Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 6S/123/2019 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1019200778 Dátum vydania rozhodnutia: 30. 01. 2020 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Andrea Krišková ECLI: ECLI:SK:KSBA:2020:1019200778.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave, ako správny súd, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Andrey Kriškovej a členov senátu Mgr. Mariána Degmu a JUDr. Otílie Belavej, v právnej veci žalobcu: L. O., J..: XX.XX.XXXX, H. X, J. L., občan S. V., zast.: Mgr. Peter Mešenec, advokát, Prievozská 1314/39, Bratislava, proti žalovanému: Prezídium Policajného zboru, Úrad hraničnej a cudzineckej polície, Riaditeľstvo hraničnej a cudzineckej polície Bratislava, Krížna 44, Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. PPZ-HCP-BA2-2019/001295-006 zo dňa 25.03.2019, jednohlasne, takto r o z h o d o l : Krajský súd v Bratislave napadnuté rozhodnutie žalovaného Riaditeľstva hraničnej a cudzineckej polície Bratislava Č.p.: PPZ-HCP-BA2-2019/001295-006 zo dňa 25.03.2019 zrušuje a vec vracia žalovanému na ďalšie konanie. Krajský súd v Bratislave priznáva žalobcovi voči žalovanému právo na úplnú náhradu trov konania, o výške ktorej rozhodne správny súd po právoplatnosti tohto rozsudku samostatným uznesením. o d ô v o d n e n i e : I. Konanie a rozhodnutia správnych orgánov 1. Z obsahu administratívneho spisu súd zistil, že žalobca podal dňa 30.11.2016 na Oddelení cudzineckej polície Policajného zboru Nové Zámky (ďalej aj ako „OCP PZ Nové Zámky“ alebo „prvostupňový orgán“) žiadosť o udelenie trvalého pobytu na neobmedzený čas na území SR podľa § 46 ods. 1 písm. a/ zákona č. 404/2011 Z.z. o pobyte cudzincov (ďalej aj ako „zákon o pobyte cudzincov“). Pri posudzovaní uvedenej žiadosti žalobcu prvostupňový orgán listom zo dňa 05.12.2016 požiadal Slovenskú informačnú službu o vyjadrenie podľa § 125 ods. 6 zákona o pobyte cudzincov. Následne prvostupňový orgán listom zo dňa 30.12.2016 pod č. PPZ-HCP-BA12-736-8/2016-Ž žalobcovi oznámil udelenie trvalého pobytu na území SR platného od 30.12.2016 neobmedzene. Dňa 16.01.2017 bola prvostupňovému orgánu doručená informácia Slovenskej informačnej služby, ktorá má charakter utajovanej skutočnosti so stupňom utajenia „Dôverné“ v zmysle zákona č. 215/2004 Z.z. o ochrane utajovaných skutočností (ďalej aj ako „zákon o ochrane utajovaných skutočností“). O získaní tejto informácie prvostupňový orgán spísal úradný záznam č. PPZ-HCP-BA12-79/2017-Z zo dňa 16.01.2017. 2. Na základe tejto skutočnosti prvostupňový orgán začal konanie o zrušení trvalého pobytu žalobcu, o čom žalobcu upovedomil listom zo dňa 20.01.2017 a zároveň ho vyzval na vyjadrenie k predmetnej veci. Žalobca podal k veci vyjadrenie pred prvostupňovým orgánom dňa 08.02.2017, o čom bola spísaná zápisnica o podaní vyjadrenia. Žalobca vo vyjadrení k veci uviedol, že prvé povolenie na trvalý pobyt na Slovensku získal v roku 1991, vtedy sa prvýkrát oženil s H. O., J.. XX.XX.XXXX, štátnou občiankou SR. S H.J. O. má dcéru I. O., J.. XX.XX.XXXX, rovnako štátna občianka SR. Po približne 10 rokoch sa žalobca s H. O. rozviedol. S bývalou manželkou a dcérou je stále v kontakte. V roku 2011 sa žalobca oženil s terajšou manželkou Q. Z.H., J.. XX.XX.XXXX, štátna občianka SR, S Q. Z. žalobca žije v spoločnej domácnosti v J. L. v byte jej syna z prvého manželstva, v ktorom majú právo doživotného bývania. Ďalej žalobca vo vyjadrení k veci uviedol, že jeho manželka má zdravotné problémy, ktoré si vyžadujú nepretržitú starostlivosť. Naposledy bol žalobca zamestnaný ako brigádnik v Prahe vo firme S. A., kde pracoval ako zásobovač. Z dôvodu zlého zdravotného stavu manželky sa musel vrátiť na Slovensko, aby sa o ňu staral. Na záver vyjadrenia uviedol, že na Slovensku žije 26 rokov, cíti sa ako Slovák a slovenský jazyk ovláda dostatočne slovom aj písmom. Slovensko považuje za