Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 2S/92/2018 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1018200880 Dátum vydania rozhodnutia: 11. 03. 2020 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jeannette Hajdinová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2020:1018200880.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jeannette Hajdinovej a členov senátu JUDr. Vlastimila Pavlikovského a JUDr. Michala Dzurdzíka, PhD., v právnej veci žalobcu: Mesto Krupina, IČO: 00320056, so sídlom v Krupine, Svätotrojičné námestie 4/4, zastúpeného advokátkou JUDr. Elou Kockovou, so sídlom v Hontianskych Nemciach 406, proti žalovaným: 1) Úrad pre verejné obstarávanie, IČO: 31797903, so sídlom v Bratislave, Ružová dolina 10, 2) predseda Úradu pre verejné obstarávanie, IČO: 31797903, so sídlom v Bratislave, Ružová dolina 10, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného 2) č. 6613-P/2018 zo dňa 17.4.2018, takto r o z h o d o l : Krajský súd v Bratislave žalobu z a m i e t a . Žalovaným sa právo na náhradu trov konania n e p r i z n á v a . o d ô v o d n e n i e : I. Priebeh administratívneho konania 1. Žalobca (resp. jeho mestské zastupiteľstvo) dňa 10.4.2013 schválil podmienky predaja nehnuteľností v jeho vlastníctve formou verejnej obchodnej súťaže, a to budovy so súpisným č. XXX (budova bývalých jaslí) postavenej na pozemku parc. C č. XXXX/X o výmere XXX m2, zastavané plochy a nádvoria, zapísané na LV č. XXX v k.ú. J.. Následne dňa 15.4.2013 vyhlásil podľa § 9a ods. 1 písm. a/ zákona č. 138/1991 Zb. o majetku obcí v znení neskorších predpisov (ďalej len zákon č. 138/1991 Zb.) a § 281 až § 288 Obchodného zákonníka verejnú obchodnú súťaž, ktorej predmetom bol predaj uvedených nehnuteľností za účelom prestavby chátrajúceho objektu na bytový dom slúžiaci na zabezpečenie bývania obyvateľom mesta Krupina. Podmienkou verejnej obchodnej súťaže bolo aj predloženie architektonickej štúdie na prestavbu objektu, tak aby spĺňala požiadavky na poskytnutie úveru zo Štátneho fondu rozvoja bývania a dotácie z Ministerstva dopravy, výstavby a regionálneho rozvoja SR. Mestské zastupiteľstvo mesta Krupina dňa 30.5.2013 schválilo výsledok verejnej obchodnej súťaže, v ktorej bol úspešným návrhom návrh podnikateľa T. A.. Žalobca ako predávajúci uzatvoril dňa 4.11.2013 s Ľubomírom A. ako kupujúcim kúpnu zmluvu, predmetom ktorej bol prevod vlastníckeho práva k budove so súpisným č. XXX (schátraná budova bývalých jaslí) v k.ú. J. za účelom jej prestavby na bytový dom so 16 bytovými jednotkami. V tej istý deň uzatvorili aj zmluvu o budúcej kúpnej zmluve o prevode vlastníctva bytov a jej predmetom bol záväzok zmluvných strán, že do 30 dní odo dňa schválenia úveru zo Štátneho fondu rozvoja bývania a dotácie z Ministerstva dopravy, výstavby a regionálneho rozvoja SR v prospech budúceho kupujúceho (žalobcu) uzatvoria kúpnu zmluvu, resp. zmluvu o prevode vlastníctva bytov, ktorej predmetom budú skolaudované byty nachádzajúce sa v bytovom dome so súpisným č. XXX, t.j. 16 bytov, spoločné priestory, spoločné časti, spoločné zariadenia a pozemok. Po zrealizovaní rekonštrukcie bývalých jaslí so súpisným č. XXX žalobca ako kupujúci a T. A. ako predávajúci uzatvorili dňa 14.1.2015 kúpnu zmluvu, predmetom ktorej bol prevod vlastníckeho práva ku skolaudovanému bytovému domu so súpisným č. XXX a zastavaným pozemkom vrátane technickej vybavenosti na žalobcu. 2. Žalovaný 1) ako prvostupňový správny orgán rozhodnutím č. 17772-3000/2017 zo dňa 13.2.2018 uložil žalobcovi pokutu v sume XX.XXX,XX € podľa § 149 ods. 1 písm. a/ zákona č. 25/2006 Z.z. o verejnom obstarávaní a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom do 28.2.2015 (ďalej len zákon č. 25/2006 Z.z.) za to, že žalobca zvolenou formou kombinácie zmluvných vzťahov, a to: a. kúpnou zmluvou č. XXX/XXXX/OSMM zo dňa 4.11.2013 uzatvorenou medzi žalobcom ako predávajúcim a T. A. ako kupujúcim, ktorej predmetom bola nehnuteľnosť na Záhradnej ulici č. XXX (budova bývalých jaslí) v k.ú. J., b. kúpnou zmluvou č. XXX/XXXX/OSMM zo dňa 11.12.2014 uzatvorenou medzi žalobcom ako predávajúcim a T. A. ako kupujúcim, ktorej predmetom bol predaj prislúchajúcich pozemkov k nehnuteľnosti na Záhradnej ulici č. XXX, c. zmluvou o budúcej kúpnej zmluve č. XXX/XXXX/OSMM o prevode vlastníctva bytov zo dňa 4.11.2013 v znení Dodatku č. 1 zo dňa 11.12.2014 uzatvorenej medzi žalobcom ako budúcim kupujúcim a T. A. ako budúcim predávajúcim, ktorej predmetom bol záväzok zmluvných strán, že v lehote najneskôr 30 dní odo dňa schválenia úveru zo Štátneho fondu rozvoja bývania a dotácie z Ministerstva dopravy, výstavby a regionálneho rozvoja SR v prospech budúceho kupujúceho uzatvoria kúpnu zmluvu, resp. zmluvu o prevode vlastníctva bytov, ktorej predmetom budú skolaudované byty v bytovom dome na Záhradnej ulici č. XXX, t.j. 16 bytov, spoločné priestory, spoločné časti, spoločné zariadenia a pozemok, d. kúpnou zmluvou č. X/XXXX/OVZP zo dňa 14.1.2015 uzatvorenou medzi žalobcom ako kupujúcim a T. A. ako predávajúcim, ktorej predmetom bolo nadobudnutie vlastníckeho práva žalobcu ku skolaudovanému bytovému domu na Záhradnej ulici č. XXX a zastavaným pozemkom vrátane technickej vybavenosti, konal v rozpore s § 9 ods. 1 zákona č. 25/2006 Z.z., keďže neoprávnene použil výnimku podľa § 1 ods. 2 písm. m/ citovaného zákona. Žalobca za účelom obstarania nájomných bytov uzatvoril s podnikateľom T. A. sériu vyššie uvedených zmlúv a vyhlásil verejnú obchodnú súťaž podľa zákona č. 138/191 Zb., nakoľko mal za to, že z dôvodu výnimky podľa § 1 ods. 2 písm. m/ zákona č. 25/2006 Z.z. nie je dôvodné uplatňovať pravidlá v zmysle tohto zákona. Žalovaný 1) uviedol, že majúc na zreteli znenie § 1 ods. 2 písm. m/ zákona č. 25/2006 Z.z. aj európskych smerníc (čl. 16 písm. a/ smernice Európskeho parlamentu a Rady č. 2004/18/ES z 31.marca 2004 o koordinácii postupov zadávania verejných zákaziek na práce, verejných zákaziek na dodávku tovaru a verejných zákaziek na služby; ďalej len smernica č. 2004/18/ES) použitie výnimky je cielené na existujúce nehnuteľnosti, resp. na prípady, v ktorých nie je podstatné vykonanie stavebných prác. O zákazku na stavebné práce sa naopak môže uchádzať vopred neurčený okruh subjektov, a preto existuje predpoklad (nemožno a priori vylúčiť), že by o zadanie takejto zákazky mohol mať záujem ktorýkoľvek hospodársky subjekt, ktorého predmetom činnosti je vykonávanie stavebných prác. Na aplikáciu výnimky je potrebné určiť hlavný predmet zákazky, teda či z hľadiska charakteru je predmetom zákazky služba (predaj, nájom) alebo stavebné práce. Aj Súdny dvor EÚ vo svojich rozhodnutiach uvádza, že ak hlavným účelom mala byť samotná výstavba (napríklad zábavného centra) a ostatné činnosti by mali byť posudzované ako súčasť riadneho dokončenia diela, zmluva potom spĺňa všetky náležitosti zákazky na uskutočnenie stavebných prác, a preto nie je daný dôvod na uplatnenie výnimky z otvorených postupov verejného obstarávania (C-220/05). Neexistencia nehnuteľností v čase podpisu zmluvy s tým, že ich následná výstavba mala byť uskutočnená podľa požiadaviek verejného obstarávateľa, zmluvu kvalifikuje ako zmluvu na uskutočnenie stavebných prác (C-536/07). Bez ohľadu na použitý prístup nemožno zabúdať na to, že charakteristickým znakom všetkých verejných zákaziek na práce je existencia prvku zhotovenia; nadobudnutie už existujúcich nehnuteľností je z pôsobnosti smernice č. 2004/18/ES vyňaté (návrh generálneho advokáta vo veci C-451/08). Žalovaný 1) dospel k záveru, že vo veci ide jednoznačne o zákazku na uskutočnenie stavebných prác (aj v intenciách rozhodnutia Súdneho dvora EÚ vo veci C-213/13 - zmluva, ktorej hlavným predmetom je realizácia stavby zodpovedajúcej potrebám vyjadrených zadávateľom, predstavuje zákazku na stavebné práce a nepatrí pod výnimky uvedené v čl. 1 písm. a/ bode iii/ smernice č. 92/50). Poukázal na svoje metodické usmernenia (napríklad č. 7006-5000/2013 zo dňa 31.5.2013, č. 6304-5000/2013 zo dňa 3.6.2013 alebo č. 141423-5000/2013 zo dňa 2.1.2014, atď.), z ktorých vyplýva, že použitie výnimky podľa § 1 ods. 2 písm. m/ zákona č. 25/2006 Z.z. je podmienené existenciou nehnuteľnosti, ktorú verejný obstarávateľ nadobúda alebo najíma. Žalovaný 1) zároveň