Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 2S/29/2018 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1018200218 Dátum vydania rozhodnutia: 20. 05. 2020 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Michal Dzurdzík PhD. ECLI: ECLI:SK:KSBA:2020:1018200218.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Michala Dzurdzíka, PhD. a členov senátu JUDr. Jeannette Hajdinovej a JUDr. Vlastimila Pavlikovského, v spore žalobcu: SYSNET, s.r.o., so sídlom J. Poničana č. 13, 841 07 Bratislava IČO: 35 886 269, zastúpeného: LEGART, s.r.o., Ak so sídlom Hrachová č. 16B, Bratislava, proti žalovanému: Daňový úrad Bratislava, Ševčenkova č. 37, Bratislava, v konaní o preskúmanie rozhodnutia žalovaného č. 102546257/2017 zo dňa 11.12.2017, jednohlasne takto r o z h o d o l : Krajský súd v Bratislave rozhodnutie žalovaného Daňového úradu Bratislava č. 102546257/2017 zo dňa 11.12.2017 zrušuje a vec vracia žalovanému na ďalšie konanie. Žalobca sa priznáva voči žalovanému právo na úplnú náhradu trov konania . o d ô v o d n e n i e : I. administratívne rozhodnutie 1. Daňový úrad Bratislava rozhodnutím č. 102546257/2017 zo dňa 11.12.2017 oznámil žalobcovi nepriznanie úroku za oneskorené vrátenie nadmerného odpočtu DPH za zdaňovacie obdobie december 2013. 2. V predmetnom rozhodnutí žalovaný uviedol, že na základe daňovej kontroly začatej v lehote na vrátenie nadmerného odpočtu za zdaňovacie obdobie december 2013 dňa 21.02.2014 a ukončenej dňa 28.06.2016, vrátil daňovému subjektu SYSNET s.r.o. (žalobca) časť uplatneného nadmerného odpočtu vo výške XXX.XXX.XX € dňa 08.07.2016. Druhá časť nadmerného odpočtu vo výške XXX.XXX,XX € bola daňovému subjektu priznaná v rámci vyrubovacieho konania a bola mu vrátená dňa 04.11.2017. Ku kontrole daňový subjekt predložil neúplné doklady (zaslaná výzva č. 9104407/5/2635835/14/Kre zo dňa 11.06.2014), z predložených dokladov vyplynul nesúlad medzi zaslanými dodacími listami medzi odberateľom a dodávateľom (zaslanie dožiadania dňa 22.04.2014 na DÚ Košice), zároveň daňový subjekt deklaroval vývoz tovaru do krajín EU, preto správca dane zaslal žiadosti na preverenie vývozu a prerušil daňovú kontrolu. V dôsledku zaslaných žiadostí o medzinárodnú výmenu daňových informácií správca dane nevedel ovplyvniť ( pri prerušení lehoty neplynú) dĺžku trvania daňovej kontroly. Posledná odpoveď z krajín EÚ bola správcovi doručená dňa 05.05.2016. Na základe uvedeného správca dňa 28.06.2016 ukončil daňovú kontrolu a priznal daňovému subjektu časť uplatneného nadmerného odpočtu vo výške XXX.XXX.XX € . V rámci vyrubovacieho konania daňový subjekt doložil chýbajúce doklady týkajúce sa uskladnenia tovaru, potvrdenia o preprave tovaru, vyjadrenie sa konateľa spoločnosti, ktorá vyvážala tovar. Na základe doložených dokladov správca dane priznal daňovému subjektu aj zvyšnú časť uplatneného nadmerného odpočtu. Nakoľko kontrola uplatneného nadmerného odpočtu za zdaňovacie obdobie bola ukončená ešte v roku 2016 a usl. § 79a zákona o DPH - náhrada za zadržanie nadmerného odpočtu počas daňovej kontroly má platnosť od 01.01.2017 daňový subjekt nemá nárok na vyplatenie úroku z nadmerného odpočtu. Správca dane zároveň oznámil na základe vyššie uvedených skutočnosti, že daňový subjekt nemá nárok na priznanie úroku za oneskorené vrátenie nadmerného odpočtu v zmysle § 79 ods. 3 Daňového poriadku. II. žaloba a námietky 3. Žalobca v žalobe namietal nesprávne právne posúdenie. Uviedol, že dňa 25.01.2014 podal za kontrolované zdaňovacie obdobie mesiac december 2013 riadne daňové priznanie k dani z pridanej hodnoty, v ktorom vykázal nadmerný odpočet vo výške XXX.XXX,XX €. V zmysle § 79 ods. 2 zákona o DPH: „Daňový úrod vráti nadmerný odpočet do 30 dní od uplynutia lehoty na podanie daňového priznania za zdaňovacie obdobie..." Lehota na podanie daňového priznania je „do 25 dní po skončení každého zdaňovacieho obdobia", t. j. vždy do 25- teho dňa príslušného kalendárneho mesiaca. Žalobca podal riadne daňové priznanie za zdaňovacie obdobie december 2013 do dňa 25.01.2014, t .j. v zmysle vyššie uvedeného mu vznikol nárok na vrátenie nadmerného odpočtu najneskôr do 25.02.2014. Daňový úrad tesne pred vznikom povinnosti vrátiť nadmerný odpočet, začal dňa 21.02.2014 daňovú kontrolu na zistenie oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu za zdaňovacie obdobie december 2013, a to listom označeným ako „Oznámenie o daňovej kontrole na zistenie oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu alebo jeho časti zo dňa 12.02.2014, č. 9104407/5/576867/14/Kre". Podrobný priebeh daňovej kontroly žalovaný popisuje v dokumente: „Žiadosť o priznanie úroku za oneskorené vrátenie nadmerného odpočtu DPH za zdaňovacie obdobie december 2013", ktorý bol priložený k tejto žalobe ako dôkaz. Žalovaný následne prerušil daňovú kontrolu rozhodnutím zo dňa 12.12.2014, ktoré bolo žalobcovi doručené 17.12.2014, t. j. k prerušeniu daňovej kontroly došlo tesne pred uplynutím lehoty jedného roka na jej vykonanie. O pokračovaní daňovej kontroly rozhodol správca dane až listom zo dňa 19.05.2016. Daňová kontrola bola prerušená 519 dní (1 rok a 5 mesiacov)! K ukončeniu daňovej kontroly došlo vydaním Protokolu z daňovej kontroly č. 103410342/2016 zo dňa 28.06.2016, ktorým bol potvrdený nárok na nadmerný odpočet DPH v sume XXX.XXX,XX €. Následne Rozhodnutím č. 104144769/2016 zo dňa 20.10.2016, správca dane určil daňovému subjektu rozdiel 0 EUR a rozhodol, že kladný rozdiel medzi nadmerným odpočtom priznaným vo vyrubovacom konaní a nadmerným odpočtom vráteným po daňovej kontrole v sume XXX.XXX,XX € bude vrátený podľa § 79 ods. 6 zákona č. 222/2004 Z. z. 4. Suma vo výške XXX.XXX,XX € bola žalobcovi vrátená dňa 08.07.2016 a suma vo výške XXX.XXX,XX € bola žalobcovi vrátená dňa 04.11.2016. Nakoľko mal žalobca obdržať nadmerný odpočet najneskôr do 25.02.2014, dňa 26.02.2014 sa správca dane dostal do omeškania s vrátením nadmerného odpočtu v celkovej sume XXX.XXX,XX €, pričom táto bola žalobcovi vrátená z časti dňa 08.07.2016, t. j. po 863 dňoch a z časti dňa 04.11.2016 po 982 dňoch. S poukazom na doterajšiu rozhodovaciu prax Súdneho dvora EÚ, ako aj slovenských súdov, mal žalobca za to, že mu vznikol nárok na úroky z omeškania za neoprávnené zadržiavanie nadmerného odpočtu DPH. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti, ako aj na skutočnosť, že žalovaný nerozhodol sám o priznaní úrokov z omeškania ako mu ukladá § 79 ods. 3 Daňového poriadku platného v čase vzniku nároku na úroky z omeškania, zaslal žalobca žalovanému Žiadosť o priznanie úroku za oneskorené vrátenie nadmerného odpočtu DPH za zdaňovacie obdobie december 2013 zo dňa 25.11.2017. V predmetnej žiadosti žalobca žiadal, aby žalovaný vydal rozhodnutie, ktorým prizná žalobcovi úroky zvrátených nadmerných odpočtov DPH za zdaňovacie obdobie december 2013 v celkovej výške XXX.XXX,XX €, vypočítané nasledovne: a) úrok vo výške 10 % zo sumy XXX.XXX,XX EUR počítaný od 26.02.2014 až do dňa 08.07.2016, b) úrok vo výške 10 % zo sumy XXX.XXX,XX EUR počítaný od 26.02.2014 až do dňa 04.11.2016 a aby v lehote v súlade s § 65 Daňového poriadku vydal rozhodnutie o priznaní úrokov. 5. Výšku požadovaného úroku z omeškania odvodil žalobca s poukazom na § 79 Daňového poriadku, kde bola sadza úrokov stanovená vo výške 10 %, pričom v predmetnom ustanovení sa výslovne uvádza, že tento úrok zaplatí správca dane aj v prípadoch oneskoreného vrátenia nadmerného odpočtu. Na predmetnú žiadosť reagoval žalovaný zaslaním Oznámenia o nepriznaní úroku z nadmerného odpočtu č. 10254657/2017 zo dňa 11.12.2017 (doručené žalobcovi dňa 22.12.2017), ktoré žalobca považuje za konečné a nezvratné rozhodnutie žalovaného, a to aj s poukazom na argumentáciu Krajského súdu v Bratislave, sp. zn. 2S/43/2016 zo dňa 07.12.2016, ako aj Uznesenie Najvyššie súdu Slovenskej republiky spis. zn. 5Sžf/17/2016 zo dňa 25.10.2016. Žalobca mal za to, že Oznámenie o nepriznaní úroku z nadmerného odpočtu č. 10254657/2017 zo dňa 11.12.2017, je konečným rozhodnutím žalovaného, ktoré bezpochyby obsahuje konečnú informáciu o tom, že úrok zo súm predstavujúcich nadmerné odpočty DPH, ktoré žalovaný zadržal po dobu trvania daňovej kontroly, nebudú žalobcovi priznané, pretože podľa mienky žalovaného slovenský právny poriadok takýto postup orgánov správy daní neumožňuje. Je možné ho považovať za správny akt orgánu verejnej správy, ktorý je svojou povahou rozhodnutím o právach a povinnostiach a právom chránených záujmoch žalobcu v súvislosti s úrokmi z nadmerných odpočtov DPH zadržaných na čas daňovej kontroly, ktoré si žalobca uplatnil voči orgánom správy daní tvrdiac, že mu toto právo vyplýva z judikatúry súdneho dvora interpretujúcej stanovenie Smernice Rady 2006/112/ES z 28. novembra 2006 o spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty. Doručením Oznámenia žalobcovi, žalovaný považoval otázku uplatneného práva na úroky za uzavretú, bez možnosti jej napadnutia riadnym opravným prostriedkom, čo mu žalovaný neumožnil, zrejme zámerne. Tak ako konštatoval aj Krajského súdu v Bratislave, vo svojom rozhodnutí spis. zn. 2S/43/2016 zo dňa 07.12.2016, že keďže ide o autoritatívne rozhodnutie o právach žalobcu, nemožno napadnuté oznámenie vylúčiť zo súdneho preskúmania správnym súdom podľa § 7 SSP, účinného od 01.07.2016. 