Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 8Sa/77/2020 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1020201252 Dátum vydania rozhodnutia: 16. 09. 2020 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Blanka Malichová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2020:1020201252.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v konaní pred sudkyňou JUDr. Blankou Malichovou, v právnej veci žalobcu: N. V., nar. dňa XX.XX.XXXX, štátny príslušník E. demokratickej a ľudovej republiky, cestovný doklad č.: XXXXXXXXX, zastúpený Centrom právnej pomoci, kancelária Bratislava, Račianska 1523/71, 810 05 Bratislava proti žalovanému: Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, Prezídium policajného zboru, Úrad hraničnej a cudzineckej polície, Riaditeľstvo hraničnej a cudzineckej polície, Oddelenie cudzineckej polície Policajného zboru Trnava, Paulínska 13, 917 01 Trnava o správnej žalobe žalobcu vo veci zaistenia zo dňa 24.08.2020, podanej proti rozhodnutiu žalovaného č.p. PPZ-HCP-BA9-81-013/2020- AV zo dňa 05. augusta 2020, takto r o z h o d o l : I. Žalobu z a m i e t a . II. Žalovanému n e p r i z n á v a právo na náhradu trov konania. o d ô v o d n e n i e : 1. Včas podanou žalobou zo dňa 24.08.2020, procesne podriadenou ust. § 226 ods. 1, 2 SSP, doručenou dňa 06.07.2020 (§ 71 ods. 2 SSP) Krajskému súdu v Bratislave, ako súdu vecne a miestne príslušnému na konanie, sa postupom podľa ust. § 221 ods. 2 zák. č. 162/2015 Z.z. Správny súdny poriadok (ďalej aj „SSP“), žalobca domáhal zrušenia napadnutého rozhodnutia žalovaného č.p. PPZ- HCP-BA9-81-013/2020-AV zo dňa 05.08.2020 a jeho bezodkladného prepustenia zo zaistenia. Svoje sťažnostné dôvody právne založil na porušení ust. § 32 ods. 1, § 46 a § 47 ods. 3 zák. č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (ďalej aj „Správny poriadok“), ust. § 88 ods. 1 pís. b/ a ods. 4 zák.č. 404/2011 Z.z. o pobyte cudzincov (ďalej aj „ZoPC“) a rozhodnutiu vytkol nepreskúmateľnosť pre jeho nedostatočné odôvodnenie. 2. S odkazom na ust. § 88 ods. 4 zák.č. 404/2011 Z.z. namietol stanovenú dĺžku doby zaistenia na čas nevyhnutne potrebný, najdlhšie však do 05.02.2021, pričom na podporu svojich námietok odkázal na rozsudok NS SR sp.zn. 10Sza/4/2012 a rozsudok Mestského súdu v Prahe, sp.zn. 7AA/50/2011 zo dňa 14.03.2011 a v nadväznosti na ne konštatoval, že ak žalovaný nezdôvodnil dĺžku doby zaistenia, ide o podstatnú vadu, ovplyvňujúcu zákonnosť celého rozhodnutia. S poukazom na rozsudok NS SR sp.zn. 1SZa/4/2015 uviedol, že akékoľvek zaistenie cudzinca musí trvať čo najkratšiu dobu a to len dovtedy, pokiaľ sú s náležitou starostlivosťou účinné úkony smerujúce k vyhosteniu (vráteniu). Poznamenal, že správny orgán je povinný zdôvodniť, prečo je potrebná práve stanovená dĺžka zaistenia a bez konkretizácie nevyhnutných administratívnych úkonov, potrebných na prípravu a realizáciu administratívneho vyhostenia a predpokladanej doby ich vybavenia, je odôvodnenie doby jeho zaistenia povrchné, nedostatočné a preto napadnuté rozhodnutie nepreskúmateľné (rozsudok KS v Bratislave č.k. 4Sa/71/2018-32 zo dňa 12.09.2018). Žalobca namietol, že odôvodnenie dĺžky doby zaistenia v napadnutom rozhodnutí nemožno považovať za náležité a postačujúce, pretože žalovaný bol v zmysle uvedenej judikatúry povinný stanovenú dĺžku doby zaistenia odôvodniť najmä poukazom na jednotlivé administratívne úkony, ktoré bude potrebné za účelom fyzickej realizácie nariadeného trestu vyhostenia vykonať. Strohé odôvodnenie, spočívajúce len vo všeobecnom a ničím nepodloženom konštatovaní, že dĺžka doby zaistenia sa nedá taxatívne určiť, pretože závisí od výkonu bližšie nešpecifikovaných úkonov, potrebných na realizáciu výkonu trestu vyhostenia, považoval žalobca za nesprávne a nepostačujúce, nakoľko inštitút zaistenia výrazným spôsobom zasahuje do základných ľudských práv a slobôd jednotlivca a vyslovil potrebu zaoberať sa každým prípadom individuálne. Tiež poukázal na zápisnicu o podaní vyjadrenia zo dňa 05.08.2020, v ktorej uviedol, že nemá pri sebe žiadnu finančnú hotovosť, manželka by mu však vedela poskytnúť nejaké peniaze, ale momentálne je nezamestnaná a u nej, v obci Lakšárska Nová Ves, má zabezpečené aj ubytovanie. Zosobášili sa dňa 03.01.2019 a v máji toho roku žiadal na ambasáde o slovenské víza, ktoré však nedostal. Uvedené je tak v rozpore s konštatovaním žalovaného, že sa na území Slovenskej republiky nachádza bez rodinných príslušníkov, nemá zabezpečené ubytovanie ani prístup k ďalším finančným prostriedkom a žalovaný tak pochybil, keď sa nezaoberal menej prísnymi opatreniami a bez podrobného odôvodnenia iba skonštatoval, že ich nie je možné uplatniť. S manželkou majú dve deti a ak by aj žalovaný manželstvo nepovažoval za uzavreté, s určitosťou je možné tvrdiť, že je partnerom občana EÚ a doplnil, že zachovanie súkromného a rodinného života v danom prípade prevyšuje verejný záujem. 3. Vo vyjadrení zo dňa 03.09.2020 žalovaný vychádzajúc z rozhodnutia o zaistení č. PPZ-HCP- BA9-81-013/2020-AV zo dňa 05.08.2020 konštatoval, že žalobcu zaistil podľa ust. § 88 ods. 1 písm. b/ ZoPC, z dôvodu zabezpečenia prípravy alebo výkonu vyhostenia titulom jeho nelegálneho vstupu na územie SR a po posúdení jeho osoby (najmä opakovanej trestnej činnosti s následkom zrušenia doplnkovej ochrany na území Rakúskej republiky a jeho následného vyhostenia a uloženia zákazu vstupu) postupoval v súlade so smernicou Rady 2001/40/ES zo dňa 28.05.2001 o vzájomnom uznávaní rozhodnutí o vyhostení štátnych príslušníkov tretích krajín a Protokolom 4 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. V konaní o zaistení sa zaoberal aj menej prísnymi donucovacími opatreniami, avšak žalobca nevedel preukázať prostriedky na zabezpečenie si živobytia a ani na financovanie vycestovania z územia SR a členských štátov schengenského priestoru. Čas zaistenia v rozhodnutí špecifikoval „na dobu nevyhnutne potrebnú,“ tzn. pevne nestanovenú, z čoho vyplýva, že žalobca nemusí v zaistení zotrvať po celú túto dobu, ale len po dobu realizácie a výkonu všetkých úkonov smerom k vykonaniu vyhostenia, pričom žalovaný vyvíja maximálne úsilie, aby bola reálna doba zaistenia čo najkratšia. Počas celej doby zaistenia skúmal aj účelnosť a efektívnosť zaistenia a tiež vychádzal z informácií o krajine vyhostenia a aktuálnej situácie v nej. Poukázal aj na to, že existenciu rodinných vzťahov na území SR nevedel žalobca nijako hodnoverne podložiť, ale žalovaný prezumoval ich pravdivosť a rozhodnutie o zaistení odôvodňoval aj v tomto rozmere. K tvrdeniu právneho zástupcu o prístupe žalobcu k ubytovaniu a finančným prostriedkom uviedol, že dom jeho údajnej manželky nie je v jej výlučnom vlastníctve a s jeho bývaním na uvedenej adrese by museli súhlasiť aj iné osoby a ohľadom finančných prostriedkov uviedol, že údajná manželka je v súčasnosti nezamestnaná a sumu, ktorú by mu vedela poskytnúť, nevedel vôbec špecifikovať. S odkazom na čl. 8 dohovoru, nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 331/09 zo dňa 16.12.2009; rozhodnutie NS SR sp. zn. lSža/39/2011 zo dňa 13.09.2011 poznamenal, že žalobca už pri uzavretí manželstva s občiankou Slovenskej republiky, existenciu ktorého však nevie žiadnym spôsobom (napríklad sobášnym listom z osobitnej matriky) preukázať, musel vedieť o zákaze jeho pobytu na území členských štátov a teda že súkromný a rodinný život bude musieť viesť mimo nich. Tiež nepožiadal orgány Rakúska o skrátenie doby zákazu vstupu a ani nijakým hodnoverným spôsobom nepreukázal existenciu rodinného a súkromného života v miere prevyšujúcej verejný záujem. Na území Rakúska sa dopustil drogovej trestnej činnosti a teda sa nepovažuje za bezúhonného, čo je jedna z podmienok udelenia hociktorého z druhov pobytu na území SR, kde nikdy rodinný život neviedol, nemá tu vytvorené žiadne zázemie a nie je ani začlenený do spoločnosti (trestná minulosť, zakázaný pobyt, bez zamestnania, bez zdravotnej starostlivosti a podobne). V roku 2017 bol Rakúskymi orgánmi vyhostený na územie Alžírska, na území členských štátov sa nezdržiaval a ani zdržiavať nemohol a svoj údajný rodinný život posledné tri roky viedol mimo členských štátov schengenského priestoru. Jeho údajná manželka má osem detí so štyrmi mužmi, z ktorých traja majú byť cudzinci, štyri z nich jej boli odobraté sociálnymi orgánmi, z čoho je zrejmé, že svoje vzťahy s mužmi a prípadné manželstvá môže mať len za účelom získania prospechu. Po zvážení všetkých uvedených okolností (drogové trestná činnosť, násilná trestná činnosť na území Rakúska a následná strata doplnkovej ochrany, neoprávnený pobyt, príchod na územie SR počas uloženého zákazu vstupu nelegálne, doterajšie vedenie údajného rodinného života, odobratie údajného spoločného dieťaťa sociálnymi pracovníkmi) mal správny orgán za to, že verejný záujem prevyšuje rodinný život žalobcu, ktorý sa doteraz nevedel nijako začleniť do spoločnosti, prispôsobiť sa a dodržiavať zákony danej krajiny ako aj sociálne pravidlá a povinnosti zaťažujúce (údajného) rodiča. Ohľadom neuvedenia krajiny do ktorej má byť žalobca vyhostený uviedol, že rozhodnutie o zaistení nevyžaduje určenie krajiny tak, ako to vyžaduje rozhodnutie o administratívnom vyhostení. Naviac z dostupných informácii z Migračného úradu MV SR vyplýva, že Alžírsko nie je krajinou s bezpečnostnou situáciou zakladajúcou nárok na udelenie medzinárodnej ochrany, čo vyplýva aj z toho, že v poslednom období nebola žiadnemu príslušníkovi Alžírska udelená. Žalovaný dodal, že žalobca dňa 27.08.2020 požiadal o udelenie azylu na území SR. 4. Žalobca k vyjadreniu žalovaného vyjadrenie nepodal. 5. Napadnutým rozhodnutím zo dňa 05.08.2020, č.p. PPZ-HCP-BA9-81-013/2020-AV, žalovaný na účel administratívneho vyhostenia zaistil žalobcu na čas nevyhnutne potrebný, s dĺžkou doby zaistenia najviac do 05.02.2021. Rozhodnutie právne odôvodnil ust. § 88 ods. 1 písm. b/ a ods. 4 zák. č. 404/2011 Z.z. a v skutkových dôvodoch uviedol, že dňa 05.08.2019 sa žalobca za účelom podania žiadosti o pobyt na území SR dostavil na jeho stránkové pracovisko a predložil cestovný pas Alžírska č. XXXXXXXXX, platný od 18.09.2018 do 17.09.2028. Kontrolou oprávnenosti pobytu však bolo zistené, že na území Slovenskej republiky ani členských štátov nemá udelený žiadny druh pobytu ani vízum a v informačných systémoch policajného zboru bola v schengenskom informačnom systéme SIS 2 zistená pozitívna lustrácia v zmysle článku 96 Schengenského dohovoru zo dňa 14.06.2017, číslo identifikačného zápisu ATFIS1100479104000001. Záznam platný do 02.05.2023 bol vytvorený v Rakúsku, z dôvodu odopretia vstupu alebo pobytu občanom tretích krajín v schengenskom priestore, s prijatým opatrením vo vnútrozemí: odovzdať osobu orgánu cudzineckej polície za účelom jej vyhostenia z územia schengenského priestoru. Na základe uvedeného, správny orgán požiadal orgány Rakúska o preverenie aktuálnosti a ďalších dôvodov záznamu. 6. Dňa 05.08.2019 bola so žalobcom spísaná zápisnica o podaní vyjadrenia pod č.p.: PPZ-HCP- BA9-82-010/2020-AV, v ktorej uviedol, že nemá žiadne zdravotné ťažkosti, nežiada o lekárske vyšetrenie ani o právneho zástupcu, nie je pod vplyvom liekov, alkoholu, netrpí stresovou záťažou ani psychickým ochorením, ktoré by ovplyvňovalo jeho výpoveď a konanie na správnom orgáne. Nemá pri sebe žiadnu finančnú hotovosť, manželka by mu vedela nejaké peniaze poskytnúť, momentálne je však nezamestnaná a u nej v obci Lakšárska Nová Ves má zabezpečené ubytovanie. Ďalej uviedol, že v decembri roku 2015 prišiel nelegálne do Rakúska, kde mu bola udelená ochrana do roku 2017. V roku 2016 bol za bitku v utečeneckom tábore, kde vážne zranil inú osobu, podmienečne odsúdený na 12 mesiacov. V tábore bol do marca roku 2016, tam sa spoznali s manželkou K. a po odchode z tábora začali spolu bývať a začal načierno pracovať vo Viedni na trhovisku. Chceli uzavrieť manželstvo, ale chýbal mu platný pas, preto ho uzavreli moslimským spôsobom a takto fungovali. Manželstvo uzavreli v júni 2016 a v decembri sa im narodil syn. Po asi piatich mesiacoch im ho „sociálka“ v Rakúsku odobrala, asi z dôvodu, že sa oň nevedeli riadne postarať. V súčasnosti kvôli jeho vráteniu prebieha súd. Ďalej uviedol, že začiatkom roku 2017 sa zoznámil s mužom z Maroka, ktorý obchodoval s drogami, ktoré si od neho kupoval pre svoju potrebu a zháňal mu aj ďalších kupcov, za čo dostával províziu vo forme drog, ktoré začal užívať ešte pred odchodom z Alžírska a prestal až keď bol zavretý. Pri jednom pokuse o kúpu drog, v máji roku 2017, ho aj s klientom prichytila polícia a keďže bol stále v podmienke, odsúdili ho na rok väzenia so zákazom vstupu na dobu 5 rokov. Predtým bol tiež vo väzbe. Po ukončení výkonu trestu odňatia slobody ho dňa 09.07.2018 deportovali do Alžírska, kde bol cca 8 mesiacov, obchodoval s textilom a manželka ho bola asi trikrát navštíviť a 03.01.2019 sa tam zosobášili. Začiatkom mája roku 2019 spolu odleteli do Turecka, kde mal udelené víza. Dňa 04.06.2019 sa im v Istanbule narodil ďalší syn a žili tam do júla 2019. V máji 2019 žiadal na ambasáde o slovenské víza, ktoré však nedostal. Začiatkom júla 2019 odletela manželka aj so synom na Slovensko a on jej sľúbil, že sa za ňou nejako dopraví. Z Turecka prešiel mimo hraničný priechod do Grécka, odkiaľ sa schovaný v nákladnom vlaku dopravil až do Belehradu v Srbsku, bol v utečeneckom tábore a dňa 14.02.2020 za ním asi na tri dni prišla manželka. Dňa 22.07.2020 vošiel do podvozku autobusu smerujúceho z Belehradu do Paríža a ešte v ten istý deň vystúpil vo Viedni, odkiaľ sa postupne autobusom dostal až do Lakšárskej Novej Vsi za manželkou, ktorá okrem ich dvoch spoločných detí, má ešte ďalších šesť, teda spolu osem detí, so štyrmi mužmi. Manželka ho najskôr oklamala, že žiadne deti nemá a nevedel sa vôbec vyjadriť, ako sa o ne starala, keď pracovala vo Viedni. Sociálka jej zobrala aj ďalšie tri deti, asi preto, že sa o ne nevie postarať. Spolu s nimi býva len ich najmladší syn, žiadne iné deti s nimi nebývajú. Tiež uviedol, že v domovskej krajine mu nehrozí trestné stíhanie, prenasledovanie z náboženských alebo rasových motívov, alebo iné neľudské zaobchádzanie, vycestovaniu do domovskej krajiny mu nebránia žiadne prekážky, môže a aj chce sa tam dobrovoľne a slobodne vrátiť. Nežiadal o vyrozumenie Veľvyslanectva Alžírska, rodinných príslušníkov, ani o pomoc z Centra právnej pomoci a ani o udelenie azylu na území SR. 7. Žalovaný uviedol, že žalobca mal na území členských štátov zakázaný pobyt už v čase uzavretia manželstva, čiže musel vedieť, že spoločný život s manželkou na Slovensku alebo v Rakúsku viesť nemôže, naviac skutočnosti ohľadom právoplatne uzavretého manželstva, spolužitie či existenciu dvoch spoločných detí, o ktoré sa riadne nestaral, nevedel nijako hodnoverne preukázať, svojím pričinením sa dostal do väzenia a následne bol deportovaný do domovskej krajiny. K legalizácii pobytu, resp. k odpusteniu zákazu vstupu nevykonal žiadne úkony a v prípade jeho vrátenia do domovskej krajiny, sa úroveň jeho súkromného a rodinného života nezmení, nemá žiaden stabilný príjem a bez oprávneného pobytu nesmie na území SR ani legálne pracovať, čiže nemá žiadnu možnosť svoje deti ani materiálne zabezpečiť. 8. Dĺžku zaistenia určil v súlade s ust. § 88 ods. 4 zák.č. 404/2011 Z.z. do 05.02.2021. Uvedenú dobu považoval za postačujúcu aj s ohľadom na skutočnosť, že žalobca je držiteľom platného cestovného dokladu. Doba zaistenia, ktorá je esenciálnou zložkou inštitútu zaistenia sa môže skrátiť, ale aj predĺžiť, pričom presne sa nedá konkrétne a taxatívne určiť, pretože závisí od viacerých faktorov, ako je zabezpečenie a vybavenie všetkých náležitostí potrebných k fyzickej realizácii výkonu vyhostenia. Pred vykonaním výkonu vyhostenia je potrebné spracovať a zabezpečiť doklady, za účelom samotnej realizácie fyzického výkonu vyhostenia čo si vyžaduje taktiež určitý čas, avšak nie taký, pre ktorý by bolo zaistenie predlžované. Žalobca je štátnym príslušníkom krajiny mimo Európy, v domovskom štáte mu nehrozí trestné stíhanie, smrť, prenasledovanie z náboženských alebo rasových motívov, alebo iné neľudské zaobchádzanie. K tomu žalovaný dospel na základe zistení o krajine pôvodu, jej politickej a bezpečnostnej situácii a dodal, že počas celej doby zaistenia bude v súlade s ust. § 90 ods. 1 písm. d/ ZoPC skúmať, či trvá účel zaistenia. 9. Tiež konštatoval, že sa zaoberal aj tzv. alternatívami zaistenia v zmysle ust. § 89 ods. 2 ZoPC, ktorých udelenie je oprávnením policajného útvaru, na základe vlastných zistení a podkladov, bez povinnosti ich aplikácie za každých okolností. Zaistenie žalobcu nimi nenahradil s prihliadnutím na jeho osobu, pomery, mieru ohrozenia, možnosti riadneho preukazovania totožnosti, hodnoverného zabezpečenia ubytovania, ako aj starostlivosti o svoju osobu po stránke sociálnej, integračnej a zdravotnej, ale aj po stránke jeho finančných možností na území SR a členských štátov, ktorú nepreukázal vierohodne. Žalovaný v rozhodnutí proklamoval, že pri zaistení žalobcu rešpektoval aj jeho súkromný a rodinný život v zmysle v článku 8 ods. 1 Európskeho dohovoru o ľudských právach a základných slobodách a poznamenal, že na území členských štátov nemal nikdy udelený pobyt, rodinný život na území SR mal možnosť riešiť od roku 2016, čo neurobil a nepožiadal ani orgány Rakúska a skrátenie doby zákazu vstupu. Jeho tvrdenie, že na území SR má manželku a dve deti nijako nepodložil a naviac jedno z detí je podľa jeho vyjadrenia v starostlivosti sociálnych pracovníkov Rakúska. Výkonom rozhodnutia o vyhostení tak nedôjde k závažnému zásahu do jeho práv a slobôd, nakoľko spôsob, akým viedol svoj rodinný a súkromný život doteraz, môže viesť aj v iných krajinách mimo SR a členských štátov, naviac údajný sobáš s manželkou uzavrel v čase, kedy mu bol pobyt na ich území už zakázaný, čoho si musel byť vedomý. 10. Krajský súd v Bratislave (ďalej len „súd“) ako vecne a miestne príslušný (§ 10 a § 13 ods. 3 SSP) preskúmal vec postupom podľa druhého dielu štvrtej hlavy SSP, v rozsahu a medziach dôvodov podanej žaloby a riadiac sa znením prvej vety ust. § 228 SSP, do siedmich pracovných dní nariadil vo veci pojednávanie. Predvolanie na pojednávanie určené na deň 16.09.2020 bolo z dôvodu dodržania lehoty zakotvenej v ust. § 228 SSP, právnemu zástupcovi žalobcu ako aj žalovanému doručované prostredníctvom elektronickej schránky. Nakoľko po preskúmaní napadnutého rozhodnutia a postupu žalovaného v rozsahu náležitostí a dôvodov podanej žaloby (ust. § 226 SSP) dospel bez vypočutia žalobcu a jeho právneho zástupcu, ktorí sa z pojednávania písomne ospravedlnili a súhlasili z prejednaním veci v ich neprítomnosti, k záveru, že správna žaloba, ktorú posudzoval neformálne a neviazane žalobnými bodmi (ust. § 206 ods. 3 SSP) nie je dôvodná, a podľa ust. § 229 SSP ju zamietol. 11. Podľa § 206 ods. 3, 4, 5, 6 SSP, správny súd posudzuje správnu žalobu neformálne a nie je pri svojom rozhodovaní viazaný žalobnými bodmi. Pre správny súd je rozhodujúci stav veci v čase vyhlásenia alebo v čase vydania jeho rozhodnutia. Správny súd môže zrušiť napadnuté rozhodnutie orgánu verejnej správy alebo opatrenie orgánu verejnej správy aj vtedy, ak dospel k záveru, že od jeho vydania sa podstatne zmenili okolnosti veci. Ak nie je v tejto hlave ustanovené inak, použijú sa na konanie o správnej žalobe vo veciach azylu, zaistenia a administratívneho vyhostenia ustanovenia o konaní o všeobecnej správnej žalobe. 12. Podľa § 221 ods. 1, 2 SSP, žalobca sa môže správnou žalobou domáhať zrušenia rozhodnutia o zaistení, o predĺžení zaistenia, o predĺžení lehoty zaistenia vydaného podľa osobitného predpisu alebo určenia takého rozhodnutia za nezákonné, ak bol žalobca zo zaistenia prepustený. Žalobca sa môže správnou žalobou domáhať prepustenia zo zaistenia vykonaného podľa osobitného predpisu. 13. Podľa § 225 ods. 1 SSP, správna žaloba podľa § 221 ods. 1 musí byť podaná v lehote siedmich dní od doručenia rozhodnutia o zaistení, rozhodnutia o predĺžení zaistenia alebo rozhodnutia o predĺžení lehoty zaistenia. 14. Podľa § 229 SSP, ak správny súd po preskúmaní zistí, že správna žaloba nie je dôvodná, rozsudkom ju zamietne. 15. Podľa § 85 ods. 1 písm. c/ zák.č. 404/2011 Z.z., policajný útvar zabezpečí výkon rozhodnutia o vyhostení vydaného členským štátom ( ďalej aj„vydávajúci štát“), ak štátny príslušník tretej krajiny porušil predpisy tohto štátu upravujúce vstup a pobyt štátnych príslušníkov tretej krajiny. 16. Podľa § 88 ods. 1 písm. b/ zák.č. 404/2011 Z.z.., policajt je oprávnený zaistiť štátneho príslušníka tretej krajiny na účel výkonu administratívneho vyhostenia alebo výkonu trestu vyhostenia. 17. Podľa ods. 2 cit. ustanovenia, rizikom úteku štátneho príslušníka tretej krajiny sa rozumie stav, keď na základe dôvodnej obavy alebo priamej hrozby možno predpokladať, že štátny príslušník tretej krajiny ujde alebo sa bude skrývať, najmä ak nemožno jeho totožnosť ihneď zistiť, nemá udelený pobyt podľa tohto zákona alebo ak mu hrozí uloženie zákazu vstupu na viac ako tri roky. 18. Podľa ods. 3 cit. ustanovenia, podanie žiadosti o udelenie azylu alebo požiadanie štátneho príslušníka tretej krajiny o asistovaný dobrovoľný návrat nie je dôvodom na prepustenie zaisteného štátneho príslušníka tretej krajiny. Konanie podľa osobitného predpisu nie je zaistením štátneho príslušníka tretej krajiny dotknuté. 19. Podľa ods. 4 cit. ustanovenia, štátny príslušník tretej krajiny môže byť zaistený na čas nevyhnutne potrebný, najviac na šesť mesiacov. Policajný útvar je oprávnený počas tohto obdobia opakovane predĺžiť zaistenie štátneho príslušníka tretej krajiny, pričom celkový čas zaistenia nesmie presiahnuť šesť mesiacov. Ak možno predpokladať, že napriek vykonaným úkonom potrebným na výkon administratívneho vyhostenia alebo trestu vyhostenia štátneho príslušníka tretej krajiny sa tento výkon predĺži z dôvodu, že štátny príslušník tretej krajiny dostatočne nespolupracuje, alebo z dôvodu, že mu zastupiteľský úrad nevydal náhradný cestovný doklad v lehote podľa prvej vety, môže policajný útvar rozhodnúť, a to aj opakovane, o predĺžení lehoty zaistenia, pričom celková doba predĺženia lehoty zaistenia nesmie presiahnuť 12 mesiacov. Lehotu zaistenia nemožno predĺžiť, ak ide o rodinu s deťmi alebo zraniteľnú osobu. Štátny príslušník tretej krajiny je zaistený dňom vydania rozhodnutia o zaistení. 20. Podľa § 89 ods. 1 písm. a/ a b/ zák.č. 404/2011 Z.z., policajný útvar, ktorý koná vo veci zaistenia, môže štátnemu príslušníkovi tretej krajiny namiesto jeho zaistenia uložiť povinnosť hlásenia pobytu alebo zložiť peňažnú záruku. 21. Podľa § 90 ods. 1 písm. d/ zák.č. 404/2011 Z.z., policajný útvar je povinný skúmať po celý čas zaistenia štátneho príslušníka tretej krajiny, či trvá účel zaistenia. 22. Podľa § 90 ods. 2 písm. d/ zákona o pobyte cudzincov zariadenie je povinné skúmať po celý čas zaistenia štátneho príslušníka tretej krajiny, či trvá účel zaistenia. 23. Podľa § 32 ods. 1 zák.č. 71/1967 Zb. Správny poriadok, správny orgán je povinný zistiť presne a úplne skutočný stav veci a za tým účelom si obstarať potrebné podklady pre rozhodnutie. Pritom nie je viazaný len návrhmi účastníkov konania. 24. Podľa § 46 zák.č. 71/1967 Zb., rozhodnutie musí byť v súlade so zákonom a ostatnými právnymi predpismi, musí ho vydať orgán na to príslušný, musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci a musí obsahovať predpísané náležitosti. 25. Podľa § 47 ods. 3 zák.č. 71/1967 Zb, v odôvodnení rozhodnutia správny orgán uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov, ako použil správnu úvahu pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval, a ako sa vyrovnal s návrhmi a námietkami účastníkov konania a s ich vyjadreniami k podkladom rozhodnutia. 26. Ústavný súd SR vo svojom náleze č.k. II. ÚS 264/09-81 zo dňa 19.10.2010 konštatuje, že „zákon umožňuje štátu, aby vo vhodných prípadoch mal vo fyzickej dispozícii osobu, u ktorej prebieha vyhosťovacie konanie, aby mohlo byť vyhostenie realizované. Z tohto pohľadu je potrebné vnímať aj nevyhnutnosť zaistenia. Administratívne zaistenie nemusí byť nevyhnuté tým spôsobom, ako je to pri väzbe v trestnom konaní, kde musia byť naplnené väzobné dôvody. Slovenská právna úprava požiadavku nevyhnutnosti neupravuje, preto tento prvok nie je potrebné skúmať. To však neznamená, že zaistenie môže byť svojvoľné. Jeho limitom je práve naplnenie účelu, a to reálnosť vyhostenia, vyhostiteľnosť cudzinca, pričom konanie musí byť vedené s riadnou starostlivosťou. Priamo Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd v texte článku 5 ods. 1 písm. f/ uvádza, že pozbaviť osobnú slobodu možno u osoby, proti ktorej prebieha konanie o vyhostení. Prebiehaním konania nemožno rozumieť len formálne začatie či priebeh takéhoto konania, ale aj reálnosť vyhostenia“. V náleze Ústavný súd SR poukázal na prípady rozhodované Nejvyšším správním soudem ČR, napr. na rozsudok č.k. 1As 12/2006-61 a rozsudok č.k. 2As 80/2009-66 a aj na viaceré rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva napr. vo veci Samie Ali v. Suisse a Agnissan v. Denmark, v ktorých sa venoval vzťahu medzi zaistením a jeho účelom. 27. Podľa článku 7 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/115/ES zo dňa 16.12.2008 o spoločných normách a postupoch členských štátov na účely návratu štátnych príslušníkov tretích krajín, ktorí sa neoprávnene zdržiavajú na ich území, ak existuje riziko úteku alebo ak žiadosť o legálny pobyt bola zamietnutá ako zjavne neodôvodnená alebo podvodná, alebo ak dotknutá osoba predstavuje riziko pre verejný poriadok, verejnú alebo národnú bezpečnosť, členské štáty môžu upustiť od poskytnutia lehoty na dobrovoľný odchod alebo môžu poskytnúť lehotu kratšiu ako sedem dní. 28. Podľa článku 5 písm. f/ Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd (ďalej aj „Dohovor“), každý má právo na slobodu a osobnú bezpečnosť. Nikoho nemožno pozbaviť slobody okrem nasledujúcich prípadov, pokiaľ sa tak stane na základe postupu stanového zákonom: zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie slobody osoby, aby sa zabránilo jej nepovolenému vstupu na územie štátu, alebo osoby, proti ktorej sa vedie konanie o vypovedaní alebo vydaní. 29. Správny súd riadiac sa kritériami aplikačnej praxe, z ktorej vyplýva, že akékoľvek zaistenie cudzinca musí trvať čo najkratšiu dobu, a to iba dovtedy, pokiaľ sú s náležitou starostlivosťou účinné úkony smerujúce k vyhosteniu (vráteniu) konštatuje, že žalobca bol zaistený na čas do 05.02.2021. Inštitút zaistenia cudzinca je v zmysle čl. 8 ods. 2 Charty základných práv a slobôd zákonným titulom pre obmedzenie osobnej slobody jednotlivca, ktorá je ako základné ľudské právo zaručená čl. 8 ods. 1 charty, ktorého presnú dobu nie je možné predbežne presne určiť, nakoľko závisí od množstva podstatných faktorov, medzi ktoré okrem iného patrí zdravotný stav účastníka konania, jeho spolupráca, ako aj komunikácia medzi štátnymi orgánmi Slovenskej republiky a ostatnými štátmi, ktorých sa nútený návrat cudzinca týka, tiež vybavenie všetkých potrebných náležitostí potrebných na riadne dodržanie postupu upraveného medzinárodnými dohodami, ktorými sú dotknuté krajiny signatármi. Dobu zaistenia žalovaný s odkazom na pozitívnu lustráciu žalobcu v schengenskom informačnom systéme určil v súlade s ust. § 88 ods. 4 písm. b/ ZoPC na šesť mesiacov, zaistenie precizoval jeho súkromným a rodinným životom, nepovoleným pohybom po území členských štátov a územia SR, straty medzinárodnej ochrany udelenej Rakúskom z dôvodu nepodmienečného trestu odňatia slobody pre úmyselnú trestnú činnosť, explicitne konštatoval, že pred vykonaním výkonu vyhostenia je potrebné spracovať a zabezpečiť doklady, za účelom samotnej realizácie fyzického výkonu vyhostenia čo si tiež vyžaduje určitý čas, avšak nie taký pre ktorý by bolo zaistenie predlžované. Správny súd zastáva názor, že zaistenie žalobcu nie je účelové ani nedôvodné a vyžadovanie doslovnej špecifikácie vykonania jednotlivých úkonov, vzhľadom k celkovému profilu žalobcu sa mu javí ako príliš formalistické a účelové. V tomto prípade určená doba šesť mesiacov, je nevyhnutná a súčasne postačujúca na vyvíjanie činnosti, smerujúcej k naplneniu výkonu administratívneho vyhostenia bez prekážok a súd poznamenáva, že námietky žalobcu by boli opodstatnenými, keby správny orgán prekročil hranicu zákonom stanovenej šesťmesačnej lehoty. Správny súd konštatuje, že lehota zaistenia bola žalovaným určená vo výrokovej časti napadnutého rozhodnutia v súlade s ustanovením § 88 ods. 4 veta prvá zákona o pobyte cudzincov na čas nevyhnutne potrebný, najdlhšie do 11.02.2021 (6 mesiacov), a to do doby zrealizovania výkonu administratívneho vyhostenia a žalovaný ju dostatočne a zrozumiteľne aj odôvodnil. 30. Základnou zásadou správneho konania je zásada materiálnej pravdy, na základe ktorej rozhodnutie správnych orgánov musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného skutkového stavu veci. Z obsahu predmetnej zásady vyplýva, že správny orgán (platí to aj pre odvolací orgán) je povinný vykonávať dokazovanie tak, aby boli náležite objasnené všetky rozhodujúce okolnosti, dôležité pre posúdenie veci (úplnosť zistenia). Správny orgán musí zabezpečiť, aby skutkové zistenia, ktoré vyplývajú z vykonaného dokazovania, čo najviac zodpovedali skutočnosti (presnosť zistenia). Zásada tzv. materiálnej pravdy má v konaní o zaistení svoje špecifiká, spočívajúce v pravidelnej nedostatočnosti dôkazov preukazujúcich dôveryhodnosť žiadateľových tvrdení. Je však na správnom orgáne, aby preukázal či vyvrátil pravdivosť žiadateľových tvrdení, a to buď úplne nevyvrátiteľne, zistením presných okolností viažucich sa na tvrdenia zaisteného alebo aspoň s takou mierou pravdepodobnosti, ktorá nevyvoláva zásadné pochybnosti o správnosti úsudku správneho orgánu. 31. Najvyšší súd Slovenskej republiky vo svojich rozhodnutiach opakovane poukázal na čl. 5 ods. 1 písm. f/ Dohovoru, ktorý má v zmysle čl. 7 ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky prednosť pred jej zákonmi a podľa ktorého možno osobu pozbaviť osobnej slobody na základe postupu stanoveného zákonom vtedy, ak ide o zákonné zatknutie, či iné pozbavenie osobnej slobody, aby sa zabránilo jej nepovolenému vstupu na územie štátu alebo osoby, proti ktorej sa vedie konanie o vypovedaní alebo vydaní. Ak má byť pozbavenie osobnej slobody oprávnené, rozhodnutie musí byť vydané zákonom stanoveným postupom, musí byť efektívne a účelné, pričom všetky podmienky musia byť splnené súčasne. Pri absencii niektorej z nich, nemožno hovoriť o oprávnenom pozbavení osobnej slobody jednotlivca. 32. Pre súd je pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia rozhodujúci skutkový stav, ktorý tu bol v čase vydania napadnutého rozhodnutia a podstatným pre posúdenie veci, či boli dané dôvody zaistenia vrátane jeho dĺžky. Okrem dĺžky zaistenia žalobca vo svojej žalobnej argumentácii namietol odôvodnenie nedostatočne rešpektujúce jeho rodinný život a v nadväznosti na to, i možnosť uloženia alternatív k zaisteniu, v súlade s ust. § 90 ods. 1 písm. d/ zákona o pobyte cudzincov. 33. Podľa čl. 8 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd (ďalej aj „Dohovor“), každý má právo na rešpektovanie svojho súkromného a rodinného života, obydlia a korešpondencie. Toto právo však nie je absolútne nedotknuteľné. Štát môže do tohto práva zasiahnuť, ak je to v súlade so zákonom a nevyhnutné v demokratickej spoločnosti v záujme národnej bezpečnosti, verejnej bezpečnosti, hospodárskeho blahobytu krajiny, k predchádzaniu nepokojov a zločinnosti, ochrane zdravia alebo morálky alebo ochrany práv a slobôd iných. 34. Žalovaný mal preukázané, že žalobca má v zmysle článku 96 Schengenského dohovoru pozitívnu lustráciu v schengenskom informačnom systéme SIS 2, číslo identifikačného zápisu ATFIS1100479104000001. Záznam bol vytvorený dňa 14.06.2017 v Rakúskej republike a je platný do 02.05.2023, s prijatým opatrením vo vnútrozemí: odovzdať osobu orgánu cudzineckej polície za účelom jej vyhostenia z územia schengenského priestoru. Je teda nesporné, že má zákaz vstupu do Schengenského priestoru, z dôvodu jeho vyhostenia z územia Rakúskej republiky v roku 2017, na dobu 5 rokov. Zákonom č. 342/2007 Z.z. bola do zákona o pobyte cudzincov transponovaná Smernica Rady 2001/40/S z 28.05.2001 o vzájomnom uznávaní rozhodnutí o vyhostení štátnych príslušníkov tretích krajín, ktorej cieľom je umožniť uznávanie rozhodnutí o vyhostení, vydaných príslušným orgánom v členskom štáte, proti štátnemu príslušníkovi tretej krajiny, ktorý sa nachádza na území iného členského štátu. Slovenská republika je viazaná medzinárodnými zmluvami (čl. 1 ods. 2 Ústavy SR), je súčasťou Schengenského priestoru, pričom žalobca je občanom štátu, ktorý nie je jeho súčasťou. Vzhľadom k tomu, že žalobca je nežiaducou osobou v Rakúskej republike, titulom toho, že oba štáty sú súčasťou Európskeho hospodárskeho a Schengenského priestoru, je nežiaducou osobou aj v Slovenskej republike. Od roku 2017, kedy mu v dôsledku trestnej činnosti bol uložený trest odňatia slobody a súčasne odňatá udelená doplnková ochrana, sa v Schengenskom priestore pohyboval nelegálne. Je preto v záujme národnej a aj verejnej bezpečnosti a v záujme predchádzania zločinnosti, aby sa v rámci krajín Schengenského priestoru nepohybovali osoby, ktoré vstúpili do tohto priestoru nelegálne, pohybovali sa bez dokladov za statusu zakázaného vstupu do Schengenského priestoru, z ktorého boli vyhostené z dôvodov nelegálneho vstupu a pobytu, i napriek tomu, že krajiny Európskej únie sú všeobecne uznávané ako krajiny s vyspelou demokraciou, toleranciou a humánnym prístupom k cudzincom. 35. Správny súd konštatuje, že preskúmavané rozhodnutie považuje za súladné aj s ust. § 88 ods. 1 a 4 ZoPC , s článkom 8 ods. 1 a 2 Dohovoru a aj so zásadou proporcionality a verejného záujmu, ktorý je nadriadený súkromnému záujmu žalobcu, pretože jeho vydaním žalovaný neprimerane nezasiahol ani do súkromného života žalobcu, nakoľko ním uvádzané rodinné väzby a realizovanie spoločného života na území Slovenskej republiky žiadnym spôsobom nepreukázal. Za predpokladu, že sú pravdivé tvrdenia žalobcu o tom, že v Lakšárskej Novej Vsi má manželku, s ktorou sa zoznámil v tábore pre cudzincov v Rakúsku, ktorá má osem detí so štyrmi rôznymi mužmi (údajne cudzincami), z ktorých v ich spoločnej starostlivosti je len jedno z ich dvoch spoločných detí, ďalších sedem bolo matke odňatých orgánmi sociálnej starostlivosti, súd musí prisvedčiť správnosti postupu žalovaného, nakoľko podľa opísania spoločného života samotným žalobcom, ktorý sa od roku 2016 sám a aj spolu s údajnou manželkou pohyboval po rôznych krajinách EÚ a cca 8 mesiacov pôsobil po vyhostení v Alžírsku, kde obchodoval s textilom a manželka ho tam mala navštevovať, mali tam mať aj sobáš moslimským spôsobom, potom odleteli do Turecka, kde sa im narodil syn, manželka sama odišla na Slovensko a on sa za ňou nelegálnym prekračovaním hraníc dopravil, je eklatantne preukázané, že spoločný život na území Slovenskej republiky nikdy neviedli. Z osobného profilu žalobcu a aj jeho údajnej manželky je preukázateľné, že charakter vedenia ich spoločného života verejný záujem neprevyšuje a jeho vyhostením sa spôsob jeho realizácie nijako nezmení. Žalovaný túto skutočnosť a aj to že žalobca, ktorý má zákaz vstupu na územie členských štátov do 02.05.2020 s týmto faktom musel byť uzrozumený jednoznačne správne sformuloval a argumentáciu žalobcu o práve na zachovanie rodinného života prevyšujúceho verejný záujem možno dôvodne považovať za účelovú, s cieľom obísť uloženú sankciu zákazu vstupu na územie členských krajín. 36. Rovnako ako na účelové, možno hľadieť aj na jeho dôvodenie alternatívami zaistenia, nakoľko ako žalovaný správne uviedol, nehnuteľnosť v Lakšárskej Novej Vsi nie je vo výlučnom vlastníctve jeho údajnej manželky, ktorá je naviac nezamestnaná a bez finančných prostriedkov. 37. Vzhľadom k uvedeným skutočnostiam, keď neboli zistené zákonné prekážky administratívneho vyhostenia žalobcu, uvedené v ust. § 81 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov, spočívajúce v ohrození života z dôvodu rasy, národnosti, náboženstva, príslušnosti k sociálnej skupine alebo pre politické presvedčenie, hrozby, mučenia a krutého neľudského alebo ponižujúceho zaobchádzania, trestu, uloženého trestu smrti alebo hrozby takéhoto trestu ako aj z pohľadu súčasnej situácie v krajinách Schengenského priestoru, keď je pobytom žalobcu na území SR ohrozený verejný záujem jej i krajín schengenského priestoru, súd považuje rozhodnutie žalovaného o potrebe jeho zaistenia za súladné so zákonom a žalobu žalobcu za nedôvodnú, čo bol dôvod na jej zamietnutie. 38. Zo samotnej podstaty preskúmavacieho súdneho konania vyplýva, že administratívny spis je obrazom a výsledkom správneho konania, pretože dokladá priebeh a skutkový stav, ktorý tu bol v čase rozhodovania správneho orgánu. Zásadne pritom platí, že skutkové dôvody, o ktoré sa opiera správne rozhodnutie, musia byť podložené obsahom administratívneho spisu. V preskúmavanej veci možno uzavrieť, že závery správneho orgánu plne korešpondujú s obsahom administratívneho spisu a súd konštatuje, že preskúmavané rozhodnutie žalovaného ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo je v súlade so zákonom o pobyte cudzincov, Dohovorom o ochrane ľudských práv a slobôd ako aj Správnym poriadkom. Žalovaný pred jeho vydaním riadne zistil skutkový stav veci v súlade s ust. § 32 Správneho poriadku, odôvodnenie rozhodnutia je dostatočne zrozumiteľné, obsahujúce všetky zákonom požadované náležitosti podľa § 47 Správneho poriadku, ako aj skutočnosti, ktoré boli podkladom pre vydanie rozhodnutia a je z neho zrejmé, akými úvahami bol žalovaný vedený pri hodnotení dôkazov a ako použil správnu úvahu pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval a preto súd žalobu žalobcu ako nedôvodnú podľa § 229 SSP zamietol. 39. O trovách konania žalobcu rozhodol v zmysle ust. § 167 SSP s poukazom na výsledok konania, keď žalobca úspech v konaní nemal ani čiastočný. 40. Žalobcu, pre jeho zákonné oslobodenie od súdnych poplatkov (§ 4 ods. 2 písm. m/ a ods. 3 zák. č. 71/1992 Zb.), na ich úhradu nezaviazal. Poučenie: Proti tomuto rozsudku je možné podať kasačnú sťažnosť v lehote sedem dní od doručenia rozhodnutia krajského súdu oprávnenému subjektu, a to na krajskom súde, ktorý napadnuté rozhodnutie vydal (§ 443 ods. 2 písm. b/ SSP a § 444 ods. 1 SSP). Zmeškanie lehoty nemožno odpustiť (§ 443 ods. 5 SSP). Rozsudok krajského súdu o správnej žalobe vo veciach zaistenia nadobúda právoplatnosť uplynutím lehoty siedmich dní od doručenia rozsudku alebo podaním kasačnej sťažnosti v tej istej lehote proti tomuto rozsudku (§ 145 ods. 3 SSP). Kasačná sťažnosť má odkladný účinok, ak bola podaná proti rozhodnutiu krajského súdu vo veci samej vydanému v konaní o správnej žalobe vo veciach zaistenia a administratívneho vyhostenia (§ 446 ods. 2 písm. d/ SSP). V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 SSP uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 SSP sa podáva a návrh výroku rozhodnutia. Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti (§ 445 SSP). V konaní o kasačnej sťažnosti musí byť sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ v zmysle § 449 ods. 1 SSP zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Povinné zastúpenie advokátom v kasačnom konaní sa nevyžaduje, ak má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (písm. a/); ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c/ a d/ (písm. b/); je žalovaným Centrum právnej pomoci (písm. c/).