Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 1S/159/2018 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1018201572 Dátum vydania rozhodnutia: 11. 06. 2020 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Marta Barková ECLI: ECLI:SK:KSBA:2020:1018201572.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Marty Barkovej a členiek senátu JUDr. Zuzany Mališovej a JUDr. Renáty Janákovej, v právnej veci žalobcu: plk. F.. D. V., nar. XX.XX.XXXX, ul. U. XXXX/XX, XXX XX F., zastúpený: Advokátska kancelária Ivan Syrový, s.r.o., Kadnárova 83, 831 06 Bratislava, IČO: 47 232 765, proti žalovanému: Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, Pribinova 2, 812 72 Bratislava o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. SPOU- PO-PK-85/2018 zo dňa 09.10.2018, takto r o z h o d o l : Krajský súd v Bratislave žalobu z a m i e t a . Žalovanému súd právo na náhradu trov konania voči žalobcovi nepriznáva. o d ô v o d n e n i e : I . Priebeh administratívneho konania 1. plk. F.. D. V., nar. XX.XX.XXXX, ul. U. XXXX/XX, XXX XX F. (ďalej len ako „žalobca“), bol do služobného pomeru príslušníka Policajného zboru (ďalej len ako „PZ“) prijatý dňa 01.03.1983 a jeho služobný pomer skončil dňa 15.10.2010. 2. Žalobca bol do služobného pomeru príslušníka PZ opätovne prijatý dňa 19.07.2012. 3. Žalobca bol personálnym rozkazom prezidenta Policajného zboru Ministerstva vnútra Slovenskej republiky (ďalej aj ako „prezident PZ“) č. 139 zo dňa 21.07.2017, preradený na Úrad medzinárodnej policajnej spolupráce prezídia PZ (ďalej len ako „UMPS PPZ“). 4. Žalobca bol personálnym rozkazom Ministerstva vnútra Slovenskej republiky č. 198 zo dňa 02.08.2017 na základe návrhu priameho nadriadeného dňom 01.10.2017 podľa ustanovenia § 41 ods. 1 písm. a) zákona č. 73/1998 Z. z. o štátnej službe príslušníkov Policajného zboru, Slovenskej informačnej služby, Zboru väzenskej a justičnej stráže Slovenskej republiky a Železničnej polície (ďalej len „zákon č.73/1998 Z. z.“) zaradený do činnej zálohy a zároveň podľa ustanovenia § 33 ods. 1 a ustanovenia § 41 ods. 2 zákona č.73/1998 ustanovený do funkcie policajný pridelenec s miestom výkonu služby na Zastupiteľskom úrade Slovenskej republiky v Bukurešti v Rumunsku (ďalej aj ako „policajný pridelenec v Bukurešti“). 5. Vedúci oddelenia UMPS PPZ, v zastúpení zástupkyňou riaditeľa - plk. Mgr. A. A., spracoval na predpísanom tlačive zo dňa 12.07.2018, návrh na prepustenie žalobcu zo služobného pomeru príslušníka PZ č. PPZ-MPS7-2018/005761-009 podľa ustanovenia § 192 ods. 2 zákona č. 73/1998 Z. z.. 6. Dňa 12.07.2018 plk. D.. D. V. - riaditeľ ÚMPS PPZ, v zastúpení zástupkyňou riaditeľa - plk. F.. A. A., upovedomil žalobcu o začatí konania vo veci skončenia jeho služobného pomeru príslušníka PZ podľa ustanovenia § 192 ods. 2 zákona č. 73/1998 Z. z.. 7. Dňa 16.07.2018 žalobca predložil vyjadrenie k návrhu riaditeľa UMPS PPZ o začatí konania vo veci skončenia jeho služobného pomeru príslušníka PZ podľa ustanovenia § 192 ods. 2 zákona č. 73/1998 Z. z. s tým, že s návrhom na prepustenie nesúhlasí. 8. Dňa 24.07.2018 Odborový zväz polície Slovenskej republiky zaujal k návrhu riaditeľa UMPS PPZ na prepustenie žalobcu zo služobného pomeru po jeho prerokovaní v zmysle čl. 2 ods. 5 Kolektívnej zmluvy vyššieho stupňa pre príslušníkov PZ, nesúhlasné stanovisko. 9. Dňa 27.07.2018 bol žalobca oboznámený s návrhom na jeho prepustenie zo služobného pomeru príslušníka PZ (č. PPZ- MPS7-2018/005761-014) za prítomnosti vedúceho OPP a MM UMPS P PZ a riaditeľa UMPS PPZ, čo potvrdil vlastnoručným podpisom a bola mu daná možnosť k návrhu sa vyjadriť v termíne do 09.00 hod. dňa 30.07.2018. 10. Žalobca sa k návrhu na jeho prepustenie zo služobného pomeru príslušníka PZ podľa ustanovenia § 192 ods. 2 zákona č. 73/1998 Z. z. vyjadril priamo do záznamu, ktorý bol spísaný po jeho oboznámení sa s návrhom na prepustenie zo služobného pomeru príslušníka PZ a v ktorom uviedol, že s návrhom na prepustenie jednoznačne nesúhlasí. 11. Žalobca bol personálnym rozkazom č. 91 zo dňa 30.07.2018 (ďalej aj ako „prvostupňové rozhodnutie“) vydaným prezidentom Policajného zboru Ministerstva vnútra Slovenskej republiky (ďalej len ako „prvostupňový orgán“) prepustený zo služobného pomeru v štátnej službe príslušníka PZ podľa ustanovenia § 192 ods. 2 zákona č. 73/1998 Z. z., v zmysle ktorého, policajt môže byť prepustený zo služobného pomeru, ak spĺňa podmienky nároku na výsluhový dôchodok podľa osobitného predpisu - zákona č. 328/2002 Z. z. o sociálnom zabezpečení policajtov a vojakov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 328/2002 Z. z.“) a dovŕšil vek 55 rokov, alebo spĺňa podmienky nároku na starobný dôchodok podľa osobitného predpisu, alebo spĺňa podmienky nároku na starobný dôchodok podľa osobitného predpisu - zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č.461/2003 Z. z.“). Prvostupňový orgán v odôvodnení rozhodnutia uviedol, že žalobca dňa 06.12.2017 dovŕšil vek 55 rokov a teda podľa ustanovenia § 143aa písm. a) zákona č. 328/2002 Z. z. o sociálnom zabezpečení policajtov a vojakov a o zmene a doplnení niektorých zákonov spĺňa podmienky nároku na výsluhový dôchodok. Ďalej poukázal na to, že v zmysle ustanovenia § 192 ods. 2 zákona č. 73/1998 Z. z. sa na prepustenie policajta zo služobného pomeru v štátnej službe príslušníka PZ nevyžaduje jeho súhlas, a teda jeho vyjadrenie, že nesúhlasí s prepustením zo služobného pomeru, nemá žiaden vplyv na vydanie rozhodnutia. Zároveň uviedol, že podľa ustanovenia § 194 ods. 2 zákona č. 73/1998 Z. z., sa skončí služobný pomer uplynutím dvoch kalendárnych mesiacov, ak sa nadriadený a policajt nedohodnú inak a lehota pre skončenie služobného pomeru začína plynúť prvým dňom kalendárneho mesiaca nasledujúceho po dni doručenia rozhodnutia o prepustení. 12. Personálny rozkaz č. 91 zo dňa 30.07.2018 bol žalobcovi doručený dňa 30.07.2018 v zmysle ustanovenia § 266 ods. 3 zákona č. 73/1998 Z. z.. 13. Proti napadnutému rozhodnutiu podal žalobca odvolanie zo dňa 30.07.2018, ktoré bolo doručené prvostupňovému orgánu dňa 31.07.2018, pričom svoju obranu odôvodňoval predovšetkým tým, že, prvostupňové rozhodnutie je vo vzťahu k jeho osobe diskriminačné, a to z dôvodu veku, napriek podmienke obsiahnutej v ustanovení § 192 ods. 2 zákona č. 73/1998 Z. z., na ktoré sa viaže prepustenie z dôvodu splnenia podmienky nároku na výsluhový dôchodok podľa osobitného predpisu a dovŕšenie veku 55 rokov. Uviedol, že diskriminácia spočíva v tom, že kritérium veku, ako jedna z podmienok aplikácie ustanovenia § 192 ods. 2 zákona č. 73/1998 Z. z., je v rozpore so zákonom č. 365/2004 Z. z. o rovnakom zaobchádzaní v niektorých oblastiach a o ochrane pred diskrimináciou a o zmene a doplnení niektorých zákonov (antidiskriminačný zákon) v znení neskorších predpisov (ďalej len ako „antidiskriminačný zákon“) a zároveň v rozpore s ustanovením § 2a ods. 1 tohto zákona a v rozpore s ustanovením § 8 ods. 1 zákona č. 171/1993 Z. z. o Policajnom zbore v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č.171/1993 Z. z.“) v nadväznosti na čl. 1,2, 7 a 11 nariadenia ministra vnútra č. 3/2002 o etickom kódexe príslušníka PZ v znení neskorších predpisov, s Európskym etickým kódexom policajnej etiky a aj s prijatým protokolom č. 12 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (Rím, 4. november 2000). 14. Ďalej žalobca namietal, že návrh na jeho prepustenie zo služobného pomeru príslušníka PZ nespracovával jeho bezprostredný nadriadený, ktorým je vedúci oddelenia policajných pridelencov a mierových misií úradu medzinárodnej policajnej spolupráce Prezídia PZ (ďalej len „OPP a MM UMPS P PZ“), ale zástupkyňa riaditeľa UMPS P PZ, čo je podľa neho v rozpore s ustanovením § 193 ods. 1 zákona o štátnej službe zákona č. 73/1998 Z. z.., a to konkrétne z dôvodu jeho spracovania nekompetentnou osobou. 15. Ďalej žalobca vo svojom odvolaní poukázal na zaujatosť súčasného prezidenta PZ - gen. Mgr. F. E. voči jeho osobe, v dôsledku ktorej bolo rozhodnutie o jeho prepustení zo služobného pomeru iniciované len z jeho pokynov. 16. Prezident PZ, ktorý napadnuté rozhodnutie vydal, podanému odvolaniu v rámci autoremedúry podľa ustanovenia § 242 ods. 7 zákona č. 73/1998 Z. z. nevyhovel, pretože pre takýto postup nezistil dôvody, a preto ho spolu so svojím stanoviskom a spisovým materiálom predložil odvolaciemu orgánu - ministrovi vnútra Slovenskej republiky na rozhodnutie a súčasne navrhol odvolanie zamietnuť a personálny rozkaz potvrdiť. 17. Ministerka vnútra Slovenskej republiky (ďalej len ako „druhostupňový orgán“) ako odvolací orgán o odvolaní žalobcu voči prvostupňovému rozhodnutiu rozhodla rozhodnutím č. SPOU-PO-PK-85/2018 zo dňa 09.10.2018 v zmysle ustanovenia § 243 ods. 4 zákona č. 73/1998 Z. z. tak, že podané odvolanie zamietla a personálny rozkaz potvrdila. 18. V odôvodnení rozhodnutia druhostupňový orgán uviedol, že žalobca bol do služobného pomeru príslušníka PZ prijatý dňa 01.03.1983 a jeho služobný pomer skončil dňa 15.10.2010 a dňa 19.07.2012 bol do služobného pomeru príslušníka PZ znovu prijatý. Uviedol, že služobný pomer žalobcu do 01.05.2013 trval viac ako 15 rokov a dňa 06.12.2017 dovŕšil vek 55 rokov a teda podľa ustanovenia § 143aa písm. a) zákona č. 328/2002 Z. z. splnil podmienku nároku na výsluhový dôchodok, čím splnil kumulatívne obidve zákonné podmienky pre aplikovanie ustanovenia § 192 ods. 2 zákona č. 73/1998 Z. z.. 19. Druhostupňový orgán zdôraznil, že ustanovenie § 192 ods. 2 zákona č. 73/1998 Z. z. sa aplikuje v rámci personálnej pôsobnosti nadriadených vo všetkých ozbrojených bezpečnostných zboroch a ozbrojených zboroch, na ktoré sa zákon č. 73/1998 Z. z. vzťahuje (vrátane funkcie policajného pridelenca) a dáva príslušným nadriadeným, v rámci ich diskrečnej právomoci oprávnenie, aby po splnení zákonných podmienok mohli rozhodnúť o prepustení policajta zo služobného pomeru príslušníka PZ, čo potvrdzuje aj právny názor Najvyššieho súdu Slovenskej republiky uvedený v rozsudku sp. zn. 8Sžo/23/2011. 20. S námietkou žalobcu, že prvostupňové rozhodnutie je vo vzťahu k jeho osobe diskriminačné, sa druhostupňový orgán nestotožnil a poukázal na to, že podľa ustanovenia § 4 ods. 1 písm. b) antidiskriminačného zákona tento zákon sa nevzťahuje na rozdielne zaobchádzanie z dôvodu zdravotného postihnutia alebo veku, ktoré vyplýva z ustanovení osobitných predpisov upravujúcich služobný pomer príslušníkov ozbrojených síl, ozbrojených bezpečnostných zborov, ozbrojených zborov, Národného bezpečnostného úradu, Slovenskej informačnej služby a Hasičského a záchranného zboru. 21. Zdôraznil, že z vyššie uvedeného ustanovenia je zrejmé, že spôsob skončenia služobného pomeru vyplývajúci z ustanovenia § 192 ods. 2 zákona nemožno považovať za odporujúci legislatíve upravujúcej oblasť diskriminácie. Možnosť stanovenia minimálnych a maximálnych vekových hraníc v rámci politiky zamestnanosti za podmienok stanovených v Antidiskriminačnom zákone vychádza zo smernice Rady 2000/78/ES z 27. novembra 2000, ustanovujúcej všeobecný rámec na zabezpečenie rovnakého zaobchádzania s osobami v rámci Európskej únie na pracovisku, ktorá pripúšťa odôvodnené rozdiely v zaobchádzaní z dôvodu veku, ak v kontexte vnútroštátnych právnych predpisov sú objektívne a primerane odôvodnené oprávneným cieľom, ak prostriedky na dosiahnutie tohto cieľa sú primerané a nevyhnutné. Z uvedenej smernice vyplýva, že rozdielne zaobchádzanie v súvislosti s vekom možno za určitých okolností odôvodniť, a preto si vyžaduje osobitné predpisy, ktoré môžu byť v závislosti od situácie v členských štátoch rôzne. Na účely pracovnoprávnych vzťahov príslušníkov ozbrojených síl, ozbrojených bezpečnostných zborov, ozbrojených zborov, Národného bezpečnostného úradu, Slovenskej informačnej služby a Hasičského a záchranného zboru boli prijaté všeobecne záväzné právne predpisy, ktoré upravujú prijímanie do služobného pomeru a jeho skončenie v súlade s citovanou legislatívou Európskej únie, čo potvrdzuje aj rozhodovacia prax Súdneho dvora Európskej únie, ktorý vo viacerých prípadoch (napr. C-159/10 a C160/10 Gerhard Fuchs, Peter Kohler proti spolkovej republike Hesensko) konštatoval, že zákonné zriadenie vyváženej vekovej štruktúry v záujme podpory zamestnávania nových pracovníkov nie je v rozpore so smernicou Rady 2000/78/ES z 27. novembra 2000. 22. Na základe vyššie uvedeného konštatoval, že napadnuté rozhodnutie, založené na aplikácii inštitútu prepustenia žalobcu zo služobného pomeru príslušníka PZ, nemôže byť a ani nie je vo vzťahu k žalobcovi diskriminačné, ako to tvrdí. Takéto skončenie služobného pomeru príslušníka PZ nemá dopad na možnosť zamestnať sa napríklad v súkromnom sektore. 23. Druhostupňový orgán sa nestotožnil s námietkou žalobcu, že prezident PZ bol voči jeho osobe zaujatý, k čomu popisuje ich nie práve priateľské stretnutia pred jeho ustanovením za policajného pridelenca, ako aj po ňom, čo spája s vydaním prvostupňového rozhodnutia a uviedol, že dôvodom prepustenia žalobcu zo služobného pomeru bolo výlučne dovŕšenie zákonom stanoveného veku a súčasne existujúci nárok na výsluhový dôchodok a nie údajná averzia prezidenta PZ voči jeho osobe. Zdôraznil, že táto námietka je len subjektívnym pocitom a domnienkou žalobcu, ktoré vyplývajú z jeho nestotožnenia sa s rozhodnutím prezidenta PZ o jeho prepustení zo služobného pomeru príslušníka PZ a keďže žalobca splnil zákonné podmienky (vek 55 rokov a nárok na výsluhový dôchodok), bolo vo výlučnej diskrečnej právomoci prezidenta PZ (na návrh nadriadeného) využiť svoje oprávnenie a v súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi prepustiť ho zo služobného pomeru príslušníka PZ. 24. Ďalej druhostupňový orgán námietku žalobcu, že návrh na jeho prepustenie zo služobného pomeru nespracovával jeho bezprostredný nadriadený, ale zástupkyňa riaditeľa UMPS PPZ, čo je podľa neho v rozpore s ustanovením§ 193 ods. 1 zákona č. 73/1998 Z. z., považoval za irelevantnú a uviedol, že spracovanie návrhu na prepustenie policajta zo služobného pomeru výlučne bezprostredne nadriadeným nie je obligatórnou podmienkou s tým, že návrh ako taký nemá vo vzťahu ku skončeniu služobného pomeru žiadne právotvorné účinky, a preto na jeho formálno-právnu úpravu zákon neustanovuje kogentnú normu a ak návrh nespracuje bezprostredne nadriadený, ale iný nadriadený policajta, nemožno hovoriť o neplatnosti právneho úkonu, pretože takýto úkon mohol vykonať ktorýkoľvek nadriadený, do ktorého personálnej pôsobnosti žalobca patril, pretože to ustanovenie § 193 ods. 1 zákona č. 73/1998 Z. z. nevylučuje. Avšak samotné prepustenie policajta prislúcha v danom prípade prezidentovi PZ, ktorý napadnuté rozhodnutie vydal. 25. Po preskúmaní prvostupňového rozhodnutia dospel druhostupňový orgán k záveru, že prvostupňové rozhodnutie bolo vydané na základe presne a úplne zisteného skutočného stavu veci za súčasného dodržania príslušných ustanovení zákona. II. Žaloba 26. Včas podanou žalobou na Krajskom súde v Bratislave (ďalej aj ako „krajský súd“ alebo aj ako „správny súd“) dňa 07.11.2018, doplnenou podaním zo dňa 23.01.2019, sa žalobca domáhal voči žalovanému preskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. SPOU-PO-PK-85/2018 zo dňa 09.10.2018 (ďalej aj ako „napadnuté rozhodnutie“), doručené žalobcovi dňa 15.10.2018, ktorým zamietol jeho odvolanie proti prvostupňovému rozhodnutiu - personálnemu rozkazu Prezidenta policajného zboru Ministerstva vnútra Slovenskej republiky č. 91 zo dňa 30.07.2018, ktorým bol prepustený zo služobného pomeru v štátnej službe príslušníka PZ podľa ustanovenia § 192 ods. 2 zákona č. 73/1998 Z. z. a ktoré potvrdil, ako aj postupu, ktorý predchádzal vydaniu týchto rozhodnutí a navrhoval, aby ich súd zrušil a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie. 27. Žalobca namietal, že napadnuté rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia (§ 191 ods. 1 písm. c) SSP) a že je nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov (§ 191 ods. 1 písm. d) SSP) a že napadnutým rozhodnutím došlo k podstatnému porušeniu ustanovení o konaní pred orgánom verejnej správy, ktoré mohlo mať za následok vydanie nezákonného rozhodnutia alebo opatrenia vo veci samej (§ 191 ods. 1 písm. g) SSP). 