6. Rozhodnutie žalovaného je v priamom rozpore s právnymi predpismi, tak ako sú záväzne vykladané aplikovateľnou judikatúrou Súdneho Dvora EÚ a Najvyššieho súdu SR a porušujú základné princípy daňového práva EÚ. Žalovaný predmetným rozhodnutím hrubým spôsobom zasiahol do práv a právom chránených záujmov žalobcu (najmä do jeho práva na priznanie úroku zo zadržaného nadmerného odpočtu), pričom s prihliadnutím na konštantné závery právnej literatúry a judikatúry považujeme za nesporné, že žalobou napadnuté Rozhodnutie podlieha súdnemu preskúmaniu správnym súdom. Žalobca poukázal na podporu svojho nároku na úroky z omeškania na argumentáciu uvedenú v žiadosti, a najmä na ustanovenia § 79 ods. 1 až 6 zákona o DPH, § 79 ods. 3 Daňového poriadku a článok 183 smernice Rady 2006/112/ES z 28. novembra 2006 o spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty vrátane početnej judikatúry súdneho dvora. Ide najmä o rozhodnutia súdneho dvora C-107/10 vo veci Enel Maritsa Iztok 3 AD, v ktorom súdny dvor konštatoval, že lehota na vrátenie nadmerného odpočtu DPH môže byť v zásade predĺžená na účely vykonania daňovej kontroly; keďže však zdaniteľná osoba nemôže dočasne disponovať finančnými prostriedkami vo výške nadmerného odpočtu DPH, je postihnutá hospodárskym znevýhodnením, ktoré by malo byť kompenzované zaplatením úrokov, čím je zaručené dodržanie zásady daňovej neutrality; a C-120/15 vo veci Kovozber, s.r.o. proti Daňovému úradu Košice, ktorým súdny dvor výslovne potvrdil, že všetky závery uvedené v rozhodnutí Enel Maritsa je bezvýhradne potrebné aplikovať aj vo vzťahu k Slovenskej republike a jej daňovej legislatíve. Súdny dvor v uvedených rozhodnutiach dospel k záveru, že z hľadiska zásady daňovej neutrality je v rozpore s článkom 183 Smernice taká vnútroštátna právna úprava, ktorá stanovuje, že všeobecná lehota na vrátenie nadmerného odpočtu DPH (po ktorej uplynutí vzniká nárok na úroky z omeškania zo sumy, ktorá sa má vrátiť) sa v prípade začatia konania o daňovej kontrole predlžuje, pričom toto predĺženie má za následok, že nárok na úrok z omeškania vzniká až odo dňa skončenia tejto kontroly. V rozhodnutí Kovozber týkajúcom sa slovenského práva, súdny dvor o. i. výslovne uviedol, že slovenská zdaniteľná osoba, ktorej bol vrátený nadmerný odpočet DPH po skončení daňovej kontroly, ktorej dĺžka presiahla primeranú lehotu, má podľa práva Európskej únie nárok na zaplatenie úrokov z omeškania (bod 28); a taká interpretácia právnej úpravy, ktorá znamená výpočet úrokov z omeškania pri vrátení nadmerného odpočtu DPH až od uplynutia lehoty 10 dní po skončení daňovej kontroly, je v rozpore s článkom 183 smernice (bod 33). 7. Z uvedeného podľa žalobcu vyplývalo, že na to, aby mohla byť zaručená zásada daňovej neutrality, daňový úrad musí daňovému subjektu priznať úroky už od momentu, od kedy mal povinnosť nadmerný odpočet DPH vrátiť vo všeobecnej lehote, t. j. bez ohľadu na uskutočnenie daňovej kontroly. V danom prípade, pri aplikovaní záverov, ktoré stanovil súdny dvor v predmetnom rozhodnutí, sa úroky majú počítať od uplynutia všeobecnej lehoty na vrátenie nadmerného odpočtu DPH podľa § 79 ods. 1, 2 a 5 zákona o DPH. Takýto výklad § 79 zákona o DPH a § 79 ods. 3 Daňového poriadku nie je v žiadnom prípade v rozpore so samotným znením uvedených ustanovení, keďže predmetné ustanovenia nijako nešpecifikujú, ktorým dňom vzniká nárok na úrok. Žalobca rovnako poukázal na judikatúru Najvyššieho súdu SR, a to najmä rozhodnutie sp. zn. 8Sžf/l 15/2013 zo dňa 11.12.2014, ktorým Najvyšší súd SR v celom rozsahu potvrdil rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave spis. zn. 2S/979/12 zo dňa 24.04.2013. V zmysle uvedených rozhodnutí slovenských súdov by bolo v rozpore s princípmi právneho štátu, keby tým daňovým subjektom, u ktorých bola vykonaná daňová kontrola, bol vrátený nadmerný odpočet z dôvodu výkonu daňovej kontroly neskôr bez akejkoľvek kompenzácie. Práve na tento účel slúži štátom platený úrok zo zadržiavanej sumy za obdobie už odo dňa uplynutia uvedenej všeobecnej lehoty na vrátenie nadmerného odpočtu až do jeho vrátenia. Právo EÚ a judikatúra súdneho dvora majú podľa žalobcu prednosť pred vnútroštátnym právom, pričom táto zásada (prednosti práva EÚ pred vnútroštátnym právom) je jednou zo základných zásad právneho poriadku EÚ. Prednosť pred vnútroštátnou normou majú všetky komunitárne normy bez ohľadu na ich právnu silu: ustanovenia zmluvy (napr. Costa p. ENEL, 6/64), všeobecné zásady komunitárneho práva (napr. Wachauf, 5/88), nariadenia (napr. Politi, 43/71), smernice (napr. Becker, 8/81) rozhodnutia (Salumificio di Cornuda, 130/78), medzinárodné zmluvy uzatvorené EÚ (Kupferberg, 104/81). Zjednodušene povedané, akákoľvek komunitárna právna norma má, bez ohľadu na jej právnu silu v komunitárnom právnom poriadku a bez ohľadu na jej priamy účinok, vyššiu právnu silu ako ktorákoľvek vnútroštátna právna norma. V kontexte priznania úroku žalobcovi má konkrétna komunitárna právna norma (ustanovenie smernice interpretované na základe rozhodnutia Enel Maritsa) prednosť pred vnútroštátnou normou (§ 79 ods. 3 Daňového poriadku). Zásada prednosti práva EÚ ukladá povinnosť nielen súdnym, ale všetkým orgánom členského štátu umožniť plnú účinnosť komunitárnych noriem. Na základe judikatúry súdneho dvora odvodenej z článku 4 ods. 3 Zmluvy o fungovaní EÚ sa povinnosť členských štátov prijať všetky primerané opatrenia všeobecnej alebo osobitnej povahy vyplývajúce z práva EÚ vzťahuje na všetky orgány verejnej moci členských štátov, najmä na súdne a správne orgány v rozsahu ich právomoci. Vnútroštátny orgán verejnej moci je na základe zásady lojálnej spolupráce povinný zabezpečiť právnym subjektom právnu ochranu najmä vtedy, ak to vyplýva priamo z komunitárnych ustanovení, ale aj prostredníctvom využitia nepriameho účinku práva EÚ. To podľa žalobcu znamená, že bude vykladať všetky vnútroštátne ustanovenia eurokonformným spôsobom tak, aby ich aplikácia prispela k realizácii požiadavky na zabezpečenie účinnej súdnej a správnej ochrany práv, ktoré fyzickým a právnickým osobám vyplývajú z komunitárneho právneho poriadku. Vnútroštátny orgán verejnej moci je v rámci svojich právomocí a voľnej úvahy, ktorú mu priznáva vnútroštátne právo, povinný vykladať vnútroštátne ustanovenia v súlade s právom EÚ tak, aby ich následná aplikácia prispela k vykonaniu komunitárneho práva. 8. Je nutné pripomenúť, že aj rozhodnutia súdneho dvora týkajúce sa interpretácie a aplikácie práva EÚ sú de facto na území všetkých členských všeobecne záväzné, nakoľko takéto rozhodnutia sú nástrojom jednotnej interpretácie a aplikácie práva EÚ. Záväznosť rozhodnutí súdneho dvora je možné vyvodiť tiež z charakteristiky zásady zodpovednosti členského štátu za škodu, ktorú spôsobil porušením práva EÚ. Členský štát totiž musí nahradiť škody, ktoré vznikli jednotlivcovi v dôsledku porušenia práva EÚ týmto členským štátom. Vzhľadom na uvedené žalovaný bol povinný pri rozhodovaní o priznaní úroku z vráteného nadmerného odpočtu vykladať a aplikovať ustanovenie § 79 ods. 3 Daňového poriadku eurokonformne, čiže v súlade s platným právom EÚ, t. j. v súlade so Smernicou interpretovanou v zmysle judikatúry súdneho dvora (najmä rozhodnutiami Enel Maritsa a Kovozber). To znamená, že žalovaný mal priznať žalobcovi úrok zo zadržaného nadmerného odpočtu za obdobie od uplynutia lehoty na vrátenie nadmerného odpočtu podľa ust. § 79 ods. 1, 2 a 5 zákona o DPH do jeho faktického vrátenia žalobcovi, t. j. tak ako si úroky z omeškania uplatnil žalobca v Žiadosti. Žalobca poukazoval na zásadu daňovej neutrality, ktorá má za cieľ úplne zbaviť podnikateľa bremena DPH, splatnej alebo zaplatenej v rámci všetkých jeho podnikateľských činností. V rozhodnutí Enel Maritsa (ktorého závery sú v zmysle rozhodnutia Kovozber v plnom rozsahu aplikovateľné aj vo vzťahu k slovenskému právu), súdny dvor konštatoval, že ak zdaniteľná osoba nemôže dočasne disponovať finančnými prostriedkami vo výške nadmerného odpočtu DPH, je postihnutá hospodárskym znevýhodnením. Aby bola dodržaná zásada daňovej neutrality, daňový úrad je povinný kompenzovať situáciu zaplatením úrokov. 