Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 8Sa/85/2020 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1020201338 Dátum vydania rozhodnutia: 05. 10. 2020 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Blanka Malichová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2020:1020201338.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v konaní pred sudkyňou JUDr. Blankou Malichovou, v právnej veci žalobcu: R. U., nar. dňa XX.XX.XXXX, štátny príslušník F. arabskej republiky, bez cestovného dokladu, zastúpený Centrom právnej pomoci, kancelária Bratislava, Račianska 1523/71, 810 05 Bratislava proti žalovanému: Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, Prezídium policajného zboru, Úrad hraničnej a cudzineckej polície, Riaditeľstvo hraničnej a cudzineckej polície, Oddelenie cudzineckej polície Policajného zboru Trnava, Paulínska 13, 917 01 Trnava o správnej žalobe žalobcu vo veci zaistenia zo dňa 14.09.2020, podanej proti rozhodnutiu žalovaného č.p. PPZ-HCP-BA9-97-017/2020-AV zo dňa 14. augusta 2020, takto r o z h o d o l : I. Žalobu z a m i e t a . II. Žalobcovi n e p r i z n á v a právo na náhradu trov konania. o d ô v o d n e n i e : 1. Včas podanou žalobou zo dňa 14.09.2020, procesne podriadenou ust. § 226 ods. 1, 2 SSP, doručenou dňa 24.09.2020 (§ 71 ods. 2 SSP) Krajskému súdu v Bratislave, ako súdu vecne a miestne príslušnému na konanie, sa postupom podľa ust. § 221 ods. 2 zák. č. 162/2015 Z.z. Správny súdny poriadok (ďalej aj „SSP“), žalobca domáhal zrušenia napadnutého rozhodnutia žalovaného č.p. PPZ- HCP-BA9-97-017/2020-AV zo dňa 14.08.2020 a jeho bezodkladného prepustenia zo zaistenia. Svoje sťažnostné dôvody právne založil na porušení ust. § 32 ods. 1, § 46 a § 47 ods. 3 zák. č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (ďalej len „Správny poriadok“), ust. § 88 ods. 2, § 88 ods. 1 pís. b/ a ods. 4 zák.č. 404/2011 Z.z. o pobyte cudzincov (ďalej aj „ZoPC“) a rozhodnutiu vytkol nepreskúmateľnosť pre jeho nedostatočné odôvodnenie a nedostatočne zistený skutkový stav. 2. S odkazom na ust. § 88 ods. 2 zák.č. 404/2011 Z.z. vzniesol námietku riadneho neodôvodnenia účelnosti a efektivity zaistenia, ktorú podložil rozsudkom NS SR sp.zn. 1Sza/16/2016 zo dňa 11.08.2016 a tiež rozsudkom NS SR sp. zn. 10Szak/3/2018 zo dňa 01.02.2018, podľa ktorého „Napokon ani pôvodný cieľ cesty sťažovateľa do iných krajín Európskej únie bez ďalšieho nepredstavuje dostatočný predpoklad existencie rizika úteku. “ Tiež namietol stanovenú dĺžku doby zaistenia na čas nevyhnutne potrebný, najdlhšie však do 14.11.2020, pričom na podporu svojich námietok odkázal na rozsudok NS SR sp.zn. 10Sza/4/2012 a rozsudok Mestského súdu v Prahe, sp.zn. 7AA/50/2011 zo dňa 14.03.2011 a v nadväznosti na ne argumentoval, že pokiaľ žalovaný nezdôvodnil dĺžku doby zaistenia, ide o podstatnú vadu, ovplyvňujúcu zákonnosť celého rozhodnutia. Poznamenal, že „správny orgán je povinný zdôvodniť, prečo je potrebná práve stanovená dĺžka zaistenia, správny orgán je totiž v rámci rozhodovania o zaistení povinný skúmať, či zaistením osoby bol naplnený účel, vyplývajúci z príslušných zákonných ustanovení a či rozhodnutím o zaistení nedošlo k neprimeranému zásahu do práv účastníka, chránených inými právnymi predpismi.“ Tiež poukázal na rozsudok NS SR sp.zn. 1SZa/4/2015 a sp.zn. 10SZa/4/2015 a ustálenú judikatúru súdov, v zmysle ktorej je potrebné stanovenú dĺžku doby zaistenia náležite odôvodniť existujúcimi skutočnosťami konkrétneho prípadu. Tiež konštatoval, že inštitút zaistenia výrazným spôsobom zasahuje do základných ľudských práv a slobôd jednotlivca a preto je potrebné zaoberať sa každým prípadom individuálne, a to najmä keď sa stanoví maximálna možná dĺžka doby zaistenia. Uviedol, že v tomto prípade tomu tak nebolo a maximálna dĺžka doby zaistenia bola stanovená len všeobecne a absencia odôvodnenia dĺžky doby zaistenia predstavuje v zmysle citovaných rozhodnutí všeobecných súdov podstatnú vadu rozhodnutia, ovplyvňujúcu zákonnosť celého rozhodnutia, pretože doba zaistenia je esenciálnou zložkou inštitútu zaistenia. 3. Vo vyjadrení zo dňa 23.09.2020 žalovaný žiadal správnu žalobu zamietnuť a konštatoval, že žalobcu zaistil podľa ust. § 88 ods. 1 písm. b/ ZoPC, z dôvodu zabezpečenia prípravy alebo výkonu vyhostenia titulom jeho nelegálneho vstupu na územie SR. Poznamenal, že sa zaoberal aj menej prísnymi donucovacími opatreniami, avšak žalobca nevedel preukázať žiadne finančné prostriedky a ani možnosť ubytovania. K namietanému riadne neodôvodnenému riziku jeho úteku poukázal na potrebu byť správnemu orgánu k dispozícii za účelom možného výkonu všetkých úkonov smerujúcich k reálnemu a fyzickému výkonu administratívneho vyhostenia a tým aj eliminácii rizika úteku a skrývania sa, ktoré vzhľadom k absencii cestovného dokladu, oprávneného pobytu na území SR a členských štátov, cieľu dostať sa do Nemeckej spolkovej republiky a existencii rozhodnutia o administratívnom vyhostení, ktoré vydal dňa 14.08.2020 pod č. p.: PPZ-HCP-BA9-97-013/2020-AV, s určením zákazu vstupu na územie SR a schengenského priestoru na dobu jedného roka, považoval za reálne. K nedostatočne zdôvodnenému riziku úteku žalobcu poukázal na prvý odsek tretej strany rozhodnutia, v súvislosti jeho tvrdením, že chce odísť za rodinou do Nemecka a tam požiadať o azyl a vyslovil, že ak by mal záujem zostať na Slovensku, vyvinul by snahu o legalizáciu svojho pobytu a požiadal by o azyl na Slovensku. K namietanému neodôvodneniu dĺžky doby zaistenia poukázal na zdôraznenie žalobcu, uvedené v treťom odseku na piatej strane žaloby: „Preto je potrebné zaoberať sa každým prípadom individuálne, a to najmä keď sa stanoví maximálna možná dĺžka doby zaistenia. Máme za to, že v tomto prípade tomu tak nebolo a maximálna dĺžka doby zaistenia bola stanovená len všeobecne, “ teda o nutnosti stanovenú dĺžku doby zaistenia náležite odôvodniť existujúcimi skutočnosťami konkrétneho prípadu. Z uvedeného žalovaný vyvodil, že právny zástupca si riadne nenaštudoval spisový materiál a pristupoval k písaniu žaloby mechanicky, žalobu označil za neobjektívnu a nerešpektujúcu skutkový stav veci, čo paradoxne vytkol jemu. Poukázal na znenie ust. § 88 ods. 4 zákona č. 404/2011 Z. z. podľa ktorého : „Štátny príslušník tretej krajiny môže byť zaistený na čas nevyhnutne potrebný, najviac však na šesť mesiacov,“ pričom doba zaistenia žalobcu bola určená na tri mesiace, teda dobu nevyhnutne potrebnú. Žalovaný dodal, že uvedené v spojitosti s rozhodnutím o zaistení náležite a dostatočne odôvodňuje dobu a potrebu zaistenia, k žalobcovi pristupoval individuálne a na základe aktuálneho konania o vyhostení podľa čl. 5 ods. 1 písm. f/ Dohovoru, správnu žalobu označil za neobjektívnu a nerešpektujúcu skutkový stav veci. 4. Žalobca k vyjadreniu žalovaného vyjadrenie nepodal. 5. Napadnutým rozhodnutím zo dňa 14.08.2020, č.p. PPZ-HCP-BA9-97-017/2020-AV, žalovaný na účel administratívneho vyhostenia zaistil žalobcu na čas nevyhnutne potrebný, s dĺžkou doby zaistenia najviac do 14.11.2020. Rozhodnutie právne odôvodnil ust. § 88 ods. 1 písm. b/ a ods. 4 zák. č. 404/2011 Z.z. a v skutkových dôvodoch uviedol, že dňa 12.08.2020 bol žalobca nájdený v lesnom poraste medzi mestom Stupava a obcou Lozorno. Kontrolou oprávnenosti pobytu bolo zistené, že na území Slovenskej republiky ani členských štátov nemá udelený žiadny druh pobytu ani vízum. Dňa 13.08.2020 s ním bola spísaná zápisnica o podaní vyjadrenia pod č.p.: PPZ-HCP-BA9-97-009/2020-AV, v ktorej uviedol, že zo Sýrie odišiel v roku 2014 do Turecka, kde bol päť rokov, pešo s prevádzačom prešiel pred štyrmi mesiacmi do Grécka, kde bol päť dní, potom sa presunul do Macedónska a ďalej pokračoval do Srbska, kde bol týždeň, následne nelegálne pešo vstúpil na územie Maďarska a ďalej autom do Rakúska. Tam im prevádzač povedal, že pôjdu touto cestou a ocitli sa na Slovensku. Turecko označil za bezpečnú krajinu, do ktorej sa môže vrátiť, pretože v domovskej krajine sa obáva prenasledovania z dôvodu, že nechce počas vojny nastúpiť na vojenskú službu. Nežiadal o vyrozumenie veľvyslanectva, rodinných príslušníkov, o pomoc Centra právnej pomoci a ani o udelenie azylu na území SR. 6. K riziku úteku žalovaný s odkazom na znenie ust. § 88 ods. 2 zák. č. 404/2011 Z.z uviedol, že riziko úteku a skrývania sa je u žalobcu reálne, keďže nemá na území Slovenskej republiky a členských štátov oprávnený pobyt, nie je držiteľom žiadneho cestovného dokladu a bolo mu vydané rozhodnutie o administratívnom vyhostení a v takýchto prípadoch je potrebné, aby bol cudzinec správnemu orgánu k dispozícii, za účelom vykonania všetkých úkonov smerujúcich k reálnemu, fyzickému výkonu administratívneho vyhostenia. Vychádzal zo zápisnice o podaní vyjadrenia spísanej dňa 13.08.2020, z ktorej vyplýva, že žalobca si bol vedomý svojho nelegálneho pobytu, pohybu bez cestovného dokladu a na odstránenie toho nevykonal žiadne opatrenia. Členské štáty musia pri posudzovaní existencie rizika úteku vychádzať z objektívnych kritérií stanovených vo vnútroštátnych predpisoch a často používanými sú napríklad chýbajúce doklady, absencia spolupráce pri určovaní totožnosti, predchádzajúce správanie (t.j. útek), nedostatok finančných prostriedkov (bod 1.6 odporúčania Komisie, ktorým sa ustanovuje spoločná „príručka o návrate", ktorú majú používať príslušné orgány členských štátov pri vykonávaní úloh spojených s návratom - C(2017) 6505 final). Uvedené sa týka aj žalobcu, ktorý nemá žiaden doklad totožnosti ani oprávnenia k pobytu, ktorý nevie nijako dôveryhodne preukázať a len jeho zaistením je možné zabezpečiť riadny výkon vyhostenia. 7. Žalovaný konštatoval, že dĺžku zaistenia určil v súlade s ust. § 88 ods. 4 zák.č. 404/2011 Z.z., do 14.11.2020. Túto dobu považoval za nevyhnutnú a postačujúcu, aj s ohľadom na skutočnosť, že žalobca nie je držiteľom platného cestovného dokladu, a ozrejmil, že dobu zaistenia, ktorá je esenciálnou zložkou inštitútu zaistenia možno skrátiť ale aj predĺžiť, pričom presne, konkrétne a taxatívne ju určiť nemožno, nakoľko závisí od viacerých faktorov, spojených so zabezpečením a vybavením všetkých náležitostí potrebných k fyzickej realizácii výkonu vyhostenia. Pred realizovaním výkonu vyhostenia je potrebné spracovať a zabezpečiť doklady za účelom vystavenia náhradného cestovného dokladu, komunikovať s príslušným veľvyslanectvom, čo tiež vyžaduje určitý čas. Následne je potrebné všetky zistené a zaslané podklady spracovať, preložiť a vyhodnotiť a v prípade, že nenastanú komplikácie alebo prekážky, je možné pristúpiť k samotnému výkonu a zrealizovaniu zabezpečenia úkonov k výkonu vyhostenia. Každý z úkonov vyžaduje čas a hlavne v prípadoch dožiadaní nie je možné postupy nijako urýchliť, resp. naliehať na autority dožiadanej krajiny za účelom samotnej realizácie fyzického výkonu vyhostenia. 8. Tiež poznamenal, že sa zaoberal aj tzv. alternatívami zaistenia v zmysle ust. § 89 ods. 1, 2, 3 ZoPC, ktorých udelenie je oprávnením policajného útvaru, na základe vlastných zistení a podkladov, bez povinnosti ich aplikácie za každých okolností. Zaistenie žalobcu nimi nenahradil s prihliadnutím na jeho osobu, pomery, mieru ohrozenia, minimálne zabezpečenie vlastnej starostlivosti. V rámci efektivity možnosti využitia opatrení, bral do úvahy aj možnosti zabezpečenia si ubytovania, ako aj starostlivosti o svoju osobu po stránke sociálnej, integračnej, zdravotnej, ale aj po stránke finančných možností žalobcu na území SR, ktorú nevedel na adekvátnu dobu preukázať, nakoľko predchádzajúcim pobytom a životom si nevytvoril a nemá dostatočné finančné prostriedky na pokrytie svojho ďalšieho pobytu na území SR, čo vyplýva z jeho súčasnej finančnej situácie, o ktorej sa vyjadril v zápisnici o podaní vyjadrenia spísanej dňa 13.08.2020. Existuje tu teda reálne riziko, že sa bude naďalej pohybovať v rozpore s rozhodnutím o administratívnom vyhostení a určení zákazu vstupu, ako aj riziko skrývania sa, pretože SR nie je jeho cieľovou krajinou, keďže nemá na jej území povolený pobyt, udelenú medzinárodnú ochranu, zabezpečené ubytovanie ani prístup k finančným prostriedkom. Konštatoval, že so žalobcom sa zaobchádza humánne a dôstojne a rešpektujú sa jeho základné práva v súlade s medzinárodným a vnútroštátnym právom a tiež sú dodržiavané zásady uznávané najmä Chartou základných práv Európskej únie (Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2008/115/ES). 9. Doplnil, že k zabezpečeniu hodnoverných podkladov k bezpečnostnej situácii v Turecku preveril aj online podklady z Ministerstva zahraničných vecí a európskych záležitostí SR a to z a nezistil prekážky administratívneho vyhostenia žalobcu, brániace jeho odsunu a bezpečnému návratu do tejto krajiny. Bezpečnostná situácia vo väčšej časti Turecka je stabilná, nie sú tam závažné vojnové konflikty alebo zaznamenané porušovanie ľudských práv a slobôd. Ministerstvo zahraničných vecí a európskych záležitostí SR v súvislosti s aktuálnou bezpečnostnou situáciou odporúča zvážiť nevyhnutnosť cestovania do určitých oblastí Turecka, čo sa však nevzťahuje na všetky oblasti a cestovanie do Turecka ako celku, striktne nezakázalo. Žalobca v Turecku pobýval určité obdobie a sám uviedol, že sa tam chce slobodne a dobrovoľne vrátiť, nie sú tam žiadne vojnové konflikty alebo zaznamenané porušovanie ľudských práv a slobôd, resp. nič také tam nezažil. 10. Žalovaný zdôraznil, že sa zaoberal aj otázkou rešpektovania súkromného a rodinného života žalobcu v zmysle v článku 8 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ktoré plne rešpektoval a dospel k zisteniam, že žalobca na území SR nevedie rodinný ani súkromný život, ktorý by mohol tvoriť prekážku jeho vyhostenia. Bol poučený o možnosti bezodkladne vyrozumieť zastupiteľský úrad krajiny, ktorej je štátnym občanom, blízku osobu alebo právneho zástupcu, bol mu poskytnutý formulár poučenia o možnosti požiadať o poskytnutie právnej pomoci a bol poučený aj o možnosti kontaktovať mimovládne organizácie (§ 90 ods. 1 ZoPC). Žalovaný konštatoval, že zaistenie žalobcu je aj v súlade s čl. 5 ods. 1 písm. f/ Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, Smernicou Európskeho parlamentu a Rady 2008/115/ES zo dňa 16.12.20008 o spoločných normách a postupoch členských štátov na účely návratu štátnych príslušníkov tretích krajín (ďalej aj Smernica“) a v konaní o zaistení postupoval aj v zmysle Odporúčania Komisie ( (EÚ) 2017/432 zo dňa 07.03.2017, rešpektujúc základné práva a zásady uznané Chartou základných práv Európskej únie. 11. Krajský súd v Bratislave (ďalej len „súd“) ako vecne a miestne príslušný (§ 10 a § 13 ods. 3 SSP) preskúmal vec postupom podľa druhého dielu štvrtej hlavy SSP, v rozsahu a medziach dôvodov podanej žaloby a riadiac sa znením prvej vety ust. § 228 SSP, do siedmich pracovných dní nariadil vo veci pojednávanie. Nakoľko po preskúmaní napadnutého rozhodnutia a postupu žalovaného v rozsahu náležitostí a dôvodov podanej žaloby (ust. § 226 SSP) dospel bez vypočutia žalobcu a jeho právneho zástupcu, ktorí sa z pojednávania písomne ospravedlnili a súhlasili s prejednaním veci v ich neprítomnosti, k záveru, že správna žaloba, ktorú posudzoval neformálne a neviazane žalobnými bodmi (ust. § 206 ods. 3 SSP) nie je dôvodná, a podľa ust. § 229 SSP ju zamietol. 12. Podľa § 206 ods. 3, 4, 5, 6 SSP, správny súd posudzuje správnu žalobu neformálne a nie je pri svojom rozhodovaní viazaný žalobnými bodmi. Pre správny súd je rozhodujúci stav veci v čase vyhlásenia alebo v čase vydania jeho rozhodnutia. Správny súd môže zrušiť napadnuté rozhodnutie orgánu verejnej správy alebo opatrenie orgánu verejnej správy aj vtedy, ak dospel k záveru, že od jeho vydania sa podstatne zmenili okolnosti veci. Ak nie je v tejto hlave ustanovené inak, použijú sa na konanie o správnej žalobe vo veciach azylu, zaistenia a administratívneho vyhostenia ustanovenia o konaní o všeobecnej správnej žalobe. 13. Podľa § 221 ods. 1, 2 SSP, žalobca sa môže správnou žalobou domáhať zrušenia rozhodnutia o zaistení, o predĺžení zaistenia, o predĺžení lehoty zaistenia vydaného podľa osobitného predpisu alebo určenia takého rozhodnutia za nezákonné, ak bol žalobca zo zaistenia prepustený. Žalobca sa môže správnou žalobou domáhať prepustenia zo zaistenia vykonaného podľa osobitného predpisu. 14. Podľa § 225 ods. 1 SSP, správna žaloba podľa § 221 ods. 1 musí byť podaná v lehote siedmich dní od doručenia rozhodnutia o zaistení, rozhodnutia o predĺžení zaistenia alebo rozhodnutia o predĺžení lehoty zaistenia. 15. Podľa § 229 SSP, ak správny súd po preskúmaní zistí, že správna žaloba nie je dôvodná, rozsudkom ju zamietne. 16. Podľa § 85 ods. 1 písm. c/ zák.č. 404/2011 Z.z., policajný útvar zabezpečí výkon rozhodnutia o vyhostení vydaného členským štátom ( ďalej aj „vydávajúci štát“), ak štátny príslušník tretej krajiny porušil predpisy tohto štátu upravujúce vstup a pobyt štátnych príslušníkov tretej krajiny. 17. Podľa § 88 ods. 1 písm. b/ zák.č. 404/2011 Z.z., policajt je oprávnený zaistiť štátneho príslušníka tretej krajiny na účel výkonu administratívneho vyhostenia alebo výkonu trestu vyhostenia. 18. Podľa ods. 2 cit. ustanovenia, rizikom úteku štátneho príslušníka tretej krajiny sa rozumie stav, keď na základe dôvodnej obavy alebo priamej hrozby možno predpokladať, že štátny príslušník tretej krajiny ujde alebo sa bude skrývať, najmä ak nemožno jeho totožnosť ihneď zistiť, nemá udelený pobyt podľa tohto zákona alebo ak mu hrozí uloženie zákazu vstupu na viac ako tri roky. 19. Podľa ods. 3 cit. ustanovenia, podanie žiadosti o udelenie azylu alebo požiadanie štátneho príslušníka tretej krajiny o asistovaný dobrovoľný návrat nie je dôvodom na prepustenie zaisteného štátneho príslušníka tretej krajiny. Konanie podľa osobitného predpisu nie je zaistením štátneho príslušníka tretej krajiny dotknuté. 20. Podľa ods. 4 cit. ustanovenia, štátny príslušník tretej krajiny môže byť zaistený na čas nevyhnutne potrebný, najviac na šesť mesiacov. Policajný útvar je oprávnený počas tohto obdobia opakovane predĺžiť zaistenie štátneho príslušníka tretej krajiny, pričom celkový čas zaistenia nesmie presiahnuť šesť mesiacov. Ak možno predpokladať, že napriek vykonaným úkonom potrebným na výkon administratívneho vyhostenia alebo trestu vyhostenia štátneho príslušníka tretej krajiny sa tento výkon predĺži z dôvodu, že štátny príslušník tretej krajiny dostatočne nespolupracuje, alebo z dôvodu, že mu zastupiteľský úrad nevydal náhradný cestovný doklad v lehote podľa prvej vety, môže policajný útvar rozhodnúť, a to aj opakovane, o predĺžení lehoty zaistenia, pričom celková doba predĺženia lehoty zaistenia nesmie presiahnuť 12 mesiacov. Lehotu zaistenia nemožno predĺžiť, ak ide o rodinu s deťmi alebo zraniteľnú osobu. Štátny príslušník tretej krajiny je zaistený dňom vydania rozhodnutia o zaistení. 21. Podľa § 89 ods. 1 písm. a/ a b/ zák.č. 404/2011 Z.z., policajný útvar, ktorý koná vo veci zaistenia, môže štátnemu príslušníkovi tretej krajiny namiesto jeho zaistenia uložiť povinnosť hlásenia pobytu alebo zložiť peňažnú záruku. 22. Podľa § 90 ods. 1 písm. d/ zák.č. 404/2011 Z.z., policajný útvar je povinný skúmať po celý čas zaistenia štátneho príslušníka tretej krajiny, či trvá účel zaistenia. 23. Podľa § 90 ods. 2 písm. d/ zákona o pobyte cudzincov, zariadenie je povinné skúmať po celý čas zaistenia štátneho príslušníka tretej krajiny, či trvá účel zaistenia. 24. Podľa § 32 ods. 1 zák.č. 71/1967 Zb. Správny poriadok, správny orgán je povinný zistiť presne a úplne skutočný stav veci a za tým účelom si obstarať potrebné podklady pre rozhodnutie. Pritom nie je viazaný len návrhmi účastníkov konania. 25. Podľa § 46 zák.č. 71/1967 Zb., rozhodnutie musí byť v súlade so zákonom a ostatnými právnymi predpismi, musí ho vydať orgán na to príslušný, musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci a musí obsahovať predpísané náležitosti. 26. Podľa § 47 ods. 3 zák.č. 71/1967 Zb., v odôvodnení rozhodnutia správny orgán uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov, ako použil správnu úvahu pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval, a ako sa vyrovnal s návrhmi a námietkami účastníkov konania a s ich vyjadreniami k podkladom rozhodnutia. 27. Ústavný súd SR vo svojom náleze č.k. II. ÚS 264/09-81 zo dňa 19.10.2010 vyslovil, že „zákon umožňuje štátu, aby vo vhodných prípadoch mal vo fyzickej dispozícii osobu, u ktorej prebieha vyhosťovacie konanie, aby mohlo byť vyhostenie realizované. Z tohto pohľadu je potrebné vnímať aj nevyhnutnosť zaistenia. Administratívne zaistenie nemusí byť nevyhnuté tým spôsobom, ako je to pri väzbe v trestnom konaní, kde musia byť naplnené väzobné dôvody. Slovenská právna úprava požiadavku nevyhnutnosti neupravuje, preto tento prvok nie je potrebné skúmať. To však neznamená, že zaistenie môže byť svojvoľné. Jeho limitom je práve naplnenie účelu, a to reálnosť vyhostenia, vyhostiteľnosť cudzinca, pričom konanie musí byť vedené s riadnou starostlivosťou. Priamo Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd v texte článku 5 ods. 1 písm. f/ uvádza, že pozbaviť osobnú slobodu možno u osoby, proti ktorej prebieha konanie o vyhostení. Prebiehaním konania nemožno rozumieť len formálne začatie či priebeh takéhoto konania, ale aj reálnosť vyhostenia“. V náleze Ústavný súd SR poukázal na prípady rozhodované Nejvyšším správním soudem ČR, napr. na rozsudok č.k. 1As 12/2006-61 a rozsudok č.k. 2As 80/2009-66 a aj na viaceré rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva napr. vo veci Samie Ali v. Suisse a Agnissan v. Denmark, v ktorých sa venoval vzťahu medzi zaistením a jeho účelom. 28. Podľa článku 7 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/115/ES zo dňa 16.12.2008 o spoločných normách a postupoch členských štátov na účely návratu štátnych príslušníkov tretích krajín, ktorí sa neoprávnene zdržiavajú na ich území, ak existuje riziko úteku alebo ak žiadosť o legálny pobyt bola zamietnutá ako zjavne neodôvodnená alebo podvodná, alebo ak dotknutá osoba predstavuje riziko pre verejný poriadok, verejnú alebo národnú bezpečnosť, členské štáty môžu upustiť od poskytnutia lehoty na dobrovoľný odchod alebo môžu poskytnúť lehotu kratšiu ako sedem dní. 29. Podľa článku 5 písm. f/ Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd (ďalej aj „Dohovor“), každý má právo na slobodu a osobnú bezpečnosť. Nikoho nemožno pozbaviť slobody okrem nasledujúcich prípadov, pokiaľ sa tak stane na základe postupu stanového zákonom: zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie slobody osoby, aby sa zabránilo jej nepovolenému vstupu na územie štátu, alebo osoby, proti ktorej sa vedie konanie o vypovedaní alebo vydaní. 30. Základnou zásadou správneho konania je zásada materiálnej pravdy, na základe ktorej rozhodnutie správnych orgánov musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného skutkového stavu veci. Z obsahu predmetnej zásady vyplýva, že správny orgán (platí to aj pre odvolací orgán) je povinný vykonávať dokazovanie tak, aby boli náležite objasnené všetky rozhodujúce okolnosti, dôležité pre posúdenie veci (úplnosť zistenia). Správny orgán musí zabezpečiť, aby skutkové zistenia, ktoré vyplývajú z vykonaného dokazovania, čo najviac zodpovedali skutočnosti (presnosť zistenia). Zásada tzv. materiálnej pravdy má v konaní o zaistení svoje špecifiká, spočívajúce v pravidelnej nedostatočnosti dôkazov preukazujúcich dôveryhodnosť žiadateľových tvrdení. Je však na správnom orgáne, aby preukázal či vyvrátil pravdivosť žiadateľových tvrdení, a to buď úplne nevyvrátiteľne, zistením presných okolností viažucich sa na tvrdenia zaisteného alebo aspoň s takou mierou pravdepodobnosti, ktorá nevyvoláva zásadné pochybnosti o správnosti úsudku správneho orgánu. 31. Správny súd riadiac sa kritériami aplikačnej praxe, z ktorej vyplýva, že akékoľvek zaistenie cudzinca musí trvať čo najkratšiu dobu, a to iba dovtedy, pokiaľ sú s náležitou starostlivosťou účinené úkony smerujúce k vyhosteniu (vráteniu) konštatuje, že žalobca bol zaistený na čas do 14.11.2020. Inštitút zaistenia cudzinca je v zmysle čl. 8 ods. 2 Charty základných práv a slobôd zákonným titulom pre obmedzenie osobnej slobody jednotlivca, ktorá je ako základné ľudské právo zaručená čl. 8 ods. 1 Charty, pričom jeho presnú dobu nie je možné predbežne presne určiť, nakoľko závisí od množstva podstatných faktorov, medzi ktoré okrem iného patrí zdravotný stav cudzinca, jeho spolupráca, ako aj komunikácia medzi štátnymi orgánmi Slovenskej republiky a ostatnými štátmi, ktorých sa nútený návrat cudzinca týka, tiež vybavenie všetkých potrebných náležitostí potrebných na riadne dodržanie postupu upraveného medzinárodnými dohodami, ktorými sú dotknuté krajiny signatármi. Dobu zaistenia žalovaný určil v súlade s ust. § 88 ods. 4 písm. b/ ZoPC na tri mesiace, teda nie na tvrdenú maximálnu dobu zaistenia, ktorou v žalobných námietkach argumentoval žalobca, zaistenie precizoval profilom jeho osoby a nepovoleným pohybom po území SR a členských štátov bez dokladu totožnosti, explicitne konštatoval nutnosť spracovania a zabezpečenia dokladov za účelom samotnej realizácie fyzického výkonu vyhostenia, tiež s konzumáciou určitého času, potrebu spracovania, preloženia a vyhodnotenia všetkých zistených a zaslaných podkladov a až v prípade bezproblémového priebehu tejto administrácie, možnosť pristúpenia k samotnému výkonu a zrealizovaniu vyhostenia. V tomto smere súd prisviedča žalovanému, že každý z úkonov systemizovaných za účelom samotnej realizácie fyzického výkonu vyhostenia vyžaduje čas, ktorý najmä v prípadoch dožiadaní smerujúcich k zodpovedným orgánom iného štátu, nie je možné urýchliť ani skrátiť, napr. naliehaním na autority dožiadanej krajiny. Správny súd zastáva názor, že zaistenie žalobcu nie je účelové ani nedôvodné a vyžadovanie doslovnej špecifikácie vykonania jednotlivých úkonov, vzhľadom k ich množstvu a nepredvídateľnosti, s ohľadom na celkový profil žalobcu, sa javí ako prílišný formalizmus a programovosť. V tomto prípade určená doba troch mesiacov je preukázateľne nevyhnutná a súčasne postačujúca na vyvíjanie činností smerujúcich k naplneniu výkonu administratívneho vyhostenia bez prekážok, na územie Turecka, teda krajiny samotným žalobcom označenej ako bezpečnej, pričom súd poznamenáva, že námietky žalobcu by boli opodstatnenými, keby správny orgán prekročil hranicu zákonom stanovenej šesťmesačnej lehoty. Správny súd konštatuje, že lehota zaistenia bola žalovaným určená vo výrokovej časti napadnutého rozhodnutia v súlade s ustanovením § 88 ods. 4 veta prvá zákona o pobyte cudzincov na čas nevyhnutne potrebný, najdlhšie do 14.11.2020 (3 mesiace), a to do doby zrealizovania výkonu administratívneho vyhostenia a žalovaný ju dostatočne a zrozumiteľne aj odôvodnil. 32. Existencia rizika úteku je smerodajným prvkom pri rozhodovaní o potrebe zaistenia a určení alternatívy poskytnutia lehoty na dobrovoľný odchod. Členské štáty musia pri posudzovaní existencie rizika úteku vychádzať z objektívnych kritérií stanovených vo vnútroštátnych predpisoch a jedným z nich je aj absencia dokladov a spolupráce pri určovaní totožnosti, predchádzajúce správanie, nedostatok finančných prostriedkov, nemožnosť zabezpečenia ubytovania a pod. (bod 1.6 odporúčania Komisie, ktorým sa ustanovuje spoločná „príručka o návrate ktorú majú používať príslušné orgány členských štátov pri vykonávaní úloh spojených s návratom - C(2017) 6505 final). Súd v uvedených súvislostiach upriamuje aj na odpovede žalobcu v zápisnici o vyjadrení účastníka č.p.: PPZ-HCP-BA9-96-009/2020- AV, spísanej dňa 13.08.2020, v ktorej uviedol, že na území SR nemá zabezpečené ubytovanie, jeho cieľovou krajinou je Nemecko, kde žije jeho vzdialená rodina, pričom po územiach členských štátov sa pohyboval pomocou prevádzačov, mimo hraničných prechodov. Ide o správanie signifikujúce riziko úteku a vzhľadom k dĺžke zaistenia aj o námietku rovnako účelovú. Napokon aj NS SR v rozsudku sp.zn. 1Sza/16/2016 zo dňa 11.08.2016 ustálil, že „Pri posudzovaní existencie rizika úteku a vyplývajúcej potreby zaistenia sa musí zohľadniť odmietnutie vstupu na hranici, existencia záznamu SIS, chýbajúce doklady, chýbajúce miesto bydliska, absencia spolupráce a ďalšie relevantné náznaky/ kritéria. Avšak aj v prípade prítomnosti uvedených indikátorov, tieto neodôvodňujú nevyhnutne opatrenie zaistenia per se. Vyššie uvedený zoznam kritérií by sa mal vziať do úvahy ako prvok pri celkovom posudzovaní jednotlivej situácie. Často kombinácia niekoľkých z vyššie uvedených kritérií poskytne základ pre oprávnený predpoklad „rizika úteku“. Vyžaduje sa individuálne posúdenie každého prípadu, pričom dôležitým faktorom môže byť práve správanie zaistenej osoby v čase od vstupu na územie niektorého z členských štátov Európskej únie.“ 33. Najvyšší súd Slovenskej republiky vo svojich rozhodnutiach opakovane poukázal aj na čl. 5 ods. 1 písm. f/ Dohovoru, ktorý má v zmysle čl. 7 ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky prednosť pred jej zákonmi a podľa ktorého možno osobu pozbaviť osobnej slobody na základe postupu stanoveného zákonom vtedy, ak ide o zákonné zatknutie, či iné pozbavenie osobnej slobody, aby sa zabránilo jej nepovolenému vstupu na územie štátu alebo osoby, proti ktorej sa vedie konanie o vypovedaní alebo vydaní. Ak má byť pozbavenie osobnej slobody oprávnené, rozhodnutie musí byť vydané zákonom stanoveným postupom, musí byť efektívne a účelné, pričom všetky podmienky musia byť splnené súčasne. Pri absencii niektorej z nich, nemožno hovoriť o oprávnenom pozbavení osobnej slobody jednotlivca. 34. Zo samotnej podstaty preskúmavacieho súdneho konania vyplýva, že administratívny spis je obrazom a výsledkom správneho konania, pretože dokladá priebeh a skutkový stav, ktorý tu bol v čase rozhodovania správneho orgánu. Zásadne pritom platí, že skutkové dôvody, o ktoré sa opiera správne rozhodnutie, musia byť podložené obsahom administratívneho spisu. V preskúmavanej veci možno uzavrieť, že závery správneho orgánu plne korešpondujú s obsahom administratívneho spisu a súd konštatuje, že preskúmavané rozhodnutie žalovaného ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo je v súlade so zákonom o pobyte cudzincov, Dohovorom o ochrane ľudských práv a slobôd ako aj Správnym poriadkom. Žalovaný pred jeho vydaním riadne zistil skutkový stav veci v súlade s ust. § 32 Správneho poriadku, odôvodnenie rozhodnutia je dostatočne zrozumiteľné, obsahujúce všetky zákonom požadované náležitosti podľa § 47 Správneho poriadku, ako aj skutočnosti, ktoré boli podkladom pre vydanie rozhodnutia a je z neho zrejmé, akými úvahami bol žalovaný vedený pri hodnotení dôkazov a ako použil správnu úvahu pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval a preto súd žalobu žalobcu ako nedôvodnú podľa § 229 SSP zamietol. 35. O trovách konania žalobcu rozhodol v zmysle ust. § 167 SSP s poukazom na výsledok konania, keď žalobca úspech v konaní nemal ani čiastočný. 36. Žalobcu, pre jeho zákonné oslobodenie od súdnych poplatkov (§ 4 ods. 2 písm. m/ a ods. 3 zák. č. 71/1992 Zb.), na ich úhradu nezaviazal. Poučenie: Proti tomuto rozsudku je možné podať kasačnú sťažnosť v lehote sedem dní od doručenia rozhodnutia krajského súdu oprávnenému subjektu, a to na krajskom súde, ktorý napadnuté rozhodnutie vydal (§ 443 ods. 2 písm. b/ SSP a § 444 ods. 1 SSP). Zmeškanie lehoty nemožno odpustiť (§ 443 ods. 5 SSP). Rozsudok krajského súdu o správnej žalobe vo veciach zaistenia nadobúda právoplatnosť uplynutím lehoty siedmich dní od doručenia rozsudku alebo podaním kasačnej sťažnosti v tej istej lehote proti tomuto rozsudku (§ 145 ods. 3 SSP). Kasačná sťažnosť má odkladný účinok, ak bola podaná proti rozhodnutiu krajského súdu vo veci samej vydanému v konaní o správnej žalobe vo veciach zaistenia a administratívneho vyhostenia (§ 446 ods. 2 písm. d/ SSP). V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 SSP uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 SSP sa podáva a návrh výroku rozhodnutia. Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti (§ 445 SSP). V konaní o kasačnej sťažnosti musí byť sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ v zmysle § 449 ods. 1 SSP zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Povinné zastúpenie advokátom v kasačnom konaní sa nevyžaduje, ak má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (písm. a/); ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c/ a d/ alebo žalovaným je Centrum právnej pomoci.