré aj bolo fakturované vlastníkovi tovaru. Náklady na obstaranie tovaru nevstupovali do ceny služby, t.j. netvorili nákladové prvky uskutočneného zdaniteľného plnenia na výstupe a preto bolo nesporné, že nemali priamu a bezprostrednú súvislosť s ekonomickou činnosťou daňového subjektu (žalobcu) na výstupe. 21. Žalovaný uviedol, že argumenty žalobcu, uvedené v odvolaní, sú vo vzťahu k prejednávanej veci irelevantné, nie je v nich uvedený žiadny rozpor s právnymi predpismi alebo skutkovým stavom, ktorý by preukazoval nesprávnosť, či nezákonnosť rozhodnutia správcu dane. Žalovaný mal za to, že postup správcu dane pri neuznaní nároku na odpočítanie dane zaplatenej pri dovoze tovaru bol plne v súlade s platnými právnymi predpismi. II. Žaloba 22. Včas podanou žalobou, doručenou Krajskému súdu v Bratislave (ďalej len správny súd) domáhal preskúmania zákonnosti a následne zrušenia rozhodnutia žalovaného Číslo: 102496700/2017 zo dňa 01.12.2017 v spojení s rozhodnutím správcu dane - prvostupňového orgánu verejnej správy - Daňového úradu Bratislava Číslo:102034636/2017/9104406/Nya zo dňa 26.09.2017, ktorým bol žalobcovi určený rozdiel v sume XX.XXX,XX € na dani z pridanej hodnoty (ďalej len DPH) za zdaňovacie obdobie október 2015. 23. Žalobca namietal, že týmito rozhodnutiami správnych orgánov oboch stupňov bol ukrátený na svojich právach. Postup správnych žalobca považoval za odporujúci platným právnym predpisom a zásadám DPH, najmä zásade daňovej neutrality. 24. Žalobca uviedol, že jeho hlavná ekonomická činnosť je oprava LCD panelov a tovar bol dovážaný v rámci tejto činnosti výhradne za účelom jeho opravy. Bez tohto tovaru by nemohol poskytovať služby, ktoré spočívajú v oprave tohto tovaru, a teda by nemohol vykonávať svoju podnikateľskú činnosť. 25. Žalobca poukázal na zásadu daňovej neutrality, v zmysle ktorej by daňový systém mal byť neutrálny, aby zdaniteľné osoby mohli svoje rozhodnutia vykonávať na základe ekonomickej podstaty a nie z daňových dôvodov. Zároveň by daň z pridanej hodnoty ani náklady na jej financovanie nemali zdaniteľné osoby zaťažovať. 26. Žalobca ďalej poukázal na rozsudky Súdneho dvora Európskej únie C-137/02, C-437/06, C-408/98 a C-37/95, Smernicu Rady 2006/112/ES z 28. novembra 2006 o spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty (ďalej len „DPH Smernica“). 27. Podľa žalobcu v zmysle uvedenej zásady daňovej neutrality by teda DPH, ktorú mal povinnosť uhradiť, mala byť odpočítateľná. Uvedené podporuje aj ustálená judikatúra Súdneho dvora Európskej únie, v zmysle ktorej je právo na odpočítanie dane neoddeliteľnou súčasťou mechanizmu dane z pridanej hodnoty a v zásade ho nemožno obmedziť. 28. Žalobca nesúhlasil s argumentmi žalovaného v napadnutom rozhodnutí, že rozsudok SD EÚ, spojené veci C-283/06 a C-312/06, ktorým počas daňového konania argumentoval žalobca a podľa ktorého konečné zaťaženie daňou z pridanej hodnoty spočíva na spotrebiteľovi nie je na prejednávanú vec aplikovať. Žalobca bol toho názoru, že odvolávanie sa na uvedený rozsudok je opodstatnené, nakoľko v ňom Súdny dvor Európskej únie upresnil základné znaky DPH, ktoré okrem uvedeného rozsudku súd uviedol aj v spojenej veci C-338/97, C-344/97 a C-390/97 (bod 21) a C-49/09 (bod 45). Neumožnenie daňovému subjektu odpočítať DPH na vstupe je tak v priamom rozpore s ustálenou judikatúrou súdneho dvora Európskej únie. 29. V súvislosti s argumentmi žalovaného, v ktorých poukazuje na závery Výboru pre DPH, ktoré tento prijal na svojom 94. zasadnutí dňa 19.10.2011, žalobca uviedol, že už v samotnom znení záverov Výboru pre DPH je uvedené, že tieto závery predstavujú len pohľad poradného orgánu a nie oficiálny výklad práva EÚ. Ich striktná aplikácia žalovaným je v rozpore so zákonom, keďže tieto závery Výboru pre DPH nie sú relevantným zdrojom práva. 30. Zároveň žalobca poukázal na fakt, že argumentácia Daňového úradu v prvostupňovom rozhodnutí je v zásade identická ako argumentácia žalovaného v jeho rozhodnutí. Žalobca je toho názoru, že už počas prípravy prvostupňového rozhodnutia Daňový úrad prerokoval vec so žalovaným, aby zosúladili vzájomný postup. Uvedeným konaním nebola podľa názoru žalobcu zachovaná dvojinštančnosť daňového konania. Takýto postup je teda nezákonný, v dôsledku čoho je vadou zákonnosti postihnuté aj prvostupňové rozhodnutie, ktoré z takéhoto postupu vychádza. 31. Podľa žalobca teda neboli dané dôvody na zníženie nadmerného odpočtu za zdaňovacie obdobie október 2015, a teda si nadmerný odpočet za zdaňovacie obdobie október 2015 uplatnil správne, a tento mu prináleží v celej uplatňovanej výške. 32. Žalobca označil postup žalovaného za nesprávny a nezákonný, napadnuté rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia a taktiež tvrdil, že žalovaný postupoval protiprávne a porušil viaceré zákonné ustanovenia a zásady systému DPH, najmä zásadu daňovej neutrality. Z uvedeného dôvodu žiadal rozhodnutia orgánov verejnej správy oboch stupňov zrušiť a vec vrátiť žalovanému na ďalšie konanie. III. Vyjadrenie žalovaného 33. Žalovaný sa k žalobe vyjadril podaním zo dňa 19.07.2018 a navrhol ju ako nedôvodnú zamietnuť. Zotrval na svojom právnom názore a odôvodnení, uvedenom v napadnutom rozhodnutí s tým, že postup daňových orgánov považuje za správny, plne súladný s vnútroštátnou (zákon o DPH) aj európskou legislatívou (smernica Rady 2006/112/ES) a doplnil nasledovné: 34. Žalovaný nesúhlasil s tým, že v rozhodnutí aplikoval príliš striktný výklad právnych predpisov, ktorý je značne v neprospech žalobcu. Žalobca svoje tvrdenie žiadnym spôsobom nepreukazuje, nekonkretizuje v čom bol výklad právnych predpisov zo strany žalovaného účelový. 35. Žalovaný mal za to, že skutkový a právny stav v preskúmavanej veci bol daňovými orgánmi vyhodnotený správne a zákonne, s ohľadom na všetky zistenia, vnútroštátne i európske právne normy, ako aj usmernenie z 94. stretnutia Výboru pre DPH, ktorý je poradným orgánom Európskej komisie. 36. Poukázal na to, že zákon o DPH v § 49 jednoznačne stanovuje podmienky, kedy je možné odpočítať daň. Tieto podmienky sú hmotnoprávnej povahy a na ich bezpodmienečné splnenie sa uplatnenie práva na odpočítanie dane viaže. Ich nesplnenie nie je možné odpustiť z dôvodu, že to zákon neumožňuje. 37. Žalovaný nesúhlasil s tvrdením žalobcu, že nepriznaním práva na odpočítanie dane z dovozných dokladov (JCD) žalobcovi bol porušený princíp neutrality. Žalovaný zastával názor, že v posudzovanom prípade právo uplatniť si daň, ktorú uhradil žalobca ako príjemca, resp. colný deklarant, pri dovoze tovaru, mal vlastník tovaru - kórejská spoločnosť SAMSUNG ELEKTRONICS CO. LTD, po splnení podmienok uvedených v zákone o DPH, pretože on jediný bol oprávnený s tovarom disponovať a využívať ho na uskutočňovanie svojich zdaniteľných transakcií. Z uvedeného teda jednoznačne podľa žalovaného vyplývalo, že postupom daňových orgánov nedošlo k porušeniu princípu neutrality. Práve v prípade vrátenia DPH žalobcovi, viažucu sa k tovaru, ktorú žalobca pri dovoze zaplatil (vstup) a na výstupe ďalej nefakturoval (výstup) a ani fakturovať nemohol, keďže nebol vlastníkom tovaru, by došlo k porušeniu princípu neutrality, na ktorý žalobca v žalobe poukazuje. 38. Žalovaný nesúhlasil s tým, že jeho postup v spojitosti s postupom správcu je v rozpore s právom EÚ a ustálenou judikatúrou ESD, na ktorú v žalobe poukazuje. 39. Žalovaný súhlasil s tvrdením žalobcu, že podľa ustálenej judikatúry ESD je právo na odpočítanie dane neoddeliteľnou súčasťou mechanizmu dane z pridanej hodnoty a v zásade ho nemožno obmedziť, avšak v zmysle judikatúry ESD, aby bolo možné odpočítať DPH, musia plnenia uskutočňované na vstupe priamo a bezprostredne súvisieť s plneniami na výstupe, pri ktorých je daň z pridanej hodnoty odpočítateľná. Žalovaný poukázal na rozsudky ESD (napr. rozsudok ESD C-37/95, C- 268/83, C-98/98, C-169/04, C-16/00 ako aj C-4/94 BLP Group plc., C-98/98 Midland Bank plc), z ktorých jednoznačne vyplýva záver, že DPH môže byť odpočítaná iba v prípade, ak prijaté zdaniteľné plnenia priamo a bezprostredne súvisia s uskutočňovanými plneniami, s ktorými je spojený nárok na odpočet dane. Nárok na odpočet dane na vstupe u prijatého tovaru alebo prijatých služieb vzniká iba v situácii, ak sú takéto prijaté plnenia súčasťou nákladov na uskutočnené plnenia, s ktorými je spojený nárok na odpočet dane na vstupe, t.j. výdavok vynaložený pri nadobudnutí plnenia (tovaru alebo služby) na vstupe je súčasťou rozličných nákladových prvkov plnenia na výstupe. 40. Existencia priameho a bezprostredného spojenia medzi konkrétnym plnením na vstupe a konkrétnym plnením na výstupe, pri ktorých vzniká oprávnenie na odpočet, je nevyhnutná ešte pred tým, ako je zdaniteľná osoba oprávnená na odpočet dane z pridanej hodnoty na vstupe, a to aj z dôvodu stanovenia takéhoto oprávnenia (Rozsudok Súdneho dvora C-98/98 Midland Bank). 41. K námietke žalobcu v súvislosti s argumentmi žalovaného, v ktorých poukazuje na závery Výboru pre DPH, ktoré tento prijal na svojom 94. zasadnutí dňa 19.10.2011, žalovaný zastával názor, že na tieto závery boli daňové orgány oprávnené poukázať, pretože sa týkali skutkovo rovnakej veci a v žiadnom prípade z ich strany nejde o postup, ktorý by bol v rozpore so zákonom, ako tvrdí žalobca. V prípade dokumentu Výboru pre DPH je síce pravdou, že tento nepodáva oficiálnu interpretáciu úniového práva a že ide len o odporúčania a názory členov výboru, ale odborné zloženie výboru, ktorý sa skladá zo zástupcov členských štátov a Komisie (čl. 398 smernice Rady), ktorých úlohou je zjednocovať názory zástupcov jednotlivých členských štátov pri riešení predložených otázok a vnášať jednotnosť pri postupe v obdobných veciach v členských štátoch, dáva jeho usmerneniam vysokú relevanciu, ktorú nemožno bez adekvátnych dôvodov ignorovať (viď. Rozsudok KS v Bratislave č. k. 2S/121/2014-86 zo dňa 03.02.2016). 