Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 1S/179/2019 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1019201134 Dátum vydania rozhodnutia: 02. 07. 2020 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Marta Barková ECLI: ECLI:SK:KSBA:2020:1019201134.3 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Marty Barkovej a členiek senátu JUDr. Renáty Janákovej a JUDr. Jeannette Hajdinovej, v právnej veci žalobkyne: A.En.Slovensko s.r.o., Dúbravca 5, 036 01 Martin, IČO: 36 399 604 zastúpený: advokátskou kanceláriou Škubla & Partneri s.r.o., Digital Park II, Einsteinova 25, 851 01 Bratislava, IČO: 36 861 154, proti žalovanému: 1. Úrad pre vybrané hospodárske subjekty, Radlinského 37, 817 73 Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 101768068/2019 zo dňa 19.07.2019 a proti žalovanému 2. Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, Lazovná č. 63, 974 01 Banská Bystrica, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 102057560/2019 zo dňa 02.09.2019 r o z h o d o l : Krajský súd v Bratislave žalobu o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného 1/ Úradu pre vybrané hospodárske subjekty č. 101768068/2019 zo dňa 19.07.2019 a žalobu o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného 2/ Finančného riaditeľstva Slovenskej republiky č. 102057560/2019 zo dňa 02.09.2019 z a m i e t a. Žalovanému 1/ a žalovanému 2/ súd právo na náhradu trov konania voči žalobcovi n e p r i z n á v a . o d ô v o d n e n i e : I. Priebeh administratívneho konania 1. Dňa 28.03.2018 podala obchodná spoločnosť A.En. Slovensko s.r.o., Dúbravca 5, 036 01 Martin, IČO: 36 399 604 (ďalej aj ako „regulovaná osoba“), daňové priznanie k dani z príjmov právnickej osoby za zdaňovacie obdobie 2017, v ktorom na riadku 100 vykázala výsledok hospodárenia pred zdanením v sume XX XXX XXX,XX eura. Tento výsledok hospodárenia bol tvorený: výsledkom hospodárenia z regulovanej činnosti pred zdanením vo výške XXX XXX,XX eura (riadok č. 27 výkazu ziskov a strát, ktorý je súčasťou účtovnej závierky podanej 28.03.2019 a ktorý bol zahrnutý do riadku 100 daňového priznania podaného dňa 28.0.2018) a výsledkom hospodárenia z finančnej (neregulovanej) činnosti pred zdanením vo výške XX XXX XXX,XX eura (riadok č. 55 výkazu ziskov a strát, ktorý je súčasťou účtovnej závierky podanej 28.0.2019 a ktorý bol zahrnutý do riadku 100 daňového priznania podaného dňa 28.03.2019). 2. Dňa 26.06.2019 podala regulovaná osoba podľa ustanovenia § 9 ods. 1 zákona č. 235/2012 Z.z. o osobitnom odvode z podnikania v regulovaných odvetviach a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len ako „zákon č. 235/2012 Z.z.), oznámenie, v ktorom uviedla výsledok hospodárenia v sume X XXX XXX,XX eura, koeficient 0,78 a základ osobitného odvodu (ďalej aj ako „odvod“ alebo aj ako „osobitný odvod“) v sume X XXX XXX,XX eura. 3. Dňa 04.07.2019 podala regulovaná osoba podľa ustanovenia § 8 ods. 3 zákona č. 235/2012 Z. z. oznámenie, v ktorom uviedla výsledok hospodárenia v sume XX XXX XXX,XX eura, koeficient 0,78 a výšku osobitného odvodu v sume XX XXX,XX eura. 4. Úrad pre vybrané hospodárske subjekty (ďalej aj ako „správca odvodu“) na základe zákona č. 35/2019 Z. z. o finančnej správe a o zmene a doplnení niektorých zákonov, zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len ako „Daňový poriadok“) a zákona č. 235/2012 Z. z. - podľa ustanovenia § 9 ods. 5 zákona č. 235/2012 Z. z., vydal dňa 19.07.2019 rozhodnutie č. 101768068/2019 (ďalej aj ako „rozhodnutie č.1“), ktorým na základe vykonania zúčtovania odvodov určil regulovanej osobe - obchodnej spoločnosti A.En. Slovensko s.r.o., Dúbravca 5, 036 01 Martin, IČO: 36 399 604, nedoplatok zo zúčtovania osobitných odvodov vo výške XXX XXX,XX eura za odvodové obdobia patriace do účtovného obdobia od 01.01.2017 do 31.12.2017. 5. V odôvodnení rozhodnutia č. 1 správca odvodu uviedol, že na daňový úrad bolo dňa 28.03.2018 predložené daňové priznanie k dani z príjmov právnickej osoby za rok 2017, v ktorom daňový subjekt vykázal výsledok hospodárenia pred zdanením v sume 10 319 149,01 eura a oznámenie regulovanej osoby podľa ustanovenia ustanovenia § 8 ods. 3 zákona č. 235/2012 Z.z. podané dňa 04.07.2019. Úrad pre vybrané hospodárske subjekty vypočítal zúčtovanie odvodov nasledovne: výsledok hospodárenia - XX XXX XXX, XX eura, koeficient - § 5 ods. 5 - 0.78, základ odvodu - § 5 ods. 1 a X XX XXX XXX.XX H. X.XX - X XXX XXX,XX eura, sadzba odvodu - § 6 - 00726, odvod - § 7 za január 2017 - december 2017 - 0,00 eur, uhradený odvod za január 2017 - december 2017 - XXX XX, XX eura, záporný rozdiel súčtu odvodov zaplatených podľa ustanovenia § 9 ods. 1 a súčtu odvodov vypočítaných správcom odvodu podľa ustanovenia § 9 ods. 2 - nedoplatok XXX XXX,XX eura. 6. Zároveň správca odvodu uviedol v poučení predmetného rozhodnutia, že napadnuté rozhodnutie č.1 nadobúda právoplatnosť doručením regulovanej osobe v zmysle ustanovenia § 8 ods. 5 zákona č. 235/2012 Z. z. s tým, že proti tomuto rozhodnutiu možno podľa ustanovenia § 8 ods. 6 zákona č. 235/2012 Z. z. podať námietku, a to písomne alebo ústne do zápisnice na Úrad pre vybrané hospodárske subjekty do 8 dní odo dňa doručenia rozhodnutia, pričom podanie námietky nemá odkladný účinok. 7. Voči rozhodnutiu č.1 - Úradu pre vybrané hospodárske subjekty č. 101768068/2019 zo dňa 19.07.2019, ktoré jej bolo doručené dňa 26.07.2019, podala regulovaná osoba námietku zo dňa 05.08.2019, a to v súlade s ustanovením § 8 ods. 6 zákona č. 235/2012 Z. z., a ktorá smerovala proti základu osobitného odvodu z podnikania v regulovaných odvetviach, výške odvodu a výške zúčtovania odvodov. 8. Regulovaná osoba namietala, že výsledok hospodárenia pred zdanením v sume XX XXX XXX,XX eura bol tvorený nasledovnými výsledkami hospodárenia: výsledkom hospodárenia z hospodárskej činnosti pred zdanením vo výške XXX XXX,XX eura a výsledkom hospodárenia z finančnej činnosti pred zdanením vo výške XX XXX XXX,XX eura a uviedla, že výsledok hospodárenia z finančnej činnosti predstavuje v najvýznamnejšej miere účtovný zisk z vnútropodnikovej reorganizácie regulovanej osoby, nepeňažných vkladov obchodných podielov a akcií v pôvodných cenách pre daňové účely v celkovej sume XX XXX XXX,XX eura (výnos z rozdielu medzi uznanou hodnotou vkladu a účtovnou hodnotou vkladaných obchodných podielov a akcií), ktoré boli uskutočnené v decembri 2017. Ďalej poukázala na to, že tento výsledok hospodárenia z nepeňažných vkladov obchodných podielov a akcií v pôvodných cenách pre daňové účely predstavoval len jednorazovú účtovnú operáciu z činnosti nepatriacej do regulovanej činnosti regulovanej osoby, ktorá neviedla k jej finančnému obohateniu a jednalo sa iba o jej vnútropodnikovú reorganizáciu, preto výsledok hospodárenia pred zdanením za rok 2017 pozostáva v prevažnej miere zo zisku z činností nepatriacich do regulovanej činnosti. 9. Regulovaná osoba namietala, že z týchto nepeňažných vkladov nezískala žiadne peňažné prostriedky. 10. Ďalej uviedla, že zároveň za predchádzajúce obdobia dosiahla výsledok hospodárenia vždy výrazne nižší ako X XXX XXX eur predstavujúci výsledok hospodárenia od ktorého vzniká povinnosť platiť odvod a výsledok hospodárenia regulovaná osoba dosiahla za predchádzajúce obdobia vždy menej ako XXX XXX eur, s tým, že aj výsledok hospodárenia za nasledujúce účtovné obdobie od 01.01.2018 do 31.12.2018 bol na úrovni iba XX XXX eur, čo preukazuje, že regulovaná osoba nikdy nedosiahla výsledok hospodárenia, od ktorého vzniká povinnosť platiť odvod a zároveň by bola výška odvodu vždy nižšia ako XXXX eur. Zdôraznila, že z uvedených výsledkov hospodárenia a zo skutočnosti, že vnútropodnikovou reorganizáciou spočívajúcou v nepeňažných vkladoch podielov a akcií nezískala žiadne finančné prostriedky ďalej, že vyrubený osobitný odvod vo výške XXX XXX,XX eura nie je schopná financovať zo svojej činnosti a je pre ňu likvidačný. 11. Zároveň namietala, že základ osobitného odvodu a samotná jeho výška určená rozhodnutím správcu odvodu, nemá byť vypočítaná z výsledku hospodárenia, ktorý nie je dosiahnutý z výnosov z regulovanej činnosti. 12. Taktiež uviedla právne argumenty a stanoviská súdnych orgánov k podobnému prípadu. 13. Regulovaná osoba navrhovala, aby bolo napadnuté rozhodnutie č.1. - Úradu pre vybrané hospodárske subjekty č. 101768068/2019 zo dňa 19.07.2019, zrušené bez toho, aby bolo vydané nové rozhodnutie, eventuálne navrhovala, že ak toto rozhodnutie nie je možné zrušiť, aby bolo zrušené a vrátené na nové konanie a aby bolo toto nové konanie okamžite prerušené. 14. Úrad pre vybrané hospodárske subjekty podaním zo dňa 20.08.2019, doručeným regulovanej osobe dňa 23.08.2019, jej oznámil, že jeho námietka voči napadnutému rozhodnutiu č. 1 bola postúpená na rozhodnutie Finančnému riaditeľstvu Slovenskej republiky. 15. Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky na základe zákona č. 35/2019 Z. z. o finančnej správe a o zmene a doplnení niektorých zákonov, Daňového poriadku a zákona č. 235/2012 Z. z., vydalo dňa 02.09.2019 rozhodnutie č. 102057560/2019 (ďalej aj ako „rozhodnutie č. 2“) podľa ustanovenia § 8 ods. 7 zákona č. 235/2012 Z. z., ktorým rozhodlo o námietke regulovanej osoby - obchodnej spoločnosti A.En. Slovensko s. r. o., Dúbravca 5, 036 01 Martin, IČO: 36399604, proti rozhodnutiu č.1 - Úradu pre vybrané hospodárske subjekty č. 101768068/2019 zo dňa 19.07.2019, ktorým bol podľa ustanovenia § 9 ods. 5 zákona č. 235/2012 Z. z., na základe vykonania zúčtovania odvodov, určený nedoplatok zo zúčtovania odvodov vo výške XXX XXX,XX eura, za odvodové obdobia patriace do účtovného obdobia od 01.01.2017 do 31.12.2017, tak, že námietku regulovanej osoby zamietlo. Napadnuté rozhodnutie č.2 bolo doručené regulovanej osobe dňa 06.09.2019. 16. V rozhodnutí č.2 - Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky poukázalo na to, že správca odvodu rozhodnutím č. 101768068/2019 zo dňa 19.07.2019 vyrubil regulo-vanej osobe na základe zúčtovania odvodov, podľa ustanovenia § 9 ods. 5 zákona č. 235/2012 Z. z. nedoplatok zo zúčtovania odvodov vo výške XXX XXX,XX eura za odvodové obdobia patriace do účtovného obdobia od 01.01.2017 do 31.12.2017 s tým, že poukázalo na to, že správca odvodu uviedol nesprávne údaje na riadku odvod - § 7 za január 2017 - december 2017 na riadku uhradený odvod za január 2017 - december 2017, pričom správne mali byť údaje: na riadku odvod - § 7 za január 2017 - december 2017 - XXX XXX,XX eura a na riadku uhradený odvod za január 2017 - december 2017 - X,XX eur. 17. Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky v rozhodnutí uviedlo, že pri zúčtovaní odvodov správca odvodu vychádzal z ustanovenia § 5 zákona č. 235/2012 Z. z. a to: zo základu odvodu, ktorý predstavuje sumu výsledku hospodárenia vykázaného regulovanou osobou na r. 100 daňového priznania k dani z príjmov právnickej osoby, pričom táto suma výsledku hospodárenia sa považuje za základ odvodu, podľa ustanovenia § 5 ods. 3 zákona č. 235/2012 Z. z.. Uviedlo, že pri aplikácii ustanovenia § 5 zákona č. 235/2012 Z. z. je od začiatku účinnosti tohto zákona, t. j. od 01.09.2012 aj podľa dôvodovej správy k tomuto zákonu, základom odvodu podľa ustanovenia § 5 ods. 3 tohto zákona výsledok hospodárenia pred zdanením uvedený na r. 100 daňového priznania alebo podľa ustanovenia § 5 ods. 4 tohto zákona výsledok hospodárenia pred zdanením vykázaný podľa medzinárodných účtovných noriem upravený podľa osobitného predpisu (§ 17 ods. 1 písm. c) zákona č. 595/2013 Z. z. o dani z príjmov v znení neskorších predpisov (ďalej len ako „zákon o dani z príjmov“)). 18. Zdôraznilo, že zákon č. 235/2012 Z. z. neumožňuje už žiadnu následnú úpravu výsledku hospodárenia, ktorý je základom odvodu na účely uplatnenia tohto zákona, a to bez ohľadu na skutočnosť akú finančnú transakciu regulovaná osoba vykonala, a ktorej výsledok sa zahŕňa z hľadiska účtovníctva do výsledku hospodárenia, ktorý sa po znížení zaplatenej dane a príspevku do rezervného fondu zaúčtuje do nerozdeleného zisku z minulých rokov určeného na rozdelenie spoločníkom alebo na ďalší rozvoj spoločnosti. Uviedlo, že ďalej vychádzalo z koeficientu, ktorý je vypočítaný ako podiel výnosov dosiahnutých z regulovaných činností v oblasti podľa ustanovenia§ 3 ods. 1 písm. a) zákona č. 235/2012 Z. z. k celkovým dosiahnutým výnosom za príslušné účtovné obdobie a že práve koeficient eliminuje, aby sa osobitný odvod nepočítal z výnosov z neregulovaných činností, ak tieto regulovaná osoba dosahuje. Ak by to tak nebolo, koeficient by sa rovnal 1,00, čo by znamenalo, že osobitný odvod by sa počítal zo všetkých dosahovaných výnosov, čo by bolo v rozpore so zámerom uplatnenia zákona č. 235/2012 Z. z.. Ďalej vychádzalo zo sadzby odvodu, ktorej fixná výška 0,00726 je stanovená v ustanovení § 6 zákona č. 235/2012 Z. z., pričom odvod sa podľa ustanovenia § 7 zákona č. 235/2012 Z. z. vypočíta ako súčin sadzby a základu odvodu, ktorým je výsledok hospodárenia vynásobený koeficientom. 19. Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky uviedlo, že správca odvodu v napadnutom rozhodnutí č.1 zároveň uviedol, že pri zúčtovaní odvodov za odvodové obdobia patriace do účtovného obdobia od 01.01.2017 do 31.12.2017 vychádzal v súlade s ustanovením § 9 zákona č. 235/2012 Z. z. z výsledku hospodárenia (XX XXX XXX,XX eura) uvedeného v daňovom priznaní k dani z príjmov právnickej osoby za zdaňovacie obdobie 2017 a v oznámení zo dňa 04.07.2019 a koeficientu (0,78) a v oznámení zo dňa 26.06.2019. 20. K námietke regulovanej osoby, ktorá analyzovala právne argumenty a stanoviská súdnych orgánov k podobnému prípadu, Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky uviedlo, že nezaujalo stanovisko k uvedenému, nakoľko sa tieto nevzťahujú k napadnutému rozhodnutiu. 21. K námietke regulovanej osoby, ktorá spochybnila samotné uplatňovanie zákona č. 235/2012 Z. z., keďže, podľa jej vyjadrenia, dôvody jeho zavedenia počnúc rokom 2012, ktorými boli následky finančnej krízy, pominuli a nie je dôvod na jeho uplatňovanie v rokoch hospodárskeho rastu, ktorým je aj rok 2017, Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky uviedlo, že zákon č. 235/2012 Z. z. je naďalej účinný a správca odvodu je povinný zabezpečiť jeho uplatňovanie v plnom rozsahu s tým, že účinnosť zákona č. 235/2012 Z. z. nebola doteraz spochybnená najvyššími orgánmi Európskej únie (ďalej aj ako „EÚ“), v kompetencii ktorých je aj posúdenie prejudiciálnej otázky o rozpore tohto vnútroštátneho zákona s právom EÚ, ktoré v námietke uvádzala regulovaná osoba. Zdôraznilo, že preto nie je ani dôvod na prerušenie konania vo veci, ktoré navrhuje regulovaná osoba a poukázalo na to, že skutočnosť, že súdne orgány na príslušných stupňoch vedú konania voči iným regulovaným osobám vo veci správneho uplatňovania zákona č. 235/2012 Z. z. podľa neho nezakladá dôvod na tzv. plošné prerušenie konania o zúčtovaní odvodov aj voči iným regulovaným osobám, ktoré odvod platia a ktorým správca odvodu vydal rozhodnutie o zúčtovaní odvodov za príslušný kalendárny rok v súlade so zákonom č. 235/2012 Z. z.. 22. Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky k názoru regulovanej osoby, že osobitný odvod má charakter dane z príjmov, uviedlo, že osobitný odvod je považovaný za platbu, ktorá je po zaplatení daňovým výdavkom a zahŕňa sa do základu dane na účely zákona č. 595/2003 Z. z. v znení neskorších predpisov, t. j. znižuje základ dane a daň z príjmov na úhradu. 23. Ďalej k námietke regulovanej osoby, že z nepeňažných vkladov uskutočnených v roku 2017 nezískala žiadne finančné prostriedky, Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky uviedlo, že z hľadiska účtovníctva sa dosiahnutý výsledok hospodárenia po schválení účtovnej závierky za príslušný účtovný rok, teda aj za rok 2017 v sume XX XXX XXX,XX eura po jeho úprave, ako je uvedené vyššie, preúčtováva na účet nerozdeleného zisku z minulých rokov na prerozdelenie (ako zisk po zdanení) podľa rozhodnutia spoločníkov a konštatovalo, že nie je oprávnené posudzovať vznik transakcie, z ktorej vznikol regulovanej osobe rozdiel ako výnos zahrnutý do výsledku hospodárenia vykázaný na r. 100 daňového priznania, ktorý je základom odvodu, ale ktorý sa z daňového hľadiska podľa ustanovenia § 17d zákona o dani z príjmov nezahŕňa do základu dane, a preto bol následne tento výnos, dosiahnutý z finančnej činnosti v daňovom priznaní z výsledku hospodárenia odpočítaný. 24. Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky dospelo k záveru, že správca odvodu pri zúčtovaní odvodov za odvodové obdobia patriace do účtovného obdobia od 01.01.2017 do 31.12.2017 postupoval v súlade so základnými zásadami správy daní, najmä so zásadou zákonnosti podľa ustanovenia § 3 ods. 1 Daňového poriadku, podľa ktorej postupoval podľa platného zákona č. 235/2012 Z. z., ktorého zákonnosť nie je žiadnym zákonným spôsobom spochybnená, pričom chránil záujmy štátu a dbal pri tom na zachovávanie práv a právom chránených záujmov regulovanej osoby s tým, že zároveň bola tiež plne zabezpečená rovnosť regulovanej osoby v skutkovo zhodných prípadoch podľa zásady rovnosti ustanovenej v ustanovení § 3 ods. 9 Daňového poriadku. 25. V poučení rozhodnutia č. 2 Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky uviedlo, že podľa ustanovenia § 8 ods. 8 zákona č. 235/2012 Z. z., rozhodnutie nadobúda právoplatnosť jeho doručením regulovanej osobe s tým, že proti rozhodnutiu o námietke nie sú prípustné opravné prostriedky. II. Spojenie vecí 26. Krajský súd uznesením č.k. 1S/179/2019 -171 zo dňa 11.06.2020 na základe návrhu žalobcu, spojil na spoločné konanie veci - konanie vedené na Krajskom súde v Bratislave pod sp. zn. 1S/179/2019 vo veci preskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovaného Úradu pre vybrané hospodárske subjekty č. 101768068/2019 zo dňa 19.07.2019, ktorým žalovaný rozhodol o zúčtovaní osobitného odvodu z podnikania v regulovaných odvetviach za rok 2017, ktorý je upravený zákonom č. 235/2012 Z.z., a ktorým určil žalobcovi ako regulovanej osobe nedoplatok zo zúčtovania odvodov vo výške XXX XXX,XX eura za odvodové obdobia od 01.01.2017 do 31.12.2017 a konanie vedené na Krajskom súde v Bratislave pod sp. zn. 6S/204/2019 vo veci preskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovaného Finančného riaditeľstva Slovenskej republiky č. 102057560/2019 zo dňa 02.09.2019, ktoré rozhodlo o podanej námietke žalobcu zo dňa 05.08.2019 voči rozhodnutiu - č. 101768068/2019 zo dňa 19.07.2019 tak, že námietku žalobcu zamietlo, s tým, že predmetné konania ďalej budú vedené pod sp. zn.1S/179/2019. III. Žaloba 1) (konanie vo veci sp. zn. 1S 179/2019) 27. Žalobou zo dňa 14.08.2019, doručenou na Krajský súd v Bratislave (ďalej aj ako „krajský súd“ alebo aj ako „správny súd“) dňa 14.08.2019, sa žalobca v zákonnej lehote domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia Úradu pre vybrané hospodárske subjekty (ďalej aj ako „žalovaný č.1“) - č. 101768068/2019 zo dňa 19.07.2019 (ďalej aj ako „napadnuté rozhodnutie č. 1“) a navrhoval, aby ho správny súd zrušil a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie. 28. Žaloba bola zaevidovaná pod sp. zn. 1S 179/2019. 