Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 6S/21/2020 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1020200118 Dátum vydania rozhodnutia: 02. 07. 2020 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Andrea Krišková ECLI: ECLI:SK:KSBA:2020:1020200118.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave, ako správny súd, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Andrey Kriškovej a členov senátu Mgr. Mariána Degmu a JUDr. Otílie Belavej, v právnej veci žalobcu: E. L., W..: XX.XX.XXXX, Q. XX, XXX XX F., štátny občan K. K. C., zastúpený: BURDA LEGAL s.r.o., advokátska kancelária, Rudnícka 8, 831 06 Bratislava, proti žalovanému: Riaditeľstvo hraničnej a cudzineckej polície Bratislava, Krížna 44, 812 72 Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. PPZ- HCP-BA2-2020/006693-003 zo dňa 07.01.2020, jednohlasne, takto r o z h o d o l : Krajský súd v Bratislave napadnuté rozhodnutie žalovaného Riaditeľstvo hraničnej a cudzineckej polície Bratislava Č.p.: PPZ-HCP-BA2-2020/006693-003 zo dňa 07.01.2020 zrušuje a vec vracia žalovanému na ďalšie konanie. Krajský súd v Bratislave priznáva žalobcovi voči žalovanému právo na úplnú náhradu trov konania, o výške ktorej rozhodne správny súd po právoplatnosti tohto rozsudku samostatným uznesením. o d ô v o d n e n i e : I. Rozhodnutia správnych orgánov 1. Žalobou napadnutým rozhodnutím zo dňa 07.01.2020 žalovaný zamietol odvolanie žalobcu a potvrdil rozhodnutie vydané v prvom stupni Oddelením cudzineckej polície Policajného zboru Bratislava (ďalej aj ako „prvostupňový orgán“) č. PPZ-HCP-BA6-3479-046/2019-PPC zo dňa 04.11.2019, ktorým prvostupňový orgán podľa § 33 ods. 6 písm. g/ v spojení s § 34 ods. 12 zákona č. 404/2011 Z.z. o pobyte cudzincov (ďalej len „zákon č. 404/2011 Z.z.“ alebo „zákon o pobyte cudzincov“) zamietol žiadosť žalobcu o obnovenie prechodného pobytu na území Slovenskej republiky na účel podnikania zo dňa 25.10.2017. 2. Dôvodom zamietnutia žiadosti žalobcu o obnovenie prechodného pobytu na území Slovenskej republiky na účel podnikania bolo zistenie prvostupňového orgánu, že výkon podnikateľskej činnosti žalobcu nebude prínosom pre hospodárske záujmy Slovenskej republiky. Uvedený záver v konečnom dôsledku znamenal, že obnovenie prechodného pobytu žalobcu na území Slovenskej republiky nie je vo verejnom záujme, čím bol naplnený dôvod pre zamietnutie jeho žiadosti o obnovenie prechodného pobytu. II. Žaloba 3. Žalobca považoval rozhodnutia vydané v oboch stupňoch za nezákonné, vychádzajúce z nesprávneho právneho a skutkového posúdenia a za rozhodnutia nepreskúmateľné. Žiadal ich zrušiť a vec vrátiť žalovanému na ďalšie konanie. 4. Poukázal na to, že žalovaný, ako aj prvostupňový orgán zamietli žiadosť žalobcu o obnovenie prechodného pobytu na území Slovenskej republiky z dôvodu, že obnovenie prechodného pobytu žalobcu za účelom podnikania na území Slovenskej republiky nie je vo verejnom záujme, pričom svoje rozhodnutia opreli o zamietavé stanovisko Ministerstva hospodárstva Slovenskej republiky (ďalej aj ako „MH SR“ alebo „ministerstvo hospodárstva“). V tejto súvislosti zdôraznil, že stanovisko MH SR, de facto tvoriace jediný podklad pre napádané rozhodnutia, neobsahuje žiadnu správnu úvahu ani preskúmateľné odôvodnenie. MH SR vo svojom stanovisku len stroho konštatuje, že „podnikateľská činnosť štátneho príslušníka tretej krajiny nebude prínosom pre hospodárske záujmy Slovenskej republiky,“ pričom MH SR sa ďalej žiadnym spôsobom nevysporiadalo s podkladmi, ktoré žalobca k žiadosti priložil a ktorými jednoznačne preukázal splnenie zákonných podmienok na obnovenie prechodného pobytu na území Slovenskej republiky na účely podnikania. Žalobca je toho názoru, že závery stanoviska MH SR sú v zjavnom rozpore so skutočnosťami zachytenými v správnom spise. Namietal, že správne orgány oboch stupňov si pri rozhodovaní osvojili neodôvodnený a ničím nepodložený záver MH SR uvedený v jeho stanovisku o neexistencii verejného záujmu Slovenskej republiky na podnikateľskej činnosti žalobcu, pričom tento následne vo svojich rozhodnutiach interpretovali bez akéhokoľvek logického zdôvodnenia, v neprospech žalobcu. Týmto postupom podľa žalobcu zaťažili svoje rozhodnutia vadou nepreskúmateľnosti. 5. Rovnako s poukazom na § 3 ods. 4 a 5 správneho poriadku dôvodil, že jednou zo základných zásad správneho konania je zásada materiálnej pravdy. Mal za to, že správne orgány vychádzajúc výlučne zo stanoviska MH SR nepostupovali v zmysle zásad správneho konania a nezistili skutočný stav veci tak, ako im to ukladá ustanovenia § 32 ods. 1 správneho poriadku. Žalovaný síce v napadnutom rozhodnutí zhodne s prvostupňovým orgánom uvádza, že v konaní o žiadosti žalobcu boli predložené všetky doklady v zmysle zákona o pobyte cudzincov, avšak ďalej uvádza, že zo žiadneho ustanovenia tohto zákona nevyplýva povinnosť správneho orgánu, aby pri splnení zákonných podmienok obnovil prechodný pobyt na účel podnikania bez priestoru na správnu úvahu. V tejto súvislosti žalobca uviedol, že hoci v zmysle platnej právnej úpravy nie je na udelenie povolenia na obnovenie pobytu na území Slovenskej republiky za účelom podnikania právny nárok a je na úvahe správneho orgánu ako rozhodne, žiadnym zákonným ustanovením nebola správnemu orgánu zverená ničím neobmedzená voľná úvaha pri rozhodovaní, či udelí alebo neudelí povolenie k pobytu na území Slovenskej republiky za účelom podnikania. Zdôraznil, že žalovaný pri použití voľnej úvahy musí rozhodovať tak, aby bola zachovaná právna istota a predvídateľnosť postupu správneho orgánu v súlade so zákonom a medzinárodnými dohovormi, ktorými je Slovenská republika viazaná. 