Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 2S/125/2018 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1018201115 Dátum vydania rozhodnutia: 29. 04. 2020 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Vlastimil Pavlikovský ECLI: ECLI:SK:KSBA:2020:1018201115.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Vlastimila Pavlikovského a členov senátu JUDr. Jeanette Hajdinovej a JUDr. Michala Dzurdzíka, PhD., v právnej veci žalobcu: Bc. P. X., O. XX, V., proti žalovanému: Generálna prokuratúra Slovenskej republiky, Štúrova 2, Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. Ei 18/1000-5 zo dňa 04.06.2018, jednohlasne, takto r o z h o d o l : Žalovaný je p o v i n n ý sprístupniť žalobcovi informácie požadované žiadosťou žalobcu zo dňa 11.04.2018 a zaslať mu menný zoznam prokurátorov Úradu špeciálnej prokuratúry Slovenskej republiky v lehote 8 dní od právoplatnosti rozsudku. Žalobcovi súd priznáva voči žalovanému právo na úplnú náhradu trov konania. o d ô v o d n e n i e : I. Konanie pred správnym orgánom 1. Dňa 12.04.2018 bola žalovanému ako povinnej osobe podľa zákona č. 211/2000 Z.z. o slobodnom prístupe k informáciám a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej aj ako „zákon č. 211/2000 Z.z.“ alebo ako „ZSI“) žiadosť žalobcu o sprístupnenie informácie - menného zoznamu všetkých prokurátorov Úradu špeciálnej prokuratúry Slovenskej republiky. 2. Dňa 20.04.2018 vydal žalovaný ako správny orgán konajúci v prvom stupni rozhodnutie č. Ei 129/18/1000-2, ktorým podľa § 18 ods. 2 zákona č. 211/2000 Z.z. v spojení s § 25 ods. 3 zákona č. 154/2001 Z.z. o prokurátoroch a právnych čakateľoch prokuratúry v znení neskorších predpisov nevyhovel žiadosti žalobcu o sprístupnenie ním požadovanej informácie. 3. Proti tomuto rozhodnutiu podal žalobca rozklad, o ktorom rozhodol žalovaný rozhodnutím č. Ei 129/18/1000-5 zo dňa 04.06.2018 tak, že rozklad žalobcu zamietol a svoje prvostupňové rozhodnutie potvrdil. V odôvodnení svojho rozhodnutia poukázal žalovaný na články Ústavy Slovenskej republiky (čl. 2 ods. 2, čl. 13 ods. 1 písm. a/, čl. 13 ods. 2, čl. 16 ods. 1, čl. 19 ods. 3, čl. 22 ods. 1 a čl. 26 ods. 1, ods. 4) ustanovenia zákona č. 211/2000 Z.z. (§ 1, § 2 ods. 1, § 3 ods. 1, § 9 ods. 1, ods. 2 a ods. 3, § 19 ods. 1, ods. 2, ods. 3, § 22 ods. 1), ustanovenia zákona o prokuratúre (§ 7 ods. 1, § 40 ods. 1, § 4 ods. 3, § 25 ods. 3) a ustanovenia zákona č. 18/2018 Z.z. o ochrane osobných údajov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej aj ako „zákon o ochrane osobných údajov“) (§ 1, § 3 ods. 1, ods. 2 a ods. 3) ako aj ustanovenia všeobecného nariadenia o ochrane osobných údajov. 4. Žalovaný v odôvodnení rozhodnutia uviedol, že z vecnej stránky sa pojem osobných údajov vzťahuje na také údaje, ktoré sa týkajú identifikovanej alebo identifikovateľnej fyzickej osoby, t.j. určenej alebo určiteľnej, či už priamo alebo nepriamo. Podľa platnej zákonnej úpravy za osobný údaj sa jednoznačne považuje meno a priezvisko fyzickej osoby. Z pohľadu ochrany osobných údajov sa určiteľnosťou rozumie taký stav, keď na základe jedného alebo viacerých údajov možno osobu identifikovať. Identifikácia sa teda realizuje prostredníctvom konkrétnych charakteristických znakov, tzv. identifikátorov, ktoré možno priradiť ku konkrétnej fyzickej osobe. Miera, do akej sú určité identifikátory dostačujúce pre dosiahnutie identifikácie konkrétnej fyzickej osoby, závisí od komplexného posúdenia dostupných údajov v ich vzájomnej súvislosti a zároveň aj situácie ako celku. Preto v súvislosti od viacerých faktorov, ktorými sú najmä kvalita, kvantita a druh údajov, sa v určitom momente, ktorý nemožno všeobecne stanoviť, konvertuje určiteľnosť do určenia osoby. 5. Fyzickú osobu možno považovať za určenú, keď na základe dostupných údajov je jednoznačne identifikovaná a odlíšená od ostatných osôb v danom informačnom systéme. Možno konštatovať, že meno a priezvisko prokurátora v spojení s miestom výkonu jeho funkcie (zamestnávateľa) predstavujú súbor takých údajov, ktoré umožňujú konkretizáciu osoby, jej odlíšenie od iných osôb, s rovnakým menom a priezviskom. Súčasne ide o charakteristiky alebo znaky tvoriace identitu osoby. Osobitne to platí v prípade, ak ide o povolanie alebo pracovisko, ktoré je verejno-právnou inštitúciou a je preto relatívne jednoduché na základe týchto znakov osobu fakticky vyhľadať. Každá žiadosť o sprístupnenie informácie, ktorá smeruje k zberu a získaniu údajov o fyzickej osobe, je podozrivá v tom, že každý ďalší zber informácií k identifikovaným osobám, kde je uvedené meno, priezvisko, miesto výkonu funkcie je získavanie ďalších identifikačných znakov. Každá takáto žiadosť sa javí ako konfliktná so zákonom na ochranu osobných údajov, a preto treba vec posudzovať vždy veľmi citlivo. 6. Pokiaľ ide o vedúcich prokurátorov (vedúcich prokurátorov úradu špeciálnej prokuratúry povinnej osoby), ich mená i priezviská spolu s miestom výkonu funkcie prokurátora sú uvedené priamo na webovej stránke www.genpro.gov.sk <http://www.genpro.gov.sk>, to znamená, že sú povinnou osobou sprístupnené širokej verejnosti s dôvodu, že na tieto osoby sa nevzťahuje zvýšená ochrana utajených osobných údajov, ktorá je uplatňovaná povinnou osobou vo vzťahu k ostatným prokurátorom. Žalovaný bol toho názoru, že údaje požadované žalobcom sú osobné údaje, a teda musí postupovať v zmysle § 9 ods. 12 a ods. 2 zákona č. 211/2000 Z.z.. Povinná osoba takéto údaje sprístupní len vtedy, ak to ustanovuje osobitný zákon, alebo na základe predchádzajúceho písomného súhlasu dotknutej osoby. 7. Povinnosť sprístupniť konkrétny menný zoznam prokurátorov s uvedením miesta výkonu ich činnosti - úrad špeciálnej prokuratúry povinnej osoby, nie je povinnej osobe uložená žiadnym zákonom a povinná osoba nedisponuje ani písomným súhlasom dotknutej osoby so sprístupnením predmetnej informácie. Povinná osoba pritom podľa súčasnej zákonnej úpravy nie je povinná takýto súhlas od dotknutej osoby zabezpečiť, ak ho sám žiadateľ k žiadosti nepripojil. Žalovaný tiež poukázal na to, že v zmysle § 3 ods. 4 zákona o prokurátoroch a právnych čakateľoch prokuratúry vyplýva mu povinnosť zverejniť a priebežne aktualizovať výlučne menný zoznam prokurátorov bez toho, aby priamo zo zákona služobnému úradu vyplývala povinnosť uviesť tam aj miesto výkonu funkcie prokurátora. 8. Z pripojeného administratívneho spisu súd ďalej zistil skutočnosti, ktoré neboli medzi účastníkmi sporné tak, ako boli nimi opísané v ich písomných podaniach. K jednotlivým častiam žalobou napadnutého rozhodnutia a k skutočnostiam medzi účastníkmi sporným sa súd detailnejšie vyjadril nižšie v odôvodnení v časti VI. tohto rozsudku. II. Žaloba 9. Včas podanou žalobou súdu doručenou dňa 08.08.2018 žalobca žiadal, aby správny súd preskúmal zákonnosť rozhodnutia žalovaného, ktoré považoval za nezákonné a žiadal, aby súd vydal rozsudok, že žalovaný je povinný sprístupniť informácie požadované žiadosťou žalobcu o sprístupnenie informácií zo dňa 11.04.2018, a to menný zoznam všetkých prokurátorov Úradu špeciálnej prokuratúry Slovenskej republiky, do 8 pracovných dní odo dňa právoplatnosti rozsudku. 