29. Žalobca vzhľadom na špecifickosť právnej úpravy odvodu sa domáhal preskúmania rozhodnutia žalovaného č. 101768068/2019 zo dňa 19.07.2019 ako prvostupňového rozhodnutia, voči ktorému nie je možné podať riadny opravný prostriedok s derogačným účinkom, ale len námietku, s tým, že ide o neplnohodnotný opravný prostriedok, keďže podaná námietka nemá odkladný účinok a možno ju podať len z taxatívne uvedených dôvodov (námietka môže smerovať len proti základu odvodu, výške odvodu alebo výške zúčtovania odvodu). 30. Žalobca zároveň žiadal súd o priznanie odkladného účinku správnej žalobe vo veci preskúmania rozhodnutia žalovaného č. 101768068/2019 zo dňa 19.07.2019. 31. Krajský súd uznesením sp. zn. 1S/179/2019-141 zo dňa 08.11.2019, priznal správnej žalobe vo veci preskúmania rozhodnutia žalovaného č. 101768068/2019 zo dňa 19.07.2019, odkladný účinok, a to až do právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej. 32. Žalobca zároveň navrhol súdu, že v súčasnosti prebiehajú súdne konania, v ktorých sa riešia otázky, ktoré majú podstatný význam na rozhodnutie správneho súdu v tomto súdnom konaní a teda je daný dôvod na prerušenie tohto súdneho konania podľa ustanovenia § 100 ods. 2 písm. a) SSP resp., ak má súd za to, že sú splnené podmienky na konanie o súlade právnych predpisov, mal by toto konanie prerušiť aj podľa § 100 ods. 1 písm. b) SPP. 33. Žalobca uviedol, že je podľa zákona č. 235/2012 Z. z. regulovanou osobou, keďže disponuje od roku 2005 oprávnením na výkon činnosti v oblasti dodávky elektriny na základe povolenia č. 2005E 0071 zo dňa 21.11.2005. 34. Ďalej žalobca uviedol, že v tomto konaní sa jedná o to, či je vôbec možné uplatňovať odvod (teda či právna úprava odvodu nie je v rozpore s právom EÚ a ústavným právom), a či je možné odvodzovať výšku odvodu od celkového výsledku hospodárenia dosiahnutého regulovanou osobou (čomu by nasvedčoval doslovný výklad zákona č. 235/2012 Z. z.), alebo len z výsledku hospodárenia dosiahnutého výkonom regulovanej činnosti (čomu by nasvedčoval teleologický, systematický, no predovšetkým eurokonformný a ústavno-konformný výklad tohto zákona). 35. V žalobe žalobca poukazoval na konanie eustream a Slovenské elektrárne, nakoľko po skutkovej aj právnej stránke ide o podobnú situáciu, kde žalovaný počítal odvod aj z výsledku hospodárenia, ktorý nevznikol regulovanou činnosťou, ale bol vytvorený vkladom majetku a záväzkov súvisiac ich s prepravou zemného plynu, ktoré tvorili samostatnú časť podniku Slovenský plynárenský priemysel, a.s. vloženého do podniku eustream,a.s. (konanie eustream). Zdôraznil, že išlo teda o nepeňažný vklad rovnako ako v prípade danej transakcie, rozpustením rezerv vytvorených z výnosov dosiahnutých ešte pred účinnosťou zákona č. 235/2012 Z. z., teda z činnosti, ktorá nebola v danom čase činnosťou regulovanej osoby (konanie Slovenské elektrárne), a preto zastával názor, že rozhodnutia súdov v týchto konaniach majú preto pre posúdenie tejto žaloby mimoriadny význam. 36. Uviedol, že z konania eustream ako aj z konania Slovenské elektrárne jednoznačne vyplýva, že nielen zo strany Krajského súdu v Bratislave, ale aj zo strany Najvyššieho súdu Slovenskej republiky existujú závažné pochybnosti o ústavnej konformite a predovšetkým eurokonformite odvodu, pričom tieto pochybnosti dokonca vyústili do konania o prejudiciálnej otázke súvisiaceho s konaním Slovenské elektrárne, a.s. c/a Úrad pre vybrané hospodárske subjekty na základe podaného návrhu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vo veci 1Sžfk/43/2017 a ktoré je vedené pred Súdnym dvorom EÚ pod sp. zn. C - 376/18, ktorého predmetom je aj vyriešenie otázky, či zákon č. 235/2012 Z.z., (resp. jeho aplikácia) nie je v rozpore s Treťou elektro-energetickou smernicou s tým, že výsledok tohto konania je dôležitý pre právne posúdenie tejto veci. 37. Žalobca zároveň poukazoval na to, že žalovaný (okrem iného) porušil prvú a základnú zásadu správy daní vyjadrenú v ustanovení § 3 ods. 1 Daňového poriadku, podľa ktorej pri správe daní sa postupuje podľa všeobecne záväzných právnych predpisov, chránia sa záujmy štátu a obcí a dbá sa pritom na zachovávanie práv a právom chránených záujmov daňových subjektov a iných osôb, pretože žalovaný síce chránil záujem štátu na získaní finančných prostriedkov v podobe výberu odvodu, avšak hrubo porušil zásadu zákonnosti tým, že vôbec nedbal na povinnosť zachovania jeho práv. 38. Zdôraznil, že v priebehu mesiacov október až december 2017 realizoval sériu vnútroštátnych transakcií spočívajúcich v realizácii nepeňažných vkladov do iných slovenských spoločností, čo viedlo k vzniku výsledku jeho hospodárenia za rok 2017, ktorý bol neporovnateľne vyšší s výsledkami hospodárenia za predchádzajúce roky s tým, že predmetná transakcia bola súčasťou celkovej zmeny štruktúry skupiny AEN, ktorej súčasťou je aj žalobca. Išlo pritom operáciu medzi slovenskými obchodnými spoločnosťami, ktorú bežne vykonávajú akékoľvek podnikateľské subjekty a nielen regulované osoby, keďže realizácie nepeňažných vkladov a podnikové kombinácie nie sú regulovanou činnosťou, na ktorú je potrebné osobitné povolenie. 39. Žalobca uviedol, že prevádzané obchodné podiely a akcie, ktoré predstavovali nepeňažné vklady, boli v čase nepeňažného vkladu evidované v účtovníctve žalobcu v ich (nižšej) účtovnej hodnote, než bola ich (vyššia) uznaná hodnota určená znaleckým posudkom v čase prevodu (reálna hodnota), a preto bol povinný zaúčtovať kladný rozdiel medzi reálnou hodnotou obchodných podielov a akcií započítanou na vklad a ich účtovnou hodnotou ako výnos, čím účtovne došlo k nárastu výsledku hospodárenia, ktorý však nevznikol dodávkou (predajom) elektriny, teda regulovanou činnosťou žalobcu. 40. Ďalej uviedol, že výsledok hospodárenia z finančnej činnosti predstavuje v najvýznamnejšej miere výnosy z vnútropodnikovej reorganizácie skupiny AEN, ktorej súčasťou je aj žalobca, a to konkrétne z transakcie v celkovej sume XX XXX XXX,XX eura (viď riadok č. 44 výkazu ziskov a strát, ktorý je súčasťou účtovnej závierky podanej 28.03.2019 a ktorý bol zahrnutý do riadku 100 daňového priznania podaného dňa 28.3.2019). 41. Mal za to, že keďže v roku 2017 nedosiahol výsledok hospodárenia z regulovanej činnosti hranicu 3 mil. eur, nevznikla mu povinnosť platiť odvod, avšak žalovaný napadnutým rozhodnutím č. 1 rozhodol o nedoplatku zo zúčtovania odvodov za účtovné obdobie 2017 v sume XXX XXX,XX eura a ktorú určil z celkového výsledku hospodárenia, t.j. zo sumy XX XXX XXX,XX eura, teda aj započítaním výsledku hospodárenia dosiahnutého danou transakciou. 42. Zdôraznil, že z transakcie ktorou bol vzniknutý rozdiel medzi uznanou hodnotu vkladu a účtovnou hodnotou vložených podielov vykonaných v roku 2017, nezískal žiadne finančné prostriedky. 43. Žalobca v žalobe namietal v napadnutom rozhodnutí č.1: 1) rozpor odvodu s právom EÚ - nepreskúmateľnosť napadnutého rozhodnutia, 2) rozpor odvodu so Smernicou o daňovej neutralite, 3) rozpor odvodu s Treťou elektroenergetickou smernicou 2009/54/ES z 13.07.2009, 4) rozpor s Treťou plynárenskou smernicou vo vzťahu k odvodu, 5) absenciu ústavnokonformného výkladu zákona č.235/2012 Z. z., rozpor napadnutého rozhodnutia č.1 s Daňovým poriadkom a samotným zákonom č. 235/2012 Z. z.. ad 1) rozpor odvodu s právom EÚ - nepreskúmateľnosť napadnutého rozhodnutia: žalobca poukázal na to, že prednosť práva EÚ, podľa ktorého orgány verejnej moci majú povinnosť neaplikovať žiadne vnútroštátne ustanovenie, ktoré je v rozpore s právom EÚ, resp. majú povinnosť eurokonformného výkladu, čo vyplýva predovšetkým z čl. 7 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky („právne záväzné akty Európskych spoločenstiev a Európskej únie majú prednosť pred zákonmi Slovenskej republiky.“). Z princípu prednosti práva EÚ teda vyplýva pre správny súd aj pre orgány verejnej správy oboch stupňov povinnosť neaplikovať žiadne vnútroštátne ustanovenie, ktoré je v rozpore s právom EÚ (rozsudok Súdneho dvora EÚ vo veci C-106/77), v tomto prípade ustanovenie § 51b zákona o dani z príjmov, ktoré bolo v rozpore s cieľom a zásadami citovanej smernice, najmä s cieľom zníženia emisií prostredníctvom zlepšenia technológií, zachovania hospodárskeho rozvoja a zachovania integrity vnútorného trhu a hospodárskej súťaže, zachovania finančne a ekonomicky výhodných podmienok znižovania emisií. Ak napriek týmto záverom orgány verejnej správy oboch stupňov postupovali výlučne podľa vnútroštátnej úpravy a žalobcovi určili preddavok na daň z emisných kvót za prvý aj druhý polrok 2011 po XXX XXX eur a za prvý polrok 2011 mu zaplatený preddavok nevrátili, pochybili a svoje rozhodnutia zaťažili vadou nezákonnosti, pretože prednostne neaplikovali právo EÚ, tak ako im to ukladá čl. 7 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s jej čl. 2 ods. 2 a teda, vec nesprávne právne posúdili. Žalobca namietal, že neobstoja námietky žalovaného č.1, že vo veci bez ďalšieho postupoval podľa vnútroštátneho práva a že nebol oprávnený skúmať súlad vnútroštátneho práva s právom EÚ, pretože čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky nemožno vykladať izolovane od jej iných ustanovení, v tomto prípade od čl. 7 ods. 2, najmä s ohľadom na členstvo Slovenskej republiky v EÚ od 01.05.2004 a s ohľadom na princíp prednosti práva EÚ pred zákonmi Slovenskej republiky. Zdôraznil, že ak by chcel žalovaný vydať zákonné rozhodnutie, muselo by byť v prvom rade eurokonformné. Odvod uplatnený napadnutým rozhodnutím č.1 a rozhodnutím č.2 ale kritérium eurokonformity nespĺňa. Uviedol, že keby sa však aj ale žalovaný s argumentáciou o absencii eurokonformity nestotožnil, minimálne o tejto argumentácii vie z konania eustream a konania Slovenské elektrárne a mal sa s ňou vysporiadať. Napriek tomu aspekt práva EÚ ignoroval a aplikoval ustanovenia zákona č. 235/2012 Z. z. izolovane, čím zaťažil toto rozhodnutie aj vadou nepreskúmateľnosti. ad 2) rozpor odvodu so Smernicou Rady 2009/133/ES z 19. októbra 2009 o spoločnom systéme zdaňovania, uplatniteľnom pri zlučovaní, rozdeľovaní, čiastočnom rozdeľovaní, prevode aktív a výmere akcií spoločností rôznych členských štátov a pri premiestnení sídla SE alebo SCE medzi členskými štátmi (ďalej aj ako „Smernica o daňovej neutralite” alebo aj ako „Smernica o zlučovaní a rozdeľovaní“): žalobca uviedol, že rozpor už konštatoval Krajský súd v Bratislave v konaní eustream v rámci svojho rozsudku sp.zn. 2S/235/2014 zo dňa 14.10.2015, na ktorý týmto odkazuje a uviedol, že tento rozsudok síce najprv Najvyšší súd Slovenskej republiky zmenil, no v súčasnosti o danej veci koná znova po tom, ako ho zrušil Ústavný súd Slovenskej republiky. Uviedol, že výnos z neregulovanej činnosti dosiahol žalobca v nadväznosti na transakciu - uskutočnenie nepeňažných vkladov, ktoré pre účely dane z príjmov neboli zdaňované, a to v súlade so Smernicou o daňovej neutralite implementovanou do zákona o dani z príjmov. Zdôraznil, že v zmysle tejto smernice je Slovenská republika povinná zabezpečiť, aby transakcie, na ktoré sa vzťahuje, boli z pohľadu daňového zaťaženia neutrálne. Táto požiadavka znamená, že dotknuté transakcie nesmú podliehať najmä dani z príjmu, ani inému plneniu, ktoré má rovnaké účinky ako daň z príjmu, ani žiadnym iným spôsobom viesť k akémukoľvek zdaneniu kapitálových výnosov. ad 3) rozpor odvodu so Smernicou Európskeho parlamentu a Rady 2009/72/ES o spoločných pravidlách pre vnútorný trh s elektrinou, ktorú sa zrušuje smernica 2003/54/ES z 13.júla 2009 (ďalej len ako „Tretia elektroenergetická smernica”): žalobca namietal rozpor odvodu s Treťou elektroenergetickou smernicou, ktorá sa vzhľadom na predmet jeho ako regulovanej osoby (dodávka, resp. predaj, elektriny) vzťahuje aj naňho. Žalobca uviedol, že práve výklad čl. 3 Tretej elektroenergetickej smernice vo vzťahu k odvodu (resp. vo vzťahu k oprávneniu požadovať odvod) je predmetom konania pred Súdnym dvorom EÚ (konanie o prejudiciálnej otázke (C-376/18), ktoré inicioval Najvyšší súd Slovenskej republiky dňa 07.06.2018 v rámci konania Slovenské elektrárne. V tomto konaní mal posudzovať nasledovné otázky: 1) Má sa Tretia elektroenergetická smernica vykladať tak, že jej cieľu a najmä čl. 3 odporuje, aby právna úprava členského štátu, ako je tá, o ktorú ide vo veci samej, zavádzala ako osobitné opatrenie odvodovú povinnosť regulovaných subjektov, vrátane držiteľov povolenia na dodávku elektriny vydaného príslušným regulačným orgánom daného členského štátu („úrad“ a „regulovaný subjekt“), určenej v závislosti od ich hospodárskeho výsledku nielen v domácom prostredí ale aj dosiahnutého z ich činností vykonávaných v zahraničí, ktorá i) ovplyvňuje slobodu regulovaných subjektov nastaviť plne konkurenčnú cenu za dodávku elektriny na zahraničných trhoch s elektrinou, a teda tiež konkurenčný proces na týchto trhoch; ii) sťažuje regulovaným subjektom konkurencieschopnosť voči zahraničným dodávateľom vykonávajúcim dodávky na slovenskom trhu s elektrinou, ak obaja dodávajú aj elektrinu na určitom zahraničnom trhu, pretože zahraničný dodávateľ nemá dodávku elektriny v zahraničí zaťaženú takouto odvodovou povinnosťou; iii) odrádza nových súťažiteľov od vstupu na trh dodávky elektriny v Slovenskej republike, ako aj v zahraničí, pretože takáto odvodová povinnosť by zaťažovala aj ich výnosy z neregulovaných činnosti, a to aj vtedy, keď by následne v určitom období síce držali povolenie na dodávku elektriny, ale ich výnosy z dodávky elektriny by boli nulové; je spôsobilá nútiť slovenské regulované subjekty, aby požiadali úrad o jeho zrušenie, resp. zahraničných dodávateľov elektriny, aby požiadali o zrušenie povolenia na dodávku elektriny vydané jeho domovským regulačným úradom, pretože zrušenie povolenia na dodávku elektriny je jediným spôsobom, akým sa určitá osoba môže zbaviť statusu regulovaného subjektu podľa predmetnej právnej úpravy, ak táto osoba nechce mať zaťažené aj príjmy zo svojich iných činností? 2) Má sa Tretia elektroenergetická smernica vykladať tak že do skupiny opatrení, ktoré Tretia elektroenergetická smernica umožňuje členskému štátu prijať, aj keby mali ísť proti cieľu Tretej elektroenergetickej smernice, nespadá osobitné opatrenie, ako je to, o ktoré ide vo veci samej, spočívajúce v odvodovej povinnosti regulovaných subjektov, vrátane držiteľov povolenia na dodávku elektriny vydaného úradom, určenú v závislosti od ich hospodárskeho výsledku, vrátane hospodárskeho výsledku dosiahnutého z ich činností vykonávaných v zahraničí, nakoľko predmetné opatrenie nepredstavuje prostriedok na boj proti zmene klímy ani prostriedok súvisiaci s bezpečnosťou dodávky elektriny, resp. prostriedok na dosiahnutie iného cieľa sledovaného Treťou elektroenergetickou smernicou? 3) Má sa Tretia elektroenergetická smernica vykladať tak, že právna úprava členského štátu, ako je tá, o ktorú ide vo veci samej, zavádzajúca osobitné opatrenie spočívajúce v odvodovej povinnosti regulovaných subjektov, vrátane držiteľov povolenia na dodávku elektriny vydaného úradom, určenú v závislosti od ich hospodárskeho výsledku, vrátane hospodárskeho výsledku dosiahnutého z ich činností vykonávaných v zahraničí, nespĺňa ani požiadavky transparentnosti, a tiež nediskriminácie a rovností prístupu k zákazníkom v zmysle článku 3 Tretej elektroenergetickej smernice, pretože zaťažuje regulovaný subjekt aj výnosy (z dodávky elektriny alebo z iných činností) zo zahraničia, avšak držiteľovi povolenia na dodávku elektriny na základe „pasportizácie“ povolenia na dodávku elektriny vydaného v jeho domovskom štáte zaťažuje len výnosy zo Slovenskej republiky? Žalobca uviedol, že ako vyplýva z položených otázok, na ktoré Súdny dvor EÚ zatiaľ neodpovedal, odpovede na tieto otázky majú pre žalobcu mimoriadny (s ohľadom na výšku vyrubeného odvodu dokonca existenčný) význam, keďže z nich vyplynie zásadná odpoveď, a to, či žalobca, ako slovenský dodávateľ elektriny, má alebo nemá platiť odvod a zdôraznil, že rozhodnutie Súdneho dvora EÚ pritom bude záväzné pre všetky orgány verejnej moci, teda aj pre žalovaného, ktorý vydal rozhodnutie č.1, nakoľko pôjde totiž o jednoznačný a záväzný výklad práva EÚ (aplikácia práva EÚ musí byť jednotná v celej EÚ), ktoré má prednosť pred vnútroštátnou právnou úpravou, resp. s ktorým musia byť vnútroštátne právne predpisy členských štátov súladné (musia byť vykladané eurokonformne) a v prípade nesúladu nesmú byť aplikované vôbec. ad 4) rozpor so Smernicou Európskeho parlamentu a Rady 2009/73/ES z 13. júla 2009 o spoločných pravidlách pre vnútorný trh so zemným plynom, ktorou sa zrušuje smernica 2003/55/ES (len ako „Tretia plynárenská smernica“) vo vzťahu k odvodu: žalobca namietal, že odvod je rozpore s právom EÚ, a to minimálne so Smernicou o daňovej neutralite a aj v rozpore s Treťou elektroenergetickou smernicou a (analogicky) aj s Treťou plynárenskou smernicou. Uviedol, že nejde pritom len o jeho subjektívnu pochybnosť, ale o právnu pochybnosť, ktorú nadobudol aj Najvyšší súd Slovenskej republiky, a preto sa obrátil s prejudiciálnou otázkou na Súdny dvor EÚ, aby bola táto pochybnosť odstránená. Tieto pochybnosti však žalovaný pri vydaní napadnutého rozhodnutia č.1 vôbec nebral do úvahy, čím nielenže odmietol vykonať eurokonformný výklad (Zákon vykladal izolovane), ale súčasne zaťažil toto rozhodnutie vadou absolútnej nepreskúmateľnosti. ad 5) absencia ústavnokonformného výkladu zákona č. 235/2012 Z.z.: žalobca poukázal na príklady a pokyny Ministerstva financií Slovenskej republiky, z ktorých jednoznačne vyplýva, že celý výsledok hospodárenia regulovanej osoby nemôže za žiadnych okolností slúžiť ako základ pre výpočet odvodu. Týmto základom môže byť len tá časť výsledku hospodárenia, ktorá bola dosiahnutá v rámci výkonu regulovanej činnosti. Do základu pre výpočet odvodu tak nemôže byť zahrnutá aj predmetná transakcia žalobcu, keďže nepeňažný vklad obchodných podielov a akcií v prípade spoločnosti zjavne prvok regulovanej činnosti neobsahuje - ide o transakciu využívanú bežne obchodnými spoločnosťami podľa Obchodného zákonníka. Zdôraznil, že navyše prípadné uloženie odvodu z regulovaných činností aj na výsledok