6. Ďalej žalobca považoval tvrdenia žalovaného ohľadom neexistencie verejného záujmu z dôvodu, že podnikanie žalobcu v posudzovanom období (ktoré bolo len začiatkom podnikania žalobcu na území Slovenskej republiky) nemá prínos pre hospodárstvo Slovenskej republiky, nakoľko žalobca splnil len zákonom určené podmienky potrebné na obnovenie pobytu, za účelové a nenachádzajúce oporu v zákone. Mal za to, že pokiaľ zákon stanovuje podmienky potrebné na udelenie prechodného pobytu na účely podnikania príslušníkovi tretej krajiny, ktoré žalobca splnil, čo bolo opakovane deklarované žalovaným aj prvostupňovým orgánom, správny orgán nemôže pri aplikácii voľnej úvahy tieto podmienky interpretovať extenzívnym spôsobom, resp. vytvárať ďalšie podmienky, ktoré zákon neukladá, tak ako tomu bolo v danom prípade, a tieto pripísať na ťarchu žalobcu. Naviac zastával názor, že žalovaný a prvostupňový orgán pri svojom rozhodovaní nepostupovali pri svojej voľnej úvahe a hodnotení skutkového stavu v intenciách zákona o pobyte cudzincov, dôsledkom čoho bolo vydanie nesprávnych, resp. nezákonných rozhodnutí. Žalobca považoval postup správnych orgánov oboch stupňov za rozporný s princípom právnej istoty. 7. S poukazom na § 34 ods. 7 a 10 zákona o pobyte cudzincov mal za to, že stanovisko MH SR o prínose podnikateľskej činnosti pre hospodárskej záujmy Slovenskej republiky si policajný útvar má vyžiadať v prípade, ak spoločnosť, v mene ktorej koná štátny príslušník tretej krajiny, nedosiahla zákonom požadovanú výšku zisku po zdanení. V prípade žiadosti žalobcu došlo k posudzovaniu výšky zisku spoločnosti L. L..C..I.. (ďalej aj ako „Spoločnosť“) za zdaňovacie obdobie roku 2016, ktorý Spoločnosť dosiahla za necelých šesť mesiacov roka 2016, odkedy prostredníctvom nej začal žalobca v nadväznosti na udelený prechodný pobyt v Slovenskej republike na účely podnikania (konateľom Spoločnosti sa stal k 29.07.2016) vykonávať podnikateľskú činnosť. Z uvedeného tak vyplýva, že v danom prípade došlo k naplneniu zákonnej požiadavky týkajúcej sa výšky dosiahnutého zisku po zdanení, čo deklaroval aj samotný žalovaný vo svojom rozhodnutí. Žalobca preto považoval postup prvostupňového orgánu, ktorý si aj napriek splneniu zákonných podmienok, bez zmeny okolností od prvotného vyžiadal stanovisko MH SR, hoci mu to zákon neukladá, za účelový, ktorý nenachádza oporu v zákone o pobyte cudzincov. Žalobca taktiež poukázal na skutočnosť, že MH SR skúmalo prínos podnikateľskej činnosti žalobcu už v procese posudzovania jeho žiadosti o udelenie prechodného pobytu v Slovenskej republike na účely podnikania v roku 2016, pričom v tom čase bola táto podnikateľská činnosť vyhodnotená kladne. Zastával preto názor, že ak už raz dalo MH SR kladné stanovisko k podnikateľskému zámeru žalobcu, mal žalovaný aj prvostupňový orgán vychádzať z tohto pôvodného stanoviska, o to viac, ak žalobca preukázal, že výkonom podnikateľskej činnosti dosahuje zisky vyžadované zákonom o pobyte cudzincov. Stanovisko MH SR sa preto javí nanajvýš formalisticky a arbitrárne, nakoľko bez podstatnej zmeny okolností zmenilo svoje pôvodné kladné stanovisko na negatívne. 8. Žalobca sa ďalej nestotožnil s tvrdením žalovaného, že v preskúmavanom období (t.j. od udelenia prechodného pobytu dňa 30.06.2016 do podania žiadosti) nebol zo strany žalobcu doložený žiadny doklad, ktorým by preukázal svoju podnikateľskú činnosť. Zdôraznil, že predložil všetky doklady preukazujúce splnenie podmienok pre obnovenie prechodného pobytu (medzi ktorými sú aj doklady preukazujúce zisk z vykonávanej podnikateľskej činnosti za predchádzajúce zdaňovacie obdobie, t.j. rok 2016), čo potvrdili správne orgány vo svojich rozhodnutiach. Uviedol, že hoci v danom prípade bolo skúmané obdobie roku 2016, kedy žalobca začínal s výkonom podnikateľskej činnosti na území Slovenskej republiky, pričom dosiahol príjmy v zákonom ustanovenej výške, pri posudzovaní verejného záujmu na podnikateľskej činnosti žalobcu nemožno opomenúť (a to najmä za stavu, keď rozhodnutie o žiadosti bolo vydané 25 mesiacov po jej podaní), že Spoločnosť v každom ďalšom zdaňovacom období dosahovala zisk, ktorý prevyšoval zákonom ustanovenú výšku. Spoločnosť si riadne plní svoje daňové a odvodové povinnosti. Zároveň investuje nemalé finančné prostriedky do výkonu svojej podnikateľskej činnosti (čím opäť nepriamo prispieva k rozvoju ekonomiky) a vytvára tiež pracovné miesta (čím prispieva do sociálneho systému Slovenskej republiky). Uvedené podľa žalobcu svedčí o širšom prínose podnikateľskej činnosti žalobcu pre Slovenskú republiku, jej hospodárstvo, a teda aj verejný záujem. Žalobca vykonáva podnikateľskú činnosť presne v intenciách svojej pôvodnej žiadosti o udelenie prechodného pobytu za účelom podnikania, pričom podnikanie žalobcu každým rokom rastie, nie je príťažou pre Slovenskú republiku, ba naopak je prínosom pre hospodárske záujmy Slovenskej republiky. Podľa žalobcu správne orgány oboch stupňov postupovali pri posudzovaní žiadosti žalobcu príliš formalisticky. 