Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 1S/169/2018 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1018201658 Dátum vydania rozhodnutia: 14. 05. 2020 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Marta Barková ECLI: ECLI:SK:KSBA:2020:1018201658.3 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Marty Barkovej a členiek senátu JUDr. Zuzany Mališovej a JUDr. Renáty Janákovej, v právnej veci žalobcu: EUROTABACCO, spol. s r.o., Mostná 6, 821 07 Bratislava, IČO: 35 841 371, zastúpený: Prosman a Pavlovič advokátska kancelária, s.r.o., Hlavná 31, 917 01 Trnava, IČO: 36 865 281 proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, Lazovná 63, 974 01 Banská Bystrica, IČO: 42 499 500 o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 101858241/2018 zo dňa 20.09.2018, takto r o z h o d o l : Krajský súd v Bratislave žalobu z a m i e t a . Žalovanému súd právo na náhradu trov konania voči žalobcovi nepriznáva. o d ô v o d n e n i e : I. Administratívne konanie 1. Daňový úrad Žilina (ďalej aj ako „správca dane“) na základe žiadosti Ministerstva vnútra Slovenskej republiky, Úradu hraničnej a cudzineckej polície, Odbor operatívnej činnosti a vyšetrovania, Štefánikovo nábrežie č.7, 974 86 Banská Bystrica, ČVS:UHCP-73/NJ-S-2009 a oznámenia o začatí výkonu daňovej kontroly číslo 9500402/5/176233/2013/Šimk zo dňa 15.01.2013, vykonal u daňového subjektu EUROTABACCO, spol. s r.o., Mostná 6, 821 07 Bratislava, IČO: 35841371, DIČ: 2020248087 (ďalej aj ako „daňový subjekt“), daňovú kontrolu dane na dani z príjmov právnickej osoby za zdaňovacie obdobie 2009 v zmysle ustanovenia § 46 ods. 1 zákona č. 563/2009 Z.z. v znení neskorších predpisov. 2. Daňový úrad Žilina vyhotovil o výsledku kontroly Protokol z daňovej kontroly č. 309668/2015 zo dňa 20.04.2015, z ktorého vyplýva, že daňový subjekt v podanom daňovom priznaní na dani z príjmov právnickej osoby za zdaňovacie obdobie 2009 priznal daň vo výške X,XX eur, čo predstavuje o X XXX,XX eura menej, ako zistil správca dane daňovou kontrolou. 3. Daňový úrad Žilina rozhodnutím č. 1394734/2015 zo dňa 09.09.2015, na základe výsledkov daňovej kontroly určil daňovému subjektu rozdiel dane na dani z príjmov právnickej osoby za zdaňovacie obdobie 2009 vo výške X XXX,XX eura. 4. Daňový subjekt podal voči rozhodnutiu Daňového úradu Žilina č. 1394734/2015 zo dňa 09.09.2015 odvolanie. 5. Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, Lazovná 63, 974 01 Banská Bystrica, IČO: 42 499 500, rozhodnutím č. 103937970/2016 zo dňa 19.09.2016, potvrdilo rozhodnutie správcu dane Daňového úradu Žilina. 6. Daňový úrad Bratislava rozhodnutím č. 101105828/2018 zo dňa 05.06.2018 (ďalej aj ako „prvostupňové rozhodnutie“) podľa ustanovenia § 155 ods. 1 písm. f) bod 1 zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len ako „daňový poriadok“) v znení účinnom do 31.12.2015 v nadväznosti na ustanovenie § 165e ods. 2 tohto zákona uložil žalobcovi ako daňovému subjektu pokutu vo výške XXX,XX eura, za správny delikt podľa ustanovenia § 154 ods. 1 písm. e) daňového poriadku a to za uvedenie v daňovom priznaní, dane z príjmov právnickej osoby za zdaňovacie obdobie 2009 nižšej ako daň, ktorú mal uviesť. 7. Daňový subjekt podal voči prvostupňovému rozhodnutiu Daňového úradu Bratislava č. 101105828/2018 zo dňa 05.06.2018, odvolanie. 8. Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, Lazovná 63, 974 01 Banská Bystrica rozhodnutím č. 101858241/2018 zo dňa 20.09.2018 (ďalej aj ako „druhostupňové rozhodnutie“) podľa ustanovenia § 74 ods. 4 daňového poriadku potvrdil odvolaním napadnuté rozhodnutie č. 101105828/2018 zo dňa 05.06.2018, ktorým Daňový úrad Bratislava podľa ustanovenia § 155 ods. 1 písm. f) bod 1 daňového poriadku v znení do 31.12.2015 v nadväznosti na ustanovenie § 165e ods. 2 daňového poriadku za správny delikt podľa ustanovenia § 154 ods. 1 písm. e) daňového poriadku za uvedenie daňovej povinnosti v daňovom priznaní k dani z príjmov právnickej osoby za zdaňovacie obdobie roka 2009 nižšej ako daň, ktorú mal uviesť, uložil pokutu v sume XXX,XX eura. II. Žaloba 9. Včas podanou žalobou na Krajskom súde v Bratislave (ďalej aj ako „krajský súd“ alebo aj ako „správny súd“) dňa 23.11.2018 sa žalobca domáhal voči žalovanému preskúmania zákonnosti rozhodnutia Finančného riaditeľstva Slovenskej č.101858241/2018 zo dňa 20.09.2018 (ďalej aj ako „napadnuté rozhodnutie“) v spojení s prvostupňovým rozhodnutím Daňového úradu Bratislava č. 101105828/2018 zo dňa 05.06.2018, ako aj postupu, ktorý predchádzal vydaniu týchto rozhodnutí a navrhoval, aby ich súd zrušil a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie. 10. Žalobca v žalobe uviedol, že napadnuté rozhodnutie považuje za nesprávne, nakoľko vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 191 ods. 1 písm. c) SSP), napadnuté rozhodnutie orgánu verejnej správy je nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov (§ 191 ods. 1 písm. d) SSP), zistenie skutkového stavu orgánom verejnej správy bolo nedostačujúce na riadne posúdenie veci (§ 191 ods.1 písm. e) 1 písm. e) SSP), došlo k podstatnému porušeniu ustanovení o konaní pred orgánom verejnej správy, ktoré mohlo mať za následok vydanie nezákonného rozhodnutia vo veci samej (§ 191 ods. 1 písm. g) SSP). 11. Žalobca namietal nerešpektovanie práva na vyjadrenie a to z dôvodu, že v konaní vo veci uloženia pokuty vo výške XXX,XX eura boli porušené jeho procesné práva, nakoľko mu bolo postupom Daňového úradu Bratislava odňaté právo na vyjadrenie pred doručením napadnutého rozhodnutia, ktorým mu bola uložená sankcia pokuty. Zdôraznil, že deliktuálne konanie má svoje osobitosti, nakoľko má ísť o postih za zistené porušenie predpisov, pri ktorom je garantované v rámci zásad administratívneho trestania právo na vyjadrenie. Nesúhlasil s názorom žalovaného, že v rámci daňového konania správcovi dane nevyplýva povinnosť získať vyjadrenie daňového subjektu pred vydaním rozhodnutia o uložení pokuty. 12. Ďalej žalobca poukázal na to, že v odvolaní voči napadnutému rozhodnutiu nepoukazoval len na ustanovenie § 122 ods. 2 zákona č. 300/2005 Z. z. Trestného zákona, ale aj na ďalšie právne predpisy a rozhodovaciu prax, pričom žalovaný sa však s týmto žiadnym spôsobom nevysporiadal. 13. Podľa názoru žalobcu je právne neakceptovateľné, aby v rámci finančnej správy Slovenskej republiky rozdielne pristupovali k administratívnemu trestaniu podľa daňového poriadku colné úrady (v rámci správy spotrebnej dane) a daňové úrady, keďže spolu tvoria jeden celok s tým, že colné úrady pred každým rozhodnutím o pokute priznávajú všetkým daňovým subjektom právo na vyjadrenie podľa ustanovenia § 3 ods. 2 v spojení s ustanovením § 3 ods. 8 daňového poriadku a nepristupujú k uloženiu sankcie pokuty ihneď. 14. Zároveň uviedol, že vo veci podozrenia z porušenia daňových predpisov neexistuje ani len spísaný podnet Daňovým úradom Bratislava, ktorý by opisoval skutočnosti, ktoré sú mu kladené na zodpovednosť a kde by boli právne vymedzené konkrétne právne ustanovenia, ktoré mal porušiť. 15. Žalobca namietal, že postupom Daňového úradu Bratislava, boli hrubým spôsobom porušené jeho procesné práva spočívajúce v práve na spravodlivý proces a s tým úzko súvisiace právo na vyjadrenie, ktoré je garantované samotnou Ústavou Slovenskej republiky ako aj trestnými normami a dokonca aj ustanovením § 3 ods. 2 daňového poriadku v zmysle zásady úzkej súčinnosti. Zdôraznil, že správne „daňové“ delikty majú v zmysle čl. 6 ods. 1 Dohovoru, ustálenej európskej judikatúry ako aj judikatúry slovenských súdov povahu trestného obvinenia, ktoré považujú právo na vyjadrenie ako záruku spravodlivého konania za jeho imanentnú súčasť, tak toto právo prislúcha aj jemu a ktoré bolo voči nemu v plnej miere opomenuté, a preto došlo k podstatnému porušeniu ustanovení o konaní pred orgánom verejnej správy, ktoré mohlo mať za následok vydanie nezákonného rozhodnutia. 16. Poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 8 Sžo 147/2008 zo dňa 12.03.2009, v ktorom sa uvádza, že: „trestanie za správne delikty (priestupky, správne delikty právnických osôb a správne delikty fyzických osôb - podnikateľov) musí podliehať rovnakému režimu ako trestný postih za trestné činy. Z tohto hľadiska je potrebné vykladať aj všetky záruky, ktoré sa poskytujú obvinenému z trestného činu. Hranice medzi trestnými deliktami, za ktoré ukladá trest súd a deliktami, za ktoré ukladajú sankcie správne orgány, sú určené prejavom vôle zákonodarcu a nie sú odôvodnené prirodzeno-právnymi princípmi.“ 17. Ďalej poukázal na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky III. ÚS sp. zn. 571/2015-47, v ktorom sa uvádza: „Vychádzajúc z čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru, z odporúčania Výboru ministrov Rady Európy č. R (91) pre členské štáty o správnych sankciách schváleného Výborom ministrov Rady Európy 13. februára 1991 (ďalej aj „odporúčanie o správnych sankciách“), ako aj z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva [ďalej len ,,ESĽP“; (napr. rozsudok Neumeister v. Rakúsko z júla 1976)], ústavný súd pripomína, že trestanie za správne delikty (priestupky, správne delikty právnických osôb a správne delikty fyzických osôb - podnikateľov) musí podliehať rovnakému režimu ako trestný postih za trestné činy. Je preto nevyhnutné poskytnúť záruky a práva, ktoré sú zakotvené v trestnom zákone a trestnom poriadku nielen obvinenému z trestného činu, ale aj subjektu, voči ktorému je vyvodzovaná administratívnoprávna zodpovednosť, čo napokon vyplýva aj zo zásady č. 6 odporúčania o správnych sankciách, podľa ktorej je nevyhnutné v rámci správneho konania vo veciach správnych sankcií poskytovať okrem záruk spravodlivého správneho konania v zmysle rezolúcie č. (77) 31 aj pevne zavedené záruky v trestnom konaní. Nemožno pritom opomenúť, že hranice medzi trestnými deliktmi, za ktoré ukladá trest súd, a správnymi deliktmi, za ktoré ukladajú sankcie správne orgány, sú určené prejavom vôle zákonodarcu a nie sú odôvodnené prirodzeno-právnymi princípmi.“ 18. Žalobca v súvislosti s vyššie uvedeným uviedol, že v zmysle čl. 154c Ústavy Slovenskej republiky je dohovor (publikovaný pod č. 209/1992 Zb.) súčasťou právneho poriadku Slovenskej republiky a má prednosť pred zákonom, ak zabezpečuje väčší rozsah ústavných práv a slobôd. 19. Ďalej uviedol, že z Odporúčania výboru ministrov č. R (91) pre členské štáty o správnych sankciách, ktoré bolo schválené Výborom ministrov dňa 13.02.1991 na 452. zasadnutí zástupcov ministrov odporúča vládam členských štátov, aby sa vo svojom práve aj praxi riadili zásadami, ktoré vyplývajú z tohto odporúčania. Podľa zásady č. 6 tohto odporúčania je nevyhnutné v rámci správneho konania vo veciach správnych sankcií poskytovať okrem záruk spravodlivého správneho konania v zmysle rezolúcie (77)31 aj pevne zavedené záruky v trestnom konaní. 20. Zastával názor, že v nadväznosti na vyššie uvedené platí, že daňové správne delikty možno posudzovať primerane ako trestné obvinenia, preto trestanie za správne delikty musí podliehať rovnakému režimu ako pri trestnom postihu za trestné činy. 21. Poukázal na to, že vzťah medzi daňovým správnym deliktom a trestným obvineným bol už položený ESĽP v Štrasburgu napr. vo veci Bendenoun proti Francúzku (1994), v ktorom je judikované: „delikt, ktorý sa kládol sťažovateľovi za vinu, je upravený vo všeobecnom daňovom poriadku, pričom táto norma sa vzťahuje na všetkých občanov (daňovníkov, či platiteľov dane), teda nie len na určitú špecifickú skupinu osôb s určitým postavením, sankcia v podobe zvýšenia dane (nejde o úrok z omeškania) je zamýšľaná ako trest s účelom odradiť od opätovného spáchania daného činu a nie ako finančná kompenzácia za spôsobenú škodu s tým, že výška uloženej sankcie bola značná (64 000 Eur). “ ESĽP uzavrel, že tu išlo o trestné obvinenie a trestnú sankciu v zmysle Dohovoru. 22. Zároveň žalobca poukázal na to, že Najvyšší súd Slovenskej republiky v rozsudku sp. zn. 2Sžf/44/2011 zo dňa 19.10.2011 v nadväznosti na európsku judikatúru judikuje, že správne daňové delikty možno posudzovať primerane ako trestné obvinenia: „Najvyšší súd SR taktiež považuje opätovne za potrebné zdôrazniť, že i na rozhodovanie o správnych deliktoch (v danom prípade správne delikty zakotvené v ust. § 35 zákona č. 511/1992 Zb. v znení neskorších predpisov), dopadajú požiadavky čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ľudských právach a základných slobodách, pretože Dohovor v čl. 6 ods. 1 uvádza „akékoľvek trestné obvinenie“. 23. Žalobca zastával názor, že Daňový úrad Bratislava po preukázaní, že sa naozaj dopustil správneho deliktu, má povinnosť takýto preukázaný delikt potrestať, nie je však povinný uložiť sankciu. Uviedol, že samotné preukázanie deliktu sa uskutočňuje predpísaným konaním, pri ktorých je zaručené právo na vyjadrenie pred vydaním akéhokoľvek rozhodnutia, ktorým sa zasahuje do práv a právom chránených záujmov daňových subjektov. Toto právo platí pre každú oblasť administratívneho trestania, vrátane konania u uložení sankcie pokuty podľa daňového poriadku a aj v prípade, keď sa ukladá sankcia matematickým výpočtom a nezohľadňujú sa kritériá na uloženie sankcie. 24. Žalobca namietal absenciu náležitostí vo výroku rozhodnutia Daňového úradu Bratislava, nakoľko nie je zrejmé, ako tento dospel k pokute vo výške XXX,XX eura, taktiež absentuje jej výpočet a čo bolo jej právnym základom a že výrok obsahovo nedostatočne korešponduje s odôvodnením rozhodnutia. Uviedol, že ide o absenciu nevyhnutných obsahových náležitostí výroku rozhodnutia, ktorá má jednoznačne vplyv na jeho zákonnosť, konkrétne v otázke vymedzenia skutku (miestne, časové a vecné), ktorý je správnym deliktom a táto absencia je následne spôsobilá vyvolať nezákonnosť predmetného rozhodnutia. Zdôraznil, že vymedzenie skutku len s poukazom na príslušné ustanovenia právnych predpisov je nedostatočné a spôsobuje nepreskúmateľnosť tohto rozhodnutia. 25. Uviedol, že napadnuté rozhodnutie musí vo výroku obsahovať riadne popísanie skutku a musí byť z neho zrejmé bez akýchkoľvek pochybností, čoho sa dopustil, kedy sa deliktu dopustil, v čom spočíva spáchaný delikt, výšku pokuty a výpočet pokuty. 26. Z uvedených dôvodov je napadnuté rozhodnutie, ako aj rozhodnutie Daňového úradu Bratislava, ktoré mu predchádzalo, nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť alebo nedostatok dôvodov. 27. V tejto súvislosti žalobca poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5Sžf/80/2011 zo dňa 29.10.2012, z ktorého vyplýva: „Náležitosti výroku rozhodnutia sú uvedené v § 30 ods. 2 zákona o správe daní. Z tohto ustanovenia explicitne nevyplýva, že výrok rozhodnutia musí obsahovať vecné, časové a miestne určenia konania, z ktorého správny delikt vyplýva. Avšak v rozhodnutiach trestného charakteru, ktorými sú nepochybne i rozhodnutia o správnych deliktoch, je nevyhnutné vymedziť presne, za aké konkrétne konanie je daňový subjekt postihnutý. Toto je možné zaručiť len konkretizáciou údajov, obsahujúcich popis skutku vo výroku rozhodnutia s uvedením miesta, času a spôsobu jeho spáchania, prípadne uvedením tých skutočností, ktoré sú potrebné na to, aby skutok nemohol byť zamenený s iným. Je nespochybniteľné, že iba výroková časť správneho rozhodnutia je schopná mať dopad na práva a povinnosti účastníkov konania a iba ona môže nadobudnúť právnu moc. Bezvadne formulovaný výrok je nezastupiteľnou časťou rozhodnutia. Len z výroku je možné zistiť, či a aká povinnosť bola uložená, iba porovnaním výroku je možné usúdiť existenciu prekážky veci rozhodnutej, vylúčenie prekážky litispendencie, dvojakého postihu pre totožný skutok, je dôležitý pre určenie rozsahu dokazovania, ako aj na zabezpečenie riadneho práva na obhajobu, len výrok rozhodnutia a nie jeho odôvodnenie, môže byť vynútiteľný správnou exekúciou a pod..“ 28. Žalobca namietal prekážku litispendencie, nakoľko Prezídium Policajného zboru, Národná kriminálna agentúra, Národná protizločinecká jednotka, expozitúra Stred vedie voči nemu v tej istej právnej veci trestné stíhanie za zločin skrátenia dane a poistného podľa ustanovenia § 276 ods. 1, 2 písm. c) a 4 Trestného zákona v spolupáchateľstve podľa ustanovenia § 20 Trestného zákona a iné, pričom predmetom trestného stíhania sú tie isté skutkové a právne okolnosti, ktoré boli predmetom konania daňových orgánov a ktoré vyústili do daňových kontrol. Zdôraznil, že pokiaľ by mu Daňový úrad Bratislava v súlade s daňovým poriadkom oznámil, že začína konanie vo veci prejednania z podozrenia z porušenia daňových predpisov, tak by tieto skutočnosti uviedol vo vyjadrení, a to ešte pred vydaním rozhodnutia, aby mohol Daňový úrad Bratislava konanie zastaviť. III. Vyjadrenie žalovaného 29. K žalobe sa vyjadril žalovaný vo vyjadrení zo dňa 01.02.2019, tak, že nesúhlasil s námietkami žalobcu a pridržiaval sa dôvodov uvedených v žalobou napadnutom rozhodnutí, kde je podrobne popísaný skutkový a právny stav a vyvodené príslušné závery. 30. Žalovaný uviedol, že sa zhodne vyjadril tak ako v odôvodnení napadnutého rozhodnutia k jednotlivým skutočnostiam, ktoré namietal žalobca v žalobe, nakoľko dôvody žaloby sú totožné s dôvodmi podaného odvolania voči prvostupňovému rozhodnutiu a s ktorými sa vysporiadal kvalifikovaným a dostatočným spôsobom v rozhodnutí Daňový úrad Bratislava, a preto vo vzťahu k námietkam žaloby zotrvával na odôvodnení v ňom uvedenom. 31. Uviedol, že správny delikt je potrebné chápať ako protiprávne konanie, ak sa fyzická osoba alebo právnická osoba dopustí porušenia osobitných predpisov alebo daňového poriadku. Ide o porušenie zákonov peňažnej a nepeňažnej povahy v oblasti daní a správy daní a zodpovedanie sa za porušenie povinností. Zdôraznil, že správca dane je povinný uložiť pokutu za zistený správny delikt, pričom daňový poriadok mu neumožňuje sa rozhodnúť pokutu uložiť, alebo neuložiť okrem možnosti uloženia pokuty opakovane, čím je možné ustanovenie z hľadiska daňovníkov považovať objektívne. Poukázal na ustanovenie § 154 ods. 1 písm. e) daňového poriadku, podľa ktorého sa správneho deliktu dopustí ten, kto uvedie v daňovom priznaní alebo dodatočnom daňovom priznaní daň, ktorá je nižšia ako daň, ktorú mal v daňovom priznaní uviesť. Uviedol, že v zmysle ustanovenia 155 ods. 1 písm. f) bod 1 daňového poriadku správca dane uloží pokutu vo výške trojnásobku základnej úrokovej sadzby Európskej centrálnej banky ročne zo sumy, o ktorú správca dane zvýšil rozhodnutím vydanom vo vyrubovacom konaní daň uvedenú v daňovom priznaní alebo dodatočnom daňovom priznaní, za správny delikt podľa §154 ods. 1 písm. e) a f) a že podľa ustanovenia § 155 ods. 4 daňového poriadku v znení účinnom do 31.12.2015 ak trojnásobok základnej úrokovej sadzby Európskej centrálnej banky v prípadoch podľa odseku 1 písm. f) nedosiahne 10 %, pokuta sa uloží vo výške rovnajúcej sa 10 % zo sumy podľa odseku 1 písm. f) s tým, že zákonom stanovená minimálna výška pokuty v sume 10 % z rozdielu daňovej povinnosti po vykonanej kontrole predstavuje zo sumy X XXX,XX eura sumu XXX,XX eura. 32. Uviedol, že Daňový úrad Bratislava v napadnutom rozhodnutí v odôvodnení rozhodnutia uviedol presne a jasne, ako vypočítal výšku sankčného deliktu, a to konkrétne vo výške 10 % zo sumy zisteného rozdielu dane z príjmov X XXX,XX eura, z ktorého vyplynulo vyčíslenie pokuty v sume XXX,XX eura. Uvedenie výpočtu sankčného deliktu vo výrokovej časti rozhodnutia, tak ako to požaduje žalobca, nevyplýva z ustanovenia § 63 ods. d) daňového poriadku. 33. Žalovaný zastával názor, že v zmysle ustanovenia § 155 ods. 4 daňového poriadku správcovi dane pri určovaní pokuty vyplýva povinnosť prihliadať na závažnosť, trvanie a následky protiprávneho stavu, a preto žalobcom uvádzané uvedené ustanovenia daňového poriadku nie je možné v danom prípade uplatniť vzhľadom na skutočnosť, že výška pokuty bola vypočítaná matematickým výpočtom, t.j. pevnou sumou a uvedené ustanovenie sa vzťahuje na uloženie pokuty, ktorej výška je podľa daňového poriadku určená v intervale od najnižšej po najvyššiu sumu pokuty. 34. Ďalej sa vyjadril k postupu orgánu verejnej správy a uviedol, že ustanovenie § 63 daňového poriadku definuje náležitosti rozhodnutia, ktorým sa ukladajú povinnosti, alebo priznávajú práva daňovému subjektu, kedy rozhodnutie nadobúda platnosť, právoplatnosť a vykonateľnosť. 35. Žalovaný konštatoval, že rozhodnutie Daňového úradu Bratislava o uložení pokuty za uvedenie daňovej povinnosti v daňovom priznaní k dani z príjmov právnickej osoby za zdaňovacie obdobie 2009 nižšej ako daň, ktorú mal uviesť, spĺňa všetky náležitosti, výrok rozhodnutia je formulovaný presne, konkrétne, stručne a vyjadruje vyriešenie veci, ktoré je predmetom konania a sú v ňom uvedené relevantné právne predpisy. Zároveň uviedol, že z výroku rozhodnutia je zrejmé, čo bolo predmetom rozhodovania, na základe akého právneho predpisu a ktorého ustanovenia konkrétneho právneho predpisu Daňový úrad Bratislava rozhodoval a ďalej, že v odôvodnení rozhodnutia uviedol skutočnosti, ktoré zistil a ktoré sú nepochybné a teda, že rozhodol v súlade s právnymi predpismi. 36. Poukázal na to, že žalobcom uvádzané ustanovenie § 155 ods. 6 daňového poriadku sa vzťahuje na výpočet pokuty pri podaní dodatočného daňového priznania, čo však v danom prípade nenastalo. 37. Žalovaný nesúhlasil s námietkou o porušení procesných práv daňového subjektu, že mu bolo postupom Daňového úradu Bratislava odňaté právo na vyjadrenie pred doručením napadnutého rozhodnutia, ktorým mu bola uložená sankcia, nakoľko v rámci daňového konania mu nevyplýva povinnosť získať vyjadrenie daňového subjektu pred vydaním rozhodnutia o uložení pokuty, resp. spisovať podnet, v ktorom by opísal skutočnosti a konkrétne právne ustanovenia, ktoré daňový subjekt nedodržal. Taktiež nesúhlasil s názorom žalobcu, že Daňový úrad Bratislava mu mal dať možnosť ako daňovému subjektu podrobne sa k obvineniu vyjadriť v súlade s ustanovením § 122 ods. 2 zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov, pretože orgány finančnej správy nemajú oprávnenie postupovať podľa tohto zákona. Zdôraznil, že žalobou uvádzané ďalšie právne predpisy a rozhodovacia prax sa vzťahujú k Trestnému zákonu. 38. Žalovaný uviedol, že z ustanovení § 3 ods. 2 a ods. 8 daňového poriadku, uvádzaných žalobcom, pre správcu dane nevyplýva povinnosť priznať právo na vyjadrenie žalovaného. V danom prípade bol správca dane povinný uložiť pokutu za zistený správny delikt, takže vyjadrenie žalovaného by nemohlo zmeniť závery správcu dane. 39. Zdôraznil, že ustanovenia daňového poriadku uvedené v napadnutom rozhodnutí jasne a jednoznačne definujú povinnosť správcu dane pristúpiť k uloženiu sankcie. 40. Žalovaný uviedol, že uvádzané žalobcom trestné stíhanie za zločin krátenia dane a poistného je vedené podľa ustanovení zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov s tým, že uvedený predpis sa nevzťahuje na orgány finančnej správy, pretože správca dane je povinný postupovať v zmysle daňového poriadku, ktorý v zmysle ustanovenia § 1 ods. 1 upravuje procesné pravidlá pri správe daní, práva a povinnosti daňových subjektov a iných osôb, ktoré im vzniknú v súvislosti so správou daní a zároveň aj práva a povinnosti správcu dane. Medzi povinnosti správcu dane patrí v danom prípade povinnosť vyrubenia predmetnej sankcie, ktorá je obligatórna. 41. Žalovaný mal za to, že postup Daňového úradu Bratislava pri vydaní prvostupňového rozhodnutia bol správny a predmetnú pokutu žalovanému uložil oprávnene v zmysle uvedených platných predpisov a teda vec posúdil po právnej stránke správne, ako aj prvostupňový orgán, a preto navrhol, aby súd žalobu zamietol ako nedôvodnú. IV. Replika žalobcu 42. Žalobca vo vyjadrení zo dňa 15.02.2019 k vyjadreniu žalovaného uviedol, že trvá na tom, že napadnuté rozhodnutie žalovaného v spojení s prvostupňovým rozhodnutím je nezákonné z dôvodov uvedených v žalobe a zotrvával na svojom právnom názore. 43. Uviedol, že s vyjadrením žalovaného nesúhlasí a keďže neuviedol žiadnu novú argumentáciu, z dôvodu hospodárnosti nebude opakovať svoje vyjadrenia a dôvody uvedené v podanej správnej žalobe voči napadnutému rozhodnutiu, na ktorú v plnej miere odkazuje. V. Právne posúdenie veci 44. Krajský súd v Bratislave ako súd vecne a miestne príslušný na konanie vo veci (§ 10, § 13 ods. 1 zákona č. 162/2015 Z. z. Správneho súdneho poriadku (ďalej len „SSP“), po preskúmaní žalobou napadnutého rozhodnutia, v rozsahu dôvodov správnej žaloby dospel k záveru, že žalobe nie je možné priznať úspech. 45. Vo veci bol vyhlásený rozsudok bez nariadenia pojednávania postupom podľa ustanovenia § 137 ods. 4 SSP dňa 14.05.20120, nakoľko žalobca v žalobe a ani žalovaný vo vyjadrení k žalobe nežiadali nariadiť pojednávanie (§ 107 ods.2 SSP). 46. Predmetom súdneho prieskumu je preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 101858241/2016 zo dňa 20.09.2018, ktorým žalovaný potvrdil rozhodnutie Daňového úradu Bratislava č. 101105828/2018 zo dňa 05.06.2018. 47. Podľa § 6 ods. 1 SSP, správne súdy v správnom súdnictve preskúmavajú na základe žalôb zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy, opatrení orgánov verejnej správy a iných zásahov orgánov verejnej správy, poskytujú ochranu pred nečinnosťou orgánov verejnej správy a rozhodujú v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom. 48. Pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia súd skúma, či orgán verejnej správy vecne príslušný na konanie si zadovážil dostatok skutkových podkladov pre vydanie rozhodnutia, či zistil vo veci skutočný stav, či konal v súčinnosti s účastníkmi konania, či rozhodnutie bolo vydané v súlade so zákonmi a inými právnymi predpismi a či obsahovalo zákonom predpísané náležitosti, teda či rozhodnutie správneho orgánu bolo vydané v súlade s hmotnoprávnymi ako aj s procesnoprávnymi predpismi. 49. V intenciách ustanovenia § 6 ods. 1 SSP súd preskúmava aj administratívne konanie, ktorým sa v zmysle ustanovenia § 3 ods. 1 písm. a) SSP rozumie postup orgánu verejnej správy v rámci výkonu jeho pôsobnosti v oblasti verejnej správy pri vydávaní individuálnych správnych aktov a normatívnych správnych aktov. Správny súd vychádza zo skutkového stavu zisteného orgánom verejnej správy, ak tento zákon neustanovuje inak (§ 119 veta prvá SSP). 50. Kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie byť vylúčené preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd (čl. 46 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky). 51. Podľa § 3 ods. 2 daňového poriadku prvá veta, správca dane postupuje pri správe daní v úzkej súčinnosti s daňovým subjektom a inými osobami a poskytuje im poučenie o ich procesných právach a povinnostiach, ak tak ustanoví tento zákon. 52. Podľa § 63 ods. 2 daňového poriadku, rozhodnutie musí vychádzať zo stavu veci zisteného v daňovom konaní, musí obsahovať náležitosti ustanovené týmto zákonom a musí byť vydané príslušným orgánom, ak tento zákon alebo osobitný predpis neustanovuje inak. 53. Podľa ustanovenia § 154 ods. 1 písm. e) daňového poriadku v znení účinnom do 31.12.2015, sa správneho deliktu dopustí ten, kto uvedie v daňovom priznaní alebo dodatočnom daňovom priznaní daň, ktorá je nižšia ako daň, ktorú mal v daňovom priznaní uviesť. 54. Podľa § 155 ods. 1 písm. f) bod 1 daňového poriadku v znení účinnom do 31.12.2015, vo výške rovnajúcej sa súčinu trojnásobku základnej úrokovej sadzby Európskej centrálnej banky a sumy 1. o ktorú správca dane zvýšil rozhodnutím vydanom vo vyrubovacom konaní daň uvedenú v daňovom priznaní alebo dodatočnom daňovom priznaní alebo zaplatenú podľa osobitných predpisov bez podania daňového priznania, za správny delikt podľa § 154 ods. 1 písm. e) a f). 55. Podľa § 155 ods. 4 daňového poriadku v znení účinnom do 31.12.2015, ak trojnásobok základnej úrokovej sadzby Európskej centrálnej banky v prípadoch podľa odseku 1 písm. f) nedosiahne 10 %, pokuta sa uloží vo výške rovnajúcej sa 10 % zo sumy podľa odseku 1 písm. f); ak 1,5-násobok základnej úrokovej sadzby Európskej centrálnej banky v prípadoch podľa odseku 1 písm. f) nedosiahne 5 %, pokuta sa uloží vo výške rovnajúcej sa 5 % z rozdielu medzi sumou uvedenou v dodatočnom daňovom priznaní a sumou uvedenou v daňovom priznaní podľa odseku 1 písm. g). 56. Správny súd na základe preskúmania napadnutého rozhodnutia žalovaným v spojení s prvostupňovým rozhodnutím, dospel k záveru, že správca dane uložil žalobcovi pokutu podľa ustanovenia § 155 ods. 1 písm. f) bod 1. daňového poriadku vo výške XXX,XX eura za správny delikt podľa ustanovenia § 154 ods. 1 písm. e) daňového poriadku, v súlade so zákonom. 57. Správny súd zistil z administratívneho spisu, že správca dane - Daňový úrad Žilina vykonal u žalobcu daňovú kontrolu na dani z príjmov právnickej osoby za zdaňovacie obdobie rok 2009 a o výsledku kontroly vyhotovil Protokol z daňovej kontroly č. 309668/2015 zo dňa 20.04.2015 a určil žalobcovi rozhodnutím č. 1394734/2015 zo dňa 09.09.2015 rozdiel dane na dani z príjmov právnickej osoby za zdaňovacie obdobie rok 2009 vo výške X XXX,XX eura. Ďalej mal súd zistené z administratívneho spisu, že Daňový úrad Bratislava následne uložil žalobcovi rozhodnutím č. 101105828/2018 zo dňa 05.06.2018 podľa ustanovenia § 155 ods. 1 písm. f) bod 1 daňového poriadku pokutu vo výške XXX,XX eura za správny delikt podľa ustanovenia § 154 ods. 1 písm. e) daňového poriadku za uvedenie daňovej povinnosti v daňovom priznaní k dani z príjmov právnickej osoby za zdaňovacie obdobie roka 2009 nižšej ako daň, ktorú mal uviesť, pokutu v sume XXX,XX eura a že žalobca dňa 04.07.2018 voči predmetnému rozhodnutiu podal odvolanie, ktoré bolo na rozhodnutie odstúpené Finančnému riaditeľstvu Slovenskej republiky, ako odvolaciemu orgánu, ktorý podľa ustanovenia § 74 ods. 4 daňového poriadku, napadnutým rozhodnutím potvrdil prvostupňové rozhodnutie. 58. Žalobca sa domáhal voči žalovanému preskúmania zákonnosti napadnutého rozhodnutia v spojení s prvostupňovým rozhodnutím, ako aj postupu, ktorý predchádzal vydaniu týchto rozhodnutí a navrhoval, aby ich súd zrušil a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie. 59. Žalovaný nesúhlasil s námietkami žalobcu a pridržiaval sa dôvodov uvedených v žalobou napadnutom rozhodnutí, kde je podrobne popísaný skutkový a právny stav a vyvodené príslušné závery. 60. V konaní nebolo sporné, že správca dane - Daňový úrad Žilina vykonanou daňovou kontrolou zistil neodvedenie daňovej povinnosti žalovaným v správnej výške, na základe čoho mu správca dane vyrubil rozdiel dane z príjmov právnickej osoby za zdaňovacie obdobie roka 2009. 61. V konaní bolo sporné, či Daňový úrad Bratislava voči žalobcovi postupoval správne a v súlade so zákonom pri vyrubení pokuty za vyššie uvedené porušenie daňových povinností a či napadnuté rozhodnutie v spojení s prvostupňovým rozhodnutím spĺňa zákonom stanovené náležitosti. 62. K námietke žalobcu ohľadom nerešpektovania práva na vyjadrenie a že mu bolo postupom Daňového úradu Bratislava odňaté právo na vyjadrenie pred doručením napadnutého rozhodnutia, ktorým mu bola uložená sankcia, a teda, že boli porušené jeho procesné práva, súd uvádza, že sa stotožňuje s názorom žalovaného, ktorý nesúhlasil s touto námietkou o porušení procesných práv daňového subjektu, nakoľko v rámci daňového konania mu takáto povinnosť z daňového poriadku nevyplýva. Z ustanovení § 3 ods. 2 a ods. 8 daňového poriadku, uvádzaných žalobcom, pre správcu dane nevyplýva jeho povinnosť vyzvať žalobcu na vyjadrenie k danej veci a z tohto dôvodu nemohli byť porušené jeho procesné práva. Preto túto námietku žalobcu považuje správny súd za nedôvodnú. 63. Vo vzťahu k vyššie uvedenej námietke žalobcu správny súd poukazuje na rozhodovaciu prax súdov s tým, že pokiaľ išlo o námietku nedoručenia oznámenia o začatí konania, ktoré malo mať za následok znemožnenie žalobcovi vyjadriť sa k veci a realizovať jeho procesné práva, Najvyšší súd Slovenskej republiky v rozsudku sp. zn. 2 Sžf 30/2016 z 28.03.2018 uviedol, že v neoznámení začatia konania o uložení sankcie zo strany správcu dane... nevidí také pochybenie správneho orgánu, ktoré by odôvodňovalo zrušenie jeho rozhodnutí a vrátenie mu veci na ďalšie konanie. Rozhodnutia, ktorými bola žalobcovi uložená pokuta, boli len zákonným následkom porušenia povinnosti žalobcom, o ktorej mal žalobca vedomosť vzhľadom na právoplatnosť dodatočných platobných výmerov. Uloženie pokuty bolo teda len obligatórnym vyústením postupu daňových orgánov voči žalobcovi ako daňovému subjektu, ktorý začal už daňovou kontrolou a v rámci ktorej mal žalobca možnosť vyjadrovať sa k zisteniam správcu dane počas daňovej kontroly. Najvyšší súd sa stotožnil s názorom žalovaného, že výsledok daňovej kontroly mal za následok nielen vyrubenie rozdielu dane z príjmov právnickej osoby, ale aj uloženie pokút z rozdielu dane. Najvyšší súd tiež zohľadnil skutočnosť, že v prejednávanom prípade sa jednalo o dvojstupňové konanie daňových orgánov, a teda daňový subjekt mal možnosť vzniesť námietky v odvolacom konaní. Je tiež potrebné vziať do úvahy charakter konania o uložení sankcie podľa § 35 ods. 1 písm. a) zákona č. 511/1992 Zb. (kde správca dane rozhodoval len na podklade právoplatného dodatočného výmeru, s ktorým bol žalobca oboznámený), a tiež je potrebné prihliadnuť na to, že žalobca nepoukazuje na žiadne konkrétne skutkové okolnosti alebo dôkazy relevantné pre rozhodnutie o uložení pokuty, ktoré nemohol v konaní uplatniť.“ 64. K námietke žalobcu ohľadom absencie náležitostí vo výroku rozhodnutia Daňového úradu Bratislava, a to, že z výroku tohto rozhodnutia nie je zrejmé, ako Daňový úrad Bratislava dospel k pokute vo výške XXX,XX eura a čo bolo jej právnym základom a že táto skutočnosť úplne absentuje, aj keď je zrejmé, že tieto skutočnosti uviedol do odôvodnenia tohto rozhodnutia, súd uvádza, že z výroku rozhodnutia správcu dane je zrejmé, čo bolo predmetom rozhodovania, na základe akého právneho predpisu a ustanovenia správca dane rozhodoval a taktiež, že v odôvodnení tohto rozhodnutia uviedol skutočnosti, ktoré zistil a ako zhrnul zistený skutkový stav. Súd dospel k záveru, že správca dane postupoval v súlade s ustanovením § 63 ods. 3 písm. d) daňového poriadku, v zmysle ktorého, výroková časť rozhodnutia musí obsahovať údaje podľa písmena c), rozhodnutie vo veci s uvedením ustanovenia právneho predpisu, podľa ktorého sa rozhodovalo, lehotu plnenia, ak sa ukladá povinnosť plniť, rozhodnutie o náhrade nákladov správy daní podľa ustanovenia § 12 a ak ide o peňažné plnenie aj sumu a číslo účtu, na ktorý má byť suma zaplatená. Súd ďalej konštatuje, že Daňový úrad Bratislava v rozhodnutí uviedol spôsob výpočtu pokuty, pričom vychádzal zo základnej úrokovej sadzby Európskej centrálnej banky ku dňu 09.02.2016 t.j. 0,00% a nakoľko trojnásobok základnej úrokovej sadzby Európskej centrálnej banky nedosiahol 10 %, pokuta bola uložená vo výške 10 % zo sumy, o ktorú správca dane zvýšil rozhodnutím vydanom vo vyrubovacom konaní daň uvedenú v daňovom priznaní, a teda zákonom stanovená minimálna výška pokuty v sume 10 % z rozdielu daňovej povinnosti po vykonanej kontrole predstavovala zo sumy X XXX,XX eura sumu XXX,XX eura. Podľa názoru súdu napadnuté rozhodnutie obsahuje odôvodnenie a sú v ňom uvedené skutočnosti, ktoré boli podkladom prvostupňového rozhodnutia, ako aj sa vysporiadal s námietkami daňového subjektu a použitie právnych predpisov, podľa ktorých sa rozhodovalo. Preto túto námietku žalobcu považuje správny súd za nedôvodnú. 65. Vo vzťahu k vyššie uvedenej námietke žalobcu, správny súd taktiež poukazuje na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 2 Sžf 30/2016 z 28.03.2018 , v ktorom sa uvádza, že: „pokiaľ ide o výrok rozhodnutia, tak, ako ho formuloval správca dane, nemožno výrok považovať za neurčitý, nakoľko skutok, za ktorý je uložená žalobcovi pokuta, vymedzuje jasne a nezameniteľne, s uvedením ustanovenia právneho predpisu, ktorý bol konaním žalobcu porušený. Výrok rozhodnutia obsahuje náležitosti podľa § 30 ods. 2 písm. d) zákona č. 511/1992 Zb. a spĺňa požiadavky kladené na rozhodnutie o správnom sankčnom postihu. Výrok rozhodnutia obsahuje ustanovenie, podľa ktorého správca dane rozhodol, identifikáciu daňového subjektu, výšku pokuty určenej z rozdielu dane z príjmov právnickej osoby zisteného správcom dane, konkrétne zdaňovacie obdobie, v ktorom bol rozdiel dane zistený, lehotu na plnenie a číslo účtu príslušnej banky, na ktorý má byť suma zaplatená. Identifikácia sankcie a správneho deliktu, za ktorý bola sankcia uložená, je dostatočná na to, aby nebola zameniteľná s iným správnym deliktom.“ 66. K námietke žalobcu, že daňový poriadok nestanovuje povinnosť správcovi dane uložiť pokutu, správny súd uvádza, že ustanovenie § 154 ods. 1 písm. e) daňového poriadku v znení účinnom do 31.12.2015, stanovuje povinnosť správcu dane k uloženiu sankcie daňovému subjektu, a to, ak sa daňový subjekt dopustí správneho deliktu tým, že v daňovom priznaní alebo dodatočnom daňovom priznaní uvedie daň, ktorá je nižšia ako daň, ktorú mal v daňovom priznaní uviesť. 67. Podľa ustanovenia § 155 ods. 1 písm. f) bod 1 daňového poriadku v znení účinnom do 31.12.2015, správca dane uloží pokutu vo výške rovnajúcej sa súčinu trojnásobku základnej úrokovej sadzby Európskej centrálnej banky a sumy, o ktorú správca dane zvýšil rozhodnutím vydanom vo vyrubovacom konaní daň uvedenú v daňovom priznaní alebo dodatočnom daňovom priznaní alebo zaplatenú podľa osobitných predpisov bez podania daňového priznania, za správny delikt podľa ustanovenia § 154 ods. 1 písm. e) a f). Z uvedeného vyplýva, že medzi povinnosti správcu dane patrí v danom prípade povinnosť vyrubenia predmetnej sankcie, ktorá je obligatórna a ktorá mu vyplýva zo zákona. Preto túto námietku žalobcu považuje správny súd za nedôvodnú. 68. Vo vyššie uvedenej súvislosti správny súd poukazuje na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky II. ÚS 555/2018. „Ak bola daň určená právoplatným rozhodnutím a sťažovateľom aj zaplatená, následne daňové orgány pri rozhodovaní o uložení pokuty nemohli výšku pokuty nijako ovplyvniť. Preto nemohlo dôjsť ani k porušeniu základného práva sťažovateľa zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.“ (Uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 555/2018 z 28. novembra 2018). 69. Sankčné konanie o uložení sankcie je špecifickým konaním, ktoré je dané jeho právnou úpravou. Uloženie pokuty v prípade vzniku kladného rozdielu medzi daňou zistenou správcom dane a daňou uvedenou v daňovom priznaní, je obligatórnym následkom vzniku takéhoto rozdielu. Správcovi dane zákon nezveruje oprávnenie rozhodovať o tom, či pokutu podľa tohto ustanovenia uloží, alebo nie. Predpokladom na vydanie rozhodnutia o uložení pokuty (v danom prípade) je iba vydanie (právoplatného) dodatočného platobného výmeru v dôsledku zistenia dane po daňovej kontrole, ktorá sa odlišuje od dane uvedenej v daňovom priznaní. Vznik povinnosti zaplatiť pokutu vyžaduje však vydanie rozhodnutia o uložení pokuty, pretože v daňovom konaní možno ukladať daňovú povinnosť, alebo priznávať práva len rozhodnutím (§ 30 ods. 1 zákona o správe daní). Priamo zákon [v § 35 ods. 1 písm. a), § 35 ods. 2 zákona o správe daní] stanovuje i výšku pokuty spôsobom, ktorý neponecháva daňovým orgánom priestor pre správnu úvahu. Daňový orgán je tak povinný uložiť pokutu vo výške súčinu trojnásobku základnej úrokovej sadzby Európskej centrálnej banky a kladného rozdielu medzi daňou zistenou správcom dane a daňou uvedenou v daňovom priznaní. Priamo z dikcie § 35 ods. 1 písm. a) zákona o správe daní vyplýva i to, že pokutu v takejto výške je daňový orgán povinný uložiť každému subjektu a za každý prípad vzniku kladného rozdielu medzi daňou zistenou správcom dane a daňou uvedenou v daňovom priznaní. Bolo vecou zákonodarcu, že pre dané prípady (správne delikty) zvolil práve takýto spôsob určenia sankcie. (Uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 555/2018 z 28. novembra 2018. 70. K námietke litispendencie žalovaného a to, že doručením rozhodnutia a začatím trestného stíhania je daňový subjekt dvakrát potrestaný, na základe čoho je správca dane povinný prebiehajúce konanie prerušiť, resp. zastaviť, správny súd uvádza, že správca dane je povinný postupovať v zmysle daňového poriadku, ktorý v ustanovení § 1 ods. 1 upravuje procesné pravidlá pri správe daní, práva a povinnosti daňových subjektov a iných osôb, ktoré im vzniknú v súvislosti so správou daní a zároveň aj práva a povinnosti správcu dane, preto zákon č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov sa nevzťahuje na orgány finančnej správy, a teda nejedná sa o litispendenciu. V danom prípade bol správca dane povinný žalovanému uložiť pokutu za zistený správny delikt v zmysle vyššie citovaných ustanovení daňového poriadku. Súd poznamenáva, že v konaní nebolo sporné, že podkladom pre uloženie pokuty zo strany správcu dane bolo zistenie nepriznanej dane z príjmov právnickej osoby za kontrolované obdobie, ktoré vyplynulo z vykonanej daňovej kontroly. Preto túto námietku žalobcu považuje správny súd za nedôvodnú. 71. Súd je toho názoru, že napadnuté rozhodnutie, ako aj prvostupňové rozhodnutie boli vydané v súlade so zákonom. Žalovaný sa vo svojom rozhodnutí riadne vysporiadal so všetkými relevantnými námietkami žalobcu, logicky a právne správne svoje rozhodnutie odôvodnil, vychádzal zo skutkového stavu zisteného správcom dane, napadnuté rozhodnutie ako aj prvostupňové rozhodnutie je čo do právneho posúdenia vecne správne a v jeho konaní ani v postupe daňových orgánov oboch stupňov nezistil vadu, ktorá by mala vplyv na zákonnosť preskúmavaných rozhodnutí. 72. Z uvedených dôvodov krajský súd dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie ako aj prvostupňové rozhodnutie je potrebné potvrdiť postupom podľa ustanovenia § 190 SSP. 73. O práve na náhradu trov konania rozhodol krajský súd v zmysle ustanovenia § 168 ods. 1 SSP tak, že úspešnému žalovanému nepriznal voči žalobcovi náhradu trov konania vzhľadom na skutočnosť, že žalovaný si voči nemu neuplatnil náhradu trov konania. 74. Toto rozhodnutie senát Krajského súdu v Bratislave prijal pomerom hlasov 3 : 0 (§ 139 ods. 4 SSP). Poučenie: Proti tomuto rozsudku možno podať kasačnú sťažnosť v lehote 30 dní od jeho doručenia, na Krajský súd v Bratislave. V kasačnej sťažnosti sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 57 SSP) uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy bolo napadnuté rozhodnutie doručené sťažovateľovi, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 SSP sa podáva (sťažnostné body) a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti. V konaní o kasačnej sťažnosti musí byť sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ v zmysle § 449 ods. 1 SSP zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Povinné zastúpenie advokátom v kasačnom konaní sa nevyžaduje, ak a) má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa; b) ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d); c) je žalovaným Centrum právnej pomoci.