Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 2S/135/2018 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1018201188 Dátum vydania rozhodnutia: 09. 12. 2020 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Vlastimil Pavlikovský ECLI: ECLI:SK:KSBA:2020:1018201188.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Vlastimila Pavlikovského a členov senátu JUDr. Jeannette Hajdinovej a JUDr. Michala Dzurdzíka, PhD., v právnej veci žalobcu: MAC TV s.r.o., IČO: 00 618 322, Brečtanová 1, Bratislava, právne zastúpený: Advokátska kancelária Bugala - Ďurček, s.r.o., Miletičova 5B, Bratislava, IČO: 36 731 544, proti žalovanému: Rada pre vysielanie a retransmisiu, Palisády č. 36, Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. RP/24/2018 zo dňa 04.07.2018, jednohlasne, takto r o z h o d o l : Krajský súd v Bratislave žalobu z a m i e t a. Žalovanému sa právo na náhradu trov konania n e p r i z n á v a. o d ô v o d n e n i e : I. Konanie pred správnym orgánom 1. Z pripojeného administratívneho spisu súd zistil, že rada žalovaného na svojom zasadnutí dňa 04.04.2018 prijala uznesenie o začatí správneho konania voči žalobcovi vo veci možného porušenia § 20 ods. 4 zákona č. 308/2000 Z.z. v súvislosti s tým, že v rámci televíznej programovej služby JOJ odvysielal dňa 28.01.2018 v čase o cca 11:40 hod. oznam o vlastnom programe Život je boj, označený ako nevhodný pre maloletých do 15 rokov, ktorý predchádzal programu Zúbková víla 2, ktorý označil ako nevhodný pre maloletých divákov do 7 rokov, čím mohlo dôjsť k porušeniu povinnosti zohľadniť vekovú vhodnosť programov a iných zložiek programovej služby pre maloletých a zabezpečiť ich časové zaradenie v súlade s podmienkami ustanovenými v § 4 ods. 5 vyhláškou Ministerstva kultúry Slovenskej republiky č. 589/2007 Z,z., ktorou sa ustanovujú podrobnosti o jednotnom systéme označovania audiovizuálnych diel, zvukových záznamov umeleckých výkonov, multimediálnych diel, programov alebo iných zložiek programovej služby a spôsobe jeho uplatňovania (ďalej aj ako ,jednotný systém označovania“ alebo „JSO“). 2. Oznámenie žalovaného o začatí predmetného správneho konania bolo žalobcovi doručené dňa 27.04.2018, na základe čoho sa začalo správne konanie č. 549/SKO/2018. Žalobca bol súčasne vyzvaný, aby v lehote do 10 dní od doručenia oznámenia v súlade s § 33 ods. 1 a § 34 ods. 3 Správneho poriadku k oznámeniu zaslal svoje stanovisko, prípadne navrhol dôkazy a vyjadril sa k podkladom pre rozhodnutie v predmetnom správnom konaní. Súčasne bol upozornený, že pokiaľ Svoje práva v stanovenej lehote nevyužije, Rada môže rozhodnúť vo veci aj bez jeho stanoviska, pokiaľ uzná, že podklady a dôkazy zhromaždené v správnych konaniach sú dostačujúce podľa ustanovenia § 46 Správneho poriadku. 3. Žalobca bol následne listom č. 549/SKO/2018-2 vyzvaný na vyjadrenie sa v správnom konaní v lehote do 5 dní odo dňa jej doručenia spolu s poučením, že správny orgán môže rozhodnúť vo vecí aj bez jeho stanoviska, pokiaľ uzná, že podklady a dôkazy zhromaždené v správnom konaní sú dostačujúce podľa § 46 Správneho poriadku. Opätovná výzva na vyjadrenie sa k predmetnému správnemu konaniu mu bola doručená dňa 25.05.2018. 4. K vyššie uvedenej výzve a opätovnej výzve sa žalobca nevyjadril. 