9. Odmietal záver žalovaného, podľa ktorého žalobca svojim konaním neplní účel pobytu na území Slovenskej republiky, obchádza zákon a špekulatívnym a účelovým spôsobom legalizuje svoj pobyt v schengenskom priestore, a to z dôvodu, že v priebehu rokov 2016 a 2017 sa zdržiaval na území Slovenskej republiky len cca 70 dní. Uviedol, že v Slovenskej republike sa zdržiaval len po uvedené obdobie z dôvodu jednak pracovných ciest súvisiacich s výkonom podnikateľskej činnosti a jednak zariaďovaním víz, resp. prechodného pobytu v Slovenskej republike na účely zlúčenia rodiny žalobcu a následným presídlením rodiny žalobcu, na čo poukázal aj v odvolaní proti rozhodnutiu prvostupňového orgánu. Zdôraznil, že od podania žiadosti sa na území Slovenskej republiky zdržiava nepretržite. Namietal, že žalovaný sa s uvedenými tvrdeniami žalobcu v napadnutom rozhodnutí vôbec nevysporiadal, pričom len konštatoval, že zdržiavanie sa rodiny žalobcu na území Slovenskej republiky nie je predmetom konania, s čím sa žalobca nestotožňoval. V tejto súvislosti poukázal na skutočnosť, že správne orgány boli v zmysle skoršieho rozhodnutia žalovaného zo dňa 18.02.2019 č. PPZ- HCP- BA2-2019/007905-006, ktorým bolo rozhodnuté o odvolaní žalobcu voči rozhodnutiu Oddelenia cudzineckej polície Policajného zboru v Dunajskej Strede č. PPZ-HCP-BA8-3987- 021/2018-Ž, povinné preskúmať nie len prínos podnikateľskej činnosti žalobcu pre hospodárstvo Slovenskej republiky, ale aj skutočnosť, že deti žalobcu navštevujú školy na území Slovenskej republiky a jeho manželka je na území Slovenskej republiky zamestnaná. Keďže sa správne orgány uvedenými okolnosťami nevysporiadali, podľa žalobcu tým zasiahli do jeho práv a právom chránených záujmov. 10. S poukazom na § 33 ods. 1 písm. b/ zákona o pobyte cudzincov dôvodil, že v súčasnosti žije už takmer štyri roky v Slovenskej republike aj so svojou manželkou, synom a maloletou dcérou. Manželka žalobcu L. Y. L., nar.: XX.XX.XXXX, štátna príslušnosť: K. K. C. a dcéra E. L., W..: XX.XX.XXXX, štátna príslušnosť: K. K. C., sa od udelenia prechodného pobytu na území Slovenskej republiky za účelom zlúčenia rodiny podľa § 26 Zákona o pobyte cudzincov, t.j. od 29.07.2016, takmer nepretržite zdržiavali a naďalej zdržiavajú na území Slovenskej republiky. Manželka žalobcu je zamestnaná v spoločnosti L. L..C..I.. a stará sa o maloletú dcéru, aj prostredníctvom ktorej si osvojila kultúru, tradície a hodnoty Slovenskej republiky a je integrovaná do spoločnosti v Slovenskej republike. Za účelom zlepšenia svojich komunikačných schopností spolu so žalobcom navštevuje jazykovú školu International House Bratislava, s.r.o., kde študuje slovenský jazyk v kurze slovenčiny pre cudzincov. Maloletá dcéra žalobcu E. L. navštevovala v Slovenskej republike verejnú škôlku, úspešne absolvovala predprimárne vzdelávanie a následne v septembri roka 2018 nastúpila do 1. ročníka na Spojenej škole na Tilgnerovej ulici 14 v Bratislave, ktorý absolvovala s výbornými študijnými výsledkami (vrátane slovenského jazyka a literatúry). V súčasnosti navštevuje 2. ročník na Spojenej škole na Tilgnerovej ulici 14 v Bratislave. Rovnako si osvojila kultúru, tradície a hodnoty Slovenskej republiky a je v absolútnej miere integrovaná do spoločnosti v Slovenskej republike, o čom svedčia jej študijné výsledky, vrátane slovenského jazyka a literatúry a tiež voľnočasové aktivity v klube detí. Žalobca zdôraznil, že jeho maloletá dcéra E. L. nikdy neabsolvovala školské vzdelanie v K. K. C., neovláda ani perzskú abecedu jazyka farsi, naproti tomu však hovorí plynulou slovenčinou. Vzhľadom na uvedené skutočnosti je zrejmé, že integrácia v spoločnosti v Iránskej islamskej republike by jej spôsobila ťažko prekonateľné ťažkosti. Staršiemu synovi žalobcu E. L., W..: XX.XX.XXXX, štátna príslušnosť: K. K. C., bolo udelené povolenie na pobyt na území Slovenskej republiky na účely štúdia. Z uvedeného je podľa žalobcu zrejmé, že žalobca a jeho rodina spájajú svoj život a budúcnosť so Slovenskou republikou, majú záujem v nej žiť a byť pre spoločnosť aj naďalej prínosom. Ide o modernú, európsky zmýšľajúcu rodinu, ktorej hodnoty sú totožné s hodnotami slovenskej spoločnosti. 11. Žalobca zastával presvedčenie, že správne orgány oboch stupňov nepostupovali v súlade so zákonom o pobyte cudzincov, nakoľko pri posudzovaní jeho žiadosti vôbec neprihliadli na záujmy maloletej dcéry žalobcu, ako ani na osobné a rodinné pomery žalobcu. Výsledkom tohto nesprávneho, resp. nezákonného postupu správnych orgánov bolo zamietnutie žiadosti žalobcu, ktoré sa vzhľadom na splnenie všetkých formálnych a obsahových predpokladov pre obnovenie prechodného pobytu, ako aj vzhľadom na aktuálnu bezpečnostnú situáciu v K. K. C., javí ako necitlivé a zo svojej podstaty nesprávne, ktoré sa prieči akýmkoľvek zásadám logického uvažovania. Napádanými rozhodnutiami bolo podľa žalobcu zasiahnuté aj do jeho práva garantovaného čl. 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej tiež ako „Dohovor“), v zmysle ktorého má každý právo na rešpektovanie svojho súkromného a rodinného života, obydlia a korešpondencie. V danom prípade jednoznačne došlo k stretu záujmu súkromného (t.j. záujmu žalobcu a analogicky k tomu, aj jeho rodiny) a záujmu verejného, v nadväznosti na čo žalobca uviedol, že v prípadoch, keď správny orgán dospeje k záveru, že došlo k stretu záujmu súkromného so záujmom verejným, musí vo svojom rozhodnutí v prípade, že uprednostní záujem verejný, náležíte odôvodniť, prečo došlo k jeho uprednostneniu tak, aby bolo možné jednoznačne z obsahu rozhodnutia správneho orgánu posúdiť, či odopretím udelenia povolenia k jeho pobytu na území Slovenskej republiky za účelom podnikania nebolo neprimerane obmedzené, resp. odňaté právo cudzinca podnikať na území Slovenskej republiky, a to v kontexte čl. 8 Dohovoru. Prvostupňový orgán vo svojom rozhodnutí len všeobecne a bez konkretizácie dôvodov zhodnotil, že je dôvodné uprednostniť záujem verejný nad záujmom súkromným, pričom žalovaný, ktorý sa stotožnil s postupom prvostupňového orgánu, sa ďalej uvedeným tvrdením žiadnym spôsobom nezaoberal. Žalobca je preto názoru, že napádané rozhodnutia zasahujú do jeho práva garantovaného čl. 8 Dohovoru bez toho, aby dávali jasnú odpoveď na otázku, z akého dôvodu správne orgány uprednostnili záujem verejný nad súkromným záujmom žalobcu. Aj z tohto dôvodu ide podľa žalobcu preto o rozhodnutia nepreskúmateľné. III. Vyjadrenie žalovaného 12. Žalovaný sa vyjadril k žalobe písomným podaním doručeným súdu dňa 26.02.2020, žalobu považoval za nedôvodnú a žiadal ju zamietnuť. V prvom rade poukázal na procesný postup prvostupňového orgánu pred vydaním rozhodnutia o žiadosti žalobcu a uzavrel, že o žiadosti žalobcu bolo rozhodnuté v zákonnej lehote, pričom skutočnosť, že sa konanie realizovalo od 25.10.2017 nie je vinou správneho orgánu. Dôvodil, že prvostupňový orgán sa snažil byť vždy žalobcovi nápomocný, o čom svedčí aj skutočnosť, že opakovane dotazoval ministerstvo hospodárstva so žiadosťou o zaujatie stanoviska k prínosu podnikateľskej činnosti žalobcu. Nie je vinou správneho orgánu, že žalobca nepreukázal skutočnosť, že jeho podnikateľská činnosť bude prínosom pre hospodárske záujmy Slovenskej republiky. Uviedol, prvostupňový orgán nemal dôvod dotazovať ministerstvo hospodárstva na dôvod nesúhlasného stanoviska, nakoľko ide o ústredný orgán štátnej správy okrem iného aj pre podporu malého a stredného podnikania, stratégiu tvorby podnikateľského prostredia a pre vnútorný a zahraničný obchod. Ministerstvo hospodárstva má oprávnenie posudzovať dopad vykonávania podnikateľskej činnosti subjektov pre hospodárstvo Slovenskej republiky. Stanovisko ministerstva hospodárstva nebolo jediným podkladom pre zamietnutie žiadosti žalobcu. Ďalším podkladom bolo zistenie, že sa žalobca na území Slovenskej republiky od udelenia jeho prechodného pobytu zdržiaval zo 456 dní iba 70 dní, čo nasvedčuje tomu, že riadne nevykonával svoju podnikateľskú činnosť. Žalobcovi bol udelený prechodný pobyt na účel podnikania na území Slovenskej republiky. V tejto súvislosti žalovaný poukázal na § 21 ods. 3 zákona č. 404/2011 Z.z., podľa ktorého účel prechodného pobytu vykonáva štátny príslušník tretej krajiny na území Slovenskej republiky. Zo strany žalobcu tak takáto podmienka nebola splnená a takéto vykonávanie podnikateľskej činnosti prvostupňový orgán vyhodnotil tak, že nie je vo verejnom záujme Slovenskej republiky a ministerstvo hospodárstva posúdilo vo svojom stanovisku, že podnikateľská činnosť žalobcu nie je prínosom pre hospodárske záujmy Slovenskej republiky. 13. Ďalej žalovaný uviedol, že zo žiadneho ustanovenia zákona č. 404/2011 Z.z. nevyplýva povinnosť správneho orgánu pri splnení zákonných podmienok, teda pri doložení zákonom predpísaných dokladov, automaticky udeliť, príp. obnoviť prechodný pobyt na účel podnikania bez priestoru na správnu úvahu a dokazovanie. Žalobca predložil všetky zákonom stanovené doklady, avšak počas konania boli zistené nové skutočnosti, ktoré bolo potrebné zobrať pri vydaní rozhodnutia do úvahy. Keďže sa žalobca od udelenia svojho pobytu nachádzal na území Slovenskej republiky len 70 dní, prvostupňový orgán vyžiadal stanovisko ministerstva hospodárstva, ktoré malo pre vydanie svojho stanoviska k dispozícii totožné doklady ako prvostupňový orgán. Rozhodnutie prvostupňového orgánu podľa žalovaného vychádzalo zo spoľahlivo zisteného skutkového stavu veci. 14. Žalovaný rozporoval tvrdenia žalobcu o tom, že ministerstvo hospodárstva skúmalo prínos podnikateľskej činnosti žalobcu už v procese posudzovania jeho žiadosti o udelenie prechodného pobytu v Slovenskej republike na účely podnikania v roku 2016, a to s kladným výsledkom. Zdôraznil, že v administratívnom spise týkajúcom sa žalobcu sa nenachádza žiadne stanovisko ministerstva hospodárstva, ktoré by potvrdzovalo, že bol posudzovaný prínos podnikateľskej činnosti žalobcu v roku 2016. V tejto súvislosti žalovaný rovnako poukázal na to, že žalobca ako jediný doklad, ktorý preukazoval jeho podnikateľskú činnosť v roku 2016, predložil potvrdenie o zdanenom príjme za zdaňovacie obdobie roku 2016. Ostatné podporné doklady preukazujúce výkon jeho podnikateľskej činnosti sú za roky 2018 a 2019. Prvostupňový orgán posudzoval v danom čase, ako aj v čase vydania rozhodnutia o zamietnutí žiadosti žalobcu, zdaňovacie obdobie za rok 2016 tak, ako mu to ukladá zákon č. 404/2011 Z.z. Opieral sa pritom o stanovisko ministerstva hospodárstva, ktoré zohľadnilo všetky okolnosti, ktoré sa spájajú s podnikateľskou činnosťou žalobcu. Prvostupňový orgán sa spoliehal na objektívne zhodnotenie podnikateľskej činnosti orgánom, ktorý je najkompetentnejší posudzovať, či je podnikateľská činnosť prínosom pre hospodárske záujmy Slovenskej republiky. Prvostupňový orgán zohľadnil všetky skutočnosti a podklady, ktoré boli doplnené a uvádzané zo strany žalobcu. 15. Poukázal na to, že žalobca je od udelenia prechodného pobytu na území Slovenskej republiky podľa zákona č. 404/2011 Z.z. povinný vykonávať účel svojho pobytu na území Slovenskej republiky. Žalobcovi bol udelený prechodný pobyt dňa 30.06.2016 a jeho manželke a dcére dňa 29.07.2016. Podľa žalovaného nebol dôvod, aby sa žalobca z dôvodu ich presídlenia zdržiaval mimo územia Slovenskej republiky v rokoch 2016 a 2017. Mal za to, že zdržiavanie sa manželky a dcéry na území Slovenskej republiky nebolo predmetom konania o žiadosti žalobcu. Rozhodnutím o odvolaní č. p.: PPZ- HCP-BA2-2019/007905-006 zo dňa 18.02.2019 bol prvostupňový orgán viazaný názorom žalovaného, kedy mal preveriť splnenie podmienok na obnovenie prechodného pobytu na účel podnikania na území Slovenskej republiky žalobcovi s poukazom na verejný záujem a prínos jeho podnikateľskej činnosti pre hospodárstvo Slovenskej republiky, ako aj skutočnosť, že deti žalobcu navštevujú školy na území Slovenskej republiky a jeho manželka je na území Slovenskej republiky zamestnaná. Podľa žalovaného prvostupňový orgán tieto skutočnosti preveril a boli podkladom pre vydanie rozhodnutia o zamietnutí žiadosti o obnovenie prechodného pobytu na území Slovenskej republiky pod č. p.: PPZ- HCP-BA6-3479-046/2019-PPC zo dňa 04.11.2019. Žalovaný zastával názor, že prvostupňový orgán sa v uvedenom rozhodnutí dostatočne zaoberal súkromným a rodinným životom žalobcu. V čase vydania predmetného rozhodnutia bol pobyt manželky žalobcu a jeho dcéry úzko spätý s pobytom žalobcu, a je tak tomu aj v súčasnosti. Z dôvodu, že podnikateľská činnosť žalobcu nie je prínosom pre hospodárske záujmy Slovenskej republiky, prvostupňový orgán nemal inú možnosť, ako zamietnuť žiadosť žalobcu, čím jeho rodinní príslušníci strácajú zákonný nárok na obnovenie pobytu na území Slovenskej republiky. IV. Konanie na správnom orgáne 16. Nahliadnutím do administratívneho spisu súd zistil, že žalobca mal na území Slovenskej republiky udelený prechodný pobyt na účel podnikania od 30.06.2016 s platnosťou do 30.12.2017. Dňa 25.10.2017 podal žalobca na Oddelení cudzineckej polície Policajného zboru Dunajská Streda žiadosť o obnovenie prechodného pobytu na území Slovenskej republiky na účel podnikania v zmysle ustanovenia § 22 ods. 1 písm. b/ zákona č. 404/2011 Z.z., nakoľko je v spoločnosti L. L..C..I.. zapísaný ako konateľ. Dňa 27.09.2018 Oddelenie cudzineckej polície Policajného zboru Dunajská Streda vydalo rozhodnutie č. PPZ-HCP-BA8-3987-021/2018-Ž, ktorým žiadosť žalobcu zamietlo. Proti tomuto rozhodnutiu podal žalobca odvolanie. O odvolaní žalobcu rozhodol žalovaný rozhodnutím č. PPZ-HCP- BA2-2019/007905-006 zo dňa 18.02.2019 (právoplatné dňa 27.02.2019), ktorým rozhodnutie Oddelenia cudzineckej polície Policajného zboru Dunajská Streda č. PPZ-HCP-BA8-3987-021/2018- Ž zo dňa 27.09.2018 zrušil a vec vrátil prvostupňovému správnemu orgánu na nové prejednanie a rozhodnutie. Žalovaný okrem iného v zrušujúcom rozhodnutí o odvolaní žalobcu uviedol, že je nutné preveriť splnenie podmienok na obnovenie prechodného pobytu na území Slovenskej republiky za účelom podnikania s poukazom na verejný záujem a prínos podnikateľskej činnosti žalobcu pre hospodárstvo Slovenskej republiky, ako aj skutočnosť, že deti žalobcu navštevujú školy na území Slovenskej republiky a jeho manželka je na území Slovenskej republiky zamestnaná. 17. Pri opätovnom posudzovaní žiadosti žalobcu o obnovenie prechodného pobytu na území Slovenskej republiky na účel podnikania prvostupňový orgán zistil, že žalobca je zapísaný ako konateľ spoločnosti L. L..C..I.., K.: XX XXX XXX, so sídlom na adrese A. XXXX/X, F. XXX XX. Spoločnosť L. L..C..I.. bola do Obchodného registra zapísaná dňa 20.10.2015. Žalobca bol do Obchodného registra zapísaný ako konateľ dňa 29.07.2016. Ako predmet podnikania (činnosti) má spoločnosť L. L..C..I.. v Obchodnom registri Slovenskej republiky zapísaný: 1. Kúpa tovaru na účely jeho predaja konečnému spotrebiteľovi (maloobchod) alebo iným prevádzkovateľom živnosti (veľkoobchod), 2. Sprostredkovateľská činnosť v oblasti služieb, 3. Počítačové služby, 4. Prenájom nehnuteľností spojený s poskytovaním iných než základných služieb spojených s prenájmom, 5. Administratívne služby, 6. Reklamné a marketingové služby, 7. Činnosť podnikateľských, organizačných a ekonomických poradcov, 8. Vykonávanie mimoškolskej vzdelávacej činnosti, 9. Organizovanie kultúrnych a iných spoločenských podujatí, 10. Ubytovacie služby bez poskytovania pohostinskej činnosti. Žalobca je konateľom a zároveň aj spoločníkom spoločnosti L. L..C..I.. K žiadosti o obnovenie prechodného pobytu na účel podnikania, ako doklad preukazujúci zisk po zdanení z podnikania za prechádzajúce zdaňovacie obdobie, žalobca predložil potvrdenie Daňového úradu Bratislava č. 101702027/2018 zo dňa 03.09.2018, podľa ktorého daňový subjekt L. L..C..I.. podal dňa 23.08.2018 dodatočné daňové priznanie k dani z príjmov právnickej osoby za zdaňovacie obdobie roka 2016, v ktorom preukázal zdanený príjem vo výške X.XXX,XX Eur. Prvostupňový orgán preverovaním cestovného dokladu žalobcu zistil, že žalobca sa nachádzal v schengenskom priestore po schválení žiadosti o udelenie prechodného pobytu na území Slovenskej republiky na účel podnikania až do podania žiadosti o obnovenie prechodného pobytu na území Slovenskej republiky za účelom podnikania v dátumoch: dňa 27.07.2016 vstúpil do schengenského priestoru a vystúpil dňa 06.08.2016, dňa 28.09.2016 vstúpil do schengenského priestoru a dňa 07.10.2016 vystúpil, dňa 16.03.2017 vstúpil do schengenského priestoru a dňa 05.04.2017 vystúpil, dňa 28.09.2017 vstúpil do schengenského priestoru a dňa 30.11.2017 vystúpil, dňa 07.12.2017 vstúpil do schengenského priestoru a dňa 23.02.2018 vystúpil, t.j. spolu 70 dní. Prechodný pobyt na území Slovenskej republiky na účel podnikania mal účastník konania až do podania žiadosti o obnovenie prechodného pobytu na účel podnikania udelený na dobu 456 dní. 18. Dňa 30.03.2019 zaslal prvostupňový orgán na ministerstvo hospodárstva žiadosť o stanovisko, či podnikateľská činnosť žalobcu je prínosom pre hospodárske záujmy Slovenskej republiky a súčasne zaslal podporné doklady, ktoré mal k dispozícií. Zároveň prvostupňový orgán toho istého dňa vydal rozhodnutie č. PPZ-HCP-BA6-3478-031/2019-PPC, ktorým konanie prerušil do doby posúdenia predbežnej otázky, t.j. do doby doručenia stanoviska ministerstva hospodárstva, prípadne do doby doručenia vyjadrenia žalobcu k zápornému stanovisku ministerstva hospodárstva. Dňa 17.05.2019 bolo prvostupňovému orgánu doručené stanovisko ministerstva hospodárstva zo dňa 10.05.2019, v ktorom bolo konštatované, že „podnikateľská činnosť štátneho príslušníka tretej krajiny nebude prínosom pre hospodárske záujmy Slovenskej republiky“. K stanovisku ministerstva hospodárstva sa na základe výzvy prvostupňového orgánu vyjadril žalobca podaním zo dňa 27.06.2019, v ktorom záver vyjadrený v stanovisku ministerstva hospodárstva spochybňoval, a to s poukazom na dosiahnutý zisk spoločnosti L., L..C..I.. a prvotné kladné stanovisko ministerstva hospodárstva pri skúmaní podmienok na udelenie prechodného pobytu žalobcu na území Slovenskej republiky. K uvedenému vyjadreniu žalobca doložil ďalšie doklady preukazujúce výkon jeho podnikateľskej činnosti na území Slovenskej republiky. Prvostupňový orgán dňa 21.08.2019 opätovne požiadal ministerstvo hospodárstva o stanovisko, či podnikateľská činnosť žalobcu je prínosom pre hospodárske záujmy Slovenskej republiky, t.j., či ministerstvo hospodárstva trvá na svojom predchádzajúcom stanovisku, a to vzhľadom na doloženie ďalších dokladov zo strany žalobcu. Zároveň prvostupňový orgán rozhodnutím č. PPZ- HCP-BA6-3478-041/2019-PPC z toho istého dňa konanie opätovne prerušil. Dňa 30.09.2019 bolo prvostupňovému orgánu doručené stanovisko ministerstva hospodárstva zo dňa 24.09.2019, v ktorom bolo konštatované, že „podnikateľská činnosť štátneho príslušníka tretej krajiny nie je prínosom pre hospodárske záujmy Slovenskej republiky“. K tomuto stanovisku ministerstva hospodárstva sa na základe výzvy prvostupňového orgánu žalobca opätovne vyjadril podaním zo dňa 29.10.2019 s podobným odôvodnením ako v predchádzajúcom vyjadrení. 19. O žiadosti žalobcu rozhodol prvostupňový orgán v úvode tohto rozsudku opísaným rozhodnutím, ktorým žiadosť žalobcu o obnovenie prechodného pobytu na území Slovenskej republiky na účel podnikania zamietol. Voči tomuto rozhodnutiu podal žalobca prostredníctvom splnomocneného zástupcu odvolanie, ktorého argumentačným základom boli žalobné dôvody a o ktorom rozhodol žalovaný napadnutým rozhodnutím tak, že odvolanie žalobcu zamietol a rozhodnutie prvostupňového orgánu potvrdil. Odôvodnenia oboch rozhodnutí správnych orgánov sú obdobné ako vyjadrenie k žalobe a detailnejšie sa súd k jednotlivých ich častiam vyjadril nižšie. V. Posúdenie veci 20. Krajský súd v Bratislave preskúmal napadnuté rozhodnutie v rámci žalobných dôvodov (§ 182 SSP) a dospel k záveru, že žaloba je dôvodná. 21. Podľa § 2 ods. 1 SSP v správnom súdnictve poskytuje správny súd ochranu právam alebo právom chráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy a rozhoduje v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom. 22. Podľa § 6 SSP, správne súdy v správnom súdnictve preskúmavajú na základe žalôb zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy, opatrení orgánov verejnej správy a iných zásahov orgánov verejnej správy, poskytujú ochranu pred nečinnosťou orgánov verejnej správy a rozhodujú v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom. 23. Podľa § 177 ods. 1 SSP správnou žalobou sa žalobca môže domáhať ochrany svojich subjektívnych práv proti rozhodnutiu orgánu verejnej správy alebo opatreniu orgánu verejnej správy. 24. Podľa § 20 ods. 1 zákona č. 404/2011 Z.z. prechodný pobyt oprávňuje štátneho príslušníka tretej krajiny zdržiavať sa, vycestovať a opätovne vstupovať na územie Slovenskej republiky v čase, na aký mu bol policajným útvarom udelený. 25. Podľa § 21 ods. 1 písm. a/ zákona č. 404/2011 Z.z. prechodný pobyt môže policajný útvar udeliť štátnemu príslušníkovi tretej krajiny na účel podnikania. 26. Podľa § 22 ods. 1 zákona č. 404/2011 Z.z. prechodný pobyt na účel podnikania udelí policajný útvar, ak nie sú dôvody na zamietnutie žiadosti podľa § 33 ods. 6, štátnemu príslušníkovi tretej krajiny, ktorý a) podniká alebo bude podnikať na území Slovenskej republiky ako fyzická osoba, alebo b) koná alebo bude konať v mene obchodnej spoločnosti alebo družstva a nie je v pracovnoprávnom vzťahu. 27. Podľa § 33 ods. 1 písm. a/ zákona č. 404/2011 Z.z. policajný útvar pri rozhodovaní o žiadosti o udelenie prechodného pobytu prihliada na verejný záujem, osobitne na bezpečnostné hľadisko, hospodárske záujmy Slovenskej republiky, najmä na prínos podnikateľskej činnosti štátneho príslušníka tretej krajiny pre hospodárstvo Slovenskej republiky a na ochranu verejného zdravia. 28. Podľa § 33 ods. 6 písm. g/ zákona č. 404/2011 Z.z. policajný útvar zamietne žiadosť o udelenie prechodného pobytu, ak udelenie prechodného pobytu nie je vo verejnom záujme. 29. Podľa § 34 ods. 12 zákona č. 404/2011 Z.z., prvá veta pred bodkočiarkou, policajný útvar zamietne žiadosť o obnovenie prechodného pobytu z dôvodov podľa § 33 ods. 6. 30. Podľa § 3 ods. 1 správneho poriadku správne orgány postupujú v konaní v súlade so zákonmi a inými právnymi predpismi. Sú povinné chrániť záujmy štátu a spoločnosti, práva a záujmy fyzických osôb a právnických osôb a dôsledne vyžadovať plnenie ich povinností. 31. Podľa § 3 ods. 5 správneho poriadku rozhodnutie správnych orgánov musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci. Správne orgány dbajú o to, aby v rozhodovaní o skutkovo zhodných alebo podobných prípadoch nevznikali neodôvodnené rozdiely. 32. Podľa § 32 ods. 1 správneho poriadku správny orgán je povinný zistiť presne a úplne skutočný stav veci a za tým účelom si obstarať potrebné podklady pre rozhodnutie. Pritom nie je viazaný len návrhmi účastníkov konania. 33. Podľa § 46 správneho poriadku rozhodnutie musí byť v súlade so zákonmi a ostatnými právnymi predpismi, musí ho vydať orgán na to príslušný, musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci a musí obsahovať predpísané náležitosti. 34. Podľa § 47 ods. 3 správneho poriadku v odôvodnení rozhodnutia správny orgán uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov, ako použil správnu úvahu pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval, a ako sa vyrovnal s návrhmi a námietkami účastníkov konania a s ich vyjadreniami k podkladom rozhodnutia. 35. Rozhodnutia správnych orgánov oboch stupňov súd považuje za nedostatočne odôvodnené a za nepreskúmateľné v časti odôvodnenia prečo podnikanie žalobcu nie je prínosom pre hospodárstvo SR. Napriek tomu, že žalovaný disponoval potvrdením MHSR (nachádza sa v administratívnom spise), bolo jeho povinnosťou poskytnúť v rozhodnutí náležitú správnu úvahu v tomto smere. Z napadnutého rozhodnutia nie je ani v minimálnej miere zrejmé v čom žalobca podniká ani žiadna analýza podnikania v kontexte jeho prípadného prínosu. Z oboch rozhodnutí správnych orgánov nevyplýva, na základe akých konkrétnych skutočností nepredstavuje podnikateľská činnosť žalobca prínos pre štát. V rozhodnutiach správnych orgánov nebola uvedená ani len podstata dôvodov, pričom v prípade, že je orgán verejnej správy názoru, že podnikanie žalobcu nie je prínosom pre hospodárstvo SR, je povinná poskytnúť náležité vysvetlenie, logickú, právnu a presvedčivú argumentáciu. V prípade napadnutých rozhodnutí tomu tak nebolo. Konaním správnych orgánov tak bol porušený princíp právneho štátu definovaný v čl. 1 ods. 1 Ústavy SR. Jedným zo základných znakov právneho štátu je, aby rozhodnutia správnych orgánov (orgánov verejnej správy) boli spravodlivé, resp. aby neboli arbitrárne, formalistické, svojvoľné a nedostatočne odôvodnené. Tieto požiadavky napadnuté rozhodnutia správnych orgánov nespĺňajú, a preto ich možno považovať za formalistické a nedostatočne odôvodnené. Súd na tomto mieste poukazuje na právo na spravodlivý proces zakotvené v čl. 46 až 50 ústavy a čl. 47 Charty základných práv Európskej únie. S právom na spravodlivý proces úzko súvisí aj právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia. Z rozhodnutia správneho orgánu musí byť zrejmé, akými úvahami sa správny orgán riadil a na základe akých konkrétnych podkladov rozhodol. 36. V zmysle zákona o pobyte cudzincov je orgánom oprávneným rozhodovať o žiadosti žalobcu o obnovenie prechodného pobytu na účel podnikania na území SR OCP PZ Bratislava, pričom písomnosť (vyjadrenie), ktorej pôvodcom je Ministerstvo hospodárstva SR, je jedným z podkladov rozhodnutia o žiadosti žalobcu. 37. V zmysle rozhodnutí správnych orgánov, ktorými bola zamietnutá žiadosť žalobcu o obnovenie prechodného pobytu žalobcu na území SR na účely podnikania, správne orgány nevzhliadli dôvod na spochybňovanie informácií získaných od Ministerstvo hospodárstva SR, či potrebu hlbšej analýzy. Je však v rozpore s postavením policajného útvaru v tomto konaní jeho postup spočívajúci v bezvýhradnom akceptovaní obsahu písomnosti, ktorá slúži ako podklad rozhodnutia. Písomnosť obsahujúcu informácie potrebné na rozhodnutie je správny orgán povinný podrobiť hodnoteniu podľa svojej úvahy, a to jednotlivo (tak ako ostatné dôkazy) a všetky v ich vzájomnej súvislosti v zmysle § 34 ods. 5 správneho poriadku. 38. V danej veci nebolo sporné, že správne orgány oboch stupňov vychádzali z informácie Ministerstva hospodárstva SR, s dôvodmi ktorej žalobca v konaní pred správnymi orgánmi nebol oboznámený. Stanovisko MHSR neobsahuje žiadnu správnu úvahu, či dôvody. Súd zastáva názor, že takýmto postupom správneho orgánu nedošlo k riadnemu zisteniu skutkového stavu, a preto nebola v prospech žalobcu zabezpečená „rovnosť zbraní”, resp. zásada proporcionality. Žalobca sa nemal možnosť kvalifikovane brániť a ani sa vyjadriť k zistených skutočnostiam, pre ktoré bolo rozhodnuté o zamietnutí jeho žiadosti o obnovenie prechodného pobytu žalobcu na území SR na účely podnikania. Správny orgán mal povinnosť žalobcovi, resp. jeho právnemu zástupcovi uviesť dôvody, ktoré ho viedli k zamietnutiu žiadosti. Žalobca ako účastník konania pred správnymi orgánmi nemal k dispozícii dôvody, na ktorých základe správne orgány postavili svoje rozhodnutia. Na základe toho sa žalobca ako účastník konania nemohol účinne brániť v správnom konaní, čím došlo k porušeniu jeho práva na spravodlivý proces. . 39. Správna úvaha v tomto smere je potrebná o to viac, že MH SR skúmalo prínos podnikateľskej činnosti žalobcu už v procese posudzovania jeho žiadosti o udelenie prechodného pobytu v Slovenskej republike na účely podnikania v roku 2016, pričom v tom čase bola táto podnikateľská činnosť vyhodnotená kladne. Bez udania dôvodu bolo teda stanovisko zmenené bez toho, aby mal žalobca možnosť vyjadriť sa k jeho podkladom. 40. Čo sa týka námietky žalobcu ohľadom § 34 ods. 10 zákona č. 404/2011 Z.z. keď mal za to, že stanovisko MH SR o prínose podnikateľskej činnosti pre hospodárskej záujmy Slovenskej republiky si policajný útvar má vyžiadať len v prípade, ak spoločnosť, v mene ktorej koná štátny príslušník tretej krajiny, nedosiahla zákonom požadovanú výšku zisku po zdanení, čo nebol prípad žalobcu, tejto súd neprisvedčil. V zmysle právneho názoru NSSR vysloveného v rozsudku 1Sžak/1/2019 súd uvádza, že aj v prípade absencie vyššie uvedených situácií, je v každom prípade povinnosťou správnych orgánov podľa §33 ods. 1 zákona č. 404/2011 Z.z. prihliadať na verejný záujem, osobitne na bezpečnostné hľadisko, hospodárske záujmy Slovenskej republiky, najmä na prínos podnikateľskej činnosti štátneho príslušníka tretej krajiny pre hospodárstvo Slovenskej republiky a na ochranu verejného zdravia, záujmy maloletého dieťaťa štátneho príslušníka tretej krajiny, jeho finančnú situáciu a dĺžku doterajšieho pobytu a predpokladaného pobytu, stanovisko zastupiteľského úradu k udeleniu prechodného pobytu. Vo vzťahu k rozhodovaniu o žiadosti o obnovenie prechodného pobytu takáto povinnosť plynie správnym orgánom v zmysle ustanovenia § 34 ods. 10 veta prvá zákona č. 404/2011 Z.z. Preto pokiaľ si správne orgány plnili svoju zákonom ustanovenú povinnosť a na vyššie uvedené skutočnosti prihliadali, nebolo takémuto postupu čo vytýkať. 41. S poukazom na vyššie uvedené dôvody dospel súd k záveru, že žaloba je dôvodná, a preto rozhodnutia žalovaného ako nezákonné zrušil a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie, v ktorom viazaný v tomto rozsudku vysloveným právnym názorom súdu bude postupovať v naznačenom smere. Úlohou správnych orgánov bude zistiť riadne v čom podniká žalobca na území SR a zhodnotiť, či takáto činnosť je prínosom pre hospodárstvo SR. Vyjadrenie MHSR je v takejto forme nedostatočné na prijatie uvedených záverov. V kontexte uvedeného potom bude potrebné zhodnotiť individuálne okolnosti prípadu žalobcu (jeho rodinný život, dĺžku jeho doterajšieho pobytu na území SR, mieru jeho integrácie v spoločnosti a pod.) v kontexte jeho práva na ochranu súkromného a rodinného života podľa čl. 8 ods. 1 a 2 Dohovoru a práva na spravodlivý proces v zmysle čl. 46 až 50 Ústavy SR a čl. 47 Charty základných práv Európskej únie a proporcionálne zhodnotiť stret verejného a súkromného záujmu v danom prípade. 42. O nároku na náhradu trov konania rozhodol súd podľa § 167 ods. 1 SSP v spojení s § 175 ods. 1 SSP a vzhľadom na úspech v konaní bol žalobcovi tento nárok priznaný, pričom podľa § 175 ods. 2 SSP o výške náhrady trov konania rozhodne správny súd po právoplatnosti tohto rozhodnutia samostatným uznesením. 43. Toto rozhodnutie senát Krajského súdu v Bratislave prijal pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z. v znení neskorších predpisov). Poučenie: Proti tomuto rozsudku možno podať kasačnú sťažnosť. Kasačná sťažnosť musí byť podaná v lehote jedného mesiaca od doručenia rozhodnutia súdu. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 443 SSP). Kasačná sťažnosť sa podáva na krajskom súde, ktorý napadnuté rozhodnutie vydal. Sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Tieto povinnosti neplatia, ak má sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 SSP uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 SSP sa podáva a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh).