Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 5Co/27/2018 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1114211317 Dátum vydania rozhodnutia: 21. 01. 2020 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr Janka Richterová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2020:1114211317.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Richterovej a členov senátu JUDr. Juraja Považana a JUDr. Milana Chalupku v spore žalobcu: I.. S.C.A. F., M.. XX.XX.XXXX, Q. Q., N. Č.. X, zastúpeného Škubla & partneri, s.r.o., so sídlom v Bratislave, Eisteinova č. 25, proti žalovaným: 1/ Slovenská republika, za ktorú koná Slovenská informačná služba, so sídlom v Bratislave, Vajnorská č. 39 a 2/ Slovenská informačná služba, so sídlom v Bratislave, Vajnorská č. 39, o ochranu osobnosti a náhradu škody, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I zo dňa 23. marca 2017 č. k. 15C/73/14-519 v spojení s uznesením zo dňa 11. júla 2017 č. k. 15C/73/14-594, takto r o z h o d o l : Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v časti požadovaného určenia, že postupom žalovaného 2/, ktorý spočíval v neoprávnenom používaní informačno-technických prostriedkov a v neoprávnenom vyhotovení záznamov a iných výsledkov, povolených na základe rozhodnutí Krajského súdu v Bratislave zo dňa 23.11.2005 sp. zn. Ntt-3-D-2879/2005, zo dňa 18.05.2006 sp. zn. Ntt-3-D-482/2006 a zo dňa 26.01.2006 sp. zn. Ntt-2-D-100/2006, došlo k porušeniu práva žalobcu na ochranu osobnosti m e n í tak, že súd u r č u j e, že postupom žalovaného 2/, ktorý spočíval v neoprávnenom používaní informačno-technických prostriedkov a v neoprávnenom vyhotovení záznamov a iných výsledkov, povolených na základe rozhodnutia Krajského súdu v Bratislave zo dňa 23.11.2005 sp. zn. Ntt-3-D-2879/2005, zo dňa 18.05.2006 sp. zn. Ntt-3-D-482/2006 a zo dňa 26.01.2006 sp. zn. Ntt-2- D-100/2006 došlo k porušeniu práva žalobcu na ochranu osobnosti. Vo zvyšných častiach napadnutý rozsudok p o t v r d z u j e . Žalovaným 1/ a 2/ náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a . o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zamietol žalobu, ktorou žalobca s ohľadom na výsledok konania o ústavných sťažnostiach (nález Ústavného súdu SR zo dňa 20.11.2012 č. k. III. ÚS 97/12-229, nález zo dňa 2.2.2016 č. k. III. ÚS 490/15-367) a po zamietnutí žalôb v rámci správneho súdnictva, požadoval buď podľa zákona o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci č. 514/2003 Z. z. (pre nezákonné sledovanie žalobcu po zrušení vo výroku citovaných nezákonných rozhodnutí Krajského súdu v Bratislave) alebo podľa § 13 OZ ochranu osobnostných práv, spočívajúcich v zásahu do žalobcovho práva na súkromie. Žalovaným náhradu trov konania nepriznal. Z týchto dôvodov sa žalobca po viacerých zmenách žaloby domáhal určenia, že postupom žalovaného 2/, ktorý spočíval v neoprávnenom používaní informačno-technických prostriedkov a v neoprávnenom vyhotovení záznamov a iných výsledkov, povolených na základe rozhodnutí Krajského súdu v Bratislave zo dňa 23.11.2005 sp. zn. Ntt-3-D-2879/2005, zo dňa 18.05.2006 sp. zn. Ntt-3-D-482/2006 a zo dňa 26.01.2006 sp. zn. Ntt-2-D-100/2006, došlo k porušeniu práva žalobcu na ochranu osobnosti. 2. Požadoval tiež, aby sa žalovanému 1/ uložila povinnosť zdržať sa akéhokoľvek používania záznamov a iných výsledkov použitia informačno-technických prostriedkov povolených na základe rozhodnutia Krajského súdu v Bratislave sp. zn. NU-3-D-2879/2005 z 23.11.2005 (súhlas 1/), na základe rozhodnutia Krajského súdu v Bratislave sp. zn. NU-3-D-482/2006 z 18.05.2006 (súhlas 2/) a na základe rozhodnutia Krajského súdu v Bratislave sp.zn. NK-2-D-100/2006 z 26.01.2006 (súhlas 3), ktoré sa nachádzajú v dispozičnej sfére Slovenskej informačnej služby, najmä v spisoch Slovenskej informačnej služby sp. zn. „63/950", „63/956" a „54", ako aj v akýchkoľvek iných spisoch Slovenskej informačnej služby, vrátane zvukových alebo iných záznamov, úplných alebo čiastočných, priamych alebo nepriamych, doslovných alebo upravených prepisov záznamov, správ o používaní informačno-technických prostriedkov, správ o ukončení používania informačno-technických prostriedkov, „zvodiek" (spravodajských informácií) poskytovaných ústavným činiteľom alebo iným štátnym orgánom, vrátane ich kópií, prepisov a analytických interpretácií (popisov), ako aj vrátane akýchkoľvek iných výsledkov použitia informačno-technických prostriedkov alebo akýchkoľvek údajov z použitia informačno-technických prostriedkov, a to bez ohľadu na to, či išlo o prepisy v písomnej alebo akejkoľvek inej podobe, a bez ohľadu na to, v akej forme zachytávali, analyzovali alebo inak spravodajským spôsobom spracovávali obsah záznamov a iných výsledkov použitia informačno-technických prostriedkov, vrátane uloženia obsahu takýchto záznamov alebo iných výsledkov použitia informačno-technických prostriedkov spôsobom, ktorý zabráni každému, okrem súdu, prístupe k nim, zdržať sa akéhokoľvek vyhotovovania takýchto záznamov a iných výsledkov takéhoto použitia informačno-technických prostriedkov a zdržať sa akéhokoľvek neoprávneného spracúvania osobných údajov žalobcu, ako aj iných údajov o žalobcovi alebo týkajúcich sa súkromia žalobcu, získaných alebo zhromaždených v súvislosti s vyhotovením a nezničením takýchto záznamov alebo iných výsledkov takéhoto použitia informačno-technických prostriedkov, vrátane využívania alebo uchovávania takýchto údajov. 3. Ďalej voči žalovanému 1/ požadoval uloženie povinnosti vyradiť a zničiť všetky záznamy a akékoľvek iné výsledky použitia informačno-technických prostriedkov uvedené v bode 1. výroku tohto rozsudku, minimálne však ich kópie a úplné prepisy, a to do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku, eventuálne aby súd vydal rozsudok, podľa ktorého je žalovaný 1/ povinný vyradiť a zničiť všetky záznamy a akékoľvek iné výsledky použitia informačno-technických prostriedkov uvedené v bode 1 výroku tohto rozsudku, minimálne však ich kópie a úplné prepisy, a vo všetkých ostatných údajoch uložených podľa § 17 ods. 6 zák. č. 46/1993 Z.z. o Slovenskej informačnej službe v znení neskorších predpisov vymazať akékoľvek osobné údaje žalobcu, ako aj iné údaje o žalobcovi alebo týkajúce sa súkromia žalobcu, ktoré boli získané alebo zhromaždené v súvislosti s používaním informačno-technických prostriedkov na základe rozhodnutí Krajského súdu v Bratislave uvedených v bode 1. výroku tohto rozsudku, do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku. 4. Napokon sa voči žalovanému 1/ domáhal uloženia povinnosti doručiť žalobcovi na adresu advokátskej kancelárie Škubla & Partneri s.r.o., sídlo Digital Park II, Einsteinova 25, 851 01 Bratislava, kópiu zápisnice o zničení záznamov a akýchkoľvek iných výsledkov použitia informačno-technických prostriedkov uvedených v bode 1. výroku tohto rozsudku alebo písomnú informáciu o ich zničení v rozsahu údajov, ktoré mali byť zaznamenané v zápisnici o ich zničení, a to do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku, eventuálne aby súd vydal rozsudok, podľa ktorého je žalovaný 1/ povinný doručiť žalobcovi na adresu advokátskej kancelárie Škubla & Partneri s.r.o., sídlo Digital Park II, Einsteinova 25, 851 01 Bratislava, kópiu zápisnice o zničení záznamov a akýchkoľvek iných výsledkov použitia informačno-technických prostriedkov uvedených v bode 1. výroku tohto rozsudku alebo písomnú informáciu o ich zničení v rozsahu údajov, ktoré mali byt' zaznamenané v zápisnici o ich zničení, ako aj písomné oznámenie o vymazaní osobných údajov žalobcu, ako aj iných údajov o žalobcovi alebo týkajúcich sa súkromia žalobcu z údajov uložených podľa § 17 ods. 6 zák. č. 46/1993 Z.z. o Slovenskej informačnej službe v znení neskorších predpisov, ktoré boli získané alebo zhromaždené v súvislosti s používaním informačno-technických prostriedkov na základe rozhodnutí Krajského súdu v Bratislave uvedených v bode 1. výroku tohto rozsudku, do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku. 5. Uloženie tých istých povinností požadoval tiež od žalovaného 2/, vrátane určenia, že došlo k porušeniu práva žalobcu na ochranu osobnosti. 6. Súd žalobu zamietol, keď dospel k záveru, že v žiadnom prípade nedošlo k nesprávnemu úradnému postupu podľa § 9 zák. č. 514/2003 Z. z. zo strany SIS, ktorá vykonávala použitie informačno-technických prostriedkov (ITP) na základe v tom čase zákonne vydaných dotknutých súhlasov vecne príslušného súdu; tieto boli až následne zrušené v konaní pred Ústavným súdom SR. Dospel tiež k záveru o tom, že s ohľadom na súhlasy príslušného súdu s použitím ITP konanie žalovaných, v rámci ktorého boli záznamy získané, nemožno považovať ani za neoprávnený zásah do osobnostných práv žalobcu, a to ani v prípade, ak sa po ich získaní preukáže, že súhlasy boli zrušené. 7. V časti požadovaného vyradenia a zničenia všetkých záznamov a akýchkoľvek iných výsledkov použitia ITP dospel k záveru, že v tejto časti je petit žaloby nevykonateľný. Navyše podľa žalovaného 2/ výsledky ITP boli zničené ešte pred rozhodnutím ústavného súdu v roku 2016 a výsledky v poradí druhého použitia ITP boli v súlade so zákonom uložené. Zápisnicu o zničení záznamu zo dňa 02.04.2008 nebol povinný podpisovať sudca, pretože v tom čase nešlo o nezákonne získaný záznam alebo iný výsledok (§ 7 ods. 4 zák. č. 166/03 Z. z.). Žalobca potom bezdôvodne požaduje zničenie záznamov v prítomnosti sudcu. Bez akéhokoľvek právneho základu požaduje doručenie kópie zápisníc o ich zničení, keď zák. č. 46/1993 v spojení so zák. č. 215/2004 Z. z. a zák. č. 166/2003 Z. z. takúto povinnosť neukladajú. Dospel tiež k záveru, že pokiaľ by aj existovali záznamy z použitia ITP, všeobecný súd nemá v občianskoprávnom konaní právomoc žalovaným uložiť, ako majú nakladať so získanými informáciami a s ich evidenciou. Neprihliadol na žalobcovu argumentáciu o tom, že výsledky nasadeného ITP sú bežne dostupné na internetových stránkach, keďže žalobca neosvedčil, kedy a akým spôsobom bol nezákonne získaný záznam žalovanými protiprávne použitý. 8. Pokiaľ sa žalobca domáhal určenia, že postupom žalovanej došlo k porušeniu práva žalobcu na ochranu osobnosti, takto formulovaný petit podľa záverov súdu nemá oporu v zákone č. 514/2003 Z. z. a pri uplatnení nárokov podľa tohto zákona žalovaná 2/ nie je vecne pasívne legitimovaná. Žalovaného 2/ nepovažoval za orgán štátu, ktorý by štát zastupoval podľa § 4. 9. Žalobca sa vo včas podanom rozsiahlom odvolaní domáhal zmeny napadnutého rozsudku a vyhovenia žalobe. Predovšetkým nesúhlasil so závermi súdu prvej inštancie o tom, že nedošlo k zásahu do jeho osobnostných práv len z dôvodu, že v čase použitia ITP žalovaný 2/ postupoval na základe právoplatných súhlasov príslušného súdu. Poukázal na závery ústavného súdu v rozhodnutiach, ktorými boli jednotlivé súhlasy na použitie ITP zrušené (bod 1), v zmysle ktorých v našom právnom poriadku má žalobca dostatočné možnosti na ochranu svojich práv pred všeobecným súdom, teda ústavný súd ponechal na všeobecnom súde, aby dovŕšil právnu ochranu žalobcu. Poukázal tiež na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva, v zmysle ktorej uchovávanie informácií, týkajúcich sa súkromného života osoby, ako aj ich používanie a nemožnosť napadnutia ich správnosti predstavuje zásah do práva na rešpektovanie súkromného života, ktorému sa poskytuje ochrana v zmysle čl. 8 ods. 1 Dohovoru (napr. Rotaru vs. Rumunsku). Zdôraznil, že právne posúdenie veci je vždy na strane súdu, on sa domáhal ochrany podľa dvoch právnych predpisov, podľa zák. č. 514/2003 Z. z., resp. podľa ust. § 13 OZ a bolo len na posúdení súdu, ako uplatnený nárok bude právne kvalifikovať. Zastával názor, že požadovaný určovací petit obstojí podľa § 17 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. z., keďže smeruje k zmierneniu následkov zásahu do osobnostných práv žalobcu a ustanovenie počíta s možnosťou uspokojenia nemajetkovej ujmy aj inak, než v peniazoch. Vyčítal súdu porušenie práva na spravodlivý súdny proces (nevyzvanie na odstránenie vád žaloby, ktorej petit v niektorej časti považoval nevykonateľný, neodstránenie nesprávne označeného orgánu, konajúceho v mene štátu ex offo, nevykonanie navrhnutých dôkazov bez objasnenia, nemožnosť oboznámiť sa s stanoviskom SIS s prílohou v režime utajenia). Žalovaného 2/ však považoval za právnickú osobu, ktorá rozhoduje o právach a povinnostiach osôb v zmysle § 4 ods. 1, písm. i) zák. č. 514/2003 Z. z. Pasívna legitimácia žalovaného 2/ vyplýva z ustanovenia § 8 zákona o ochrane pred odpočúvaním. Nesúhlasil tiež so závermi súdu o tom, že sa domáhal ochrany podľa zák. č. 514/2003 Z. z. z dôvodu nezákonného rozhodnutia, keďže žalobu podával pre nesprávny úradný postup SIS, vyvolaný zrušenými súhlasmi na použitie ITP. Za nesprávny považoval tiež záver súdu prvej inštancie o tom, že žalovaný 2/ preukázal, že došlo k zničeniu záznamov predložením zápisnice, keďže zo zápisnice nemožno vyvodiť, či boli naozaj zničené všetky záznamy a iné výsledky použitia ITP, či ide o údaje, ktoré mali byť z evidencie vymazané a zápisnica bola predložená len k súhlasu 1/ a 2/, k súhlasu 3/ žiadna informácia o rozsahu a obsahu výstupov nebola predložená. Poukázal na skutočnosť, že nahrávky sú voľné dostupné na označenej internetovej stránke a v konaní nebolo preukázané, že záznamy a iné výsledky ako také boli zničené. Zastával názor, že jedine súd má právo vstúpiť do evidencie SIS. 10. Žalovaný 2/ navrhol napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdiť. Zastával názor, že v danom prípade vo veci náhrady škody podľa zák. č. 514/2003 Z. z. koná v mene štátu Ministerstvo spravodlivosti SR, a nie SIS. Zdôraznil, že v čase použitia ITP mal súhlas súdu a platila prezumpcia správnosti tohto aktu. SIS nie je osobou, ktorej bola zverená právomoc na rozhodovanie o právach, právom chránených záujmoch a povinnostiach fyzických a právnických osôb v oblasti verejnej správy, ako sa nesprávne domnieva odvolateľ. Petit považoval za nevykonateľný, keďže už k zničeniu záznamov a iných výsledkov ITP došlo, resp. došlo k ich uloženiu podľa § 17 ods. 6 zák. č. 46/1993 Z. z. (po zrušení súhlasu 3/). Žalobca preto bezdôvodne požaduje účasť sudcu pri ničení už zničených záznamov. Právny zástupca žalobcu nie je osobou oprávnenou oboznamovať sa s utajovanou písomnosťou príslušného stupňa utajenia, ktorou je i zápisnica o zničení záznamov alebo iných výsledkov použitia ITP (informácia o plnení si povinnosti podľa § 7 ods. 5 zák. č. 166/03 Z. z.). Neposkytnutie takejto zápisnice je preto v súlade so zák. č. 215/2004 Z. z. a s nar. vl. SR č. 216/2004 Z. z. Petit žaloby považoval za neprípustný, keďže žalobca žiada súd, aby žalovaným uložil povinnosť, ktorej splnenie predstavenie porušenie všeobecne záväzných právnych predpisov na úseku ochrany utajovaných skutočností. Napriek tomu riaditeľ SIS jednorázovo súhlasil, aby sa zástupca žalobcu oboznámil s obsahom zápisnice o zničení záznamov. S ohľadom na výsledky konania o ústavnej sťažnosti žalobcu dokumenty, resp. informácie, ktoré nie sú výsledkom použitia ITP, sa stali informáciami, na ktoré sa vzťahuje § 17 ods. 6 zák. č. 46/1993 Z. z., teda zákon predpokladá uloženie predtým získaných, sústredených a vyhodnotených informácií a dokumentov. Na uvedený postup poukázal tiež ústavný súd v uznesení zo dňa 6.10.2015 č. k. III. ÚS 490/15-310. Mal za to, že žalobcovi bolo preukázané, že záznamy boli zničené, resp. v súlade s názorom ústavného súdu uložené. 11. Odvolací súd preskúmal odvolanie žalobcu v rozsahu a z dôvodov v ňom vymedzených (§ 379 a § 380 ods. 1 CSP) na pojednávaní v neprítomnosti riadne predvolaných žalovaných 1/ a 2/ a dospel k záveru, že je dôvodné len čiastočne. Súd prvej inštancie vykonal dokazovanie v dostatočnom rozsahu, vyvodil z neho zodpovedajúce skutkové závery, pre odvolací súd záväzné. 12. Z výsledkov konaní o ústavných sťažnostiach žalobcu i z judikatúry ESĽP (napr. Rotaru vs. Rumunsko, Segerstedt-Wiberg vs. Švédsko, Chadimová vs. ČR) je nesporné, že nielen zhromažďovanie ale i uchovávanie informácií, získaných sledovaním alebo odpočúvaním osoby je zásahom do práva na rešpektovanie súkromného a rodinného života, obydlia a korešpondencie podľa čl. 8 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 19 ods. 2, 3 Ústavy SR. 13. Žalobca podanou žalobou (predtým neúspešne i pred ústavným súdom v konaniach pod bodom 1) predovšetkým sledoval, aby žalovaným 2/ ako informačnou službou získané informácie, teda záznamy a iné výsledky ITP, boli zničené, vrátane osobných a iných údajov o žalobcovi v evidenciách žalovaného 2/. V tejto súvislosti poukazoval na prístup na označenú internetovú stránku, na ktorej sa uvádzajú informácie, získané pri sledovaní bytu žalobcu na základe rozhodnutí - súhlasov súdu, neskôr ústavným súdom zrušených ako nezákonných. 14. Ústavný súd vo svojich záveroch (bod 1) bližšie nešpecifikoval konkrétny spôsob, akým má žalobca uplatňovať ochranu porušených osobnostných práv pred všeobecným súdom. Žalobca, samozrejme bez povinnosti právnej kvalifikácie uplatneného nároku, žalobu odôvodnil odkazom na zákon o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci (zák. č. 514/03 Z. z.) i ustanoveniami § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka. 15. Odvolací súd žalobe čiastočne vyhovel, keď sa nestotožnil s právnym záverom súdu prvej inštancie, že k neoprávnenému zásahu do osobnostných práv (ochrana súkromia) žalobcu nedošlo, pretože v čase sledovania bytu žalobcu žalovaný 2/ postupoval zákonne, na základe súhlasov vecne príslušného súdu. 16. Pokiaľ ústavný súd hoci i po použití ITP dospel k záveru, že súhlas súdu s použitím ITP bol nezákonným rozhodnutím, činnosťou žalovaného 2/ po získaní súhlasov celkom jednoznačne došlo ku neoprávnenému zásahu do súkromia žalobcu (§ 3 ods. 1, § 4 ods. 1 zák. č. 166/03 Z.z. o ochrane súkromia pred neoprávneným použitím informačno-technických prostriedkov), ktorý požíva ochranu v zmysle § 11 a nasl. OZ. 17. Súdna prax popri negatórnych (povinnosť zdržať sa následkov), reštitučných (odstránenie následkov) a satisfakčných žalobách (náhrada nemajetkovej ujmy) podľa § 13 Občianskeho zákonníka pripúšťa v konaniach o ochranu osobnosti i žaloby o určenie, že určitým spôsobom sa zasiahlo do osobnostných práv žalobcu (Z III s. 208-209). To viedlo odvolací súd k zmene napadnutého rozsudku vo vzťahu ku žalovanému 2/ a k určeniu, že vo výroku označeným konaním žalovaného 2/ došlo k zásahu do osobnostných práv žalobcu. 18. Žalobca sa uvedeného určenia domáhal i voči žalovanému 1/. Podľa názoru odvolacieho súdu však v režime zákona o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, v ktorom konaní je pasívne legitimovaný žalovaný 1/, takýto určovací petit neprichádza do úvahy; podobne neprichádza do úvahy požadovanie určitého konania alebo nekonania orgánov verejnej moci (zdržanie sa používania záznamov a iných výsledkov ITP a ich zničenie atď). Ide o zákon o zodpovednosti za škodu, pri ktorej prichádza do úvahy relutárna náhrada materiálnej ujmy (skutočná škoda a ušlý zisk) a náhrada nemajetkovej ujmy podľa § 17. V režime tohto zákona podľa názoru odvolacieho súdu neprichádza do úvahy určovacia žaloba ako prostriedok zmiernenia (satisfakcie) nemajetkovej ujmy. Podľa dôvodovej správy k ustanoveniu § 17 sa ako príklad inej náhrady nemajetkovej ujmy, než v peniazoch (v týchto konaniach poškodenými nepožadovanej), uvádza uverejnenie rozsudku alebo ospravedlnenie ako formu zadosťučinenia, nie však ako odstránenie následkov zásahu, za ktoré je potrebné považovať požadované zničenie záznamov a údajov v evidenciách žalovaného 2/. Preto odvolací súd v časti, v ktorej zmenil napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie, žalobe čiastočne vyhovel podľa § 11 a nasl. OZ len vo vzťahu ku žalovanému 2/ ako orgánu štátu, ktorý svojou činnosťou do osobnostných práv žalobcu zasiahol. Inak žalovaného 2/, na rozdiel od súdu prvej inštancie, považoval za orgán, ktorý by konal v mene štátu, ak by boli v spore uplatnené zákonom č. 514/2003 Z. z. predpokladané nároky (§ 8 zák. č. 166/03 Z. z., § 19 a 20 zák. č. 46/93 Z. z.). Keďže takéto nároky neboli uplatnené, nebolo ani úlohou súdu prvej inštancie konať príp. s iným orgánom štátu. 19. Inak sa odvolací súd stotožnil so zamietnutím vecne neopodstatnenej zvyšnej časti žaloby, i keď čiastočne z iných dôvodov ako súd prvej inštancie. 20. Pri posudzovaní vecnej opodstatnenosti žaloby považuje odvolací súd za potrebné uviesť, že žalovaný 2/ je orgán štátu (§ 1 ods. 2), ktorý plní osobitné úlohy preň vyplývajúce zo zák. č. 46/1993 Z. z. o Slovenskej informačnej službe, ktorá je všeobecnou bezpečnostnou a spravodajskou službou SR. V rozsahu svojej pôsobnosti získava, sústreďuje a vyhodnocuje informácie o činnostiach a skutočnostiach, ktoré predpokladá zákon v ustanovení § 2. Služba je tiež oprávnená vytvárať a prevádzkovať informačné systémy a spracúvať v nich osobné údaje fyzických osôb a viesť ich evidenciu (§ 17). 22. Špecifické postavenie tohto štátneho orgánu a jeho úlohy je potrebné brať do úvahy pri samotnom súdnom procese i pri posudzovaní vykonateľnosti rozsudku súdu ako imanentnej požiadavky na zákonný rozsudok, ktorý reálne môže poskytnúť spravodlivosť strane sporu, a to nielen v štádiu konania pred všeobecným súdom, ale tiež v rámci exekúcie. 23. Žalobca v zásade požadoval, aby sa žalovaní zdržali akéhokoľvek používania a aby boli odstránené všetky záznamy a akékoľvek iné výsledky použitia ITP i údaje z nich, získané ešte v rokoch 2005 až 2006, o ktorých žalovaný 2/ tvrdil, že takéto záznamy a výsledky buď zničil ešte pred rozhodnutím ústavného súdu o nezákonnosti súhlasov 1/ a 2/ súdu na použitie ITP alebo ich v zmysle záverov ústavného súdu uložil podľa § 17 ods. 6 zák. č. 46/1993 Z. z. (súhlas 3). 24. Žalobca požadoval uloženie povinnosti zdržať sa používania uvedených výsledkov (zdržovacia žaloba), požadoval ich zničenie za prítomnosti sudcu a požadoval tiež doručenie zápisnice, rep. písomnej informácie o takomto zničení žalobcovi (žaloba reštitučná, odstránenie následkov zásahu). Náhradu nemajetkovej ujmy žalobca nepožadoval. 25. V petite žaloby, po jej viacnásobnom upresňovaní, používal v tejto súvislosti neurčité pojmy ako zdržanie sa „akéhokoľvek" použitia alebo zničenia „všetkých“ záznamov, údajov. Súd prvej inštancie považoval v tejto časti žalobu správne za nevykonateľnú, čo žalobca súdu vytýkal, pretože nebol súdom vyzývaný na odstránenie vád žaloby stanoveným postupom. 26. Odvolací súd nespochybňuje potrebu vyzývania žalobcu na odstránenie vád žaloby, ktoré bránia ďalšiemu pokračovaniu vo veci. Takouto prekážkou môže byť tiež nevykonateľnosť požadovaného petitu. Napriek tomu súd prvej inštancie nepochybil, ak žalobcu na odstránenie vád opakovane upresňovaného petitu žaloby nevyzval, pretože odstránenie nie je ani objektívne možné a žalobca považoval žalobu za vykonateľnú. Žalobca s ohľadom na charakter činnosti žalovaného 2/ by ani po prípadnej výzve súdu objektívne nevedel bližšie konkretizovať záznamy alebo výsledky použitia ITP, resp. údaje v evidenciách, ktorých používania sa má žalovaný 2/ zdržať a ktoré má zničiť. Uvedený charakter činnosti žalovaného 2/ je povinný rešpektovať nielen všeobecný súd ale i exekútor v prípadnej exekúcii. Nemožno sa domnievať, že v exekúcii by mohol exekútor požadovať sprístupnenie utajovanej evidencie a databáz žalovaného 2/ (§ 17 zák. č. 46/1993 Z. z.), aby mohol preskúmať, či žalovaný 2/ dobrovoľne rešpektoval povinnosť zdržať sa akéhokoľvek používania záznamov a iných výsledkov ITP a ich zničenia. Exekútor (v pozícii inej oprávnenej osoby za podmienok podľa § 35 ods. 3 zák. č. 215/2004 Z. z. o ochrane utajovaných skutočností) by v rámci exekúcie mohol vychádzať jedine zo stanoviska žalovaného 2/ o tom, či exekučným titulom uloženú povinnosť aj dobrovoľne splnil. Obdobne ústavný súd v uznesení zo dňa 6.10.2015 č. k. III. ÚS 490/2015-310 akceptoval tvrdenie žalovaného 2/ o tom, že došlo k zničeniu výsledkov ITP podľa súhlasov 1/ a 2/ v zmysle zápisnice žalovaného 2/ zo dňa 2.4.2008. Podľa záverov ústavného súdu táto skutočnosť vyvracia domnienku žalobcu, že záznamy z ITP naďalej existujú. 27. Odvolací súd sa stotožnil so závermi súdu prvej inštancie o tom, že žalovaný zápisnicou o zničení výsledku použitia ITP zo dňa 02.04.2008 v konaní bez potreby vykonávania ďalšieho dokazovania dostatočne preukázal, že záznamy a iné výsledky ITP (na základe súhlasov 1/ a 2/) boli zničené ešte pred rozhodnutím ústavného súdu; naproti tomu, žalobca nepreukázal ďalšie používanie a existenciu (nezničenie) záznamov a iných výsledkov ITP žalovaným 2/, pritom relevantné je len použitie na dosiahnutie účelu pri plnení úloh štátu (§ 3 ods. 1 zák. č. 166/2003 Z. z.). Súd prvej inštancie preto správne odkaz žalobcu na označenú internetovú stránku považoval za irelevantný. Žalovaný 2/ v tom čase nemal povinnosť zničiť záznamy alebo iné výsledky použitia ITP v prítomnosti zákonného sudcu príslušného na vydanie povolenia do 24 hodín od neoprávneného použitia ITP postupom podľa § 7 ods. 3 zák. č. 166/2003 Z. z., pretože v čase ich zničenia (2.4.2008) neboli považované za nezákonne získané. Pri postupe podľa § 7 ods. 4 (nezistenie relevantných skutočností) sa prítomnosť sudcu nevyžaduje. Za tohto stavu súd prvej inštancie preto správne nepovažoval žalobu v časti zdržania sa akéhokoľvek používania a zničenia všetkých záznamov a akýchkoľvek výsledkov použitia ITP, vrátane vyhotovenia zápisnice o zničení záznamov a iných výsledkov ITP v prítomnosti sudcu, za nedôvodnú . Predpokladom úspechu zdržovacej i reštitučnej žaloby podľa § 13 ods. 1 OZ je trvanie alebo hrozba neoprávneného zásahu a neodstránenie jeho následkov. V konaní nebolo sporné, že sledovanie žalobcu bolo ukončené ešte v r. 2006, zničenie záznamu a iných výsledkov nezákonného použitia ITP bolo v zmysle vyššie uvedeného preukázané. 28. Žalobca požadoval zničenie (vymazanie) osobných a iných údajov, uchovávaných v evidenciách žalovaného 2/, získaných použitím ITP. Odvolací súd poukazuje na závery ústavného súdu v uznesení zo dňa 6.10.2015 č. k. III. ÚS 490/2015-310. Ústavný súd i v otázke nakladania s údajmi získanými z použitia ITP opätovne vychádzal z tvrdenia žalovaného 2/ o tom, že údaje, získané zo záznamov a iných výsledkov ITP, boli uložené. Ústavný súd ďalej uviedol, že v súlade s účelom § 17 ods. 6 zák. č. 46/1993 Z. z. nemožno údaje a informácie uchovávané v evidenciách zničiť, ako to požaduje žalobca, musia byť uložené tak, aby sa zabránilo v prístupe kohokoľvek k nim. Odvolací súd zhodne so súdom prvej inštancie dopĺňa, že je výlučne v kompetencii žalovaného 2/ (riaditeľa), nie súdu v civilnom sporovom konaní, určiť ochranu informačných systémov a evidencií žalovaného 2/, oprávnenosť prístupu k nim, sprístupňovanie a poskytovanie údajov z nich a napokon i rozsah, spôsob a lehotu zničenia údajov v informačných systémoch a evidenciách služby (§ 17 ods. 8). Na spracovanie osobných údajov, na evidencie a informačné systémy a na sprístupňovanie údajov z nich sa nevzťahujú osobitné predpisy ako zákon o ochrane osobných údajov a o slobodnom prístupe k informáciám. Žalobca tak neopodstatnene, v rozpore s ustanovením § 17 ods. 6, uplatňoval vymazanie jeho osobných údajov z evidencií a informačných systémov žalovaného 2/. Obsah spisu žiadnym spôsobom nespochybňuje tvrdenie žalovaného 2/ o postupe podľa § 17 ods. 6, ktorý i ústavný súd považoval za jedinú legálnu možnosť uchovania žalovaným 2/ získaných údajov o osobe žalobcu. 29. Súd prvej inštancie správne vyhodnotil žalobu za nedôvodnú i v časti požadovaného doručenia zápisnice (jej kópie), resp. písomnej informácie o zničení záznamov a iných výsledkov použitia ITP a vymazania údajov o žalobcovi v evidenciách žalovaného 2/, keď nárok na ich zaslanie žalobcovi z objektívneho práva nevyplýva. 30. Garanciou ďalšieho nezasahovania do práva žalobcu podľa čl. 8 ods. 1 dohovoru je 1/ skutočnosť, že dotknuté súhlasy na použitie ITP boli ústavným súdom zrušené s následkom, vyplývajúcim z ustanovenia § 7 ods. 3 zák. č. 166/2003 Z. z. Podľa tohto ustanovenia ak sa informačno- technický prostriedok použil v rozpore s týmto zákonom, záznam získaný pri takomto použití alebo akýkoľvek iný výsledok nezákonného použitia ITP nijaký štátny orgán ani iný orgán verejnej moci nesmie použiť ako dôkaz ani uznať ako dôkaz a boli zničené i keď postupom podľa odseku 4; 2/ skutočnosť, že údaje uchovávané v evidenciách žalovaného 2/ boli uložené podľa § 17 ods. 6 zák. č. 46/1993 Z. z. tak, aby k nim nemal nikto prístup a nebude ich možné použiť na dôkazové a ani iné účely, požívajú zákonnú ochranu utajovaných registratúrnych záznamov spravodajskej povahy (porovnaj nález zo dňa 2. februára 2016 č. k. III. ÚS 490/15-367). 31. Žalobca v konaní netvrdil a ani nepreukazoval, že štátne orgány použili údaje získané z použitia ITP pri plnení úloh štátu; pre ich zničenie, resp. uloženie podľa § 17 ods. 6 zák. č.46/1993 Z. z. tak objektívne ani nemohol urobiť. 32. Pre posúdenie vecnej opodstatnenosti žaloby nebolo rozhodujúce, že súd prvej inštancie nesprávne uzavrel, že žalobca uplatňuje ochranu práv podľa zák. č. 514/2003 Z. z. z dôvodu nezákonného rozhodnutia. 33. Za nedôvodnú považoval odvolací súd námietku odvolateľa o nevykonaní dokazovania ohľadom ním predložených listinných dôkazov. Zo zápisnice o pojednávaní dňa 23.3.2017 vyplýva, že boli oboznámené listinné dôkazy, tvoriace obsah spisu, na pojednávaní prítomní zástupcovia žalobcu pred vyhlásením dokazovania za skončené uviedli, že neuplatňujú žiadne ďalšie prostriedky procesného útoku. 34. I keď súd v odôvodnení rozsudku necitoval značné množstvo predovšetkým žalobcom predložených listinných dôkazov (v zásade o skutočnostiach, ktoré žalovaní nerozporovali, napr. listiny, týkajúce sa písomnej komunikácie žalobcu so žalovaným 2/, stanovisko ústredných orgánov k žiadosti žalobcu o sprístupnenie informácií apod.), celkom jasne odôvodnil, z ktorého dôkazu vychádzal pri posúdení podstatnej skutočnosti, týkajúcej sa zničenia záznamov a iných výsledkov ITP. Uvedené listiny sa tejto podstatnej skutočnosti netýkali, resp. išlo o vyjadrenia žalovaného 2/. V právne (a nie skutkovo) zložitom spore odvolací súd vytýčil odvolacie pojednávanie, aby príp. poskytol odvolateľovi priestor argumentovať k dokazovaniu vykonanému súdom prvej inštancie, s ohľadom na predmet sporu sa však argumentácia odvolateľa týkala právneho posúdenia, nie skutkových záverov. Za tohto stavu neuvedenie jednotlivých dôkazov, predložených žalobcom, v odôvodnení napadnutého rozsudku odvolací súd neposúdil ako nedostatok, odôvodňujúci postup podľa § 389 ods. 1 písm. b) CSP. 35. Z týchto dôvodov odvolací súd čiastočne odvolaniu vyhovel a vo vzťahu k žalovanému 2/ rozsudok súdu prvej inštancie zmenil a vo zvyšku napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdil (§ 388 a § 387 ods. 1 CSP). 36. Úspešnému žalovanému 1/ a len čiastočne neúspešnému žalovanému 2/ (v jednom zo štyroch nárokov) náhradu trov odvolacieho konania nepriznal (§ 396 ods. 1, 2, § 255 ods. 1 CSP), keďže im žiadne trovy nevznikli. 37. Rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).