Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 10Co/151/2019 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1019201629 Dátum vydania rozhodnutia: 06. 03. 2020 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Michaela Frimmelová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2020:1019201629.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Michaely Frimmelovej a členov senátu JUDr. Ayše Pružinec Eren a JUDr. Ľuboša Sádovského v právnej veci žalobcu: W. Z., X.. XX.XX.XXXX, L. XXXX P. C. N. XX, Z. S. X. XEX, F., zast. Advokátska kancelária JUDr. Almáši Gabriel, spol. s r.o., so sídlom Niťová 3, Bratislava, proti žalovaným: X/ E. Š., X.. XX.XX.XXXX, L. V. XX, L., X/ V. Š., X.. XX.XX.XXXX, L. V. XX, L., X/ C. Š., X.. XX.XX.XXXX, L. V. XX, L., X/ E. Š., X.. XX.XX.XXXX, L. V. XX, L., všetci žalovaní zast. ADVOKA, s.r.o., Komárnická 36, Bratislava, IČO: 44 449 615, o zaplatenie 6.000 eur s príslušenstvom, na odvolanie žalobcu a žalovaných 1/ a 2/ proti rozsudku Okresného súdu Bratislava II zo dňa 2. decembra 2016, č. k. 51C/40/2016-123, a na odvolanie žalobcu proti uzneseniu Okresného súdu Bratislava II zo dňa 8. júna 2016, č. k. 51C/40/2016-32, takto r o z h o d o l : Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej vyhovujúcej časti a v časti o nároku žalovaných 1/ a 2/ na náhradu trov prvoinštančného konania p o t v r d z u j e . Konanie o odvolaní žalobcu proti rozsudku súdu prvej inštancie z a s t a v u j e . Žalobcovi p r i z n á v a n á r o k na náhradu trov odvolacieho konania proti žalovaným 1/ a 2/ v plnom rozsahu. Napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie č. k. 51C/40/2016-32 zo dňa 08.06.2016 mení tak, že žalobca j e p o v i n n ý zaplatiť žalovaným 3/ a 4/ sumu 100 eur do troch dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie uložil žalovanému 1/ povinnosť zaplatiť žalobcovi istinu 1.222,82 eur s úrokom z omeškania vo výške 5,05 % ročne od 29.04.2016 do zaplatenia a žalovanému 2/ uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi istinu 1.222,82 eur s úrokom z omeškania vo výške 5,05 % ročne od 29.04.2016 do zaplatenia, a to všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku (výrok I.), vo zvyšku žalobu voči žalovaným 1/ a 2/ zamietol (výrok II.), žalobu voči žalovaným 3/ a 4/ zamietol (výrok III.), žalovaným 1/ a 2/ priznal proti žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 20 % (výrok IV.) a žalovaným 3/ a 4/ priznal proti žalobcovi nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu (výrok V.). 2. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že žalobca sa žalobou domáhal, aby súd spoločne a nerozdielne zaviazal žalovaných na zaplatenie sumy 6.000 eur predstavujúcej bezdôvodné obohatenie, keď žalobu odôvodnil tým, že spolu so žalovanými 1/ a 2/ sú podielovými spoluvlastníkmi nehnuteľností zapísaných na Z. Č.. XXXX, Y. OkresnÝ. Ú. L. - F. S. pre S. L. A., S. L. - H. Č. K., F. Ú. X., C. V. L. Č.. X X. R. na X. J. L. G. R. R.J.. Č.. XXXX, J. na J. Č.. XXXX/X, XXXX/X C. XXXX, R. Y. na N.. V. Č.. XX, C. R. J. S. Y. XXXX/XXXXXX na spoločných častiach a spoločných zariadeniach domu (ďalej len „byt“). Žalobca je spoluvlastníkom predmetných nehnuteľností v podiele 1, žalovaný 1/ v podiele 1 a žalovaný 2/ v podiele 1. Právny vzťah k parcelám, na ktorých stojí bytový dom, je evidovaný na Z. Y. Č.. XXXX. Žalobca žije v zahraničí a žalovaní 1/ a 2/ spolu so svojimi rodičmi (žalovanými 3/ a 4/) majú uvedený byt vo výlučnom užívaní bez toho, aby žalobcovi ako podielovému spoluvlastníkovi uhrádzali akúkoľvek sumu za toto užívanie. Žalobca ďalej poukázal na to, že ako spoluvlastník bytu má nárok požívať z neho úžitky. Nájom podobných bytov, vzhľadom na ich rozlohu a polohu, sa podľa neho pohybuje v priemere okolo 500 eur mesačne, t. j. 6.000 eur ročne. Na základe uvedeného a na základe výšky svojho spoluvlastníckeho podielu si žalobca uplatnil nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia vo výške 6.000 eur, čo predstavuje 1 uvedenej sumy (teda 250 eur mesačne) za dva roky spätne od podania žaloby. Výšku bezdôvodného obohatenia určil na základe výšky nájomného v zmysle ust. § 671 Obč. zák.. 3. Ďalej poukázal na to, že žalovaní (v rámci procesnej obrany) uviedli, že základ pre uplatnenie nároku žalobcu nie je daný, a že žalobcovi z jeho majetku nič neušlo. Poukázali na to, že žalobca je strýkom žalovanej 3/, a že v rodine panovali vždy priateľské vzťahy s tým, že žalobca im doposiaľ nikdy nenaznačil, že by existoval s užívaním predmetného bytu nejaký problém. Ďalej uviedli, že žalobca opustil územie bývalého Československa v roku 1984, kedy emigroval do Kanady, a kontakt s rodinou obnovil až po roku 1989, avšak na územie Slovenska prichádzal len ojedinele. Naposledy pricestoval na Slovensko v roku 2009 na pohreb svojej matky H. Z.. Vzťahy v rodine však boli a zostali dobré a priateľské, obmedzené len vzdialenosťou. Po smrti H. Z. nadobudli predmetný byt do podielového spoluvlastníctva ako zákonní dedičia žalobca a matka žalovanej 3/ (R. Ž.) A. Č., každý v podiele 1. Tak ako to bolo dohodnuté, žalovaní naďalej bývali v predmetnom byte. Matka žalovanej 3/ následne darovala svoj spoluvlastnícky podiel svojim vnukom (žalovaným 1/ a 2/), ktorí v byte bývali. Žalobca chodil na Slovensko zriedkavo, preto bolo v rodine dohodnuté, že ak na Slovensko príde, bude mu predmetný byt k dispozícii. Mohol teda v rozsahu svojho spoluvlastníckeho podielu predmetný byt užívať. O existencii tejto dohody medzi žalovanými 3/ a 4/, žalobcom a A. Č. sa žalobca vyjadroval pred žalovanými 3/ a 4/, ale aj pred svojou sestrou A. Č. C. E. H. D. Č. (rodičia žalovanej 3/), ako aj pred bratom žalovaného X/ E. Š.. Medzi žalobcom a žalovanými tak bol podľa žalovaných dohodnutý režim bezplatného užívania predmetného bytu a žalovaní nikdy nebránili žalobcovi v jeho užívaní; žalobca mal možnosť kedykoľvek do bytu prísť a bývať v ňom. V záujme zvýšenia komfortu pre žalobcu žalovaní 3/ a 4/ (so súhlasom žalobcu) dokonca vykonali v byte na vlastné náklady potrebné stavebné úpravy, v rámci ktorých jednu veľkú miestnosť rozdelili priečkou, a tak vznikla samostatná izba vyhradená pre potreby žalobcu. Túto izbu žalovaní na vlastné náklady aj zariadili, pričom ostatné časti bytu boli žalobcovi taktiež k dispozícii. Žalobca bol v tomto byte naposledy v roku 2009, od toho času podľa informácii žalovaných na Slovensku nebol. Žalovaní teda rozhodne neužívali predmetný byt nad rámec ich spoluvlastníckeho podielu. K výške žalobcom uplatňovanej sumy (250 eur mesačne) uviedli, že im nie je zrejmé, ako žalobca k tejto sume dospel. Rozhodujúce podľa nich nie je to, o čo by sa prípadne oni obohatili, ale to, čo preukázateľne ušlo žalobcovi. Navyše, všetky náklady súvisiace s bytom trvalo uhrádzajú žalovaní. Ide najmä o daň z nehnuteľností vo výške 23,01 eur ročne a ostané náklady súvisiace s užívaním bytu, ktoré boli v roku 2013 vo výške 2.098,67 eur a v roku 2014 vo výške 2.190,52 eur. Okrem toho, počas rokov, čo sa žalovaní starali o predmetný byt, opakovane v ňom realizovali úpravy a opravy, rekonštrukčné a udržiavacie práce, za posledné dva roky vo výške 9.000 eur. Z uvedeného dôvodu žalovaní recipročne vzniesli svoj kompenzačný nárok titulom započítania voči prípadným nárokom žalobcu, uplatneným v tomto súdnom konaní, avšak len vo výške 6.000 eur (teda len časť ich nároku). 4. Súd prvej inštancie vykonaným dokazovaním zistil, že žalobca a žalovaní 1/ a 2/ sú podielovými spoluvlastníkmi predmetných nehnuteľností, a to L. Č.. X X. R. na X. J. L. G. Y. Y. na N. V. Č.. XX C. R. J. S. Y. XXXX/XXXXXX na spoločných častiach a spoločných zariadeniach bytového domu. Žalobca nadobudol svoj spoluvlastnícky podiel v roku 2010 ako zákonný dedič po svojej matke H. Z. R. R. R. R. A. Č., každý v podiele 1. Žalovaní 1/ a 2/ nadobudli svoj spoluvlastnícky podiel na základe darovacej zmluvy, ktorej vklad do katastra nehnuteľností bol povolený dňa 31.03.2015 (pod V-5387/15), od svojej R. H. A. Č., F. Y. J. 1.. Z inzerátu na internetovom portáli W..M..sk zo dňa 22.08.2016 prvoinštančný súd zistil, že v ponuke bol na prenájom dvojizbový byt v L. na N. V. o výmere 56 m2 za nájomné vo výške 470 eur mesačne + 130 eur za energie. Z inzerátu realitnej kancelárie TUreality s.r.o. súd prvej inštancie zistil, že v ponuke bol na prenájom dvojizbový byt v Bratislave na ulici Metodova o výmere 55 m2 za nájomné vo výške 600 eur mesačne. Súd prvej inštancie ďalej zistil, že Hlavnému mestu SR Bratislava, oddeleniu miestnych daní a poplatkov bola dňa 30.05.2015 uhradená daň z nehnuteľností vo výške 23,01 eur a dňa 01.05.2016 daň z nehnuteľností vo výške 23,01 eur. Podľa potvrdenia vydaného správcom nehnuteľností Naša správcovská, s.r.o. bola výška mesačného zálohového predpisu platieb za plnenia spojené s užívaním bytu č. 7 na V. N.. Č.. XX Y. L. o výmere 52,59 m2 stanovená od 01.09.2016 na sumu 74,60 eur. Z vyúčtovania nákladov za užívanie bytu za plnenia spojené s užívaním bytu za rok 2015 za obdobie 10 mesiacov podľa prvoinštančného súdu vyplynulo, že náklady do fondu prevádzky, údržby a opráv predstavovali sumu 488,47 eur, správcovský poplatok sumu 49,68 eur, upratovanie sumu 92,087 eur, zrážková voda sumu 7,97 eur, elektrina sumu 24,64 eur, havarijná služba - paušál sumu 1,81 eur, deratizácia sumu 2,32 eur, poistenie bytového domu sumu 27,29 eur a bankové poplatky sumu 3,93 eur; spolu sumu 698,19 eur. Z obsahu listiny označenej ako „Čestné prehlásenie“ a vystavenej H. F. dňa 31.05.2016 podľa súdu prvej inštancie vyplýva, že pani Š.Y. (Ž. 3/) H. F. v minulosti vypomáhala s viacerými prácami; aby jej to oplatil a aby sa vyrovnali, tak sa dohodli, že jej pomôže s rekonštrukciou bytu na ul. V. XX Y. L.; preto vykonal práce a zabezpečil materiál na rekonštrukciu, spolu v hodnote 9.000 eur, čím sú ich vzájomné vzťahy usporiadané, on nepožaduje nič doplatiť za rekonštrukciu a J. Š. nepožaduje od neho nič za jej práce. 5. Žalovaná 3/ vo svojej výpovedi pred súdom prvej inštancie uviedla, že v predmetnom byte trávia minimálny čas, aj keď v tomto byte bývajú, majú tam trvalé bydlisko a v byte aj prespávajú. Ďalej uviedla, že v byte žili odkedy sa im narodili deti, bývali tam s babkou, pričom bola dohoda, že byt po nej dostane do vlastníctva. Babka hovorila, že žalobca ušiel do Kanady, nechal tu dlhy, ktoré za neho vyplatila, takže on už svoj podiel dostal. Babka však zomrela a nestihla byt prepísať, takže dedičmi sa stali žalobca a jej matka. Tá následne asi po roku svoj podiel napísala na ich deti. Po smrti babky začali byt rekonštruovať, kúpili tam nové zariadenie, sedačku, posteľ a pod. Žalobca prišiel na matkin pohreb, po pohrebe si sadli v kuchyni, boli tam okrem nej s manželom prítomní aj švagor, jej otec a matka. Vtedy žalobca povedal, že on od nich nechce nič, že má rodinný dom a jeho synovia sú zabezpečení a jediné čo chce je, aby - keď príde na Slovensko - mal kde prespať, kde sa najesť, aby mu mal kto oprať, tak ako to bolo za života jeho matky, s čím oni súhlasili. Od smrti babky, čo bolo v roku 2009, na Slovensko neprišiel, teda aspoň oni o tom nemajú vedomosť. Kontakt so žalobcom nemá, nemá o to záujem. Predmetný byt bol pôvodne dvojizbový, jednu izbu užívajú deti a druhú izbu predelili priečkou na dve identické miestnosti, z čoho jedna izba je určená na užívanie pre žalobcu, má tam posteľ, plachty, všetko potrebné zariadenie. Žalobcovi nikdy nebránili a ani mu nemôžu brániť v užívaní, keďže je polovičný vlastník. V rámci rekonštrukčných prác naposledy menili balkónové okno, ktoré prefukovalo, potom menili parkety, vystierkovali steny, keďže tie sa predtým len maľovali, menili kuchyňu, kuchynskú linku, toaletu a kúpeľňu, dávali novú dlážku, dvere, menili elektroinštaláciu. Vykonanie rekonštrukčných prác žalobcovi neoznamovali, pretože súhlas dala ešte babka. Žalovaný 4/ vo svojej výpovedi uviedol, že to celé začalo, keď svokra dala svoj podiel deťom. Nedáva mu to zmysel, pripadá mu to, ako keby žalobca chcel na nich podvodným spôsobom uvaliť dlžobu a pripraviť deti o podiel na byte. Bytový dom sa pred deviatimi rokmi rekonštruoval, celé to financovali oni, prispievali do fondu opráv, za žalobcu platia aj úhrady spojené s bytom. Žalobca bol prítomný v kuchyni, keď sa bavili po smrti babky o užívaní bytu, ešte vtedy mu vravel, že si bude musieť zobrať úver, aby sa so žalobcom nejako vysporiadal; žalobca mu však vtedy povedal, že nič nechce, len aby tu mal svoju izbu, aby to nechali tak, ako to je, že si nemusí brať žiaden úver. Izba pre žalobcu je zariadená štandardne, je tam posteľ, nočný stolík, lampa. Táto miestnosť nie je užívaná a nikto v nej nebýva. V druhej časti predelenej miestnosti majú s manželkou posteľ a v ďalšej miestnosti je detská izba. Obývačku nemajú, všetok čas trávia v kuchyni. R. A.. K. Š. (L. Ž. X/ C. Š. Ž. X/) vo svojej svedeckej výpovedi uviedol, že žalovaní v predmetnom byte bývajú odjakživa. Pozná aj žalobcu a bol pri tom, keď ešte žila babka, keď žalobca hovoril, že byt by mal pripadnúť žalovaným. Žalobca prichádzal na Slovensko asi raz ročne, keď prišiel, väčšinou tam bol prítomný aj on, išli spolu na pivo. Po smrti babky tam žalobca vtedy prišiel, hovorili o tom, čo sa stane s tým bytom, na čo on povedal, že on nič nechce, len aby mal kde spať, keď príde. Byt je rozdelený tak, že najväčšia izba je predelená na dve časti, potom je tam detská izba a kuchyňa a dvakrát balkón. Vždy sú v kuchyni, do spálne nechodí, jeho brat spí v spálni. Predelená miestnosť je tam kvôli žalobcovi, je tam nejaká sedačka alebo posteľ, vešiak, presne nevie. R. Z. J. vo svojej svedeckej výpovedi uviedla, že žalobcu nikdy nevidela. Žalovaných pozná veľmi dobre, je to brat jej partnera a jeho manželka. Žalovaná 3/ je prevažne u nich, lebo jej partner dosť cestuje, je tam aj s deťmi, je to aj tri až štyrikrát do týždňa, niekedy aj dlhšie, keď sú preč. V predmetnom byte je kuchyňa, chodbička, WC a kúpeľňa, jedna menšia a jedna väčšia izba, čo je taká predizba a dve veľké izby. V izbe pre žalobcu je skriňa, posteľ, nočné stolíky, je to veľká izba. R. D. Č. (S. Ž. X/) vo svojej svedeckej výpovedi uviedol, že jeho G. (Ž. X/) býva s mužom a deťmi v byte, ktorého sa týka toto konanie, pričom svokra ešte počas života povedala, že byt ostane C. (Ž. X/) R. G.. W. (Ž.) tam chodil, bol tam asi dvakrát. Po smrti svokry, keď tam C. s deťmi stále bývala, sedeli po pohrebe v kuchyni a vtedy sa Š.Y. (Ž. X/) S. W., ako to bude s tým bytom. Vtedy žalobca povedal, že on nepotrebuje nič, len aby mal kde bývať, keď sem príde. Po dedičskom konaní, ktoré prebehlo v marci 2010, sa so žalobcom už nestretol, on sa do ich vecí nestaral, mali dohodu, že on sa stará o veci vo svojej časti rodiny a manželka vo svojej. 6. Súd prvej inštancie vec posúdil právne podľa ust. § 137 ods. 1 a 2, § 139 ods. 1, 2 a 3, § 451 ods. 1, 2, § 456, § 458 ods. 1 a 2 a § 489 Obč. zák. a dospel k záveru, že žaloba voči žalovaným 1/ a 2/ je dôvodná len čiastočne a voči žalovaným 3/ a 4/ je v celom rozsahu nedôvodná. Poukázal na to, že medzi stranami nebolo sporné, že sú podielovými spoluvlastníkmi predmetnej nehnuteľnosti, ako ani to, že žalobca ju neužíva a že v nej bývajú žalovaní 1/ a 2/ (ako podieloví spoluvlastníci) spolu so svojimi rodičmi (žalovanými 3/ a 4/). Prvoinštančný súd sa v prvom rade zaoberal otázkou existencie dohody, ktorú mali uzavrieť po smrti pôvodnej vlastníčky bytu (matky žalobcu) dedičia - podieloví spoluvlastníci, a to žalobca a jeho R. A. Č. (H. Ž. X/ C. R. H. Ž. X/ C. X/) so žalovanými 3/ a 4/. Žalovaní 3/ a 4/ v konaní tvrdili, že na základe tejto dohody mohli spolu so svojimi deťmi (žalovanými 1/ a 2/) užívať predmetný byt bezodplatne. Žalobca však v konaní poprel existenciu akejkoľvek takejto dohody o spôsobe užívania predmetných nehnuteľností, na základe ktorej by žalovaní mohli tieto nehnuteľnosti užívať bezodplatne. Súd prvej inštancie v tejto súvislosti poukázal na to, že dohoda spoluvlastníkov o užívaní spoločnej veci nevyžaduje písomnú formu ani ak ide o nehnuteľnú vec, t. j. môže byť uzavretá aj ústne. Ak bola uzavretá na neurčitý čas, teda ak v nej účastníci neurčili čas jej trvania, viaže účastníkov do tých čias, kým nedôjde ku zmene pomerov. Podľa prvoinštančného súdu však treba vždy starostlivo uvážiť, či už v samom dlhodobom užívaní veci určitým spôsobom možno vidieť takúto dohodu. Bude tomu tak len vtedy, ak je takéto užívanie veci podľa všetkých okolností zjavne výrazom uváženej vôle vzájomnou dohodou upraviť užívanie veci, a nie len dlhodobým faktickým stavom, ktorý prípadne porušuje práva niektorého spoluvlastníka. Súd prvej inštancie na základe vykonaného dokazovania dospel k záveru, že medzi žalobcom a jeho R. A. Č. došlo k uzatvoreniu dohody, ktorej predmetom bolo umožniť žalovaným 3/ a 4/ spolu s ich maloletými deťmi užívať predmetný byt bezodplatne, resp. za úhradu nákladov spojených s užívaním bytu. Zákon nevylučuje, aby takáto dohoda o užívaní spoločnej veci mohla byť uzavretá aj mlčky (konkludentne). Existenciu tejto dohody potvrdili svojimi svedeckými výpoveďami aj svedkovia, pričom jej existenciu preukazuje aj skutočnosť, že žalobca tento stav dlhodobo po dobu 6 rokov akceptoval (od smrti svojej matky v roku 2009 do roku 2015) a počas tejto doby si neuplatnil voči svojej R. A. Č. ako podielovej spoluvlastníčke bytu a ani voči žalovaným žiadne nároky a nikdy nevyjadril žiadnym spôsobom nesúhlas s uvedeným stavom užívania bytu, a to napriek tomu, že mal vedomosť o tom, že žalovaní v predmetnom byte bývajú, keďže táto situácia trvala už predtým, ako žalobca nadobudol svoj spoluvlastnícky podiel. Žalobca ani po nadobudnutí spoluvlastníckeho podielu neprejavil nijakým spôsobom svoj nesúhlas s takýmto stavom, a to napriek tomu, že sa v tom čase zdržiaval na území Slovenska. Situácia sa zmenila až v roku 2015, keď žalobca začal požadovať od žalovaných, aby mu za užívanie predmetného bytu začali poskytovať náhradu. Podľa súdu prvej inštancie pritom platí, že takáto dohoda môže byť kedykoľvek zmenená novou dohodou všetkých spoluvlastníkov, pričom v prípade podstatnej zmeny pomerov bude ktorýkoľvek zo spoluvlastníkov oprávnený domáhať sa novej úpravy užívania spoločnej veci s tým, že ak by k takejto dohode nedošlo, môže sa obrátiť na súd. Podstatnou zmenou okolností je vznik okolností objektívnych aj subjektívnych, o ktorých možno odôvodnene predpokladať, že by boli mali za následok inú úpravu spoločného užívania, ak by sa už v tom čase boli vyskytli. V nadväznosti na uvedené dospel súd prvej inštancie k záveru, že v prejednávanej veci došlo k takejto podstatnej zmene pomerov, keďže tým, že sestra žalobcu A. Č. darovala svoj spoluvlastnícky podiel na predmetnom byte žalovaným 1/ a 2/, došlo k zmene okruhu podielových spoluvlastníkov, čím predmetná dohoda stratila svoju platnosť. V tejto súvislosti poukázal na skutočnosť, že práve v tomto období si aj sám žalobca začal uplatňovať svoj nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia, pričom v konaní nebolo preukázané, že by došlo k uzatvoreniu novej dohody, keď aj samotní žalovaní tvrdili, že medzi nimi už v tom čase nebol žiaden kontakt. 7. Následne sa súd prvej inštancie zaoberal otázkou, či na strane žalovaných po strate platnosti predmetnej dohody vzniklo bezdôvodné obohatenie, teda či žalovaní boli povinní platiť žalobcovi za užívanie bytu. V tejto súvislosti uviedol, že v konaní nebolo medzi stranami sporné, že byt užívajú od roku 2010 (kedy žalobca nehnuteľnosť nadobudol do podielového spoluvlastníctva) bezodplatne len žalovaní 1/ až 4/ bez toho, aby akýmkoľvek spôsobom poskytovali žalobcovi za jeho užívanie nejaké plnenie. Súd prvej inštancie považoval rovnako za preukázané, že žalovaní užívali byt nad rámec svojho spoluvlastníckeho podielu, keďže v dvojizbovom byte o výmere 53 m2 bývali štyri osoby. Ich bezodplatné užívanie spoločnej veci vo väčšom rozsahu, než ktorý zodpovedá im patriacim spoluvlastníckym podielom, preto podľa prvoinštančného súdu vykazuje znaky bezdôvodného obohacovania sa, keďže užívaním (aj) spoluvlastníckeho podielu žalobcu od roku 2015 bez právneho dôvodu (dohody s ním) prijímajú plnenie, za ktoré žalobcovi neplatia žiadnu náhradu. V tejto súvislosti skonštatoval, že nárok spoluvlastníka na náhradu za „neužívanie“ spoločnej veci v rozsahu svojho spoluvlastníckeho podielu vyplýva z ust. § 137 ods. 1 Obč. zák.. Vo vzťahu k výške bezdôvodného obohatenia prvoinštančný súd uviedol, že túto vo všeobecnosti vyjadruje peňažná čiastka, ktorú by obvykle bolo nevyhnutné vynaložiť v danom mieste a čase za porovnateľné užívanie veci (v danom prípade spoluvlastníckeho podielu na nej), pričom v tomto prípade mal za preukázané (potvrdeniami predloženými žalobcom aj vlastnou rozhodovacou činnosťou), že výška nájmu v danej lokalite za obdobný byt sa pohybuje v rozpätí od 450 eur do 700 eur mesačne. Vychádzajúc zo sumy 500 eur mesačne (uplatnenej žalobcom v žalobe), priznal súd prvej inštancie žalobcovi (zohľadňujúc veľkosť jeho spoluvlastníckeho podielu) za obdobie, odkedy sa žalovaní 1/ a 2/ stali podielovými spoluvlastníkmi do podania žaloby, teda za obdobie od 01.04.2015 do 08.03.2016, proti žalovaným 1/ a 2/ náhradu za bezdôvodné obohatenie vo výške 250 eur mesačne, čo za uvedené obdobie 11 mesiacov a 8 dní predstavuje spolu sumu 2.817,75 eur. 8. Keďže žalovaní vzniesli námietku započítania (do výšky žalobcom uplatnenej pohľadávky), zaoberal sa aj nárokmi žalovaných voči žalobcovi, spočívajúcimi jednak v nákladoch a investíciách žalovaných do predmetného bytu, jednak v nákladoch spojených s bývaním, ktoré žalovaní uhradili na základe vyúčtovania vykonaného správcom bytového domu za roky 2013, 2014 a 2015. Vo vzťahu k tvrdeniam žalovaných, že vykonali do nehnuteľnosti investície, na ktorých sa žalobca nepodieľal, súd prvej inštancie uviedol, že žalovaní tieto náklady riadne nešpecifikovali, nepredložili žiadne dôkazy, ktoré by preukazovali skutočnú hodnotu vykonaných prác a zakúpeného materiálu, a navyše ani nepreukázali, že by tieto náklady aj uhradili; podľa prvoinštančného súdu tak v tejto časti neuniesli dôkazné bremeno, keď nepreukázali nielen, že by došlo k vykonaniu nimi uvádzaných prác a úprav, ale nepreukázali ani skutočnú výšku vynaložených nákladov, navyše nepreukázali ani to, či na vynaložené investície mali súhlas žalobcu ako podielového spoluvlastníka. Žalovaní ani nešpecifikovali, či išlo o náklady, resp. investície nevyhnutné a potrebné na nutnú opravu a údržbu bytu alebo išlo o investície, ktoré len zlepšili kvalitu ich bývania. Vo vzťahu k čestnému prehláseniu H. F., ktoré v konaní predložili žalovaní a z obsahu ktorého vyplýva, že H. F. vykonal v byte rekonštrukčné práce a zabezpečil materiál na rekonštrukciu bytu spolu v hodnote 9.000 eur, súd prvej inštancie uviedol, že z obsahu tejto listiny nie je možné vôbec ustáliť, aké práce boli vykonané a v akom rozsahu, v akej reálnej hodnote, a navyše z neho nie je zrejmé, v ktorom období boli tieto práce vykonané. Súd prvej inštancie z uvedených dôvodov na tieto investície neprihliadal. K odlišným záverom dospel vo vzťahu k nákladom spojeným s užívaním bytu (vyúčtovaným správcom bytového domu), na platenie ktorých sú povinní všetci vlastníci (spoluvlastníci) bytu. Ani žalobca túto svoju povinnosť nenamietal a v tejto časti súhlasil so započítaním, avšak namietal úhradu nákladov spojených s užívaním bytu žalovanými a ich spotrebou, t. j. náklady na teplo, teplú vodu a plyn. Súd prvej inštancie preto vzal do úvahy náklady, ktoré žalovaní vynaložili v súvislosti s užívaním bytu, tak ako boli vyúčtované správcom bytového domu, avšak len za obdobie desiatich mesiacov roku 2015, kedy boli žalovaní 1/ a 2/ podielovými spoluvlastníkmi bytu, a to náklady do fondu prevádzky, údržby a opráv vo výške 488,47 eur, správcovský poplatok vo výške 49,68 eur, upratovanie vo výške 92,08 eur, zrážková voda vo výške 7,97 eur, elektrina - spoločné časti vo výške 24,64 eur, havarijná služba vo výške 1,81 eur, deratizácia vo výške 2,32 eur, poistka domu vo výške 27,29 eur a bankové poplatky vo výške 3,93 eur. Tieto náklady za obdobie 10 mesiacov roku 2015 predstavujú spolu sumu 698,19 eur; polovica nákladov pripadajúca na spoluvlastnícky podiel žalobcu potom predstavuje sumu 349,10 eur. Súd prvej inštancie naopak neznížil žalobcom uplatnenú náhradu za bezdôvodné obohatenie o náklady na kúrenie, teplú a studenú vodu, keďže tieto súvisia bezprostredne s užívaním bytu, ktorý užívali v danom období výlučne žalovaní. Vzal tiež do úvahy aj žalovanými uhradenú daň z nehnuteľností za rok 2015 vo výške 23,01 eur a za rok 2016 vo výške 23,01 eur, t. j. spolu vo výške 46,02 eur, z čoho na spoluvlastnícky podiel žalobcu pripadlo 23,01 eur. Vo vzťahu k nákladom spojeným s užívaním bytu za predchádzajúce obdobia rokov 2013 a 2014, ktoré si žalovaní voči žalobcovi taktiež započítali, poukázal na to, že žalovaní 1/ a 2/ v tom čase neboli podielovými spoluvlastníkmi bytu a zároveň ani nepreukázali, že by uvedené náklady skutočne uhrádzali. Aj s ohľadom na existenciu dohody podielových spoluvlastníkov o tom, že žalovaní boli oprávnení užívať byt bezodplatne (len za náklady spojené s bývaním), súd prvej inštancie na tieto náklady neprihliadal. Vzhľadom na uvedené skutočnosti znížil náhradu za bezdôvodné obohatenie vo výške 2.817,75 eur o podiel žalobcu na nákladoch spojených s užívaním bytu vo výške 349,10 eur a o podiel žalobcu na dani z nehnuteľností za roky 2015 a 2016 vo výške spolu 23,01 eur. Žalobe žalobcu čiastočne vyhovel a zaviazal žalovaných 1/ a 2/ podľa veľkosti ich spoluvlastníckych podielov každého na zaplatenie sumy 1.222,82 eur. 9. Žalobu voči žalovaným 3/ a 4/ súd prvej inštancie v celom rozsahu zamietol, keďže títo si svoje právo bývania v predmetnom byte odvodzovali od žalovaných 1/ a 2/ ako podielových spoluvlastníkov bytu, pričom je výlučne vecou žalovaných 1/ a 2/, ako sa so žalovanými 3/ a 4/ vyporiadajú. V tejto súvislosti skonštatoval, že ustanovenie § 137 ods. 1 Obč. zák. upravuje vnútorné vzťahy spoluvlastníkov a vymedzuje rozsah, v akom sa podieľajú na výkone vlastníckych oprávnení k spoločnej veci; toto ustanovenie sa nedotýka tretích osôb, ktoré nie sú spoluvlastníkmi a teda nie sú ani nositeľmi práv a povinností vyplývajúcich zo spoluvlastníckeho vzťahu. 10. Nárok žalobcu na úroky z omeškania s plnením peňažného dlhu posúdil právne podľa ust. § 121 ods. 3 a § 517 ods. 1 a 2 Obč. zák. a § 3 nar. vl. č. 87/1995 Z.z., pričom mu - viazaný žalobou - priznal úrok z omeškania z priznanej sumy v zákonnej výške odo dňa 29.04.2016 do zaplatenia. 11. O nároku žalovaných 1/ a 2/ na náhradu trov konania rozhodol podľa ust. § 255 ods. 1 C.s.p., pričom skonštatoval, že žalobca bol úspešný v rozsahu priznanej sumy 2.445,64 eur s príslušenstvom (2 x 1.222,82 eur) zo žalovanej pohľadávky 6.000 eur s príslušenstvom, čo zodpovedá úspechu žalobcu v pomere 40 % a jeho neúspechu (ktorý je úspechom žalovaných 1/ a 2/) v pomere 60 %; z uvedeného vyplýva nárok žalovaných 1/ a 2/ na náhradu trov konania proti žalobcovi v rozsahu 20 % (60 % - 40 %). O nároku žalovaných 3/ a 4/ na náhradu trov konania rozhodol súd prvej inštancie taktiež podľa ust. § 255 ods. 1 C.s.p. a žalovaným 3/ a 4/, ktorí mali vo veci plný úspech, priznal proti žalobcovi nárok na náhradu trov konania v celom rozsahu s tým, že o výške náhrady trov konania rozhodne po právoplatnosti rozsudku. 12. Proti tomuto rozsudku podali žalovaní včas odvolanie, ktoré odvolací súd v súlade s ust. § 124 ods. 1 C.s.p. podľa jeho obsahu posúdil ako odvolanie žalovaných 1/ a 2/ proti vyhovujúcemu výroku napadnutého rozsudku (výrok I. napadnutého rozsudku) a proti súvisiacemu výroku o nároku žalovaných 1/ a 2/ na náhradu trov konania (výrok IV. napadnutého rozsudku). Žalovaní 1/ a 2/ v odvolaní tvrdili odvolacie dôvody podľa ust. § 365 ods. 1 písm. a), b), d), f) a h) C.s.p., a navrhli, aby odvolací súd rozsudok v napadnutej časti zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie alebo aby rozsudok v napadnutej časti zmenil a žalobu aj v tejto (vyhovujúcej) časti zamietol a žalovaným priznal náhradu trov prvoinštančného i odvolacieho konania. V dôvodoch odvolania namietli, že súd prvej inštancie nesprávne vnímal obsah dohody medzi rodinnými príslušníkmi, pretože bolo dokázané a ostalo to nevyvrátené, že byt užívali dlhé roky žalovaní a ich maloleté deti, pričom na podmienkach a režime bezplatného užívania sa príbuzní medzi sebou jasne dohodli. Majetkové prevody, ku ktorým v rodine prišlo, pritom boli pre existenciu a platnosť dohody o užívaní irelevantné a nespôsobili neplatnosť existujúcej dohody. Argumentovali tiež, že od žalovaných 1/ a 2/ ako maloletých nie je možné spravodlivo požadovať, aby sa bez svojho zavinenia dostali do dlhov. Aj keď je podľa žalovaných pochopiteľné, že pre žalobcu je spoluužívanie dvojizbového bytu so žalovanými (t. j. bývanie 5 osôb) problematické a diskomfortné, žalobca si podľa nich nemôže vybrať pre seba lepšie riešenie a požadovať od nich finančné plnenie namiesto toho, aby v byte spolu s nimi býval. Žalovaní mu pritom v byte umožnili bývať, nikdy mu v bývaní v byte nebránili a dokonca mu k tomu vytvorili priaznivé podmienky osobitnými úpravami a technickým riešením. Namietli tiež, že prvoinštančný súd bez hlbšieho skúmania a bez vykonaného dokazovania zaviazal žalovaných k úhrade čiastky 250 eur mesačne, a to napriek tomu, že žalobca nepreukázal, ako presne k tejto čiastke dospel. Rozhodujúce pritom nebolo, o čo by sa prípadne obohatili žalovaní, ale čo preukázateľne ušlo žalobcovi. V tejto súvislosti poukázali na to, že žalobca síce uviedol, že cena za prenájom obdobných bytov sa pohybuje od 450 eur do 700 eur mesačne, nepovedal ale nič o tom, či ide o zariadené alebo o zrekonštruované byty. Pritom zdôraznili, že bytové zariadenie predmetného bytu patrí výlučne im a opravy, úpravy a rekonštrukčné práce na byte realizovali žalovaní vždy na vlastné náklady a bez prispenia žalobcu. Prvoinštančnému súdu takisto vytkli, že sa nevysporiadal s tým, v akom rozsahu žalovaní 1/ a 2/ nehnuteľnosť užívali. Žalovaní pritom v konaní tvrdili a aj preukázali, že užívali len časť bytu a navyše sa často zdržiavali mimo predmetného bytu. Nesúhlasili ani so záverom súdu prvej inštancie, že predmetná dohoda o (bezodplatnom) užívaní bytu žalovanými bola uzavretá len medzi žalobcom a jeho R. A. Č., ako ani so záverom, že táto dohoda platila len dovtedy, kým bola A. Č. spoluvlastníkom predmetného bytu, a že prevodom jej spoluvlastníckeho podielu na jej maloletých vnukov (žalovaných 1/ a 2/) nastala podstatná zmena pomerov, ktorá mala za následok vznik povinnosti maloletých vnukov. Žalovaní naopak tvrdili, že účastníkmi tejto dohody o bezodplatnom užívaní bytu (uzavretej po R. H. Z.) boli žalobca a A. Č. na jednej strane (ako dedičia a podieloví spoluvlastníci bytu) a žalovaní 3/ a 4/ na strane druhej, ktorí ako zákonní zástupcovia konali aj v mene maloletých žalovaných 1/ a 2/ (ako osoby obývajúce byt). Touto ich dohodou sú viazaní aj ich právni nástupcovia, pretože zmena okruhu vlastníkov nemala za následok zánik tejto dohody. V tejto súvislosti poukázali na analogickú situáciu, že zmenou vlastníctva bytu nedochádza k zániku nájomnej zmluvy a existujúceho nájomného vzťahu. Podľa žalovaných teda neexistuje žiadny právne relevantný dôvod, ktorý by spôsobil zánik platnosti predmetnej dohody. V tejto súvislosti dôvodili, že je potrebné aplikovať výklad uprednostňujúci platnosť dohody pred jej neplatnosťou a takisto zásadu ochrany legitímnych očakávaní. Žalovaní ďalej poukázali na to, že ak súd prvej inštancie vnímal rozdielnosť v postavení rodičov (ako žalovaných 3/ a 4/) a v postavení detí (ako žalovaných 1/ a 2/), mal maloletým žalovaným 1/ a 2/ ustanoviť v konaní kolízneho opatrovníka v zmysle ust. § 31 zákona o rodine. Súdu prvej inštancie taktiež vytkli, že im svojím postupom odňal možnosť konať pred súdom, pretože nerozhodoval súladne s právom účastníka na súdnu ochranu a spravodlivý proces, nezohľadnil preukázateľne správne argumenty žalovaných a nevysporiadal sa s faktograficky i právne korektnými dôkazmi predkladanými a produkovanými žalovanými. V tejto súvislosti namietli, že napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie je nedostatočne odôvodnené a teda nepreskúmateľné. Na základe uvedenej argumentácie žalovaní v závere podaného odvolania skonštatovali, že súd prvej inštancie ignoroval skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov vyplynuli, reálny stav vyhodnotil v rozpore s platným právom a jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, resp. v ňom chýba úplné právne posúdenie prípadu. 13. Žalobca vo svojom vyjadrení k odvolaniu žalovaných 1/ a 2/ navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti ako vo výroku vecne správny potvrdil. Bol toho názoru, že súd prvej inštancie správne určil výšku bezdôvodného obohatenia žalovaných 1/ a 2/. Nesúhlasil s tvrdeniami žalovaných, že ako príbuzní sa dohodli na režime bezplatného užívania a že majetkové prevody nemali vplyv na platnosť existujúcej dohody. Od začiatku popieral, že medzi nimi ako príbuznými došlo k akejkoľvek dohode o užívaní predmetného bytu. Napriek tomu však podľa neho možno súhlasiť s názorom súdu prvej inštancie, že z okolností prípadu, teda z dlhodobej žalobcovej tolerancie faktického užívania bytu žalovanými bez uplatňovania si akýchkoľvek finančných nárokov, je zrejmé, že medzi spoluvlastníkmi bola uzavretá konkludentná dohoda, na základe ktorej mohli žalovaní bezplatne užívať predmetný byt. Išlo však o dohodu medzi spoluvlastníkmi, tak ako to predpokladá ust. § 139 ods. 2 Obč. zák., a nie o dohodu rodinných príslušníkov, ako sa mylne domnievajú žalovaní. Podľa žalobcu je preto nepochybné, že v prípade, ak sa zmenil okruh spoluvlastníkov, ktorí uzavreli dohodu vo vzťahu k užívaniu spoločného bytu, možno takúto zmenu okolností kvalifikovať ako podstatnú zmenu pomerov, ktorá si vyžaduje uzavretie novej dohody medzi spoluvlastníkmi. K uzavretiu novej dohody však nesporne nedošlo, keďže ani žalovaní nepopreli, že s ním v rozhodnom období neboli v kontakte. Podstatná zmena pomerov sa podľa žalobcu prejavila aj v tom, že si voči nim začal uplatňovať nároky na vydanie bezdôvodného obohatenia. Poukázal tiež na to, že žalovaní 1/ a 2/ dostali spoluvlastnícke podiely na byte (každý o veľkosti 1) darom, no napriek tomu užívajú celý byt. Preto nemožno vysloviť záver, že by sa dostali do horšej situácie, keď od nich žalobca žiada finančnú kompenzáciu. Žalobca takisto súhlasil so záverom prvoinštančného súdu, že žalovaní užívajú predmetný byt nad rámec svojho spoluvlastníckeho podielu. Uvedené je podľa neho zrejmé aj s prihliadnutím na rozlohu bytu a počet žalovaných. V tejto súvislosti tvrdil, že údajné zariadenie izby pre neho je zavádzaním súdu v snahe navodiť dojem, že žalovaní neužívajú byt v celom rozsahu, pričom aj keby mu žalovaní skutočne umožnili poberať úžitkovú hodnotu tejto izby, stále by to nezodpovedalo veľkosti jeho spoluvlastníckeho podielu. 14. Žalovaní 1/ a 2/, ktorým bolo vyjadrenie žalobcu k ich odvolaniu doručené dňa 05.06.2017, sa k nemu nevyjadrili. 15. Proti predmetnému rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie aj žalobca, ktorý však svoje odvolanie bližšie neodôvodnil. Písomným podaním doručeným súdu prvej inštancie dňa 11.04.2017 zobral žalobca svoje odvolanie v celom rozsahu späť. 16. Odvolací súd, viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania podaného žalovanými 1/ a 2/ (ust. § 379 a § 380 C.s.p.), preskúmal napadnutý rozsudok, prejednal odvolanie bez nariadenia odvolacieho pojednávania a dospel k záveru, že odvolanie žalovaných 1/ a 2/ nie je dôvodné. Podľa ust. § 219 ods. 3 C.s.p. verejne vyhlásil rozsudok, ktorým rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti ako vecne správny potvrdil. Na prejednanie odvolania žalovaných 1/ a 2/ nenariadil pojednávanie, keďže v prejednávanom spore nebolo potrebné vykonať alebo doplniť dokazovanie a nevyžadoval to ani dôležitý verejný záujem (ust. § 385 ods. 1 C.s.p.). Vzhľadom na dispozitívny úkon žalobcu, ktorý vzal odvolanie v celom rozsahu späť skôr, ako o ňom bolo rozhodnuté, odvolací súd v zmysle ust. § 369 ods. 1 a 3 C.s.p. konanie o odvolaní žalobcu proti rozsudku súdu prvej inštancie zastavil. 17. Podľa ust. § 470 ods. 1 a 2 veta prvá C.s.p. ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. Právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. 18. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom vyhovujúcom výroku a v súvisiacom výroku o nároku žalovaných 1/ a 2/ na náhradu trov konania (t. j. vo výrokoch I. a IV. napadnutého rozsudku) ako vecne správny potvrdil (ust. § 387 ods. 1 C.s.p.), pretože súd prvej inštancie vo veci samej riadne zistil skutkový stav, keď vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom na zistenie rozhodujúcich skutočností z hľadiska posúdenia opodstatnenosti žaloby, výsledky vykonaného dokazovania správne zhodnotil (ust. § 191 ods. 1 C.s.p.) a na ich základe dospel k správnym skutkovým a právnym záverom, ktoré v napadnutom rozsudku aj náležite odôvodnil (ust. § 220 ods. 2 C.s.p.). 19. Podľa ust. § 387 ods. 2 C.s.p., ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. 20. S poukazom na citované ustanovenie, prihliadnuc na obsah súdneho spisu a z neho vyplývajúci skutkový stav, sa odvolací súd nezistiac v postupe súdu prvej inštancie z hľadiska procesnoprávneho žiadne vady majúce za následok nesprávne rozhodnutie vo veci samej, v celom rozsahu po skutkovej a právnej stránke stotožňuje s dôvodmi napadnutého rozsudku, ktorým súd prvej inštancie žalobe čiastočne vyhovel (vo vzťahu k žalovaným 1/ a 2/) a vo zvyšku ju ako nedôvodnú zamietol. S poukazom na správne a vyčerpávajúce odôvodnenie napadnutého rozsudku súdom prvej inštancie, ktoré si odvolací súd osvojuje a nepovažuje za potrebné ho opakovať, v podrobnostiach naň odkazuje a vyjadrí sa len k odvolacím námietkam žalovaných 1/ a 2/. 21. K odvolacej námietke žalovaných 1/ a 2/ o nesprávnych skutkových zisteniach prvoinštančného súdu (odvolací dôvod podľa ust. § 365 ods. 1 písm. f) C.s.p.) odvolací súd uvádza, že vnútorné presvedčenie súdu (ako výsledok hodnotenia dôkazov) by sa malo vytvárať na základe starostlivého uváženia a zhodnotenia jednotlivých dôkazov jednotlivo aj v ich komplexnosti tak, aby vychádzalo z pravidiel formálnej logiky. Podľa ust. § 191 C.s.p. súd hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo. Pri hodnotení dôkazov súd v zásade nie je obmedzovaný právnymi predpismi, ako má z hľadiska pravdivosti ten-ktorý dôkaz hodnotiť; uplatňuje sa teda zásada voľného hodnotenia dôkazov a len vo výnimočných prípadoch zákon súdu ukladá určité obmedzenia pri hodnotení dôkazov (napr. ust. § 192, § 193, § 205 C.s.p.). Kontrola výsledku hodnotenia dôkazov, ku ktorým dospel súd, sa uskutočňuje najmä prostredníctvom inštitútu odôvodnenia rozsudku upraveného v ust. § 220 ods. 2 C.s.p., podľa ktorého má súd uviesť, čoho sa žalobca domáhal, aké skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku použil, ako sa vo veci vyjadril žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany použil, stručne a výstižne vysvetliť, ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil, prípadne odkázať na ustálenú rozhodovaciu prax. Súd má povinnosť dbať na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé a vyhovujúce najmä základnej požiadavke preskúmateľnosti. V posudzovanej veci zastáva odvolací súd názor, že súd prvej inštancie riadne zistil skutkový stav veci, aplikoval naň správny právny predpis a svoje rozhodnutie aj presvedčivo odôvodnil v súlade s ust. § 220 ods. 2 C.s.p.. Okolnosti namietané žalovanými 1/ a 2/ v odvolaní vo vzťahu k spôsobu vyhodnotenia vykonaných dôkazov nemajú za následok takú úvahu odvolacieho súdu, ktorá by nebola zhodná s úvahou prvoinštančného súdu prezentovanou v napadnutom rozhodnutí. 22. K argumentácii žalovaných 1/ a 2/ v odvolaní, že rozsudok súdu prvej inštancie (v napadnutej časti) spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (odvolací dôvod podľa ust. § 365 ods. 1 písm. h) C. s. p.), odvolací súd uvádza, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval, alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. V prejednávanej veci však odvolací súd hodnotí skutkové zistenia súdu prvej inštancie za úplné a ich právne posúdenie za správne. 23. Žalovaní 1/ a 2/ v odvolaní predovšetkým namietali, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnemu skutkovému zisteniu, že dohoda o bezodplatnom užívaní predmetného bytu žalovanými bola uzavretá len medzi žalobcom a jeho R. A. Č. ako podielovými spoluvlastníkmi. Žalovaní naopak tvrdili, že táto dohoda bola uzavretá medzi žalobcom a A. Č. ako vlastníkmi bytu na jednej strane a žalovanými na strane druhej. V tejto súvislosti namietali tiež nesprávne právne posúdenie veci súdom prvej inštancie, ktorý túto dohodu vyhodnotil ako dohodu spoluvlastníkov o hospodárení so spoločnou vecou v zmysle ust. § 139 ods. 2 Obč. zák.. Podľa názoru žalovaných však išlo o bližšie nešpecifikovanú dohodu medzi vlastníkmi bytu na jednej strane a žalovanými ako užívateľmi bytu na strane druhej. Touto dohodou sú pritom viazaní aj ich právni nástupcovia, pretože zmena okruhu vlastníkov bytu podľa žalovaných nemohla mať za následok zánik tejto dohody. Odvolací súd sa s uvedenými tvrdeniami žalovaných nestotožňuje a naopak v celom rozsahu súhlasí so skutkovými a právnymi závermi súdu prvej inštancie, že v prejednávanej veci došlo k uzavretiu dohody o hospodárení so spoločnou vecou medzi žalobcom a jeho R. A. Č. ako podielovými spoluvlastníkmi bytu v zmysle ust. § 139 ods. 2 Obč. zák.. Na základe vykonaného dokazovania totiž nie je možné dospieť k takému skutkovému záveru, že by po smrti pôvodnej vlastníčky bytu H. Z. (ešte pred skončením dedičského konania) jej dedičia a vlastníci bytu (žalobca a jeho R. A. Č.) uzatvorili so žalovanými dohodu o bezodplatnom užívaní bytu žalovanými. Ani z výsluchov žalovaných a svedkov nevyplýva, že by na stretnutí po pohrebe pôvodnej vlastníčky bytu zúčastnení právne relevantným spôsobom prejavili vôľu uzatvoriť takúto dohodu, teda že by došlo k predloženiu dostatočne určitého návrhu na uzavretie dohody a následne k jeho prijatiu. Aby došlo k platnému uzavretiu zmluvy, musia sa zmluvné strany dohodnúť aspoň na podstatných náležitostiach zmluvy vyžadovaných zákonom pre príslušný zmluvný typ alebo musia dostatočne určito vymedziť svoje práva a povinnosti v prípade tzv. nepomenovanej zmluvy v zmysle ust. § 51 Obč. zák.. Žalovaní však v konaní netvrdili a ani nepreukázali, aká zmluva mala byť medzi zmluvnými stranami uzavretá (či pomenovaná zmluva, napr. zmluva o výpožičke, alebo nepomenovaná zmluva) a čo presne malo byť jej obsahom (aké boli jej podstatné obsahové náležitosti). Odvolací súd preto uzatvára, že vykonaným dokazovaním nebola preukázaná existencia slobodne a vážne, určite a zrozumiteľne prejavenej vôle zúčastnených subjektov uzatvoriť zmluvu (t. j. podanie návrhu na uzavretie zmluvy a jeho prijatie) o bezodplatnom užívaní bytu žalovanými. Uvedené vyjadrenia žalobcu na stretnutí s rodinnými príslušníkmi po pohrebe pôvodnej vlastníčky bytu a následné konanie žalobcu (jeho dlhodobá akceptácia tohto stavu) tak bolo možné aj podľa názoru odvolacieho súdu považovať nanajvýš za ústne či konkludentne uzavretú dohodu žalobcu s jeho R. A. Č.Í. o hospodárení so spoločnou vecou - bytom. Dohoda o hospodárení so spoločnou vecou v zmysle ust. § 139 ods. 2 Obč. zák. je neformálnym právnym úkonom, ktorého účastníkmi musia byť všetci spoluvlastníci a ktorá môže byť uzavretá i konkludentne, pokiaľ je prejav vôle spoluvlastníkov nesporný a dostatočne určitý. Existenciu dohody však nemožno vyvodzovať z faktického, hoci dlhodobého stavu užívania veci, s ktorým nesúhlasili všetci spoluvlastníci. V jednotlivých prípadoch je potrebné vždy konkrétne posúdiť, či dlhšie trvajúci spôsob užívania je výsledkom dohody spoluvlastníkov alebo sa vyvinul fakticky bez toho, aby takáto dohoda existovala. Z hľadiska doby trvania môžu spoluvlastníci uzavrieť dohodu o hospodárení so spoločnou vecou na dobu určitú i na dobu neurčitú. V prípade dohody uzavretej na dobu neurčitú sú spoluvlastníci viazaní dohodou do doby, než dôjde k zmene pomerov, alebo kým nebude dohoda nahradená novou dohodou všetkých spoluvlastníkov. Za podstatnú zmenu pomerov možno v tomto kontexte považovať vznik takých objektívnych či subjektívnych okolností, o ktorých možno odôvodnene predpokladať, že by pri ich existencii došlo k inej dohode spoluvlastníkov o hospodárení so spoločnou vecou (porovnaj materiál „Z rozboru a zhodnotenia rozhodovacej činnosti súdov na Slovensku vo veciach podielového spoluvlastníctva a stanoviska občianskoprávneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej socialistickej republiky z 08.03.1973, Cpj 8/72“, uverejnený ako R 54/1973). 24. Žalovaní 1/ a 2/ nesúhlasili ani so záverom prvoinštančného súdu, že prevodom spoluvlastníckeho podielu B. A. Č. na E. Y. (Ž. X/ C. X/) nastala podstatná zmena pomerov, ktorá mala za následok zánik dohody o hospodárení so spoločnou vecou (bytom). Odvolací súd sa však stotožňuje so správnymi skutkovými a právnymi závermi súdu prvej inštancie, že v prejednávanom prípade nastali také podstatné okolnosti, ktoré mali za následok zánik dohody medzi žalobcom a A. Č. ako podielovými spoluvlastníkmi o hospodárení so spoločným bytom. Takouto podstatnou zmenou pomerov je i podstatná zmena spoluvlastníckej štruktúry. Dohoda medzi žalobcom a jeho sestrou A. Č. bola uzavretá v roku 2009, pričom obaja vlastnili spoluvlastnícky podiel o veľkosti 1. Tým, že A. Č. darovala v roku 2015 svoj spoluvlastnícky podiel o veľkosti 1 žalovaným 1/ a 2/, došlo k podstatnej zmene okruhu spoluvlastníkov (jedného z dvoch spoluvlastníkov vlastniaceho spoluvlastnícky podiel o veľkosti 1). Z vykonaného dokazovania tiež vyplýva, že v období od uzavretia dohody (v roku 2009) do roku 2015 došlo k podstatnému zhoršeniu rodinných (príbuzenských) vzťahov medzi žalobcom a žalovanými. Existencia objektívnej okolnosti (darovanie spoluvlastníckeho podielu) i subjektívnej okolnosti (zhoršenie vzťahov) predstavuje aj podľa názoru odvolacieho súdu podstatnú zmenu pomerov, ktorá mala za následok zánik dohody o hospodárení so spoločnou vecou. V tejto súvislosti nie je namieste ani analogická aplikácia ust. § 680 ods. 2 Obč. zák., podľa ktorého ak dôjde k zmene vlastníctva k prenajatej veci, vstupuje nadobúdateľ do právneho postavenia prenajímateľa, a teda nedochádza k zániku nájomnej zmluvy ani existujúceho nájomného vzťahu. V prejednávanej veci bola totiž uzavretá dohoda medzi dvomi podielovými spoluvlastníkmi bytu, a nie medzi podielovými spoluvlastníkmi bytu na jednej strane a užívateľmi bytu na strane druhej. 25. Od darovania spoluvlastníckeho podielu (t. j. od apríla 2015) tak išlo zo strany žalovaných len o faktické užívanie celého bytu (faktický stav), keďže medzi žalobcom a žalovanými 1/ a 2/ ako podielovými spoluvlastníkmi nebola uzavretá nová dohoda o hospodárení so spoločnou vecou (a o hospodárení so spoločnou vecou ani nerozhodla väčšina spoluvlastníkov alebo súd). Súd prvej inštancie následne na základe vykonaného dokazovania dospel k záveru, že žalovaní 1/ a 2/ užívali byt nad rámec svojich spoluvlastníckych podielov, čím sa na úkor žalobcu bezdôvodne obohatili. Žalovaní 1/ a 2/ v podanom odvolaní naopak namietali, že užívali len časť predmetného bytu (v rozsahu svojich spoluvlastníckych podielov) a že žalobcovi umožnili užívať tento byt v rozsahu jeho spoluvlastníckeho podielu, a preto sa nemohli na jeho úkor bezdôvodne obohatiť. 26. Posúdenie, či v konkrétnom prípade spoluvlastník (príp. viacerí spoluvlastníci) užíva vec v rámci svojho spoluvlastníckeho podielu, alebo nad rozsah svojho spoluvlastníckeho podielu na úkor iného spoluvlastníka, je posúdením právnym vychádzajúcim zo skutkových zistení. Odvolací súd, ktorý v prejednávanom spore nemal dôvod odchýliť sa od ustálenej rozhodovacej praxe najvyšších súdnych autorít, potom v zhode so súdom prvej inštancie konštatuje, že žalovaní 1/ a 2/ užívali (spoločný) byt nad rozsah svojich spoluvlastníckych podielov, v dôsledku čoho žalobcovi vzniklo právo na peňažnú náhradu za neužívanie (spoločného) bytu v rozsahu jeho spoluvlastníckeho podielu. V posudzovanej veci pritom nebolo podstatné, či má žalobou uplatnený nárok povahu nároku majúceho základ v bezdôvodnom obohatení, alebo či ide o osobitný nárok na peňažnú náhradu vyplývajúci priamo z ust. § 137 ods. 1 Obč. zák. v spojení s ust. § 123 Obč. zák.. 27. Obsahom vlastníckeho (spoluvlastníckeho) práva je okrem iného aj oprávnenie vlastníka vec v medziach zákona užívať. Vec môže byť v spoluvlastníctve viacerých osôb, pričom spoluvlastnícky podiel vyjadruje mieru účasti spoluvlastníka na vzťahu k spoločnej veci. To znamená, že vyjadruje aj mieru účasti, pokiaľ ide o užívanie spoločnej veci. Každý zo spoluvlastníkov je v zmysle ust. § 137 ods. 1 Obč. zák. v spojení s ust. § 123 Obč. zák. oprávnený užívať spoločnú vec v rozsahu svojho spoluvlastníckeho podielu. V prípade, že spoluvlastníkovi nie je zabezpečené užívanie spoločnej veci v rozsahu jeho spoluvlastníckeho podielu, má právo na poskytnutie tomu zodpovedajúcej náhrady vo forme peňažného plnenia. Tomuto právu potom korešponduje povinnosť spoluvlastníka, ktorý vec užíva, takéto plnenie spoluvlastníkovi vylúčenému z užívania spoločnej veci poskytnúť (porovnaj uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo 277/2009 zo dňa 24.11.2009). Nárok spoluvlastníka na náhradu za neužívanie spoločnej veci v rozsahu svojho spoluvlastníckeho podielu teda vyplýva z ust. § 137 ods. 1 Obč. zák.. Jeho nevyhnutným predpokladom je užívanie tejto veci druhým spoluvlastníkom (ostatnými spoluvlastníkmi) nad rozsah jeho (ich) spoluvlastníckeho podielu. Neužívanie veci v rozsahu spoluvlastníckeho podielu spoluvlastníkom musí byť dôsledkom jej užívania druhým spoluvlastníkom nad rozsah svojho spoluvlastníckeho podielu. Len v takomto prípade sa spoluvlastník užívajúci spoločnú vec nad rozsah spoluvlastníckeho podielu podieľa na prisvojovaní si úžitkovej hodnoty veci vo väčšej miere, než zodpovedá jeho podielu. Nie je pritom rozhodujúce, či tento stav vyplýva z dohody spoluvlastníkov (iba ak by jej súčasťou bola aj dohoda o bezplatnom užívaní celej veci alebo jej časti, čo však nie je prípad prejednávanej veci), alebo z rozhodnutia väčšinového spoluvlastníka, alebo či ide o faktický stav. Ak by spoločná vec vôbec nebola spoluvlastníkmi užívaná, žiaden nárok na náhradu za jej neužívanie by medzi nimi nevznikol. Rovnako takýto nárok nevzniká ani v prípade, ak spoluvlastník užíva len časť veci v rozsahu neprevyšujúcom jeho spoluvlastnícky podiel, pretože v takomto prípade nič nebráni druhému spoluvlastníkovi, aby sa tiež podieľal na svojom užívacom oprávnení v rozsahu svojho podielu, a to užívaním zostávajúcej časti veci. Dôvod, pre ktorý tento spoluvlastník prípadne spoločnú vec neužíva, nie je právne významný a rovnako tak nie je významné ani prípadné užívanie časti veci treťou osobou. Pri posudzovaní rozsahu užívania spoločnej veci nemusí byť rozhodujúca len veľkosť užívanej časti veci (výmera časti pozemku), ale rozhodujúca môže byť úžitková (hospodárska) hodnota užívanej časti veci, ak je táto hodnota, vzhľadom na konkrétne okolnosti, u jednotlivých častí veci rozdielna (porovnaj uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Cdo 184/2010 zo dňa 27.10.2010). 28. Z vyššie uvedeného vyplýva, že základným predpokladom vzniku nároku vylúčeného spoluvlastníka na náhradu za neužívanie spoločnej veci v rozsahu jeho spoluvlastníckeho podielu je skutočnosť, že ostatní spoluvlastníci užívajú spoločnú vec nad rozsah ich spoluvlastníckych podielov, v dôsledku čoho vylúčený spoluvlastník nemôže užívať spoločnú vec v rozsahu svojho spoluvlastníckeho podielu. Splnenie tejto podmienky bolo podľa názoru odvolacieho súdu v prejednávanej veci jednoznačne preukázané, keďže v predmetnom dvojizbovom byte o výmere 53 m2 bývali po celý čas všetci štyria žalovaní. Súd prvej inštancie pritom dospel k správnemu záveru, že žalovaní 3/ a 4/ ako tretie osoby svoje právo bývania v byte (užívacie právo) odvodzujú od žalovaných 1/ a 2/ ako podielových spoluvlastníkov bytu, ktorí im bývanie v byte umožnili. Užívanie bytu žalovanými 3/ a 4/ je preto potrebné pričítať žalovaným 1/ a 2/ (ako podielovým spoluvlastníkom bytu) s tým, že žalobca sa môže domáhať svojho nároku na peňažnú náhradu za neužívanie spoločnej veci v rozsahu svojho spoluvlastníckeho podielu len voči žalovaným 1/ a 2/. Je potom výlučne vecou žalovaných 1/ a 2/, ako sa so žalovanými 3/ a 4/ vyporiadajú. Žalovaní 1/ a 2/ v tejto súvislosti v odvolaní súdu prvej inštancie vytkli, že neskúmal, v akom rozsahu predmetný byt skutočne užívali, pričom tvrdili, že užívali len časť bytu a že sa často zdržiavali mimo tohto bytu. Zo samotnej výpovede žalovanej 3/ na pojednávaní však vyplýva, že žalovaní v byte žili, odkedy sa im narodili deti (t. j. žalovaní 1/ a 2/). Na priamu otázku súdu žalovaná 3/ vo svojej výpovedi uviedla, že žalovaní v byte bývajú, majú tam aj trvalý pobyt a aj tam prespávajú. Je teda zrejmé, že žalovaní v tomto byte nepretržite bývali a mali v ňom svoju spoločnú domácnosť (obydlie) s tým, že žalovaní v konaní netvrdili a ani nepreukázali, že by v rozhodnom čase mali k dispozícii inú nehnuteľnosť, v ktorej by mohli bývať a mať svoju (spoločnú) domácnosť. Navyše, na vznik nároku na peňažnú náhradu za neužívanie spoločnej veci v rozsahu spoluvlastníckeho podielu na strane „rušeného“ spoluvlastníka postačuje, aby mu „rušiaci“ spoluvlastník danú vec zneprístupnil a pritom by ju ani sám neužíval s tým, že dôvod takéhoto neužívania je právne bez významu. Odvolací súd preto uzatvára, že skutočnosti uvádzané v tejto súvislosti žalovanými v odvolaní (v tom zmysle, že sa často zdržiavali mimo svojho bytu) neboli pre posúdenie veci relevantné. 29. Žalovaní 1/ a 2/ takisto namietali, že žalobcovi umožnili v byte bývať, nikdy mu v tom nebránili a za týmto účelom mu dokonca vytvorili priaznivé podmienky osobitnými úpravami a technickým riešením. Žalobca si podľa žalovaných nemôže vybrať pre seba lepšie riešenie a požadovať od nich finančné plnenie namiesto toho, aby v byte spolu s nimi býval. Tieto tvrdenia žalovaných považuje odvolací súd vzhľadom na už uvedené skutočnosti a závery za účelové. Aj keď je možné dôvodne pochybovať o ochote žalovaných umožniť žalobcovi bývanie v predmetnom byte a o ich úprimnej snahe vytvoriť žalobcovi priaznivé podmienky na bývanie v tomto byte (aj vzhľadom na ich vzájomné vzťahy so žalobcom), ak by tomu tak aj skutočne bolo, nič by to nemenilo na skutočnosti, že žalovaní užívali (užívajú) byt nad rozsah spoluvlastníckych podielov žalovaných 1/ a 2/. To vyplýva už zo samotného faktu, že v dvojizbovom byte o výmere 53 m2 bývali dve dospelé osoby a dve takmer dospelé osoby (v čase prvoinštančného konania, v súčasnosti už tiež dospelé). Od žalobcu nie je možné spravodlivo požadovať, aby býval v byte s takou dispozíciou a rozlohou (obytnou i úžitkovou plochou) spolu s ďalšími štyrmi osobami; takéto spolužitie v spoločnej domácnosti by išlo nielen na úkor jeho pohodlia, ale aj na úkor pohodlia žalovaných. Odvolací súd v tejto súvislosti zdôrazňuje, že byt môže užívať len taký počet ľudí, aby každý z nich mohol byt riadne užívať, t. j. aby mohol plne a nerušene vykonávať svoje práva spojené s užívaním bytu (porovnaj ust. § 687 ods. 1 Obč. zák.). Inak povedané, v byte (v domácnosti) by mal žiť len taký počet osôb, ktorý je primeraný veľkosti bytu a ktorý nebráni tomu, aby všetci mohli v byte žiť v obvyklých pohodlných a hygienicky vyhovujúcich podmienkach (porovnaj ust. § 2272 ods. 3 českého nového Občianskeho zákonníka, resp. ust. § 689 ods. 1 českého pôvodného Občianskeho zákonníka). Odvolací súd preto konštatuje, že žalovaní užívali predmetný byt v celom jeho rozsahu, teda na úkor celého žalobcovho spoluvlastníckeho podielu. Nad rámec vyššie uvedeného je možné podporne poukázať na technické normy (slovenská technická norma STN 73 4301 Budovy na bývanie) a predovšetkým na ust. § 8 vyhlášky Ministerstva zdravotníctva SR č. 259/2008 Z.z. o podrobnostiach o požiadavkách na vnútorné prostredie budov a o minimálnych požiadavkách na byty nižšieho štandardu a na ubytovacie zariadenia v znení neskorších predpisov, ktoré upravuje minimálne požiadavky na byty nižšieho štandardu. Podľa tohto ustanovenia obytná plocha bytu nižšieho štandardu musí byť najmenej 12 m2 na užívateľa a 6 m2 na každú ďalšiu osobu, ktorá s ním žije v domácnosti; úžitková plocha bytu nižšieho štandardu musí byť najmenej 15 m2. Aj z uvedeného je zrejmé, že obytná plocha predmetného bytu nie je dostačujúca na bývanie piatich osôb ani z hľadiska minimálnych požiadaviek na byty nižšieho štandardu. 30. Odvolací súd sa nestotožňuje ani s ďalšou odvolacou námietkou žalovaných 1/ a 2/, že súd prvej inštancie zaviazal žalovaných k úhrade sumy 250 eur mesačne bez toho, aby bola táto suma žalobcom preukázaná. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku totiž jasne vyplýva, že prvoinštančný súd vychádzal z potvrdení predložených žalobcom (z inzerátov ponúkajúcich prenájom porovnateľných bytov) s tým, že aj z vlastnej rozhodovacej činnosti vo veciach žalôb o zaplatenie nájomného mal vedomosť o tom, že výška nájmu v danej lokalite sa pohybuje v rozpätí od 450 eur do 700 eur. Pre určenie výšky peňažnej náhrady pre vylúčeného spoluvlastníka nie je rozhodujúce, čo spoluvlastník užívajúci spoločnú vec nad rámec svojho spoluvlastníckeho podielu získal (o čo sa obohatil), podstatná je ujma vznikajúca vylúčenému spoluvlastníkovi. Tú je potrebné stanoviť na základe úvahy vychádzajúcej zo skutkových zistení ohľadom toho, čo by spoluvlastník pri obvyklom užívaní veci v rámci svojho spoluvlastníckeho podielu získal. Vo všeobecnosti je možné výšku bezdôvodného obohatenia vyjadriť ako peňažnú čiastku, ktorú by obvykle bolo nevyhnutné vynaložiť v danom mieste a čase za porovnateľné užívanie (prenajatie) veci (v danom prípade spoluvlastníckeho podielu na nej). Prihliadne sa pritom na účel a spôsob užívania a na druh právneho dôvodu, ktorým sa spravidla právo užívania veci vzhľadom na jeho rozsah a spôsob zakladá; najčastejšie ide o nájomnú zmluvu, kedy sa výška náhrady určuje podľa obvyklej hladiny nájomného, ktoré by nájomca v danom mieste a čase platil, ak by vec užíval na základe platnej nájomnej zmluvy. Obvyklé nájomné je nájomným tržným (porovnaj uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Cdo 8/2009 zo dňa 13.11.2009 a rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Cdo 252/2007 zo dňa 30.07.2008). Súd prvej inštancie preto postupoval správne, ak pri určení výšky peňažnej náhrady za neužívanie spoločnej veci v rozsahu spoluvlastníckeho podielu vychádzal z výšky obvyklého nájomného v danom mieste a čase. Pritom aj podľa názoru odvolacieho súdu žalobca predloženými inzerátmi (ponukami prenájmu bytov) preukázal obvyklú výšku nájomného v danej lokalite a v danom časovom období, pričom žalovaní takto stanovenú výšku peňažnej náhrady relevantným spôsobom nepopreli ani nevyvrátili (konkrétnymi tvrdeniami či dôkazmi). Žalovaní v podanom odvolaní síce namietali, že z predložených inzerátov nevyplýva, či ide o zariadené byty alebo či ide o zrekonštruované byty s tým, že bytové zariadenie predmetného bytu patrí výlučne im a opravy, úpravy a rekonštrukčné práce na byte realizovali vždy oni na vlastné náklady a bez prispenia žalobcu. Tieto svoje tvrdenia však žalovaní nijako nepreukázali, najmä ale ide o prostriedky procesnej obrany, ktoré mohli uplatniť už v konaní pred súdom prvej inštancie, no neurobili tak. Ide teda o neprípustné novoty v odvolacom konaní (ust. § 366 C.s.p.), na ktoré odvolací súd nemôže prihliadať. 31. K námietke žalovaných 1/ a 2/, že od nich ako od maloletých nie je možné spravodlivo požadovať, aby sa bez svojho zavinenia dostali do dlhov (a že žaloba je preto v rozpore s dobrými mravmi), odvolací súd uvádza, že samotná táto skutočnosť ich nemôže zbaviť zodpovednosti za užívanie bytu nad rozsah ich spoluvlastníckych podielov. Navyše, žalovaní 1/ a 2/ byt užívali spolu so svojimi rodičmi (žalovanými 3/ a 4/), ktorí mali ako ich zákonní zástupcovia povinnosť sa o (vtedy maloletých) žalovaných 1/ a 2/ starať, vyživovať ich a najmä spravovať ich majetok s náležitou starostlivosťou a zastupovať ich pri právnych úkonoch, na ktoré neboli spôsobilí. Bolo preto povinnosťou žalovaných 3/ a 4/ (ktorí z užívania bytu takisto profitovali) vyriešiť v mene žalovaných 1/ a 2/ vzťah so žalobcom a prípadne mu poskytnúť peňažnú náhradu za užívanie bytu nad rozsah ich spoluvlastníckych podielov. V opačnom prípade totiž žalovaným 1/ a 2/ naozaj hrozí, že sa zadlžia so všetkými z toho vyplývajúcimi konzekvenciami (napr. by im hrozila exekúcia ich spoluvlastníckych podielov). Ani takáto situácia by však nebola v rozpore s dobrými mravmi. Žalovaní 1/ a 2/ dostali darom omnoho vyššiu hodnotu (spoluvlastnícky podiel na byte o veľkosti 1/2), ako od nich žalobca žiada zaplatiť touto žalobou, takže ich tento dar v žiadnom prípade nemohol poškodiť. Ani táto odvolacia námietka žalovaných tak nebola dôvodná. 32. Žalovaní 1/ a 2/ v odvolaní ďalej namietali, že v konaní pred súdom prvej inštancie neboli riadne zastúpení, keďže im súd prvej inštancie neustanovil kolízneho opatrovníka, čo je nedostatok procesnej podmienky (odvolací dôvod podľa ust. § 365 ods. 1 písm. a) C.s.p.). Kolízneho opatrovníka v zmysle ust. § 31 ods. 2 Zákona o rodine súd ustanoví maloletému dieťaťu v prípade, že žiadny z rodičov nemôže zastupovať svoje maloleté dieťa, pretože by mohlo dôjsť k rozporu záujmov medzi rodičmi a maloletým dieťaťom alebo medzi maloletými deťmi zastúpenými tým istým rodičom navzájom. Odvolací súd však nezistil žiadnu takúto ani potenciálnu kolíziu záujmov maloletých žalovaných 1/ a 2/ so záujmami ich rodičov (žalovaných 3/ a 4/), resp. kolíziu záujmov žalovaných 1/ a 2/ navzájom. Dokonca ani žalovaní 1/ a 2/ v podanom odvolaní neuviedli, v čom by mala táto kolízia záujmov spočívať. Odvolací súd preto konštatuje, že tento odvolací dôvod nie je daný. 33. K argumentácii žalovaných 1/ a 2/ v odvolaní, že sa súd prvej inštancie dostatočne nevysporiadal so všetkými ich argumentmi a dôkazmi a že napadnutý rozsudok je z tohto dôvodu nedostatočne odôvodnený a teda nepreskúmateľný, čím došlo k porušeniu ich práva na spravodlivý proces (odvolací dôvod podľa ust. § 365 ods. 1 písm. b) C.s.p.), odvolací súd uvádza, že súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranami sporu, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných stranami sporu. Odôvodnenie rozhodnutia súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, stačí na záver o tom, že z tohto aspektu bolo realizované základné právo strany sporu na spravodlivý proces. Odvolací súd v tejto súvislosti poznamenáva, že do práva na spravodlivý proces nepatrí právo sporovej strany na to, aby sa súd stotožnil s jej právnymi názormi, návrhmi na vykonanie dôkazov alebo hodnotením dôkazov. Obsahom základného práva na spravodlivý proces nie je ani právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom sporovej strany, resp. právo na úspech v konaní. Odvolací súd v nadväznosti na uvedené opätovne konštatuje, že súd prvej inštancie odôvodnil napadnutý rozsudok spôsobom zodpovedajúcim ust. § 220 ods. 2 C.s.p., keďže je z neho zrejmé, ako súd prvej inštancie ustálil skutkový stav a ako vec právne posúdil, a teda je z neho zrejmý aj právny dôvod čiastočného vyhovenia žalobe (a zamietnutia žaloby vo zvyšnej časti). Odvolací súd považuje skutkové zistenia súdu prvej inštancie za správne, z dôvodu ktorého ani nebolo potrebné v odvolacom konaní zopakovať alebo doplniť dokazovanie. Rovnako tak sa odvolací súd stotožňuje s právnym posúdením veci zo strany súdu prvej inštancie. 34. K odvolacej námietke žalovaných 1/ a 2/, že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (odvolací dôvod podľa ust. § 365 ods. 1 písm. d) C.s.p.), považuje odvolací súd za potrebné uviesť, že žalovaní 1/ a 2/ k tomuto odvolaciemu dôvodu v podanom odvolaní nič bližšie neuviedli (neuviedli žiadnu inú vadu konania), preto sa ním nebolo možné v odvolacom konaní zaoberať. Ak strana sporu iba formálne odcituje odvolací dôvod bez toho, aby ho konkretizovala v súvislosti s napádaným rozhodnutím, a neuvedie konkrétne pochybenia (vadu, skutočnosti), v ktorých má naplnenie odvolacieho dôvodu spočívať, odvolací súd na takýto formálne uplatnený odvolací dôvod neprihliada a v zmysle ust. § 373 ods. 1 veta druhá C.s.p. ani na doplnenie odvolacích dôvodov nevyzýva. Odvolací súd pritom v posudzovanej veci existenciu tohto odvolacieho dôvodu ani nezistil. 35. Žalovaní 1/ a 2/ odvolaním napadli taktiež závislý výrok rozsudku o nároku žalovaných 1/ a 2/ na náhradu trov konania (výrok IV. napadnutého rozsudku). Po preskúmaní tohto výroku o trovách konania dospel odvolací súd k záveru, že napadnutý rozsudok je i v tejto časti správny. Keďže žalovaní 1/ a 2/ ohľadom tohto výroku v odvolaní ničím bližším neargumentovali (napr. nesprávnym právnym posúdením) a ani nespochybnili správnosť výpočtu ich úspechu v konaní, obmedzil sa odvolací súd len na konštatovanie správnosti rozhodnutia súdu prvej inštancie v tejto časti. Ak súd prvej inštancie rozhodol o nároku na náhradu trov konania podľa ust. § 255 ods. 1 a 2 C.s.p., aplikoval správne zákonné ustanovenie a vec aj po právnej stránke správne posúdil s tým, že tiež správne určil pomer úspechu žalovaných 1/ a 2/ a úspechu žalobcu. 36. Vzhľadom na uvedené odvolací súd konštatuje, že súd prvej inštancie v rozsahu potrebnom pre rozhodnutie vo veci samej správne zistil skutkový stav vykonaním navrhnutých dôkazov, následne takto riadne zistený skutkový stav aj správne právne posúdil, teda na správne zistený skutkový stav aplikoval zodpovedajúce zákonné ustanovenia, a svoje rozhodnutie aj náležite odôvodnil. Odvolací súd preto rozsudok súdu prvej inštancie v žalovanými 1/ a 2/ napadnutej časti podľa ust. § 387 ods. 1 a 2 C.s.p. ako vecne správny potvrdil. 37. O trovách odvolacieho konania rozhodol podľa ust. § 255 ods. 1 C.s.p. v spojení s ust. § 262 ods. 1 a ust. § 396 ods. 1 C.s.p. a žalobcovi, ktorý bol v odvolacom konaní plne úspešný, priznal proti žalovaným 1/ a 2/ nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. 38. Napadnutým uznesením č.k. 51C/40/2016-32 zo dňa 08.06.2016 súd prvej inštancie uložil žalobcovi povinnosť zaplatiť žalovaným 3/ a 4/ sumu 130 eur do troch dní od právoplatnosti tohto uznesenia, a to ako sankciu za neospravedlnenú neúčasť na pojednávaní dňa 01.06.2016. Svoje rozhodnutie odôvodnil právne ust. § 115 ods. 2, § 119 ods. 1 a 2, § 147a ods. 1, 2, 3, 4, 5 a 6 O.s.p. (účinným do 30.06.2016) a vecne tým, že dôvodom odročenia pojednávania nariadeného na deň 01.06.2016 bola neospravedlnená neprítomnosť žalobcu a jeho právneho zástupcu s tým, že žalovaní 3/ a 4/ si v zmysle ust. § 147a ods. 3 O.s.p. včas uplatnili právo na zaplatenie sumy 30 eur (2 x 15 eur) v zmysle ust. § 147a ods. 1 O.s.p. a právo na zaplatenie sumy 100 eur v zmysle ust. § 147a ods. 2 O.s.p.. Uviedol, že predvolanie na pojednávanie bolo právnemu zástupcovi žalobcu riadne doručené dňa 28.04.2016. Žalovaní 3/ a 4/ a ich právny zástupca sa na nariadené pojednávanie riadne dostavili, zatiaľ čo žalobca a jeho právny zástupca sa nedostavili a svoju neúčasť neospravedlnili. Žalovaní 3/ a 4/ si následne písomným podaním doručeným prvoinštančnému súdu dňa 01.06.2016 uplatnili právo na zaplatenie sumy 100 eur a sumy 30 eur (2 x 15 eur) podľa ust. § 147a ods. 1, 2 a 3 O.s.p.. 39. Proti tomuto uzneseniu podal žalobca včas odvolanie a žiadal napadnuté uznesenie ako nesprávne zrušiť. Uviedol, že žalobca a jeho právny zástupca sa na pojednávanie nedostavili z dôvodu, že im nebolo doručené predvolanie na pojednávanie. V zásielke zo súdu, ktorú dňa 28.04.2016 prevzal právny zástupca žalobcu, bolo doručené len vyjadrenie žalovaných k podanej žalobe spolu s výzvou na vyjadrenie sa k tvrdeniam žalovaných. Táto zásielka však neobsahovala predvolanie na pojednávanie. Žalobca tiež nesúhlasil s výškou priznanej sumy. Namietol, že ust. § 147a ods. 1 O.s.p. a ust. § 147a ods. 2 O.s.p. sú alternatívnymi ustanoveniami. Účastník, ktorý sa dostaví osobne, má nárok na 15 eur, ale ak sa zúčastní aj s advokátom, má nárok na 100 eur. Nemôže si súbežne uplatniť oba nároky. Navyše, táto suma patrí účastníkovi konania, preto si ju nemôže nárokovať právny zástupca žalovaných. Z uvedeného dôvodu je výrok, že žalobca je povinný uhradiť predmetnú sumu na účet právneho zástupcu žalovaných, v rozpore so zákonom. 40. Žalovaní vo svojom vyjadrení k odvolaniu žalobcu uviedli, že prvoinštančný súd správne a zákonne priznal žalovaným náhradu trov (za odročené pojednávanie, pozn. odvolacieho súdu) a riadne určil, že táto náhrada trov má byť vyplatená na účet advokáta žalovaných. Poukázali tiež na to, že zo súdneho spisu vyplýva, že žalobca prevzal dňa 28.04.2016 zásielku obsahujúcu predvolanie na pojednávanie a dňa 20.05.2016 prevzal zásielku obsahujúcu vyjadrenie žalovaných k žalobe (zo dňa 13.05.2016). Z uvedených dôvodov žiadali, aby odvolací súd napadnuté rozhodnutie ako vecne i právne správne potvrdil. 41. Odvolací súd, viazaný rozsahom a dôvodmi žalobcom podaného odvolania, preskúmal napadnuté uznesenie, prejednal odvolanie bez nariadenia odvolacieho pojednávania a dospel k záveru, že napadnuté uznesenie je z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia potrebné zmeniť. Žalobca v odvolaní v prvom rade namietal, že mu nebolo doručené predvolanie na pojednávanie nariadené na deň 01. 06. 2016. Tvrdil, že mu bolo doručené len vyjadrenie žalovaných s výzvou, aby sa k nemu v stanovenej lehote vyjadril. Po preskúmaní súdneho spisu však odvolací súd konštatuje, že žalobcovi (jeho advokátovi) boli doručené dve súdne zásielky: dňa 28.04.2016 mu bola doručená súdna zásielka, ktorej obsahom bolo predvolanie na predmetné pojednávanie, a dňa 20.05.2016 mu bolo doručené vyjadrenie žalovaných k žalobe zo dňa 13.05.2016. Tento žalobcom tvrdený odvolací dôvod tak nebol daný. S druhým žalobcom uplatneným odvolacím dôvodom (spočívajúcim v nesprávnom právnom posúdení) sa však odvolací súd stotožnil. Ustanovenie § 147a ods. 1 O.s.p. priznávajúce účastníkovi sumu 15 eur a ustanovenie § 147a ods. 2 O.s.p. priznávajúce mu sumu 100 eur (príp. v spojení s ust. § 147a ods. 3 O.s.p.) sa nemôžu aplikovať vo vzťahu k tomu istému účastníkovi (príp. viacerým účastníkom zastúpeným tým istým advokátom) súčasne, pretože ust. § 147a ods. 2 O.s.p. je špeciálnym ustanovením vo vzťahu k všeobecnému ustanoveniu § 147a ods. 1 O.s.p., a teda má aplikačnú prednosť. Keďže žalovaní 3/ a 4/ boli na predmetnom pojednávaní zastúpení tým istým advokátom, vznikol im nárok na zaplatenie sumy 100 eur v zmysle ust. § 147a ods. 2 O.s.p. v spojení s ust. § 147a ods. 3 O.s.p. Z uvedeného dôvodu odvolací súd zmenil napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie podľa ust. § 388 C.s.p. tak, že uložil žalobcovi povinnosť zaplatiť žalovaným 3/ a 4/ sumu 100 eur do troch dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia. 42. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (ust. § 393 ods. 2 veta druhá C.s.p. v spojení s ust. § 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov). Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C. s. p.). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C. s. p.). (1) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. (2) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 C. s. p.). (1) Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). (2) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 C. s. p.). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C. s. p.). (1) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. (2) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 C. s. p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C. s. p.). (1) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. (2) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 C. s. p.). (1) Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení. (2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 C. s. p.). (1) Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. (2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 C. s. p.). Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 C. s. p.). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 C. s. p.). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 C. s. p.).