5. Dňa 04.07.2018 v správnom konaní číslo 549/SKO/2018 vydal žalovaný rozhodnutie č. RP/24/2018, ktorým rozhodol, že žalobca porušil povinnosť ustanovenú v § 20 ods. 4 zákona č. 308/2000 Z.z. tým, že že v rámci televíznej programovej služby JOJ odvysielal dňa 28.01.2018 v čase o cca 11:40 hod. oznam o vlastnom programe Život je boj, označený ako nevhodný pre maloletých do 15 rokov, ktorý predchádzal programu Zúbková víla 2, ktorý označil ako nevhodný pre maloletých divákov do 7 rokov, čím došlo k porušeniu povinnosti zohľadniť vekovú vhodnosť programov a iných zložiek programovej služby pre maloletých a zabezpečiť ich časové zaradenie v súlade s podmienkami ustanovenými v § 4 ods. 5 vyhlášky č. 589/2007 Z.z., ktorou sa ustanovujú podrobnosti o jednotnom systéme označovania audiovizuálnych diel, zvukových záznamov umeleckých výkonov, multimediálnych diel, programov alebo iných zložiek programovej služby a spôsobe jeho uplatňovania. V tomto rozhodnutí bola žalobcovi uložená pokuta podľa § 64 ods. 1 písm. d/ zákona č. 308/2000 Z.z. určená podľa § 67 ods. 5 písm. d/ tohto zákona vo výške 3.319,- eur. 6. Ako podklad pre rozhodnutie žalovaný posudzoval záznam vysielania programu Zúbková víla 2 odvysielaný dňa 28.01.2018 o cca 11:40 hod. na televíznej programovej službe JOJ a prepis/popis skutkového stavu. 7. V odôvodnení svojho rozhodnutia žalovaný uviedol, že požiadavka zaviesť a uplatňovať jednotný systém označovania ustanovený osobitným predpisom, zakotvená v ustanoveniach zákona č. 308/2000 Z.z., vychádza z potreby ochrany maloletého diváka pred obsahom, ktorý by mohol mať negatívny vplyv na jeho osobnostný vývin, a teda vychádza z potreby ochrany záujmu chráneného Ústavou SR - mravnosti, ktorá môže byť ohrozená obsahom vysielaného či sprístupňovaného obsahu. Táto požiadavka je jednoznačne zakotvená v právnom poriadku SR. Právo na slobodu prejavu je teda celkom zrejme obmedzené osobitnou ochranou nedospelých osôb, a to na základe zákona, konkrétne ustanoveniami § 20 zákona č. 308/2000 Z.z. Podmienka legality a legitimity obmedzenia slobody prejavu je teda nepochybne naplnená. 8. Proporcionalitu obmedzenia slobody prejavuje možné vnímať v dvoch rovinách. 9. Prvou je obmedzenie slobody prejavu zakotvením určitých konkrétnych povinností všeobecne záväzným právnym predpisom, v tomto prípade zakotvením ustanovenia § 20 ods. 4 zákona č. 308/2000 Z.z. Keďže zákonodarca využil ústavné splnomocnenie (čl. 26 ods. 4 Ústavy SR) na zakotvenie tohto obmedzenia formou zákona, je potrebné považovať tento princíp za zachovaný. Správnemu orgánu neprináleží zachovanie proporcionality v tejto rovine skúmať. 10. Druhou rovinou proporcionality je obmedzenie slobody prejavu uplatnením konkrétnych zákonných ustanovení, v konkrétnom prípade. Aplikácia ustanovenia § 20 ods. 4 zákona č. 308/2000 Z.z. obmedzujúceho slobodu prejavu je teda v každom konkrétnom prípade otázkou posúdenia, či existujúci skutkový stav možno pod toto ustanovenie subsumovať. 11. V tomto konkrétnom prípade by mala byť sloboda prejavu obmedzená v dôsledku vyvodenia administratívnoprávnej zodpovednosti za porušenie povinnosti vysielateľa (zohľadniť vekovú vhodnosť programov a iných zložiek programovej služby pre maloletých a zabezpečiť ich časové zaradenie v súlade s podmienkami ustanovenými osobitným predpisom) zakotvenej v ustanovení § 20 ods. 4 zákona č. 308/2000 Z.z. sledujúc legitímny cieľ ochranu mravnosti. Kancelária Rady preto pristúpila k posúdeniu, či účastník konania uplatnil JSO v súlade so zákonom. 