Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 8Sa/69/2020 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1020201153 Dátum vydania rozhodnutia: 19. 08. 2020 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Blanka Malichová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2020:1020201153.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v konaní pred sudkyňou JUDr. Blankou Malichovou, v právnej veci žalobcu: E. V., nar. XX.XX. XXXX, štátny príslušník E. islamskej republiky, bez dokladu totožnosti, aktuálne pobytom: Útvar policajného zaistenia pre cudzincov Medveďov, zastúpený Centrom právnej pomoci so sídlom Račianska 1523/71, P.O.BOX 18, 810 05 Bratislava, proti žalovanému: Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, Prezídium policajného zboru, Úrad hraničnej a cudzineckej polície, Riaditeľstvo hraničnej a cudzineckej polície Bratislava, Oddelenie cudzineckej polície PZ Dunajská Streda, Mlynská 4629/2A, 929 01 Dunajská Streda o správnej žalobe žalobcu vo veci zaistenia zo dňa 23.07.2020, podanej proti rozhodnutiu žalovaného č. PPZ-HCP-BA8-15-008/2020-AV zo dňa 17.06.2020, takto r o z h o d o l : I. Rozhodnutie žalovaného č. PPZ-HCP-BA8-15-008/2020-AV zo dňa 17.06.2020, o zaistení žalobcu, E. V., nar. XX.XX.XXXX, štátny príslušník E. islamskej republiky, bez dokladu totožnosti, podľa ust. § 230 ods. 1 pís. a/ z r u š u j e. II. Žalovanému n a r i a ď u j e žalobcu bezodkladne zo zaistenia prepustiť. III. Žalobcovi nárok na náhradu trov konania n e p r i z n á v a. o d ô v o d n e n i e : 1. Včas podanou žalobou zo dňa 23.07.2020, procesne podriadenou ust. § 226 ods. 1, 2 SSP, doručenou dňa 10.08.2020 Krajskému súdu v Bratislave, ako súdu vecne a miestne príslušnému na konanie, sa postupom podľa ust. § 221 ods. 1, 2 zák.č. 162/2015 Z.z. Správny súdny poriadok (ďalej aj „SSP“), žalobca domáhal zrušenia napadnutého rozhodnutia žalovaného č. PPZ-HCP- BA8-15-008/2020-AV zo dňa 17.06.2020 a nariadenia jeho bezodkladného prepustenia zo zaistenia. Správnemu orgánu vytkol nie riadne odôvodnenie napadnutého rozhodnutia, spôsobujúce jeho nepreskúmateľnosť. Právne svoje dôvody založil na porušení ust. § 88 ods. 1 pís. b/, § 88 ods. 4 Zákona č. 404/2011 Z.z. o pobyte cudzincov (ďalej aj „ZoPC“), § 32 ods. 1, § 46 a § 47 ods. 3 Zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (ďalej aj „Správny poriadok“) a čl. 5 ods. 1 písm. f/ Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a vecnú stránku nachádzal v riadnom neodôvodnení, spôsobujúcom nepreskúmateľnosť napadnutého rozhodnutia. S odkazom na ust. § 88 ods. 1 písm. c/ ZoPC zdôraznil povinnosť žalobcu odôvodniť dĺžku doby zaistenia, najmä v prípade, ak využije maximálnu dobu zaistenia, pričom takéto pochybenie považoval za podstatnú vadu, ovplyvňujúcu zákonnosť rozhodnutia a zdôraznil, že správny orgán je povinný zdôvodniť, prečo je potrebná práve stanovená dĺžka zaistenia. V súvislosti s týmto názorom poukázal na rozsudok Mestského súdu v Prahe, sp.zn. 7AA/50/2011 zo dňa 14.03.2011 ako aj na rozsudok NS SR, sp.zn. 10Sza/4/2012, v zmysle ktorých lehotu zaistenia je potrebné určiť presne a výstižne. Z formulácie zákona, že cudzinec môže byť zaistený na čas nevyhnutne potrebný, treba vyvodiť, že dĺžka zaistenia musí byť tiež náležite odôvodnená skutočnosťami existujúcimi v konkrétnom prípade, ktoré odôvodňujú takýto čas, nevyhnutne potrebný na zaistenie cudzinca. Žalovaný je povinný odôvodniť dĺžku doby zaistenia, najmä tiež pokiaľ využije maximálnu dobu zaistenia. Takéto pochybenie je podstatnou vadou, ovplyvňujúcou zákonnosť rozhodnutia ako celku, pretože doba zaistenia je esenciálnou zložkou inštitútu zaistenia. Poukázal aj na rozsudok NS SR sp.zn. 1SZa/4/2015, podľa ktorého akékoľvek zaistenie cudzinca musí trvať čo najkratšiu dobu a to iba dovtedy, pokiaľ sú s náležitou starostlivosťou učinené úkony smerujúce k vyhosteniu (vráteniu). Ak sa však v konaní preukáže, že reálny podklad pre vyhostenie alebo vrátenie prestal z právnych alebo iných dôvodov existovať, poprípade sa cudzinec už nemieni skrývať alebo iným závažným spôsobom nemarí proces vyhostenia (návratu), je celkom logické, že samotné zaistenie stráca svoje opodstatnenie a dotyčná osoba musí byť bezodkladne prepustená. Žalobca citoval aj z rozsudku Krajského súdu v Bratislave sp.zn. 4Sa/71/2018-32 zo dňa 12.09.2018, podľa ktorého: „Správny orgán je povinný zdôvodniť, prečo je potrebná práve stanovená dĺžka zaistenia. Správny orgán je totiž v rámci rozhodovania o zaistení povinný skúmať, či zaistením osoby bol naplnený účel vyplývajúci z príslušných zákonných ustanovení a či rozhodnutím o zaistení nedošlo k neprimeranému zásahu do práv účastníka, chránených inými právnymi predpismi.“...... „Avšak bez konkretizácie nevyhnutných administratívnych úkonov, potrebných na prípravu a realizáciu administratívneho vyhostenia a predpokladanej doby ich vybavenia, je odôvodnenie doby zaistenia žalobcu v tomto konkrétnom prípade povrchné, nedostatočné a preto napadnuté rozhodnutie nepreskúmateľné.“ 2. Žalobca žalovanému vytkol neodôvodnenie stanovenej dĺžky doby zaistenia konkrétnymi úkonmi viažucimi sa na jeho prípad s tým, že ho zaistil za účelom zabezpečenia a výkonu transferu do krajiny, ktorá je príslušná na posúdenie jeho žiadosti o poskytnutie medzinárodnej ochrany, pričom lustráciami bolo ihneď zistené, že o poskytnutie medzinárodnej ochrany požiadal na území Rumunska. Skonštatoval, že nie je správne a postačujúce len strohé odôvodnenie rozhodnutia, podľa ktorého je v rámci stanovenej doby zaistenia nutné vykonať úkony potrebné na jeho odovzdanie do príslušného členského štátu a Dublinské stredisko, ktoré je orgánom oprávneným konať v rámci tejto návratovej procedúry, môže zistiť nové skutočnosti, ako napríklad, že už žiadal o azyl aj v inej členskej krajine ako Rumunsko a že bude potrebné pripraviť a zabezpečiť akceptáciu jeho prevzatia zo strany zodpovedného štátu, a samotnú realizáciu odovzdania. Žalovanému vytkol, že len povrchne, bez ďalšieho odôvodnenia určil dĺžku doby zaistenia na čas nevyhnutne potrebný a následne ju mechanicky ohraničil najdlhšie do 17.08.2020. Stanovenú dĺžku doby zaistenia považoval za neodôvodnenú konkrétnymi úkonmi, viažucimi sa na jeho prípad, ale opierajúcu sa len o konkrétne eventuálne možnosti vývoja situácie. Dodal, že v zmysle judikatúry súdov je vždy potrebné stanovenú dĺžku doby zaistenia náležite odôvodniť existujúcimi skutočnosťami konkrétneho prípadu a v tomto prípade tomu tak nebolo. 3. Žalovaný vo vyjadrení zo dňa 04.08.2020 vyslovil, že z dôvodu podozrenia z neoprávneného pobytu na území Slovenskej republiky bol žalobca odovzdaný Oddeleniu cudzineckej polície PZ Dunajská Streda, zistené údaje boli preverené aj prostredníctvom informačného systému PZ MIGRA a EURODAC a po zistení, že je žiadateľom o azyl v Rumunsku, došlo k naplneniu predpokladu podmienok jeho prevozu podľa Dublinského dohovoru, čo Oddelenie cudzineckej polície PZ Dunajská Streda oznámilo Dublinskému stredisku, príslušnému na začatie konania vo veci prevozu žalobcu na územie iného členského štátu. Správny orgán začal dňa 17.06.2020 konanie vo veci jeho zaistenia podľa ust. § 88 ods. 1 písm. c/ zákona č. 404/2011 Z.z. na účel zabezpečenia prípravy alebo výkonu jeho prevozu podľa Dublinského dohovoru. Do zápisnice zaevidovanej pod číslom PPZ-HCP-BA8-15-007/2020-AV zo dňa 17.06.2020 žalobca uviedol, že v Afganistane Talibanci zabili jeho otca a každého kto im nebol sympatický, preto utiekol do Pakistanu, kde mal rodinu a žil tam asi rok, potom prešiel cez Irán do Turecka, odtiaľ do Grécka a odtiaľ cez Macedónsko do Srbska. V každej z týchto krajín pobudol niekoľko mesiacov. Zo Srbska sa dostal do Rumunska, kde požiadal príslušné úrady o udelenie azylu a býval v azylovom tábore. Všetky tieto krajiny boli pre neho len tranzitnými, nakoľko jeho cieľovou krajinou bolo Francúzsko, z čoho vyplýva existencia rizika jeho úteku, keďže na území Rumunska, kde požiadal o medzinárodnú ochranu nezotrval a za každú cenu sa chcel dostať do Francúzska. Správny orgán uviedol, že dĺžku doby zaistenia stanovil na čas nevyhnutne potrebný, podľa ust. § 88 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov, predbežne ju ohraničil do 17.08.2020, počas ktorej vykoná všetky úkony potrebné na odovzdanie žalobcu do príslušného členského štátu podľa Dublinského dohovoru, pričom však môže zistiť nové skutočnosti, napr. že v minulosti žiadal o azyl aj v iných členských krajinách a krajinou zodpovednou za posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu môže byť práve táto krajina. Dodal, že počas zaistenia sa okrem uvedených úkonov musí pripraviť a zabezpečiť akceptácia prevzatia zo strany zodpovedného členského štátu, ako aj samotná príprava prevozu, jeho technické, materiálne, ako aj personálne zabezpečenie. Uvedené však v žiadnom prípade neovplyvňuje povinnosť správneho orgánu, skúmať podľa ust. § 90 ods. 1 písm. d/ zákona č. 404/2011 Z.z. po celý čas účel zaistenia. V prípade ak Dublinské stredisko zistí, že nie je možný postup podľa Dublinského dohovoru, je ihneď povinné informovať správny orgán, zariadenie v ktorom je žalobca umiestnený, s následkom jeho prepustenia zo zaistenia. 4. Žalobca k vyjadreniu žalovaného vyjadrenie nepodal. 5. Krajský súd v Bratislave (ďalej len „súd“) ako vecne a miestne príslušný (§ 10 a § 13 ods. 3 SSP) preskúmal vec postupom podľa druhého dielu štvrtej hlavy SSP, v rozsahu a medziach dôvodov podanej žaloby, a riadiac sa znením prvej vety ust. § 228 SSP, do siedmich pracovných dní nariadil vo veci pojednávanie. Predvolanie na pojednávanie určené na deň 19.08.2020 bolo z dôvodu dodržania lehoty zakotvenej v ust. § 228 SSP, právnemu zástupcovi žalobcu ako aj žalovanému doručované prostredníctvom elektronickej schránky. Nakoľko po preskúmaní napadnutého rozhodnutia a postupu žalovaného v rozsahu náležitostí a dôvodov podanej žaloby (ust. § 226 SSP) dospel bez vypočutia účastníkov konania a ich zástupcov, ktorí sa z pojednávania písomne ospravedlnili a súhlasili z prejednaním veci v ich neprítomnosti, k záveru, že správna žaloba, ktorú posudzoval neformálne a neviazane žalobnými bodmi (ust. § 206 ods. 3 SSP) je dôvodná, rozhodnutie žalovaného podľa ust. § 230 ods. 1 pís. a/ SSP zrušil a nariadil bezodkladné prepustenie žalobcu zo zaistenia. 6. Podľa § 206 ods. 3, 4, 5, 6 SSP, správny súd posudzuje správnu žalobu neformálne a nie je pri svojom rozhodovaní viazaný žalobnými bodmi. Pre správny súd je rozhodujúci stav veci v čase vyhlásenia alebo v čase vydania jeho rozhodnutia. Správny súd môže zrušiť napadnuté rozhodnutie orgánu verejnej správy alebo opatrenie orgánu verejnej správy aj vtedy, ak dospel k záveru, že od jeho vydania sa podstatne zmenili okolnosti veci. Ak nie je v tejto hlave ustanovené inak, použijú sa na konanie o správnej žalobe vo veciach azylu, zaistenia a administratívneho vyhostenia ustanovenia o konaní o všeobecnej správnej žalobe. 7. Podľa § 221 ods. 1, 2 SSP, žalobca sa môže správnou žalobou domáhať zrušenia rozhodnutia o zaistení, o predĺžení zaistenia, o predĺžení lehoty zaistenia vydaného podľa osobitného predpisu alebo určenia takého rozhodnutia za nezákonné, ak bol žalobca zo zaistenia prepustený. Žalobca sa môže správnou žalobou domáhať prepustenia zo zaistenia vykonaného podľa osobitného predpisu. 8. Podľa § 225 ods. 1 SSP, správna žaloba podľa § 221 ods. 1 musí byť podaná v lehote siedmich dní od doručenia rozhodnutia o zaistení, rozhodnutia o predĺžení zaistenia alebo rozhodnutia o predĺžení lehoty zaistenia. 9. Podľa § 229 SSP, ak správny súd po preskúmaní zistí, že správna žaloba nie je dôvodná, rozsudkom ju zamietne. 10. Podľa § 230 ods. 1 pís. a/ SSP, ak správny súd po preskúmaní zistí dôvodnosť správnej žaloby podľa § 221 ods. 1, rozsudkom podľa povahy veci zruší napadnuté rozhodnutie o zaistení, rozhodnutie o predĺžení zaistenia alebo rozhodnutie o predĺžení lehoty zaistenia a nariadi bezodkladné prepustenie žalobcu zo zaistenia. 11. Napadnutým rozhodnutím zo dňa 17.06.2020, č. PPZ-HCP-BA8-15-008/2020-AV, právne odôvodneným ust. § 88 ods. 1 pís. c/, § 89 ods. 1 písm. a/ a b/ zák. č. 404/2011 Z.z. o pobyte cudzincov (ďalej len „ZoPC“), Nariadením Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 604/2013 zo dňa 26.06.2013, ktorým sa stanovujú kritéria a mechanizmy na určenie členského štátu zodpovedného za posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu, podanej štátnym príslušníkom tretej krajiny alebo osobou bez štátnej príslušnosti v jednom z členských štátov (ďalej aj „Dublinské nariadenie“), článkom 5 ods. 1 písm. f/ Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd, žalovaný na základe skutočnosti, že žalobca je žiadateľom o udelenie azylu na území iného členského štátu, podľa ust. § 88 ods. 1 písm. c/ zákona o pobyte cudzincov na účel zabezpečenia prípravy výkonu jeho prevozu podľa Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 604/2013 z 26.06.2013, zaistil žalobcu na čas nevyhnutne potrebný, najviac do 17.08.2020 a umiestnil ho v Útvare policajného zaistenia pre cudzincov Medveďov. Skutkovo svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že dňa 17.06.2020 v čase o 13:30 hod. po kontrole hliadkou Obvodného oddelenia PZ Dunajská Streda pred obcou Kútniky, na výzvu príslušníkov PZ predložil žalobca identifikačnú kartu žiadateľa o azyl vydanú Rumunskom, z ktorej bolo zistené, že sa jedná o štátneho príslušníka Afganistanu menom E., nar. 01.01.2000. Z dôvodu podozrenia z neoprávneného pobytu na území Slovenskej republiky bol odovzdaný príslušníkom Oddelenia cudzineckej polície PZ Dunajská Streda, za účelom spísania zápisnice o vyjadrení účastníka konania. Zistené údaje boli preverené aj prostredníctvom informačného systému PZ MIGRA a EURODAC a po zistení, že je žiadateľom o azyl v Rumunsku, došlo k naplneniu predpokladu podmienok jeho prevozu podľa Dublinského dohovoru, čo Oddelenie cudzineckej polície PZ Dunajská Streda oznámilo Dublinskému stredisku, príslušnému na začatie konania. Konanie vo veci zaistenia začal správny orgán z dôvodu zdržiavania sa žalobcu na území SR a schengenského priestoru neoprávnene a súčasne naplnenia predpokladu rizika jeho úteku, keďže už opustil územie členského štátu, v ktorom požiadal o udelenie medzinárodnej ochrany. 12. Podľa uvedenia žalobcu v zápisnici o vyjadrení účastníka konania zo dňa 17.06.2020, vedenej pod číslom PPZ-HCP-BA8-15- 007/2019-AV, domovskú krajinu opustil pre strach z Talibancov, ktorí mu zabili otca a zabíjajú každého kto im nie je sympatický. Z Afganistanu sa dostal do Pakistanu, kde bol asi rok, býval u rodiny, potom cestoval do Iránu, odtiaľ po mesiaci do Turecka, kde šesť mesiacov býval u kamarátov, ktorí mu zabezpečili stravu a ubytovanie. Ďalej pokračoval do Grécka, kde dva mesiace pracoval, odtiaľ do Macedónska a odtiaľ do Srbska, kde žil dva mesiace. Potom pokračoval do Rumunska, kde požiadal o udelenie azylu, býval tam v azylovom tábore, kde stretol kamaráta, s ktorým pricestoval na územie Slovenska. Na benzínovej pumpe spozorovali kamión, ktorého vodič bol akurát na prestávke, otvorili kontajner a spolu s ďalšími osobami do neho nasadli. Následne ich na neznámom mieste na území Maďarska vodič kamiónu zbadal, no napriek tomu ich viezol ďalej, až na územie Slovenska. Chceli ísť do Francúzska a preto pokračovali v ceste, chytili ich však policajti. Žalobca uviedol, že na území Slovenskej republiky nedisponuje žiadnym ubytovaním ani finančnými prostriedkami, na základe čoho mu žalovaný nemohol udeliť alternatívu zaistenia. Žalovaný z uvedeného vyvodil, že Slovenská republika nebola jeho cieľovou krajinou a preto by pokračoval do ďalších členských štátov a do pozornosti dal konštatovanie Výboru pre ľudské práva, podľa ktorého skutočnosť, že osoba vstúpila na územie ilegálne, môže ukazovať na potrebu viesť vyšetrovanie a môžu tu byť ďalšie okolnosti dotyčnej osoby, ako napr. pravdepodobnosť úteku alebo nedostatok spolupráce, ktoré môžu jej zaistenie na určitú dobu ospravedlniť. Teda samotná skutočnosť, že cudzinec nemá povolenie k vstupu na územie schengenského priestoru, predstavuje dostatočné zdôvodnenie pre počiatočné zbavenie slobody a zaistenie takej osoby na určitú dobu, ktorá je nevyhnutná. Nič na tom nemení ani skutočnosť, že dotyčná osoba je žiadateľom o azyl, pretože zaistenie cudzinca žiadajúceho o azyl, nie je v rozpore s Paktom o občianskych a politických právach. 13. Podľa § 88a ods. 1 písm. b/ ZoPC, policajt je oprávnený zaistiť žiadateľa o udelenie azylu, ak na dosiahnutie účelu zaistenia nie je možné využiť iné menej závažné prostriedky na účel zistenia tých skutočností, na ktorých je založená jeho žiadosť o udelenie azylu, ktoré by bez zaistenia nebolo možné získať, najmä ak existuje riziko jeho úteku. 14. Podľa § 88 ods. 1 písm. b/ ZoPC, policajt je oprávnený zaistiť štátneho príslušníka tretej krajiny na účel výkonu administratívneho vyhostenia alebo výkonu trestu vyhostenia. 15. Podľa § 88 ods. 1 písm. c/ ZoPC, policajt je oprávnený zaistiť štátneho príslušníka tretej krajiny na účel zabezpečenia prípravy alebo výkonu jeho prevozu podľa osobitného predpisu, ak existuje značné riziko jeho úteku. 16. Podľa § 88 ods. 4 ZoPC, štátny príslušník tretej krajiny môže byť zaistený na čas nevyhnutne potrebný, najviac na šesť mesiacov. Policajný útvar je oprávnený počas tohto obdobia opakovane predĺžiť zaistenie štátneho príslušníka tretej krajiny, pričom celkový čas zaistenia nesmie presiahnuť šesť mesiacov. Ak možno predpokladať, že napriek vykonaným úkonom potrebným na výkon administratívneho vyhostenia alebo trestu vyhostenia štátneho príslušníka tretej krajiny sa tento výkon predĺži z dôvodu, že štátny príslušník tretej krajiny dostatočne nespolupracuje, alebo z dôvodu, že mu zastupiteľský úrad nevydal náhradný cestovný doklad v lehote podľa prvej vety, môže policajný útvar rozhodnúť, a to aj opakovane, o predĺžení lehoty zaistenia, pričom celková doba predĺženia lehoty zaistenia nesmie presiahnuť 12 mesiacov. Lehotu zaistenia nemožno predĺžiť, ak ide o rodinu s deťmi alebo zraniteľnú osobu. Štátny príslušník tretej krajiny je zaistený dňom vydania rozhodnutia o zaistení. 17. Podľa Článku 24 ods. 1 Dublinského nariadenia, ak členský štát, na území ktorého sa osoba uvedená v článku 18 ods. 1 písm. b/, c/ alebo d/ zdržiava bez povolenia na pobyt a ktorému sa nepodala žiadna nová žiadosť o medzinárodnú ochranu, považuje za zodpovedný iný členský štát v súlade s článkom 20 ods. 5 a článkom 18 ods. 1 písm. b/, c/ alebo d/, môže tento iný členský štát požiadať, aby prijal uvedenú osobu späť. 18. Podľa Článku 24 ods. 2 Dublinského nariadenia, odchylne od článku 6 ods. 2 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/115/ES zo 16. decembra 2008 o spoločných normách a postupoch členských štátov na účely návratu štátnych príslušníkov tretích krajín, ktorí sa neoprávnene zdržiavajú na ich území, ak sa členský štát, na území ktorého sa osoba zdržiava bez povolenia na pobyt, rozhodne vyhľadávať v systéme Eurodac v súlade s článkom 17 nariadenia (EÚ) č. 603/2013, dožiadanie o prijatie späť osoby uvedenej v článku 18 ods. 1 písm. b/ alebo c/ tohto nariadenia alebo osoby uvedenej v jeho článku 18 ods. 1 písm. d/, ktorej žiadosť o medzinárodnú ochranu nebola zamietnutá konečným rozhodnutím, sa podá čo najskôr a v každom prípade do dvoch mesiacov od získania kladného výsledku porovnávania zo systému Eurodac podľa článku 17 ods. 5 nariadenia (EÚ) č. 603/2013. 19. Ak sa dožiadanie o prijatie späť zakladá na inom dôkaze než na údajoch získaných zo systému Eurodac, zašle sa dožiadanému členskému štátu do troch mesiacov odo dňa, kedy žiadajúci členský štát získal vedomosť o tom, že v prípade dotknutej osoby môže byť zodpovedným iný členský štát. 20. Podľa Článku 25 ods. 1 Dublinského nariadenia, dožiadaný členský štát vykoná potrebné kontroly a rozhodne o dožiadaní o prijatie dotknutej osoby späť čo najskôr a v každom prípade najneskôr do jedného mesiaca odo dňa doručenia dožiadania. Ak sa dožiadanie zakladá na údajoch získaných zo systému Eurodac, uvedená lehota sa skráti na dva týždne. 21. Podľa Článku 28 ods. 1, 2, 3 Dublinského nariadenia, členské štáty nezaistia osobu len z toho dôvodu, že v súvislosti s ňou prebieha konanie podľa tohto nariadenia. Ak existuje značné riziko úteku, členské štáty môžu dotknutú osobu zaistiť na účely zabezpečenia konania o odovzdaní v súlade s týmto nariadením, a to na základe individuálneho posúdenia a len vtedy, ak je zaistenie primeraným opatrením a nie je možné účinne uplatniť iné, miernejšie alternatívne donucovacie opatrenia. Zaistenie musí byť čo najkratšie a nesmie trvať dlhšie, než je opodstatnene nevyhnutné na riadne vykonanie požadovaných administratívnych postupov až do uskutočnenia odovzdania podľa tohto nariadenia. 22. Základnou zásadou správneho konania je zásada materiálnej pravdy, na základe ktorej rozhodnutie správnych orgánov musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného skutkového stavu veci. Z obsahu predmetnej zásady vyplýva, že správny orgán (platí to aj pre odvolací orgán) je povinný vykonávať dokazovanie tak, aby boli náležite objasnené všetky rozhodujúce okolnosti, dôležité pre posúdenie veci (úplnosť zistenia). Správny orgán musí zabezpečiť, aby skutkové zistenia, ktoré vyplývajú z vykonaného dokazovania, čo najviac zodpovedali skutočnosti (presnosť zistenia). Zásada tzv. materiálnej pravdy má v konaní o zaistení svoje špecifiká, spočívajúce v pravidelnej nedostatočnosti dôkazov preukazujúcich dôveryhodnosť žiadateľových tvrdení. Je však na správnom orgáne, aby preukázal či vyvrátil pravdivosť žiadateľových tvrdení, a to buď úplne nevyvrátiteľne, zistením presných okolností viažucich sa na tvrdenia zaisteného alebo aspoň s takou mierou pravdepodobnosti, ktorá nevyvoláva zásadné pochybnosti o správnosti úsudku správneho orgánu. 23. Inštitút zaistenia cudzinca je zákonným titulom pre obmedzenie osobnej slobody jednotlivca (čl. 8 ods. 2 Charty základných práv a slobôd), ktorá je ako základné ľudské právo zaručená (čl. 8 ods. 1 Charty). Podľa § 90 ods. 1 písm. d/ zákona o pobyte cudzincov, policajný útvar je povinný skúmať po celý čas zaistenia štátneho príslušníka tretej krajiny, či trvá účel zaistenia. Súd poznamenáva, že presnú dobu zaistenia cudzinca nie je možné predbežne presne určiť, jej dĺžka závisí od množstva podstatných faktorov, medzi ktoré okrem iného patrí komunikácia medzi štátnymi orgánmi Slovenskej republiky a ostatnými štátmi, ktorých sa nútený návrat cudzinca týka, ako aj vybavenie všetkých náležitostí potrebných na riadne dodržanie postupu upraveného medzinárodnými dohodami, ktorými sú dotknuté krajiny signatármi a napokon i zdravotný stav zaisteného a jeho spolupráca. 24. Vychádzajúc z obsahu administratívneho spisu, žalovaný na základe predloženej identifikačnej karty žalobcu ako žiadateľa o azyl, v informačnom systéme Migra a Eurodac zistil pozitívnu lustráciu žalobcu ako žiadateľa o medzinárodnú ochranu na území Rumunska. V súvislosti s tým začal aj konanie vo veci jeho zaistenia ako žiadateľa o azyl podľa ust. § 88 ods. 1 písm. c/ zákona o pobyte cudzincov, na účel zistenia tých skutočností, na ktorých je založená jeho žiadosť o udelenie azylu, ktoré by bez zaistenia nebolo možné získať. V rozhodnutí sa odvolal na žiadosť žalobcu o azyl v Rumunsku, jeho opustenie z dôvodu snahy dostať sa do Francúzska, z čoho vyplýva riziko úteku z územia SR, zabezpečenie akceptácie prevzatia žalobcu zo strany zodpovedného členského štátu a možného zistenia nových skutočností v rámci tohto procesu. 25. V rozhodnutí sp.zn. 1Sža/9/2016 zo dňa 27.07.2016, NS SR vyjadril: „V zmysle judikatúry a ustálenej súdnej praxe nestačí, že rozhodnutie je zrozumiteľné pre orgán, ktorý ho vydal; rozhodnutie musí byť zrozumiteľné aj pre ostatných účastníkov konania. Uvedený názor možno v niektorých prípadoch aplikovať nielen na rozhodnutie správnych orgánov, ako na výsledok ich činnosti ale aj na samotný priebeh správneho konania, zdokumentovaný v administratívnom spise.“ 26. Článok 29 Dublinského nariadenia určuje podmienky samotného odovzdania do zodpovedného štátu, pričom ako maximálnu dobu odovzdania cudzinca v prípadoch uvedených v tomto odseku stanovuje dobu šesť mesiacov. 27. Podľa § 32 ods. 1 Správneho poriadku, správny orgán je povinný zistiť presne a úplne skutočný stav veci a za tým účelom si obstarať potrebné podklady pre rozhodnutie. Pritom nie je viazaný len návrhmi účastníkov konania. 28. Podľa § 46 Správneho poriadku, rozhodnutie musí byť v súlade so zákonmi a ostatnými právnymi predpismi, musí ho vydať orgán na to príslušný, musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci a musí obsahovať predpísané náležitosti. 29. Podľa § 47 ods. 3 Správneho poriadku, v odôvodnení rozhodnutia správny orgán uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov, ako použil správnu úvahu pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval, a ako sa vyrovnal s návrhmi a námietkami účastníkov konania a s ich vyjadreniami k podkladom rozhodnutia. 30. Žalovaný zaistil žalobcu na účel zabezpečenia prípravy alebo výkonu jeho prevozu podľa Dublinského nariadenia, ak existuje značné riziko jeho úteku, na maximálnu dobu 2 mesiacov. V čase vydania napadnutého rozhodnutia žalobca o poskytnutie medzinárodnej ochrany na území Slovenskej republiky nepožiadal a zdržiaval sa tu neoprávnene. Ak bol teda zaistený na účel jeho prevozu späť do Rumunska, na prevoz sa vzťahujú aj Články 24 a 25 Dublinského nariadenia. Pretože iný dôkaz ako lustrácia v príslušných policajných informačných systémoch, resp. výpoveď žalobcu (o tom že v Rumunsku požiadal o azyl) vykonaný nebol, Slovenská republika ako žiadajúca strana, je povinná požiadať dožiadaný (zodpovedný) štát o prijatie späť žalobcu v lehote najneskôr do dvoch mesiacov (Článok 24 ods. 2 Dublinského nariadenia) a dožiadaná strana rozhodne o žiadosti v lehote dvoch týždňov - najneskôr však do jedného mesiaca (Článok 25 ods. 1 Dublinského nariadenia). Teda najneskôr do troch mesiacov musí byť rozhodnuté vo veci vrátenia žalobcu do Rumunska. Z rozhodovacej praxe tunajšieho súdu však vyplýva, že správny orgán príslušný na konanie vo veci Dublinského nariadenia - Dublinské stredisko Migračného úradu MV SR koná vo veciach tzv. dublinských návratov bezodkladne a pozitívne či negatívne relácie členských štátov sú k dispozícii v priebehu niekoľkých dní. Aplikuje pritom Článok 28 ods. 3 Dublinského nariadenia, podľa ktorého v prípade zaistenia cudzinca sa žiadosť o prevzatie späť podáva najneskôr do jedného mesiaca a odpoveď musí byť poskytnutá do dvoch týždňov. Preto ak žalovaný určil dobu zaistenia žalobcu v rozsahu dvoch mesiacov (v zmysle ust. § 88 ods. 4 ZoPC), bez jej bližšieho, resp. žiadneho odôvodnenia, sa takéto určenie doby zaistenia vo vzťahu k odôvodneniu doby zaistenia javí ako nepreskúmateľné aj preto, že podľa názoru súdu mal žalovaný možnosť kontaktovaním Dublinského strediska Migračného úradu MV SR, dobu zaistenia zobjektivizovať. Žalovaný vo svojom rozhodnutí neposkytol základné zdôvodnenie určenia stanovenej dĺžky zaistenia ako esenciálnej náležitosti rozhodnutia o zaistení, v jej dvojmesačnom ohraničení, naviac ak je takto určená lehota kratšia, ako pripúšťa maximálne rozpätie zákonnej úpravy v konaniach podľa Dublinského nariadenia, ktorú je vždy možné prispôsobiť časovému harmonogramu vybavenia veci. 31. Štruktúra odôvodnenia rozhodnutia je v priamej spojitosti so základným právom na súdnu ochranu podľa článku 46 ods.1 Ústavy SR. Ak správny orgán pri odôvodňovaní rozhodnutia nepostupuje spôsobom, ktorý záväzne určuje ust. § 47 ods. 3 správneho poriadku, dochádza nielen k tomu, že rozhodnutie je nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov alebo pre ich nezrozumiteľnosť, ale aj k tomu, že základné právo na súdnu ochranu nie je naplnené reálnym obsahom. Konanie a rozhodovanie sa uskutočňuje v predpísanom ústavnom a zákonnom rámci, rešpektovanie ktorého vylučuje svojvôlu v ich postupe, pričom vylúčenie svojvôle sa zabezpečuje viacerými prostriedkami, vrátane povinnosti rozhodnutie odôvodniť. Odôvodnenie rozhodnutia dovoľuje účastníkom konania posúdiť ako správny orgán v ich veci vyložil a aplikoval príslušné procesné predpisy a akými úvahami sa spravoval pri svojom rozhodovaní. 32. Povinnosťou správneho orgánu je uviesť v rozhodnutí dostatočné a relevantné dôvody, na ktorých svoje rozhodnutie založil. Dostatočnosť a relevantnosť týchto dôvodov sa musí týkať tak skutkovej, ako aj právnej otázky rozhodnutia; avšak len tej, ktorá je pre rozhodnutie vo veci rozhodujúca, nevyhnutná. Správny súd sa v preskúmavanej veci plne stotožnil s námietkami žalobcu o riadnom neodôvodnení napadnutého rozhodnutia v časti neodôvodnenia dĺžky doby zaistenia, vyvolávajúcom vadu jeho nepreskúmateľnosti, nakoľko len citáciu ustanovení zákona, ktoré v súvislosti s Dublinským nariadením neaplikoval vôbec a všeobecné konštatácie, nemožno považovať za dostačujúce a nahrádzajúce odôvodnenie rozhodnutia podľa požiadaviek kladených ust. § 47 ods. 3 správneho poriadku. 33. Riadne odôvodnenie je dané priamo hypotézou ust. § 47 ods. 3 Správneho poriadku a ako také, je podmienkou preskúmateľnosti rozhodnutia. Už s ohľadom na uvedené, keď žalovaný žiadnym spôsobom neodôvodnil podmienky naplnenia obsahu ust. § 88 ods. 1 pís. c/ ZoPC, t.j. vôbec neposkytol argumentáciu pre určenie časového horizontu zaistenia žalobcu práve v uvedenej dĺžke, vytvoril právny základ na naplnenie dispozície písm. c/ a d/ ods. 1 ust. § 191 SSP. 34. O trovách konania súd rozhodol v zmysle ust. § 167 ods. 1 S.s.p. avšak rešpektujúc návrh žalobcu, ktorý o trovách konania žiadal rozhodnúť tak, že žiadnemu z účastníkov nebudú priznané, žalobcovi ich náhradu nepriznal. 35. Žalobcu, pre jeho zákonné oslobodenie od súdnych poplatkov (§ 4 ods. 2 písm. m/ a ods. 3 zák. č. 71/1992 Zb.), na ich úhradu nezaviazal. Poučenie: Rozsudok krajského súdu vo veciach zaistenia nadobúda právoplatnosť uplynutím lehoty sedem dní od doručenia rozsudku alebo podaním kasačnej sťažnosti v tej istej lehote proti tomuto rozsudku (§ 145 ods. 3 SSP). Kasačná sťažnosť má odkladný účinok, ak bola podaná proti rozhodnutiu krajského súdu vo veci samej vydanému v konaní o správnej žalobe vo veciach zaistenia a administratívneho vyhostenie (§ 446 ods. 2 písm. d/ SSP). Kasačná sťažnosť nie je prípustná, ak: a/ sa opiera o iné dôvody, ako sú uvedené v § 440; b / sa opiera o dôvody, ktoré sťažovateľ neuplatnil v konaní pred krajským súdom, v ktorom bolo vydané napadnuté rozhodnutie, hoci tak urobiť mohol; c/ smeruje len proti dôvodom rozhodnutia krajského súdu (§ 439 ods. 3 SSP). Podľa § 440 SSP: 1. Kasačnú sťažnosť možno odôvodniť len tým, že krajský súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že a/ na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu, c/ účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred krajským súdom v plnom rozsahu a nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d/ v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie, e / vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený krajský súd, f / nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, g/ rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci, h/ sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu, i/ nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo j / podanie bolo nezákonne odmietnuté. 2. Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v odseku 1 písm. g/ až i/ sa vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania pred krajským súdom. Kasačná sťažnosť sa podáva na krajskom súde, ktorý napadnuté rozhodnutie vydal. Lehota na podanie kasačnej sťažnosti je zachovaná, ak počas nej bola kasačná sťažnosť podaná na kasačnom súde (§ 444 SSP). V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 SSP uviesť a/ označenie napadnutého rozhodnutia, b/ údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, c/ opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva (sťažnostné body) d/ návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti (§ 445 SSP). Sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Tieto povinnosti neplatia, ak a/ má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa; b/ ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c/ a d/ ; c/ je žalovaným Centrum právnej pomoci (§ 449 SSP).