Text rozhodnutia
Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:
Správny súd v Bratislave BA-8Sa/112/2020 1020201599 23. 11. 2020 JUDr. Blanka Malichová ECLI:SK:KSBA:2020:1020201599.1
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v konaní pred sudkyňou JUDr. Blankou Malichovou, v právnej veci žalobcu: W. V., nar. XX.XX.XXXX, štátny príslušník H. J. bez dokladu totožnosti, aktuálne pobytom Útvar policajného zaistenia pre cudzincov Medveďov, zastúpený Centrum právnej pomoci, so sídlom Račianska 1523/71, P.O.BOX 18, 810 05 Bratislava, proti žalovanému: Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, Prezídium Policajného zboru, Úrad hraničnej a cudzineckej polície, Mobilná jednotka Bratislava, Riaditeľstvo hraničnej a cudzineckej polície Bratislava, Regrútska 4, 812 72 Bratislava o správnej žalobe žalobcu vo veci zaistenia zo dňa 05.11.2020, podanej proti rozhodnutiu žalovaného č. PPZ-HCPBA5-104-012/2020-AV zo dňa 13.10.2020, takto rozhodol: I. Žalobu z a m i e t a . II. Žalobcovi náhradu trov konania nepriznáva. odôvodnenie: 1. Žalobou zo dňa 05.11.2020, procesne podriadenou ust. § 226 ods. 1, 2 SSP, doručenou dňa 13.11.2020 Krajskému súdu v Bratislave, ako súdu vecne a miestne príslušnému na konanie, sa postupom podľa ust. § 221 ods. 2 zák.č. 162/2015 Z.z. Správny súdny poriadok (ďalej aj „SSP“) žalobca domáhal nariadenia jeho bezodkladného prepustenia zo zaistenia, alternatívne nariadenia jeho bezodkladného prepustenia zo zaistenia a uloženia miernejšieho donucovacieho opatrenia podľa osobitného predpisu. Správnemu orgánu vytkol nedostatočné odôvodnenie stanovenej dĺžky doby zaistenia konkrétnymi dôvodmi a úkonmi, spôsobujúce nepreskúmateľnosť napadnutého rozhodnutia. Právne svoje dôvody založil na porušení ust. § 88 ods. 4 zákona č. 404/2011 Z.z. o pobyte cudzincov (ďalej aj „ZoPC“), § 32 ods. 1, § 46 a § 47 ods. 3 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (ďalej aj „Správny poriadok“). 2. S odkazom na ust. § 88 ods. 4 ZoPC namietol stanovenú dĺžku doby zaistenia na čas nevyhnutne potrebný, najdlhšie však do 12.12.2020, pričom na podporu svojich námietok odkázal na rozsudok NS SR sp.zn. 10Sza/4/2012 a rozsudok Mestského súdu v Prahe, sp.zn. 7AA/50/2011 zo dňa 14.03.2011, v zmysle ktorých: „Lehotu zaistenia je potrebné určiť presne a výstižne. Z formulácie zákona, že cudzinec môže byť zaistený „na čas nevyhnutne potrebný,“ je tiež potrebné vyvodiť, že dĺžka zaistenia musí byť tiež náležite odôvodnená existujúcimi skutočnosťami v konkrétnom prípade, ktoré odôvodňujú takýto čas nevyhnutne potrebný na zaistenie cudzinca. Žalovaný je povinný odôvodniť dĺžku doby zaistenia, najmä tiež pokiaľ využije maximálnu dobu zaistenia. Takéto pochybenie je podstatnou vadou, ovplyvňujúcou zákonnosť rozhodnutia ako celku, pretože doba zaistenia je esenciálnou zložkou inštitútu zaistenia“ a v nadväznosti na uvedené argumentoval, že pokiaľ žalovaný nezdôvodnil dĺžku doby zaistenia, ide o podstatnú vadu, ovplyvňujúcu zákonnosť celého rozhodnutia. S poukazom na rozsudok NS SR sp.zn. 1SZa/4/2015 uviedol, že akékoľvek zaistenie cudzinca musí trvať čo najkratšiu dobu a to len dovtedy,
pokiaľ sú s náležitou starostlivosťou účinné úkony smerujúce k vyhosteniu (vráteniu). Ak sa však v konaní preukáže, že reálny podklad pre vyhostenie alebo vrátenie prestal z právnych alebo iných dôvodov existovať, po prípade sa cudzinec už nemieni skrývať alebo iným závažným spôsobom nemarí proces vyhostenia (návratu), je celkom logické, že samotné zaistenie stráca svoje odôvodnenie a dotyčná osoba musí byť bezodkladne prepustená“... „V tejto súvislosti kasačný súd udáva, že správny orgán je povinný zdôvodniť, prečo je potrebná práve stanovená dĺžka zaistenia. Správny orgán je totiž v rámci rozhodovania o zaistení povinný skúmať, či zaistením osoby bol naplnený účel, vyplývajúci z príslušných zákonných ustanovení a či rozhodnutím o zaistení nedošlo k neprimeranému zásahu do práv účastníka, chránených inými právnymi predpismi.“ Žalobca svoju argumentáciu podporil poukazom aj na rozsudok NS SR sp. zn. 10SZa/4/2015, podľa ktorého „Najvyšší súd vychádzal z toho, že zaistenie cudzinca znamená obmedzenie alebo dokonca v závislosti na povahe, dĺžke, dôsledkoch a spôsobe zaistenia zbavenie jeho slobody. Ide teda o veľmi citeľný zásah do jedného z najvýznamnejších práv jednotlivca. Takýto zásah môže byť prípustný len za prísne vymedzených podmienok, definovaných nielen zákonom o pobyte cudzincov alebo predovšetkým Ústavným poriadkom SR. Podľa čl. 8 ods. I Listiny základných práv a slobôd je osobná sloboda zaručená. Podľa čl. 8 ods. 2 Listiny, nesmie byt' nikto zbavený svojej slobody inak, než z dôvodov a spôsobom, ktorý stanoví zákon. Podľa čl. 5 ods. I Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd, každý má právo na slobodu a osobnú bezpečnosť. Nikto nesmie byť zbavený slobody, okrem nasledujúcich prípadov, pokiaľ sa tak stane v súlade s konaním stanoveným zákonom.... (písm. f/), zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie slobody osoby, aby sa zabránilo jej nepovolenému vstupu na územie, alebo osoby, proti ktorej prebieha konanie o vyhostenie alebo vydanie (tiež čl. 9 ods. I Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach a čl. 6 Listiny základných práv Európskej únie).“ Vychádzajúc z citovaných rozsudkov žalobca tvrdil, že dĺžka doby jeho zaistenia nie je v napadnutom rozhodnutí riadne odôvodnená, žalovaný neuviedol žiadne konkrétne úkony, ktorými odôvodňuje jeho zaistenie, napr. či išlo o súčinnosť s migračným úradom, prípadne na aké skutočnosti malo byť zisťovanie vykonané resp. aké úkony si takéto zisťovanie ešte vyžiada. Absencia odôvodnenia dĺžky doby zaistenia tak predstavuje podstatnú vadu rozhodnutia, ovplyvňujúcu zákonnosť celého rozhodnutia, pretože doba zaistenia je esenciálnou zložkou inštitútu zaistenia a súčasne predstavuje zásah do jeho základných ľudských práv, a to najmä slobody pohybu. 3. Vo vyjadrení, ktoré žalovaný doručil k podanej správnej žalobe uviedol, že žalobca bol dňa 13.10.2020 zaistený na účel výkonu Dublinského transferu, nakoľko bolo zistené, že je žiadateľom o udelenie azylu v Grécku. Počas doby zaistenia dublinské stredisko adresuje žiadosť do štátu, v ktorom žalobca žiadal o medzinárodnú ochranu a na základe pozitívnej lustrácie z informačného systému Eurodac, ktorý je súčasťou IS Migra, je ním vyrozumené. Správny orgán v čase rozhodovania o zaistení nedisponuje informáciou od dožiadaného členského štátu, či bude transfer realizovaný a na tento účel slúžia lehoty v zmysle Dublinského nariadenia, ktoré majú žiadajúci ako aj dožiadaný členský štát. V čase rozhodovania správneho orgánu o zaistení cudzinca, správny orgán nedisponuje informáciou, kedy bude zo strany Dublinského strediska vydané rozhodnutie o odsune, a teda nevie určiť lehotu vykonateľnosti za účelom stanovenia lehoty zaistenia. Správny orgán pri určení lehoty zaistenia vychádzal z osobitných lehôt stanovených Dublinským nariadením, ktorými je viazané pri vydaní rozhodnutia aj Dublinské stredisko, a preto bola v tomto prípade určená lehota zaistenia do 12.12.2020. Tiež upozornil, že v tomto prípade sa nejedná o zaistenie za účelom administratívneho vyhostenia žalobcu, ale ide o zaistenie za účelom zabezpečenia prípravy alebo výkonu prevozu žalobcu, podľa osobitného predpisu. Vo svojom rozhodnutí uviedol aj konkrétne úkony a tými sú práve komunikácia medzi štátnymi orgánmi Slovenskej republiky a zodpovednými členskými štátmi ako aj vybavenie všetkých náležitostí, potrebných na riadne dodržanie postupu, ktoré upravujú medzinárodné dohody, ktorými sú obe krajiny signatármi, prípadne iné nepredvídateľné okolnosti, ktoré nemožno predbežne určiť. K správnej žalobe tiež podotkol, že žalobca v nej namieta lehoty zaistenia za účelom administratívneho vyhostenia, napriek tomu, že v tomto konkrétnom prípade je účelom zaistenia zabezpečenie prípravy alebo výkonu prevozu žalobcu podľa osobitného predpisu, ak existuje značné riziko jeho úteku. Záverom poznamenal, že žalobca svojim konaním a neoprávneným vstupom na územie Slovenskej republiky ako aj svojim neoprávneným zdržiavaním sa v nej, porušuje jej zákony, je bez dokladu totožnosti, žalovanému nie je známa jeho minulosť, rodinné väzby a rovnako sa nevie vyjadriť k jeho bezpečnostnému riziku. 4. Napadnutým rozhodnutím zo dňa 13.10.2020, č. PPZ-HCP-BA5-104-012/2020-AV, právne odôvodneným ust. § 88 ods. 1 písm. c/, ods. 2, § 88 ods. 4, 5, § 89 ods. 1 a/, b/ a ods. 3 zákona o pobyte cudzincov, žalovaný podľa ust. § 88 ods. 1 pís. c/ zákona o pobyte cudzincov, zaistil žalobcu do 12.12.2020, na účel zabezpečenia prípravy alebo výkonu jeho prevozu podľa osobitného predpisu,
ak existuje značné riziko jeho úteku. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že dňa 13.10.2020 sa žalobca pri kontrole hliadkou PZ nevedel preukázať dokladom totožnosti a vzniklo podozrenie z jeho neoprávneného pobytu na území Slovenskej republiky, na základe čoho bol odovzdaný hliadke MJ PZ Bratislava. Vykonanými lustráciami v informačných systémoch Policajného zboru Eurodac bolo zistené, že je žiadateľom o udelenie azylu v Grécku, ktorú informáciu správny orgán oznámil Dublinskému stredisku Migračného úradu MV SR (ďalej len „Dublinské stredisko“) ako dôvod na začatie konania podľa Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 604/2013 zo dňa 26. júna 2013, ktorým sa stanovujú kritériá a mechanizmy na určenie členského štátu zodpovedného za posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu, podanej štátnym príslušníkom tretej krajiny alebo osobou bez štátnej príslušnosti v jednom z členských štátov (ďalej len „Dublinské nariadenie“). Do zápisnice vedenej pod číslom PPZ-HCPBA5-104-011/2020-AV zo dňa 13.10.2020 žalobca uviedol, že z Alžírska sa asi pred jeden a pol rokom letecky prepravil do Turecka, kde zostal asi tri mesiace, počas ktorých poslal do krajiny pôvodu svoj cestovný pas a to z dôvodu, že ho nechcel stratiť po ceste do Grécka, kam nelegálne prešiel za pomoci GPS pešo, spolu s ďalšími štátnymi príslušníkmi Alžírska. V Grécku ho zaistili policajti, ktorí mu vysvetlili, že ak nepožiada o azyl, odeskortujú ho naspať do Alžírska. V Grécku bol asi rok, potom vycestoval spolu s kamarátom do Albánska, odtiaľ do Čiernej Hory a odtiaľ do Bosny a Srbska. Zo Srbska prešiel pešo do Maďarska, kde na parkovisku vliezol pod kamión, spod ktorého vyliezol asi po desiatich hodinách, keď kamión zastal na pumpe. Hneď ho kontrolovali policajti a predviedli na oddelenie. Žalovaný uviedol, že štátny príslušník tretej krajiny má na území členských štátov schengenského priestoru medzinárodnými dohovormi a aj vnútroštátnymi právnymi predpismi garantované právo na poskytnutie medzinárodnej ochrany pred nebezpečenstvom, ktoré mu v domovskej krajine hrozí. Členské štáty majú však zároveň právo na ochranu pred protispoločenskou činnosťou štátnych príslušníkov tretích krajín ale aj prostriedky na zabránenie neoprávneným žiadostiam o poskytnutie medzinárodnej ochrany, ktoré slúžia okrem iného na zabránenie ohrozenia záujmov spoločnosti a ochranu verejného poriadku. Žalobca nedisponuje cestovným dokladom, nezotrval na území krajiny, v ktorej požiadal o medzinárodnú ochranu, z čoho je zrejmé značné riziko jeho úteku aj z územia SR. Správny orgán uviedol, že skúmal aj možnosť uloženia menej závažného prostriedku ako je zaistenie, avšak žalobca nemá pri sebe dostatočnú finančnú zábezpeku na pokrytie výdavkov spojených s ubytovaním do doby realizácie Dublinského konania. Dĺžku doby zaistenia určil do 12.12.2020, počas ktorej vykoná všetky úkony potrebné na jeho odovzdanie na územie zodpovedného členského štátu. V danom prípade pôjde hlavne o zabezpečenie akceptácie prevzatia zo strany zodpovedného členského štátu, prípravu prevozu, jeho technické, materiálne ako aj personálne zabezpečenie. Žalovaný tiež uviedol, že v prípade ak zistí, že Grécko nie je bezpečná krajina a žalobcu nebude možné do nej vyhostiť, alebo ho neprijme, bude na základe rozhodnutia Migračného úradu a Dublinského strediska prepustený na slobodu a uvedené však v žiadnom prípade neovplyvňuje povinnosť správneho orgánu, podľa ust. § 90 ods. 1 písm. d/ zákona o pobyte cudzincov, skúmať po celý čas účel zaistenia. Presnú dĺžku doby, nevyhnutnú k reálnemu výkonu prevozu žalobcu, nie je možné predbežne presne určiť, je ju možné odhadnúť hlavne z aplikačnej praxe, nakoľko závisí od množstva podstatných faktorov, medzi ktoré okrem iného patrí komunikácia medzi štátnymi orgánmi Slovenskej republiky a zodpovednými členskými štátmi, ako aj vybavenie všetkých náležitostí, potrebných na riadne dodržanie postupu, ktoré upravujú medzinárodné dohody, ktorými sú obe krajiny signatármi, prípadne iné nepredvídateľné okolnosti, ktoré nemožno predbežne určiť. Správny orgán tiež poukázal na oddiel 5 článku 28 nariadenia Európskeho parlamentu a rady (EÚ) č. 604/2013, ustanovujúci približné lehoty, od ktorých sa odvíja približná doba zaistenia. Ak je teda osoba zaistená podľa tohto článku, lehota na podanie dožiadania o prevzatie alebo prijatie späť, nesmie presiahnuť jeden mesiac od podania žiadosti. Členský štát, ktorý vedie konanie podľa tohto nariadenia, požiada v takomto prípade o urýchlenú odpoveď, ktorá musí byť poskytnutá do dvoch týždňov od prijatia dožiadania. Ak je osoba zaistená podľa tohto článku, jej odovzdanie zo žiadajúceho štátu sa vykoná ihneď, ako je to možné, najneskôr do šiestich týždňov od implicitného alebo výslovného akceptovania dožiadania o prevzatie alebo prijatie späť dotknutej osoby iným členským štátom. 5. Krajský súd v Bratislave (ďalej len „súd“) ako vecne a miestne príslušný (§ 10 a § 13 ods. 3 SSP), preskúmal vec postupom podľa druhého dielu štvrtej hlavy SSP, v rozsahu a medziach dôvodov podanej žaloby a riadiac sa znením prvej vety ust. § 228 SSP, do siedmich pracovných dní nariadil vo veci pojednávanie. Nakoľko po preskúmaní napadnutého rozhodnutia a postupu žalovaného v rozsahu náležitostí a dôvodov podanej žaloby (ust. § 226 SSP), dospel bez vypočutia zástupcu žalobcu, ktorý sa z pojednávania písomne ospravedlnil a súhlasil s prejednaním veci v jeho neprítomnosti k záveru, že správna žaloba, ktorú posudzoval neformálne a neviazane žalobnými bodmi (ust. § 206 ods. 3 SSP) nie je dôvodná a podľa ust. § 229 SSP ju zamietol.
6. Podľa § 206 ods. 3, 4, 5, 6 SSP, správny súd posudzuje správnu žalobu neformálne a nie je pri svojom rozhodovaní viazaný žalobnými bodmi. Pre správny súd je rozhodujúci stav veci v čase vyhlásenia alebo v čase vydania jeho rozhodnutia. Správny súd môže zrušiť napadnuté rozhodnutie orgánu verejnej správy alebo opatrenie orgánu verejnej správy aj vtedy, ak dospel k záveru, že od jeho vydania sa podstatne zmenili okolnosti veci. Ak nie je v tejto hlave ustanovené inak, použijú sa na konanie o správnej žalobe vo veciach azylu, zaistenia a administratívneho vyhostenia, ustanovenia o konaní o všeobecnej správnej žalobe. 7. Podľa § 221 ods. 1, SSP, žalobca sa môže správnou žalobou domáhať zrušenia rozhodnutia o zaistení, o predĺžení zaistenia, o predĺžení lehoty zaistenia vydaného podľa osobitného predpisu alebo určenia takého rozhodnutia za nezákonné, ak bol žalobca zo zaistenia prepustený. 8. Podľa § 221 ods. 2 SSP, žalobca sa môže správnou žalobou domáhať prepustenia zo zaistenia vykonaného podľa osobitného predpisu. 9. Podľa § 225 ods. 1 SSP, správna žaloba podľa § 221 ods. 1 musí byť podaná v lehote siedmich dní od doručenia rozhodnutia o zaistení, rozhodnutia o predĺžení zaistenia alebo rozhodnutia o predĺžení lehoty zaistenia. 10. Podľa § 229 SSP, ak správny súd po preskúmaní zistí, že správna žaloba nie je dôvodná, rozsudkom ju zamietne. 11. Podľa § 88a ods. 1 písm. b/ ZoPC, policajt je oprávnený zaistiť žiadateľa o udelenie azylu, ak na dosiahnutie účelu zaistenia nie je možné využiť iné menej závažné prostriedky na účel zistenia tých skutočností, na ktorých je založená jeho žiadosť o udelenie azylu, ktoré by bez zaistenia nebolo možné získať, najmä ak existuje riziko jeho úteku. 12. Podľa § 88 ods. 1 písm. b/ ZoPC, policajt je oprávnený zaistiť štátneho príslušníka tretej krajiny na účel výkonu administratívneho vyhostenia alebo výkonu trestu vyhostenia. 13. Podľa § 88 ods. 1 písm. c/ ZoPC, policajt je oprávnený zaistiť štátneho príslušníka tretej krajiny na účel zabezpečenia prípravy alebo výkonu jeho prevozu podľa osobitného predpisu, ak existuje značné riziko jeho úteku. 14. Podľa § 88 ods. 4 ZoPC, štátny príslušník tretej krajiny môže byť zaistený na čas nevyhnutne potrebný, najviac na šesť mesiacov. Policajný útvar je oprávnený počas tohto obdobia opakovane predĺžiť zaistenie štátneho príslušníka tretej krajiny, pričom celkový čas zaistenia nesmie presiahnuť šesť mesiacov. Ak možno predpokladať, že napriek vykonaným úkonom potrebným na výkon administratívneho vyhostenia alebo trestu vyhostenia štátneho príslušníka tretej krajiny sa tento výkon predĺži z dôvodu, že štátny príslušník tretej krajiny dostatočne nespolupracuje, alebo z dôvodu, že mu zastupiteľský úrad nevydal náhradný cestovný doklad v lehote podľa prvej vety, môže policajný útvar rozhodnúť, a to aj opakovane, o predĺžení lehoty zaistenia, pričom celková doba predĺženia lehoty zaistenia nesmie presiahnuť 12 mesiacov. Lehotu zaistenia nemožno predĺžiť, ak ide o rodinu s deťmi alebo zraniteľnú osobu. Štátny príslušník tretej krajiny je zaistený dňom vydania rozhodnutia o zaistení. 15. Podľa Článku 24 ods. 1 Dublinského nariadenia, ak členský štát, na území ktorého sa osoba uvedená v článku 18 ods. 1 písm. b/, c/ alebo d/ zdržiava bez povolenia na pobyt a ktorému sa nepodala žiadna nová žiadosť o medzinárodnú ochranu, považuje za zodpovedný iný členský štát v súlade s článkom 20 ods. 5 a článkom 18 ods. 1 písm. b/, c/ alebo d/, môže tento iný členský štát požiadať, aby prijal uvedenú osobu späť. 16. Podľa Článku 24 ods. 2 Dublinského nariadenia, odchylne od článku 6 ods. 2 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/115/ES zo 16. decembra 2008 o spoločných normách a postupoch členských štátov na účely návratu štátnych príslušníkov tretích krajín, ktorí sa neoprávnene zdržiavajú na ich území, ak sa členský štát, na území ktorého sa osoba zdržiava bez povolenia na pobyt, rozhodne vyhľadávať v systéme Eurodac v súlade s článkom 17 nariadenia (EÚ) č. 603/2013, dožiadanie o prijatie späť osoby uvedenej v článku 18 ods. 1 písm. b/ alebo c/ tohto nariadenia alebo osoby uvedenej v jeho článku 18 ods. 1 písm. d/, ktorej žiadosť o medzinárodnú ochranu nebola zamietnutá konečným rozhodnutím, sa
podá čo najskôr a v každom prípade do dvoch mesiacov od získania kladného výsledku porovnávania zo systému Eurodac podľa článku 17 ods. 5 nariadenia (EÚ) č. 603/2013. 17. Ak sa dožiadanie o prijatie späť zakladá na inom dôkaze než na údajoch získaných zo systému Eurodac, zašle sa dožiadanému členskému štátu do troch mesiacov odo dňa, kedy žiadajúci členský štát získal vedomosť o tom, že v prípade dotknutej osoby môže byť zodpovedným iný členský štát. 18. Podľa Článku 25 ods. 1 Dublinského nariadenia, dožiadaný členský štát vykoná potrebné kontroly a rozhodne o dožiadaní o prijatie dotknutej osoby späť čo najskôr a v každom prípade najneskôr do jedného mesiaca odo dňa doručenia dožiadania. Ak sa dožiadanie zakladá na údajoch získaných zo systému Eurodac, uvedená lehota sa skráti na dva týždne. 19. Podľa Článku 28 ods. 1, 2, 3 Dublinského nariadenia, členské štáty nezaistia osobu len z toho dôvodu, že v súvislosti s ňou prebieha konanie podľa tohto nariadenia. Ak existuje značné riziko úteku, členské štáty môžu dotknutú osobu zaistiť na účely zabezpečenia konania o odovzdaní v súlade s týmto nariadením, a to na základe individuálneho posúdenia a len vtedy, ak je zaistenie primeraným opatrením a nie je možné účinne uplatniť iné, miernejšie alternatívne donucovacie opatrenia. Zaistenie musí byť čo najkratšie a nesmie trvať dlhšie, než je opodstatnene nevyhnutné na riadne vykonanie požadovaných administratívnych postupov až do uskutočnenia odovzdania podľa tohto nariadenia. 20. Základnou zásadou správneho konania je zásada materiálnej pravdy, na základe ktorej rozhodnutie správnych orgánov musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného skutkového stavu veci. Z obsahu predmetnej zásady vyplýva, že správny orgán (platí to aj pre odvolací orgán) je povinný vykonávať dokazovanie tak, aby boli náležite objasnené všetky rozhodujúce okolnosti, dôležité pre posúdenie veci (úplnosť zistenia). Správny orgán musí zabezpečiť, aby skutkové zistenia, ktoré vyplývajú z vykonaného dokazovania, čo najviac zodpovedali skutočnosti (presnosť zistenia). Zásada tzv. materiálnej pravdy má v konaní o zaistení svoje špecifiká, spočívajúce v pravidelnej nedostatočnosti dôkazov preukazujúcich dôveryhodnosť žiadateľových tvrdení. Je však na správnom orgáne, aby preukázal či vyvrátil pravdivosť žiadateľových tvrdení, a to buď úplne nevyvrátiteľne, zistením presných okolností viažucich sa na tvrdenia zaisteného alebo aspoň s takou mierou pravdepodobnosti, ktorá nevyvoláva zásadné pochybnosti o správnosti úsudku správneho orgánu. 21. Inštitút zaistenia cudzinca je zákonným titulom pre obmedzenie osobnej slobody jednotlivca, ktorá je ako základné ľudské právo zaručená Chartou základných práv a slobôd. Správny súd konštatuje, že Najvyšší a aj Ústavný súd SR viackrát vo svojich rozhodnutiach akcentovali, že medzi zaistením a jeho účelom (t.j. konaním o odsune, vyhostení, tzv. dublinským transferom a pod.) je nepopierateľná nadväznosť a v žiadnom prípade nemožno hovoriť o oddelených konaniach bez vzájomných súvislostí a dôsledkov (napr. rozsudok NS SR sp. zn. 1Sža/31/2014, 1SZa/7/2016, 9Sža/23/2010, 10Sža/35/2014, 1SZa/6/2016 1Sza/8/2015, 10SZa/2/2015, nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 264/09-81 zo dňa 19.10.2010, nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 147/2013-50 z 09.10.2013). 22. Najvyšší súd Slovenskej republiky vo svojich rozhodnutiach opakovane poukázal na čl. 5 ods. 1 písm. f/ Dohovoru, ktorý má v zmysle čl. 7 ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky prednosť pred jej zákonmi a podľa ktorého možno osobu pozbaviť osobnej slobody na základe postupu stanoveného zákonom vtedy, ak ide o zákonné zatknutie, či iné pozbavenie osobnej slobody, aby sa zabránilo jej nepovolenému vstupu na územie štátu alebo osoby, proti ktorej sa vedie konanie o vypovedaní alebo vydaní. Ak má byť pozbavenie osobnej slobody oprávnené, rozhodnutie musí byť vydané zákonom stanoveným postupom, musí byť efektívne a účelné, pričom všetky podmienky musia byť splnené súčasne. Pri absencii niektorej z nich, nemožno hovoriť o oprávnenom pozbavení osobnej slobody jednotlivca. 23. Pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia je pre súd rozhodujúci skutkový stav, ktorý tu bol v čase vydania napadnutého rozhodnutia a podstatným pre posúdenie veci, či boli dané dôvody zaistenia, vrátane jeho dĺžky. V zmysle citovaných zákonných ustanovení, musí mať žalovaný ustálený predmet konania, s prehľadom v aplikácii konkrétneho ustanovenia zákona, naviac ak potrebu zaistenia žalobcu odôvodnil jeho neoprávneným pobytom na území SR, bez dispozície akýmkoľvek dokladom totožnosti, víza či povolenia na pobyt. 24. Vychádzajúc z obsahu administratívneho spisu, žalovaný v informačnom systéme MIGRA a Eurodac zistil pozitívnu lustráciu žalobcu ako žiadateľa o medzinárodnú ochranu v jednom z členských štátov,
v Grécku, na základe čoho začal aj konanie vo veci jeho zaistenia podľa ust. § 88 ods. 1 písm. c/ zákona o pobyte cudzincov, na účel zabezpečenia prípravy alebo výkonu jeho prevozu podľa osobitného predpisu, ak existuje značné riziko úteku, na dobu dvoch mesiacov, do 12.12.2020. V čase vydania napadnutého rozhodnutia, žalobca o poskytnutie medzinárodnej ochrany na území Slovenskej republiky nepožiadal a zdržiaval sa tu neoprávnene. Ak bol teda zaistený na účel prevozu na územie iného členského štátu, zo zápisnice č. PPZ-HCP-BA5-104-011/2020-AV zo dňa 13.10.2020 vyplýva, že o udelenie medzinárodnej ochrany požiadal na území Grécka, na prevoz sa vzťahujú aj články 24 a 25 Dublinského nariadenia. Pretože iný dôkaz ako lustrácia v príslušných policajných informačných systémoch, resp. výpoveď žalobcu (o tom, že v Grécku požiadal o azyl) vykonaný nebol, Slovenská republika ako žiadajúca strana, je povinná požiadať dožiadaný (zodpovedný) štát o prijatie späť žalobcu v lehote najneskôr do dvoch mesiacov (Čl. 24 ods. 2 Dublinského nariadenia) a dožiadaná strana rozhodne o žiadosti v lehote dvoch týždňov - najneskôr však do jedného mesiaca (Čl. 25 ods. 1 Dublinského nariadenia). Teda najneskôr do troch mesiacov musí byť rozhodnuté vo veci vrátenia žalobcu do Grécka. Z rozhodovacej praxe je zrejmé, že správny orgán príslušný na konanie podľa Dublinského nariadenia - Dublinské stredisko Migračného úradu MV SR, koná o tzv. dublinských návratoch bezodkladne a pozitívne či negatívne relácie členských štátov sú k dispozícii v priebehu niekoľkých dní. Z Článku 28 ods. 3 Dublinského nariadenia, ktorý v týchto prípadoch aplikuje vyplýva, že v prípade zaistenia cudzinca sa žiadosť o prevzatie späť podáva najneskôr do jedného mesiaca a odpoveď musí byť poskytnutá do dvoch týždňov. Preto, ak žalovaný určil dobu zaistenia žalobcu v rozsahu dvoch mesiacov (v zmysle ust. § 88 ods. 4 ZoPC) a túto podľa názoru súdu aj dostatočne odôvodnil úkonmi v tejto lehote bežne vykonávanými, takéto určenie doby zaistenia vo vzťahu k jej odôvodneniu v rozhodnutí, sa súdu javí ako postačujúce. 25. Predpokladom vyhovenia žalobe podanej podľa ust. § 221 ods. 2 SSP je skutočnosť, že počas zaistenia žalobcu nastala okolnosť, dôsledkom ktorej by malo dôjsť k jeho prepusteniu zo zaistenia, prípadne k jeho nahradeniu miernejšími donucovacími opatreniami. Z odôvodnenia samotnej žaloby, ale aj z obsahu pripojeného administratívneho spisu žalovaného je zrejmé, že od zaistenia žalobcu, dňa 13.10.2020, nenastala žiadna skutočnosť osvedčujúca zmenu pomerov majúcich vplyv na jeho zaistenie, nedošlo k zmene jeho právneho postavenia, ktoré by svedčilo v prospech vyhovenia žalobe. Naviac takáto okolnosť nebola prezentovaná ani v samotnej žalobe, a z ničoho nevyplýva, že by akákoľvek skutočnosť, ktorá by mala mať za následok jeho prepustenie, nastala. Objektívne teda v statuse žalobcu a ani v konaní pred súdom nedošlo k žiadnej zmene vyvolávajúcej zmenu okolností zaistenia, svedčiacich v prospech vyhovenia podanej žalobe. 26. V argumentácii poskytnutej v žalobe, podanej podľa ust. § 221 ods. 2 SSP, žalobca žiadal výlučne svoje prepustenie zo zaistenia, t.j. bez zrušenia napadnutého rozhodnutia, pričom mätúco alebo cielene zavádzajúco, argumentoval nepreskúmateľnosťou napadnutého rozhodnutia pre jeho nedostatočné odôvodnenie, nepodloženie doby zaistenia konkrétnymi dôvodmi a úkonmi, ktoré je potrebné v jeho prípade, v rámci stanovenej doby zaistenia vykonať za účelom jeho administratívneho vyhostenia. Žalobu podľa ods. 1 citovaného ustanovenia, ktorou by bol žiadal zrušenie rozhodnutia, ktorým bol zaistený, nie na účely administratívneho vyhostenia ale na účely dublinského konania nepodal. Žalobca bol však zaistený podľa ust. § 88 ods. 1 písm. c/ ZoPC, na účel zabezpečenia prípravy alebo výkonu jeho prevozu podľa Dublinského nariadenia a nie na účel administratívneho vyhostenia, čo z napadnutého rozhodnutia jednoznačne vyplýva. Argumentácia žalobcu teda míňa dôvody jeho zaistenia. 27. Ako už súd vyššie uviedol, žalobca svoju žalobu odôvodňoval výlučne poukazom na údajný nedostatok odôvodnenia rozhodnutia o jeho zaistení, aj to pre iný dôvod zaistenia. Súd však zdôrazňuje, že rozhodnutie o zaistení žalobcu je právoplatným rozhodnutím, t.j. rozhodnutím, ktoré žalobca nenapadol žalobou postupom podľa ust. § 221 ods. 1 SSP a nežiadal o jeho zrušenie. Podanou žalobou sa však v podstate domáha faktického zrušenia rozhodnutia o zaistení a takýto postup považuje súd za neprípustný. Takýmto postupom by de facto došlo k nezákonnému predĺženiu lehoty na podanie žaloby voči rozhodnutiu o zaistení zo dňa 13.10.2020, ktoré žalobca toho istého dňa prevzal, pričom žiadosť o poskytnutie právnej pomoci doručil Centru právnej pomoci až dňa 22.10.2020, t.j. dva dni po uplynutí sedemdňovej zákonnej lehoty na podanie žaloby. 28. Žalobca v podanej žalobe žiadnu zmenu pomerov vo vzťahu k jeho zaisteniu nepreukázal, takáto zmena pomerov, ktorá by bola dôvodom pre vyhovenie žalobe, nevyplynula ani z obsahu pripojeného administratívneho spisu, čo súd viedlo k zamietnutiu žaloby. Dospel totiž k záveru, že využitie ust. §
221 ods. 2 SSP, bolo len nástrojom na obídenie zmeškanej lehoty na podanie žaloby podľa ust. § 221 ods. 1 SSP. 29. Nakoľko teda argumentácia žalobcu v podanej žalobe bola zameraná na dôvody podľa ust. § 221 ods. 1 SSP avšak žalobný návrh bol formulovaný na znenie odseku 2 tohto ustanovenia, podľa ktorého bola žaloba aj podaná a keďže bola podaná po uplynutí zákonnej lehoty na jej podanie, súd rozhodol podľa ust. § 229 SSP a žalobu zamietol. 30. O trovách konania žalobcu rozhodol v zmysle ust. § 167 SSP, s poukazom na výsledok konania, keď žalobca úspech v konaní nemal ani čiastočný. 31. Žalobcu pre jeho zákonné oslobodenie od súdnych poplatkov (§ 4 ods. 2 písm. m/ a ods. 3 zák. č. 71/1992 Zb.), na ich úhradu nezaviazal. Poučenie: Rozsudok krajského súdu vo veciach zaistenia nadobúda právoplatnosť uplynutím lehoty sedem dní od doručenia rozsudku alebo podaním kasačnej sťažnosti v tej istej lehote proti tomuto rozsudku (§ 145 ods. 3 SSP). Kasačná sťažnosť má odkladný účinok, ak bola podaná proti rozhodnutiu krajského súdu vo veci samej vydanému v konaní o správnej žalobe vo veciach zaistenia a administratívneho vyhostenie (§ 446 ods. 2 písm. d/ SSP). Kasačná sťažnosť nie je prípustná, ak: a/ sa opiera o iné dôvody, ako sú uvedené v § 440; b / sa opiera o dôvody, ktoré sťažovateľ neuplatnil v konaní pred krajským súdom, v ktorom bolo vydané napadnuté rozhodnutie, hoci tak urobiť mohol; c/ smeruje len proti dôvodom rozhodnutia krajského súdu (§ 439 ods. 3 SSP). Podľa § 440 SSP: 1. Kasačnú sťažnosť možno odôvodniť len tým, že krajský súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že a/ na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu, c/ účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred krajským súdom v plnom rozsahu a nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d/ v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie, e / vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený krajský súd, f / nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, g/ rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci, h/ sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu, i/ nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo j / podanie bolo nezákonne odmietnuté. 2. Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v odseku 1 písm. g/ až i/ sa vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania pred krajským súdom. Kasačná sťažnosť sa podáva na krajskom súde, ktorý napadnuté rozhodnutie vydal. Lehota na podanie kasačnej sťažnosti je zachovaná, ak počas nej bola kasačná sťažnosť podaná na kasačnom súde (§ 444 SSP). V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 SSP uviesť a/ označenie napadnutého rozhodnutia, b/ údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, c/ opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva (sťažnostné body) d/ návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti (§ 445 SSP).
Sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Tieto povinnosti neplatia, ak a/ má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa; b/ ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c/ a d/ ; c/ je žalovaným Centrum právnej pomoci (§ 449 SSP).