svoj domov, má tu rodinu a veľa priateľov. Po zrušení jeho pobytu by nemal kam ísť. Ničoho sa nedopustil ani na Slovensku a ani v inej krajine Európskej únie. 3. Dňa 20.02.2017 vydal prvostupňový orgán rozhodnutie č. PPZ-HCP-BA12-79-14/2017-Ž, ktorým žalobcovi podľa § 50 ods. 1 písm. a/ zákona o pobyte cudzincov zrušil trvalý pobyt na neobmedzený čas na území SR. V odôvodnení tohto rozhodnutia prvostupňový orgán poukázal na dôvod zamietnutia žiadosti o udelenie trvalého pobytu podľa § 48 ods. 2 písm. b/ zákona o pobyte cudzincov a vyslovil názor, že zrušenie trvalého pobytu na neobmedzený čas v zmysle § 50 ods. 1 písm. a/ citovaného zákona je v konečnom dôsledku vyhodnotených dôkazov opodstatnené. Proti tomuto rozhodnutiu prvostupňového orgánu sa žalobca odvolal. Argumentačným základom odvolania žalobcu boli dôvody uvedené vo vyjadrení k veci (viď bod 2 tohto rozsudku). Žalobca nerozumel rozhodnutiu o zrušení jeho trvalého pobytu. Uviedol, že nič zlé neurobil a žije ako občan SR. Nepoznal dôvody, prečo by mal byť nebezpečný pre SR. Žalovaný ako odvolací orgán rozhodnutím č. PPZ-HCP-BA2-2017/006690-003 zo dňa 03.05.2017 odvolacie konanie prerušil, a to až do právoplatnosti rozhodnutia o návrhu Najvyššieho súdu SR vo veci sp. zn. 10Sža/3/2016 zo dňa 06.05.2016 na začatie konania o súlade právnych predpisov podľa čl. 125 ods. 1 písm. a/ Ústavy SR. Následne vydal žalovaný dňa 25.03.2019 napadnuté rozhodnutie, ktorým rozhodnutie prvostupňového orgánu č. PPZ-HCP-BA12-79-14/2017-Ž zo dňa 20.02.2017 potvrdil a odvolanie žalobcu zamietol. Odôvodnenie napadnutého rozhodnutia žalovaného je obdobné ako vyjadrenie k žalobe a detailnejšie sa súd k jednotlivým jeho častiam vyjadril nižšie. II. Žaloba 4. Žalobca považoval napadnuté rozhodnutia v oboch stupňoch za nezákonné, žiadal ich zrušiť a vec vrátiť žalovanému na ďalšie konanie. Zastával názor, že spĺňa všetky podmienky na udelenie trvalého pobytu na území SR. Poukázal na to, že je manželom občianky SR Q. Z.. Toto manželstvo je bezdetné. Rovnako poukázal na jeho dcéru I. O., občianku SR, s ktorou ako otec udržiava pravidelný kontakt. Dcéra žalobcu I. O. pochádza z prvého manželstva žalobcu s H. O., s ktorou žalobca ako otec jej dcéry taktiež udržiava pravidelný kontakt. Žalobca je taktiež otcom maloletého L. O.E., J.. XX.XX.XXXX, ktorého matkou je M. J.Š.. O maloletého L. sa žalobca ako jeho otec spolu s jeho matkou osobne stará. Dôvodil, že na území SR žije 26 rokov a počas tohto obdobia viedol riadny život. Žalobca si nie je vedomý žiadneho konania, pre ktoré by mohol alebo mal byť považovaný za osobu ohrozujúcu bezpečnosť SR. Taktiež vedome neprichádza do styku alebo neudržiava kontakty s osobami, ktoré by mohli byť hrozbou pre SR. Zdôraznil, že takmer po celú dobu jeho pobytu na území SR nikdy nebolo jeho konanie vyhodnotené ako nebezpečné pre SR. 5. Namietal postup správneho orgánu, kedy ten žiadosti žalobcu o udelenie trvalého pobytu na území SR na neobmedzený čas najprv vyhovel a po približne dvoch týždňoch zistil dôvod na zrušenie trvalého pobytu žalobcu. Žalobca bol 26 rokov pre SR osobou, ktorá spĺňala podmienky na udelenie trvalého pobytu a následne v priebehu dvoch týždňov sa stal osobou, ktorej konanie je pre SR nebezpečné. Akceptoval, že v súvislosti s ochranou utajovaných skutočností môžu príslušné orgány verejnej moci zvoliť také postupy a vykonať také úkony, ktorých preskúmateľnosť bude obmedzená v záujme dosiahnutia cieľa sledovaného zákonom, a to bezpečnosti štátu. Zároveň dodal, že obmedzenie tejto preskúmateľnosti nesmie viesť k tomu, aby sa dotknutá osoba nedozvedela aspoň základné informácie o tom, prečo predstavuje nebezpečenstvo pre SR. Zdôraznil, že základnú informáciu, prečo predstavuje bezpečnostné riziko pre SR, v ktorej žije 26 rokov, nedostal. V tejto súvislosti žalobca poukázal na príslušnú judikatúru Ústavného súdu SR (PL. ÚS 15/03, PL. ÚS 8/2016). 