poukázal na § 1 ods. 7 zákona č. 25/2006 Z.z. s tým, že verejný obstarávateľ nesmie zadať zákazku podľa odsekov 2 až 5 s cieľom vyhnúť sa použitiu postupov zadávania zákaziek podľa tohto zákona. Preto je v rozpore s citovaným zákonom použitie výnimky bez objektívnych dôvodov s cieľom vyhnúť sa postupom zadávania zákazky. Vychádzajúc z uvedeného v prípade výnimky podľa § 1 ods. 2 písm. m/ zákona č. 25/2006 Z.z. je jej použitie vylúčené v čase pred samotným uskutočnením stavebných prác, výsledkom ktorých bude výstavba bytov alebo rekonštrukcia objektov, resp. ich nájom. Na priznanie statusu uvedenej výnimky sa vyžaduje, aby sa predmet zákazky týkal nadobúdania alebo nájmu nehnuteľnosti a s tým súvisiacich práv, pričom je nevyhnutné, aby táto nehnuteľnosť bola v čase použitia výnimky konkrétna, teda existujúca. Právne úkony je potrebné posudzovať z hľadiska ich obsahu a interpretovať ich z hľadiska skutočnej vôle oboch zmluvných strán v dobe uzavretia zmluvy. Od začiatku celého procesu rekonštrukcie predmetnej nehnuteľnosti bolo úmyslom zmluvných strán vykonať stavebné práce, prestavbu nehnuteľnosti na bytový dom a jej nadobudnutie žalobcom do svojho vlastníctva, financovanie stavebných prác z úveru zo Štátneho fondu rozvoja bývania a z dotácie Ministerstva dopravy, výstavby a regionálneho rozvoja SR. Preto je nesporné, že v čase uzatvorenia zmlúv medzi žalobcom a T. A. predmetná nehnuteľnosť pozostávajúca zo 16 bytových jednotiek a súvisiaca technická vybavenosť ešte reálne neexistovala, resp. na jej realizáciu bolo potrebné vykonať rozsiahle rekonštrukčné práce; inými slovami, hlavným predmetom zmluvy bola realizácia stavebných prác. Navyše, predmetná výstavba mala zodpovedať požiadavkám a potrebám žalobcu, ktoré boli vyjadrené v zmluve o budúcej zmluve. To, že stavba mala byť zhotovená z iniciatívy žalobcu, deklaruje aj skutočnosť, že špecifikácie stanovené žalobcom vychádzali zo zákonov viažucim sa na poskytnutie dotácie, ktoré mal záujem získať, a všetky parametre bytového domu žalobca určil tak, aby zodpovedali podaniu žiadosti o poskytnutie dotácie na kúpu bytov z Ministerstva dopravy, výstavby a regionálneho rozvoja SR a úveru zo Štátneho fondu rozvoja bývania. Sám žalobca pritom nemal na výstavbu, resp. rekonštrukciu vlastné finančné prostriedky. Keďže dotknutý podnikateľ T. A. nebol tým subjektom, ktorý by inicioval celý projekt prestavby bývalých jaslí, a projekt nemal komerčný charakter, neexistuje logický predpoklad, prečo by sa mal podnikateľ z vlastnej vôle vystaviť podnikateľskému riziku a projekt nezrealizovať v zmysle požiadaviek na poskytnutie dotácie. Preto je neprijateľná námietka žalobcu, že ak by dodávateľ nedodal predmet zmluvy v súlade s podmienkami na poskytnutie dotácie alebo úveru, tak by k uzavretiu kúpnej zmluvy nedošlo. Touto skutočnosťou sa tiež potvrdzuje, že podnikateľ Ľubomír A. bol len realizátorom stavebných prác. Správny delikt bol dokonaný v momente, keď nastala objektívna skutočnosť uzatvorenia, resp. spätného odkúpenia nehnuteľnosti žalobcom, čím žalobca spáchal správny delikt podľa § 149 ods. 1 písm. a/ zákona č. 25/2006 Z.z. Všetky kroky žalobcu boli jednoznačne zamerané na budúce odkúpenie predmetu zmluvy. Hlavným a spoločným predmetom uzatvorených zmlúv boli stavebné práce a žalobca bol subjektom, ktorý ovplyvňoval celý projekt, a to už od momentu predaja pozemku a stavby dňa 4.11.2013. Žalovaný 1) preto uzavrel, že predmetnú zákazku nemožno subsumovať pod výnimku upravenú v § 1 ods. 2 písm. m/ zákona č. 25/2006 Z.z., a nie je dôvodné, aby mali byť uvedené stavebné práce zadané bez použitia súťažného postupu, tak aby sa o ne potenciálne mohli uchádzať všetky relevantné trhové subjekty. Žalobca mal zvoliť iný koncept obstarávania nájomných bytov. Kombináciou zmluvných vzťahov uvedených vo výroku rozhodnutia došlo k neoprávnenej aplikácii výnimky podľa § 1 ods. 2 písm. m/ zákona č. 25/2006 Z.z., a teda aj k porušeniu § 9 ods. 1 tohto zákona. Žalobca sa tak vyhol povinnosti uzavrieť zmluvu podľa zákona č. 25/2006 Z.z., čím boli naplnené všetky pojmové znaky správneho deliktu, a to konanie, protiprávnosť, sankcionovateľnosť, zodpovedná osoba a ustanovenie znakov deliktu priamo zákonom. Pri naplnení skutkovej podstaty správneho deliktu sa neskúma subjektívna stránka porušenia zákona (úmysel - nedbanlivosť), rozhodujúcim je rozpor právneho stavu so stavom skutočným (ide o objektívnu zodpovednosť za spáchanie správneho deliktu). Zákon č. 25/2006 Z.z. neupravuje dôvody zániku zodpovednosti za správny delikt, v dôsledku čoho sa žalobca ani nemôže exkulpovať z deliktuálnej zodpovednosti. Výšku pokuty odôvodnil ustanovením § 149 ods. 1 písm. a/ zákona č. 25/2006 Z.z., ktorý upravuje fixnú sadzbu sankcie - 5% zmluvnej ceny. Základom pokuty je teda zmluvná cena v sume XXX.XXX,XX € s DPH a 5% z tejto sumy predstavuje XX.XXX,XX €, čo je výška pokuty, ktorú aj žalobcovi uložil. 3. Žalovaný 2) ako druhostupňový správny orgán rozhodnutím č. 6613-P/2018 zo dňa 17.4.2018 zamietol rozklad žalobcu a potvrdil prvostupňové rozhodnutie č. 17772-3000/2017 zo dňa 13.2.2018 ako vecne správne a zákonné. Zmyslom zákonnej úpravy verejného obstarávania je zabezpečenie efektívneho a transparentného vynakladania verejných prostriedkov za účasti čo najširšieho diapazónu hospodárskych subjektov. Akákoľvek zmluvná konštrukcia, ktorá síce nie je zákonom predpokladaná, ale jej účelom je vyhnutie sa aplikácii príslušného súťažného postupu podľa zákona č. 25/2006 Z.z. je preto chápaná ako obchádzanie zákona. O právny úkon obchádzajúci zákon pôjde vtedy, ak právny úkon smeruje k dôsledkom, ktoré síce nie sú výslovne zakázané, ale ich neprípustnosť je možné vyvodiť zo zmyslu a účelu zákonnej úpravy (uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo/62/2009). Právne úkony je potrebné posudzovať podľa ich obsahu a rozhodujúca je vôľa zmluvných subjektov v čase uzatvorenia zmluvy. Prvostupňový správny orgán správne dospel k záveru, že hlavným účelom uzatvorených zmlúv je realizácia stavebných prác, ktorých výsledkom mala byť zrekonštruovaná nehnuteľnosť. Je nesporné, že v čase uzatvorenia zmluvy o budúcej kúpnej zmluve nehnuteľnosť pozostávajúca zo 16 bytových jednotiek a súvisiaca technická vybavenosť reálne neexistovala, resp. na jej realizáciu bolo potrebné vykonať rozsiahle rekonštrukčné práce podľa potrieb žalobcu. Špecifikácie určené žalobcom vychádzali z právnych predpisov upravujúcim poskytnutie dotácie z Ministerstva dopravy, výstavby a regionálneho rozvoja SR alebo úveru zo Štátneho fondu rozvoja bývania, ktoré žalobca plánoval získať, keďže nemal vlastné prostriedky na rekonštrukciu bývalých jaslí. Správny delikt bol dokonaný v momente, keď nastala objektívna skutočnosť uzatvorenia, resp. spätného odkúpenia nehnuteľnosti žalobcom, čo žalobca aj predpokladal. Preto nie je dôvodné uvažovať o tom, žeby mali nastať iné skutočnosti smerujúce k potenciálnemu neuzatvoreniu kúpnej zmluvy po zrealizovaní rekonštrukcie stavby. Žalobca navyše porušil aj povinnosť vyplývajúcu z § 9 ods. 1 zákona č. 25/2006 Z.z., a to postupovať podľa tohto zákona. V konaní teda bolo nepochybne preukázané, že žalobca naplnil skutkovú podstatu správneho deliktu podľa § 149 ods. 1 písm. a/ zákona č. 25/2006 Z.z. K citovaniu rozhodnutí Súdneho dvora EÚ v prvostupňovom rozhodnutí žalovaný poukázal na čl. 7 ods. 2 Ústavy SR a rozhodnutie Ústavného súdu S sp. zn. PL. ÚS 3/09 a prednostnú aplikáciu práva EÚ s tým, že každé vnútroštátne ustanovenie musí byť v súlade s právom EÚ. Žalovaný 2) konštatoval, že zákony č. 138/1991 Zb. a č. 25/2006 Z.z. majú rovnakú právnu silu, čo ale neznamená, že sa navzájom vylučujú. Zákon č. 138/1991 Zb. určuje, ktoré veci z majetku štátu prechádzajú do vlastníctva obcí a upravuje majetkové postavenie a hospodárenie obcí s ich majetkom. Zákon sa teda vzťahuje na nakladanie s majetkom vo vlastníctve obce, nie na nadobúdanie nového hnuteľného alebo nehnuteľného majetku. Na druhej strane zákon č. 25/2006 Z.z. upravuje zadávanie zákaziek na uskutočnenie stavebných prác, vzťahuje sa na nadobúdanie nového majetku pre potreby verejného obstarávateľa a upravuje postupy v tomto procese nadobúdania majetku. Obecné (mestské) zastupiteľstvo nemôže samovoľne a bez ohľadu