Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 2S/192/2018 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1018201599 Dátum vydania rozhodnutia: 25. 11. 2020 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jeannette Hajdinová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2020:1018201599.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jeannette Hajdinovej a členov senátu JUDr. Vlastimila Pavlikovského a JUDr. Michala Dzurdzíka, PhD., v právnej veci žalobcu: TEXUM, s.r.o., IČO: 45947775, so sídlom v Bratislave, Svornosti 50, zastúpeného advokátkou JUDr. Ing. Zuzanou Kvakovou, so sídlom v Žiline, J. M. Geromettu 146/1, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, so sídlom v Banskej Bystrici, Lazovná 63, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 101704541/2018 zo dňa 3.9.2018, takto r o z h o d o l : Krajský súd v Bratislave žalobu z a m i e t a . Žalovanému sa právo na náhradu trov konania n e p r i z n á v a . o d ô v o d n e n i e : I. Priebeh administratívneho konania 1. Žalobca si za zdaňovacie obdobie máj 2014 uplatnil odpočítanie dane z pridanej hodnoty z faktúr vystavených jeho dodávateľom spoločnosťou BIGIS s.r.o.: - č. 015514 zo dňa 15.5.2014 na sumu 3.752,78 €, z toho základ dane v sume 3.127,32 € a DPH v sume 625,46 €, - č. 016514 zo dňa 16.5.2014 na sumu 2.146,20 €, z toho základ dane v sume 1.788,50 € a DPH v sume 357,70 €. Predmetom dodania a fakturácie boli strojové omietky. 2. Rovnako si žalobca v zdaňovacom období máj 2014 uplatnil odpočítanie dane z pridanej hodnoty z faktúr vystavených jeho dodávateľom spoločnosťou BOBA FIVE s.r.o.: - č. 55014 zo dňa 15.5.2014 na sumu 3.720,- €, z toho základ dane v sume 3.100,- € a DPH v sume 620,- €, - č. 016514 zo dňa 16.5.2014 na sumu 2.146,20 €, z toho základ dane v sume 1.788,50 € a DPH v sume 357,70 €. 3. Správca dane vykonal u žalobcu kontrolu dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie máj 2014 až december 2014 a o jej výsledku vyhotovil protokol č. 100333928/2018 zo dňa 9.2.2018, ktorý doručil žalobcovi dňa 14.2.2018. Pripomienky žalobcu k protokolu správca dane prerokoval s konateľom žalobcu dňa 9.5.2018 a spísal o tom zápisnicu č. 100902361/2018 zo dňa 9.5.2018. 4. Správca dane - Daňový úrad Bratislava - rozhodnutím č. 100909414/2018 zo dňa 10.5.2018 vyrubil žalobcovi rozdiel DPH za zdaňovacie obdobie máj 2014 v sume 1.903,86 €. Správca dane preveroval reálne dodanie tovaru medzi žalobcom (odberateľom) a spoločnosťou BIGIS s.r.o. (dodávateľom) a zistil, že bývalý konateľ spoločnosti BIGIS s.r.o. Karol Krčmárik nepredložil žiadne doklady a dôkazy k zdaniteľným obchodom a nepodal vysvetlenie, hoci ho na to správca dane vyzval. Nevyjadril sa, kto a kedy fakturované práce (strojové omietky) vykonal, na základe čoho boli práce vykonané, aký materiál bol použitý, akou formou nadobudol použitý materiál, aké pracovné pomôcky a strojové vybavenie bolo použité. Karol Krčmárik uviedol, že nevie o obchodných aktivitách spoločnosti BIGIS s.r.o., ktorej bol konateľom, lebo ich realizoval Pavol Dubina. Svedok Pavol Dubina však uviedol opak - o obchodných transakciách spoločnosti BIGIS s.r.o. sa vie vyjadril len konateľ Karol Krčmárik. Karol Krčmárik trval na tom, že žalobcu nepozná, nepozná ani jeho zástupcu a konateľa Ing. Petra Hlinku a nepamätal si, či žalobcovi niečo fakturoval. Uviedol, že so žalobcom nikdy neobchodoval, sám býva v Dome opatrovateľskej služby v Nitre, nemá finančné prostriedky na cestovanie z Nitry do Bratislavy, má 70 rokov, poberá starobný dôchodok v sume 270,- € a hlava mu neslúži, ako by mala. Správca dane preto uzavrel, že spoločnosť BIGIS s.r.o. nepreukázala, kto práce pre žalobcu vykonal, aký materiál bol použitý a ako bol nadobudnutý, teda nepreukázala, že skutočne vykonala práce, ktoré fakturovala žalobcovi. Odo dňa 15.1.2015 došlo k zmene v osobe konateľa spoločnosti BIGIS s.r.o. a stala sa ňou Zsofi Kovacs, štátna občianka Rumunska s trvalým pobytom na území Rumunska. Od zmeny konateľa prestala spoločnosť BIGIS s.r.o. so správcom dane komunikovať a zásielky sa mu vracali z adresy sídla spoločnosti nedoručené s poznámkou pošty „adresát je neznámy“. V konaní nebolo predložené splnomocnenie pre inú osobu ako konateľa spoločnosti BIGIS s.r.o., ktorá by bola oprávnená zastupovať uvedenú spoločnosť a realizovať v jej mene obchodné transakcie. Konateľ žalobcu Ing. Peter Hlinka navrhol v daňovom konaní vypočuť svedka Adriána Kubalu, ktorý vystupoval za spoločnosť BIGIS s.r.o. Svedok Adrián Kubala uviedol, že v období máj 2014 až december 2014 spolupracoval so spoločnosťou BIGIS s.r.o. v súvislosti so strojovými omietkami, nebol však jej zástupcom. Nepamätal si, či mal so spoločnosťou BIGIS s.r.o. uzatvorenú zmluvu a objednávky. Za vykonané práce spoločnosti BIGIS s.r.o. vystavil faktúry. Ďalej uviedol, že so spoločnosťou BIGIS s.r.o. nemal uzatvorenú žiadnu zmluvu a práce vykonával pre žalobcu na základe ústnej dohody. Práce vykonával sám, prípadne mal ďalších živnostníkov. Počas výsluchu svedka Adriána Kubalu bol prítomný aj konateľ žalobcu Ing. Peter Hlinka. Konateľ žalobcu Ing. Peter Hlinka uviedol, že osobne vie, že práca bola zrealizovaná, tiež on sám stavebné práce vyfakturoval svojmu odberateľovi - investorovi. Adrián Kubala mu na základe súpisu prác priniesol vystavené faktúry a príjmové doklady za spoločnosť BIGIS s.r.o. a prijal od neho platby pre spoločnosť BIGIS s.r.o. Počas práce Adriána Kubalu konateľ žalobcu registroval striedajúcich sa pracovníkov, niekedy pracoval len sám Adrián Kubala. Faktúry platil v hotovosti, pretože to žiadali vystavovatelia