6. Podľa žalobcu z ustanovení príslušných zákonných ustanovení týkajúcich sa povolenia na trvalý pobyt cudzincov je zrejmé, že na udelenie tohto povolenia nemá žiadateľ (cudzinec) právny nárok, a to ani v prípade splnenie zákonom stanovených podmienok. Pri rozhodovaní o trvalom pobyte cudzinca je správny orgán povinný brať na zreteľ aj zabezpečenie ochrany záujmov SR, práv a slobôd občanov a na tento účel vychádzať zo stanovísk bezpečnostných orgánov SR. Poukázal na to, že správne orgány oboch stupňov odôvodnili svoje rozhodnutia tým, že žalobca predstavuje pre SR bezpečnostné riziko. Žalovaný zároveň uviedol, že nie je v jeho kompetencii (ani v kompetencii prvostupňového orgánu) zasahovať Slovenskej informačnej službe do spôsobu získavania informácií. Rovnako správne orgány oboch stupňov nemajú dôvod spochybňovať pravdivosť ani relevantnosť takto získaných informácií. Podľa názoru žalobcu, aj keby v jeho prípade existovali také závažné informácie, pre ktoré by mal byť považovaný za osobu ohrozujúcu bezpečnosť SR, žalovaný nemôže svoju povinnosť vydať rozhodnutie vo veci v súlade s požiadavkami správneho poriadku presunúť na Slovenskú informačnú službu, ale sám musí vyvinúť iniciatívu pri náležitom zisťovaní skutočného stavu veci. Príslušný orgán musí sám zistiť skutočný stav veci a následne má povinnosť svoje rozhodnutie náležite odôvodniť, nielen odkázať na obsah informácií, ktorý nijakým spôsobom nešpecifikuje a ktorých existenciu nijakým spôsobom nepreukazuje, ani neverifikuje. Na tomto mieste žalobca poukázal na čl. 8 ods. 1 a 2 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej aj ako „Dohovor“) o práve na ochranu súkromného a rodinného života, do ktorého možno oprávnene zasiahnuť len po kumulatívnom splnení troch podmienok. A to sledovanie niektorého z legitímnych cieľov (napr. záujem národnej bezpečnosti), súlad so zákonom a nevyhnutnosť v demokratickej spoločnosti. V prípade, že ktorákoľvek podmienka splnená nie je, možno podľa žalobcu hovoriť o neoprávnenom zásahu do práva na rešpektovanie súkromného a rodinného života. 7. Zastával názor, že rozhodnutie o zrušení trvalého pobytu po 26 rokoch pobytu žalobcu na území SR s odôvodnením odkazujúcim na bližšie nešpecifikovanú informáciu bez toho, aby správny orgán najskôr preveril, či prítomnosť žalobcu predstavuje skutočné, aktuálne a dostatočne závažné ohrozenie bezpečnosti SR, je neoprávnených zásahom do práv žalobcu. Zistenie skutkového stavu správnymi orgánmi žalobca považoval za nedostačujúce za účelom posúdenia veci a vyvodenia takých záverov, na základe ktorých dôjde po 26 rokoch k zrušeniu trvalého pobytu žalobcu na území SR. Namietal, že žalovaný sa pri posúdení jeho veci, ako aj posúdení stretu súkromného záujmu (práva žalobcu na súkromný a rodinný život) a verejného záujmu (ochrana bezpečnosti SR), nijakým spôsobom nevysporiadal s osobnými a rodinnými pomermi žalobcu, dĺžkou jeho doterajšieho pobytu na území SR, s mierou jeho integrácie v spoločnosti, možnosťami žalobcu začať v jeho veku nový život v inej krajine. Rovnako namietal, že nemal možnosť relevantne sa vyjadriť k rozhodujúcemu dôkazu, na ktorom správne orgány založili svoje rozhodnutia, keďže nemal k dispozícii ani základnú informáciu, na základe ktorej ho možno považovať za ohrozenie bezpečnosti pre SR. Týmto postupom bolo žalobcovi znemožnené akýmkoľvek spôsobom takúto informáciu vyvrátiť alebo jej oponovať. III. Vyjadrenie žalovaného 8. Žalovaný sa vyjadril k žalobe písomným podaním doručeným súdu dňa 16.08.2019, žalobu považoval za nedôvodnú a žiadal ju zamietnuť. Poukázal na to, že Ústavný súd SR na neverejnom zasadnutí dňa 12.12.2018 prerokoval návrhy Najvyššieho súdu SR na začatie konania podľa čl. 125 ods. 1 písm. a/ Ústavy SR a rozhodol tak, že ustanovenia § 120 ods. 2 zákona o pobyte cudzincov a § 52 ods. 2 zákona č. 480/2002 Z.z. o azyle nie sú v súlade s čl. 46 ods. 1 a 2, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 12 ods. 1 a 2 a čl. 13 ods. 4 Ústavy SR a s čl. 47 Charty základných práv Európskej únie. Platnosť a účinnosť dotknutého nálezu ústavného súdu je od 06.03.2019. 