na povinnosti vyplývajúce z osobitných zákonov rozhodnúť, či ide o zákazku na stavebné práce alebo nie. Obecnému zastupiteľstvu neprináleží rozhodovať, podľa ktorého zákona bude pri nadobúdaní majetku postupovať, pokiaľ z obsahu príslušných právnych predpisov nevyplýva možnosť takejto voľby. Tým, že žalobca uzatvoril komplex zmlúv o prevode vlastníctva k nehnuteľnostiam, naplnil kvalifikačné znaky pre zadanie zákazky na uskutočnenie stavebných prác v zmysle zákona č. 25/2006 Z.z. Schátraná budova bývalých jaslí bola po jej predaji Ľubomírovi A. zhodnotená v podobe rekonštrukcie alebo prestavbou podľa požiadaviek žalobcu uvedených v zmluve o budúcej zmluve zo dňa 4.11.2013. Cenový rozdiel medzi nezrekonštruovanou a zrekonštruovanou budovou žalobca vyrovnal v intenciách uzatvorenej kúpnej zmluvy. Ak aj žalobca tvrdí, že neobstarával neexistujúcu budovu, žalovaný 2) uviedol, že rekonštrukciou budovy došlo k podstatnej zmene charakteru stavby - zo schátranej budovy bývalých jaslí na bytovú budovu so 16 bytovými jednotkami. To, že existovali základy nebytovej budovy, ktorú podnikateľ kúpil a následne prestaval na bytovú budovu, neznamená, že túto novú budovu možno stotožniť s tou chátrajúcou a že budova pozostávajúca zo 16 bytových jednotiek existovala už pred uzatvorením zmluvy o budúcej zmluve. Predmetná nehnuteľnosť začala plniť ekonomickú a technickú funkciu podľa požiadaviek žalobcu až po uskutočnení stavebných prác zhotoviteľom Ľubomírom A.. Skutočnosť, že žalobca nedisponoval vlastnými finančnými prostriedkami na rekonštrukciu bývalých jaslí, nemá na posúdenie veci vplyv. Žalobca požiadal o dotáciu a úver okamžite pri uzatvorení predaji budovy, keď uzavrel zmluvu o budúcej zmluve. Je potrebné odlišovať proces verejného obstarávania a mechanizmus financovania zákazky z verejných zdrojov, ktorý môže mať rôzne podmienky. Úlohou správneho orgánu nie je kontrolovať dodržanie podmienok financovania zákazky, ale v zmysle § 149 ods. 1 písm. a/ zákona č. 25/2006 Z.z. kontrolovať spôsob zadávania zákazky v súlade so zákonom č. 25/2006 Z.z. K obídeniu zákona č. 25/2006 Z.z. došlo uzatvorením kombinácie zmluvných vzťahov tak, ako je to špecifikované vo výroku prvostupňového rozhodnutia, hoci mal žalobca postupovať podľa zákona č. 25/2006 Z.z., keďže nešlo o výnimku vyplývajúcu z § 1 ods. 2 písm. m/ citovaného zákona. O podmienkach verejnej obchodnej súťaže, ktorú zvolil žalobca, sa mohol dozvedieť len veľmi úzky okruh subjektov. Potenciálny uchádzač, ktorý pravidelne nenavštevuje internetovú stránku obce (ak ju má zriadenú), neodoberá regionálnu tlač alebo nelustruje úradnú tabuľu obce totiž nemá žiadnu možnosť sa dozvedieť o podmienkach a zadávaní verejnej obchodnej súťaže. V kontraste s uvedeným preto stojí využitie súťažného postupu v zmysle zákona č. 25/2006 Z.z. a zverejňovanie oznámení vo Vestníku verejného obstarávania. Žalovaný 2) považoval výšku pokuty za adekvátnu porušenej povinnosti a presne vyplývajúcu zo zákonnej úpravy; nemožno ju totiž meniť na základe správnej úvahy konajúceho orgánu verejnej správy. II. Žaloba 4. Žalobca sa včas podanou žalobou domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 6613- P/2018 zo dňa 17.4.2018, jeho zrušenia spolu s prvostupňovým rozhodnutím č. 17772-3000/2017 zo dňa 13.2.2018 a vrátenia veci orgánu verejnej správy prvého stupňa na ďalšie konanie; alternatívne navrhol, aby správny súd po vykonanom dokazovaní zmenil druh a výšku sankcie a aby upustil od jej uloženia. Namietal, že napadnuté rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci a je nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť alebo nedostatok dôvodov. 5. Žalobca prízvukoval, že pri prevode nehnuteľností postupoval podľa zákona č. 138/1991 Zb. a o prevode, spôsobe predaja a podmienkach rozhodlo mestské zastupiteľstvo. Oprava, resp. rekonštrukcia nehnuteľnosti vo vlastnej réžii mesta neprichádzala do úvahy z dôvodu nedostatku vlastných finančných zdrojov na jej realizáciu. Mestské zastupiteľstvo nesúhlasilo s prijatím úveru na daný účel a rozhodlo o predaji majetku verejnou obchodnou súťažou. Trval na tom, že nikdy nerozhodol o obstarávaní zákazky na stavebné práce na uvedenú nehnuteľnosť, t.j. na budovu so súpisným č. XXX v k.ú. Krupina, žiadne stavebné práce sa na uvedenej nehnuteľnosti ani nerealizovali a nič neobstarával. 6. Mestské zastupiteľstvo však vzhľadom na potrebu riešenia bytovej otázky v meste a vzhľadom na územný plán mesta a lokalitu, v ktorej sa budova nachádzala, navrhlo verejnú obchodnú súťaž vyhlásiť na predaj nehnuteľnosti s tým, že ak nový vlastník nehnuteľnosti túto zrekonštruuje v súlade s územným plánom mesta a potrebou riešenia bytov na území mesta, pri dodržaní všetkých podmienok pre pridelenie úveru zo Štátneho fondu rozvoja bývania a dotácie poskytovanej Ministerstvom dopravy, výstavby a regionálneho rozvoja SR na kúpu bytov a zároveň sa vlastník nehnuteľnosti rozhodne zrekonštruovanú budovu odpredať, žalobca takúto nehnuteľnosť pre potreby občanov odkúpi. 7. Žiadny právny predpis SR neobmedzuje samosprávu v uzavretí zmluvy o budúcej zmluve a to ani na kúpu bytov, resp. nezakazuje uzavrieť zmluvné vzťahy v ich kombinácii. Podmienkou mesta bolo uzavretie kúpnej zmluvy na kúpu bytov v prípade, že budú spĺňať podmienky pre poskytnutie úveru zo Štátneho fondu rozvoja bývania a štátnej dotácie. Aj tento postup samosprávy je legitímny, v súlade so zákonom č. 150/2013 Z.z. o Štátnom fonde rozvoja bývania v znení neskorších predpisov a bol aj Štátnym fondom rozvoja bývania schválený. Zákon č. 25/2006 Z.z. sa nevzťahuje na nadobúdanie nehnuteľností, ani na nájom nehnuteľností, tak ako to vyplýva z § 1 ods. 2 písm. m/. 8. Poukázal na § 3 ods. 1 zákona č. 25/2006 Z.z. a zákazku tak ako ju definuje zákon nezadal, a preto sa ani nemohol vyhnúť postupom jej zadávania, ako mu to vyčítajú žalovaní. Prevod nehnuteľnosti nie je zákazkou, nespadá pod zákon č. 25/2006 Z.z., rovnako sa uvedený zákon nevzťahuje ani na nadobúdanie nehnuteľnosti. Ani nadobúdanie nehnuteľností nie je zákazkou podľa tohto zákona, preto postupoval analogicky ako pri predaji svojho majetku. O kúpe nehnuteľností rozhoduje mestské zastupiteľstvo. Kúpa nehnuteľností nie je zákazkou na stavebné práce, ani na služby ani zákazkou na dodanie tovaru, veď samotný § l ods. 2 písm. m/ zákona č. 25/2006 Z.z. jasne uvádza, že na nadobúdanie alebo nájom nehnuteľností a s tým súvisiacich práv okrem finančných služieb, ktoré s tým súvisia, ak ide o civilnú zákazku, sa zákon č. 25/2006 Z.z. nevzťahuje. Podľa jeho názoru prevod nehnuteľností z majetku mesta jednoznačne podlieha postupu podľa § 9 a 9a zákona č. 138/1991 Zb. a nadobúdanie nehnuteľností analogicky podlieha schváleniu obecným zastupiteľstvom. Prevod nehnuteľnosti bol v danom čase za každých okolností jediným vhodným a možným riešením. Scudzením majetku získal peňažný ekvivalent jeho hodnoty a vyriešil tým zastavenie rabovania nehnuteľnosti, zhlukovanie neprispôsobivých skupín obyvateľstva a ďalšími zmluvnými vzťahmi, najmä následnou kúpou 16 bytových jednotiek, riešil aj potrebu bytovej otázky obyvateľov mesta. 9. Súťažné postupy upravené v zákone č. 25/2006 Z.z. sa vzťahujú na zákazky definované týmto zákonom. Nesúhlasil s tvrdením žalovaného, že zákonná a štandardná konštrukcia zmlúv ako je kúpna zmluva a zmluva o budúcej zmluve týkajúca sa prevodu nehnuteľnosti je obchádzaním zákona č. 25/2006 Z.z. S uvedenými zmluvnými vzťahmi sa samospráva vo svojej činnosti bežne stretáva a uvedenými právnymi úkonmi nakladá so svojim majetkom podľa rozhodovania mestského zastupiteľstva v súlade s potrebami mesta a zákonmi, ktoré tieto postupy upravujú (najmä zákonom č. 138/1991 Zb.). Nejde o žiadnu mylnú domnienku, že nejde o stavebnú zákazku, fakticky aj právne mesto nehnuteľnosť predalo a vkladom vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností ju nadobudol nový vlastník. Vo vlastníctve tretej osoby žalobca nemohol s nehnuteľnosťou disponovať a ani ňou nedisponoval. Nešlo o žiadnu fikciu; považuje za šikanózne a v rozpore so zákonom a kompetenciou mestského zastupiteľstva zasahovať do jeho rozhodovacej právomoci a vnucovať mu výlučné použitie zákona č. 25/2006 Z.z., zľahčovať jeho finančné možnosti, keď zodpovednosť za rozhodovanie, ako naložiť s majetkom, je na mestskom zastupiteľstve. Až následne podľa zvolenej formy či spôsobu naloženia s majetkom je žalobca povinný dodržať zákonný postup. 