Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 10CoPr/9/2019 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1019201453 Dátum vydania rozhodnutia: 27. 02. 2020 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Michaela Frimmelová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2020:1019201453.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Michaely Frimmelovej a členov senátu JUDr. Ayše Pružinec Eren a JUDr. Ľuboša Sádovského v právnej veci žalobcu: B.. L. I., U.. XX.XX.XXXX, R. Ž. XXXX/X, R., zast. ADVOKA, s.r.o., advokátska kancelária, Komárnická 36, Bratislava, proti žalovanému: Alfa 04 a.s., IČO: 35 889 853, so sídlom Jašíkova 6, Bratislava, zast. advokátskou kanceláriou ČERNEJOVÁ & HRBEK, s.r.o., so sídlom Kýčerského 7, Bratislava, o zaplatenie 500 eur s príslušenstvom, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava II zo dňa 22. januára 2019, č.k. 20Cpr/4/2014-245, a proti dopĺňaciemu rozsudku Okresného súdu Bratislava II zo dňa 27. augusta 2019, č.k. 20Cpr/4/2014-315, takto r o z h o d o l : Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie č.k. 20Cpr/4/2014-245 zo dňa 22.01.2019 v spojení s dopĺňacím rozsudkom č.k. 20Cpr/4/2014-315 zo dňa 27.08.2019 v napadnutej časti o zamietnutí žaloby v časti o zaplatenie úroku z omeškania vo výške 0,014 % denne zo sumy 4.820,63 eur od 21.03.2014 do 11.11.2014 p o t v r d z u j e . V napadnutej časti o zamietnutí žaloby v časti o zaplatenie úroku z omeškania vo výške 0,014 % denne zo sumy 500 eur brutto od 21.03.2014 do 11.11.2014 rozsudok súdu prvej inštancie č.k. 20Cpr/4/2014-245 zo dňa 22.01.2019 v spojení s dopĺňacím rozsudkom č.k. 20Cpr/4/2014-315 zo dňa 27.08.2019 m e n í tak, že žalovaný j e p o v i n n ý zaplatiť žalobcovi úrok z omeškania vo výške 0,014 % denne zo sumy 500 eur brutto od 21.03.2014 do 11.11.2014 do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku. Žalobcovi p r i z n á v a proti žalovanému nárok na náhradu trov prvoinštančného konania v rozsahu 96 %. Žiadna zo strán n e m á p r á v o na náhradu trov odvolacieho konania. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozsudkom (druhým v poradí) súd prvej inštancie uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi úrok z omeškania vo výške 0,014 % denne zo sumy 14.679,37 eur od 21.03.2014 do 11.11.2014, a to do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Zároveň rozhodol, že žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov konania. Dopĺňacím rozsudkom následne napadnutý rozsudok doplnil o výrok, ktorým žalobu vo zvyšku zamietol. 2. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že žalobca sa od žalovaného domáhal zaplatenia 20.000 eur s príslušenstvom titulom nevyplatenej pracovnej odmeny, keď v žalobe poukázal na to, že u žalovaného pracoval na základe pracovnej zmluvy zo dňa 01.07.2004 ako riaditeľ spoločnosti do 31.03.2013, pričom predstavenstvom žalovaného boli dňa 14.12.2012 schválené aj odmeny zamestnancom a riaditeľovi za hospodárske výsledky dosiahnuté v roku 2012 a spôsob ich vyplatenia. Žalobca uviedol, že prvá časť dohodnutej odmeny vo výške 20.000 eur mu bola vyplatená vo výplatnom termíne mzdy za december 2012, avšak druhá časť odmeny vo výške 20.000 eur mu vyplatená nebola. Žalovaný zas tvrdil, že o priznaní odmien zamestnancom a riaditeľovi za hospodárske výsledky za rok 2012 rozhodoval viackrát, a to na zasadnutiach dňa 14.12.2012 a 29.05.2013. Uviedol, že na zasadnutí dňa 14.12.2012 jeho predstavenstvo vo vzťahu k riaditeľovi rozhodlo o vyplatení zálohy na výsledkovú odmenu za hospodársky rok 2012 vo výške 20.000 eur, a na zasadnutí dňa 29.05.2013 rozhodlo o pravidlách vyplácania nenárokovateľných odmien zamestnancom vrátane riaditeľa spoločnosti, pričom rozhodnutie odložilo na čas po vyplatení dividend akcionárom, ktorých výplata bola odkladaná. Mal za to, že príloha č. 5 k rozhodnutiu predstavenstva zo dňa 14.12.2012 bola pripravovaná ako návrh, ale keďže jeden z členov predstavenstva vyjadril svoj nesúhlas, tak uznesenie č. 4 predmetného rozhodnutia sa na túto prílohu odvoláva iba výlučne v súvislosti s výplatou odmien za mesiac december 2012. Legitímne očakávanie žalobcu na vyplatenie odmeny by podľa jeho názoru prichádzalo do úvahy iba v prípade, ak by predstavenstvo prijalo výslovné rozhodnutie o priznaní mu odmeny ako riaditeľovi spoločnosti. 3. Vykonaným dokazovaním mal za preukázané, že žalobca bol na základe pracovnej zmluvy zo dňa 01.07.2004 zamestnancom žalovaného na pracovnej pozícii riaditeľ spoločnosti s pracovným pomerom na dobu neurčitú. Dňa 30.03.2011 bol medzi stranami uzavretý Dodatok k pracovnej zmluve, ktorým bol upravený pracovný čas žalobcu a jeho odmena. Podľa bodu 6 zápisnice č. 5/2012 zo zasadnutia predstavenstva žalovaného zo dňa 14.12.2012 rozhodlo predstavenstvo žalovaného o vyplatení záloh na odmeny za zákazky, záloh na odmeny režijných pracovníkov a výsledkové odmeny za rok 2012 v celkovej výške 128.500 eur v členení podľa prílohy č. 5, a zároveň o vyplatení zálohy na výsledkovú odmenu za hospodársky rok 2012 riaditeľovi spoločnosti (žalobcovi) vo výške 20.000 eur. Skonštatoval, že prílohu č. 5 predmetného rozhodnutia tvorí tabuľka odmien za rok 2012, z ktorej vyplýva, že riaditeľovi spoločnosti bola schválená odmena vo výške 40.000 eur, ktorá bola rozdelená na dve časti, a to za december 2012 vo výške 20.000 eur a ako rezerva 2013 vo výške 20.000 eur. Z výplatného lístku žalobcu za mesiac 12/2012 zistil, že mu bola vyplatená prémia vo výške 20.000 eur. Z obsahu zápisnice č. 5/2013 zo zasadnutia predstavenstva žalovaného zo dňa 29.05.2013 vyplýva, že predstavenstvo žalovaného rozhodlo, že vyplácanie prípadných odmien zamestnancom v akejkoľvek forme je viazané na vyplatenie podielov na zisku všetkým akcionárom, a to tak, že odmeny v bežnom roku alebo odmeny, prípadne ich časť za bežný rok, vyplácané v budúcom roku sa vyplatia až po tom, ako budú vyplatené podiely na zisku akcionárom za predchádzajúci rok alebo obdobie. Tento princíp sa vzťahuje aj na časť odmien za rok 2012, ktoré budú zamestnancom vyplatené podľa finančnej situácie spoločnosti, vo výške ktorú odsúhlasí predstavenstvo, ale až po vyplatení podielov na zisku všetkým akcionárom za roky 2009 až 2011. Žalobca požiadal žalovaného listom zo dňa 17.03.2014 o úhradu druhej polovice odmeny vo výške 20.000 eur, a listom zo dňa 29.04.2014 opätovne vyzval žalovaného, tentokrát prostredníctvom svojho právneho zástupcu, na zaplatenie dlžnej sumy vo výške 20.000 eur spolu s 0,014 % denným úrokom z omeškania od 01.01.2014 a spolu s náhradou trov právneho zastúpenia. Žalovaný listom zo dňa 12.05.2014 žalobcovi oznámil, že mu bola vyplatená odmena vo výške 20.000 eur, schválená na zasadnutí predstavenstva spoločnosti dňa 14.12.2012, a že nemá vedomosť o ďalšom rozhodnutí, ktoré by ho zaväzovalo vyplatiť mu ďalších 20.000 eur. Súd prvej inštancie ďalej konštatoval, že zo zápisníc č. 8/2014 zo zasadnutia predstavenstva žalovaného zo dňa 27.08.2014 a č. 9/2014 zo zasadnutia predstavenstva žalovaného zo dňa 24.09.2014 vyplýva, že odmeny bývalého riaditeľa, ak budú priznané, budú riešené až po ukončení súdneho sporu v tejto veci, a súvisiace účtovné rezervy v čiastke 20.000 eur vrátane odvodov sa do tejto doby ponechajú v účtovnej evidencii. Z obsahu zápisnice č. 10/2014 zo zasadnutia predstavenstva žalovaného zo dňa 29.10.2014 zistil, že predstavenstvo žalovaného schválilo výplatu odmien zamestnancom žalovaného v čiastke, na ktorú bola vytvorená účtovná rezerva v ročnej účtovnej závierke zostavenej ku dňu 31.12.2012, a súčasne priznalo odmenu žalobcovi ako bývalému riaditeľovi spoločnosti vo výške 20.000 eur, pričom v tejto čiastke sú zahrnuté aj odvody zamestnávateľa do zdravotnej a sociálnej poisťovne. Podľa potvrdenia o zrealizovaní transakcie zo dňa 11.11.2014 vyplatil žalovaný žalobcovi dňa 11.11.2014 čiastku vo výške 14.679,37 eur. Z výplatného lístku žalobcu za mesiac 10/2014 zistil, že mu bola vyplatená prémia vo výške 19.500 eur. Uznesením č.k. 20Cpr 4/2014-101 zo dňa 11.01.2016 súd prvej inštancie konanie v časti o zaplatenie istiny vo výške 14.679,37 eur zastavil. Žalobca s poukazom na vyplatenie odmeny vypočítanej z hrubej mzdy 19.500 eur zotrval na pohľadávke voči žalovanému vo výške 500 eur na hrubej mzde. 4. Súd prvej inštancie ďalej zhrnul argumentáciu sporových strán počas konania. Žalobca tvrdil, že dňa 14.12.2012 sa konalo zasadnutie predstavenstva žalovaného, pričom pod bodom 6 boli prerokované odmeny a bolo rozhodnuté o priznaní odmien zamestnancom a riaditeľovi s tým, že riaditeľovi mala byť vyplatená odmena vo výške 20.000 eur do konca roka 2012 a druhá časť odmeny v roku 2013 tak, ako to bolo uvedené v prílohe č. 5. Keďže mu odmena nebola doplatená vyzval nového riaditeľa žalovaného na jej zaplatenie. Nakoľko tento nereagoval, vyzvala žalovaného na úhradu odmeny dňa 29.04.2014 jeho advokátka, pričom na túto výzvu reagoval žalovaný zamietavo, a preto podal žalobu na súd. Potvrdil, že mu žalovaný dňa 09.11.2014 vyplatil neúplný doplatok odmeny vo výške 14.679 eur na účet. Poukázal na to, že rozhodnutie predstavenstva žalovaného zo dňa 14.12.2012 bolo konečným, na základe stanov žalovaného, podľa ktorých určuje odmenu riaditeľa predstavenstvo. Vysvetlil, že ak spoločnosť nevyplatí peniaze za daný rok a mieni ich vyplatiť nasledujúci rok, musí ich preniesť do rezervy, z ktorej ich môže nasledujúci rok vyplatiť. V posudzovanej veci mal žalovaný jeho odmenu zaevidovanú v rezerve, takže počítal s jej vyplatením nasledujúci rok 2013. Z uvedeného dôvodu si nárokuje úrok z omeškania od 01.01.2014, pretože v prvý deň v roku 2014 sa žalovaný dostal do omeškania. Žalovaný potvrdil, že mu bol dňa 17.03.2014 doručený list žalobcu, ktorým sa domáhal vyplatenia odmien za rok 2012 s poukazom na uznesenie predstavenstva, a že na tento list neodpovedal. Uviedol, že o vyplatení predmetnej odmeny sa rozhodlo na rokovaní predstavenstva, vychádzajúc z prílohy č. 5 k zápisnici rokovania predstavenstva č. 5/2012, v ktorom bola na druhú časť odmeny vytvorená účtovná rezerva predstavujúca náklad spoločnosti na priznanú odmenu, teda aj s odvodovým zaťažením. Zdôraznil však, že i keď sa v roku 2012 na časť odmien vytvorili rezervy, rezerva nie je nárokovateľná. Uviedol, že jeho predstavenstvo v uznesení č. 1 zápisnice č. 10/2014 priznalo bývalému riaditeľovi odmenu vo výške 20.000 eur, ktorá bola predtým uvedená v rezerve. Odmena priznaná žalobcovi v rozhodnutí zo dňa 29.10.2014 bola vyčíslená v super hrubej mzde, a tak ako bola stanovená čo do výšky sumy a nepriamo aj splatnosti bola splnená uhradením peňažných prostriedkov na účet žalobcu riadne a včas. Žalobca na to zdôraznil, že rozhodnutie obsiahnuté v zápisnici č. 5/2012 o vyplatení odmien nebolo nikdy zrušené a je stále platné, a on si svoj nárok odvodzuje práve z tohto rozhodnutia, v ktorom bola stanovená celková odmena 40.000 eur hrubej mzdy. Vysvetlil, že pojem rezerva je len účtovným termínom a nie právnym. Tvrdil, že žalovaný v uznesení č. 1 zápisnice 10/2014 účelovo rozhodol o vyplatení druhej časti jeho odmeny vo výške 20.000 eur, pričom formuláciu zvolil tak, aby mohol účelovo tvrdiť, že titul vznikol až touto zápisnicou. Žalovaný zneužitie práva, resp. nekorektné správanie sa voči žalobcovi poprel a zotrval na tvrdení, že nárok uplatnený žalobou žalobcovi vznikol, čo do obsahu a termínu splatnosti, až v roku 2014 na základe októbrového rozhodnutia predstavenstva. Mal za to, že žalobca podal žalobu predčasne a uplatnil si právo, ktoré v čase jej podania neexistovalo. 5. Keďže žalobca zobral na pojednávaní dňa 22.11.2016 žalobu v časti istiny vo výške 4.820,63 eur späť, súd prvej inštancie konanie v tejto časti podľa ust. § 144 a § 145 ods. 2 C.s.p. zastavil. Konštatoval, že na základe vykonaného dokazovania rozhodol rozsudkom (prvým v poradí) č.k. 20Cpr 4/2014-148 zo dňa 22.11.2016, ktorým žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 500 eur s úrokom z omeškania vo výške 0,014 % denne zo sumy 500 eur od 11.11.2014 do zaplatenia, úrok z omeškania vo výške 0,014 % denne zo sumy 20.000 eur od 11.11.2014 do zaplatenia, konanie v časti o zaplatenie 4.820,63 eur zastavil a vo zvyšku žalobu zamietol. O trovách konania rozhodol tak, že žiadnej zo strán nepriznal nárok na náhradu trov konania. 6. Uviedol, že na odvolanie žalobcu proti zamietnutiu časti žaloby a proti rozhodnutiu o trovách konania, Krajský súd v Bratislave ako odvolací súd uznesením č.k. 4CoPr 6/2017-187 zo dňa 31.05.2018 jeho rozsudok č.k. 54Cb 82/2007-406 zo dňa 28.02.2013 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie (súd prvej inštancie mal zrejme na mysli, že odvolací súd predmetným uznesením odvolanie žalobcu proti jeho uzneseniu č.k. 20Cpr 4/2014-153 zo dňa 13.01.2017 odmietol a jeho rozsudok č.k. 20Cpr 4/2014-148 zo dňa 22.11.2016 v spojení s opravným uznesením č.k. 20Cpr 4/2014-153 zo dňa 13.01.2017 v napadnutej zamietajúcej časti a v časti o trovách konania zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, keď zároveň opomenul uviesť skutočnosť, že opravným uznesením č.k. 20Cpr 4/2014-153 zo dňa 13.01.2017 súd prvej inštancie opravil výrok svojho rozsudku č.k. 20Cpr 6/2014-145 zo dňa 22.11.2016 tak, že správne má znieť: „Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi 500 eur s úrokom z omeškania vo výške 0,014 % denne zo sumy 500 eur od 11.11.2014 do zaplatenia, to všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku.“, poznámka odvolacieho súdu). 7. Zo zrušujúceho rozhodnutia citoval právny záver odvolacieho súdu, podľa ktorého „bol žalobcovi nárok na druhú časť odmeny vo výške 20.000 eur priznaný rozhodnutím predstavenstva žalovaného zo dňa 14.12.2012 o prenesení časti odmeny vo výške 20.000 eur do rezervy na rok 2013, a žalovanému teda vznikol záväzok vyplatiť žalobcovi predmetnú odmenu. Odvolací súd zdôrazňuje, že rozhodnutím predstavenstva žalovaného zo dňa 14.12.2012 vznikol žalobcovi nárok na zaplatenie celej odmeny 40.000 eur s tým, že jej časť vo výške 20.000 eur mu bola vyplatená v decembri 2012 a časť 20.000 eur sa stala súčasťou rezervy na rok 2013. Toto rozhodnutie predstavenstva nebolo doposiaľ zrušené. Ak žalovaný pripomínal, že odmena je nenárokovateľnou časťou mzdy, odvolací súd vo všeobecnosti súhlasí, keďže zamestnávateľ nie je povinný zamestnancovi priznať nárok na odmenu a zamestnanec si odmenu nemôže nárokovať. V posudzovanej veci však predstavenstvo žalovaného rozhodlo o priznaní odmeny 40.000 eur žalobcovi, preto sa táto odmena v prípade jej nevyplatenia stala nárokom žalobcu. Splatnosť „druhej“ časti odmeny vo výške 20.000 eur, ktorá bola zaradená do rezervy na rok 2013, nebola na rozdiel od „prvej“ časti odmeny vo výške 20.000 eur (splatnej v decembrovej výplate za rok 2012) nijak určená, a už vôbec nie dňom 31.12.2013, ako argumentoval žalobca, keďže tento dátum zo žiadneho v konaní produkovaného dôkazu nevyplýva. Občiansky zákonník (ktorého použitie odôvodňuje ust. § 1 ods. 4 Zákonníka práce) však na vzniknutú situáciu pamätá v ust. § 563, podľa ktorého platí, že ak čas splnenia nie je dohodnutý, ustanovený právnym predpisom alebo určený v rozhodnutí, je dlžník povinný splniť dlh prvého dňa po tom, čo ho o plnenie veriteľ požiadal. Úlohou súdu prvej inštancie bude teda ustáliť, kedy žalobca preukázateľne a účinne požiadal žalovaného o zaplatenie druhej časti priznanej odmeny, na ktorú mu vznikol nárok rozhodnutím predstavenstva žalovaného zo dňa 14.12.2014, a zo svojich zistení vyvodiť záver o tom, kedy bol žalovaný povinný žalobcovi druhú časť odmeny plniť, a kedy sa dostal do omeškania (ust. § 517 ods. 1 a 2 Obč. zák.). Na základe vyhodnotenia dôkazov v tomto smere a správneho právneho posúdenia veci bude potom môcť o nároku žalobcu na zaplatenie úroku z omeškania opätovne rozhodnúť.“. 8. Doplneným dokazovaním z výsluchu právneho zástupcu žalobcu zistil, že jeho výzva bola žalovanému doručená dňa 19.03.2014, nasledujúci deň malo prísť k plneniu zo strany žalovaného, čo sa nestalo, a 21.03.2014 sa žalovaný dostal do omeškania. Právny zástupca žalovaného uviedol, že tieto skutočnosti tvrdené žalobcom nerozporuje a v časti rozhodnutia o úroku z omeškania súhlasí s tvrdeniami žalobcu. Vo vzťahu k trovám konania poukázal na to, že žaloba bola dôvodná len do 11.11.2014, avšak v časti istiny bola zobratá späť až po dvoch rokoch od plnenia a úrok z omeškania bol správne vyčíslený až na pojednávaní konanom dňa 22.01.2019. Navrhol žiadnej zo strán nepriznať nárok na náhradu trov konania, eventuálne rozhodnúť podľa pomeru úspech/neúspech. Právny zástupca žalobcu uviedol, že rozhodnutie žalobcu o späťvzatí spočívalo výlučne v argumentácii žalovaného a jeho spochybňovaní skutočnosti, že odmena 40.000 eur bola priznaná rozhodnutím predstavenstva 14.12.2012, tvrdiac, že druhá časť odmeny bola priznaná až rozhodnutím predstavenstva z 27.08.2014, teda po podaní žaloby. Keďže žalobcovi bolo nejasné, či existuje jeden alebo dva tituly na odmenu 20.000 eur a žalovaný sa jasne nevyjadril, nemohol z dôvodu právnickej opatrnosti zobrať v tejto časti žalobu späť, kým sa situácia nevyjasnila. 9. Vec posúdil právne podľa ust. § 17 ods. 2 a § 131 ods. 1 Zákonníka práce, § 26 ods. 5 zák. č. 431/2002 Z.z. o účtovníctve, § 517 ods. 1 a 2 Obč. zák. a § 3 nar. vl. č. 87/1995 Z.z. a dospel k záveru, že zostávajúca časť žaloby je dôvodná. Konštatoval, že po pojednávaní konanom dňa 22.01.2019 nezostala v konaní medzi stranami sporná žiadna skutočnosť, nakoľko žalovaný nárok žalobcu na zaplatenie dovtedy sporného príslušenstva istiny uznal v celom rozsahu. 10. O trovách konania rozhodol podľa ust. § 257 C.s.p., keď dospel k záveru, že hoci boli v konaní naplnené všetky predpoklady na priznanie náhrady trov konania žalobcovi, sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa, pre ktoré mu náhradu trov nepriznal. Vysvetlil účel ust. § 257 C.s.p. a uviedol, že toto ustanovenie slúži na riešenie situácie, v ktorej je nespravodlivé, aby ten, kto dôvodne bránil svoje porušené alebo ohrozené práva alebo právom chránené záujmy, získal náhradu trov konania, ktoré pri tomto konaní dôvodne vynaložil. Vyhodnotil, že v prejednávanej veci došlo práve k tejto situácii a bolo by zjavne nespravodlivé, aby jedna zo strán musela nahradiť trovy konania druhej strane, a to s poukazom na čiastočné späťvzatia žaloby a ich procesné zavinenie. Uviedol, že prevažná časť žalobcom uplatnenej istiny bola žalovaným uhradená už v roku 2014, pričom žalobca napriek tomu na žalobe zotrvával bez dôvodov, čo bolo potvrdené v ďalšom konaní. Vyjadril názor, že zaťažovať žalovaného náhradou trov konania sa mu javí nespravodlivé, keďže by to vzhľadom na procesné správanie žalobcu viedlo k jeho neprimeranému prospechu a nebolo by to v súlade s dobrými mravmi. 11. Dopĺňacím rozsudkom súd prvej inštancie aplikujúc ust. § 225 ods. 1 až 3 C.s.p. následne napadnutý rozsudok doplnil o výrok, ktorým žalobu vo zvyšku zamietol. V odôvodnení tohto rozhodnutia konštatoval, že žalobca sa žalobou voči žalovanému domáhal zaplatenia 20.000 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 0,014 % denne zo sumy 20.000 eur od 01.01.2014 do zaplatenia. Uviedol, že uznesením č.k. 20Cpr 4/2014-101, právoplatným dňa 09.02.2016, konanie v časti istiny vo výške 14.679,37 eur zastavil z dôvodu späťvzatia žaloby žalobcom v uvedenom rozsahu. Rozsudkom č.k. 20Cpr 4/2014-148 zo dňa 22.11.2016 v spojení s opravným uznesením č.k. 20Cpr 4/2014-153 zo dňa 13.01.2017 zaviazal žalovaného zaplatiť žalobcovi 500 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 0,014 % denne zo sumy 500 eur od 11.11.2014 do zaplatenia a v časti o zaplatenie 4.820,63, eur konanie zastavil. Rozsudkom č.k. 20Cpr 4/2014-245 zo dňa 22.01.2019 zaviazal žalovaného zaplatiť žalobcovi úrok z omeškania vo výške 0,014 % denne zo sumy 14.679,37 eur od 21.03.2014 do 11.11.2014 a zároveň rozhodol, že žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov konania. S poukazom na to, že žalobca sa žalobou domáhal zaplatenia úroku z omeškania od 01.01.2014, považoval za zrejmé, že opomenul rozhodnúť o zvyšnej časti uplatňovaného nároku na príslušenstvo. Mal za preukázané, že žalovaný sa dostal do omeškania s plnením dlhu dňa 21.03.2014, na základe čoho ho rozsudkom č.k. 20Cpr 4/2014-245 zo dňa 22.01.2019 zaviazal zaplatiť žalobcovi úrok z omeškania od 21.03.2014 do 11.11.2014. Vyhodnotil, že vo zvyšnej časti uplatňovaného úroku z omeškania (teda v chýbajúcej časti uvedeného rozsudku) nie je žaloba dôvodná, a preto ju v tejto časti zamietol a výrokovú časť rozsudku č.k. 20Cpr 4/2014-245 zo dňa 22.01.2019 týmto dopĺňacím rozsudkom doplnil. 12. Proti rozhodnutiu o trovách konania v rozsudku č.k. 20Cpr 4/2014-245 zo dňa 22.01.2019 (pred jeho doplnením o zamietajúci výrok) podal žalobca včas odvolanie a navrhol rozsudok v napadnutej časti o trovách konania zrušiť a vec vrátiť so záväzným právnym názorom súdu prvej inštancie na nové rozhodnutie resp. zmeniť a priznať mu plnú (100 %) náhradu trov prvoinštančného aj odvolacieho konania. Tvrdil, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Podrobne uviedol celú genézu sporu a postupného rozhodovania o jeho žalobou uplatnenom nároku a vysvetlil, že jednotlivé čiastočné späťvzatia žaloby učinil až po ustálení, k akému právne relevantnému titulu treba priradiť platbu žalovaného uskutočnenú v novembri 2014 vo výške netto 14.679,37 eur (19,500 eur brutto), a taktiež po ustálení, prečo mu žalovaný plnil práve takúto výšku istiny, ktorá ani v netto platbe nezodpovedala ním uplatnenému nároku na zaplatenie istiny 20.000 eur brutto. O doplatku 500 eur potom musel rozhodnúť až súd. V tejto súvislosti zdôraznil, že žalovaný zotrvával v konaní na tvrdení, že on (žalobca) v čase podania žaloby žiadny právny titul k podaniu žaloby ani žiadny nárok nemal, a že platbu netto 14.679,37 eur v jeho prospech žalovaný uskutočnil vraj až na základe iného ako žalovaného titulu, a to svojho vlastného rozhodnutia z 29.10.2014. S poukazom na jednotlivé právoplatné rozhodnutia o ním uplatnenej istine konštatoval, že jeho žaloba bola dôvodná a vo vzťahu k žalovanej istine bol stopercentne procesne úspešný, keď obe ním vykonané späťvzatia boli vyvolané žalovaným. Mal za to, že k takejto situácii sa viaže ust. § 256 ods. 1 C.s.p., podľa ktorého platí, že ak strana procesne zavinila zastavenie konania, súd prizná náhradu trov konania protistrane. Ďalej poukázal na to, že konanie sa následne viedlo o ním uplatnenom nároku na úrok z omeškania, pričom v ňom bolo ustálené, že žalovaný sa so zaplatením istiny dostal do omeškania dňa 21.03.2014 a súd prvej inštancie riadne rozhodol o úročení dlhu vo vzťahu k platbe realizovanej žalovaným počas konania. Mal potom za to, že aj v rovine žalovaného príslušenstva istiny mal masívny procesný úspech. Svoj nárok na náhradu trov konania voči žalovanému považoval za logický a spravodlivý, keďže aj prvoinštančný aj odvolací súd ustálili, že mu žalovaný mal plniť 20.000 eur na základe dôvodu uplatneného v žalobe. Mal za zrejmé, že musel podať žalobu, pretože žalovaný jeho nárok odmietal a aj v priebehu sporu tvrdil, že je len na jeho vôli a rozhodnutí, či mu odmenu vyplatí. Zdôraznil tiež, že odvolací súd zrušujúcim uznesením sp. zn. 4CoPr 6/2017, 4CoPr 8/2018 zo dňa 31.05.2018 výslovne zrušil rozhodnutie súdu prvej inštancie o trovách konania, čím vyjadril nesúhlas s argumentáciou prvoinštančného súdu o existencii akýchsi nešpecifikovaných dôvodoch hodných osobitného zreteľa (§ 257 C.s.p.) a k trovám konania sa vyjadril tak, že rozhodnúť treba podľa úspechu procesnej strany. Ďalej rozsiahlo argumentoval, že v posudzovanej veci neexistujú dôvody hodné osobitného zreteľa, pre ktoré by mu nemala byť náhrada trov priznaná a na podporu svojich tvrdení uviedol právne názory z rozhodnutí súdov rôznych inštancií. 13. Žalovaný odvolanie nepodal a vo svojom vyjadrení k odvolaniu žalobcu navrhol rozsudok súdu prvej inštancie v časti o trovách konania ako vecne správny potvrdiť. Rozsudok považoval za riadne odôvodnený, keď v ňom súd prvej inštancie jasne vysvetlil, prečo žiadnej zo strán náhradu trov konania nepriznal. Argumentoval, že žaloba bola dôvodná čo do istiny len do 11.11.2014, kedy „gro“ žalovanej sumy uhradil, a odvtedy už bola v prevažnej časti istiny nedôvodná, dôvodná bola len v časti o zaplatenie 500 eur. Tvrdil, že žalobca napriek tomu bezdôvodne zotrvával na žalobnej požiadavke zaplatiť viac ako mu patrilo, čo bolo dôvodom, pre ktorý súdny spor neskončil skôr, s nižším počtom pojednávaní a úkonov právnej služby. Mal za to, že pri hodnotení miery úspechu v spore podľa ust. § 255 C.s.p. by platilo, že v období od novembra 2014 až do septembra 2015, keď bola žaloba v prevažnej časti nedôvodná, bol žalobca úspešný len v rozsahu 2,5 %, a žalovaný dosiahol procesný úspech v rozsahu 97,5 %, a preto by mu mal žalobca hradiť trovy za úkony právnej služby uskutočnené v tomto období v rozsahu 95 % z tarifnej odmeny počítanej z tarifnej hodnoty 20.000 eur. Za úkony právnej služby vykonané od septembra 2015 do novembra 2016 by bol percentuálny podiel úspechu strán trochu iný, ale náhradu trov konania mal taktiež platiť žalobca a nie on. Podľa jeho názoru argumentácia žalobcu, že úkony späťvzatia nemohol urobiť skôr po úhrade peňažnej sumy, lebo nemal istotu, že mu (žalovaný) túto sumu zaslal z rovnakého právneho dôvodu, pre ktorý sa vedie súdne konanie, neobstojí, pretože ak mal žalobca pochybnosť o tom, aké peňažné plnenie od neho prijal, mal s ním žalobca komunikovať, prípadne plnenie vrátiť, čo neurobil. Poukázal i na to, žalobca si úrok z omeškania správne vyčíslil až na pojednávaní v januári 2019, hoci tak mohol urobiť už v žalobe, pričom žaloba bola naviac v časti príslušenstva istiny nedôvodná prakticky počas celej doby konania a to výlučne z dôvodov na strane žalobcu. Mal za to, že tieto skutočnosti výrazne oslabujú tvrdenie žalobcu, že práve on vraj dosiahol „plný úspech v spore.“ 14. Žalobca podal včas odvolanie aj proti zamietajúcemu výroku dopĺňacieho rozsudku č.k. 20Cpr 4/2014-315 zo dňa 27.08.2019, a to v časti zamietnutia jeho nároku na úrok z omeškania vo výške 0,014 % denne zo sumy 500 eur brutto od 21.03.2014 do 11.11.2014 a zo sumy 4.820,63 eur od 21.03.2014 do 11.11.2014. S doplnením rozsudku zo dňa 22.01.2019 súhlasil, keď považoval za fakt, že ním nebolo rozhodnuté o celom žalobou uplatnenom úroku z omeškania, ktorého sa domáhal zo sumy 20.000 eur brutto od 01.01.2014 do zaplatenia, nesúhlasil však so zamietnutím celého zvyšného nároku na úrok z omeškania. S poukazom na právny názor odvolacieho súdu, uvedený v zrušujúcom uznesení sp. zn. 4CoPr 6/2017 z 31.05.2018, podľa ktorého mu nárok na úrok z omeškania vznikol dňom 21.03.2014, uviedol, že súd prvej inštancie mu právoplatne priznal úrok z omeškania z (priznanej) sumy 500 eur brutto od 11.11.2014 do zaplatenia, a taktiež mu právoplatne priznal úrok z omeškania zo sumy 14.679,37 eur netto od 21.03.2014 do 11.11.2014. V tejto súvislosti považoval za nelogické a nekonzistentné, že súd prvej inštancie pri sume 500 eur brutto rozhodol o úroku z omeškania z celej sumy, ale pri sume 19.500 eur brutto už priznal úrok z omeškania iba z tomu prislúchajúcej sumy netto. Ďalej uviedol, že teda nebolo rozhodnuté o úroku z omeškania vo výške 0,014 % denne zo sumy 500 eur od 01.01.2014 do 11.11.2014, ktorý mu patrí za čas od 21.03.2014 do 11.11.2014, ako ani o úroku z omeškania vo výške 0,014 % denne zo sumy 4.820,63 eur od 01.01.2014 do 11.11.2014. Keďže mu súd prvej inštancie priznal úrok z omeškania zo sumy 500 eur brutto, mal rovnakým spôsobom postupovať aj pri sume 19.500 eur brutto a priznať úrok z omeškania z celej sumy 19.500 eur brutto. Súhlasil so zamietnutím žaloby v časti úroku z omeškania vo výške 0,014 % denne zo sumy 14.679,37 eur za čas od 01.01.2014 do 20.03.2014 a uviedol, že za toto obdobie mu v súlade s právnym názorom odvolacieho súdu úrok z omeškania nepatrí. Zároveň mal za to, že tak pri istine ako aj pri úroku z omeškania existuje legálna možnosť žalovaného uhradiť mu mzdový nárok v čistom, alebo tomu zodpovedajúcu mzdu v hrubom, pričom procesná úspešnosť resp. neúspešnosť žalobcu nemôže závisieť od toho, či sa žalovaný rozhodne vyplatiť mu odmenu v čistom alebo hrubom. Dopĺňací rozsudok žiadal v napadnutej časti zmeniť a priznať mu úrok z omeškania vo výške 0,014 % denne zo sumy 500 eur od 21.03.2014 do 11.11.2014 a úrok z omeškania vo výške 0,014 % denne zo sumy 4.820,63 eur od 21.03.2014 do 11.11.2014. 15. Žalovaný sa k odvolaniu žalobcu nevyjadril. 16. Odvolací súd, ktorý bol viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (ust. § 379 a § 380 C.s.p.), preskúmal rozsudok v spojení s dopĺňacím rozsudkom v napadnutej časti, prejednal odvolanie bez nariadenia odvolacieho pojednávania a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu je čiastočne dôvodné v merite veci a dôvodné v časti rozhodnutia o trovách konania. Podľa ust. § 219 ods. 3 C.s.p. verejne vyhlásil rozsudok, ktorým rozsudok súdu prvej inštancie v spojení s dopĺňacím rozsudkom v napadnutej časti z časti ako vecne správny potvrdil a z časti zmenil. V zmysle ust. § 396 ods. 2 C.s.p. rozhodol odvolací súd aj o nároku na náhradu trov konania na súde prvej inštancie a rozhodol tiež o trovách odvolacieho konania. 17. V prvom rade odvolací súd konštatuje, že nakoľko ani žalobca ani žalovaný žalobe vyhovujúcu časť a zamietajúcu časť rozsudku (v spojení s dopĺňacím rozsudkom) o zamietnutí žaloby v časti o zaplatenie úroku z omeškania zo sumy 20.000 eur brutto od 01.01.2014 do 20.03.2014 nenapadli odvolaním, nadobudol rozsudok v spojení s dopĺňacím rozsudkom v týchto častiach právoplatnosť. Predmetom odvolacieho prieskumu bola preto len tá časť výroku, ktorou súd prvej inštancie zamietol žalobu v časti o zaplatenie úroku z omeškania vo výške 0,014 % denne zo sumy 500 eur brutto od 21.03.2014 do 11.11.2014 a zo sumy 4.820,63 eur od 21.03.2014 do 11.11.2014 a rozhodnutie o trovách konania. Odvolací súd vychádzal zo skutkového stavu zisteného súdom prvej inštancie, uvedeného v predchádzajúcom rozsudku ako i vyššie, a taktiež z jeho už právoplatných rozhodnutí, keďže skutkové zistenia neboli medzi stranami sporné. 18. Z predloženého spisu odvolací súd zistil, že žalobca sa žalobou, doručenou súdu prvej inštancie dňa 16.05.2014, od žalovaného domáhal zaplatenia 20.000 eur spolu s 0,014 % úrokom z omeškania denne zo sumy 20.000 eur od 01.01.2014 do zaplatenia titulom nároku na vyplatenie žalovaným mu schválenej odmeny zamestnanca (v pozícii riaditeľa). Žalovaný vyplatil žalobcovi dňa 11.11.2014 sumu 14.679,37 eur, predstavujúcu netto platbu podľa výplatného lístka žalobcu za mesiac október 2014 vyplatenej odmeny vo výške 19.500 eur v hrubej mzde. Uznesením č.k. 20Cpr 4/2014-101 zo dňa 11.01.2016 súd prvej inštancie konanie v časti o zaplatenie istiny vo výške 14.679,37 eur v dôsledku čiastočného späťvzatia žaloby zastavil (rozhodnutie je právoplatné). Rozsudkom č.k. 20Cpr 4/2014-148 zo dňa 22.11.2016 v spojení s opravným uznesením č.k. 20Cpr 4/2014-153 zo dňa 13.01.2017 súd prvej inštancie v dôsledku čiastočného späťvzatia žaloby konanie v časti o zaplatenie 4.820,63 eur zastavil, žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi 500 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 0,014 % denne zo sumy 500 eur od 11.11.2014 do zaplatenia (tieto výroky sú právoplatné) a vo zvyšku žalobu zamietol a rozhodol, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania. Na odvolanie žalobcu proti zamietajúcej časti predmetného rozsudku a proti rozhodnutiu o trovách konania odvolací Krajský súd v Bratislave uznesením č.k. 4CoPr 6/2017-187 zo dňa 31.05.2018 predmetný rozsudok súdu prvej inštancie v spojení s opravným uznesením v napadnutej zamietajúcej časti a v napadnutej časti o trovách konania zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie, keď v zrušujúcom uznesení vyjadril (vyššie citovaný) záväzný právny názor vo vzťahu k veci samej a taktiež vo vzťahu k trovám konania (súdu prvej inštancie uložil o trovách konania rozhodnúť podľa zásady úspechu v spore). Súd prvej inštancie následne rozhodol napadnutým rozsudkom v spojení s dopĺňacím rozsudkom, ktorým uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi úrok z omeškania vo výške 0,014 % denne zo sumy 14.679,37 eur od 21.03.2014 do 11.11.2014 (tento výrok je právoplatný), žalobu vo zvyšku zamietol (v časti o zamietnutia žaloby o zaplatenie úroku z omeškania zo sumy 20.000 eur brutto od 01.01.2014 do 20.03.2014 je rozhodnutie právoplatné) a rozhodol, že žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov konania. Žalobca podal odvolanie proti zamietnutiu jeho nároku na úrok z omeškania vo výške 0,014 % denne zo sumy 500 eur brutto od 21.03.2014 do 11.11.2014 a zo sumy 4.820,63 eur od 21.03.2014 do 11.11.2014, ako aj proti rozhodnutiu o trovách konania. 19. Z uvedeného vyplýva, že doposiaľ bolo právoplatne rozhodnuté o žalovanej istine (v časti o zaplatenie 19.500 eur bolo konanie v dôsledku späťvzatí žaloby zastavené a zvyšná časť istiny vo výške 500 eur bola žalobcovi proti žalovanému „prvým“ rozsudkom priznaná), o úroku z omeškania vo výške 0,014 % denne zo sumy 500 eur brutto od 11.11.2014 do zaplatenia a zo sumy 14.679,37 eur od 21.03.2014 do 11.11.2014 („prvým“ a „druhým“ rozsudkom bol žalobcovi proti žalovanému priznaný nárok na tento úrok z omeškania), a o úroku z omeškania vo výške 0,014 % denne zo sumy 20.000 eur od 01.01.2014 do 20.03.2014, keď nárok žalobcu na tento úrok z omeškania bol „druhým“ rozsudkom zamietnutý. Možno potom uzavrieť, že sporným zostal už len žalobcom uplatnený nárok na zaplatenie úroku z omeškania vo výške 0,014 % denne zo sumy 500 eur brutto od 21.03.2014 do 11.11.2014 a zo sumy 4.820,63 eur od 21.03.2014 do 11.11.2014. 20. Odvolací súd konštatuje, že v danom štádiu konania, teda po jeho rozhodnutí zrušujúcim uznesením so záväzným právnym názorom vo veci samej, po doplnení dokazovania a ustálení splatnosti mzdového nároku žalobcu na zaplatenie 20.000 eur (titulom rozhodnutím žalovaného žalobcovi priznanej odmeny), ako aj ustálení prvého dňa omeškania žalovaného s plnením súdom prvej inštancie, už medzi stranami nebolo sporné, že žalobcom žalobou uplatnený nárok voči žalovanému na zaplatenie priznanej odmeny vo výške 20.000 eur (brutto) bol dôvodný, že bol splatný dňa 20.03.2014, a že žalovaný sa tým, že žalobcovi predmetnú odmenu v deň jej splatnosti nezaplatil, dostal do omeškania s plnením dňom 21.03.2014. Sporné teda medzi stranami neboli ani skutkové zistenia ani právne posúdenie nároku žalobcu na úrok z omeškania podľa ust. § 517 ods. 1 a 2 Obč. zák. a § 3 nar. vl. č. 87/1995 Z.z. súdom prvej inštancie. 21. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku vyplýva, že súd prvej inštancie v bodoch 38. a 39. odôvodnenia jednak vyhodnotil, že medzi stranami nezostala sporná žiadna skutočnosť, nakoľko žalovaný uznal nárok žalobcu na zaplatenie dovtedy sporného príslušenstva istiny v celom rozsahu, a zároveň mal za preukázané, že zostávajúca časť žaloby žalobcu je dôvodná. Odvolací súd v tejto súvislosti pripomína, že „zostávajúca časť žaloby“ predstavovala v čase rozhodnutia súdu prvej inštancie napadnutým rozsudkom nárok žalobcu na zaplatenie úroku z omeškania zo sumy 20.000 eur (brutto) od 01.01.2014 do 11.11.2014, čo si súd prvej inštancie zrejme neuvedomil, keď napadnutým rozsudkom uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi len úrok z omeškania zo sumy 14.679,37 eur od 21.03.2014 do 11.11.2014 a o zvyšku uplatneného nároku na príslušenstvo nerozhodol. Následne svoj rozsudok doplnil o výrok, ktorým žalobu vo zvyšku zamietol (dopĺňacím rozsudkom), keď prijal záver, že vo zvyšnej časti uplatňovaného úroku z omeškania nie je žaloba dôvodná, ktorý však bližšie nevysvetlil. 22. Odvolací súd súhlasí so záverom súdu prvej inštancie, ku ktorému dospel vyhodnotením vykonaného dokazovania a správnym právnym posúdením veci, že mzdový nárok žalobcu vo výške 20.000 eur brutto, uplatnený žalobou, bol splatný dňa 20.03.2014, a že žalovaný sa jeho nesplnením dostal dňom 21.03.2014 do omeškania. Napokon, ako správne vyhodnotil súd prvej inštancie, uvedené už ani nebolo v konaní medzi stranami sporné. Niet potom žiadnych pochybností o tom, že žalobcovi vznikol nárok na úrok z omeškania od prvého dňa omeškania žalovaného s vyplatením mzdy žalobcovi (podľa Zákonníka práce), pretože aj odmena je časťou mzdy. V zmysle právneho záveru odvolacieho súdu vyjadreného v predchádzajúcom zrušujúcom uznesení (ktorý bol pre súd prvej inštancie záväzný), je odmena vo všeobecnosti nenárokovateľnou časťou mzdy, avšak v posudzovanej veci predstavenstvo žalovaného rozhodlo, že žalobcovi priznáva odmenu 40.000 eur, preto sa táto odmena v prípade jej nevyplatenia stala nárokom žalobcu. Splatnosť žalovanej „druhej“ časti odmeny vo výške 20.000 eur, ako už bolo uvedené vyššie, bola súdom prvej inštancie správne stanovená dňom 20.03.2014. 23. Nevyplatenie mzdy v lehote splatnosti má za následok omeškanie s možnosťou požadovať úroky z omeškania vo výške ustanovenej pre občianskoprávne vzťahy. Tento právny záver prijal aj súd prvej inštancie, keď vec právne posúdil podľa ust. § 517 ods. 1 a 2 Obč. zák. a § 3 nar. vl. č. 87/1995 Z.z.. Na zdôraznenie správnosti aplikácie správnych zákonných ustanovení súdom prvej inštancie na posudzovanú vec, odvolací súd dodáva, že i keď Zákonník práce úpravu o úrokoch z omeškania neobsahuje, žalobca má nárok na úrok z omeškania podľa občianskoprávnych predpisov. Ústavný súd SR v rozhodnutí sp. zn. III.ÚS 460/2017 zo dňa 04.07.2017 už judikoval, že cit. „Zamestnávateľ, ktorý sa dostane do omeškania s peňažným plnením voči zamestnancovi, je povinný platiť od vzniku omeškania zákonné úroky z omeškania podľa § 517 ods. 2 Obč. zák. a § 3 nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z.z.; ustanovenie § 1 ods. 4 Zákonníka práce nemožno vykladať tak, že by tomuto záveru bránilo. Zamestnávateľ sa dostáva do omeškania s vyplatením jednotlivých mesačných náhrad mzdy pri neplatnom skončení pracovného pomeru márnym uplynutím výplatného termínu v nasledujúcom kalendárnom mesiaci, z čoho vyplýva i to, že nasledujúcim dňom vzniká zamestnancovi právo na úrok z omeškania z príslušnej sumy náhrady mzdy. Pokiaľ tieto závery dopadajú na prípady náhrady mzdy pri neplatnom rozviazaní pracovného pomeru, o to viac sa vzťahujú na prosté nevyplatenie mzdy zamestnancovi zamestnávateľom vôbec alebo v správnej výške.“. 24. Odvolací súd v tejto súvislosti aj s poukazom na judikatúru najvyššej súdnej autority, s ktorou sa stotožňuje, uzatvára, že žalobcovi vznikol nárok na zaplatenie úroku z omeškania z príslušnej sumy nevyplatenej mzdy (keď mzdou sa rozumie 20.000 eur brutto) od 21.03.2014 do 11.11.2014 podľa ust. § 517 ods. 2 Obč. zák., podľa ktorého cit. „Ak ide o omeškanie s plnením peňažného dlhu, má veriteľ právo požadovať od dlžníka popri plnení úroky z omeškania, ak nie je podľa tohto zákona povinný platiť poplatok z omeškania; výšku úrokov z omeškania a poplatku z omeškania ustanovuje vykonávací predpis.“. Výška úroku z omeškania pre omeškanie s plnením peňažného dlhu je určená nariadením vlády SR č. 87/1995 Z.z. (v posudzovanej veci účinným do 31.05.2014) tak, že je o päť percentuálnych bodov vyššia ako základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky platnej k prvému dňu omeškania s plnením peňažného dlhu a ku dňu omeškania žalovaného s plnením žalobcovi predstavuje 5,25 % ročne. V súdenej veci žalobca zotrval na nároku na úrok z omeškania vo výške 0,014 % denne, teda 5,11 % ročne (uplatnil si teda nižší ako vyššie uvedenými právnymi predpismi stanovený úrok z omeškania), a to zo sumy zo sumy 500 eur brutto od 21.03.2014 do 11.11.2014 a zo sumy 4.820,63 eur od 21.03.2014 do 11.11.2014. Ako už bolo uvedené vyššie, žalobca má nárok na úrok z omeškania z príslušnej sumy nevyplatenej mzdy, zúčtovanej mu ako zamestnancovi podľa Zákonníka práce, v zmysle ktorého sa mzdou rozumie mzda brutto. Žalobcovi vznikol nárok na mzdu 20.000 eur brutto. Podľa ust. § 131 ods. 1 Zákonníka práce, ktoré správne aplikoval súd prvej inštancie, zamestnávateľ zo mzdy zamestnanca prednostne vykoná zrážky poistného na sociálne poistenie, preddavkov poistného na verejné zdravotné poistenie, nedoplatku z ročného zúčtovania preddavkov na verejné zdravotné poistenie, príspevku na doplnkové dôchodkové sporenie, ktoré platí zamestnanec podľa osobitného predpisu, zrážky preddavku na daň alebo dane, nedoplatku preddavku na daň, daňového nedoplatku, nedoplatku, ktorý vznikol zavinením daňovníka na preddavku na daň a na dani vrátane príslušenstva a nedoplatku z ročného zúčtovania preddavkov na daň z príjmov zo závislej činnosti (ďalej len „odvody“). Žalovaný z časti takto aj postupoval, keď vyplatil žalobcovi dňa 11.11.2014 sumu 14.679,37 eur, predstavujúcu netto mzdu podľa výplatného lístka žalobcu za mesiac október 2014 vyplatenej odmeny vo výške 19.500 eur v hrubej mzde. Z uvedeného je zrejmé, že žalovaný počas konania žalobcovi zaplatil žalobou uplatnený mzdový nárok vo výške 19.500 eur brutto očistený o odvody, ktoré bol zo zákona povinný odviesť, čo aj urobil a žalobcovi vyplatil 14.679,37 eur netto. Ak potom súd prvej inštancie priznal žalobcovi úrok z omeškania vo výške 0,014 % denne z netto mzdy 14.679,37 eur od 21.03.2014 do 11.11.2014 a nárok na úrok z omeškania z odvodov vo výške 4.820,63 eur od 21.03.2014 do 11.11.2014 zamietol, rozhodol správne, pretože žalobca má nárok na úrok z omeškania z príslušnej sumy jemu nevyplatenej mzdy, ktorú mu bol žalovaný povinný vyplatiť netto po vykonaní zrážok podľa § 131 ods. 1 Zákonníka práce (ust. § 130 ods. 8 Zákonníka práce). Na vyplatenie mu z hrubej mzdy žalovaným zrazených odvodov žalobca nemá nárok a žalovaný sa tak ani nemohol dostať do omeškania. Žalovaný nevyplatil počas konania žalobcovi celý dôvodne uplatnený mzdový nárok, ale len 19.500 eur brutto, a preto ho súd prvej inštancie správne zaviazal „prvým“ rozsudkom na zaplatenie zvyšku 500 eur brutto. Ak však súd prvej inštancie nárok žalobcu na zaplatenie úroku z omeškania vo výške 0,014 % denne zo sumy 500 eur brutto od 21.03.2014 do 11.11.2014 zamietol, jeho rozhodnutie nie je správne, pretože žalobcovi tento nárok vzhľadom na všetky vyššie uvedené závery vznikol, nakoľko žalovaný sa dňom 21.03.2014 dostal do omeškania s úhradou celého žalovaného mzdového nároku žalobcu vo výške 20.000 eur brutto. Preto odvolací súd jeho rozhodnutie v tejto časti zmenil a žalobcovi úrok z omeškania vo výške 0,014 % denne zo sumy 500 eur brutto od 21.03.2014 do 11.11.2014 priznal. Súd prvej inštancie priznal mzdový nárok žalobcu 500 eur v hrubej mzde, z ktorej je žalovaný povinný vykonať odvody podľa § 131 ods. 1 Zákonníka práce a žalobcovi vyplatiť netto mzdu vrátane úrokov z omeškania z netto mzdy priznané týmto rozhodnutím odvolacieho súdu. 25. Z uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie č.k. 20Cpr 4/2014-245 zo dňa 22.01.2019 v spojení s dopĺňacím rozsudkom č.k. 20Cpr 4/2014-315 zo dňa 27.08.2019 v napadnutej časti o zamietnutí žaloby v časti o zaplatenie úroku z omeškania vo výške 0,014 % denne zo sumy 4.820,63 eur od 21.03.2014 do 11.11.2014 podľa ust. § 387 ods. 1 C.s.p. potvrdil a v časti o zamietnutí žaloby v časti o zaplatenie úroku z omeškania vo výške 0,014 % denne zo sumy 500 eur brutto od 21.03.2014 do 11.11.2014 podľa ust. § 388 C.s.p. zmenil a žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi úrok z omeškania vo výške 0,014 % denne zo sumy 500 eur brutto od 21.03.2014 do 11.11.2014 do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku. 26. O nároku na náhradu trov konania rozhodol odvolací súd podľa ust. § 255 ods. 1 a 2, § 256 ods. 1 v spojení s § 262 ods. 1 a § 396 ods. 1 a 2 C.s.p.. Žalobcovi, ktorý mal v konaní prevažný úspech, priznal proti neúspešnému žalovanému nárok na náhradu trov prvoinštančného konania v rozsahu 96 %. Rozhodol tak podľa zásady čiastočného úspechu a neúspechu strán, zhodnotiac celkovo, z akej časti bola tá ktorá zo strán sporu úspešná resp. neúspešná. Na aplikáciu ust. § 257 C.s.p. nevidel žiadny dôvod, keď ani žiadna zo strán dôvody hodné osobitného zreteľa, na ktoré by mal prihliadať, netvrdila, a ani z predloženého spisu žiadne nezistil. 27. Na vysvetlenie odvolací súd uvádza, že náhradu trov konania ovláda zásada úspechu vo veci, ktorá je doplnená zásadou zavinenia. Úspech vo veci sa zisťuje porovnaním žalobného petitu a výroku rozhodnutia, ktorým sa o veci rozhodlo. U žalobcu ide o plný úspech vo veci vtedy, ak sa výrok meritórneho rozhodnutia zhoduje so žalobným petitom, t.j. ak sa jeho žalobe vyhovelo v plnom rozsahu, u žalovaného ide o plný úspech vtedy, ak bola žaloba v celom rozsahu zamietnutá. Je možné konštatovať, že takáto situácia v posudzovanej veci nenastala. Ak žiadna strana nemá vo veci plný úspech, potom má každá zo strán úspech čiastočný, teda obe strany sporu (žalobca a žalovaný) sú sčasti úspešné a sčasti neúspešné. Vo všeobecnosti platí, že ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania pomerne rozdelí. Zmyslom využitia zásady zavinenia je zas sankčná náhrada trov konania, uložená rozhodnutím súdu tomu, kto ich vznik zavinil. Pri čiastočnom zastavení konania v dôsledku späťvzatia je pre vyriešenie otázky náhrady trov konania rozhodujúce zistenie, ktorá zo strán zavinila z procesného hľadiska čiastočné zastavenie konania. V posudzovanej veci zobral žalobca žalobu v časti o zaplatenie 19.500 eur brutto späť, nakoľko po podaní žaloby na súd mu bola táto suma žalovaným uhradená ako jeho mzdový nárok brutto (teda vyplatená netto mzda a zaplatené príslušné odvody). Je potom namieste prijať záver, že žaloba bola v časti o zaplatenie 19.500 eur podaná dôvodne a zobratá späť pre správanie žalovaného, ktorý sa v tejto časti zachoval v zmysle žalobnej požiadavky. V rámci rozhodovania o trovách celého konania preto odvolací súd vyhodnotil zastavenie konania v časti späťvzatia žaloby ako úspech žalobcu v spore. Vo zvyšku žalovanej sumy 500 eur bolo žalobe rozsudkom vyhovené, z čoho je zrejmé, že žalobca bol aj v tejto časti sporu úspešný. Ohľadom požadovaného príslušenstva, bol žalobca v časti úspešný a v časti neúspešný a rovnako aj žalovaný (pozri rozhodnutia o príslušenstve vyššie). Takúto situáciu rieši ust. § 255 ods. 2 C.s.p., podľa ktorého ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo. Žalobca si žalobou uplatnil nárok na zaplatenie 20.000 eur s príslušenstvom, celkovo si s prepočítaním požadovaného úroku z omeškania uplatnil 20.882 eur (100 % nároku), pričom úspešný bol v časti o zaplatenie 20.448,21 eur (98 % nároku). V zostávajúcej časti žaloby o zaplatenie sumy 433,79 eur (2 % nároku), v ktorej bola žaloba zamietnutá, mal úspech žalovaný. Žalobca mal tak v porovnaní so žalovaným prevažujúci úspech. Celkový úspech žalobcu potom predstavuje 98 % mínus úspech žalovaného 2 % = 96 %. Po zohľadnení čiastočného úspechu a čiastočného neúspechu strán dospel odvolací súd k záveru, že žalobca bol v 96 % úspešný, a preto je žalovaný povinný znášať žalobcom účelne vynaložené trovy konania v tomto rozsahu. Vzhľadom na uvedené posúdenie úspechu strán v spore, ktoré je súladné jednak s aplikovanými zákonnými ustanoveniami ako aj judikatúrou a rozhodovaním súdov všetkých inštancií, nemohla argumentácia žalovaného, ktorý tvrdil svoj prevažný úspech v spore v niektorých časových úsekoch konania pred súdom, obstáť. Účelnosť žalobcom vynaložených trov posúdi súd prvej inštancie vo svojom ďalšom rozhodnutí. Podľa ust. § 262 ods. 2 C.s.p. o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. 28. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ust. § 255 ods. 2, v spojení s § 262 ods. 1 a § 396 ods. 1 C.s.p. a žiadnej zo strán právo na ich náhradu nepriznal, keď vyhodnotil, že v odvolacom konaní bol žalovaný takmer v celom rozsahu úspešný v napadnutej časti o úroku z omeškania a žalobca zas bol takmer v celom rozsahu úspešný v napadnutej časti o trovách konania. 29. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C. s. p.). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C. s. p.). (1) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. (2) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 C. s. p.). (1) Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). (2) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 C. s. p.). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C. s. p.). (1) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. (2) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 C. s. p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C. s. p.). (1) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. (2) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 C. s. p.). (1) Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení. (2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 C. s. p.). (1) Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. (2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 C. s. p.). Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 C. s. p.). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 C. s. p.). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 C. s. p.).