Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 2S/119/2018 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1018201075 Dátum vydania rozhodnutia: 21. 10. 2020 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Michal Dzurdzík PhD. ECLI: ECLI:SK:KSBA:2020:1018201075.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Michala Dzurdzíka, PhD. a členov senátu JUDr. Jeannette Hajdinovej a JUDr. Renáty Janákovej, v právnej veci žalobcu:METRO Cash & Carry Slovenská republika s.r.o., IČO: 45 952 671, Senecká cesta 1881, Ivanka pri Dunaji, právne zastúpený: alianciaadvokátov ak, s.r.o., IČO: 36 679 771, Vlčkova 8/A, Bratislava, proti žalovanému: Ministerstvo pôdohospodárstva a rozvoja vidieka Slovenskej republiky, Dobrovičova 12, Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 1893/2018-420 zo dňa 29.05.2018, jednohlasne, takto r o z h o d o l : Krajský súd v Bratislave napadnuté rozhodnutie ministerky pôdohospodárstva a rozvoja vidieka Slovenskej republiky č. 1893/2018-420 zo dňa 29.05.2018, ako aj prvostupňové rozhodnutie Ministerstva pôdohospodárstva a rozvoja vidieka Slovenskej republiky č. 883/2018-023 zo dňa 21.03.2018 zrušuje a vec vracia orgánu verejnej správy prvého stupňa na ďalšie konanie. Žalobcovi sa priznáva voči žalovanému právo na úplnú náhradu trov konania. o d ô v o d n e n i e : I. rozhodnutie správneho orgánu 1. Ministerka pôdohospodárstva a rozvoja vidieka Slovenskej republiky rozhodnutím č. 1893/2018-420 zo dňa 29.05.2018 podľa § 61 ods. 2 Správneho poriadku a na základe návrhu osobitnej komisie potvrdila prvostupňové rozhodnutie Ministerstva pôdohospodárstva a rozvoja vidieka Slovenskej republiky číslo 833/2018-023 z 21.03.2018 a zamietla rozklad žalobcu. Prvostupňovým rozhodnutím Ministerstva pôdohospodárstva a rozvoja vidieka Slovenskej republiky číslo 833/2018-023 z 21.03.2018 sa rozhodlo, že spoločnosť žalobcu sa dopustila správneho deliktu dohodnutia a uplatňovania neprimeranej podmienky uvedenej v ustanovení § 4 ods. 3 písm. b) zákona č. 362/2012 Z. z. a uplatňovania neprimeranej podmienky podľa ustanovenia § 4 ods. 4 písm. f) zákona č. 362/2012 Z. z., a to v obchodnom vzťahu so spoločnosťou so spoločnosťou NiKA, s.r.o., IČO: 47 968 613, so sídlom Nová 134, 017 01 Považská Bystrica. Za tento správny delikt bola spoločnosti žalobcu uložená podľa § 8 ods. 2 zákona č. 362/2012 Z. z. pokuta vo výške XX.XXX €. 2. Rozhodnutie bolo odôvodnené predovšetkým tým, že neprimeranou podmienkou v zmysle ustanovenia § 4 ods. 3 písm. b) zákona č. 362/2012 Z. z. je peňažné plnenie dodávateľa, v tomto prípade spoločnosti NiKA, s.r. o., ktorého celková suma je viac ako 3 % z ročných tržieb dodávateľa (spoločnosti NiKA, s. r. o.), za potraviny dodané odberateľovi - spoločnosti METRO Cash &Carry SR s. r. o. v kalendárnom roku, v ktorom došlo k peňažnému plneniu, a to za obchodné aktivity odberateľa - spoločnosti METRO Cash &Carry SR s. r. o. zamerané na podporu predaja potraviny dodávateľa (spoločnosti NiKA, s. r. o.), najmä dary, bonusy, rabaty a skontá. Z príslušných faktúr ministerka pôdohospodárstva zistila, že spoločnosť METRO Cash &Carry SR s. r. o. si voči spoločnosti NiKA, s. r. o. uplatnila peňažné plnenie vo forme fixného bonusu. Išlo o fixný bonus, ktorý podľa článku 3 Dodatku k rámcovej zmluve je jedným z dvoch možností finančných bonusov (môže byť fixný a/alebo obratový). Podľa názoru ministerky pôdohospodárstva bez ohľadu na označenie v zmluvných dokumentoch (fixný bonus) išlo o peňažné plnenie za obchodné aktivity odberateľa zamerané na podporu predaja potraviny dodávateľa. V tejto súvislosti ministerka pôdohospodárstva poukázala aj na ustanovenie § 2 písm. f) zákona č. 362/2012 Z. z. v ktorom sú definované obchodné aktivity. Ministerka pôdohospodárstva sa teda stotožnila s právnym názorom prvostupňového orgánu. 3. Spoločnosť METRO Cash &Carry SR s. r. o. lehotu 30 dní odo dňa doručenia riadne vystavenej faktúry nedodržala v 27 prípadoch a lehotu 45 dní nedodržala v 3 prípadoch. Ministerka pôdohospodárstva neakceptovala námietku spoločnosti žalobcu, že v minulosti už boli vykonané viaceré šetrenia zo strany ministerstva a kontrolná skupina zostavená ministerstvom, neoznačila takéto úhrady faktúr za porušenie zákona. Pre posúdenie, či bola v posudzovanej veci naplnená skutková podstata správneho deliktu, je to podľa ministerky právne bezvýznamné. Ministerka pôdohospodárstva rovnako neakceptovala námietku týkajúcu sa mimoriadne extenzívneho právneho výkladu § 4 ods. 3 písm. b) a § 8 ods. ods. 1 zákona č. 362/2012 Z. z. ministerstvom. Poukázala na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. III. ÚS 341/07 z 01.07.2008, v ktorom ústavný súd okrem iného uviedol, že interpretácia právnej normy sa musí založiť na racionálnej argumentácii. Ďalej poukázala na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 10Sžo/331/2015 z 26.10.2016, kde najvyšší súd uviedol, že obsah zákonnej právnej normy nemôže byť interpretovaný izolovane, mimo zmyslu a účelu zákona, cieľa právnej regulácie, ktorý zákon sleduje. Správnym deliktom nemôže byť akékoľvek porušenie práva, ale porušenie práva musí byť protiprávne konanie, a to aj vtedy, keď zákon nevyžaduje zavinenie, ale predpokladá objektívnu zodpovednosť. 4. Ministerka pôdohospodárstva dospela preto k názoru, že jednotlivé skutkové podstaty neprimeraných podmienok sa týkajú tak dohodnutia, ako aj konania (uplatnenia). Ako príklad možno uviesť § 4 ods. 4 písm. b) zákona č. 362/2012 Z. z., kde sa za neprimeranú podmienku považuje aj vykonávanie kontrol na náklady dodávateľa, teda nie dohodnutie, ale za neprimeranú podmienku sa považuje konanie, ďalším príkladom je § 4 ods. 4 písm. n) zákona č. 362/2012 Z. z., kde sa za neprimeranú podmienku považuje bezdôvodné neprevzatie vopred dohodnutého objemu potraviny umiestňovanej na trh a tiež ako príklad možno uviesť § 4 ods. 4 písm. w) zákona č. 362/2012 Z. z., kde podľa tohto ustanovenia sa za neprimeranú podmienku výslovne považuje aj uplatňovanie neprimerane výhodných obchodných podmienok alebo uplatňovanie diskriminačných obchodných podmienok vo vzťahu k jednotlivým dodávateľom pri rovnakom plnení, teda nie dohodnutie neprimeranej podmienky. Ministerka pôdohospodárstva ďalej upriamila pozornosť na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 10Sžz/10/2014 z 15. júla 2015, v ktorom najvyšší súd uviedol, že oprávnenie vykonávať kontrolu neprimeraných podmienok vyplýva ministerstvu priamo zo zákona o neprimeraných podmienkach (§ 6 ods. 1). 