Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 9Co/264/2017 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1107206708 Dátum vydania rozhodnutia: 12. 03. 2020 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Magdaléna Floreková ECLI: ECLI:SK:KSBA:2020:1107206708.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Magdalény Florekovej a členov senátu JUDr. Romana Huszára a JUDr. Zuzany Posluchovej v právnej veci žalobcu: Slovak Telekom, a.s., Bratislava, Bajkalská 28, IČO : 35 763 469, proti žalovanému: SAPA, Slovenská asociácia producentov v audiovízii, Bratislava, Grösslingova 32, IČO: 36 061 182, právne zastúpený JUDr. Adrianou Tomanovou, advokátkou, Bratislava, Jakubovo nám. 13, o určenie, že žalovanému neprislúcha primeraná odmena za káblovú retransmisiu a o vzájomnom návrh o určenie obsahu dohody o primeranej odmene, na odvolanie žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I zo dňa 16. 3. 2016 č.k. 17C/54/2007 - 1405, takto r o z h o d o l : Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutých častiach p o t v r d z u j e. Žalobca m á voči žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. o d ô v o d n e n i e : 1/ Uvedeným rozsudkom súd prvej inštancie zamietol žalobu žalobcu; rovnako zamietol vzájomnú žalobu žalovaného. O trovách konania rozhodol tak, že žiaden z účastníkov nemá na náhradu trov konania právo. V odôvodnení rozsudku súd prvej inštancie uviedol, že po vykonanom dokazovaní dospel k záveru, že žaloba žalobcu, ako aj vzájomná žaloba žalovaného nie sú dôvodné. V predmetnom konaní nebolo sporné, že žalobca je oprávnený na prevádzku retransmisie a za použitie zvukovoobrazových záznamov mu vznikla povinnosť platiť primeranú odmenu. Rovnako nebola sporná ani tá skutočnosť, že žalovanému ako organizácii kolektívnej správy bolo udelené oprávnenie na výkon dobrovoľnej kolektívnej správy v odbore káblová retransmisia zvukovoobrazových záznamov, za ktorú sa uhrádza primeraná odmena v rozsahu ním uzatvorených zmlúv. Žalobca sa v predmetnom konaní ( po úprave petitu ) domáhal určenia, že žalovanému neprináleží žiadna odmena za káblovú retransmisiu zvukovoobrazového záznamu v elektronickej komunikačnej sieti žalobcu; žalobca pritom nepopieral svoju povinnosť platiť za použitie predmetných záznamov, mal však za to, že žalovaný nie je oprávneným príjemcom týchto odmien. Súd posúdil uvedenú žalobu žalobcu ako určovaciu žalobu podľa § 80 písm. c/ O.s.p. ( účinného do 30. 6. 2016, pozn. odv.súdu ), pričom mal za to, že sa nejedná o žalobu na určenie dohody o primeranej odmene za použitie predmetov ochrany používateľom v zmysle ust. § 82 zák. č. 618/2003 Z.z., keďže jej obsahom bolo určenie, že žalovanému neprináleží žiadna odmena za šírenie predmetov ochrany a nie určenie obsahu dohody o konkrétnej odmene v konkrétnej výške. Podmienkou úspešného uplatnenia určovacej žaloby podľa § 80 písm. c/ O.s.p. je naliehavý právny záujem žalobcu na takom určení. Preukázať existenciu naliehavého právneho záujmu zaťažuje žalobcu. Preto základnou otázkou, ktorou sa musel súd prvej inštancie v konaní zaoberať, bolo posúdenie naliehavosti právneho záujmu žalobcu na požadovanom určení. 2/ Súd prvej inštancie mal po posúdení žalobcovej žaloby na určenie, že žalovanému neprislúcha odmena za káblovú retransmisiu zvukovoobrazového záznamu v elektronickej komunikačnej sieti žalobcu, za to, že na takomto určení neexistuje naliehavý právny záujem. Právny záujem musí byť totiž naliehavý v tom zmysle, že žalobca môže v danom právnom vzťahu dosiahnuť odstránenie spornosti a ochranu práv a oprávnených záujmov práve len navrhovaným určením. Vo všeobecnosti platí, že ak žaloba na určenie neslúži potrebám praktického života alebo ak žalobca má inú možnosť, ako odstrániť vzniknutú neistú situáciu právneho vzťahu účastníkov, potom nie je takáto žaloba účelná a procesne prípustná a treba ju zamietnuť. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že v danom prípade by určenie, že žalovanému neprináleží odmena, bolo nadbytočné, keďže uvedenú otázku je možné posúdiť ako predbežnú v konaní, v ktorom sa žalovaný domáha proti žalobcovi zaplatenia primeranej odmeny. Pokiaľ teda žalobca odôvodňoval podanie žaloby na určenie vyššie uvedenými skutočnosťami, nepreukázal danosť naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení. Súd prvej inštancie tiež uviedol, že danosť naliehavosti právneho záujmu žalobcu na požadovanom určení je v danom prípade vylúčená aj z dôvodu, že právne postavenie žalobcu nie je možné považovať za ohrozené ani za neisté. Podľa ustálenej súdnej praxe, ak súd zamieta žalobu o určenie, či tu právo alebo právny vzťah je alebo nie je pre nedostatok naliehavého právneho záujmu, je vylúčené, aby súd žalobu zároveň preskúmal z vecnej stránky. 3/ Pokiaľ ide o vzájomnú žalobu žalovaného, ktorým sa tento proti žalobcovi domáhal zaplatenia primeranej odmeny za káblovú retransmisiu zvukovo-obrazového záznamu audiovizuálneho diela v elektronickej komunikačnej sieti žalobcu vo výške uvedenej vyššie, súd prvej inštancie po vykonanom dokazovaní dospel k záveru, že žalovaný neuniesol dôkazné bremeno v základnej právnej otázke, a to právneho základu vzájomného žalobného nároku na zaplatenie. Súd prvej inštancie mal za to, že žalovaný v danom prípade nepreukázal, od ktorých konkrétnych výrobcov zvukovoobrazových záznamov, resp. iných nositeľov práv a v akom rozsahu ich práv vo vzťahu ku konkrétnym zvukovoobrazovým záznamom je oprávnený vyberať odmenu za použitie záznamu káblovou retransmisiou uskutočnenou žalobcom. Žalovanému bolo síce udelené oprávnenie vykonávať dobrovoľnú kolektívnu správu majetkových práv výrobcov zvukovoobrazových záznamov v odbore káblová retransmisia zvukovo-obrazového záznamu, avšak túto správu môže vykonávať len na základe a v rozsahu ním uzatvorených zmlúv s výrobcami zvukovoobrazových záznamov a s inými nositeľmi práv k zvukovoobrazovým záznamom. Žalovaný predložil ako dôkaz v konaní zmluvy, ktoré uzavrel v období od 10. 