9. Uviedol, že podľa § 125 ods. 6 zákona o pobyte cudzincov účinného v čase podania žiadosti žalobcu o udelenie trvalého pobytu na neobmedzený čas na území SR si policajný útvar na posúdenie takejto žiadosti vyžiada vyjadrenie Slovenskej informačnej služby a Vojenského spravodajstva. Dôvodil, že správny orgán získal informácie utajovaného charakteru a utajované informácie obsahujú spravodajské informácie, ktorých pôvodcom je spravodajská služba, t.j. Slovenská informačná služba a Vojenské spravodajstvo. Mal za to, že nie je v kompetencii správnych orgánov zasahovať do činnosti Slovenskej informačnej služby a Vojenského spravodajstva vo vzťahu k spôsobu získania spravodajských informácií. Rovnako správne orgány nemajú dôvod spochybňovať relevantnosť a pravdivosť takýchto informácií. V tejto súvislosti žalovaný poukázal na príslušné ustanovenia zákona o ochrane utajovaných skutočností a dôvodil, že správne orgány vo veci žalobcu neporušili žiadne zákonné ustanovenia, nakoľko žalobca a ani jeho splnomocnený zástupca nie sú osoby oprávnené oboznamovať sa s utajovanou skutočnosťou. Konštatoval, že predmetný nález ústavného súdu plne rešpektuje a aplikuje ho pri rozhodovaní o zrušení trvalého pobytu na neobmedzený čas na území SR. Opakovane poukázal na platnosť a účinnosť nálezu ústavného súdu, a to od 06.03.2019. 10. Ďalej žalovaný uviedol, že právo na rešpektovanie rodinného života v zmysle čl. 8 Dohovoru nezahŕňa všeobecný záväzok zmluvných štátov rešpektovať výber manželov, pokiaľ ide o usídlenie sa na území toho-ktorého štátu v zmysle, že by bol dotknutý štát bez ďalšieho povinný akceptovať usídlenie partnera, ktorý nie je štátnym občanom. Podľa žalovaného čl. 8 Dohovoru negarantuje právo na rodinný život, resp. súkromný život v konkrétnej krajine, ale právo na skutočný rodinný život ako taký. V danom prípade bol trvalý pobyt žalobcovi zrušený z dôvodu, že sa jedná o bezpečnostný záujem SR. Mal za to, že pokiaľ dôjde k stretu dvoch základných práv a slobôd, na jednej strane práva cudzinca na súkromie a rodinný život garantovaného Dohovorom (čl. 8) a na druhej strane práva štátu na zásah do tohto práva (čl. 8 ods. 2 Dohovoru), teda k stretu záujmu súkromného so záujmom verejným, je potrebné, aby v konaní o zamietnutí žiadosti bolo preukázané, že v prípade cudzinca neboli splnené zákonom stanovené podmienky pre vstup a pobyt na území SR. Správny orgán musí zvážiť aj hľadisko súkromné, či odopretím povolenia k jeho pobytu na území SR nebolo neprimerane obmedzené, resp. odňaté právo cudzinca na súkromie a rodinný život na území SR. V právnom štáte sa konflikt práv rieši prostredníctvom požiadavky spravodlivej rovnováhy. Žalovaný konštatoval, že žalobcovi bolo umožnené riadne sa vyjadriť k podkladom rozhodnutia a spôsobu ich zistenia, prípadne navrhnúť ich doplnenie. IV. Posúdenie veci 11. Krajský súd v Bratislave vec opätovne preskúmal v rámci žalobných dôvodov (§ 182 SSP) a dospel k záveru, že žaloba je dôvodná. 12. Podľa § 2 ods. 1 SSP v správnom súdnictve poskytuje správny súd ochranu právam alebo právom chráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy a rozhoduje v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom. 13. Podľa § 6 ods. 1 SSP správne súdy v správnom súdnictve preskúmavajú na základe žalôb zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy, opatrení orgánov verejnej správy a iných zásahov orgánov verejnej správy, poskytujú ochranu pred nečinnosťou orgánov verejnej správy a rozhodujú v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom. 14. Podľa § 177 ods. 1 SSP správnou žalobou sa žalobca môže domáhať ochrany svojich subjektívnych práv proti rozhodnutiu orgánu verejnej správy alebo opatreniu orgánu verejnej správy. 