5. Najvyšší súd SR v citovanom rozsudku uviedol, že zistiť dohodnutie a uplatňovanie neprimeraných podmienok medzi účastníkmi obchodného vzťahu je možné len z údajov, informácií, dokladov a písomností, predloženie ktorých si ministerstvo v tomto prípade v zmysle zákona č. 362/2012 Z. z. vyžiadalo od kontrolovaného subjektu. Uvedený názor podporil aj Ústavný súd Slovenskej republiky vo svojom Uznesení I. ÚS 753/2016-20 zo 7. decembra 2016, kde citoval z vyššie uvedeného rozsudku najvyššieho súdu, že je jednoznačne zrejmé, že samotné začatie a výkon kontroly neprimeraných podmienok za účelom dohodnutia a uplatňovania neprimeraných podmienok medzi účastníkmi obchodného vzťahu nemôže byť samo o sebe nezákonným zásahom, pretože takéto oprávnenie vyplýva ministerstvu priamo zo zákona, nie je teda možné ministerstvu stanoviť zákaz používať podklady a informácie získané počas kontroly pri ďalšej činnosti ministerstva. S ohľadom na vyššie uvedené je teda zrejmé, že už samotná kontrola neprimeraných podmienok, ktorú ministerstvo vykonáva u odberateľa alebo dodávateľa z vlastného podnetu, z podnetu účastníka obchodného vzťahu alebo z podnetu tretej osoby v zmysle zákona č. 362/2012 Z. z., sa týka nielen dohodnutia, ale aj uplatňovania neprimeraných podmienok medzi účastníkmi obchodného vzťahu. Ministerka pôdohospodárstva zdôraznila, že zmyslom zákona č. 362/2012 Z. z. je chrániť „slabšieho" účastníka obchodného vzťahu - dodávateľa, a preto sa týmto zákonom ustanovilo, že za neprimeranú podmienku sa považuje aj nedodržanie lehoty podľa § 3 ods. 2, ktoré je kogentné ustanovenie a musí sa dodržiavať. 6. Ďalej ministerka pôdohospodárstva poukázala na Dôvodovú správu - Osobitná časť k § 1 návrhu zákona o neprimeraných podmienkach v obchodných vzťahoch, kde zákonodarca uviedol, že účelom zákona je upraviť posudzovanie, zamedzenie, kontrolu a konanie vo veciach uplatňovania neprimeraných obchodných podmienok v zmluvách medzi odberateľmi a dodávateľmi potravín. Na základe vyššie uvedeného ministerka pôdohospodárstva dospela k zhodnému záveru, k akému dospel aj prvostupňový správny orgán, že správnym deliktom, ktorého sa dopustí právnická osoba alebo fyzická osoba - podnikateľ, je nielen samotné dohodnutie, ale aj následné uplatnenie /konanie/ neprimeranej podmienky uvedenej v § 4 ods. 2 až 4 zákona č. 362/2012 Z. z., v tomto prípade uplatnenie peňažného plnenia vo forme fixného bonusu nad zákonom stanovenou hranicou 3%. Pokiaľ išlo o časť napadnutého rozhodnutia týkajúca sa výšky sankcie, ministerka pôdohospodárstva s pokutou vo výške XX.XXX € súhlasila, pričom, rovnako ako prvostupňový orgán, zohľadnila všetky zákonom stanovené hľadiská, ako aj sadzbu (od X.XXX € do XXX.XXX €), určenú pre právnickú osobu alebo fyzickú osobu - podnikateľa, ktorá sa správneho deliktu dopustí tým, že v obchodnom vzťahu uplatní vo svoj prospech neprimeranú podmienku, uvedenú v § 4 ods. 2 až 4 zákona č. 362/2012 Z. z. Podľa názoru ministerky pôdohospodárstva takto určená pokuta je primeraná identifikovanému porušeniu zákona č. 362/2012 Z. z. a plní represívny aj výchovný účel. Pokuta bola uložená v dolnej časti rozpätia zákonnej sadzby a rovnako zohľadňuje rozsah a charakter identifikovaného porušenia zákona č. 362/2012 Z. z. - naplnenie skutkovej podstaty správneho deliktu uvedeného v § 4 ods. 4 písm. f) zákona č. 362/2012 Z. z. Podľa názoru ministerky pôdohospodárstva takto určená pokuta nie je pokutou likvidačnou, nevybočuje z medzí ustanovených zákonom č. 362/2012 Z. z. 7. Záverom ministerka pôdohospodárstva v tejto súvislosti poukázala aj na výchovnú a prevenčnú funkciu Správneho poriadku, ktorý v § 3 ods. 4 ukladá správnym orgánom povinnosť viesť konanie tak, aby upevňovali dôveru v správnosť rozhodovania, aby vydané a prijaté rozhodnutia boli presvedčivé a viedli fyzické i právnické osoby k dobrovoľnému plneniu ich povinností, prípadne sa s týmito rozhodnutiami stotožnili. Tým sa docieli reálne naplnenie výchovnej a prevenčnej funkcie vydaného rozhodnutia. Ministerka pôdohospodárstva vychádzala z presvedčenia, že spoločnosť žalobcu si v plnej miere bude vedomá výšky uloženej pokuty za identifikované porušenie zákona č. 362/2012 Z. z. a zároveň v takejto výške uložená pokuta je pre spoločnosť METRO Cash &Carry SR s. r. o. dostatočným ponaučením a protiprávny stav napraví aj s ohľadom na deliktuálnu minulosť. Čo sa týka ďalších námietok uvedených v rozklade, ministerka pôdohospodárstva s poukazom na vyššie uvedené závery a citované zákonné ustanovenia námietky uplatnené v konaní o rozklade nepovažovala za spôsobilé ovplyvniť posúdenie danej veci prvostupňovým správnym orgánom. Podľa názoru ministerky pôdohospodárstva prvostupňový správny orgán vychádzal z dostatočne spoľahlivo zisteného skutkového stavu veci, na ktorý správne aplikoval príslušné ustanovenia zákona č. 362/2012 Z. z. a Správneho poriadku, čo odôvodňuje záver o potvrdení prvostupňového správneho rozhodnutia. II. žaloba a námietky 8. V žalobe žalobca uviedol, že žalovaný vôbec nepreskúmal podstatu finančných bonusov a naviac na finančný bonus aplikoval ustanovenie § 4 ods. 3 písm. b) zákona č. 362/2012 Z.z., ktoré má však úplne iný obsah a význam než ten ako ho vykladá a aplikuje žalovaný, takže jeho aplikovanie na finančné bonusy je jednoznačne nezákonné a právne neodôvodniteľné. Finančný bonus (či už fixný alebo obratový) tak ako je dohodnutý v 3.1. a 3.3. Dodatku č. 2 - Dodatok o podmienkach obchodnej spolupráce k Rámcovej dodávateľskej zmluve zo dňa 01.09.2015 uzatvoreného dňa 25.08.2015 nie je nikde v zákone č. 362/2012 Z.z. definovaný ako neprijateľná podmienka. Žalovaný pritom ani v rozhodnutí o rozklade ani v rozhodnutí na 1. stupni nedefinoval, resp. neuviedol, čo finančný bonus vo svojej podstate je. Finančný bonus, tak ako je upravený v zmluvnej dokumentácii žalobcu predstavuje vernostnú zľavu, ktorú poskytuje dodávateľ vernému odberateľovi za to, že v určitom časovom období odoberie od dodávateľa určité množstvá tovaru. Ide o motiváciu pre odberateľa odobrať čo najviac tovaru od tohto istého dodávateľa. Vernostnú zľavu ako takú však zákon č. 362/2012 Z.z. nedefinuje nikde ako neprijateľnú podmienku. 9. Podľa bodu 3.1. Dodatku č. 2: „Finančný bonus ako finančné zvýhodnenie dobrých a verných odberateľov zo strany dodávateľov nemá priamu väzbu na jednotlivé plnenia, ale len na celkovú hodnotu odobratého tovaru. Finančný bonus je pre potreby tohto dodatku vopred dohodnuté finančné zvýhodnenie odberateľa zo strany dodávateľa za to, že v dohodnutom časovom období odberateľ nakúpil od dodávateľa tovar. Finančný bonus môže byť fixný a/alebo obratový. Fixný bonus je určovaný dohodnutou percentuálnou sadzbou uplatnenou na hodnotu tovaru dodaného za obdobie troch mesiacov. Obratový bonus je uplatňovaný prostredníctvom dohodnutej percentuálnej sadzby v prípade, ak odberateľ v dohodnutom časovom období odoberie od dodávateľa tovar prevyšujúci dohodnutú stanovenú čiastku podľa čl. 3.3. tohto dodatku. Všetky poskytované bonusy podľa tohto dodatku fakturuje odberateľ a budú započítané voči akýmkoľvek pohľadávkam dodávateľa voči odberateľovi. V prípade, že tieto bonusy nie sú započítané čiastočne alebo v plnej výške voči splatným pohľadávkam, potom budú dodávateľom uhradené 14 dní odo dňa vystavenia faktúry odberateľom. “Podľa bodu 3.2. Dodatku č. 2: „Rozhodným obdobím pre výpočet bonusov je kalendárny rok. Fixné bonusy sa vyúčtovávajú pravidelne každý štvrťrok a obratové bonusy každý rok na základe dohodnutého obratu v kúpnych cenách bez DPH. Na konci každého roka bude vykonané zúčtovanie bonusov na základe skutočného obratu dodávateľa. Obrat zahŕňa aj obrat vlastných produktov (napríklad Aro).