10. Žalobca ďalej namietal, že žalovaní automaticky preberajú judikatúru Súdneho dvora EÚ, bez ohľadu na platné právo štátu, v danom prípade na zákon č. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení v znení neskorších predpisov (ďalej len zákon č. 369/1990 Zb.) a na zákon č. 138/1991 Zb. 11. Žalobca sa nestotožnil s argumentáciou druhostupňového orgánu, že Štátny fond rozvoja bývania zabezpečoval len mechanizmus kontroly financovania. Pred schvaľovaním úveru posudzuje kúpnu zmluvu a zmluvu o budúcej zmluve, pričom štátny fond kontroluje postup žiadateľa, zákonnosť a správnosť obsahu kúpnych zmlúv. Podľa jeho názoru v danom prípade zlyháva právna istota, ak na jednej strane jedna štátna inštitúcia postup žalobcu odsúhlasí ako súladný so zákonom a druhý štátny orgán následne jeho postup vyhodnotí ako obchádzanie zákona č. 25/2006 Z.z., pričom ani v jednom ustanovení nie je tento postup definovaný ako obchádzanie zákona alebo ako nedovolené konanie. Zopakoval, že nehnuteľnosť existovala pri jej prevode z vlastníctva mesta na nadobúdateľa ako budova so súpisným č. 720 (budova bývalých jaslí) a prevod sa riadil zákonom č. 138/1991 Zb. Pokiaľ by vlastník prestaval nehnuteľnosť na užívanie v rozpore s územným plánom a nedodržal by podmienky uvedené vo vyhlásenej verejnej obchodnej súťaži a v zmluve o budúcej zmluve, bol by vlastníkom a užívateľom nehnuteľnosti naďalej. Rovnako nebol povinný za každých okolností predať zrekonštruovanú nehnuteľnosť žalobcovi. Mohol si ju ponechať aj vo svojom vlastníctve. Nakoľko však bol ochotný nehnuteľnosť kúpiť za podmienok vyhlásených verejnou obchodnou súťažou a ako výlučný vlastník ju za vlastné peniaze zrekonštruovať a podstúpiť riziko kvality rekonštrukcie a úspešnosti budúceho kupujúceho pri pridelení úveru a dotácie, bolo to jeho vlastné slobodné rozhodnutie. V opačnom prípade si bol vedomý, že uvedenú nehnuteľnosť bude naďalej ako vlastník užívať, prípadne ju ponúkne na užívanie alebo na predaj tretej osobe. V danom prípade nešlo o situáciu, kedy by žalobca nezákonným spôsobom predal svoju nehnuteľnosť a netransparentným spôsobom sa dohodol bez súťaže s konkrétnou osobou na vykonaní stavebných prác za účelom obchádzania zákona č. 25/2006 Z.z. 12. Metodické usmernenie, na ktoré poukazujú žalovaní, má nižšiu právnu silu ako samotný zákon a žiadnu inú prevenciu ako je metodické usmernenie vydané v roku 2013 a 2014 nevykonali; ani z metodického usmernenia jednoznačne nevyplýva, že postup žalobcu kombináciou zmlúv uzavretých v zmysle Občianskeho zákonníka bude považovaný za obchádzanie zákona č. 25/2006 Z.z. Podľa názoru žalobcu je nevyhnutné, aby správny orgán vopred a dostatočne zrozumiteľne upozornil verejných obstarávateľov aký postup považuje alebo bude považovaný za obchádzanie zákona, pretože postup, za ktorý mu uložil sankciu, nie je v zákone č. 25/2006 Z.z. definovaný ako postup obchádzajúci tento zákon. Podľa článku 2 ods. 3 Ústavy SR každý môže konať, čo nie je zákonom zakázané a nikoho nemožno nútiť, aby konal niečo, čo zákon neukladá. III. Vyjadrenie žalovaných 13. Žalovaný 1) v písomnom vyjadrení navrhol žalobu zamietnuť. V plnom rozsahu odkázal na odôvodnenie napadnutého rozhodnutia a zdôraznil, že mestské zastupiteľstvo nemôže samovoľne rozhodnúť, či ide o zákazku na stavebné práce alebo nie, definícia zákazky na stavebné práce je totiž vyjadrená priamo v § 3 ods. 3 zákona č. 25/2006 Z.z. Rovnako sa mestské zastupiteľstvo nemôže rozhodnúť, podľa ktorého zákona bude pri nadobúdaní majetku postupovať a to najmä vtedy, ak nadobudnutie majetku je vo svojej podstate naviazané na vykonanie stavebných prác tak, ako tomu bolo aj v tomto prípade. 14. Žalovaný uviedol, že ak mesto rozhodne o predaji svojho majetku prostredníctvom verejnej obchodnej súťaže, ide o zákonný postup. Rovnako by nebolo v rozpore so zákonom č. 25/2006 Z.z. konanie, ak by mesto kúpilo existujúcu nehnuteľnosť do svojho vlastníctva bez verejného obstarávania. Tieto dva právne úkony, pokiaľ sú realizované samostatne a izolovane, sú v súlade s právnym poriadkom. V posudzovanom prípade však nejde o postup lege artis, nakoľko žalobca namiesto dvoch samostatných, na sebe nezávislých právnych úkonoch, postupoval prostredníctvom schémy, aby sa vyhol postupu podľa zákona č. 25/2006 Z.z. Žalobca na jednej strane ako vlastník nehnuteľnosti realizoval svoje dispozičné právo a nehnuteľnosť podľa zákona č. 138/1991 Zb. predal prostredníctvom verejnej obchodnej súťaže, na druhej strane z podmienok tejto súťaže je zrejmé, že žalobca obmedzil nového vlastníka nehnuteľnosti a stanovil mu, že budovu bývalých jaslí má prestavať na 16 bytových jednotiek a musia byť pritom dodržané podmienky na získanie dotácie z Ministerstva dopravy, výstavby a regionálneho rozvoja SR a na získanie úveru zo Štátneho fondu rozvoja bývania. Zároveň v deň podpisu kúpnej zmluvy na uvedenú nehnuteľnosť žalobca podpísal s Ľubomírom Dadom aj zmluvu o budúcej kúpnej zmluve o prevode vlastníctva bytov. Z uvedeného vyplýva, že žalobca mal v úmysle previesť vlastnícke právo k uvedenej nehnuteľnosti na T. len dočasne, nakoľko v deň jej predaja dodávateľovi zároveň vykonal právny úkon, na základe ktorého mal nadobudnúť opätovne vlastnícke právo k tejto nehnuteľnosti. Žalobca teda realizoval verejnú obchodnú súťaž len za tým účelom, aby previedol vlastnícke právo k uvedenej nehnuteľnosti na dobu určitú, a to na čas, kým T. zrealizuje stavebné práce na uvedenej nehnuteľnosti, ktoré by inak žalobca mal obstarať postupom podliehajúcim zákonu č. 25/2006 Z.z. Žalobca podpisom zmluvy o budúcej kúpnej zmluve o prevode vlastníctva bytov prejavil svoju vôľu kúpiť ešte neexistujúcu nehnuteľnosť do svojho vlastníctva; prakticky hľadal dodávateľa stavebných prác (spĺňajúcich definičné znaky zákazky na stavebné práce podľa § 3 ods. 3 zákona č. 25/2006 Z.z.), ktorý podľa požiadaviek žalobcu zrekonštruuje nehnuteľnosť, ktorú bude po vykonaní stavebných prác vlastniť. Skutočnosť, že žalobca sa na určitú dobu zbavil svojich vlastníckych práv k nehnuteľnosti, aby dodávateľ stavebných prác zrealizoval výstavbu 16 bytových jednotiek, predstavuje obchádzanie zákona č. 25/2006 Z.z. Žalobca jednotlivými právnymi úkonmi chcel umelo vytvoriť právny stav, na základe ktorého by nemusel postupovať podľa zákona č. 25/2006 Z.z. Žalovaný preto trvá na svojom stanovisku, že konaním žalobcu došlo k porušeniu § 9 ods. 1 zákona č. 25/2006 Z.z. 15. Poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Sžr/66/2012 zo dňa 22.1.2013 aj na § 39 Občianskeho zákonníka o neplatnosti právneho úkonu. IV. Replika žalobcu 16. Žalobca v replike k vyjadreniu žalovaného zotrval na argumentoch uvedených v žalobe a uviedol, že správny delikt nespáchal, keďže sa nevyhol povinnosti uzavrieť zmluvu podľa zákona č. 25/2006 Z.z. Má za to, že žalovaný mu vytkol postup už z pohľadu znenia nového zákona č. 343/2015 Z.z. o verejnom obstarávaní a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len zákon č. 343/2015 Z.z.). 17. Žalovaní 1) a 2) sa k replike žalobcu písomne nevyjadrili. V. Pojednávanie 18. Krajský súd v Bratislave ako súd vecne a miestne príslušný podľa § 10 a § 13 zákona č. 162/2015 Z.z. Správny súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len SSP) rozhodol vo veci na pojednávaní dňa 11.3.2020 rozsudkom, ktorý verejne vyhlásil v prítomnosti právnej zástupkyne žalobcu a povereného zástupcu žalovaného. VI. Relevantné právne predpisy 19. Podľa § 6 ods. 1 SSP správne súdy v správnom súdnictve preskúmavajú na základe žalôb zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy, opatrení orgánov verejnej správy a iných zásahov orgánov verejnej správy, poskytujú ochranu pred nečinnosťou orgánov verejnej správy a rozhodujú v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom. 20. Podľa čl. 2 ods. 2 Ústavy SR štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. 