12. Vysielateľ je povinný podľa § 20 ods. 4 zákona č. 308/2000 Z.z. na ochranu maloletých zohľadniť vekovú vhodnosť programov a iných zložiek programovej služby pre maloletých a zabezpečiť ich časové zaradenie v súlade s podmienkami ustanovenými osobitným predpisom - jednotným systémom označovania ustanovený JSO. 13. Program Zúbková víla 2 bol označený ako nevhodný pre maloletých divákov do 7 rokov, pričom takúto klasifikáciu predmetného programu účastník konania sám zvolil. Oznam o vlastnom programe Život je boj ako iná zložka programovej služby bol odvysielaný s klasifikáciou nevhodnosti do 15 rokov. Nakoľko podľa § 4 ods. 5 Jednotného systému označovania Pred vysielaním, počas vysielania a po odvysielaní programu klasifikovaného ako nevhodný pre vekovú skupinu maloletých do 7 rokov, sa nezaraďujú programy alebo iné zložky televíznej programovej služby klasifikované ako nevhodné pre vekovú skupinu maloletých do 15 rokov je nesporné, že odvysielaním predmetného oznamu o vlastnom programe Život je boj, označeným ako nevhodný pre maloletých do 15 rokov, ktorý predchádzal programu Zúbková víla 2, ktorý označil ako nevhodný pre maloletých divákov do 7 rokov došlo k porušeniu § 20 ods. 4 zákona č. 308/2000 Z.z. II. Žaloba 14. Včas podanou žalobou sa žalobca domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. RP/24/2018 zo dňa 04.07.2018, ktorým žalovaný rozhodol, že žalobca ako účastník správneho konania porušil povinnosť podľa § 20 ods. 4 zákona č. 308/2000 Z.z. o vysielaní a retransmisii a o zmene zákona č. 195/2000 Z.z. <https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2000/195/> o telekomunikáciách ďalej aj ako „zákona č. 308/2000 Z.z.“) odvysielaním programu „Život je boj“, za čo mu žalovaný uložil sankciu vo výške 3.319,- eur. 15. Žalobca tvrdil, že rozhodnutie žalovaného vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia, je nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť alebo nedostatok dôvodov, došlo k podstatnému porušeniu ustanovení o konaní pred orgánom verejnej správy, ktoré mohlo mať za následok vydanie nezákonného rozhodnutia vo veci samej. 16. Vyššie uvedené tvrdenia žalovaný v žalobe obsahovo nerozvinul žiadnymi ďalšími relevantnými tvrdeniami a ponechal ich bez ďalších argumentov. 17. Žalobca namietal porušenie princípov administratívneho trestania. Poukázal na to, že do momentu, kedy došlo k prerušeniu jednoty skutku (doručeniu oznámenia o začatí správneho konania v predmetnom správnom konaní) odvysielal audiovizuálny obsah, voči ktorému žalovaný začal ďalšie tri konania, v ktorých uskutočnil individuálne posudzovanie správnych deliktov, hoci na to nebol dôvod, nakoľko išlo o skutky kvalifikované pre pokračovací správny delikt (jeden skutok). 18. Medzi jednotlivými skutkami podľa žalobcu existuje objektívna súvislosť časovej nadväznosti, spôsobe ich spáchania a predmete ich útoku. Následné ukladanie rovnakých sankcií za časovo za sebou nasledujúce rovnaké skutky nezodpovedá zásadám správneho trestania a nepostihuje novú kvalitu deliktu, ktorú nadobudli jednotlivé skutky v dôsledku objektívnej súvislosti medzi nimi. Je preto nevyhnutné, aby žalovaný skúmal, či nejde v danom prípade o pokračovací správny delikt, ktorý má byť prejednaný a rozhodnutý spoločne, prípadne či nemá v súlade so zásadami správneho trestania aplikovať absorpčnú zásadu pri ukladaní trestu a uložiť jeden úhrnný /súhrnný trest. Týmito zásadami sa žalovaný neriadil a uskutočnil individuálne posudzovanie správnych deliktov. V jednotlivých veciach vydal žalovaný rozhodnutia a vedie individuálne konania, v ktorých uložil alebo uloží žalobcovi samostatné pokuty za rovnakú skutkovú podstatu správnych deliktov, týkajúcich sa vysielania v mesiaci január 2018 a apríl 2018. 19. V tejto súvislosti žalobca poukázal na rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 8Sž/18,22,23,24/2011, 6Sž/19/2006, 6Sž/23/2011. 6Sž/27/2011, 5Sž/17/2011 a 3Sž/18/2011, v ktorých Najvyšší súd SR ustálil pojem pokračujúceho správneho deliktu na základe analógie legis s pokračovacím trestným činom. Keďže správne trestanie má aj podľa štrasburskej judikatúry trestno- právny charakter, treba vychádzať z Ústavy SR a analogicky aj z trestného zákona. 