“ Podľa bodu 3.3. Dodatku č. 2: „Zmluvné strany sa dohodli pre dobu platnosti tohto dodatku na poskytnutí nasledujúcich bonusov: Fixný bonus 12,20% Štvrťročné vyúčtovanie - faktúra odberateľa spolu.“ Žalovaný sa rozhodol na finančný bonus (fixný aj obratový) aplikovať § 4 ods. 3 písm. b) zákona č. 362/2012 Z.z., teda „ ... peňažné plnenie dodávateľa ..., a to za obchodné aktivity odberateľa zamerané na podporu predaja potraviny dodávateľa, najmä dary, bonusy, rabaty a skontá,“, prečo však žalovaný aplikoval práve toto ustanovenie, tak to nie je nikde v rozhodnutí o rozklade ako ani v rozhodnutí na prvom stupni vysvetlené a riadne odôvodnené. 10. Uvedený záver žalovaného je podľa právneho názoru žalobcu preukázateľný právny aj skutkový nezmysel. Žiadna finančná suma, ktorá bola vyplatená ako finančný bonus (fixný alebo obratový) nikdy nesmerovala na obchodné aktivity odberateľa (METRO Cash & Carry SR s.r.o.) zamerané na podporu predaja. Žalovaný pri aplikácii ustanovenia § 4 ods. 3 písm. b) zákona č. 326/2012 Z.z. odkazoval aj na zákonnú definíciu obchodnej aktivity, ktorá je už citovaná vyššie. Avšak práve zo spoločného výkladu týchto dvoch ustanovení (§ 4 ods. 3 písm. b) a § 2 písm. f) zákona č. 362/2012 Z.z.) je zrejmé, že žalobca (METRO Cash & Carry SR s.r.o.) by musel vykonávať obchodné aktivity zamerané na podporu predaja tovaru dodávateľa (v danom prípade NiKA, s.r.o.), na ktoré by dostával peňažné plnenia od tohto dodávateľa (NiKA, s.r.o.), pričom práve týmito obchodnými aktivitami (ktorými sú napr. reklamná akcia a letáková akcia, vrátane tlače a distribúcie, marketingová aktivita na podporu ďalšieho predaja potraviny, rozhlasová produkcia v prevádzkarni) by podporoval predaj potraviny dodávateľa (NiKA, s.r.o.) svojim zákazníkom. Uvedené však žalobca nikdy nevykonával a finančný bonus nikdy nebol určený a ani sa nikdy nepoužil na podporu predaja potraviny dodávateľa. Žalovaný to v správnom konaní ani nedokazoval ani nepredložil a nezhromaždil žiadne dôkazy, ktorými by preukázal, že žalobca finančný bonus používal na obchodné aktivity zamerané na podporu predaja potraviny. 11. Žalovaný, teda bez akéhokoľvek odôvodnenia kvalifikoval finančný bonus, ktorý je vo svojej podstate vernostná zľava ako neprimeranú podmienku podľa § 4 ods. 3 písm. b) zákona č. 362/2012 Z.z., avšak bez toho, aby zistil skutkový stav ako a kedy sa táto vernostná zľava uplatňuje a čo je jej obsahom. Podľa právneho názoru žalobcu je obsah finančného bonusu všeobecne známy štátnym finančným orgánom, ako aj ekonómom a účtovníkom (ide o notorietu v tejto oblasti), kde napr. na otázky účtovania finančného bonusu odpovedajú správcovia danie (napr. internetová stránka Finančnej správy SR) alebo účtovní poradcovia (napr. internetová stránka www.epi.sk <http://www.epi.sk/>alebo www.uctuj.sk) <http:// www.uctuj.sk/>. Všeobecne sa finančný bonus (či už finančný alebo obratový) definuje ako: „Bonus patrí medzi najčastejšie poskytované zľavy. Väčšinou sa bonus poskytuje na základe uzatvorenej zmluvy medzi odberateľom a dodávateľom. Bonus sa poskytuje zväčša pri pravidelnom väčšom množstve odobraného produktu alebo pri prekročení určitej hodnoty fakturácie pri konkrétnej dodávke.“ (zdroj server www.uctuj.sk) <http://www.uctuj.sk/>.Tento obsah finančných bonusov je rovnako interpretovaný napr. aj v Českej republike, kde Pokyn Ministerstva financií ČR č. D-201 o stanovení zdaniteľného plnenia pri predaji tovaru, č.j. 181/14570/2000 zo dňa 13.11.2000 definuje finančný bonus ako: „Dodavatelé mohou poskytnoutsvým odbératelum tzv. finanční bonusy za to, že v určitém časovém období od nich nakoupili zboží v hodnoté prevyšující stanovenou částku. Takovéto finanční zvýhodnéní dobrých a vérných zákazníka nemající prímou vazbu na jednotlivá zdanitelná plnéní, ale pouze na celkovou hodnotu odebraného zboží, není zdanitelným plnéním ve smyslu zákona.“ 12. Podľa právneho názoru žalobcu ďalším jednoznačným dôkazom toho, že zákon č. 362/2012 Z.z. neobsahuje skutkovú podstatu, ktorá by sa dala aplikovať na správanie, ktoré je dohodnuté v bode 3.1. Dodatku č. 2 medzi spoločnosťou METRO Cash & Carry SR s.r.o. a spoločnosťou NiKA, s.r.o. je znenie § 4 ods. 3 nového zákona o neprimeraných podmienkach v obchodných vzťahoch, ktorých predmetom sú potraviny, ktorý bol predložený na medzirezortné pripomienkové konanie dňa 13.02.2018 pod číslom 1165/2018 -410, číslo legislatívneho procesu: LP/2018/65 (zdroj Slov-Lex: https:// www.slov-lex.sk/legislativne- procesy/SK/LP/2018/65 <https://www.slov-lex.sk/legislativne-procesy/SK/ LP/2018/65>) a ktorý má nahradiť stávajúci zákon č. 362/2012 Z.z. (ďalej len ako „ Návrh nového zákona o neprimeraných podmienkach “), ktoré obsahuje úplne novú skutkovú podstatu správneho deliktu, ktoré svojím obsahom už zodpovedá správaniu dohodnutému v bode 3.1. Dodatku č. 2. Žalobca si dovoľuje podotknúť, že autorom Návrhu nového zákona o neprimeraných podmienkach (zodpovedná inštitúcia) je Ministerstvo. Návrh nového zákona o neprimeraných podmienkach obsahuje v § 4 ods. 3 nasledovné ustanovenie: „Neprimeranou podmienkou je peňažné plnenie alebo nepeňažné plnenie dodávateľa odberateľovi alebo ním poverenej osobe za službu odberateľa alebo ním poverenej osoby zameranú na propagáciu dodávateľa alebo oboch účastníkov obchodného vzťahu súčasne, za splnenie podmienky dohodnutej účastníkmi obchodného vzťahu, týkajúcej sa odberu určitého množstva, alebo objemu potraviny ktoré je účtované samostatne, alebo za umiestnenie potraviny na určitom mieste v prevádzkarni odberateľa; to neplatí, ak ide o peňažné plnenie alebo nepeňažné plnenie dohodnuté písomne vopred medzi účastníkmi obchodného vzťahu vo výške najviac 3 % z obratu dodávateľa za potraviny dodané jednotlivému odberateľovi v kalendárnom roku.“ 13. Ak sa porovná znenie bodu 3.1. Dodatku č. 2 a znenie skutkovej podstaty § 4 ods. 3 návrhu nového zákona o neprimeraných podmienkach, tak je možné jednoznačne dospieť k záveru, že ustanovenie § 4 ods. 3 návrhu nového zákona o neprijateľných podmienkach bolo formulované práve preto, aby pokrývalo dohodnuté správanie, ktoré je aj opísané v bode 3.1. Dodatku č. 2. Jednoznačne sú tam identifikované prekrývajúce sa základné charakteristiky dohodnutého správania, ako odber určitého objemu tovaru, pričom protiplnenie je viazané na celkovú hodnotu odobratého tovaru a nie na jednotlivé dodávky tovaru. Ak by súčasné znenie zákona č. 362/2012 Z.z. obsahovalo skutkovú podstatu, ktorá by postihovala správanie dohodnuté v bode 3.1. Dodatku č. 2, tak by predsa nedávalo žiadny logický význam, aby návrh nového zákona o neprimeraných podmienkach upravoval duplicitne tú istú skutkovú podstatu. Jediný logický záver, ktorý prichádza do úvahy preto je, že v aktuálne platnom znení zákona č. 362/2012 Z.z. sa nenachádza skutková podstata, ktorá by postihovala správanie uvedené v bode 3.1. Dodatku č. 2 a práve preto Ministerstvo ako predkladateľ Návrhu nového zákona o neprimeraných podmienkach rieši túto, z jeho pohľadu, chýbajúcu skutkovú podstatu v návrhu nového zákona o neprimeraných podmienkach, ktorý má nahradiť zákon č. 362/2012 Z.z. Finančný bonus, tak ako je upravený v zmluvnej dokumentácii spoločnosti žalobcu predstavuje vernostnú zľavu, ktorú poskytuje dodávateľ vernému odberateľovi za to, že v určitom časovom období odoberie od dodávateľa určité množstvá tovaru. Vernostnú zľavu však zákon č. 362/2012 Z.z. zatiaľ neformuluje nikde ako neprimeranú podmienku. Je faktom, že zákon č. 362/2012 Z.z. vymedzuje skutkové podstaty neprimeraných podmienok vo svojom § 4.V dôvodovej správe k § 4 Zákona č. 362/2012 Z.z. sa uvádza nasledovné: „Ustanovenie vymedzuje skutkové podstaty neprimeraných podmienok, ktoré budú v obchodnom vzťahu medzi odberateľom a dodávateľom potravín zakázané. Ide o taxatívny výpočet.