hospodárenia dosiahnutý z neregulovanej činnosti by bolo v rozpore so všeobecnými ústavnými princípmi (ukladanie daní a poplatkov zasahuje do Ústavou Slovenskej republiky garantovaných práv - vlastníckeho práva a práva na podnikanie) najmä s princípom proporcionality. Proporcionalita vyžaduje, aby cieľ sledovaný legislatívnym opatrením bol legitímny a aby takýto cieľ bol dosiahnutý legitímnym prostriedkom, ktorý musí byť vhodný, nevyhnutný a primeraný. Teda z vyššie uvedeného vyplýva, že zákonodarca jasne vyjadril svoj úmysel zaťažiť odvodom len regulovanú činnosť. Zastával názor, že doslovný výklad v zmysle čl. 152 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky, preto nemožno použiť, a treba sa od neho odkloniť. Namietal, že napadnuté rozhodnutie č.1 trpí aj vadou nepreskúmateľnosti, čo vyplýva aj z toho, že zákon č. 235/2012 Z. z. mal slúžiť na preklenutie dôsledkov finančnej krízy trvajúcej v období rokov 2008 až 2014. Zdôraznil, že prípad žalobcu sa však už vzťahuje na účtovné obdobie 2017, t.j. na obdobie hospodárskej konjunktúry pretrvávajúcej dodnes a na obdobie hospodárskej prosperity sa už ale zákon č. 235/2012 Z.z. nemá vzťahovať a ak je aj v tomto období stále účinný, tak stratil svoju legitimitu. Preto by nemal byť aplikovaný vôbec, alebo by mal byť aplikovaný aspoň v zmysle zásady „in dubio mitius“ - v pochybnostiach postupujú orgány verejnej moci voči daňovému subjektu miernejšie. Žalobca ďalej uviedol, že vydaním rozhodnutia (resp. doslovným výkladom zákona č. 235/2012 Z. z., tak, ako k nemu pristúpil žalovaný) zároveň došlo k porušeniu ústavného princípu rovnosti a zákazu diskriminácie. Žalobca, ktorý je žalovaným nútený platiť odvod aj v súvislosti s činnosťami, ktoré nie sú regulovanými činnosťami, nemá rovnaké postavenie pred zákonom v porovnaní s osobami, ktoré nie sú regulovanými osobami a pritom vykonávajú rovnakú podnikateľskú činnosť, t.j. uskutočnenie nepeňažného vkladu a podnikových kombinácií, a nemá rovnaké postavenie v porovnaní so zahraničnými osobami, ktoré v rámci vnútorného trhu môžu vykonávať regulovanú činnosť, avšak odvodom nie sú zaťažené (k tomu viď položené prejudiciálne otázky). ad 6) rozpor rozhodnutia č. 1s Daňovým poriadkom a zákonom č. 235/2012 Z. z.: žalobca namietal, že rozhodnutie nie je len v rozpore s právom EÚ a ústavným právom (Ústavou Slovenskej republiky), ale aj s Daňovým poriadkom, ktorý sa na rozhodnutie aplikuje v rozsahu, ktorý nie je upravený zákonom č. 235/2012 Z. z. s tým, že uvedené vyplýva z ustanovenia § 12 ods. 1 tohto zákona, podľa ktorého platí, že ustanovenia osobitného predpisu t.j. Daňového poriadku sa na tento zákon použijú primerane, ak tento zákon neustanovuje inak. V tejto súvislosti poukázal na to, že aj Krajský súd v Bratislave v konaní eustream, uviedol, že Daňový poriadok je právnym predpisom, ktorým sa konanie vo veciach podľa zákona č. 235/2012 Z. z. spravuje v prípadoch, ak tento zákon neobsahuje osobitnú úpravu. Na konanie sa tak v celosti aplikujú aj základné zásady správy daní (§ 3 Daňového poriadku), pravidlá nazerania do spisov (§ 23 Daňového poriadku), princípy upravujúce dokazovanie vo veciach správy daní (§ 24 Daňového poriadku) a taktiež náležitosti rozhodnutia (§ 63 Daňového poriadku). Je nesporné, že základné zásady správy daní platia pre celú správu daní, teda aj pre úkony, ktoré nie sú daňovým konaním. Namietal, že rozhodnutím č. 1 žalovaný porušil ustanovenie § 3 ods.1 Daňového poriadku (zásadu zákonnosti konania), keď sa rozhodol chrániť len fiškálne záujmy štátu ako prioritné, ale porušil povinnosť zachovávať práva a oprávnené záujmy žalobcu a postupovať zákonne (teda aj zohľadneným relevantných prepisov práva EÚ a Ústavy Slovenskej republiky). Ďalej namietal žalobca, že žalovaný porušil aj ustanovenie § 3 ods. 6 Daňového poriadku podľa ktorého, pri uplatňovaní osobitných predpisov pri správe daní sa berie do úvahy skutočný obsah právneho úkonu alebo inej skutočnosti rozhodujúcej pre zistenie, vyrubenie alebo vybratie dane. Uviedol, že žalovaný mal teda povinnosť rozlišovať medzi regulovanou a neregulovanou činnosťou, ako vyplýva aj z inštrukcií Ministerstva financií Slovenskej republiky s tým, že nepeňažný vklad obchodných podielov a akcií v prípade spoločnosti pritom zjavne prvok regulovanej činnosti neobsahuje - ide o transakciu využívanú bežne akýmikoľvek obchodnými spoločnosťami v rámci podnikových kombinácií. Ďalej namietal, že napadnuté rozhodnutie č.1 je výsledkom nezákonného postupu, ktorý je v rozpore s ustanovením § 61 ods. 1 písm. a) Daňového poriadku podľa ktorého, správca dane daňové konanie preruší, ak má vedomosť, že sa začalo konanie o predbežnej otázke. Týmto konaním je minimálne konanie o prejudiciálnej otázke vedené na Súdnom dvore EÚ pod sp. zn. C-376/18 a teda žalovaný predmetné rozhodnutie nemal vydať, resp. ho vydal predčasne, keďže konanie mal prerušiť až do vyriešenia prejudiciálnej otázky. Zároveň žalobca uviedol, že nakoľko žalovaný v rozhodnutí použil len izolovanú aplikáciu vnútroštátneho práva (bez zohľadnenia potreby eurkonformného a ústavnokonformného výkladu), vydal absolútne nepreskúmateľné rozhodnutie a tým sa dopustil porušenia ustanovenia § 63 ods. 5 Daňového poriadku podľa ktorého, mal žalovaný v odôvodnení rozhodnutia uviesť, ktoré skutočnosti boli podkladom rozhodnutia, vysporiadanie sa s návrhmi a námietkami daňového subjektu, aké úvahy ovplyvnili hodnotenie dôkazov a použitie právnych predpisov, podľa ktorých sa rozhodovalo. Z uvedeného vyplýva, že základnou povinnosťou žalovaného totiž bolo vysporiadať sa v odôvodnení rozhodnutia so všetkými podstatnými skutočnos-ťami, ktoré majú význam pre rozhodnutie a na tom založiť výrok rozhodnutia tak, aby bolo zrozumiteľné a presvedčivé. Žalobca zároveň ďalej namietal, že rozhodnutie tiež porušuje ustanovenie § 24 ods. 2 Daňového poriadku v spojení s ustanovením § 9 ods. 5 zákona č. 235/2012 Z. z., keďže vychádza nedostatočne a nesprávne zisteného skutkového stavu. To znamená, že na to, aby žalovaný č.1 mohol vydať zákonné rozhodnutie a aby bola naplnená dikcia ustanovenia § 9 ods. 5 tohto zákona, musel by v rozhodnutí vychádzať z účtovnej závierky, ktorá mu bola doručená najneskôr mesiac pred vydaním rozhodnutia (účtovná závierka sa podáva v rovnakej lehote ako daňové priznanie k dani z príjmov právnickej osoby) a oznámenia podaného žalobcom podľa ustanovenia § 9 zákona č. 235/2012 Z. z.. Žalobca v tejto súvislosti uviedol, že žalovaný č.1 pri vydaní napadnutého rozhodnutia č. 1 vychádzal z daňového priznania k dani z príjmov právnickej osoby za rok 2017 podaného dňa 28.03.2018, teda z daňového priznania (ktorého prílohou bola aj účtovná závierka) a ktoré bolo podané 15 mesiacov, (a nie jeden mesiac), pred mesiacom, v ktorom žalovaný vydal predmetné rozhodnutie a z oznámenia regulovanej osoby podľa ustanovenia § 8 ods. 3 zákona č. 235/2012 Z. z. a nie z oznámenia podľa ustanovenia § 9 zákona č. 235/2012 Z. z.. Žalobca zastával názor, že napadnuté rozhodnutie č.1 bolo vydané po zákonnej lehote a žalovaný č.1 porušil ustanovenie § 24 ods. 2 Daňového poriadku v spojení s ustanovením § 9 ods. 5 zákona č.235/2012 Z. z.. 44. Žalobca navrhol, aby krajský súd napadnuté rozhodnutie č. 1 žalovaného č.1, zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Zároveň navrhoval, aby bol žalovaný č.1 zaviazaný uhradiť mu náhradu trov konania. IV. Vyjadrenie žalovaného č.1 k žalobe 1) (konanie vo veci sp. zn. 1S 179/2019) 45. Žalovaný č. 1 sa vyjadril k správnej žalobe písomným vyjadrením zo dňa 04.10.2019, doručeným krajskému súdu dňa 08.10.2019, a to zhodne s odôvodnením napadnutého rozhodnutia č.1 s tým, že žalobu považoval v celom rozsahu za nedôvodnú a žiadal ju zamietnuť. 46. K námietke žalobcu, že zákon č. 235/2012 Z.z. je v rozpore so smernicami EÚ a Ústavou Slovenskej republiky, žalovaný č. 1 uviedol, že o nesúlade zákona č. 235/2012 Z.z. so smernicami EÚ nie je oprávnený rozhodovať on sám, ale orgány na to oprávnené. 47. Žalovaný č. 1 nesúhlasil s názorom žalobcu, že osobitný odvod má charakter dane z príjmov a zastával názor, že osobitný odvod je považovaný za platbu, ktorá po zaplatení je daňovým výdavkom a zahŕňa sa do základu dane na účely zákona o dani z príjmov, t.j. znižuje základ dane a výpočet dane z príjmov na úhradu. 48. Zdôraznil, že osobitný odvod nemá základné charakteristiky správneho poplatku, nie je platený jednorazovo, nepredstavuje odplatu za úkon vykonávaný orgánom štátnej správy, jeho zaplatením nie je podmienené začatie alebo pokračovanie vykonávania činnosti a je samovyrubovaný regulovanou osobou. Zavedenie odvodu neodporuje špecifickej sektorovej regulácii nakoľko odvod nie je špecifickou sektorovou daňou - je odvodom pre subjekty v regulovaných odvetviach naprieč celým hospodárstvom. 49. Žalovaný č. 1 poukázal na to, že z dôvodovej správy k návrhu zákona č. 235/2012 Z. z. vyplýva, že tento zákon je v súlade s Ústavou Slovenskej republiky, ústavnými zákonmi, inými zákonmi a ostatnými všeobecne záväznými právnymi predpismi Slovenskej republiky a nie je v rozpore s právom EÚ a s medzinárodnými zmluvami, ktorými je Slovenská republika viazaná a konštatoval, že v danom prípade, nebol vyslovený nesúlad zákona č. 235/2012 Z.z. s Ústavou Slovenskej republiky a ani Súdny dvor EÚ nevyslovil nesúlad predmetného zákona s Treťou elektroenergetickou smernicou. 50. Uviedol, že zákon č. 235/2012 Z. z. je podľa dôvodovej správy jedno z opatrení na spravodlivé a ekonomicky efektívne rozdelenie bremena vplyvu hospodárskej krízy a za účelom zamedziť zhoršeniu deficitu verejných financií a jeho udržanie v predpísanom limite pod 3% HDP ustanovené EK, aby do ozdravenia verejných financií boli zapojené a prispeli aj spoločnosti, ktoré pôsobia v regulovaných odvetviach. 51. K námietke žalobcu uviedol, že z transakcie, ktorou bol vzniknutý rozdiel medzi uznanou hodnotu vkladu a účtovnou hodnotou vložených podielov vykonaných v roku 2017, nezískal žiadne finančné prostriedky a že z hľadiska účtovníctva sa dosiahnutý výsledok hospodárenia po schválení účtovnej závierky za príslušný účtovný rok, teda aj za rok 2017 v sume XX XXX XXX,XX eura po jeho úprave preúčtováva na účet nerozdeleného zisku z minulých rokov na prerozdelenie (ako zisk po zdanení) podľa rozhodnutia spoločníkov. 52. Žalovaný č.1 zároveň konštatoval, že nie je oprávnený posudzovať vznik tejto transakcie, z ktorej vznikol daňovému subjektu rozdiel ako výnos zahrnutý do výsledku hospodárenia vykázaný na r. 100 daňového priznania, ktorý je základom odvodu, a ktorý sa z daňového hľadiska podľa ustanovenia § 17d zákona o dani z príjmov nezahŕňa do základu dane. Preto bol následne tento výnos v uvedenej sume dosiahnutý z finančnej činnosti (precenenie nepeňažného vkladu) v daňovom priznaní z výsledku hospodárenia na účely vyčíslenia základu dane odpočítaný. 53. Ďalej sa žalovaný č.1 vyjadril k právnemu stavu zákona č. 235/2012 Z.z. za odvodové obdobia od 01.09.2012 do konca roku 2016 a jeho vplyv na žalobcu. 54. Uviedol, že od 01.09.2012, kedy zákon č. 235/2012 Z.z. nadobudol účinnosť, žalobca splnil podmienky na postavenie regulovanej osoby v zmysle ustanovenia § 3 tohto zákona a stal sa regulovanou osobou. 55. Žalovaný č. 1 sa vyjadril k právnemu stavu zákona č. 235/2012 Z.z. za odvodové obdobia počnúc rokom 2017: 56. Uviedol, že podľa ustanovenia § 5 zákona č. 235/2012 Z.z., sa základ odvodu, ktorým je výsledok hospodárenia vykázaný v účtovníctve regulovanej osoby uplatnením koeficientu a ďalších legislatívnych úprav uplatňuje prvýkrát za odvodové obdobie roku 2017 s tým, že koeficient sa na účely výpočtu základu odvodu podľa ustanovenia § 5 ods. 5 tohto zákona, vypočíta ako podiel výnosov dosiahnutých z regulovanej činnosti podľa ustanovenia § 3 ods. 1 písm. a) tohto zákona k celkovým výnosom (pri účtovaní v podvojnom účtovníctve) z činností patriacich do účtovného obdobia, za ktoré bol vykázaný účtovný výsledok hospodárenia regulovanej osoby, ktorý predstavuje základ odvodu podľa ustanovenia § 5 ods. 1 a 2 tohto zákona. 57. Uviedol, že žalobca, ktorý mal postavenie regulovanej osoby podľa ustanovenia § 3 zákona č. 235/2012 Z. z. aj do roku 2016, dosiahol a aj vykázal za odvodové obdobie 2017 sumu výsledku hospodárenia vo výške XX XXX XXX,XX eura a vznikla mu podľa ustanovenia § 4 ods. 1 a 2 tohto zákona povinnosť platiť za rok 2017 osobitný odvod. 58. Žalovaný č. 1 na základe účtovných dokladov - z účtovnej závierky a daňového priznania za rok 2017, uviedol, že žalobca podľa výsledku hospodárenia za rok 2017 vykázal na r. 100 daňového priznania sumu výsledku hospodárenia viac ako X mil. - t. j. XX XXX XXX,XX eura, a preto mu vznikla povinnosť platiť osobitný odvod, a to bez ohľadu na to, z akej podnikateľskej činnosti tento výsledok hospodárenia vykázal. 59. Žalovaný č. 1 ďalej uviedol, že žalobca následne dňa 27.06.2019 podal dodatočné daňové priznanie za zdaňovacie obdobie 2017, v ktorom upravil sumu výsledku hospodárenia na r. 100 daňového priznania z pôvodnej sumy XX XXX XXX,XX na sumu 4 XXX XXX,XX eura a rozdiel v sume X XXX XXX eur vykázal žalobca ako opravnú položku z precenenia, ktorú pripočítal k výsledku hospodárenia na daňové účely, pričom základ dane po tejto účtovnej úprave na r. 800 daňového priznania sa nezmenil. 60. Zároveň uviedol, že žalobca podal aj novú účtovnú závierku v ktorej tiež vykázal túto sumu hospodárenia pred zdanením vo výške X XXX XXX,XX eura, pričom aj takto upravená - znížená suma výsledku hospodárenia prevyšovala sumu X mil. eur, od ktorej vzniká regulovanej osobe povinnosť platiť osobitný odvod, aj keď suma osobitného odvodu by bola podstatne nižšia ako zo sumy XX XXX XXX,XX eura. 61. Žalovaný č. 1 poukázal na to, že suma výsledku hospodárenia vyplývajúca z novej účtovnej závierky a ktorú žalobca vykonal už po schválení účtovnej závierky za rok 2017 (účtovná závierka za rok 2017 bola schválená 11.05.2018) nie je v súlade so zákonom č. 431/2002 Z. z. o účtovníctve v znení neskorších predpisov, ako je uvedené nižšie. 62. Žalovaný č.1 súčasne dňa 27.06.2019 zaslal správcovi dane spolu s prvým dodatočným daňovým priznaním aj tlačivo Oznámenie na zúčtovanie odvodov regulovanej osoby podľa ustanovenia § 9 ods. 1 zákona č. 235/2012 Z.z., kde uviedol za rok 2017 požadované údaje podľa pretlače na tlačive, a to sumu výsledku hospodárenia vo výške X XXX XXX,XX eura, koeficient 0,78 a sumu základu odvodu vo výške X XXX XXX,XX eura, zaplatené odvody X,XX eur. 63. Vo vzťahu k vyššie uvedenému, žalovaný zdôraznil, že žalobca sa počas telefonickej komunikácie konkrétne nevyjadroval a neupresnil z čoho dosiahol sumu výsledku hospodárenia a ani nepodal písomné vyjadrenia k tejto veci. 64. V nadväznosti na vyššie uvedené, k podaniu dodatočného daňového priznania a účtovnej závierky za účtovné obdobie roku 2017, v ktorých žalobca upravil rozhodujúce údaje, žalovaný č.1 uviedol, že zákon o účtovníctve v § 16 ods. 9 nedovoľuje otvárať uzavreté účtovné knihy po schválení účtovnej závierky. Po telefonickom upozornení žalovaným č.1, žalobca podal dňa 04.07.2019 druhé dodatočné daňové priznanie k dani z príjmov za zdaňovacie obdobie 2017, kde uviedol pôvodnú sumu výsledku hospodárenia, aká bola uvedená v riadnom daňovom priznaní, t.j. sumu XX XXX XXX,XX eura bez podania novej účtovnej závierky, pretože platná účtovná závierka bola zaslaná pri podaní riadneho daňového priznania dňa 28.03.2018 a schválená ako je uvedené vyššie, dňa 11.05.2018. 65. Žalovaný č. 1 uviedol, že dňa 04.07.2019 žalobca zaslal aj „Oznámenie regulovanej osoby podľa ustanovenia § 8 ods. 3 zákona č. 235/2012 Z.z.“, kde uviedol za rok 2017 požadované údaje podľa pretlače na tlačive, a to sumu výsledku hospodárenia vo výške XX XXX XXX,XX eura, koeficient 0,78 a sumu základu odvodu vo výške XX XXX,XX eura a teda žalobca uznal, že po schválení účtovnej závierky túto už nemožno otvárať. 66. Žalovaný č.1 poukázal na to, že v ďalšom procesnom postupe sa žalobca opieral už o údaje z daňového priznania, resp. z druhého dodatočného daňového priznania, napr. v podanej námietke a rovnako aj v žalobe v časti A v bodoch 5 až 8 uviedol sumu výsledku hospodárenia vo výške XX XXX XXX,XX eura. 67. Ďalej žalovaný č.1 uviedol, že podľa vyjadrenia žalobcu v žalobe v časti A, sumu výsledku hospodárenia za rok 2017 vo výške XX XXX XXX,XX eura žalobca dosiahol z precenenia nepeňažných vkladov vložených do piatich dcérskych spoločností, ktoré realizoval v priebehu 4. štvrťroka 2017. Žalobca nepredložil správcovi odvodu žiadne účtovné doklady súvisiace s realizovaním nepeňažných vkladov do dcérskych spoločností ako je uvedené v žalobe a v Poznámkach k účtovnej závierke za rok 2017 sú uvedené len sumy vkladov do týchto nových spoločnostiach bez ďalšej informácie o rozhodnutí žalobcu vykonať tieto transakcie vkladov, resp. o zámeroch jeho podnikania. 68. Preto žalovaný č.1 vykonal dokazovanie zistených skutočností za účelom zistenia skutkového stavu veci podľa ustanovenia § 24 Daňového poriadku a aj vyhľadávacou činnosťou podľa ustanovenia § 38 Daňového poriadku v nadväznosti na ustanovenie § 12 ods. 1 zákona č. 235/2012 Z. z. aj bez priamej súčinnosti žalobcu ako daňového subjektu, zhromaždil nižšie uvedené informácie ako dôkazy a následne posúdil z účtovného a daňového hľadiska transakcie nepeňažných vkladov do dcérskych spoločností žalobcu. 69. Uviedol, že podľa dostupných údajov z obchodného registra žalobca v decembri 2017 zvýšil svoj majetkový podiel do piatich dcérskych spoločností o sumu XX XXX XXX eur, z ktorých tri spoločnosti vznikli zápisom do obchodného registra dňa 27.10.2017 a dve spoločnosti vznikli zápisom dňa 28.10.2017. Všetkých päť spoločností malo dvoch spoločníkov, jedným bol žalobca a druhým bola spoločnosť Central Energy Holding B. V. Holandsko, obidvaja spoločníci s rovnakým prvotným vkladom po 2 500 eur za každého jednotlivo pri ich vzniku zápisom do obchodného registra. Následne v priebehu 1. štvrťroka 2018 týchto päť nových spoločností zaniklo zlúčením s inými spoločnosťami ako právnymi nástupcami, v ktorých žalobca už nemá žiaden majetkový podiel. Jediným spoločníkom nástupníckych spoločností od roku 2018 je zahraničná spoločnosť Central Energy Holding B.V., Holandsko, pričom zlúčením nedošlo k zvýšeniu majetkového podielu ani u jedného z právnych nástupcov zanikajúcich spoločností a následne v roku 2018 žalobca zúčtoval úbytok svojich majetkových (podielových) účastí v spoločnostiach o rovnakú sumu. 70. Žalovaný sa vyjadril k Smernici o daňovej neutralite a uviedol, že pravidlá EÚ sú stanovené vo vzťahu k priamym daniam, pričom tieto pravidlá sa týkajú predchádzania daňovým únikom a dvojitému zdaneniu. Iné opatrenia, ktoré sa týkajú verejných financií sú ponechané do výhradnej právomoci členských štátov, čo je aj prípad osobitného odvodu, najmä preto, že jeho účelom nie je predchádzanie daňovým únikom a dvojitému zdaneniu, ale konsolidácia verejných financií. Pokiaľ ide pravidlá komunitárneho práva, ide o články 65, 110 - 113 Zmluvy o fungovaní EÚ, ktoré obsahuje daňové ustanovenia, ktoré sú pre členské štáty obmedzujúce z hľadiska ukladania daní. 71. Žalovaný č. 1 sa vyjadril k rozporu rozhodnutia č.1 s Daňovým poriadkom a zákonom č. 235/2012 Z.z.. Správca dane vyhľadávacom činnosťou vykonal dokazovanie podľa ustanovenia § 24 Daňového poriadku za účelom zistenia skutkového stavu vykázaného výsledku hospodárenia na r. 100 daňového priznania, ktorý je základom odvodu na účely výpočtu osobitného odvodu podľa zákona o osobitnom odvode vo vecí nepeňažných vkladov vrátane ich precenenia a následného zrušenia týchto nepeňažných vkladov. 