9. Ak teda žalovaný v danom prípade odoprel žalobcovi nárok na úrok za obdobie od uplynutia všeobecnej lehoty na vrátenie nadmerného odpočtu, porušil tým zásadu daňovej neutrality. Odopretím nároku na úrok za uvedené obdobie žalovaný porušil aj zásadu proporcionality, ktorá, v súvislosti s výberom DPH spočíva, zjednodušene povedané, v povinnosti členských štátov EÚ zaťažovať platiteľov DPH v súvislosti s platením tejto dane iba v nevyhnutnom rozsahu. Žalobca poukazuje na argumentáciu súdneho dvora v spojených prípadoch Garage Molenheide BVBA (C-286/94), Peter Schepens (C-340/95), Bureau Rik Decan-Business Research & Development NV (BRD) (C-401/95), Sanders BVBA (C-47/96) vs Belgicko, podľa ktorej ak by vnútroštátne ustanovenia alebo určitá úprava ustanovila prekážku efektívneho preskúmania súdnych rozhodnutí, predovšetkým naliehavosť a nevyhnutnosť zadržania nadmerného odpočtu, ktorý sa má vrátiť, a táto úprava by zamedzovala zdaniteľnej osobe obrátiť sa na súd so žiadosťou o náhradu zadržiavaného nároku požadovaním inej dostatočnej záruky chrániacej záujmy štátneho rozpočtu, ale menej zaťažujúcej zdaniteľnú osobu, alebo úprava ktorá by bránila zdaniteľnej osobe nárokovať si, v hocakom štádiu konania, úplné alebo čiastočné vrátenie zadržiavaného nároku, národný súd by nemal aplikovať takéto ustanovenia alebo by mal upustiť od takejto úpravy. Navyše, v prípade ak je nadmerný odpočet následne vrátený, spôsob výpočtu úrokov splatných zo strany štátu, ktorý by nezohľadňoval ako začiatočný moment deň, v ktorý by sa nadmerný odpočet vrátil za normálnych okolností, by bol v rozpore so zásadou proporcionality. Čo sa týka sadzby úroku, na ktorý vznikol žalobcovi nárok poukazujeme na rozsudok súdneho dvora vo veci C - 654/13 Delphi Hungary, kde súdny dvor uviedol nasledovné: „Pri neexistencii právnej úpravy EÚ prináleží vnútroštátnemu právnemu poriadku každého členského štátu, aby v súlade so zásadou ekvivalencie a efektivity stanovil podmienky (pravidlá), za ktorých majú byť takéto úroky zaplatené a ktoré nesmú byť nevýhodnejšie ako podmienky pri podobných nárokoch založených na ustanoveniach vnútroštátneho práva, ako ani stanovené takým spôsobom, aby prakticky znemožnili výkon práv priznaných právnym poriadkom EÚ, čo v danom prípade prislúcha overiť predkladajúcemu vnútroštátnemu súdu. Vnútroštátne súdy sú povinné neuplatniť ustanovenia vnútroštátneho práva, ktoré sú v rozpore s právom EÚ.“ Ak teda žalovanému prislúcha úrok 15 % v súlade s § 156 Daňového poriadku v prípade, ak žalobca je omeškaní napr. so zaplatením DPH, nie je dôvod neaplikovať sadzbu vo výške 10 % na prípady, kedy žalovaný zadržiava nadmerný odpočet žalobcu, čo pri sume aká bola predmetom daňovej kontroly u žalobcu môže byť doslova. Sadzba úrokov v sume 10 % je riadne upravená v § 79 ods. 3 Daňového poriadku, pričom táto sa ako to aj výslovne vyplýva zo zákonného text uplatní aj v prípadoch oneskoreného vrátenia nadmerného odpočtu. Na koniec je nutné podotknúť, že žalovaný sa nevyjadril k argumentácii žalobcu uvedenej v Žiadosti v zmysle ktorej žalobca odôvodňoval vznik nárok na úroky z nadmerného odpočtu. III. argumenty žalovaného 10. Žalovaný v písomnom vyjadrení navrhol žalobu žalobcu zamietnuť. Zopakoval, že Daňový úrad Bratislava vykonal u žalobcu kontrolu oprávnenosti vrátenia nadmerného odpočtu alebo jeho časti za zdaňovacie obdobie december 2013, ktorá bola ukončená dňa 28.06.2016. Výsledkom kontroly bolo neuznanie a nevrátenie časti vykázaného nadmerného odpočtu v sume XXX.XXX,XX. €. Priznaná výška nadmerného odpočtu v sume XXX.XXX,XX. €, ktorá bola vrátená v lehote do desiatich dní od ukončenia daňovej kontroly bola vrátená žalobcovi dňa 08.07.2016. Nepriznaná suma nadmerného odpočtu vo výške XXX.XXX,XX € bola vrátená žalobcovi v rámci vyrubovacieho konania rozhodnutím č. 104144769/2016 zo dňa 20.10.2016 a bola vrátená žalobcovi dňa 04.11.2016. Správca dane na základe Žiadosti žalobcu o priznanie úroku za oneskorené vrátenie nadmerného odpočtu DPH za zdaňovacie obdobie december 2013 vydal dňa 11.12.2017 Oznámenie o nepriznaní úroku z nadmerného odpočtu č. 102546257/2017 daňovému subjektu SYSNET s.r.o., IČO : 35886269, DIČ : 2021826279 zastúpenému splnomocneným zástupcom: LEGART s.r.o., advokátska kancelária, Nitrianska 3, 821 08 Bratislava, ktorým v súlade s § 79 ods. 6 zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov nepriznal úrok z preplatku na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie december 2013 za požadované obdobie od 26.2.2014 do 08.07.2016 a od 26.02.2014 do 04.11.2016. Správca dane postupoval v zmysle platnej legislatívy Slovenskej republiky, ktorá do 31.12.2016 nemala právnu úpravu priznania náhrady za zadržiavaný nadmerný odpočet k dani z pridanej hodnoty za dobu vykonávania daňovej kontroly na zistenie oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu alebo jeho časti, ktorá začala v lehote na jeho vrátenie. Žalobca žiadal o preskúmanie zákonnosti tohto Oznámenia o nepriznaní úroku z nadmerného odpočtu ako Rozhodnutia žalovaného. Zo spisového materiálu vyplýva, že nie je možné postup správcu dane považovať za nezákonný. Vydané oznámenie nie je vydané v rozpore s ustanovením § 72 a 73 daňového poriadku. Náhrada za zadržanie nadmerného odpočtu počas daňovej kontroly v zmysle ust. § 79a zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov platí od 01.01.2017. Správca dane správne posúdil žiadosť podľa obsahu, t.j. správcovi dane bolo zrejmé, že daňový subjekt požaduje vyplatenie tzv. kompenzačného úroku, správca dane uviedol všetky zistené skutočnosti a príslušné relevantné ustanovenia zákona, v zmysle ktorých postupoval a nepriznanie úroku z omeškania riadne odôvodnil stým, že legislatíva Slovenskej republiky nemá právnu úpravu priznania a výpočtu úroku za dobu vykonávania kontroly a daňovému subjektu úrok z tohto titulu nemôže byť priznaný; v predmetnej veci bolo v tomto zmysle vydané oznámenie. 11. Podľa prvej vety ustanovenia § 79 ods. 6 zákona o DPH, ak daňový úrad v lehote na vrátenie nadmerného odpočtu začne daňovú kontrolu, vráti nadmerný odpočet do desiatich dní od skončenia daňovej kontroly, a to vo výške zistenej daňovým úradom. Podľa § 79 ods. 3 daňového poriadku, ak správca dane vráti daňový preplatok po lehote ustanovenej v odseku 2, je povinný v lehote do 15 dní od vrátenia daňového preplatku rozhodnúť o priznaní úroku zo sumy daňového preplatku, ak jeho výška presiahne sumu 5 €. Pri výpočte úroku sa použije trojnásobok základnej úrokovej sadzby Európskej centrálnej banky platnej v posledný deň lehoty, v ktorej mala byť suma daňového preplatku podľa tohto zákona vrátená; ak trojnásobok základnej úrokovej sadzby Európskej centrálnej banky nedosiahne 10 %, pri výpočte úroku sa namiesto trojnásobku základnej úrokovej sadzby Európskej centrálnej banky použije ročná úroková sadzba 10 %. Úrok sa priznáva za každý deň omeškania. Správca dane tento úrok zaplatí do 15 dní od doručenia rozhodnutia o priznaní úroku. Ak správca dane eviduje voči daňovému subjektu daňový nedoplatok, použije tento úrok alebo jeho časť v lehote na jeho zaplatenie podľa § 55 ods. 6 a 7. Rovnako správca dane zaplatí daňovému subjektu úrok aj v prípadoch oneskoreného vrátenia nadmerného odpočtu a spotrebnej dane, na ktorú bolo uplatnené jej vrátenie, ak sa nadmerný odpočet a spotrebná daň nepoužijú podľa § 55 ods. 6 a 7. V právnom poriadku SR sa má aplikovať princíp prednosti práva Európskej únie, ale zároveň je potrebné uviesť, že daňové orgány ako štátne orgány, sú povinné postupovať zmysle zásady zákonnosti, ktorá vyplýva z § 3 daňového poriadku. Správca dane bol v zmysle tejto zásady povinný pri správe daní postupovať na základe zákona a zákonom určeným spôsobom. Táto zásada je konkretizáciou ústavného princípu, ktorý deklaruje obmedzenie štátnej moci vykonávanej štátnymi orgánmi na rozsah a spôsob ustanovený zákonom. Zásada zákonnosti vychádza z článku 2 ods. 2 Ústavy SR, ktorý stanovuje, že štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Odvolací orgán konštatuje, že daňové orgány pri nepriznaní úroku z