“ 14. Zákon č. 362/2012 Z.z. taxatívne upravuje skutkové podstaty neprimeraných podmienok, a nikto, okrem zákonodarcu v legislatívnom procese, nie je oprávnený pridávať nové skutkové podstaty, alebo modifikovať súčasne platné skutkové podstaty neprimeraných podmienok tak, aby sa dali aplikovať aj na správanie, ktoré súčasne platné skutkové podstaty vymedzené v § 4 Zákona č. 362/2012 Z.z. neobsahujú. Žalobca jednoznačne považoval záver žalovaného o tom, že finančný bonus, vyplývajúci z bodu 3.1 a 3.3. Dodatku č. 2 je neprimeranou podmienkou podľa § 4 ods. 3 písm. b) zákona č. 362/2012 Z.z. za nesprávny a nezákonný. Žalovaný vo svojom rozhodnutí o rozklade ako aj rozhodnutí na 1. stupni nezistil ako vernostná zľava funguje, č o je jej obsah a ako a kedy sa uplatňuje. Naviac na vernostnú zľavu bol nesprávne aplikovaný zákon č. 362/2012 Z.z. V tomto bode teda záver žalovaného vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, je nepreskúmateľný pre nezrozumiteľnosť a aj nedostatok dôvodov a zistenie skutkového stavu žalovaným je absolútne nedostačujúce na riadne posúdenie veci. V samotnom rozhodnutí o rozklade ministerstvo vôbec neodôvodňuje ani nevysvetľuje prečo aplikovalo len prvú vetu z citovaného § 3 ods. 2 zákona č. 362/2012 Z.z., kde sa hovorí o lehote 30 dní a ďalej aj o lehote 45 dní. Pokiaľ ide o dôvodovú správu k zákonu č. 362/2012 Z.z., tak tá k § 3 uvádza len veľmi stručne nasledovné: „Ustanovuje náležitosti, ktoré musí mať zmluva medzi dodávateľom a odberateľom, ktoré, zakladajú zmluvný vzťah medzi odberateľom a dodávateľom potravín. Ďalej sa ustanovuje lehota na zaplatenie kúpnej ceny, aby nedochádzalo k neprimeranému úverovaniu odberateľa dodávateľom až na 90 až 120 dní.“ Z citovanej dôvodovej správy je tak zrejmé len to, že nedáva návod na to, ako interpretovať § 3 ods. 2 zákona č. 362/2012. 15. Citované ustanovenie § 3 ods. 2 zákona č. 362/2012 Z.z. nie je ani zďaleka také ľahké a jednoznačné na interpretáciu ako to prezentuje Ministerstvo. Žalobca považoval§ 3 ods. 2 zákona č. 362/2012 Z. z. za legislatívno -právne mimoriadne zle naformulovaný a preto aj ťažko jednoznačne aplikovateľný. Podľa právneho názoru žalobcu je oveľa logickejší výklad tohto ustanovenia, ten, že splatnosť faktúry je od 30 do 45 dní odo dňa dodania potraviny, keď dotknuté ustanovenie zákona č. 362/2012 Z.z. nehovorí , „Lehota na úhradu kúpnej ceny podľa odseku 1 písm. e) je najviac 30 dní odo dňa doručenia faktúry ...“ ale hovorí: „Lehota na úhradu kúpnej ceny podľa odseku 1 písm. e) je naviac 30 dní odo dňa doručenia na základe riadne vystavenej faktúry, najneskôr však 45 dní odo dňa dodania potraviny...“ Žalobca sa vždy snažil hradiť kúpnu cenu za dodané tovary v lehote 30 dní odo dňa dodania faktúry a to práve s ohľadom na nejasné a komplikované ustanovenie § 3 ods. 2 zákona č. 362/2012 Z.z.V tejto súvislosti žalobca apeloval na správny súd, aby pri aplikáciu ustanovenia § 3 ods. 2 zákona č. 362/2012 uplatnil zásadu, že v prípade pochybností o tom ako má byť zákonné ustanovenie interpretované, majú orgány verejnej moci postupovať voči kontrolovanému subjektu miernejšie - t.j. zásadu in dubio mitius. Táto zásada bolo už uznaná aj Ústavným súdom Slovenskej republiky a to pri Náleze ÚS SR sp.zn.: I. ÚS 241/2007, kde s a v bode 14 okrem iného hovorí: „Za situácie, kde právo umožňuje rozdielny výklad, nemožno pri riešení prípadu obísť fakt, že na poli verejného práva (daňového práva) štátne orgány môžu konať len to, čo im zákon výslovne umožňuje (na rozdiel od občanov, ktorí môžu konať všetko, čo nie je zakázané). Z tejto maximy potom vyplýva, že pri ukladaní a vymáhaní daní podľa zákona, teda pri de facto odnímaní časti nadobudnutého vlastníctva, sú orgány verejnej moci povinné šetriť podstatu a zmysel základných práv a slobôd. Pri pochybnostiach sú povinné (orgány verejnej moci) postupovať miernejšie - in dubio mitius (rozhodnutie Ústavného súdu ČR, sp. zn. IV. ÚS 666/02).“ 16. Uvedený nález ÚS SR dá aplikovať aj na akékoľvek iné ukladanie verejnoprávnych sankcií, čo je nepochybne aj aplikácia kontroly a sankcií podľa zákona č. 362/2012 Z.z. Za danej situácie, keď zákon č. 362/2012 Z.z. ponúka dve rovnocenné výkladové varianty termínu splatnosti faktúry a kde teda panujú pochybnosti - dubio, ktorú z variant použiť, je teda, podľa právneho názoru žalobcu, na mieste postupovať miernejšie = in dubio mitius. A to naviac v prípade, keď ako uvádzal žalovaný v prípadoch prekročenia 30 dňovej lehoty išlo v každom prípade o prekročenie len 4 dní - takže v týchto všetkých prípadoch bola zachovaná lehota 45 dní odo dňa doručenia potraviny, a prekročenie 45 dní odo dňa potraviny nastalo len v 3 prípadoch. Na základe vyššie uvedeného videl nezákonnosť postupu žalovaného v tom, že vychádzal z nesprávneho a nezákonného právneho posúdenia splatnosti faktúry dodávateľa podľa § 3 ods. 2 zákona č. 362/2012 Z.z. Na záver uviedol, že podľa jeho právneho názoru, vo všetkých troch sankcionovaných prípadoch žalovaný nedokázal žalobcovi, že by si dohodol alebo uplatňoval vytýkané neprimerané podmienky a zároveň absentuje akýkoľvek dôkaz, ktorý by preukazoval dohodnutie alebo uplatnenie neprimeraných podmienok. Výpočet a opis neprimeraných podmienok uvedených v zákone č. 362/2012 Z.z. je taxatívny (teda úplný a vyčerpávajúci a žalovaný ich nemôže nijakým spôsobom rozširovať. Rovnako platí čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky v znení neskorších ústavných zákonov, že: „Štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. “ Správne orgány by mali predpisy správneho práva vykladať reštriktívne a nie extenzívne, naviac tak, že predpisy správneho práva dopĺňajú o znenie zákona, ktoré tam evidentne nie je. V nadväznosti na všetky vyššie uvedené skutočnosti mal žalobca za to, že k porušeniu zákona č. 362/2012 Z.z. nedošlo a žalovaný nedostatočne zistil skutkový stav veci potrebný pre riadne posúdenie veci a taktiež napadnuté rozhodnutia vychádzajú z nesprávneho právneho posúdenia veci a sú pre svoju zmätočnosť nepreskúmateľné. III. argumenty žalovaného 17. Žalovaný sa vyjadril k žalobe písomným podaním v ktorom uviedol, že dôkladne preskúmal prvostupňové rozhodnutie č. spisu: 1893/2018-420 zo