28. V súvislosti s prepustením zo služobného pomeru v štátnej službe príslušníka PZ podľa ustanovenia § 192 ods. 2 zákona č. 73/1998 Z. z., žalobca vo vzťahu k svojej osobe namietal diskrimináciu a uviedol, že na post policajného pridelenca v Bukurešti bol preradený na základe návrhu jeho nadriadeného, ktorý jednoznačne vedel, že už v čase jeho vyslania, t. j. dňa 01.10.2017 mal len dva mesiace do dovŕšenia veku 55 rokov, a napriek tomu bolo jeho vyslanie realizované. Zdôraznil, že aj v zmysle nariadenia MV SR č. 55/2003 zo dňa 24.11.2003 čl. 3 ods. 4, sa takéto vyslanie uskutočňuje spravidla na 3 roky a minister vnútra Slovenskej republiky môže na základe návrhu riaditeľa UMPS PPZ a odporúčania prezidenta PZ predĺžiť dobu vyslania, najviac však o jeden rok. Uviedol, že sa cíti byť podvedený rovnako aj jeho manželka, ktorá sa ho rozhodla nasledovať v zahraničí, keďže z tohto dôvodu rozviazala pracovný pomer so svojim zamestnávateľom, a keby vedela, že vyslanie bude trvať len takú krátku dobu, je zrejmé, že by sa takto nerozhodla. 29. Žalobca v vzťahu k vyššie uvedenému poukázal na dôvodovú správu k čl. Ill k bodu 34 k vládnemu návrhu zákona číslo: UV-32948/2018, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 171/1993 Z. z., predložený predsedom vlády Slovenskej republiky dňa 26.09.2018, v ktorom sa navrhuje posunúť vek na možnosť prepustenia zo štátnej služby po dosiahnutí nároku na výsluhový dôchodok z 55 rokov na 62 rokov, pričom dôvodom je skutočnosť, že prepustenie zo služobného pomeru po dosiahnutí nároku na výsluhový dôchodok vo veku 55 rokov bez splnenia ďalších podmienok a teda, keď je policajt plne schopný vykonávať štátnu službu, je vzhľadom aj na súčasný všeobecný vek nároku na dôchodok neprimerane nízky, a môže diskriminovať policajtov, ktorý chcú naďalej vykonávať štátnu službu. 30. Zároveň poukázal na právnu úpravu skončenia služobného pomeru v Českej republike, z ktorej vyplýva, že služobný pomer skončí dňom 31.decembra kalendárneho roku, v ktorom štátny zamestnanec dovŕšil vek 70 rokov, čiže v značne vyššom veku, ako aj na právnu úpravu v Maďarsku, kde rovnako služobný pomer skončí dovŕšením 70-ich rokov veku. 31. V nadväznosti na vyššie uvedené, žalobca sa odvolával na Smernicu Rady 2000/78/ES z 27. novembra 2000, ktorá ustanovuje všeobecný rámec pre rovnaké zaobchádzanie v zamestnaní a povolaní (ďalej len „rámcová smernica“). 32. Ďalej sa odvolával na prípad Palacios C 411/05 Félix Palacios de la Villa proti Cortefiel Servicios SA (2007), v ktorom sa zaoberal Súdny dvor EÚ zákazom diskriminácie na základe veku a v rozsudku spresnil podmienky, za ktorých môžu členské štáty stanoviť odôvodnené rozdielne zaobchádzanie na základe veku v zmysle rámcovej smernice, ktorá zakazuje akúkoľvek (priamu alebo nepriamu) diskrimináciu v zamestnaní a povolaní na základe náboženstva a viery, zdravotného postihnutia, veku alebo sexuálnej orientácie. V súvislosti s vekom však za určitých okolností pripúšťa odôvodnené rozdielne zaobchádzanie. Podľa čl. 6 ods. 1 rámcovej smernice môžu členské štáty stanoviť, že „rozdiely v zaobchádzaní z dôvodu veku nie sú diskrimináciou, ak [...] sú objektívne a primerane odôvodnené oprávneným cieľom, vrátane zákonnej politiky zamestnanosti, trhu práce a cieľov odbornej prípravy, a ak prostriedky na dosiahnutie tohto cieľa sú primerané a nevyhnutné“ Podľa španielskej právnej úpravy upravujúcej skončenie pracovného pomeru zamestnancov, ktorí dosiahli vekovú hranicu na odchod do dôchodku 65 rokov a splnenie všetkých ostatných kritérií nároku na poberanie starobného dôchodku v zmysle právnej úpravy sociálneho zabezpečenia, prichádza do úvahy, avšak iba za podmienok, že takéto opatrenie muselo byť spojené s cieľmi, ktoré sú v súlade s politikou zamestnanosti. Súdny dvor EÚ v prípade Palacios v rozhodnutí konštatoval, že španielska vnútroštátna právna úprava ovplyvňuje dĺžku pracovnoprávneho vzťahu medzi účastníkmi, ako aj výkon profesijnej činnosti zamestnanca/kyne, keďže bráni jeho/jej budúcej účasti na aktívnom živote. 33. Poukázal na to, že na základe Harmonogramu vnútrorezortnej predvýjazdovej prípravy ako kandidáta na funkciu policajný pridelenec na Zastupiteľskom úrade Slovenskej republiky v Bukurešti č. PPZ-MPS7-23- 054/2017, absolvoval predvýjazdovú prípravu a oboznámil sa s činnosťou útvaru - SKIS MV SR a vzhľadom na to, že činnosti jednotlivých útvarov PZ po 36-tich rokoch služby v bezpečnostných zložkách dobre pozná, jednalo sa skôr o formálnu záležitosť, avšak gen. Mgr. F. E. napriek tomu ako jediný zo všetkých 27 zodpovedných za jednotlivé útvary, vo vyhodnotení kandidáta ho neodporučil pre výkon funkcie policajného pridelenca, čo sa doposiaľ nikomu z predvýjazdovej prípravy ešte nestalo. 34. Na základe uvedených skutočností žalobca zastával názor, že rozhodnutie o jeho prepustení bolo iniciované len z pokynov súčasného prezidenta PZ gen. Mgr. F. E. z dôvodu jeho averzie voči nemu, teda len zo subjektívnych dôvodov, a preto vzhľadom k jeho dosahovaným služobným výkonom a záverom služobného hodnotenia sa nejedná o primeranú požiadavku v zmysle Smernice Rady 2000/78/ES z 27. novembra 2000. 35. V nadväznosti na uvedené, sa žalobca odvolával na ustanovenie § 2a ods. 1 zákona o štátnej službe príslušníkov PZ, v zmysle ktorého, práva policajtov pri vykonávaní štátnej služby musia byť zaručené v súlade so zásadou rovnakého zaobchádzania v pracovnoprávnych a obdobných právnych vzťahoch ustanovenou zákonom č. 365/2004 Z. z. o rovnakom zaobchádzaní v niektorých oblastiach a o ochrane pred diskrimináciou (ďalej len „antidiskriminačný zákon“) a ďalej na čl. 12 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, z ktorého vyplýva, že „Základné práva a slobody sa zaručujú na území Slovenskej republiky všetkým bez ohľadu na pohlavie, rasu, farbu pleti, jazyk, vieru a náboženstvo, politické, či iné zmýšľanie, národný alebo sociálny pôvod, príslušnosť k národnosti alebo etnickej skupine, majetok, rod alebo iné postavenie. Nikoho nemožno z týchto dôvodov poškodzovať, zvýhodňovať alebo znevýhodňovať,“ a podľa čl. 36 „Zamestnanci majú právo na spravodlivé a uspokojujúce pracovné podmienky. Zákon im zabezpečuje najmä...b) ochranu proti svojvoľnému prepúšťaniu zo zamestnania a diskriminácii v zamestnaní,“. 36. Vzhľadom na to, že žalovaný napriek jeho námietke neaplikoval vyššie uvedené ustanovenie zákona na túto situáciu, podľa názoru žalobcu došlo tak z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia k nezákonnosti rozhodnutia. 37. Žalobca namietal, že žalovaný sa nevysporiadal s namietanou diskrimináciou vo vzťahu k jeho osobe, keď bol prepustený zo služobného pomeru podľa ustanovenia § 192 ods. 2 zákona č. 73/1998 Z. z., a teda splnenie nároku na výsluhový dôchodok a dovŕšenie veku 55 rokov, pričom žalobca už v čase vyslania do zahraničia bol dva mesiace pred dosiahnutím vekovej podmienky a taktiež sa nevysporiadal s námietkou, že v rovnakom veku v súčasnosti zastávajú takéto posty viacerí policajní pridelenci, ktorí taktiež spĺňajú zákonné podmienky na prepustenie z uvedeného dôvodu. 38. Ďalej vo vzťahu k vyššie uvedenému namietal, že žalovaný len zhrnul aktuálnu právnu úpravu možnosti skončenia služobného pomeru a vyvodil, že v danom prípade na jeho prepustenie zo služobného pomeru príslušníka PZ boli splnené kumulatívne obidve zákonné podmienky podľa ustanovenia § 192 ods. 2 zákona č. 73/1998 Z. z. s uvedením, že toto ustanovenie dáva príslušným nadriadeným v rámci ich diskrečnej právomoci oprávnenie, aby po splnení zákonných podmienok mohli rozhodnúť o prepustení policajta zo služobného pomeru príslušníka PZ, čo však ani nerozporoval. Zdôraznil, že namietal, že kritérium veku a splnenie nároku na výsluhový dôchodok, síce boli v medziach zákona, avšak v tomto prípade tzv. voľná úvaha nadriadeného vybočila zo zákonného rámca, pretože bola vzhľadom k jeho osobe neprimeraná a čo aj bolo na základe predložených dôkazov preukázané. 39. Ďalej namietal, že žalovaný sa nevysporiadal s podporným argumentom týkajúcim sa námietky zaujatosti súčasného prezidenta PZ gen. Mgr. F. E. voči jeho osobe a ani sa touto námietkou vôbec nezaoberal a v rozhodnutí len konštatoval zákonný dôvod prepustenia žalobcu. 40. Žalobca namietal nepreskúmateľnosť napadnutého rozhodnutia pre nedostatok dôvodov a to z dôvodu, že vo svojich námietkach proti prvostupňovému rozhodnutiu uviedol viaceré argumenty, pre ktoré nesúhlasil s prvostupňovým rozhodnutím a s ktorými sa žalovaný vôbec nevysporiadal a okrem úplného stotožnenia sa s prvostupňovým rozhodnutím neuviedol skutočnosti, ktoré boli podkladom pre rozhodnutie, ani úvahy použité pri hodnotení dôkazov a použití právnych predpisov, na základe ktorých sa rozhodovalo. 41. Podľa názoru žalobcu, sa žalovaný rovnako nevysporiadal s námietkou žalobcu týkajúcou sa rozporu spracovania návrhu s ustanovením § 193 ods. 1 zákona č. 73/1998 Z. z. a to, že návrh na jeho prepustenie zo služobného pomeru príslušníka PZ spracovala zástupkyňa riaditeľa UMPS PPZ a iba konštatoval, že táto námietka je irelevantná a opäť len citoval zákonnú úpravu, a to, že takýto úkon môže vykonať ktorýkoľvek nadriadený, do ktorého personálnej pôsobnosti žalobca patrí. V tejto súvislosti žalobca namietal podstatné porušenie ustanovení o konaní pred orgánom verejnej správy, ktoré mohlo mať za následok vydanie nezákonného rozhodnutia, nakoľko návrh na prepustenie zo služobného pomeru príslušníka PZ spracováva spravidla nadriadený a nemôže to byť niekto, kto je od neho nižšie postavený. 42. Žalobca navrhol konanie prerušiť podľa ustanovenia § 100 ods. 1 písm. b) SSP a podať návrh na Ústavný súd Slovenskej republiky na preskúmanie súladu ustanovenia § 192 ods. 2 zákona č. 73/1998 Z. z. s Ústavou Slovenskej republiky, nakoľko predmetné ustanovenie je podľa jeho názoru diskriminačné, v rozpore s čl. 12 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj z dôvodov uvedených žalobe. 43. S poukazom na vyššie uvedené žalobca žiadal, aby súd po preskúmaní napadnutého rozhodnutia, ako aj postupu, ktorý jeho vydaniu predchádzal, rozhodol tak, že napadnuté rozhodnutie ako aj prvostupňové rozhodnutie zruší a vec vráti prvostupňovému orgánu na ďalšie konanie. 44. Žalobca po uplynutí zákonnej lehoty na podanie správnej žaloby, doplnil žalobu podaním zo dňa 23.01.2019, v ktorom opätovne poukázal na dôvodovú správu k čl. III k bodu 34 k vládnemu návrhu zákona číslo: UV-32948/2018, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 171/1993 Z. z., predložený predsedom vlády Slovenskej republiky dňa 26.09.2018 s tým, že medzirezortné pripomienkové konanie začalo už dňa 12.04.2018 s dátumom ukončenia 03.05.2018 a predkladateľom predmetného materiálu bolo práve Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky. Z uvedeného je zrejmé, že druhostupňový orgán, už v čase odvolacieho konania musel mať vedomosť o diskriminácii žalobcu, keďže návrh uvedeného zákona bol v tom čase na medzirezortnom pripomienkovom konaní a uvedené vyplývalo aj z dôvodovej správy. Za podstatné považoval žalobca, že sám zákonodarca napokon posunul hranicu prepustenia zo služobného pomeru z dôvodu vekového kritéria v porovnaní s doterajšou právnou úpravou o sedem rokov, keď zákon č. 73/1998 Z. z. s účinnosťou odo dňa 01.02.2019 zakotvuje v ustanovení § 192 ods. 2, že policajt môže byť prepustený zo služobného pomeru, ak spĺňa podmienky nároku na výsluhový dôchodok podľa osobitného predpisu a dovŕšil vek 62 rokov, alebo spĺňa podmienky nároku na starobný dôchodok podľa osobitného predpisu. III. Vyjadrenie žalovaného 45. Žalovaný sa vyjadril k správnej žalobe písomným vyjadrením zo dňa 07.02.2019, doručeným správnemu súdu dňa 12.02.2019 zhodne s odôvodnením prvostupňového ako aj druhostupňového orgánu a v nadväznosti na všetky uvedené skutočnosti žalovaný navrhol žalobu v plnom rozsahu zamietnuť. 46. Žalovaný argumentoval tým, že jediným dôvodom prepustenia žalobcu zo služobného pomeru, čo nespochybniteľne vyplýva z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia, je skutočnosť, že žalobca dňa 06.12.2017 dovŕšil vek 55 rokov, čím splnil podmienku podľa ustanovenia § 192 ods. 2 zákona č. 73/1998 Z. z., a zároveň splnil podmienku nároku na výsluhový dôchodok podľa ustanovenia § 143aa písm. a) zákona č. 328/2002 Z. z., t.j. do 01.05.2013 služobný pomer žalobcu trval viac ako 15 rokov, a teda, boli naplnené obe podmienky podmieňujúce postup v zmysle uvedeného ustanovenia § 192 ods. 2 zákona č. 73/1998 Z. z. s tým, že citované ustanovenie zákona č. 73/1998 Z. z., dáva oprávnenému orgánu verejnej správy pri splnení zákonom stanovených podmienok možnosť správnej úvahy, či prepustí policajta zo služobného pomeru. Teda ide o prejav diskrečnej právomoci, kedy sa orgánu verejnej správy necháva možnosť voľnej úvahy, či využije tieto dôvody, alebo nie a v danom prípade tieto dôvody využil. Ďalej žalovaný uviedol, že skutkové zistenia, že žalobca dosiahol vek 55 rokov a splnil podmienky na vznik nároku na výsluhový dôchodok podľa osobitného predpisu v konaní neboli sporné, a taktiež, že po vecnej aj formálnej stránke boli splnené všetky zákonné podmienky na to, aby mohol vo vzťahu k žalobcovi nadriadený orgán verejnej správy v rámci svojej diskrečnej právomoci využiť svoje oprávnenie a prepustiť ho zo služobného pomeru v štátnej službe príslušníka PZ. Zastával názor, že je teda vecou oprávneného orgánu verejnej správy v rámci svojej správnej úvahy rozhodnúť o tom, či ponechá žalobcu v služobnom pomere, alebo ho prepustí pri splnení zákonných podmienok. Žalovaný mal za to, že dôvody uvedené v napadnutom rozhodnutí, teda kritérium veku a splnenie nároku na výsluhový dôchodok sú v medziach zákona a žiadnym spôsobom nevybočujú zo zákonného rámca. 47. Ďalej sa vyjadril k námietkam žalobcu, týkajúcich sa údajného diskriminovania jeho osoby a mal za to, že sú neopodstatnené a nemajú vplyv na platnosť a celkovú správnosť napadnutého rozhodnutia. 48. Žalovaný nesúhlasil s tvrdením žalobcu, že k vydaniu napadnutého rozhodnutia došlo z dôvodu jeho diskriminácie a údajnej averzie prezidenta PZ proti jeho osobe a uviedol, že ide výlučne o jeho subjektívne pocity a domnienky, ktoré zrejme vyplývajú z nestotožnenia sa s rozhodnutím prezidenta PZ prijať voči jeho osobe personálne opatrenie. 49. Ďalej k námietke žalobcu, že ohľadom spracovania jeho návrhu na prepustenie zo služobného pomeru príslušníka PZ, žalovaný uviedol, že podľa ustanovenia § 193 ods. 1 zákona č. 73/1998 Z. z., návrh na prepustenie zo služobného pomeru príslušníka PZ spracováva spravidla jeho bezprostredne nadriadený, a to na predpísanom tlačive a predkladá ho bezodkladne služobným postupom na ďalšie opatrenie nadriadenému, ktorý je oprávnený rozhodnúť o prepustení zo služobného pomeru príslušníka PZ. 50. K žalobcom namietaným dôvodom vo veci jeho prepustenia zo služobného pomeru príslušníka PZ žalovaný uviedol, že sú len špekulatívne a bez podloženia relevantných skutočností a argumentov a zdôraznil, že jediným dôvodom jeho prepustenia zo služobného pomeru príslušníka PZ podľa ustanovenia § 192 ods. 2 zákona č. 73/1998 Z. z. bola tá skutočnosť, že dňa 06.12.2017 dovŕšil vek 55 rokov a súčasne splnil podmienky nároku na výsluhový dôchodok podľa zákona č. 328/2002 Z. z., čo jednoznačne vyplýva z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia. 51. Žalovaný zdôraznil, že bolo skutočne iba vecou prvostupňového orgánu v rámci svojej správnej úvahy rozhodnúť o tom, či ponechá žalobcu v služobnom pomere, alebo ho prepustí pri splnení zákonných podmienok. V tejto súvislosti považuje žalovaný postup prvostupňového orgánu za súladný s príslušnými ustanoveniami zákona (č. 73/1998 Z. z.). 52. Poukázal na to, že pri posúdení veci prvostupňový orgán vychádzal aj z právneho názoru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v obdobných konaniach, ktorý bol vyjadrený napr. v rozsudku sp. zn. 8Sžo/23/2011 zo dňa 22.03.2012, alebo sp. zn. 6Sžo/100/2014 zo dňa 24.02.2016. 53. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti, žalovaný navrhol, aby krajský súd žalobu plnom rozsahu ako nedôvodnú zamietol. IV. Replika 54. Žalobca vo vyjadrení zo dňa 15.01.2020 k vyjadreniu žalovaného uviedol, že trvá na tom, že napadnuté rozhodnutie žalovaného v spojení s prvostupňovým rozhodnutím je nezákonné z dôvodov uvedených v žalobe a zotrvával na svojom právnom názore uvedenom v žalobe. 55. Ďalej žalobca uviedol rovnaké argumenty ako v žalobe. 56. Zdôraznil, že k samotnému ustanoveniu § 192 ods. 2 zákona č. 73/1998 Z. z., že rovnako ako v doplnení žaloby zo dňa 23.01.2019, že už v čase konania o žalobcovom prepustení, tak prezident PZ gen. Mgr. F. E., ako aj ministerka vnútra Slovenskej republiky jednoznačne vedeli, že je pripravený návrh zákona, týkajúci sa i prepustenia policajta zo služobného pomeru z dôvodu veku 55 rokov a že tento bude zmenený na vek 62 rokov, keďže Medzirezortné pripomienkové konanie začalo už dňa 12.04.2018. Toto tvrdenie preukazuje aj dôvodová správa k čl. Ill k bodu 34 k vládnemu návrhu zákona číslo: UV-32948/2018, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 171/1993 Z. z. o Policajnom zbore v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony, predložený predsedom vlády Slovenskej republiky dňa 26.09.2018, s ktorou sa stotožnila ministerka vnútra Slovenskej republiky (dôvodovú správu potvrdila svojom podpisom), ešte pred žalobcovým prepustením a vedel o nej aj prezident PZ, keďže k predmetnému návrhu dávali pripomienky. 57. K vyjadreniam žalovaného o neopodstatnenosti diskriminovania osoby žalobcu uviedol, že zákonodarca napokon posunul hranicu prepustenia zo služobného pomeru z dôvodu vekového kritéria v porovnaní s doterajšou právnou úpravou o sedem rokov, keď zákon č. 73/1998 Z. z. s účinnosťou odo dňa 01.02.2019 ustanovuje v ustanovení § 192 ods. 2 zákona č. 73/1998 Z. z., že policajt môže byť prepustený zo služobného pomeru, ak spĺňa podmienky nároku na výsluhový dôchodok podľa osobitného predpisu a dovŕšil vek 62 rokov, alebo spĺňa podmienky nároku na starobný dôchodok podľa osobitného predpisu a to práve z dôvodu, že vek 55 rokov bol, ako vek nároku na dôchodok neprimerane nízky, a mohol diskriminovať policajtov, ktorí chceli naďalej vykonávať štátnu službu. V. Právne posúdenie veci 58. Krajský súd v Bratislave ako súd vecne a miestne príslušný na konanie vo veci (§ 10, § 13 ods. 1 SSP), po preskúmaní žalobou napadnutého rozhodnutia v spojení s prvostupňovým rozhodnutím v rozsahu dôvodov správnej žaloby dospel k záveru, že žaloba nie je dôvodná. 59. Vo veci bol vyhlásený rozsudok bez nariadenia pojednávania postupom podľa ustanovenia § 137 ods. 4 SSP dňa 11.06.2020, nakoľko žalobca v podaní doručenom krajskému súdu dňa 02.06.2020 vyjadril, že súhlasí s prejednaním veci bez nariadenia pojednávania a žalovaný vo vyjadrení nežiadal nariadiť pojednávanie. 60. Predmetom súdneho prieskumu je preskúmanie postupu a zákonnosti rozhodnutia Ministerstva vnútra Slovenskej republiky č. SPOU-PO-PK-85/2018 zo dňa 09.10.2018 v spojení s prvostupňovým rozhodnutím - personálnym rozkazom prezidenta PZ č. 91 zo dňa 30.07.2018. 61. Kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie byť vylúčené preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd (čl. 46 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky). 62. V prípadoch, v ktorých fyzická alebo právnická osoba tvrdí, že ako účastník administratívneho konania bola rozhodnutím orgánu verejnej správy ukrátená na svojich právach alebo právom chránených záujmoch a žiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu orgánu verejnej správy, sa postupuje podľa ustanovení tretej časti SSP o správnych žalobách. 63. Pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia súd skúma, či žalobou napadnuté rozhodnutie je v súlade s právnym poriadkom Slovenskej republiky, najmä s hmotnými a procesnými administratívnymi predpismi. V intenciách ustanovenia § 6 ods. 1 SSP súd preskúmava aj administratívne konanie, ktorým sa v zmysle ustanovenia § 3 ods. 1 písm. a) SSP rozumie postup orgánu verejnej správy v rámci výkonu jeho pôsobnosti v oblasti verejnej správy pri vydávaní individuálnych správnych aktov a normatívnych správnych aktov. V zákonom predpísanom postupe je orgán verejnej správy oprávnený a súčasne aj povinný vykonať úkony v priebehu administratívneho konania a ukončiť ho vydaním rozhodnutia, ktoré má zákonom predpísané náležitosti. 64. Zákonnosť rozhodnutia orgánu verejnej správy je podmienená zákonnosťou postupu, ktorý predchádzal jeho vydaniu. V rámci správneho súdnictva súd teda skúma aj procesné pochybenia orgánu verejnej správy namietané v žalobe, najmä z toho pohľadu, či toto procesné pochybenie predstavuje takú vadu konania pred orgánom verejnej správy, ktorá by mohla mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia. 65. Podľa § 2 ods. 1 SSP, v správnom súdnictve poskytuje správny súd ochranu právam alebo právom chráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy a rozhoduje v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom. 66. Podľa § 6 ods. 1 SSP, správne súdy v správnom súdnictve preskúmavajú na základe žalôb zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy, opatrení orgánov verejnej správy a iných zásahov orgánov verejnej správy, poskytujú ochranu pred nečinnosťou orgánov verejnej správy a rozhodujú v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom. 67. Podľa § 177 ods. 1 SSP, správnou žalobou sa žalobca môže domáhať ochrany svojich subjektívnych práv proti rozhodnutiu orgánu verejnej správy alebo opatreniu orgánu verejnej správy. 68. Podľa § 192 ods. 2 zákona č. 73/1998 Z. z., policajt môže byt' prepustený zo služobného pomeru, ak spĺňa podmienky nároku na výsluhový dôchodok podľa osobitného predpisu a dovŕšil vek 55 rokov alebo spĺňa podmienky nároku na starobný dôchodok podľa osobitného predpisu. 69. Podľa § 193 ods. 1 zákona č. 73/1998 Z. z., návrh na prepustenie policajta zo služobného pomeru spracováva spravidla jeho bezprostredne nadriadený na predpísanom tlačive a predkladá ho bezodkladne služobným postupom na ďalšie opatrenie nadriadenému, ktorý je oprávnený rozhodnúť o prepustení policajta zo služobného pomeru. 70. Podľa § 143aa písm. a) zákona č. 328/2002 Z. z., policajt alebo profesionálny vojak, ktorého služobný pomer vznikol pred 1. májom 2013 a skončí po 30. apríli 2013, má nárok na výsluhový dôchodok, ak jeho služobný pomer trval najmenej 15 rokov pred 1. májom 2013. 71. Podľa čl. 4 ods. 1 písm. 1) bod 2. nariadenia ministra vnútra Slovenskej republiky č. 174/2010 o rozsahu pôsobnosti nadriadených vo veciach služobného pomeru v štátnej službe príslušníkov PZ (personálna pôsobnosť) v znení neskorších predpisov, prezident prepúšťa podľa § 192 ods. 1 písm. a) až d) a f) a g) a odseku 2 zákona zo služobného pomeru (okrem policajtov v hodnosti generála) policajtov vo svojej ustanovovacej pôsobnosti, zaradených v útvaroch v rozsahu jeho pôsobnosti okrem policajtov v rozsahu pôsobnosti I. viceprezidenta a viceprezidenta. 72. Podľa čl. 12 ods. 2 písm. b) bod 3 nariadenia PPZ č. 53/2015 o organizačnom poriadku PPZ v znení neskorších predpisov, prezident priamo riadi riaditeľa UMPS P PZ. 73. Podľa čl. 2 ods. 4 nariadenia ministra vnútra Slovenskej republiky č. 55/2003 o policajných pridelencoch a policajných styčných dôstojníkoch v znení neskorších predpisov, policajt je po dobu výkonu funkcie pridelenca alebo styčného dôstojníka v personálnej a materiálnej starostlivosti UMPS PPZ. 74. Podľa § 241 ods.1 zákona č. 73/1998 Z. z., rozhodnutie musí byť v súlade s právnymi predpismi, musí vychádzať zo skutočného stavu veci a obsahovať výrok, odôvodnenie a poučenie o odvolaní. V písomnom vyhotovení rozhodnutia sa tiež uvedie, kto rozhodnutie vydal, dátum vydania rozhodnutia a označenie policajta. Rozhodnutie musí byť podpísané s uvedením hodnosti, mena, priezviska a funkcie toho, kto ho vydal, opatrené odtlačkom pečiatky so štátnym znakom a oznámené účastníkovi konania vyhlásením alebo doručením. Ak totožnosť príslušníka Slovenskej informačnej služby alebo toho, kto rozhodnutie vydal, má zostať utajená, v rozhodnutí sa jeho meno a priezvisko neuvádza; táto osoba sa v rozhodnutí označí iným vhodným spôsobom. 75. Podľa § 241 ods. 2 zákona č. 73/1998 Z. z., výrok obsahuje rozhodnutie vo veci s uvedením ustanovení právneho predpisu, podľa ktorého bolo rozhodnuté. Ak sa v rozhodnutí ukladá povinnosť na plnenie, ustanoví sa pre ňu rozsah plnenia a lehota. 76. Podľa § 241 ods. 3 zákona č. 73/1998 Z. z., v odôvodnení rozhodnutia sa uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bol vedený oprávnený orgán pri hodnotení dôkazov a pri použití právnych predpisov, na ktorých základe rozhodoval. 77. Úlohou krajského súdu bolo potrebné primárne posúdiť, či v danom prípade nastali na strane žalobcu také právne skutočnosti, v dôsledku ktorých mohol byť prepustený zo služobného pomeru príslušníka PZ podľa ustanovenia § 192 ods. 2 zákona č. 73/1998 Z. z., t.j., či v rozhodnom čase došlo ku kumulatívnemu naplneniu súčasne dvoch zákonných podmienok podľa tohto ustanovenia, a to dovŕšenia veku 55 rokov a vzniku nároku na výsluhový dôchodok podľa osobitného predpisu - ustanovenia § 143aa písm. a) zákona č. 328/2002 Z. z. a teda, či vznikol zákonný dôvod na prepustenie žalobcu zo služobného pomeru príslušníka PZ podľa citovaného ustanovenia zákona č. 73/1998 Z. z., ako aj, či boli vo vzťahu k žalobcovi splnené všetky zákonné podmienky po vecnej aj formálnej stránke na to, aby mohol nadriadený služobný orgán t.j. prezident PZ, využiť v rámci svojej diskrečnej právomoci oprávnenie prepustiť žalobcu zo služobného pomeru príslušníka PZ. 78. Správny súd pri preskúmaní zákonnosti žalobou napadnutého rozhodnutia a postupu orgánu verejnej správy, zároveň posudzoval, či orgán verejnej správy vecne príslušný na konanie, si zadovážil dostatok skutkových podkladov pre vydanie rozhodnutia, či konal v súčinnosti s účastníkmi konania, či rozhodnutie obsahovalo zákonom predpísané náležitosti, či rozhodnutie orgánu verejnej správy bolo vydané v súlade s hmotnoprávnymi, ako aj s procesnoprávnymi predpismi a či je pravdivé tvrdenie žalobcu, že bol rozhodnutím a postupom orgánu verejnej správy ukrátený na svojich právach z dôvodov uvedených v správnej žalobe. 79. Žalobca v žalobe uviedol, že nesúhlasí s prepustením zo služobného pomeru príslušníka PZ a uviedol, že napadnuté rozhodnutie v spojení s prvostupňovým rozhodnutím považuje za nezákonné, nakoľko vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 191 ods. 1 písm. c) SSP), je nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov (§ 191 ods. 1 písm. d) SSP) a napadnutým rozhodnutím došlo k podstatnému porušeniu ustanovení o konaní pred orgánom verejnej správy, ktoré mohlo mať za následok vydanie nezákonného rozhodnutia alebo opatrenia vo veci samej (§ 191 ods. 1 písm. g) SSP). Žalobca namietal, že pri aplikácii ustanovenia § 192 ods. 2 zákona č. 73/1998 Z. z. pri jeho prepustení zo služobného pomeru príslušníka PZ voľná úvaha nadriadeného vybočila z rámca správnej úvahy a zároveň vo vzťahu k svojej osobe namietal diskrimináciu orgánom verejnej správy a zaujatosť prezidenta PZ gen. Mgr. F. E.. Z uvedených dôvodov žalobca navrhoval, aby krajský súd zrušil napadnuté rozhodnutie a prvostupňové rozhodnutie. 80. Žalovaný vo vyjadrení k žalobe uviedol, že skutočnosť, ktorá zakladala dôvod prepustenia žalobcu zo služobného pomeru príslušníka PZ podľa ustanovenia § 192 ods. 2 zákona č. 73/1998 Z. z., bola tá, že žalobca dňa 06.12.2017 dovŕšil vek 55 rokov a podľa ustanovenia § 143aa písm. a) zákona č. 328/2002 Z. z., splnil podmienky nároku na výsluhový dôchodok. V danom prípade, žalobca v zmysle predmetného zákonného ustanovenia splnil tak podmienku dosiahnutia fyzického veku 55 rokov, ako aj podmienku nároku na výsluhový dôchodok, preto sa prvostupňový orgán (prezident PZ) rozhodol voči nemu toto zákonné ustanovenie aplikovať, čo realizoval formou vydania napadnutého rozhodnutia. Ďalej sa vyjadril k námietke týkajúcej sa údajnej diskriminácie žalobcu a mal za to, že je neopodstatnená a nemá vplyv na platnosť a celkovú správnosť napadnutého rozhodnutia. Žalovaný zdôraznil, že k vydaniu napadnutého rozhodnutia nedošlo z dôvodu diskriminácie žalobcu a údajnej averzie prezidenta PZ proti žalobcovi, ako sa tento mylne domnieva s tým, že ide výlučne o jeho subjektívne pocity a domnienky, ktoré zrejme vyplývajú z jeho nestotožnenia sa s rozhodnutím prezidenta PZ. Preto žalovaný považoval žalobcove námietky za špekulatívne a bez podloženia relevantných skutočností a argumentov a zdôraznil, že jediným dôvodom jeho prepustenia zo služobného pomeru príslušníka PZ podľa ustanovenia § 192 ods. 2 zákona č. 73/1998 Z. z. bola tá skutočnosť, že dňa 06.12.2017 dovŕšil vek 55 rokov a súčasne splnil podmienky nároku na výsluhový dôchodok podľa zákona č. 328/2002 Z. z., čo jednoznačne vyplýva z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia a že uvedené bolo vo výlučnej diskrečnej právomoci prezidenta PZ využiť svoje oprávnenie a podľa uvedeného ustanovenia zákona č. 73/1998 Z. z. ho prepustiť zo služobného pomeru príslušníka PZ. Uviedol, že z hľadiska vecnej aj formálnej stránky boli splnené zákonné podmienky na postup v zmysle ustanovenia § 192 ods. 2 zákona č. 73/1998 Z. z., a preto navrhol žalobu v plnom rozsahu ako nedôvodnú zamietnuť. 81. Správny súd mal zistené z administratívneho spisu, že žalobca bol do služobného pomeru príslušníka PZ prijatý dňa 01.03.1983 a jeho služobný pomer skončil dňa 15.10.2010 a že bol opätovne prijatý do služobného pomeru PZ dňa 19.07.2012, ďalej, že bol personálnym rozkazom prezidenta PZ Ministerstva vnútra Slovenskej republiky č. 139 zo dňa 21.07.2017 preradený na UMPS PPZ a bol zaradený v stálej štátnej službe vo funkcii policajný pridelenec v činnej zálohe (2060) s výkonom funkcie na Zastupiteľskom úrade Slovenskej republiky v Bukurešti a to personálnym rozkazom Ministerstva vnútra Slovenskej republiky č. 198 zo dňa 02.08.2017 na základe návrhu priameho nadriadeného, a to dňom 01.10.2017 podľa ustanovenia § 41 ods. 1 písm. a) zákona č. 73/1998 Z. z.. 82. Zároveň mal správny súd zistené z administratívneho spisu, že vedúci oddelenia policajných pridelencov a mierových misií ÚMPS PPZ, spracoval na predpísanom tlačive návrh na prepustenie žalobcu zo služobného pomeru príslušníka PZ podľa ustanovenia § 192 ods. 2 zákona č. 73/1998 Z. z. a že riaditeľ ÚMPS PPZ, v zastúpení zástupkyňou riaditeľa, plk. Mgr. A. A. upovedomil žalobcu dňa 12.07.2018 o začatí konania vo veci jeho skončenia služobného pomeru PZ č. PPZ- MPS7-2018/005761-009 podľa ustanovenia § 192 ods. 2 zákona č. 73/1998 Z. z., ďalej, že dňa 16.07.2018 žalobca predložil vyjadrenie k návrhu riaditeľa ÚMPS PPZ o začatí konania vo veci jeho skončenia služobného pomeru príslušníka PZ podľa ustanovenia § 192 ods. 2 zákona č. 73/1998 Z. z. s tým, že s návrhom na prepustenie zo služobného pomeru príslušníka PZ nesúhlasí, že podaním zo dňa 12.07.2018 bolo žalobcovi oznámené začatie konania vo veci jeho prepustenia zo služobného pomeru príslušníka PZ podľa ustanovenia § 192 ods. 2 zákona č. 73/1998 Z. z., že žalobca sa vyjadril k začatiu konania orgánu verejnej správy vo veci jeho prepustenia zo služobného pomeru príslušníka PZ vyjadrením zo 16.07.2018 tak, že nesúhlasil s prepustením zo služobného pomeru príslušníka PZ, že návrh na prepustenie zo služobného pomeru žalobcu prerokoval v zmysle čl. 2 ods. 5 Kolektívnej zmluvy vyššieho stupňa pre príslušníkov PZ, Odborový zväz polície Slovenskej republiky, ktorý k nemu zaujal nesúhlasné stanovisko, že dňa 27.07.2018 bol žalobca oboznámený s návrhom na jeho prepustenie zo služobného pomeru príslušníka PZ (č. PPZ- MPS7-2018/005761-014) za prítomnosti vedúceho OPP a MM UMPS P PZ a riaditeľa UMPS P PZ, čo potvrdil vlastnoručným podpisom a bola mu daná možnosť k návrhu sa vyjadriť v termíne do 09.00 hod. dňa 30.07.2018, že žalobca sa k návrhu na prepustenie zo služobného pomeru príslušníka PZ podľa ustanovenia § 192 ods. 2 zákona č. 73/1998 Z. z. vyjadril priamo do záznamu, ktorý bol spísaný o jeho oboznámení sa s návrhom na prepustenie zo služobného pomeru príslušníka PZ a v ktorom uviedol, že s návrhom na prepustenie jednoznačne nesúhlasí. 83. Správny súd po preskúmaní veci dospel k záveru, že žaloba je nedôvodná, nakoľko z ustanovenia § 192 ods. 2 zákona č. 73/1998 Z. z. platného a účinného v čase jeho prepustenia zo služobného pomeru vyplýva, že policajt môže byť prepustený zo služobného pomeru, ak dovŕšil vek 55 rokov a ak spĺňa podmienky nároku na výsluhový dôchodok, alebo ak spĺňa podmienky nároku na starobný dôchodok podľa osobitného predpisu t.j. ustanovenia § 143a písm. a) zákona č. 328/2002 Z. z., v zmysle ktorého, policajt, ktorého služobný pomer vznikol pred 1. májom 2013 a skončí po 30. apríli 2013, má nárok na výsluhový dôchodok, ak jeho služobný pomer trval najmenej 15 rokov pred 1. májom 2013 a podľa zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č.461/2003 Z. z.“). 84. V konaní nebolo sporné, že do 01.05.2013 služobný pomer žalobcu trval viac ako 15 rokov a že v čase jeho prepustenia zo služobného pomeru dovŕšil vek 55 rokov. 85. Súd sa stotožnil s názorom žalovaného, že z ustanovenia § 192 ods. 2 zákona č. 73/1998 Z. z. je zrejmé, že spôsob skončenia služobného pomeru príslušníka PZ vo vzťahu k žalobcovi, nemožno považovať za odporujúci legislatíve upravujúcej oblasť diskriminácie. Možnosť stanovenia minimálnych a maximálnych vekových hraníc v rámci politiky zamestnanosti za podmienok stanovených v Antidiskriminačnom zákone vychádza zo smernice Rady 2000/78/ES z 27.novembra 2000, ustanovujúcej všeobecný rámec na zabezpečenie rovnakého zaobchádzania s osobami v rámci Európskej únie na pracovisku, ktorá pripúšťa odôvodnené rozdiely v zaobchádzaní z dôvodu veku, ak v kontexte vnútroštátnych právnych predpisov sú objektívne a primerane odôvodnené oprávneným cieľom, ak prostriedky na dosiahnutie tohto cieľa sú primerané a nevyhnutné. Z uvedenej smernice vyplýva, že rozdielne zaobchádzanie v súvislosti s vekom možno za určitých okolností odôvodniť, a preto si vyžaduje osobitné predpisy, ktoré môžu byť v závislosti od situácie v členských štátoch rôzne. Na účely pracovnoprávnych vzťahov príslušníkov ozbrojených síl, ozbrojených bezpečnostných zborov, ozbrojených zborov, Národného bezpečnostného úradu, Slovenskej informačnej služby a Hasičského a záchranného zboru boli prijaté všeobecne záväzné právne predpisy, ktoré upravujú prijímanie do služobného pomeru a jeho skončenie v súlade s citovanou legislatívou Európskej únie, čo potvrdzuje aj rozhodovacia prax Súdneho dvora Európskej únie, ktorý vo viacerých prípadoch (napr. C-159/10 a C160/10 Gerhard Fuchs, Peter Kohler proti spolkovej republike Hesensko) konštatoval, že zákonné zriadenie vyváženej vekovej štruktúry v záujme podpory zamestnávania nových pracovníkov nie je v rozpore so smernicou Rady 2000/78/ES z 27. novembra 2000. 86. Správny súd poukazuje na to, že aplikácia práva ako jedna z foriem realizácie práva je procesným právom upravený postup a činnosť orgánov verejnej správy s príslušnou právomocou, ktorá vyúsťuje vydávaním aktov aplikácie práva - individuálnych právnych aktov, ktoré sa vzťahujú na konkrétne prípady a zaväzujú určité (individuálne) právne subjekty. 87. Článok 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky určuje miesto a postavenie štátnej moci predstavovanej štátnymi orgánmi vo vzťahu k právu tak, že stanovuje ich podriadenosť ústave a zákonom a v uvedenom smere upravuje princíp právneho štátu, t.j. vládu práva. V dôsledku toho možno štátnu moc uplatňovať len pri splnení viacerých podmienok. Prvou z nich je tá, že k uplatneniu štátnej moci dochádza (môže dôjsť) len vtedy, ak to ustanovuje zákon. Každý orgán štátu má buď ústavou alebo zákonom určený rozsah právomoci, ktorý nemôže prekročiť, takže môže konať len to, čo mu ústava, alebo zákon dovoľuje. Ústava ustanovuje, že zákon ustanoví aj spôsob, akým štátne orgány smú štátnu moc uplatňovať, vrátane druhu a obsahu sankcií, ktoré možno použiť v prípade neplnenia rozhodnutí orgánov štátu. V dôsledku „uvedeného preto štátnym orgánom Slovenskej republiky zákony upravujúce ich postavenie a právomoci neumožňujú, aby samostatne rozhodovali o konaní nad rámec zákona, t. j. mimo rozsah zákonom ustanovených právomocí. Zákonom ustanovený rozsah právomoci jednotlivých orgánov štátu je stabilný a k jeho zmene môže dôjsť len v dôsledku neskoršej a obsahovo odlišnej zákonnej úpravy. Ten orgán štátu, ktorého postavenie a právomoci zákon upravuje, nie je preto oprávnený z vlastného rozhodnutia a podľa vlastnej úvahy konať nad rozsah svojich zákonných právomocí, keďže takéto konanie príslušný právny predpis neupravuje“ (z uznesenia Ústavného súdu SR spis. zn. I ÚS/98). 88. Vyššie citované ustanovenie čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky vytvára právnu istotu tiež v tom, že žiaden orgán štátu (odlišný od zákonodarcu) nie je oprávnený samostatne a podľa vlastnej úvahy rozhodnúť, kedy a za akých podmienok nebude konať v rozsahu zákona a zákonom ustanoveným spôsobom. Právnej istote ako nedielnej súčasti právneho štátu podľa čl. 1 ústavy preto nezodpovedá taký stav (situácia), ktorý by orgánu štátu umožňoval konať podľa vlastnej úvahy a z vlastného rozhodnutia aj nad rámec zákona a tiež iným ako zákonom ustanoveným postupom. 89. Súd v nadväznosti na vyššie uvedené uvádza, že zákonom povolená správna úvaha v zmysle ustanovenia § 27 ods. 2 SSP, predstavuje oprávnenie orgánu verejnej správy vydať rozhodnutie bez toho, aby zákon exaktne špecifikoval podmienky, za ktorých tak môže urobiť. Predstavuje autonómnu mieru vytvárania úsudku. Využitie diskrečnej právomoci použitím správnej úvahy predstavuje možnosť orgánu verejnej správy vybrať pri rozhodovaní jedno z viacerých dovolených riešení, na ktorom potom spočíva preskúmavané rozhodnutie. V takých prípadoch, v ktorých orgán verejnej správy môže alebo nemôže - je správny súd oprávnený preskúmať len to, či došlo k výberu z niektorých dovolených možností, ale výber sám zásadne prieskumu nepodlieha. Preskúmanie sa vykoná podľa kritérií, ktoré pre správne uváženie uvádza zákon, a ktoré tvoria nevyhnutné východiská pre výsledok správneho uváženia premietnutý do rozhodnutia orgánu verejnej správy. Vychádza sa nielen z týchto kritérií, ale aj z účelu zákona, ktorý tvorí významné interpretačné hľadisko. 90. Podstatou ustanovenia § 27 ods. 2 SSP je „ustanovenie medzí“ pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia, opatrenia alebo iného zásahu vydaného alebo uskutočneného na základe správnej úvahy. Za správnu úvahu je pritom potrebné pokladať „autonómne pásmo“, v rámci ktorého sa orgán verejnej správy pohybuje v administratívnom konaní, resp. pri výkone verejnej správy. Inak povedané, správna úvaha umožňuje orgánu verejnej správy, aby si v rámci určitého právneho priestoru a podľa možností vybral tú cestu, ktorú považuje za najefektívnejšiu, pre úpravu príslušných právnych vzťahov rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom. Správna úvaha je pritom typickým manévrovacím prostriedkom orgánu verejnej správy pri realizácii exekutívnej moci v štáte. Je totiž výlučným oprávnením orgánov výkonnej moci, medzi ktoré patria aj orgány verejnej správy, aby v rámci normatívne určených mantinelov pri svojej verejno-správnej pôsobnosti rozhodli alebo upravili určitú vec. Len výnimočne totiž právny poriadok spája výkon verejnej správy s takým postupom, pri ktorom je určitý stav spojený s jediným právnym riešením bez možnosti výberu. Zároveň si je nutné uvedomiť, že o správnu úvahu nejde vtedy, ak pôjde o uplatnené právo fakultatívnej povahy, keď účastník administratívneho konania ani pri splnení požadovaných podmienok nemá nárok na priznanie príslušného práva.“ (Fečík M. Správny súdny poriadok C. H. Beck ISBN 978-80-7400-678-4 str. 212). 91. Vo vzťahu k vyššie uvedenému správny súd dodáva, že pokiaľ zákonodarca zveruje do právomoci orgánu verejnej správy rozhodovanie o určitých otázkach pri splnení zákonom stanovených podmienok (v danom prípade prepustenie policajta zo služobného pomeru podľa ustanovenia § 192 ods. 2 zákona č. 73/1998 Z. z.), t. j. možnosť správnej úvahy, na základe správneho uváženia, správnemu súdu neprislúcha, aby nad rámec vlastných právomocí vlastnou úvahou nahrádzal toto oprávnenie orgánu verejnej správy, pretože by tak vstupoval do právomoci iných orgánov štátnej moci. 92. Správny súd má za to, že prvostupňový orgán (prezident PZ) aplikoval voči žalobcovi zákonné ustanovenie § 192 ods. 2 zákona č. 73/1998 Z. z. v súlade so zákonom, ktoré mu dáva ako oprávnenému orgánu pri splnení zákonom stanovených podmienok možnosť správnej úvahy, či prepustí policajta zo služobného pomeru. Ide o prejav diskrečnej právomoci, kedy sa orgánu verejnej správy necháva možnosť voľnej úvahy, či využije tieto dôvody, alebo nie a je teda iba na jeho výlučnom rozhodnutí, či voči policajtovi, ktorý spĺňa všetky zákonné podmienky, rozhodne o jeho prepustení zo služobného pomeru v štátnej službe. 93. Na základe vyššie uvedeného, správny súd dospel k záveru, že právne závery vyslovené v obidvoch rozhodnutiach, boli tak prvostupňovým ako aj druhostupňovým orgánom verejnej správy riadne odôvodnené, pričom nedošlo k odklonu od logických argumentov a relevantných právnych záverov, spolu so správnou citáciou a výkladom právnych noriem obsiahnutých v ich odôvodneniach. 94. Námietky žalobcu týkajúce sa jeho diskriminácie s poukazom na antidiskriminačný zákon, a to, že bol prepustený zo služobného pomeru príslušníka PZ z dôvodu dosiahnutia veku 55 rokov, pričom sa odvolával jednak na zmenu právnej úpravy t.j. zvýšenie vekovej hranice na 62 rokov pri prepustení zo služobného pomeru príslušníka PZ a jednak s poukazom na európsku judikatúru, súd považuje za nedôvodné, nemajúce vplyv na platnosť a celkovú správnosť a zákonnosť napadnutého rozhodnutia, nakoľko v čase prepustenia žalobcu zo služobného pomeru boli splnené všetky zákonné podmienky na jeho prepustenie zo služobného pomeru príslušníka PZ. Súd vo vzťahu k uvedenému zároveň poukazuje na to, že ustanovenie § 4 ods. 1 písm. b) antidiskriminačného zákona sa nevzťahuje na rozdielne zaobchádzanie z dôvodu zdravotného postihnutia alebo veku, ktoré vyplýva z ustanovení osobitných predpisov upravujúcich služobný pomer príslušníkov ozbrojených síl, ozbrojených bezpečnostných zborov, ozbrojených zborov, Národného bezpečnostného úradu, Slovenskej informačnej služby a Hasičského a záchranného zboru. Preto možno konštatovať, že napadnuté rozhodnutie založené na aplikácii ustanovenia § 192 ods. 2 zákona č. 73/1998 Z. z. týkajúce sa prepustenia žalobcu zo služobného pomeru príslušníka PZ, nemôže byť vo vzťahu k žalobcovi diskriminačné. 95. Taktiež námietku žalobcu, že prezident PZ gen. Mgr. F. E. bol voči jeho osobe zaujatý pri prepustení zo služobného pomeru príslušníka PZ, k čomu popisuje ich nie práve priateľské stretnutia pred jeho ustanovením za policajného pridelenca, ako aj po ňom, správny súd vyhodnotil ako nedôvodnú a v konaní nepreukázanú žiadnym dôkazom. Súd konštatuje, že druhostupňový orgán sa s touto námietkou žalobcu v napadnutom rozhodnutí podrobne zaoberal a ktorý zdôraznil, že dôvodom prepustenia žalobcu zo služobného pomeru bolo výlučne dovŕšenie zákonom stanoveného veku a súčasne existujúci nárok na výsluhový dôchodok a nie údajná averzia prezidenta PZ voči jeho osobe a túto jeho námietku považoval len za jeho subjektívny pocit vyplývajúci z nestotožnenia sa s rozhodnutím prezidenta PZ o jeho prepustení zo služobného pomeru s tým, že bolo vo výlučnej diskrečnej právomoci prezidenta PZ na návrh nadriadeného, využiť svoje oprávnenie a v súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi žalobcu prepustiť zo služobného pomeru. 96. Súd k námietke žalobcu, že návrh na jeho prepustenie zo služobného pomeru príslušníka PZ nespracovával jeho bezprostredný nadriadený, ale zástupkyňa riaditeľa UMPS PPZ, a preto je to v rozpore s ustanovením § 193 ods. 1 zákona č. 73/1998 Z. z., uvádza, že ju považuje za nedôvodnú, nakoľko z citovaného ustanovenia vyplýva, že návrh na prepustenie policajta zo služobného pomeru spracováva spravidla jeho bezprostredne nadriadený, čo znamená, že spracovanie tohto návrhu zákon explicitne neukladá nadriadenému, ale dáva možnosť ho spracovať iným povereným osobám. Súd mal preukázané z administratívneho spisu, že v danom prípade návrh na prepustenie žalobcu zo služobného pomeru príslušníka PZ podpísala zástupkyňa nadriadeného žalobcu - Mgr. A. A., ktorá konala, ako vyplýva z označenia pred jej podpisom, v zastúpení nadriadeného žalobcu. Na základe uvedeného, správny súd zastáva názor, že uvedený postup nadriadeného žalobcu ako orgánu verejnej správy nemožno považovať za nezákonný. 97. Správny súd na základe uvedených skutočností a po oboznámení sa s pripojeným administratívnym spisom, dospel k záveru, že postup ako aj rozhodnutia orgánov verejnej správy v oboch inštanciách považoval za vydané v súlade so zákonom a že sa s posudzovanou vecou dôsledne zaoberali a vyvodili správne skutkové aj právne závery, ktoré náležite aj odôvodnili a s ktorými sa správny súd v celom rozsahu stotožňuje a konštatuje, že v konaní, ani v rozhodnutiach týchto orgánov nezistil porušenie žiadneho z ustanovení zákonov a že správne rozhodnutia oboch inštancií obsahujú všetky náležitosti v zmysle ustanovení zákona č. 73/1998 Z. z. a že v odôvodnení uviedli skutočnosti, ktoré boli podkladom rozhodnutia, akými úvahami boli vedené pri hodnotení dôkazov a ako sa vyrovnali s návrhmi a námietkami žalobcu a s jej vyjadreniami k podkladom rozhodnutia. 98. Európsky súd pre ľudské práva v rámci svojej judikatúry vyslovil, že právo na spravodlivý proces zahŕňa aj právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia však neznamená, že na každý argument sťažovateľa je súd povinný dať podrobnú odpoveď. Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie je preto vždy posudzované so zreteľom na konkrétny prípad (napr. Georgidias v. Grécko z 29. mája 1997, Recueil III/1997). 99. Zároveň správny súd zdôrazňuje, že správny súd nie je súdom skutkovým, ale súdom vykonávajúcim prieskum súdnych rozhodnutí z hľadiska hmotného a procesného práva s tým, že úlohou súdov v správnom súdnictve je súdny prieskum rozhodnutí orgánov verejnej moci podľa zákonom stanoveného postupu a nie vyhľadávanie dôkazov, ktoré mal účastník alebo orgán verejnej správy vykonať (uplatniť) v administratívnom konaní. 100. Úlohou súdu v správnom súdnictve nie je nahradzovať činnosť správnych orgánov, ale len preskúmať zákonnosť rozhodnutí správnych orgánov, teda, či kompetentné orgány pri riešení konkrétnych otázok (vymedzených žalobou) rešpektovali príslušné hmotnoprávne a procesné predpisy (právny názor napr. ÚS SR č. k. II ÚS 127/07-21, NS SR napr. č.k. 6 Sžo 84/2007, č.k. 6 Sžo 98/2008, č.k. 1 Sžo 33/2008, č.k. 2 Sžo 5/2009, č.k. 8 Sžo 547/2009). 101. Na základe uvedeného, správny súd dospel k záveru, že orgány verejnej správy s náležitou zodpovednosťou interpretovali a aplikovali príslušné zákony za súčasného dodržiavania základných práv a slobôd a dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie v spojení s prvostupňovým rozhodnutím bolo vydané na základe riadne zisteného skutočného stavu veci, pričom jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom konania, preto niet dôvodu na jeho zrušenie. 102. Správny súd zastáva názor, že žalovaný sa s námietkami žalobcu v napadnutom rozhodnutí riadne vysporiadal a nenechal otvorenú žiadnu spornú otázku, riešenie ktorej by zostalo na správnom súde a vyhodnotil ich ako nedôvodné, ktoré neboli spôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozhodnutia v spojení s prvostupňovým rozhodnutím a považoval ich vydané v súlade so zákonom a v celom rozsahu sa stotožnil s ich odôvodnením. 103. S poukazom na vyššie uvedené dôvody krajský súd dospel k záveru, že správna žaloba nie je dôvodná, a preto ju s poukazom na ustanovenie § 190 SSP zamietol. 104. O náhrade trov konania rozhodol súd podľa ustanovenia § 168 SSP, avšak vo veci úspešnému žalovanému žiadne trovy konania nevznikli, žiadne si ani neuplatnil, a preto mu súd náhradu trov konania nepriznal. 105. Toto rozhodnutie senát Krajského súdu v Bratislave prijal pomerom hlasov 3 : 0 (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z. z. v znení zákona č. 33/2011 Z. z.). Poučenie: Proti tomuto rozsudku možno podať kasačnú sťažnosť v lehote do jedného mesiaca od jeho doručenia, na Krajský súd v Bratislave (§ 443 ods. 1 SSP). Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. V kasačnej sťažnosti sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 57 SSP) uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy bolo napadnuté rozhodnutie doručené sťažovateľovi, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 SSP sa podáva (sťažnostné body) a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti. V konaní o kasačnej sťažnosti musí byť sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ v zmysle § 449 ods. 1 SSP zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Povinné zastúpenie advokátom v kasačnom konaní sa nevyžaduje, ak a) má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa; b) ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d); c) je žalovaným Centrum právnej pomoci.