Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 5S/187/2019 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1019201157 Dátum vydania rozhodnutia: 20. 10. 2020 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Eva Fulcová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2020:1019201157.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Evy Fulcovej a členiek senátu JUDr. Anny Peťovskej PhD. a JUDr. Andrey Kriškovej, v právnej veci žalobcu: F. F., narodeného XX. G. XXXX, štátna príslušnosť J. G., bydlisko neuvedené, zastúpeného: JUDr. Sabína Hodoňová, PhD., advokátka, so sídlom Mariánske námestie č. 31, 010 01 Žilina, proti žalovanému: Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, Prezídium policajného zboru, Úrad hraničnej a cudzineckej polície, so sídlom Ružinovská 1/B, Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č.: PPZ-HCP- OCP1-2019/035645-003 zo dňa 14. júna 2019, takto r o z h o d o l : Krajský súd v Bratislave napadnuté rozhodnutie žalovaného Č.: PPZ-HCP-OCP1-2019/035645-003 zo dňa 14. júna 2019 z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie. Žalobcovi súd p r i z n á v a voči žalovanému právo na úplnú náhradu trov konania, o výške ktorej bude rozhodnuté po právoplatnosti tohto rozsudku samostatným uznesením. o d ô v o d n e n i e : I. Konanie pred orgánmi verejnej správy 1. Dňa 29.09.2004 podal žalobca na Oddelení cudzineckej polície Policajného zboru v Bratislave prvýkrát žiadosť o udelenie tolerovaného pobytu na území Slovenskej republiky, ktorá bola dňa 19.11.2004 rozhodnutím PPZ-3/OCP-BA-R72004 právoplatne zamietnutá. 2. Počas pobytu na území Slovenskej republiky požiadal žalobca o udelenie azylu dňa 13.09.2005. Migračný úrad Ministerstva vnútra Slovenskej republiky rozhodnutím č. p.: MU-1977/PO-Ž/2005 zo dňa 09.12.2005 žalobcovi azyl neudelil podľa §13 ods.3 zákona č. 480/2002 Z. z o azyle a zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov. Rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť dňa l3.02.2006. 3. Dňa 27.02.2006 podal žalobca žiadosť na Oddelení cudzineckej polície Policajného zboru v Bratislave o udelenie tolerovaného pobytu na území Slovenskej republiky. Tolerovaný pobyt mu bol rozhodnutím PPZ-533-4/HCP-BA-OCP-Ž/2006 udelený od 27.02.2006 do 27.08.2006 a ten bol následne predĺžený do 23.02.2007. 4. Dňa 28.06.2006 podal žalobca na Oddelení cudzineckej polície Policajného zboru v Bratislave žiadosť o udelenie prechodného pobytu na území Slovenskej republiky na účel podnikania, ktorá bola dňa 20.10.2006 rozhodnutím právoplatne zamietnutá. 5. Dňa 28.02.2007 podal žalobca žiadosť o udelenie trvalého pobytu na 5 rokov na území Slovenskej republiky, ktorý mu bol rozhodnutím č. PPZ-893-/HCP-BA-OCP-Z-2007 udelený od 06.03.2007 do 06.03.2012. 6. Dňa 03.02.2012 podal žalobca žiadosť o udelenie trvalého pobytu na neobmedzený čas na území Slovenskej republiky, ktorá bola dňa 17.05.2013 rozhodnutím č. PPZ-HCP-BA6-Z-782-19/2012/Cec právoplatne zamietnutá. 7. Dňa 13.05.2013 podal žalobca opätovne žiadosť o udelenie trvalého pobytu na 5 rokov na území Slovenskej republiky, ktorá mu bola dňa 12.12.2013 rozhodnutím č. ppz-hcp-ba6-2568-17/2013-z právoplatne zamietnutá. 8. Dňa 07.06.2013 podal žalobca žiadosť o udelenie tolerovaného pobytu na území Slovenskej republiky. Tolerovaný pobyt mu bol udelený od 19.06.2013 do 16.12.2013 a následne predĺžený do 14.06.2014. 9. Dňa 18.07.2014 podal žalobca žiadosť o udelenie tolerovaného pobytu na území Slovenskej republiky. Tolerovaný pobyt mu bol udelený od 25.07.2014 do 21.01.2015. Dňa 23.09.2014 Oddelenie cudzineckej polície Policajného zboru v Bratislave začalo konať vo veci zrušenia tolerovaného pobytu pre účastníka konania. Dňa 19.03.2015 Oddelenie cudzineckej polície Policajného zboru v Bratislave zrušilo tolerovaný pobyt na území Slovenskej republiky žalobcovi z dôvodu ohrozenia bezpečnosti štátu podľa § 61 ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov. Uvedené rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť dňa 17.06.2015. 10. Dňa 16.01.2015 podal žalobca žiadosť o predĺženie tolerovaného pobytu na území Slovenskej republiky, ktorá bola dňa 06.07.2015 rozhodnutím č. PPZ-HCP-BA6-270-14/2015-PPC zamietnutá. Rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť dňa 04.01.2016. 11. Žalobca dňa 01.07.2015 na Oddelení cudzineckej polície Policajného zboru v Bratislave podal opätovne žiadosť o udelenie tolerovaného pobytu podľa § 58 ods. 1 písm. a) zákona o pobyte cudzincov, ktorá bola zaevidovaná pod č. PPZ-HCP-BA6-3745/2015-PPC. Žiadosť odôvodnil tým, že u neho existuje prekážka administratívneho vyhostenia. O tom, že prekážka existuje, už bolo právoplatne rozhodnuté príslušným správnym orgánom. Migračný úrad Ministerstva vnútra Slovenskej republiky rozhodnutím č.p.: MU-1977/PO-Ž/2005 zo dňa 09.12.2005 v druhej výrokovej časti rozhodol, že sa na účastníka konania vzťahuje zákaz vyhostenia alebo vrátenia do Ruskej federácie. 