dňa 29.05.2018 a dospel k záveru, že rozhodnutie bolo vydané na základe správneho právneho posúdenia, v konaní dostatočne zistil a preukázal skutkový stav, ktorý v napadnutom rozhodnutí takisto náležíte odôvodnil, a teda napadnuté rozhodnutie je preskúmateľné, zrozumiteľné, dostatočne odôvodnené a v súlade s právnymi predpismi Slovenskej republiky. Žalovaný nesúhlasil s vyššie uvádzanými námietkami žalobcu a uvádzal, že sám žalobca stotožňuje vernostnú zľavu, ktorú má v zmluve dohodnutú, s finančným bonusom, z čoho nepochybne vyplýva, že predmetné plnenie je bonusom, ktorý je explicitne vymedzený v ustanovení § 4 ods. 3 písm. b) zákona č. 362/2012 Z. z. Vernostnú zľavu, resp. finančný bonus posudzoval podľa jeho obsahu a účelu, z čoho je zrejmé, že ide o obchodnú aktivitu, ktorá je zameraná na podporu predaja potraviny. Z citovaného ustanovenia zákona jednoznačne vyplýva, že zákonodarca mal v úmysle stanoviť hranicu 3 % pre všetky peňažné plnenia dodávateľa (všetky druhy bonusov), ktoré uhradí dodávateľ odberateľovi vo väzbe na dodávky potravín. Žalovaný poznamenáva, že účelom zákona č. 362/2012 Z. z. bolo zamedziť plneniam, ktoré nezodpovedajú žiadnej protihodnote, resp. poskytnutým službám a má za to, že samotný predaj ponúkaného tovaru účastníkovi konania NiKA je obchodnou aktivitou zameranou na podporu predaja potraviny. 18. Samotné ustanovenie § 4 ods. 3 písm. b) zákona č. 362/2012 Z. z. ustanovuje, že cit. „Neprimeranou podmienkou je aj peňažné plnenie dodávateľa, ktorého celková suma je viac ako 3 % z ročných tržieb dodávateľa za potraviny dodané jednotlivému odberateľovi v kalendárnom roku, v ktorom došlo k peňažnému plneniu, a to za: využitie distribučnej siete odberateľa, obchodné aktivity odberateľa zamerané na podporu predaja potraviny dodávateľa, najmä dary, bonusy, rabaty a skontá, aj obchodné aktivity odberateľa zamerané na podporu predaja potraviny umiestňovanej na trh a predávanej pod obchodnou značkou odberateľa, najmä dary, bonusy, rabaty a skontá, umiestnenie potraviny na určitom mieste v prevádzkarni odberateľa, služby poskytované treťou osobou zamerané na podporu predaja odberateľa a jeho propagáciu, aj dizajn súvisiaci s vonkajšou prezentáciou a zabalením." Z citovaného ustanovenia zákona jednoznačne vyplýva, že zákonodarca mal v úmysle stanoviť hranicu 3% pre všetky peňažné plnenia dodávateľa (všetky druhy bonusov), ktoré mal uhradiť účastník konania NiKA žalobcovi vo väzbe na dodávky potravín. 19. Žalovaný dôkladne preskúmal napadnuté rozhodnutie a dospel k záveru, že rozhodnutie č. spisu: 1893/2018-420 zo dňa 29.05.2018 bolo vydané na základe správneho právneho posúdenia, v konaní dostatočne zistil a preukázal skutkový stav, ktorý v napadnutom rozhodnutí takisto náležíte odôvodnil, a teda napadnuté rozhodnutie je preskúmateľné, zrozumiteľné, dostatočne odôvodnené a v súlade s právnymi predpismi Slovenskej republiky. Nesúhlasil s vyššie uvádzanými námietkami žalobcu a uviedol, že sám žalobca stotožňuje vernostnú zľavu, ktorú má v zmluve dohodnutú, s finančným bonusom, z čoho nepochybne vyplýva, že predmetné plnenie je bonusom, ktorý je explicitne vymedzený v ustanovení § 4 ods. 3 písm. b) zákona č. 362/2012 Z. z.. Žalovaný podotýkal, že vernostnú zľavu, resp. finančný bonus posudzoval podľa jeho obsahu a účelu, z čoho je zrejmé, že ide o obchodnú aktivitu, ktorá je zameraná na podporu predaja potraviny. Z citovaného ustanovenia zákona jednoznačne vyplýva, že zákonodarca mal v úmysle stanoviť hranicu 3 % pre všetky peňažné plnenia dodávateľa (všetky druhy bonusov), ktoré uhradí dodávateľ odberateľovi vo väzbe na dodávky potravín. Účelom zákona č. 362/2012 Z. z. bolo zamedziť plneniam, ktoré nezodpovedajú žiadnej protihodnote, resp. poskytnutým službám a má za to, že samotný predaj ponúkaného tovaru účastníkovi konania NiKA je obchodnou aktivitou zameranou na podporu predaja potraviny. Odvolal sa na ustanovenie § 4 ods. 3 písm. b) zákona č. 362/2012 Z. z. s tým, že zákonodarca mal v úmysle stanoviť hranicu 3% pre všetky peňažné plnenia dodávateľa (všetky druhy bonusov), ktoré mal uhradiť účastník konania NiKA žalobcovi vo väzbe na dodávky potravín. 20. Fixný bonus, ktorý si žalobca dohodol v zmluvnej dokumentácii s účastníkom konania NiKA bol žalovaným správne vyhodnotený ako dohodnutie neprimeranej podmienky uvedenej v ustanovení § 4 ods. 3 písm. b) zákona č. 362/2012 Z. z., za ktoré uložil žalobcovi sankciu vo výške 22.500 € v dolnej časti rozpätia zákonnej sadzby, zohľadňujúcej rozsah a charakter identifikovaného porušenia zákona č. 362/2012 Z. z., ktorú považujeme za primeranú a plniacu v tomto prípade represívny a výchovný účel udeľovania pokuty za spáchanie takéhoto správneho deliktu. Uložená pokuta tak, ako je odôvodnená v napadnutom rozhodnutí osobitnej (rozkladovej) komisie je primeraná identifikovanému porušeniu zákona č. 362/2012 Z. z., nie je pokutou likvidačnou a nevybočuje z medzí ustanovení zákona č. 362/2012 Z. z. Berúc do úvahy naplnenie účelu sankcie, predovšetkým zamedzenie opakovaného porušenia zákona č. 362/2012 Z. z. uložil žalovaný žalobcovi pokutu v takej výške, aby splnila represívny a výchovný účel udelenia pokuty a aby tak žalobcu v konečnom dôsledku motivovala konať výlučne v súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi SR. V zmysle na ČI. 2 ods. 2 zákona č. 460/1992 Zb. Ústavy Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov, podľa ktorej citujem „Štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon." Na základe uvedeného konštatujeme, že jediným orgánom, kompetentným na výklad zákona je Najvyšší súd Slovenskej republiky, a nie žalobca. 21. Žalovaný ďalej uvádzal, že vo svojom rozhodnutí žiadnym spôsobom neinkorporoval nové skutkové podstaty správnych deliktov, nakoľko v zmysle citovanej Ústavy Slovenskej republiky v platnom znení žalovaný nemá dostatok právomoci na takúto korporáciu či výklad. V tejto súvislosti poukázal i na názor Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „NS SR"), vyjadrený v Rozsudku NS SR č. 7Sžo/72/2014 zo dňa 28.01.2016, podľa ktorého citujem „trestanie za správne delikty (priestupky, správne delikty právnických osôb a správne delikty fyzických osôb - podnikateľov) musí podliehať rovnakému režimu ako trestný postih za trestné činy. Z tohto hľadiska treba vykladať aj všetky záruky, ktoré sa poskytujú obvinenému z trestného činu. Hranice medzi trestnými deliktami, za ktoré ukladá trest súd a deliktami, za ktoré ukladajú sankcie správne orgány, sú určené prejavom vôle zákonodarcu a nie sú odôvodnené prirodzeno-právnymi princípmi. Keďže čl. 6 ods. 1 prvá veta Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd hovorí „o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia" je podľa názoru Najvyššieho súdu SR nevyhnutné poskytnúť záruky a práva, ktoré sú zakotvené v trestnom zákone a v trestnom poriadku nielen obvinenému z trestného činu, ale aj subjektu, voči ktorému je vyvodzovaná administratívnoprávna zodpovednosť. 22. Lehota podľa ustanovenia § 3 ods. 2 zákona č. 362/2012 Z. z. je jednoznačne koncipovaná spôsobom, aby boli lehoty dodržané súčasne. Uvedenú argumentáciu podporuje skutočnosť, že zákonodarca v predmetnom ustanovení zákona interpunkčným znamienkom (čiarkou) zreteľne vyjadril zámer dodržiavať uvedené lehoty zároveň. Takáto formulácia ustanovenia zákona č. 362/2012 Z. z. sa použila z dôvodu, aby bolo možné vyjadriť odlišné okamihy plynutia zákonných lehôt. Dôvodom zakotvenia odlišných okamihov plynutia lehôt na úhradu kúpnej ceny bola aj skutočnosť, že dodanie potraviny a doručenie faktúry vzťahujúcej sa na dodanú potravinu nemusia nastať v jeden okamih, a teda nie je možné vopred stanoviť, ktorá z týchto lehôt uplynie skôr. Žalovaný vo väzbe na žalobcom namietané neuplatnenie zásady „in dubio mitius" uviedol, že predmetná zásada nebola aplikovaná, keďže výklad ustanovenia § 3 ods. 2 zákona č. 362/2012 Z. z. je jednoznačný a nespochybniteľný. Žalobca v závere tejto časti žaloby uvádzal, „že výpočet a opis neprimeraných podmienok uvedených v zákone č. 362/2012 Z. z. je taxatívny a žalovaný ich nemôže nijakým spôsobom rozširovať. Poukázal na článok 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a uviedol, že správne orgány by mali predpisy správneho práva vykladať reštriktívne a nie extenzívne. V nadväznosti na uvedené skutočnosti má žalobca za to, že k porušeniu zákona č. 362/2012 Z. z. nedošlo, žalovaný nedostatočne zistil skutkový stav veci potrebný pre riadne posúdenie veci a taktiež napadnuté rozhodnutie o rozklade, ako aj rozhodnutie vychádzajú z nesprávneho právneho posúdenia veci a sú pre zmätočnosť nepreskúmateľné“. Žalovaný sa s vyššie uvedenými tvrdeniami žalobcu nestotožnil a v tomto kontexte uvádzal, že nejde o extenzívny právny výklad, ale o subsumovanie konania žalobcu pod ustanovenia § 4 ods. 3 písm. b) a § 4 ods. 4 písm. f) zákona č. 362/2012 Z. z., keďže jeho konanie napĺňa znaky týchto neprimeraných podmienok. Žalovaný vždy posudzuje obsah konania účastníkov zmluvného vzťahu, ako aj medzi nimi dohodnuté zmluvné inštitúty bez ohľadu na ich pomenovanie. Žalovaný zotrvával na skutkovom a právnom posúdení veci zistenom počas správneho konania a mal za to, že námietky žalobcu uvedené v žalobe nie sú opodstatnené. 23. Žalovaný bol povinný v rámci správneho konania preskúmať všetky zmluvy a dodatky, uzatvorené žalobcom z toho aspektu, či neobsahujú ustanovenia, ktoré sú v rozpore so zákonom č. 362/2012 Z. z.. Pokiaľ mal žalobca skutočný záujem dodržiavať zákon č. 362/2012 Z. z., bol povinný zabezpečiť súlad všetkých platných zmlúv a ich dodatkov, ktoré uzatvoril tak, ako mu to ustanovuje zákon č. 362/2012 Z. z.. Podľa právneho názoru žalovaného je v správnom konaní dôkazné bremeno práve na účastníkovi konania, ktorý je povinný navrhnúť na podporu svojich tvrdení dôkazy, ktoré sú mu známe, ale ich vykonanie prislúcha správnemu orgánu. Pokiaľ teda žalobca v čase rozhodovania správneho orgánu disponoval dôkazmi, ktoré mohli mať vplyv na rozhodnutie žalovaného č. sp.: 1893/2018-420 zo dňa 29.05.2018 a jemu predchádzajúceho rozhodnutia žalovaného č. s. 883/2018-023 zo dňa 21.03.2018, resp. by relevantným spôsobom vyvrátili preukázané skutočnosti, ktoré boli podkladom pre vydanie predmetných rozhodnutí žalovaného, mal ich riadne a včas v priebehu správneho konania preukázať. Záverom žalovaný dodal, že zákon č. 362/2012 Z. z. v § 4 explicitným spôsobom vymenúva jednotlivé spôsoby dohodnutia neprimeraných podmienok medzi odberateľom a dodávateľom, ktoré sú zákonom zakázané. V záujme právnej istoty a dodržaní jednej zo základných právnych zásad „neminem laedere" (nikomu neškodiť), premietnutej a vyjadrenej i v texte 6. časti, 1. hlavy OZ - § 415 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov slovami: cit. “Každý je povinný počínať si tak, aby nedochádzalo ku škodám na zdraví, na majetku, na prírode a životnom prostredí." Zároveň v tejto súvislosti poukázal na rozsudok NS SR č. č. 7Sžo/72/2014 zo dňa 28.01.2016, IV. Konanie pred správnym orgánom 24. Krajský súd v Bratislave ako súd vecne a miestne príslušný § 9 ods. 1 SSP nariadil pojednávanie podľa § 107 ods. 1 SSP a rozhodol vo veci dňa 21.10.2020.Z pripojeného administratívneho spisu súd zistil skutočnosti, ktoré neboli medzi účastníkmi sporné tak, ako boli nimi opísané v ich písomných podaniach. Žalovaný v administratívnom konaní vydal v úvode odôvodnenia rozsudku opísané rozhodnutie, pričom jeho odôvodnenie bolo obdobné ako vyjadrenie k žalobe. K jednotlivým častiam týchto rozhodnutí a k skutočnostiam medzi účastníkmi sporným sa súd detailnejšie vyjadril nižšie v odôvodnení tohto rozsudku. V. Relevantné právne predpisy 25. Podľa 2 písm. f) zákona č. 326/2012 Z.z., na účely tohto zákona sa rozumie obchodnou aktivitou súbor obchodných činností účastníka obchodného vzťahu zameraných na dosiahnutie zisku pri umiestňovaní potravín na trh, za ktorú sa považuje aj reklamná akcia a letáková akcia, vrátane tlače a distribúcie, marketingová aktivita na podporu ďalšieho predaja potraviny, rozhlasová produkcia v prevádzkarni. 26. Podľa § 4 ods. 1 zákona č. 362/2012 Z. z., dohodnúť neprimeranú podmienku medzi odberateľom a dodávateľom sa zakazuje. 27. Podľa § 4 ods. 3 písm. b) zákona č. 362/2012 Z.z., neprimeranou podmienkou je aj peňažné plnenie dodávateľa, ktorého celková suma je viac ako 3% z ročných tržieb dodávateľa za potraviny dodané jednotlivému odberateľovi v kalendárnom roku, v ktorom došlo k peňažnému plneniu, a to za obchodné aktivity odberateľa zamerané na podporu predaja potraviny dodávateľa, najmä dary, bonusy, rabaty a skontá. 28. Podľa § 4 ods. 4 písm. f) zákona č. 362/2012 Z.z.,za neprimeranú podmienku sa považuje aj nedodržanie lehoty podľa § 3 ods. 2. 29. Podľa § 3 ods. 2 zákona č. 362/202 Z.z., lehota na úhradu kúpnej ceny podľa odseku 1 písm. e) je najviac 30 dní odo dňa doručenia na základe riadne vystavenej faktúry, najneskôr však 45 dní odo dňa dodania potraviny; riadne vystavenou faktúrou je účtovný doklad obsahujúci náležitosti podľa osobitného predpisu, iné chyby a nesprávnosti neznamenajú, že nie je riadne vystavená. 30. Podľa § 3 ods. 4 Správneho poriadku, rozhodnutie správnych orgánov musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci. 31. Podľa § 32 ods. 1 Správneho poriadku, správny orgán je povinný zistiť presne a úplne skutočný stav veci a za tým účelom si obstarať potrebné podklady pre rozhodnutie. Pritom nie je viazaný len návrhmi účastníkov konania. 32. Podľa § 46 Správneho poriadku, rozhodnutie musí byť v súlade so zákonmi a ostatnými právnymi predpismi, musí ho vydať orgán na to príslušný, musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci a musí obsahovať predpísané náležitosti. VI. Posúdenie veci správnym súdom 33. „Úlohou správneho súdu pri preskúmaní zákonnosti rozhodnutia a postupu správneho orgánu je v medziach žalobných dôvodov posúdiť, či správny orgán vecne príslušný na konanie si zadovážil dostatok skutkových podkladov pre vydanie rozhodnutia, či zistil vo veci skutočný stav, či konal v súčinnosti s účastníkmi konania, či rozhodnutie bolo vydané v súlade so zákonmi a inými právnymi predpismi a či obsahovalo zákonom predpísané náležitosti, teda či rozhodnutie správneho orgánu bolo vydané v súlade s hmotnoprávnymi ako aj s procesnoprávnymi predpismi.