Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 8Sa/71/2020 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1020201186 Dátum vydania rozhodnutia: 24. 08. 2020 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Blanka Malichová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2020:1020201186.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v konaní pred sudkyňou JUDr. Blankou Malichovou, v právnej veci žalobcu: E. D. D., nar. XX.XX.XXXX, štátny príslušník K. arabskej republiky, bez dokladu totožnosti, aktuálne pobytom: Útvar policajného zaistenia pre cudzincov Medveďov, zastúpený Centrom právnej pomoci so sídlom Račianska 1523/71, P.O.BOX 18, 810 05 Bratislava, proti žalovanému: Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, Prezídium policajného zboru, Úrad hraničnej a cudzineckej polície Bratislava, Riaditeľstvo hraničnej a cudzineckej polície Bratislava, Mobilná jednotka PZ Bratislava, Regrútska 4, 812 72 Bratislava o správnej žalobe žalobcu vo veci zaistenia zo dňa 05.08.2020, podanej proti rozhodnutiu žalovaného č. PPZ-HCP-BA5-61-011/2020-AV zo dňa 04.07.2020, takto r o z h o d o l : I. Rozhodnutie žalovaného č. PPZ-HCP-BA5-61-011/2020-AV zo dňa 04.07.2020, o zaistení žalobcu, E. D. D., nar. XX.XX.XXXX, štátny príslušník K. arabskej republiky, bez dokladu totožnosti, podľa ust. § 230 ods. 1 pís. a/ z r u š u j e. II. Žalovanému n a r i a ď u j e žalobcu bezodkladne zo zaistenia prepustiť. III. Žalobcovi nárok na náhradu trov konania n e p r i z n á v a. o d ô v o d n e n i e : 1. Včas podanou žalobou zo dňa 05.08.2020, procesne podriadenou ust. § 226 ods. 1, 2 SSP, doručenou dňa 14.08.2020 Krajskému súdu v Bratislave, ako súdu vecne a miestne príslušnému na konanie, sa postupom podľa ust. § 221 ods. 1, 2 zák.č. 162/2015 Z.z. Správny súdny poriadok (ďalej aj „SSP“), žalobca domáhal zrušenia napadnutého rozhodnutia žalovaného č. PPZ-HCP- BA5-61-011/2020-AV zo dňa 04.07.2020 a nariadenia jeho bezodkladného prepustenia zo zaistenia. Správnemu orgánu vytkol nie riadne odôvodnenie napadnutého rozhodnutia, spôsobujúce jeho nepreskúmateľnosť. Právne svoje dôvody založil na porušení ust. § 88 ods. 1 pís. c/, § 88 ods. 4 písm. b/ Zákona č. 404/2011 Z.z. o pobyte cudzincov (ďalej aj „ZoPC“), § 32 ods. 1, § 46 a § 47 ods. 3 Zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (ďalej aj „Správny poriadok“) a čl. 5 ods. 1 písm. f/ Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a vecnú stránku nachádzal v riadnom neodôvodnení, spôsobujúcom nepreskúmateľnosť napadnutého rozhodnutia. 2. S poukazom na rozsudok NS SR sp.zn. 1Szak/3/2017 zo dňa 04.05.2017 uviedol, že z napadnutého rozhodnutia nevyplýva správna úvaha žalovaného, v čom konkrétne vidí značné riziko jeho úteku a splnenia podmienky v zmysle citovaného ustanovenia. 3. S odkazom na ust. § 88 ods. 4 písm. b/ ZoPC zdôraznil povinnosť žalobcu odôvodniť dĺžku doby zaistenia a v súvislosti s týmto názorom poukázal na rozsudok Mestského súdu v Prahe, sp.zn. 7AA/50/2011 zo dňa 14.03.2011 ako aj na rozsudok NS SR, sp.zn. 10Sza/4/2012, v zmysle ktorých lehotu zaistenia je potrebné určiť presne a výstižne a správny orgán je povinný zdôvodniť, prečo je potrebná práve stanovená dĺžka zaistenia. Z formulácie zákona, že cudzinec môže byť zaistený na čas nevyhnutne potrebný treba vyvodiť, že dĺžka zaistenia musí byť tiež náležite odôvodnená skutočnosťami existujúcimi v konkrétnom prípade, ktoré odôvodňujú takýto čas nevyhnutne potrebný na zaistenie cudzinca. Takéto pochybenie je podstatnou vadou, ovplyvňujúcou zákonnosť rozhodnutia ako celku, pretože doba zaistenia je esenciálnou zložkou inštitútu zaistenia. Poukázal aj na rozsudok NS SR sp.zn. 1SZa/4/2015, podľa ktorého akékoľvek zaistenie cudzinca musí trvať čo najkratšiu dobu a to iba dovtedy, pokiaľ sú s náležitou starostlivosťou učinené úkony smerujúce k vyhosteniu (vráteniu). Ak sa však v konaní preukáže, že reálny podklad pre vyhostenie alebo vrátenie prestal z právnych alebo iných dôvodov existovať, poprípade sa cudzinec už nemieni skrývať alebo iným závažným spôsobom nemarí proces vyhostenia (návratu), je celkom logické, že samotné zaistenie stráca svoje opodstatnenie a dotyčná osoba musí byť bezodkladne prepustená. Žalobca citoval aj z rozsudku Krajského súdu v Bratislave sp.zn. 4Sa/71/2018-32 zo dňa 12.09.2018, podľa ktorého: „Správny orgán je povinný zdôvodniť, prečo je potrebná práve stanovená dĺžka zaistenia. Správny orgán je totiž v rámci rozhodovania o zaistení povinný skúmať, či zaistením osoby bol naplnený účel vyplývajúci z príslušných zákonných ustanovení a či rozhodnutím o zaistení nedošlo k neprimeranému zásahu do práv účastníka, chránených inými právnymi predpismi.“...... „Avšak bez konkretizácie nevyhnutných administratívnych úkonov, potrebných na prípravu a realizáciu administratívneho vyhostenia a predpokladanej doby ich vybavenia, je odôvodnenie doby zaistenia žalobcu v tomto konkrétnom prípade povrchné, nedostatočné a preto napadnuté rozhodnutie nepreskúmateľné.“ 4. Žalobca žalovanému vytkol neodôvodnenie stanovenej dĺžky doby zaistenia práve do 03.09.2020, výpočtom konkrétnych administratívnych úkonov, ktoré bude potrebné za účelom jeho vyhostenia vykonať. Inštitút zaistenia výrazným spôsobom zasahuje do základných ľudských práv a slobôd jednotlivca, keďže dochádza k obmedzeniu, resp. k pozbaveniu osobnej slobody človeka. Preto je potrebné aby sa žalovaný zaoberal každým prípadom individuálne, najmä keď stanoví maximálnu možnú dobu dĺžky zaistenia. V tomto prípade tomu tak nebolo, maximálna dĺžka doby zaistenia bola stanovená len všeobecne. 5. Žalovaný vo vyjadrení zo dňa 12.08.2020 vyslovil, že žalobca sa na území Slovenskej republiky zdržiava bez akéhokoľvek dokladu totožnosti, nezotrval na území krajín, v ktorých žiadal o medzinárodnú ochranu a bez oprávnenia vycestoval napriek tomu, že sa už v tom čase nachádzal na území bezpečnej krajiny, čo vyvolalo podozrenie z existencie značného rizika jeho úteku, keďže aj v zápisnici č.p.: PPZ-HCP-BA5-61-010/2020-AV uviedol, že má v pláne dostať sa do Nemecka, kde žije jeho brat, tiež uviedol, že nemá pri sebe žiadne finančné prostriedky, zabezpečené ubytovanie a na území Slovenskej republiky nemá rodinu ani známych. Preto mu nebola uložená ani povinnosť podľa ust. § 89 ods. 1 písm. a/ a b/ zákona o pobyte cudzincov, uložením ktorej by mohlo prísť k zmareniu sledovaného cieľa a to návratu na územie iného členského štátu. Naviac je potrebné zabezpečiť jeho prípravu alebo výkon jeho prevozu podľa Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 604/20013 z 26.06.2013, ktorým sa stanovujú kritériá a mechanizmy na určenie členského štátu zodpovedného za posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu, podanej štátnym príslušníkom tretej krajiny alebo osobou bez štátnej príslušnosti v jednom z členských štátov (ďalej aj „Dublinské nariadenie“) formou zaistenia, v zmysle ust. § 88 ods. 1 písm. c/ zákona o pobyte cudzincov, pričom dĺžka doby zaistenia vychádza z lehôt určených v tomto Nariadení. Správnu žalobu označil za reprodukciu znení judikátov a rozhodnutí súdov, nepodloženú konkrétnymi faktami a skutočnosťami a tiež v rozpore so zásadou individuálneho prístupu v konkrétnom prípade. 6. Žalobca k vyjadreniu žalovaného vyjadrenie nepodal. 7. Krajský súd v Bratislave (ďalej len „súd“) ako vecne a miestne príslušný (§ 10 a § 13 ods. 3 SSP) preskúmal vec postupom podľa druhého dielu štvrtej hlavy SSP, v rozsahu a medziach dôvodov podanej žaloby, a riadiac sa znením prvej vety ust. § 228 SSP, do siedmich pracovných dní nariadil vo veci pojednávanie. Predvolanie na pojednávanie určené na deň 24.08.2020 bolo z dôvodu dodržania lehoty zakotvenej v ust. § 228 SSP, právnemu zástupcovi žalobcu ako aj žalovanému doručované prostredníctvom elektronickej schránky. Nakoľko po preskúmaní napadnutého rozhodnutia a postupu žalovaného v rozsahu náležitostí a dôvodov podanej žaloby (ust. § 226 SSP) dospel bez vypočutia účastníkov konania a ich zástupcov, ktorí sa z pojednávania písomne ospravedlnili a súhlasili z prejednaním veci v ich neprítomnosti, k záveru, že správna žaloba, ktorú posudzoval neformálne a neviazane žalobnými bodmi (ust. § 206 ods. 3 SSP) je dôvodná, rozhodnutie žalovaného podľa ust. § 230 ods. 1 pís. a/ SSP zrušil a nariadil bezodkladné prepustenie žalobcu zo zaistenia. 8. Podľa § 206 ods. 3, 4, 5, 6 SSP, správny súd posudzuje správnu žalobu neformálne a nie je pri svojom rozhodovaní viazaný žalobnými bodmi. Pre správny súd je rozhodujúci stav veci v čase vyhlásenia alebo v čase vydania jeho rozhodnutia. Správny súd môže zrušiť napadnuté rozhodnutie orgánu verejnej správy alebo opatrenie orgánu verejnej správy aj vtedy, ak dospel k záveru, že od jeho vydania sa podstatne zmenili okolnosti veci. Ak nie je v tejto hlave ustanovené inak, použijú sa na konanie o správnej žalobe vo veciach azylu, zaistenia a administratívneho vyhostenia ustanovenia o konaní o všeobecnej správnej žalobe. 9. Podľa § 221 ods. 1, 2 SSP, žalobca sa môže správnou žalobou domáhať zrušenia rozhodnutia o zaistení, o predĺžení zaistenia, o predĺžení lehoty zaistenia vydaného podľa osobitného predpisu alebo určenia takého rozhodnutia za nezákonné, ak bol žalobca zo zaistenia prepustený. Žalobca sa môže správnou žalobou domáhať prepustenia zo zaistenia vykonaného podľa osobitného predpisu. 10. Podľa § 225 ods. 1 SSP, správna žaloba podľa § 221 ods. 1 musí byť podaná v lehote siedmich dní od doručenia rozhodnutia o zaistení, rozhodnutia o predĺžení zaistenia alebo rozhodnutia o predĺžení lehoty zaistenia. 11. Podľa § 229 SSP, ak správny súd po preskúmaní zistí, že správna žaloba nie je dôvodná, rozsudkom ju zamietne. 12. Podľa § 230 ods. 1 pís. a/ SSP, ak správny súd po preskúmaní zistí dôvodnosť správnej žaloby podľa § 221 ods. 1, rozsudkom podľa povahy veci zruší napadnuté rozhodnutie o zaistení, rozhodnutie o predĺžení zaistenia alebo rozhodnutie o predĺžení lehoty zaistenia a nariadi bezodkladné prepustenie žalobcu zo zaistenia. 13. Napadnutým rozhodnutím zo dňa 04.07.2020, č. PPZ-HCP-BA5-61-011/2020-AV, právne odôvodneným ust. § 88 ods. 1 pís. c/, ods. 4 a 5, § 89 ods. 1 písm. a/ a b/ a § 90 ods. 1 písm. d/ zák. č. 404/2011 Z.z. o pobyte cudzincov (ďalej len „ZoPC“), Nariadením Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 604/2013 zo dňa 26.06.2013, ktorým sa stanovujú kritéria a mechanizmy na určenie členského štátu zodpovedného za posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu, podanej štátnym príslušníkom tretej krajiny alebo osobou bez štátnej príslušnosti v jednom z členských štátov (ďalej aj „Dublinské nariadenie“), žalovaný na základe skutočnosti, že žalobca je žiadateľom o udelenie azylu na území iného členského štátu, podľa ust. § 88 ods. 1 písm. c/ zákona o pobyte cudzincov na účel zabezpečenia prípravy výkonu jeho prevozu podľa Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 604/2013 z 26.06.2013, zaistil žalobcu na čas nevyhnutne potrebný, najviac do 03.09.2020 a umiestnil ho v Útvare policajného zaistenia pre cudzincov Medveďov. Skutkovo svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že dňa 03.07.2020 v čase o 05.50 hod. bol žalobca zadržaný hliadkou OO PZ Bratislava - Rusovce v blízkosti hraničného priechodu Rusovce - Rajka v smere do Slovenskej republiky, svoju totožnosť nevedel preukázať a hliadke OO PZ Bratislava - Rusovce tvrdil, že je zo Sýrie. Na základe podozrenia z neoprávneného zdržiavania sa na území Slovenskej republiky bol v zmysle ust. § 79 ods. 1 zák. o pobyte cudzincov predvedený na oddelenie MJ PZ BA. Lustráciou v informačných systémoch bolo zistené, že je žiadateľom o azyl v jednom z členských štátov, čo bol dôvod na začatie konania podľa Dublinského nariadenia a súčasne aj na začatie konania o zaistení, z dôvodu potreby zabezpečiť prípravu alebo výkon jeho prevozu. Žalobca do zápisnice vedenej pod č. PPZ-HCP-BA5-43-010/2020- AV zo dňa 04.07.2020, okrem iného opísal trasu svojho cestovania na územie členských štátov a uviedol, že v roku 2019 požiadal v Grécku na ostrove Somos o azyl, no nepočkal na výsledok a prostredníctvom prevádzača vycestoval do Srbska, ďalej do Maďarska, kde poňho prišlo vozidlo, ktoré ho malo odviezť do Rakúska, no na území Slovenskej republiky bol zadržaný. Tiež uviedol, že na území SR nemá zabezpečené žiadne ubytovanie a nedisponuje ani žiadnymi finančnými prostriedkami, čo bol aj dôvod, pre ktorý mu nebolo možné uložiť alternatívu zaistenia. Žalobcovi bola daná možnosť, aby sa pred vydaním rozhodnutia o zaistení v zmysle ust. § 120 ods. 7 zák. č. 404/2011 Z. z. vyjadril k podkladu i k spôsobu zistenia, prípadne navrhol jeho doplnenie, pričom sa viac nechcel žiadnym spôsobom vyjadriť. Žalovaný konštatoval, že jeho povinnosť, podľa ust. § 90 ods. 1 písm. d/ zákona o pobyte cudzincov, skúmať po celý čas účel zaistenia účastníka konania, nie je ovplyvnená, presnú dĺžku doby zaistenia, nutnú k reálnemu výkonu prevozu nie je možné predbežne presne určiť ale hlavne z aplikačnej praxe je ju možné odhadnúť, keďže závisí od množstva ostatných faktorov, medzi ktoré okrem iného patrí komunikácia medzi štátnymi orgánmi Slovenskej republiky a zodpovednými členskými štátmi, ako aj vybavenie všetkých náležitostí potrebných na riadne dodržanie postupu, upravených medzinárodnými dohodami, ktorými sú obe krajiny signatármi, prípadne iné nepredvídateľné okolnosti, ktoré nemožno predbežne určiť. 14. Podľa § 88a ods. 1 písm. b/ ZoPC, policajt je oprávnený zaistiť žiadateľa o udelenie azylu, ak na dosiahnutie účelu zaistenia nie je možné využiť iné menej závažné prostriedky na účel zistenia tých skutočností, na ktorých je založená jeho žiadosť o udelenie azylu, ktoré by bez zaistenia nebolo možné získať, najmä ak existuje riziko jeho úteku. 15. Podľa § 88 ods. 1 písm. b/ ZoPC, policajt je oprávnený zaistiť štátneho príslušníka tretej krajiny na účel výkonu administratívneho vyhostenia alebo výkonu trestu vyhostenia. 16. Podľa § 88 ods. 1 písm. c/ ZoPC, policajt je oprávnený zaistiť štátneho príslušníka tretej krajiny na účel zabezpečenia prípravy alebo výkonu jeho prevozu podľa osobitného predpisu, ak existuje značné riziko jeho úteku. 17. Podľa § 88 ods. 4 ZoPC, štátny príslušník tretej krajiny môže byť zaistený na čas nevyhnutne potrebný, najviac na šesť mesiacov. Policajný útvar je oprávnený počas tohto obdobia opakovane predĺžiť zaistenie štátneho príslušníka tretej krajiny, pričom celkový čas zaistenia nesmie presiahnuť šesť mesiacov. Ak možno predpokladať, že napriek vykonaným úkonom potrebným na výkon administratívneho vyhostenia alebo trestu vyhostenia štátneho príslušníka tretej krajiny sa tento výkon predĺži z dôvodu, že štátny príslušník tretej krajiny dostatočne nespolupracuje, alebo z dôvodu, že mu zastupiteľský úrad nevydal náhradný cestovný doklad v lehote podľa prvej vety, môže policajný útvar rozhodnúť, a to aj opakovane, o predĺžení lehoty zaistenia, pričom celková doba predĺženia lehoty zaistenia nesmie presiahnuť 12 mesiacov. Lehotu zaistenia nemožno predĺžiť, ak ide o rodinu s deťmi alebo zraniteľnú osobu. Štátny príslušník tretej krajiny je zaistený dňom vydania rozhodnutia o zaistení. 18. Podľa Článku 24 ods. 1 Dublinského nariadenia, ak členský štát, na území ktorého sa osoba uvedená v článku 18 ods. 1 písm. b/, c/ alebo d/ zdržiava bez povolenia na pobyt a ktorému sa nepodala žiadna nová žiadosť o medzinárodnú ochranu, považuje za zodpovedný iný členský štát v súlade s článkom 20 ods. 5 a článkom 18 ods. 1 písm. b/, c/ alebo d/, môže tento iný členský štát požiadať, aby prijal uvedenú osobu späť. 19. Podľa Článku 24 ods. 2 Dublinského nariadenia, odchylne od článku 6 ods. 2 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/115/ES zo 16. decembra 2008 o spoločných normách a postupoch členských štátov na účely návratu štátnych príslušníkov tretích krajín, ktorí sa neoprávnene zdržiavajú na ich území, ak sa členský štát, na území ktorého sa osoba zdržiava bez povolenia na pobyt, rozhodne vyhľadávať v systéme Eurodac v súlade s článkom 17 nariadenia (EÚ) č. 603/2013, dožiadanie o prijatie späť osoby uvedenej v článku 18 ods. 1 písm. b/ alebo c/ tohto nariadenia alebo osoby uvedenej v jeho článku 18 ods. 1 písm. d/, ktorej žiadosť o medzinárodnú ochranu nebola zamietnutá konečným rozhodnutím, sa podá čo najskôr a v každom prípade do dvoch mesiacov od získania kladného výsledku porovnávania zo systému Eurodac podľa článku 17 ods. 5 nariadenia (EÚ) č. 603/2013. 20. Ak sa dožiadanie o prijatie späť zakladá na inom dôkaze než na údajoch získaných zo systému Eurodac, zašle sa dožiadanému členskému štátu do troch mesiacov odo dňa, kedy žiadajúci členský štát získal vedomosť o tom, že v prípade dotknutej osoby môže byť zodpovedným iný členský štát. 21. Podľa Článku 25 ods. 1 Dublinského nariadenia, dožiadaný členský štát vykoná potrebné kontroly a rozhodne o dožiadaní o prijatie dotknutej osoby späť čo najskôr a v každom prípade najneskôr do jedného mesiaca odo dňa doručenia dožiadania. Ak sa dožiadanie zakladá na údajoch získaných zo systému Eurodac, uvedená lehota sa skráti na dva týždne. 22. Podľa Článku 28 ods. 1, 2, 3 Dublinského nariadenia, členské štáty nezaistia osobu len z toho dôvodu, že v súvislosti s ňou prebieha konanie podľa tohto nariadenia. Ak existuje značné riziko úteku, členské štáty môžu dotknutú osobu zaistiť na účely zabezpečenia konania o odovzdaní v súlade s týmto nariadením, a to na základe individuálneho posúdenia a len vtedy, ak je zaistenie primeraným opatrením a nie je možné účinne uplatniť iné, miernejšie alternatívne donucovacie opatrenia. Zaistenie musí byť čo najkratšie a nesmie trvať dlhšie, než je opodstatnene nevyhnutné na riadne vykonanie požadovaných administratívnych postupov až do uskutočnenia odovzdania podľa tohto nariadenia. 23. Základnou zásadou správneho konania je zásada materiálnej pravdy, na základe ktorej rozhodnutie správnych orgánov musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného skutkového stavu veci. Z obsahu predmetnej zásady vyplýva, že správny orgán (platí to aj pre odvolací orgán) je povinný vykonávať dokazovanie tak, aby boli náležite objasnené všetky rozhodujúce okolnosti, dôležité pre posúdenie veci (úplnosť zistenia). Správny orgán musí zabezpečiť, aby skutkové zistenia, ktoré vyplývajú z vykonaného dokazovania, čo najviac zodpovedali skutočnosti (presnosť zistenia). Zásada tzv. materiálnej pravdy má v konaní o zaistení svoje špecifiká, spočívajúce v pravidelnej nedostatočnosti dôkazov preukazujúcich dôveryhodnosť žiadateľových tvrdení. Je však na správnom orgáne, aby preukázal či vyvrátil pravdivosť žiadateľových tvrdení, a to buď úplne nevyvrátiteľne, zistením presných okolností viažucich sa na tvrdenia zaisteného alebo aspoň s takou mierou pravdepodobnosti, ktorá nevyvoláva zásadné pochybnosti o správnosti úsudku správneho orgánu. 24. Vychádzajúc z obsahu administratívneho spisu, žalovaný v informačnom systéme MIGRA a Eurodac zistil pozitívnu lustráciu žalobcu ako žiadateľa o medzinárodnú ochranu v jednom z členských štátov, na základe čoho začal aj konanie vo veci jeho zaistenia podľa ust. § 88 ods. 1 písm. c/ zákona o pobyte cudzincov, na účel zabezpečenia prípravy alebo výkonu jeho prevozu podľa osobitného predpisu, ak existuje značné riziko úteku. 25. Článok 29 Dublinského nariadenia určuje podmienky samotného odovzdania do zodpovedného štátu, pričom ako maximálnu dobu odovzdania cudzinca v prípadoch uvedených v tomto odseku stanovuje dobu šesť mesiacov. 26. Podľa § 32 ods. 1 Správneho poriadku, správny orgán je povinný zistiť presne a úplne skutočný stav veci a za tým účelom si obstarať potrebné podklady pre rozhodnutie. Pritom nie je viazaný len návrhmi účastníkov konania. 27. Podľa § 46 Správneho poriadku, rozhodnutie musí byť v súlade so zákonmi a ostatnými právnymi predpismi, musí ho vydať orgán na to príslušný, musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci a musí obsahovať predpísané náležitosti. 28. Podľa § 47 ods. 3 Správneho poriadku, v odôvodnení rozhodnutia správny orgán uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov, ako použil správnu úvahu pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval, a ako sa vyrovnal s návrhmi a námietkami účastníkov konania a s ich vyjadreniami k podkladom rozhodnutia. 29. Najvyšší a aj Ústavný súd SR viackrát vo svojich rozhodnutiach akcentovali, že medzi zaistením a jeho účelom, t.j. konaním o odsune, vyhostení, tzv. dublinským transferom a pod., je nepopierateľná nadväznosť a v žiadnom prípade nemožno hovoriť o oddelených konaniach bez vzájomných súvislostí a dôsledkov (napr. rozsudok NS SR sp. zn. 1Sža/31/2014, 1SZa/7/2016, 9Sža/23/2010, 10Sža/35/2014, 1SZa/6/2016 1Sza/8/2015, 10SZa/2/2015, nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 264/09-81 zo dňa 19.10.2010, nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 147/2013-50 z 09.10.2013).. 30. Vo svojich rozhodnutiach poukázal opakovane NS SR aj na čl. 5 ods. 1 písm. f/ Dohovoru, ktorý má v zmysle čl. 7 ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky prednosť pred jej zákonmi a podľa ktorého možno osobu pozbaviť osobnej slobody na základe postupu stanoveného zákonom vtedy, ak ide o zákonné zatknutie, či iné pozbavenie osobnej slobody, aby sa zabránilo jej nepovolenému vstupu na územie štátu alebo osoby, proti ktorej sa vedie konanie o vypovedaní alebo vydaní. Ak má byť pozbavenie osobnej slobody oprávnené, rozhodnutie musí byť vydané zákonom stanoveným postupom, musí byť efektívne a účelné, pričom všetky podmienky musia byť splnené súčasne. Pri absencii niektorej z nich, nemožno hovoriť o oprávnenom pozbavení osobnej slobody jednotlivca. 31. Policajné orgány sú teda povinné už pri zaisťovaní žiadateľa, za účelom jeho odovzdania do iného členského štátu, skúmať účelnosť a efektivitu zaistenia a teda či realizácii účelu zaistenia nebránia akékoľvek právne alebo faktické prekážky. Reálnosť (realizovateľnosť účelu zaistenia) odovzdania je vždy nevyhnutnou podmienkou zákonnosti zaistenia. 32. Žalovaný zaistil žalobcu na účel zabezpečenia prípravy alebo výkonu jeho prevozu podľa Dublinského nariadenia, ak existuje značné riziko jeho úteku, na dobu dvoch mesiacov, do 03.09.2020. V čase vydania napadnutého rozhodnutia, žalobca o poskytnutie medzinárodnej ochrany na území Slovenskej republiky nepožiadal a zdržiaval sa tu neoprávnene. Ak bol teda zaistený na účel prevozu na územie iného členského štátu, ktorý žalovaný v rozhodnutí ani nekonkretizoval, zo zápisnice č. PPZ- HCP-BA5-43-010/2020- AV zo dňa 04.07.2020 však vyplýva, že žalobca o udelenie medzinárodnej ochrany požiadal na území Grécka, na prevoz sa vzťahujú aj články 24 a 25 Dublinského nariadenia. Pretože iný dôkaz ako lustrácia v príslušných policajných informačných systémoch, resp. výpoveď žalobcu (o tom že v Grécku požiadal o azyl) vykonaný nebol, Slovenská republika ako žiadajúca strana, je povinná požiadať dožiadaný (zodpovedný) štát o prijatie späť žalobcu v lehote najneskôr do dvoch mesiacov (Čl. 24 ods. 2 Dublinského nariadenia) a dožiadaná strana rozhodne o žiadosti v lehote dvoch týždňov - najneskôr však do jedného mesiaca (Čl. 25 ods. 1 Dublinského nariadenia). Teda najneskôr do troch mesiacov musí byť rozhodnuté vo veci vrátenia žalobcu do Grécka. Z rozhodovacej praxe je zrejmé, že správny orgán príslušný na konanie podľa Dublinského nariadenia - Dublinské stredisko Migračného úradu MV SR, koná o tzv. dublinských návratoch bezodkladne a pozitívne či negatívne relácie členských štátov sú k dispozícii v priebehu niekoľkých dní. Z Článku 28 ods. 3 Dublinského nariadenia, ktorý v týchto prípadoch aplikuje vyplýva, že v prípade zaistenia cudzinca sa žiadosť o prevzatie späť podáva najneskôr do jedného mesiaca a odpoveď musí byť poskytnutá do dvoch týždňov. Preto ak žalovaný určil dobu zaistenia žalobcu v rozsahu dvoch mesiacov (v zmysle ust. § 88 ods. 4 ZoPC), bez jej bližšieho, resp. žiadneho odôvodnenia, sa takéto určenie doby zaistenia vo vzťahu k jej odôvodneniu, javí ako nepreskúmateľné aj preto, že žalovaný mal kontaktovaním Dublinského strediska Migračného úradu MV SR možnosť dobu zaistenia zobjektivizovať. Žalovaný vo svojom rozhodnutí neposkytol nie že základné, ale vôbec žiadne zdôvodnenie určenia stanovenej dĺžky zaistenia ako esenciálnej náležitosti rozhodnutia o zaistení, v jej dvojmesačnom ohraničení, čo znásobuje jeho nepreskúmateľnosť o to markantnejšie, že určená lehota zaistenia je kratšia, ako pripúšťa maximálne rozpätie zákonnej úpravy v konaniach podľa Dublinského nariadenia, ktorú je vždy možné prispôsobiť časovému harmonogramu vybavenia veci. 33. Inštitút zaistenia cudzinca je zákonným titulom pre obmedzenie osobnej slobody jednotlivca (čl. 8 ods. 2 Charty základných práv a slobôd), ktorá je ako základné ľudské právo zaručená (čl. 8 ods. 1 charty). Podľa § 90 ods. 1 písm. d/ zákona o pobyte cudzincov, policajný útvar je povinný skúmať po celý čas zaistenia štátneho príslušníka tretej krajiny, či trvá účel zaistenia. Súd poznamenáva, že presnú dobu zaistenia cudzinca nie je možné predbežne presne určiť, jej dĺžka závisí od množstva podstatných faktorov, medzi ktoré okrem iného patrí zdravotný stav zaisteného, jeho spolupráca, komunikácia medzi štátnymi orgánmi Slovenskej republiky a príslušnými orgánmi iných, dotknutých štátov, ktorých sa nútený návrat cudzinca týka, ako aj vybavenie všetkých náležitostí potrebných na riadne dodržanie postupu upraveného medzinárodnými dohodami, ktorými sú dotknuté krajiny signatármi. Splnenie požiadavky žalobcu na odôvodnenie presného ohraničenia doby zaistenia, aj s konkretizovaním všetkých úkonov potrebných k odovzdaniu, je vzhľadom k jedinečnosti každého prípadu nereálne a ťažko splniteľné. Správny orgán totiž až po samotnom zaistení cudzinca začne vykonávať úkony spojené so zabezpečením vyhostenia, alebo odovzdania do iného členského štátu, bez možnosti časového ovplyvnenia vykonania jednotlivých úkonov, ďalšími inštitúciami. Inak povedané, nie sú mu zverené také oprávnenia a právomoci, aby bolo direktívnym spôsobom možné z jeho postavenia zabezpečiť vykonanie nevyhnutných úkonov v konkrétnom časovom horizonte. Žalovaný k odôvodneniu stanovenej dĺžky zaistenia žalobcu však vôbec neoboznámil a ani len nenaznačil činnosti, ktoré bude potrebné vykonať, a to napr. overenie mena, priezviska, dátumu narodenia, štátnej príslušnosti žalobcu (t.j. zosobnenie osoby žalobcu), lustrácie v príslušných policajných evidenciách, kontaktovanie príslušného úradu i iných autorít, vykonávanie úkonov smerujúcich k faktickému odovzdaniu žalobcu do krajiny postupom podľa Dublinského nariadenia (materiálne a personálne zabezpečenie odovzadania). 34. Z ustálenej judikatúry Najvyššieho súdu a aj Ústavného súdu Slovenskej republiky nesporne vyplýva, že úlohou súdu v správnom súdnictve nie je nahradzovať činnosť orgánov verejnej správy pri zisťovaní skutkového stavu, ale preskúmať „zákonnosť“ ich rozhodnutí, teda to, či kompetentné orgány pri riešení konkrétnych otázok vymedzených žalobou rešpektovali príslušné hmotnoprávne a procesnoprávne predpisy. Správny súd nie je súdom skutkovým, teda súdom, ktorý by uskutočňoval dokazovanie, ale je súdom, ktorý napadnuté rozhodnutia orgánov verejnej správy preskúmava z hľadiska ich zákonnosti, ktorý zásadne posudzuje právne otázky napadnutého rozhodnutia alebo opatrenia orgánu verejnej správy, čo vyplýva napr. z rozsudku NS SR sp.zn. 6Sžo/472/2009 zo dňa 28.09.2010, ako aj uznesenia ÚS SR pod sp.zn. IV.ÚS 101/2010. 35. Štruktúra odôvodnenia rozhodnutia je v priamej spojitosti so základným právom na súdnu ochranu podľa článku 46 ods.1 Ústavy SR. Ak správny orgán pri odôvodňovaní rozhodnutia nepostupuje spôsobom, ktorý záväzne určuje ust. § 47 ods. 3 správneho poriadku, dochádza nielen k tomu, že rozhodnutie je nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov alebo pre ich nezrozumiteľnosť, ale aj k tomu, že základné právo na súdnu ochranu nie je naplnené reálnym obsahom. Konanie a rozhodovanie sa uskutočňuje v predpísanom ústavnom a zákonnom rámci, rešpektovanie ktorého vylučuje svojvôlu v ich postupe, pričom vylúčenie svojvôle sa zabezpečuje viacerými prostriedkami, vrátane povinnosti rozhodnutie odôvodniť. Odôvodnenie rozhodnutia dovoľuje účastníkom konania posúdiť ako správny orgán v ich veci vyložil a aplikoval príslušné procesné predpisy a akými úvahami sa spravoval pri svojom rozhodovaní. 36. Povinnosťou správneho orgánu je uviesť v rozhodnutí dostatočné a relevantné dôvody, na ktorých svoje rozhodnutie založil. Dostatočnosť a relevantnosť týchto dôvodov sa musí týkať tak skutkovej, ako aj právnej otázky rozhodnutia; avšak len tej, ktorá je pre rozhodnutie vo veci rozhodujúca, nevyhnutná. Správny súd sa v preskúmavanej veci plne stotožnil s námietkami žalobcu o riadnom neodôvodnení napadnutého rozhodnutia v časti neodôvodnenia dĺžky doby zaistenia, vyvolávajúcom vadu jeho nepreskúmateľnosti, nakoľko len všeobecné konštatácie a citáciu ustanovení zákona, ktoré v súvislosti s Dublinským nariadením neaplikoval vôbec, nemožno považovať za dostačujúce a nahrádzajúce odôvodnenie rozhodnutia podľa požiadaviek kladených ust. § 47 ods. 3 Správneho poriadku. 37. V rozhodnutí sp.zn. 1Sža/9/2016 zo dňa 27.07.2016, NS SR vyjadril: „V zmysle judikatúry a ustálenej súdnej praxe nestačí, že rozhodnutie je zrozumiteľné pre orgán, ktorý ho vydal; rozhodnutie musí byť zrozumiteľné aj pre ostatných účastníkov konania. Uvedený názor možno v niektorých prípadoch aplikovať nielen na rozhodnutie správnych orgánov, ako na výsledok ich činnosti ale aj na samotný priebeh správneho konania, zdokumentovaný v administratívnom spise.“ 38. Riadne odôvodnenie je dané priamo hypotézou ust. § 47 ods. 3 Správneho poriadku a ako také, je podmienkou preskúmateľnosti rozhodnutia. Už s ohľadom na uvedené, keď žalovaný žiadnym spôsobom neodôvodnil podmienky naplnenia obsahu ust. § 88 ods. 1 pís. c/ ZoPC, t.j. vôbec neposkytol argumentáciu pre určenie časového horizontu zaistenia žalobcu práve v uvedenej dĺžke, vytvoril právny základ na naplnenie dispozície písm. c/ a d/ ods. 1 ust. § 191 SSP. 39. O trovách konania súd rozhodol v zmysle ust. § 167 ods. 1 S.s.p. avšak rešpektujúc skutočnosť, že žalobca náhradu trov konania priznať nežiadal, súd mu nárok na ich náhradu nepriznal. 40. Žalobcu, pre jeho zákonné oslobodenie od súdnych poplatkov (§ 4 ods. 2 písm. m/ a ods. 3 zák. č. 71/1992 Zb.), na ich úhradu nezaviazal. Poučenie: Rozsudok krajského súdu vo veciach zaistenia nadobúda právoplatnosť uplynutím lehoty sedem dní od doručenia rozsudku alebo podaním kasačnej sťažnosti v tej istej lehote proti tomuto rozsudku (§ 145 ods. 3 SSP). Kasačná sťažnosť má odkladný účinok, ak bola podaná proti rozhodnutiu krajského súdu vo veci samej vydanému v konaní o správnej žalobe vo veciach zaistenia a administratívneho vyhostenie (§ 446 ods. 2 písm. d/ SSP). Kasačná sťažnosť nie je prípustná, ak: a/ sa opiera o iné dôvody, ako sú uvedené v § 440; b / sa opiera o dôvody, ktoré sťažovateľ neuplatnil v konaní pred krajským súdom, v ktorom bolo vydané napadnuté rozhodnutie, hoci tak urobiť mohol; c/ smeruje len proti dôvodom rozhodnutia krajského súdu (§ 439 ods. 3 SSP). Podľa § 440 SSP: 1. Kasačnú sťažnosť možno odôvodniť len tým, že krajský súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že a/ na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu, c/ účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred krajským súdom v plnom rozsahu a nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d/ v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie, e / vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený krajský súd, f / nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, g/ rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci, h/ sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu, i/ nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo j / podanie bolo nezákonne odmietnuté. 2. Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v odseku 1 písm. g/ až i/ sa vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania pred krajským súdom. Kasačná sťažnosť sa podáva na krajskom súde, ktorý napadnuté rozhodnutie vydal. Lehota na podanie kasačnej sťažnosti je zachovaná, ak počas nej bola kasačná sťažnosť podaná na kasačnom súde (§ 444 SSP). V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 SSP uviesť a/ označenie napadnutého rozhodnutia, b/ údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, c/ opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva (sťažnostné body) d/ návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti (§ 445 SSP). Sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Tieto povinnosti neplatia, ak a/ má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa; b/ ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c/ a d/ ; c/ je žalovaným Centrum právnej pomoci (§ 449 SSP).