10. Namietal, že žalovaný vo svojom prvostupňovom rozhodnutí poukazoval na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5Sži/29/2013 zo dňa 30.04.2014, pričom podľa tohto rozsudku meno a priezvisko v spojení s uvedením povolania (zamestnávateľa) predstavujú súbor takých údajov, ktoré umožňujú konkretizáciu osoby, jej odlíšenie od iných osôb s rovnakým menom a priezviskom, súčasne ide o charakteristiky alebo znaky tvoriace identitu osoby a osobitne to platí v prípade, ak ide o povolanie alebo pracovisko, ktoré je verejno-právnou inštitúciou. V tejto súvislosti žalobca tvrdil, že pojem verejno-právna inštitúcia a pojem orgán verejnej moci sú dva rozdielne pozitívno-právne pojmy, ktorých rozlišovanie má svoje opodstatnenie. Podľa právnej teórie verejno-právna inštitúcia je čiastočne od štátu oddeleným spravujúcim subjektom verejnej správy zriadeným zákonom na účely zabezpečenia potrieb verejnosti, a tým napĺňania verejného záujmu, ktoré môžu, ale nemusia byť dotované verejno- mocenskými oprávneniami. Generálna prokuratúra SR (žalovaný) je však v zmysle § 40 zákona č. 153/2001 Z.z. o prokuratúre v znení neskorších predpisov ústredným štátnym orgánom, nie verejno- právnou inštitúciou. Štátny orgán, resp. orgán štátnej moci, je orgán tvoriaci súčasť štátno-mocenského mechanizmu, ktorý disponuje štátnou mocou a prostredníctvom ktorej v mene štátu prejavuje svoju vôľu. Preto podľa žalobcu takáto extenzívna analógia, kedy žalovaný neodlišuje verejno-právne inštitúcie od orgánov verejnej moci, je zavádzajúca a neprípustná. 11. Žalobca poukázal na rezolúciu Parlamentného zhromaždenia Rady Európy č. 1165/1998, ktorá okrem iného uvádza, že verejne činné osoby musia rešpektovať, že osobitné postavenie, ktoré zastávajú spoločnosti, automaticky vytvára tlak na ich súkromie. So záverov rezolúcie vyplýva, že každá osoba vystupujúca na verejnosti musí strpieť zvýšenú kontrolu verejnosti nad svojou činnosťou. Plnenie služobných úloh a vykonávanie právomocí upravených zákonom nemožno, v kontexte rozhodnutí ústavného súdu a záverov rezolúcie, považovať za súčasť základného práva na súkromie ani za prejav osobnej povahy. 12. Prokurátor, ako verejný činiteľ pri výkone služobných úloh, bezpochyby uplatňuje a realizuje zákonom priznané právomoci a pri svojej činnosti sa riadi všeobecne záväznými právnymi predpismi a internými právnymi aktmi. Výkon právomoci verejného činiteľa priamo zasahuje do oblasti zásadných práv a slobôd fyzických osôb, a preto nie je možné takúto činnosť považovať za prejavy osobného charakteru. Identita osoby, ktorá pri svojej činnosti zasahuje do osobnej sféry fyzických osôb a často krát rozhoduje o ich právach a povinnostiach, musí byť podrobená zvýšenej kontrole verejnosti. Samotný výkon a plnenie služobných úloh prokurátora na verejnosti patrí svojim charakterom do verejnej sféry, ktorá podlieha osobitnému rozsahu kontroly zo strany odbornej a laickej verejnosti. Naopak osoba nachádzajúca sa v organizačnej štruktúre určitej verejno-právnej inštitúcie, ktorej postavenie by bolo obdobné postaveniu prokurátora Úradu špeciálnej prokuratúry SR v organizačnej štruktúre Generálnej prokuratúry SR by nemusela byť nevyhnutne verejným činiteľom, na ktorého by sa vyššie uvedené muselo nevyhnutne vzťahovať. Preto ak najvyšší súd v odôvodnení rozsudku hodnotí zásah do práva na súkromie vo vzťahu k osobe v štruktúre verejno-právnej inštitúcie, analógia tohto zhodnotenia žalovaným v odôvodnení prvostupňového rozhodnutia na prokurátora je neprípustne extenzívna a zavádzajúca. 13. Žalobca namietal, že argumenty žalovaného uvedené v jeho druhostupňovom rozhodnutí, že „možno konštatovať, že meno a priezvisko prokurátora v spojení s miestom výkonu jeho funkcie (zamestnávateľa) predstavujú súbor takých údajov, ktoré umožňujú konkretizáciu osoby, jej odlíšenie od iných osôb s rovnakým menom a priezviskom. Súčasne ide o charakteristiky alebo znaky tvoriace identitu osoby. Osobitne to platí v prípade, ak ide o povolania alebo pracovisko, ktoré je verejno- právnou inštitúciou, a je preto relatívne jednoduché na základe týchto znakov osobu fakticky vyhľadať“, neodkazuje na žiaden zdroj, avšak ide o citáciu vyššie spomínaného rozsudku Najvyššieho súdu SR, ktorú obdobne použil aj žalovaný vo svojom prvostupňovom rozhodnutí. 14. Žalobca odmietol argumentáciu žalovaného, ktorý vo svojom rozhodnutí tvrdil, že menný zoznam obsahuje osobné údaje používajúce právnu ochranu v zmysle právnej úpravy ochrany osobných údajov, a jednak, že sprístupnenie žalobcom požadovaných informácií nie je povinnej osobe uložená žiadnym osobitným predpisom. Zároveň poukázal žalovaný na ustanovenie § 3 ods. 4 zákona č. 154/2001 Z.z., v zmysle ktorého najvyšší služobný úrad zverejňuje a priebežne aktualizuje menný zoznam prokurátorov na svojom webovom sídle. Podľa žalobcu je preto zverejňovanie mien všetkých prokurátorov zákonnou povinnosťou žalovaného, preto podľa jeho názoru požadované informácie sú v zmysle ad maiori ad minus len časťou informácií z celého objemu, ktoré je žalovaný povinný zverejňovať (teda aj sprístupňovať). Žalobcom požadované informácie nemajú charakter obsahu pracovných úloh, či konkrétneho oddelenia, ale menný zoznam prokurátorov Úradu Špeciálnej prokuratúry SR, ktorý je zverejnený, len v dôsledku spôsobu zverejnenia nie je možné identifikovať, ktorí to sú a ako adresátovi tohto zoznamu by bolo pre žalobcu náročným dopátrať sa týchto informácií (resp. ktorý prokurátor kde pracuje). 15. Žalobca namietal, že nie je jasné, akým výkladom z § 3 ods. 4 zákona č. 154/2001 Z.z. žalovaný dospel k záveru o splnení zákonnej povinnosti, ktorú obsahuje predmetné ustanovenia, keď si túto povinnosť plní zverejnením zoznamu prokurátorov v rozsahu priezvisko meno a titul. Nie je zrejmé, z akých dôvodov žalovaný stanovuje hranicu povinne zverejňovaných údajov v tomto rozsahu a ako určil hranice rozsahu pojmu „menný zoznam“. 