“ (NS SR spis. zn. 2Sžo/32/2014) Zákonnosť rozhodnutia správneho orgánu je podmienená zákonnosťou postupu správneho orgánu predchádzajúceho vydaniu napadnutého rozhodnutia. Právomoc a príslušnosť súdov v správnom súdnictve je primárne daná základným zákonom štátu - Ústavou <http://www.epi.sk/ form/goto.ashx?t=26&p=1015819&f=2>, ktorá v článku 142 ods. 1 <http://www.epi.sk/form/goto.ashx? t=27&p=2109246&f=2> ustanovuje kompetenciu súdov preskúmavať zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy a zákonnosť rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej moci, ak tak ustanoví zákon. Rovnako tak čl. 46 ods. 2 Ústavy SR <http://www.epi.sk/form/goto.ashx? t=27&p=2108584&f=3> zakotvuje právo každého, kto tvrdí, že bol ukrátený na svojich právach rozhodnutím orgánu verejnej správy, obrátiť sa na súd s cieľom preskúmania zákonnosti takéhoto rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Ústava však zároveň splnomocňuje zákon na úpravu preskúmavacej kompetencie v rámci správneho súdnictva. Takýmto zákonom je Správny súdny poriadok. Je veľmi dôležité uviesť, že v správnom súdnictve sa uplatňuje dispozičná zásada, ktorá v praxi znamená, že súd preskúmava napadnuté rozhodnutie len v medziach a rozsahu určenom žalobcom. Nemôže teda preskúmať rozhodnutie nad rámec žalobcom v žalobe vymedzený. Zo žaloby musí byť zrejmé, v ktorých častiach a z akej stránky má súd napadnuté rozhodnutie skúmať; žalobca musí poukázať na konkrétne skutočnosti, z ktorých vyvodzuje tvrdenie o porušení zákona a musí tiež poukázať na konkrétne ustanovenie právnych predpisov hmotného alebo procesného práva, ktoré boli rozhodnutím alebo postupom správneho orgánu porušené. Nakoľko je konanie v správnom súdnictve koncentrované, žalobca môže žalobné dôvody rozširovať len do konca lehoty na podanie žaloby, ktorá je dvojmesačná a plynie od právoplatnosti rozhodnutia správneho orgánu v poslednom stupni. K žalobným dôvodom, ktoré boli uplatnené neskôr, súd nemôže prihliadať. 34. Účelom deliktuálneho konania vo všeobecnosti je objektívne zistiť, či došlo k spáchaniu deliktu ( priestupku, či iného správneho deliktu), kto ho spáchala a akú sankciu je potrebné páchateľovi uložiť. Orgány prejednávajúce správne delikty sú povinné čo najúplnejšie zistiť podklady pre rozhodnutie tak, aby neboli žiadne dôvodné pochybnosti o prejednávanej veci, pričom pochybnosti o spáchanom skutku sa v deliktuálnom konaní vykladajú v prospech obvineného. U právnických osôb sa zodpovednosť za správny delikt posudzuje bez ohľadu na zavinenie t. j. ide o objektívnu zodpovednosť za správny delikt. Táto koncepcia sa vzťahuje aj na zákon č. 308/2000 Z. z., kedy sa pri preukazovaní, či sa stal správny delikt odpadá zavinenie ako prvok zodpovednostného vzťahu. Ak bol zistený skutkový stav v priebehu objasňovania správneho deliktu a dokazovania vykonaného správnym orgánom, úlohou správnych orgánov je vyhodnotiť dôkazy v prospech i v neprospech obvineného a vyhodnotením vykonaných dôkazov na základe voľného hodnotenia dôkazov rozhodnúť, či vykonané dôkazy sú dostatočné pre preukázanie zodpovednosti za správny delikt. Pre preukázanie spáchania správneho deliktu nezáleží na tom, či je preukázaný jediným alebo skupinou dôkazov, či vo forme výpovede alebo listiny, ak taký dôkaz alebo dôkazy nepochybne preukazujú vinu. 35. Žalobcove námietky a ich relevanciu bolo možné vymedziť v dvoch rovinách. Po prvé žalobca dôvodne namietal nesprávne právne posúdenie skutkového stavu v prípade aplikácie ustanovenia § 4 ods. 3 písm. b) zákona č. 362/2012 Z.z. Skutkovú podstatu tohto správneho deliktu predstavuje súhrn znakov, ktoré charakterizujú určité konanie v obchodnom vzťahu (ktorého predmetom sú potraviny) ako protiprávne. Ide jednoznačne o konanie, ktoré je v zákone definované ako peňažné plnenie dodávateľa, ktorého celková suma je viac ako 3% z ročných tržieb dodávateľa za potraviny dodané jednotlivému odberateľovi v kalendárnom roku, v ktorom došlo k peňažnému plneniu. K tomuto znaku musí pristúpiť aj ďalší znak v podobe protiplnenia a to za obchodné aktivity odberateľa zamerané na podporu predaja potraviny dodávateľa, najmä dary, bonusy, rabaty a skontá. Podľa zákonnej definície obchodnou sa rozumie aktivitou súbor obchodných činností účastníka obchodného vzťahu zameraných na dosiahnutie zisku pri umiestňovaní potravín na trh, za ktorú sa považuje aj reklamná akcia a letáková akcia, vrátane tlače a distribúcie, marketingová aktivita na podporu ďalšieho predaja potraviny, rozhlasová produkcia v prevádzkarni. Orgány prejednávajúce správne delikty sú povinné čo najúplnejšie zistiť podklady pre rozhodnutie tak, aby neboli žiadne dôvodné pochybnosti o prejednávanej veci, pričom pochybnosti o spáchanom skutku sa v deliktuálnom konaní vykladajú v prospech obvineného. Jednou zo zásad administratívneho trestania (podobne ako v trestnom konaní) je zásada nullum crimen, nulla poena sine lege (kde nieje zákon, nie je zločin, žiadny trestný čin bez zákona). Inak povedané, ak zákon nejaký čin nepovažuje za trestný čin (správny delikt), nemôže ísť o trestný čin (správny delikt). Aplikujúc na predmetnú situáciu možno predmetnú zásadu definovať tak, že pokiaľ sa v texte právnej normy nevyskytuje opis určitého konania, správny orgán nemôže existujúci text zákona doplniť o konanie, ktoré zákon neobsahuje. Resp. ak nejaké konanie sa približuje k zákonom vymedzenej skutkovej podstate správneho deliktu, ale nenapĺňa všetky jeho definované znaky, nie je možné taký skutok subsumovať pod skutkovú podstatu správneho deliktu, ktorý sa orgánu verejnej správy javí ako najbližší a podobne opisujúci zákonom zakázané konanie. Ako vyplýva zo zmluvnej dokumentácie (bod 3.1. Dodatku č. 2)„Finančný bonus ako finančné zvýhodnenie dobrých a verných odberateľov zo strany dodávateľov nemá priamu väzbu na jednotlivé plnenia, ale len na celkovú hodnotu odobratého tovaru. Finančný bonus je pre potreby tohto dodatku vopred dohodnuté finančné zvýhodnenie odberateľa zo strany dodávateľa za to, že v dohodnutom časovom období odberateľ nakúpil od dodávateľa tovar. Finančný bonus môže byť fixný a/alebo obratový. Fixný bonus je určovaný dohodnutou percentuálnou sadzbou uplatnenou na hodnotu tovaru dodaného za obdobie troch mesiacov. Obratový bonus je uplatňovaný prostredníctvom dohodnutej percentuálnej sadzby v prípade, ak odberateľ v dohodnutom časovom období odoberie od dodávateľa tovar prevyšujúci dohodnutú stanovenú čiastku podľa čí. 3.3, tohto dodatku. Všetky poskytované bonusy podľa tohto dodatku fakturuje odberateľ a budú započítané voči akýmkoľvek pohľadávkam dodávateľa voči odberateľovi. V prípade, že tieto bonusy nie sú započítané čiastočne alebo v plnej výške voči splatným pohľadávkam, potom budú dodávateľom uhradené 14 dni odo dňa vystavenia faktúry odberateľom." Podľa záverov správneho súdu finančný bonus, tak ako je upravený v zmluvnej dokumentácii predstavuje formu zľavy, ktorú poskytuje dodávateľ odberateľovi za to, že v určitom časovom období odoberie od dodávateľa určité množstvá tovaru. Takto definovanú tzv. „vernostnú zľavu“ zákon č. 362/2012 Z.z. nedefinuje nikde ako neprijateľnú podmienku. Teda žiaden dôkaz založený v administratívnom spise nepreukazuje taký skutkový stav, že by žalobca ako odberateľ mal naplniť ďalší znak predmetnej skutkovej podstaty v podobe vykonania (alebo zmluvného dojednania) súboru obchodných činností zameraných na dosiahnutie zisku pri umiestňovaní potravín na trh. 36. V prípade druhej časti okruhu námietok žalobca dôvodne nesúhlasil s interpretáciou a aplikáciou ustanovenia § 3 ods. 2 zákona č. 362/2012 Z. z. Vychádzajúc z žalobou napadnutých rozhodnutí, podľa žalovaného sa žalobca dopustil správneho deliktu podľa § 8 ods. 1 zákona č. 362/2012 Z. z. tým, že uplatňoval neprimeranej podmienku uvedenú v § 4 ods. 4 písm. f) zákona č. 362/2012 Z. z. - nedodržanie lehoty na úhradu kúpnej ceny v zmysle ustanovenia § 3 ods. 2 citovaného zákona. Podľa názoru súdu nemožno za prinajmenšom jasné a ani zrozumiteľné považovať, ak predpokladom spáchania správneho deliktu podľa § 8 ods. 1 zákona č. 362/2012 Z.z. je „dohodnutie neprimeranej podmienky“ uvedenej v § 4 ods. 2 až 4 <https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2012/362/20130101> a zároveň § 4 v ods. 4 písm. f) predpokladá za neprimeranú podmienku aj nedodržanie lehoty na úhradu kúpnej ceny (najviac 30 dní odo dňa doručenia na základe riadne vystavenej faktúry, najneskôr však 45 dní odo dňa dodania potraviny).Zároveň „nedodržanie lehoty splatnosti faktúry však nemožno považovať za konanie napĺňajúce znaky správneho deliktu podľa § 8 ods. 1 zákona č. 362/2012 Z.z. z jednoduchého dôvodu - pretože konajúci týmto spôsobom neuzatvára „dohodu“ ale ju realizuje, čo znením § 8 ods. 1 zákona č. 362/2012 Z.z. nie je subsumované pod predmetnú skutkovú podstatu správneho deliktu. V tejto súvislosti za podstatný rozlišujúci prvok správny súd videl v tom, že pokiaľ ide o dohodu, jej podstatou je súhlasný prejav vôle minimálne dvoch účastníkov obchodného (zmluvného) vzťahu, pričom nedodržanie lehoty na úhradu kúpnej ceny je jednostranným omisívnym konaním“(rozsudok Krajského súdu v Bratislave spis. zn. 2S/170/2018 zo dňa 29.07.2020).Pre správny orgán je nedovolenou tvorba práva, resp. dopĺňanie znenia zákona ním samotným bez legálneho podkladu. Tým, že žalovaný vydal napadnuté rozhodnutia, v ktorých konštatoval žalobcom spáchaný delikt tým, že nedodržal lehoty na úhradu kúpnej ceny (§ 3 ods. 2 zákona č. 362/2012 Z.z.) konštituoval skutkovú podstatu, ktorá sa v zákone č. 362/2012 Z.z. nenachádza. Správnemu súdu nie je taktiež zrejmé, prečo žalovaný a prvostupňový orgán počítali lehoty odo dňa dátumu doručenia faktúry. Z nezrozumiteľného ustanovenia § 3 ods. 2 zákona č. 362/2012 Z. z. podľa správneho súdu vyplýva práve „možná“ interpretácia, že lehota na úhradu kúpnej ceny je a) ak je vystavená faktúra súčasne doručením tovaru alebo služby (iného ako potraviny) tak 30 dní, ak je vystavená faktúra a tovar bol doručený neskôr -tak 30 dní od doručenia tovaru (iného ako potraviny) alebo služby a b) bola vystavená faktúra a dodanie potraviny - tak najneskôr 45 dní odo dňa dodania potraviny. Je teda dôvodné vysloviť, že v danom prípade ide o zmätočné ustanovenie (spôsobujúce interpretačné a aplikačné problémy) a je na mieste uplatniť zásadu in dubio mitius. Interpretačný postup žalovaného bol aj v tejto časti v priamom rozpore s jednou zo základných zásad správneho trestania nullum crimen, nulla poena sine lege. Týmto žalovaný zvolil neprípustne extenzívny výklad v rozpore s ústavným imperatívom právnej istoty, adresnosti a konkrétnosti právnych noriem. Správny súd opakuje, že v zmysle § 8 ods. 1 zákona č. 362/2012 Z.z. sankcionovať možno výlučne len také konanie účastníka obchodného vzťahu, ktorý neprimeranú podmienku v zmysle tohto zákona dohodne, nie iné konania, napr. že sa odberateľ dostane s úhradou ceny do omeškania podľa lehôt stanovených v zákone č. 362/2012 Z. z. 37. V zmysle § 195 písm. c) SSP správny súd nie je vo veciach správneho trestania viazaný rozsahom a dôvodmi žaloby, ak ide o základné zásady trestného konania podľa Trestného poriadku, ktoré je potrebné použiť na správne trestanie, teda vo veciach správneho trestania je správnemu súdu za zákonom vymedzených podmienok priznaná plná jurisdikcia. Preto hoci žalobca nenamietal nesprávne právne posúdenie spočívajúce v nesprávnom výklade § 8 ods. 1 zákona č. 362/2012 Z.z., v danom prípade došlo zo strany žalovaného k porušeniu jednej zo zásad správneho trestania, preto správnemu súdu nič nebránilo v posúdení rozhodnutí žalovaného aj nad rámec žalobných dôvodov. Sumarizujúc správny súd uvádza, že rozhodnutie žalovaného o rozklade ako aj jeho prvostupňové rozhodnutie vychádzajú z nesprávneho právneho posúdenia veci, čo spôsobuje ich nezákonnosť a bolo dôvodom na ich zrušenie podľa § 191 ods. 1 písm. c/ SSP a vrátenie veci na ďalšie konanie. Právnym názorom, ktorý vyslovil správny súd v zrušujúcom rozsudku, je orgán verejnej správy v ďalšom konaní viazaný. Ak orgán verejnej správy v ďalšom konaní nepostupoval v súlade s právnym názorom správneho súdu a správny súd opätovne zrušil rozhodnutie orgánu verejnej správy alebo opatrenie orgánu verejnej správy z tých istých dôvodov, môže správny súd i bez návrhu v zrušujúcom rozsudku uložiť orgánu verejnej správy pokutu (§ 191 ods. 6 SSP). Žalovaný v ďalšom konaní bude na zistený skutkový stav aj s ohľadom na odôvodnenie tohto rozsudku opätovne rozhodne v intenciách právneho názoru vysloveného správnym súdom v tomto rozsudku. 38. O náhrade trov konania súd rozhodol podľa § 167 SSP a úspešnému žalobcovi priznal právo na náhradu trov konania v plnom rozsahu voči neúspešnému žalovanému. O výške náhrady trov konania rozhodne správny súd po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 175 ods. 2 SSP). 39. Toto rozhodnutie senát Krajského súdu v Bratislave prijal pomerom hlasov 3 : 0 (§ 139 ods. 4 SSP). Poučenie: Proti tomuto rozsudku možno podať kasačnú sťažnosť v lehote 30 dní od jeho doručenia na Krajský súd v Bratislave. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. V kasačnej sťažnosti sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 57 SSP) uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy bolo napadnuté rozhodnutie doručené sťažovateľovi, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 SSP sa podáva (sťažnostné body) a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti. V konaní o kasačnej sťažnosti musí byť sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ v zmysle § 449 ods. 1 SSP zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Povinné zastúpenie advokátom v kasačnom konaní sa nevyžaduje, ak má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (písm. a/); ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c/ a d/ (písm. b/); je žalovaným Centrum právnej pomoci (písm. c/).