omeškania z nadmerného odpočtu daňovému subjektu postupovali v zmysle uvedeného, podľa platnej a účinnej legislatívy v danom čase. 12. Samotná smernica Rady 2006/112/ES z 28.11.2006, ktorá bola transponovaná do vnútroštátneho právneho predpisu - zákona o DPH, nestanovuje konkrétne podmienky vrátenia nadmerného odpočtu a neupravuje ani to, či a ani za akých podmienok platiteľovi dane prislúcha nárok na úrok z omeškania zo strany daňového úradu v prípade, ak je daňový úrad v omeškaní s vrátením nadmerného odpočtu. Členské štáty si môžu konkrétne podmienky upraviť vo svojom vnútroštátnom práve, pričom však musia dodržiavať základné zásady fungovania systému DPH, najmä zásadu neutrality a zásadu proporcionality, ktoré interpretoval vo svojej judikatúre SDEÚ. Žalobca v podanej žalobe poukazoval na judikatúru SDEÚ (C-107/10 Enel Maritsa Iztok 3 AD, C-120/15 Kovozber s.r.o. ), z ktorej vyplýva, že keďže zdaniteľná osoba dočasne nemôže disponovať finančnými prostriedkami vo výške nadmerného odpočtu DPH, je postihnutá hospodárskym znevýhodnením, ktoré malo byť kompenzované zaplatením úrokov, čím je zaručené dodržanie zásady daňovej neutrality. Žalovaný sa s názorom žalobcu nestotožnil, nakoľko SD EÚ vo svojej početnej judikatúre poukazuje na tzv. „PRIMERANÚ LEHOTU“, až po uplynutí ktorej, keď dôjde k vráteniu nadmerného odpočtu, vzniká právo daňového subjektu na vyplatenie úrokov z omeškania. V súlade s judikatúrou SDEÚ, keď dôjde k vráteniu nadmerného odpočtu DPH zdaniteľnej osobe po uplynutí primeranej lehoty, zásada neutrality daňového systému DPH vyžaduje, aby takto generované finančné straty na ujmu zdaniteľnej osoby, ktoré vyplývajú z nemožnosti disponovať s predmetnými peňažnými sumami, boli kompenzované zaplatením úrokov z omeškania. Práve z dôvodu, že priznanie úroku zo zadržania nadmerného odpočtu počas výkonu daňovej kontroly nebolo vo vnútroštátnej legislatíve Slovenskej republiky do 31.12.2016 upravené, bol novelou zákona o DPH č. 297/2016 Z. z., účinnou od 01.01.2017, zákon o DPH doplnený o nové ustanovenie - § 79a Náhrada za zadržanie nadmerného odpočtu počas daňovej kontroly, ktoré absentujúci právny stav vo veci priznania úroku z nadmerného odpočtu z dôvodu oneskoreného vrátenia, resp. zadržania počas daňovej kontroly, v súlade s európskou legislatívou upravilo. 13. Zavedeniu tohto inštitútu (náhrady za zadržanie nadmerného odpočtu po ustanovenej lehote z dôvodu výkonu daňovej kontroly) v domácom právnom systéme súčinnosťou od 01.01.2017 predchádzala rozsiahla diskusia, ktorá vychádzala z rozsudkov SDEÚ o návrhu na začatie prejudicionálneho konania, ktoré sa týkalo výkladu článku 183 ods. 1 Smernice Rady 2006/112/ES o spoločnom systéme DPH vrátane jej dodatkov v oblasti vrátenia nadmerného odpočtu počas daňovej kontroly. Z rozsudkov SDEÚ vo veci C-120/15 Kovozber s.r.o., C-107/10 Enel Maritsa Iztok 3 AD, na ktoré poukazoval aj sám žalobca, jednoznačne vyplýva, že spoločnosť má nárok na priznanie tzv. kompenzačného úroku na kompenzáciu hospodárskeho znevýhodnenia spojeného s vrátením nadmerného odpočtu dane z pridanej hodnoty, avšak až po uplynutí primeranej lehoty (nie všeobecnej lehoty, v ktorej by bol nadmerný odpočet obvykle vrátený, ako tvrdí žalobca). Žalovaný v tejto súvislosti poukázal na článok 183 smernice Rady 2006/112/ES, ktorý stanovuje: „Ak za dané zdaňovacie obdobie výška odpočítanej dane prevyšuje výšku splatnej DPH, členské štáty môžu rozdiel buď preniesť do nasledujúceho obdobia, alebo ho vrátiť v súlade s podmienkami, ktoré určia“. Z citovaného článku 183 smernice vyplýva, že ak vznikne nadmerný odpočet, členské štáty ho môžu preniesť do nasledujúceho obdobia alebo ho vrátiť v súlade s podmienkami, ktoré si tieto členské štáty ustanovia vo svojej vnútroštátnej právnej úprave DPH. V tejto súvislosti SDEÚ zdôrazňuje, že predpokladom riadneho fungovania spoločného systému DPH je správne vyberanie dane. Každý členský štát musí prijať všetky legislatívne a správne opatrenia, aby zabezpečil, že splatná DPH bude na jeho území vyberaná v plnej výške a v tejto súvislosti sú členské štáty povinné overovať daňové priznania zdaniteľných osôb, ich účtovné závierky a ostatné relevantné dokumenty, ako aj vypočítať a vybrať dlžnú daň. Z toho vyplýva, že lehota na vrátenie nadmerného odpočtu DPH môže byť v zásade predĺžená na účely vykonania daňovej kontroly bez toho, aby bolo nutné považovať túto lehotu za neprimeranú, ak toto predĺženie neprekračuje medze toho, čo je nevyhnutné na riadne vykonanie tejto daňovej kontroly (pozri rozsudky C-107/10 bod. 52 a 53, C-120/15 bod 23 a iné). 14. SDEÚ vo svojej judikatúre uvádza, že len v prípade, keď dôjde k vráteniu nadmerného odpočtu DPH zdaniteľnej osobe po uplynutí primeranej lehoty, zásada neutrality daňového systému DPH vyžaduje, aby takto generované straty na ujmu zdaniteľnej osoby, ktoré vyplývajú z nemožnosti disponovať s predmetnými peňažnými sumami, boli kompenzované zaplatením úrokov z omeškania (pozri rozsudok Rafinaria Steaua Romana C-431/12, bod 23; uznesenie Delphi Hungary Autóalkatrész Gyártó C-654/13, bod 32; uznesenie C-120/15 Kovozber, bod 24; rozsudok C-254/16 Glencore Agriculture Hungary Kft., bod 22 ). Z uvedených záverov SDEÚ teda jednoznačne vyplýva, že až po uplynutí primeranej lehoty, by mala mať spoločnosť nárok na priznanie tzv. kompenzačného úroku. S ohľadom na uvedenú judikatúru SDEÚ sa žalovaný nestotožňuje s názorom žalobcu, že na to, aby mohla byť zaručená zásada daňovej neutrality, daňový úrad musí žalobcovi priznať úroky už od momentu, od kedy mal povinnosť nadmerný odpočet DPH vrátiť vo všeobecnej lehote, t.j. bez ohľadu na uskutočnenie daňovej kontroly. V bode 3 uznesenia Súdneho dvora EU vo veci C -120/15 Súdny dvor citoval článok 183 smernice o DPH, v ktorom je uvedené, cit.: „Ak za zdaňovacie obdobie výška odpočítanej dane prevyšuje výšku splatnej DPH, členské štáty môžu rozdiel buď preniesť do nasledujúceho obdobia, alebo ho vrátiť v súlade s podmienkami, ktoré určia“. Z uvedeného vyplýva, že ďalšie podmienky si určujú členské štáty, čo je potvrdené aj samotným Súdnym dvorom, ktorý v bode 23 svojho rozhodnutia uznáva, že členské štáty s cieľom zabezpečiť na svojom území správne vyberanie splatnej dane v plnej výške sú povinné overovať daňové priznania zdaniteľných osôb, ich účtovné závierky a ostatné relevantné dokumenty, ako aj vypočítať a vybrať dlžnú daň. Z toho vyplýva, že lehota na vrátenie nadmerného odpočtu DPH môže byť v zásade predĺžená na účely vykonania daňovej kontroly bez toho, aby bolo nutné považovať túto lehotu za neprimeranú, ak toto predĺženie neprekračuje medze toho, čo je nevyhnutné na riadne vykonanie tejto daňovej kontroly. Až po uplynutí tejto primeranej lehoty má spoločnosť nárok na priznanie tzv. kompenzačného úroku. Žalovaný dal do pozornosti zákon tohto času platný v predmetnej veci, ktorý Národná rada Slovenskej republiky schválila dňa 12. 10. 2016 zákon č. 297/2016 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon o DPH, ktorým bol doplnený § 79a, ktorý upravuje náhradu za zadržanie nadmerného odpočtu počas daňovej kontroly. Podľa tohto ustanovenia nárok na úrok z nadmerného odpočtu platiteľovi vznikne, ak je obdobie zadržania nadmerného odpočtu viac ako šesť mesiacov od uplynutia posledného dňa lehoty na vrátenie nadmerného odpočtu, ktorá je stanovená v § 79 ods. 1, 2 a 5 zákona o DPH. Výpočet úrokov z nadmerného odpočtu sa stanovuje percentom zo sumy nadmerného odpočtu vrátenej platiteľovi dane za každý deň zadržania až do jeho vrátenia. Počiatočným dňom nároku na úrok z nadmerného odpočtu je deň nasledujúci po uplynutí šiestich mesiacov odo dňa nasledujúceho po uplynutí lehoty na vrátenie nadmerného odpočtu. Úrok sa vypočíta vo výške dvojnásobku základnej sadzby ECB platnej v prvý deň daného kalendárneho roka, za ktorý sa úrok z nadmerného odpočtu počíta resp. vo výške 1,5 %, ak v danom kalendárnom roku sadzba ECB nedosiahne 1,5 %. Prechodné ustanovenie § 85ke zákona č. 297/2016 Z. z. stanovuje, že platiteľ má nárok na úrok z nadmerného odpočtu podľa § 79a, aj keď daňová kontrola v lehote na vrátenie nadmerného odpočtu podľa § 79 ods. 1, 2 alebo ods. 5 začala pred 1. januárom 2017 ak 1. januáru 2017 nebola skončená. Ustanovenie § 79a sa neuplatní, ak daňová kontrola v lehote na vrátenie nadmerného odpočtu podľa § 79 ods. 1, 2 alebo ods. 5 bola skončená do 31. decembra 2016 vrátane. Účinnosť § 79a a § 85ke zákona o DPH je od 01.01.2017. 15. Z ustanovení zákona č. 297/2016 Z. z. jednoznačne vyplýva, že nárok na úrok z nadmerného odpočtu sa neuplatní na daňové kontroly ukončené do 31.12.2016, žalobca teda nespadá pod právnu úpravu o priznaní úroku. Novela zákona o DPH účinná od 1. januára 2017 v § 79a právne upravuje náhradu za zadržanie nadmerného odpočtu počas daňovej kontroly a priznáva platiteľovi nárok na úrok z nadmerného odpočtu (najmenej vo výške 1,5% ročne zo sumy vráteného nadmerného odpočtu za každý deň) až od uplynutia 6 mesiacov odo dňa nasledujúceho po uplynutí lehoty na vrátenie odpočtu podľa § 79 ods. 1, 2 alebo 5. Žalovaný sa plne stotožňuje s právnym názorom vyjadreným v rozsudku Krajského súdu v Bratislave spis. zn. 2S/43/2016 zo dňa 7.12.2016, podľa ktorého zásadu neutrality by mala rešpektovať i výška kompenzácie za zadržanie nadmerného odpočtu DPH po dobu trvania daňovej kontroly. Tak ako v zmysle citovanej judikatúry súdneho dvora nesmie byť daňový subjekt výkonom daňovej kontroly ekonomicky znevýhodnený, nemôže mu výkon daňovej kontroly spojený so zadržaním nadmerného odpočtu DPH (pri zachovaní neutrality dane) priniesť ekonomickú výhodu. Výška náhrady za toto zadržanie by podľa názoru súdu mohla zodpovedať priemernej úrokovej sadzbe, ktorú by platiteľ dosiahol pri krátkodobom vklade finančných prostriedkov vo výške zadržaného nadmerného odpočtu v peňažnom ústave. Priznanie úrokov vo výške 10% ročne zo zadržiavanej sumy od uplynutia zákonných lehôt na vrátenie nadmerného odpočtu až do jeho vrátenia daňovému subjektu, ktorého sa domáha žalobca, sa javí súdu ako neprimeraná výhoda pre kontrolovaný daňový subjekt v porovnaní s inými daňovými subjektmi, u ktorých kontrola vykonaná nebola. Zúročenie zadržaných finančných prostriedkov sadzbou 10% v priebehu rokov 2015 a 2016 by totiž znamenalo ich také ekonomické zhodnotenie, ktoré by v danom čase nebolo možné na bankovom trhu dosiahnuť. Ročná úroková sadzba 10% totiž prevyšuje priemerné úrokové miery nielen z vkladov fyzických a právnických osôb, ale aj z úverov v relevantnom čase na slovenskom bankovom trhu. 16. Záverom žalovaný dodal, že z tohto pohľadu sa právna úprava výšky úroku zo zadržaného nadmerného odpočtu počas daňovej kontroly, účinná od 1. januára 2017 (úroková sadzba 1,5% ročne), javí ako zodpovedajúca realite na bankovom trhu a najmä odzrkadľujúca zásadu neutrality dane. S ohľadom na prechodné ustanovenie zákona č. 297/2016 Z. z. o DPH nie je možné túto právnu úpravu použiť v prípadoch, kedy daňová kontrola bola skončená predo dňom 1.1.2017.V Slovenskej republike neexistovala do 1. januára 2017 právna úprava na priznanie úrokov za dobu vykonávania daňovej kontroly na zistenie oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu alebo jeho časti, a preto podľa žalobcu Daňový úrad Bratislava pri nepriznaní nároku postupoval v súlade so zákonom. Keďže platná legislatíva Slovenskej republiky nemá právnu úpravu priznania a výpočtu úroku za dobu vykonávania kontroly, správca dane v daňovom konaní postupoval v súlade s platnými ustanoveniami daňového poriadku a zákona o DPH a nepriznal žalobcovi úrok z omeškania na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie jún 2011 v súlade s platnou legislatívou. Žalobca uvádza, že rozhodnutie žalovaného považuje za nezákonné, nakoľko žalovaný vec nesprávne posúdil a má za to, že mu vznikol nárok na úroky tak, ako si tieto uplatnil v Žiadosti. Žalovaný má za to, že v súčasnej legislatíve absentuje postup pri výpočte úroku aj z dôvodu neexistencie lehoty od kedy má byť úrok počítaný a aká úroková sadzba má byť pri výpočte použitá. IV. Verejné vyhlásenie rozsudku 17. Krajský súd v Bratislave ako súd vecne a miestne príslušný podľa § 10, § 13 ods. 1 zákona č. 162/2015 Z.z. Správny súdny poriadok v znení zákona č. 88/2017 Z.z. (ďalej len SSP) rozhodol vo veci rozsudkom, ktorý verejne vyhlásil dňa 20.05.2020 s tým, že správny súd oznámil miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku na úradnej tabuli súdu a na webovej stránke v lehote piatich dní pred jeho vyhlásením podľa § 137 ods. 4 SSP. Žalobca v žalobe nežiadal nariadenie pojednávania podľa § 182 ods. 1 písm. g/ SSP a žalovaný sa v prvom úkone urobenom voči správnemu súdu výslovne nevyjadril, že žiada na prejednanie veci nariadiť pojednávanie. V. Relevantné právne predpisy 18. Podľa § 6 ods. 1 SSP správne súdy v správnom súdnictve preskúmavajú na základe žalôb zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy, opatrení orgánov verejnej správy a iných zásahov orgánov verejnej správy, poskytujú ochranu pred nečinnosťou orgánov verejnej správy a rozhodujú v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom. Pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia súd skúma, či žalobou napadnuté rozhodnutie je v súlade s právnym poriadkom SR, najmä s hmotnými a procesnými administratívnymi predpismi. V intenciách § 6 ods. 1 SSP súd preskúmava aj administratívne konanie, ktorým sa v zmysle § 3 ods. 1 písm. a/ SSP rozumie postup orgánu verejnej správy v rámci výkonu jeho pôsobnosti v oblasti verejnej správy pri vydávaní individuálnych správnych aktov a normatívnych správnych aktov. V zákonom predpísanom postupe je správny orgán oprávnený a súčasne aj povinný vykonať úkony v priebehu administratívneho konania a ukončiť ho vydaním rozhodnutia, ktoré má zákonom predpísané náležitosti. 19. Podľa čl. 7 ods. 2 Ústavy SR Slovenská republika môže medzinárodnou zmluvou, ktorá bola ratifikovaná a vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, alebo na základe takej zmluvy preniesť výkon časti svojich práv na Európske spoločenstvá a Európsku úniu. Právne záväzné akty Európskych spoločenstiev a Európskej únie majú prednosť pred zákonmi Slovenskej republiky. Prevzatie právne záväzných aktov, ktoré vyžadujú implementáciu, sa vykoná zákonom alebo nariadením vlády podľa čl. 120 ods. 2. 20. Podľa článku 183 smernice 2006/112/ES ak za dané zdaňovacie obdobie výška odpočítanej dane prevyšuje výšku splatnej DPH, členské štáty môžu rozdiel buď preniesť do nasledujúceho obdobia, alebo ho vrátiť v súlade s podmienkami, ktoré určia. 21. Podľa § 79 ods. 1 zákona č. 222/2004 Z.z. v znení účinnom do 31.12.2016 ak v zdaňovacom období vznikne platiteľovi nadmerný odpočet, odpočíta platiteľ nadmerný odpočet od vlastnej daňovej povinnosti v nasledujúcom zdaňovacom období s výnimkou podľa odseku 2. Ak platiteľ nemôže odpočítať nadmerný odpočet od vlastnej daňovej povinnosti v nasledujúcom zdaňovacom období, daňový úrad vráti neodpočítaný nadmerný odpočet alebo jeho neodpočítanú časť do 30 dní od podania daňového priznania za zdaňovacie obdobie nasledujúce po zdaňovacom období, v ktorom nadmerný odpočet vznikol alebo do 30 dní od uplynutia lehoty na podanie daňového priznania, ak platiteľ nebol povinný po dať daňové priznanie (§ 78 ods. 1) za zdaňovacie obdobie nasledujúce po zdaňovacom období, v ktorom nadmerný odpočet vznikol. Ak platiteľovi vznikne nadmerný odpočet v poslednom zdaňovacom období, v ktorom prestal byť platiteľom, nadmerný odpočet daňový úrad vráti do 30 dní od uplynutia lehoty na podanie daňového priznania za toto zdaňovacie obdobie. Na účely tohto zákona sa nadmerným odpočtom rozumie prevýšenie celkovej výšky odpočítateľnej dane za príslušné zdaňovacie obdobie nad celkovou výškou dane za príslušné zdaňovacie obdobie okrem dane pri dovoze tovaru. 22. Podľa § 79 ods. 2 zákona č. 222/2004 Z.z. v znení účinnom do 31.12.2016 daňový úrad vráti nadmerný odpočet do 30 dní od uplynutia lehoty na podanie daňového priznania za zdaňovacie obdobie, v ktorom nadmerný odpočet vznikol, ak zdaňovacím obdobím platiteľa je kalendárny mesiac (písm. a/), platiteľ bol platiteľom najmenej 12 kalendárnych mesiacov pred skončením kalendárneho mesiaca, v ktorom nadmerný odpočet vznikol (písm. b/), a platiteľ nemal v období 6 kalendárnych mesiacov pred skončením kalendárneho mesiaca, v ktorom nadmerný odpočet vznikol, daňové nedoplatky a colné nedoplatky voči daňovému úradu a colnému úradu a nedoplatky na povinných odvodoch poistného podľa osobitných predpisov v súhrne viac ako 1 000 eur (písm. c/). 23. Podľa § 79 ods. 5 zákona č. 222/2004 Z.z. v znení účinnom do 31.12.2016 ak platiteľ uplatňuje nadmerný odpočet alebo zvyšuje nadmerný odpočet dodatočným daňovým priznaním podaným po podaní daňového priznania za zdaňovacie obdobie nasledujúce po zdaňovacom období, v ktorom tento nadmerný odpočet vznikol, daňový úrad vráti nadmerný odpočet alebo sumu, o ktorú sa zvýšil nadmerný odpočet, do 30 dní od podania dodatočného daňového priznania. Ak po vrátení nadmerného odpočtu podľa § 79 ods. 2 platiteľ zvýši nadmerný odpočet dodatočným daňovým priznaním, daňový úrad vráti sumu, o ktorú sa zvýšil nadmerný odpočet, do 30 dní od podania dodatočného daňového priznania. Ak v lehote na vrátenie nadmerného odpočtu je zaslaná výzva na odstránenie nedostatkov v podanom dodatočnom daňovom priznaní alebo na odstránenie nedostatkov v podanom dodatočnom kontrolnom výkaze, lehota na vrátenie nadmerného odpočtu neplynie odo dňa doručenia výzvy až do dňa odstránenia nedostatkov. 24. Podľa § 79 ods. 6 zákona č. 222/2004 Z.z. v znení účinnom do 31.12.2016 ak daňový úrad v lehote na vrátenie nadmerného odpočtu podľa odseku 1, 2 alebo odseku 5 začne daňovú kontrolu, vráti nadmerný odpočet do desiatich dní od skončenia daňovej kontroly, a to vo výške zistenej daňovým úradom; ak bola časť nadmerného odpočtu vrátená podľa odseku 7, vráti daňový úrad rozdiel medzi nadmerným odpočtom vo výške zistenej daňovým úradom a nadmerným odpočtom vráteným podľa odseku 7. Ak po vrátení nadmerného odpočtu vznikne kladný rozdiel medzi nadmerným odpočtom uvedeným v právoplatnom rozhodnutí a vráteným nadmerným odpočtom podľa prvej vety, vráti daňový úrad tento rozdiel do desiatich dní odo dňa nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia. Ak daňový úrad daňovou kontrolou, ktorú začal v lehote na vrátenie nadmerného odpočtu podľa odseku 1, 2 alebo odseku 5, nezistí nadmerný odpočet a právoplatným rozhodnutím sa prizná nadmerný odpočet, vráti daňový úrad nadmerný odpočet uvedený v právoplatnom rozhodnutí do desiatich dní odo dňa nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia. Ak platiteľ neumožní vykonanie daňovej kontroly do troch mesiacov odo dňa jej začatia, nárok na vrátenie nadmerného odpočtu zaniká posledným dňom tretieho mesiaca a to vo výške, v akej jeho vznik bol uplatnený v daňovom priznaní alebo dodatočnom daňovom priznaní. 25. Podľa § 65 ods. 1, ods. 2 DP, orgán príslušný na rozhodnutie v daňovom konaní rozhodne bezodkladne, najneskôr však do ôsmich dní odo dňa začatia konania, ak to povaha vecí pripúšťa a je tak možné urobiť na základe dokladov predložených daňovým subjektom; inak rozhodne do 30 dní odo dňa začatia konania. V osobitne zložitých prípadoch orgán príslušný na rozhodnutie rozhodne do 60 dní (ods. 1). Ak vzhľadom na mimoriadnu zložitosť prípadu alebo iné závažné okolnosti alebo osobitnú povahu prípadu nemožno rozhodnúť ani v lehote do 60 dní, môže túto lehotu pred jej uplynutím na základe písomného odôvodnenia primerane predĺžiť druhostupňový orgán. Ak rozhoduje druhostupňový orgán, môže túto lehotu pred jej uplynutím na základe písomného odôvodnenia primerane predĺžiť ministerstvo, a ak rozhoduje ministerstvo, minister (ods. 2). 26. Podľa § 66 DP ak orgán príslušný na rozhodnutie v daňovom konaní je v tomto konaní nečinný a nerozhodne ani v lehotách ustanovených v § 65 ods. 1 a 2 a nápravu nemožno dosiahnuť inak a povaha veci to nevylučuje, je príslušný vo veci rozhodnúť druhostupňový orgán. 27. Podľa § 79 ods. 3 DP v znení účinnom do 31.12.2016ak správca dane vráti daňový preplatok po lehote ustanovenej v odseku 2, je povinný v lehote do 15 dní od vrátenia daňového preplatku rozhodnúť o priznaní úroku zo sumy daňového preplatku, ak jeho výška presiahne sumu 5 eur. Pri výpočte úroku sa použije trojnásobok základnej úrokovej sadzby Európskej centrálnej banky platnej v posledný deň lehoty, v ktorej mala byť suma daňového preplatku podľa tohto zákona vrátená; ak trojnásobok základnej úrokovej sadzby Európskej centrálnej banky nedosiahne 10%, pri výpočte úroku sa namiesto trojnásobku základnej úrokovej sadzby Európskej centrálnej banky použije ročná úroková sadzba 10%. Úrok sa priznáva za každý deň omeškania. Správca dane tento úrok zaplatí do 15 dní od doručenia rozhodnutia o priznaní úroku. Ak správca dane eviduje voči daňovému subjektu daňový nedoplatok, použije tento úrok alebo jeho časť v lehote na jeho zaplatenie podľa § 55 ods. 6 a 7. Rovnako správca dane zaplatí daňovému subjektu úrok aj v prípadoch oneskoreného vrátenia nadmerného odpočtu a spotrebnej dane, na ktorú bolo uplatnené jej vrátenie, ak sa nadmerný odpočet a spotrebná daň nepoužijú podľa § 55 ods. 6 a 7. VI. Posúdenie veci správnym súdom 28. Pred hmotnoprávnym posúdením veci sa správny súd zaoberal otázkou prípustnosti súdneho preskúmania napadnutých správnych aktov. V systéme správneho súdnictva je právo na prístup k súdnemu preskúmaniu právoplatného rozhodnutia orgánu verejnej správy na základy žaloby determinované princípom generálnej klauzuly s negatívnou enumeráciou, z ktorého vyplýva, že súdy v zásade preskúmavajú všetky rozhodnutia alebo opatrenia orgánov verejnej správy, ktorými sa zakladajú, menia alebo rušia oprávnenia a povinnosti fyzických alebo právnických osôb alebo ktorými môžu byť práva, právom chránené záujmy alebo povinnosti fyzických osôb alebo právnických osôb priamo dotknuté, okrem tých, ktoré zákon výslovne z prieskumu vylučuje (§7 SSP). Pre účely posúdenia prípustnosti súdneho preskúmania nie je rozhodujúce, ako je rozhodnutie alebo opatrenia správneho orgánu označené, alebo či obsahuje zákonom predpísané formálne náležitosti. Napadnuté oznámenie žalovaného č. 102546257/2017 zo dňa 11.12.2017 nepochybne obsahuje konečnú informáciu o tom, že úrok zo súm predstavujúcich nadmerné odpočty DPH, ktoré správca dane zadržal po dobu trvania daňovej kontroly, nebudú priznané, pretože podľa mienky žalovaného slovenský právny poriadok takýto postup orgánov správy daní neumožňuje. Napriek tomu, že oznámenie je reakciou žalovaného na návrh žalobcu na prijatie opatrení proti nečinnosti v zmysle § 66 DP, možno ich považovať za správne akty orgánu verejnej správy, ktoré sú opatreniami o právach, povinnostiach a právom chránených záujmoch žalobcu v súvislosti s úrokmi z nadmerných odpočtov DPH zadržaných na čas vykonávania daňovej kontroly, ktoré si žalobca uplatnil voči orgánom správy daní tvrdiac, že im toto právo vyplýva z judikatúry Súdneho dvora EÚ interpretujúcej vyššie citované ustanovenie smernice. Je zrejmé, že žalovaný považoval vydaním týchto oznámení otázku uplatneného práva na úroky za uzavretú, bez možnosti ich napadnutia riadnym opravným prostriedkom. Keďže ide o autoritatívne rozhodnutie o právach žalobcu, nemožno napadnuté oznámenie vylúčiť zo súdneho preskúmania správnym súdom. 29. Ústavný zákon č.90/2001 Z.z. priniesol nové znenie čl. 7 Ústavy Slovenskej republiky a upravil vodsekoch 2 až 5 postavenie medzinárodných zmlúv v ústavnom systéme Slovenskej republiky.Ustanovenie čl. 7 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky je osobitnou ústavnou normou upravujúcou vzťah Slovenskej republiky k Európskemu spoločenstvu a Európskej únii, ako aj k ich právu. Podľa Súdneho dvora prednosť pred vnútroštátnou normou majú všetky úniové normy bez ohľadu na ich právnu silu: ustanovenia zmluvy (napr. Costa p. ENEL, 6/64, 15.7.1964, Zb. s. 1141) , všeobecné zásady úniového práva (napr. Wachauf, 5/88, 13.7.1989, Zb. s. 2609, bod 17), nariadenia (napr. Politi, 43/71, 14.12.1971, Zb. s. 1039, bod 9), smernice (Becker, 8/81, 19.1.1982, Zb. s. 53), rozhodnutia (Salumificio di Cornuda, 130/78, 8.3.1979, Zb.s. 867), medzinárodné zmluvy uzatvorené Úniou (Kupferberg, 104/81, 26.10.1982, Zb. s. 3641). Zjednodušene povedané, akákoľvek úniová právna norma má bez ohľadu na jej právnu silu v úniovom právnom poriadku a bez ohľadu na jej priamy účinok vyššiu právnu silu ako ktorákoľvek vnútroštátna norma. Úniové právo má prednosť pred všetkými vnútroštátnymi normami bez ohľadu na ich územnú alebo časovú pôsobnosť, t.j. bez ohľadu na to, či boli prijaté vnútroštátnym zákonodarcom alebo jednotkami územnej samosprávy, alebo či sa jedná o normy skoršie alebo neskoršie (napr. Pigs Marketing Board, 83/78, 29.11.1978, Zb. s. 2347, bod 69). Súdny dvor tiež potvrdil, že účinnosť úniového práva nemôže byť rozdielna podľa jednotlivých oblastí vnútroštátneho práva (Hubbard, C-20/92, 1.7.1993, Zb. s. I-3777, bod 19; Sail, 82/71, 21.3.1972, Zb. s. 119, bod 5), čo znamená, že zásada prednosti úniového práva sa vzťahuje na všetky vnútroštátne právne odvetvia. Povinnosť rešpektovať prednosť úniového práva musia dodržiavať všetky zložky štátnej moci: vláda, štátna správa, zákonodarca aj súdne orgány. 