21. Podľa čl. 7 ods. 2 Ústavy SR Slovenská republika môže medzinárodnou zmluvou, ktorá bola ratifikovaná a vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, alebo na základe takej zmluvy preniesť výkon časti svojich práv na Európske spoločenstvá a Európsku úniu. Právne záväzné akty Európskych spoločenstiev a Európskej únie majú prednosť pred zákonmi Slovenskej republiky. Prevzatie právne záväzných aktov, ktoré vyžadujú implementáciu, sa vykoná zákonom alebo nariadením vlády podľa čl. 120 ods. 2. 22. Podľa § 1 ods. 1 zákona č. 25/2006 Z.z. tento zákon upravuje zadávanie zákaziek na dodanie tovaru, zákaziek na uskutočnenie stavebných prác, zákaziek na poskytnutie služieb, súťaž návrhov a správu vo verejnom obstarávaní. 23. Podľa § 1 ods. 2 písm. m/ zákona č. 25/2006 Z.z. tento zákon sa nevzťahuje na nadobúdanie alebo nájom nehnuteľností a s tým súvisiacich práv okrem finančných služieb, ktoré s tým súvisia, ak ide o civilnú zákazku. 24. Podľa § 1 ods. 7 zákona č. 25/2006 Z.z. verejný obstarávateľ a obstarávateľ nesmie zadať zákazku podľa odsekov 2 až 5 s cieľom vyhnúť sa použitiu postupov zadávania zákaziek podľa tohto zákona. 25. Podľa § 3 ods. 3 zákona č. 25/2006 Z.z. zákazka na uskutočnenie stavebných prác na účely tohto zákona je zákazka, ktorej predmetom je uskutočnenie stavebných prác alebo vypracovanie projektovej dokumentácie a uskutočnenie stavebných prác súvisiacich s niektorou z činností uvedených v oddiele 45 Spoločného slovníka obstarávania (ďalej len "slovník obstarávania"), alebo uskutočnenie stavby. Stavba na účely tohto zákona je výsledok stavebných prác ako celku, ktorý spĺňa ekonomickú funkciu alebo technickú funkciu, a uskutočnenie stavby zodpovedá požiadavkám verejného obstarávateľa alebo obstarávateľa. 26. Podľa § 9 ods. 1 zákona č. 25/2006 Z.z. verejný obstarávateľ a obstarávateľ sú povinní pri zadávaní zákaziek postupovať podľa tohto zákona. 27. Podľa § 14 zákona č. 25/2006 Z.z. koncesionár na účely tohto zákona je fyzická osoba, právnická osoba alebo skupina takýchto osôb, s ktorou verejný obstarávateľ uzavrel koncesnú zmluvu na uskutočnenie stavebných prác (ďalej len "koncesná zmluva na práce") alebo koncesnú zmluvu na poskytnutie služby podľa tohto zákona. Koncesionárom môže byť aj verejný obstarávateľ. 28. Podľa § 15 zákona č. 25/2006 Z.z. koncesia na stavebné práce je zákazka rovnakého typu ako zákazka na uskutočnenie stavebných prác s tým rozdielom, že protiplnením za stavebné práce, ktoré sa majú uskutočniť je buď len právo na využívanie stavby na dohodnutý čas alebo toto právo spojené s peňažným plnením. V koncesnej zmluve verejný obstarávateľ a koncesionár dohodnú rozsah práva na využívanie stavby, ktorého súčasťou môže byť aj poberanie úžitkov z nej, ako aj výšku a podmienky prípadného peňažného plnenia (ods. 1). Koncesia na služby je zákazka rovnakého typu ako zákazka na poskytnutie služby s tým rozdielom, že protiplnením za služby, ktoré sa majú poskytnúť je buď len právo využívať poskytované služby na dohodnutý čas alebo toto právo spojené s peňažným plnením. V koncesnej zmluve verejný obstarávateľ a koncesionár dohodnú rozsah využívania poskytovaných služieb, ktorého súčasťou môže byť aj poberanie úžitkov z nich, ako aj výšku a podmienky prípadného peňažného plnenia (ods. 2). 29. Podľa § 149 ods. 1 písm. a/ zákona č. 25/2006 Z.z. úrad uloží verejnému obstarávateľovi alebo obstarávateľovi pokutu vo výške 5% zmluvnej ceny, ak sa vyhol povinnosti uzavrieť zmluvu alebo koncesnú zmluvu podľa tohto zákona, spôsobom alebo postupom ustanoveným týmto zákonom, alebo ak uzavrel zmluvu rokovacím konaním bez splnenia podmienok na jeho použitie. 30. Podľa prílohy č. 7 bodu 2 k zákonu č. 25/2006 Z.z. do zoznamu preberaných právne záväzných aktov Európskej únie patrí Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2004/18/ES <http:// eur-lex.europa.eu/LexUriServ/LexUriServ.do?uri=CELEX:32004L0018:SK:HTML> z 31.marca 2004 o koordinácii postupov pri zadávaní verejných zákaziek na práce, verejných zákaziek na dodávku tovaru a verejných zákaziek na služby (Ú. v. EÚ L 134, 30. 4. 2004, s. 114) v znení nariadenia Komisie (ES) č. 1874/2004 z 28.októbra 2004, ktorým sa menia a dopĺňajú smernice Európskeho parlamentu a Rady 2004/17/ES a 2004/18/ES, pokiaľ ide o ich prahy uplatňovania v oblasti postupov uzatvárania zmlúv (Ú. v. EÚ L 326, 29. 10. 2004, s. 17). 31. Podľa čl. 16 písm. a/ smernice č. 2014/18/ES táto smernica sa nevzťahuje na verejné zákazky na služby, ktorých predmetom je: nadobudnutie alebo prenájom pozemkov, existujúcich stavieb alebo iných nehnuteľností, alebo práv k nim akýmkoľvek finančným spôsobom; napriek tomu sa táto smernica vzťahuje na zmluvy na finančné služby uzatvorené v akejkoľvek podobe súčasne, pred alebo po zadaní zákazky na nadobudnutie alebo prenájom. 32. Podľa § 1 ods. 1 zákona č. 138/1991 Zb. účelom tohto zákona je ustanoviť, ktoré veci z majetku Slovenskej republiky prechádzajú do vlastníctva obcí, a upraviť majetkové postavenie a hospodárenie obcí s ich majetkom. 33. Podľa § 153 ods. 1 zákona č. 25/2006 Z.z. všeobecný predpis o správnom konaní sa nevzťahuje na konania podľa tohto zákona, okrem konania podľa § 130 <https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2006/25/20140227.html>, § 132 ods. 3 <https:// www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2006/25/20140227.html>, § 134 ods. 2 <https://www.slov- lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2006/25/20140227.html>, § 146d <https://www.slov-lex.sk/pravne- predpisy/SK/ZZ/2006/25/20140227.html> a § 149 <https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ ZZ/2006/25/20140227.html>. 34. Podľa § 32 SP správny orgán je povinný zistiť presne a úplne skutočný stav veci a za tým účelom si obstarať potrebné podklady pre rozhodnutie. Pritom nie je viazaný len návrhmi účastníkov konania (ods. 1). Podkladom pre rozhodnutie sú najmä podania, návrhy a vyjadrenia účastníkov konania, dôkazy, čestné vyhlásenia, ako aj skutočnosti všeobecne známe alebo známe správnemu orgánu z jeho úradnej činnosti. Rozsah a spôsob zisťovania podkladov pre rozhodnutie určuje správny orgán (ods. 2). Na žiadosť správneho orgánu sú štátne orgány, orgány územnej samosprávy, fyzické osoby a právnické osoby povinné oznámiť skutočnosti, ktoré majú význam pre konanie a rozhodnutie (ods. 3). 35. Podľa § 46 SP rozhodnutie musí byť v súlade so zákonmi a ostatnými právnymi predpismi, musí ho vydať orgán na to príslušný, musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci a musí obsahovať predpísané náležitosti. VII. Posúdenie veci krajským súdom 36. Predmetom prieskumu správnym súdom je rozhodnutie žalovaného, ktorým bolo potvrdené prvostupňové rozhodnutie o uložení pokuty žalobcovi za správny delikt spočívajúci v obchádzaní zákona č. 25/2006 Z.z. kombináciou uzatvorených zmlúv ku chátrajúcej nehnuteľnosti bývalých jaslí v k.ú. Krupina za účelom jej prestavby na bytový dom so 16 bytovými jednotkami. Medzi účastníkmi bola spornou otázka, či hlavným predmetom uzatvorených zmlúv boli stavebné práce na uvedenej nehnuteľnosti. Od vyriešenia tejto otázky potom závisí aj ďalšie posúdenie veci, teda či žalobca mohol aplikovať výnimku z postupov verejného obstarávania v zmysle § 1 ods. 2 písm. m/ zákona č. 25/2006 Z.z., a teda či v konečnom dôsledku spáchal správny delikt podľa § 149 ods. 1 písm. a/ zákona č. 25/2006 Z.z. 37. V prvom rade je potrebné uviesť, že z ustálenej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (napríklad rozsudok vo veci Lauko proti Slovenskej republike z 2.9.1998, č. sťažnosti 26138/95; vo veci Öztürk proti SRN z 21.2.1984, číslo sťažnosti 8544/79; vo veci Čandy proti Slovenskej republike zo 16.11.2004, č. sťažnosti 53371/99, atď.) vyplýva, že priestupky a správne delikty sú vecami trestného charakteru. Pre posúdenie otázky, či sa na účely Dohovoru o ľudských právach a základných slobodách (publikovaný pod č. 209/1992 Zb.) protiprávne konanie kvalifikuje ako trestné, sú dôležité nasledovné kritériá: a/ či text právnej normy definujúci protiprávne konanie patrí alebo nepatrí v právnom systéme príslušného štátu do trestného práva, b/ či povaha protiprávneho konania, c/ povaha a stupeň prísnosti sankcie, ktorej uloženie hrozí príslušnej osobe. Význam vnútroštátnej kvalifikácie protiprávneho konania na trestné a správne delikty je iba relatívny. Faktormi väčšieho významu sú povaha protiprávneho konania a povaha a stupeň prísnosti sankcie, ktorá hrozí príslušnej osobe. Povaha protiprávneho konania a povaha a stupeň prísnosti sankcie, ktorej uloženie hrozí, sú alternatívne a nie kumulatívne: na to, aby sa článok 6 Dohovoru aplikoval z dôvodu slov „trestné obvinenie“ stačí, aby predmetné protiprávne konanie bolo vo svojej podstate „trestné“ z pohľadu Dohovoru alebo aby zodpovednej osobe mohla byť uložená sankcia, ktorá pre svoju povahu a stupeň prísnosti patrí vo všeobecnosti do „trestnej“ sféry. Na základe toho konanie o správnom delikte zahŕňa rozhodovanie o „trestnom obvinení“, a preto sa naň vzťahuje článok 6 Dohovoru. 38. Dohovor publikovaný v Zbierke zákonov ČSFR pod č. 209/1992 Zb. dňa 15.5.1992 je medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách, ratifikovanou a vyhlásenou spôsobom ustanoveným zákonom pred nadobudnutím účinnosti Ústavy SR, t.j. pred 1.10.1992. Z časového hľadiska jej ratifikácie má táto medzinárodná zmluva prednosť pred zákonmi SR, len ak zabezpečuje väčší rozsah ústavných práv a slobôd. Prednosť pred zákonmi SR znamená ústavný príkaz adresovaný súdu a orgánu verejnej správy aplikujúcemu právo použiť ex offo na konkrétny prípad priamo relevantné ustanovenia medzinárodnej zmluvy za splnenia podmienok uvedených v čl. 154c ods. 1 Ústavy SR. Súčasťou medzinárodne akceptovaného štandardu ľudských práv a základných slobôd nie sú iba práva a slobody v podobe, v ktorej ich výslovne zakotvujú medzinárodné zmluvy, ale aj rozhodnutia príslušných orgánov dotvorených v ich rozhodovacej činnosti (judikatúre), ktoré túto medzinárodnú zmluvu vykladajú a možno ich tiež kvalifikovať ako prameň práva SR s prednosťou pred zákonmi. Inými slovami, nielen Dohovor bude mať prednosť pred zákonmi SR, ak zabezpečuje viac ústavných práv a slobôd ako zákony SR, ale aj rozhodovacia činnosť Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorá Dohovor vykladá. Rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva majú deklaratórny charakter, a teda majú účinky, podobne ako rozhodnutia Súdneho dvora EÚ v prejudiciálnych otázkach, ex tunc. 39. Vzhľadom na skutočnosť, že Dohovor v čl. 6 zabezpečuje obvinenému zo správneho deliktu viac práv ako Správny poriadok z hľadiska špecifikácie skutku vo výroku rozhodnutia identifikáciou miesta, času, spôsobu spáchania správneho deliktu a ďalších znakov umožňujúcich odlíšiť ho od iných deliktov, tak aby sa zabránilo porušeniu zásad prezumpcie neviny, ne bis in idem, res iudicata, a podobne, je nevyhnutné jeho aplikáciu uprednostniť pred Správnym poriadkom pri vyššie uvedených aspektoch. Správny súd dospel k záveru, že výrok napadnutého rozhodnutia žalovaného 1) tieto požiadavky spĺňa a podrobne opisuje miesto (sídlo žalobcu), čas (od uzatvorenia kúpnej zmluvy č. XXX/XXXX/OSMM zo dňa 4.11.2013 až po uzatvorenie poslednej kúpnej zmluvy č. X/XXXX/OVZP zo dňa 14.1.2015) aj spôsob spáchania správneho deliktu (kombinácia zmluvných vzťahov uzatvorených medzi žalobcom a podnikateľom T.: kúpna zmluva č. XXX/XXXX/OSMM zo dňa 4.11.2013, kúpna zmluva č. XXX/XXXX/ OSMM. zo dňa 11.12.2014, zmluva o budúcej kúpnej zmluve č. XXX/XXXX/OSMM zo dňa 4.11.2013 v znení Dodatku č. 1 zo dňa 11.12.2014 a kúpna zmluva č. X/XXXX/OVZP zo dňa 14.1.2015). 40. Skutková podstata správneho deliktu podľa § 149 ods. 1 písm. a/ zákona č. 25/2006 Z.z. sa skladá zo subjektu, objektu a objektívnej stránky. Subjektívna stránka sa u správnych deliktov právnických osôb neskúma, teda je právne irelevantné, či právnická osoba spáchala delikt vedome alebo nevedome, prípadne s úmyslom alebo nedbanlivosťou; podstatným je samotné porušenie zákona. Inými slovami, na spáchanie správneho deliktu postačuje naplnenie formálnych znakov skutkovej podstaty s prihliadnutím na fakt, že skutková podstata správneho deliktu nezahŕňa materiálny prvok. 41. Subjektom správneho deliktu podľa § 149 ods. 1 písm. a/ zákona č. 25/2006 Z.z. je verejný obstarávateľ, teda aj obec, ktorú zákon č. 25/2006 Z.z. v ustanovení § 6 ods. 1 písm. b/ považuje za verejného obstarávateľa. Objektom je záujem chránený zákonom č. 25/2006 Z.z. aj smernicou č. 2004/18/ES, teda dodržanie postupov vo verejnom obstarávaní v zmysle legislatívnej úpravy a na uskutočnenie stavebných prác zadávať zákazky alebo uzatvoriť koncesnú zmluvu; prípadná aplikácia zákonnej výnimky sa musí vykladať reštriktívne. Objektívnou stránkou správneho deliktu je potom v zmysle § 149 ods. 1 písm. a/ zákona č. 25/2006 Z.z. vyhnutie sa povinnosti uzavrieť zmluvu alebo koncesnú zmluvu podľa tohto zákona, spôsobom alebo postupom ustanoveným týmto zákonom, alebo uzavretie zmluvy rokovacím konaním bez splnenia podmienok na jeho použitie. Všetky znaky skutkovej podstaty správneho deliktu musia byť naplnené kumulatívne, inak nemožno hovoriť o spáchaní správneho deliktu a nemožno ho ani sankcionovať. 42. Kľúčovou pre posúdenie veci je kombinácia štyroch uzatvorených zmlúv medzi žalobcom a Ľubomírom A. a ich hlavný účel alebo hlavný cieľ, ktorý má vplyv na vyvodenie deliktuálnej zodpovednosti voči žalobcovi. Podľa názoru správneho súdu je z hľadiska predmetu jednotlivých zmlúv, ich prvkov a časovej následnosti ich uzatvorenia nevyhnutné vnímať ich vo vzájomnej súvislosti ako celok (C-536/07). Žalovaní správne zistili, že žalobca v čase od 4.11.2013 do 14.1.2015 uzatvoril s T. A. štyri zmluvy: a. kúpnu zmluvu č. XXX/XXXX/OSMM z.o dňa 4.11.2013, v ktorej žalobca vystupoval ako predávajúci a T. A. ako kupujúci, a jej predmetom bol predaj nehnuteľnosti na Záhradnej ulici č. XXX (budova bývalých jaslí) v k.ú. Krupina v prospech T. A., b. kúpnu zmluvu č. XXX/XXXX/OSMM zo dňa 11.12.2014, ktorou žalobca ako predávajúci odpredal kupujúcemu T. A. prislúchajúce pozemky k nehnuteľnosti na Záhradnej ulici č. XXX, c. zmluvu o budúcej kúpnej zmluve č. XXX/XXXX/OSMM o prevode vlastníctva bytov zo dňa 4.11.2013 v znení Dodatku č. 1 zo dňa 11.12.2014, v ktorej sa budúci kupujúci (žalobca) a budúci predávajúci (T. A.) dohodli, že v lehote najneskôr 30 dní odo dňa schválenia úveru zo Štátneho fondu rozvoja bývania a dotácie z Ministerstva dopravy, výstavby a regionálneho rozvoja SR v prospech budúceho kupujúceho (žalobcu) uzatvoria kúpnu zmluvu, resp. zmluvu o prevode vlastníctva bytov, ktorej predmetom budú skolaudované byty v bytovom dome na Záhradnej ulici č. XXX, t.j. 16 bytov, spoločné priestory, spoločné časti, spoločné zariadenia a pozemok, d. kúpnu zmluvu č. X/XXXX/OVZP zo dňa 14.1.2015, v ktorej žalobca vystupoval ako kupujúci a T. A. ako predávajúci a predmetom ktorej bolo nadobudnutie vlastníckeho práva žalobcu ku skolaudovanému bytovému domu na Záhradnej ulici č. XXX a zastavaným pozemkom vrátane technickej vybavenosti od Ľubomíra A.. 43. Žalobca namietal, že žalovaní uprednostnili rozsudky Súdneho dvora EÚ pred vnútroštátnou zákonnou úpravou obsiahnutou v zákonoch č. 138/1991 Zb., č. 369/1990 Zb. a napokon aj v § 1 ods. 2 písm. m/ zákona č. 25/2006 Z.z. 44. Správny súd uvádza, že rozsudky Súdneho dvora EÚ týkajúce sa prejudiciálnych otázok sú spolu s výkladom alebo posúdením platnosti práva Únie, ktoré sa v ňom nachádzajú, záväzné pre vnútroštátny súd, ktorý podal prejudiciálnu otázku (rozsudok Súdneho dvora EÚ vo veci Benedetti, 52/76, 3.2.1977, Zb. s. 163, bod 26), ako aj pre súdy, ktoré budú rozhodovať v tej istej veci (rozsudok Súdneho dvora Európskej únie vo veci Milch, Fett a Eierkontor, 29/68, 24.6.1969, Zb. s. 165, bod 2). Súdny dvor výkladom úniového ustanovenia objasňuje zmysel a pôsobnosť vykladaného ustanovenia už od okamihu, kedy toto ustanovenie nadobudlo účinnosť. Súdnym dvorom interpretované ustanovenie musia vnútroštátne súdy aplikovať aj na právne vzťahy, ktoré vznikli alebo boli založené pred vynesením prejudiciálneho rozsudku. Prejudiciálny rozsudok teda nemá konštitutívny, ale len deklaratórny charakter a pôsobí ex tunc (rozsudky Súdneho dvora EÚ vo veciach Kempter, C-2/06, 12.2.2008, Zb. s. I-411, bod 35; Kühne a Heitz, C-453/00, 13.1.2004, Zb. s. I-837, bod 21; Blaizot, 24/86, 2.2.1988, Zb. s. 379, bod 27). Inými slovami, smernicu 2004/18/ES je potrebné interpretovať v duchu rozhodnutí Súdneho dvora EÚ, ktoré ju vykladajú, už odo dňa jej účinnosti, t.j. odo dňa 30.4.2004 (čl. 83 smernice); pre Slovenskú republiku odo dňa 1.5.2004, kedy sa stala členským štátom Európskej únie, teda aj za účinnosti zákona č. 25/2006 Z.z. a v tomto svetle vykladať aj výnimky z aplikácie smernice č. 2004/18/ES a zákona č. 25/2006 Z.z., do ktorého bola smernica prebraná. Každá výnimka z pravidiel verejného obstarávania sa musí vykladať reštriktívne a ten, kto ju chce použiť, má dôkazné bremeno preukázať skutočnú existenciu výnimočných okolností, ktoré použitie výnimky odôvodňujú (C-340/02). 45. Hoci zákon č. 25/2006 Z.z. expressis verbis v čase vyhlásenia verejnej obchodnej súťaže nepoužíval v § 1 ods. 2 písm. m/ slová „existujúca nehnuteľnosť“, je potrebné upriamiť pozornosť na znenie čl. 16 písm. a/ smernice č. 2004/18/ES, kde sa už slová „existujúca stavba“ používajú. Medzi uvedenými právnymi aktmi teda existujú odchýlky z hľadiska textácie právnej normy. 46. Je nepochybné, že právo Európskej únie (komunitárne právo) má podľa čl. 7 ods. 2 Ústavy SR prednosť pred zákonmi Slovenskej republiky a štátne orgány členských štátov sú povinné ho prednostne aplikovať bez ohľadu na právne odvetvie (verejné právo, súkromné právo a podobne). Zároveň je nespochybniteľná povinnosť štátnych orgánov konať na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon, vyplývajúca z čl. 2 ods. 2 Ústavy SR. V zmysle čl. 288 Zmluvy o fungovaní Európskej únie na účely výkonu právomocí Únie inštitúcie prijímajú nariadenia, smernice, rozhodnutia, odporúčania a stanoviská. Nariadenie má všeobecnú platnosť; je záväzné vo svojej celistvosti a je priamo uplatniteľné vo všetkých členských štátoch. Smernica je záväzná pre každý členský štát, ktorému je určená, a to vzhľadom na výsledok, ktorý sa má dosiahnuť, pričom sa voľba foriem a metód ponecháva vnútroštátnym orgánom. Rozhodnutie je záväzné v celom rozsahu; rozhodnutie, ktoré označuje tých, ktorým je určené, je záväzné len pre nich. Odporúčania a stanoviská nie sú záväzné. 47. Smernice majú priamy účinok v členských štátoch Európskej únie, ak sú súčasne (kumulatívne) splnené nasledovné podmienky (ktoré vyplývajú napríklad z rozsudkov Súdneho dvora EÚ vo veciach C-168/95, C-41/74): a. uplynula transpozičná lehota, b. smernica nie je transponovaná včas, v celom rozsahu alebo je transponovaná chybne, c. ustanovenia smernice zakladajúce právo pre jednotlivca alebo povinnosť pre členský štát sú dostatočne jasné, presné a nepodmienené, d. priama aplikácia nesmie mať za následok uloženie povinnosti fyzickej osobe alebo právnickej osobe. Hoci sú nariadenia priamo uplatniteľné, a preto môžu mať vzhľadom na svoju povahu priame účinky, neznamená to, že ostatné kategórie aktov nemôžu mať nikdy obdobné účinky. Bolo by nezlučiteľné so záväzným účinkom, ktorý smernici priznáva článok 288, aby bolo možné v zásade vylúčiť možnosť dotknutých osôb domáhať sa povinnosti, ktorú smernica ukladá. Najmä vtedy, keď orgány Spoločenstva smernicou zaviazali členské štáty správať sa určitým spôsobom, by potrebný účinok takéhoto aktu bol oslabený, ak by sa jednotlivcom bránilo domáhať sa ho na súdoch a ak by sa vnútroštátnym súdom bránilo odvolávať sa naň ako na súčasť práva Spoločenstva. V každom jednotlivom prípade treba preskúmať, či sú povaha, systematika a znenie predmetného ustanovenia spôsobilé vyvolať priamy účinok na vzťahy medzi členskými štátmi a jednotlivcami (rozsudok Súdneho dvora EÚ vo veci C-41/74). 48. Je nevyhnutné si uvedomiť, že prednostnú aplikáciu práva Európskej únie vo vnútroštátnom práve sú povinné realizovať nielen súdy (rozsudok Súdneho dvora EÚ vo veci Simmenthal C-106/77), ale aj orgány verejnej správy príslušného štátu v rámci ich právomocí (rozsudky Súdneho dvora EÚ vo veciach C-118/00, C-302/97, čl. 2 ods. 2 v spojení s čl. 7 ods. 2 druhá veta Ústavy SR). Platí pritom nevyvrátiteľná právna domnienka znalosti právne záväzných aktov, ktoré v boli v úradnom vestníku uverejnené. 49. Súdny dvor EÚ v rozhodnutí C-106/77 konštatoval, že existencia komunitárnych noriem spôsobuje automaticky neuplatniteľnosť ľubovoľného ustanovenia národného práva, a má za následok neplatnosť schválenia každého nového národného zákona, ktoré je v nesúlade s komunitárnym právom. Každý národný súd musí v rámci svojej jurisdikcie uplatniť komunitárne právo v jeho celej súvislosti a chrániť práva, ktoré priznáva jednotlivcom a musí primerane zanedbať každé ustanovenie národného práva, ktoré s ním môže byť v nesúlade, bez ohľadu na to, či bolo prijaté pred alebo po komunitárnom ustanovení. 50. V zmysle zásady prednosti práva EÚ pred vnútroštátnym právom, vrátane judikatúry Súdneho dvora EÚ, vyjadrenej v čl. 7 ods. 2 druhá veta Ústavy SR sú orgány verejnej moci členských štátov EÚ povinné vykladať všetky vnútroštátne ustanovenia eurokonformným spôsobom tak, aby ich aplikácia prispela k realizácii požiadavky na zabezpečenie účinnej súdnej a správnej ochrany práv, ktoré fyzickým a právnickým osobám vyplývajú z komunitárneho právneho poriadku, pričom právo EÚ má v prípade kolízie jeho právnych noriem s právnymi normami členského štátu prednosť pred vnútroštátnymi právnymi normami. 51. Transpozičná lehota smernice č. 2004/18/ES pre SR uplynula dňa 1.5.2004, kedy sa stala členským štátom Európskej únie. Na Slovensku bola smernica 2004/18/ES transponovaná do zákona č. 25/2006 Z.z., ktorý nadobudol účinnosť dňom 1.2.2006 a bol zrušený zákonom č. 343/2015 Z.z. s účinnosťou od 18.4.2016 (naposledy uvedený zákon je naďalej účinný). Ustanovenie § 1 ods. 2 písm. m/ zákona č. 25/2006 Z.z. však svojím znením v časti existencie alebo neexistencie nadobúdanej stavby nevykazoval súlad so smernicou č. 2004/18/ES, keď slovenský zákon č. 25/2006 Z.z. v § 1 ods. 2 písm. m/ upravoval použitie výnimky na nadobúdanie nehnuteľnosti, nie na nadobúdanie existujúcej nehnuteľnosti, resp. existujúcej stavby. Žalované orgány verejnej správy oboch stupňov postupovali v konaní správne a v súlade s čl. 7 ods. 2 Ústavy SR, keď vzhľadom na konflikt medzi komunitárnou a vnútroštátnou právnou úpravou prednostne aplikovali čl. 16 písm. a/ smernice č. 2004/18/ES pred doslovným znením § 1 ods. 2 písm. m/ zákona č. 25/2006 Z.z.; citovanie rozhodnutí Súdneho dvora EÚ v prvostupňovom aj druhostupňovom rozhodnutí má svoje legálne opodstatnenie. 52. Podľa názoru správneho súdu v čase podpisu zmluvy o budúcej kúpnej zmluve č. XXX/XXXX/ OSMM zo dňa 4.11.2013 nehnuteľnosť s jej požadovanými charakteristickými znakmi (16 bytových jednotiek) neexistovala. V tom čase ešte stále išlo o schátranú budovu bývalých jaslí a až ich komplexnou rekonštrukciou podľa požiadaviek žalobcu vznikla nová nehnuteľnosť: bytový dom so 16 bytovými jednotkami s príslušenstvom. Žalobca sa už dňa 4.11.2013 zaviazal, že nadobudne do svojho vlastníctva bytový dom so 16 bytovými jednotkami s príslušenstvom a za tým účelom určil aj podmienky v zmluve o budúcej kúpnej zmluve. Pre určenie existencie nehnuteľnosti na účely § 1 ods. 2 písm. m/ zákona č. 25/2006 Z.z. je rozhodujúci jej charakter a účel, na ktorý slúži, v čase uzatvárania kontraktov na ňu sa viažucich. Od samotného počiatku uzatvárania zmluvných vzťahov medzi žalobcom a T. žalobca vedel, že príde k zmene charakteru budovy (nebytový priestor sa zmení na byty) a bude ju v budúcnosti využívať ako nájomné byty pre obyvateľov mesta Krupina. Žalobca teda neprenechal budovu bývalých jaslí T. A. na komerčné účely (kedy by jasle zrekonštruoval a byty by následne predal na realitnom trhu za trhové ceny), ale výlučne na účel ich rekonštrukcie na byty s tým, že budovu spätne odkúpi. Dokresľuje to aj skutočnosť, že T. A. zrekonštruoval bývalé jasle nie podľa svojich architektonických predstáv, ale podľa presných požiadaviek žalobcu. Tak ako žalobca uviedol aj v žalobe, jeho hlavným zámerom bolo zrekonštruovať budovu bývalých jaslí na byty, aby vyriešil bytovú otázku svojich obyvateľov a zamedzil rabovaniu a zhlukovaniu neprispôsobivých osôb v danej lokalite. Vykonanie stavebných prác v réžii mesta neprichádzalo podľa neho do úvahy pre nedostatok finančných prostriedkov, a preto sa mestské zastupiteľstvo rozhodlo vyhlásiť verejnú obchodnú súťaž a uzatvoriť sériu zmlúv tak, že v konečnom dôsledku sa zrekonštruovaná budova vráti do vlastníctva žalobcu a ten s ňou bude ďalej nakladať za nových, ním vopred určených podmienok. Správny súd zastáva názor, že hlavným predmetom komplexu uzatvorených zmlúv boli stavebné práce na budove bývalých jaslí a tento zámer sa prelína všetkými uzatvorenými zmluvami. Ak by bol hlavným premetom odpredaj budovy bývalých jaslí bez stavebných úprav T. nebol by dôvod uzatvoriť ďalšiu zmluvu o budúcej kúpnej zmluve zo dňa 4.11.2013, jej dodatku č. 1 zo dňa 11.12.2014 a kúpnu zmluvu zo dňa 14.1.2015, na základe ktorej žalobca nadobudol vlastnícke právo k bytovému domu. Ide preto o zákazku alebo o koncesiu na uskutočnenie stavebných prác, na ktoré sa výnimka z použitia postupov verejného obstarávania nevzťahuje. K rovnakému záveru dospel aj Súdny dvor EÚ v skutkovo veľmi obdobných alebo identických veciach, a to C-536/07, C-220/05 aj C-213/13. 