12. Dňa 14.08.2015 Oddelenie cudzineckej polície Policajného zboru v Bratislave vydalo rozhodnutie pod č. PPZ-HCP-BA6-3745-16/2015-PPC o zamietnutí žiadosti o udelenie tolerovaného pobytu na území Slovenskej republiky. 13. Dňa 18.09.2015 bolo na Oddelenie cudzineckej polície Policajného zboru v Bratislave doručené odvolanie účastníka konania proti rozhodnutiu pod č. PPZ-HCP-BA6-3745-16/2015-PPC, ktoré bolo postúpené na RH CP BA ako odvolaciemu orgánu na preskúmanie dňa 14.10.2015. 14. Dňa 07.10.2016 RH CP BA ako odvolací orgán vydal rozhodnutie o prerušení konania č. PPZ-HCP- BA2-2016/009442-003 podľa §29 ods. 1 zákona o správnom konaní, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 20.10.2016. Odvolací orgán prerušenie konania odôvodnil tým, že dňa 30.05.2016 bol Ústavnému súdu SR v Košiciach doručený návrh Najvyššieho súdu zo dňa 24.05.2016 na začatie konania o súlade právnych predpisov podľa čl. 125 ods. l písm. a) Ústavy SR, konkrétne o súlade ustanovenia § 120 ods.2 zákona č.404/2011 Z. z. s Ústavou SR. Ústavný súd SR uznesením č.: PL. ÚS 8/2016-37 zo dňa 29.06.2016 rozhodol, že návrh Najvyššieho súdu SR prijíma na ďalšie konanie. Na základe toho sa vyskytla v konaní predbežná otázka, ktorá je rozhodujúca pre rozhodnutie vo veci účastníka konania v odvolacom konaní proti rozhodnutiu o zamietnutí žiadosti o tolerovaný pobyt na území Slovenskej republiky. 15. Dňa 20.03.2019 odvolací orgán vydal rozhodnutie č. PPZ-HCP-BA2-2019/000791005 o zastavení konania o odvolaní účastníka konania vo veci žiadosti o udelenie tolerovaného pobytu na území Slovenskej republiky zo dňa 01.06.2015 zamietnutej podľa § 59 ods. 12 písm. b), zákona o pobyte cudzincov podľa ustanovenia §30 ods. 1. písm. e) zákona o správnom konaní. 16. Dňa 23.04.2019 podal na poštovú prepravu žalobca odvolanie proti rozhodnutiu RH CP BA č. PPZ-HCP-BA2-2019/000791-005 zo dňa 20.03.2019. Odvolanie bolo doručené na RH CP BA dňa 29.04.2019. 17. RH CP BA, ktoré napadnuté rozhodnutie vydalo, odvolaniu v plnom rozsahu nevyhovelo a predložilo ho Úradu hraničnej a cudzineckej polície Prezídia Policajného zboru ako odvolaciemu orgánu na preskúmanie a rozhodnutie dňa 29.05.2019 spolu so spisovým materiálom. II. Zhrnutie napadnutého rozhodnutia 18. Žalovaný rozhodnutím Č.: PPZ-HCP-OCP 1-2019/035645-003 zo dňa 14.06.2019 rozhodnutie o zastavení konania vydané Riaditeľstvom hraničnej a cudzineckej polície Bratislava č. PPZ-HCP- BA2-2019/000791-007 zo dňa 20.03.2019 potvrdil a odvolanie žalobcu zamietol. 19. Preskúmavané rozhodnutie bolo odôvodnené tým, že predmetom preskúmania rozhodnutia odvolacím orgánom v tomto prípade môže byť len rozhodnutie vydané v konaní o odvolaní, nie pôvodné rozhodnutie správneho orgánu. Jeho úlohou ako odvolacieho orgánu nie je riešiť otázku zákonnosti predchádzajúcich rozhodnutí z hľadiska ich obsahu. 20. Žalovaný poukázal na skutočnosť, že s účinnosťou od 1. mája 2018 č. I. bod 66 zákona č. 108/2018 Z. z. nie je možné udeliť tolerovaný pobyt štátnemu príslušníkovi tretej krajiny podľa ustanovenia §58 ods. 1 písm. a) podľa znenia účinného do 01.mája 2018 z dôvodu, ak je prekážka jeho administratívneho vyhostenia podľa § 81. S účinnosťou od 01. mája 2018 zanikol právny nárok na udelenie tolerovaného pobytu podľa uvedeného ustanovenia. V aplikačnej praxi to znamená, že ak naďalej pretrvávajú prekážky administratívneho vyhostenie štátneho príslušníka tretej krajiny, správny orgán umožní štátnemu príslušníkovi tretej krajiny zotrvať na území SR. Ak u štátneho príslušníka tretej krajiny pretrvávajú prekážky administratívneho vyhostenia podľa § 81 zákona o pobyte cudzincov a zdržiava sa na území SR neoprávnene, môže iba zotrvať na území SR podľa § 61a ods. 1 písm. a) zákona o pobyte cudzincov do odpadnutia uvedených dôvodov. Zotrvanie sa nepovažuje za pobyt, ani za oprávnené zdržiavanie sa na území SR. Zotrvanie sa neudeľuje na základe žiadosti účastníka konania. 21. Žalovaný sa nestotožnil s námietkou žalobcu, podľa ktorej mal prvostupňový orgán postupovať podľa § 131f ods. 1 zákona č. 404/2011 Z. z. o pobyte cudzincov v platnom znení, podľa ktorého sa konania podľa tohto zákona začaté pred 1. májom sa dokončia podľa predpisov účinných do 30. apríla 2018; podľa ustanovení tohto zákona účinných od l. mája 2018 sa dokončia len vtedy, ak je to pre osobu priaznivejšie. 22. Podľa žalovaného nemožno postupovať podľa zrušenej právnej úpravy a nedá sa použiť ani princíp použitia ustanovenia pokiaľ je pre účastníka priaznivejšie v prípade prechodného ustanovenia. Hmotnoprávne pravidlo možno len výnimočne uplatniť retroaktívne. Takéto retroaktívne uplatnenie je možné iba vtedy, pokiaľ zo znenia, účelu alebo systému tohto pravidla jasne vyplýva, že mu má byť takýto účinok priznaný. V prípade retroaktívneho uplatnenia hmotnoprávneho pravidla musia byť tiež dodržané zásady právnej istoty a ochrany legitímnej dôvery. 23. Žalovaný nezistil dôvod na to, aby sa odchýlil od logických argumentov a relevantných právnych záverov spolu so správnou citáciou dotknutých právnych noriem obsiahnutých v odôvodnení napadnutého rozhodnutia, ktoré podľa neho vytvárajú dostatočné právne východiská pre vyslovenie výroku napadnutého rozhodnutia. Preto sa s nimi žalovaný stotožnil v celom rozsahu. 24. Žalovaný bol názoru, že napadnuté rozhodnutie nie je svojvoľné ani protizákonné a že je akceptovateľným a udržateľným spôsobom odôvodnené. 25. Žalovaný preto vyhodnotil odvolacie námietky ako nedôvodné, ktoré nemohli ovplyvniť posúdenie danej veci. Podľa žalovaného prvostupňový orgán postupoval pri vydávaní napadnutého rozhodnutia v súlade s právnymi predpismi SR. III. Žalobné dôvody 26. Včas podanou žalobou na tunajšom súde dňa 21.8.2019 sa žalobca domáhal, aby súd zrušil rozhodnutie žalovaného Č.: PPZ-HCP-OCP1-2019/035645-003 zo dňa 14. júna 2019 a aby správny súd vrátil vec žalovanému na ďalšie konanie. 27. Žalobca s napadnutým rozhodnutím v celom rozsahu nesúhlasil z dôvodu podľa § 191 ods. 1 písm. c), d) a g) zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok, t. j. z dôvodu, že napadnuté rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, je nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť a nedostatok dôvodov a došlo k podstatnému porušeniu ustanovení o konaní pred orgánom verejnej správy, ktoré mohlo mať za následok vydanie nezákonného rozhodnutia alebo opatrenia vo veci samej. 28. Žalobca poukázal na to, že konanie o odvolaní bolo rozhodnutím č. p.: PPZ-HCP- BA2-2016/009442-003 zo dňa 7. októbra 2016 prerušené z dôvodu, že na Ústavnom súde Slovenskej republiky prebiehalo konanie o návrhu Najvyššieho súdu SR realizovaného uznesením sp. zn.: 10Sža/3/2016 na začatie konanie o súlade právnych predpisov - konkrétne § 102 ods. 2 zákona o pobyte cudzincov vo vzťahu k Ústave Slovenskej republiky, Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd a Charty základných práv Európskej únie. 29. V konaní sa malo pokračovať po rozhodnutí Ústavného súdu Slovenskej republiky. Obdobne boli prerušené všetky konania, v ktorých bol aplikovaný § 120 ods. 2 zákona o pobyte cudzincov. 30. Ústavný súd SR Nálezom sp. zn.: PL. ÚS 8/2016 zo dňa 12. decembra 2018 konštatoval nesúlad § 120 ods. 2 zákona o pobyte cudzincov s Ústavou SR a Chartou základných práv Európskej únie. 31. Podľa žalobcu mali všetky prerušené konania po vydaní nálezu pokračovať a malo dôjsť k zrušeniu všetkých rozhodnutí vydaných na základe § 120 ods. 2 zákona o pobyte cudzincov. V prípade žalobcu správny orgán uvedeným spôsobom nekonal a rozhodnutím č. p.: PPZ-HCP-BA2- 2019/000791-005 zo dňa 20. marca 2019 odvolacie konanie žalobcu zastavil z dôvodu, že počas prerušenia konania došlo k zmene zákona o pobyte cudzincov, ktorou bola zo zákona vylúčená možnosť žiadať o udelenie tolerovaného pobytu na území SR z dôvodu, že existuje prekážka administratívneho vyhostenia. 32. Podľa žalobcu žalovaný napadnutým rozhodnutím rozhodnutie o zastavení konania mienil potvrdiť, avšak vo výroku napadnutého rozhodnutia uviedol číslo neexistujúceho rozhodnutia - č. PPZ-HCP- BA2-2019/000791-007 zo dňa 20. marca 2019, o ktorom žalobca nemá vedomosť, ktorého obsah mu nie je známy a proti ktorému nikdy nepodával odvolanie. 33. Aplikácia nového zákona na 4 roky starú žiadosť žalobcu je pre neho nepriaznivejšia a uberá mu práva, ktoré v súlade s princípom právnej istoty a predvídateľnosti práva s podaním žiadosti o udelenie tolerovaného pobytu dňa 1. júla 2015 za účinnosti pôvodného zákona nadobudol. 34. Napadnuté rozhodnutie navyše v spojení s tým, že v jeho výroku je potvrdené rozhodnutie, proti ktorému žalobca nepodával odvolanie, označil žalobca za hrubý zásah do jeho práv. V dôsledku uvedenej vady je výrok napadnutého rozhodnutia zmätočný a nezrozumiteľný. Z výroku napadnutého rozhodnutia nemožno zistiť, ktoré konkrétne rozhodnutie bolo žalovaným potvrdené, ani to aký výrok je odôvodnený v odôvodnení rozhodnutia. 35. Žalobca ďalej namietal, že rozhodnutie žalovaného vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, ktoré spočíva v nesprávnej aplikácii a interpretácii zákona o pobyte cudzincov v pôvodnom ako aj účinnom v znení a v nesprávnej aplikácii a interpretácii ustanovenia správneho poriadku. Jediným zákonným kritériom pre voľbu práva v zmysle § 131f od s. 1 zákona o pobyte cudzincov (prechodného ustanovenia) je kritérium „priaznivosti“ pre osobu, ktorej sa konanie pred správnym orgánom týka. Postup podľa ustanovení účinných od 1. mája 2018 nie je pre žalobcu priaznivejší. Žalobca podal žiadosť o udelenie tolerovaného pobytu za účinnosti pôvodného zákona a to z dôvodu, ktorý pre podanie tejto žiadosti zákon výslovne predpokladal. Žalobca bol názoru, že v súlade s označeným prechodným ustanovením bolo povinnosťou správneho orgánu postupovať podľa zákona účinného do 30. apríla 2018 a to v celom jeho znení vrátane § 58 ods. 1 písm. a) zákona, v totožnom znení ako ku dňu podania žiadosti žalobcu, t. j. k 1. júlu 2015 a o takejto žiadosti riadne rozhodnúť, resp. rozhodnúť o odvolaní proti rozhodnutiu vydanému správnym orgánom prvého stupňa a toto v nadväznosti na Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn.: PL. ÚS 8/2016 zo dňa 12. decembra 2018 zrušiť. 36. Vo vzťahu k § 30 ods. 1 písm. e) správneho poriadku, na podklade ktorého bolo vydané napadnuté rozhodnutie, tento bol správnym orgánom nesprávne aplikovaný z dôvodu, že jeho použitie je namieste tam, kde neexistuje správny orgán kompetentný rozhodnúť, t. j. dôjde k zániku právomoci správneho orgánu rozhodnúť a zákon neupravuje ako ďalej v začatom, ale ešte neskončenom konaní postupovať. V danom prípade zákon priamo rieši ako postupovať, t. j. postupovať podľa zákona účinného do 30. apríla 2018. Z uvedeného dôvodu nie je podľa žalobcu daný žiaden zákonný dôvod pre zastavenie konania. 37. Žalobca ďalej vytýkal napadnutému rozhodnutiu nepreskúmateľnosť pre nezrozumiteľnosť a nedostatok dôvodov, čo odôvodnil tým, že hoci sa tak žalovaný venoval námietke retroaktivity žalobcu, vyjadrenie žalovaného je nezrozumiteľné, nemá žiadnu výpovednú hodnotu a žalobca z neho nevie zistiť, prečo bolo na jeho žiadosť z roku 2015 aplikované právo účinné až od 1. mája 2018. Za nezrozumiteľné žalobca označil aj tvrdenie obsiahnuté na str. 6 v 7. odseku, že zmenou zákona zanikol právny nárok na udelenie pobytu v zmysle § 58 ods. 1 písm. a) pôvodného zákona, ktoré tvrdenie nemá žiadnu oporu v zákone a žalovaný ani toto svoje vyjadrenie nepodporil žiadnou právnou argumentáciou. 38. Poslednú žalobnú námietku (že došlo k podstatnému porušeniu ustanovení o konaní pred orgánom verejnej správy, ktoré mohlo mať za následok vydanie nezákonného rozhodnutia alebo opatrenia vo veci samej) žalobca odôvodnil tým, že rozhodnutie bolo pre žalobcu prekvapivým a nebolo vydané spontánne po vydaní nálezu Ústavným súdom SR a podľa pokynov Ústavného súdu. Žalovaný žalobcu ani nevyzval na vyjadrenie sa k podkladom rozhodnutia a najmä k zámeru vydať rozhodnutie o zastavení konania z dôvodu, že dôvod žiadosti podľa pôvodného zákona bol novelou účinnou od 1. mája 2018 zo zákona o pobyte cudzincov vypustený. Žalobca bol názoru, že správny orgán má povinnosť dať účastníkom konania možnosť, aby sa vyjadrili k podkladom rozhodnutia. Z ustanovenia § 33 ods. 2 Správneho poriadku nevyplýva pre správny orgán možnosť rozhodnúť sa či účastníkovi umožní, alebo neumožní vyjadriť sa k podkladom rozhodnutia. Uvedený nedostatok v konaní riaditeľstva neodstránil ani žalovaný správny orgán. IV. Vyjadrenie žalovaného 39. Žalovaný sa k žalobe vyjadril písomným podaním zo dňa 1.10.2019 nasledovne: 40. K námietke žalobcu o nesprávnom/neexistujúcom označení vo výroku napadnutého rozhodnutia žalovaný uviedol, že išlo zjavne o pisársku chybu, ktorá v žiadnom prípade nemôže spôsobiť nepreskúmateľnosť rozhodnutia, nakoľko chyba je len v poslednom čísle, kde namiesto čísla 5 bolo omylom použité číslo 7. Ide iba o poradové číslo z administratívneho spisu. Číslo spisu je správne a teda PPZ-HCP-BA2-2019/000791. Žalovaný tvrdil, že rozhodoval o rozhodnutí voči ktorému žalobca podával odvolanie, a to o rozhodnutí č. PPZ-HCP-BA2-2019/000791-005, ktoré bolo vydané RH CP BA zo dňa 20.03.2019 o čom svedčí aj odôvodnenie napadnutého rozhodnutia. 41. K námietke žalobcu o tom, že rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, ktoré spočíva v nesprávnej aplikácií a interpretácií zákona o pobyte cudzincov v pôvodnom ako aj účinnom znení a žalovaný nesprávne interpretoval ustanovenia správneho poriadku, žalovaný uviedol, že podľa jeho názoru rozhodnutia orgánov verejnej správy oboch stupňov vychádzajú zo správneho právneho posúdenia veci, založeného na správnej aplikácii zákona o pobyte cudzincov. Žalovaný tvrdil, že vychádzal z dostatočne zisteného stavu veci a napadnutým rozhodnutím potvrdil rozhodnutie pri ktorom sa správne aplikovala právna norma, pričom zopakoval najmä právne argumenty, obsiahnuté v preskúmavanom rozhodnutí. K aplikácii žalobcom označeného prechodného ustanovenia žalovaný uviedol, že toto nebolo možné v tomto prípade vôbec použiť pretože toto prechodné ustanovenie upravuje len procesný postup v prípade, ak hmotnoprávna úprava na ktorú sa konanie viaže existuje. Žalovaný bol názoru, že ak chýba hmotnoprávna úprava ako aj v tomto prípade, nie je možné priznať resp. rozhodovať o práve k nej prislúchajúcom. 42. Žalovaný poukázal na to, že zákonodarca pri novelizovaní zákona o pobyte v tomto prípade sa vysporiadal s vzniknutou situáciou dotknutých účastníkov konania tak, že dal možnosť riešiť ich protiprávny pobyt administratívnym vyhostením alebo zotrvaním na území Slovenskej republiky, ak by na to spĺňali podmienky. V súčasnosti, žiaden štátny príslušník tretej krajiny nemôže požívať práva tolerované pobytu , ak u neho sú prekážky administratívneho vyhostenia podľa § 81 zákona o pobyte cudzincov. 43. K námietke žalobcu, že rozhodnutie je nezákonné, žalovaný uviedol, že sa nestotožňuje s týmto tvrdením, z rovnakých dôvodov, ako pri predchádzajúcom žalobnom dôvode. Podľa žalovaného nebolo možné rozhodnúť inak ako potvrdiť rozhodnutie o zastavení konania a orgán verejnej správy prvého stupňa nemohol podľa jeho názoru tiež rozhodnúť inak. 44. Žalovaný poukázal na to, že dôvody na zastavenie konania sú vymedzené taxatívne, a ak sú splnené zákonné podmienky, správny orgán nemá inú možnosť. Voľná úvaha je v podstate vylúčená. Ak správny orgán dospeje k záveru, že tu existuje niektorý z dôvodov na zastavenie konania, toto konanie obligatórne zastaví. 45. K námietke žalobcu, že rozhodnutie je nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť a nedostatok dôvodov, žalovaný zotrval na tom, že nebolo možné postupovať podľa zrušenej právnej úpravy. Hmotnoprávne pravidlo podľa žalovaného možno len výnimočne uplatniť retroaktívne. Takéto retroaktívne uplatnenie je možné iba vtedy, pokiaľ zo znenia, účelu alebo systému tohto pravidla jasne vyplýva, že mu má byť takýto účinok priznaný. V prípade retroaktívneho uplatnenia hmotnoprávneho pravidla musia byť tiež dodržané zásady právnej istoty a ochrany legitímnej dôvery. 46. K poslednej žalobnej námietke o tom, že vydaním rozhodnutia došlo k podstatnému porušeniu ustanovení o konaní pred orgánom verejnej správy, ktoré mohlo mať za následok vydanie nezákonného rozhodnutia alebo opatrenia vo veci samej, žalovaný uviedol, že zastavenie konania podľa uvedeného dôvodu je rozhodnutím procesnoprávnym, kedy nešlo o rozhodnutie o hmotnom práve, či právom chráneným záujmov alebo povinnosti, preto nie je daná povinnosť správneho orgánu pred vydaním rozhodnutia o zastavení konania, vyzvať účastníka konania na vyjadrenie sa k podkladu rozhodnutia podľa §33 ods. 2 zákona o správnom konaní. 47. Žalovaný bol presvedčený, že ním vydané rozhodnutie je dôvodné. 48. Vzhľadom na dôvody, uvedené v jeho vyjadrení, žalovaný žiadal, aby súd žalobu v celom rozsahu ako nedôvodnú rozsudkom zamietol a žalobcovi náhradu trov konania nepriznal. V. Ďalšie vyjadrenia 49. Elektronickým podaním so ZEP zo dňa 21.10.2019 žalobca reagoval na predchádzajúce vyjadrenie žalovaného tak, že nesprávne označenie rozhodnutia vo výroku rozhodnutia nemožno považovať za pisársku chybu. Len výrok rozhodnutia môže nadobudnúť právoplatnosť a vykonateľnosť a je pre žalobcu ako účastníka správneho konania záväzný. Výrok rozhodnutia je záväzný v znení v akom je obsiahnutý v rozhodnutí správneho orgánu. Žalovaným tvrdená pisárska je chyba je podľa žalobcu neakceptovateľnou nesprávnosťou napadnutého rozhodnutia. 50. K nesprávnosti právneho posúdenia žalobca doplnil, že zákonom č. 108/2018 Z. z. bol v podstatnom rozsahu zmenený zákon č. 404/2011 Z. z. o pobyte cudzincov a táto zmena sa dotkla hmotnoprávnych aj procesnoprávnych ustanovení. Prechodné ustanovenie obsiahnuté v § 131f zákona o pobyte cudzincov nerozlišuje medzi hmotnoprávnymi a procesnoprávnymi ustanoveniami. Zákonodarca prechodné ustanovenia zákona o pobyte cudzincov formuloval úplne a presne, pričom nerozlišoval medzi hmotnoprávnymi a procesnoprávnymi ustanoveniami tohto zákona. Zákonodarca tak prechodné ustanovenia vztiahol na všetky zmeny zákona o pobyte cudzincov zákonom č. 108/2018 Z. z. 51. Podľa žalobcu je neprípustné, aby žalovaný prechodné ustanovenia vykladal v neprospech účastníka správneho konania. Výklad žalovaného, že dotknuté prechodné ustanovenie upravuje len procesný postup v prípade, ak hmotnoprávna úprava, na ktorú sa konanie viaže, existuje, žalobca nepovažoval za správny, pretože uvedené z § 131f zákona o pobyte cudzincov podľa neho nevyplýva. 52. K porušeniu práva na oboznámenie sa s podkladmi pre rozhodnutie žalobca zotrval na tom, že toto jeho právo bolo porušené. VI. Skutkové a právne závery správneho súdu 53. Krajský súd v Bratislave ako súd vecne a mieste príslušný na konanie vo veci (§ 10 SSP) preskúmal napadnuté rozhodnutie v rozsahu dôvodov uvedených v žalobe (§ 182 SSP) a dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie orgánu verejnej správy je potrebné zrušiť. 54. Podľa § 6 ods. 1 SSP, správne súdy v správnom súdnictve preskúmavajú na základe žalôb zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy, opatrení orgánov verejnej správy a iných zásahov orgánov verejnej správy, poskytujú ochranu pred nečinnosťou orgánov verejnej správy a rozhodujú v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom. Pri preskúmaní zákonnosti rozhodnutia súd skúma, či žalobou napadnuté rozhodnutie je v súlade s právnym poriadkom SR, najmä s hmotnými a procesnými administratívnymi predpismi. 55. V intenciách § 6 ods. 1 SSP súd preskúmava aj administratívne konanie, ktorým sa v zmysle § 3 ods. 1 písm. a) SSP rozumie postup orgánu verejnej správy v rámci výkonu jeho pôsobnosti v oblasti verejnej správy pri vydávaní individuálnych správnych aktov a normatívnych správnych aktov. V zákonom predpísanom postupe je správny orgán oprávnený a súčasne aj povinný vykonať úkony v priebehu administratívneho konania a ukončiť ho vydaním rozhodnutia, ktoré má zákonom predpísané náležitosti. 56. Podľa § 177 ods. 1 SSP správnou žalobou sa žalobca môže domáhať ochrany svojich subjektívnych práv proti rozhodnutiu orgánu verejnej správy alebo opatreniu orgánu verejnej správy. Úlohou súdu v rámci preskúmania zákonnosti rozhodnutia a postupu správneho orgánu podľa SSP je posudzovať, či správny orgán vecne príslušný na konanie si zadovážil dostatok skutkových podkladov pre vydanie rozhodnutia, či zistil vo veci skutočný stav, či konal v súčinnosti s účastníkmi konania, či rozhodnutie bolo vydané v súlade so zákonmi a inými právnymi predpismi a či obsahovalo zákonom predpísané náležitosti, teda či rozhodnutie správneho orgánu bolo vydané v súlade s hmotnoprávnymi ako aj s procesnoprávnymi predpismi. Zákonnosť rozhodnutia správneho orgánu je podmienená zákonnosťou postupu správneho orgánu predchádzajúcemu vydaniu napadnutého rozhodnutia. V rámci správneho prieskumu súd teda skúma aj procesné pochybenia správneho orgánu namietané v žalobe, či uvedené procesné pochybenie správneho orgánu je takou vadou konania pred správnym orgánom, ktorá mohla mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia. Súd preskúmava aj zákonnosť postupu správneho orgánu, ktorým sa vo všeobecnosti rozumie aktívna činnosť správneho orgánu podľa procesných a hmotnoprávnych noriem, ktorou realizuje právomoc stanovenú zákonmi. V zákonom predpísanom postupe je správny orgán oprávnený a súčasne aj povinný vykonať úkony v priebehu konania a ukončiť ho vydaním rozhodnutia, ktoré má zákonom predpísané náležitosti, ak sa na takéto konanie vzťahuje zákon o správnom konaní. 57. Predmetom prieskumu správneho súdu je rozhodnutie žalovaného, ktorým bolo potvrdené rozhodnutie RH CP BA zo dňa 20.03.2019 ako odvolacieho orgánu, o zastavení konania o odvolaní žalobcu, pričom odvolanie žalobcu smerovalo voči rozhodnutiu orgánu verejnej správy prvého stupňa (Oddelenie cudzineckej polície Policajného zboru v Bratislave) zo dňa 14.08.2015, ktorým bola zamietnutá žiadosť žalobcu zo dňa 01.07.2015 o udelenie tolerovaného pobytu podľa § 58 ods. 1 písm. a) zákona o pobyte cudzincov. 58. Ak z dôvodu bezpečnosti štátu nemožno dotknutej osobe oznámiť presné a úplné dôvody tvoriace základ rozhodnutí [podľa § 120 ods. 2 písm. a) až i) zákona č. 404/2011 Z. z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov a podľa § 52 ods. 2 zákona č. 480/2002 Z. z. o azyle a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov], súdny prieskum takýchto rozhodnutí nemôže byť z hľadiska ochrany práv a právom chránených záujmov takejto osoby efektívny, nemôže byť ani dostatočnou zárukou proti prípadnej svojvôli kompetentného štátneho orgánu a nemôže ani reálne napĺňať základné právo dotknutej osoby na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd či právo na účinný prostriedok nápravy a na spravodlivý proces podľa čl. 47 Charty základných práv Európskej únie. (Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. PL. ÚS 8/2016 z 12. decembra 2018). 59. Z rozsudku Veľkej komory Súdneho dvora vo veci C-300/u zo dňa 04.06.2013 vyplýva nasledujúci záver: Článok 30 ods. 2 a článok 31 smernice Európskeho parlamentu a Rady2004/38/ES z 29.042004 o práve občanov Únie a ich rodinných príslušníkov voľne sa pohybovať a zdržiavať v rámci územia členských štátov v spojení s článkom 47 Charty základných práv Európskej únie sa majú vykladať v tom zmysle, že vyžadujú, aby príslušný vnútroštátny súd v prípade, ak príslušný vnútroštátny orgán dotknutej osobe nesprístupní presné a úplné dôvody, na ktorých zakladá rozhodnutie prijaté na základe článku 27 smernice, ako ani s tým súvisiace dôkazy, zabezpečil, že sa to obmedzí na nevyhnutnú mieru, a že sa dotknutej osobe v každom prípade oznámi podstata týchto dôvodov spôsobom, pri ktorom sa zohľadní nevyhnutný dôverný charakter dôkazov. Súdny dvor v uvedenom rozsudku konštatoval, že sa vyžaduje, aby vnútroštátny súd dohliadol na to, aby sa dotknutej osobe sprístupnila podstata dôvodov týkajúcich sa verejnej bezpečnosti, ktoré tvoria základ tohto rozhodnutia, ak príslušný vnútroštátny orgán pred daným súdom tvrdí, že takému sprístupneniu bránia dôvody týkajúce sa bezpečnosti štátu. Súdny dvor ďalej uviedol, že aby dotknutá osoba mohla skutočne využiť opravné prostriedky zavedené členskými štátmi, príslušný vnútroštátny orgán je povinný oznámiť jej v rámci správneho konania presné a úplné dôvody týkajúce sa verejného poriadku, verejnej bezpečnosti alebo verejného zdravia, ktoré tvoria základ sporného rozhodnutia. Článok 30 ods. 2 smernice 2004/38 umožňuje členským štátom, aby obmedzili informácie poskytnuté dotknutej osobe z dôvodov týkajúcich sa bezpečnosti štátu, len ako výnimku. Ako výnimka toto ustanovenie podlieha striktnému výkladu bez toho, aby bolo zbavené potrebného účinku. 60. Orgány verejnej správy oboch stupňov vychádzali z toho, že o odvolaní žalobcu nie je možné rozhodnúť, pretože existuje obligatórny dôvod na zastavenie konania, vymedzený v ustanovení § 30 ods. 1 písm. e) Správneho poriadku. V dôsledku postupu orgánov verejnej správy sa konanie o žiadosti žalobcu skončilo z formálneho hľadiska rozhodnutím o zamietnutí udelenia tolerovaného pobytu žalobcovi, ktoré nikdy nenadobudne právoplatnosť a súčasne právoplatným rozhodnutím o zastavení nie správneho konania ako takého, ale iba zastavením správneho odvolacieho konania. Takýto výsledok správneho konania vzbudzuje odôvodnené pochybnosti o výsledku správneho konania a je z právneho hľadiska neakceptovateľný. 61. Podľa § 30 ods.1 písm. e) Správneho poriadku, správny orgán konanie zastaví, ak zistí, že nie je príslušným na konanie a vec nemožno postúpiť príslušnému orgánu. 62. Postup odvolacieho orgánu, ktorý rozhodoval o odvolaní žalobcu proti rozhodnutiu o zamietnutí jeho žiadosti upravuje v súlade s § 120 ods. 1 zákona č. 404/2011 Z.z. o pobyte cudzincov zákon č. 71/1967 Zb. o správnom konaní v ustanovení § 59. 63. Podľa § 59 ods. 1 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní, odvolací orgán preskúma napadnuté rozhodnutie v celom rozsahu; ak je to nevyhnutné, doterajšie konanie doplní, prípadne zistené vady odstráni. 64. Podľa § 59 ods. 2 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní, ak sú pre to dôvody, odvolací orgán rozhodnutie zmení alebo zruší, inak odvolanie zamietne a rozhodnutie potvrdí. 65. Podľa § 59 ods. 3 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní, odvolací orgán rozhodnutie zruší a vec vráti správnemu orgánu, ktorý ho vydal, na nové prejednanie a rozhodnutie, pokiaľ je to vhodnejšie najmä z dôvodov rýchlosti alebo hospodárnosti; správny orgán je právnym názorom odvolacieho orgánu viazaný. 66. Podľa § 59 ods. 4 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní, proti rozhodnutiu odvolacieho orgánu o odvolaní sa nemožno ďalej odvolať. 67. V čase podania odvolania žalobcu voči rozhodnutiu orgánu verejnej správy prvého stupňa (Oddelenie cudzineckej polície Policajného zboru v Bratislave) zo dňa 14.08.2015 bol orgánom príslušným na rozhodnutie o odvolaní Riaditeľstvo hraničnej a cudzineckej polície Bratislava, ktorého odvolacia kompetencia zostala zachovaná aj po zmene právnej úpravy v roku 2018, a to až doposiaľ. 68. V súlade s vyššie citovanými zákonnými ustanoveniami odvolací orgán bol o odvolaní oprávnený rozhodnúť troma spôsobmi, a to mohol odvolaním napadnuté rozhodnutie zmeniť, zrušiť alebo odvolanie zamietnuť a súčasne napadnuté rozhodnutie potvrdiť. Odvolací orgán však nepostupoval žiadnym zo zákonom ustanovených spôsobov argumentujúc, že v dôsledku zmeny právnej úpravy žalobcovi už nie je možné udeliť tolerovaný pobyt, v dôsledku čoho odvolací orgán nemôže priznať žalobcovi úspech a nemá inú možnosť, ako odvolacie konanie zastaviť, nakoľko nie je možné udeliť pobyt štátnemu príslušníkovi tretej krajiny. 69. Takto koncipované odôvodnenie postupu odvolacieho správneho orgánu nemožno žiadnym spôsobom preskúmať. Z celého rozhodnutia, ktoré obsahuje detailný opis priebehu správneho konania nie je možné zistiť, či sa správny orgán zaoberal odvolacími dôvodmi a či vyhodnotenie odvolacích dôvodov zakladalo niektorý z vyššie predpokladaných spôsobov rozhodnutia o odvolaní, t.j. v rozhodnutí absentuje akákoľvek právna úvaha o tom, či je tu dôvod na zrušenie, zmenu alebo potvrdenie odvolaním napadnutého rozhodnutia. 70. Na tomto mieste správny súd poznamenáva, že súhlasí s argumentáciou žalovaného o tom, že prechodné ustanovenie § 131f ods. 1 zákona o pobyte cudzincov nie je možné aplikovať spôsobom tvrdeným žalobcom, pretože nie je možné postupovať podľa zrušenej normy. Žalobca naopak v tejto súvislosti namietal, že toto zákonné ustanovenie nerozlišuje medzi hmotnoprávnymi a procesnými ustanoveniami. 71. Podľa 131f ods. 1 zákona o pobyte cudzincov/ Prechodné ustanovenia k úpravám účinným od 1. mája 2018/, konania podľa tohto zákona začaté pred 1. májom 2018 sa dokončia podľa predpisov účinných do 30. apríla 2018; podľa ustanovení tohto zákona účinných od 1. mája 2018 sa dokončia len vtedy, ak je to pre osobu priaznivejšie. 72. Zo znenia vyššie citovaného zákonného ustanovenia na prvý pohľad nie je možné vyvodiť, či sa prechodné ustanovenie týka hmotnoprávnych alebo procesných ustanovení dotknutého právneho predpisu. Avšak uvedenú skutočnosť zákonodarca nikdy výslovne v prechodných ustanoveniach nedeklaruje. Uvedená skutočnosť jednoznačne spravidla vyplýva iba z právnych predpisov, ktoré sú výlučne hmotnoprávne (ako napr. Občiansky zákonník) resp. procesné (ako napríklad Trestný poriadok). Množstvo právnych predpisov, najmä z oblasti správneho práva majú zmiešaný charakter, t.j. obsahujú aj hmotnoprávne aj procesné ustanovenia. V takomto prípade na rozlíšenie toho, či sa prechodné ustanovenie vzťahuje na hmotnoprávne ustanovenia alebo procesné ustanovenia, slúži samotná formulácia prechodného ustanovenia. Ak je prechodné ustanovenie formulované spôsobom, že nároky vzniknuté podľa doterajších predpisov zostávajú zachované aj podľa súčasných prepisov, je nepochybné, že prechodné ustanovenie sa vzťahuje na hmotnoprávnu úpravu. Ak je ale prechodné ustanovenie formulované spôsobom, že konania začaté podľa doterajších predpisov sa dokončia podľa predpisov účinných od účinnosti tohto zákona, je nepochybné, že prechodné ustanovenie sa vzťahuje na procesné ustanovenia zákona. 73. Vyššie citované zákonné ustanovenie preto hovorí len o tom, podľa akých ustanovení sa postupuje v procese rozhodovania o nejakom nároku, nie o tom, či tento nárok možno alebo nemožno priznať na základe dotknutého prechodného ustanovenia. Je preto potrebné súhlasiť so žalovaným, ak tvrdí, že v súčasnosti už žalobcovi nie je možné tolerovaný pobyt udeliť. 74. Na základe vyššie uvedeného je potom potrebné súhlasiť so žalovaným aj v tom, že zákonná úprava mu neumožňovala postupovať tak, aby mohol žalobcovej žiadosti vyhovieť, čo by však bolo len v prípade, ak by bol daný dôvod na zmenu napadnutého rozhodnutia. 75. Okrem prípadu, ak by bol dôvod na zmenu rozhodnutia, t.j. v prípadoch ak by tu bol dôvod na potvrdenie rozhodnutia alebo na zrušenie rozhodnutia, súd nezistil žiadne zákonné prekážky, ktoré by žalovanému bránili takýmto spôsobom rozhodnúť a to bez ohľadu na to, či došlo, alebo nedošlo k zmene právnej úpravy, ktorú orgány verejnej správy považovali pre svoje rozhodnutia za kľúčovú. Žiadna právna úprava nebráni tomu, aby žalovaný zamietajúce rozhodnutie o udelenie tolerovaného pobytu potvrdil, prípadne zrušil. Súd poukazuje aj na to, že so skúmaním existencie dôvodu na zrušenie rozhodnutia úzko súvisí rozhodnutie Ústavného súdu SR, pre ktoré bolo administratívne konanie prerušené. 76. Ak sa žalovaný ani odvolací orgán vo svojich rozhodnutiach nezaoberali vyššie uvedenými skutočnosťami, sú ich rozhodnutia nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov, keďže z ich rozhodnutí nevyplýva jednoznačný a preskúmateľný záver, že tu bol dôvod na zastavenie odvolacieho konania. 77. Správny súd po preskúmaní spisového materiálu a administratívneho spisu dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie žalovaného je potrebné podľa § 191 ods. 1 písm. c/ a d/ SSP zrušiť. 78. Vzhľadom na uvedené sa správny súd ďalšími námietkami nezaoberal. 79. Podľa § 191 ods. 6 SSP, právnym názorom, ktorý vyslovil správny súd v zrušujúcom rozsudku, je orgán verejnej správy v ďalšom konaní viazaný. Ak orgán verejnej správy v ďalšom konaní nepostupoval v súlade s právnym názorom správneho súdu a správny súd opätovne zrušil rozhodnutie orgánu verejnej správy alebo opatrenie orgánu verejnej správy z tých istých dôvodov, môže správny súd i bez návrhu v zrušujúcom rozsudku uložiť orgánu verejnej správy pokutu. 80. Úlohou žalovaného v ďalšom konaní bude o veci opätovne rozhodnúť, pričom nové rozhodnutie v súlade s vysloveným právnym názorom dostatočne odôvodní, vrátane odôvodnenia toho, či odvolanie žalobcu bolo alebo nebolo dôvodné, či je tu dôvod na zmenu, zrušenie alebo potvrdenie odvolaním napadnutého rozhodnutia. Ak naviac žalovaný dospeje k záveru, že je tu dôvod na zastavenie konania vo svojom rozhodnutí zváži aj to, či je tu iba dôvod na zastavenie odvolacieho konania alebo na zastavenie konania ako celku. 81. O náhrade trov konania súd rozhodol podľa § 167 ods. 1 SSP a žalobcovi, ktorý mal v konaní úspech v celom rozsahu, priznal voči žalovanému právo na úplnú náhradu trov konania. 82. Toto rozhodnutie senát Krajského súdu v Bratislave prijal pomerom hlasov 3:0 (§ 139 ods. 4 SSP). Poučenie: Proti tomuto rozsudku možno podať kasačnú sťažnosť v lehote 1 mesiaca od jeho doručenia, na Krajský súd v Bratislave. V kasačnej sťažnosti sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 57 SSP) uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy bolo napadnuté rozhodnutie doručené sťažovateľovi, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 SSP sa podáva (sťažnostné body) a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti. V konaní o kasačnej sťažnosti musí byť sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ v zmysle § 449 ods. 1 SSP zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Povinné zastúpenie advokátom v kasačnom konaní sa nevyžaduje, ak a) má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa; b) ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d); c) je žalovaným Centrum právnej pomoci.