30. Rovnako je potrebné uviesť, že zákon č. 222/2004 Z. z. platný a účinný v čase vykonávania daňovej kontroly u žalobcu a následného vrátenia uplatnených nadmerných odpočtu neobsahoval osobitné ustanovenie o povinnosti daňového úradu zaplatiť daňovému subjektu úrok zo sumy zadržaného nadmerného odpočtu DPH počas vykonávania daňovej kontroly. Inštitút náhrady za zadržanie nadmerného odpočtu počas daňovej kontroly bol do zákona č. 222/2004 Z. z. zakomponovaný až s účinnosťou od 01.01.2017. V zmysle § 79a novelizovaného zákona č. 222/2004 Z. z. má platiteľ nárok na náhradu za zadržanie nadmerného odpočtu v podobe úroku z nadmerného odpočtu vo výške 2-násobku základnej úrokovej sadzby Európskej centrálnej banky, najmenej vo výške 1,5% ročne zo sumy vráteného nadmerného odpočtu za každý deň od uplynutia 6 mesiacov odo dňa nasledujúceho po uplynutí lehoty na vrátenie odpočtu podľa § 79 ods. 1, 2 alebo 5, až do jeho vrátenia. Podľa prechodného ustanovenia k uvedenej právnej úprave účinnej od 1.1.2017 sa však § 79a neuplatní, ak daňová kontrola bola skončená do 31.12.2016. V prípadoch nadmerného odpočtu DPH zadržaného žalobcovi počas vykonávania daňovej kontroly preto uvedenú právnu úpravu § 79a aplikovať nemožno. Je potrebné uviesť, že vo vnútroštátnej právnej úprave bolo v rozhodnom období zakotvené právo daňového subjektu na zaplatenie úroku zo zadržiavaných prostriedkov (ust. § 79 ods. 3 Daňového poriadku v znení do 31.12.2015) v prípade, ak daňový preplatok bol vrátený po lehote stanovenej v zákone a v prípade, že prebehla daňová kontrola až po jej skončení. 31. V preskúmavanej veci žalobca uplatnil žalobný dôvod, že pri rozhodovaní o nároku na priznanie úroku za zadržiavanie nadmerného odpočtu aj počas daňovej kontroly správca dane nepostupoval v súlade s judikatúrou ESD, konkrétne, že neboli rešpektované závery vyslovené v rozhodnutí zo dňa 21.10.2015, C-120/2015 Kovozber. Správny súd k tomu uvádza, že v predmetnom rozhodnutí ESD výslovne uviedol, že čl. 183 prvý odsek Smernice o DPH sa má vykladať v tom zmysle, že bráni takej vnútroštátnej právnej úprave, ako je vo veci samej počítať úroky z omeškania pri vrátení nadmerného odpočtu DPH až od uplynutia lehoty desať dní po skončení daňovej kontroly. Práve z dôvodu, že vnútroštátna úprava SR neobsahovala úpravu priznania úrokov za oneskorené vrátenie nadmerného odpočtu a chýbala definícia okolností, za ktorých sa vrátenie nadmerného odpočtu považuje za oneskorené sa konajúci Krajský súd v Košiciach obrátil na Súdny dvor s predbežnými otázkami. ESD sa k týmto položeným otázkam vyjadril formou uznesenia, zjednodušeným postupom podľa čl. 99 Rokovacieho poriadku, z čoho je zrejmé, že otázku úrokov súvisiacich s preverovaním uplatneného odpočtu považoval za jednoznačne judikovanú. Uvedeným potvrdil, že sa otázkami, ktoré boli predmetom sporu v prejednávanej veci, zaoberal už vo svojej predchádzajúcej judikatúre, pričom v dôvodoch tohto rozhodnutia odkázal na staršiu judikatúru najmä rozhodnutia Enel Maritsa, body 51, 52, 53, ďalej Rafinäria Steaua Romana, C-431/12, bod 23, Delphi Hungary Autóalkatrész Gyártó, C 654/13, bod 32, Alicja Sosnowska. V rozhodnutí C-120/2015 Kovozber ESD teda citoval už známe závery z predchádzajúcej rozhodovacej činnosti. Rozsudky Súdneho dvora EÚ týkajúce sa prejudiciálnych otázok sú spolu s výkladom alebo posúdením platnosti práva Únie, ktoré sa v ňom nachádzajú, záväzné pre vnútroštátny súd, ktorý podal prejudiciálnu otázku (rozsudok Súdneho dvora Európskej únie vo veci Benedetti, 52/76, 3.2.1977, Zb. s. 163, bod 26), ako aj pre súdy, ktoré budú rozhodovať v tej istej veci (rozsudok Súdneho dvora Európskej únie vo veci Milch, Fett a Eierkontor, 29/68, 24.6.1969, Zb. s. 165, bod 2). Súdny dvor výkladom úniového ustanovenia objasňuje zmysel a pôsobnosť vykladaného ustanovenia už od okamihu, kedy toto ustanovenie nadobudlo účinnosť. Súdnym dvorom interpretované ustanovenie musia vnútroštátne súdy aplikovať aj na právne vzťahy, ktoré vznikli alebo boli založené pred vynesením prejudiciálneho rozsudku. Prejudiciálny rozsudok teda nemá konštitutívny, ale len deklaratórny charakter a pôsobí ex tunc (rozsudky Súdneho dvora Európskej únie vo veciachKempter, C-2/06, 12.2.2008, Zb. s. I-411, bod 35; Kühne a Heitz, C-453/00, 13.1.2004, Zb. s. I-837, bod 21; Blaizot, 24/86, 2.2.1988, Zb. s. 379, bod 27). 32. Správny súd považuje za potrebné poukázať na aj na to, že správca dane má právo (a zároveň aj zákonnú povinnosť) skontrolovať správnosť uplatneného odpočtu, pretože je všeobecne známe, že nadmerný odpočet je inštitútom dane z pridanej hodnoty, ktorý je často zneužívaný na daňové podvody. Je preto legitímnym záujmom štátu viesť daňové subjekty k tomu, aby si plnili svoje povinnosti riadne, v súlade so zákonom. K dosiahnutiu tohto cieľa musí mať aj adekvátne prostriedky smerujúce k tomu, aby mohol nárok v potrebnej miere preveriť, predísť daňovým podvodom a kontrolovať plnenie daňových povinností. Finančné orgány majú v prípade pochybností o uplatnenom nároku povinnosť tieto pochybnosti odstrániť, a k tomu im musí byť daná primeraná lehota. Pokiaľ však túto lehotu prekročia, musia daňovému subjektu dorovnať jeho finančné znevýhodnenie, ktoré musel znášať po dobu, keď bol jeho nadmerný odpočet preverovaný. Pri strete legitímneho záujmu platcu na včasné vrátenie nadmerného odpočtu a správcu dane tento nárok preveriť je potrebné uzavrieť, že daňový subjekt je povinný znášať „bezodplatne“ takéto preverovanie len po určitú primeranú dobu. Vzhľadom na skutočnosť, že negatívne majetkové dopady dlhého čakania na nadmerný odpočet v zásade predstavujú pre platcov DPH závažný zásah do garantovaného práva vlastniť majetok ako aj práva na podnikanie je potrebné, aby nad rámec tejto doby obdržal od štátu kompenzáciu predstavujúcu paušalizovanú náhradu za majetkovú ujmu spočívajúcu v nemožnosti disponovať s prostriedkami v hodnote nadmerného odpočtu. Aj uvedené závery plne vyplývajú z vyššie citovanej judikatúry ESD. 33. Súdny dvor EÚ v rozhodnutí vo veci C-120/15 (Kovozber), ktoré sa týka slovenského právneho poriadku, vyslovil jednoznačný záver, že uvedený článok sa má vykladať v tom zmysle, že bráni takej vnútroštátnej úprave, ktorá upravuje výpočet úrokov z omeškania pri vrátení nadmerného odpočtu DPH až od uplynutia lehoty 10 dní po skončení daňovej kontroly. V dôvodoch tohto rozhodnutia Súdny dvor EÚ odkázal na staršiu judikatúru (EnelMaritsa, body 51, 52, 53, ďalej RafinăriaSteauaRomână, C-431/12, bod 23, DelphiHungaryAutóalkatrészGyártó, C-654/13, bod 32) a konštatoval, že lehota na vrátenie nadmerného odpočtu DPH môže byť v zásade predĺžená na účely vykonania daňovej kontroly bez toho, aby bolo nutné ju považovať za neprimeranú, ak toto predĺženie neprekračuje medze toho, čo je nevyhnutné na riadne vykonanie tejto daňovej kontroly. Súdny dvor však zdôraznil, že nakoľko zdaniteľná osoba dočasne nemôže disponovať finančnými prostriedkami vo výške nadmerného odpočtu DPH, je postihnutá hospodárskym znevýhodnením, ktoré by malo byť kompenzované zaplatením úrokov, čím je zaručené dodržanie zásady daňovej neutrality. Podľa Súdneho dvora EÚ z existujúcej judikatúry vyplýva, že pri výpočte úrokov sa musí zobrať do úvahy ako počiatočný okamih deň, keď mal byť nadmerný odpočet DPH v súlade so smernicou obvykle vrátený (bod 29). Súdny dvor sa vyjadril i k otázke neutrality systému DPH, na ktorú musia členské štáty prihliadať pri stanovení podmienok vrátenia nadmerných odpočtov DPH. Tieto podmienky musia umožniť, aby mohla byť zdaniteľnej osobe za primeraných podmienok vrátená celá suma vyplývajúca z nadmerného odpočtu DPH, čo znamená, že vrátenie sa uskutoční v primeranej lehote vyplatením finančnej hotovosti alebo porovnateľným spôsobom, pričom prijatý spôsob vrátenia nesmie v nijakom prípade pre zdaniteľnú osobu predstavovať žiadne finančné riziko. 34. Uvedené rozhodnutie súdneho dvora je podľa názoru správneho súdu nutné vykladať v súlade s jeho znením tak, že ak si to vyžaduje riadne vykonanie daňovej kontroly, môže byť lehota na vrátenie nadmerného odpočtu predĺžená. Nakoľko však po dobu trvania daňovej kontroly nemôže zdaniteľná osoba disponovať s finančnými prostriedkami, je znevýhodnená v porovnaní s inými daňovými subjektmi, u ktorých daňová kontrola vykonaná nebola. Toto znevýhodnenie je podľa Súdneho dvora EÚ nevyhnutné kompenzovať zaplatením úrokov, čím sa zaručí dodržanie zásady daňovej neutrality. Z uvedeného možno vyvodiť záver, že podľa práva EÚ (smernice interpretovanej rozhodnutiami súdneho dvora) žalobcovi patria úroky zo sumy predstavujúcej zadržaný nadmerný odpočet DPH od uplynutia všeobecných lehôt na vrátenie odpočtov podľa § 79 ods. 1 a ods. 2 zákona č. 222/2004 Z.z., a to až do dňa vrátenia zadržaných súm jednotlivým žalobcom. Tento záver sa opiera predovšetkým o zásadu neutrality DPH, v zmysle ktorej kontrola dane vykonaná orgánmi štátu, spojená so zadržaním oprávneného nadmerného odpočtu, nesmie byť kontrolovanému daňovému subjektu na ujmu bez primeranej kompenzácie. V tomto zmysle judikoval ešte pred rozhodnutím Súdneho dvora EÚ vo veci Kovozber i Najvyšší súd SR vo veci spis.zn. 8Sžf/115/2013, keď potvrdil rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave spis.zn. 2S/979/2012 zo dňa 24.4.2013, podľa ktorého by bolo v rozpore s princípmi právneho štátu, keby tým daňovým subjektom, u ktorých bola vykonaná daňová kontrola, bol vrátený nadmerný odpočet z dôvodu výkonu daňovej kontroly neskôr bez akejkoľvek kompenzácie. Práve na tento účel slúži štátom platený úrok zo zadržiavanej sumy za obdobie odo dňa uplynutia všeobecnej lehoty na vrátenie nadmerného odpočtu až do jeho vrátenia. 35. Právna úprava náhrady za zadržanie nadmerného odpočtu počas daňovej kontroly účinná od 1.1.2017 (§ 79a novelizovaného zákona č. 222/2004 Z.z.), ktorá priznáva platiteľovi nárok na úrok z nadmerného odpočtu (najmenej vo výške 1,5% ročne zo sumy vráteného nadmerného odpočtu za každý deň) až od uplynutia 6 mesiacov odo dňa nasledujúceho po uplynutí lehoty na vrátenie odpočtu podľa § 79 ods. 1, 2 alebo 5, je s uvedenými závermi v nesúlade. Správny súd je toho názoru, že zásadu daňovej neutrality by mala rešpektovať i výška kompenzácie za zadržanie nadmerného odpočtu DPH po dobu trvania daňovej kontroly. Tak ako v zmysle citovanej judikatúry Súdneho dvora EÚ nesmie byť daňový subjekt výkonom daňovej kontroly ekonomicky znevýhodnený, nemôže mu výkon daňovej kontroly spojený so zadržaním uplatneného nadmerného odpočtu DPH (pri zachovaní neutrality dane) priniesť ani ekonomickú výhodu. Zadržanie finančných prostriedkov po dobu nevyhnutnú na vykonanie daňovej kontroly je aj podľa judikatúry Súdneho dvora EÚ oprávnené a legitímne, nakoľko slúži na preverenie skutočností potrebných pre správne určenie dane a na predchádzanie a odhaľovanie daňových podvodov. Výška náhrady za toto zadržanie by podľa názoru správneho súdu mohla zodpovedať priemernej úrokovej sadzbe, ktorú by platiteľ dosiahol pri krátkodobom vklade finančných prostriedkov vo výške zadržaného nadmerného odpočtu v peňažnom ústave. Túto kompenzáciu, ktorá patrí poctivému daňovníkovi po dobu zákonného preverovania údajov uvedených v jeho daňovom priznaní, je nutné odlíšiť od úroku z nadmerného odpočtu DPH podľa § 79 DP, ktorý patrí platiteľovi pri vrátení odpočtu od uplynutia zákonných lehôt v prípadoch, keď sa daňová kontrola vôbec nezačala alebo bola riadne ukončená bez nálezu. V takých prípadoch zákon jasne určuje lehoty, v ktorých je správca dane povinný nadmerný odpočet vrátiť a nedodržanie týchto lehôt má povahu sankcie pre správcu dane za porušenie povinnosti stanovenej zákonom. Kompenzácia vo forme úroku zo zadržaných finančných prostriedkov po dobu trvania daňovej kontroly však nemôže mať povahu sankcie pre kontrolujúci orgán správy dane, pretože počas daňovej kontroly ešte nie je jasné, či bude táto ukončená bez nálezu a nadmerný odpočet bude vrátený, alebo bude platiteľovi vyrubený rozdiel dane. 36. Naproti tomu priznanie úrokov vo výške 10% ročne zo zadržanej sumy od uplynutia zákonných lehôt na vrátenie nadmerného odpočtu až do jeho vrátenia daňovému subjektu, ktorého sa domáha žalobca, sa súdu javí ako neprimeraná výhoda pre kontrolovaný daňový subjekt v porovnaní s inými daňovými subjektmi, u ktorých kontrola vykonaná nebola. Zúročenie zadržaných finančných prostriedkov sadzbou 10% by znamenalo také ekonomické zhodnotenie, ktoré by v danom čase nebolo možné na bankovom trhu dosiahnuť. Ročná úroková sadzba 10% totiž prevyšuje priemerné úrokové miery nielen z vkladov fyzických a právnických osôb (viacnásobne), ale aj z úverov (vrátane krátkodobých) v relevantnom čase na slovenskom bankovom trhu. Trvanie daňovej kontroly by tak eventuálne mohlo znamenať pre kontrolované daňové subjekty bezdôvodný ekonomický prospech, čo by nakoniec mohlo viesť aj k oslabeniu ich motivácie účinne spolupracovať počas kontroly so správcom dane. Nepodložená požiadavka na výšku úrokov by nie len že nebola adekvátnou paušálnou náhradou za znevýhodnenie daňového subjektu z dôvodu pozdržania platby nadmerného odpočtu DPH, ale naopak by znamenala zvýhodnenie pre kontrolovaný daňový subjekt oproti iným subjektom na relevantnom trhu. 37. Z uvedeného preto podľa názoru správneho súdu vyplýva záver, že ak správnemu orgánu bola doručená žiadosť o uplatnenie nároku na zaplatenie úroku z nadmerného odpočtu DPH, bolo povinnosťou žalovaného k tejto problematike pristupovať v súlade s právom Európskej únie, právnymi názormi a stanoviskami v jednotlivých rozhodnutiach Súdneho dvora Európskej únie ako aj v súlade s eurokonformným výkladom našich právnych predpisov upravujúcich oblasť DPH, aplikujúc pritom zásadu daňovej neutrality a z týchto hľadísk posudzovať oprávnenosť nároku žalobcu. Takémuto záveru vzhľadom na nutnosť aplikovania úniovej normy, ktorá má vyššiu právnu silu, nemôže brániť ani tá skutočnosť, že vnútroštátny právny poriadok nemal konkrétne zákonné ustanovenia, ktoré by v čase rozhodnom pre posúdenie danej veci upravovali úrok zo zadržiavaného nadmerného odpočtu DPH. Pri uplatnení zásady prednosti práva EÚ pred vnútroštátnym právom, ktorú sú povinné rešpektovať nielen súdy, ale aj orgány verejnej správy všetkých členských štátov EÚ, je teda vo svetle zmienenej judikatúry Súdneho dvora EÚ k výkladu článku 183 smernice (najmä rozhodnutia vo veci C-120/15 Kovozber), nutné interpretovať § 79 ods. 1 a 2 zákona č. 222/2004 Z.z. a § 79 ods. 3 DP tak, že žalobcovi patrí úrok zo sumy nadmerného odpočtu už od uplynutia zákonom č. 222/2004 Z.z. stanovených všeobecných lehôt na vrátenie nadmerných odpočtov až do ich vrátenia žalobcovi. Vo vnútroštátnom právnom poriadku však v čase zadržania nadmerných odpočtov DPH žalobcom neexitovala právna úprava výšky kompenzácie za toto ekonomické znevýhodnenie. Ani správny súd nie je v prípade absencie práva oprávnený určiť primeranú výšku úroku, ktorý by mali daňové orgány žalobcom priznať, pretože nemá normotvornú právomoc v oblasti verejného hmotného práva. 38. Vzhľadom na uvedené dospel správny súd po preskúmaní veci k záveru, že žalovaný vychádzal pri rozhodovaní o návrhu žalobcu z nesprávneho právneho posúdenia veci a z tohto dôvodu sú jeho rozhodnutia a opatrenie nezákonné. Žalobca tiež dôvodne namietal, že ak prvostupňový orgán postupoval tak, že vo veci Žiadosti zo dňa 08.11.2017 nevydal rozhodnutie, ale túto vybavil výlučne “listom“, ktorý ani nemal všetky formálne a obsahové náležitosti vyžadované vo vzťahu k rozhodnutiu, ktorým sa rozhoduje o právach a povinnostiach daňového subjektu, konal v rozpore s Daňovým poriadkom (§ 63 DP). Preto správny súd postupoval podľa § 191 ods. 1 písm. c/ SSP a napadnuté rozhodnutia spolu s opatrením zrušil a vrátil vec orgánu verejnej správy prvého stupňa na ďalšie konanie. Právnym názorom, ktorý vyslovil správny súd v zrušujúcom rozsudku, je orgán verejnej správy v ďalšom konaní viazaný. 39.O náhrade trov konania súd rozhodol podľa § 167 SSP a úspešnému žalobcovi priznal právo na náhradu trov konania v plnom rozsahu voči neúspešnému žalovanému. O výške náhrady trov konania rozhodne správny súd po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 175 ods. 2 SSP). 40. Toto rozhodnutie senát Krajského súdu v Bratislave prijal pomerom hlasov 3 : 0 (§ 139 ods. 4 SSP). Poučenie: Proti tomuto rozsudku možno podať kasačnú sťažnosť v lehote 30 dní od jeho doručenia na Krajský súd v Bratislave. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. V kasačnej sťažnosti sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 57 SSP) uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy bolo napadnuté rozhodnutie doručené sťažovateľovi, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 SSP sa podáva (sťažnostné body) a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti. V konaní o kasačnej sťažnosti musí byť sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ v zmysle § 449 ods. 1 SSP zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Povinné zastúpenie advokátom v kasačnom konaní sa nevyžaduje, ak má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (písm. a/); ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c/ a d/ (písm. b/); je žalovaným Centrum právnej pomoci (písm. c/).