faktúr. Správca dane preveroval reálne dodanie tovaru aj medzi žalobcom (odberateľom) a spoločnosťou BOBA FIVE s.r.o. (dodávateľom) a vypočul konateľa spoločnosti BOBA FIVE s.r.o. Jozefa Košúta ako svedka. Jozef Košút uviedol, že konateľom bol v období od 23.12.2013 do 17.3.2015. Hlavným predmetom podnikateľskej činnosti spoločnosti BOBA FIVE s.r.o. v období od 1.5.2014 do 31.12.2014 boli stavebné práce, subdodávky stavebných prác a poskytovanie pracovnej sily formou subdodávky, mali zamestnancov na dohodu a živnostníkov. S konateľom žalobcu sa poznali z videnia, osobne sa zoznámili v kostole. Konateľ žalobcu ho oslovil, či robí vnútorné omietky a ak áno, či by si ich mohol uňho objednať. Obchodná činnosť so žalobcom prebiehala tak, že konateľ žalobcu si objednal určitý počet ľudí podľa toho, koľko potreboval, vyzdvihol si ich a dopravil na stavbu. Príkazy na vykonanie práce robotníkom dával stavbyvedúci po dohode s konateľom žalobcu. Konateľ žalobcu fakturoval investorovi a následne spoločnosť BOBA FIVE s.r.o. fakturovala žalobcovi - spoločnosti TEXUM s.r.o. Súpis vykonaných prác vystavoval žalobca investorovi. Spoločnosť BOBA FIVE s.r.o. vystavila v zdaňovacom období máj 2014 predložené faktúry; predmetom fakturácie boli omietkarské práce, žalobca uhrádzal faktúry v hotovosti. Faktúry zaúčtoval, zaevidoval a spoločnosť BOBA FIVE s.r.o. z nich odviedla daň, nepredložil však o tom žiaden dôkaz. K deklarovaným obchodom mali uzatvorené písomné zmluvy, objednávky boli len ústne; zmluvy však nepredložil. Konateľ spoločnosti BOBA FIVE s.r.o. na stavbu nechodil, stavebný denník viedol konateľ žalobcu Ing. Hlinka. V písomnom podaní zo dňa 13.4.2018 konateľ spoločnosti BOBA FIVE s.r.o. Jozef Košút uviedol, že spoločnosť nemala od 1.5.2014 žiadnych zamestnancov na dohodu, mala len živnostníkov. Správca dane zistil, že spoločnosť v období od 1.5.2014 do 31.12.2014 nepredkladala prehľady o zrazených a odvedených preddavkoch na daň z príjmov a hlásenie o vyúčtovaní dane z príjmov podľa § 39 ods. 9 zákona č. 595/2003 o dani z príjmov - teda ak mala spoločnosť zamestnancov, nesprávala sa ako zamestnávateľ a neplnila si povinnosti ako zamestnávateľ, Sociálna poisťovňa potvrdila, že spoločnosť BOBA FIVE s.r.o. nebola vedená v registri zamestnávateľov. Spoločnosť BOBA FIVE s.r.o. zanikla v dôsledku zlúčenia dňa 18.3.2015 a jej právnym nástupcom sa stala spoločnosť SLOVRESPO, s.r.o., ktorá sa dňa 14.5.2015 zlúčila so spoločnosťou K-2 R-A, s.r.o., a naposledy uvedená obchodná spoločnosť bola vymazaná ex offo z obchodného registra dňa 18.6.2015. Konateľ žalobcu Ing. Peter Hlinka uviedol, ž fakturované práce zabezpečil konateľ spoločnosti BOBA FIVE s.r.o. prostredníctvom svojich pracovníkov a faktúru vystavil na základe kópie súpisu prác od invesetora. Materiál (suchá malta) dodávala spoločnosť Baumit, spol. s r.o., a drobný materiál (rohovníky, lišty, sieťka, lepidlo, atď.) dodávala spoločnosť Stavebniny Ištok s.r.o., ktorá dodávala aj stavebné stroje. Odberateľom stavebných prác bola spoločnosť Vion, a.s., TKB building, s.r.o., a NEP Senec Gardens s.r.o. Pracovníci sa na miesto výkonu práce prepravovali sami, ich mená nepozná, pretože sa často striedali. Nevie, kto ich za prácu odmeňoval, pravdepodobne pán Košút. Správca dane poukázal na to, že k deklarovaným obchodom medzi žalobcom a spoločnosťami BIGIS s.r.o. a BOBA FIVE s.r.o. neboli uzatvorené písomné zmluvy, boli uzatvorené len ústne, na rozdiel od ostatných dodávateľov prác, s ktorými žalobca uzatváral zmluvy o dielo, zmluvy o spolupráci a faktúry im platil bezhotovostne bankovým prevodom; na rozdiel od faktúr vystavených spoločnosťou BIGIS s.r.o. a BOBA FIVE s.r.o., ktoré žalobca vždy uhrádzal v hotovosti. Neexistuje žiaden relevantný dôkaz o tom, ktorí pracovníci na stavbe pracovali (BOBA FIVE s.r.o.), nemali so spoločnosťou BOBA FIVE s.r.o. uzatvorené žiadne zmluvy a táto spoločnosť nevedela presne uviesť, kde konkrétne ňou zabezpečení pracovníci pracovali a aké činnosti vykonávali. Správca dane preto nadobudol podozrenie, že k uskutočneniu zdaniteľného plnenia v zdaňovacom období nedošlo. Žalobca si nemohol odpočítať daň zo služieb, pretože spoločnosti BOBA FIVE s.r.o. nevznikla daňová povinnosť. Išlo o simulované obchodné transakcie, ktorých výsledkom je účelové obchádzanie daňovej povinnosti alebo získanie takého daňového zvýhodnenia, na ktoré by inak nebol subjekt oprávnený alebo ktorých výsledkom je účelové zníženie daňovej povinnosti. Obchodné transakcie nemali žiadne ekonomické opodstatnenie. V tomto prípade nebol preukázaný vznik daňovej povinnosti s následným právom na uplatnenie odpočítania dane. Podľa správcu dane nebolo preukázané, že reálne došlo k obchodným transakciám medzi žalobcom a spoločnosťou BOBA FIVE s.r.o. Správca dane zdôraznil, že na splnenie povinnosti daňového subjektu na odpočet DPH nestačí len formálne deklarovať dodanie tovaru faktúrou, ale je potrebné preukázať aj vecné naplnenie deklarovanej obchodnej transakcie. Doklady musia mať povahu faktu, musia byť vystavené na materiálnom podklade a musia byť aj preukázané. Počas kontroly sa dostatočným a vierohodným spôsobom nepreukázalo, že služby boli žalobcovi reálne dodané spoločnosťou BIGIS s.r.o. a BOBA FIVE s.r.o., ktoré mu vystavili dodávateľské faktúry a žalobca ich použil na odpočet DPH. Dôkazy predložené žalobcom sú nedostatočné a nepreukazujú reálne dodanie stavebných prác, čo vedie k záveru, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno na preukázanie svojho nároku na odpočet DPH a porušil § 49, § 51 zákona č. 222/2004 Z.z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov (ďalej len zákon č. 222/2004 Z.z.). 5. Žalovaný rozhodnutím č. 101704541/2018 zo dňa 3.9.2018 potvrdil prvostupňové rozhodnutie č. 100909414/2018 zo dňa 10.5.2018 ako vecne správne. Uviedol, že daňová kontrola bola vykonaná na žiadosť Kriminálneho úradu finančnej správy. Zopakoval skutkové zistenia a skutkové závery správcu dane a aj podľa jeho názoru bolo preukázané, že dodávateľ žalobcu neuskutočnil práce uvedené na faktúre a nepredložil dôkazy o ich realizácii. Rozhodnutie správcu dane je v súlade s § 63 ods. 5 zákona č. 563/2009 Z.z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len DP alebo Daňový poriadok), obsahuje riadne a zrozumiteľné odôvodnenie. Správca dane sa podrobne zaoberal námietkami žalobcu a uviedol úvahy, ktoré ho viedli k rozhodnutiu. Správca dane poukázal na to, že v predmetnom zdaňovacom období išlo o simulované obchodné transakcie, ktorých výsledkom bolo účelové obchádzanie daňovej povinnosti alebo získanie takého daňového zvýhodnenia, ktorého výsledkom je účelové zníženie daňovej povinnosti. Správca dane nespochybnil vecné naplnenie obchodnej transakcie (strojové omietky), ale spochybnil jej dodanie osobami uvedenými na faktúrach od spoločnosti BIGIS s.r.o. a BOBA FIVE s.r.o. Vykonanie ohliadky strojových omietok je už preto bezpredmetné. Žalobca je povinný pri výkone podnikania postupovať so všetkou odbornou starostlivosťou a ak neprejaví náležitú mieru opatrnosti, preberá na seba riziko, že neunesie dôkazné bremeno. Výber obchodného partnera je legitímnym rozhodnutím žalobcu a je zaň zodpovedný. Poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Sžf/20/2011. II. Žaloba 6. Žalobca sa včas podanou žalobou domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 101704541/2018 zo dňa 3.9.2018, jeho zrušenia a vrátenia veci žalovanému na ďalšie konanie; uplatnil si nárok na náhradu trov konania. Rozhodnutie správcu dane považuje za nezákonné, pretože neobsahuje náležité odôvodnenie, správne orgány nedostatočne zistili skutkový stav veci a vec nesprávne právne posúdili. V daňovom konaní správca dane ani žalovaný neprihliadali na jeho práva a na všetko, čo v konaní vyšlo najavo, nevyužili všetky prostriedky dokazovania a neprimerane preniesli dôkazné bremeno na žalobcu. 7. Namietal, že odôvodnenie rozhodnutia daňového orgánu nespĺňa požiadavky § 63 ods. 5 DP. V odôvodnení absentujú právne závery vyplývajúce zo skutkových okolností, žalovaný v rozhodnutí len popísal skutkové zistenia z daňovej kontroly bez toho, aby ich vyhodnotil a uviedol, prečo žalobca nenadobudol strojové omietky od spoločnosti BIGIS s.r.o. alebo od BOBA FIVE s.r.o., resp. od ich subdodávateľov (Adrián Kubala), alebo že fakturačný tok služieb sa nezhodoval s reálnym tokom obchodovania so službami dodanými na územie SR. 8. Žalovaný nepredložil jednoznačné a objektívne dôkazy, ktoré by preukazovali vedomosť žalobcu o existencii podvodu na predchádzajúcich alebo nasledujúcich stupňoch distribučného reťazca, čo je v zmysle judikatúry Súdneho dvora EÚ (uvedenej nižšie) dôkazným bremenom žalovaného. 9. Nakupovaný tovar a služby (dodávateľské vzťahy so spoločnosťou BIGIS s.r.o., BOBA FIVE s.r.o.), z ktorých realizoval odpočet DPH, žalobca dodal ďalším odberateľom a podliehali režimu DPH, čo potvrdzuje aj to, že vykazoval vo väčšine kontrolovaných zdaňovacích období vlastnú daňovú povinnosť z titulu realizácie hlavného predmetu činnosti. Neoprávneným zamietnutím odpočtu DPH bol nútený uplatniť a zaplatiť DPH dvakrát. Žalobca trvá na tom, že vierohodne preukázal reálne dodanie tovaru a jeho následné využitie v odberateľských vzťahoch ako platcu DPH. 10. Žalobca bol v daňovom konaní maximálne súčinný a správcovi dane poskytol doklady aj nad rámec zákonných požiadaviek uvedených v § 49 a § 51 zákona č. 222/2004 Z.z. - dodávateľské faktúry od spoločností BIGIS s.r.o. a BOBA FIVE s.r.o., súpis vykonaných prác - dodací list, potvrdenie o platbách za dodané služby, odberateľské faktúry. Žalobca poukázal aj na výpoveď svedka E., z ktorej vyplýva, že práce (strojové omietky) vykonával E. sám alebo ďalší živnostníci, vždy za každý odpracovaný turnus priniesol konateľovi žalobcu faktúry vystavené spoločnosťou BIGIS s.r.o. a na základe takto vystavených faktúr prijal od konateľa žalobcu platbu za vykonané práce. 11. Žalobca používal v tej dobe všetky dostupné nástroje na overenie svojich obchodných partnerov - výpisy z obchodného registra, platnosť IČ DPH, zoznamy neplatičov vedených Sociálnou poisťovňou, zdravotnými poisťovňami a daňovými úradmi a prípadne existenciu webovej stránky. Nemá právne prostriedky na sledovanie obstarávacích procesov svojich dodávateľov a plnení ich daňových povinností. 12. Poukázal na rozhodnutia Súdneho dvora EÚ vo veciach C-80/11, C-439/04, C-62/93, C-110/98, C-285/11, C-277/14, rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Sžf/50/2010, sp. zn. 5Sžf/45/2011, sp. zn. 5Sžf/49/2010, sp. zn. 3Sžf/1/2010 a sp. zn. 3Sžf/1/2011. III. Vyjadrenie žalovaného 13. Žalovaný v písomnom vyjadrení navrhol žalobu žalobcu zamietnuť. V celom rozsahu sa pridržiaval odôvodnenia napadnutého rozhodnutia a doplnil, že žalobca nepredložil žiadne nové doklady a dôkazy, o ktorých by už nevedel. Dôvody uvedené v žalobe sú vo všeobecnej rovine a nepoukazujú na konkrétne porušenia právnych predpisov. Dal do pozornosti rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Sžf/19/2011. 14. Napriek tomu, že žalobca predložil faktúry, z ktorých bol dodávateľ povinný priznať daň a odviesť ju, uvedené doklady sú dôkazom len vtedy, ak boli vystavené na základe reálneho plnenia, ktorého uskutočnenie však žalobca nepreukázal, teda neuniesol dôkazné bremeno v daňovom konaní. IV. Replika žalobcu 15. Žalobca v replike k vyjadreniu žalovaného zotrval na argumentoch uvedených v žalobe. 16. Žalovaný sa k replike žalobcu písomne nevyjadril. V. Verejné vyhlásenie rozsudku 17. Krajský súd v Bratislave ako súd vecne a miestne príslušný podľa § 10 a § 13 zákona č. 162/2015 Z.z. Správny súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len SSP) rozhodol vo veci bez nariadenia pojednávania rozsudkom, ktorý verejne vyhlásil dňa 25.11.2020, keďže žalobca aj žalovaný súhlasili s rozhodnutím správneho súdu bez nariadenia pojednávania. 18. Okrem uvedeného správny súd poukazuje aj na rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej aj len ESĽP) vo veci Varela Assalino proti Portugalsku zo dňa 25.4.2002, č. sťažnosti 64336/01, v zmysle ktorého ESĽP nedospel k záveru, že článok 6 Dohovoru vždy zahŕňa právo na verejné pojednávanie bez ohľadu na povahu otázky, ktorá má byť vyriešená; je legitímne, keď vnútroštátne orgány berú do úvahy požiadavky efektivity a hospodárnosti konania [rozsudok Jan-Ake Andersson proti Švédsku zo dňa 29.10.1991, séria A č. 212-B, s. 45, § 27; rozsudok Allan Jacobsson proti Švédsku (č. 2) zo dňa 19.2.1998, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1998-I, s. 168, § 46; rozsudok Schuler-Zgraggen proti Švajčiarsku z 24.júna 1993, séria A č. 263, s. 19, § 58]. V konaní, v ktorom sa majú riešiť iba právne otázky, postačuje preskúmanie veci na základe spisovej dokumentácie a pre spor z nich vyplývajúci sa javia byť výhodnejšie skôr písomné vyjadrenia ako ústne prednesy. V predmetnom konaní sa správny súd (ktorý nie je súdom skutkovým, ale preskúmava zákonnosť napadnutého rozhodnutia, teda jeho právnu stránku) na základe predloženého administratívneho spisu zameral na skúmanie právnej otázky a správnosť aplikácie ustanovení zákona č. 222/2004 Z.z. a Daňového poriadku, preto aj v tomto konaní možno postupovať podľa záverov ESĽP vyjadrených vo vyššie citovaných rozhodnutiach a vo veci rozhodnúť bez nariadenia pojednávania. VI. Relevantné právne predpisy 19. Podľa § 6 ods. 1 SSP správne súdy v správnom súdnictve preskúmavajú na základe žalôb zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy, opatrení orgánov verejnej správy a iných zásahov orgánov verejnej správy, poskytujú ochranu pred nečinnosťou orgánov verejnej správy a rozhodujú v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom. 20. Podľa § 3 ods. 2 DP správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliada na všetko, čo pri správe daní vyšlo najavo. 21. Podľa § 44 ods. 1 DP daňovou kontrolou správca dane zisťuje alebo preveruje skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane alebo dodržiavanie ustanovení osobitných zákonov. Daňová kontrola sa vykonáva v rozsahu, ktorý je nevyhnutne potrebný na dosiahnutie jej účelu. 22. Podľa § 46 ods. 1 DP daňová kontrola začína dňom určeným v oznámení správcu dane o daňovej kontrole. Oznámenie o daňovej kontrole musí obsahovať deň začatia daňovej kontroly, miesto výkonu daňovej kontroly, druh kontrolovanej dane a kontrolované zdaňovacie obdobie alebo kontrolované účtovné obdobie. Správca dane v oznámení určí aj lehotu na predloženie všetkých dokladov potrebných na vykonanie daňovej kontroly s poučením o následkoch ich nepredloženia. Ak z dôvodu na strane daňového subjektu nemožno daňovú kontrolu začať v deň uvedený v oznámení o daňovej kontrole, je povinný túto skutočnosť oznámiť správcovi dane do ôsmich dní od doručenia oznámenia a dohodnúť s ním nový termín začatia, daňová kontrola však nesmie začať neskôr ako 40 dní od doručenia oznámenia o daňovej kontrole. 23. Podľa § 46 ods. 8 DP zamestnanec správcu dane z daňovej kontroly vyhotoví protokol, ktorý obsahuje výsledok daňovej kontroly vrátane vyhodnotenia dôkazov; protokol sa nevyhotovuje, ak je daňová kontrola ukončená podľa odseku 9 písm. b/ a c/. Ak sa daňovou kontrolou zistil rozdiel v sume, ktorú mal kontrolovaný daňový subjekt podľa osobitných predpisov zaplatiť alebo vykázať alebo na ktorú si uplatnil nárok podľa osobitných predpisov, zašle správca dane spolu s protokolom kontrolovanému daňovému subjektu aj výzvu na vyjadrenie sa k zisteniam uvedeným v protokole, ak tento zákon neustanovuje inak. Vo výzve správca dane určí lehotu, nie kratšiu ako 15 pracovných dní od jej doručenia, v ktorej sa má kontrolovaný daňový subjekt vyjadriť k zisteniam uvedeným v protokole a označiť dôkazy preukazujúce jeho tvrdenia, ktoré nemohol predložiť v priebehu daňovej kontroly. Ak je to možné, daňový subjekt predloží aj listinné dôkazy. Zmeškanie lehoty nemožno odpustiť. Ak sa daňovou kontrolou rozdiel v sume, ktorú mal kontrolovaný daňový subjekt podľa osobitných predpisov zaplatiť alebo vykázať alebo na ktorú si uplatnil nárok podľa osobitných predpisov nezistí, výzva na vyjadrenie k protokolu sa nezasiela. Rovnako sa výzva nezašle, ak daňový subjekt neumožní vykonanie daňovej kontroly, v dôsledku čoho mu zanikne nárok na vrátenie nadmerného odpočtu podľa osobitného predpisu. 24. Podľa § 46 ods. 9 DP daňová kontrola je ukončená dňom doručenia protokolu podľa odseku 8 (písm. a/), doručenia oznámenia o určovaní dane podľa pomôcok podľa § 48 ods. 2 (písm. b/), alebo zániku nároku na vrátenie nadmerného odpočtu podľa osobitného prepisu (písm. c/). 25. Podľa § 24 ods. 1 DP daňový subjekt preukazuje skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v daňovom priznaní alebo iných podaniach, ktoré je povinný podávať podľa osobitných predpisov (písm. a/), skutočnosti, na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňovej kontroly alebo daňového konania (písm. b/), vierohodnosť, správnosť a úplnosť evidencií a záznamov, ktoré je povinný viesť (písm. c/). 