16. Žalobca tvrdil, že vzniká rozpor medzi konaním a tvrdením žalovaného, ak na jednej strane sprístupňuje údaje, na ktorých sprístupnenie neexistuje zákonná povinnosť (priezvisko a akademický titul), no na strane druhej v prípade žiadosti o sprístupnenie informácií odkazuje na neexistenciu zákonnej povinnosti žalobcom požadovaných informácií. Doslovný výklad pojmu „menný zoznam“ by v danom prípade zrejme viedlo k nezmyselnému záveru, že sa majú zverejniť len krstné mená prokurátorov, čo by však nenapĺňalo účel právnej úpravy a nesporne by ani nezodpovedalo vôli zákonodarcu. Ak zákonodarca zvolil techniku neurčitého pojmu, hoc mohol napríklad uplatniť taxatívny výpočet údajov, ktoré majú tvoriť menný zoznam, zjavne ponechal na vôli orgánov aplikácie práva, najmä súdov, aby tomuto pojmu dali konkrétny obsah, a to vzhľadom na čas a okolnosti aplikácie predmetnej právnej úpravy. Žalobca zdôraznil, že rozsah uvedeného pojmu má zahŕňať aj zaradenie prokurátorov na konkrétne pracovné pozície, či funkčné miesta v rámci štruktúry prokuratúry, pritom možno brať zreteľ na to, že sa nejedná o statusovú informáciu tvoriacu tzv. intímnu sféru jednotlivých prokurátorov (napr. rodinné vzťahy, bydlisko a podobne), ale o informáciu zo sféry verejnej, týkajúcu sa výkonu ich práce vo verejnom záujme, a teda podliehajúce legitímnemu verejnému záujmu. Pri zverejnení takejto informácii nemôže dochádzať k zásahu do osobnej sféry prokurátorov, pričom každý prokurátor už pri nástupe do prokurátorskej funkcie musí počítať s tým, že jeho postavenie a činnosť budú predmetom legitímneho verejného záujmu, a to bez ohľadu na obsah konkrétnej právnej úpravy, ktorá tento záujem bude regulovať. Poskytnutie informácie, ktorí konkrétny prokurátori zo zverejneného zoznamu sú zaradení na Úrad Špeciálnej prokuratúry SR tak podľa názoru žalobcu priamo vyplýva zo zákona ako zákonná povinnosť. Preto ak sa žalovaný domnieval, že žalobca požaduje sprístupnenie osobných údajov, tieto je aj tak povinný zverejniť v zmysle čl. 6 ods. 1 písm. c/ Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2016/679 z 27.04.2016 o ochrane fyzických osôb pri spracúvaní osobných údajov a o voľnom pohybe takýchto údajov, ktorým sa zrušuje smernica 95/46/ES (všeobecné nariadenia o ochrane osobných údajov) (ďalej aj ako „GDPR“), v zmysle ktorého je spracúvanie týchto osobných údajov zákonné, nakoľko je nevyhnutné na splnenie zákonnej povinnosti prevádzkovateľa (povinnej osoby). 17. Ďalej žalobca vo svojej žalobe uviedol, že odhliadnuc od predchádzajúcich námietok je potrebné vychádzať aj z účelu predmetnej zákonnej povinnosti zverejňovať a aktualizovať menný zoznam prokurátorov v zmysle § 3 ods. 4 zákona č. 154/2001 Z.z.. Účelom tohto ustanovenia je verejná kontrola nad tým, ktoré konkrétne osoby vykonávajú funkciu prokurátorov. V zmysle dôvodovej správy k novele zákona č. 154/2001 Z.z., ktorou bolo toto ustanovenie do zákona zavedené (zákon č. 401/2015 Z.z.), zákonodarca vychádzal z Programového vyhlásenia Vlády Slovenskej republiky za obdobie 2012 až 2016, v zmysle ktorej bolo jednou z úloh obnoviť dôveru v prokuratúru a zabezpečiť informovanie verejnosti o celkovej jej činnosti. 18. Zverejnenie zoznamu osôb požadované žalobcom je tak motivované verejným záujmom, nakoľko ide o subjekty vykonávajúce verejnú moc. Obmedzenie týchto informácií tým, že žalovaný zverejní len ucelený zoznam prokurátorov, pri ktorých nie je možné identifikovať ani len kraj pôsobenia, nie to ešte konkrétny úrad, v ktorom pôsobia, je v priamom rozpore s verejným záujmom na transparentnosti a verejnej kontrole obsadenia týchto funkcií a v konečnom dôsledku aj v rozpore s cieľom obnovy dôvery v prokuratúru a zabezpečením informovania verejnosti o celkovej činnosti prokuratúry. 19. Nakoľko žalobca ako oprávnená osoba má v rámci verejnej kontroly a zásady transparentnosti právo poznať identifikáciu prokurátorov pôsobiacich v Slovenskej republike, je jeho oprávneným záujmom týmito informáciami disponovať, nakoľko jeho záujem na verejnej kontrole členov orgánu verejnej moci jednoznačne prevažujú nad ochranou osobných údajov prokurátora v rozsahu meno, priezvisko a pracovné zaradenie. Nakoľko ide o osobné údaje bezprostredne a nevyhnutne súvisiace s výkonom funkcie prokurátora a zároveň údaje, ktoré používa na svoju identifikáciu pri výkone svojej funkcie, je preto na sprístupnenie požadovaných informácií daný aj právny základ podľa čl. 6 ods. 1 písm. f/ GDPR, t.j. oprávnený záujem žiadateľa ako tretej strany „spracúvanie je nevyhnutné na účely oprávnených záujmov, ktoré sleduje prevádzkovateľ alebo tretia strana s výnimkou prípadov, keď nad takýmito záujmami prevažujú záujmy alebo základné práva a slobody dotknutej osoby, ktoré si vyžadujú ochranu osobných údajov, najmä ak je dotknutou osobou dieťa. 20. Verejný záujem o informácie týkajúce sa nakladania s verejnými prostriedkami a prístup širokej verejnosti k týmto informáciám vytvára priestor na verejnú kontrolu hospodárenia a činnosti všetkých subjektov, ktoré sa podieľajú na výkone štátnej moci. Do princípu prevažujúceho verejného záujmu je priamo premietnutý demokratický charakter štátu tým, že prelamuje ochranu určitého údajov, ktoré svojim charakterom, obsahom a svojou formou patria do oblasti výkonu štátnej moci. Takými údajmi sú aj osobné údaje a informácie osobnej povahy patriace osobám, ktorých verejný status umožňuje priamy zásah do osobnostných práv prelomením ich zákonnej ochrany. 21. Žalobca nesúhlasil s argumentáciou žalovaného uvedenou v oboch jeho rozhodnutiach, že sprístupneniu požadovaných informácií bránila absencia predchádzajúceho súhlasu jednotlivých dotknutých osôb. Pokiaľ žalovaný poukázal v tejto súvislosti na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Sžo 250/2008 zo dňa 25.11.2009, ide o neprípustnú analógiu. V tomto rozsudku sa totiž posudzuje oprávnenosť sprístupnenia údajov fyzickej osoby v rozsahu meno, priezvisko a trvalé bydlisko. Nie je však prípustné stotožňovať tieto osobné údaje s údajmi žalobcom požadovanými, nakoľko tieto informácie predstavujú údaje, ktoré umožnia služobnú identifikáciu osoby, nie osobnostnú, čiže identifikáciu osoby ako osoby verejnej nie súkromnej a to v nadväznosti na už spomínaný princíp prevažujúceho spomínaného záujmu. Odvolanie sa na § 9 zákona o ochrane osobných údajov bolo preto podľa žalobcu neprípustné, nakoľko požadované informácie nepredstavujú osobné údaje fyzickej osoby, ktorý sprístupnenie by požívalo ochranu v zmysle tohto zákona. 22. V závere žalobca poukázal na rozhodnutie Ministerstva vnútra SR č. KM-OLVS-31/2018/RK zo dňa 10.05.2018, v ktorom sa uvádza, že informácie prístupné či už na internej úrovni (napr. vo forme Vestníka) alebo na úrovni externej (webová stránka), sú v oboch prípadoch prístupné širokému okruhu osôb, t.j. všetkým zamestnancom, čím sa ministerstvo nestotožnilo s argumentáciou prvostupňového orgánu o citlivosti týchto informácií. V rozhodnutí sa ďalej uvádza: „Pokiaľ považoval pôvodca danú informáciu za takú, ktorej sprístupnenie je potrebné obmedziť na úzky okruh osôb, aj napriek tomu, že táto informácia je súčasťou vestníka, určeného na zverejnenie aktov riadenia v pôsobnosti Ministerstva vnútra SR určených len pre podriadené zložky, mal v súlade so zákonom urobiť už pri jej publikovaní potrebné opatrenia podľa osobitných právnych predpisov vychádzajúcich zo zákona č. 215/2004 Z.z. o ochrane utajovaných skutočností a o zmene a doplnení niektorých zákonov. Na základe všetkých vyššie uvedených skutočností som dospela právnemu názoru, že nie je daná prekážka sprístupnenia požadovaných informácií podľa § 9 ods. 2 a § 11 ods. 1 písm. d/ zákona o slobode informácií. Žalobca dodal, že v jeho situácii je menný zoznam prokurátorov zverejnený na webovom sídle žalovaného, takže údaje, ktoré v danej súvislosti povinná osoba označila za ochranu požívajúce osobné údaje sú už verejne dostupné, pričom naviac žiadal len doplňujúcu informáciu o príslušnosti k Úradu Špeciálnej prokuratúra SR. Touto doplňujúcou informáciou nemôže byť nijako zasiahnuté do osobnostnej sféry príslušných prokurátorov. Žalovaný rovnako ako Ministerstvo vnútra SR je orgánom verejnej moci, jeho ústavné postavenie z hľadiska hierarchie ústavných orgánov je naviac obdobné. Orgány verejnej moci majú v súlade s princípom právneho štátu (čl. 1 ods. 1 Ústavy SR) rozhodovať v rovnakých veciach rovnako a v obdobných obdobne. III. Vyjadrenie žalovaného 23. Žalovaný sa k žalobe vyjadril písomným podaním doručeným súdu dňa 24.10.2018, zotrval na svojom doterajšom právnom názore, žalobu považoval za nedôvodnú a žiadal ju zamietnuť. 24. Žalovaný poukázal na odôvodnenia svojich rozhodnutí. Poukázal tiež na ustanovenia Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2016/679 z 27.04.2016 o ochrane fyzických osôb pri spracúvaní osobných údajov a o voľnom pohybe takýchto údajov, ktorým sa zrušuje smernica 95/46/ES a zákon č. 18/2018 Z.z. o ochrane osobných údajov a o zmene a doplnení niektorých zákonov. V zmysle čl. 4 bod. 1 na účely tohto nariadenia „osobné údaje“ sú akékoľvek informácie týkajúce sa identifikovanej alebo identifikovateľnej fyzickej osoby (ďalej len „dotknutá osoba“); identifikovateľná fyzická osoba je osoba, ktorú možno identifikovať priamo alebo nepriamo, najmä odkazom na identifikátor, ako je meno, identifikačné číslo, lokalizačné údaje, online identifikátor, alebo odkazom na jeden či viaceré prvky, ktoré sú špecifické pre fyzickú osobu, fyziologickú, genetickú, mentálnu, ekonomickú, kultúrnu alebo sociálnu identitu tejto fyzickej osoby. Zverejnenie lokalizačných údajov, medzi ktoré nepochybne v prípade prokurátora patrí priradenie prokuratúry, na ktorej pôsobí, s istotou umožní alebo aspoň uľahčí nežiaduce sledovanie pohybu a správania prokurátora pri plnení jemu zverených úloh, a tým aj identifikovanie ďalších osobných údajov (bydlisko, blízke osoby a podobne). 25. Za osobný údaj sa považuje meno a priezvisko fyzickej osoby. Každú žiadosť o sprístupnenie informácie, ktorá smeruje k zberu údajov o fyzickej osobe, na základe ktorých je možné následne takúto osobu bližšie identifikovať, je potrebné posudzovať veľmi opatrne a vychádzať nielen zo zákonnej úpravy pomerne širokej informačnej povinnosti povinných osôb, ako všeobecne právnej úpravy, ale aj z osobitnej právnej úpravy, ktorá upravuje podmienky poskytovania informácií. Každá takáto žiadosť sa javí ako konfliktná zo zákonov úpravou osobných údajov. V danom prípade meno a priezvisko prokurátora v spojení s miestom výkonu funkcie prokurátora predstavuje stav jasnej identifikácie a určiteľnosti prokurátora. 26. Z § 3 ods. 4 zákona č. 154/2001 Z.z. vyplýva žalovanému povinnosť zverejňovať a aktualizovať menný zoznam prokurátorov na svojom webovom sídle. Túto svoju povinnosť si plní v intenciách označeného ustanovenia zákona tak, že zverejňuje v abecednom poradí priezviska a mena všetkých prokurátorov, ktorí sú v čase zverejnenia vo funkcii prokurátora. Pri výklade tohto ustanovenia zákona niet dôvodu použiť iný ako gramatický výklad práva a vychádzať z významu slova zoznam, ktorý podľa slovníka slovenského jazyka znamená súpis niečoho v abecednom poradí, v tomto prípade súpis mien (podľa slovníka slovenského jazyka význam slova meno ako označenia osoby znamená nielen krstné meno ale aj priezvisko). Pokiaľ by zákonodarca mienil uložiť generálnej prokuratúre povinnosť popri menách prokurátorov zverejniť aj iné údaje (napr. názov prokuratúry, na ktorú bol vymenovaný alebo preložený), nepochybne by takúto povinnosť uložil, a to v nadväznosti na čl. 2 ods. 2 Ústavy SR. 27. Poukazujúc na čl. 13 ods. 1 písm. a/, ods. 2 a ods. 3 Ústavy SR a čl. 19 ods. 3 Ústavy SR žalovaný zdôraznil, že právo na rešpektovanie súkromného života fyzickej osoby a tým aj nemožno zasahovať do tejto sféry aj formou sprístupnenia informácií nie je absolútne v tom zmysle, že by vylučoval všetky zásahy. Toto konštatovanie sa týka aj práva na ochranu osobných údajov, ako jeho neoddeliteľné súčasti. Čl. 19 ods. 3 Ústavy SR neposkytuje absolútnu ochranu pred zhromažďovaním, zverejňovaním alebo iným zneužívaním osobných údajov, ale iba právo na ochranu pred neoprávneným zhromažďovaním, zverejňovaním alebo iným zneužívaním údajov o osobe. Ústava SR upravuje právo štátnych orgánov zasahovať do súkromného života osôb, vrátane ich práva na ochranu osobných údajov v prípadoch, že je takýto zásah oprávnený. S poukazom na uvedené bol preto podľa žalovaného plne odôvodnený záver, ku ktorému žalovaný dospel vo svojich rozhodnutiach. IV. Duplika žalobcu 28. Vo vyjadrení doručenom dňa 23.11.2018 žalobca polemizoval s argumentáciou žalovaného v jeho vyjadrení k žalobe. Nestotožnil sa s tvrdením, že zverejnenie lokalizačných údajov, medzi ktoré v prípade prokurátora patrí priradenie prokuratúry, na ktorej pôsobí, s istotou umožní alebo uľahčí nežiaduce sledovanie pohybu a správanie prokurátora pri plnení jemu zverených úloh a tým aj identifikovanie ďalších osobných údajov. Odborná verejnosť považuje za lokalizačný údaj informáciu týkajúcu sa miesta pobytu alebo pohybu fyzickej osoby. Za takýto lokalizačný údaj považuje odborná verejnosť napr. určenie polohy prostredníctvom GPS, IP adresa, prípade súbory cookies. Žalovaný považuje za lokalizačný údaj pracovné zaradenie prokurátora, nakoľko podľa jeho názoru sprístupnením tohto údaja uľahčí čí umožní sledovanie pohybu a správania prokurátora pri plnení jeho úloh a zároveň aj identifikovanie ďalších osobných údajov. Toto tvrdenie však žalovaný bližšie neodôvodňuje. Nie je tak jasné, z čoho žalovaný pri danom tvrdení vychádza a z akých dôvodov inklinuje k danému právnemu názoru. Pracovné zaradenie prokurátora podľa žalobcu nenapĺňa definíciu lokalizačného údaja v zmysle GDPR. Charakter údajov ako pracovné zaradenie či meno a priezvisko osoby považuje žalobca za typologicky odlišný od údaja, ktorým je napr. určenie polohy fyzickej osoby prostredníctvom GPS. Vo vzťahu k namietaným ohrozením práva na ochranu osobných údajov, ku ktorému by podľa žalovaného sprístupnením žalobcom požadovaných informácií došlo žalobca poukázal na rozsudok Krajského súdu v Bratislave, s ktorým sa stotožnil aj Najvyšší súd SR v rámci svojho rozsudku 8Sžo/57/2015 zo dňa 30.03.2017 vydanom v obdobnej právnej veci. V rozsudku sa okrem iného uvádza, že „vychádzajúc z uvedených úvah zaujal krajský súd názor, že údaj o mene a priezvisku prokurátora spolu s údajom o jeho pracovnom zaradení ku konkrétnemu odboru Generálnej prokuratúry SR sídliacej v Hlavnom meste SR Bratislave nie sú osobnými údajmi konkrétnej fyzickej osoby, pretože tieto údaje bez ďalšieho nepostačujú na nezameniteľnú identifikáciu danej fyzickej osoby. Ďalej žalobca uviedol, že súd sa vo vyššie citovanom rozsudku okrem iného vysporiadal aj s konfliktom práva na ochranu súkromia prokurátora a práva na slobodný prístup k informáciám žiadateľa, keď uviedol, že „taktiež vyslovil názor, že prokurátor Generálnej prokuratúry SR má nepochybne právo na ochranu svojho súkromia a svojej bezpečnosti, má tiež právo na primerané utajenie údajov o svojej osobe a jemu blízkych osobách, ak je to potrebné na účinnú ochranu prokurátora. Rovnako tak nie je možné bez súhlasu prokurátora zverejňovať jeho tvár a bydlisko. Zároveň však zdôraznil, že prokuratúra patrí do systému mocenských orgánov štátu presadzujúcich právo a každý prokurátor, ktorý sa podieľa na výkone tejto verejnej moci, musí počítať s vyššou mierou obmedzenia svojho súkromia, a to v záujme umožnenia účinnej kontroly verejnosti nad výkonom verejnej moci. Keďže bez poznania faktov týkajúcich sa výkonu štátnej moci nie je možná jej efektívna verejná kontrola, možno považovať ústavné právo verejnosti na informácie za nástroj ochrany demokratickej spoločnosti pred zneužívaním moci a uplatňovania princípu vlády práva.“ Krajský súd v Bratislave k potenciálnemu zásahu do práva na súkromie prokurátorov doplnil nasledovné: „zverejnenie mien a priezvisk prokurátorov Generálnej prokuratúry SR a ich príslušnosť k organizačnému útvaru žalovanej nepredstavuje podľa názoru krajského súdu žiaden zásadný zásah do práv prokurátorov Generálnej prokuratúry SR na ochranu ich súkromia a neohrozuje ich bezpečnosť, ani bezpečnosť štátu. Doplnil, že žiaden z požadovaných údajov neumožňuje komukoľvek kontaktovať konkrétneho prokurátora a neodstraňuje prekážky, ktoré chránia bezpečie prokurátora a ochranu jeho súkromnej sféry.“ 29. V súvislosti s argumentáciou týkajúcou sa plnenia svojich zákonných povinností najvyšší súd vyjadril, že „vychádzajúc zo skutočnosti, že súčasná platná právna úprava ukladá Najvyššiemu služobnému úradu, ktorým je v zmysle § 3 ods. 3 zákona č. 154/2001 Z.z. Generálna prokuratúra SR zverejniť a priebežne aktualizovať menný zoznam prokurátorov na svojom webovom sídle, dospel odvolací súd k záveru, že je nevyhnutné postupovať tak, že povinná osoba informáciu o mene, priezvisku a služobnom zaradení prokurátorov Generálnej prokuratúry SR, hoci nie sú vymenovaný do funkcie vedúceho prokurátora, žiadateľovi o informáciu sprístupní, keďže došlo k prijatiu osobitného zákona ustanovujúceho povinnosť sprístupniť osobné údaje fyzickej osoby, ktoré sú spracúvané v informačnom systéme (§ 9 ods. 2 zákona o slobode informácií).“ V nadväznosti na požiadavku účinnej kontroly verejnosti nad výkonom verejnej moci žalobca poukázal na vysporiadanie sa s touto požiadavkou najvyšším Štátnym zastupiteľstvom v Českej republike, ktoré je obdobou generálnej prokuratúry v podmienkach Slovenskej republiky, a to z dôvodu podobnosti právnych poriadkov a ich blízkeho vzťahu založenom na prepojenom historickom vývoji oboch krajín. Najvyššie Štátne zastupiteľstvo ČR zverejňuje na svojom webovom sídle menný zoznam štátnych zástupcov spolu s ich pracovným zaradením do jednotlivých súčastí najvyššieho štátnej zastupiteľstva ČR, a to napriek tomu, že rovnako podliehajú už spomínané právnej úprave ochrany osobných údajov, a teda aj právnej úprave žalovaným spomínaných lokalizačných údajov. Podľa žalobcu je požiadavka práva na ochranu súkromia štátnych zamestnancov najvyššieho Štátneho zastupiteľstva ČR nepochybne zachovaná, nakoľko by v opačnom prípade tieto údaje nezverejňovalo. Sprístupnenie žalobcom požadovaných informácií by teda analogicky nespôsobovalo neoprávnený zásah ani do ochrany súkromia prokurátorov Úradu Špeciálnej prokuratúry SR V. Relevantné právne predpisy účinné v čase rozhodnom pre posúdenie veci 30. Podľa článku 26 ods. 1 Ústavy SR sloboda prejavu a právo na informácie sú zaručené. Podľa čl. 26 ods. 5 Ústavy SR orgány verejnej moci majú povinnosť primeraným spôsobom poskytovať informácie o svojej činnosti v štátnom jazyku. Podmienky a spôsob vykonávania ustanoví zákon. 31. Podľa § 3 ods. 1 ZSI každý má právo na prístup k informáciám, ktoré majú povinné osoby k dispozícii. 32. Podľa § 9 ods. 1 ZSI informácie, ktoré sa dotýkajú osobnosti a súkromia fyzickej osoby, písomnosti osobnej povahy, podobizne, obrazové snímky a obrazové a zvukové záznamy týkajúce sa fyzickej osoby alebo jej prejavov osobnej povahy povinná osoba sprístupní len vtedy, ak to ustanovuje osobitný zákon, alebo s predchádzajúcim písomným súhlasom dotknutej osoby. Ak dotknutá osoba nežije, taký súhlas môže poskytnúť jej blízka osoba. Ustanovenia osobitných predpisov tým nie sú dotknuté. 33. Podľa § 9 ods. 2 ZSI informácie o osobných údajoch fyzickej osoby, ktoré sú spracúvané v informačnom systéme za podmienok ustanovených osobitným zákonom, povinná osoba sprístupní len vtedy, ak to ustanovuje zákon, alebo na základe predchádzajúceho písomného súhlasu dotknutej osoby. Ak dotknutá osoba nemá spôsobilosť na právne úkony, taký súhlas môže poskytnúť jej zákonný zástupca. Ak dotknutá osoba nežije, taký súhlas môže poskytnúť jej blízka osoba. 34. Podľa § 9 ods. 3 ZSI ovinná osoba sprístupní na účely informovania verejnosti osobné údaje fyzickej osoby, ktoré sú spracúvané v informačnom systéme za podmienok ustanovených osobitným zákonom9) <https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2000/211/20160701> o fyzickej osobe, ktorá je verejným funkcionárom, poslancom obecného zastupiteľstva, <https://www.slov-lex.sk/ pravne-predpisy/SK/ZZ/2000/211/20160701>predstaveným v štátnej službe, odborníkom plniacim úlohy pre člena vlády Slovenskej republiky, prezidenta Slovenskej republiky, predsedu Národnej rady Slovenskej republiky alebo podpredsedu Národnej rady Slovenskej republiky, vedúcim zamestnancom vykonávajúcim práce vo verejnom záujme, vedúcim zamestnancom zamestnávateľa, ktorým je orgán verejnej moci, nadriadeným v služobnom pomere alebo členom hodnotiacej komisie alebo iného obdobného orgánu, ktorý sa zúčastňuje na procese rozhodovania o použití verejných prostriedkov. Podľa prvej vety sa sprístupňujú osobné údaje v rozsahu a) titul, b) meno, c) priezvisko, d) funkcia a deň ustanovenia alebo vymenovania do funkcie, e) pracovné zaradenie a deň začiatku výkonu pracovnej činnosti, f) miesto výkonu funkcie alebo pracovnej činnosti a orgán, v ktorom túto funkciu alebo činnosť vykonáva, g) mzda, plat alebo platové pomery a ďalšie finančné náležitosti priznané za výkon funkcie alebo za výkon pracovnej činnosti, ak sú uhrádzané zo štátneho rozpočtu alebo z iného verejného rozpočtu. 