72. Rovnako v rámci dokazovania skutkového stavu žalovaný č.1 zistil, že prvé dodatočné daňové priznanie k dani z príjmov za zdaňovacie obdobie 2017 podané dňa 27.06.2019 malo nedostatky a prostredníctvom telefonickej komunikácie oboznámil žalobcu o tomto zistení. Žalobca následne podal dňa 04.07.2019 druhé dodatočné daňové priznanie k dani z príjmov za zdaňovacie obdobie 2017, ktorého údaje v ňom uvedené sú rovnaké ako v riadnom daňovom priznaní za zdaňovacie obdobie 2017 podané dňa 28.03.2018. 73. Žalovaný č.1 poukázal na to, že s prvým dodatočným daňovým priznaním žalobca podal dňa 27.06.2019 oznámenie podľa ustanovenia § 9 ods. 1 zákona č. 235/2012 Z. z. a spolu s druhým dodatočným daňovým priznaním podaným dňa 04.07.2019 podal žalobca oznámenie podľa ustanovenia § 8 ods. 3 tohto zákona o s požadovanými údajmi súvisiace s osobitným odvodom. 74. Vo vzťahu k vyššie uvedenému, žalovaný č.1 uviedol, že ustanovenie § 9 ods. 5 zákona č. 235/2012 Z.z. upravuje lehotu na vydanie rozhodnutia o výsledku zúčtovania odvodov za príslušné odvodové obdobie, pričom podkladom na vykonanie zúčtovanie odvodov je účtovná závierka a oznámenie, ktoré regulovaná osoba podáva spolu s účtovnou závierkou podľa ustanovenia § 9 ods. 1 zákona č. 235/2012 Z. z. a zdôraznil, že žalobca si svoju povinnosť podať oznámenie podľa ustanovenia § 9 ods. 1 tohto zákona nesplnil a príslušný správca odvodu v roku 2018 nemohol vykonať toto zúčtovanie odvodov a ktoré vykonal až dňa 04.07.2019, po tom čo dňa 27.06.2019 žalobca podal oznámenie podľa ustanovenia § 9 ods. 1 tohto zákona. Následne podaním druhého dodatočného daňového priznania došlo k zmene sumy základu odvodu. 75. Zároveň žalovaný č.1 zdôraznil, že zákon č. 235/2012 Z. z. neobsahuje ustanovenie o neprípustnosti vydania rozhodnutia po uplynutí lehoty podľa ustanovenia § 9 ods. 5 tohto zákona. V. Replika k žalobe 1) (konanie vo veci sp. zn. 1S 179/2019) 76. Žalobca v replike zo dňa 21.10.2019 k vyjadreniu žalovaného č.1 zo dňa 04.10.2019 uviedol, že na podanej žalobe trvá v celom rozsahu a zotrvával v plnom rozsahu na svojej argumentácii. 77. Žalobca sa vyjadril, že žalovaný č. 1 vo svojom vyjadrení neuviedol žiadne nové skutočnosti ani právne argumenty, ktorými by spochybnil jeho právnu argumentáciu o nezákonnosti napadnutého rozhodnutia, resp. rozporu rozhodnutím určeného odvodu s právom EÚ, Ústavou Slovenskej republiky (resp. absenciou ústavnokonformného výkladu) a Daňovým poriadkom a zákonom č.235/2012 Z. z.. 78. Zdôraznil, že žalovaný č.1 preukázal neochotu aplikovať eurokonformný a ústavnokonformný výklad právnej úpravy odvodu a prípadné pochybnosti o súlade odvodu s právom EÚ alebo Ústavou Slovenskej republiky. 79. Uviedol, že navyše žalovaný č.1 v svojich tvrdeniach sa vyjadril zmätočne a jeho tvrdenia si navzájom odporujú a v tejto súvislosti v plnom rozsahu odkazoval na svoju argumentáciu uvedenú v žalobe. 80. Žalobca mal za to, že predmetný osobitný odvod je v rozpore s právom EÚ, a to minimálne so Smernicou o daňovej neutralite, s tým, že je vážny dôvod sa domnievať, že odvod je v rozpore zároveň s Treťou elektroenergetickou smernicou a (analogicky) aj s Treťou plynárenskou smernicou. 81. Ďalej žalobca uviedol, že žalovaný č.1 sa nevyjadril k rozporu odvodu s Treťou elektroenergetickou smernicou a iba v úvode svojho vyjadrenia bez akejkoľvek argumentácie uviedol, že naďalej zotrváva na názore, že odvod je v súlade s právom EÚ. 82. Zdôraznil, že Tretia elektroenergetická smernica sa vzhľadom na predmet úpravy vzťahuje aj naňho ako regulovanú osobu, ktorá vykonáva dodávku (resp. predaj) elektriny, pričom táto smernica bráni zaťažovaniu regulovaných subjektov odvodom z dodávok elektriny alebo z iných činností a o tom aktuálne koná aj Súdny dvor EÚ v rámci konania o prejudiciálnej otázke C-376/18. 83. Žalobca zastával názor, že tvrdenia žalovaného č.1 sú absolútne zmätočné, keď rozporne uviedol, že odvod je v súlade s právom EÚ, avšak tento súlad by mali posúdiť súdne orgány. 84. Uviedol, že k Tretej plynárenskej smernici sa žalovaný č.1 nevyjadril vôbec, pritom táto smernica je postavená na rovnakých zásadách a cieľoch ako Tretia elektroenergetická smernica (obe smernice boli prijaté v rámci tzv. Tretieho energetického balíka). 85. Zároveň žalobca poukázal na to, že žalovaný č. 1 sa k Smernici o daňovej neutralite vyjadril len stručne a jednalo sa iba o všeobecné konštatovanie vzťahu pravidiel EÚ a vnútroštátnych pravidiel v oblasti daní, pričom takéto konštatovanie sa bežne vyskytuje vo všeobecných úvodoch odbornej literatúry či judikatúry Súdny dvor EÚ pred tým, ako sa táto literatúra či judikatúra začne vyjadrovať k aplikácii týchto pravidiel na konkrétne prípady. Žalobca v zmysle vyššie uvedeného, odkazoval na časť B.1.1 žaloby. 86. Poukázal na to, že už formuláciou, ktorú použil žalovaný (odvod je „nástroj podobný daniam“) nepriamo uznal, že hoci odvod nie je (podľa žalovaného) daňou, je platbou podobnou dani a teda má rovnaké účinky ako daň, a v takom prípade je potrebné na odvod aplikovať Smernicu o daňovej neutralite. 87. Žalobca uviedol, že totiž nikdy netvrdil a ani netvrdí, že slovenský odvod je poplatkom, na ktorý by sa mala aplikovať Smernica o povolení, ale že je daňou. Preto ani nenamietal rozpor odvodu so Smernicou o povolení alebo inou obdobnou smernicou upravujúcou otázku neutrality poplatkov. Naopak, namietal rozpor so Smernicou o daňovej neutralite. 88. Ďalej zdôraznil, že ak teda žalovaný č.1 tvrdil, že odvod nie je poplatkom, pričom v zmysle čl. 59 Ústavy Slovenskej republiky možno ukladať len dane a poplatky, a na tento odvod nemožno ani v zmysle judikatúry Súdny dvor EÚ nazerať ako na poplatok, je potrebné na neho hľadieť ako na daň (ktorá má rovnaké účinky ako daň z príjmu) vrátane aplikácie príslušných „daňových smerníc“ EÚ. 89. Uviedol, že žalovaný odmietal aplikovať ústavnokonformný výklad a zotrvával výlučne na formalistickom a gramatickým výklade zákona č.235/2012 Z. z.. 90. Žalobca poukázal na zmätočnosť a vnútornú rozpornosť tvrdení žalovaného ohľadom skutkového stavu spočíva v tom, že na jednej strane žalovaný č.1 opakovane tvrdí, že pri určovaní odvodu je relevantný len celkový výsledok hospodárenia regulovanej osoby, ako je vykázaný na riadku 100 daňového priznania k dani z príjmov, a že nie je oprávnený posudzovať a na druhej strane uviedol, že vykonal dokazovanie a aj vyhľadávacou činnosťou podľa ustanovenia § 38 Daňového poriadku a teda sa Transakciou zaoberal, čím uznal, že určenie výšky odvodu iba na základe riadku 100 daňového priznania k dani z príjmov nemôže byť jediným určujúcim bodom pre určenie výšky odvodu. 91. Žalobca mal za to, že žalovaný č.1 pri vydaní napadnutého rozhodnutia č.1 nevychádzal z tých listinných dôkazov, ktoré musia byť podkladom pre vydanie zákonného rozhodnutia. VI. Duplika žalovaného k žalobe 1) (konanie vo veci sp. zn. 1S 179/2019) 92. Žalovaný č.1 vo vyjadrení zo dňa 18.12.2019 k replike žalobcu zo dňa 21.10.2019, trval v celom rozsahu na svojej argumentácii uvedenej v svojom vyjadrení zo dňa 04.10.2019 a nesúhlasil s tvrdeniami žalobcu. 93. Žalovaný č. 1 trval na správnosti vydaného napadnutého rozhodnutia č.1 o zúčtovaní odvodov s tým, že je v súlade so zákonom č. 235/2012 Z.z. s Daňovým poriadkom a s Ústavou Slovenskej republiky najmä s čl. 2 ods. 2 a 3 a aj s právom EÚ. 94. Uviedol, že v prípade osobitného odvodu ide o špecifickú platbu, ktorá má charakter všeobecného daňového opatrenia prispievajúceho do štátneho rozpočtu, avšak nenahrádza daň z príjmov, preto nemožno na túto zákonnú úpravu aplikovať daňové predpisy upravujúce daň z príjmov. Z hľadiska dane z príjmov vedie k zníženiu daňového zaťaženia, keďže osobitný odvod sa uplatní ako daňový výdavok. 95. K vyjadreniu žalobcu, že preukázal neochotu aplikovať eurokonformný a ústavno-konformný výklad právnej úpravy odvodu, žalovaný č.1 uviedol, že aplikácia eurokonfromného a ústavnokonformného výkladu zákona č. 235/2012 Z.z. pri vydaní rozhodnutia o zúčtovaní odvodov za rok 2017 bola uplatnená. S tým, že zákon č. 235/2012 Z.z. nebol doteraz zo strany Súdneho dvora EÚ spochybnený, naopak, jeho konformnosť s právom EÚ bola potvrdená aj rozsudkom SD EÚ C-376/18. Zdôraznil, že s odvolaním sa na čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, môžu štátne orgány konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. 96. Podľa jeho názoru, sa nejedná ani o prípad, pri ktorom má žalovaný pochybnosti pri uplatnení tohto zákona v intenciách „in dubio pro reo“. Súčasťou dôvodovej správy k návrhu zákona č. 235/2012 Z.z. je aj informácia o súlade tohto návrhu zákona s Ústavou Slovenskej republiky, ústavnými zákonmi, s právom EÚ. Doteraz nebol vyslovený nesúlad č. 235/2012 Z.z. s Ústavou Slovenskej republiky a Súdny dvor EÚ potvrdil súlad predmetného zákona s Treťou elektroenergetickou smernicou. 97. Dôvody, ktoré uviedol žalobca pod písm. a) a b) na str. 2 vyjadrenia, sú podľa žalovaného č.1 nesprávne a zavádzajúce. Podľa údajov v účtovnej závierke za rok 2017 žalobca dosiahol výnosy celkom ako súčet výnosov z hospodárskej a finančnej činnosti vo výške XX XXX XXX,XX eur, z toho výnosy z finančnej činnosti predstavujú sumu XX XXX XXX eur, čo predstavuje 20,58 % z celkových výnosov. Výsledok hospodárenia je vo výške XX XXX XXX,XX eur, čo je suma, ktorá prevyšuje sumu X XXX XXX eur, od ktorej podľa § 4 ods. 2 zákona č. 235/2012 Z.z. vzniká povinnosť platiť osobitný odvod. Na elimináciu nezahrnutia výnosov z inej ako regulovanej činnosti na výpočet osobitného odvodu sa od 01.01.2017 uplatňuje koeficient, ktorý predstavuje percentuálny podiel výnosov dosiahnutých z regulovanej činnosti k celkovým výnosom, čo je u žalobcu 0,78. Na základe uvedeného, príjmy z neregulovaných činností neboli do základu odvodu zahrnuté. 98. Zároveň sa žalovaný č.1 vyjadril sa k bodu A.1 a A.3 ) repliky, a to k rozporu zákona č. 235/2012 Z.z. s právom EÚ, konkrétne s Treťou elektroenergetickou smernicou, ktorej transpozícia predstavuje transpozíciu tzv. 3. energetického balíčka do vnútroštátnych predpisov a uviedol, že pravidlá obsiahnuté v rámci Tretieho energetického balíčka sú zamerané najmä na podporu liberalizácie trhu s elektrinou a plynom premietnuté do nových zákonov č. 250/2012 Z. z. a zákona č. 251/2012 Z. z.. Uviedol, že uvedená smernica ukladá elektroenergetickým podnikom viesť vo svojom vnútornom účtovníctve oddelené účtovníctvo pre každú zo svojich prenosových a distribučných činností s cieľom zabrániť diskriminácii, krížovým dotáciám a narúšaniu hospodárskej súťaže a ktorá rovnako a ani vnútroštátne právne predpisy, do ktorých bola transponovaná nezakazuje, resp. neobmedzuje príslušný členský štát k zavedeniu inej povinnej platby pre subjekty, vykonávajúce činnosti na základe povolenia vydané osobitným Úradom (napr. Úrad pre reguláciu sieťových odvetví podľa osobitného predpisu), ktorým je aj osobitný odvod a aj pre ďalšie subjekty, ktoré podnikajú na základe povolenia vydaného osobitným úradom ako sú napr. poisťovacie služby, poštové služby. 99. Žalovaný č.1 vzhľadom na vyššie uvedené poukázal na rozhodnutie Súdneho dvora EÚ C-376/18 zo dňa 12.12.2019 a ktoré výslovne potvrdilo súlad zákona o osobitnom odvode s Treťou elektroenergetickou smernicou a zároveň uviedol, že Súdny dvor EÚ v predmetnom rozhodnutí dospel k záveru, že nie je potrebné posudzovať súlad zákona č. 235/2012 Z.z. s inými predpismi práva EÚ, so Smernicou o daňovej neutralite - Smernicou Rady 2009/133/ES z 19. októbra 2009 o spoločnom systéme zdaňovania, uplatniteľnom pri zlučovaní, rozdeľovaní, čiastočnom rozdeľovaní, prevode aktív a výmere akcií spoločností rôznych členských štátov a pri premiestnení sídla SE alebo SCE medzi členskými štátmi. 100. Žalovaný č. 1 zdôraznil, že vyššie uvedená smernica umožňuje odklad zdaňovania kapitálových ziskov v súvislosti s vloženým majetkom až do ich skutočného predaja a zároveň zaručuje ich konečné zdanenie členským štátom prevádzajúcej alebo prijímajúcej spoločnosti k dátumu ich predaja a jej účelom nie je úplne upustiť od zdanenia, len ho odložiť tak, že umožňuje nezdaniť zisky pri realizácii vkladu, ale až v momente predaja finančnej investície a jej cieľom je zamedziť dvojitému zdaneniu ziskov, t.j. odstrániť prekážky fungovania vnútorného trhu, ale nie úplné oslobodenie od akéhokoľvek zdanenia ziskov. V tejto súvislosti poukázal aj rozsudok SD EÚ C-207/11 z 19.12.2012. 101. Zastával názor, že v danom prípade uplatnil domácu legislatívu, a to ustanovenie § 17d zákona o dani z príjmov. 102. Poukázal na to, že zákon č. 235/2012 Z.z. však takéto ustanovenia neobsahuje, a preto nemožno prijať záver, že pri predmetnej transakcii by mal byť na účely zákona č. 235/2012 Z.z., priznaný priamy účinok Smernice o daňovej neutralite. 103. Žalovaný č.1 poukázal na to, že podľa údajov v Poznámkach k účtovnej závierke za rok 2017 (ďalej len „Poznámky“) sa do sumy výsledku hospodárenia uvedenej na r. 100 daňového priznania vo výške XX XXX XXX,XX eur a účtovne v súlade s Postupmi účtovania pre podnikateľov účtujúcich v sústave podvojného účtovníctva (ďalej len „Postupy účtovania“) premietla aj suma, ktorá súvisí s precenením nepeňažných vkladov vložených do piatich dcérskych spoločností, ktoré realizoval daňový subjekt v priebehu 4. štvrťroka 2017. V Poznámkach sú uvedené len sumy vkladov do týchto nových spoločností v úhrnnej sume bez ďalšej informácie o rozhodnutí žalobcu vykonať tieto transakcie vkladov, resp. o zámeroch jeho podnikania súvisiaceho s vložením nepeňažných vkladov do nových spoločností. Uviedol, že za účelom zistenia o aký druh nepeňažného vkladu sa jednalo, dokazovaním a vyhľadávacou činnosťou podľa Daňového poriadku nahliadol aj do Poznámok k účtovnej závierke za rok 2017 a do daňových priznaní k dani z príjmov za zdaňovacie obdobie 2017 zrušených spoločností s právnym nástupníctvom, v ktorých je jednotlivo uvedené, že základné imanie novovzniknutých spoločností bolo zvýšené nepeňažnými vkladmi, ktoré pozostávali z precenenia akcií vydané na meno A.En. Slovensko s.r.o. v troch prípadoch a v troch prípadoch z precenenia obchodných podielov. Išlo o precenenie vkladov, ktoré žalobca vložil do spoločností v období ich vzniku a v následnom zvýšení v celkovej precenenej hodnote XX XXX XXX eur. Precenené nepeňažné vklady vložila spoločnosť A.En. Slovensko s.r.o. v decembri 2017 jednotlivo do piatich spoločností, ktoré vznikli v novembri 2017, pričom vklad do niektorých spoločností pozostávam aj z akcií aj z obchodného podielu. 104. Uviedol, že podľa prepočtu hodnoty nepeňažných vkladov znaleckým posudkom akcia v nominálnej hodnote XXX eur bola precenená na X XXX eur, v druhom prípade akcia v nominálnej hodnote XXX eur bola precenená znaleckým posudkom na XX XXX eur, akcia v nominálnej hodnote X XXX eur bola precenená znaleckým posudkom na XXX XXX eur. S tým, že ak išlo o vklad obchodného podielu aj tieto boli precenené znaleckými posudkami, keď pôvodná hodnota obchodného podielu žalobcu v spoločnosti OPM 2 SR, s.r.o. v hodnote XXX XXX eur bola precenená na sumu X XXX XXX eur, obchodný podiel žalobcu v spoločnosti PROBUGAS Projects s.r.o. vo výške 30 %, ktorý predstavuje splatený vklad žalobcu do základného imania spoločnosti Trnavská ekologická spoločnosť vo výške X XXX eur, ktorého hodnota podľa znaleckého posudku bola vo výške X XXX eur, obchodný podiel žalobcu vo výške 100 % ako vklad do spoločnosti Trnavská ekologická spoločnosť, s.r.o. v hodnote XX XXX eur bola precenená na sumu XXX XXX eur. 105. Ďalej žalovaný č.1 uviedol, že znalecké posudky boli vypracované znaleckou organizáciou Znalecká a Poradenská kancelária, spol. s r. o, Sládkovičova 23 Banská Bystrica, IČO 31 560 091 s tým, že v zostavenej účtovnej závierke k 31.12.2017 u novovzniknutých spoločností je zaúčtované len účtovanie v súvahe o majetku ako aktívach spoločností so súvzťažným zápisom pasív ako zvýšenie základného imania jednotlivo u každej novovzniknutej spoločnosti podľa výšky preceneného vkladu v celkovej hodnote XX XXX XXX eur. Výkaz ziskov a strát za rok 2017 u novovzniknutých spoločností vykazuje nulové hodnoty o výnosoch a nákladoch, z čoho je zrejmé, že nevykonávali žiadnu podnikateľskú činnosť. V daňových priznaniach k dani z príjmov podaných k 31.12.2017 za novovzniknuté spoločnosti sú uvedené len nulové položky, t.j. vykázaný nulový základ dane, ktorý nadväzuje na výkaz ziskov a strát, v ktorom novovzniknuté spoločnosti neuviedli žiadne obraty, keďže nevykonávali žiadnu podnikateľskú činnosť. V účtovných závierkach za účtovné obdobie k 31.12.2018 všetkých spoločností, ktoré sa stali právnymi nástupcami zrušených spoločnosti zlúčením (zlúčenie bolo realizované vo februári 2018), je zaúčtovaný záväzok voči spoločníkom. Tento záväzok podľa žalovaného súvisí s nepeňažnými vkladmi spoločnosti žalobcu a predstavuje nárok ako vkladateľa nepeňažného vkladu na vyplatenie obchodného podielu. Tento nárok obchodného podielu predstavuje celkovú sumu X XXX XXX eur, ktorá zahŕňa aj obchodný podiel vkladu pri vzniku týchto spoločnosti za všetkých päť zrušených spoločností z hodnoty precenených vkladov v sume XX XXX XXX eur. 106. Zároveň konštatoval, že podľa údajov v Poznámkach k účtovnej závierke k 31.12.2018 žalobcu bolo preúčtovanie sumy výsledku hospodárenia k 31.12.2017 v sume X XXX XXX eur: do rezervného fondu vo výške XX XXX eur a preúčtovanie zvyšnej sumy vo výške X XXX XXX eur na účet nerozdeleného zisku z minulých rokov určenej na rozdelenie podľa rozhodnutia valného zhromaždenia spoločníkov v nasledujúcich obdobiach. V časti dlhodobého finančného majetku žalobca v účtovnej závierke k 31.12.2018 vykazuje zníženie obchodných podielov a cenných papierov (akcie) v iných spoločnostiach o sumu XX XXX XXX eur, čo predstavuje sumu rovnakú, ktorá v účtovnej závierke k 31. 12.2017 bola vykázaná ako zvýšenie majetkových účasti v iných spoločnostiach, t.j. v novovzniknutých spoločnostiach, ktoré tvoria prílohu k vyjadreniu k žalobe žalovaným zo dňa 4.10.2019 k spisu 1S/179/2019-110 zo dňa 04.09.2019. 107. Žalovaný č. 1 vzhľadom na vyššie uvedené poukázal na to, že je nesporné, že priame zdaňovanie spadá do národnej suverenity každého členského štátu EÚ. 108. Zastával názor, že ako je uvedené vyššie neexistuje žiadne všeobecné pravidlo práva EÚ, ktoré by zabraňovalo členskému štátu prijať vnútroštátne opatrenia, ktoré by upravovali vnútroštátne transakcie prísnejšie než cezhraničné, a preto zákon č. 235/2012 Z. z. nie je protiprávny. VII. Žaloba 2) (konanie vo veci sp. zn. 6S 204/2019) 109. Žalobou zo dňa 25.09.2019, doručenou na Krajský súd v Bratislave (ďalej aj ako „krajský súd“ alebo aj ako „správny súd“) dňa 25.09.2019, sa žalobca v zákonnej lehote domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovaného Finančného riaditeľstva Slovenskej republiky (ďalej aj ako „žalobca č. 2“) č. 102057560/2019 zo dňa 02.09.2019 (ďalej aj ako „napadnuté rozhodnutie č. 2“), ktoré rozhodlo o podanej námietke žalobcu zo dňa 05.08.2019 voči rozhodnutiu - č. 101768068/2019 zo dňa 19.07.2019 tak, že námietku žalobcu zamietlo. Navrhoval, aby ho správny súd zrušil a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie. 110. Žaloba bola zaevidovaná pod sp. zn. 6S 204/2019. 111. Žiadal, aby súd zrušil napadnuté rozhodnutie č. 2 - č. 102057560/2019 zo dňa 02.09.2019 a aby mu vec vrátil na ďalšie konanie. 112. Žalobca zároveň žiadal správny súd o priznanie odkladného účinku správnej žalobe vo veci preskúmania rozhodnutia žalovaného č. 2 - č. 102057560/2019 zo dňa 02.09.2019. 113. Žalobca zároveň navrhoval spojenie konania o tejto žalobe s konaním vedeným na súde pod sp. zn. 1S/179/2019, v ktorom bola žaloba podaná dňa 14.08.2019 voči žalovanému Úradu pre vybrané hospodárske subjekty. 114. K vzájomnému vzťahu týchto dvoch žalôb žalobca v zmysle ustanovenia § 65 SSP uviedol, že žalobou zo dňa 14.08.2019 vedenou pod sp. zn. 1S/179/2019, sa domáhal preskúmania rozhodnutia žalovaného č. 1 - Úradu pre vybrané hospodárske subjekty č. 101768068/2019 zo dňa 19.07.2019 (rozhodnutia č.1), ktorým rozhodol o zúčtovaní osobitného odvodu z podnikania v regulovaných odvetviach za rok 2017, ktorý je upravený zákonom č. 235/2012 Z.z. a ktorým určil žalobcovi ako regulovanej osobe nedoplatok zo zúčtovania odvodov vo výške XXX XXX,XX eura za odvodové obdobia od 01.01.2017 do 31.12.2017 a preskúmania rozhodnutia žalovaného č. 2 - Finančného riaditeľstva Slovenskej republiky č. 102057560/2019 zo dňa 02.09.2019, ktoré rozhodlo o podanej námietke žalobcu zo dňa 05.08.2019 voči rozhodnutiu č.1 - č. 101768068/2019 zo dňa 19.07.2019 tak, že námietku žalobcu zamietlo. 115. Poukázal na to, že rozhodnutím č. 1 rozhodoval žalovaný č.1 - Úrad pre vybrané hospodárske subjekty o nedoplatku zo zúčtovania odvodu a rozhodnutie č. 2 je rozhodnutím žalovaného č. 2 - Finančného riaditeľstva Slovenskej republiky o podanej námietke voči tomuto rozhodnutiu, obe rozhodnutia spolu vecne súvisia - sú založené na rovnakých skutkových okolnostiach aj právnej argumentácii. 116. Žalobca v žalobe 2) uviedol totožné skutkové a právne dôvody ako v žalobe 1), nakoľko obe konania spolu súvisia a v oboch konaniach ide o to, či je vôbec možné uplatňovať odvod (teda či právna úprava nie je v rozpore s právom EÚ a ústavným právom), a ak áno, či je možné odvodzovať výšku odvodu od celkového výsledku hospodárenia dosiahnutého regulovanou osobou (čomu by nasvedčoval doslovný výklad zákona č. 235/2012 Z.z.) alebo len z výsledku hospodárenia dosiahnutého výkonom regulovanej činnosti (čomu by nasvedčoval teleologický, systematický, no predovšetkým euro- konformný a ústavnokonformný výklad zákona č. 235/2012 Z.z.). 117. Žalobca namietal, že žalovaný č. 2 - Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky sa v rozhodnutí č. 102057560/2019 zo dňa 02.09.2019 (napadnuté rozhodnutie č. 2), ktoré rozhodlo o podanej námietke žalobcu zo dňa 05.08.2019 voči rozhodnutiu žalovaného č.1 - Úradu pre vybrané hospodárske subjekty č. 101768068/2019 zo dňa 19.07.2019 (napadnuté rozhodnutie č. 1), na základe ktorého, žalovaný rozhodol o zúčtovaní osobitného odvodu z podnikania v regulovaných odvetviach za rok 2017, ktorý je upravený zákonom č. 235/2012 Z.z. a ktorým určil žalobcovi ako regulovanej osobe nedoplatok zo zúčtovania odvodov vo výške XXX XXX,XX eura za odvodové obdobia od 01.01.2017 do 31.12.2017, riadne nevysporiadal s dôvodmi uvedenými v podanej námietke. 118. Uviedol, že Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky v napadnutom rozhodnutí č.2 úplne ignorovalo vyššie uvedené skutočnosti a zastával názor, že v konaní o vydaní rozhodnutia č. 2 bolo potrebné existenciu Tretej energetickej smernice nielen zohľadniť, ale keďže súlad odvodu s Treťou elektroenergetickou smernicou je nepochybne predbežnou otázkou (o ktorej momentálne koná SD EÚ) s podstatným významom pre akékoľvek rozhodnutie o odvode, Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky bolo povinné rozhodnutie č. 1 vydané Finančným riaditeľstvom Slovenskej republiky zrušiť a zaviazať ho na prerušenie konania o vydaní nového rozhodnutia až do vyriešenia tejto predbežnej otázky (prípadne Úrad pre vybrané hospodárske subjekty mohlo samo konanie prerušiť). VIII. Vyjadrenie žalovaného č. 2k žalobe 2) (konanie vo veci sp. zn. 6S 204/2019) 119. Žalovaný č.2 sa vyjadril k správnej žalobe písomným vyjadrením zo dňa 27.03.2020, a to zhodne s odôvodnením napadnutého rozhodnutia č.2 s tým, že žalobu považoval v celom rozsahu za nedôvodnú a žiadal ju zamietnuť. 120. Žalovaný uviedol zhodné argumenty ako vo vyjadrení zo dňa 04.10.2019 k žalobe 1) vo veci sp. zn. 179/2019. IX. Replika k žalobe 2) (konanie vo veci sp. zn. 6S 204/2019) 121. Žalobca v replike zo dňa 04.05.2020 k vyjadreniu žalovaného zo dňa 27.03.2020 uviedol, že na podanej žalobe trvá v celom rozsahu a zotrvával v plnom rozsahu na svojej argumentácii. 122. Poukázal na to, že žalovaný č.2 vo svojom vyjadrení neuviedol žiadne nové skutočnosti ani právne argumenty, ktorými by spochybnil jeho právnu argumentáciu o nezákonnosti napadnutého rozhodnutia č.2, resp. rozporu určeného odvodu s právom EÚ (konkrétne so Smernicou o daňovej neutralite), Ústavou Slovenskej republiky (resp. absenciou ústavnokonformného výkladu) a Daňovým poriadkom a samotným zákonom č. 235/2012 Z. z.. 123. Ďalej žalobca uviedol, že pokiaľ ide o rozpor rozhodnutia č. 2 s právom EÚ, tento rozpor sa rozsudkom Súdneho dvora EÚ vo veci C-376/18 zo dňa 12.12.2019 a najmä rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5Sžf/1/2019 zo dňa 31.07.2019, potvrdil t. j., že napadnuté rozhodnutie č.2 je v rozpore s právom EÚ - konkrétne so Smernicou o daňovej neutralite. 124. Ohľadom rozsudku Súdneho dvora EÚ žalobca uviedol, že ide o rozsudok vo veci prejudiciálnej otázky o súlade zákona č. 235/2012 Z. z. o odvode s Treťou elektro-energetickou smernicou, ktorú mu položil Najvyšší súd Slovenskej republiky v konaní Slovenské elektrárne, na ktoré (spolu s konaním eustream) opakovane poukazoval v žalobe ako na konania s mimoriadnym významom aj pre tento súdny spor t. j. či je vôbec možné uplatňovať odvod (teda či právna úprava odvodu nie je v rozpore s právom EÚ a ústavným právom) a či je možné odvodzovať výšku odvodu od celkového výsledku hospodárenia dosiahnutého výkonom regulovanej aj neregulovanej činnosti (čomu by nasvedčoval doslovný výklad zákona č. 235/2012 Z. z.) alebo len z výsledku hospodárenia dosiahnutého výkonom regulovanej činnosti (čomu by nasvedčoval teleologický, systematický, no predovšetkým eurokonformný a ústavno-konformný výklad citovaného zákona). 125. Žalobca uviedol, že rozsudok Súdneho dvora EÚ síce konštatoval, že Tretia elektroenergetická smernica nebráni vnútroštátnej úprave zavádzajúcej odvod, avšak ako žalovaný ho dezinterpretuje, keď tvrdil, že Súdny dvor EÚ „vyslovil súlad zákona o osobitnom odvode s právom EÚ“ s tým, že Súdny dvor EÚ totiž nič také nekonštatoval, ale naopak, konštatoval, že Tretia elektroenergetická smernica „nebráni“ prijatiu tohto zákona, pretože zákon č. 235/2012 Z.z. je daňovou právnou úpravou, ktorá spadá mimo rozsah Tretej elektroenergetickej smernice. Preto je potrebné na túto vnútroštátnu úpravu aplikovať daňovú právnu úpravu EÚ, ktorou je Smernica o daňovej neutralite a ktorú na odvod aplikoval v konaní eustream práve Najvyšší súd Slovenskej republiky, pričom dospel k jednoznačnému záveru, že podľa Smernice o daňovej neutralite je potrebné (eurokonformne) vykladať zákon č. 235/2012 Z. z. tak, že odvod nie je možné platiť z neregulovanej činnosti, a teda nie možné ho počítať z celého výsledku hospodárenia spoločnosti, ako sa to stalo v prípade odvodu vyrubeného žalobcovi. 126. Žalobca tvrdil, že tým, že Súdny dvor EÚ konštatoval, že odvod je daňovým opatrením s charakterom dane z príjmov, pripustil možnosť aplikácie Smernice o daňovej neutralite. 127. Žalobca zdôraznil, že žalovaný č. 2 vo vyjadrení uviedol argumentáciu, ktorá už bola rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5Sžf/1/2019 zo dňa 31.7.2019 posúdená a vyvrátená. 128. Poukázal na to, že žalovaný č. 2 sa vyjadroval k veci zmätočne a jeho tvrdenia si navzájom odporujú, aj pokiaľ ide o jeho popis skutkového stavu. 129. Žalobca nesúhlasil s tvrdeniami žalovaného č. 2, ktorý uviedol, že pokiaľ ide o Smernicu o daňovej neutralite, tak prípad osobitného odvodu spadá do výhradnej právomoci členských štátov, teda nie pod právo EÚ a pokiaľ ide o rozsudok Súdneho dvora EÚ, ktorý konštatoval, že vnútroštátna právna úprava odvodu nie je v rozpore s Treťou elektroenergetickou smernicou, tak týmto rozsudkom Súdny dvor EÚ vyslovil súlad zákona č. 235/2012 Z. z. s právom EÚ, nakoľko tieto tvrdenia žalovaného č. 2 si navzájom odporujú (úprava odvodu nemôže spadať výlučne pod právomoc štátov a súčasne byť v súlade s právom EÚ), avšak ani samostatne tieto tvrdenia nezodpovedajú skutočnosti tak, ako ich uviedol žalovaný. Uviedol, že v zmysle rozsudku Súdneho dvora EÚ a rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, vnútroštátna právna úprava odvodu spadá pod právo EÚ - pod Smernicu o daňovej neutralite, a preto určenie odvodu žalobcovi je v rozpore s touto smernicou. 130. Žalobca uviedol, že pokiaľ ide o nutnosť aplikácie Smernice o daňovej neutralite na odvod, (resp. nutnosť eurokonformného výkladu odvodu v zmysle tejto smernice, na základe čoho nemožno odvod vzťahovať aj na Transakciu ako neregulovanú činnosť), tak túto skutočnosť jednoznačne preukázal už v časti B.1.1 žaloby. Pritom vychádzal z rozsudku krajského súdu v Bratislave vydaného v konaní eustream, ktorý bol potvrdený rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5Sžf/1/2019 zo dňa 31.07.2019 s tým, že v konaní eustream, ide o skutkovo a právne podobnú (a v mnohých aspektoch dokonca totožnú) situáciu s konaním o tejto žalobe. Poukázal na to, že v konaní eustream totiž žalovaný počítal odvod aj z výsledku hospodárenia, ktorý vznikol neregulovanou činnosťou - bol vytvorený vkladom majetku a záväzkov súvisiacich s prepravou zemného plynu, ktoré tvorili samostatnú časť podniku Slovenský plynárenský priemysel, a.s. vloženého do podniku eustream, a.s. išlo teda o nepeňažný vklad rovnako ako v prípade Transakcie, z ktorej musí platiť odvod žalobca (ak nezasiahne tento súd). V konaní eustream pritom Najvyšší súd Slovenskej republiky jednoznačne rozhodol (potvrdil rozsudok KS BA), že takto určený odvod je nezákonný, keďže je v rozpore so Smernicou o daňovej neutralite, ktorej je treba dať prednosť pred doslovným výkladom zákona č. 235/2012 Z. z.. 131. Na základe vyššie uvedeného, primárny rozpor posudzovaného prípadu spočíva v otázke, či kategóriu osobitného odvodu možno považovať za daňovú kategóriu, ktorá môže byť posudzovaná podľa smernice o daňovej neutralite. 132. Žalobca nesúhlasil s argumentáciou žalovaného č. 2 o nemožnosti aplikácie Smernice o daňovej neutralite na odvod, hoci takúto argumentáciu už slovenské súdy (Krajský súd v Bratislave a Najvyšší súd Slovenskej republiky) odmietli. 133. Uviedol, že daňovú neutralitu zrealizovanej transakcie v danom prípade potvrdzuje § 17d zákona o dani z príjmov upravujúci nepeňažný vklad v pôvodných cenách, pričom skutočnosť daňovej neutrality podľa § 17d zákona o dani z príjmov nebola medzi účastníkmi konania sporná. 134. Zastával názor, že úniové právo má prednosť pred všetkými vnútroštátnymi normami bez ohľadu na ich územnú alebo časovú pôsobnosť, t.j. bez ohľadu na to, či boli prijaté vnútroštátnym zákonodarcom alebo jednotkami územnej samosprávy, alebo či sa jedná o normy skoršie alebo neskoršie (napr. Pigs Marketing Board, 83/78, 29.11.1978, Zb. s. 2347, bod 69). 135. Žalobca konštatoval, že odvod je možné považovať za všeobecné daňové opatrenie, ktoré má charakter dane z príjmu t.j. dane z príjmu, a preto sa naň aplikuje Smernica o daňovej neutralite, ktorá má aplikačnú prednosť pred doslovným znením zákona č. 235/2012 Z. z.. a v zmysle ktorej, Transakcia, t.j. nepeňažný vklad žalobcu do iných spoločností nemôže podliehať odvodu, pretože ide o operáciu, ktorá nie je regulovanou činnosťou. 136. V závere žalobca zhrnul svoje argumenty a uviedol, že odvod je možné považovať za všeobecné daňové opatrenie, ktoré má charakter priamej dane (dane z príjmu), že na tento odvod je potrebné aplikovať Smernicu o daňovej neutralite, ktorá má aplikačnú prednosť pred doslovným znením zákona č.235/2012 Z.z., že daňovú neutralitu nepeňažných vkladov, ktorá sa vzťahuje na transakcie s cezhraničným prvkom je potrebné v zmysle Smernice o daňovej neutralite aplikovať aj na vnútroštátne transakcie a že v zmysle Smernice o daňovej neutralite Transakcia, t.j. nepeňažný vklad žalobcu do iných spoločností, nemôže podliehať odvodu. 137. Žalobca uviedol, že napadnuté rozhodnutie č. 2 je nezákonné, a navrhoval, aby ho správny súd zrušil a vec vrátil žalovanému č. 2 na ďalšie konanie a aby mu priznal plnú náhradu trov konania. 138. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti žalobca naďalej trval na podanej žalobe v celom rozsahu. X. Právne posúdenie veci 139. Krajský súd v Bratislave ako súd vecne a miestne príslušný na konanie vo veci (§ 10, § 13 ods. 1 SSP), po preskúmaní žalobou napadnutých rozhodnutí č.1 a č.2 v rozsahu dôvodov správnej žaloby dospel k záveru, že žaloba nie je dôvodná. 140. Vo veci bol vyhlásený rozsudok bez nariadenia pojednávania postupom podľa ustanovenia § 137 ods. 4 SSP dňa 18.06.2020, nakoľko žalobca a ani žalovaný nežiadali nariadiť pojednávanie (§ 107 ods. 2 SSP). 141. Krajský súd uznesením č.k. 1S/179/2019 -171 zo dňa 11.06.2020 na základe návrhu žalobcu, spojil na spoločné konanie veci vedené na Krajskom súde v Bratislave pod sp. zn. 1S/179/2019 a sp. zn. 6S/204/2019 s tým, že ďalej budú vedené pod sp. zn.1S/179/2019. 142. Predmetom súdneho prieskumu je preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 1 - Úradu pre vybrané hospodárske subjekty č. 101768068/2019 zo dňa 19.07.2019 (napadnuté rozhodnutie č.1“), ktorým žalovaný rozhodol o zúčtovaní osobitného odvodu z podnikania v regulovaných odvetviach za rok 2017, ktorý je upravený zákonom č. 235/2012 Z.z. a ktorým určil žalobcovi ako regulovanej osobe nedoplatok zo zúčtovania odvodov vo výške XXX XXX,XX eura za odvodové obdobie od 01.01.2017 do 31.12.2017 a ktoré nadobudlo právoplatnosť doručením žalobcovi v zmysle ustanovenia § 8 ods. 5 zákona č. 235/2012 Z. z. s tým, že proti tomuto rozhodnutiu bolo možné podľa ustanovenia § 8 ods. 6 zákona č. 235/2012 Z. z. podať námietku, a rozhodnutia žalovaného č. 2 - Finančného riaditeľstva Slovenskej republiky č. 102057560/2019 zo dňa 02.09.2019 (napadnuté rozhodnutie č. 2“), ktorým bolo rozhodnuté o podanej námietke žalobcu zo dňa 05.08.2019 voči rozhodnutiu č.1 - č. 101768068/2019 zo dňa 19.07.2019 tak, že námietku žalobcu zamietlo a ktoré nadobudlo právoplatnosť podľa ustanovenia § 8 ods. 8 zákona č. 235/2012 Z. z., doručením žalobcovi s tým, že proti rozhodnutiu o námietke nie sú prípustné opravné prostriedky. 143. Kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie byť vylúčené preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd (čl. 46 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky). 144. V prípadoch, v ktorých fyzická alebo právnická osoba tvrdí, že ako účastník administratívneho konania bola rozhodnutím orgánu verejnej správy ukrátená na svojich právach alebo právom chránených záujmoch a žiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu orgánu verejnej správy, sa postupuje podľa ustanovení tretej časti SSP o správnych žalobách. 145. Pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia súd skúma, či žalobou napadnuté rozhodnutie je v súlade s právnym poriadkom Slovenskej republiky, najmä s hmotnými a procesnými administratívnymi predpismi. V intenciách ustanovenia § 6 ods. 1 SSP súd preskúmava aj administratívne konanie, ktorým sa v zmysle ustanovenia § 3 ods. 1 písm. a) SSP rozumie postup orgánu verejnej správy v rámci výkonu jeho pôsobnosti v oblasti verejnej správy pri vydávaní individuálnych správnych aktov a normatívnych správnych aktov. V zákonom predpísanom postupe je orgán verejnej správy oprávnený a súčasne aj povinný vykonať úkony v priebehu administratívneho konania a ukončiť ho vydaním rozhodnutia, ktoré má zákonom predpísané náležitosti. 146. Zákonnosť rozhodnutia orgánu verejnej správy je podmienená zákonnosťou postupu, ktorý predchádzal jeho vydaniu. V rámci správneho súdnictva súd teda skúma aj procesné pochybenia orgánu verejnej správy namietané v žalobe, najmä z toho pohľadu, či toto procesné pochybenie predstavuje takú vadu konania pred orgánom verejnej správy, ktorá by mohla mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia. 147. Podľa § 2 ods. 1 SSP, v správnom súdnictve poskytuje správny súd ochranu právam alebo právom chráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy a rozhoduje v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom. 148. Podľa § 6 ods. 1 SSP, správne súdy v správnom súdnictve preskúmavajú na základe žalôb zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy, opatrení orgánov verejnej správy a iných zásahov orgánov verejnej správy, poskytujú ochranu pred nečinnosťou orgánov verejnej správy a rozhodujú v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom. 149. Podľa § 177 ods. 1 SSP, správnou žalobou sa žalobca môže domáhať ochrany svojich subjektívnych práv proti rozhodnutiu orgánu verejnej správy alebo opatreniu orgánu verejnej správy. 150. Podľa § 3 ods. 1 písm. a) bod 1. a písm. b) zákona č. 235/2012 Z.z., regulovanou osobou je osoba alebo organizačná zložka zahraničnej osoby, ktorá a) má oprávnenie na výkon činnosti v oblasti 1. energetiky na základe povolenia vydaného Úradom pre reguláciu sieťových odvetví podľa osobitného predpisu, 2. poisťovníctva a zaisťovníctva na základe povolenia vydaného Národnou bankou Slovenska podľa osobitného predpisu, 3. verejného zdravotného poistenia na základe povolenia vydaného Úradom pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou podľa osobitného predpisu, 4. elektronických komunikácií na základe všeobecného povolenia alebo individuálneho práva na používanie čísel alebo frekvencií udeleného Telekomunikačným úradom Slovenskej republiky podľa osobitného predpisu, 5. farmácie na základe povolenia vydaného Ministerstvom zdravotníctva Slovenskej republiky alebo samosprávnym krajom podľa osobitného predpisu, 6. poštových služieb na základe všeobecného povolenia alebo poštovej licencie vydanej Poštovým regulačným úradom podľa osobitného predpisu, 7. dopravy na dráhe na základe licencie vydanej Úradom pre reguláciu železničnej dopravy podľa osobitného predpisu, 8. verejných vodovodov a verejných kanalizácií na základe živnostenského oprávnenia, 9. leteckej dopravy na základe licencie vydanej Ministerstvom dopravy, výstavby a regionálneho rozvoja Slovenskej republiky podľa osobitného predpisu, 10. poskytovania zdravotnej starostlivosti na základe povolenia vydaného podľa osobitného predpisu alebo 11. uvedenej v prvom až desiatom bode na základe povolenia vydaného v inom členskom štáte Európskej únie a štáte, ktorý je zmluvnou stranou Dohody o Európskom hospodárskom priestore a b) predpokladá, že jej výnosy z činnosti v oblasti podľa písmena a) za účtovné obdobie, v ktorom získala oprávnenie na výkon činnosti podľa písmena a), dosiahnu aspoň 50% celkových výnosov tohto účtovného obdobia. 151. Podľa § 3 ods. 2 zák. č. 235/2012 Z.z., regulovaná osoba je povinná doručiť správcovi odvodu do konca odvodového obdobia, za ktoré jej vznikne povinnosť platiť odvod podľa § 4 ods. 1, písomné oznámenie, v ktorom uvedie a) oblasť podľa odseku 1 písm. a), v ktorej získala oprávnenie na výkon činnosti, b) dátum, od ktorého je oprávnená vykonávať činnosť podľa odseku 1 písm. a), c) odhad predpokladaného výsledku hospodárenia podľa § 4 ods. 3, d) výšku odvodu, ktorú je povinná platiť. 152. Podľa § 5 ods. 1 zákona č. 235/2012 Z.z., základom odvodu je výsledok hospodárenia vykázaný za to účtovné obdobie, v ktorom regulovaná osoba má oprávnenie na výkon činnosti podľa § 3 ods. 1 písm. a); tento základ odvodu sa použije pri výpočte odvodu na účel zúčtovania odvodov podľa § 9 k tým odvodovým obdobiam, ktoré patria do účtovného obdobia, za ktoré bol vykázaný. 153. Podľa § 5 ods. 2 zákona č. 235/2012 Z.z., základom odvodu je pri výpočte odvodu na účel platenia odvodu výsledok hospodárenia uvedený v oznámení podľa § 3 ods. 2, § 8 ods. 3, § 13 ods. 2 alebo 5. 154. Podľa § 5 ods. 3 zákona č. 235/2012 Z.z., na účely odsekov 1 a 2 sa použije výsledok hospodárenia pred zdanením vykázaný podľa postupov účtovania upravených osobitným predpisom. 155. Podľa § 5 ods. 4 zákona č. 235/2012 Z.z., ak regulovaná osoba nevykazuje výsledok hospodárenia podľa odseku 3, na účely odsekov 1 a 2 sa použije výsledok hospodárenia pred zdanením vykázaný podľa medzinárodných účtovných noriem upravený podľa osobitného predpisu. 156. Podľa § 5 ods. 5 zákona č. 235/2012 Z.z., koeficient na účel výpočtu základu odvodu sa vypočíta ako podiel výnosov alebo príjmov, ak regulovaná osoba účtuje v sústave jednoduchého účtovníctva, z činnosti v oblasti podľa § 3 ods. 1 písm. a) k celkovým výnosom alebo príjmom, ak regulovaná osoba účtuje v sústave jednoduchého účtovníctva, podľa osobitného predpisu,1 patriacich do účtovného obdobia, za ktoré bol vykázaný výsledok hospodárenia použitý na výpočet základu odvodu na účely odsekov 1 a 2. Koeficient sa zaokrúhľuje na dve desatinné miesta nadol. 157. Podľa § 6 zákona č. 235/2012 Z.z., sadzba odvodu pre regulovanú osobu je 0,00726. 158. Podľa § 7 zákona č. 235/2012 Z.z., odvod sa vypočíta ako súčin sadzby odvodu a sumy základu odvodu, ktorá prevyšuje sumu základu odvodu podľa § 4 ods. 2. 159. Podľa § 8 ods. 1 zákona č. 235/2012 Z.z., regulovaná osoba je povinná na základe písomného oznámenia podľa § 3 ods. 2, § 13 ods. 2, ods. 5, podľa odseku 3 alebo na základe rozhodnutia podľa odseku 4 zaplatiť odvod za každé odvodové obdobie do konca toho odvodového obdobia, za ktoré je povinná platiť odvod. 160. Podľa § 8 ods. 2 zákona č. 235/2012 Z.z., odvod sa považuje za vyrubený podaním písomného oznámenia podľa § 3 ods. 2, § 13 ods. 2, ods. 5, podľa odseku 3 alebo doručením rozhodnutia podľa odseku 4 regulovanej osobe alebo jej právnemu nástupcovi. 161. Podľa § 8 ods. 3 zákona č. 235/2012 Z.z., ak dôjde k zmene sumy základu odvodu, je regulovaná osoba do konca kalendárneho mesiaca nasledujúceho po mesiaci, v ktorom mala povinnosť podať daňové priznanie, alebo ak táto zmena nemá vplyv na povinnosť podať daňové priznanie, do konca kalendárneho mesiaca po mesiaci, v ktorom sa dozvedela, že došlo k zmene sumy základu odvodu, povinná doručiť správcovi odvodu písomné oznámenie, v ktorom uvedie a) výsledok hospodárenia upravený podľa § 5 vykázaný za účtovné obdobie bezprostredne predchádzajúce účtovnému obdobiu, v ktorom došlo k zmene sumy základu odvodu, alebo ak dôjde k dodatočnej zmene výsledku hospodárenia, nový výsledok hospodárenia podľa § 5 ods. 1 alebo podľa § 13 ods. 1, b) koeficient na účel výpočtu základu odvodu podľa § 5 ods. 5, c) výšku odvodu, ktorú je povinná platiť. 162. Podľa § 8 ods. 4 zákona č. 235/2012 Z.z., ak výška odvodu uvedená v písomnom oznámení podľa § 3 ods. 2, § 13 ods. 2, ods. 5 alebo podľa odseku 3 nie je vypočítaná podľa tohto zákona, správca odvodu vydá rozhodnutie, v ktorom určí výšku odvodu. Regulovaná osoba je povinná platiť odvod na základe rozhodnutia podľa prvej vety, počnúc odvodovým obdobím nasledujúcim po kalendárnom mesiaci, v ktorom jej bolo rozhodnutie doručené. 163. Podľa § 8 ods. 5 zákona č. 235/2012 Z.z., rozhodnutie o určení odvodu podľa odseku 4 a rozhodnutie o zúčtovaní odvodov podľa § 9 nadobúdajú právoplatnosť ich doručením regulovanej osobe. 164. Podľa § 8 ods. 6 zákona č. 235/2012 Z.z., proti rozhodnutiu o určení odvodu podľa odseku 4 alebo zúčtovaniu odvodov podľa § 9 môže regulovaná osoba podať do ôsmich dní odo dna doručenia rozhodnutia námietku písomne alebo ústne do zápisnice u správcu odvodu. Námietka môže smerovať len proti základu odvodu, výške odvodu alebo výške zúčtovania odvodov. Podanie námietky nemá odkladný účinok. Správca odvodu môže do 15 dní rozhodnúť o námietke, ak jej v plnom rozsahu vyhovie, inak v tejto lehote postúpi námietku na rozhodnutie Finančnému riaditeľstvu Slovenskej republiky (ďalej len „finančné riaditeľstvo“), o čom bez zbytočného odkladu upovedomí regulovanú osobu. 165. Podľa § 8 ods. 8 zákona č. 235/2012, rozhodnutie o námietke nadobúda právoplatnosť jeho doručením regulovanej osobe. Proti rozhodnutiu o námietke nie sú prípustné opravné prostriedky; to neplatí pre rozhodnutie o námietke, ktorým správca odvodu vyhovie námietke v plnom rozsahu. 166. Podľa § 9 ods. 5 zákona č. 235/2012 Z.z., o výsledku zúčtovania odvodov správca odvodu vydá do konca kalendárneho mesiaca nasledujúceho po mesiaci, v ktorom mu bola predložená účtovná závierka podľa odseku 1, rozhodnutie o zúčtovaní odvodov, v ktorom uvedie výšku preplatku zo zúčtovania odvodov alebo výšku nedoplatku zo zúčtovania odvodov. 167. Podľa § 12 ods. 1 zákona č. 235/2012 Z.z., ustanovenia osobitného predpisu sa na tento zákon použijú primerane, ak tento zákon neustanovuje inak. 168. Podľa §12 ods. 5 zákona č. 235/2012 Z.z., odvod, preplatok zo zúčtovania odvodov a nedoplatok zo zúčtovania odvodov sa zahŕňa do základu dane z príjmov podľa osobitného predpisu. 169. Podľa § 13 ods. 1 zákona č. 235/2012 Z.z., osoba alebo organizačná zložka zahraničnej osoby, ktorá k 1. septembru 2012 má oprávnenie na výkon činnosti uvedenej v § 3 ods. 1 písm. a) a ktorej pomer výnosov z činnosti v oblasti podľa § 3 ods. 1 písm. a) za účtovné obdobie pred účinnosťou tohto zákona dosiahol aspoň 50 % celkových výnosov tohto účtovného obdobia, sa považuje za regulovanú osobu podľa tohto zákona. Takej regulovanej osobe vzniká povinnosť platiť odvod, počnúc odvodovým obdobím, ktorým je september 2012, ak jej výsledok hospodárenia za účtovné obdobie pred účinnosťou tohto zákona dosiahol aspoň sumu základu odvodu podľa § 4 ods. 2. Za účtovné obdobie podľa predchádzajúcich viet sa považuje účtovné obdobie bezprostredne predchádzajúce účinnosti tohto zákona, za ktoré vznikla povinnosť zostaviť riadnu účtovnú závierku a predložiť ju spolu s daňovým priznaním v lehote, ktorá uplynula pred účinnosťou tohto zákona. 170. Podľa § 13 ods. 2 zák. č. 235/2012 Z.z., regulovaná osoba, ktorej vznikne povinnosť platiť odvod podľa odseku 1, je povinná doručiť písomné oznámenie správcovi odvodu do konca odvodového obdobia, ktorým je september 2012, v ktorom uvedie a) oblasť podľa § 3 ods. 1 písm. a), v ktorej má oprávnenie na výkon činnosti, b) dátum, od ktorého je oprávnená vykonávať činnosť v oblasti podľa § 3 ods. 1 písm. a) c) sumu výsledku hospodárenia za účtovné obdobie podľa odseku 1, d) výšku odvodu, ktorú je povinná platiť. 171. Podľa § 13 ods. 3 zákona č. 235/2012 Z.z., za regulovanú osobu podľa tohto zákona sa považuje aj osoba alebo organizačná zložka zahraničnej osoby, ktorá a) k 1. septembru 2012 má oprávnenie na výkon činnosti uvedenej v § 3 ods. 1 písm. a), b) nevykázala výsledok hospodárenia pred účinnosťou tohto zákona a c) predpokladá, že jej výnosy z činnosti v oblasti podľa § 3 ods. 1 písm. a) za účtovné obdobie, ktoré začalo bezprostredne pred účinnosťou tohto zákona, dosiahnu aspoň 50 % celkových výnosov tohto účtovného obdobia. 172. Podľa § 13 ods. 4 zákona č. 235/2012 Z.z., regulovanej osobe podľa odseku 3 vzniká povinnosť platiť odvod, počnúc odvodovým obdobím, ktorým je september 2012, ak jej odhad podľa odseku 5 písm. c) za účtovné obdobie, ktoré začalo bezprostredne pred účinnosťou tohto zákona, dosiahol aspoň sumu základu odvodu podľa § 4 ods. 2. 173. Podľa § 13 ods. 5 zák. č. 235/2012 Z.z., regulovaná osoba, ktorej vznikne povinnosť platiť odvod podľa odseku 4, je povinná doručiť písomné oznámenie správcovi odvodu do konca odvodového obdobia, ktorým je september 2012, v ktorom uvedie a) oblasť podľa § 3 ods. 1 písm. a), v ktorej má oprávnenie na výkon činnosti, b) dátum, od ktorého je oprávnená vykonávať činnosť v oblasti podľa § 3 ods. 1písm.a), c) sumu odhadu predpokladaného výsledku hospodárenia, d) výšku odvodu, ktorú je povinná platiť. 174. Podľa § 17 ods. 1 veta prvá a druhá zákona č. 431/2002 Z.z. o účtovníctve (ďalej len „zákon č. 431/20002 Z. z.“), účtovná závierka je štruktúrovaná prezentácia skutočností, ktoré sú predmetom účtovníctva, poskytovaná osobám, ktoré tieto informácie využívajú (ďalej len „používatelia“). Účtovná jednotka zostavuje účtovnú závierku v prípadoch ustanovených týmto zákonom v štruktúre, ktorá nadväzuje na sústavu účtovníctva používanú v účtovnej jednotke. 175. Podľa § 17 ods. 1 písm. b) a c) zákona č. 595/2003 Z.z., pri zisťovaní základu dane alebo daňovej straty sa vychádza u daňovníka účtujúceho v sústave podvojného účtovníctva z výsledku hospodárenia, a) u daňovníka, ktorý na základe povinnosti podľa osobitného predpisu vykazuje výsledok hospodárenia v individuálnej účtovnej závierke podľa medzinárodných štandardov pre finančné výkazníctvo, z tohto výsledku hospodárenia, upraveného spôsobom ustanoveným vo všeobecne záväznom právnom predpise vydanom Ministerstvom financií Slovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo”), alebo z výsledku hospodárenia, ktorý by vyčíslil, ak by účtoval v sústave podvojného účtovníctva, pričom na účely zistenia tohto výsledku hospodárenia je povinný viesť evidenciu v rozsahu a spôsobom ustanoveným pre sústavu podvojného účtovníctva a uchovávať ju podľa osobitného predpisu; ak pri zisťovaní základu dane daňovník uplatnil postup, pri ktorom sa vychádza z výsledku hospodárenia vykázanom v individuálnej účtovnej závierke podľa medzinárodných štandardov pre finančné výkazníctvo upravenom spôsobom ustanoveným vo všeobecne záväznom právnom predpise vydanom ministerstvom, takto uplatnený postup je daňovník povinný uplatňovať aj v nasledujúcich zdaňovacích obdobiach, [.]... b) u daňovníka účtujúceho v sústave podvojného účtovníctva z výsledku hospodárenia, c) u daňovníka, ktorý na základe povinnosti podľa osobitného predpisu vykazuje výsledok hospodárenia v individuálnej účtovnej závierke podľa medzinárodných štandardov pre finančné výkazníctvo, z tohto výsledku hospodárenia, upraveného spôsobom ustanoveným vo všeobecne záväznom právnom predpise vydanom Ministerstvom financií Slovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo”), alebo z výsledku hospodárenia, ktorý by vyčíslil, ak by účtoval v sústave podvojného účtovníctva, pričom na účely zistenia tohto výsledku hospodárenia je povinný viesť evidenciu v rozsahu a spôsobom ustanoveným pre sústavu podvojného účtovníctva a uchovávať ju podľa osobitného predpisu; ak pri zisťovaní základu dane daňovník uplatnil postup, pri ktorom sa vychádza z výsledku hospodárenia vykázanom v individuálnej účtovnej závierke podľa medzinárodných štandardov pre finančné výkazníctvo upravenom spôsobom ustanoveným vo všeobecne záväznom právnom predpise vydanom ministerstvom, takto uplatnený postup je daňovník povinný uplatňovať aj v nasledujúcich zdaňovacích obdobiach, [.]... 176. Podľa § 17 ods. 1 veta prvá a druhá zák. č. 431/2002 Z.z. v citovanom znení účtovná závierka je štruktúrovaná prezentácia skutočností, ktoré sú predmetom účtovníctva, poskytovaná osobám, ktoré tieto informácie využívajú (ďalej len „používatelia“). Účtovná jednotka zostavuje účtovnú závierku v prípadoch ustanovených týmto zákonom v štruktúre, ktorá nadväzuje na sústavu účtovníctva používanú v účtovnej jednotke. 177. Podľa § 2 písm. i) zákona č. 595/2003 Z.z., daňovým výdavkom výdavok (náklad) na dosiahnutie, zabezpečenie a udržanie príjmov preukázateľne vynaložený daňovníkom, zaúčtovaný v účtovníctve 1) daňovníka alebo zaevidovaný v evidencii daňovníka podľa § 6 ods. 11 pričom pri využívaní majetku, ktorý môže mať charakter osobnej potreby a s ním súvisiacich výdavkov (nákladov), je daňový výdavok uznaný len v pomernej časti podľa §19 ods. 2 písm. t), v akej sa používa na dosiahnutie, zabezpečenie a udržanie zdaniteľných príjmov, ak tento zákon neustanovuje inak, [.]... 178. V konaní nebolo sporné, že žalobca, ktorý mal postavenie regulovanej osoby podľa ustanovenia § 3 zákona č. 235/2012 Z. z. do roku 2016, dosiahol a aj vykázal za odvodové obdobie 2017 sumu výsledku hospodárenia vo výške XX XXX XXX,XX eura. 179. V konaní bolo sporné, či je možné odvodzovať výšku osobitného odvodu od celkového výsledku hospodárenia dosiahnutého regulovanou osobou alebo len z výsledku hospodárenia dosiahnutého výkonom regulovanej činnosti. 180. Správny súd primárne skúmal charakter osobitného odvodu a spôsob jeho určenia v zmysle osobitného zákona z komplexného pohľadu relevantnej vnútroštátnej a európskej legislatívy a vzájomný vzťah zákona č. 235/2012 Z. z., ktorý síce nie je harmonizačným právnym predpisom a preberaných aktov EÚ, nakoľko z dikcie citovaného zákona, z dôvodovej správy a z doložky zlučiteľnosti s právom EÚ vyplýva, že ide o právnu úpravu dočasného charakteru na zabezpečenie konsolidácie verejných financií a na posilnenie aktívnej úlohy štátu v rozvoji hospodárstva, ktorej problematika nie je upravená v práve EÚ. 181. Správny súd po preskúmaní veci dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie č.1 a napadnuté rozhodnutie č.2 sú v súlade so zákonom č. 235/2012 Z. z. a Ústavou Slovenskej republiky a nie sú v rozpore s právom EÚ. 182. Súd konštatuje, že od 01.09.2012, kedy nadobudol účinnosť zákon č. 235/2012 Z. z. a žalobca splnil podmienky na postavenie regulovanej osoby podľa ustanovenia § 3 tohto zákona a stal sa regulovanou osobou, že právny režim, ako od tohto dátumu postupovať pre osoby dotknuté držbou rôznych oprávnení na výkon činností je upravený v ustanovení § 13 zákona č. 235/2012 Z. z.. 183. Podľa zákona č. 235/2012 Z.z., základom odvodu je výsledok hospodárenia spoločnosti vykázaný v účtovnej závierke, ktorá sa predkladá spolu s daňovým priznaním (§ 5 zákona č. 235/2012 Z. z.) vynásobený koeficientom na účel výpočtu základu odvodu, ktorý definuje zákon. Koeficient na účel výpočtu základu odvodu sa vypočíta ako podiel výnosov (resp. príjmov, ak regulovaná osoba účtuje v sústave jednoduchého účtovníctva) z regulovanej činnosti k celkovým výnosom (resp. príjmom, ak regulovaná osoba účtuje v sústave jednoduchého účtovníctva) patriacich do účtovného obdobia, za ktoré bol vykázaný výsledok hospodárenia použitý na výpočet základu odvodu. Základ odvodu je určený súčinom hospodárskeho výsledku za príslušné účtovné obdobie (kalendárny alebo hospodársky rok) a podielom výnosov z regulovanej činnosti k celkovým výnosom, ktoré subjekt dosiahol v tomto účtovnom období. 184. Regulovaná osoba je povinná správcovi odvodu okrem písomného oznámenia na účely platenia odvodu (§ 3 ods. 2) a pri zmene sumy základu odvodu (§ 8 ods. 3), predkladať písomné oznámenie aj pri zúčtovaní odvodov (§ 9 ods. 1) a oznamovať „správne vypočítaný“ koeficient na účel výpočtu základu odvodu. Správca odvodu, v prípade ak bude má pochybnosti o správnosti resp. pravdivosti koeficientu na účel výpočtu základu odvodu môže uplatniť postupy podľa Daňového poriadku (kontrolou, sankciami). 185. Správny súd mal v konaní zistené, že žalobca - obchodná spoločnosť A.En. Slovensko s.r.o., Dúbravca 5, 036 01 Martin, IČO: 36 399 604, vznikol zápisom v obchodnom registri dňom 26.06.2001 a že obchodovanie s elektrinou začal realizovať na základe povolenia č. 2005E zo dňa 21.11.2005 s tým, že od 13.12.2006 rozšíril predmet podnikania o dodávanie elektriny a od 19.07.2018 aj o dodanie plynu. 186. Z administratívneho spisu mal správny súd zistené z účtovných dokladov - z účtovnej závierky a daňového priznania za rok 2017, že žalobca splnil postavenie regulovanej osoby v zmysle ustanovenia § 3 ods. 1 zákona č. 235/2012 Z. z. a podľa výsledku hospodárenia za rok 2017 vykázal na r. 100 daňového priznania sumu výsledku hospodárenia viac ako X mil. - t. j. XX XXX XXX,XX eura, že účtovná závierka za rok 2017 bola správcovi dane zaslaná dňa 28.03.2018 a schválená 11.05.2018, že žalobca podal dňa 27.06.2019 dodatočné daňové priznanie k dani z príjmov za zdaňovacie obdobie 2017, v ktorom upravil sumu výsledku hospodárenia na r. 100 daňového priznania z pôvodnej sumy XX XXX XXX,XX na sumu X XXX XXX,XX eura a rozdiel v sume X XXX XXX eur vykázal ako opravnú položku z precenenia, ktorú pripočítal k výsledku hospodárenia na daňové účely, pričom základ dane po tejto účtovnej úprave na r. 800 daňového priznania sa nezmenil, že žalobca podal novú účtovnú závierku, v ktorej vykázal sumu hospodárenia pred zdanením vo výške X XXX XXX,XX eura, že žalobca dňa 27.06.2019 zaslal správcovi dane spolu s prvým dodatočným daňovým priznaním aj tlačivo Oznámenie na zúčtovanie odvodov regulovanej osoby podľa ustanovenia § 9 ods. 1 zákona č. 235/2012 Z.z., v ktorom za rok 2017 bola uvedená suma výsledku hospodárenia vo výške X XXX XXX,XX eura, koeficient 0,78 a suma základu odvodu vo výške X XXX XXX,XX eura, že žalobca podal dňa 04.07.2019 druhé dodatočné daňové priznanie k dani z príjmov za zdaňovacie obdobie 2017, kde uviedol pôvodnú sumu výsledku hospodárenia, aká bola uvedená v riadnom daňovom priznaní - t.j. sumu XX XXX XXX,XX eura bez podania novej účtovnej závierky, že žalobca dňa 04.07.2019 zaslal žalovanému č.1 aj Oznámenie regulovanej osoby podľa ustanovenia § 8 ods. 3 zákona č. 235/2012 Z.z., kde uviedol za rok 2017 požadované údaje podľa pretlače na tlačive, a to sumu výsledku hospodárenia vo výške XX XXX XXX,XX eura, koeficient 0,78 a sumu základu odvodu vo výške XX XXX,XX eura, že žalobca sumu výsledku hospodárenia za rok 2017 vo výške XX XXX XXX,XX eura žalobca dosiahol z precenenia nepeňažných vkladov vložených do piatich dcérskych spoločností, ktoré realizoval v priebehu 4. štvrťroka 2017 čo vyplýva z Poznámok k účtovnej závierke za rok 2017, kde sú uvedené sumy vkladov, že žalovaný č.1 vykonal dokazovanie ohľadom zistenia skutočností transakcie nepeňažných vkladov do dcérskych spoločností žalobcu a zistil, že žalobca zvýšil svoj majetkový podiel do piatich dcérskych spoločností, z ktorých tri spoločnosti vznikli zápisom do obchodného registra dňa 27.10.2017 a dve spoločnosti vznikli zápisom dňa 28.10.2017 a ktoré mali dvoch spoločníkov - žalobcu a obchodnú spoločnosť Central Energy Holding B. V. Holandsko s rovnakým prvotným vkladom po X XXX eur, že v priebehu 1. štvrťroka 2018 týchto päť nových spoločností zaniklo zlúčením s inými spoločnosťami ako právnymi nástupcami, v ktorých žalobca už nemá žiaden majetkový podiel, že jediným spoločníkom nástupníckych spoločností od roku 2018 je zahraničná spoločnosť Central Energy Holding B.V., Holandsko, že zlúčením nedošlo k zvýšeniu majetkového podielu ani u jedného z právnych nástupcov zanikajúcich spoločností, že žalobca celkom zvýšil svoj majetkový podiel v uvedených spoločnostiach v decembri 2017 o sumu XX XXX XXX eur a že v roku 2018 žalobca zúčtoval úbytok svojich majetkových (podielových) účastí v spoločnostiach o rovnakú sumu. 187. Správny súd mal v konaní zistené, že Súdny dvor EÚ o prejudiciálnej otázke (C-376/18), ktorá sa týkala výkladu Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2009/72/ES z 13.júla 2009 o spoločných pravidlách pre vnútroštátny trh s elektrinou, ktorou sa zrušuje smernica 2003/54/ES (Tretia elektroenergetická smernica), (Ú.v. EÚ L 211, 2009, s 55), rozhodol rozsudkom dňa 12.12.2019 tak, že táto smernica sa má vykladať v tom zmysle, že nebráni vnútroštátnej právnej úprave, ktorá zavádza osobitný odvod z výnosov z činností vykonávaných tak na vnútroštátnej úrovni, ako aj v zahraničí, zaťažujúci podniky vykonávajúce činnosť na základe oprávnenia vydaného orgánom verejnej moci v rôznych oblastiach regulovaných činností, a to vrátane podnikov, ktoré sú držiteľmi povolenia na dodávku elektriny vydaného príslušným vnútroštátnym regulačným orgánom. 188. Zároveň mal správny súd v konaní zistené, že žalobca v decembri 2017 zvýšil svoj majetkový podiel do piatich dcérskych spoločností o sumu XX XXX XXX eur, z ktorých tri spoločnosti vznikli zápisom do obchodného registra dňa 27.10.2017 a dve spoločnosti vznikli zápisom dňa 28.10.2017, že všetkých päť spoločností malo dvoch spoločníkov, jedným bol žalobca a druhým bola spoločnosť Central Energy Holding B. V. Holandsko, že v priebehu 1. štvrťroka 2018 všetky tieto nové spoločnosti zanikli zlúčením s inými spoločnosťami ako právnymi nástupcami, v ktorých žalobca už nemá žiaden majetkový podiel, pričom jediným spoločníkom nástupníckych spoločností od roku 2018 je zahraničná spoločnosť Central Energy Holding B.V., Holandsko, že zlúčením nedošlo k zvýšeniu majetkového podielu ani u jedného z právnych nástupcov zanikajúcich spoločností a že následne v roku 2018 žalobca zúčtoval úbytok svojich majetkových (podielových) účastí v spoločnostiach o rovnakú sumu. 189. Z účtovných dokladov - z účtovnej závierky a daňového priznania za rok 2017, vyplýva, že žalobca splnil postavenie regulovanej osoby v zmysle ustanovenia § 3 ods. 1 zákona č. 235/2012 Z. z. a podľa výsledku hospodárenia za rok 2017 vykázal na r. 100 daňového priznania sumu výsledku hospodárenia viac ako X mil. - t. j. XX XXX XXX,XX eura, a preto žalobcovi vznikla povinnosť platiť osobitný odvod. 190. Žalobca v žalobe namietal v napadnutom rozhodnutí č.1 a v napadnutom rozhodnutí č. 2, rozpor odvodu s právom EÚ - nepreskúmateľnosť napadnutého rozhodnutia, rozpor odvodu so Smernicou o daňovej neutralite, rozpor odvodu s Treťou elektro-energetickou smernicou, rozpor s Treťou plynárenskou smernicou vo vzťahu k odvodu, absenciu ústavnokonformného výkladu zákona č.235/2012 Z. z., rozpor napadnutého rozhodnutia č. 1 s Daňovým poriadkom a samotným zákonom č. 235/2012 Z. z. a navrhol, aby súd napadnuté rozhodnutie č. 1 žalovaného č. 1 a napadnuté rozhodnutie č. 2 žalovaného č. 2 zrušil a aby im vec vrátil na ďalšie konanie. Zároveň navrhoval, aby boli žalovaný č. 1 a žalovaný č. 2 zaviazaní uhradiť mu náhradu trov konania. 191. Žalovaný č. 1 a žalovaný č.2 sa vyjadrili k správnej žalobe písomnými vyjadreniami, a to zhodne s odôvodnením napadnutých rozhodnutí s tým, že žalobu považovali v celom rozsahu za nedôvodnú a žiadali ju zamietnuť. 192. K námietke žalobcu namietaného rozporu odvodu - zákona č. 235/2012 Z.z. s právom EÚ, konkrétne s Treťou elektroenergetickou smernicou, správny súd uvádza, že jej transpozícia predstavuje transpozíciu tzv. 3. energetického balíčka do vnútroštátnych predpisov a že pravidlá v ňom obsiahnuté sú zamerané najmä na podporu liberalizácie trhu s elektrinou a ktorá ukladá elektroenergetickým podnikom viesť vo svojom vnútornom účtovníctve oddelené účtovníctvo pre každú zo svojich prenosových a distribučných činností s cieľom zabrániť diskriminácii, krížovým dotáciám a narúšaniu hospodárskej súťaže a ktorá nezakazuje a ani neobmedzuje príslušný členský štát k zavedeniu inej povinnej platby pre subjekty, vykonávajúce činnosti na základe povolenia vydaného osobitným úradom podľa osobitného predpisu. 193. Správny súd ďalej uvádza, že podľa znenia zákona č. 235/2012 Z.z. sa kategória osobitného odvodu nepovažuje za daňovú kategóriu z dôvodu, že odvod nemožno považovať za daň a podľa ustanovenia § 12 ods. 5 tohto zákona je zahrňovaný do základu dane v zmysle ustanovenia § 17 ods.1 písm. c) zákona o dani z príjmov, t. j. má charakter daňového výdavku podľa ustanovenia § 19 zákona o dani z príjmov. Z uvedeného vyplýva, že zavedením osobitného odvodu, došlo u právnických osôb, ktoré sú regulovanými osobami podľa osobitného zákona, zároveň aj k zníženiu daňového zaťaženia v oblasti dane z príjmov v dôsledku uplatnenia odvodu ako daňového výdavku, t. j. zúčtovaním odvodu ako daňového výdavku sa znížil žalobcovi ako regulovanej osobe základ dane pre výpočet daňovej povinnosti. 194. Zároveň súd poznamenáva, že právnická osoba musí kumulatívne splniť všetky zákonom určené kritériá, aby jej vznikla povinnosť platiť odvod s tým, že vykonávanie regulovanej činnosti nie je jedinou podmienkou, aby jej vznikla povinnosť platiť odvod, tzn., že nie všetkým regulovaným subjektom automaticky vzniká povinnosť platiť osobitný odvod a že jeho základom nie je poskytovanie služieb, ale výsledok hospodárenia spoločnosti, ktorá tieto služby poskytuje (výsledok hospodárenia x koeficient). 195. Vo vzťahu k vyššie uvedenému, správny súd poukazuje na rozhodnutie Súdneho dvora EÚ C-376/18 zo dňa 12.12.2019 z ktorého vyplýva, že Tretia elektroenergetická smernica sa má vykladať v tom zmysle, že nebráni vnútroštátnej právnej úprave, ktorá zavádza osobitný odvod z výnosov z činností vykonávaných tak na vnútroštátnej úrovni, ako aj v zahraničí, zaťažujúci podniky vykonávajúce činnosť na základe oprávnenia vydaného orgánom verejnej moci v rôznych oblastiach regulovaných činností, a to vrátane podnikov, ktoré sú držiteľmi povolenia na dodávku elektriny vydaného príslušným vnútroštátnym regulačným orgánom. 196. Správny súd preto námietku žalobcu namietaného rozporu odvodu - zákona č. 235/2012 Z.z. s právom EÚ, konkrétne s Treťou elektroenergetickou smernicou nepovažoval za dôvodnú. 197. K námietke žalobcu, že napadnuté rozhodnutia č.1 a č.2 sú v rozpore so Smernicou o daňovej neutralite, správny súd uvádza, že pravidlá EÚ sú stanovené vo vzťahu k priamym daniam, pričom tieto pravidlá sa týkajú predchádzania daňovým únikom a dvojitému zdaneniu. Iné opatrenia, ktoré sa týkajú verejných financií sú ponechané do výhradnej právomoci členských štátov, čo je aj prípad osobitného odvodu najmä preto, že jeho účelom nie je predchádzanie daňovým únikom a dvojitému zdaneniu, ale konsolidácia verejných financií. Pokiaľ ide pravidlá komunitárneho práva, ide o články 65, 110 - 113 Zmluvy o fungovaní EÚ, ktoré obsahuje daňové ustanovenia, ktoré sú pre členské štáty obmedzujúce z hľadiska ukladania daní. Preto spôsob implementácie Smernice o daňovej neutralite v Slovenskej republike neodôvodňuje záver, že by sa mala aplikovať aj na vnútroštátne transakcie, keďže zákonodarca ustanovenia smernice na vnútroštátne situácie v svojom právnom poriadku neupravil. V danom prípade ani nie je splnená spôsobilosť predmetných ustanovení tejto smernice pre uplatnenie priameho účinku, nakoľko v zmysle judikatúry Súdneho dvora EÚ platí, že smernice môžu mať priamy účinok, ktorým však môže disponovať len také jej ustanovenie, ktoré obsahuje jasne a jednoznačne vymedzenú povinnosť alebo nárok, ktoré je nepodmienené voľnou úvahou vnútroštátneho orgánu a ktorého uplatnenie nezávisí od prijatia iného opatrenia či už na komunitárnej alebo na vnútroštátnej úrovni. Súd poukazuje na to, že cieľom osobitného odvodu nie je regulácia súťaže na vnútornom trhu a v rámci toho hospodárskej činnosti subjektov poskytujúcich elektronické služby a ovplyvňovanie podmienok tejto činnosti. Zavedením osobitného odvodu sa neobmedzuje vstup ďalších potenciálnych subjektov na tento regulovaný trh. Na základe uvedeného, správny súd zastáva názor, že nie je možné prijať záver, že zákon č. 235/2012 Z. z. by sa mal aj vo vzťahu k vnútroštátnym transakciám vykladať podľa Smernice o daňovej neutralite. Správny súd preto uvedenú námietku žalobcu nepovažoval za dôvodnú. 198. K námietke žalobcu, že napadnuté rozhodnutia č. 1 a č. 2 sú v rozpore s Treťou plynárenskou smernicou vo vzťahu k odvodu, správny súd uvádza, že zákon č. 235/2012 Z. z. ani v zmysle dôvodovej správy k tomuto zákonu, ktorá na plynárenskú legislatívu ani neodkazuje, nebol prijatý ako súčasť novej plynárenskej legislatívy, ale za účelom posilnenia aktívnej úlohy štátu v rozvoji hospodárstva a potrebu konsolidácie verejných financií. Preto aplikácia ustanovení Tretej plynárenskej smernice aj na daňové otázky by bola tiež v rozpore s doktrínou voľného uváženia štátov, ktorú uviedol Ústavný súd Slovenskej republiky v Náleze PL. ÚS 5/2012 zo dňa 22.01.2014: „Európsky súd pre ľudské práva vo vzťahu k problematike daní vo svojej judikatúre zdôraznil, že je predovšetkým na vnútroštátnych orgánoch, aby rozhodli, aké dane a odvody budú vyberané, pričom pri rozhodovaní o týchto otázkach bude vo všeobecnosti potrebné brať do úvahy politické, ekonomické a sociálne otázky, ktoré spadajú do právomoci jednotlivých štátov (margin of apprecation doctrine), ktorú ESĽP uplatňuje vo svojej judikatúre“ (napr. rozsudok ESĽP vo veci Handyside proti Spojenému kráľovstvu zo dňa 07.12.1976, sťažnosť č. 5493/72, v ktorom ESĽP uznal, že vnútroštátne orgány štátov môžu lepšie posúdiť, či niektoré opatrenia v demokratickej spoločnosti sú nevyhnutné). Správny súd preto uvedenú námietku žalobcu nepovažoval za dôvodnú. 199. Správny súd v nadväznosti na vyššie uvedené zastáva názor, že námietka žalobcu, že žalovaný č.1 a žalovaný č.2 vec nesprávne právne posúdili, je nedôvodná a poukazuje na ustálenú judikatúru v zmysle ktorej, pod nesprávnym právnym posúdením veci možno rozumieť činnosť pri ktorej skutkový stav (zistený aj na základe podkladov predložených účastníkom konania) podriaďuje pod skutkovú podstatu príslušnej právnej normy, na základe čoho dospieva k záveru, či sa právo prizná alebo neprizná. Právne posúdenie veci je vtedy nesprávne, ak sa orgán verejnej správy pri tejto činnosti dopustil omylu (buď v tom, že na správne zistený skutkový stav aplikoval iný právny predpis než mal, alebo ak správne aplikovaný právny predpis nesprávne interpretoval). Správny súd preto uvedenú námietku žalobcu nepovažoval za dôvodnú. 200. K námietke žalobcu - absencie ústavnokonformného výkladu zákona č.235/2012 Z. z., správny súd uvádza, že zásada konformného výkladu vyžaduje, aby vnútroštátne súdy urobili všetko, čo je v ich právomoci, pričom zohľadnia vnútroštátne právo ako celok a uplatnia výkladové metódy, ktoré toto právo uznáva, a dospeli k riešeniu, ktoré je v súlade s účelom zákona (napr. rozsudok zo dňa 05.09.2012, Lopes Da Silva Jorge, C-42/11, body 55 a 56). 201. Podľa Ústavného súdu Slovenskej republiky (PL. ÚS 21/2014-96, bod 98) sú dve pravidlá výkladu právnych predpisov a ku ktorým nemožno pristupovať len z hľadiska textu zákona, a to ani v takom prípade, keď sa text môže javiť ako jednoznačný a určitý, ale predovšetkým podľa zmyslu a účelu zákona, ako aj v záujme ochrany ústavnoprávnych princípov vrátane ochrany základných práv. Pri výklade slúžia aj ostatné interpretačné prístupy postavené na roveň gramatickému výkladu, najmä teleologický a systematický výklad vrátane ústavne konformného výkladu, ktoré sú spôsobilé v kontexte racionálnej argumentácie predstavovať významný korektív pri zistení obsahu a zmyslu aplikovanej normy. 202. Z požiadavky jednotného uplatňovania práva EÚ vyplýva, že znenie ustanovenia práva EÚ, ktoré neobsahuje nijaký výslovný odkaz na právo členských štátov s cieľom určiť jeho zmysel a rozsah pôsobnosti, v zásade vyžaduje v celej EÚ autonómny a jednotný výklad. Porušenie práva EÚ je dostatočne závažné vtedy, ak je v zjavnom rozpore s judikatúrou Súdneho dvora (Tomášová - rozsudok zo dňa 28.07.2016, C-168/15). 203. Každý pojem práva Únie, ktorý neobsahuje nijaký výslovný odkaz na právo členských štátov, sa teda musí na území Únie vykladať autonómne a jednotne s prihliadnutím na znenie tohto ustanovenia, jeho kontext, ako aj ciele právnej úpravy, ktorej je súčasťou (rozsudok zo dňa 29.10.2015, Saudaçor, C-174/14, bod 52). 204. Správny súd konštatuje, že orgán verejnej správy nie je oprávnený posudzovať vznik transakcie, z ktorej vznikol regulovanej osobe rozdiel ako výnos zahrnutý do výsledku hospodárenia vykázaný na r. 100 daňového priznania, ktorý je základom odvodu, ale ktorý sa z daňového hľadiska podľa ustanovenia § 17d zákona o dani z príjmov nezahŕňa do základu dane a je daňovým výdavkom. 205. K námietke žalobcu - rozporu napadnutých rozhodnutí č. 1 a č. 2 s Daňovým poriadkom a zákonom č. 235/2012 Z.z. správny súd uvádza, že správca dane vykonal dokazovanie vyhľadávacom činnosťou podľa ustanovenia § 24 Daňového poriadku za účelom zistenia skutkového stavu a vykázaného výsledku hospodárenia na r. 100 daňového priznania, ktorý je základom odvodu na účely výpočtu osobitného odvodu podľa zákona č. 235/2012 Z.z. vo veci nepeňažných vkladov vrátane ich precenenia a následného zrušenia týchto nepeňažných vkladov, a to aj vyhľadávacou činnosťou podľa ustanovenia § 38 Daňového poriadku v nadväznosti na ustanovenie § 12 ods. 1 zákona č. 235/2012 Z. z. aj bez priamej súčinnosti žalobcu ako daňového subjektu, zhromaždil nižšie uvedené informácie ako dôkazy a následne posúdil z účtovného a daňového hľadiska transakcie nepeňažných vkladov do dcérskych spoločností žalobcu. Správny súd preto uvedenú námietku žalobcu nepovažoval za dôvodnú. 206. K námietke žalobcu že napadnuté rozhodnutie č.1 je výsledkom nezákonného postupu žalovaného č.1, ktorý je v rozpore s ustanovením § 61 ods. 1 písm. a) Daňového poriadku podľa ktorého správca dane daňové konanie preruší, ak má vedomosť, že sa začalo konanie o predbežnej otázke (v danom prípade prebiehalo konanie o prejudiciálnej otázke vedené na Súdnom dvore EÚ pod sp. zn. C-376/18), a teda žalovaný č.1 nemal vydať rozhodnutie č. 1, resp. ho vydal predčasne, keďže konanie mal prerušiť až do vyriešenia danej prejudiciálnej otázky, správny súd uvádza, že predmetom preskúmavacej činnosti správneho súdu bolo posúdenie zákonnosti napadnutých rozhodnutí žalovaného č.1 a žalovaného č.2, to znamená, že povinnosťou správneho súdu bolo vec meritórne prejednať a zaujať právne stanovisko k predmetu konania, teda či postup orgánov verejnej správy, bol, resp. nebol v súlade so zákonom a prečo. Preto skutočnosť, či žalovaný č.1 nemal vydať rozhodnutie č. 1, resp. ho vydal predčasne, keďže konanie mal prerušiť až do vyriešenia prejudiciálnej otázky, nemá v predmetnom prípade žiadnu právnu relevanciu na posúdenie zákonnosti napadnutého rozhodnutia č.1 žalovaného č.1. Správny súd preto uvedenú námietku žalobcu nepovažoval za dôvodnú. 207. K námietke žalobcu, že žalovaný č.1 vychádzal z daňového priznania k dani z príjmov právnickej osoby za rok 2017 podaného dňa 28.03.2018, ktorého prílohou bola účtovná závierka a ktoré bolo podané 15 mesiacov, a nie jeden mesiac, pred mesiacom, v ktorom žalovaný č.1 vydal rozhodnutie č.1 a teda, že bolo vydané po zákonnej lehote, správny súd uvádza, že v konaní mal preukázané, že žalobca podal dňa 04.07.2019 druhé dodatočné daňové priznanie k dani z príjmov za zdaňovacie obdobie 2017, kde uviedol pôvodnú sumu výsledku hospodárenia, aká bola uvedená v pôvodnom daňovom priznaní - t.j. sumu XX XXX XXX,XX eura bez podania novej účtovnej závierky a že zaslal žalovanému č.1 Oznámenie regulovanej osoby podľa ustanovenia § 8 ods. 3 zákona č. 235/2012 Z.z., kde uviedol za rok 2017 požadované údaje podľa pretlače na tlačive, a to sumu výsledku hospodárenia vo výške XX XXX XXX,XX eura, koeficient 0,78 a sumu základu odvodu vo výške XX XXX,XX eura. Ďalej mal súd v konaní preukázané, že žalobca si svoju povinnosť podať oznámenie na zúčtovanie odvodov podľa ustanovenia § 9 ods. 1 zákona č. 235/2012 Z.z., nesplnil, t. j. v lehote na predloženie účtovnej závierky nepredložil správcovi odvodu písomné oznámenie na zúčtovanie odvodov a učinil tak až dňa 27.06.2019. Z uvedeného vyplýva, že žalovaný č.1 ako správca odvodu v roku 2018, nemohol vykonať zúčtovanie odvodov v zmysle ustanovenia § 9 ods. 5 zákona č. 235/2012 Z.z. a vykonal ho až dňa 04.07.2019, teda až po tom, čo žalobca dňa 27.06.2019 podal predmetné oznámenie podľa ustanovenia § 8 ods. 3 zákona č. 235/2012 Z. z., ktoré bolo podkladom na vydanie rozhodnutia o zúčtovaní odvodov za odvodové obdobia 2017. Súd konštatuje, že ustanovenie § 9 ods. 5 zákona č. 235/2012 určuje lehotu na vydanie rozhodnutia o výsledku zúčtovania odvodov za príslušné odvodové obdobie, pričom podkladom na vykonanie zúčtovania odvodov je účtovná závierka a oznámenie, ktoré regulovaná osoba podáva spolu s účtovnou závierkou podľa ustanovenia § 9 ods. 1 zákona č. 235/2012 Z. z.. Správny súd zastáva názor, že žalovaný č.1 vydal rozhodnutie č.1 o zúčtovaní odvodov dňa 19.07.2019 v súlade s ustanovením § 9 ods. 5 zákona 235/2012 Z. z., a to do konca kalendárneho mesiaca nasledujúceho po mesiaci, v ktorom mu bolo predložené oznámenie na zúčtovanie odvodov aj keď bez podania novej účtovnej závierky. Súd sa stotožnil s názorom žalovaného č.1, že zákon č. 235/2012 Z. z. neobsahuje ustanovenie o neprípustnosti vydania rozhodnutia po uplynutí lehoty podľa ustanovenia § 9 ods. 5 zákona č. 235/2012 Z. z.. Správny súd preto uvedenú námietku žalobcu nepovažoval za dôvodnú. 208. Správny súd uvádza, že žalobca sa odvolával v žalobe na výsledok konania na Súdnom dvore EÚ vo veci prejudicálneho konania súvisiaceho s konaním Slovenské elektrárne proti Úradu pre vybrané hospodárske subjekty vedeným pod sp. zn. 1Sžfk/43/2017, a to na základe podaného návrhu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a ktorý bol vedený na Súdnom dvore EÚ pod sp. zn. EÚ C-376/18 s tým, že mal za to, že výsledok tohto konania je dôležitý pre právne posúdenie tejto veci. 209. Správny súd mal v konaní preukázané, že Súdny dvor EÚ vo vyššie uvedenej právnej veci rozhodol rozsudkom zo dňa 12.12.2019 s tým, že nevyslovil nesúlad zákona č. 235/2012 Z. z. s Treťou elektroenergetickou smernicou, ktorá ustanovuje spoločné pravidlá výroby, prenosu, distribúcie a dodávky elektriny spolu s ustanoveniami týkajúcimi sa ochrany spotrebiteľa s cieľom zlepšiť a integrovať konkurenčné trhy s elektrinou. 210. Súdny dvor EÚ v predmetnom rozhodnutí uviedol, že keďže smernica 2009/72 nepredstavuje opatrenie týkajúce sa aproximácie daňových predpisov členských štátov a jej ustanovenia, a osobitne jej článok 3 ods. 1 až 3 a 10, sa neuplatňujú na vnútroštátnu právnu úpravu o akú ide vo veci samej, ktorou sa zavádza osobitný odvod z výnosov podnikov, ktorých sa týka toto nariadenie (pozri analogicky rozsudok z 7. novembra 2019, UNESA a.i., C-80/18 až C-83/18, EU:C:2019:934, bod 51). 211. K poukazu žalobcu na konania prebiehajúce na Najvyššom súde Slovenskej republiky v obdobných veciach (eustram a Slovenské elektrárne) a ktorý zastával názor, že rozhodnutia súdov v týchto konaniach majú pre posúdenie tejto žaloby mimoriadny význam, správny súd uvádza, že Najvyšší súd Slovenskej republiky sp. zn. 1Sžfk/43/2017 zo dňa 25.02.2020 vo veci Slovenské elektrárne, a.s., proti žalovanému Úrad pre vybrané hospodárske subjekty, rozhodol tak, že rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo dňa 09.02. 2017 č. k. 1S/254/2016-106 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. 212. Vo vyššie uvedenom rozsudku (sp. zn. 1Sžfk/43/2017 zo dňa 25.02.2020) sa uvádza na str. 39 v bode 78, že „osobitný odvod sa neuplatňuje na samotnú dodávku elektriny, ale zaťažuje celkový výsledok hospodárenia dotknutého regulovaného subjektu. Najvyšší súd Slovenskej republiky pri hodnotení argumentov žalobcu prihliadol nielen k záverom Súdneho dvora ale aj k odôvodneniu zákonodarcu, z akého dôvodu bol prijatý zákon č. 235/2012 Z.z. s tým, že z dôvodovej správy vyplýva, že uvedený návrh bol predkladaný Národnej rade Slovenskej republiky ako jedno z opatrení na spravodlivé a ekonomicky efektívne rozdelenie bremena vplyvu ekonomickej a hospodárskej krízy a za účelom zamedziť zhoršeniu deficitu verejných financií a jeho udržanie v predpísanom limite pod 3% HDP ustanovené Európskou Komisiou a aby do ozdravenia verejných financií boli zapojené a prispeli aj spoločnosti, ktoré pôsobia v regulovaných odvetviach“. 213. Ďalej sa v rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vo veci 1Sžfk/43/2017 zo dňa 25.02.2020 na str. 39-40 uvádza, že: „79. Práve tento záver sa stal východiskom pre Súdny dvor, kedy odkázal na závery ním vyslovené v inej relevantnej judikatúre (rozsudok sp.zn. C-105/18 až C-l 13/18 zo dňa 07. novembra 2019 vo veci účastníkov UNESA a spol.)“ a že: „49. Treba uviesť, že tento článok 3 ods. 1 zakotvuje v oblasti vnútorného trhu s elektrinou všeobecnú zásadu zákazu diskriminácie, ktorá je neoddeliteľnou súčasťou všeobecných zásad práva Únie. Súdny dvor pritom už rozhodol, že táto zásada zaväzuje členské štáty, ak vnútroštátna situácia, o ktorú ide vo veciach samých, patrí do pôsobnosti práva Únie (pozri v tomto zmysle rozsudky z 11. júla 2006, Chacón Navas, C 13/05, EU:C:2006:456, bod 56, ako aj z 19. januára 2010, Kúcúkdeveci, C 555/07, EU:C:2010:21, body 21 a 23). V prejednávanej veci treba zdôrazniť, že vzhľadom na to, že z informácií, ktoré má Súdny dvor k dispozícii, jednak vyplýva, že situácie, o ktoré ide vo veciach samých, sú čisto vnútorné v tom zmysle, že nemajú žiadny cezhraničný prvok, a že jednak poplatok za využívanie vnútrozemských vôd na výrobu predmetnej elektriny predstavuje opatrenie daňovej povahy, zásada zákazu diskriminácie, ako ju upravuje článok 3 ods. 1 smernice 2009/72, sa na tento poplatok uplatní len vtedy, ak je cieľom tejto smernice aproximácia daňových predpisov členských štátov. Cieľom smernice 2009/72, spočívajúcim v dosiahnutí vnútorného trhu s elektrinou, normotvorca Únie uplatnil riadny legislatívny postup upravený v článku 95 ods. 1 ES (teraz článok 114 ods. 1 ZFEÚ) pri prijímaní opatrení na aproximáciu zákonov, iných právnych predpisov a správnych opatrení členských štátov pri vytváraní a fungovaní vnútorného trhu. Podľa článku 95 ods. 2 ES (teraz článok 114 ods. 2 ZFEÚ) sa však tento článok 95 ods. 1 (teraz článok 114 ods. 1 ZFEÚ) nevzťahuje na daňové ustanovenia. Keďže smernica 2009/72 nie je opatrením týkajúcim sa aproximácie daňových predpisov členských štátov, je potrebné domnievať sa, že zásada zákazu diskriminácie stanovená v jej článku 3 ods. 1 sa neuplatňuje na poplatok, akým je poplatok za využívanie vnútrozemských vôd na výrobu elektriny, o ktorý ide vo veciach samých. 40 V súlade so samotným znením článku 95 ods. 2 ES sa však odsek 1 tohto článku neuplatňoval na daňové predpisy (rozsudok zo 7. novembra 2019, UNESA a i., C 80/18 až C 83/18, EU:C:2019:934, bod 50).“ 214. Zároveň sa v rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vo veci 1Sžfk/43/2017 zo dňa 25.02.2020 na str. 48 uvádza, že: „už vo svojej inej rozhodovacej praxi (rozsudok Najvyššieho súdu sp.zn. 1 Sžfk/23/2018 zo dňa 21. januára 2020) Najvyšší súd potvrdil, že v slovenskom právnom poriadku existuje veľa príkladov, kedy pre vznik jednotlivých finančných, konkrétne daňovo - právnych vzťahov (napríklad týkajúcich sa vzniku daňových úrokov alebo povinnosti podať daňové priznanie) je nutné naplniť zákonné podmienky, ktoré majú objektívny charakter. V deň naplnenia zákonných podmienok povinnosť daňového subjektu konať tak, ako mu to prikazuje v tomto postavení, preto vzniká na základe zákona (ex offo) bez ohľadu na to, či správca dane autoritatívne potvrdí existenciu tohto postavenia, resp. z neho vznikajúceho daňovo-právneho vzťahu formou rozhodnutia (deklaratórne účinky), a daňový subjekt sa tejto povinnosti zbaví až jej splnením. V opačnom prípade sa daňový subjekt vystavuje riziku sankčnému postihu.“ 215. Správny súd k konaniu eustream (sp. zn. 5 Sžf/26/2019) uvádza, že Najvyšší súd Slovenskej republiky vo veci rozhodol rozsudkom zo dňa 26.01.2017 tak, že rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k. 2S 235/14-431, 2S 43/15-431 zo 14.10.2015, ktorý zrušil napadnuté rozhodnutia, zmenil tak, že žalobu zamietol. 216. Proti rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (sp. zn. 5 Sžf/26/2019) zo dňa 26.01.2017 podal žalobca ústavnú sťažnosť, o ktorej rozhodol Ústavný súd Slovenskej republiky Nálezom č. IV. ÚS 416/2018-84 zo dňa 17.01.2019 tak, že namietané základné práva spoločnosti eustream, a.s. boli porušené, nakoľko žalovaní dodali do spisu dokument - vyjadrenie, v ktorom rozšírili dôvody odvolania, o čom však žalobcu Najvyšší súd Slovenskej republiky neinformoval, nedoručil mu ho a neumožnil sa k nemu vyjadriť, pričom podľa žalobcu rozhodol primárne na základe dôvodov uvedených vo vyjadrení žalovaných. Ústavný súd Slovenskej republiky z uvedených dôvodov rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 Sžf/26/2019 zo dňa 26.01.2017 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. 217. Najvyšší súd Slovenskej republiky vo veci (sp. zn. 5Sžf/1/2019) rozhodol rozsudkom zo dňa 31.07.2019 tak, že rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k. 2S 235/14-431, 2S 43/15-431 zo 14.10.2015, ktorý zrušil napadnuté rozhodnutia, potvrdil. 218. Správny súd k konaniu vo veci eustream uvádza, že vo veci Slovenské elektrárne sa v rozsudku sp. zn. 1Sžf 43/2019 zo dňa 25.02.2020 na str.56 sa uvádza, že: „S prihliadnutím na rozsudok Súdneho dvora EÚ si Najvyšší súd nemohol osvojiť argumenty uvedené v inom rozsudku Najvyššieho súdu, a to sp.zn. 5Sžf/l/2017 (konanie eustream) - (viď body č. 53 až č. 61), a preto sa od uvedeného rozsudku s prihliadnutím na princíp eurokonformného výkladu odchýlil.“ 219. Vo vzťahu k vyššie uvedenému správny súd poukazuje na to, že v konaní vo veci eustream, a.s. proti 1. Daňový úrad pre vybrané hospodárske subjekty (teraz ako Úrad pre vybrané hospodárske subjekty) a 2.Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodol rozsudkom sp. zn. 5 Sžf/1/2019 zo dňa 31.07.2019 ešte pred rozhodnutím Súdneho dvora EÚ vo veci vo veci prejudicálneho konania súvisiaceho s konaním Slovenské elektrárne, a.s. proti Úradu pre vybrané hospodárske subjekty vedeným pod sp. zn. 1Sžfk/43/2017. 220. Správny súd poukazuje na to, že aplikácia práva ako jedna z foriem realizácie práva je procesným právom upravený postup a činnosť orgánov verejnej správy s príslušnou právomocou, ktorá vyúsťuje vydávaním aktov aplikácie práva - individuálnych právnych aktov, ktoré sa vzťahujú na konkrétne prípady a zaväzujú určité (individuálne) právne subjekty. 221. Článok 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky určuje miesto a postavenie štátnej moci predstavovanej štátnymi orgánmi vo vzťahu k právu tak, že stanovuje ich podriadenosť ústave a zákonom a v uvedenom smere upravuje princíp právneho štátu, t.j. vládu práva. V dôsledku toho možno štátnu moc uplatňovať len pri splnení viacerých podmienok. Prvou z nich je tá, že k uplatneniu štátnej moci dochádza (môže dôjsť) len vtedy, ak to ustanovuje zákon. Každý orgán štátu má buď ústavou alebo zákonom určený rozsah právomoci, ktorý nemôže prekročiť, takže môže konať len to, čo mu ústava alebo zákon dovoľuje. Ústava ustanovuje, že zákon ustanoví aj spôsob, akým štátne orgány smú štátnu moc uplatňovať, vrátane druhu a obsahu sankcií, ktoré možno použiť v prípade neplnenia rozhodnutí orgánov štátu. V dôsledku „uvedeného preto štátnym orgánom Slovenskej republiky zákony upravujúce ich postavenie a právomoci neumožňujú, aby samostatne rozhodovali o konaní nad rámec zákona, t.j. mimo rozsah zákonom ustanovených právomocí. Zákonom ustanovený rozsah právomoci jednotlivých orgánov štátu je stabilný a k jeho zmene môže dôjsť len v dôsledku neskoršej a obsahovo odlišnej zákonnej úpravy. Ten orgán štátu, ktorého postavenie a právomoci zákon upravuje, nie je preto oprávnený z vlastného rozhodnutia a podľa vlastnej úvahy konať nad rozsah svojich zákonných právomocí, keďže takéto konanie príslušný právny predpis neupravuje“ (z uznesenia Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I ÚS/98). 222. Vyššie citované ustanovenie čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky vytvára právnu istotu tiež v tom, že žiaden orgán štátu (odlišný od zákonodarcu) nie je oprávnený samostatne a podľa vlastnej úvahy rozhodnúť, kedy a za akých podmienok nebude konať v rozsahu zákona a zákonom ustanoveným spôsobom. Právnej istote ako nedielnej súčasti právneho štátu podľa čl. 1 ústavy preto nezodpovedá taký stav (situácia), ktorý by orgánu štátu umožňoval konať podľa vlastnej úvahy a z vlastného rozhodnutia aj nad rámec zákona a tiež iným ako zákonom ustanoveným postupom. 223. Správny súd mal v konaní preukázané z predložených účtovných závierok žalobcom a dosiahnutého výsledku hospodárenia v nich uvedeného podľa jednotlivých účtovných období, ktorých suma sa následne vykazuje na r. 100 daňového priznania za zdaňovacie obdobie 2012 - 2016, že žalobca ako regulovaná osoba dosahoval výnosy (tržby) z regulovaných činnosti v rozpätí od XX mil. eur do XX mil. eur v jednotlivých rokoch, ale výsledok hospodárenia vykazoval len v rozpätí od XX tis. eur do XX tis. eur a daňová povinnosť bola v rozpätí od XX tis. eur do XX tis. eur v jednotlivých rokoch, a teda žalobcovi ako regulovanej osobe nevznikla v tomto období povinnosť platiť osobitný odvod. 224. Ďalej mal správny súd v konaní preukázané, že z vyúčtovania vzniknutého rozdielu z precenenia nepeňažných vkladov vyplýva, že žalobca dosiahol a aj vykázal za odvodové obdobie 2017 sumu výsledku hospodárenia vo výške XX XXX XXX,XX eura, a preto mu vznikla mu podľa ustanovenia § 4 ods. 1 a 2 zákona č. 235/2012 povinnosť platiť za rok 2017 osobitný odvod. 225. Správny súd dospel k záveru, že žalovaný č. 1 ako správca odvodu pri zúčtovaní odvodov za odvodové obdobia patriace do účtovného obdobia od 01.01.2017 do 31.12.2017 postupoval v súlade so základnými zásadami správy daní, najmä so zásadou zákonnosti podľa ustanovenia § 3 ods. 1 Daňového poriadku, ktorého zákonnosť nie je žiadnym zákonným spôsobom spochybnená, pričom chránil záujmy štátu a dbal pri tom na zachovávanie práv a právom chránených záujmov regulovanej osoby. 226. Správny súd zastáva názor, že žalovaný č.1 a žalovaný č. 2 sa s podstatnými námietkami žalobcu v napadnutých rozhodnutiach riadne vysporiadali a nenechali otvorenú žiadnu spornú otázku, riešenie ktorej by zostalo na správnom súde a vyhodnotili ich ako nedôvodné, ktoré neboli spôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutých rozhodnutí a považoval ich vydané v súlade so zákonom a v celom rozsahu sa stotožnil s ich odôvodnením. 227. Na základe uvedených skutočností a po oboznámení sa s pripojenými administratívnymi spismi, súd dospel k záveru, že postup ako aj rozhodnutia orgánov verejnej správy považoval za vydané v súlade so zákonom a že sa s posudzovanou vecou dôsledne zaoberali a vyvodili správne skutkové aj právne závery, ktoré náležite aj odôvodnili, a s ktorými sa správny súd v celom rozsahu stotožňuje a konštatuje, že v konaní, ani v rozhodnutiach týchto orgánov nezistil porušenie žiadneho z ustanovení Daňového poriadku ani iného právneho predpisu a že v odôvodnení napadnutých rozhodnutí uviedli orgány verejnej správy skutočnosti a právne prepisy, ktoré boli podkladom rozhodnutia a ako sa vyrovnali s námietkami žalobcu a s jeho vyjadreniami k podkladom rozhodnutia. 228. Európsky súd pre ľudské práva v rámci svojej judikatúry vyslovil, že právo na spravodlivý proces zahŕňa aj právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia však neznamená, že na každý argument sťažovateľa je súd povinný dať podrobnú odpoveď. Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie je preto vždy posudzované so zreteľom na konkrétny prípad (napr. Georgidias v. Grécko z 29. mája 1997, Recueil III/1997). 229. Na základe uvedeného, správny súd má za to, že orgány verejnej správy s náležitou zodpovednosťou interpretovali a aplikovali príslušné zákony za súčasného dodržiavania základných práv a slobôd ako aj práva EÚ a dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutia boli vydané na základe riadne zisteného skutočného stavu veci, pričom jasne a zrozumiteľne dávajú odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom konania, preto niet dôvodu na ich zrušenie. 230. Súd k návrhu žalobcu na prerušenie konania uvádza, že o uvedenom návrhu nerozhodoval, nakoľko nebol daný zákonný dôvod na prerušenie tohto súdneho konania podľa ustanovenia § 100 ods. 2 písm. a) SSP a ani podľa § 100 ods.1 písm. b) SPP, nakoľko Súdny dvor EÚ o prejudiciálnej otázke (C-376/18) rozhodol rozsudkom dňa 12.12.2019 a taktiež bolo rozhodnuté v konaniach Slovenské elektrárne (rozsudok sp. zn.1Sžfk/43/2017 zo dňa 25.02.2020) a eustream (rozsudok sp. zn.5 Sžf/2019 zo dňa 31.07.2019). 231. S poukazom na vyššie uvedené dôvody krajský súd dospel k záveru, že správna žaloba je nedôvodná, a preto ju s poukazom na ustanovenie § 190 SSP zamietol. 232. O náhrade trov konania rozhodol súd podľa ustanovenia § 168 SSP, avšak vo veci úspešným žalovaným č. 1 a č. 2 žiadne trovy konania nevznikli, žiadne si ani neuplatnili, a preto im súd náhradu trov konania nepriznal. 233. Toto rozhodnutie senát Krajského súdu v Bratislave prijal pomerom hlasov 3 : 0 (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z. z. v znení zákona č. 33/2011 Z. z.). Poučenie: Proti tomuto rozsudku možno podať kasačnú sťažnosť v lehote 30 dní od jeho doručenia, na Krajský súd v Bratislave. V kasačnej sťažnosti sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 57 SSP) uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy bolo napadnuté rozhodnutie doručené sťažovateľovi, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 SSP sa podáva (sťažnostné body) a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti. V konaní o kasačnej sťažnosti musí byť sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ v zmysle § 449 ods. 1 SSP zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Povinné zastúpenie advokátom v kasačnom konaní sa nevyžaduje, ak a) má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa; b) ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d); c) je žalovaným Centrum právnej pomoci.