15. Podľa § 46 ods. 1 písm. a/ zákona o pobyte cudzincov (v znení účinnom v čase podania žiadosti žalobcu) policajný útvar na žiadosť štátneho príslušníka tretej krajiny udelí trvalý pobyt na neobmedzený čas štátnemu príslušníkovi tretej krajiny, ktorý má najmenej štyri roky udelený trvalý pobyt podľa § 43. 16. Podľa § 48 ods. 2 písm. b/ zákona o pobyte cudzincov (v znení účinnom v čase podania žiadosti žalobcu) policajný útvar zamietne žiadosť o udelenie trvalého pobytu, ak je dôvodné podozrenie, že štátny príslušník tretej krajiny pri svojom pobyte ohrozí bezpečnosť štátu, verejný poriadok alebo verejné zdravie. 17. Podľa § 50 ods. 1 písm. a/ zákona o pobyte cudzincov (v znení účinnom v čase podania žiadosti žalobcu) policajný útvar zruší trvalý pobyt, ak zistí skutočnosti, ktoré sú dôvodom na zamietnutie žiadosti o udelenie trvalého pobytu. 18. Podľa § 120 ods. 2 písm. e/ zákona o pobyte cudzincov (v znení účinnom v čase podania žiadosti žalobcu) policajný útvar uvedie v odôvodnení rozhodnutia iba skutočnosť, že ide o bezpečnostný záujem Slovenskej republiky, ak ide o rozhodnutie o zamietnutí žiadosti o udelenie trvalého pobytu podľa § 48 ods. 2 písm. b/, ak je dôvodné podozrenie, že štátny príslušník tretej krajiny pri svojom pobyte ohrozí bezpečnosť štátu. 19. Podľa § 125 ods. 6 zákona o pobyte cudzincov (v znení účinnom v čase podania žiadosti žalobcu) policajný útvar si na posúdenie žiadosti o udelenie prechodného pobytu a žiadosti o udelenie trvalého pobytu štátneho príslušníka tretej krajiny staršieho ako 14 rokov vyžiada vyjadrenie Slovenskej informačnej služby, ktorá svoje vyjadrenie zašle policajnému útvaru do desiatich dní od doručenia žiadosti o vyjadrenie. 20. Podľa § 2 písm. a/ zákona o ochrane utajovaných skutočností utajovanou skutočnosťou je informácia alebo vec určená pôvodcom utajovanej skutočnosti, ktorú vzhľadom na záujem Slovenskej republiky treba chrániť pred vyzradením, zneužitím, poškodením, neoprávneným rozmnožením, zničením, stratou alebo odcudzením (ďalej len „neoprávnená manipulácia“) a ktorá môže vznikať len v oblastiach, ktoré ustanoví vláda Slovenskej republiky svojím nariadením. 21. Podľa § 2 písm. f/ zákona o ochrane utajovaných skutočností oprávnenou osobou právnická osoba alebo fyzická osoba, ktorá je určená na oboznamovanie sa s utajovanými skutočnosťami alebo ktorej oprávnenie na oboznamovanie sa s utajovanými skutočnosťami vzniklo zo zákona 22. Podľa § 6 ods. 1 zákona o ochrane utajovaných skutočností utajovaná skutočnosť musí byť chránená pred nepovolanou osobou a cudzou mocou spôsobom ustanoveným v tomto zákone, v predpisoch vydaných na jeho vykonanie a v ďalších osobitných predpisoch. 23. Podľa § 35 ods. 3 zákona o ochrane utajovaných skutočností za oprávnenú osobu sa považuje aj osoba, ktorá sa v konaní pred štátnym orgánom, na základe súhlasu vedúceho, do ktorého pôsobnosti utajovaná skutočnosť patrí, jednorazovo oboznámi s utajovanými skutočnosťami v rozsahu potrebnom na konanie, a to advokát, notár, znalec, tlmočník, súdny exekútor alebo starosta obce po podpísaní vyhlásenia o mlčanlivosti a poučení o povinnostiach pri ochrane utajovaných skutočností a možných dôsledkoch ich porušenia. Poučenie vykoná ten, kto bude oprávnený rozhodnúť o prizvaní takejto osoby na konanie, o čom vyhotoví písomný záznam. 24. Podľa čl. 1 ods. 1 Ústavy SR Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny štát. Neviaže sa na nijakú ideológiu ani náboženstvo. 25. Podľa čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy SR každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie byť vylúčené preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd. 26. Podľa čl. 47 ods. 2 a 3 Ústavy SR každý má právo na právnu pomoc v konaní pred súdmi, inými štátnymi orgánmi alebo orgánmi verejnej správy od začiatku konania, a to za podmienok ustanovených zákonom. Všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 rovní. 27. Podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy SR každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom. 28. Podľa čl. 47 Charty základných práv a slobôd každý, koho práva a slobody zaručené právom Únie sú porušené, má za podmienok ustanovených v tomto článku právo na účinný prostriedok nápravy pred súdom. Každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom. Každý musí mať možnosť poradiť sa, obhajovať sa a nechať sa zastupovať. Právna pomoc sa poskytuje osobám, ktoré nemajú dostatočné prostriedky v prípade, ak je táto pomoc potrebná na zabezpečenie efektívneho prístupu k spravodlivosti. 29. Podľa čl. 8 ods. 1 a 2 Dohovoru každý má právo na rešpektovanie svojho súkromného a rodinného života, obydlia a korešpondencie. Štátny orgán nemôže do výkonu tohto práva zasahovať s výnimkou prípadov, keď je to v súlade so zákonom a nevyhnutné v demokratickej spoločnosti v záujme národnej bezpečnosti, verejnej bezpečnosti, hospodárskeho blahobytu krajiny, predchádzania nepokojom alebo zločinnosti, ochrany zdravia alebo morálky alebo na ochranu práv a slobôd iných. 30. Podľa § 34 ods. 5 správneho poriadku správny orgán hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti. 31. Podľa § 46 správneho poriadku rozhodnutie musí byť v súlade so zákonmi a ostatnými právnymi predpismi, musí ho vydať orgán na to príslušný, musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci a musí obsahovať predpísané náležitosti. 32. Podľa § 47 ods. 3 správneho poriadku v odôvodnení rozhodnutia správny orgán uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov, ako použil správnu úvahu pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval, a ako sa vyrovnal s návrhmi a námietkami účastníkov konania a s ich vyjadreniami k podkladom rozhodnutia. 33. Úlohou súdu v prejednávanej veci bolo v rozsahu žalobných dôvodov preskúmať zákonnosť postupu a rozhodnutia žalovaného, ktorým bolo potvrdené rozhodnutie vydané v prvom stupni Oddelením cudzineckej polície Policajného zboru Nové Zámky o zrušení trvalého pobytu žalobcu na neobmedzený čas na území SR. Súd v tejto súvislosti posudzoval, či rozhodnutia vydané v oboch stupňoch boli vydané v súlade s hmotnoprávnymi a procesnoprávnymi predpismi. Vychádzal pritom zo skutkových zistení vyplývajúcich z predloženého administratívneho spisu správnych orgánov. 34. Súd v prvom rade dáva do pozornosti nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 8/2016-131 zo dňa 12.12.2018, z ktorého vyplýva: „Ak z dôvodu bezpečnosti štátu nemožno dotknutej osobe oznámiť presné a úplné dôvody tvoriace základ rozhodnutí [podľa § 120 ods. 2 písm. a) až i) zákona č. 404/2011 Z. z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov a podľa § 52 ods. 2 zákona č. 480/2002 Z. z. o azyle a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov], súdny prieskum takýchto rozhodnutí nemôže byť z hľadiska ochrany práv a právom chránených záujmov takejto osoby efektívny, nemôže byť ani dostatočnou zárukou proti prípadnej svojvôli kompetentného štátneho orgánu a nemôže ani reálne napĺňať základné právo dotknutej osoby na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd či právo na účinný prostriedok nápravy a na spravodlivý proces podľa čl. 47 Charty základných práv Európskej únie.” Z výroku tohto nálezu zároveň vyplýva, že ustanovenie § 120 ods. 2 zákona o pobyte cudzincov nie je v súlade s čl. 46 ods. 1 a 2, čl. 47 ods. 3, čl. 48 ods. 2 v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 12 ods. 1 a 2 a s čl. 13 ods. 4 Ústavy SR a s čl. 47 Charty základných práv Európskej únie. Dňom vyhlásenia tohto nálezu, t.j. 06.03.2019, ustanovenie § 120 ods. 2 zákona o pobyte cudzincov stratilo účinnosť. 