Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 8Sa/79/2020 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1020201272 Dátum vydania rozhodnutia: 16. 09. 2020 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Blanka Malichová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2020:1020201272.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v konaní pred sudkyňou JUDr. Blankou Malichovou, v právnej veci žalobcu: E. J., nar. XX.XX.XXXX, štátny príslušník O. republiky, doklad totožnosti č. J aktuálne pobytom: Útvar policajného zaistenia pre cudzincov Medveďov, zastúpený Centrom právnej pomoci so sídlom Račianska 1523/71, P.O.BOX 18, 810 05 Bratislava, proti žalovanému: Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, Prezídium policajného zboru, Úrad hraničnej a cudzineckej polície Bratislava, Riaditeľstvo hraničnej a cudzineckej polície Bratislava, Oddelenie cudzineckej polície Policajného zboru Nové Zámky, Bitúnkova 8, 940 01 Nové Zámky o správnej žalobe žalobcu vo veci zaistenia zo dňa 24.08.2020, podanej proti rozhodnutiu žalovaného č. PPZ-HCP-BA12-25-013/2020-AV zo dňa 03.08.2020, takto r o z h o d o l : I. Rozhodnutie žalovaného č. PPZ-HCP-BA12-25-013/2020-AV zo dňa 03.08.2020, o zaistení žalobcu, E. J., nar. XX.XX.XXXX, štátny príslušník O. republiky, doklad totožnosti č. J podľa ust. § 230 ods. 1 pís. a/ z r u š u j e. II. Žalovanému n a r i a ď u j e žalobcu bezodkladne zo zaistenia prepustiť. III. Žalobcovi nárok na náhradu trov konania n e p r i z n á v a. o d ô v o d n e n i e : 1. Včas podanou žalobou zo dňa 24.08.2020, procesne podriadenou ust. § 226 ods. 1, 2 SSP, doručenou dňa 08.09.2020 Krajskému súdu v Bratislave, ako súdu vecne a miestne príslušnému na konanie, sa postupom podľa ust. § 221 ods. 1, 2 zák.č. 162/2015 Z.z. Správny súdny poriadok (ďalej aj „SSP“) žalobca domáhal zrušenia napadnutého rozhodnutia žalovaného č. PPZ-HCP- BA12-25-013/2020-AV zo dňa 03.08.2020 a nariadenia jeho bezodkladného prepustenia zo zaistenia. Správnemu orgánu vytkol nedostatočné zistenie skutkového stavu veci a nie riadne odôvodnenie napadnutého rozhodnutia, spôsobujúce jeho nepreskúmateľnosť. Právne svoje dôvody založil na porušení ust. § 88 ods. 1 pís. b/, § 88 ods. 4 zákona č. 404/2011 Z.z. o pobyte cudzincov (ďalej aj „ZoPC“), § 32 ods. 1, § 46 a § 47 ods. 3 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (ďalej aj „Správny poriadok“). 2. S odkazom na ust. § 88 ods. 1 písm. b/ ZoPC zdôraznil povinnosť žalobcu odôvodniť dĺžku doby zaistenia, pričom takéto pochybenie považoval za podstatnú vadu, ovplyvňujúcu zákonnosť rozhodnutia a zdôraznil, že správny orgán je povinný zdôvodniť, prečo je potrebná práve stanovená dĺžka zaistenia. V súvislosti s týmto názorom poukázal na rozsudok Mestského súdu v Prahe, sp.zn. 7AA/50/2011 zo dňa 14.03.2011 ako aj na rozsudok NS SR, sp.zn. 10Sza/4/2012, v zmysle ktorých lehotu zaistenia je potrebné určiť presne a výstižne. Z formulácie zákona, že cudzinec môže byť zaistený na čas nevyhnutne potrebný treba vyvodiť, že dĺžka zaistenia musí byť tiež náležite odôvodnená skutočnosťami existujúcimi v konkrétnom prípade, ktoré odôvodňujú takýto čas, nevyhnutne potrebný na zaistenie cudzinca. Žalovaný je povinný odôvodniť dĺžku doby zaistenia, najmä tiež pokiaľ využije maximálnu dobu zaistenia. Takéto pochybenie je podstatnou vadou, ovplyvňujúcou zákonnosť rozhodnutia ako celku, pretože doba zaistenia je esenciálnou zložkou inštitútu zaistenia. Poukázal aj na rozsudok NS SR sp.zn. 1SZa/4/2015, podľa ktorého akékoľvek zaistenie cudzinca musí trvať čo najkratšiu dobu a to iba dovtedy, pokiaľ sú s náležitou starostlivosťou účinné úkony smerujúce k vyhosteniu (vráteniu). Ak sa však v konaní preukáže, že reálny podklad pre vyhostenie alebo vrátenie prestal z právnych alebo iných dôvodov existovať, poprípade sa cudzinec už nemieni skrývať alebo iným závažným spôsobom nemarí proces vyhostenia (návratu), je celkom logické, že samotné zaistenie stráca svoje opodstatnenie a dotyčná osoba musí byť bezodkladne prepustená. Žalobca citoval aj z rozsudku Krajského súdu v Bratislave sp.zn. 4Sa/71/2018-32 zo dňa 12.09.2018, podľa ktorého: „Správny orgán je povinný zdôvodniť, prečo je potrebná práve stanovená dĺžka zaistenia. Správny orgán je totiž v rámci rozhodovania o zaistení povinný skúmať, či zaistením osoby bol naplnený účel vyplývajúci z príslušných zákonných ustanovení a či rozhodnutím o zaistení nedošlo k neprimeranému zásahu do práv účastníka, chránených inými právnymi predpismi.“...... „Avšak bez konkretizácie nevyhnutných administratívnych úkonov, potrebných na prípravu a realizáciu administratívneho vyhostenia a predpokladanej doby ich vybavenia, je odôvodnenie doby zaistenia žalobcu v tomto konkrétnom prípade povrchné, nedostatočné a preto napadnuté rozhodnutie nepreskúmateľné.“ Odôvodnenie dĺžky doby zaistenia nepovažoval za náležité a postačujúce a uviedol, že žalovaný bol povinný náležite odôvodniť stanovenie dĺžky doby jeho zaistenia práve do 30.01.2021, a to najmä s poukazom na administratívne úkony, ktoré bude potrebné za účelom administratívneho vyhostenia vykonať. Stanovenú dĺžku doby zaistenia je potrebné náležíte odôvodniť existujúcimi skutočnosťami konkrétneho prípadu, najmä ak ide o takto dlhú lehotu, t. j. takmer 6 mesiacov. 3. Žalovanému tiež vytkol nedostatočné zistenie skutkového stavu veci najmä tým, že v rozhodnutí absentuje jeho vyjadrenie a úvaha vo vzťahu k určeniu krajiny, k bezpečnostnej situácii v krajine, ktorá by prichádzala do úvahy a preto nebolo možné dospieť k jednoznačnému a presvedčivému záveru o neexistencii rizika vážnej ujmy hroziacej mu. Uvedené podporil poukazom na rozsudok NS SR sp.zn. 10Szak/12/2016 zo dňa 17.10.2016 a aj nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 264/09-81 zo dňa 19.10.2010, z ktorého vyplýva, že limitom zaistenia je práve naplnenie účelu, a to reálnosť vyhostenia, vyhostiteľnosť cudzinca, pričom konanie o vyhostení musí byť vedené s riadnou starostlivosťou. Priamo dohovor v texte čl. 5 ods. I písm. f/ uvádza, že pozbaviť osobnú slobodu možno u osoby, proti ktorej prebieha konanie o vyhostenie. Prebiehaním konania nemožno rozumieť len formálne začatie či priebeh takého konania, ale aj reálnosť vyhostenia. Ako je ďalej v náleze uvedené, vzťahom medzi zaistením a jeho účelom sa viackrát zaoberal aj ESĽP napr. vo veci Samie Ali v. Suisse, Agnissan v. Denmark. Obmedzenie osobnej slobody je viazané na účel zaistenia. Medzi zaistením a jej účelom je úzka súvislosť. I keď definitívny záver týkajúci sa vyhostenia padne v inom konaní, súd nemôže ani pri rozhodovaní o zaistení ignorovať zjavné fakty, ktoré bránia vyhosteniu. Pri osobnej slobode je veľmi bezprostredne, priam na nerozlíšenie previazaný hmotnoprávny a procesnoprávny komponent. Nie je náhoda, že práve ochrana osobnej slobody je tak podrobne upravená v ústave a dohovore. 4. Vo vyjadrení, ktoré žalovaný doručil k podanej správnej žalobe uviedol, že žalobca bol dňa 03.08.2020 zaistený na účel výkonu administratívneho vyhostenia z územia Slovenskej republiky, na základe vykonateľného rozhodnutia o administratívnom vyhostení vedeného pod číslom PPZ-HCP- BA12-25-008/2020-AV, ktoré mu bolo dňa 03.08.2020 pretlmočené a doručené. Z uvedeného je jasne preukázané, že zaistením cudzinca žalovaný smeruje k naplneniu účelu zaistenia, ktorým je reálne vyhostenie žalobcu z územia Slovenskej republiky. V rozhodnutí o zaistení bola stanovená doba zaistenia do 30.01.2021, čo je plne v súlade so zákonom o pobyte cudzincov, v ktorom je SMERNICA EURÓPSKEHO PARLAMENTU A RADY 2008/115/ES zo dňa 16. decembra 2008 o spoločných normách a postupoch členských štátov na účely návratu štátnych príslušníkov tretích krajín, ktorí sa neoprávnene zdržiavajú na ich území plne implementovaná. Dobu zaistenia stanovil po dôkladnom vyhodnotení osoby žalobcu, pričom vychádzal zo skutočnosti všeobecnej známej z jeho praxe, t.j. že jednoznačnú dobu zaistenia nie je možné dopredu určiť, nakoľko závisí od viacerých nepredpokladaných faktorov. Žalobcovi vytkol, že svojimi vyjadreniami chce zrejme docieliť, aby žalovaný v prípade zaistenia vydával väčšie množstvo rozhodnutí o zaistení s určením kratšej doby zaistenia, čo by však viedlo k nadmernému zaťažovaniu správnych orgánov a aj súdov rozhodujúcich vo veci. Žalovaný poznamenal, že k námietke neuvedenia krajiny, do ktorej má byť žalobca vyhostený sa nebude vyjadrovať, nakoľko sa týka výlučne konania vo veci administratívneho vyhostenia žalobcu z územia Slovenskej republiky voči ktorému môže podať odvolanie na príslušnom správnom orgáne. Napadnuté rozhodnutie o zaistení vedené pod číslom PPZ-HCP-BA12-25-013/2020-AV označil ako plne súladné so zákonmi a inými právnymi predpismi, Ústavou Slovenskej republiky, zákonom o pobyte cudzincov, zákonom č. 71/1967 Zb. o správnom konaní, medzinárodnými zmluvami a dohovormi, ktorými je Slovenská republika viazaná a žalobu žiadal zamietnuť. 5. Krajský súd v Bratislave (ďalej len „súd“) ako vecne a miestne príslušný (§ 10 a § 13 ods. 3 SSP) preskúmal vec postupom podľa druhého dielu štvrtej hlavy SSP, v rozsahu a medziach dôvodov podanej žaloby a riadiac sa znením prvej vety ust. § 228 SSP, do siedmich pracovných dní nariadil vo veci pojednávanie. Predvolanie na pojednávanie určené na deň 16.09.2020 bolo z dôvodu dodržania lehoty zakotvenej v ust. § 228 SSP, právnemu zástupcovi žalobcu ako aj žalovanému doručované prostredníctvom elektronickej schránky. Nakoľko po preskúmaní napadnutého rozhodnutia a postupu žalovaného v rozsahu náležitostí a dôvodov podanej žaloby (ust. § 226 SSP) dospel bez vypočutia účastníkov konania a ich zástupcov, ktorí sa z pojednávania písomne ospravedlnili a súhlasili z prejednaním veci v ich neprítomnosti, k záveru, že správna žaloba, ktorú posudzoval neformálne a neviazane žalobnými bodmi (ust. § 206 ods. 3 SSP) je dôvodná, rozhodnutie žalovaného podľa ust. § 230 ods. 1 pís. a/ SSP zrušil a nariadil bezodkladné prepustenie žalobcu zo zaistenia. 6. Podľa § 206 ods. 3, 4, 5, 6 SSP, správny súd posudzuje správnu žalobu neformálne a nie je pri svojom rozhodovaní viazaný žalobnými bodmi. Pre správny súd je rozhodujúci stav veci v čase vyhlásenia alebo v čase vydania jeho rozhodnutia. Správny súd môže zrušiť napadnuté rozhodnutie orgánu verejnej správy alebo opatrenie orgánu verejnej správy aj vtedy, ak dospel k záveru, že od jeho vydania sa podstatne zmenili okolnosti veci. Ak nie je v tejto hlave ustanovené inak, použijú sa na konanie o správnej žalobe vo veciach azylu, zaistenia a administratívneho vyhostenia ustanovenia o konaní o všeobecnej správnej žalobe. 7. Podľa § 221 ods. 1, 2 SSP, žalobca sa môže správnou žalobou domáhať zrušenia rozhodnutia o zaistení, o predĺžení zaistenia, o predĺžení lehoty zaistenia vydaného podľa osobitného predpisu alebo určenia takého rozhodnutia za nezákonné, ak bol žalobca zo zaistenia prepustený. Žalobca sa môže správnou žalobou domáhať prepustenia zo zaistenia vykonaného podľa osobitného predpisu. 8. Podľa § 225 ods. 1 SSP, správna žaloba podľa § 221 ods. 1 musí byť podaná v lehote siedmich dní od doručenia rozhodnutia o zaistení, rozhodnutia o predĺžení zaistenia alebo rozhodnutia o predĺžení lehoty zaistenia. 9. Podľa § 229 SSP, ak správny súd po preskúmaní zistí, že správna žaloba nie je dôvodná, rozsudkom ju zamietne. 10. Podľa § 230 ods. 1 pís. a/ SSP, ak správny súd po preskúmaní zistí dôvodnosť správnej žaloby podľa § 221 ods. 1, rozsudkom podľa povahy veci zruší napadnuté rozhodnutie o zaistení, rozhodnutie o predĺžení zaistenia alebo rozhodnutie o predĺžení lehoty zaistenia a nariadi bezodkladné prepustenie žalobcu zo zaistenia. 11. Napadnutým rozhodnutím zo dňa 03.08.2020, č. PPZ-HCP-BA12-25-013/2020-AV, právne odôvodneným ust. § 88 ods. 1 pís. b/, § 88 ods. 4, § 89 ods. 1 pís. a/, b/ a ods. 3 zákona o pobyte cudzincov, čl. 7 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/115/ES zo dňa 16.12.2008 o spoločných normách a postupoch členských štátov na účely návratu štátnych príslušníkov tretích krajín, ktorí sa neoprávnene zdržiavajú na ich území a čl. 5 ods. 1 pís. f/ Dohovoru o ochrane ľudských práv slobôd, žalovaný podľa ust. § 88 ods. 1 pís. b/ zákona o pobyte cudzincov, zaistil žalobcu na účel výkonu administratívneho vyhostenia. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že žalobca bol dňa 03.08.2020 v čase o 00:35 hod. v obci Gbelce zadržaný hliadkou Obvodného oddelenia Policajného zboru Štúrovo, a keďže nevedel hodnoverne preukázať svoju totožnosť, bol odovzdaný Oddeleniu cudzineckej polície Obvodného oddelenia Policajného zboru Nové Zámky. Z dôvodu jeho neoprávneného pobytu na území SR, vydal správny orgán podľa ust. § 82 ods. 1 písm. b/ zákona o pobyte cudzincov toho istého dňa rozhodnutie o jeho administratívnom vyhostení, vedené pod č. PPZ-HCP-BA12-25-008/2020-AV, v ktorom mu neurčil lehotu na vycestovanie a vylúčil aj odkladný účinok, s následkom vykonateľnosti rozhodnutia jeho doručením. 12. Dňa 03.08.2020 bola so žalobcom spísaná aj zápisnica o vyjadrení účastníka konania, vedená pod č. PPZ-HCP-BA12-25-007/2020-AV, v ktorej uviedol, že nedisponuje dostatkom finančných prostriedkov, tiež nemá zabezpečené žiadne ubytovanie a preto mu správny orgán nemohol alternatívu voči zaisteniu na výkon administratívneho vyhostenia, v súlade s ust. § 89 ods. 1 písm. a/ a b/ zákona o pobyte cudzincov uložiť. Podľa ust. § 120 ods. 7 zákona o pobyte cudzincov, mu bola daná možnosť vyjadriť sa k podkladom rozhodnutia o zaistení pred jeho vydaním, k spôsobu ich zistenia a prípadne navrhnúť ich doplnenie. Žalobca sa k veci viac vyjadriť nechcel. 13. Žalovaný konštatoval, že dĺžku doby zaistenia určil v súlade s ust. § 88 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov na čas nevyhnutne potrebný, najviac do 30.01.2021. Táto doba je nevyhnutná, ale možno ju skrátiť, pričom presná doba zaistenia sa nedá určiť, nakoľko závisí od viacerých neovplyvniteľných faktorov. Uviedol, že v spolupráci s Útvarom policajného zaistenia pre cudzincov Medveďov, bude vykonávať všetky potrebné úkony smerujúce k vyhosteniu žalobcu z územia SR, pričom bude zabezpečovať pokrytie nákladov na samotné vyhostenie, materiálne aj personálne bude zabezpečovať jeho prepravu. Dobu zaistenia z jeho pohľadu určil priamo úmerne dobe potrebnej k vybaveniu všetkých potrebných náležitostí k reálnemu fyzickému vyhosteniu žalobcu z územia SR. Počas celej doby zaistenia bude postupovať v zmysle ustanovenia § 90 ods. 1 písm. d/ zákona o pobyte cudzincov a v prípade, že zistí nové skutočnosti, bude postupovať tak, aby žalobcovi nevznikla žiadna bezdôvodná ujma. Žalovaný dodal, že vzhľadom k prebiehajúcemu konaniu o vyhostení, je zaistenie žalobcu v súlade s článkom 5 ods. 1 písm. f/ Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd a pre účely administratívneho vyhostenia je zákonným pozbavením slobody osoby, proti ktorej prebieha konanie o vyhostení z územia Slovenskej republiky. 14. Podľa § 88 ods. 1 písm. b/ zákona o pobyte cudzincov, policajt je oprávnený zaistiť štátneho príslušníka tretej krajiny na účel výkonu administratívneho vyhostenia alebo výkonu trestu vyhostenia. 15. Podľa ust. § 84 ods. 1 písm. a/ zákona o pobyte cudzincov, policajný útvar zabezpečí výkon rozhodnutia o administratívnom vyhostení, ak policajný útvar v rozhodnutí o administratívnom vyhostení neurčil lehotu na vycestovanie, 16. Podľa § 84 ods. 1 písm. d/ zákona o pobyte cudzincov, policajný útvar zabezpečí výkon rozhodnutia o administratívnom vyhostení, ak štátny príslušník tretej krajiny nemôže vycestovať, pretože nemá platný cestovný doklad alebo prostriedky na vycestovanie. 17. Podľa § 88 ods. 3 zákona o pobyte cudzincov podanie žiadosti o udelenie azylu alebo požiadanie štátneho príslušníka tretej krajiny o asistovaný dobrovoľný návrat, nie je dôvodom na prepustenie zaisteného štátneho príslušníka tretej krajiny. Konanie podľa osobitného predpisu nie je zaistením štátneho príslušníka tretej krajiny dotknuté. 18. Podľa § 88 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov, štátny príslušník tretej krajiny môže byť zaistený na čas nevyhnutne potrebný, najviac na šesť mesiacov. Policajný útvar je oprávnený počas tohto obdobia opakovane predĺžiť zaistenie štátneho príslušníka tretej krajiny, pričom celkový čas zaistenia nesmie presiahnuť šesť mesiacov. Ak možno predpokladať, že napriek vykonaným úkonom potrebným na výkon administratívneho vyhostenia alebo trestu vyhostenia štátneho príslušníka tretej krajiny sa tento výkon predĺži z dôvodu, že štátny príslušník tretej krajiny dostatočne nespolupracuje, alebo z dôvodu, že mu zastupiteľský úrad nevydal náhradný cestovný doklad v lehote podľa prvej vety, môže policajný útvar rozhodnúť, a to aj opakovane, o predĺžení lehoty zaistenia, pričom celková doba predĺženia lehoty zaistenia nesmie presiahnuť 12 mesiacov. Lehotu zaistenia nemožno predĺžiť, ak ide o rodinu s deťmi alebo zraniteľnú osobu. Štátny príslušník tretej krajiny je zaistený dňom vydania rozhodnutia o zaistení. 19. Podľa § 88 ods. 5 zákona o pobyte cudzincov, policajný útvar bezodkladne vydá štátnemu príslušníkovi tretej krajiny rozhodnutie o zaistení a umiestni štátneho príslušníka tretej krajiny v zariadení. Ak totožnosť zaisteného štátneho príslušníka tretej krajiny nemožno bezodkladne zistiť, policajný útvar k rozhodnutiu o jeho zaistení pripojí také dôkazy, aby táto osoba nemohla byť zamenená s inou osobou. 20. Podľa § 89 ods. 1 písm. a/, b/ zákona o pobyte cudzincov, policajný útvar, ktorý koná vo veci zaistenia, môže štátnemu príslušníkovi tretej krajiny namiesto jeho zaistenia uložiť povinnosť hlásenia pobytu alebo zložiť peňažnú záruku. 21. Podľa § 89 ods. 3 zákona o pobyte cudzincov policajný útvar môže uložiť povinnosť podľa odseku 1 len vtedy, ak štátny príslušník tretej krajiny preukáže zabezpečenie ubytovania počas trvania tejto povinnosti a finančné zabezpečenie pobytu vo výške podľa § 6 ods. 3 zákona o pobyte cudzincov. O uložení povinnosti podľa odseku 1 písm. b/ môže policajný útvar rozhodnúť aj počas zaistenia štátneho príslušníka tretej krajiny. Proti rozhodnutiu o uložení povinnosti podľa odseku 1 sa nemožno odvolať. 22. Podľa § 90 ods. 1 písm. d/ zákona o pobyte cudzincov, policajný útvar je povinný skúmať po celý čas zaistenia štátneho príslušníka tretej krajiny, či trvá účel zaistenia. 23. Podľa § 90 ods. 2 písm. b/ bod 2 zákona o pobyte cudzincov, zariadenie je povinné prepustiť bez zbytočného odkladu zaisteného štátneho príslušníka tretej krajiny, na základe rozhodnutia súdu. 24. Podľa článku 7 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/115/ES zo 16.12.2008 o spoločných normách a postupoch členských štátov na účely návratu štátnych príslušníkov tretích krajín, ktorí sa neoprávnene zdržiavajú na ich území, ak existuje riziko úteku alebo ak žiadosť o legálny pobyt bola zamietnutá ako zjavne neodôvodnená alebo podvodná, alebo ak dotknutá osoba predstavuje riziko pre verejný poriadok, verejnú alebo národnú bezpečnosť, členské štáty môžu upustiť od poskytnutia lehoty na dobrovoľný odchod alebo môžu poskytnúť lehotu kratšiu ako sedem dní. 25. Podľa článku 5 písm. f/ Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd (ďalej aj „Dohovor“), každý má právo na slobodu a osobnú bezpečnosť. Nikoho nemožno pozbaviť slobody okrem nasledujúcich prípadov, pokiaľ sa tak stane na základe postupu stanového zákonom: zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie slobody osoby, aby sa zabránilo jej nepovolenému vstupu na územie štátu, alebo osoby, proti ktorej sa vedie konanie o vypovedaní alebo vydaní. 26. Základnou zásadou správneho konania je zásada materiálnej pravdy, na základe ktorej rozhodnutie správnych orgánov musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného skutkového stavu veci. Z obsahu predmetnej zásady vyplýva, že správny orgán (platí to aj pre odvolací orgán) je povinný vykonávať dokazovanie tak, aby boli náležite objasnené všetky rozhodujúce okolnosti, dôležité pre posúdenie veci (úplnosť zistenia). Správny orgán musí zabezpečiť, aby skutkové zistenia, ktoré vyplývajú z vykonaného dokazovania, čo najviac zodpovedali skutočnosti (presnosť zistenia). Zásada tzv. materiálnej pravdy má v konaní o zaistení svoje špecifiká, spočívajúce v pravidelnej nedostatočnosti dôkazov preukazujúcich dôveryhodnosť žiadateľových tvrdení. Je však na správnom orgáne, aby preukázal či vyvrátil pravdivosť žiadateľových tvrdení, a to buď úplne nevyvrátiteľne, zistením presných okolností viažucich sa na tvrdenia zaisteného alebo aspoň s takou mierou pravdepodobnosti, ktorá nevyvoláva zásadné pochybnosti o správnosti úsudku správneho orgánu. . 27. Najvyšší súd Slovenskej republiky vo svojich rozhodnutiach opakovane poukázal na čl. 5 ods. 1 písm. f/ Dohovoru, ktorý má v zmysle čl. 7 ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky prednosť pred jej zákonmi a podľa ktorého možno osobu pozbaviť osobnej slobody na základe postupu stanoveného zákonom vtedy, ak ide o zákonné zatknutie, či iné pozbavenie osobnej slobody, aby sa zabránilo jej nepovolenému vstupu na územie štátu alebo osoby, proti ktorej sa vedie konanie o vypovedaní alebo vydaní. Ak má byť pozbavenie osobnej slobody oprávnené, rozhodnutie musí byť vydané zákonom stanoveným postupom, musí byť efektívne a účelné, pričom všetky podmienky musia byť splnené súčasne. Pri absencii niektorej z nich, nemožno hovoriť o oprávnenom pozbavení osobnej slobody jednotlivca. 28. Policajné orgány sú teda povinné už pri zaisťovaní žiadateľa, za účelom jeho odovzdania do iného členského štátu, skúmať účelnosť a efektivitu zaistenia a teda či realizácii účelu zaistenia nebránia akékoľvek právne alebo faktické prekážky. Reálnosť (realizovateľnosť účelu zaistenia) odovzdania je vždy nevyhnutnou podmienkou zákonnosti zaistenia. 29. Žalobca vo svojej žalobnej argumentácii namietal nedostatočné zistenie skutkového stavu a nie riadne odôvodnenie rozhodnutia s následkom jeho nepreskúmateľnosti, ktorej podriadil odôvodnenie napadnutého rozhodnutia o jeho zaistení, podľa ust. § 88 ods. 1 pís. b/ zákona. Jeho nosnou odvolacou námietkou bolo neodôvodnenie dĺžky doby zaistenia, a svoje žalobné námietky doplnil námietkou neurčenia krajiny do ktorej má byť vyhostený. 30. Inštitút zaistenia cudzinca je zákonným titulom pre obmedzenie osobnej slobody jednotlivca (čl. 8 ods. 2 Charty základných práv a slobôd), ktorá je ako základné ľudské právo zaručená (čl. 8 ods. 1 charty). Podľa § 90 ods. 1 písm. d/ zákona o pobyte cudzincov, policajný útvar je povinný skúmať po celý čas zaistenia štátneho príslušníka tretej krajiny, či trvá účel zaistenia. Súd poznamenáva, že presnú dobu zaistenia cudzinca nie je možné predbežne presne určiť, jej dĺžka závisí od množstva podstatných faktorov, medzi ktoré okrem iného patrí zdravotný stav zaisteného, jeho spolupráca, komunikácia medzi štátnymi orgánmi Slovenskej republiky a príslušnými orgánmi iných, dotknutých štátov, ktorých sa nútený návrat cudzinca týka, ako aj vybavenie všetkých náležitostí potrebných na riadne dodržanie postupu upraveného medzinárodnými dohodami, ktorými sú dotknuté krajiny signatármi. Splnenie požiadavky žalobcu na odôvodnenie presného ohraničenia doby zaistenia, aj s konkretizovaním všetkých úkonov potrebných k vyhosteniu, je vzhľadom k jedinečnosti každého prípadu nereálne a ťažko splniteľné. Správny orgán totiž až po samotnom zaistení cudzinca začne vykonávať úkony spojené so zabezpečením vyhostenia, alebo odovzdania do iného členského štátu, bez možnosti časového ovplyvnenia vykonania jednotlivých úkonov, ďalšími inštitúciami. Inak povedané, nie sú mu zverené také oprávnenia a právomoci, aby bolo direktívnym spôsobom možné z jeho postavenia zabezpečiť vykonanie nevyhnutných úkonov v konkrétnom časovom horizonte. Žalovaný k odôvodneniu stanovenej dĺžky zaistenia žalobcu však vôbec neoboznámil a ani len nenaznačil činnosti, ktoré bude potrebné vykonať, a to napr. overenie mena, priezviska, dátumu narodenia, štátnej príslušnosti žalobcu (t.j. zosobnenie osoby žalobcu), lustrácie v príslušných policajných evidenciách, kontaktovanie príslušného úradu i iných autorít, vykonávanie úkonov smerujúcich k vyhosteniu žalobcu do krajiny pôvodu. 31. Inštitút zaistenia cudzinca je tiež nástrojom slúžiacim výkonu administratívneho vyhostenia, pre začatie ktorého je nevyhnutná existencia rozhodnutia o administratívnom vyhostení. Táto podmienka je u žalobcu splnená existenciou vykonateľného rozhodnutia o administratívnom vyhostení, vedeného pod číslom PPZ-HCP-BA12-25-008/2020-AV zo dňa 03.08.2020, v ktorom mu bol uložený zákaz vstupu na územie Slovenskej republiky a na územie všetkých členských štátov na dobu jedného roka. 32. Najvyšší a aj Ústavný súd SR vo svojich rozhodnutiach akcentujú, že medzi zaistením a jeho účelom, t.j. konaním o odsune, vyhostení, tzv. dublinským transferom a pod., je nepopierateľná nadväznosť a v žiadnom prípade nemožno hovoriť o oddelených konaniach bez vzájomných súvislostí a dôsledkov (napr. rozsudok NS SR sp. zn. 1Sža/31/2014, 1SZa/7/2016, 9Sža/23/2010, 10Sža/35/2014, 1SZa/6/2016 1Sza/8/2015, 10SZa/2/2015, nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 264/09-81 zo dňa 19.10.2010, nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 147/2013-50 z 09.10.2013). Absencia uvedenia krajiny, do ktorej má byť žalobca vyhostený, ktorá v preskúmavanej veci nie je určená nielen v preskúmavanom rozhodnutí o zaistení, ale nie je určená ani v rozhodnutí o administratívnom vyhostení žalobcu č. PPZ-HCP-BA12-25-008/2020-AV zo dňa 03.08.2020, napĺňa potom jednoznačne znaky nedostatočného odôvodnenia, s následkom jeho nepreskúmateľnosti. 33. V nadväznosti na uvedené dáva súd do pozornosti tézu vyjadrenú v rozsudku NS SR sp.zn. 10Szak/12/2016 zo dňa 17.10.2016: „Nakoľko v rozhodnutí o zaistení žalobcu ako aj v rozhodnutí o administratívnom vyhostení určenie krajiny, kam má byť žalobca vyhostený, absentuje, logicky nie je ani možné skúmať základnú podmienku zaistenia žalobcu, ktorou je jeho vyhostiteľnosť a v súvislosti s tým aj nepochybne relevantné otázky súvisiace s dĺžkou zaistenia ako sú efektívnosť, včasnosť a účelnosť administratívnych úkonov technického a organizačného charakteru potrebných pre samotné zabezpečenia vyhostenia, čo následne vyvoláva dôvodné pochybnosti o účele zaistenia. Pokiaľ teda rozhodnutie o zaistení na účel výkonu administratívneho vyhostenia nie je odôvodnené aj z tohto, vyššie uvedeného dôvodu, je z pohľadu kasačného súdu nedostatočne odôvodnené a teda nepreskúmateľné.“ 34. Pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia je pre súd rozhodujúci skutkový stav, ktorý tu bol v čase vydania napadnutého rozhodnutia a podstatným pre posúdenie veci, či boli dané dôvody zaistenia vrátane jeho dĺžky. V zmysle citovaných zákonných ustanovení musí mať žalovaný ustálený predmet konania, s prehľadom v aplikácii konkrétneho ustanovenia zákona, naviac ak potrebu zaistenia žalobcu odôvodnil jeho neoprávneným pobytom na území SR a členských krajín, bez dispozície akýmkoľvek dokladom totožnosti. Vzhľadom k poznatkom, ktoré už výsluchom žalobcu do zápisnice o podaní vyjadrenia účastníka konania v zmysle ust. § 22 ods. 1 Správneho poriadku, vedenej pod číslom PPZ- HCP-BA12-25-007/2020-AV dňa 03.08.2020 získal, bol povinný pomenovať a konkretizovať úkony, ktoré treba za účelom zistenia totožnosti a zabezpečenia dokladu totožnosti žalobcu vykonať, či naznačiť doplnenie ktorých najnevyhnutnejších informácií je potrebné a prečo zaobstarať a pod., čím by zákonom vyžadovaným spôsobom odôvodnil aj dĺžku doby zaistenia. 35. Z ustálenej judikatúry Najvyššieho súdu a aj Ústavného súdu Slovenskej republiky nesporne vyplýva, že úlohou súdu v správnom súdnictve nie je nahradzovať činnosť orgánov verejnej správy pri zisťovaní skutkového stavu, ale preskúmať „zákonnosť“ ich rozhodnutí, teda to, či kompetentné orgány pri riešení konkrétnych otázok vymedzených žalobou, rešpektovali príslušné hmotnoprávne a procesnoprávne predpisy. Správny súd nie je súdom skutkovým, teda súdom, ktorý by uskutočňoval dokazovanie, ale je súdom, ktorý napadnuté rozhodnutia orgánov verejnej správy preskúmava z hľadiska ich zákonnosti a zásadne posudzuje právne otázky napadnutého rozhodnutia alebo opatrenia orgánu verejnej správy, čo vyplýva napr. z rozsudku NS SR sp.zn. 6Sžo/472/2009 zo dňa 28.09.2010, ako aj uznesenia ÚS SR pod sp.zn. IV.ÚS 101/2010. 36. Podľa § 32 ods. 1 správneho poriadku, správny orgán je povinný zistiť presne a úplne skutočný stav veci a za tým účelom si obstarať potrebné podklady pre rozhodnutie. Pritom nie je viazaný len návrhmi účastníkov konania. 37. Podľa § 47 ods. 3 správneho poriadku, v odôvodnení rozhodnutia správny orgán uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov, ako použil správnu úvahu pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval, a ako sa vyrovnal s návrhmi a námietkami účastníkov konania a s ich vyjadreniami k podkladom rozhodnutia. 38. Štruktúra odôvodnenia rozhodnutia je v priamej spojitosti so základným právom na súdnu ochranu podľa článku 46 ods.1 Ústavy SR. Ak správny orgán pri odôvodňovaní rozhodnutia nepostupuje spôsobom, ktorý záväzne určuje ust. § 47 ods. 3 správneho poriadku, dochádza nielen k tomu, že rozhodnutie je nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov alebo pre ich nezrozumiteľnosť, ale aj k tomu, že základné právo na súdnu ochranu nie je naplnené reálnym obsahom. Konanie a rozhodovanie sa uskutočňuje v predpísanom ústavnom a zákonnom rámci, rešpektovanie ktorého vylučuje svojvôlu v ich postupe, pričom vylúčenie svojvôle sa zabezpečuje viacerými prostriedkami, vrátane povinnosti rozhodnutie odôvodniť. Odôvodnenie rozhodnutia dovoľuje účastníkom konania posúdiť ako správny orgán v ich veci vyložil a aplikoval príslušné procesné predpisy a akými úvahami sa spravoval pri svojom rozhodovaní. 39. Povinnosťou správneho orgánu je uviesť v rozhodnutí dostatočné a relevantné dôvody, na ktorých svoje rozhodnutie založil. Dostatočnosť a relevantnosť týchto dôvodov sa musí týkať tak skutkovej, ako aj právnej otázky rozhodnutia; avšak len tej, ktorá je pre rozhodnutie vo veci rozhodujúca a nevyhnutná. Správny súd sa v preskúmavanej veci plne stotožnil s námietkami žalobcu o riadnom neodôvodnení napadnutého rozhodnutia, vyvolávajúcom vadu jeho nepreskúmateľnosti a dopĺňa, že len všeobecné konštatácie a citáciu ustanovení zákona, nemožno považovať za dostačujúce a nahrádzajúce odôvodnenie rozhodnutia podľa požiadaviek kladených ust. § 47 ods. 3 správneho poriadku. Nedostatok obligatórnych náležitostí odôvodnenia rozhodnutia o zaistení, nemožno konvalidovať ich doplnením vo vyjadrení správneho orgánu k žalobe. 40. V rozhodnutí sp.zn. 1Sža/9/2016 zo dňa 27.07.2016, NS SR vyjadril: „V zmysle judikatúry a ustálenej súdnej praxe nestačí, že rozhodnutie je zrozumiteľné pre orgán, ktorý ho vydal; rozhodnutie musí byť zrozumiteľné aj pre ostatných účastníkov konania. Uvedený názor možno v niektorých prípadoch aplikovať nielen na rozhodnutie správnych orgánov, ako na výsledok ich činnosti ale aj na samotný priebeh správneho konania, zdokumentovaný v administratívnom spise.“ 41. Riadne odôvodnenie je dané priamo hypotézou ust. § 47 ods. 3 správneho poriadku a ako také, je podmienkou preskúmateľnosti rozhodnutia. Už s ohľadom na uvedené, keď žalovaný žiadnym spôsobom neodôvodnil podmienky naplnenia obsahu ust. § 88 ods. 1 pís. b/ v spojení s odsekom 4 cit. ustanovenia ZoPC, t.j. vôbec neposkytol argumentáciu pre určenie časového horizontu zaistenia žalobcu práve v uvedenej dĺžke a neuviedol krajinu vyhostenia, vytvoril právny základ na naplnenie dispozície písm. c/ a d/ ods. 1 ust. § 191 SSP. 42. O trovách konania súd rozhodol v zmysle ust. § 167 ods. 1 S.s.p. avšak rešpektujúc skutočnosť, že žalobca náhradu trov konania priznať nežiadal, súd mu nárok na ich náhradu nepriznal. 43. Žalobcu, pre jeho zákonné oslobodenie od súdnych poplatkov (§ 4 ods. 2 písm. m/ a ods. 3 zák. č. 71/1992 Zb.), na ich úhradu nezaviazal. Poučenie: Rozsudok krajského súdu vo veciach zaistenia nadobúda právoplatnosť uplynutím lehoty sedem dní od doručenia rozsudku alebo podaním kasačnej sťažnosti v tej istej lehote proti tomuto rozsudku (§ 145 ods. 3 SSP). Kasačná sťažnosť má odkladný účinok, ak bola podaná proti rozhodnutiu krajského súdu vo veci samej vydanému v konaní o správnej žalobe vo veciach zaistenia a administratívneho vyhostenie (§ 446 ods. 2 písm. d/ SSP). Kasačná sťažnosť nie je prípustná, ak: a/ sa opiera o iné dôvody, ako sú uvedené v § 440; b / sa opiera o dôvody, ktoré sťažovateľ neuplatnil v konaní pred krajským súdom, v ktorom bolo vydané napadnuté rozhodnutie, hoci tak urobiť mohol; c/ smeruje len proti dôvodom rozhodnutia krajského súdu (§ 439 ods. 3 SSP). Podľa § 440 SSP: 1. Kasačnú sťažnosť možno odôvodniť len tým, že krajský súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že a/ na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu, c/ účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred krajským súdom v plnom rozsahu a nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d/ v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie, e / vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený krajský súd, f / nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, g/ rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci, h/ sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu, i/ nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo j / podanie bolo nezákonne odmietnuté. 2. Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v odseku 1 písm. g/ až i/ sa vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania pred krajským súdom. Kasačná sťažnosť sa podáva na krajskom súde, ktorý napadnuté rozhodnutie vydal. Lehota na podanie kasačnej sťažnosti je zachovaná, ak počas nej bola kasačná sťažnosť podaná na kasačnom súde (§ 444 SSP). V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 SSP uviesť a/ označenie napadnutého rozhodnutia, b/ údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, c/ opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva (sťažnostné body) d/ návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti (§ 445 SSP). Sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Tieto povinnosti neplatia, ak a/ má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa; b/ ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c/ a d/; c/ je žalovaným Centrum právnej pomoci (§ 449 SSP).