Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 2S/241/2019 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1019201680 Dátum vydania rozhodnutia: 09. 12. 2020 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Vlastimil Pavlikovský ECLI: ECLI:SK:KSBA:2020:1019201680.1 Rozhodnutie Krajský súd v Bratislave, v právnej veci žalobcu: T.Á. J., I. XX, N., proti žalovanému: Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, Pribinova 2, Bratislava, o preskúmanie zákonnosti fiktívneho rozhodnutia žalovaného vo veci poskytnutia informácií podľa zákona č. 211/2000 Z.z. o slobodnom prístupe k informáciám a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, jednohlasne, takto r o z h o d o l : Krajský súd v Bratislave žalobu o d m i e t a. Žiaden z účastníkov n e m á p r á v o na náhradu trov konania. o d ô v o d n e n i e : I. Žaloba 1. Žalobou doručenou súdu dňa 12.12.2019 sa žalobca domáhal preskúmania zákonnosti fiktívneho rozhodnutia žalovaného, ktoré podľa žalobcu vydal vo veci žiadosti žalobcu podanej elektronicky dňa 09.09.2019 Prezídiu Policajného zboru, Národnej kriminálnej agentúre, Pribinova 2, Bratislava v znení: „Vážení, podľa zákona č. 211/2000 Z.z. o slobodnom prístupe k informáciám a o zmene a doplnení niektorých zákonov (zákon o slobode informácií), v znení neskorších predpisov, Vás žiadam o poskytnutie nasledujúcich informácií: 1) pod akým číslom je vedené mnou podané trestné oznámenie podané dňa 28.05.2019 Krajskej prokuratúre v Košiciach (vedené pod č. 1Kn 378/19), postúpené Úradu špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky (vedené pod č. VII/1 Gn 334/19/1000) a následne postúpené Prezídiu Policajného zboru, národnej kriminálnej agentúre, Národnej protikorupčnej jednotke , expozitúra Východ; 2) Aké úkony boli doposiaľ vykonané Prezídiom Policajného zboru vo veci môjho trestného oznámenia prijaté Krajskou prokuratúrou Košice pod podacím číslom 29.5.19/3 a následne postúpené Prezídiu Policajného zboru, Národnej kriminálnej agentúre, Národnej protikorupčnej jednotke, expozitúra Východ; 3) Žiadam o poskytnutie všetkých uznesení policajta vydaných vo veci môjho trestného oznámenia prijatého Krajskou prokuratúrou Košice pod podacím číslom 29.5.2019/3 a následne postúpeného Prezídiu Policajného zboru, Národnej kriminálnej agentúre, Národnej protikorupčnej jednotke, expozitúra Východ, a to hlavne v rozsahu skutočností nasvedčujúcich tomu, že bol spáchaný trestný čin - subvenčného podvodu a poškodzovania finančných záujmov Európskej únie podľa § 225 ods. 2 a § 261 ods. 1 Trestného zákona zo strany Technickej univerzity v Košiciach; - poškodzovania finančných záujmov Európskej únie podľa § 262 Trestného zákona zo strany osôb uvedených v trestnom oznámení a prípade aj ďalších osôb; - zneužívania právomoci verejného činiteľa podľa § 326 Trestného zákona zo strany osôb uvedených v trestnom oznámení a prípadne aj ďalších osôb; - Porušovania práv k ochrannej známke podľa § 281 ods. 1 Trestného zákona. Informácie mi prosím poskytnite na moju e-mailovu adresu J., alebo do mojej elektronickej schránky. Za poskytnutie informácie a dokumentov Vám vopred ďakujem. S pozdravom Tomáš Kaščák.“ 2. Žalobca uviedol, že dňa 28.05.2019 podal trestné oznámenie na Krajskej prokuratúre Košice, keďže nebol upovedomený o začatí trestného stíhania alebo inom postupe, požiadal žalobca Krajskú prokuratúru Košice o poskytnutie informácií podľa zákona č. 211/2000 Z.z.. Dňa 01.08.2019 bol žalobca informovaný Generálnou prokuratúrou Slovenskej republiky o postúpení veci na vybavenie Prezídiu Policajného zboru, Národnej kriminálnej agentúre, Národnej protikorupčnej jednotke, expozitúre Východ. Žalobca telefonicky kontaktoval tento orgán, pričom bol informovaný, že žalobcova info žiadosť už nie je expozitúrou Východ vedená a bola z dôvodu vyťaženosti odstúpená. Následne, dňa 10.09.2019, žalobca kontaktoval prostredníctvom kontaktného formulára žalovaného v úvode odôvodnenia tohto rozsudku citovanú infožiadosť. 3. Žalobca poukazujúc na § 18 ods. 3 zákona č. 211/2000 Z.z. uviedol, že žalovaný ako povinná osoba mu neposkytol žiadne informácie, nevydal žiadne rozhodnutie, a preto vydal tzv. fiktívne rozhodnutie, ktorým odmietol poskytnúť informáciu. Fiktívne rozhodnutie bolo v zmysle § 18 ods. 3 zákona č. 211/2000 Z.z. doručené dňa 23.09.2019. Dňa 24.09.2019 podal žalobca v súlade s § 19 zákona č. 211/2000 Z.z. proti fiktívnemu rozhodnutiu žalovaného odvolanie. Dňa 30.09.2019 bolo žalobcovi doručené vyrozumenie žalovaného, podľa ktorého bola žiadosť posúdená ako žiadosť o nazretie do spisu podľa § 69 Trestného zákona a postúpená na vybavenie Protikorupčnej jednotke Národnej kriminálnej agentúry Prezídia Policajného zboru, expozitúra Bratislava. Žalovaný vo vyrozumení uviedol, že žiadosť bola posúdená ako žiadosť o nazretie do spisu z dôvodu, že tento zákon určuje okruh subjektov oprávnených nazerať do spisu a oprávnených na doručovanie rozhodnutí, pričom podľa žalovaného má trestný zákon predstavovať osobitný právny predpis vo vzťahu k zákonu č. 211/2000 Z.z. a nie je možné konať súčasne podľa dvoch rozdielnych predpisov zákonnej právnej sily. 4. V nadväznosti na vyššie uvedené vyrozumenie žalobca doplnil svoj rozklad a poukázal na neopodstatnenosť postupu žalovaného a bezdôvodnosť odopretia poskytnutia informácií. 5. Žalovaný o rozklade nerozhodol a v súlade s § 19 ods. 3 zákona č. 211/2000 Z.z. na základe právnej fikcie vydal dňa 09.10.2019 rozhodnutie, ktorým rozklad zamietol a napadnuté rozhodnutie potvrdil. Rozhodnutie o rozklade bolo žalobcovi doručené v zmysle vyššie uvedeného zákonného ustanovenia dňa 11.10.2019. Žalobca považoval postup žalovaného za nesprávny, pričom k tomu uviedol nasledovné žalobné dôvody:“ Podľa názoru žalobcu nebol žalovaný oprávnený posúdiť Žiadosť inak ako žiadosť podľa zákona o slobode informácií a bol povinný o nej postupom podľa tohoto zákona rozhodnúť. Pretože žalovaný o žiadosti v zákonnej lehote nerozhodol a ani informácie nesprístupnil, na základe právnej fikcie vydal rozhodnutie, ktorým odmietol poskytnúť informácie a toto rozhodnutie bolo následne potvrdené rozhodnutím o rozklade. Rozhodnutie o rozklade ani rozhodnutie nie sú nijak odôvodnené a sú nepreskúmateľné podľa § 191 ods. 1 písm. d) SSP. Už len z tohoto dôvodu je daný dôvod pre zrušenie rozhodnutia o rozklade a rozhodnutia podľa § 191 ods. 3 písm. a) SSP. 6. Podľa § 193 SSP môže správny súd uložiť žalovanému, aby v lehote určenej správnym súdom uviedol dôvody, pre ktoré nemožno požadovanú informáciu sprístupniť. Ak sa nepreukáže existencia dôvodov na nesprístupnenie informácie, správny súd v rozsudku uloží osobe povinnej sprístupňovať informácie podľa osobitného predpisu povinnosť sprístupniť požadovanú informáciu. V tomto prípade však nie sú dané žiadne dôvody, pre ktoré by mohol žalovaný sprístupnenie odmietnuť. 7. Napriek tomu, že žalovaný vo vyrozumení 3 obecne odkázal na nemožnosť poskytnutia informácií podľa § 11 ods. 1 písm. d) zákona č. 211/2000 Z.z., neuviedol žiadne dôvody, pre ktoré by mohol poskytnutie požadovaných informácií odmietnuť. Nijak pritom nezohľadnil možnosť obmedzeného poskytnutia informácií podľa § 12 zákona . 211/2000 Z.z.. Ako je navyše zrejmé z rozhodovacej praxe Krajskej prokuratúry Košice, požadované informácie sú na základe zákona o slobode informácií poskytované a neexistuje žiadny dôvod, pre ktorý by mohlo ich poskytnutie žalobcovi obmedzené. Podľa § 3 ods. 5 správneho poriadku v znení neskorších predpisov (ďalej len „správny poriadok“) je povinnosťou správnych orgánov dbať o to, aby v rozhodovaní o skutkovo zhodných alebo podobných prípadoch nevznikali neodôvodnené rozdiely. žalovaný však postupoval odlišne ako Krajská prokuratúra Košice a tento svoj odklon nijak nezdôvodnil. 8. Žalobca legitímne očakával, že žalovaný bude postupovať rovnako ako Krajské prokuratúra Košice a informácie mu sprístupní, prípadne ho aspoň v zákonnej lehote o dôvodoch nesprístupnenia informuje. Postup žalovaného je však pre žalobcu prekvapivý a ani z vyrozumení mu nie je známy dôvod, pre ktorý posúdil vec inak ako iný štátny orgán. Žalobca výslovne uviedol, že informácie žiada postupom podľa zákona o slobode informácií. Je pritom právom žalobcu zvoliť si postup, akým bude svoje práva voči štátu uplatňovať a štátne orgány nie sú oprávnené nútiť ho využívať procesné postupy, ktoré sám nepovažuje za vhodné. žalobcovi nie je známy dôvod, pre ktorý by tá istá informácia nemohla byť poskytnutá podľa rôznych zákonov, ktoré si vzájomne neodporujú. Je naopak povinnosťou správnych orgánov žiadosť vybaviť, a ju posúdiť iným spôsobom a ponechať nevybavenú. Pokiaľ mal žalovaný pochybnosti o obsahu žiadosti, mal uprednostniť objektívne hľadisko a navonok prejavenú vôľu žalobcu. Žalovaný tak nebol oprávnený dať žiadosti iný význam, aký plynul z jej obsahu a jeho posúdenie žiadosti podľa ustanovení Trestného poriadku tak bolo svojvoľné a nezákonné. Navyše túto žiadosť žalovaný ani podľa Trestného poriadku do dňa podania tejto žaloby nijak nevybavil . Postup žalovaného, ktorý odmieta poskytnúť informácie o svojej činnosti, skôr naznačuje neschopnosť alebo neochotu žalovaného takéto informácie poskytovať a za využitia procesných možností bezdôvodne brániť žalobcovi v prístupe k požadovaným informáciám. 9. Taktiež z postupu žalovaného nie je zrejmé, akým spôsobom posúdil žalobcom podaný rozklad. Z jeho vyjadrenia 2 vyplýva, že tomuto rozkladu nepriznal status opravného prostriedku, nakoľko nebolo konané v medziach zákona o slobode informácií (viď str. 3 a 4 vyjadrenia 2). Aký status žalovaný rozkladu priznal však už neuvádza. Nie je ani zrejmé, či bol rozklad vôbec predložený vedúcemu žalovaného a či mu vôbec bolo umožnené o rozklade zákonným spôsobom rozhodnúť. Z Vyjadrení skôr plynie, že o žiadosti i rozklade rozhodovala tá istá osoba a žalobca bol zbavený práva na preskúmanie rozhodnutia v správnom konaní a bola porušená zásada dvojinstančnosti správneho konania. 10. Ani postavenie žalobcu ako oznamovateľa trestného činu ho nemôže zbavovať práva na informácie podľa čl. 26 Ústavy slovenskej republiky tak, ako je upravené zákonom o slobode informácií. Aj oznamovateľovi trestného činu sú štátne orgány povinné informácie v rámci tohoto zákona poskytovať. Žalovaný si v tejto súvislosti dovoľuje poukázať i na poslednú vetu § 69 odst. 1 Trestného poriadku, podľa ktorej má každý, právo so súhlasom predsedu senátu alebo orgánu činného v trestnom konaní nazerať do spisov vedených v trestných veciach. žalovaný je tak povinný aspoň v rozsahu informácie o vedení konania a čísle veci každému takúto informáciu poskytnúť, aby mu umožnil uplatnenie jeho práva podľa Trestného poriadku. Pokiaľ to odmieta, činí práva verejnosti na prístup k spisu len teoretickými a iluzórnymi, pretože verejnosť nemôže ani len získať informáciu o tom, že konkrétny spis existuje. 11. Po vydaní rozhodnutia o rozklade žalobca telefonicky kontaktoval žalovaného so žiadosťou o poskytnutie požadovaných informácií. Bez akéhokoľvek overenia totožnosti bola žalobcovi telefonicky poskytnutá informácia o čísle veci a oddelení, ktoré vec vybavuje. Ďalšie informácie týkajúce sa úkonov vykonaných vo veci nevedela oslovená osoba poskytnúť. Pokiaľ žalovaný poskytuje žalobcom požadované informácie telefonicky verejnosti, bolo jeho povinnosťou tieto informácie poskytnúť aj na písomnú žiadosť. Akákoľvek snaha žalovaného o poskytnutie tejto informácie je tak zjavne účelová a neopodstatnená. Následne dňa 14. 10. 2019 nazrel žalobca do dotknutého spisu aby zistil, že žiaden úkon trestného konania smerujúci k rozhodnutiu vo veci urobený nebol. Povinnosťou žalovaného, resp. jeho organizačnej zložky bolo o podanom trestnom oznámení rozhodnúť bez zbytočného odkladu a najneskôr do 30 dní. Pritom rozhodnutia policajta v prípravnom konaní podľa druhej časti druhej hlavy piateho dielu Trestného poriadku a informácie o vznesení obvinenia sú vyňaté z obmedzenia prístupu k informáciám podľa § 11 odst. 1 písm. d) zákona o slobode informácií a žalovaný je povinný tieto informácie verejnosti poskytovať. Po viac ako štyroch mesiacoch bolo povinnosťou žalovaného disponovať rozhodnutím, ktoré je povinný zverejniť podľa zákona o slobode informácií a pokiaľ túto svoju povinnosť nesplnil, nebol oprávnený tento nezákonný postup tajiť. Bol naopak povinný poskytnúť požadovanú informáciu a v ideálnom prípade sa aspoň pokúsiť vysvetliť dôvody svojej nečinnosti. Obava, že by požadované informácie mohli spadať do výnimky podľa § 11 odst. 1 písm. d) zákona o slobode informácií je tak zjavne neopodstatnená, nakoľko žalovaný tieto informácie poskytuje bez obmedzenia verejnosti alebo je povinný tieto informácie na základe výnimky z obmedzenia podľa § 11 odst. 1 písm. d) zákona o slobode informácií poskytovať. Svojou žiadosťou tak žalobca požadoval len informácie, ktoré je žalovaný povinný zverejňovať verejnosti podľa zákona o slobode informácií a ktoré ostatné štátne orgány v rámci tohoto zákona poskytujú. 12. Vzhľadom k vyššie uvedenému sa tak žalobca domnieval, že žalovaný bol povinný požadované informácie poskytnúť a nebol oprávnený posúdiť žiadosť inak ako žiadosť podľa zákona o slobode informácií. Vzhľadom k tomu, že žalovaný ani jeho predseda požadované informácie neposkytli a ani nesprístupnili a neprijali ani rozhodnutie, ktoré by splňovalo náležitosti podľa § 47 správneho poriadku, v súlade s § 18 a § 19 zákona o slobode informácií žalovaný vydal rozhodnutie, ktorým odmietol informácie poskytnúť a jeho predseda vydal rozhodnutie o rozklade, ktorým rozhodnutie potvrdil. Týmto postupom žalovaný, ako orgán verejnej správy, porušil právo žalobcu na informácie podľa zákona o slobode informácií, pričom rozhodnutie o rozklade ako aj rozhodnutie nie sú nijak odôvodnené. Je tak daný dôvod pre zrušenie týchto rozhodnutí podľa § 191 ods. 1 písm. d) v spojení s § 191 ods. 3. písm. a) SSP. Súčasne odmietnutím meritórne sa podaným rozkladom zaoberať žalovaný podstatným spôsobom porušil ustanovenia o konaní pred orgánom verejnej správy a tento postup mohol mať za následok vydanie nezákonného rozhodnutia a je taktiež daný dôvod pre zrušenie rozhodnutia o rozklade podľa § 191 ods. 1 písm. g) SSP.” 13. Na základe vyššie uvedených skutočností žalobca žiadal, aby súd vydal rozsudok: „1. Rozhodnutie Ministerstva vnútra Slovenskej republiky podľa § 18 ods. 3 zákona o slobode informácií zo dňa 20. 9. 2019 o neposkytnutí informácie žiadateľovi: T., a rozhodnutie Ministerky vnútra Slovenskej republiky podľa § 19 ods. 3 zákona o slobode informácií zo dňa 9. 10. 2019, potvrdzujúce rozhodnutie Ministerstva vnútra Slovenskej republiky o neposkytnutí informácie žiadateľovi: T. sa zrušujú . 2. Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky je povinné podľa zákona o slobode informácií sprístupniť informáciu: 1) Pod akým číslom je vedené trestné oznámenie podané dňa 28. mája 2019 Krajskej prokuratúre v Košiciach (vedené pod číslom 1Kn 378/19), postúpené Úradu špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky (vedené pod číslom VII/1 Gn 334/19/1000) a následne postúpené Prezídiu Policajného zboru, národnej kriminálnej agentúre, národnej protikorupčnej jednotke, expozitúra Východ; 2) 3) Aké úkony boli doposiaľ vykonané Prezídiom Policajného zboru vo veci trestného oznámenia prijatého Krajskou prokuratúrou Košice pod podacím číslom 29.5.2019/3 a následne postúpeného Prezídiu Policajného zboru, národnej kriminálnej agentúre, národnej protikorupčnej jednotke, expozitúra Východ; 4) Poskytnúť všetky uznesenia policajta vydaných vo veci trestného oznámenia prijatého Krajskou prokuratúrou Košice pod podacím číslom 29.5.2019/3 a následne postúpeného Prezídiu Policajného zboru, národnej kriminálnej agentúre, národnej protikorupčnej jednotke, expozitúra Východ, a to hlavne v rozsahu skutočností nasvedčujúcich tomu, že bol spáchaný trestný čin - subvenčného podvodu a poškodzovania finančných záujmov Európskej únie podľa § 225 ods. 2 a § 261 ods. 1 Trestného zákona zo strany Technickej univerzity v Košiciach; - poškodzovania finančných záujmov Európskej únie podľa § 262 Trestného zákona zo strany osôb uvedených v trestnom oznámení a prípadne aj ďalších osôb; - zneužívania právomoci verejného činiteľa podľa § 326 Trestného zákona zo strany osôb uvedených v trestnom oznámení a prípadne aj ďalších osôb; - porušovania práv k ochrannej známke podľa § 281 ods. 1 Trestného zákona.“ II. Vyjadrenie žalovaného 14. Žalovaný sa k žalobe vyjadril písomným podaním doručeným súdu dňa 27.02.2020, zotrval na svojom doterajšom právnom názore, žalobu považoval za neprípustnú a žiadal ju odmietnuť. 15. K obsahu správnej žaloby sa žalovaný vyjadril nasledovne: „Dňa 10.09.2019 bolo prostredníctvom elektronickej komunikácie požiadané Prezídium Policajného zboru o sprístupnenie informácií, týkajúcich sa podaného trestného oznámenia, stabilizujúc podanie žalobcu do pozície žiadosti podľa zákona o slobode informácií. Vyhodnotením podania podľa označenia, bolo podanie zaslané na účely vyhodnotenia tlačovému odboru kancelárie ministra vnútra SR Ministerstva vnútra Slovenskej republiky ako odbornému gestorovi nad agendou sprístupňovania informácií fyzickým osobám a právnickým osobám v súlade so zákonom o slobode informácií, a ktorý prijíma a vybavuje žiadosti, rovnako vedie ich evidenciu. Tlačovému odboru bol zároveň ozrejmený status žalobcu ako oznamovateľa možných trestne relevantných skutočností. Národná kriminálna agentúra 12. 09. 2019 navrhla tlačovému odboru kancelárie ministra vnútra SR Ministerstva vnútra Slovenskej republiky, aby bola vec posudzovaná podľa Trestného poriadku, nakoľko žalobca bol oznamovateľom možnej trestnej činnosti vo veci vedenej v národnou kriminálnou agentúrou pod spisovou značkou CVS: PPZ-839/NKA-PK-BA-2019 (aktuálne ČVS: PPZ-153/NKA-BA3-2019). V tomto postavení prináležalo žalobcovi ako žiadateľovi právo nazerať do spisu podľa § 69 Trestného poriadku, vrátane nároku na doručovanie rozhodnutí vydaných v predprípravnom a prípravnom konaní. Žalovaný si dovoľuje upriamiť pozornosť súdu na skutočnosť, že podľa zákona o slobode informácií by žiadateľ nemal nárok na sprístupnenie žiadnych informácií v nadväznosti na § 11 ods. 1 písm. d) zákona o slobode informácií. Rozširujúci okruh práv však z dôvodu postavenia „oznamovateľa v trestnom konaní“ prinášal Trestný poriadok. Preto bola žiadosť žalobcu vyhodnotená v intenciách Trestného poriadku. Okolnosti, že žalobca je „oznamovateľom“ v konkrétnom trestnom konaní, boli tlačovému odboru kancelárie ministra vnútra SR Ministerstva vnútra Slovenskej republiky, oznámené 12.09.2019 (e - mailom), na čo gestor reagoval tým, že podanie žalobcu odstupuje národnej kriminálnej agentúre na vybavenie podľa osobitného predpisu - Trestného poriadku. Národná kriminálna agentúra listom č. PPZ-NKA-16-207/2019-PZ zo dňa 13. 09. 2019 (doručený žalobcovi dňa 30. 09. 2019) informovala žalobcu, cit: „z dôvodu Vašej relácie k trestnému konaniu nebolo Vami učinené podanie vyhodnotené v intenciách zákona o slobode informácií“ s tým, že podanie sa podľa § 62 ods. 1 Trestného poriadku posudzuje vždy podľa obsahu; rovnako tak ustanovuje § 19 ods. 2 alinea prvá zákona číslo 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších predpisov. Táto okolnosť ustanovená normatívnymi textami všeobecne záväzných právnych predpisov bola determinantom pre voľbu zákona, ktorý sa má aplikovať na podmienky žiadosti žalobcu, teda aby štátny orgán uplatnil postup lege artis a konal v súlade s článkom 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, čiže na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Predmet žiadosti žalobcu vykazoval reláciu na inštitút nazerania do spisov podľa § 69 Trestného poriadku, ktorý prísne určuje subjekty s oprávnením nazerania do spisu, ako i reláciu na zákonné texty upravujúce výpočet osôb oprávnených na doručovanie rozhodnutí z predprípravného a prípravného konania. Komplex týchto okolností znamená, že bolo vylúčené Vašu žiadosť posudzovať podľa zákona o slobode informácií, keďže bolo vylúčené o totožnom merite konať v rovnakom čase podľa dvoch rozdielnych predpisov zákonnej právnej sily.“ „Žalobcovi bolo zo strany národnej kriminálnej agentúry vysvetlené, že „zákon o slobode informácií je právny predpis, prostredníctvom ktorého môžu fyzické osoby a právnické osoby uplatňovať všeobecné a subjektívne právo na informácie. Zákon o slobode informácií pôsobí v právnom poriadku Slovenskej republiky v pozícii lex generalis. Preto v prípade zistenia, že konkrétny vzťah podlieha úprave osobitného právneho predpisu, táto má prednosť a je namieste postupovať podľa lex specialis. Konkrétne uvedené značí, že medzi zákonom o slobode informácii a Trestným poriadkom je korelácia: všeobecný právny predpis - osobitný právny predpis, kde všeobecným právny predpisom je zákon o slobode informácií a osobitným právnym predpisom je označený trestný kódex. Na základe toho sa uplatní zásada lex specialis derogat legi generáli.“ „Keďže v súvislosti s predmetom jeho podania bolo zistené, že je oznamovateľom v trestnom konaní vedenom expozitúrou Bratislava národnej protikorupčnej jednotky národnej kriminálnej agentúry Prezídia Policajného zboru, bolo toto podanie 13.09.2019 postúpené na vybavenie príslušnému orgánu činnému v trestnom konaní - policajtovi, a to v rozsahu Trestného poriadku. Dňa 25.09.2019 bolo národnej kriminálnej agentúre Prezídia Policajného zboru doručené podanie žalobcu, označené ako „ Rozklad proti rozhodnutiu o odmietnutí poskytnúť informáciu“. Podanie bolo realizované 24.09.2019 elektronicky, s aplikáciou kvalifikovaného elektronického podpisu. Týmto žalobca podal opravný prostriedok - rozklad proti rozhodnutiu povinnej osoby, ktorá mu, podľa jeho názorového zamerania, odmietla sprístupniť informácie podľa merita žiadosti z 10. 09. 2019, a to v nadväznosti na § 18 ods. 3 zákona o slobode informácií, tzv. fikcia rozhodnutia. Žalobca bol listom národnej kriminálnej agentúry č. PPZ-NKA-16-222/2019-PZ zo dňa 27. 09. 2019 opätovne vyrozumený o dôvodoch neposúdenia jeho podania z 10. 09. 2019 v intenciách zákona o slobode informácií, poukazujúc i na vyrozumenie z 13. 09. 2019, pričom mu bolo oznámené, že nakoľko v súvislosti s predmetom jeho podania z 10. 09.2019 bolo zistené, že je oznamovateľom v trestnom konaní vedenom expozitúrou Bratislava národnej protikorupčnej jednotky národnej kriminálnej agentúry Prezídia Policajného zboru, Pribinova 2, 812 72 Bratislava, bolo jeho podanie postúpené na vybavenie príslušnému orgánu činnému v trestnom konaní - policajtovi, a to v rozsahu Trestného poriadku. V nadväznosti na podanie žalobcu z 24. 09. 2019 bolo žalobcovi oznámené, že z dôvodov uvedených v texte vyššie, toto nemožno posudzovať v intenciách zákona o slobode informácií, teda nemožno mu priznať status opravného prostriedku - rozkladu, keďže o jeho podaní z l0.09.2019 nebolo ex tunc konané v medziach zákona o slobode informácií. V konkrétnostiach, ak nebolo konané podľa zákona o slobode informácií, nemohlo byť vydané rozhodnutie podľa § 18 ods. 3 zákona o slobode informácií. Opätovne bol žalobca vyrozumený, že jeho podania budú vybavené podľa osobitného právneho predpisu - Trestného poriadku, a to vo veci konajúcim orgánom činným v trestnom konaní. Dňa 03.10.2019 bolo národnej kriminálnej agentúre doručené podanie žalobcu, označené ako „Doplnenie rozkladu“. Podanie bolo realizované označeného dňa elektronicky, s aplikáciou kvalifikovaného elektronického podpisu. Týmto žalobca deklaroval doplnenie rozkladu zo dňa 24. 09. 2019, podaného proti rozhodnutiu povinnej osoby, ktorá mu, podľa jeho názorového zamerania, odmietla sprístupniť informácie podľa merita žiadosti zo dňa 10. 09. 2019, a to v nadväznosti na § 18 ods. 3 zákona o slobode informácií, tzv. fikcia rozhodnutia. Žalobca bol listom národnej kriminálnej agentúry č. PPZ-NKA-16-234/2019-PZ zo dňa 14.10.2019 opätovne podrobne vyrozumený, že jeho podanie zo dňa 10. 09.2019, ako i nadväzujúce podania zo dňa 24.09.2019 a zo dňa 3. 10. 2019, nemožno vybaviť v medziach zákona o slobode informácií s tým, že jeho podanie zo dňa 10. 09. 2019 bolo prvotne posúdené tlačovým odborom kancelárie ministra vnútra SR Ministerstva vnútra Slovenskej republiky, ktorý je gestorom poskytovania informácií v podmienkach dotknutého ministerstva. Tento po zistení, že žalobca je oznamovateľom v trestnom konaní, vylúčil žalobcovo podanie spod pôsobnosti zákona o slobode informácií, keďže Trestný poriadok garantuje extenzívnejší rozsah práv. K argumentácii žalobcu národná kriminálna agentúra žalobcu orientovala, že zákon o slobode informácií nediferencuje medzi subjektmi žiadateľov a neprihliada na fakt, že sa ich predmet žiadosti týka. Relácia fyzickej osoby k veci je v prípade jej posudzovania podľa zákona o slobode informácií absolútne irelevantná. Žalobcom požadované údaje by v zmysle tejto právnej úpravy podliehali ustanoveniu § 11 ods. 1 písm. d) zákona o slobode informácií, ktoré je obmedzujúcim ustanovením, brániacim požadované informácie sprístupniť. Z tohto dôvodu, vzhľadom na žalobcovo postavenie v trestnom konaní a vzhľadom na výrazný fakt, že v zmysle trestného kódexu žalobcovi prináleží široký rozsah práv, nebolo možné žalobcovo prvotné podanie, ani vecne nadväzujúce podania, subsumovať zákonu o slobode informácií. Dňa 11.10.2019 bola Ministerstvu vnútra Slovenskej republiky doručená žiadosť žalobcu, označená ako „Žiadosť o nazretie do spisu“ - išlo o spis vedený v trestnom konaní národnou kriminálnou agentúrou pod spisovou značkou ČVS: PPZ-839/NKA-PK-BA-2019. Keďže vo veci konajúca vyšetrovateľka Policajného zboru (mjr. JUDr. K.) oznámila, že dňa 14. 10. 2019 bolo podľa § 69 ods. 1 Trestného poriadku umožnené žalobcovi nahliadnuť do spisu, podanie žalobcu bolo dňa 28.10.2019 založené ad acta. Z chronológie prípadu vyplýva, že žiadateľ, ktorému prináleží procesné postavenie oznamovateľa v trestnej veci ČVS: PPZ-839/NKA-PK-BA-2019 sa domáha poskytnutia informácií a fotokópií uznesení z označeného trestného spisu, podľa zákona o slobode informácií, podľa ktorého by však bol jeho nárok na informácie vylúčený, nakoľko by bol uplatnený obmedzujúci dôvod sprístupnenia informácií s poukazom na § 11 ods. 1 písm. d) zákona o slobode informácií, a nie podľa osobitného právneho predpisu - Trestného poriadku, ktorý poskytuje extenzívny rozsah práv žalobcovi. Žalobca sa teda rozhodol neakceptovať uzrozumenie, že pokiaľ mu prináleží procesné postavenie „Oznamovateľa“ v konkrétnom trestnom konaní a z tohto trestného konania požaduje informácie alebo dokumenty, alebo žiada akékoľvek opravy, týchto úkonov a práv sa nemôže dovolávať prostredníctvom zákona o slobode informácií. Nakoľko je žalobca oznamovateľom v trestnom konaní, ktorému prináleží právo nahliadať do spisu a právo na doručovanie určených rozhodnutí z trestného konania, jeho práva a povinnosti sú regulované Trestným poriadkom, preto o nich môže rozhodnúť výlučne orgán činný v trestnom konaní a v štádiu súdneho konania iba súd. Je vylúčené, aby o týchto nárokoch bolo rozhodované podľa zákona o informáciách, a preto je neakceptovateľným a evidentne absurdným záver žalobcu, spočívajúci v tom, že osoba podávateľa volí právnu úpravu, ktorá má byť aplikovaná na meritum jeho podania, t.j. podľa imperatívu osoby, ktorá podanie učiôuje. Tento rezultát je vskutku priečiacim sa ustanoveniam osobitných právnych predpisov, a to v rozmedzí, že podanie sa posudzuje vždy podľa obsahu. Žalobca musí akceptovať, že na určitý okruh vzťahov myslí právny poriadok svojou normatívnou úpravou vyjadrenou prostredníctvom všeobecne záväzných právnych predpisov. To znamená, že právne predpisy precízne regulujú problematiky vzišlé z určitého druhu spoločenských vzťahov. Keďže od laickej verejnosti nemožno spravodlivo požadovať náležité poznanie všetkých právnych predpisov, i e na príslušnom štátnom orgáne zabezpečiť vnútornú logiku aplikácie právnych predpisov, a teda podradiť nastolený problém či vzťah právnemu predpisu, ktorý zodpovedá jeho riešeniu. Opačný postup, t. i. aplikácia právnych predpisov podľa vôle, resp. podľa príkazu fyzickej osoby by vniesla do právneho poriadku jeho konfúzne uplatňovanie, anarchický prístup s konzekvenciou narušenia princípov právneho štátu a právnej istoty, ktorú má inak garantovať vyvážený právny poriadok. Je preto vylúčené, aby ktokoľvek pri uplatňovaní svojich nárokov či práv určoval štátnemu orgánu, aký právny predpis má voliť na posúdenie konkrétnych problematík a posúdenie konkrétnych nárokov či práv. Podávateľ všeobecne musí akceptovať, že štátne orgány sú povolané na posudzovanie a riešenie určitého okruhu vzťahov, pričom v závislosti od obsahu právne účinných podaní rozhodujú o aplikácii všeobecne záväzného právneho predpisu (najmä ak je vec nesprávne označená), ktorý na tieto vzťahy možno legitímne aplikovať. Toto sa však stretlo s absolútnym nepochopením žalobcu pri vyhodnotení jeho prvotného podania z 10. 09. 2019. V nadväznosti na vyjadrenie žalobcu, že Krajská prokuratúra v Košiciach na podklade obdobnej žiadosti informácie podľa zákona o slobode informácií poskytla, žalovaný poznamenáva, že žalovaný je samostatnou povinnou osobou podľa § 2 ods. 1 zákona o slobode informácií. Posúdenie veci, a to akékoľvek, ktoré vychádza z pôsobnosti inej povinnej osoby (napr. aj prokuratúra), je pre žalovaného nezáväzné a legitimita jeho postupu sa odvíja od obsahu podania a okolnosti, ktorý z právnych predpisov poskytuje širšiu možnosť uplatnenia práv fyzickej osoby. Konštatácia žalobcu, že podľa zákona o slobode informácií by informácie od žalovaného obdržal nie je náležitá a je v podstate nesprávna. Treba si uvedomiť, že zákon o slobode informácií nekategorizuie subjekty žiadateľov, nezohľadňuje ich status, funkciu, postavenie, oblasť činnosti, oblasť pôsobnosti, vzťah k veci alebo iné. Nie je podstatným a už vôbec nie rozhodujúcim údajom, že sa predmet žiadosti týka žiadateľa, navyše v otázkach vstupujúcich do trestného procesu. Ustanovenie § 11 ods. 1 písm. d) zákona o slobode informácií ukladá povinnej osobe sprístupniť iba rozhodnutia policajta podľa piateho dielu druhej hlavy druhej časti Trestného poriadku a informáciu o vznesení obvinenia vrátane opisu skutku. Aj táto povinnosť je však vetovaná, ak povinná osoba identifikuje ohrozenie zákonom chránených práv a záujmov, alebo identifikuje zákaz osobitného právneho predpisu. V prípade žiadosti žalobcu nebola v dispozícii povinnej osoby informácia, ktorá by podliehala povinnosti sprístupnenia. Pri aplikácii zákona o slobode informácií by teda žiadosti vyhovené nebolo, preto bol aplikovaný Trestný poriadok, ktorý v § 69 ods. 1 ustanovuje, že „Obvinený, obhajca, poškodený, oznamovateľ, ak nie ie zároveň poškodeným a zúčastnená osoba, splnomocnenec, ustanovený opatrovník a v konaní pred súdom prokurátor, probačný a mediačný úradník, vyšší súdny úradník, súdny tajomník a asistent prokurátora majú právo nazerať do spisov s výnimkou zápisnice o hlasovaní a časti spisu obsahujúcej údaje o totožnosti chráneného svedka, ohrozeného svedka alebo svedka, ktorého totožnosť je utajená, a krycie údaje o totožnosti agenta, robiť si z nich výpisky a poznámky a obstarávať si na svoje trovy kópie spisov a ich častí;... Zároveň žalovaný uvádza, že na posúdenie veci nemá a nemôže mať vplyv, akým spôsobom koná a konal orgán činný v trestnom konaní - policajt pri uplatňovaní práva na nazretie do spisu podľa § 69 Trestného poriadku a pre posúdenie veci je absolútne irelevantné, či policajt vydal alebo nevydal rozhodnutie, či policajt má prieťahy v konaní alebo nemá, či sú u policajta identifikované závady v postupe alebo nie. Toto sú otázky vzťahov policajta a prokurátora v konkrétnom trestnom konaní, keďže iba prokurátor je nositeľom oprávnenia dozoru nad dodržiavaním zákonnosti v predprípravnom a prípravnom konaní podľa § 230 Trestného poriadku. Tento vzťah a otázky trestného procesu je preto absolútne vylúčené riešiť prostredníctvom zákona o práve na informácie. Rovnako si treba uvedomiť, že prokuratúry a súdy sprístupňujú informácie podľa osobitných predpisov (§ 55m ods. 5, ods. 6 zákona číslo 153/2001 Z. z. o prokuratúre v znení neskorších predpisov, § 82a ods. 5 zákona číslo 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov), a teda zložka ich povinnosti i e odlišnou od všeobecného ustanovenia § 11 ods. 1 písm. d) zákona o slobode informácií, ktorá sa vzťahuje na pôsobnosť žalovaného. To, že žalovaný vo vyrozumení zo 14. 10.2019 uviedol ustanovenie § 11 ods. 1 písm. d) zákona o slobode informácií, bolo iba a výlučne za účelom vysvetlenia, že zákon o slobode informácií negarantuje vo vzťahu k meritu žiadosti širší rozsah práv. Preto nebolo povinnosťou žalovaného poskytovať odôvodnenie tohto postoja, nakoľko nebolo konané podľa zákona o slobode informácií. V tomto je žalobný návrh žalobcu irelevantný a je výrazom nepochopenia vysvetľujúcich argumentov žalovaného vo všetkých troch „vyrozumeniach“. Avšak v nadväznosti na konštatáciu žalobcu, že zákon o slobode informácií a Trestný poriadok si v možnostiach uplatnenia jeho práv neodporujú, žalovaný vzhliada definitívne mylný záver, keďže zákon o slobode informácií mu vo vzťahu k predmetu jeho požiadavky garantoval iba nulový rozsah práva. Veď už len z faktu, že o informáciu podľa zákona o slobode informácií môže požiadať ktokoľvek plynie, že by bolo extrémne ohrozujúcim pre dosiahnutie účelu trestného konania (trestných konaní všeobecne), keby sa informácie o prijatých trestných oznámeniach a ďalších postupoch oznamovali komukoľvek, kto o to požiada. S poukazom na vyššie uvedené považuje žalovaný žalobu žalobcu v celom rozsahu za nedôvodnú a neopodstatnenú. Žalobca mal a aj v súčasnosti má možnosť oboznámiť sa s celým vyšetrovacím spisom viažucim sa k jeho osobe. V prípade, že žalobca má záujem disponovať materiálmi, ktoré sa danej trestnej veci týkajú, mal a aj v súčasnosti má možnosť postupovať podľa Trestného poriadku a oboznámiť sa s takýmito materiálmi a listinami, a nie podávať, podľa žalovaného neúčelné (až nezmyselné) žiadosti podľa zákona o slobode informácií a následne i takéto neopodstatnené až neprípustné žaloby. Žalovaný má za zo, že postupoval správne, keď podanie žalobcu zo dňa 10.09.2019 nevyhodnotil a neriešil v intenciách zákona o slobode informácií, ale túto posúdil podľa jej obsahu a subsumoval ju pod inštitút trestného práva. Žalovaný preto považuje žalobu v celom rozsahu za neopodstatnenú. Podanú správnu žalobu považuje žalovaný za irelevantnú až absurdnú, o ktorej nie je dôvodné konať v správnom súdnictve, a to s poukazom na osobitný trestnoprávny predpis upravujúci vzťahy medzi obvineným z trestného činu a štátom. Predmetom prieskumu v rámci správneho súdnictva môžu byť len také správne akty a činnosť orgánov verejnej správy, ktoré sú realizované pri výkone pôsobnosti v oblasti verejnej správy. Verejno- správnu pôsobnosť možno vymedziť ako zákonom ustanovené vrchnostenské oprávnenie orgánu verejnej správy rozhodovať o právach, právom chránených záujmoch, alebo povinnostiach fyzických a právnických osôb, resp. tieto normatívne určovať. Nie každý výkon orgánu verejnej správy má povahu výkonu verejnej správy. Takýto je napríklad aj postup policajných orgánov v trestnom konaní. Policajný orgán v trestnom konaní má postavenie orgánu činného v trestnom konaní, ktorého postup je upravený predovšetkým ustanoveniami Trestného poriadku. Z obsahu žaloby vyplýva, že žalobca žiadal informácie od vyšetrovateľa, t. j. orgánu činného v trestnom konaní. Avšak vyšetrovateľ, ako orgán činný v trestnom konaní, nie je orgánom verejnej správy, ktorý vykonáva činnosť v oblasti verejnej správy, ale je činný v oblasti, ktoré upravuje iné odvetvie práva. Okrem uvedeného, posudzovanie postupu, činnosti, eventuálne nečinnosti orgánu činného v trestnom konaní nepatrí do kompetencie správneho súdu.“ III. Administratívny spis 16. Z pripojeného administratívneho spisu súd zistil skutočnosti, ktoré neboli medzi účastníkmi sporné tak, ako boli nimi opísané v ich písomných podaniach adresovaných súdu. K skutočnostiam medzi účastníkmi sporným sa súd detailnejšie vyjadril nižšie v odôvodnení v časti V. tohto rozsudku. IV. Relevantné právne predpisy 17. Podľa § 2 ods. 1 SSP v správnom súdnictve poskytuje správny súd ochranu právam alebo právom chráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy a rozhoduje v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom. 18. Podľa § 2 ods. 1 SSP každý, kto tvrdí, že jeho práva alebo právom chránené záujmy boli porušené alebo priamo dotknuté rozhodnutím orgánu verejnej správy, opatrením orgánu verejnej správy ,nečinnosťou orgánu verejnej správy alebo iným zásahom orgánu verejnej správy, sa môže za podmienok ustanovených týmto zákonom domáhať ochrany na správnom súde. 19. Podľa § 3 ods. 1 písm. b/, písm. c/ SSP na účely tohto zákona sa rozumie rozhodnutím orgánu verejnej správy správny akt vydaný orgánom verejnej správy v administratívnom konaní, ktorý je formálne označený ako rozhodnutie alebo je za rozhodnutie považovaný podľa osobitného predpisu a zakladá, mení, zrušuje alebo deklaruje práva, právom chránené záujmy alebo povinnosti fyzickej osoby a právnickej osoby, alebo sa jej priamo dotýka (písm. b/), opatrením orgánu verejnej správy správny akt vydaný orgánom verejnej správy v administratívnom konaní, ktorým sú alebo môžu byť práva, právom chránené záujmy alebo povinnosti fyzickej osoby a právnickej osoby priamo dotknuté (písm. c/). 20. Podľa § 6 ods. 1 SSP správne súdy v správnom súdnictve preskúmavajú na základe žalôb zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy, opatrení orgánov verejnej správy a iných zásahov orgánov verejnej správy, poskytujú ochranu pred nečinnosťou orgánov verejnej správy a rozhodujú v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom. 21. Podľa § 177 ods. 1 SSP správnou žalobou sa žalobca môže domáhať ochrany svojich subjektívnych práv proti rozhodnutiu orgánu verejnej správy alebo opatreniu orgánu verejnej správy. 22. Podľa § 7 písm. b/ SSP správne súdy nepreskúmavajú správne akty orgánov verejnej správy, ktoré nemajú povahu rozhodnutia o právach, právom chránených záujmoch alebo povinnostiach fyzickej osoby a právnickej osoby, najmä rozhodnutia a opatrenia organizačnej povahy a rozhodnutia a opatrenia upravujúce vnútorné pomery orgánu, ktorý ich vydal, ak tento zákon neustanovuje inak. 23. Podľa § 97 SSP ak tento zákon neustanovuje inak, správny súd kedykoľvek počas konania prihliada na to, či sú splnené podmienky, za ktorých môže správny súd konať a rozhodnúť (ďalej len "procesné podmienky"). 24. Podľa § 98 ods. 1 písm. g) SSP správny súd uznesením odmietne žalobu, ak je neprípustná. 25. Podľa § 2 ods. 1 zákona č. 211/2000 Z.z. osobami povinnými podľa tohto zákona sprístupňovať informácie (ďalej len „povinné osoby“) sú štátne orgány, obce, vyššie územné celky ako aj tie právnické osoby a fyzické osoby, ktorým zákon zveruje právomoc rozhodovať o právach a povinnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb v oblasti verejnej správy, a to iba v rozsahu tejto ich rozhodovacej činnosti. 26. Podľa § 11 ods. 1 písm. d) zákona č. 211/2000 Z.z. povinná osoba obmedzí sprístupnenie informácie alebo informáciu nesprístupní, ak sa týka rozhodovacej činnosti súdu vrátane medzinárodných súdnych orgánov alebo orgánu činného v trestnom konaní okrem informácie, ktorá sa sprístupňuje podľa osobitného predpisu,24) <https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ ZZ/2000/211/20210101> rozhodnutia policajta v prípravnom konaní podľa druhej časti druhej hlavy piateho dielu Trestného poriadku <https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2005/301/> a informácie o vznesení obvinenia vrátane opisu skutku, ak ich sprístupnenie nezakazuje zákon alebo ak ich sprístupnenie neohrozuje práva a právom chránené záujmy. 27. Podľa § 17 ods. 1 zákona č. 211/2000 Z.z. žiadosť o sprístupnenie informácií povinná osoba vybaví bez zbytočného odkladu, najneskôr do ôsmich pracovných dní odo dňa podania žiadosti alebo odo dňa odstránenia nedostatkov žiadosti podľa § 14 ods. 2 a 3 <https://www.slov-lex.sk/pravne- predpisy/SK/ZZ/2000/211/20210101> a do 15 pracovných dní, ak sa sprístupňuje informácia nevidiacej osobe v prístupnej forme podľa § 16 ods. 2 písm. a) <https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ ZZ/2000/211/20210101>, ak tento zákon neustanovuje inak. 28. Podľa § 18 ods. 3 zákona č. 211/2000 Z.z. ak povinná osoba v lehote na vybavenie žiadosti neposkytla informácie či nevydala rozhodnutie a ani informáciu nesprístupnila, predpokladá sa, že vydala rozhodnutie, ktorým odmietla poskytnúť informáciu. Za deň doručenia rozhodnutia sa v tomto prípade považuje tretí deň od uplynutia lehoty na vybavenie žiadosti (§ 17 <https://www.slov-lex.sk/pravne- predpisy/SK/ZZ/2000/211/20210101>). 29. Podľa § 19 ods. 1 zákona č. 211/2000 Z.z. proti rozhodnutiu povinnej osoby o odmietnutí požadovanej informácie možno podať odvolanie v lehote 15 dní od doručenia rozhodnutia alebo márneho uplynutia lehoty na rozhodnutie o žiadosti podľa § 17 <https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/ SK/ZZ/2000/211/20210101>. Odvolanie sa podáva povinnej osobe, ktorá rozhodnutie vydala alebo mala vydať. 30. Podľa § 19 ods. 3 zákona č. 211/2000 Z.z. odvolací orgán rozhodne o odvolaní do 15 dní od doručenia odvolania povinnou osobou. Ak odvolací orgán v tejto lehote nerozhodne, predpokladá sa, že vydal rozhodnutie, ktorým odvolanie zamietol a napadnuté rozhodnutie potvrdil; za deň doručenia tohto rozhodnutia sa považuje druhý deň po uplynutí lehoty na vydanie rozhodnutia. 31. Podľa § 62 ods. 1 Trestného poriadku podanie sa posudzuje vždy podľa obsahu, aj keď je nesprávne označené. Možno ho urobiť písomne, ústne do zápisnice, telegraficky, telefaxom, elektronickými prostriedkami podpísané s kvalifikovaným elektronickým podpisom podľa osobitného zákona alebo bez kvalifikovaného elektronického podpisu. Podanie urobené telegraficky, telefaxom alebo elektronickými prostriedkami bez kvalifikovaného elektronického podpisu treba potvrdiť písomne alebo ústne do zápisnice do troch pracovných dní, inak sa o podaní nekoná. 32. Podľa § 69 ods. 1 Trestného poriadku obvinený, obhajca, poškodený, oznamovateľ, ak nie je zároveň poškodeným a zúčastnená osoba, splnomocnenec, ustanovený opatrovník a v konaní pred súdom prokurátor, probačný a mediačný úradník, vyšší súdny úradník, súdny tajomník a asistent prokurátora majú právo nazerať do spisov s výnimkou zápisnice o hlasovaní a časti spisu obsahujúcej údaje o totožnosti chráneného svedka, ohrozeného svedka alebo svedka, ktorého totožnosť je utajená, a krycie údaje o totožnosti agenta, robiť si z nich výpisky a poznámky a obstarávať si na svoje trovy kópie spisov a ich častí; také trovy neuhrádza prokurátor, probačný a mediačný úradník, vyšší súdny úradník, súdny tajomník a asistent prokurátora. Také isté právo má zákonný zástupca obvineného, poškodeného a zúčastnenej osoby, ak tieto osoby sú pozbavené spôsobilosti na právne úkony alebo ich spôsobilosť na právne úkony je obmedzená. Iné osoby tak môžu urobiť so súhlasom predsedu senátu a v prípravnom konaní so súhlasom orgánu činného v trestnom konaní, len ak je to potrebné na uplatnenie ich práv. V. Posúdenie správnej žaloby 33. Predmetom súdneho sporu na základe všeobecnej správnej žaloby bolo posúdenie tzv. fiktívnych rozhodnutí žalovaného opísaných v ods. 3 až 12 odôvodnenia tohto uznesenia, o ktorých sa žalobca domnieval, že boli vydané v rozpore so zákonom, resp. že žalovaný bol povinný rozhodnúť o žiadosti o sprístupnenie informácií opísanej v ods. 1 odôvodnenia uznesenia meritórnym rozhodnutím. 34. K posúdeniu prípustnosti správnej žaloby správny súd uvádza, že v správnom súdnictve je právo na prístup k správnemu súdu determinované princípom generálnej klauzuly s negatívnou enumeráciou, z ktorého vyplýva, že súdy v zásade preskúmavajú všetky rozhodnutia alebo opatrenia orgánov verejnej správy, ktorými sa zakladajú, menia alebo rušia oprávnenia a povinnosti fyzických alebo právnických osôb alebo ktorými môžu byť práva, právom chránené záujmy alebo povinnosti fyzických osôb alebo právnických osôb priamo dotknuté, okrem tých, ktoré zákon výslovne z prieskumu vylučuje (§ 7 SSP). 35. § 7 písm. b/ SSP správne súdy nepreskúmavajú správne akty orgánov verejnej správy, ktoré nemajú povahu rozhodnutia o právach, právom chránených záujmoch alebo povinnostiach fyzickej osoby a právnickej osoby, najmä rozhodnutia a opatrenia organizačnej povahy a rozhodnutia a opatrenia upravujúce vnútorné pomery orgánu, ktorý ich vydal, ak tento zákon neustanovuje inak. 36. Ustanovenie § 7 písm. b/ SSP z hľadiska negatívnej enumerácie rozhodnutí nepreskúmavaných správnych súdom upravuje situáciu, keď je žalobou napadnuté správny akt orgánu verejnej správy, ktoré nemá povahu rozhodnutia o právach, právom chránených záujmoch alebo povinnostiach fyzickej osoby a právnickej osoby, pričom fakultatívne vymenúva niektoré možné typy takýchto rozhodnutí alebo opatrení. Logickým výkladom možno dospieť k záveru, že úmyslom zákonodarcu bolo vylúčiť celú škálu rozhodnutí alebo opatrení, pri ktorých nedošlo následkom ich vydania (alebo postupu správneho orgánu) k poškodeniu alebo ohrozeniu práv a právom chránených záujmov žalobcu. To znamená, že súdy nepreskúmavajú také rozhodnutia správnych orgánov, ktoré sa nedotýkajú právnej sféry žalobcu, jeho subjektívnych práv. 37. Pod ukrátením subjektívneho práva je nutné rozumieť taký stav, keď žalovaným rozhodnutím alebo opatrením orgánu verejnej správy bolo priamo zasiahnuté do práv alebo právom chránených záujmov fyzickej osoby alebo právnickej osoby. Samotné tvrdenie žalobcu o nesprávnosti záverov rozhodnutia správneho orgánu a ich rozpor so zákonom nestačí. 38. V kontexte súdeného prípadu správny súd poukazuje na to, že nie len z dikcie § 7 písm. b) SSP ale i z účelu SSP ako základného procesného predpisu aplikovaného v správnom súdnictve vyplýva skutočnosť, že žalobcovi podaním správnej žaloby musí ísť o jeho vlastné subjektívne práva a súčasne je vylúčené, aby pod tento druh aktívnej žalobnej legitimácie bolo možné podriadiť prípad, keď sa žalobca cestou správnej žaloby snaží dosiahnuť cieľ, ktorý do sféry administratívneho konania nespadá a spravuje sa režimom mimo administratívnych konaní uplatňovaného právneho predpisu - v danom prípade Trestným poriadkom. Inak povedané, pokiaľ Trestný poriadok ako osobitný právny predpis upravujúci postup orgánov činných v trestnom konaní a upravujúci tiež práva osôb účastných trestného konania obsahuje osobitné ustanovenia zaoberajúce sa situáciou, v ktorej sa vyskytol žalobca a ktoré opísal vo svojej správnej žalobe (ods. 1 až 13 odôvodnenia uznesenia), nemôže nespokojnosť s postupom orgánu činného v trestnom konaní riešiť mimo sféru trestného konania cestou správnej žaloby. 39. Správny súd poukazuje na § 69 ods. 1 Trestného poriadku ustanovujúci podmienky nazretia do trestného spisu žalobcom ako poškodeným a dodáva, že pokiaľ sú práva žalobcu zabezpečené príslušnými ustanoveniami Trestného poriadku, teda právneho predpisu nespadajúceho pod jurisdikciu správneho súdu, nemožno v zmysle vyššie uvedenej argumentácie uvažovať o možnosti súdneho prieskumu situácie, kedy sa žalobca môže cítiť dotknutý na svojich právach konaním orgánu činného v trestnom konaní. 40. Súdu v tomto ohľade dodáva, že hoci žalobca trval na tom, že jeho žiadosť o informácie z trestného spisu mienil ako žiadosť podľa zákona č. 211/2000 Z.z., s ohľadom aj na § 62 ods. 1 Trestného poriadku sa s tvrdením žalobcu súd nemohol stotožniť a tvrdenia žalobcu považoval ich len za účelové a právne neopodstatnené. Pod subjektívne práva žalobcu nemožno podriadiť také účinky napadnutého rozhodnutia orgánu verejnej správy, ktoré neovplyvnilo jeho právnu pozíciu, pretože táto je daná príslušnými ustanoveniami Trestného poriadku, t.j. napadnuté rozhodnutie nezasahuje do jeho právnej sféry a ani nespôsobujú zmenu jeho právneho postavenia. 41. V súvislosti pre vec podstatnou otázkou napadnuteľnosti rozhodnutí žalovaného správnou žalobou sa správny súd stotožnil s argumentáciou žalovaného uvedenou v jeho vyjadrení k správnej žalobe opísanej v ods. 15 odôvodnenia tohto uznesenie, na ktorú poukazuje. 42. Žalobca bol oznamovateľom v trestnej veci ČVS: PPZ-839/NKA-PK-BA-2019, patrí mu osobitné procesné postavenie upravené v Trestnom poriadku a patrí mu právo nahliadať do trestného spisu a tiež právo na doručovanie určených rozhodnutí z trestného konania. Keďže sú práva žalobcu upravené Trestným poriadkom, o jeho právach mohol v danom štádiu trestného konania rozhodnúť orgán činný v trestnom konaní. 43. V zhode s názorom žalovaného správny súd považuje voluntaristický prístup žalobcu k aplikácii dotknutých právnych predpisov pre predmetnú situáciu za neprípustný a súhlasí, že žalobcom navrhovaný „postup, t. i. aplikácia právnych predpisov podľa vôle, resp. podľa príkazu fyzickej osoby by vniesla do právneho poriadku jeho konfúzne uplatňovanie, anarchický prístup s konzekvenciou narušenia princípov právneho štátu a právnej istoty, ktorú má inak garantovať vyvážený právny poriadok“. 44. Niet pochýb o tom, že žalobcovi nebolo v čase podania správnej žaloby upreté žiadne právo, ktoré by vyplynulo z administratívnych právnych predpisov. Pokiaľ ide o trestné konanie, ktorého bol účastný žalobca, ako vyplýva z vyjadrenia k žalobe, ani v tomto konaní neboli upreté žalobcovi jeho procesné práva oznamovateľa, pretože mal možnosť oboznámiť sa s celým vyšetrovacím spisom viažucim sa k jeho osobe. 45. Na základe uvedených dôvodov správny súd prijal záver, že neboli naplnené všetky podmienky na preskúmanie napadnutých rozhodnutí, nakoľko žaloba smeruje proti aktom orgánov verejnej správy, ktoré nemohli mať v tomto štádiu konania za následok ujmu na subjektívnych právach žalobcu, a preto správny súd v súlade § 98 ods. 1 písm. g/ SSP v spojení s § 7 písm. b/, § 97 SSP a žalobu odmietol ako neprípustnú. 46. O práve účastníkov konania na náhradu trov konania súd rozhodol podľa § 170 písm. a/ SSP a žiadnemu z účastníkov konania nepriznal právo na náhradu trov konania, pretože žaloba bola odmietnutá. Hoci žalobca zavinil odmietnutie žaloby, správny súd nepriznal žalovanému právo na náhradu trov konania, pretože mu v konaní žiadne trovy nevznikli a žiadne si voči žalobcovi ani neuplatnil. 47. Toto rozhodnutie senát Krajského súdu v Bratislave prijal pomerom hlasov 3 : 0 (§ 139 ods. 4 SSP v spojení s § 147 ods. 2 SSP). Poučenie: Proti tomuto uzneseniu možno podať kasačnú sťažnosť v lehote jeden mesiac od jeho doručenia, na Krajský súd v Bratislave. V kasačnej sťažnosti sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 57 SSP) uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy bolo napadnuté rozhodnutie doručené sťažovateľovi, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 SSP sa podáva (sťažnostné body) a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti. V konaní o kasačnej sťažnosti musí byť sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ v zmysle § 449 ods. 1 SSP. zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Povinné zastúpenie advokátom v kasačnom konaní sa nevyžaduje, ak a) má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa; b) ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d); c) je žalovaným Centrum právnej pomoci.