26. Podľa § 24 ods. 2, ods. 3 DP správca dane vedie dokazovanie, pričom dbá, aby skutočnosti nevyhnutné na účely správy daní boli zistené čo najúplnejšie a nie je pritom viazaný iba návrhmi daňových subjektov (ods. 2). Správca dane preukazuje skutočnosti o úkonoch vykonaných voči daňovému subjektu, ktoré sú rozhodné pre správne určenie dane. Nie je potrebné dokazovať skutočnosti všeobecne známe alebo známe správcovi dane z jeho činnosti (ods. 3). 27. Podľa § 24 ods. 4 DP ako dôkaz možno použiť všetko, čo môže prispieť k zisteniu a objasneniu skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane a čo nie je získané v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi. Ide najmä o rôzne podania daňových subjektov, svedecké výpovede, znalecké posudky, verejné listiny, protokoly o daňových kontrolách, zápisnice o miestnom zisťovaní a obhliadke, povinné záznamy a evidencie vedené daňovými subjektmi a doklady k nim. 28. Podľa § 8 ods. 1 písm. b/ zákona č. 222/2004 Z. z. dodaním tovaru je dodanie stavby alebo jej časti na základe zmluvy o dielo alebo inej obdobnej zmluvy. 29. Podľa § 19 ods. 1 zákona č. 222/2004 Z. z. daňová povinnosť vzniká dňom dodania tovaru. Dňom dodania tovaru je deň, keď kupujúci nadobudne právo nakladať s tovarom ako vlastník. Pri prevode alebo prechode nehnuteľnosti je dňom dodania deň odovzdania nehnuteľnosti do užívania, ak je tento deň skorší ako deň zápisu vlastníckeho práva k nehnuteľnosti do katastra nehnuteľností. Pri dodaní stavby na základe zmluvy o dielo alebo inej obdobnej zmluvy je dňom dodania deň odovzdania stavby. Pri dodaní tovaru podľa § 8 ods. 1 písm. c) je dňom dodania tovaru deň odovzdania tovaru nájomcovi. 30. Podľa § 43 ods. 1 zákona č. 222/2004 Z.z. oslobodené od dane je dodanie tovaru, ktorý je odoslaný alebo prepravený z tuzemska do iného členského štátu predávajúcim alebo nadobúdateľom tovaru alebo na ich účet, ak nadobúdateľ je osobou identifikovanou pre daň v inom členskom štáte. 31. Podľa § 49 ods. l zákona č. 222/2004 Z. z. právo odpočítať daň z tovaru alebo zo služby vzniká platiteľovi v deň, keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť. 32. Podľa § 49 ods. 2 zákona č. 222/2004 Z. z. platiteľ môže odpočítať od dane, ktorú je povinný platiť, daň z tovarov a služieb, ktoré použije na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ s výnimkou podľa odsekov 3 a 7. Platiteľ môže odpočítať daň, ak je daň voči nemu uplatnená iným platiteľom v tuzemsku z tovarov a služieb, ktoré sú alebo majú byť platiteľovi dodané (písm. a/), ním uplatnená z tovarov a služieb, pri ktorých je povinný platiť daň podľa § 69 ods. 2 až 4, 7 a 9 až 12 (písm. b/), ním uplatnená pri nadobudnutí tovaru v tuzemsku z iného členského štátu podľa § 11 a § 11a (písm. c/), zaplatená správcovi dane v tuzemsku pri dovoze tovaru (písm. d/). 33. Podľa § 51 ods. 1 písm. a/ zákona č. 222/2004 Z. z. právo na odpočítanie dane podľa § 49 môže platiteľ uplatniť, ak pri odpočítaní dane podľa § 49 ods. 2 písm. a) má faktúru od platiteľa vyhotovenú podľa § 71. 34. Podľa § 71 ods. 1 písm. a/, písm. c/ zákona č. 222/2004 Z.z. na účely tohto zákona faktúrou je každý doklad alebo oznámenie, ktoré je vyhotovené v listinnej forme alebo elektronickej forme podľa tohto zákona alebo zákona platného v inom členskom štáte upravujúceho vyhotovenie faktúry (písm. a/), vierohodnosťou pôvodu faktúry sa rozumie potvrdenie totožnosti dodávateľa tovaru alebo služby alebo osoby, ktorá v mene dodávateľa vyhotovila faktúru (písm. c/). VII. Posúdenie veci správnym súdom 35. Účelom daňového konania je zistenie, či si daňové subjekty splnili v súlade s príslušnými hmotnoprávnymi predpismi svoje povinnosti voči štátnemu rozpočtu. Daňový poriadok preto v tej súvislosti zakotvuje oprávnenia daňových orgánov zamerané na zisťovanie splnenia zákonných povinností daňovými subjektmi. Keďže ide o fiškálne záujmy štátu, daňový poriadok obsahuje osobitnú úpravu zisťovania preverovania základu dane alebo iných skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane alebo vznik daňovej povinnosti daňového subjektu. Dokazovanie vykonáva správca dane, pričom daňový subjekt preukazuje všetky skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v priznaní, hlásení a vyúčtovaní alebo na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňového konania ako aj vierohodnosť, správnosť alebo úplnosť povinných evidencií alebo záznamov vedených daňovým subjektom. 36. Z ustanovení § 49 ods. 1, ods. 2 písm. a/, § 51 ods. 1 zákona č. 222/2004 Z.z. jednoznačne vyplývajú podmienky, za akých si žalobca môže odpočítať DPH, pričom základnou podmienkou je, aby išlo o tovary alebo služby, ktoré mu naozaj boli dodané konkrétnym platiteľom DPH. Úlohou správcu dane pri posudzovaní opodstatnenosti uplatnených nárokov na odpočítanie DPH je vychádzať nielen z daňových dokladov predložených platiteľom, ale aj zo zistení, či pri predložených dokladoch neabsentuje materiálny podklad. Nie je však jeho povinnosťou zisťovať, od ktorého iného dodávateľa žalobca tovar v skutočnosti prevzal, alebo akým spôsobom tento získal, pokiaľ skutkové zistenia spochybňujú žalobcovo tvrdenie o tom, že predmetný tovar alebo služba mu boli dodané ním uvádzanou spoločnosťou. Uskutočnenie zdaniteľného plnenia je základnou podmienkou pre uplatnenie odpočtu dane. V prípade, ak zdaniteľné plnenie podľa faktúry nie je uskutočnené dodávateľom na nej uvedeným, potom len formálna existencia faktúry, ako aj preukazovanie zaplatenia týchto súm pokladničnými dokladmi, nie sú predpokladom pre odpočítanie dane v zmysle zákona č. 222/2004 Z.z. Podmienky uvedené v § 49 ods. 1 a ods. 2 písm. a/ a v § 51 ods. 1 písm. a/ zákona č. 222/2004 Z.z. sú hmotnoprávnej povahy a na ich bezpodmienečné splnenie sa viaže nárok na odpočet. Ich nesplnenie nie je možné odpustiť (keďže to zákon neustanovuje) ani pri vzniku zodpovednosti inej osoby za vady dokladu a ani za dobromyseľnosti platiteľa. Naopak, zákonodarca požaduje (pre ľahkú zneužiteľnosť), aby platiteľ, ktorý nárok na odpočet uplatňuje, preukázal existenciu podmienok, ktoré pre nárok na odpočet stanovil. Pokiaľ si platiteľ uplatňuje nárok na odpočítanie dane z dodávateľskej faktúry, musí byť schopný preukázať, že zdaniteľné obchody boli reálne uskutočnené, a to práve osobou uvedenou na faktúre (rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5 Sžf 17/2011 zo dňa 23.2.2012 v spojení s uznesením Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 24/2013 zo dňa 17.1.2013). Správny súd poukazuje aj na rozsudky Najvyššieho súdu SR sp. zn. 8Sžf/108/2014 zo dňa 29.9.2016, sp. zn. 8Sžf/22/2014, 8Sžf/23/2014 a 8Sžf/24/2014 zo dňa 17.9.2015, sp. zn. 3Sžf/125/2013 zo dňa 25.11.2014, podľa ktorých uskutočňovanie zdaniteľných plnení je ekonomickou činnosťou plne pod kontrolou daňového subjektu. Vzhľadom na to daňový subjekt ako platiteľ dane má možnosť si obstarať dostatočný počet dôkazov, ktoré zabezpečia preukázateľnosť uskutočneného zdaniteľného plnenia správcovi dane, ktorý v rámci daňovej kontroly preveruje skutočnosti rozhodujúce pre určenie dane. Preukázanie materiálnej existencie zdaniteľného plnenia a jeho použitie platiteľom dane na uskutočňovanie zdaniteľných plnení je esenciálnou podmienkou pre odpočítanie. Pri preukazovaní je významný aj charakter zdaniteľného plnenia. Odpočítanie dane nenastáva ex lege, ale je právom platiteľa dane (pojem „môže“ v § 49 ods. 2 zákona č. 222/2004 Z.z.), ktoré je spojené s dôkaznou povinnosťou platiteľa dane. Prenos dôkaznej povinnosti z daňového subjektu na správcu dane je výnimkou, ktorá je ustálená rozhodovacou činnosťou vnútroštátnych súdov a judikatúrou Súdneho dvora EÚ. 37. Správny súd v tomto kontexte poukazuje aj na rozsudok Najvyššieho súdu SR vo veci sp. zn. 2Sžf/4/2009 zo dňa 23.6.2010 v spojení s uznesením Ústavného súdu SR č. k. III. ÚS 78/2011-17 zo dňa 23.2.2011, z ktorých vyplýva, že: „dôkazné bremeno je na daňovom subjekte (§ 29 ods. 8 zákona č. 511/1992 Zb. v spojení s § 49 ods. 2, § 51 zákona č. 222/2004 Z.z.). Primárne je nevyhnutné uniesť dôkazné bremeno na strane daňového subjektu, ktorý disponuje právom uplatniť si za zákonom stanovených a splnených podmienok nárok na odpočet DPH (je iniciátorom odpočítania DPH) a ktorý si aj tento nárok uplatnil; preto je jeho povinnosťou preukázať, že nárok si uplatňuje odôvodnene a za zákonom stanovených podmienok. Dokazovanie zo strany správcu dane slúži až na následnú verifikáciu skutočností a dokladov predkladaných daňovým subjektom. Ak daňový subjekt, na ktorom leží dôkazné bremeno, svoje tvrdenia spoľahlivo nepreukáže, nemôže byť nárok na odpočet DPH uznaný ako oprávnený“. 38. Pre prípad preukázania vzniku práva na odpočítanie dane z pridanej hodnoty pri dodaní tovaru je žalobca zaťažený dôkazným bremenom, že v zdaniteľnom obchode došlo od dodávateľa tovaru na žalobcu k prevodu práva reálne nakladať s hmotným majetkom ako vlastník. Pri určení toho, či bolo uskutočnené dodanie tovaru, nie je rozhodujúce nadobudnutie právneho vlastníctva v zmysle Obchodného zákonníka k tovaru žalobcom ako kupujúcim, napríklad tvrdením o odovzdaní a prevzatí tovaru podloženým príslušnými protokolmi, ale pre uskutočnenie zdaniteľného obchodu dodaním tovaru je rozhodujúce, aby kupujúci získal právo disponovať s tovarom ako vlastník (rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Sžf/72/2015 zo dňa 11.4.2017 publikovaný v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu SR a súdov SR pod č. R 4/2018). 39. V prípade, že daňové orgány oprávnene a dôvodne spochybnia existenciu a pôvod tovaru, ktorý mal byť predmetom obchodovania, je namieste otázka, s akou odbornou starostlivosťou daňový subjekt pristupoval k realizácii zdaniteľného obchodu, keď obchodoval s niečím, čo neexistovalo. Obchod, o ktorom svedčí len existencia formálnych dokladov, nevystihuje reálnu podstatu a ekonomický účel podnikania, naopak, dá sa hovoriť o podieľaní sa na zneužití práva vyplývajúceho zo zásady neutrality dane z pridanej hodnoty všetkými zúčastnenými článkami v obchodnom reťazci. Správca dane je oprávnený v prípade spochybnenia reálneho obchodu v rámci obchodného reťazca žiadať od daňového subjektu, aby preukázal, že vynaložil a prijal všetky rozumné opatrenia a starostlivosť vyplývajúcu z rizika podnikateľskej zodpovednosti za dosiahnutie účelu jeho hospodárskej činnosti. Správca dane má právo preveriť pôvod tovaru ako aj doplneným dokazovaním odstrániť vzniknuté pochybnosti, ak vierohodnosť vo vzťahu k ich obsahu bola vyhodnotením výsledkov dokazovania spochybnená, preukázať pravdivosť tvrdení daňového subjektu, že so sporným tovarom skutočne obchodoval. Dôkazné bremeno spočíva na daňovom subjekte, aby predložil dôkazy potvrdzujúce, že predmet obchodu skutočne existoval (rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Sžfk/30/2017 zo dňa 31.1.2018 publikovaný v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu SR a súdov SR pod č. R 39/2018). 