20. Tým, že žalovaný nespojil relevantné správne konania z dôvodu ich vzájomnej objektívnej súvislosti, prípadne neuložil jeden úhrnný súhrnný trest pre všetky spoločne, nesprávne aplikoval trestno-právne princípy v správnom trestaní a zasiahol tak do práv žalobcu, že viedlo k vydaniu nezákonného rozhodnutia. 21. Na základe uvedených skutočnosti žalobca žiadal, aby súd žalobou napadnuté rozhodnutie č. RP/24/2018 zo dňa 04.07.2018 zrušil a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie. III. Vyjadrenie žalovaného 22. Žalovaný sa vyjadril k žalobe písomným podaním doručeným súdu dňa 02.11.2018, zotrval na svojom právnom názore, žalobu považoval za nedôvodnú a žiadal ju zamietnuť. Poukázal na to, že žalobca vo svojej žalobe namietol len nespojenie konaní vedených žalovaným pod č. 922/SKO/2018, 826/SKO/2018 a 698/SKO/2018, všetky vo veci porušenia § 20 ods. 3 zákona č. 308/2000 Z.z. a správneho konania 549/SKO/2018 vo veci porušenia § 20 ods. 4 zákona č. 308/2000 Z.z.. Tvrdenie, že išlo o skutky kvalifikované ako pokračovací správny delikt (jeden skutok) boli subjektívnou konštrukciou žalobcu a žalovaný v žiadnom z rozhodnutí, ktoré sú výsledkami predmetných správnych konaní netvrdil, že tieto skutky boli čiastkovými skutkami jedného správneho deliktu. Z tohto dôvodu považoval žalovaný predmetné tvrdenie žalobcu za nepravdivé a účelové. 23. V súvislosti so žalobnou námietkou týkajúcou sa výhrady pre nespojenie veci na spoločné konanie žalovaný poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu SR 2Sž/7/2015, v ktorom súd posudzoval takú istú námietku žalobcu a kde konštatoval, že pri ukladaní sankcií za správne delikty nemožno postupovať striktne v zmysle trestno-právnych normatívnych ustanovení a pokiaľ účastník namietal, že žalovaný mal namiesto troch samostatných konaní rozhodnúť len v jednom spoločnom konaní a uložiť jednu sankciu, táto povinnosť žalovanému zo zákona nevyplýva, i keď ju zákon nevylučuje. Totožne sa Najvyšší súd SR rovnako s námietkou žalobcu vysporiadal aj vo svojom rozsudku sp. zn. 2Sž/5/2017. 24. Žalovaný tiež poukázal na rozsudok Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 2S /103/2017, 2S/138/2017, ktorý vo svojom stanovisku citoval. Z rozsudku podľa názoru žalovaného vyplýva, že povinnosť spájať konania žalovanému zo zákona priamo nevyplýva. Ide o možnosť, ktorú žalovaný môže uskutočniť, ako to aj v prípadoch kauzálnej súvislosti žalovaný robí. Predmetné správne konanie, voči ktorému smeruje žaloba je vedené vo veci porušenia povinnosti ustanovenej v § 20 ods. 4 zákona č. 308/2000 Z.z., čoho sa vysielateľ dopustil tým, že v rámci televíznej programovej služby JOJ odvysielal dňa 28.01.2018/ v čase o cca 11:40 hod. oznam o vlastnom programe „Život je boj“ označený ako nevhodný pre maloletých do 15 rokov, ktorý predchádzal programu „Zúbková víla 2“, ktorý označil ako nevhodný pre maloletých divákov do 7 rokov, čím došlo k porušeniu povinnosti zohľadniť vekovú vhodnosť programov a iných zložiek programovej služby pre maloletých a zabezpečiť ich časové zaradenie v súlade s podmienkami s ustanovením § 4 ods. 5 Vyhlášky č. 589/2007 Z.z., ktorou sa ustanovujú podrobnosti o jednotnom systéme označovania audiovizuálnych diel, zvukových záznamov umeleckých výkonov, multimediálny diel, programov alebo iných zložiek programovej služby a spôsobe jeho uplatňovania. Povinnosť ustanovená v § 20 ods. 3 zákona č. 308/2000 Z.z. hovorí, že na základe klasifikácie programov podľa vekovej hodnosti sú vysielateľ televíznej programovej služby a poskytovateľ audiovizuálnej mediálnej