53. Nič žalobcovi ako verejnému obstarávateľovi nebránilo, aby si ponechal vo svojom vlastníctve budovu jaslí a vyhlásil verejné obstarávanie na vykonanie stavebných prác podľa § 3 ods. 3 zákona č. 25/2006 Z.z. alebo na uzatvorenie koncesie podľa § 15 zákona č. 25/2006 Z.z., čo sa nestalo. Aj po vyhlásení verejného obstarávania mohol požiadať o dotáciu z Ministerstva, dopravy, výstavby a regionálneho rozvoja SR a úver zo Štátneho fondu rozvoja bývania, tak ako to urobil aj v prípade verejnej obchodnej súťaže. Žalobca sa vyhlásením verejnej obchodnej súťaže podľa § 9, § 9a zákona č. 138/1991 Zb. a § 281 a nasl. Obchodného zákonníka vyhol použitiu postupov zadávania zákaziek alebo koncesie na stavebné práce, hoci mu to zakazuje § 1 ods. 7 zákona č. 25/2006 Z.z., čím porušil § 9 ods. 1 citovaného zákona. 54. Správny súd nespochybňuje oprávnenie mestského zastupiteľstva rozhodovať o nakladaní s majetkom mesta podľa zákona č. 138/1991 Zb., no aj mestské zastupiteľstvo je povinné pri svojej činnosti a rozhodovaní dodržiavať zákony, a v tomto prípade je to zákon č. 25/2006 Z.z. aj smernica č. 2004/18/ES. Žalobca a jeho mestské zastupiteľstvo však obišli zákon č. 25/2006 Z.z. tým, že nevyhlásil verejné obstarávanie na zadanie zákazky na stavebné práce podľa § 3 ods. 3 zákona č. 25/2006 Z.z., prípadne koncesie na vykonanie stavebných prác podľa § 15 citovaného zákona, ale sériou štyroch zmlúv previedol svoj majetok na tretí subjekt a od neho ho nadobudol naspäť do svojho vlastníctva po vykonaní vopred špecifikovaných stavebných prác. Výnimka upravená v § 1 ods. 2 písm. m/ zákona č. 25/2006 Z.z. v znení čl. 16 písm. a/ smernice č. 2004/18/ES sa nevzťahuje na akýkoľvek prevod vlastníctva k nehnuteľnosti, ale len na nadobudnutie existujúcej nehnuteľnosti, a o tento prípad nešlo. 55. Žalobca namietal aj porušenie princípu právnej istoty, keď jeden štátny orgán jeho postup pri zadávaní verejnej obchodnej súťaže schválil a druhý štátny orgán ho za to isté konanie sankcionuje, pretože mal obchádzať zákon č. 25/2006 Z.z. Správny súd uvádza, že schválenie úveru zo Štátneho fondu rozvoja bývania a dotácie z Ministerstva dopravy, výstavby a regionálneho rozvoja SR predstavuje samostatný proces, ktorý sa svojím obsahom a podmienkami nezhoduje s postupom podľa zákona č. 25/2006 Z.z. Preto aj keď mal žalobca schválený úver aj dotáciu na rekonštrukciu bývalých jaslí, neznamená to bez ďalšieho, že jeho postup pri zadávaní verejnej obchodnej súťaže podľa § 9a ods. 1 písm. a/ zákona č. 138/1991 Zb. bol v súlade s § 1 ods. 2 písm. m/ zákona č. 25/2006 Z.z. Na dôvetok pri tejto parciálnej otázke správny súd odkazuje na uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 3/98 zo dňa 5.2.1998, ktorým sa vykladá čl. 2 ods. 2 Ústavy SR: »1. Článku 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky v časti: „Štátne orgány môžu konať... v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon“ zodpovedá konanie orgánu štátu v rozsahu zákona bez výnimky a súčasne zákonom ustanoveným spôsobom. Tento výklad platí aj vtedy, keď sa orgán štátu domnieva, že iný štátny orgán konal spôsobom, ktorý nebol v súlade s Ústavou Slovenskej republiky. Údajné protiústavné konanie jedného orgánu štátu nie je pre iný štátny orgán dôvodom, aby konal inak ako v rozsahu zákona a zákonom ustanoveným spôsobom. 2. Len taký postup orgánov štátu, ktorý zohľadňuje ústavné princípy citovaného ustanovenia čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky spôsobom a v rozsahu uvedenom vyššie pod bodom 1, je naplnením princípu právnej istoty ako nedielnej súčasti právneho štátu v zmysle čl. 1 Ústavy Slovenskej republiky.« Preto podľa názoru správneho súdu nemohlo dôjsť k porušeniu princípu právnej istoty, tak ako to namieta žalobca. 56. Na základe uvedeného skutkového stavu, citovaných právnych predpisov a rozhodnutí Súdneho dvora EÚ správny súd dospel k záveru, že žalobca naplnil všetky znaky skutkovej podstaty správneho deliktu podľa § 149 ods. 1 písm. a/ zákona č. 25/2006 Z.z., teda že správny delikt spáchal verejný obstarávateľ - obec (žalobca), tým že sa vyhol povinnosti uzavrieť zmluvu na vykonanie stavebných prác alebo koncesiu na vykonanie stavebných prác podľa § 3 ods. 3 alebo § 15 zákona č. 25/2006 Z.z., a porušil tým svoju povinnosť zakotvenú v § 1 ods. 7 a § 9 ods. 1 zákona č. 25/2006 Z.z. 57. Uložená sankcia v sume 36.258,17 € zodpovedá zákonnej sadzbe vyjadrenej v § 149 ods. 1 písm. a/ zákona č. 25/2006 Z.z., a to 5% zo zmluvnej ceny. Zákon neumožňuje orgánu verejnej správy v tomto type sankcie použiť správnu úvahu, keďže určuje fixnú sadzbu pokutu bez škály rozpätia od - do a používa priamo slová: „úrad uloží verejnému obstarávateľovi ... pokutu vo výške 5% zmluvnej ceny“. Orgán verejnej správy by mohol použiť správnu úvahu na uloženie konkrétnej sumy pokuty len v prípade, ak by zákonodarca formuloval ustanovenie tak, žeby určil jej hornú hranicu (uloží pokutu až do 5% zmluvnej ceny), čo sa v tomto prípade nestalo. Správny súd nevyhovel žalobcovi v časti petitu o moderovaní žalobou napadnutého rozhodnutia v časti uloženej sankcie, tak aby upustil od jej uloženia, pretože má za to, že správny delikt bol spáchaný, spáchal ho žalobca a zákon č. 25/2006 Z.z. neumožňuje v takejto dôkaznej situácii uložiť iný druh sankcie akou je pokuta vo výške 5% zmluvnej ceny. Na potenciálne použitie moderačného oprávnenia správneho súdu sa vyžaduje, aby osobitný zákon umožňoval zmierniť sankciu, prípadne upustiť od potrestania (§ 198 ods. 2 SSP), no táto podmienka nie je v predmetnej veci splnená vzhľadom na znenie § 149 ods. 1 písm. a/ zákona č. 25/2006 Z.z. Odhliadnuc od toho, správny súd považuje výšku uloženej pokuty za primeranú a plniacu represívnu, preventívnu aj výchovnú funkciu v tom smere, že žalobca sa v budúcnosti zdrží obdobného konania a bude postupovať podľa príslušného zákona o verejnom obstarávaní v takých situáciách, ktoré tento zákon upravuje. 58. Vychádzajúc z uvedených skutočností a citovaných právnych predpisov správny súd dospel k záveru, že žalovaní riadne zistili skutkový stav veci, správne právne vec posúdili a vo veci rozhodli v súlade so zákonom č. 25/2006 Z.z., Správnym poriadkom aj smernicou č. 2004/18/ES. Správny súd preto zamietol žalobu žalobcu ako nedôvodnú podľa § 190 SSP. 59. O náhrade trov konania správny súd rozhodol podľa § 168 SSP a úspešným žalovaným nepriznal náhradu trov konania, pretože nezistil dôvody, na základe ktorých by bolo možné spravodlivo od žalobcu požadovať ich náhradu. 60. Toto rozhodnutie senát Krajského súdu v Bratislave prijal pomerom hlasov 3 : 0 (§ 139 ods. 4 SSP). Poučenie: Proti tomuto rozsudku možno podať kasačnú sťažnosť v lehote 30 dní od jeho doručenia na Krajský súd v Bratislave. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. V kasačnej sťažnosti sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 57 SSP) uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy bolo napadnuté rozhodnutie doručené sťažovateľovi, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 SSP sa podáva (sťažnostné body) a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti. V konaní o kasačnej sťažnosti musí byť sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ v zmysle § 449 ods. 1 SSP zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Povinné zastúpenie advokátom v kasačnom konaní sa nevyžaduje, ak má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (písm. a/); ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c/ a d/ (písm. b/); je žalovaným Centrum právnej pomoci (písm. c/).