35. Poznámka č. 9: Zákon č. 428/2002 Z. z. <https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2002/428/ > o ochrane osobných údajov v znení neskorších predpisov. 36. Podľa § 12 ZSI všetky obmedzenia práva na informácie vykonáva povinná osoba tak, že sprístupní požadované informácie vrátane sprievodných informácií po vylúčení tých informácií, pri ktorých to ustanovuje zákon. Oprávnenie odmietnuť sprístupnenie informácie trvá iba dovtedy, kým trvá dôvod nesprístupnenia. 37. Podľa § 18 ods. 2 ZSI ak povinná osoba žiadosti nevyhovie hoci len sčasti, vydá o tom v zákonom stanovenej lehote písomné rozhodnutie. Rozhodnutie nevydá v prípade, ak žiadosť bola odložená (§ 14 ods. 3 <https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2000/211/20160701>). 38. Podľa § 2 zákona č. 18/2018 Z.z. osobnými údajmi sú údaje týkajúce sa identifikovanej fyzickej osoby alebo identifikovateľnej fyzickej osoby, ktorú možno identifikovať priamo alebo nepriamo, najmä na základe všeobecne použiteľného identifikátora, iného identifikátora, ako je napríklad meno, priezvisko, identifikačné číslo, lokalizačné údaje,1) <https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/ SK/ZZ/2018/18/20180525.html> alebo online identifikátor, alebo na základe jednej alebo viacerých charakteristík alebo znakov, ktoré tvoria jej fyzickú identitu, fyziologickú identitu, genetickú identitu, psychickú identitu, mentálnu identitu, ekonomickú identitu, kultúrnu identitu alebo sociálnu identitu. 39. Podľa § 3 ods. 1 zákona č. 18/2018 Z.z. tento zákon sa vzťahuje na spracúvanie osobných údajov vykonávané úplne alebo čiastočne automatizovanými prostriedkami a na spracúvanie osobných údajov inými než automatizovanými prostriedkami, ak ide o osobné údaje, ktoré tvoria súčasť informačného systému alebo sú určené na to, aby tvorili súčasť informačného systému. 40. Podľa § 3 ods. 3 zákona č. 154/2001 Z.z. najvyšší služobný úrad je generálna prokuratúra, ktorá vykonáva dohľad nad činnosťou ostatných služobných úradov uvedenou v odseku 2. 41. Podľa § 3 ods. 4 zákona č. 154/2001 Z.z. najvyšší služobný úrad zverejňuje a priebežne aktualizuje menný zoznam prokurátorov na svojom webovom sídle. 42. Podľa § 25 ods. 3 zákona č. 154/2001 Z.z. bez súhlasu prokurátora nemožno vyhotovovať obrazové snímky alebo obrazové záznamy jeho tváre alebo bydliska, zverejňovať jeho tvár a bydlisko; to sa vzťahuje aj na blízke osoby prokurátora, ak je to potrebné na účinnú ochranu prokurátora a jemu blízkych osôb a blízke osoby s tým súhlasia. Prokurátor má právo aj na primerané utajenie údajov o svojej osobe a jemu blízkych osobách. Ak sa poruší toto ustanovenie, prokurátor a jemu blízka osoba majú právo domáhať sa ochrany. VI. Posúdenie veci správnym súdom 43. V správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe správnych žalôb zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy. Pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia súd skúma, či žalobou napadnuté rozhodnutie je v súlade s právnym poriadkom Slovenskej republiky, najmä s hmotnými a procesnými administratívnymi predpismi. 44. Súd musí preskúmavať aj zákonnosť postupu správneho orgánu. Postupom správneho orgánu sa vo všeobecnosti rozumie aktívna činnosť správneho orgánu podľa procesných a hmotnoprávnych noriem, ktorou realizuje právomoc stanovenú zákonmi. V zákonom predpísanom postupe je správny orgán oprávnený, ale súčasne aj povinný vykonať úkony v priebehu konania a konanie musí ukončiť vydaním rozhodnutia, ktoré má zákonom predpísané náležitosti, ak sa na také konanie vzťahuje zákon o správnom konaní, resp. iný procesný zákon. 45. Právnym posúdením je činnosť, pri ktorej sa zo skutkových zistení vyvodzujú právne závery a aplikuje sa konkrétna právna norma na zistený skutkový stav. Nesprávne právne posúdenie je chybnou aplikáciou práva na zistený skutkový stav. Dochádza k nej vtedy, ak sa nepoužil správny právny predpis alebo ak sa síce aplikoval správny právny predpis, ale nesprávne sa interpretoval alebo ak sa zo správnych skutkových záverov vyvodili nesprávne právne závery. 46. Na tomto mieste je vhodné uviesť, že súd musí nielen rešpektovať právo, ale jeho výklad a aplikácia musia smerovať k spravodlivému výsledku. Súdu prislúcha, aby sa zaoberal otázkou, či mechanická a formalistická aplikácia zákona bez ohľadu na zmysel a účel záujmu chráneného právnou normou, nemôže priniesť absurdné následky a v prípade, že tomu tak je, aby takúto interpretáciu zákona odmietol a zvolil výklad v duchu zákona. 47. Pri výklade právnej normy treba vychádzať z toho, že podstatná je aplikácia materiálneho hľadiska, nakoľko právny formalizmus v podmienkach demokratického právneho štátu nemôže celkom prevládnuť (napr. nález ÚS ČR z 04.02.1997, sp. zn. Pl. ÚS 21/96). Úlohou sudcu v podmienkach materiálneho právneho štátu je nájsť riešenie, ktoré by bolo v súlade so všeobecnou ideou spravodlivosti, resp. v súlade s prirodzeno-právnymi princípmi (napr. nález ÚS ČR z 02.11.2009, sp. zn. II. ÚS 2048/2009). Podľa konštantnej judikatúry nemožno orgánom verejnej moci a predovšetkým všeobecným súdom tolerovať formalistický prístup, pričom je nutné zdôrazniť, že povinnosť súdu nachádzať právo neznamená len vyhľadávať priame a výslovné pokyny v zákonnom texte, ale tiež formulovať, čo je zmyslom a účelom právnych predpisov (napr. nález ÚS ČR z 07.09.2010, sp. zn. Pl. ÚS 34/09). 48. Rozsah a podmienky prístupu k informáciám zaručené Ústavou SR upravuje ZSI, podľa ktorého má každý právo na prístup k informáciám, ktoré majú povinné osoby k dispozícii, pričom informácie sa sprístupňujú bez preukázania právneho alebo iného dôvodu alebo záujmu, pre ktorý sa informácia požaduje. Osobami povinnými podľa tohto zákona sprístupňovať informácie sú štátne orgány, obce ako aj tie právnické osoby a fyzické osoby, ktorým zákon zveruje právomoc rozhodovať o právach a povinnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb v oblasti verejnej správy a to iba v rozsahu tejto ich rozhodovacej činnosti. Všetky zákonom ustanovené obmedzenia práva na informácie vykonáva povinná osoba tak, že sprístupní požadované informácie vrátane sprievodných informácií po vylúčení tých informácií, pri ktorých to ustanovuje zákon. Oprávnenie odmietnuť sprístupnenie informácie trvá iba dovtedy, kým trvá dôvod nesprístupnenia (§ 12 ZSI). 49. Informácie, ktoré sa dotýkajú osobnosti a súkromia fyzickej osoby, písomnosti osobnej povahy, podobizne, obrazové snímky a obrazové a zvukové záznamy týkajúce sa fyzickej osoby alebo jej prejavov osobnej povahy povinná osoba sprístupní len vtedy, ak to ustanovuje osobitný zákon, alebo s predchádzajúcim písomným súhlasom dotknutej osoby. Ak dotknutá osoba nežije, taký súhlas môže poskytnúť jej blízka osoba. Ustanovenia osobitných predpisov tým nie sú dotknuté. Informácie o osobných údajoch fyzickej osoby, ktoré sú spracúvané v informačnom systéme za podmienok ustanovených osobitným zákonom, povinná osoba sprístupní len vtedy, ak to ustanovuje zákon, alebo na základe predchádzajúceho písomného súhlasu dotknutej osoby. 50. Osobnými údajmi sú údaje týkajúce sa určenej alebo určiteľnej fyzickej osoby, pričom takou osobou je osoba, ktorú možno určiť priamo alebo nepriamo, najmä na základe všeobecne použiteľného identifikátora alebo na základe jednej či viacerých charakteristík alebo znakov, ktoré tvoria jej fyzickú, fyziologickú, psychickú, mentálnu, ekonomickú, kultúrnu alebo sociálnu identitu. 51. Prokurátor má v odôvodnených prípadoch právo na zabezpečenie ochrany svojej osoby, ochrany jemu blízkych osôb a ochrany svojho obydlia, ak o to požiada generálneho prokurátora; takisto má právo na bezplatné poskytnutie primeraných prostriedkov na zabezpečenie ochrany alebo náhrady nákladov takej ochrany. Bez súhlasu prokurátora nemožno zverejňovať jeho tvár a bydlisko; to sa vzťahuje aj na blízke osoby prokurátora, ak je to potrebné na účinnú ochranu prokurátora a jemu blízkych osôb a blízke osoby s tým súhlasia. Prokurátor má právo aj na primerané utajenie údajov o svojej osobe a jemu blízkych osobách. 52. Základom právnej úpravy sprístupňovania informácií je zásada, že sprístupnené musia byť všetky požadované informácie okrem tých, ktoré ZSI alebo osobitný zákon zo sprístupnenia vylučujú. Všetky výnimky je potrebné vykladať reštriktívne a prihliadať na princíp prevažujúceho verejného záujmu, ktoré vyplýva z čl. 26 ods. 4 Ústavy SR, v zmysle ktorého možno právo na informácie obmedziť iba vtedy, ak je to v demokratickej spoločnosti nevyhnutné na ochranu práv a slobôd iných, bezpečnosť štátu, verejného poriadku, ochranu verejného zdravia a mravnosti. 53. S ohľadom na vymedzenie žalobných dôvodov pripadlo krajskému súdu posúdiť, či napadnuté rozhodnutie žalovaného o odmietnutí sprístupnenia informácie o menách, priezviskách a služobnom zaradení tzv. radových prokurátorov Úradu špeciálnej prokuratúry bolo v súlade s ústavnými a zákonnými pravidlami pre uplatňovanie obmedzení prístupu k informáciám, ktoré má povinná osoba k dispozícii. 54. Obdobnou právnou otázkou, aká je predmetom posúdenia v tejto súdenej veci sa senát správneho súdu už v minulosti zaoberal a svoj názor vyjadril predovšetkým v rozsudku sp. zn. 2S/273/2013 zo dňa 08.10.2014, pričom tento právny názor bol potvrdený i Najvyšším súdom SR v jeho rozsudku sp. zn. 8Szˇo/57/2015 zo dňa 30.03.2017. Súd nemá dôvod sa od svojho skôr zaujatého právneho názoru odkloniť a poukazuje na svoje skoršie rozhodnutie vo veci zn. 2S/273/2013. 55. Pokiaľ ide o pojem „osobný údaj“, možno konštatovať, že sa zaň považuje všeobecne použiteľný identifikátor fyzickej osoby (rodné číslo) alebo súbor údajov tvoriacich jej fyzickú, fyziologickú, psychickú, mentálnu, ekonomickú, kultúrnu alebo sociálnu identitu, prostredníctvom ktorých je fyzická osoba určená alebo určiteľná, teda nezameniteľne identifikovaná alebo identifikovateľná. 56. Podstatným pre rozlíšenie povahy údajov na osobné a iné, je skutočnosť, či je možné na základe jedného alebo viacerých údajov určiť konkrétnu fyzickú osobu. Fyzická osoba sa považuje za určenú, keď na základe dostupných údajov je jednoznačne identifikovaná a odlíšená od všetkých ostatných osôb v danom informačnom systéme. Určiteľnosť fyzickej osoby závisí od množstva a kvality jej charakteristických znakov (identifikátorov), ako aj od celkového počtu osôb, ktorých údaje sa v danom informačnom systéme spracúvajú, či od veľkosti komunity, v ktorej konkrétna fyzická osoba pôsobí. To znamená, že v určitej konkrétnej situácii možno dostupný súbor informácií a znakov o fyzickej osobe považovať za osobné údaje tejto osoby, zatiaľ čo v inej situácii ten istý súbor charakteristík nemusí mať povahu osobných údajov fyzickej osoby. K tomuto názoru súd uvádza, že osoba je určená, keď na základe dostupných údajov už je jednoznačne identifikovaná. Spravidla je osoba určená na základe súboru údajov tvoriaceho meno, priezvisko, bydlisko a rodné číslo, prípadne meno, priezvisko, bydlisko a dátum narodenia. Osoba je určiteľná, ak ju myšlienkovým postupom možno identifikovať na základe určitých vlastností alebo znakov, ktoré ju spoľahlivo a nezameniteľne odlíšia od iných osôb. Priamo je osoba určiteľná na základe znakov, ktoré sa týkajú priamo tejto osoby. Nepriamo je osoba určiteľná napríklad vtedy, ak je známe, aké znaky osoba nemá, pričom po posúdení daného súboru osôb je zrejmé, že takéto znaky nemá iba dotknutá osoba. 57. Podľa rozsudku NS SR sp. zn. 6Sžo/250/2008, súbor údajov, na základe ktorých nie je fyzická osoba priamo alebo nepriamo určená alebo určiteľná a na jej určenie je nevyhnutné získať ďalší údaj alebo ďalšie údaje s vynaložením neúmerne vysokého úsilia, sa nepovažuje za osobné údaje fyzickej osoby. Neúmerne vysokým úsilím sa rozumie získavanie údajov z ťažko dostupného zdroja, získavanie údajov dlhodobým vyhľadávaním, viacnásobným overovaním, porovnávaním a triedením alebo získavaním údajov prieskumom, ktorého výsledky je možné priradiť viacerým fyzickým osobám, ktoré treba ďalej analyzovať, upresňovať a selektovať. 58. Rovnako ako vo veci sp. zn. 2S/273/2013 zaujal krajský súd vychádzajúc z uvedených úvah názor, že údaj o mene a priezvisku prokurátora spolu s údajom o jeho pracovnom zaradení na Úrade špeciálnej prokuratúry, ktorý je osobitnou súčasťou Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky s pôsobnosťou pre celé územie Slovenskej republiky nie sú osobnými údajmi konkrétnej fyzickej osoby, pretože tieto údaje bez ďalšieho nepostačujú na nezameniteľnú identifikáciu danej fyzickej osoby. Žalobcom požadované údaje nepredstavujú taký súbor charakteristík alebo znakov, ktoré by rozkrývali fyzickú, fyziologickú, psychickú, mentálnu, ekonomickú, kultúrnu alebo sociálnu identitu fyzickej osoby, ktorá ku dňu podania žiadosti pôsobí v pozícii prokurátora Úradu špeciálnej prokuratúry. Právny režim ochrany osobných údajov vyplývajúci zo zákona č. 428/2002 Z.z. podľa názoru súdu nie je možné aplikovať na informácie, ktoré požadoval žalobca vo svojej žiadosti vo vzťahu k tzv. radovým prokurátorom s miestom ich výkonu funkcie na Úrade špeciálnej prokuratúry. 59. Prokurátor bez ohľadu na to, či miestom jeho pravidelného výkonu funkcie alebo miestom jeho dočasného pridelenia je okresná prokuratúra, krajská prokuratúra alebo Generálna prokuratúra Slovenskej republiky, má nepochybne právo na ochranu svojho súkromia a svojej bezpečnosti. Prokurátor má tiež právo na primerané utajenie údajov o svojej osobe a jemu blízkych osobách, ak je to potrebné na účinnú ochranu prokurátora. 60. Ako vyplýva zo zákona č. 154/2001 Z.z., nie je možné bez súhlasu prokurátora zverejňovať jeho tvár a bydlisko, bez súhlasu prokurátora nemožno vyhotovovať obrazové snímky alebo obrazové záznamy jeho tváre alebo bydliska, pričom toto obmedzenie sa vzťahuje aj na blízke osoby prokurátora, ak je to potrebné na účinnú ochranu prokurátora a jemu blízkych osôb a blízke osoby s tým súhlasia. Prokurátor má právo aj na primerané utajenie údajov o svojej osobe a jemu blízkych osobách. Ak sa poruší toto ustanovenie, prokurátor a jemu blízka osoba majú právo domáhať sa ochrany. 61. Zákon č. 153/2001 Z.z. o prokuratúre v znení neskorších predpisov definuje prokuratúru ako samostatnú hierarchicky usporiadanú jednotnú sústavu štátnych orgánov na čele s generálnym prokurátorom, v ktorej pôsobia prokurátori vo vzťahoch podriadenosti a nadriadenosti. Prokuratúra patrí do systému mocenských orgánov štátu presadzujúcich právo a každý prokurátor, ktorý sa podieľa na výkone tejto verejnej moci, musí počítať s vyššou mierou obmedzenia svojho súkromia, a to v záujme umožnenia účinnej kontroly verejnosti nad výkonom verejnej moci. 62. Súd pripomína, že bez poznania faktov týkajúcich sa výkonu štátnej moci nie je možná jej efektívna verejná kontrola, možno považovať ústavné právo verejnosti na informácie za nástroj ochrany demokratickej spoločnosti pred zneužívaním moci a uplatňovania princípov vlády práva. Právo na informácie možno obmedziť len zákonom a za splnenia dvoch podmienok; po prvé, že sa tak urobí z dôvodu opatrení v demokratickej spoločnosti nevyhnutých pre ochranu práv a slobôd druhých, bezpečnosť štátu, verejnú bezpečnosť, ochranu verejného zdravia alebo mravnosti a po druhé, že takéto obmedzenie je nevyhnutné, teda že cieľ obmedzenia nemožno dosiahnuť inak. Prokuratúra patrí v ústavnom systéme Slovenskej republiky k orgánom presadzujúcim právo podobne ako súdy. Informácie o menách, priezviskách a pracovnom zaradení sudcov sú pritom zverejnené na oficiálnych stránkach Ministerstva spravodlivosti SR, verejne dostupné sú aj rozvrhy práce na jednotlivých súdoch, ktoré upravujú ďalšie údaje o práci sudcov. Podľa názoru súdu neexistuje legitímny dôvod, pre ktorý by nemali byť v podobnom rozsahu zverejnené informácie o prokurátoroch, ktorí realizujú zákonné kompetencie orgánov prokuratúry. 63. Podľa jej obsahu bolo cieľom žiadosti žalobcu sprístupnenie informácií menného zoznamu (meno a priezvisko) všetkých prokurátorov Úradu špeciálnej prokuratúry Slovenskej republiky. Vychádzajúc z vyššie opísaných vysvetlení (najmä v ods. 55 až 57 odôvodnenia rozsudku) je správny súd toho názoru, že zverejnenie mien a priezvisk prokurátorov a miesta ich výkonu funkcie nepredstavuje žiaden zásadný zásah do práv prokurátorov na ochranu ich súkromia. Zverejnenie informácií v tomto rozsahu neohrozuje bezpečnosť prokurátorov, ani bezpečnosť štátu. Žiaden z požadovaných údajov neumožňuje komukoľvek kontaktovať konkrétneho prokurátora a neodstraňuje prekážky, ktoré chránia bezpečie prokurátora a ochranu jeho súkromnej sféry. Správny súd poukazuje na skutočnosť uvádzanú aj žalovaným v jeho vyjadrení, že v rozsahu meno, priezvisko, pracovné zaradenie a miesto výkonu funkcie zverejňuje pri vedúcich prokurátorov. V tomto kontexte sa však z hľadiska posúdenia potreby chrániť resp. nesprístupňovať osobné údaje vedúcich prokurátorov a tzv. radových prokurátorov nelíši, priamo ho nerozlišujú ani na vec sa vzťahujúce právne predpisy (ZSI, zákon. č. 18/2018 Z.z. ani zákon č. 154/2001 Z.z.). 64. Súd dáva do pozornosti, že zákonom č. 242/2019 Z. z. bol novelizovaný zákon č. 154/2001 Z.z., pričom sa expressis verbis rozšírila povinnosť najvyššieho služobného úradu (Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky) na svojom webovom sídle zverejňovať a priebežne aktualizovať okrem už skôr ustanoveného menného zoznamu prokurátorov aj miesto ich pravidelného výkonu funkcie vrátane miesta ich dočasného pridelenia. Uvedená skutočnosť len dokresľuje vývoj v posudzovaní tejto otázky nie len orgánmi aplikácie práva ale aj zákonodarnou mocou, ktorá určila povinnosť zverejniť aj medzi účastníkmi v súdenej veci sporný údaj o mieste výkonu funkcie prokurátora. V tejto skutočnosti zároveň videl súd potvrdenie správnosti jeho posúdenia aj za podmienok predchádzajúcej právnej úpravy na vec sa vzťahujúcej. 65. Sumarizujúc správny súd uvádza, že žalobou napadnuté rozhodnutie žalovaného ako aj jeho prvostupňové rozhodnutie správcu dane vychádzajú z nesprávneho právneho posúdenia veci, čo spôsobuje ich nezákonnosť. V záujme efektívnejšej ochrany práv žalobcu zvolil správny súd postup navrhovaný žalobcom, t.j. podľa § 193 SSP a po zistení, že sa nepreukázala existencia dôvodov na nesprístupnenie predmetnej informácie požadovanej žalobcom v jeho žiadosti zo dňa 11.04.2018 adresovanej žalovanému, rozhodol, že žalovaný je povinný žalobcovi túto informáciu sprístupniť a zaslať mu menný zoznam prokurátorov Úradu špeciálnej prokuratúry Slovenskej republiky tak, ako je uvedené vo výroku tohto rozsudku, pričom túto povinnosť bol žalovaný zaviazaný splniť do 8 dní od právoplatnosti rozsudku. 66. O náhrade trov konania súd rozhodol podľa § 167 SSP a úspešnému žalobcovi priznal právo na náhradu trov konania v plnom rozsahu voči neúspešnému žalovanému. O výške náhrady trov konania rozhodne správny súd po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 175 ods. 2 SSP). 67. Toto rozhodnutie senát Krajského súdu v Bratislave prijal pomerom hlasov 3 : 0 (§ 139 ods. 4 SSP). Poučenie: Proti tomuto rozsudku možno podať kasačnú sťažnosť v lehote 1 mesiac od jeho doručenia na Krajský súd v Bratislave. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. V kasačnej sťažnosti sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 57 SSP) uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy bolo napadnuté rozhodnutie doručené sťažovateľovi, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 SSP sa podáva (sťažnostné body) a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti. V konaní o kasačnej sťažnosti musí byť sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ v zmysle § 449 ods. 1 SSP zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Povinné zastúpenie advokátom v kasačnom konaní sa nevyžaduje, ak má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (písm. a/); ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c/ a d/ (písm. b/); je žalovaným Centrum právnej pomoci (písm. c/).