služby na požiadanie povinný na ochranu maloletých zaviesť a uplatňovať jednotný systému označovania. Ide teda o dve rôzne povinnosti napriek tomu, že účelom oboch je ochrana maloletých recipientov. Preto v danom prípade spájanie predmetného správneho konania s konaniami s odlišným predmetom nebolo vôbec dôvodné. IV. Relevantné právne predpisy 25. Podľa § 20 ods. 3 zákona č. 308/2000 Z.z. Na základe klasifikácie programov podľa vekovej vhodnosti sú vysielateľ televíznej programovej služby a poskytovateľ audiovizuálnej mediálnej služby na požiadanie povinní na ochranu maloletých zaviesť a uplatňovať jednotný systém označovania ustanovený podľa osobitného predpisu (ďalej len „jednotný systém označovania"). 26. Podľa § 20 ods. 4 zákona č. 308/2000 Z.z. vysielateľ programovej služby je povinný zohľadniť vekovú vhodnosť programov a iných zložiek programovej služby pre maloletých a zabezpečiť ich časové zaradenie v súlade s podmienkami ustanovenými osobitným predpisom. 27. Podľa § 4 ods. 5 JSO pred vysielaním, počas vysielania a po odvysielaní programu klasifikovaného ako nevhodný pre vekovú skupinu maloletých do 7 rokov, vhodný pre vekovú skupinu maloletých do 7 rokov, vhodný pre vekovú skupinu maloletých od 7 rokov a vhodný pre vekovú skupinu maloletých do 12 rokov sa nezaraďujú programy alebo iné zložky televíznej programovej služby klasifikované ako nevhodné pre vekovú skupinu maloletých do 15 rokov, vhodné pre vekovú skupinu maloletých od 15 rokov alebo ako nevhodné a neprístupné pre vekovú skupinu maloletých do 18 rokov. 28. Podľa § 64 ods. 1 zákona č. 308/2000 Z.z. za porušenie povinnosti uloženej týmto zákonom alebo osobitnými predpismi rada ukladá tieto sankcie: a. upozornenie na porušenie zákona, b. odvysielanie oznamu o porušení zákona, c. pozastavenie vysielania alebo poskytovania programu alebo jeho časti, d. pokutu, e. odňatie licencie za závažné porušenie povinnosti. 29. Podľa § 64 ods. 3 zákona č. 308/2000 Z.z. pokutu rada určí podľa závažnosti veci, spôsobu, trvania a následkov porušenia povinnosti, miery zavinenia a s prihliadnutím na rozsah a dosah vysielania, poskytovania audiovizuálnych mediálnych služieb na požiadanie a retransmisie, získané bezdôvodné obohatenie a sankciu, ktorú už prípadne uložil samoregulačný orgán pre oblasť upravenú týmto zákonom v rámci vlastného samoregulačného systému. 30. Podľa § 64 ods. 5 zákona č. 308/2000 Z.z. uložením sankcie nezaniká povinnosť, za ktorej porušenie sa sankcia uložila. 31. Podľa § 67 ods. 5 písm. d) zákona č. 308/2000 Z.z. rada uloží pokutu vysielateľovi televíznej programovej služby okrem vysielateľa prostredníctvom internetu od 3 319 eur do 165 969 eur a vysielateľovi rozhlasovej programovej služby od 497 eur do 49 790 eur, ak nezohľadnil vekovú vhodnosť programov a iných zložiek programovej služby pre maloletých a nezabezpečil ich časové zaradenie v súlade s podmienkami ustanovenými osobitným predpisom (§ 20 ods. 4 <https://www.slov-lex.sk/ pravne-predpisy/SK/ZZ/2000/308/20180901.html>). V. Posúdenie veci správnym súdom 32. Krajský súd v Bratislave preskúmal napadnuté rozhodnutia v rámci žalobných dôvodov (§ 182 SSP) a dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutia vydané žalovaným v oboch stupňoch ako aj postup správneho orgánu je v súlade so zákonom, a preto žalobu podľa § 190 SSP zamietol. 33. Podľa § 2 ods. 1 SSP v správnom súdnictve poskytuje správny súd ochranu právam alebo právom chráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy a rozhoduje v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom. 34. Podľa § 6 SSP správne súdy v správnom súdnictve preskúmavajú na základe žalôb zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy, opatrení orgánov verejnej správy a iných zásahov orgánov verejnej správy, poskytujú ochranu pred nečinnosťou orgánov verejnej správy a rozhodujú v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom. 35. Podľa § 177 ods. 1 SSP správnou žalobu sa žalobca môže domáhať ochrany svojich subjektívnych práv proti rozhodnutiu orgánu verejnej správy alebo opatreniu orgánu verejnej správy. 36. Úlohou súdu v rámci preskúmania zákonnosti rozhodnutia a postupu správneho orgánu podľa SSP je posudzovať, či správny orgán vecne príslušný na konanie si zadovážil dostatok skutkových podkladov pre vydanie rozhodnutia, či zistil vo veci skutkový stav, či konal v súčinnosti s účastníkmi konania, či rozhodnutie bolo vydané v súlade so zákonmi a inými právnymi predpismi a či obsahovalo zákonom predpísané náležitosti, teda či rozhodnutie správneho orgánu bolo vydané v súlade s hmotnoprávnymi, ako aj s procesnoprávnymi predpismi. 37. Zákonnosť rozhodnutia správneho orgánu je podmienená zákonnosťou jeho postupu predchádzajúcemu vydaniu napadnutého rozhodnutia. V rámci správneho prieskumu súd teda skúma aj procesné pochybenia správneho orgánu namietané v žalobe, či uvedené procesné pochybenie správneho orgánu je takou vadou konania pred správnym orgánom, ktorá mohla mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia. Súd preskúmava aj zákonnosť postupu správneho orgánu, ktorým sa vo všeobecnosti rozumie aktívna činnosť správneho orgánu podľa procesných a hmotnoprávnych noriem, ktorou realizuje právomoc stanovenú zákonmi. V zákonom predpísanom postupe je správny orgán oprávnený a súčasne aj povinný vykonať úkony v priebehu konania a ukončiť ho vydaním rozhodnutia, ktoré mal zákonom predpísané náležitosti, ak sa na takéto konanie vzťahuje zákon o správnom konaní. 38. Účelom deliktuálneho konania vo všeobecnosti je objektívne zistiť, či došlo k spáchaniu deliktu - priestupku, či iného správneho deliktu, kto ho spáchal a akú sankciu je potrebné páchateľovi uložiť. Orgány prejednávajúce správne delikty sú povinné čo najúplnejšie zistiť podklady pre rozhodnutie tak, aby neboli žiadne dôvodné pochybnosti o prejednávanej veci, pričom pochybnosti o spáchanom skutku sa v deliktuálnom konaní vykladajú v prospech obvineného. Objasniť správny delikt znamená okrem iného spoľahlivo zistiť a ustáliť všetky jeho typové znaky, teda znaky skutkovej podstaty správneho deliktu. 39. Ak bol zistený skutkový stav v priebehu objasňovania správneho deliktu a dokazovania vykonaného správnym orgánom, úlohou správnych orgánov je vyhodnotiť dôkazy v prospech i v neprospech obvineného a vyhodnotením vykonaných dôkazov na základe voľného hodnotenia dôkazov rozhodnúť, či vykonané dôkazy sú dostatočné pre preukázanie zodpovednosti za správny delikt. 40. Pre preukázanie spáchania správneho deliktu nezáleží na tom, či je preukázaný jediným alebo skupinou dôkazov, či vo forme výpovede alebo listiny, ak taký dôkaz alebo dôkazy nepochybne preukazujú vinu. Z pripojeného administratívneho spisu, z dôkazov, ktoré, boli podkladom pre rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu i žalovaného, jednoznačne vyplynulo, že opis skutku vyplynuvší z vykonaných dôkazov je totožný so skutkom, ako bol popísaný v napadnutých rozhodnutiach a súd nemá žiadny relevantný dôvod spochybňovať skutkové ani právne závery správnych orgánov. 41. Pokiaľ ide o úvodnom správnej žaloby (opísané v ods. 15 odôvodnenia rozsudku) namietané nesprávne právne posúdenie, nepreskúmateľnosť pre nezrozumiteľnosť alebo nedostatok dôvodov, podstatné porušenie ustanovení o konaní pred orgánom verejnej správy, ktoré mohlo mať za následok vydanie nezákonného rozhodnutia vo veci samej, je nevyhnutné konštatovať, že žalobca tieto námietky formuloval len všeobecne, nekonkrétne a bez adekvátnej argumentácie osvedčujúcej potrebu nimi sa zaoberať. Ako správny súd konštatoval, uvedené tvrdenia žalovaný v žalobe obsahovo nerozvinul žiadnymi ďalšími relevantnými tvrdeniami a ponechal ich bez ďalších argumentov. 42. Súd zdôrazňuje, že nie je jeho povinnosťou nahrádzať rolu žalobcu a domýšľať miesto neho dôvody tvrdení o nezákonnosti žalobou napadnutého rozhodnutia o uložení pokuty a bolo by nad rámec potrebný pre preskúmateľné rozhodnutie súdu, keby jeho odôvodnenie reagovalo aj na také námietky formulované absolútne bez zdôvodnenia, ako je to vidno z ich opisu uvedeného v ods. 15 odôvodnenia rozsudku. 43. Pokiaľ ide o ďalšie v správnej žalobe vznesené námietky žalobcu opísané v odsekoch 17 až 20 odôvodnenia tohto rozsudku, tieto už boli viackrát predmetom súdneho prieskumu a zákonnosť postupu (rozhodnutia) žalovaného bola posúdená v rozsahu žalobných námietok vo viacerých právoplatných rozhodnutiach Krajského súdu v Bratislave (aj senátu 2S) a Najvyššieho súdu SR. V tomto smere aj v súlade s § 140 SSP súd poukazuje na právny názor vyslovený v rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Sž/7/2015 alebo 2Sž/5/201 a v rozsudkoch krajského súdu sp. zn. 2S /103/2017, 2S 138/2017 alebo 2S/195/2018 . 44. Pokiaľ ide o medzi účastníkmi konania spornú otázku žalobcom tvrdenú povinnosť spojiť konania o jednotlivých správnych deliktoch, súd uvádza, že v tejto súvislosti je potrebné dať do pozornosti ustanovenia správneho poriadku, ktorý sa z procesného hľadiska vzťahuje na konanie aj o správnych deliktoch. Správny poriadok neobsahuje ustanovenie o spojení vecí na spoločné konanie, hoci by aj spolu súviseli (s výnimkou spojenia konania o rozhodnutia o obnove konania s novým rozhodnutím vo veci podľa § 64 ods. 2 SP, o ktoré v predmetnej súdenej veci nejde). Ak teda žalovaný nespojil konania, ktoré v správnej žalobe spomínal žalobca a ich výsledkom sú samostatné rozhodnutia, neporušil ustanovenia Správneho poriadku. 45. Taktiež súd poukazuje na stanovisko žalovaného, s ktorým sa plne stotožnil a ktoré je opísané v ods. 22 odôvodnenia rozsudku. Žalobca vo svojej žalobe namietol nespojenie konaní vedených žalovaným pod č. 922/SKO/2018, 826/SKO/2018 a 698/SKO/2018, všetky vo veci porušenia § 20 ods. 3 zákona č. 308/2000 Z.z. a správneho konania 549/SKO/2018 vo veci porušenia § 20 ods. 4 zákona č. 308/2000 Z.z., ktorého posúdenie je predmetom tohto súdneho konania. Je evidentné, že konania vedené žalovaným pod č. 922/SKO/2018, 826/SKO/2018 a 698/SKO/2018 sa týkali iných skutkov, inak právne kvalifikovaných, ako ten, ktorý bol predmetom administratívneho konania, ktorého výsledkom bolo rozhodnutie žalovaného č. RP/24/2018 zo dňa 04.07.2018, ktoré bolo napadnuté predmetnou správnou žalobou. 46. K spornej otázke nepoužitia absorpčnej zásady možno konštatovať, že úzko súvisí s tým, že správny orgán nespojil vyššie uvedené administratívne konania do spoločného, čo už správny súd vysvetlil, že nebolo nezákonným postupom. 