40. Pokiaľ ide o rozloženie dôkazného bremena, v daňovom konaní platí zásada, že daňový subjekt preukazuje skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v priznaní, hlásení a vyúčtovaní alebo na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňového konania, ako aj vierohodnosť, správnosť alebo úplnosť povinných evidencií alebo záznamov ním vedených, avšak nie je možné od daňového subjektu požadovať preukázanie skutočností, na ktorých sa sám nepodieľal s následnou satisfakciou v podobe stanovenia výsledku zo strany správcu dane, že „daňový subjekt neuniesol dôkazné bremeno“. Daňový subjekt vyčerpá vlastné dôkazné bremeno, ak disponuje existenciou materiálneho plnenia, má tomu zodpovedajúcu faktúru a prílohy s podrobným položkovitým opisom druhu a ceny dodaných služieb a tovarov od určitého dodávateľa. Na preukázanie opaku v dôsledku skutočností, ktoré nastali u platiteľovho dodávateľa a jeho subdodávateľov znáša dôkazné bremeno i dôkaznú núdzu správca dane. Plnenia, ktoré nie sú samé osebe poznačené podvodom vo vzťahu k DPH, predstavujú dodávku tovarov uskutočnenú osobou podliehajúcou dani konajúcou ako takou a hospodársku činnosť v zmysle čl. 2 bodu 1, čl. 4 a čl. 5 ods. 1 šiestej smernice Rady 77/388/EHS zo 17.5.1977, ak spĺňajú objektívne kritériá, a to bez ohľadu na úmysel iného subjektu ako dotknutého platiteľa dane, ktorý je súčasťou rovnakého dodávateľského reťazca, a/alebo prípadnú podvodnú povahu iného plnenia, o ktorej tento platiteľ nevedel alebo nemohol vedieť, ktoré je súčasťou tohto reťazca a ktoré predchádza alebo nasleduje po plnení uskutočnenom platiteľom (rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Sžf/1/2011 zo dňa 15.3.2011, rozsudky Súdneho dvora EÚ v spojených veciach C-354/03 Optigen, C-355/03 Fulcrum Elektronics a C-484/03 Bond House). 41. Subjekty, ktoré prijmú všetky opatrenia, ktoré je možné dôvodne od nich požadovať na zabezpečenie, aby ich plnenia neboli poznačené podvodom, bez ohľadu na to, či ide o podvod vo vzťahu k DPH alebo iné podvody, musia mať možnosť spoľahnúť sa na zákonnosť týchto plnení bez toho, aby riskovali, že stratia svoje právo na odpočet DPH zaplatenej na vstupe (rozsudok v spojených veciach C-439/04, C-440/04 Axel Kittel a Recolta Recycling, bod 51; vo veci C-384/04, bod 33). Inými slovami, nie je v rozpore s právom Únie požadovať, aby subjekt prijal všetky opatrenia, ktoré od neho možno rozumne požadovať, aby sa uistil, že plnenie, ktoré uskutoční, nebude viesť k jeho účasti na daňovom podvode (rozsudky zo dňa 27.9.2007, Teleos a i., C-409/04 Zb. s. I-7797, body 65 a 68; Netto Supermarkt, bod 24, ako aj zo dňa 21.12.2011, Vlaamse Oliemaatschappij, C-499/10, bod 25). Ak sa vo svetle objektívnych skutočností preukáže, že dodávka tovaru alebo služby je uskutočnená pre platiteľa dane, ktorý vedel alebo musel vedieť, že svojou kúpou sa zúčastňuje na plnení, ktoré je súčasťou podvodu vo vzťahu k DPH, prináleží vnútroštátnemu súdu, aby odmietol priznanie práva na odpočet tomuto platiteľovi dane (rozsudok v spojených veciach C-439/04, C-440/04 Axel Kittel a Recolta Recycling, bod 61). 42. Určenie opatrení, ktoré možno v tom-ktorom prípade požadovať od zdaniteľnej osoby uplatňujúcej si nárok na odpočet DPH na zabezpečenie, aby jej plnenia neboli poznačené podvodom zo strany predchádzajúceho subjektu, závisí predovšetkým od okolností toho-ktorého prípadu vo veci samej (rozsudok Súdneho dvora EÚ v spojených veciach C-80/11 a C-142/11 Mahagében kft. a Pétér Dávid). 43. O daňovom subjekte platí domnienka, že na základe primeraných dôvodov mohol mať podozrenie, že ide o prípad podvodu, resp. nezákonného konania, ak cena vyžadovaná za predmetné tovary bola nižšia ako najnižšia cena, akú by bolo dôvodné očakávať za tieto tovary na trhu, alebo bola nižšia ako cena vyžadovaná za akúkoľvek predchádzajúcu dodávku tých istých tovarov (rozsudok Súdneho dvora EÚ vo veci C-384/04). Tento predpoklad možno vyvrátiť preukázaním, že nízka cena zaplatená za tovary je spôsobená okolnosťami nezávislými od nezaplatenia DPH. Okrem uvedenej možnosti je akokoľvek inak možné preukázať existenciu primeraných dôvodov pochybností. 44. Podľa názoru správneho súdu správca dane a žalovaný postupovali pri rozložení dôkazného bremena v súlade s rozhodovacou praxou Najvyššieho súdu SR a Súdneho dvora EÚ (rozhodnutia citované vyššie). 45. Z obsahu administratívneho spisu vyplýva, že podľa tvrdení žalobcu mu tovar - strojové omietky - mala dodať spoločnosť BIGIS s.r.o. a BOBA FIVE s.r.o. a predložil k tomu štyri faktúry vystavené uvedenými spoločnosťami. Konateľ spoločnosti BIGIS s.r.o. Karol Krčmárik však uviedol, že spoločnosť žalobcu nepozná, nepozná konateľa žalobcu, so žalobcom neobchodoval a nepredložil k obchodnej spolupráci so žalobcom žiadne doklady a dôkazy. Nemožno nechať bez povšimnutia tvrdenia konateľa žalobcu Ing. Petra Hlinku, ktorý uviedol, že za spoločnosť BIGIS s.r.o. konal s niekým iným ako konateľom, a to s Adriánom Kubalom, ktorý mu nosil faktúry vystavené spoločnosťou BIGIS s.r.o., z ktorých si žalobca uplatnil nárok na odpočet DPH, a Adrián Kubala prijímal od konateľa žalobcu aj fakturované platby v prospech spoločnosti BIGIS s.r.o. Svedok Adrián Kubala však uviedol, že nebol splnomocneným zástupcom spoločnosti BIGIS s.r.o., nemal s touto spoločnosťou uzatvorenú žiadnu zmluvu a nepreukázal, žeby bol oprávnený prijímať platby od žalobcu v prospech spoločnosti BIGIS s.r.o.; uviedol len, že práce (strojové omietky) vykonával priamo pre žalobcu na základe ústnej dohody. 46. Hoci konateľ druhého dodávateľa žalobcu spoločnosti BOBA FIVE s.r.o. ústne potvrdil, že so žalobcom v predmetnom zdaňovacom období obchodoval, nepredložil o tom žiadne dôkazy. Podľa jeho vyjadrení mal pre žalobcu zabezpečovať pracovníkov vykonávajúcich strojové omietky, no ich mená, počet a zoznam nepoznal, správcovi dane ich nepredložil a nevedel uviesť, aké práce vykonávali a kde. Podľa slov konateľa spoločnosti BOBA FIVE s.r.o. pracovníkov vyzdvihol konateľ žalobcu a zaviezol ich na stavbu, podľa konateľa žalobcu pracovníci sa však dopravili sami na stavbu a tento rozpor v daňovom konaní nevysvetlili. 47. Žalobca v daňovom konaní nepreukázal a netvrdí to ani v žalobe, ako si overil svojich bezprostredných obchodných partnerov - dodávateľov omietok - uvedených na ním predložených faktúrach, či komunikoval s konateľom spoločnosti BIGIS s.r.o., akou formou a ako často, kto bol splnomocneným zástupcom spoločnosti BIGIS s.r.o. a subjektom oprávneným prijímať platby za vykonané práce a ako si túto skutočnosť overil. Neuviedol, či si spoločnosti BIGIS s.r.o. a BOBA FIVE s.r.o. preveril u svojich obchodných partnerov, či mali vedomosť o týchto spoločnostiach a či s nimi mali skúsenosti. V žalobe uvedené tvrdenia, že si svojich obchodných partnerov preveroval prostredníctvom obchodného registra, registra neplatičov vedeného Sociálnou poisťovňou, zdravotnými poisťovňami a daňovými úradmi, vo vzťahu k spoločnosti BIGIS s.r.o. a BOBA FIVE s.r.o., žalobca nepreukázal. Možno preto dospieť k záveru, že žalobca nevynaložil dostatočnú starostlivosť na vyvarovanie sa riziku účasti v reťazci obchodných spoločností, ktorých cieľom je niečo iné ako poctivý obchodný styk. 48. Správca dane správne vyhodnotil skutkový stav tak, že sa nepreukázalo, že dodávatelia spoločnosť BIGIS s.r.o. a BOBA FIVE s.r.o., ktorí sú uvedení na predmetných faktúrach ako dodávatelia žalobcu, aj fakturované zdaniteľné obchody skutočne dodali žalobcovi. Inými slovami, materiálny a reálny tok obchodného vzťahu nezodpovedá fakturačnému toku dodania tovaru - strojových omietok ako súčastí stavby, čo vedie k neopodstatnenosti nároku žalobcu na odpočet DPH za zdaňovacie obdobie máj 2014. 49. Správca dane aj žalovaný vykonali dokazovanie v súlade so zásadami daňového konania vyplývajúcimi z § 3 DP. Ich záver, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno na preukázanie opodstatnenosti jeho nároku na odpočet DPH plnenia v zmysle zákona č. 222/2004 Z.z., pretože nepreukázal, že deklarované zdaniteľné obchody mu reálne dodala spoločnosť uvedená na predložených faktúrach, a preto nebolo možné uznať odpočítanie dane, je správny a v súlade so zákonom č. 222/2004 Z.z. Preukázanie dodávok tovaru len listinnými dokladmi nemožno považovať za dôkaz, na základe ktorého si môže daňový subjekt uplatniť odpočítanie dane v zmysle zákona č. 222/2004 Z.z. Právo na odpočítanie dane si môže daňový subjekt uplatniť len v tom prípade, ak preukáže, že došlo k reálnemu uskutočneniu zdaniteľného obchodu so subjektom uvedeným na faktúrach a tento zdaniteľný obchod použije na účely svojho podnikania ako platiteľ, čo v danom prípade nebolo preukázané. Dôvodne dospeli k záveru, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno na preukázané oprávnenosti nároku na odpočet DPH. 50. Uvedené závery podporujú aj zistenia správcu dane, že k deklarovaným obchodom medzi žalobcom a spoločnosťou BIGIS s.r.o. a BOBA FIVE s.r.o. neboli uzatvorené písomné zmluvy, boli uzatvorené len ústne, na rozdiel od ostatných dodávateľov prác, s ktorými žalobca uzatváral písomné zmluvy o dielo, zmluvy o spolupráci a faktúry im platil bezhotovostne bankovým prevodom; na rozdiel od faktúr vystavených spoločnosťou BIGIS s.r.o. a BOBA FIVE s.r.o., ktoré žalobca vždy uhrádzal v hotovosti. Žalobca tento rozdiel v prístupe k svojim obchodným partnerom v daňovom konaní nevysvetlil. 51. Podľa názoru správneho súdu rozhodnutia správcu dane aj žalovaného spĺňajú podmienky § 63 ods. 5 DP a odôvodnenia ich rozhodnutí obsahujú popis skutkového stavu, vyhodnotenie skutkových zistení a dôkazov a právne posúdenie veci s odkazom na zodpovedajúcu judikatúru súdov. Nemohlo preto prísť k porušeniu práva žalobcu na riadne odôvodnenie rozhodnutia. 52. Vychádzajúc z uvedených skutočností, citovaných právnych predpisov a rozhodnutí Najvyššieho súdu SR a Súdneho dvora EÚ správny súd dospel k záveru, že konanie aj rozhodnutie žalovaného a správcu dane sú v súlade s Daňovým poriadkom a zákonom č. 222/2004 Z.z., preto žalobu zamietol ako nedôvodnú podľa § 190 SSP. 53. O náhrade trov konania súd rozhodol podľa § 168 SSP a úspešnému žalovanému nepriznal právo na náhradu trov konania, pretože nezistil dôvody, na základe ktorých by bolo možné od žalobcu spravodlivo požadovať ich náhradu. 54. Toto rozhodnutie senát Krajského súdu v Bratislave prijal pomerom hlasov 3 : 0 (§ 139 ods. 4 SSP). Poučenie: Proti tomuto rozsudku možno podať kasačnú sťažnosť v lehote 30 dní od jeho doručenia na Krajský súd v Bratislave. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. V kasačnej sťažnosti sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 57 SSP) uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy bolo napadnuté rozhodnutie doručené sťažovateľovi, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 SSP sa podáva (sťažnostné body) a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti. V konaní o kasačnej sťažnosti musí byť sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ v zmysle § 449 ods. 1 SSP zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Povinné zastúpenie advokátom v kasačnom konaní sa nevyžaduje, ak má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (písm. a/); ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c/ a d/ (písm. b/); je žalovaným Centrum právnej pomoci (písm. c/).