Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 8SaZ/5/2020 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1020201240 Dátum vydania rozhodnutia: 18. 11. 2020 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Blanka Malichová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2020:1020201240.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v konaní pred sudkyňou JUDr. Blankou Malichovou v právnej veci žalobkyne: D. X. Y., nar. XX.XX.XXXX, G.j národnosti, bez vierovyznania, štátna príslušnosť W. W. republiky, slobodná, cestovný pas Iránu č. Z vydaný dňa XX.XX.XXXX s platnosťou do XX.XX.XXXX, posledný trvalý pobyt v krajine pôvodu mesto P., mestská časť K., ulica S. č. 7, provincia P., W., t.č. na dlhodobej priepustke na adrese I. XXX, XXX XX C., zastúpená: Slovenská humanitná rada, o.z., Budyšínska 1, 831 03 Bratislava, proti žalovanému: Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, Migračný úrad, so sídlom Pivonková 6, Bratislava o správnej žalobe vo veci azylu zo dňa 13.02.2020 proti rozhodnutiu žalovaného ČAS: MU- PO-25-31/2020-Ž zo dňa 10. júla 2020, takto r o z h o d o l : I. Žalobu z a m i e t a . II. Žalobcovi n e p r i z n á v a právo na náhradu trov konania. o d ô v o d n e n i e : I. Správna žaloba 1. Správnou žalobou doručenou v zákonnej lehote sa žalobkyňa s odkazom na ust. § 2 písm. d/, § 8 zákona č. 480/2002 Z.z. o azyle (ďalej aj „ZoA“) domáhala vynesenia rozsudku, ktorým by súd pre nesprávne právne posúdenie veci zrušil rozhodnutie žalovaného ČAS: MU-PO-25-31/2017-Ž zo dňa 10.07.2020, ktorým jej podľa ust. § 13 ods. 1 ZoA neudelil azyl z dôvodu nesplnenia zákonom stanovených podmienok pre udelenie azylu na území SR a neposkytol jej ani doplnkovú ochranu, pretože nebolo preukázané, že by bola v prípade návratu do Iránu vystavená reálnej hrozbe vážneho bezprávia v zmysle ust. § 13a zákona o azyle. 2. K nesprávnemu právnemu posúdeniu opodstatnenosti obavy z prenasledovania žalobkyňa uviedla, že dňa 20.01.2020 požiadala z dôvodu obavy o svoj život o udelenie azylu alebo poskytnutie doplnkovej ochrany na území Slovenskej republiky (ďalej aj „SR“), dňa 23.01.2020 s ňou bol za účelom objasnenia a zdôvodnenia žiadosti o azyl vykonaný vstupný pohovor, v ktorom uviedla, že vzhľadom na jej aktivity v Európe, sa v prípade návratu do Iránu obáva prenasledovania a ohrozenia života. Správnemu orgánu vytkla, že účelovo pracoval s faktami a zjednodušoval jej vyjadrenia tak, aby potvrdzovali jeho závery. Zdôraznila, že trestne stíhaná nikdy nebola, štyrikrát však bola kvôli nedostatočnému zahaleniu a za účasť na metalovom koncerte v roku 2013 zadržaná náboženskou políciou. Trestné stíhanie ale nebolo pre jej nízky vek možné a vždy bola prepustená. Tieto okolnosti vo významnej miere ovplyvnili aj jej rozhodnutie opustiť krajinu a odísť do Európy za novým životom. Interpretáciu zákona o azyle a jednotlivých faktických okolností prípadu zo strany žalovaného označila za v úplnom rozpore s princípom zdravého rozumu, jej konkrétne aktivity za vyhodnotené príliš zjednodušujúco, povrchne a nezohľadňujúce kontext ich realizácie. 3. Vo vyjadrení, ktoré žalobkyňa dodatočne doručila k žalobe uviedla obavy z perzekúcie zo strany iránskych štátnych orgánov a bezpečnostných zložiek v prípade návratu do krajiny, v dôsledku svojich verejných vystúpení a aktivít v Európe, pri ktorých sa kriticky vyjadrovala k aktuálnemu dianiu v Iráne, k diskriminácii žien a porušovaniu ľudských práv a opisovala svoje skúsenosti zo života v krajine, v ktorej vládne prísny náboženský režim. Správny orgán preskúmal verejne prístupnú nahrávku z hudobnej relácie Rádia FM v apríli 2017 a dospel k záveru, že v rámci dvojhodinového rozhovoru nezazneli žiadne zásadné kritické postoje voči iránskej vláde. Všetky jej vyjadrenia zhodnotil vágnym konštatovaním, že „išlo o výpoveď mladého človeka, ktorému sa páči určitý životný štýl, ktorý nie je úplne v súlade s islamskými pravidlami.“ Žalobkyňa doplnila, že s prednáškou o ľudských právach vystúpila v Iráne, na Blízkom východe a v roku 2019 aj na hudobnom festivale Brutal Assault v Českej republike. Jej názory na iránsky režim boli citované aj v poľských novinách Gazeta Wyborcza z augusta 2019, kde okrem iného opisovala situáciu, keď bola zadržaná iránskou políciou, pričom aj tento incident napokon prispel k jej rozhodnutiu opustiť Irán, nakoľko chcela žiť v slobodnej krajine, kde jej štát nebude zasahovať do súkromnej sféry a obmedzovať ju v každodennom živote. Žalovaný nepovažuje jej verejné vystúpenia za otvorenú kritiku iránskej vlády alebo opozičný politický názor, ale za „vlastnú prezentáciu životného štýlu mladých ľudí v Iráne.“ Poznamenala, že kritika iránskej vlády nemusí byť nevyhnutne explicitná, ale z jej verejných vystúpení je kritický postoj vo vzťahu k politike iránskeho režimu jednoznačný. Kritické názory treba posudzovať v širšom kontexte, t.j. v akom priestore, na akom fóre a v akom čase boli prezentované, nie účelovo sa nezameriavať na každé použité slovo, ale na ich celkový odkaz. II. Vyjadrenie žalovaného 4. Vo vyjadrení doručenom súdu dňa 13.10.2020 žalovaný zdôraznil, že v rozhodnutí zhrnul a interpretoval udalosti a dôvody v logickom slede, podrobne odôvodnil neudelenie azylu a neposkytnutie doplnkovej ochrany žalobkyni, pričom vychádzal z jej výpovedí, ktoré v rozhodnutí viackrát priamo citoval. Námietku právneho zástupcu, že vyjadrenia žalobkyne boli zjednodušované a fakty účelovo použité, považoval za nedôvodnú. Nepoprel jej tvrdenie, že z Iránu do Európy odišla za novým životom, avšak nesúhlasil s interpretáciou istých náboženských aspektov spoločenského života v Iráne, čo nemožno považovať za prejav politického názoru, nakoľko v krajine pôvodu žalobkyňa nikdy nebola členkou, ani sympatizantkou žiadnej politickej strany, organizácie, či hnutia a nebola ani trestne stíhaná. Poukázal na ustálenú rozhodovaciu prax Najvyššieho súdu SR, vyjadrenú napr. v rozsudku sp. zn. lSza/2009/46 zo dňa 24.11.2009, v zmysle ktorej ani „samotná existencia navrhovateľových politických názorov, odlišných od vládnych, nie je sama o sebe dostatočným dôvodom na udelenie azylu, pretože navrhovateľ nepreukázal, že má dôvod sa obávať prenasledovania za svoje politické názory, ktoré nie sú tolerované vládnucim režimom, pre svoju kritickosť voči politike a metódam režimu. Keďže nebola splnená podmienka poznania jeho politických názorov zo strany štátnych orgánov v krajine jeho pôvodu, pretože v prípade navrhovateľa tieto neboli verejne proklamované, nemohlo dôjsť ani k prenasledovaniu navrhovateľa za politické názory zo strany štátnych orgánov.“ Vo vyjadrení zopakoval argumentáciu z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia a dodal, že postupoval v súlade s platnou a účinnou právnou úpravou v oblasti azylu, zohľadnil všetky vyhlásenia a dokumentáciu poskytnutú žalobkyňou, dôležité informácie týkajúce sa krajiny jej pôvodu, jej postavenie a osobné pomery vrátane pôvodu, pohlavia a veku. Napadnuté rozhodnutie označil za vecne správne a zákonné a navrhol ho potvrdiť. III. Konanie na krajskom súde 5. Krajský súd v Bratislave (ďalej aj „súd“) ako vecne a miestne príslušný (§ 10 a § 13 ods. 3 SSP) preskúmal vec postupom podľa prvého dielu štvrtej hlavy SSP podľa ust. § 107 v spojení s ust. § 206 ods. 6 SSP, bez nariadenia ústneho pojednávania. Po preskúmaní administratívneho spisu, napadnutého rozhodnutia a postupu žalovaného v rozsahu a medziach dôvodov podanej žaloby dospel k záveru, že správna žaloba nie je dôvodná a je potrebné ju zamietnuť (ust. § 219 SSP). 6. Podľa § 206 ods. 3, 4, 6 zák.č. 162/2015 Z.z. Správny súdny poriadok (ďalej aj „SSP“), správny súd posudzuje správnu žalobu neformálne a nie je pri svojom rozhodovaní viazaný žalobnými bodmi. Pre správny súd je rozhodujúci stav veci v čase vyhlásenia alebo v čase vydania jeho rozhodnutia. Ak nie je v tejto hlave ustanovené inak, použijú sa na konanie o správnej žalobe vo veciach azylu, zaistenia a administratívneho vyhostenia ustanovenia o konaní o všeobecnej správnej žalobe. 7. Podľa § 220 SSP, ak správny súd po preskúmaní zistí dôvodnosť správnej žaloby, rozsudkom zruší napadnuté rozhodnutie alebo opatrenie žalovaného. Vo výroku uvedie označenie žalovaného, číslo a deň vydania zrušeného rozhodnutia alebo opatrenia, meno a priezvisko žalobcu a číslo jeho cestovného pasu alebo iného dokladu totožnosti. 8. Podľa § 219 SSP, ak správny súd po preskúmaní zistí, že správna žaloba nie je dôvodná, rozsudkom ju zamietne. 9. Podľa § 3 ods. 1, 2 a 5 zák.č. 71/1967 Z.z. (ďalej aj „Správny poriadok), správne orgány postupujú v konaní v súlade so zákonmi a inými právnymi predpismi. Sú povinné chrániť záujmy štátu a spoločnosti, práva a záujmy fyzických osôb a právnických osôb a dôsledne vyžadovať plnenie ich povinností. Správne orgány sú povinné postupovať v konaní v úzkej súčinnosti s účastníkmi konania, zúčastnenými osobami a inými osobami, ktorých sa konanie týka a dať im vždy príležitosť, aby mohli svoje práva a záujmy účinne obhajovať, najmä sa vyjadriť k podkladu rozhodnutia, a uplatniť svoje návrhy. Účastníkom konania, zúčastneným osobám a iným osobám, ktorých sa konanie týka musia správne orgány poskytovať pomoc a poučenia, aby pre neznalosť právnych predpisov neutrpeli v konaní ujmu. Rozhodnutie správnych orgánov musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci. Správne orgány dbajú o to, aby v rozhodovaní o skutkovo zhodných alebo podobných prípadoch nevznikali neodôvodnené rozdiely. IV. Napadnuté rozhodnutie 10. Z obsahu administratívneho spisu a rozhodnutia žalovaného, ktoré právne odôvodnil ust. § 2 písm. a/, f/ a § 8, § 13a, 13b, 13c zákona o azyle, § 33 ods. 2 zák.č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (ďalej aj „Správny poriadok“) s upriamením pozornosti na dôvody, pre ktoré žalobkyňa požiadala o udelenie medzinárodnej ochrany, súd zistil, že žalovaný jej neudelil azyl a ani neposkytol doplnkovú ochranu. V žiadosti zo dňa 20.01.2020 žalobkyňa vyhlásila, že o udelenie azylu na území SR žiada z dôvodu obavy o svoj život, nakoľko v Európe sa angažovala na prednáškach o politickom systéme v Iráne, s ktorým nesúhlasí. Všetky jej aktivity boli zverejnené ako v médiách tak aj na sociálnych sieťach a z obavy o život sa preto nechce a nemôže vrátiť späť do Iránu. Vo vstupnom pohovore uviedla, že v krajine pôvodu nebola nikdy členom ani sympatizantom žiadnej politickej strany, organizácie či hnutia, nikdy nebola trestne stíhaná, asi štyrikrát bola zadržaná náboženskou políciou kvôli nedostatočnému zahaleniu a raz za účasť na metalovom koncerte. Iné problémy s bezpečnostnými, či inými zložkami štátu nemala. V Iráne ukončila základné a stredoškolské vzdelanie a keďže chcela zažiť niečo nové, prihlásila sa na skúšky na Univerzitu Komenského v Bratislave, odbor farmácia, ktoré sa konali v Teheráne. Skúšky úspešne urobila a v roku 2014, prostredníctvom študentských víz, legálne pricestovala na Slovensko, kde za účelom štúdia požiadala o prechodný pobyt, ktorý jej bol udelený od 09.10.2014 do 31.08.2019. Štúdium, ktoré stálo 7500,- eur ročne, jej pomáhala financovať matka. Po ukončení tretieho ročníka štúdium pre nedostatok finančných prostriedkov prerušila a zamestnala sa ako barmanka v podniku Cobra bar v Bratislave. Pred skončením doby platnosti prechodného pobytu na území SR, požiadala dňa 26.08.2019 znova o udelenie prechodného pobytu, a to na účel zamestnania. Jej žiadosť bola zamietnutá, avšak v zákonnej lehote odvolanie nepodala a do azylového konania vstúpila na radu svojho právnika, pretože si na Slovensku potrebovala dokončiť vzdelanie a domov sa vrátiť nechcela. V septembri 2020 opäť chcela nastúpiť do školy a požiadať o povolenie na pobyt za účelom štúdia. Ak by problém s legalizáciou pobytu nemala, ďalej by pracovala ako barmanka, v septembri by nastúpila do školy a o udelenie azylu na území SR by nikdy žiadať nemusela. Tiež uviedla, že v Európe sa venovala hudbe, umeniu a najmä, že hovorila o živote na Blízkom východe, o ľudských právach a o diskriminácii žien. Pod identitou O. vystupovala v roku 2015 v rádiu FM, kde okrem hudby rozprávala i o živote v Iráne, o diskriminácii a podobne. V roku 2019 mala svoj vstup na hudobnom festivale Brutalassault, kde tiež okrem hudby hovorila o živote na Blízkom východe a o nedodržiavaní ľudských práv. V poľskom časopise Gazeta, bol uverejnený článok o jej živote. Ak by sa o týchto aktivitách dozvedela polícia alebo iné iránske štátne orgány, mala by pri návrate veľký problém a obáva sa, že by ju neminul trest smrti. 11. Po komplexnom vyhodnotení prípadu, vychádzajúc z výpovede žalobkyne a z dostupných informácií o krajine pôvodu správny orgán konštatoval, že nesplnila zákonom stanovené podmienky pre udelenie azylu na území SR. V jej prípade nebola preukázaná opodstatnenosť obáv z prenasledovania z rasových, národnostných alebo náboženských dôvodov, z dôvodov zastávania určitých politických názorov alebo príslušnosti k určitej sociálnej skupine tak, ako to vyplýva zo zákona o azyle a Ženevskej konvencie z r. 1951 o právnom postavení utečencov a ani opodstatnenosť obáv z dôvodov uplatňovania politických práv a slobôd vyplývajúcich zo zákona o azyle a z Ústavy SR. Skutočným dôvodom jej žiadosti o azyl je legalizácia pobytu na území SR a snaha vyhnúť sa administratívnemu vyhosteniu. Žalobkyňa si dňa 26.08.2019 (počas platného prechodného pobytu) podala podľa ust. § 31 ods. 3 zákona o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, žiadosť o udelenie prechodného pobytu na území SR na účel zamestnania, ktorá bola rozhodnutím Oddelenia cudzineckej polície PZ Košice sp. zn.: PPZ-HCP-PO6-7413-016/2019-KP zo dňa 13.12.2019, podľa ust. § 82 ods. 1 písm. b/ ZoPC zamietnutá. Právo podať proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nevyužila a dňa 20.01.2020 požiadala o udelenie azylu na území SR. Žalobkyňa pred opustením krajiny pôvodu nečelila žiadnym problémom, ktoré by mohli byť vyhodnotené ako prenasledovanie v zmysle ust. § 8 zákona o azyle. Na základe ňou deklarovaných dôvodov žiadosti o azyl, by do úvahy teoreticky prichádzalo posúdenie jej žiadosti ako žiadateľa, resp. utečenca „sur place“. 12. Migračný úrad konštatoval, že preskúmal nahrávku Rádia FM, v ktorom žalobkyňa zaujala kritický postoj voči iránskej vláde a aj v poľskom časopise Gazeta, ktorá je verejne prístupná na webovej stránke https://F. Pod identitou O. bola tiež žalobkyňa dňa 24.04.2017 hosťom v metalovej show Headbanger JFM s názvom „O Iráne s iránskou metalistkou.“ Išlo o dvojhodinovú hudobnú rozhlasovú reláciu v slovenskom jazyku, zameranú na metalovú produkciu z krajín Blízkeho východu, kde mala niekoľko vstupov, v ktorých rozprávala o živote a štúdiu na Slovensku, o iránskych metalových kapelách, o iránskej kultúre a podobne. Žalobkyňa uvádzala, že ľudia v Iráne si napriek vládnej ideológii žijú svojim životom a napriek tomu, že diskotéky alebo koncerty nie sú oficiálne povolené, realizujú sa v súkromí. Životný štýl mladých ľudí v Iráne vystihla výrokom: „Všetko je zakázané, ale aj tak všetko robíme.“ Žiadne iné kritické postoje voči iránskej vláde v relácii neodzneli. 13. K vyjadreniu politických názorov, či kritike iránskej vlády nedošlo ani v článku „Muzyczna emigracja,“ uverejnenom v poľskom časopise Gazeta Wyborcza zo dňa 13.08.2019 (str. 81 administratívneho spisu), v ktorom autor článku citoval žalobkyňu, opisujúcu situáciu spred niekoľkých rokov, kedy bola ako „tínedžerka“ spolu s organizátormi, interpretmi a celým publikom zadržaná iránskou políciou pár minút pred začatím oficiálne povoleného hudobného koncertu. Vtedy sa rozhodla, že odíde z Iránu, lebo „chce žiť vo svete, kde jej nikto nebude hovoriť, akú hudbu môže počúvať a čo má nosiť." 14. Vystupovanie žalobkyne migračný úrad vyhodnotil ako výpoveď mladého človeka, ktorému sa páči životný štýl nie úplne v súlade s islamskými pravidlami. K dôvodom žiadosti o azyl konštatoval, že jej subjektívnej obave chýba prvok akejkoľvek objektívnej odôvodnenosti, nakoľko jej konanie nemožno vyhodnotiť ako otvorenú kritiku iránskej vlády, či opozičný politický názor, ale ide o vlastnú prezentáciu životného štýlu mladých ľudí v Iráne. Podľa dostupných zdrojov, takmer 40 percent populácie Iránu je mladších ako 24 rokov, čelia najmä socioekonomickým problémom ale aj prísnym islamským pravidlám. Od revolúcie v roku 1979 platí v Iráne islamom predpísaný spôsob obliekania, predpisujúci napríklad zahalené vlasy, krk a poprsie a voľné dlhé šaty. Mladšie a liberálnejšie Iránky sa už dlhšie snažia hranice týchto predpisov v obliekaní potláčať, nosia voľné šatky úplne im nezakrývajúce vlasy, lakujú si nechty a pod., o čom sa v poslednom období objavilo niekoľko správ aj v médiách, čo sa nepáči konzervatívcom. Zelená revolúcia ukázala, že mnohí Iránci chcú viac liberálny, moderný a rozvíjajúci sa Irán, šéf teheránskej polície, generál Y. O. vlani uviedol, že teheránska polícia už nebude zatýkať ženy nedodržiavajúce predpisy v obliekaní. Realizácia tejto zmeny však nie je jasná, pretože v bezpečnostných silách a súdnictve stále dominujú konzervatívci. To, že sa situácia zlepšuje, potvrdila v spomenutých reláciách aj žalobkyňa. Zdroje tiež uvádzajú, že Irán má „kybernetickú armádu“ (veliteľstvo kybernetickej obrany), ktorá operuje v rámci revolučných gárd a je zodpovedná za monitorovanie potenciálne podvratnej činnosti na internete a za „nabúravanie sa“ do rôznych známych webových stránok, ktoré sú vnímané ako hrozby pre stabilitu režimu. Ministerstvo vnútra Veľkej Británie v správe z októbra 2019 uviedlo, že iránska vláda zakázala, zablokovala, uzavrela, alebo cenzurovala obsah považovaný za kritický voči vláde a úradníkom a tiež obťažovala, zadržala a stíhala vydavateľov, redaktorov a novinárov, vrátane tých, ktorí sú zapojení do internetových médií. Zdroje ďalej uvádzajú, že napriek snahe o cenzúru a kontrolu nad internetovou infraštruktúrou, iránske úrady nemajú technickú kapacitu na vykonávanie plošného monitorovania, čo znamená, že nesledujú online aktivity všetkých iránskych občanov. 15. Aj najnovšia výročná správa Ministerstva zahraničných vecí a obchodu Austrálie (ďalej len „DFAT“) zo dňa 14.04.2020, v časti o podmienkach pre navrátilcov uvádza, že iránske štátne orgány nemajú záujem o stíhanie neúspešných žiadateľov o azyl za činnosti vykonávané mimo Iránu, a to ani v súvislosti s dôvodmi ich žiadosti o medzinárodnú ochranu a ani za zverejňovanie kritických komentárov voči vláde prostredníctvom sociálnych médií. Silné filtrovanie internetu znamená, že väčšina Iráncov ich nikdy neuvidí. 16. Žalovaný konštatoval, že posudzoval aj spĺňanie podmienok pre poskytnutie doplnkovej ochrany žalobkyni na území SR, t.j. existenciu domnienok, že by bola v prípade návratu do Iránu vystavená reálnej hrozbe vážneho bezprávia, ktorým sa podľa § 2 písm. f/ zákona o azyle rozumie uloženie trestu smrti alebo jeho výkon, mučenie alebo neľudské alebo ponižujúce zaobchádzanie alebo trest, alebo vážne a individuálne ohrozenie života alebo nedotknuteľnosti osoby z dôvodu svojvoľného násilia počas medzinárodného alebo vnútroštátneho ozbrojeného konfliktu. 17. Podľa článku 4 Iránskej ústavy je islamské právo základným zdrojom všetkých oblastí práva, vrátane občianskeho a trestného. Trest smrti hrozí za trestné činy vraždy; ozbrojenej lúpeže; znásilnenia; rúhania; odpadlíctva; cudzoložstva; prostitúcie; homosexuality; drogovej trestnej činnosti, sprisahania na zvrhnutie islamského režimu, únosu, zrady, špionáže, terorizmu, ekonomické zločiny a vojenské trestné činy. Podľa údajov 12. výročnej správy o treste smrti, zo dňa 31.03.2020, publikovanej Iránskou organizáciou pre ľudské práva (ďalej len „IHR“) bolo v roku 2019 v Iráne popravených najmenej 280 osôb, najmenej 80% všetkých popráv sa týkalo zločinu vraždy, približne 11% trestných činov súviselo s drogami. Popravených bolo 15 žien, všetky za zločin vraždy. Z výpovede menovanej je zrejmé, že nikdy nebolo voči nej v Iráne vedené trestné konanie, nikdy nebola odsúdená, väznená, ani nevykonávala žiadnu činnosť, za ktorú by jej v prípade návratu hrozilo vážne bezprávie v podobe uloženia trestu smrti alebo jeho výkonu v zmysle iránskej ústavy. 18. Z výpovede žalobkyne je zrejmé, že v minulosti nebola zo strany iránskych štátnych orgánov ani neštátnych aktérov vystavená mučeniu, neľudskému alebo ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestu a nevykonávala žiadnu činnosť, ktorá by viedla oficiálne iránske orgány k neprimeraným opatreniam voči nej. Podstatným je aj to, že z Iránu vycestovala legálne, s platným cestovným pasom opatreným vízami SR typu D, po skončení jeho platnosti jej bol dňa 02.05.2019 na Iránskej ambasáde vo Viedni vydaný nový cestovný doklad s platnosťou do 01.05.2024. Z toho je tiež zrejmé, že iránske štátne autority s ňou nemali žiaden problém, nie je obvinená zo žiadneho trestného činu, ani trestne stíhaná. Jej vystúpenie v rozhlasovej relácii nemožno považovať za verejný prejav vyjadrenia politického názoru, ale za účelovo vykonštruovaný dôkaz na podporu svojej žiadosti o udelenie medzinárodnej ochrany. Aj v tomto prípade, rovnako ako v prípade trestu smrti, zákon predpokladá úplnú individualizáciu žiadateľových obáv z vážneho bezprávia a existovať dôvod domnievať sa, že by žalobkyňa utrpela v prípade návratu individuálne riziko. Dôvody, pre ktoré žiadala o udelenie azylu, ako aj jej samotné obavy, sú výrazne odlišné od obáv z mučenia alebo neľudského zaobchádzania, v Iráne v súčasnosti neprebieha žiaden ozbrojený konflikt, v ktorom by mohlo dochádzať k ohrozeniu obyvateľov na základe neselektívneho násilia a tak nebola naplnená ani tretia forma vážneho bezprávia, teda vážneho a individuálneho ohrozenia života alebo nedotknuteľnosti osoby z dôvodu svojvoľného násilia počas medzinárodného alebo vnútroštátneho ozbrojeného konfliktu. Žalobkyni žiadne mučenie ani neľudské alebo ponižujúce zaobchádzanie ani trest jej nehrozí a teda nesplnila ani podmienky pre poskytnutie doplnkovej ochrany na území SR v zmysle ust. § 13 a ani § 13b zákona o azyle, t.j. na účel zlúčenia rodiny, keďže na území SR nemá žiadnych rodinných príslušníkov s poskytnutou doplnkovou ochranou. V Právne posúdenie správneho súdu 19. Dohovor OSN z roku 1951 o právnom postavení utečencov (ďalej len „Ženevský dohovor“) definuje utečenca ako každú osobu, ktorá sa nachádza mimo svojho štátu a má oprávnené obavy pred prenasledovaním z rasových, náboženských a národnostných dôvodov alebo z dôvodu príslušnosti k určitej sociálnej skupine alebo zastávania určitých politických názorov a nemôže prijať alebo v dôsledku uvedených obáv odmieta ochranu svojho štátu; alebo osoba bez štátneho občianstva, ktorá sa nachádza mimo štátu svojho doterajšieho pobytu v dôsledku týchto udalostí a ktorá sa tam vzhľadom na uvedené obavy nemôže alebo nechce vrátiť. Ženevský dohovor upravuje nielen to, kto je utečencom, ale aj základné práva utečencov, ktoré štáty musia dodržiavať. Zaviedol tri zásady, ktoré sú pre utečencov najdôležitejšími ochrannými prvkami a tými sú právo byť uznaný za utečenca, ochrana pred potrestaním za neoprávnené prekročenie štátnych hraníc a právo nebyť navrátený do krajiny, kde by utečencom hrozilo prenasledovanie (tzv. princíp non-refoulement). 20. Konanie o udelenie azylu na území SR prebieha vo väzbe na splnenie podmienok taxatívne uvedených v § 8 ZoA, ako zákonného vyjadrenia ústavnej garancie poskytovania azylu cudzincom prenasledovaným za uplatňovanie politických práv a slobôd (čl. 53 prvá veta Ústavy Slovenskej republiky). Právo na azyl je právom len cudzinca a to takého, ktorý bol mimo územia SR prenasledovaný kvôli uplatňovaniu politických práv a priznáva sa v rozsahu dvoch kumulatívnych materiálnych podmienok. Prvou je prenasledovanie, druhou je uplatnenie politických práv a slobôd. Prvou podmienkou sa zaručuje ochrana až vo fáze reálneho prenasledovania a na jej splnenie nestačí ohrozenie, resp. možnosť, že osoba bude v kratšej alebo vzdialenejšej budúcnosti ohrozená prenasledovaním. Druhá podmienka práva na azyl je splnená, ak žiadateľ o azyl uplatnil slobodu prejavu, slobodu zhromažďovania, slobodu združovania, volebné právo alebo právo na odpor a za to je v zahraničí prenasledovaný. Udelenie azylu podľa § 8 ZoA je objektívne viazané na prítomnosť prenasledovania, ako skutočnosti definovanej v § 2 písm. d/ zákona o azyle alebo na odôvodnené obavy z tejto skutočnosti, a to v oboch prípadoch v dobe podania žiadosti o azyl, teda spravidla v dobe bezprostredne nasledujúcej po odchode z krajiny pôvodu. 21. Žalobkyňa žiadala v správnej žalobe zrušiť napadnuté rozhodnutie a vec žalovanému vrátiť na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, so vznesením námietky nesprávneho právneho posúdenia opodstatnenosti jej obavy z prenasledovania, nepreukázaním takého konania v krajine pôvodu, ktoré by jeho definíciu napĺňalo. Tiež namietla účelovú prácu s faktami a zjednodušovanie jej vyjadrení a dospela k záveru o interpretácii zákona o azyle a jednotlivých faktických okolností prípadu v úplnom rozpore s princípom zdravého rozumu a nezohľadnením kontextu, v akom boli tieto aktivity realizované. 22. Základnou zásadou správneho konania je zásada materiálnej pravdy, na základe ktorej rozhodnutie správnych orgánov musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného skutkového stavu veci. Z obsahu predmetnej zásady vyplýva, že správny orgán (platí to aj pre odvolací orgán) je povinný vykonávať dokazovanie tak, aby boli náležite objasnené všetky rozhodujúce okolnosti dôležité pre posúdenie veci (úplnosť zistenia). Správny orgán musí zabezpečiť, aby skutkové zistenia, ktoré vyplývajú z vykonaného dokazovania, čo najviac zodpovedali skutočnosti (presnosť zistenia). Zásada tzv. materiálnej pravdy má v konaní o udelenie azylu svoje špecifiká, spočívajúce v pravidelnej nedostatočnosti dôkazov preukazujúcich dôveryhodnosť žiadateľových tvrdení. Je však na správnom orgáne, aby preukázal, či vyvrátil pravdivosť žiadateľových tvrdení, a to buď úplne nevyvrátiteľne, zistením presných okolností viažucich sa na tvrdenie žiadateľa o azyl, alebo aspoň s takou mierou pravdepodobnosti, ktorá nevyvoláva zásadné pochybnosti o správnosti úsudku správneho orgánu. 23. Podľa ust. § 8 zákona zák. č. 480/2002 Z.z o azyle ministerstvo udelí azyl, ak tento zákon neustanovuje inak, žiadateľovi, ktorý : a/ má v krajine pôvodu opodstatnené obavy z prenasledovania z rasových, národnostných alebo náboženských dôvodov, z dôvodov zastávania určitých politických názorov alebo príslušnosti k určitej sociálnej skupine a vzhľadom na tieto obavy sa nemôže, alebo nechce vrátiť do tohto štátu, alebo b/ je v krajine pôvodu prenasledovaný za uplatňovanie politických práv a slobôd. 24. Podľa ust. § 2 písm. d/ zákona o azyle na účely tohto zákona sa rozumie prenasledovaním závažné alebo opakované konanie spôsobujúce vážne porušovanie základných ľudských práv alebo súbeh rôznych opatrení, ktorý postihuje jednotlivca podobným spôsobom, ktoré spočíva najmä v použití fyzického alebo psychického násilia, vrátane sexuálneho násilia, zákonných, správnych, policajných alebo súdnych opatreniach, ktoré sú diskriminačné, alebo sú vykonávané diskriminačným spôsobom, odmietnutí súdnej ochrany, ktoré vedie k neprimeranému alebo diskriminačnému potrestaniu, neprimeranom alebo diskriminačnom trestnom stíhaní alebo treste, trestnom stíhaní alebo treste za odmietnutie výkonu vojenskej služby v čase konfliktu, ak by výkon vojenskej služby zahŕňal trestné činy alebo činy uvedené v § 13 ods. 2, konaní namierenom proti osobám určitého pohlavia alebo proti deťom. 25. Podľa § 2 písm. f/ zákona o azyle na účely tohto zákona sa rozumie vážnym bezprávím 1. uloženie trestu smrti alebo jeho výkon, 2. mučenie alebo neľudské alebo ponižujúce zaobchádzanie alebo trest, alebo 3. vážne a individuálne ohrozenie života alebo nedotknuteľnosti osoby z dôvodu svojvoľného násilia počas medzinárodného alebo vnútroštátneho ozbrojeného konfliktu. 26. Ustanovenie § 2 písm. d/ ZoA definujúce konkrétne situácie, ktoré je možné považovať za prenasledovanie, nie je možné na prípad žalobkyne aplikovať bez predchádzajúceho splnenia základnej podmienky ako predpokladu udelenia azylu, a tou je existencia opodstatnených obáv z prenasledovania z rasových, národnostných alebo náboženských dôvodov, z dôvodov zastávania určitých politických názorov alebo príslušnosti k určitej sociálnej skupine (§ 8 ZoA). Za prenasledovanie v zmysle § 8 ZoA je možné považovať len také ohrozenie života či slobody, ktoré je trpené, podporované či prevádzané štátnou mocou. V súvislosti s uvedeným dáva súd do pozornosti, že nie je povinnosťou žiadateľky o azyl, aby prenasledovanie svojej osoby preukazovala inými dôkaznými prostriedkami než vlastnou dôveryhodnou výpoveďou, ktorá vo veciach medzinárodnej ochrany zohráva mimoriadne dôležitú úlohu, pretože pravdivosť jej tvrdení a dôveryhodnosť jej osoby predstavujú základ, na ktorom je azylové konanie ukotvené a je povinnosťou správneho orgánu, aby v pochybnostiach zhromaždil všetky dostupné dôkazy, ktoré dôveryhodnosť výpovede vyvracajú alebo spochybňujú. Obdobné závery vyplývajú aj z ustálenej judikatúry Najvyššieho súdu SR (napr. rozsudok sp. zn. 1Sža/10/2013 zo dňa 09.04.2013). 27. Súd v nadväznosti na uvedené konštatuje, že v prípade žalobkyne ani jeden z uvedených predpokladov nebol ani potvrdený a z ničoho nemožno samotnú existenciu obáv z prenasledovania ani vydedukovať. Podľa rozsudku Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 6 SžoKS 102/06 „môžu byť za prenasledovanie považované také znášané alebo obávané akty, ktoré musia byť dostatočne závažné svojím charakterom alebo opakovaním sa, musia pritom preukázateľne brániť osobe, ktorá ich znáša, ďalej žiť vo svojej krajine pôvodu, a tiež musia vychádzať zo skutočností uvedených v čl. 1A Ženevského dohovoru, teda z príslušnosti k rase, náboženstvu, národnosti, inej sociálnej skupine alebo politickým názorom. Ohrozenie slobody alebo života z vyššie uvedených dôvodov predstavuje perzekúciu, t.j. činnosť diskriminačného alebo veľmi urážlivého charakteru, vykonávanú prostredníctvom úradov krajiny alebo realizovanú skupinami obyvateľstva, ak je úradmi tolerovaná, alebo ak úrady nie sú schopné a ochotné zaistiť potrebnú ochranu perzekvovaných“. 28. Dôvody pre poskytnutie azylu sú zákonom vymedzené pomerne úzko a nepokrývajú celú škálu porušovania ľudských práv a slobôd, ktoré sú tak v medzinárodnom ako aj vo vnútroštátnom kontexte uznávané. Inštitút azylu je aplikovateľný v obmedzenom rozsahu, a to len pre prenasledovanie zo zákonom uznaných dôvodov, kedy je týmto inštitútom chránená len najvlastnejšia existencia ľudskej bytosti a práva a slobody s ňou spojené, pričom udelenie azylu podľa § 8 zákona o azyle je viazané objektívne na prítomnosť prenasledovania ako skutočnosti definovanej v § 2 písm. d/ zákona o azyle alebo na odôvodnené obavy z tejto skutočnosti, a to v oboch prípadoch v dobe podania žiadosti o azyl, teda spravidla v dobe bezprostredne nasledujúcej po odchode z krajiny pôvodu (rozsudok NS SR, sp. zn. 8Sža 41/09). Žalobkyňa z Iránu vycestovala dobrovoľne, po úspešne vykonaných prijímacích skúškach na Farmaceutickú fakultu Univerzity Komenského v Bratislave, kde ukončila tri ročníky, t.j. absolvovala bakalárske štúdium. Ako sama uviedla, v štúdiu nepokračovala z finančných dôvodov a na to, aby mohla v štúdiu ďalej pokračovať, sa zamestnala. Pre účely štúdia jej bol na území SR udelený na obdobie od 09.10.2014 do 31.08.2019 prechodný pobyt, pred skončením doby platnosti ktorého podala dňa 26.08.2019 žiadosť o udelenie prechodného pobytu na účely zamestnania, ktorá však bola rozhodnutím Oddelenia cudzineckej polície Policajného zboru Košice zo dňa 13.12.2019, zamietnutá. Napriek riadnemu poučeniu, t.j., že proti rozhodnutiu je možné podať v lehote 15 dní odvolanie, žalobkyňa tento riadny opravný prostriedok nevyužila a pobyt na území SR sa snažila zlegalizovať formou podania žiadosti o medzinárodnú ochranu. 29. Správny súd akcentuje, že inštitút azylu nie je univerzálnym inštitútom, prostredníctvom ktorého možno dosiahnuť legalizáciu pobytu v členskom štáte Európskej únie. Pre udelenie medzinárodnej ochrany je nevyhnutné splniť úzko koncipované podmienky, upravené zákonom o azyle. Aj NS SR v rozsudku sp.zn. 10Sža 6/2015 z 25.03.2015 konštatuje: „Azyl ako právny inštitút nie je a nikdy nebol univerzálnym nástrojom pre poskytnutie ochrany pred bezprávím postihujúcim jednotlivca alebo celé skupiny obyvateľov. Dôvody poskytnutia azylu sú zákonom vymedzené pomerne úzko a nepokrývajú celú škálu porušenia ľudských práv a slobôd, ktoré sú tak v medzinárodnom ako aj vo vnútroštátnom kontexte uznávané.“ 30. Azyl je teda špecifickým právnym inštitútom, na základe ktorého sa poskytne adekvátna ochrana len tej fyzickej osobe, ktorá spĺňa zákonom stanovené podmienky - teda opodstatnené obavy pred reálne prebiehajúcou perzekúciou osôb, ktoré majú určité presvedčenie a to buď zo strany štátu alebo neštátnych pôvodcov. Žalobkyňa v dotazníku žiadateľa o azyl, za azylovo relevantné dôvody označila svoje vystúpenia v Rádiu FM v roku 2015, v relácií Headbanger, kde okrem hudby rozprávala o živote v Iráne o diskriminácii a podobne. V roku 2019 mala svoj vstup na hudobnom festivale Brutalassault v Českej republike, kde vystúpila v slovenskom, českom a anglickom jazyku a opäť okrem hudby, hovorila aj o živote na blízkom východe, diskriminácií žien v Iráne, nedodržiavaní ľudských práv. Tiež spolupracovala s človekom B - komplex a mala vydaný článok o nej a jej živote v poľskom časopise s názvom Gazeta. Týmto vystúpeniam žalobkyne, venoval migračný úrad osobitnú pozornosť, vo svojom rozhodnutí vykonal ich analýzu, z ktorej vyplynulo, že žalobkyňa nevyjadrovala politické názory, ani neprodukovala konkrétne kritiky voči vládnej garnitúre, či náboženským pomerom v Iráne. Z jej prejavu bol zrejmý nesúhlas s vládnou ideológiou a ideológiou konzervatívne zameraných skupín obyvateľstva, ale aj informácie o živote mladých ľudí v Iráne, ktorí si i napriek takto prevažujúcemu svetonázoru žijú vlastný život , ktorý však ona chcela tráviť vo svete, kde ju nikto nebude limitovať, napr. akú hudbu má počúvať. To bol aj jeden zo zásahov iránskej polície voči nej, keď sa zúčastnila na metalovom koncerte, ktorý organizoval jej priateľ a celé publikum bolo zadržané pred začiatkom oficiálne povoleného koncertu. Inak ju párkrát zadržala náboženská polícia pre nedostatočné zahalenie. Žalovaný poukázal aj na požiadavky mladých ľudí na progresívnejší, modernejší a liberálnejší Irán, z čoho však prvky prenasledovania namierené voči žalobkyni nemožno nijako vyvodiť. 31. NS SR v rozhodnutí sp.zn. 10Sža 10/2015 zo dňa 25.03.2015 vyslovil, že správny orgán vo veciach medzinárodnej ochrany nesie zodpovednosť za náležité zistenie reálií o krajine pôvodu. Špecifikom konania vo veci medzinárodnej ochrany je rovnako zásada, že pri splnení daných podmienok sa uplatňuje pravidlo „v prípade pochybností v prospech žiadateľa o medzinárodnú ochranu.“ Ak sú dané skutočnosti, na základe ktorých možno predpokladať že k porušeniu základných ľudských práv a slobôd žiadateľov o azyl došlo, alebo mohlo by vzhľadom na postavenie žiadateľa v spoločnosti, s prihliadnutím na jeho presvedčenie, názory, správanie atď., dôjsť a správny orgán nemá dostatok dôkazov o tom, že to tak nebolo, alebo nemohlo by v budúcnosti byť, potom tieto skutočnosti musí správny orgán v situácii dôkaznej núdze zohľadniť a to v prospech žiadateľa o azyl. Žalovaný sa venoval aj informáciám o Iráne vypracovaným odborom dokumentaristiky a zahraničnej spolupráce, zabezpečeným pre administratívne konanie, z ktorého zistil údaje o kybernetickej armáde, monitorujúcej potencionálne podvratnú činnosť, avšak pre absenciu technickej kapacity, nemajúcej možnosť sledovať online aktivity všetkých iránskych občanov. Odvolal sa aj na ročnú správu Ministerstva zahraničných vecí a obchodu Austrálie zo dňa 14.04.2020, v časti o podmienkach pre navrátilcov, ktorá uvádza, že iránske štátne orgány majú malý záujem na stíhaní neúspešných žiadateľov o azyl za činnosti vykonávané mimo Iránu, a to aj v súvislosti s dôvodmi ich žiadosti o medzinárodnú ochranu, t.j. aj za zverejňovanie kritických komentárov voči vláde prostredníctvom sociálnych sietí. Vyššiu pozornosť môžu venovať osobám s vysokým rizikovým profilom, najmä politickým aktivistom, čo vo vyjadrení prezentoval aj právny zástupca žalobkyne, avšak ako žalovaný správne poznamenal, nesúhlas s istými náboženskými aspektmi spoločenského života v Iráne nemožno považovať za prejav politického názoru a žalobkyňu za takúto osobu s takýmto profilom považovať nemožno. 32. Z uvedeného rezultuje, že žalobkyňa v krajine pôvodu pred jej opustením nečelila žiadnemu konaniu, ktoré by jej spôsobovalo vážne porušovanie základných ľudských práv alebo súbehu rôznych takých opatrení, ktoré by ju postihovali podobným spôsobom, tzn. nečelila žiadnemu fyzickému ani psychickému násiliu, žiadnym diskriminačným opatreniam, trestu či trestnému konaniu a pod., a neexistujú objektívne dôvody konštatovať, že by jej akékoľvek forma prenasledovania podľa § 2 písm. d/ ZoA v prípade návratu do krajiny pôvodu mohla hroziť, a to či už zo strany štátu alebo neštátnych aktérov, pre z jej pôsobenia mimo krajiny pôvodu. NS SR v rozsudku sp. zn. 1 Sža 3/2010 zo dňa 02.10.2010 zaujal stanovisko, podľa ktorého: „Samotná existencia navrhovateľových politických názorov, odlišných od vládnych, nie je sama o sebe dostatočným dôvodom na udelenie azylu, pretože navrhovateľ nepreukázal, že má dôvod sa obávať prenasledovania za svoje politické názory. Tieto v konaní pred odporcom rovnako ani v konaní pred súdom totiž nešpecifikoval. Keďže nebola splnená podmienka poznania jeho politických názorov zo strany štátnych orgánov v krajine jeho pôvodu, pretože v prípade navrhovateľa tieto neboli verejne proklamované, nebolo možné za daných okolností sa domnievať, že došlo k prenasledovaniu navrhovateľa za politické názory zo strany štátnych organov.“ Žalobkyňou prezentované dôvody žiadosti o medzinárodnú ochranu nemožno považovať za relevantné na posúdenie ani v zmysle ustanovenia § 8 zákona o azyle, nakoľko nie sú podraditeľné pod pojem prenasledovania ani z jedného z dôvodov uvedených v predmetnom ustanovení. Nijako totiž nekorešpondujú s jej rasou, národnosťou, náboženstvom, príslušnosťou k určitej sociálnej skupine či politickým názorom a pod. 33. Žalovaný posudzoval žiadosť žalobkyne aj z pohľadu jej statusu žiadateľa sur place a dospel k záveru, že podmienky na takéto postavenie rovnako nespĺňa. Podľa materiálu UNHCR „Kritériá a postupy pri udeľovaní statusu utečenca podľa Konvencie z r. 1951 a podľa Protokolu z r. 1967 o postavení utečencov“ (Ženeva, 1992), kapitoly II., časti B: Výklad znenia podmienok, ods. 4, písm. b/ „osoba sa stáva utečencom „sur place“ následkom udalostí, ku ktorým došlo v rodnej krajine počas jej neprítomnosti. Osoba sa môže stať utečencom „sur place“ svojim vlastným počínaním, napr. v dôsledku svojich politických názorov, ktoré vyjadrila v krajine, kde teraz sídli. Otázka, či takéto činnosti postačujú k preukázaniu podložených obáv z perzekúcie, musí byť rozhodnutá na základe hlbšieho skúmania okolností. Najmä je potrebné si overiť, či sa o tomto počínaní dozvedeli orgány krajiny pôvodu a akým spôsobom uvedené počínanie danej osoby posudzujú.“ Aj s týmto vyhodnotením sa správny súd stotožňuje a dopĺňa. NS SR v rozsudku sp.zn. 1Sža 5/2007 zo dňa 30.11.2007 vyjadril, že „o žiadateľa sur place ide vtedy, keď osoba, ktorá v okamihu odchodu z krajiny pôvodu nebola utečencom, ale stala sa ním neskôr v dôsledku okolností, ktoré nastali v dobe jej neprítomnosti.“ Tzn., že osoba sa stáva utečencom na mieste za splnenia podmienky, že v krajine jej pôvodu nastali počas jej neprítomnosti zmeny najmä v politickej situácii, následkom konkrétnych okolností. Najčastejšie sa tieto zmeny týkajú diplomatov, úradníkov pôsobiacich v zahraničí a študentov. Názory a hodnotenia ktoré žalobkyňa vo vzťahu k Iránu mediálne prezentovala, nedosahujú takú intenzitu, aby sa dostali do pozornosti iránskych oficiálnych orgánov a naviac boli, ako sama uviedla, prednesené v slovenskom, českom a anglickom jazyku. Žiadne iné podstatné udalosti ani okolnosti sa v Iráne, počas pobytu žalobkyne na Slovensku neudiali a tak ani táto podmienka nie je z jej strany naplnená. 34. Podľa § 13a zákona o azyle, ministerstvo poskytne doplnkovú ochranu žiadateľovi, ak sú vážne dôvody domnievať sa, že by bol v prípade návratu do krajiny pôvodu vystavený reálnej hrozbe vážneho bezprávia, ak tento zákon neustanovuje inak. 35. Podľa § 13c zákona o azyle, ministerstvo neposkytne doplnkovú ochranu žiadateľovi, ak nespĺňa podmienky uvedené v § 13a alebo § 13b. 36. Vo vzťahu k druhej forme medzinárodnej ochrany, a to doplnkovej ochrane, súd uvádza, že jej zmyslom a účelom je poskytnúť subsidiárnu ochranu a možnosť legálneho pobytu na území SR tým žiadateľom o medzinárodnú ochranu, ktorým nebol udelený azyl, ale u nich by bolo (z dôvodov taxatívne uvedených v zákone o azyle) neúnosné, neprimerané, či inak nežiadúce požadovať ich vycestovanie. Hoci sa aplikácia tohto inštitútu doplnkovej ochrany viaže k objektívnym hrozbám po prípadnom návrate žiadateľa do krajiny pôvodu, teda čiastočne k iným skutočnostiam nastávajúcim v odlišnom čase, než v prípade aplikácie inštitútu azylu, sú pri rozhodovaní o udelenie, či neudelenie doplnkovej ochrany do značnej miery určujúce tvrdenia samotného žiadateľa, z nich je potrebné vychádzať. V tejto časti je odôvodnenie rozhodnutia žalovaného rozanalyzované do najmenšieho detailu a ďalšie rozvádzanie naplnenia možných dôvodov (uloženie trestu smrti alebo jeho výkon, mučenie alebo neľudské alebo ponižujúce zaobchádzanie alebo trest, alebo vážne a individuálne ohrozenie života alebo nedotknuteľnosti osoby z dôvodu svojvoľného násilia počas medzinárodného alebo vnútroštátneho ozbrojeného konfliktu), by bolo len zopakovaním zistení a nad rámec vykonaného odôvodnenia žalovaného. Možno len odobriť, že akúkoľvek formu reálnej hrozby vážneho bezprávia možno v prípade žalobkyne vylúčiť, už len pre úplne dobrovoľný spôsob opustenia krajiny pôvodu a dôvod jej opustenia, ktorým bolo cielené štúdium na území Slovenskej republiky. 37. Správny súd záverom upozorňuje, že uvedená žiadosť o azyl zo strany žalobkyne je ukážkovým príkladom jej snahy o legalizáciu pobytu na území SR ako náhradného riešenia za „nedotiahnutie“ konania o udelenie prechodného pobytu na území SR za účelom zamestnania. Nepodané odvolanie proti rozhodnutiu prvostupňového orgánu, Oddelenia cudzineckej polície PZ v Košiciach, nemôže byť suplované podaním žiadosti o udelenie medzinárodnej ochrany, s podmienkami obligatórne stanovenými v zákone o azyle, ktoré žalobkyňa nespĺňa. 38. Možno tak uzavrieť, že vzhľadom na nesplnenie podmienok pre udelenie azylu uvedených v ust. § 2 a § 8, ani podmienok uvedených v § 13a a v § 13b zákona o azyle, žalovaný dôvodne žalobkyni neudelil azyl a ani neposkytol doplnkovú ochranu. 39. O trovách žalobkyne súd rozhodol v zmysle ust. § 167 ods. 1 S.s.p. a s poukazom na výsledok konania, teda celkovú neúspešnosť v preskúmavanej veci, jej náhradu trov konania nepriznal. 40. Záverom súd poznamenáva, že i keď bola žalobkyňa v konaní neúspešná, je zo zákona oslobodená od platenia súdnych poplatkov za toto konanie (§ 4 ods. 2 písm. m/ zákona č. 71/1992 Zb.), a preto ju súd nezaviazal k povinnosti zaplatiť súdny poplatok. Poučenie: Doručený rozsudok je právoplatný (§ 145 ods. 1 S.s.p.). Kasačnou sťažnosťou možno napadnúť právoplatné rozhodnutie krajského súdu. (§ 438 ods. 1 S.s.p.) Prípadne podaná kasačná sťažnosť musí byť podaná v lehote jedného mesiaca od doručenia rozhodnutia krajského súdu (§ 443 ods. 1 S.s.p.). Podáva sa krajskom súde, ktorý napadnuté rozhodnutie vydal. Lehota na podanie kasačnej sťažnosti je zachovaná, ak počas nej bola kasačná sťažnosť podaná na kasačnom súde (§ 444 S.s.p.). V kasačnej sťažnosti sa musí popri všeobecných náležitostiach (z kasačnej sťažnosti musí byť zjavné, ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka a čo sleduje, a musí byť podpísaná a datovaná; kasačnú sťažnosť treba predložiť s potrebným počtom rovnopisov a s prílohami tak, aby jeden rovnopis zostal na súde a aby každý účastník dostal jeden rovnopis, ak je to potrebné; ak účastník nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, súd vyhotoví kópie na jeho trovy) označiť napádané rozhodnutie, údaj, kedy napádané rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich skutočností tak, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 SSP sa podáva a návrh výroku rozhodnutia (§ 445 ods. 1 S.s.p.). Kasačnú sťažnosť možno odôvodniť len tým, že krajský súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že a/ na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu, c/ účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred krajským súdom v plnom rozsahu a nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d/ v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie, e/ vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený krajský súd, f/ nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, g/ rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci, h/ sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu, i/ nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo j/ podanie bolo nezákonne odmietnuté. Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v odseku 1 písm. g/ až i/ sa vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania pred krajským súdom. (§ 440 S.s.p.).