47. K uvedenému súd dodáva, že úšastník administratívneho konania nemôže sa a priori spoliehať na to, že akokoľvek dlho a akokoľvek často poruší zákon v jednočinnom, či viacčinnom súbehu, bude správny orgán konať len v jedinom deliktuálnom správnom konaní a uloží žalobcovi jedinú sankciu. Uvedená premisa nekorešponduje so zmyslom a účelom aplikovateľnosti absorpčnej zásady v žiadnom deliktuálnom konaní, teda ani pri správnom trestaní. Takýto výklad by viedol k absurdným situáciám, až k nemožnosti uložiť sankciu, čo by pre páchateľa správneho deliktu jednak znamenalo nenáležitú výhodu a tiež by to viedlo k možnému zneužitiu práva z tejto zásady plynúceho. Použitie absorpčnej zásady je determinované aj možnosťou preklúzie zodpovednosti za spáchaný správny delikt. Z uvedeného logicky vyplýva záver, že absorpčná zásada nemusí byť nevyhnutne použitá v prípade, kedy sa už o určitom skutku, ktorý je správnym deliktom, koná, pričom sa následne účastník dopustí skutku ďalšieho, resp. spáchanie skutku vyjde najavo. V tejto súvislosti súd poukazuje na § 64 ods. 4 zákona č. 308/2000 Z.z., podľa ktorého o uložení sankcie žalovaný rozhodne do šiestich mesiacov odo dňa, keď sa o porušení povinnosti podľa odseku 1 dozvedel, najneskôr však do jedného roka odo dňa, keď bola povinnosť porušená. Je zrejmé, že pomerne krátka dĺžka subjektívnej a objektívnej prekluzívnej lehoty ustanovená zákonom použitie absorpčnej zásady v niektorých prípadoch znemožňuje. 48. Je nutné (a to objektívne) brať do úvahy, že nie je v možnostiach správneho orgánu konať súčasne v jedinom konaní o všetkých porušeniach bez obmedzenia bez ohľadu na čas spáchania alebo na čas, kedy sa o spáchaní správny orgán dozvedel Použiteľnosť absorpčnej zásady totiž záleží aj od toho, kedy a akým spôsobom ku spáchaniu skutku došlo a v akom časovom slede alebo poradí sa o spáchaní správny orgán dozvedel. Ako už bolo vyššie vysvetlené správnemu orgánu žiadne zákonné ustanovenie neukladá spojiť na spoločné konanie deliktuálne konania, a to ani o takých skutkoch, ktoré by boli na spojenie logicky vhodné, napr. aj z dôvodu ich kvalifikácie ako súbeh deliktov. 49. Na základe hore uvedeného možno konštatovať, že podklady zabezpečené počas administratívneho konania dostatočne odôvodňovali v rozhodnutí napadnutom všeobecnou správnou žalobou vyvodený právny záver. Správny súd vychádzajúc z vyššie uvedených hľadísk dospel k záveru, že žalovaný postupoval v súlade s príslušnými procesnoprávnymi normami a dospel k záveru, že neexistuje žiaden zo zákonných dôvodov na zrušenie napadnutého rozhodnutia žalovaného, a preto žaloby podľa § 190 SSP ako nedôvodnú zamietol. 50. O nároku na náhradu trov konania rozhodol súd podľa § 168 SSP v spojení s § 175 ods. 1 SSP tak, že žalovanému náhradu trov konania nepriznal, pretože žalovanému žiadne dôvodne vynaložené trovy konania nevznikli (resp. tieto nie sú preukázané) a žalovaný si ich náhradu ani neuplatnil a v neposlednom rade aj preto, že ide o orgán štátnej správy, ktorému možno náhradu trov konania priznať iba vtedy, ak to možno spravodlivo požadovať. 51. Toto rozhodnutie senát Krajského súdu v Bratislave prijal pomerom hlasov 3 : 0 (§ 139 ods. 4 SSP). Poučenie: Proti tomuto rozsudku možno podať kasačnú sťažnosť v lehote 30 dní od jeho doručenia na Krajský súd v Bratislave. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. V kasačnej sťažnosti sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 57 SSP) uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy bolo napadnuté rozhodnutie doručené sťažovateľovi, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 SSP sa podáva (sťažnostné body) a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti. V konaní o kasačnej sťažnosti musí byť sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ v zmysle § 449 ods. 1 SSP zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Povinné zastúpenie advokátom v kasačnom konaní sa nevyžaduje, ak má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (písm. a/); ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c/ a d/ (písm. b/); je žalovaným Centrum právnej pomoci (písm. c/).