35. Ústava SR v čl. 125 ods. 3 prikazuje zákonodarcovi, t.j. orgánu, ktorý vydal právny predpis nesúladný s ústavou, uviesť ho do šiestich mesiacov od vyhlásenia rozhodnutia ústavného súdu do súladu s ústavou. Sankciou za nesplnenie tejto povinnosti je strata platnosti takého právneho predpisu, jeho časti alebo jednotlivého ustanovenia, a to po márnom uplynutí šiestich mesiacov legislatívnej pasivity zákonodarcu od vyhlásenia nálezu ústavného súdu v Zbierke zákonov. V čase vydania rozhodnutia prvého stupňa bolo ustanovenie § 120 ods. 2 zákona o pobyte cudzincov účinné. Vo všeobecnosti však možno konštatovať, že aj keď k pozbaveniu platnosti derogovaného zákona docháza s účinkami „ex nunc”, rozpor s ústavným poriadkom, ktorý je dôvodom zrušenia zákona, nastáva už v priebehu jeho platnosti. Účinok „ex nunc” totiž nevylučuje, že práve aplikácia protiústavného právneho predpisu zo strany správneho orgánu môže viesť k zásahu do základného práva alebo slobody jednotlivca. Preto v niektorých prípadoch nemožno aplikovať právnu úpravu účinnú v relevantnom období, aj keď táto bola zrušená derogačným nálezom pre neústavnosť až následne. Navyše, v čase rozhodovania žalovaného už bolo citované ustanovenie pozbavené platnosti. Všetky orgány verejnej moci sú povinné interpretovať výklad ústavných zákonov, zákonov a ostatných právnych predpisov v súlade s generálnym interpretačným pravidlom zakotveným v čl. 152 ods. 4 Ústavy SR. Správne orgány nie sú viazané len zákonmi SR, ale predovšetkým Ústavou SR a v rámci rozhodovania o právach a povinnostiach fyzických a právnických osôb musia dbať o to, aby ich postup a rozhodnutie boli v súlade s ústavou a medzinárodnými zmluvami o ľudských právach, ktorými je SR viazaná a ktoré majú vyššiu právnu silu ako zákony SR. 36. Rozhodnutia správnych orgánov oboch stupňov súd považuje za nedostatočne odôvodnené. Z oboch rozhodnutí správnych orgánov nevyplýva, na základe akých konkrétnych skutočností predstavuje žalobca hrozbu pre štát. V rozhodnutiach správnych orgánov nebola uvedená aspoň podstata dôvodov (pri zohľadnení charakteru utajovanej skutočnosti) a konaním správnych orgánov bol porušený princíp právneho štátu definovaný v čl. 1 ods. 1 Ústavy SR. Jedným zo základných znakov právneho štátu je, aby rozhodnutia správnych orgánov (orgánov verejnej správy) boli spravodlivé, resp. aby neboli arbitrárne, formalistické, svojvoľné a nedostatočne odôvodnené. Tieto požiadavky napadnuté rozhodnutia správnych orgánov nespĺňajú, a preto ich možno považovať za formalistické a nedostatočne odôvodnené. Súd na tomto mieste poukazuje na právo na spravodlivý proces zakotvené v čl. 46 až 50 ústavy a čl. 47 Charty základných práv Európskej únie. S právom na spravodlivý proces úzko súvisí aj právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia. Z rozhodnutia správneho orgánu musí byť zrejmé, akými úvahami sa správny orgán riadil a na základe akých konkrétnych podkladov rozhodol. 37. V zmysle zákona o pobyte cudzincov je orgánom oprávneným rozhodovať o žiadosti žalobcu o udelenie trvalého pobytu na neobmedzený čas na území SR OCP PZ Nové Zámky, pričom písomnosť, ktorej pôvodcom je Slovenská informačná služba, je jedným z podkladov rozhodnutia o žiadosti žalobcu. V zmysle rozhodnutí správnych orgánov, ktorými bol trvalý pobyt žalobcu na území SR na neobmedzený čas zrušený, správne orgány nevzhliadli dôvod na spochybňovanie informácií získaných od Slovenskej informačnej služby. Je však v rozpore s postavením policajného útvaru v tomto konaní jeho postup spočívajúci v bezvýhradnom akceptovaní obsahu písomnosti, ktorej pôvodcom je Slovenská informačná služba. Písomnosť obsahujúcu utajované skutočnosti je správny orgán povinný podrobiť hodnoteniu podľa svojej úvahy, a to jednotlivo (tak ako ostatné dôkazy) a všetky v ich vzájomnej súvislosti v zmysle § 34 ods. 5 správneho poriadku. V tomto smere (v čase vydania preskúmavaných rozhodnutí) aplikáciu § 34 ods. 5 správneho poriadku zákonodarca v zákone o pobyte cudzincov nevylúčil ani neobmedzil ani nepodmienil udelenie trvalého pobytu na neobmedzený čas súhlasným stanoviskom Slovenskej informačnej služby. (obdobne viď rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Sžak/1/2016 zo dňa 30.04.2019) 38. V danej veci nebolo sporné, že správne orgány oboch stupňov vychádzali z informácie Slovenskej informačnej služby, s ktorou žalobca v konaní pred správnymi orgánmi nebol oboznámený. Súd zastáva názor, že takýmto postupom správneho orgánu nedošlo k riadnemu zisteniu skutkového stavu, a preto nebola v prospech žalobcu zabezpečená „rovnosť zbraní”, resp. zásada proporcionality. Žalobca sa nemal možnosť kvalifikovane brániť a ani sa vyjadriť k zistených skutočnostiam, pre ktoré bolo rozhodnuté o zrušení jeho trvalého pobytu na území SR na neobmedzený čas. Správny orgán mal povinnosť žalobcovi, resp. jeho právnemu zástupcovi uviesť aspoň podstatu dôvodov, ktorých preskúmateľnosť je obmedzená, a to takým spôsobom, aby sa dosiahol bezpečnostný záujem štátu a bol zohľadnený charakter utajovanej skutočnosti. V tejto súvislosti súd poukazuje na judikatúru Súdneho dvora EÚ (napr. rozsudok v spojených veciach C-372/09 a C-373/09, rozsudok C-430/10 a iné), v zmysle ktorej osoba preverovaná bezpečnostnými orgánmi má právo poznať aspoň základný obsah informácií, pre ktoré je považovaná za rizikovú pre bezpečnosť štátu a jeho obyvateľov. V prípade žalobcu je nesporné, že ako účastník konania pred správnymi orgánmi nemal k dispozícii prístup k informácii (ani jej podstatu), na ktorej základe správne orgány postavili svoje rozhodnutia, a to pri zohľadnení jej charakteru ako utajovanej skutočnosti. Na základe toho sa žalobca ako účastník konania nemohol účinne brániť v správnom konaní, čím došlo k porušeniu jeho práva na spravodlivý proces. Na tomto mieste súd navyše poukazuje na § 35 ods. 3 zákona o ochrane utajovaných skutočností, podľa ktorého sa za oprávnenú osobu považuje aj osoba, ktorá sa v konaní pred štátnym orgánom, na základe súhlasu vedúceho, do ktorého pôsobnosti utajovaná skutočnosť patrí, jednorazovo oboznámi s utajovanými skutočnosťami v rozsahu potrebnom na konanie, a to aj advokát po podpísaní vyhlásenia o mlčanlivosti a poučení o povinnostiach pri ochrane utajovaných skutočností a možných dôsledkoch ich porušenia (Rozsudok Najvyššieho súdu 1Sžak/1/2016). 39. Na základe uvedeného súd napadnuté rozhodnutie žalovaného zrušil a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie, v ktorom viazaný vysloveným právnym názorom v súlade s § 191 ods. 6 SSP bude postupovať v naznačenom smere a pri svojom opätovnom rozhodovaní zohľadní individuálne okolnosti prípadu žalobcu (jeho rodinný život, dĺžku jeho doterajšieho pobytu na území SR, mieru jeho integrácie v spoločnosti a pod.) v kontexte jeho práva na ochranu súkromného a rodinného života podľa čl. 8 ods. 1 a 2 Dohovoru a práva na spravodlivý proces v zmysle čl. 46 až 50 Ústavy SR a čl. 47 Charty základných práv Európskej únie. 40. O nároku na náhradu trov konania rozhodol súd podľa § 167 ods. 1 SSP v spojení s § 175 ods. 1 SSP a vzhľadom na úspech v konaní bol žalobcovi tento nárok priznaný, pričom podľa § 175 ods. 2 SSP o výške náhrady trov konania rozhodne správny súd po právoplatnosti tohto rozhodnutia samostatným uznesením. 41. Toto rozhodnutie senát Krajského súdu v Bratislave prijal pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z. v znení neskorších predpisov). Poučenie: Proti tomuto rozsudku možno podať kasačnú sťažnosť. Kasačná sťažnosť musí byť podaná v lehote jedného mesiaca od doručenia rozhodnutia súdu. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 443 SSP, § 145 ods. 2 písm. c/ SSP). Kasačná sťažnosť sa podáva na krajskom súde, ktorý napadnuté rozhodnutie vydal. Sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Tieto povinnosti neplatia, ak má sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 SSP uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 SSP sa podáva a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh).