Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 8Co/147/2019 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1110247490 Dátum vydania rozhodnutia: 28. 01. 2020 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ondrej Krajčo ECLI: ECLI:SK:KSBA:2020:1110247490.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ondreja Krajča a členiek senátu JUDr. Jany Vlčkovej a JUDr. Moniky Holickej v spore žalobcu: X.. N.. L. Ď., X. V. XX, X., proti žalovanému: Slovenská republika - Ministerstvo spravodlivosti SR, Župné námestie 13, Bratislava, o náhradu škody a nemajetkovej ujmy podľa zák. č. 514/2003 Z.z., o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I zo dňa 22. januára 2018, č. k. 15C/160/2010 -75, takto r o z h o d o l : Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom vyhovujúcom výroku vo veci samej m e n í tak, že žalobu zamieta. Vo zvyšnej napadnutej časti rozsudok súdu prvej inštancie potvrdzuje. Žalovanému náhradu trov konania nepriznáva. o d ô v o d n e n i e : 1. Rozsudkom zo dňa 22. januára 2018, č. k. 15C/160/2010 -75, zastavil súd prvej inštancie na základe čiastočného späťvzatia žaloby so súhlasom žalovaného konanie v časti náhrady škody vo výške 12,80 eura, žalovanému uložil povinnosť zaplatiť do 3 dní od právoplatnosti rozsudku žalobcovi sumu 132,48 eura, v prevyšujúcej časti žalobu zamietol a o trovách konania rozhodol tak, že strany nemajú nárok na náhradu trov konania. 2. Prvoinštančný súd vychádzal zo zistenia, že žalobca vykonával trest odňatia slobody v ÚVTOS Hrnčiarovce nad Parnou, kde bol podľa jeho tvrdenia zaradený do práce na pracovisko Fibron (Polytec) v roku 2007 od 04.06. - 11.06. a od 16.07. - 31.12.2007. Spolu 177 kalendárnych dní. V roku 2008 od 01.01. - 15.07.2008. Spolu 197 kalendárnych dní. Listom z 10.02.2009 pod č.: ÚVTOS-sť-5/11-2009 ÚVTOS Hrnčiarovce nad Parnou priznal, že na základe sťažnosti bolo zistené porušenie ust. § 24 ods. 1 RMS č. 13/1994 s tým, že odsúdenému zaradenému do práce patria stravné dávky pre pracujúcich aj v dňoch pracovného voľna, pracovného pokoja a ak nepracuje v pracovný deň pre ním nezavinenú prekážku. Na základe uvedeného žalobcovi nebola vydaná stravná dávka pre pracujúcich v roku 2007 za 154 dní (177 dní - 23 dní) a v roku 2008 za 178 dní (197 dní - 19 dní). Stravná dávka pre pracujúcich v roku 2007 bola 12,70 Sk čím výška škody je 1.955,80 Sk, t.j. 64,92 eura (154 dní x 12,70 Sk) a v roku 2008 stravná dávka pre pracujúcich bola 13,60 Sk čím výška škody je 2.420,80 Sk, t.j. 80,36 eura (178 dní x 13,60 Sk). Uplatnená škoda spolu 145,28 eura. Poukázal zároveň na to, že na pojednávaní dňa 21.01.2018 žalobca upravil počet dní kedy bol pracovne zaradený v zmysle písomného vyjadrenia žalovaného, t.j. 144 dní v roku 2007 a 159 dní v roku 2008 a predmetom konania tak zostal nárok na náhradu škody vo výške 132,48 eura. 3. Takto ustálený skutkový stav veci po právnej stránke posúdil podľa § 1, § 3 ods.1 písm. d), § 4 ods.1 písm. c), § 9 ods. 1,2, § 15 ods. 1, § 16 ods. 1, § 17 ods. 1,2,3, § 18 ods. 1,2, § 20 zák. č. 514/2003 Z.z., § 11, § 13 ods. 1,2 Občianskeho zákonníka, a dospel k záveru, že žaloba je čiastočne dôvodná. V prvom rade poukázal na to, že žalobca sa domáhal náhrady škody a nemajetkovej ujmy v súvislosti s nesprávnym úradným postupom ÚVTOS Hrnčiarovce nad Parnou, ku ktorému došlo tým, že v období od v roku 2007 od 04.06. - 11.06. a od 16.07. - 31.12.2007 mu nebola vydaná stravná dávka pre pracujúcich, čím mu vnikla škoda vo výške 132,48 eura. Svoj návrh kvalifikoval titulom zodpovednosti štátu za nesprávny úradný postup podľa zákona č. 514/2003 Z. z. Konštatoval, že predpokladom zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom orgánu štátu podľa ustanovení zákona č. 514/2003 Z. z., ako zodpovednosti objektívnej, je súčasné, t.j. kumulatívne splnenie troch podmienok, a to existencia škody ako majetkovej ujmy vyjadriteľnej v peniazoch, nesprávny úradný postup orgánu štátu a príčinná súvislosť medzi škodou a nesprávnym úradným postupom. Poukázal na to, že po pojednávaní uskutočnenom dňa 21.01.2018 prestalo byť sporné premlčanie uplatneného nároku a rovnako nebolo sporné, že došlo k nesprávneho úradného postupu. Po čiastočnom späťvzatí žaloby už nebola sporná ani výška škody. Nakoľko potom v časti uplatneného nároku na náhrady škody boli splnené zákonné predpoklady pre jeho priznanie, žalobe v tejto časti vyhovel. Vo vzťahu k nároku žalobcu na priznanie nemajetkovej ujmy však dospel k záveru, že podmienky na priznanie nemajetkovej ujmy v peniazoch splnené neboli. Vychádzal z ust. § 17 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z., pričom konštatoval, že žalobca nijako nepreukázal vznik nemajetkovej ujmy. V žalobe ani neskôr v priebehu konania nezdôvodnil, v čom malo dôjsť k zásahu do jeho nemajetkovej sféry tým spôsobom, že by v značnej miere došlo k zníženiu jeho dôstojnosti a vážnosti v spoločnosti, resp. do zásahu do jeho cti, dôstojnosti, vážnosti povesti, súkromného života, spoločenského postavenia, a to v príčinnej súvislosti s nesprávnym úradným postupom žalobcu (nevyplatenia stravných dávok za uplatnené obdobie v správnej výške). Ničím v konaní neosvedčil, že by mu v dôsledku vytýkaného nesprávneho úradného postupu vznikol nárok na nemajetkovú ujmu, v tejto časti tak svoje dôkazné bremeno neuniesol, nakoľko samotné tvrdenie o celkovej frustrácii zo systému ako takého, v ktorom dochádza k nesprávnym úradným postupom, nemôže byť samo osobe podkladom na priznanie mu takéhoto nároku, a to aj s prihliadnutím na fakt, že orgán, ktorý sa dopustil nesprávneho úradného postupu, túto skutočnosť priznal, a pristúpil pre daný nedostatok k vyvodeniu opatrení voči zodpovedným zamestnancom v zmysle osobitných zákonov (oznámenie o prešetrení sťažnosti). Nebola preto splnená zákonná podmienka existencie nedostatočnosti zadosťučinenia vo forme konštatovania porušenia práva vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom. So zreteľom na túto skutočnosť žalobu v časti uplatneného nároku na nemajetkovú ujmu v peniazoch vo výške 33.300 eur, výrazne presahujúcej aj zákonné limity jej možného priznania, ako nedôvodnú zamietol. O trovách konania rozhodol tak, že stranám sporu nepriznal trovy konania, nakoľko ich úspech v konaní bol rovnaký, zohľadňujúc ich úspech v spore podľa uplatnených nárokov (žalobca bol úspešný v časti konania v ktorom si uplatnil náhradu škody, naopak v časti konania kde si uplatnil nárok na nemajetkovú ujmu úspešný nebol. (50% úspech, 50% neúspech). 4. Proti tomuto rozsudku podal do zamietajúceho výroku vo veci samej a do výroku o trovách konania v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca. Odvolanie odôvodnil tým, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, ako aj tým, že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Poukázal na právne závery, vyplývajúce z uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 29. júna 2011, sp. zn. 4Cdo 232/2010 a v zmysle jeho záverov konštatoval, že súd prvej inštancie na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam o závažnosti jeho nemajetkovej ujmy a zároveň nesprávne právne posúdil otázku, či konštatovanie porušenia práva bolo alebo nebolo dostatočným zadosťučinením vzhľadom na spôsobenú ujmu, ktorú nesprávne právne vyložil aj z pojmového hľadiska v rozpore s ust. § 17 ods. 2 Zákona. Zdôraznil, že dôsledky nezákonného postupu sa prejavili v jeho osobnej sfére, významne sa znížila jeho viera v spravodlivosť a zákonnosť, a tým bol v značnej miere narušený účel naplnenia trestu, ktorý mu bol uložený a znížená bola aj možnosť jeho resocializácie. Výška nemajetkovej ujmy je určiteľná s prihliadnutím na jej závažnosť ako aj okolnosti, za ktorých došlo k porušeniu práva. Postup orgánu verejnej moci pociťuje ako násilie na jeho osobe, ktoré musel strpieť vzhľadom represívnu povahu orgánu, ktorý toto násilie vykonával. Takýmto postupom cítil hlboko ponížený a bezmocný, a tento pocit frustrácie zostal ako trvalý následok hrubého nezákonného zneužitia moci, spáchaného na zverenej osobe, na osobe zverenej na prevýchovu. ÚVTOS Hrnčiarovce nad Parnou síce priznal s odstupom času pochybenie, avšak arogantným spôsobom odmietol vykonať nápravu voči poškodeným, a teda aj voči nemu. Takýto postup vyvolal u neho pocit menejcennosti a pôsobil proti zmyslu výkonu trestu odňatia slobody. Súd prvej inštancie v rozpore s vyššie uvedeným nesprávne vyhodnotil otázku vzniku nemajetkovej ujmy v dôsledku nesprávneho úradného postupu žalovaného, ako aj otázku jej závažnosti. Závery súdu prvej inštancie sú v priamom rozpore s jeho tvrdeniami o pocite frustrácie, hlbokého poníženia a bezmocnosti v konkrétnej súvislosti s konkrétnym porušovaním zákonných a podzákonných noriem, v súvislosti s konkrétnym nesprávnym úradným postupom. Súd naviac nepreveril a žalovaný v konaní nepreukázal, že naozaj došlo k vyvodeniu opatrení a či prijaté opatrenia boli dostatočné a primerané. Morálna satisfakcia v tomto prípade nestačí, nakoľko porušovateľ priznal nesprávny úradný postup až súc prichytený pri čine, keďže nemal inú možnosť, a predovšetkým nad rámec tohto vynúteného priznania však neučinil žiadny krok, ktorý by smeroval k tomu, aby sa dotknutým osobám ospravedlnil, už vôbec nie z vlastnej iniciatívy, ale ani na jeho výzvu, neprejavil žiadnu snahu napraviť vzniknutú škodu, a to ako materiálnu, tak aj morálnu, a teda konal priamo v rozpore so zmyslom účelu výkonu trestu odňatia slobody. Vynútené a oneskorené priznanie pochybenia bez náhrady skutočne spôsobenej škody v reálnom čase nie je možné považovať za postačujúcu morálnu satisfakciu. Čo sa týka výšky nemajetkovej ujmy, tá je na výlučnom posúdení súdu. Platnú zákonnú úpravu s horným limitom nemajetkovej ujmy v zmysle ust. § 17 ods. 4 zák. č. 514/2003 Z. z. považuje za neskutočnú drzosť potenciálneho porušovateľa stanoviť si sám sebe limit na náhradu nemajetkovej ujmy, ktorú sám spôsobuje. Čo je ešte horšie, je to prejav absolútnej nedôvery porušovateľa k jeho vlastnému sudcovskému stavu. Ak vychádzal porušovateľ zo zlých skúseností s niektorými súdnymi konaniami, tak bol povinný sa pokúsiť ísť tŕnistou cestou vyvodenia zodpovednosti voči konkrétnym osobám (ak došlo k excesívne nesprávnej aplikácii práva) a nie vydať sa cestou ľahšieho odporu. Súd prvej inštancie preto nesprávne právne posúdil otázku naplnenia predpokladov úhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch, keď závažnosť ujmy neposudzoval z objektívneho hľadiska, teda to, či by predmetnú ujmu takto v danom mieste a čase (v tej istej situácii, prípadne spoločenskom postavení a pod.) vnímala aj každá iná fyzická osoba. Tento nedostatok odvolaním napadnutého rozhodnutia považuje za natoľko zásadný, že je toto rozhodnutie potrebné zrušiť a vrátiť na ďalšie konanie, naviac, ak sa súd prvej inštancie vôbec nezaoberal zásadnými otázkami, ktorými sa v zmysle vyššie citovanej právnej vety zaoberať mal: okolnosťami, za ktorých k porušeniu práva došlo, intenzitou zásahu, jeho trvaním a rozsahom. Nad rámec uvedeného uviedol, že cieľom tohto jeho podania, ako aj obdobných podaní zo zvráteného väzenského prostredia, nie je zarobiť rýchle a veľké peniaze, ale kreovanie spoločného lepšieho verejného priestoru, kde sa nám a hlavne našim nasledovníkom bude lepšie žiť. Na základe uvedených skutočností žiadal odvolaniu vyhovieť. 5. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie aj žalovaný, a to do vyhovujúceho výroku vo veci samej. V napadnutej časti žiadal tento rozsudok zmeniť a aj v tejto časti žalobu zamietnuť, alternatívne v tejto časti rozsudok zrušiť a vrátiť vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Odvolanie odôvodnil tým, že súd prvej inštancie mu nesprávnym procesným postupom znemožnil, aby uskutočňoval jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces a nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností. V prvom rade namietal nedostatočné odôvodnenie napadnutého rozsudku, keď súd síce uviedol, ktoré skutočnosti považuje za sporné, avšak neuviedol, z akých dôkazov vychádzal, akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil a nevysvetľuje ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty strán. Nevysporiadal sa pritom s kľúčovými otázkami, ako je otázka vzniku jeho zodpovednosti za škodu ako ani so vznesenou námietkou premlčania, naopak, v bode 13 odôvodnenia napadnutého rozsudku len stroho konštatoval, že ak ide o zodpovedanie otázky vzniku zodpovednosti žalovaného za škodu a nemajetkovú ujmu uplatnenú žalobcom, po pojednávaní uskutočnenom dňa 21.01.2018 prestalo byt sporné, že nárok žalobcu nie je premlčaný. V situácii, keď súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozsudku v súvislosti s otázkou vzniku jeho zodpovednosti za škodu a nemajetkovú ujmu opomenul výslovne špecifikovať akým spôsobom malo dôjsť k nesprávnemu úradnému postupu zo strany ÚVTOS Hrnčiarovce nad Parnou a taktiež skúmať, či došlo v prípade žalobcu k vzniku škody a zároveň relevantným spôsobom sa vysporiadať s existenciou príčinnej súvislosti medzi žalobcom tvrdeným nesprávnym úradným postupom a uplatnenou škodou, má za to, že napadnutý rozsudok je nepreskúmateľný, nakoľko y nedáva odpovede ani na fundamentálne otázky súvisiace so vznikom zodpovednosti za škodu v intenciách zákona č. 514/2003 Z. z. Súd prvej inštancie sa naviac opomenul zaoberať vznesenou námietkou premlčania, keď iba nekriticky konštatoval, že na pojednávaní, ktoré sa uskutočnilo dňa 21.01.2018 (správne malo byť uvedené 22.01.2018) prestalo byť sporné, že nárok žalobcu nie je premlčaný, hoci priamo na pojednávaní dňa 22.01.2018 výslovne uviedol, že trvá na svojej procesnej obrane, v rámci ktorej vzniesol námietku premlčania, čo zakladá zmätočnosť a nepreskúmateľnosť napadnutého rozsudku. Poukázal ďalej na ust. § 366 písm. d) C.s.p., podľa ktorého prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť, ak ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie. Uviedol, že po doručení napadnutého rozsudku, v rámci preverovania rozhodných skutočností nevyhnutných pre úhradu priznanej náhrady majetkovej škody vo výške 132,48 eura, ako aj možnosti domáhania sa regresnej náhrady od ÚVTOS Hrnčiarovce nad Parnou v zmysle § 21 a nasl. zákona č. 514/2003 Z. z., písomne ako aj telefonicky kontaktoval ÚVTOS Hrnčiarovce nad Parnou, v snahe zabrániť prípadnej duplicitnej úhrade majetkovej škody vo výške 132,48 eura, keďže ÚVTOS Hrnčiarovce nad Parnou priznal vo svojom písomnom stanovisko zo dňa 24.06.2010 pochybenie a považoval žalobcom požadovanú náhradu majetkovej škody za dôvodnú vo výške 132,48 eura, mu následne v rámci vzájomnej komunikácie s ÚVTOS Hrnčiarovce nad Parnou boli v elektronickej forme doručené podania týkajúce sa konania vedeného na Okresnom súde Trnava pod sp. zn. 18C/180/2010, o ktorého existencii sa dozvedel až dňa 12.03.2018. V predmetnom konaní sa žalobca domáhal zaplatenia sumy 145,28 eura priamo proti ÚVTOS Hrnčiarovce nad Parnou, a to na základe rovnakých skutkových okolností ako v prejednávanej veci na súde prvej inštancie. Podstatnou skutočnosťou je, že v konaní sp. zn. 18C/180/2010 bol návrh žalobcu, čo do sumy 142,34 eura právoplatne zamietnutý rozsudkom Okresného súdu Trnava, č. k. 18C/180/2010-95 zo dňa 24.10.2011 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Trnave, č. k. 10Co/2/2012-117 zo dňa 05.02.2013. Vo zvyšnej časti, t. j. v časti o zaplatenie 2,94 eura, bol uznesením Okresného súdu Trnava, č. k. 18C/180/2010-259 zo dňa 09.11.2016 schválený zmier medzi stranami sporu, pričom ÚVTOS Hrnčiarovce nad Parnou ako žalovaný bol zaviazaný zaplatiť žalobcovi sumu 2,94 eura do 3 dní od právoplatnosti uznesenia. Predmetné uznesenie nadobudlo právoplatnosť dňa 21.11.2016, pričom priznaná suma vo výške 2,94 eura bola žalobcovi uhradená zo strany ÚVTOS Hrnčiarovce nad Parnou prostredníctvom poštovej poukážky dňa 24.11.2016. V rámci procesu skúmania opodstatnenosti požiadavky žalobcu prednesenej v jeho žiadosti o predbežné prerokovanie jeho nároku podľa zák. č. 514/2003 Z.z. mu pritom ÚVTOS Hrnčiarovce nad Parnou zaslal stanovisko zo dňa 24.06.2010, z ktorého vyplývalo, že žalobca ako bývalý odsúdený podal dňa 10. 1. 2009, sťažnosť pre porušenie § 24 ods. 1 RMS č. 13/1994 o stravovaní v Zbore väzenskej a justičnej stráže Slovenskej republiky účinného do 28.2.2009, ktorá bola opodstatnená s tým, že vo veci budú voči zodpovedným pracovníkom prijaté disciplinárne opatrenia. Nemal legitímny dôvod spochybňovať závery prezentované ÚVTOS Hrnčiarovce nad Parnou a v tomto smere koncipoval aj svoju procesnú obranu v konaní na súde prvej inštancie. Výsledok právoplatne skončeného konania vedeného na Okresnom súde Trnava pod sp. zn. 18C/180/2010 potom predstavuje novoty v zmysle § 366 písm. d) C.s.p., nakoľko ich nemohol v konaní na súde prvej inštancie uplatniť bez svojej viny, keďže nemal vedomosť o existencii paralelne vedeného konania na Okresnom súde Trnava, v rámci ktorého žalobca požadoval zaplatenie totožnej sumy vo výške 145,28 eura, akú si uplatňoval voči žalovanej na súde prvej inštancie z titulu nesprávneho úradného postupu ÚVTOS Hrnčiarovce nad Parnou. V situácii, keď bola žaloba žalobcu v konaní sp. zn. 18C/180/2010 právoplatne zamietnutá v časti 142,34 eura, t. j. nebolo zo strany žalobcu preukázané pochybenie ÚVTOS Hrnčiarovce nad Parnou ako ani nárok žalobcu na zaplatenie sumy 142,34 eura a zároveň priznaná suma vo výške 2,94 eura bola dňa 24.11.2016 žalobcovi uhradená zo strany ÚVTOS Hrnčiarovce nad Parnou, je zrejmé, že meritórne rozhodnutia vo veci sp. zn. 18C/Í80/2010 predstavujú listinné dôkazy verifikujúce neopodstatnenosť žalobcom podanej žaloby. Ak by tieto skutočnosti a dôkazy mohol uplatniť na súde prvej inštancie v rámci svojej procesnej obrany, malo by to za následok jeho procesný úspech v plnom rozsahu t. j. došlo by k zamietnutiu žaloby zo strany súdu prvej inštancie. Jediným dôvodom, prečo vyššie zmienené listinné dôkazy ako prostriedky procesnej obrany v konaní na súde prvej inštancie neuplatnil, je skutočnosť, že ich bez svojej viny uplatniť nemohol, keďže o nich bez svojej viny nemal vedomosť. Naviac, žalobca ako iniciátor konania na súde prvej inštancie, ako aj konania sp. zn. 18C/180/2010, mal ako jediný vedomosť o súbehu oboch konaní a napriek vedomosti o právoplatnom skončení konania vedeného na Okresnom súde Trnava pod sp. zn. 18C/180/2010 už v roku 2016, úmyselne neoznámil túto skutočnosť v konaní na súde prvej inštancie a na pojednávaní uskutočnenom dňa 22.01.2018 ľstivo trval na podanej žalobe, hoci z výsledku konania sp. zn. 18C/180/2010 bolo zrejmé, že jeho žaloba je nedôvodná a vzniknutá škoda vo výške 2,94 eura mu bola uhradená ešte dňa 24.11.2016. V tejto súvislosti nemožno opomenúť ani otázku dobrých mravov, a preto by konaniu žalobcu nemala byť poskytnutá ochrana vo forme priznania náhrady majetkovej škody vo výške 132,48 eura. Na preukázanie nových skutočností spolu s odvolaním žalovaný predložil kópie emailovej správy zo dňa 12.03.2018, rozsudku Okresného súdu Trnava, č. k. 18C/180/2010-95 zo dňa 24.10.2011, rozsudku Krajského súdu v Trnave, č. k. 10Co/2/2012-117 zo dňa 05.02.2013, uznesenia Okresného súdu Trnava, č. k. 18C/180/2010-259 zo dňa 09.11.2016 a podacieho lístka č.75105 zo dňa 24.11.2016 a podanému odvolaniu žiadal vyhovieť. 6. Žalobcovi bolo odvolanie žalovaného riadne doručené, avšak možnosť vyjadriť sa k nemu nevyužil. 7. Odvolací súd vec prejednal, podľa § 380 ods. 1 C.s.p., bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 378 ods. 1 v spojení s § 219 ods. 3 C.s.p., a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné, avšak odvolanie žalovaného je opodstatnené. 8. V preskúmavanej veci žalobca podanou žalobou uplatnil svoj nárok na náhradu škody a nemajetkovej ujmy, ktorú mu podľa jeho tvrdenia vznikla v dôsledku nesprávneho úradného postupu ÚVTOS Hrnčiarovce nad Parnou, ku ktorému došlo tým, že počas výkonu jeho trestu odňatia slobody vykonávaného v tomto ústave v období od v roku 2007 a 2008 mu nebola vydaná stravná dávka pre pracujúcich, čím mu vznikla škoda vo výške 132,48 eura, pričom vznik nároku na náhradu nemajetkovej ujmy žalobca odôvodňuje tým, že dôsledky predmetného nesprávneho úradného postupu, ktorý vyvolal u neho pocit menejcennosti, pôsobil proti zmyslu výkonu trestu odňatia slobody, pociťoval ho ako násilie na jeho osobe, ktoré musel strpieť vzhľadom represívnu povahu orgánu, ktorý toto násilie vykonával, sa prejavili v jeho osobnej sfére, významne sa znížila jeho viera v spravodlivosť a zákonnosť, cítil sa hlboko ponížený, bezmocný a frustrovaný. 9. V prvom rade je potrebné zdôrazniť, že vo vzťahu k základu uplatnených nárokov súd prvej inštancie vykonal náležité dokazovanie potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností významných pre posúdenie dôvodnosti podanej žaloby, ako aj na opodstatnenosť tvrdení žalovaného, ktoré uvádzal na svoju obranu a zhodnotením výsledkov dokazovania vykonaného v konaní na súde prvej inštancie dospel k správnym skutkovým záverom. 10. Na základe ustáleného skutkového stavu vyvodil súd prvej inštancie vo veci samej aj správny právny záver o nedôvodnosti podanej žaloby v časti o náhradu nemajetkovej ujmy, keď na vec aplikoval zodpovedajúce ustanovenia zákona č. 514/2003 Z. z., ktoré aj správne vyložil a svoje dôvody vedúce k zamietnutiu žaloby v tejto časti aj náležite odôvodnil, pričom sa správne vysporiadal s rozhodujúcimi skutočnosťami podstatnými pre právne posúdenie veci, keď konštatoval, že vzhľadom na všetky okolnosti danej veci na priznanie náhrady nemajetkovej ujmy nie sú splnené zákonom stanovené predpoklady, a to už len z toho dôvodu, že za daných okolností je konštatovanie porušenia predpisov, ktoré bolo zo strany ÚVTOS Hrnčiarovce nad Parnou žalobcovi oznámené, plne postačujúce na kompenzáciu prípadných následkov jeho postupu vo vzťahu k osobe žalobcu. Odvolací súd tejto súvislosti považuje za potrebné upriamiť pozornosť na to, že žalobca netvrdí, že by počas výkonu trestu odňatia slobody bol vystavený neľudským podmienkam (napr. že by nemal žiadny prístup k strave, či iným základným ľudských potrebám), avšak iba to, že mu neboli poskytnuté všetky náležitosti, ktoré mu podľa neho v zmysle podzákonných predpisov mali byť poskytnuté. Treba však upriamiť pozornosť i na to, že; ako to vyplýva z rozhodnutia Okresného súdu v Trnave č. k. 18C/180/2010-95 zo dňa 24.10.2011 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Trnave, č. k. 10Co/2/2012-117 zo dňa 05.02.2013; na poskytnutie stravnej dávky v období, kedy mal podľa žalobcu ÚVTOS Hrnčiarovce nad Parnou voči nemu postupovať nezákonne a dlhšiu dobu tým v ňom vyvolávať pocit menejcennosti, na ňom páchaného násilia, hlbokého poníženia, bezmocnosti a frustrácie a významne znížiť jeho vieru v spravodlivosť a zákonnosť, žalobcovi ani nevznikol nárok, resp. nárok mu mohol vzniknúť iba v celkom zanedbateľnom rozsahu 2,94 eura. Je preto celkom zjavné, že žalobca sa svojou argumentáciou snaží iba účelovo (a vedome) vyvolať na strane konajúceho súdu dojem o existencii akejsi svojvôle ÚVTOS Hrnčiarovce nad Parnou, ktorej bol nútený sa podrobiť, hoci jeho tvrdenia sú v rozpore s objektívnou skutočnosťou. Uvedené skutočnosti taktiež vylučujú vznik nároku žalobcu na náhradu nemajetkovej ujmy, keď negatívne pocity žalobcu, ktoré sú v rozpore s objektívnou realitou, nepochybne splnenie predpokladov pre vznik nároku náhradu nemajetkovej ujmy nezakladajú. 11. V nadväznosti na vyššie uvedené odvolací súd pre úplnosť uvádza, že za neopodstatnené považuje odvolacie námietky žalobcu, podľa ktorých súd prvej inštancie vychádzal z nesprávne ustáleného skutkového stavu a nesprávneho právneho posúdenia veci. Je totiž nepochybné, že žalobca v spore netvrdil ani nepreukázal, že by sa tvrdený nesprávny úradný postup ÚVTOS Hrnčiarovce nad Parnou prejavil v jeho nemajetkovej sfére takým spôsobom, že by nad rámec konštatovania nesprávnosti daného postupu, bolo možné priznať aj náhradu nemajetkovej ujmy. Vo vzťahu k pocitom, ktorými žalobca v tejto súvislosti argumentoval i v odvolaní, už bolo vyššie uvedené, že tieto nemajú základ v objektívnej realite, a preto nárok na náhradu nemajetkovej ujmy založiť nemôžu; a neobstojí tak ani námietka žalobcu, že prvoinštančný súd nesprávne a v rozpore s ustálenou rozhodovacou praxou tieto jeho pocity vôbec nezohľadnil v priamom rozpore s jeho tvrdeniami o pocite frustrácie, hlbokého poníženia a bezmocnosti v konkrétnej súvislosti s konkrétnym porušovaním zákonných a podzákonných noriem. Z totožných dôvodov je neopodstatnená námietka žalobcu, ktorý súdu prvej inštancie vytýka, že sa vôbec nezaoberal tým, či by predmetnú ujmu takto v danom mieste a čase (v tej istej situácii, prípadne spoločenskom postavení a pod.) vnímala aj každá iná fyzická osoba a nezaoberal sa okolnosťami, za ktorých k porušeniu práva došlo, intenzitou zásahu, jeho trvaním a rozsahom. Skúmanie uvedených okolností totiž nebolo na mieste vzhľadom na absenciu skutkového základu pre vznik nemajetkovej ujmy ako takej. 12. Na základe uvedeného potom možno zhrnúť, že obsah odvolania žalobcu nie je spôsobilý spochybniť správnosť záverov napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie, na ktorých tento založil svoje rozhodnutie, z hľadiska žalobcom uplatnených odvolacích dôvodov, keď (ani) v odvolacom konaní neboli zistené také rozhodujúce skutočnosti alebo dôkazy, ktoré by mohli mať za následok prehodnotenie skutkových a právnych záverov súdu prvej inštancie a privodiť pre žalobcu priaznivejšie rozhodnutie v tomto spore. 13. Pokiaľ ide o dôvodnosť žaloby v časti o zaplatenie náhrady škody, odvolací súd dospel k záveru, že hoci v tejto časti napadnutý rozsudok nemožno považovať bez ďalšieho za nesprávny vzhľadom na skutkový stav v čase jeho vyhlásenia, sú splnené všetky zákonom stanovené (§ 366 písm. d) C.s.p.) podmienky prípustnosti zohľadnenia nových skutočností a dôkazov, na ktoré poukázal vo svojom odvolaní žalovaný. Žalovaný totiž preukázateľne bez svojej viny nemal v čase vyhlásenia rozsudku súdu prvej inštancie vedomosť o skutočnostiach a dôkazoch vyplývajúcich z výsledku konaní vedených na Okresnom súde v Trnave pod sp. zn. 18C/180/2010 a Krajskom súde v Trnave pod sp. zn. 10Co/2/2012, ktoré majú zásadný vplyv na výsledok tohto sporu aj v časti uplatnenej náhrady škody, spočívajúcej v nevyplatenej stravnej dávke, resp. prídavku k stravnej dávke pre pracujúcich odsúdených. Vzhľadom na skutočnosť, že zo strany ÚVTOS Hrnčiarovce nad Parnou nebol žalovaný v rámci procesu predbežného prejednania nároku podľa zák. č. 514/2003 Z.z., avšak ani neskôr, informovaný o prebiehajúcom konaní na Okresnom súde v Trnave, pričom výsledok predmetných konaní zamlčal aj žalobca, je zrejmé, že žalovaný sa o týchto skutočnostiach dozvedel až po vyhlásení napadnutého rozsudku a nemohol ich v rámci obrany uplatniť na súde prvej inštancie, čím došlo k naplneniu citovaného ustanovenia § 366 písm. d) C.s.p. a odvolací súd bol preto povinný na tieto skutočnosti a dôkazy prihliadať v odvolacom konaní. 14. Z rozsudku Okresného súdu v Trnave č. k. 18C/180/2010-95 zo dňa 24.10.2011, v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Trnave, č. k. 10Co/2/2012-117 zo dňa 05.02.2013 vyplýva, že za totožné obdobie, aké je predmetom tohto sporu, žalobcovi s výnimkou sumy 2,94 eura, zodpovedajúcej dobe 7 dní v mesiaci jún 2007, nárok na prídavok k stravnej dávke pracujúcich odsúdených nevznikol, keď tento nebol nárokovateľný a žalobcovi nebol riaditeľom ÚVTOS Hrnčiarovce nad Parnou priznaný, rovnako ako všetkým ostatným odsúdeným (v označených konaniach bolo preukázané, že predmetný prídavok nebol priznaný ani žiadnemu inému odsúdenému). Žalobca si bol celkom zjavne uvedenej skutočnosti vedomý, keď zhodne s protistranou (ÚVTOS Hrnčiarovce nad Parnou) navrhol schváliť zmier, ktorým sa ÚVTOS Hrnčiarovce nad Parnou zaviazal mu zaplatiť práve sumu 2,94 eura a súd prvej inštancie uznesením zo dňa 09.11.2016, č.k. 18C/180/2010-259 tento zmier aj schválil, pričom predmetná suma bola žalobcovi neskôr aj uhradená. 15. Na základe uvedeného preto dospel odvolací súd k záveru, že podaná žaloba nie je dôvodná ani v časti uplatnenej náhrady škody, spočívajúcej v nevyplatenom prídavku k stravnej dávke pracujúcich odsúdených za obdobie spolu 197 kalendárnych dní v rokoch 2007 a 2008, keď za toto obdobie mu nárok nevznikol, resp. v časti 2,94 eura síce vznikol, avšak zanikol splnením, a preto mu v tejto súvislosti nevznikla žiadna škoda, a teda žalovanému nevznikla povinnosť neexistujúcu škodu mu nahradiť, a to ani podľa zák. 514/2003 Z.z. Pre úplnosť sa v súvislosti s vyššie citovanými rozhodnutiami Okresného súdu v Trnave a Krajského súdu v Trnave žiada poukázať na to, že so zreteľom na ustálenú judikatúru (porov. uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 31.01.2012 vo veci sp. zn. 1 Cdo 44/2010) ak v občianskoprávnom konaní už bola právoplatne vyriešená určitá otázka hmotnoprávneho vzťahu účastníkov, je súd v inom konaní, v ktorom má tú istú otázku posúdiť ako prejudiciálnu, viazaný jej skorším posúdením. V preskúmavanej veci bol preto aj odvolací súd povinný vychádzať z konštatovania neexistencie nárokov žalobcu na prídavok k stravnej dávke za sporné obdobie, vysloveného v citovaných rozhodnutiach Okresného súdu v Trnave a Krajského súdu v Trnave, ktoré vznik nároku na náhradu škody uplatnenej žalobcom v tomto spore celkom vylučuje. 16. Naviac sa však odvolací súd stotožnil s argumentáciou žalovaného v odvolaní, podľa ktorej vyhoveniu podanej žalobe bráni i to, že konanie žalovaného, ktorý v tomto spore uplatnil náhradu škody za nesplnenie nárokov nepriznaných mu v konaní na Okresnom súde v Trnave, treba považovať za konanie v zjavnom rozpore s dobrými mravmi. Inak totiž nemožno hodnotiť konanie žalobcu spočívajúce v snahe dosiahnuť od žalovaného vyplatenie požadovanej sumy, na ktorú mu nárok nevznikol ani počas výkonu trestu odňatia slobody, úskokom (ľsťou) za stavu, keď si nepochybne bol (a musel byť) vedomý, že na tom istom skutkovom základe, na akom už bola rozsudkom Okresného súdu v Trnave č.k. 18C/180/2010-95 zo dňa 24.10.2011, v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Trnave, č. k. 10Co/2/2012-117 zo dňa 05.02.2013, jeho žaloba zamietnutá z dôvodu, že (s výnimkou sumy 2,94 eura, ktorú mu naviac bola už uhradená) mu nárok nepatrí, a zjavne sa spoliehal na to, že informácia o výsledku predmetných súdnych konaní sa nedostane do dispozície žalovaného, presnejšie Ministerstva spravodlivosti SR, ktoré v tomto prípade ako ústredný orgán verejnej moci koná za štát. 17. Na základe vyššie uvedeného dospel odvolací súd k záveru, že aj v časti, v ktorej bola žalovanému uložená povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 132,48 eura, bolo potrebné podanú žalobu zamietnuť, a to vzhľadom na nové okolnosti, na ktoré bolo nutné prihliadať v súlade s ust. § 366 písm. d) C.s.p., z ktorých vyplýva, že ani v tejto časti žalobcovi nárok nevznikol a uplatnenie predmetného nároku v tomto spore treba považovať za konanie v rozpore s dobrými mravmi. 18. Odvolací súd preto rozsudok súdu prvej inštancie v časti o náhradu nemajetkovej ujmy ako vecne správny potvrdil (§ 387 ods. 1,2 C.s.p.) a v časti priznanej náhrady škody podľa § 388 C.s.p. tento rozsudok zmenil a žalobu zamietol. 19. O náhrade trov konania rozhodol odvolací súd podľa ust. § 396 ods. 2 C.s.p. v spojení s § 262 ods. 1 a § 255 ods. 1 C.s.p., avšak úspešnému žalobcovi náhradu trov (celého) konania nepriznal, keď je nesporné, že mu v spore žiadne trovy nevznikli. 20. Toto rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.). Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 C.s.p.). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 C.s.p.). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1,2 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, alebo ak je dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 C.s.p.).