1. 2002 do 7. 7. 2006 s právnickými alebo fyzickými osobami, označenými v týchto zmluvách ako výrobcovia zvukovoobrazových záznamov, sídliacimi na území Slovenskej republiky, resp. v jednom prípade s právnickou osobou sídliacou v Českej republike. Z predložených zmlúv však napriek ich označeniu nevyplýva, že ich predmetom je výber odmien za šírenie zvukovoobrazových záznamov, nakoľko ich obsahom sú len ustanovenia o výbere odmien od výrobcov alebo dovozcov nenahratých nosičov a prístrojov na zhotovovanie rozmnoženín a vyberanie a rozdeľovanie odmeny za šírenie diel prostredníctvom káblovej retransmisie. Rovnako pokiaľ ide o oprávnenie žalovaného vo vzťahu k zahraničným výrobcom zvukovoobrazových záznamov, zo Zmluvy o spolupráci s AGICOA zo dňa 24. 6. 2003, ktorú žalovaný predložil, nevyplýva, že táto sa týka zvukovoobrazových záznamov, ale pojednáva len o vzájomnej podpore a spolupráci oboch zmluvných strán a konkrétne poverenie, ktoré vyplýva pre žalovaného z čl. 2 ods. 4 zmluvy, sa týka rokovaní o licenčných zmluvách so slovenskými káblovými operátormi, pri ktorých bude žalovaný zastupovať práve AGICOA. Z obsahu uvedenej zmluvy vyplýva, že sa týka odmien, na ktoré vzniká v súvislosti s retransmisiou právo výrobcom audiovizuálnych diel. Súd prvej inštancie mal s poukazom na skutočnosť, že žalovaným predložené zmluvy tohto výslovne neoprávňujú na uplatňovanie majetkových práv výrobcov zvukovoobrazových záznamov šírených káblovou retransmisiou, ale pojednávajú len o dielach, teda za to, že žalovaný neuniesol dôkazné bremeno pokiaľ ide o právny základ jeho nároku uplatňovaného v tomto konaní. 4/ Súd prvej inštancie sa stotožnil s názorom žalobcu, že je potrebné rozlišovať medzi zvukovoobrazovým záznamom a audiovizuálnym dielom, nakoľko sa k nim v zmysle ustanovení zákona č. 618/2003 Z.z. viažu rozdielne práva, a to konkrétne k audiovizuálnemu dielu sa viažu práva osobnostné i majetkové a k zvukovoobrazovým záznamom vznikajú jeho výrobcovi len výlučne majetkové práva. Výrobca zvukovo-obrazových záznamov ( nositeľ práv ) môže svoje majetkové práva ku zvukovo-obrazovému záznamu ( predmet ochrany ) uplatňovať buď individuálne alebo prostredníctvom organizácie kolektívnej správy. Kolektívnu správu práv autorský zákon upravuje ako dobrovoľnú a povinnú. Povinne kolektívne spravované majetkové práva sú taxatívne uvedené v § 78 ods. 3 autorského zákona, v ktorých prípadoch iný ako kolektívny výkon týchto práv nie je dovolený. Právo výrobcu zvukovoobrazového záznamu na primeranú odmenu za použitie predmetu ochrany káblovou retransmisiou nepatrí k povinne kolektívne spravovaným právam. V nadväznosti na uvedené mal súd prvej inštancie za to, že ani výkladom zmlúv, ktoré žalovaný uzatvoril s výrobcami zvukovoobrazových záznamov podľa § 35 ods. 2 Obč. zák. nie je možné dospieť k záveru, že zmluvy sa týkajú šírenia zvukovoobrazových záznamov, keďže v danom prípade je vôľa zmluvných strán v zjavnom rozpore s jazykovým prejavom, a súd má za to, že pokiaľ sa od zmluvy odvodzujú nároky voči tretím stranám, nie je možné prihliadať len na vôľu zmluvných strán, ale naopak zo zmluvy musia jednoznačne vyplývať práva a povinnosti tak, aby nedochádzalo u tretích osôb k pochybnostiam ohľadom ich obsahu. Od žalovaného ako organizácie kolektívnej správy je možné očakávať, že svoje zmluvy bude koncipovať tak, aby boli v súlade s právnym poriadkom a vôľou zmluvných strán, ktorá nebude v rozpore s ich jazykovým vyjadrením. 5/ Pokiaľ ide o tvrdenie žalovaného, že v zmysle § 84 zák. č. 618/2003 Z.z. je žalobca povinný plniť si svoje povinnosti vyplývajúce z použitia predmetov ochrany prostredníctvom žalovaného ako organizácie kolektívnej správy, ktorej bolo pre danú oblasť udelené oprávnenie, keďže tento nepreukázal, že výrobcovia zvukovoobrazových záznamov audiovizuálnych diel zastupovaní žalovaným a AGICOA vylúčili kolektívnu správu svojich práv, súd prvej inštancie bol názoru, že predmetné ustanovenie zák. č. 618/2003 Z.z. sa na daný prípad nevzťahuje, pretože toto sa týka povinne kolektívne spravovaných práv, pričom žalovaný vykonáva dobrovoľnú kolektívnu správu práv v odbore káblovej retransmisie zvukovoobrazového záznamu. Žalovaný je navyše oprávnený vykonávať kolektívnu správu len na základe a v rozsahu ním uzatvorených zmlúv s nositeľmi práv. súd prvej inštancie tak dospel k záveru, že nie žalobca bol povinný preukazovať, že konkrétny nositeľ práv kolektívnu správu výslovne vylúčil, ale naopak, bolo povinnosťou žalovaného preukázať, že má s konkrétnymi nositeľmi práv ( s výrobcami zvukovo-obrazových záznamov ) uzavreté zmluvy, ktoré ho oprávňujú spravovať ich právo na primeranú odmenu za použitie zvukovoobrazových záznamov káblovou retransmisiou. Dobrovoľnú kolektívnu správu majetkových práv výrobcov zvukovoobrazových záznamov v odbore káblová retransmisia vykonávajú aj iné organizácie kolektívnej správy ( SLOVGRAM ), preto má nositeľ práv možnosť vybrať si, kto ho bude zastupovať. Bolo preto na žalovanom, aby preukázal, práva ktorých výrobcov zvukovoobrazových záznamov je oprávnený spravovať. Len samotné poukázanie na skutočnosť, že spoločnosť SLOVGRAM spravuje práva výrobcov hudobných zvukovoobrazových záznamov ešte neznamená, že práva všetkých ostatných výrobcov zvukovoobrazových záznamov, ktorých nezastupuje SLOVGRAM, spravuje žalovaný. Súd prvej inštancie tak uzavrel, že žalovaný v konaní nepreukázal výkon ( nielen oprávnenie ) kolektívnej správy práv výrobcov zvukovoobrazových záznamov, a tiež nepreukázal použitie zvukovoobrazových záznamov žalobcom. Keďže v danom prípade nebol preukázaný základ nároku žalovaného, jeho výškou sa súd prvej inštancie nezaoberal. 6/ Po právnej stránke oprel súd prvej inštancie svoje rozhodnutie o ust. § 80 písm. c/, § 154 ods. 1 O.s.p., § 35 ods. 2 Obč. zák., § 17 ods. 1 písm. c/ zák. č. 308/2000 Z.z. o vysielaní a retransmisii a o zmene zákona č. 195/2000 Z.z. o telekomunikáciách v znení účinnom do 30. 5. 2007, čl. 5 ods. 2, ods. 17, zákona č. 383/1997 Z.z. autorský zákon, § 5 ods. 2, ods. 6, ods. 20, ods. 24, § 66 ods. 1, ods. 2, ods. 3, ods. 4, ods. 5, § 67 ods. 1, ods. 2, § 69 ods. 1, ods. 3, § 78 ods. 1, § 81 ods. 1, ods. 3, ods. 4, § 82 ods. 1, ods. 2, ods. 3, ods. 4, ods. 5, ods. 6, § 84 zákona č. 618/2003 Z.z. o autorskom práve a právach súvisiacich s autorským právom v znení účinnom do 28. 2. 2007. 7/ Rozhodnutie o trovách konania odôvodnil súd prvej inštancie ust. § 142 ods. 1 O.s.p., keď vzal do úvahy skutočnosť, že žalovanému vzniklo právo na náhradu trov konania proti neúspešnému žalobcovi a rovnako žalobcovi vzniklo právo na náhradu trov konania proti žalovanému, ktorý bol neúspešný vo svojej vzájomnej žalobe, takže ani jeden z účastníkov konania nebol vo svojej žalobe úspešný, a preto nemá voči druhému účastníkovi právo na náhradu trov konania. 8/ Uvedený rozsudok napadol v zákonom stanovenej lehote odvolaním žalovaný; jeho odvolanie smerovalo proti výroku, ktorým súd prvej inštancie zamietol jeho vzájomný žalobný návrh a proti výroku o trovách konania. Odvolanie odôvodnil žalovaný tým, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a že jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Žalovaný trval na tom, že vykonáva kolektívnu správu majetkových práv výrobcov zvukovoobrazových záznamov v súlade s udeleným oprávnením Ministerstva kultúry SR č. 5/2004 č. 1/2003 a v súlade s uzatvorenými zmluvami s medzinárodnou organizáciou Association for the International Collective Management of Audiovisual Works ( AGICOA ) a inými výrobcami zvukovoobrazových záznamov resp. s nositeľmi práv k zvukovoobrazovým záznamom. Žalovaný poukazoval na to, že Zmluva medzi žalovaným a AGICOA ako aj zmluvy o zastupovaní uzatvorené s výrobcami zvukovoobrazových záznamov resp. s nositeľmi práv, boli uzatvorené v čase platnosti Autorského zákona č. 383/1997 Z.z. účinného do 1. 1. 2004. Tento zákon v § 5 ods. 15, ktoré súd prvej inštancie opomenul, ustanovoval, že výrobcom audiovizuálneho diela iného zvukovoobrazového záznamu alebo zvukového záznamu je fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá iniciovala alebo inak zabezpečila konanie konečné vyhotovenie diela alebo záznamu. Z tejto právnej úpravy vyplývalo, že každé audiovizuálne dielo je zároveň zvukovoobrazový záznam a výrobcovi audiovizuálneho diela prináležia práva výrobcu zvukovoobrazového záznamu. Ďalej žalovaný poukazoval v odvolaní na to, že AGICOA v zmluve zo dňa 24. 6. 2003 poverila žalovaného na zastupovanie práv producentov - výrobcov audiovizuálnych diel - na území Slovenskej republiky ( v zmluve označení ako nositelia práv ). Týmto ho poverila na zastupovanie práv výrobcov zvukovoobrazových záznamov, nakoľko práva výrobcov sú vždy tie isté. Výrobca audiovizuálneho diela nedisponuje inými svojimi právami ako výrobca zvukovoobrazového záznamu, vždy ide o práva podľa ust. § 66 a nasl. autorského zákona č. 618/2003 Z.z. V úvodných ustanoveniach zmluvy je AGICOA prezentovaná ako organizácia zastupujúca o.i. pôvodné práva producentov audiovizuálnych diel v oblasti káblovej retransmisie a žalovaný ako organizácia kolektívnej správy zastupujúca na základe oprávnenia ( v zmluve ako slovenská štátna licencia ) práva producentov audiovizuálnych diel v oblasti káblovej retransmisie. Konkrétne v čl. 2 ods. 4 zmluvy AGICOA poveruje žalovaného na zastupovanie svojich práv ( t.j. práv nimi zastupovaných producentov ) pri rokovaniach o zmluvách so slovenskými káblovými prevádzkovateľmi. V čl. 8 zmluvy AGICOA poveruje žalovaného na vyberanie odmien za práva producentov ( t.j. majetkové práva výrobcov zvukovoobrazových záznamov v zmysle slovenského autorského zákona ) od slovenských prevádzkovateľov retransmisie. Rozsah zastupovania je uvedený v čl. 2 ods. 5 zmluvy, v ktorom sa uvádza, že tento článok sa týka káblovej a podobnej retransmisie televíznych programov. 9/ Zmluvami o zastupovaní práv výrobcu zvukovo-obrazových záznamov zastupovaní nositelia práv poverili žalovaného zastupovaním ich práv na území SR a v zahraničí, ktoré zastupovaní nositelia práv nadobudli v zmysle autorského zákona v rozsahu o.i. vyberania a rozdeľovania odmien za šírenie diel prostredníctvom káblovej retransmisie. V zmysle autorského zákona č. 618/2003 Z.z. výrobca zvukovo-obrazového záznamu nadobudol práva podľa § 66 a nasl. autorského zákona, tzv. výrobcovské práva - práva producentov. Tieto práva sa viažu k zvukovo-obrazovému záznamu audiovizuálneho diela, t.j. filmu, ktorý vyrobili. Uvedené zahŕňa aj právo výrobcu zvukovo-obrazového záznamu na primeranú odmenu za použitie jeho záznamu káblovou retransmisiou ( § 67 ods. 1 ). Podľa žalovaného ust. § 35 ods. 2 Obč. zák. možno aplikovať na uvedené zmluvy, nakoľko vôľa zmluvných strán nie je v rozpore s jazykovým prejavom. Zo zmluvy ako aj z následného plnenia strán jasne vyplýva vôľa zmluvných strán, aby žalovaný zastupoval producentov pri výkone ich vlastných práv ( t.j. práv zvukovo-obrazových záznamov ) v oblasti káblovej retransmisie, a teda aj pri výbere odmien za káblovú retransmisiu audiovizuálnych diel ako druhu zvukovo-obrazového záznamu. Žalovaný uzatváral s prevádzkovateľmi retransmisie zmluvy o podmienkach šírenia zvukovo- obrazových záznamov v rámci káblovej retransmisie a vyberal od nich odmeny, ktoré následne odvádzal producentom a za zahraničných výrobcov odvádzal odmeny organizácii AGICOA, ktorá ich rozdeľovala medzi producentov, ktorých zastupuje. Zmluvné strany, žalovaný a nositelia práv ( AGICOA ) nemajú žiadne pochybnosti o obsahu uzavretých zmlúv, vždy dôsledne podľa nich plnili. Uvedené potvrdzuje aj judikát NS ČR sp. zn. 1 Odon 95/97 publikovaný v Súdnej judikatúre č. 5/1998, podľa ktorého „pri výklade právneho úkonu v zmysle § 35 ods. 2 Obč. zák. možno vôľu toho, kto úkon urobil, posudzovať aj s prihliadnutím k následnému chovaniu zmluvných strán.“ Pri posudzovaní obsahu zmluvy je nutné vychádzať aj zo skutočnosti, že zmluvné strany sú organizáciami, ktoré zastupujú producentov, t.j. pohybujú sa vo „filmovom/producentskom“ a nie právnom svete. Výrobcovia filmov ( audiovizuálnych diel ) totiž bežne nerozlišujú audiovizuálne dielo ako jeden nehmotný statok - dielo, ku ktorému sa viažu iba autorské práva a zvukovo-obrazový záznam ako iný nehmotný statok - ku ktorému sa viažu iba pôvodné práva výrobcu, tak ako to rozlišuje autorský zákon. Pod pojmom audiovizuálne dielo resp. film spájajú oba nehmotné statky, t.j. audiovizuálne dielo ako dielo, ku ktorému sa vzťahujú autorské práva a audiovizuálne dielo ako druh zvukovo-obrazového záznamu, ku ktorému sa viažu práva výrobcov zvukovo-obrazových záznamov. Zvukovo-obrazový záznam totiž nevzniká osobitným zaznamenaním audiovizuálneho diela ale súčasne so vznikom audiovizuálneho diela a tieto dva nehmotné statky sú neoddeliteľne prepojené. Žalovaný zastupuje len majetkové práva výrobcov zvukovo-obrazových záznamov k audiovizuálnym dielam ( filmy, seriály ). Preto sa vo vyššie uvedených zmluvách používa pojem dielo. Každé audiovizuálne dielo je totiž zároveň zvukovo-obrazovým záznamom;, napr. film určený na premietanie v kinách vnímame ako jeden výsledok tvorivej a inej činnosti množstva ľudí podieľajúcich sa na jeho výrobe ( autori, výkonní umelci, producent a pod. ). Žalovaný zdôraznil, že netvrdí, že audiovizuálne dielo je totožné so zvukovo-obrazovým záznamom. Žalovaný tvrdí, že práva výrobcu zvukovo-obrazového záznamu sú totožné s právami výrobcu audiovizuálneho diela, nakoľko ide vždy o ten istý subjekt, o producenta ( t.j. výrobcu ). 10/ Žalovaný uviedol, že pojem „výrobca audiovizuálneho diela“ zakotvil autorský zákon č. 618/2003 Z.z. Podľa § 5 ods. 20 tohto autorského zákona, výrobca zvukovo-obrazového záznamu alebo zvukového záznamu je fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá iniciovala alebo zabezpečila jeho konečné vyhotovenie; výrobca originálu audiovizuálneho diela je výrobcom zvukovo-obrazového záznamu tohto diela. Podľa § 55 ods. 2 cit. zák., výrobca originálu audiovizuálneho diela môže vykonávať na základe zmluvy práva autorov k audiovizuálnemu dielu. Avšak okrem týchto práv vykonáva aj „svoje“ práva - práva výrobcu zvukovo-obrazového záznamu podľa § 66 a nasl. Žalovaný v tejto súvislosti poukazoval na zákon č. 185/2015 Z.z. autorský zákon účinný od 1. 1. 2016, a to na § 82 a nasl. a § 116 a nasl. autorského zákona. Súčasne účinný autorský zákon už nepozná pojem „zvukovo-obrazový záznam“, avšak nahradil ho pojmom „audiovizuálny záznam“. Originálom audiovizuálneho diela je prvý audiovizuálny záznam tohto diela. Výrobca originálu audiovizuálneho diela je osoba, ktorá iniciovala alebo zabezpečila vytvorenie audiovizuálneho diela a je výrobcom prvého audiovizuálneho záznamu tohto diela. Ak nie je dohodnuté inak, majetkové práva autorov k audiovizuálnemu dielu vykonáva výrobca originálu audiovizuálneho diela. Žalovaný mal za to, že v konaní preukázal, ktorých konkrétnych nositeľov práv pri výkone kolektívnej správy zastupuje, a to - zmluvami uzatvorenými s výrobcami zvukovoobrazových záznamov resp. nositeľmi práv výrobcov, -zoznamom výrobcov zvukovoobrazových záznamov spolu s nimi vyrobenými zvukovo-obrazovými záznamami, ktorých zastupuje žalovaný a zoznamom zvukovo-obrazových záznamov, ku ktorým práva výrobcu vykonáva Slovenský filmový ústav, ktoré predložil dňa 8. 10. 2014, -zoznamom výrobcov zvukovoobrazových záznamov spolu s nimi vyrobenými zvukovoobrazovými záznamami, ktorých zastupuje žalovaný na základe uzatvorenej s AGICOA, predloženými formou databázy na CD dňa 20. 1. 2014, a tiež -vyhláseniami najvýznamnejších zahraničných producentov ( t.j. výrobcov zvukovoobrazových záznamov ) spolu s nimi vyrobenými zvukovoobrazovými záznamami predloženými súdu dňa 20. 1. 2014; vo vyhlásení producenti potvrdzujú, že žalovaný je poverený zastupovaním ich práv ako výrobcov zvukovoobrazových záznamov. 11/ Žalovaný dodal, že dňa 8. 10. 2014 predložil súdu výkazy o šírených zvukovoobrazových záznamoch v televíznych kanáloch ( t.j. programových službách ) šírených žalobcom káblovou retransmisiou v žalovanom období ( konkrétne za mesiace : 1/2007, 2/2008, 3/2009, 4/2010, 5/2011, 6/2012 a 7/2013 ). Tieto preukazujú konkrétne zvukovoobrazové záznamy, za ktoré požaduje uhradiť žalovanú istinu, a ktoré boli použité v káblovej retransmisii žalobcom. Preukázanie šírenia je len demonštratívne, nakoľko preukazovanie každého jednotlivého použitia predmetu ochrany sa bežne v kolektívnej správe práv nevyužíva, je nehospodárne a prakticky nemožné. Všetky organizácie kolektívnej správy v SR vyberajú odmeny od používateľov predmetov ochrany paušálne, nakoľko je nehospodárne a administratívne náročné preukazovať každé použitie konkrétneho predmetu ochrany. S týmto dôkazom sa súd prvej inštancie vo svojom rozhodnutí nijako nevysporiadal. 12/ Žalovaný ďalej namietal, že sa súd prvej inštancie nesprávne vysporiadal s ust. § 84 autorského zákona č. 618/2003 Z.z., keď v odôvodnení rozsudku uviedol, že dané ustanovenie sa nevzťahuje na vzťah medzi účastníkmi konania, pretože sa vzťahuje na kolektívnu správu práv. Žalovaný poukazoval na to, že ust. § 84 autorského zákona ustanovuje povinnosť používateľa ( t.j. prevádzkovateľa káblovej retransmisie ) pri použití predmetu ochrany ( t.j. zvukovoobrazového záznamu audiovizuálneho diela ) plniť si povinnosti vyplývajúce z použitia predmetu ochrany prostredníctvom organizácie kolektívnej správy za predpokladu, že : a/ takýto predmet ochrany je v SR kolektívne spravovaný, t.j. existuje organizácia kolektívnej správy, ktorá má udelené oprávnenie na výkon kolektívnej správy práv k tomuto predmetu ochrany ( zvukovoobrazový záznam ) v príslušnom odbore kolektívnej správy ( káblová retransmisia ) a b/ nepreukáže, že nositeľ práv výslovne vylúčil kolektívnu správu svojich práv. predpokladom výkonu dobrovoľnej kolektívnej správy sú zmluvy s nositeľmi práv ( o zastupovaní ), ktoré spolu s udeleným oprávnením Ministerstva kultúry SR a ustanoveniami autorského zákona determinujú rozsah a obsah výkonu dobrovoľnej kolektívnej správy. Ust. § 84 autorského zákona nerozlišuje medzi povinnou a dobrovoľnou kolektívnou správou, preto sa vzťahuje na kolektívnu správu ako takú, čo potvrdzuje odkaz na § 80 autorského zákona uvedený priamo v predmetnom ustanovení zákona. Súd prvej inštancie preto pochybil, keď subsumoval toto ust. len pod povinnú kolektívnu správu, nakoľko tá je upravená výslovne v § 78 ods. 3 autorského zákona. Navyše povinnú kolektívnu správu práv nie je v zmysle § 78 ods. 2 v spojení s ods. 3 autorského zákona možné vylúčiť ( iný ako kolektívny výkon práv podľa § 78 ods. 3 nie je dovolený ), a teda podmienka ust. § 84 autorského zákona spočívajúca v preukázaní vylúčenia kolektívnej správy by výlučne vo vzťahu k povinnej kolektívnej správe práv nemala opodstatnenie. Základ a rozsah oprávnenia žalovaného na výkon kolektívnej správy práv je limitovaný uzatvorenými zmluvami s výrobcami zvukovoobrazových záznamov ( inými nositeľmi práv k zvukovoobrazovým záznamom ). Nakoľko podľa nášho názoru žalovaný v konaní preukázal zmluvný základ a rozsah výkonu práva v rámci vykonávanej kolektívnej správy, žalobca v zmysle § 84 autorského zákona musí preukázať prípadné vylúčenie kolektívnej správy tohto práva resp. jeho individuálne uplatňovanie, inak je povinný uhradiť primeranú odmenu prostredníctvom žalovaného tým výrobcom zvukovoobrazových záznamov, ktorí poverili na výkon tohto práva žalovaného. 13/ Žalovaný a organizácia kolektívnej správy práv SLOVGRAM majú vydané oprávnenie od MK SR v rovnakom odbore, a to na zastupovanie výrobcov zvukovoobrazových záznamov v oblasti káblovej retransmisie, avšak skutočný rozsah zastúpenia vyplýva zo zmlúv o zastupovaní , ktoré má konkrétne organizácia kolektívnej správy uzatvorené s výrobcami zvukovoobrazových záznamov. Keďže existujú dve organizácie kolektívnej správy s rovnakým obsahom oprávnenia, avšak zastupujú rozdielnych výrobcov, je používateľ povinný uhrádzať odmeny obom týmto organizáciám za rozdielne predmety ochrany. Žalovaný predložil súdu vyhlásenie SLOVGRAM, ktorým táto organizácia kolektívnej správy potvrdzuje, že zastupuje iba výrobcov hudobných zvukovoobrazových záznamov, t.j. výrobcov videoklipov. Vyhlásením SLOVGRAM žalovaný nemal v úmysle preukazovať, ako mylne tvrdí prvoinštančný súd, že tých výrobcov, ktorých nezastupuje SLOVGRAM, zastupuje žalovaný, ale naopak, týmto vyhlásením preukazoval skutočnosť, že výrobcov zvukovoobrazových záznamov hudobných videoklipov zastupuje SLOVGRAM a nie žalovaný, a preto ani nevyberá primerané odmeny pre výrobcov videoklipov. Žalovaný požaduje primeranú odmenu len pre výrobcov, ktorých zastupuje na základe zmlúv. Žalovaný napokon poukazoval na to, že výška primeranej odmeny, ktorú požadoval v tomto konaní, je primeraná, nakoľko bola stanovená predzmluvnými rokovaniami, t.j. dohodou medzi žalovaným, zástupcom z AGICOA a žalobcom. Žalovaný nestanovil výšku odmeny svojvoľne a výlučne z vlastného uváženia, určenie výšky odmeny bolo výsledkom dlhodobých rokovaní medzi vyššie uvedenými subjektmi, pri ktorých sa zohľadňovali viaceré aspekty - výška odmien za káblovú retransmisiu zvukovoobrazových záznamov v iných krajinách Európskej únie a zohľadnenie ekonomickej úrovne Slovenska, výška odmien/percentuálnych podielov za káblovú retransmisiu vyberaných pre iné predmety ochrany podľa autorského zákona, druh predmetu ochrany, t.j. zvukovoobrazový záznam, spôsob a rozsah jeho použitia v programových službách, majetkový prospech, ktorý má prevádzkovateľ retransmisie z použitia zvukovoobrazového záznamu a výška poplatkov za káblovú retransmisiu vyberaná od zákazníkov. Mimosúdne rokovania ohľadom uzatvorenia dohody prebiehali medzi účastníkmi konania od r. 2008 do 2013. Na pojednávaní dňa 5. 12. 2012 právny zástupca žalobcu uviedol, že „finálny text dohody je stranami odsúhlasený a mimosúdna dohoda by mala byť uzavretá do konca marca 2013“, čo potvrdila aj právna zástupkyňa žalovaného. K podpisu dohody však nedošlo, právny zástupca žalobcu oznámil dňa 28. 3. 2013 e-mailom oznámil právnej zástupkyni žalovaného, že dohodu nepodpíše a bude pokračovať v súdnom konaní. V rámci spomínaných rokovaní sa účastníci konania dohodli na výške primeranej odmeny, ktorú by žalobca uhrádzal žalovanému a AGICOA - žalobca emailom 27. 7. 2009 ( založený v spise ) potvrdil výšku odmeny na r. 2009 vo výške 0,10 € za prípojku a kalendárny mesiac. Žalovaný navrhoval odvolaciemu súdu, aby rozsudok súdu prvej inštancie v časti vzájomnej žaloby zmenil tak, že jej vyhovie a prizná žalovanému trovy konania. 14/ Na odvolanie žalovaného sa písomne vyjadril žalobca tak, že navrhoval v napadnutých častiach rozsudok súdu prvej inštancie potvrdiť. Nárok SAPA ( za roky 2007 - 2013 ) na primeranú odmenu je v danom prípade potrebné posudzovať v kontexte predchádzajúcej právnej úpravy autorského práva ( § 190 ods. 1 zák. č. 185/2015 Z.z. ). V rozhodnom období ( 2007 - 2013 ) bola SAPA oprávnená vyberať primeranú odmenu za káblovú retransmisiu zvukoobrazových záznamov počas platnosti zákona č. 618/2003 Z.z. o autorskom práve, len na základe a v rozsahu zmlúv uzatvorených s výrobcami zvukovoobrazových záznamov. Uvedené vyplýva z oprávnenia SAPA na výkon kolektívnej správy č. 5/2004 stanoviska MK SR zo dňa 31. 5. 2013 ako aj predložených rozhodnutí súdov SR. SAPA argumentuje skutočnosťou, že zmluva o spolupráci medzi ňou a AGICOA ( švajčiarske združenie ) z 24. 6. 2003, ako aj zmluvy s inými „slovenskými“ výrobcami ZOZ boli uzatvorené za účinnosti autorského zákona č. 383/1997 Z.z. účinného do 1. 1. 2004, tvrdiac, že každé audiovizuálne dielo je zároveň ZOZ a výrobcovi audiovizuálneho diela prináležia práva výrobcu ZOZ. S týmto tvrdením sa však bez ďalšieho nemožno stotožniť, pretože sa v ňom stiera rozdiel medzi výrobcovými ( producentskými ) právami ako právami súvisiacimi s autorským právom a právami autorskými, ktoré sa viažu k audiovizuálnemu dielu. Obe tieto skupiny práv sa síce môžu viazať k jednej osobe, avšak ich právny režim je odlišný a tak ho treba aj posudzovať. Ani z kontextu ustanovení autorského zákona č. 383/1997 Z.z. nie je možné vyvodiť, že ak zmluva výslovne pojednáva o dielach resp. audiovizuálnych dielach a používa inštitúty spojené s káblovou retransmisiou diel a nie s káblovou retransmisiou ZOZ, má sa vykladať tak, že sa týka aj ZOZ. Rovnako ako PAZ rozlišoval zreteľne medzi audiovizuálnym dielom a ZOZ, nositeľmi práv k dielu a nositeľmi práv k ZOZ ako aj odlišným rozsahom práv k dielu a ZOZ, tak aj autorský zákon č. 383/1997 Z.z. ( § 5 ods. 2 a 17, § 6, § 16 a § 49 zák. č. 383/1997 Z.z. ) toto rozlíšenie rešpektoval a práva k ZOZ priznával len výrobcovi ZOZ a práva k audiovizuálnemu dielu ponechával v samostatnom právnom režime. Argument žalovaného, že zmluva o spolupráci s AGICOA resp. aj s inými „slovenskými“ výrobcami ZOZ boli uzatvorené pred účinnosťou PAZ neobstojí. Tiež nie je pravdivé tvrdenie žalovaného, že zmluvy uzatvorené so „slovenskými“ výrobcami ZOZ boli uzatvorené v čase platnosti autorského zákona č. 383/1997 Z.z. Tieto zmluvy žalovaný uzatváral aj za platnosti PAZ ( zák. č. 618/2003 Z.z. ), hoci boli označené ako uzatvorené podľa autorského zákona č. 383/1997 Z.z. ( napr. prílohy vzájomnej žaloby č. 12, 14, 18, 20, 22, 23 a 24 - zmluva s INFILM PRAHA zo dňa 25. 2. 2005, International Cartoon Company, s.r.o. bez uvedenia dátumu uzatvorenia zmluvy, ARTILERIA zo dňa 12. 12. 2005, K2 STUDIO zo dňa 21. 12. 2005, B. P. - V.. B. F. zo dňa 7. 7. 2006, TITANIC, s.r.o. zo dňa 19. 1. 2006 a VIVA Studio, s.r.o. zo dňa 13. 9. 2005 ). 15/ Žalobca vo vyjadrení zotrval na argumente, že PAZ nedefinoval pojem výrobca audiovizuálneho diela, ale určoval, že výrobca originálu audiovizuálneho diela je výrobcom ZOZ tohto diela ( § 5 ods. 20 ). Nie je preto pravdivé tvrdenie žalovaného, že práva výrobcu ZOZ sú totožné s právami výrobcu audiovizuálneho diela a že sa jedná o jednu a tú istú osobu. Za výrobcu ZOZ sa považuje len výrobca originálu ZOZ audiovizuálneho diela, pričom platí, že každý originál ZOZ audiovizuálneho diela je súčasne aj ZOZ, ale neplatí, že každý ZOZ je originálnym záznamom audiovizuálneho diela. Takáto právna úprava platí v SR od účinnosti zákona č. 84/2007 Z.z. ( od 1. 3. 2007 ). Zmluva o spolupráci s AGICOA nikde v texte neobsahuje spojenie/pojem „zastupovanie práv producentov audiovizuálnych diel“, ako tvrdí žalovaný. Jasne odlišuje producenta ( výrobcu ZOZ ) a iného nositeľa práv na audiovizuálne dielo ( napr. režisér, scenárista, autor dialógov, hudby ), ktorých práva zrejme AGICOA reprezentuje a ktoré touto zmluvou údajne preniesla aj na žalovaného, ostatné ustanovenia zmluvy odkazujú len na audiovizuálne diela „Works“. Oprávnenie žalovaného nie je možné vyvodiť ani z predložených dôkazov ( CD zoznamy - databázy ZOZ korelujúcich s doloženými vyhláseniami producentov - najvýznamnejších výrobcov ZOZ ), nakoľko tieto vyhlásenia špecifikujú, že AGICOA resp. žalovaný je oprávnený obhajovať ich práva na území SR vo vzťahu k dielam ( v AJ tzv. „Works“ ) uvedeným v prílohe, teda nie k ZOZ ( v AJ tzv. „audiovisual fixations“ ), ktorých kolektívnu správu pre územie SR v súlade s oprávnením MK SR žalovaný vykonáva. Žalovaný až do 21. 11. 2013 nemal žiadne oprávnenie na vykonávanie kolektívnej správy práv k audiovizuálnym dielam použitých káblovou retransmisiou ( od uvedeného dátumu vykonáva v tomto odbore kolektívnu správu ). Tieto práva sú prevádzkovateľmi káblovej retransmisie bežne vyporiadavané s LITA ( povinná kolektívna správa ) a teda akýkoľvek nárok žalovaného v tomto smere by mal smerovať voči LITA a nie prevádzkovateľovi káblovej retransmisie, inak by žalobca mal platiť dvakrát za jeden a ten istý predmet ochrany. Žalobca nedisponuje právami výrobcov ZOZ, ani právami výrobcov originálu zvukovoobrazového záznamu audiovizuálneho diela. Toto nevyplýva zo žiadnych dokumentov predložených žalovaným. S tvrdením, že audiovizuálne dielo a zvukovoobrazový záznam sú prepojené a vyjadrené na jednom a tom istom hmotnom nosiči sa žalobca stotožnil. V kontexte autorského práva a práv príbuzných autorskému právu sa však posudzujú tieto predmety ochrany vždy samostatne. Zmluvy, ktoré uzatvoril žalovaný so „slovenskými“ výrobcami ZOZ poverujú žalovaného na zastupovanie práv výrobcu ZOZ na území SR a v zahraničí v zmysle PAZ. Z hľadiska rozsahu ( čl. I, 1 písm. c/ zmluvy ) však ďalej bližšie špecifikujú, že žalovaný je oprávnený vyberať a rozdeľovať odmeny za šírenie diel prostredníctvom káblovej retransmisie. Žalovaný nie je v žiadnom ustanovení poverený na výber a rozdeľovanie primeranej odmeny za káblovú retransmisiu ZOZ, teda predmetu na ktorý má žalovaný udelené oprávnenie od MK SR. Poverenie žalovaného v zmysle týchto zmlúv sa vzťahuje k odmenám za šírenie diel prostredníctvom káblovej retransmisie neobstojí ani odvolávka na § 66 PAZ , keďže uvedené ustanovenie priznáva výrobcovi ZOZ právo na primeranú odmenu za káblovú retransmisiu ZOZ a nie na „odmenu za šírenie diel prostredníctvom káblovej retransmisie“ ako je uvedené v týchto zmluvách. Žalovaný teda nemôže odvodzovať nárok na náhradu primeranej odmeny od znenia týchto zmlúv. 16/ Zmluva medzi žalovaným a AGICOA sa týka audiovizuálnych diel a nie ZOZ. Pokiaľ ide o aplikáciu ust. § 35 ods. 2 Obč. zák., ak by vôľa zmluvných strán skutočne smerovala k povereniu žalovaného na správu práv ZOZ a nie diel, v danom prípade bola jednoznačne v rozpore s jazykovým prejavom zmluvy, ktorá výslovne hovorí len o dielach a neobsahuje ani zmienku o ZOZ a právach spojených so ZOZ. Nemôže obstáť záver, že sa hľadí len na vôľu zmluvných strán, keď sa od zmluvy odvodzujú nároky voči tretím stranám ( používateľom ). Žalovaný mal zmluvu koncipovať tak, aby nevyvolávala u tretích osôb pochybnosti o postavení žalovaného. Ak sa žalovaný domáha práv voči tretím osobám - tu káblovým operátorom - zmluva musí byť jasná od začiatku. Predložené zmluvy žalovaného na výber odmeny za retransmisiu záznamov neoprávňujú. Žalovanému v spore chýba aktívna legitimácia. Ak by aj súd pripustil, že žalovaný uniesol dôkazné bremeno k rozsahu zmluvne zastúpených práv výrobcov ZOZ, je žalovaný povinný preukázať, že v rozhodnom období žalobca použil ZOZ, ktoré zastupuje. Toto dôkazné bremeno zaťažuje žalovaného, ktorý ako organizácia kolektívnej správy musí disponovať mechanizmom, prostriedkami a skúsenosťami, ako monitorovať služby prevádzkovateľov káblovej retransmisie za účelom preukázania svojich tvrdení o použití ním zastupovaných ZOZ. Žalovaný síce predložil výkazy o šírených ZOZ v televíznych kanáloch za vybrané mesiace, avšak samotná hodnovernosť týchto záznamov je sporná, keďže ich autenticitu nepotvrdil ani samotný vysielateľ alebo iná nezávislá osoba ( notár, znalec ). 17/ Žalovaný argumentuje ust. § 84 ods. 1 PAZ, v zmysle ktorého sa snaží preniesť dôkazné bremeno vylúčenia kolektívnej správy na žalobcu. Interpretácia aplikácie § 84 PAZ tak, ako je prezentovaný žalovaným je nesprávna. Ust. § 84 PAZ nemožno aplikovať na dobrovoľnú kolektívnu správu tak, že úplne abstrahuje od povinnosti organizácie kolektívnej správy preukázať zmluvný obsah výkonu kolektívnej správy v zmysle oprávnenia MK SR a tým preniesť dôkazné bremeno na používateľa ( žalobcu ). Pokiaľ ide o SLOVGRAM, súd prvej inštancie poukázal na fakt, že sa pokiaľ z celkového rozsahu ZOZ odčlení časť ZOZ zastupovaných SLOVGRAMOM, neznamená to, žeby celý zvyšok ZOZ automaticky reprezentoval žalovaný, bez ďalšej potreby preukázať ( zdokladovať ) zastupovanú základňu nositeľov práv. Záverom žalobca dodal, že pokiaľ ide o rokovania, ktoré mali viesť k mimosúdnej dohode, tak predložený návrh dohody nebol žalobcom akceptovaný z dôvodu, že žalovaný nepreukázal, ktorých výrobcov ZOZ zastupuje. Len oprávnenie udelené MK SR na dobrovoľnú kolektívnu správu, v odbore káblová retransmisia ZOZ nie je samo osebe relevantné na preukázanie nároku na primeranú odmenu ( bez preukázania zmlúv ). 18/ Žalovaný predložil odvolaciu repliku ( č.l. 1437 a nasl. spisu ), v ktorom len zopakoval argumenty, obsiahnuté v odvolaní. 19/ Žalobca v odvolacej duplike ( č.l. 1441 spisu ) len odkázal na svoje predchádzajúce vyjadrenia. 20/ Podľa § 470 ods. 1 prechodných ustanovení zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok, účinného od 1.7.2016 (ďalej len „CSP“), ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. 21/ Podľa § 470 ods. 2 prvá veta CSP právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali pre dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. 22/ Odvolací súd s poukazom na vyššie uvedené ustanovenie CSP preskúmal a prejednal vec v rozsahu podaného odvolania ( t.j. vo výroku, ktorým bola zamietnutá vzájomná žaloba žalovaného a vo výroku o trovách konania ) v zmysle § 379 a § 380 ods. 1 CSP bez nariadenia odvolacieho pojednávania ( rozsudok bol odvolacím súdom verejne vyhlásený podľa § 378 ods. 1 a § 219 ods. 3 CSP ) a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného nie je dôvodné. 23/ Prvoinštančný súd vzhľadom na vykonané dokazovanie riadne zistil skutkový stav veci a zo zisteného skutkového stavu vyvodil aj správny záver. V odôvodnení svojho rozsudku sa súd prvej inštancie vysporiadal so všetkými okolnosťami, na ktorých založil svoje rozhodnutie a ktoré boli pre jeho rozhodnutie podstatné, keď na skutkových zisteniach súdu prvej inštancie nedošlo k žiadnej zmene ani v štádiu odvolacieho konania. 24/ Podľa § 81 ods. 1 písm. j/ zák. č. 618/2003 Z.z. o autorskom práve a právach súvisiacich s autorským právom, organizácia kolektívnej správy je povinná riadne, s náležitou odbornou starostlivosťou a v rozsahu udeleného oprávnenia vyberať v súlade s týmto zákonom a zmluvami podľa písmena h/ pre nositeľa práv odmeny, náhrady odmien a prípadné príjmy z vydania bezdôvodného obohatenia, rozdeľovať ich a vyplácať v súlade so svojím vyúčtovacím poriadkom. 25/ Podľa § 81 ods. 3 cit. zák., organizácia kolektívnej správy zastupuje nositeľa práv vo svojom mene a na jeho účet. Organizácia kolektívnej správy vykonáva kolektívnu správu bez nároku na zisk. Organizácia kolektívnej správy je oprávnená požadovať náhradu účelne vynaložených nákladov. 26/ Podľa § 84 cit. zák., ak používateľ nepreukáže, že nositeľ práv výslovne vylúčil kolektívnu správu svojich práv, a ak bolo v odbore použitia predmetov ochrany udelené oprávnenie podľa § 80, používateľ je povinný plniť svoje povinnosti vyplývajúce z použitia predmetu ochrany prostredníctvom organizácie kolektívnej správy, ktorej bolo udelené oprávnenie na výkon kolektívnej správy vo vymedzenom odbore použitia predmetov ochrany. 27/ V súdenej právnej veci nebolo sporné, že žalovaný je organizáciou, ktorá vykonáva tzv. kolektívnu správu práv výrobcov zvukovoobrazových záznamov na území Slovenskej republiky, pričom disponuje oprávnením, ktoré mu vydalo Ministerstvo kultúry SE pod č. 5/2004, a to v odbore káblovej retransmisie zvukovoobrazových záznamov. Rovnako tak nebolo sporné, že žalobca je organizáciou, ktorá vykonáva káblovú retransmisiu, na základe rozhodnutia o registrácii retransmisie č. TKR/255/2006, vydaným Radou pre vysielanie a retransmisiu v konaní č. 598-LO/D-776/2006 zo dňa 9. 5. 2006. Oprávnenie žalovaného týkajúce sa výkonu dobrovoľnej kolektívnej správy práv výrobcov zvukovoobrazových záznamov môže žalovaný vykonávať na základe zmlúv uzatvorených s oprávnenými subjektami, ktoré v zmluvách poveria žalovaného výberom odmien za používanie predmetov ochrany. Žalovaný v konaní tvrdil, že disponuje oprávneniami na zmluvnom základe, a to jednak od slovenských subjektov, ktorých žalovaný zastupuje, a tiež na základe zmluvy uzatvorenej s asociáciou AGICOA, ktorá zastupuje zahraničných producentov, distribútorov a iných nositeľov práv k audiovizuálnym dielam aj v oblasti káblovej retransmisie. Odvolací súd sa stotožňuje so záverom prvoinštančného súdu, podľa ktorého sa predmetné zmluvy týkajú zastupovania žalovaným pri ochrane práv zastupovaných subjektov v oblasti audiovizuálnych diel. Tieto zmluvy však nekorešpondujú s oprávnením, ktoré bolo žalovanému vydané Ministerstvom kultúry SR pod č. 5/2004, nakoľko toto oprávnenie umožňuje žalovanému vystupovať len v oblasti dobrovoľnej kolektívnej správy práv vo vzťahu k zvukovoobrazovým záznamom. Ako ale zistil súd prvej inštancie zo žalovaným predložených zmlúv ( z obdobia od 10. 1. 2002 do 7. 7. 2006 ), z obsahu týchto zmlúv ( pričom obsah uvedených zmlúv je totožný ) nevyplýva, že ich predmetom je výber odmien za šírenie zvukovoobrazových záznamov, pretože podľa ich čl. I bod 1 písm.c/ sú ich obsahom výbery odmien za šírenie diel prostredníctvom káblovej retransmisie. Záver súdu prvej inštancie, že žalovaným predložené zmluvy žalovaného neoprávňujú výslovne na výber odmien výrobcov zvukovoobrazových záznamov šírených káblovou retransmisiou, ale týkajú sa len diel ( audiovizuálnych diel ) preto aj odvolací súd považuje za správny. 28/ V tomto smere teda odvolací súd zdieľa aj názor súdu prvej inštancie o tom, že je nutné rozlišovanie medzi zvukovoobrazovým záznamom a audiovizuálnym dielom, rovnako tak jeho záver o tom, že ani použitím výkladového pravidla upraveného v ust. § 35 ods. 2 Obč. zák. nemožno vyvodiť, že sa zmluvy uzavreté žalovaným týkajú šírenia zvukovoobrazových záznamov, a to z dôvodov, ako ich rozviedol súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku ( osobitne str. 17 druhý odsek odôvodnenia rozsudku súdu prvého stupňa ). Zároveň nemožno akceptovať argument žalovaného o tom, že predmetné zmluvy vychádzajú z umeleckého prostredia, ktoré nekladie dôraz na presné používanie právnych termínov; predmetné zmluvy sú právnymi dokumentami, zakladajúcimi práva a povinnosti zmluvných strán, a preto ako všetky iné musia spĺňať požiadavku jasného a zrozumiteľného formulovania zmluvných práv a povinností, práve v záujme ich jednoznačného výkladu, a to aj pre prípadné tretie osoby, nielen pre samotné zmluvné strany. 29/ Súd prvej inštancie preto správne uzavrel, že žalovaný v konaní nepreukázal základ svojho nároku, z ktorého dôvodu nebolo nutné, aby sa súd zaoberal jeho výškou. Odvolací súd z uvedených dôvodov rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutých častiach ako vecne správny potvrdil, keď v podrobnostiach odkazuje na vyčerpávajúce odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej inštancie ( § 387 ods. 1, ods. 2 CSP ). 30/ O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 v spojení s § 255 ods. 1 CSP a v odvolacom konaní úspešnému žalobcovi priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. O výške náhrady trov konania v zmysle § 262 ods. 2 CSP rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. 31/ Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3 : 0 (§ 3 ods. 9 zák. č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších zákonov, § 393 ods. 2 CSP). Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa ( § 419 CSP ). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c/ strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f/ súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a/ pri riešení ktorej sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c/ je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne ( § 421 ods. 1 CSP ). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c/ je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/ ( § 422 ods.1 CSP ). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané ( § 424 CSP ). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii ( § 427 ods.1 prvá veta CSP ). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde ( § 427 ods.2 CSP ). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom ( § 429 ods. 1 CSP ). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a/ dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b/ dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná, má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c/ dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná, má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa( § 429 ods.2 CSP ). Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení ( § 431 ods.1 CSP ). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada ( § 431 ods.2 CSP ). Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci ( § 432 ods. 1 CSP ). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia ( § 432 ods.2 CSP ).