42. Žalovaný poukázal na Čl. 168 písm. e) smernice Rady aj § 49 ods. 2 písm. d) zákona o DPH, podľa ktorej by bola priama a bezprostredná, teda okamžitá súvislosť nákladov za tovar v súvislosti s ekonomickou činnosťou s tovarom vtedy, keď by tento tovar žalobca napr. predal alebo vyrobil z tovaru výrobok, ktorý by predal svojmu odberateľovi alebo by žalobca prostredníctvom tohto tovaru vykonal službu odberateľovi, teda použil by tovar, z ktorého si uplatnil právo na odpočítanie dane, na priame dodávky tovarov alebo služieb ako platiteľ dane. Takýto skutkový stav u žalobcu nebol zistený. Nebola preukázaná príčinná súvislosť medzi uplatnenou daňou na vstupe za tovar a zdaniteľným obchodom žalobcu s týmto tovarom na výstupe. Bola zistená len príčinná súvislosť medzi nákladmi na náhradné súčiastky a inými súvisiacimi vstupmi potrebnými na vykonanie opravy tovaru (napr. prenájom pracovníkov, priestorov a pod.) a zdaniteľným obchodom žalobcu na výstupe za fakturovanie opravy, čo je jeho ekonomickou činnosťou. 43. Žalovaný odmietol tvrdenie žalobcu, že postupom daňových orgánov nebola zachovaná dvojinštančnosť daňového konania a správca dane so žalovaným už počas prípravy prvostupňového rozhodnutia vec spolu prerokovali, aby zosúladili svoj postup. Podľa žalovaného ide o subjektívny názor žalobcu, ktorý nemá reálny podklad v skutkovom stave a nie je podložený žiadnym dôkazom. 44. Žalovaný po postúpení veci zo strany správcu dane v súlade s § 74 ods. 4 daňového poriadku odvolaním napadnuté rozhodnutie preskúmal, zistil, že je vydané v súlade s platnými právnymi predpismi, obsahuje všetky zákonom stanovené náležitosti, skutkový stav bol dostatočne zistený a správne právne posúdený, preto predmetné rozhodnutie ako vecne správne potvrdil. Je teda podľa žalovaného úplne logické a aj správne, že argumentácia žalovaného uvedená v žalobou napadnutom rozhodnutí sa týkala skutkových zistení a výkladu právnych predpisov, z ktorých správca dane pri vydaní prvostupňového rozhodnutia vychádzal, pretože práve toto rozhodnutie bolo predmetom preskúmania v rámci odvolacieho konania. 45. Keďže žalovaný dospel k záveru, že skutková podstata posudzovaných obchodných transakcií bola zistená riadne a viedla správcu dane k správnym právnym záverom, nebol daný žiadny logický dôvod na to, aby sa právna argumentácia žalovaného odchýlila od logických záverov uvedených v prvostupňovom rozhodnutí správcu dane. 46. Táto skutočnosť však v žiadnom prípade nepreukazuje tvrdenie žalobcu, že správca dane pred vydaním prvostupňového rozhodnutia vec prerokoval so žalovaným, aby zosúladili vzájomný postup. Takémuto tvrdeniu chýba vnútorná logika a skutková súvislosť. 47. Žalobca bol podľa žalovaného v danom prípade príjemca/colný deklarant (dlžník) podľa colných predpisov v tuzemsku, preto bol povinný uhradiť DPH uvedenú na JCD. Podľa názoru žalovaného, nemá právo na odpočítanie tejto dane, pretože nesplnil podmienky uvedené v článku 168 písm. e) smernice Rady, ktorý je transponovaný do § 49 ods. 2 písm. d) zákona o DPH, t.j. nepoužil tovar, z ktorého si uplatnil odpočítanie dane, na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ. Žalobca nemal v súvislosti s nadobudnutím tovaru uvedeného na JCD žiadne priame náklady na tovar, a preto tieto náklady za tovar nemohol ani uplatniť na výstupe v súvislosti s vykonávaním svojej ekonomickej činnosti. Právo na odpočítanie dane z tovaru uvedeného na JCD patrí vlastníkovi tovaru, za splnenia zákonom stanovených podmienok. IV. Ďalšie vyjadrenia 48. Na vyjadrenie žalovaného k žalobe reagoval žalobca podaním zo dňa 1.10.2018 tak, že so závermi žalovaného v dotknutom vyjadrení sa nestotožňuje a domnieva sa, že závery žalovaného sú v rozpore s platnými právnymi predpismi a zásadami dane z pridanej hodnoty, najmä so zásadou daňovej neutrality. 49. Žalobca označil závery žalovaného, ktorý podmieňuje právo na odpočítanie DPH pri dovoze vlastníctvom tovaru za nesprávne a nezákonné. Zákon o DPH upravuje odpočítanie dane a uplatnenie práva na odpočítanie dane pri dovoze v § 49 ods. 2 písmeno d) a § 51 ods. 1 písmeno d) zákona o DPH. Platiteľ môže odpočítať daň, ak je daň ním uplatnená pri dovoze tovaru alebo zaplatená colnému orgánu v tuzemsku pri dovoze tovaru, a ak pri odpočítaní dane má dovozný doklad potvrdený colným orgánom, v ktorom je platiteľ uvedený ako príjemca alebo dovozca. 50. Žalobca uviedol, že zahraničná spoločnosť SAMSUNG nemohla uplatniť odpočítanie dane na vstupe, nakoľko nikdy nebola uvedená v dovozných dokladoch ako príjemca alebo dovozca tovaru. Naopak, žalobcovi vznikla povinnosť daň odviesť a zároveň disponoval dovozným dokladom, v ktorom bol uvedený ako dovozca tovaru. Uplatnenie odpočítania dane spoločnosťou SAMSUNG, tak ako to uvádza žalobca vo svojom vyjadrení, by tak bolo v priamom rozpore so zákonom o DPH. 51. Žalobca zastával názor, že podmienka vlastníckeho práva k tovaru pre uplatnenie práva na odpočítanie dane nevyplýva z relevantných prameňov práva. 52. K argumentom žalovaného, týkajúcich sa záverov Výboru pre DPH žalobca uviedol, že už v samotnom znení záverov Výboru pre DPH je uvedené, že tieto závery predstavujú len pohľad poradného orgánu a nie oficiálny výklad práva Európskej únie. Žalobca zotrval na tom, že tieto závery Výboru pre DPH nie sú relevantným prameňom práva a žalovaný nebol oprávnený na nich poukázať. 53. Žalobca zastával názor, že DPH, ktorú uhradil by mala byť odpočítateľná, nakoľko spoločný systém DPH by mal viesť k neutrálnej hospodárskej súťaži a zaručovať neutralitu, čo sa týka daňového bremena všetkých hospodárskych činností bez ohľadu na účel a výsledky týchto činností, pod podmienkou, že tieto v zásade podliehajú DPH. Žalobca považoval obmedzenie odpočítania zaplatenej dane za porušenie základných princípov DPH, najmä zásady daňovej neutrality. 54. Dôsledkom výkladu dotknutých právnych noriem spôsobom prezentovaným žalovaným by bolo to, že dovozná DPH pri tovare, ktorý v plnom rozsahu opustil územie Európskej únie, bude neodpočítateľná, čo je v rozpore s fundamentálnym princípom DPH, ako všeobecnej dane zo spotreby. 55. Z vyššie uvedených dôvodov žalobca aj naďalej trval na žalobnom návrhu tak, ako bol podaný. V. Právna úprava a závery správneho súdu 56. Krajský súd v Bratislave, ako správny súd vecne a miestne príslušný na konanie vo veci podľa ust. § 10 zák. č. 162/2015 Z.z., Správny súdny poriadok (ďalej len „SSP“), preskúmal napadnuté rozhodnutie v rozsahu dôvodov uvedených v žalobe, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo a žalobu ako nedôvodnú podľa § 190 SSP zamietol. 57. Podľa § 2 ods. 1 SSP, v správnom súdnictve poskytuje správny súd ochranu právam alebo právom chráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy a rozhoduje v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom. 58. Každý kto tvrdí, že jeho práva alebo právom chránené záujmy boli porušené alebo priamo dotknuté rozhodnutím orgánu verejnej správy, opatrením orgánu verejnej správy, nečinnosťou orgánu verejnej správy alebo iným zásahom orgánu verejnej správy, sa môže za podmienok ustanovených týmto zákonom domáhať ochrany na správnom súde (ods. 2). 59. Rozhodnutím orgánu verejnej správy sa rozumie správny akt vydaný orgánom verejnej správy v administratívnom konaní, ktorý je formálne označený ako rozhodnutie alebo je za rozhodnutie považovaný podľa osobitného predpisu a zakladá, mení, zrušuje alebo deklaruje práva, právom chránené záujmy alebo povinnosti fyzickej osoby a právnickej osoby, alebo sa jej priamo dotýka (§ 3 ods. 1 písm. b/ SSP). 60. Podľa § 6 ods. 1 SSP, správne súdy v správnom súdnictve preskúmavajú na základe žalôb zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy, opatrení orgánov verejnej správy a iných zásahov orgánov verejnej správy, poskytujú ochranu pred nečinnosťou orgánov verejnej správy a rozhodujú v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom. 61. V intenciách § 6 ods. 1 SSP, súd preskúmava aj administratívne konanie, ktorým sa v zmysle § 3 ods. 1 písm. a) SSP rozumie postup orgánu verejnej správy v rámci výkonu jeho pôsobnosti v oblasti verejnej správy pri vydávaní individuálnych správnych aktov a normatívnych správnych aktov. 62. Pri preskúmaní zákonnosti rozhodnutia súd skúma, či žalobou napadnuté rozhodnutie je v súlade s právnym poriadkom SR, najmä s hmotnými a procesnými administratívnymi predpismi. Správny súd preskúmava zákonnosť žalobou napadnutého rozhodnutia a postupu správneho orgánu a posudzuje, či je pravdivé tvrdenie žalobcu, že bol rozhodnutím a postupom správneho orgánu ukrátený na svojich právach. Limitom súdneho prieskumu je zákonnosť, pričom zákonnosť rozhodnutí a postupov je súlad týchto rozhodnutí a postupov s platným právnym poriadkom SR. 63. Podstatou správneho súdnictva je ochrana práv občanov a právnických osôb, o ktorých sa rozhodovalo v správnom konaní. Ide o právny inštitút, ktorý umožňuje, aby sa každá osoba, ktorá sa cíti byť rozhodnutím či postupom orgánu verejnej správy poškodená, dovolala súdu, ako nezávislého orgánu a vyvolala tak konanie, v ktorom správny orgán už nebude mať autoritatívne postavenie, ale bude účastníkom konania s rovnakými právami ako ten, o koho práva ide. 64. Preskúmavaným rozhodnutím Číslo: 102496700/2017 zo dňa 01.12.2017 žalovaný ako odvolací orgán potvrdil prvostupňové rozhodnutie - Daňového úradu Bratislava Číslo: 102034636/2017/9104406/ Nya zo dňa 26.09.2017, ktorým príslušný správca dane určil žalobcovi rozdiel v sume nadmerného odpočtu vo výške XX.XXX,XX €. 65. Podľa § 3 ods. 4 zák. č. 71/1967 Zb. Správny poriadok, rozhodnutie správneho orgánu musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci a zároveň správny orgán musí dbať o to, aby pri rozhodovaní o skutkovo zhodných a podobných prípadoch nevznikali neodôvodnené rozdiely. 66. Podľa § 21 ods. 1 písm. a) zákona č. 222/2004 Z.z. daňová povinnosť pri dovoze tovaru vzniká prepustením tovaru do voľného obehu vrátane konečného použitia. 67. Podľa § 49 ods. 2 písm. d) zákona č. 222/2004 Z.z. platiteľ môže odpočítať od dane, ktorú je povinný platiť, daň z tovarov a služieb, ktoré použije na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ s výnimkou podľa odsekov 3 a 7. Platiteľ môže odpočítať daň, ak je daň zaplatená správcovi dane v tuzemsku pri dovoze tovaru. 68. Podstatnou otázkou prejednávanej veci je právne posúdenie veci z hľadiska uplatneného nároku žalobcu na nadmerný odpočet pri dovoze tovaru - LCD panelov, na ktorých vykonal ich opravu a s tým súvisiace zodpovedanie otázky, či žalobca spĺňal/nespĺňal podmienky na odpočítanie DPH z ním uhradených faktúr za vymeranie dane z colného dlhu. 69. Správny súd uvádza, že skutkovo a právne obdobný prípad už posudzoval tunajší súd (rozsudok sp. zn. 2S/121/2014 zo dňa 03.02.2016, potvrdený rozhodnutím Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Sžf/28/2016) a preto správny súd sa v ďalšom odôvodnení bude opierať o odôvodnenia týchto vyššie uvedených rozhodnutí, ktoré primerane prispôsobí predmetnej veci. 70. Najvyšší súd SR v rozhodnutí sp. zn. 6Sžf/28/2016 zo dňa 31.01.2018 (obdobne aj v rozhodnutí sp. zn. 6Sžf/23/2016 z rovnakého dňa) uviedol: 71. Odvolací súd dáva do pozornosti, že odpočítanie dane má dve stránky - vecnú a formálnu, aby mohlo byť právo na odpočítanie dane uplatnené, t.j. musia byť splnené vecné podmienky (§ 49) aj formálne podmienky (§ 51). Čo sa týka vecných podmienok, možnosť odpočítania dane je viazaná na účel použitia prijatých tovarov a služieb, z ktorých si platiteľ (odberateľ) uplatňuje odpočítanie dane. Podmienkou pre odpočítanie dane v plnom rozsahu je, že tovar alebo služba bude použitý na účely podnikania platiteľa. Odpočítanie sa týka buď dane, ktorá bola platiteľovi uplatnená iným platiteľom v tuzemsku v súvislosti s dodaním tovarov a služieb, alebo uplatnená platiteľom pri nadobudnutí tovaru v tuzemsku z iného členského štátu (§ 11 a § 11a), či v prejednávanom prípade zaplatená colnému orgánu v tuzemsku pri dovoze tovaru. Pri uplatňovaní nároku na odpočítanie dane musí principiálne existovať priama väzba medzi jednotlivým prijatým zdaniteľným plnením (kúpeným tovarom alebo prijatou službou) a poskytnutým plnením. 72. Znamená to, že náklady prijatého plnenia musia byť priamo obsiahnuté v poskytnutom zdaniteľnom plnení. Nákladové zložky teda musia vo všeobecnosti vzniknúť predtým, ako platiteľ uskutočnil zdaniteľné plnenia, ku ktorým sa vzťahujú. V prípade, ak platiteľ uplatňuje plný nárok na odpočítanie dane, mal by byť schopný preukázať priamu a bezprostrednú väzbu s poskytnutým zdaniteľným plnením, pri ktorom mu zákon umožňuje odpočítanie dane. 73. Formálna podmienka v danom prípade predstavuje dovozný doklad potvrdený colným orgánom, v ktorom je platiteľ uvedený ako príjemca alebo dovozca. Podľa názoru senátu najvyššieho súdu je zrejmé, že odpočítanie dane sa môže týkať dane v súvislosti s dodaním tovarov a služieb v tuzemsku, v súvislosti s nadobudnutím tovaru v tuzemsku z iného členského štátu alebo práve v súvislosti s jej zaplatením colnému orgánu v tuzemsku pri dovoze tovaru, čo uviedol aj najvyšší súd v skoršom rozhodnutí. 74. Splnenie vecných podmienok sa rovnako týka tak dodania tovarov a služieb ako aj dovozu tovaru, t.j. ustanovenie § 49 ods. 2 zákona o DPH platí aj pre dovoz tovaru ako aj podmienky, ktoré z neho vyplývajú. Podľa odvolacieho súdu práve tu nie je splnená podmienka, že tovar alebo služba bude použitá na účely podnikania platiteľa a rovnako tak priama a bezprostredná súvislosť medzi plnením na vstupe a plnením na výstupe, keďže žalobca ďalej tovar nepredal, nakoľko nebol ani jeho vlastníkom, teda nemohol uskutočniť zdaniteľné plnenie, len prebaliť tovar a zabezpečiť jeho vývoz do krajín určených švajčiarskou spoločnosťou, ktorá bola vlastníkom tovaru. V prípade vrátenia zaplatenej dane žalobcovi, daň by v tuzemsku nebola uhradená, nakoľko zahraničná osoba nebola registrovaná ako platiteľ dane v tuzemsku. 75. Za správny právny záver považuje odvolací súd argumentáciu žalovaného, ktorý uviedol, že v prípade splnenia povinnosti zahraničnej osoby podať žiadosť o registráciu do zoznamu platiteľov DPH, žalobca zaplatenú daň mohol žiadať od zahraničnej osoby, ktorá by si ju mohla uplatniť v podanom daňovom priznaní, avšak opäť za splnenia hmotnoprávnych podmienok vyplývajúcich zo zákona o DPH. Žalobca vo svojom odvolaní uviedol, že nedošlo k žiadnemu kráteniu dane na území EÚ, pretože rovnako by sa postupovalo, ak by žalobca bol vlastníkom tovaru, resp. ak by ho doviezol do tuzemska vlastník tovaru a po jeho prebalení by ho dodal do iného členského štátu. Odvolací súd dáva do pozornosti žalobcovi, že pokiaľ by žalobca bol vlastníkom tovaru a dodal by ho do iného členského štátu, dodával by ho s oslobodením od dane podľa § 43 zákona o DPH a uviedol by dodanie v daňovom priznaní za jednotlivé zdaňovacie obdobie a v súhrnnom výkaze. Následne by odberateľ v inom členskom štáte priznal v daňovom priznaní DPH z nadobudnutia tovaru z iného členského štátu (žalobcu). Týmto postupom by nedošlo ku kráteniu dane v EÚ. 76. K rozhodnutiu Súdneho dvora EÚ vo veci C- 98/98 Midland bank súd odkazuje na bod 30 rozsudku, kde dospel súd k záveru, cit.: „ Existencia priameho a bezprostredného spojenia medzi konkrétnym plnením na vstupe a konkrétnym plnením na výstupe, pri ktorých vzniká oprávnenie na odpočet, je nevyhnutná ešte pred tým, ako je zdaniteľná osoba oprávnená na odpočet dane z pridanej hodnoty na vstupe, aj z dôvodu stanovenia takéhoto oprávnenia.“ Odvolací súd sa stotožňuje so záverom žalovaného, že platiteľ zaplatil daň z dovozu tovaru, uplatnil si právo na odpočítanie tejto dane, ale tento tovar nepoužil na svoje zdaniteľné obchody. Podľa žalovaného platiteľ vedel ešte pred uplatnením práva na odpočítanie dane, že konkrétne plnenie na vstupe nebude mať existenciu priameho a bezprostredného spojenia s konkrétnym plnením na výstupe, pretože s tovarom nemohol disponovať, podnikať, obchodovať. Krajský súd sa v danej veci oprel aj o rozhodnutie Súdneho dvora EÚ vo veci C-408/98 Abbey National, v ktorom súd dospel k rovnakému právnemu záveru, keď v bode 25 rozsudku konštatoval, že vznik práva na odpočítanie dane pri tovare a službách viaže na priamu a bezprostrednú súvislosť s výstupnými plneniami. Žalobca viackrát v podanom odvolaní poukazuje na skutočnosť, že krajský súd ani žalovaný neuviedli, ktoré ustanovenie podmieňuje pri poskytovaní služby vzťahujúcej sa k dovezenému tovaru uplatnenie DPH z tohto tovaru vlastníckym právom alebo právom nakladať s týmto tovarom ako vlastník. V tomto smere sa odvolací súd stotožňuje so žalovaným, že ide o dve samostatné činnosti. Na jednej strane je tovar a ustanovenia zákona o DPH, ktoré pojednávajú o práve na odpočítanie dane z tovaru. Služba je samostatným zdaniteľným plnením, ktorá má svoje podmienky zakotvené v ustanoveniach zákona o DPH. Neexistuje konkrétne ustanovenie zákona o DPH, ani colného zákona o tom, že ak žalobca poskytuje službu, ktorá sa vzťahuje k dovezenému tovaru, jednou z podmienok na uplatnenie práva na odpočítanie dane zaplatenej pri jeho dovoze je získať právo nakladať s tovarom ako vlastník. Podľa názoru odvolacieho súdu sa dovozom tovaru rozumie nákup tovaru v tretej krajine (mimo územia Európskej únie), ktorý bol dovezený z tretieho štátu na územie Európskej únie. 77. Žalobca tovar nekúpil, nebol jeho vlastníkom, ani ho nedoviezol z tretej krajiny na územie Európskej únie. Vlastnícke právo k tovaru, o ktorom nebola pochybnosť, je len jednou z podmienok, z ktorého vychádzal aj Výbor pre DPH. Dôležitou a nevyhnutnou podmienkou je príčinná súvislosť medzi plnením na vstupe a plnením na výstupe tak, ako už vyššie uviedol odvolací súd. Odvolací súd pre úplnosť dodáva, že prípadne nesprávne určený colný režim pri prepustení tovaru do tuzemska colným orgánom nie je predmetom preskúmania, preto sa k uvedenej problematike nevyjadruje. 78. Na základe uvedenej rozhodovacej činnosti Súdneho dvora EÚ stotožniac sa aj so závermi daňových orgánov dospel odvolací súd k záveru, že nie je potrebné podávať návrh Súdnemu dvoru EÚ na rozhodnutie o prejudiciálnych otázkach, nakoľko všeobecné právne závery Súdneho dvora EÚ vyplývajúce z rozsudkov C- 408/98 Abbey National a C- 98/98 Midland bank je možné použiť aj v prejednávanom prípade vo vzťahu k právu na odpočítanie dane. 79. Tak ako už odvolací súd uviedol v tomto rozhodnutí, žalobca nepreukázal splnenie hmotnoprávnych podmienok v zmysle zákona o DPH, ktoré boli transponované do zákona v súlade so smernicou Rady 2006/112/ES, na odpočítanie dane z pridanej hodnoty z dôvodu, že nebol oprávnený disponovať s tovarom (čo nebolo sporným, žalobca nebol jeho vlastníkom) a vzniknuté náklady žalobcu nesúviseli s obstaraním tovaru a nepremietli sa do ceny zdaniteľných plnení na výstupe. Uvedené podporuje okrem rozhodovacej činnosti Súdneho dvora EÚ aj viackrát spomínané usmernenie Výboru pre DPH, ktoré zjednotilo právne názory pri uplatňovaní odpočtu DPH pri dovoze tovaru. 80. Z týchto dôvodov, odvolací súd návrh žalovaného na predloženie návrhu Súdnemu dvoru EÚ na rozhodnutie v prejudiciálnom konaní, zamietol. 81. Na základe vyššie uvedených skutočností a v spojení s citovanými ustanoveniami zákonov, Najvyšší súd Slovenskej republiky mal preukázané, že žalobca nepreukázal splnenie hmotnoprávnych podmienok uvedených v ustanovení § 49 ods. 2, písm. d) zákona o DPH na uplatnenie nadmerného odpočtu dane z pridanej hodnoty, v podanom odvolaní neuplatnil iné námietky, ktoré by boli spôsobilé ovplyvniť vecnú správnosť napadnutého rozsudku krajského súdu, preto Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Bratislave potvrdil (§ 219 ods. 1 a 2 O.s.p.). 82. Záleží od národného súdu, aký test sa použije na určenie priameho a bezprostredného spojenia s ohľadom na skutočnosti jednotlivých prípadov. Zdaniteľná osoba vykonávajúca jednak plnenia, pri ktorých vzniká nárok na odpočítanie dane a jednak plnenia, pri ktorých tento nárok nevzniká, si môže odpočítať daň z pridanej hodnoty z nadobudnutých tovarov a služieb za podmienky, že tieto tovary a služby majú priame a bezprostredné spojenie s plnením na výstupe, a to bez toho, aby bolo nutné brať na vedomie čl. 17 ods. 2, 3, alebo 5 Šiestej smernice 77/388. Avšak táto zdaniteľná osoba si nemôže uplatniť nárok na odpočítanie dane na vstupných službách v plnej výške, pokiaľ tieto neboli použité na účely vykonávania zdaniteľného plnenia, ale len v kontexte činností, ktoré sú dôsledkom vykonávania takýchto plnení, pokiaľ táto osoba objektívne nepreukáže, že výdavok vynaložený pri nadobudnutí týchto služieb je súčasťou rozličných nákladových prvkov plnenia na výstupe. (bod 2 výroku rozsudku SD vo veci C-98/98 Midland Bank). 83. Článok 398 smernice Rady 2006/112/ES upravuje ustanovenie Výboru pre DPH, ktorý sa skladá zo zástupcov členských štátov a Komisie. V bode 4 tohto článku je uvedené, že okrem bodov, ktoré sú podľa tejto smernice predmetom konzultácií, posudzuje Výbor pre DPH otázky, ktoré predloží jeho predseda z vlastnej iniciatívy alebo na základe žiadosti zástupcu členského štátu, a ktoré sa týkajú uplatňovania ustanovení Spoločenstva o DPH. 84. Výbor pre DPH vydal dňa 28.02.2012 pracovný dokument č. 716 Final, usmernenie z 94. stretnutia výboru pre DPH z 19. októbra 2011, v ktorom boli riešené otázky súvisiace s uplatňovaním ustanovení EU DPH, odkazy na články 168, 178 a 201 smernice Rady. Podľa textu: Výbor pre DPH takmer jednomyseľne potvrdil, že zdaniteľná osoba označená za osobu povinnú platiť vstupnú daň podľa čl. 201 smernice Rady ju nemá právo odpočítať, ak sú splnené obe nasledovné kritériá: 1) nezískala právo využívať tovar ako jeho vlastník, 2) náklady tovaru nemajú priamu a bezprostrednú (okamžitú) súvislosť s jeho ekonomickou činnosťou. 85. Žalobca namietal použitie záverov Výberu pre DPH správnymi orgánmi v preskúmavaných rozhodnutiach, pretože tieto závery podľa žalobcu nie sú relevantným zdrojom práva. 86. K tejto námietke súd udáva, že v prípade dokumentu Výboru pre DPH je síce pravdou, že tento nepodáva oficiálnu interpretáciu úniového práva a že ide len o odporúčania a názory členov výboru, ale odborné zloženie výboru dáva jeho usmerneniam vysokú relevanciu, ktorú nemožno bez adekvátnych dôvodov ignorovať. Výbor pre DPH je poradný orgán Európskej komisie a usmernenie sa odvoláva na články smernice Rady, ktorá je určená členským štátom a z jej článkov vychádza zákon o DPH. Daňové orgány teda správne poukázali na Usmernenie z 94. stretnutia Výboru pre DPH z 19. októbra 2011, ktoré sa týka skutkovo rovnakej veci. Pojednáva o uplatnení práva na odpočítanie dane zaplatenej zdaniteľnou osobou pri dovoze tovaru, ktorá musí splniť súčasne dve kritériá: získať právo využívať tovar ako vlastník a náklady z tovaru musia mať priamu a bezprostrednú súvislosť s jej ekonomickou činnosťou. 87. Článok 201 smernice Rady stanovuje, že pri dovoze platí DPH osoba alebo osoby, ktoré určí alebo uzná za osoby povinné platiť daň členský štát dovozu. 88. Podľa § 12 zákona o DPH, dovozom tovaru je vstup tovaru z územia tretích štátov na územie Európskej únie. Pri dovoze tovaru do tuzemska sa na daň vzťahujú ustanovenia colných predpisov, ak tento zákon neustanovuje inak. 89. Predmet dane pri dovoze tovaru je definovaný v § 2 ods. 1 písm. d) zákona o DPH, ktorý uvádza, že predmetom dane je dovoz tovaru do tuzemska. 90. Podľa § 69 ods. 8 zákona č. 222/2004 Z.z. pri dovoze tovaru je povinná platiť daň osoba, ktorá je dlžníkom podľa colných predpisov, alebo príjemca tovaru, ak pri dovoze tovaru je dlžníkom podľa colných predpisov zahraničná osoba, ktorá je držiteľom jednotného povolenia podľa osobitného predpisu vydaného colným orgánom iného členského štátu, a tento dlžník nepoužije dovezený tovar na účely svojho podnikania. 91. Článok 168 písm. e) smernice Rady uvádza, pokiaľ ide o tovar a služby, ktoré sú použité na účely zdaniteľných transakcií zdaniteľnej osoby, táto má právo v členskom štáte, v ktorom uskutočňuje tieto transakcie, odpočítať z výšky DPH, ktorú je povinná zaplatiť, tieto sumy: DPH splatnú alebo zaplatenú za tovar dovezený do tohto členského štátu. 92. Článok 168 písm. e) smernice Rady bol prenesený do § 49 ods. 2 písm. d) zákona o DPH. Uvedený článok smernice aj ustanovenie zákona o DPH požadujú možnosť odpočítať daň z tovarov a služieb, ak je splnená podmienka, že platiteľ dane tovar a služby, z ktorých si uplatní DPH, použije na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ. 93. Článok 178 písm. e) smernice Rady stanovuje, zdaniteľná osoba musí spĺňať tieto podmienky, aby si mohla uplatniť právo na odpočítanie dane: pre odpočítanie dane uvedené v článku 168 písm. e), týkajúce sa dovozu tovaru, musí mať dovozný doklad, v ktorom je uvedená ako príjemca alebo dovozca a ktorý uvádza výšku splatnej DPH alebo umožňuje jej výpočet. 94. Článok 178 písm. e) smernice Rady bol prenesený do § 51 ods. 1 písm. d) zákona o DPH, ktorý pojednáva o možnosti uplatniť právo na odpočítanie dane, keď má platiteľ dane dovozný doklad. 95. Žalobca nemal k dovezenému tovaru vlastnícky vzťah, keďže tento tovar - LCD panely nepoužil na účel uskutočňovania ekonomickej činnosti (svojho podnikania), t.j. jeho ďalšieho predaja, nakoľko nebol jeho vlastníkom a preto s tovarom takýmto spôsobom nakladať ani nemohol. Tovar bol počas celej doby vo vlastníctve tretej zahraničnej osoby - spol. SAMSUNG ELECTRONICS CO. LTD., Kórea a žalobca uskutočnil v zmysle vopred dohodnutých podmienok len opravu LCD panelov, ktorú následne fakturoval vlastníkovi tovaru. Ekonomická činnosť žalobcu nespočívala v nákupe a predaji daného tovaru, ale v poskytovaní služby opravy tohto tovaru, ktorý však zabezpečil vlastník tovaru spol. SAMSUNG ELECTRONICS CO. LTD., Kórea a nie žalobca. 96. Náklady na obstaranie tovaru nemali priamu a bezprostrednú súvislosť s ekonomickou činnosťou žalobcu. Žalobca na výstupe daň vypočítanú z hodnoty opraveného tovaru nikdy nefakturoval a neodviedol a ani nemohol, keďže nebol jeho vlastníkom, ale fakturoval a odviedol len daň vzťahujúcu sa na poskytnuté služby opravy tovaru, t.j. nepoužil tovar, z ktorého si uplatnil odpočítanie dane na dodávku tovaru a služieb ako platiteľ. Potom žalobca nemal v súvislosti s nadobudnutím daného tovaru žiadne priame náklady na tento tovar a tieto si ani nemohol uplatniť na výstupe v súvislosti s vykonávaním svojej ekonomickej činnosti. Nebolo teda preukázane, že by plnenia uskutočnené na vstupe priamo a bezprostredne súviseli s plneniami na výstupe. 97. Vzhľadom na vyššie uvedené správny súd musí konštatovať, že v danej veci neboli splnené podmienky pre priznanie odpočtu DPH tak, ako si to uplatnil. 98. Námietku žalobcu, že rozhodnutie žalovaného je nezákonné, pretože nebola zachovaná dvojinštančnosť daňového konania, správny súd vyhodnotil ako nedôvodnú. Rovnaká argumentácia správnych orgánov v ich rozhodnutiach nepreukazuje vopred zosúladený postup daňových orgánov, tak ako to tvrdil žalobca. Vzhľadom na to, že žalovaný potvrdil rozhodnutie správcu dane, nemohla sa argumentácia žalovaného v jeho rozhodnutí ani zásadne odlišovať od argumentácie v rozhodnutí orgánu verejnej správy prvého stupňa. 99. Súd na základe vyššie uvedených dôvodov dospel k záveru, že správne orgány oboch stupňov postupovali v súlade so zákonom, vo veci si zadovážili dostatok skutkových podkladov relevantných pre vydanie rozhodnutia, v odôvodnení rozhodnutia uviedli dôvody, na základe ktorých v danej veci rozhodli, a v rozhodnutiach sa náležite vysporiadali so všetkými relevantnými námietkami žalobcu. Záver, ku ktorému správca dane zo zistených skutkových okolností dospel a žalovaný ustálil, zodpovedá zásadám logického myslenia a správneho uváženia a je v súlade aj s hmotnoprávnymi ustanoveniami zákona o DPH. 100. Napadnuté rozhodnutie žalovaného, ako aj rozhodnutie správcu dane, súd teda považuje za vecne správne, a preto žalobu ako nedôvodnú v súlade s § 190 SSP zamietol. 101. O nároku na právo na náhradu trov konania rozhodol súd podľa § 168 SSP a vo veci úspešnému žalovanému právo na náhradu trov konania nepriznal, pretože mu žiadne dôvodne vynaložené trovy konania nevznikli a žiadne si ani neuplatnil. 102. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 139 ods. SSP). Poučenie: Proti tomuto rozsudku možno podať kasačnú sťažnosť. Kasačná sťažnosť musí byť podaná v lehote 30 dní od doručenia rozhodnutia súdu. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 443 ods. 2 písm. a/, § 145 ods. 2 SSP). Kasačná sťažnosť sa podáva na krajskom súde, ktorý napadnuté rozhodnutie vydal. Sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Tieto povinnosti neplatia, ak má sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa. V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 SSP uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 SSP sa podáva a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh).