Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 16Co/80/2019 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1114217815 Dátum vydania rozhodnutia: 25. 08. 2020 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ing. Mario Dubaň ECLI: ECLI:SK:KSBA:2020:1114217815.3 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ing. Maria Dubaňa a sudcov JUDr. Ivany Štiftovej a JUDr. Romana Majerského v spore žalobcu: F. R., nar. XX.X.XXXX, štátne občianstvo: A. K., posledný trvalý pobyt Y. G., J., A., zastúpený advokátkou JUDr. Sabínou Hodoňovou, Mariánske námestie 31, Žilina, proti žalovanej: Slovenská republika, za ktorú koná Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, Pribinova 8, Bratislava, o náhradu škody, na odvolanie žalobcu proti rozsudku S. súdu L. I č.k. XXC/XX/XXXX-XX, zo dňa XX.XX.XXXX, takto r o z h o d o l : I. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e. II. Žalovanej proti žalobcovi náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie žalobu zamietol, žalovanej náhradu trov konania nepriznal. V odôvodnení uviedol, že žalobca sa žalobou podanou na S. súd L. I dňa XX.X.XXXX domáhal voči žalovanej zaplatenia X.XXX,XX eura titulom náhrady skutočnej škody a sumy XX.XXX eur ako nemajetkovej ujmy titulom zodpovednosti žalovanej podľa zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci (ďalej len "zákon č. 514/2003 Z.z."). Žalobca dôvodil tým, že rozhodnutím S. azylu PZ P., č. p. N.-J.-B.-X-XXX/XXXX zo dňa X.XX.XXXX, bol zaistený za účelom realizácie administratívneho vyhostenia a následne rozhodnutím S. azylu PZ P., č. p. N.-J.-B.- X-XXX/XXXX zo dňa XX.X.XXXX bolo rozhodnuté o predĺžení lehoty zaistenia. Oddelenie azylu PZ P. dňa X.XX.XXXX vydalo rozhodnutie č. p. N.-.-B.-X-XXX/XXXX, ktorým administratívne vyhostilo žalobcu z územia R. republiky a zakázalo mu vstup na územie R. republiky po dobu Y. Uvedené rozhodnutie bolo potvrdené rozhodnutím K. a M. zo dňa XX.XX.XXXX, č. p. N.. Predmetné rozhodnutie F. súd v J. rozsudkom zo dňa XX.X.XXXX, sp. zn. XX R. X/XXXX zrušil a vrátil vec K. P. na ďalšie konanie. Žalobca bol v dôsledku rozhodnutia o administratívnom vyhostení, ktoré považoval za nezákonné, pozbavený osobnej slobody od X.XX.XXXX do XX.X.XXXX a preto mu vznikol nárok na náhradu nemajetkovej ujmy, ktorú so zreteľom na jeho zraniteľné postavenie cudzinca, bez možnosti sa účinne brániť, ohodnotil sumou XX.XXX eur. 2. Pokiaľ ide o stručný obsah napadnutého rozsudku (§ 393 ods. 2 C.s.p.), súd prvej inštancie posudzoval nárok žalobcu na náhradu škody a nemajetkovej ujmy v intenciách jeho uplatnenia ako nárok vyplývajúci z namietaných citovaných rozhodnutí o administratívnom vyhostení žalobcu, o zaistení žalobcu a o predĺžení zaistení žalobcu podľa zákona č. 514/2003 Z.z. Ozrejmil, že predpokladom zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím ako zodpovednosti objektívnej je súčasné, t.j. kumulatívne splnenie troch podmienok a to: 1/ existencia nezákonného rozhodnutia, 2/ existencia škody ako majetkovej ujmy vyjadriteľnej v peniazoch, resp. existencia nemajetkovej ujmy a 3/ príčinná súvislosť medzi škodou, resp. nemajetkovou ujmou a nezákonným rozhodnutím. 3. Z opisu skutkových tvrdení žalobcu v žalobe ako aj z ústnych vyjadrení jeho právnej zástupkyne mal za zrejmé, že žalobca odvodzoval vznik nemajetkovej ujmy od vydania rozhodnutia o jeho administratívnom vyhostení a tým aj od vydania rozhodnutia o jeho zaistení zo dňa X.XX.XXXX a rozhodnutia o predĺžení zaistenia, ktoré považoval za nezákonné, nakoľko po podaní opravného prostriedku bolo rozhodnutie o jeho administratívnom vyhostení zrušené rozsudkom F. súdu v J. zo dňa XX.X.XXXX, sp. zn. XX R. X/XXXX ako nezákonné a rozhodnutia o zadržaní boli na ňom vykonané. 4. Súd prvej inštancie s poukazom na § 8 ods. 6 písm. a) zákona č. 514/2003 Z.z. objasnil, že zákonodarca pri zodpovednosti za škodu vzal do úvahy vyváženie medzi zodpovednosťou za vzniknutú škodu a uplatneným nárokom, keď v prípade ak si vznik škody svojím konaním zavinila osoba, ktorá sa domáha nároku na náhradu škody, právo na náhradu škody jej nevznikne. 5. Z vykonaného dokazovania mal bezpečne preukázané, že žalobca svojím konaním dostatočne nespolupracoval so správnymi orgánmi tým, že odmietol vyplniť dotazník potrebný k vystaveniu náhradného cestovného dokladu a tým, že identita žalobcu nebola potvrdená, nakoľko lustráciou A. K. boli na základe pozitívneho výsledku lustrácie odtlačkov zistené rôzne identity žalobcu, čo žalobca nijako v priebehu správnych konaní, ako aj predmetného súdneho konania nenamietal a nespochybnil. Navyše si sám zavinil, že bolo rozhodnuté o tom, že sa vylúčil odkladný účinok odvolania voči rozhodnutiu o jeho zaistení, nakoľko sám uviedol, že nemal žiadne finančné prostriedky a nebol si schopný zabezpečiť ani najzákladnejšie životné potreby. Z uvedeného mu vyplynulo, že žalobca sám zavinil, že došlo k jeho zaisteniu ako aj k predĺženiu jeho zaistenia. Teda v dôsledku jeho vlastného, vedomého konania si zaistenie zavinil sám. 6. Vo vzťahu k skutočnej škode, ktorá mu mala vzniknúť vo výške X.XXX,XX eura, čo predstavuje jeho dlh voči advokátskej kancelárii za trovy právneho zastúpenia, ktoré vznikli v konaní o zaistení žalobcu a v konaní o predĺžení zaistenia žalobcu súd prvej inštancie konštatoval, že táto žalobcovi ani nevznikla, vzhľadom na to, že žalovanú sumu advokátskej kancelárii doposiaľ neuhradil. Nedošlo teda k faktickému zmenšeniu jeho majetku, ani k vynaloženiu iných nákladov, takže žiadna škoda v jeho majetkovej oblasti dosiaľ nenastala (rozsudok F. súdu J. zo dňa XX.X.XXXX, sp. zn. XXCo/XX/XXXX). 7. Vo vzťahu k nemajetkovej ujme poukázal na povinnosť preukázania nemajetkovej ujmy, pretože okolnosť nezákonného rozhodnutia, bez osvedčenia skutočností preukazujúcich dopad tohto rozhodnutia, jeho vplyvu, následkov na žalobcu v rôznych oblastiach pôsobenia, nemá za následok automatický vznik nároku na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. Objasnil, že konanie o náhradu škody a nemajetkovej ujmy podľa zákona č. 514/2003 Z.z. je súdnym konaním, v ktorom platí zásada kontradiktórnosti a unesenia dôkazného bremena stranami a nemožno ho stotožňovať napr. s konaním ústavného súdu o sťažnosti na porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, v ktorom ústavný súd zistiac, že štátny orgán spôsobil neodôvodnené prieťahy v konaní, prizná sťažovateľovi aj primerané finančné zadosťučinenie. Upriamil pozornosť na to, že i I. súd SR (II. I. XXX/ XX) konštatoval, že právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím štátneho orgánu alebo jeho nesprávnym úradným postupom (v zmysle čl. XX ods. 3 Ústavy SR) nie je absolútne, ale v záujme zaistenia právnej istoty podlieha zákonným obmedzeniam upravujúcim predpoklady na jej uplatnenie. Tie sú podľa mienky súdu prvej inštancie zakotvené práve v zákone č. 514/2003 Z.z. a ich existenciu žalobca v konaní nepreukázal, keď nepreukázal dopad nezákonného rozhodnutia na jeho rodinný a spoločenský život, na jeho česť, vážnosť a dôstojnosť, prípadne na iné sféry života. V tomto smere súd prvej inštancie vyhodnotil za nepostačujúce len ústne vyjadrenia právnej zástupkyne o nepriaznivom postavení žalobcu, zásahu do jeho práv, jeho pocitoch (strach a nedôvera v pomoc štátnych orgánov) v súvislosti s nezákonným rozhodnutím, keďže tieto neboli osvedčené ani výpoveďou žalobcu, ako nositeľa dôkazného bremena, prípadne inými dôkazmi. 8. Pokiaľ žalobca v súvislosti s nárokom na nemajetkovú ujmu poukazoval na článok X Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a jeho porušenie, súd prvej inštancie bol názoru, že ten síce zakladá právo na slobodu a osobnú bezpečnosť, zakazuje pozbavenie slobody, s výnimkou stanovených prípadov, v opačnom prípade umožňuje poškodenej osobe odškodnenie, avšak aj toto právo podlieha bližšej a precíznejšej právnej úprave zákona č. 514/2003 Z.z. a nemožno ho aplikovať paušálne; aj v takom prípade je potrebné preukázať vznik a existenciu nemajetkovej ujmy. 9. Pokiaľ žalobca argumentoval zraniteľným postavením cudzinca, ktorý sa sám nebol schopný účinne brániť, súd prvej inštancie mal preukázané, že žalobca bol v administratívnych konaniach zastúpený splnomocneným právnym zástupcom, ktorý je zároveň jeho právnym zástupcom aj v tomto konaní, žalobca výslovne vyhlásil, ako to zo zápisníc z administratívnych konaní vyplýva, že slovenský jazyk ovláda slovom aj písmom a že tlmočníka nežiada. Dôvodil, že pokiaľ sa žalobca po poučení výslovne vzdal svojho práva na prítomnosť tlmočníka, ktorý by mu priebeh konania tlmočil do jeho materského jazyka, nemôže byť toto jeho slobodné rozhodnutie neskôr pripísané na zodpovednosť štátu. Navyše žalobca mal počas konaní zvoleného právneho zástupcu, teda bol riadne zastúpený a tým mu bola poskytnutá ochrana jeho práv. 10. Vo vzťahu k argumentácii žalobcu, že z dôvodu vydania rozhodnutí o jeho zaistení bolo zasiahnuté do jeho súkromného života, spoločenského uplatnenia, jeho finančnej situácie a zabezpečenia si živobytia, súd prvej inštancie skonštatoval, že v konaní bolo jednoznačne preukázané, že žalobca v čase keď došlo k obmedzeniu jeho slobody s manželkou nežil, nikde nepracoval, bol agresívny, bývalá manželka sa ho bála, čo vyplýva nielen z vyjadrenia jeho bývalej manželky, ale aj z jeho vlastného vyjadrenia, ktoré vyplýva z rozhodnutia o zaistení, ktoré vyjadrenie nenamietal a ani nespochybnil, čím podľa súdu prvej inštancie logicky neguje to, že obmedzenie jeho slobody malo vplyv na jeho finančnú situáciu, nemal si ako zabezpečiť živobytie, pretože aj z rozhodnutia o zaistení jednoznačne vyplýva, že žalobca uviedol, že nemal žiadne finančné prostriedky a nebol si schopný zabezpečiť ani najzákladnejšie životné potreby. Ani prípadná vtedajšia účelovosť týchto tvrdení nemôže byť pripísaná neskôr na zodpovednosť správneho orgánu. 11. Na uvedenom základe súd prvej inštancie uzavrel, že žalobca v konaní nesplnil podmienku preukázania všetkých predpokladov na vyvodenie zodpovednosti žalovanej podľa zákona č. 514/2003 Z.z., keď nepreukázal existenciu nemajetkovej ujmy a v nadväznosti na to ani existenciu príčinnej súvislosti medzi nemajetkovou ujmou a nezákonným rozhodnutím. Keďže na vyvodenie zodpovednosti voči štátu je potrebné kumulatívne, t.j. súčasné splnenie všetkých zákonom stanovených podmienok, posúdil nárok žalobcu v zmysle § 3 ods. 1, ods. 2, § 6 ods. 3, § 7, § 8 ods. 6 písm. a), § 17 ods. 1, ods. 2, ods. 3, § 27 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. ako nedôvodný a v celom rozsahu ho zamietol. O trovách konania rozhodol podľa § 257 C.s.p. a z dôvodov hodných osobitného zreteľa v konaní úspešnej žalovanej náhradu trov konania nepriznal, nakoľko si náhradu trov konania na základe jej výslovného vyjadrenia neuplatnila. 12. Proti rozsudku podal žalobca odvolanie a žiadal rozsudok súdu prvej inštancie zmeniť a žalovanej uložiť povinnosť nahradiť mu škodu - nemajetkovú ujmu spôsobenú pri výkone verejnej moci vo výške XX.XXX eur a z titulu odmeny za zastupovanie škodu vo výške X.XXX,XX eura. Podstatným zhrnutím skutkových tvrdení a právnych argumentov jeho odvolania (§ 393 ods. 2 C.s.p.) možno konštatovať, že v ňom namietal nesprávne právne posúdenie veci spočívajúce v nesprávnom posúdení podmienok preukázania predpokladov na vyvodenie zodpovednosti žalovanej za škodu podľa zákona č. 514/2003 Z.z. Namietal, že svoj nárok na náhradu škody odvodzoval zo skutočnosti, že v dôsledku vydania nezákonného rozhodnutia o jeho administratívnom vyhostení S. azylu PZ P. sp. zn. N.-.-B.-X-XXX/XXXX zo dňa X.XX.XXXX bol pozbavený osobnej slobody v trvaní 532 dní. Toto rozhodnutie bolo potvrdené odvolacím správnym orgánom, t.j. K. hraničnej a cudzineckej polície J. v rozhodnutí sp. zn. N.-PO-P.-XXX-XXX/XXXX zo dňa XX.XX.XXXX; rozhodnutie o administratívnom vyhostení žalobcu bolo zrušené ako nezákonné rozsudkom F. súdu v J. sp. zn. XXScud X/XXXX, zo dňa XX.X.XXXX. V dôsledku vydania nezákonného rozhodnutia o administratívnom vyhostení bol žalobca rozhodnutím S. azylu PZ P. sp. zn. N.-J.B.-X-XXX/ XXXX zo dňa X.XX.XXXX. zaistený za účelom výkonu administratívneho vyhostenia. Považoval teda za zrejmé, že v prípade, že by nebolo vydané rozhodnutie o administratívnom vyhostení žalobcu, nemohlo by byť vydané rozhodnutie, v dôsledku ktorého bol žalobca pozbavený osobnej slobody, pretože žalobca bol pozbavený osobnej slobody práve za účelom realizácie nezákonného rozhodnutia o jeho administratívnom vyhostení. Súd prvej inštancie tak nesprávne právne vec posúdil, ak dospel k záveru, že žalobca nepreukázal existenciu nezákonného rozhodnutia, v dôsledku ktorého bol pozbavený osobnej slobody. 13. Považoval za nezrozumiteľný záver súdu prvej inštancie, že žalobca sám zavinil vydanie rozhodnutia o zaistení, nakoľko žalobca bol zaistený za účelom výkonu administratívneho vyhostenia v dôsledku rozhodnutia o jeho administratívnom vyhostení, ktoré bolo neskôr zrušené ako nezákonné. Žalobca tak bol zaistený za účelom výkonu rozhodnutia, na ktoré sa v dôsledku jeho zrušenia hľadí, ako keby neexistovalo. Považoval za logické, že žalobca nemohol zaviniť skutočnosť, že správne orgány Slovenskej republiky vydali nezákonné rozhodnutie vo veci jeho administratívneho vyhostenia. Žalobca nemohol zaviniť ani údajný vylúčený odkladný účinok rozhodnutí o zaistení. Poukázal pritom na § 62 ods. 4 a ods. 6 zákona č. 48/2002 Z.z. o pobyte cudzincov účinného v čase zaistenia žalobcu (ďalej len „zákon o pobyte cudzincov“) v zmysle ktorých je zrejmé, že žalobca nemohol zaviniť ani údajný vylúčený odkladný účinok rozhodnutia o zaistení, nakoľko rozhodnutie o zaistení je vykonateľné bez ohľadu na právoplatnosť priamo zo zákona. 14. Nesúhlasil s názorom súdu prvej inštancie, že okolnosť nezákonného rozhodnutia, bez osvedčenia skutočností preukazujúcich dopad tohto rozhodnutia, jeho vplyvu a následkov na žalobcu v rôznych oblastiach pôsobenia, nemá za následok automaticky vznik nároku na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch a tiež dôvody uvedené v bode XX napadnutého rozsudku, nakoľko podľa čl. X ods. X Dohovoru každý, kto bol zatknutý alebo pozbavený slobody v rozpore s ustanoveniami tohto článku, má nárok na odškodnenie a vyššie uvedený článok Dohovoru nepochybne zakladá priamy nárok osoby, ktorá bola v rozpore so zákonom pozbavená osobnej slobody, na odškodnenie. V § 17 ods. 3 zákona č. 513/2003 Z.z. sú uvedené len kritériá, podľa ktorých sa určuje výška nemajetkovej ujmy v peniazoch a nie existencia samotného nároku na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. Zdôraznil, že nezákonné pozbavenie osobnej slobody v trvaní XXX dní má nepochybne dopad na spoločenský a rodinný život a na vážnosť a dôstojnosť osoby, ktorá bola pozbavená osobnej slobody. Namietal, že súd prvej inštancie v súvislosti s posudzovaním nároku na náhradu škody na strane žalobcu neprihliadol na znenie § 17 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z.z. v znení účinnom do XX.XX.XXXX, podľa ktorého výška nemajetkovej ujmy spôsobenej rozhodnutiami uvedenými v § 7 a § 8 je najmenej jedna tridsatina priemernej nominálnej mesačnej mzdy zamestnanca v hospodárstve R. republiky za predchádzajúci kalendárny rok, a to za každý, aj začatý deň pozbavenia osobnej slobody. 15. Vzhľadom na vyššie uvedené a aplikačnú prednosť Dohovoru pred zákonmi R. republiky bol názoru, že napadnuté rozhodnutie nemôže obstáť, nakoľko súd prvej inštancie nesprávne právne posúdil vec, keď dospel k záveru, že žalobcovi nevznikol priamy nárok na odškodnenie v zmysle čl. X ods. 5 G., pričom poukázal aj na rozsudok U. súdu pre ľudské práva vo veci U. vs. P., z ktorého vyplýva, že nezákonné pozbavenie osobnej slobody zakladá priamy nárok na odškodnenie. 16. Nepovažoval za správny záver súdu prvej inštancie, že žalobcovi nevznikla ním tvrdená škoda vo výške X.XXX,XX eura, ktorá predstavuje dlh žalobcu voči advokátskej kancelárii za trovy právneho zastúpenia, ktoré vznikli v konaní o zaistení žalobcu a o predĺžení zaistenia, nakoľko do dnešného dňa tieto trovy konania neboli advokátskej kancelárii uhradené; majetok žalobcu sa tak nezmenšil. Vyššie uvedený záver súdu prvej inštancie považoval za nesprávny, nakoľko v príčinnej súvislosti s nezákonným rozhodnutím o administratívnom vyhostení mu vznikol dlh. Dlh voči advokátskej kancelárii je majetkovou ujmou. 17. Žalovaná vo vyjadrení k odvolaniu žiadala napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdiť. Vo vzťahu k námietkam žalobcu uviedla, že právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia síce patrí medzi základné zásady spravodlivého súdneho procesu, avšak v zmysle ustálenej judikatúry súdov sa nevyžaduje, aby na každý argument strany, teda aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Rovnako sa vyjadril aj I. súd SR k povinnosti súdov riadne odôvodniť svoje rozhodnutie, kedy vyslovil, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo strán sporu na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany (viď. napr. nález III. N., IV. US XXX/ XX). S poukazom na uvedené mala za to, že skutkové a právne závery súdu prvej inštancie nie sú zjavne neodôvodnené a nezlučiteľné s čl. XX ods. X I. R. republiky a preto aj odôvodnenie odvolaním napadnutého rozsudku spĺňa parametre zákonného odôvodnenia. Za porušenie základného práva zaručeného v čl. XX ods. X I. R. republiky nemožno podľa žalovanej v žiadnom prípade považovať to, že súd prvej inštancie neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv žalobcu. Ako vyplýva z judikatúry ústavného súdu, iba skutočnosť, že odvolateľ sa s právnym názorom všeobecného súdu nestotožňuje, nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti rozhodnutia odvolacieho súdu (napr. I. ÚS XXX/XX). 18. K tvrdeniam žalobcu ohľadom preukázania všetkých podmienok daných zákonom č. 514/2003 Z.z. a opakovaným odkazom žalobcu na rozsudky U., poukázala na rozsudok S. súdu L. A. zo dňa XX.X.XXXX, sp. zn, XXC/XX/XXXX, potvrdený F. súdom v L. zo dňa XX.X.XXXX, sp. zn. XCo/XXX/XXXX, v zmysle ktorého, cit: „navrhovateľ v konaní dostatočne spoľahlivo nepreukázal dôvodnosť uplatnenej peňažnej náhrady nemajetkovej ujmy, keď náležité nepreukázal rozsah nepriaznivých následkov, ktoré mu mali, v súvislosti s nesprávnym úradným postupom, vzniknúť a jeho všeobecné tvrdenia v tomto smere tak zostali v konaní dôkazne nepodložené; keď len odkaz na rozhodnutie U. automaticky tento nárok nezakladá.“ 19. Zdôraznila skutočnosť, že všetky rozhodnutia o zaistení žalobcu, ktorým mu bola obmedzená osobná sloboda, boli potvrdené tak krajským, ako aj X. súdom SR. B. z právoplatných rozhodnutí, ktorým bola žalobcovi obmedzená osobná sloboda neboli nikdy zrušené ani zmenené pre ich nezákonnosť. Práve naopak, v oboch prípadoch X. súd SR skonštatoval, že odvolacie námietky žalobcu sú nedôvodné a nespôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozsudku a tiež konštatoval, že nezistil ani žiadne pochybenie v postupe žalovaného ani krajského súdu. J. žalovaného preto nie je možné, aby sa žalobca domáhal náhrady nemajetkovej ujmy v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z. s poukazom na rozhodnutia, ktoré boli ako vecne správne a zákonné potvrdené tak krajskými súdmi, ako aj X. súdom SR. 20. Odvolanie žalobcu považovala za opis skutočností, ktoré už boli na súde prvej inštancie žalobcom niekoľkokrát opakované; takéto odvolanie podľa žalovanej nie je spôsobilým odvolaním, nakoľko nespĺňa požiadavky kladené na riadne odôvodnenie a preukázanie žalobcom označených odvolacích dôvodov. 21. Žalobca v odvolacej duplike zopakoval svoju odvolaciu argumentáciu a poukázal na rozsudok F. súdu v L. sp. zn. XCo/XXX/XXXX, zo dňa XX.XX.XXXX, ktorým bol potvrdený rozsudok S. súdu L. I sp. zn. XXC/XXX/XXXX, zo dňa lX.X.XXXX, pričom mal za to, že v danom prípade ide o identickú právnu vec, kde súd konštatoval splnenie všetkých troch podmienok pre uplatnenie zodpovednosti za škodu podľa zákona č. 514/2003 Z.z., a kde bol žalobca pozbavený osobnej slobody po dobu XX dní, pričom v danom prípade ide až o dobu XXX dní. Považoval za neprimerané, že žalovaná nekriticky porovnáva náhradu škody za prieťahy v konaní s náhradou škody za obmedzenie osobnej slobody po dobu XXX dní. 22. Žalovaná v odvolacej duplike zotrvala na tom, že súd prvej inštancie postupoval správne, rozhodnutie riadne odôvodnil a rozhodol v súlade so zákonom; bola názoru, že sa dostatočne vysporiadal so všetkými tvrdeniami a predloženými dôkazmi, tieto správne posúdil a rozhodol v súlade s ustanoveniami všeobecne záväzných právnych predpisov. Poukázala tiež na rozhodnutie S. súdu L. I sp. zn. XXC/XXX/ XXXX, ktoré bolo vydané v obdobnej veci, kde súd taktiež žalobu zamietol; rozhodnutie bolo potvrdené rozsudkom F. súdu v L. sp. zn. XCo/XXX/XXXX. 23. Odvolací súd viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, § 380 ods. 1 Civilného sporového poriadku, ďalej len „C.s.p.“) preskúmal napadnutý rozsudok, prejednal odvolanie žalobcu bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 C.s.p. a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie je vo výroku vecne správny (§ 387 ods. 1 C.s.p.). K. verejne vyhlásil dňa XX.X.XXXX (§ 219 ods. 3 C.s.p.). 24. Podľa § 1 písm. a) zákona č. 514/2003 Z.z. tento zákon upravuje zodpovednosť za škodu spôsobnú orgánmi verejnej moci pri výkone verejnej moci. 25. Podľa § 2 písm. a) zákona č. 514/2003 Z.z. na účely tohto zákona výkon verejnej moci je rozhodovanie a úradný postup orgánov verejnej moci o právach a povinnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb; orgánom verejnej moci je štátny orgán [§ 2 písm. b), bod 1. zákona č. 514/2003 Z.z.]. 26. Podľa § 3 ods. 1 písm. a), ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti tohto zákona, pri výkone verejnej moci nezákonným rozhodnutím. Zodpovednosti podľa odseku X sa nemožno zbaviť. 27. Podľa 5 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím má účastník konania, ktorému vznikla škoda v dôsledku rozhodnutia vydaného v tomto konaní. 28. Podľa § 6 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. ak tento zákon neustanovuje inak, právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím možno uplatniť iba vtedy, ak právoplatné rozhodnutie, ktorým bola škoda spôsobená, bolo zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť príslušným orgánom. Súd, ktorý rozhoduje o náhrade škody, je viazaný rozhodnutím tohto orgánu. 29. Podľa 6 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z.z. ak bola škoda spôsobená nezákonným rozhodnutím, ktoré je vykonateľné bez ohľadu na právoplatnosť, možno nárok na náhradu škody uplatniť aj vtedy, ak nezákonné rozhodnutie bolo zrušené alebo zmenené na základe riadneho opravného prostriedku. Ak bolo vykonateľné rozhodnutie vydané v konaní, na ktoré sa nevzťahujú predpisy o správnom konaní, možno nárok uplatniť aj vtedy, ak bolo zrušené pre nezákonnosť príslušným orgánom. 30. Podľa § 7 zákona č. 514/2003 Z.z. právo na náhradu škody spôsobenej rozhodnutím o zatknutí, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody má ten, na kom bolo vykonané, ak bolo rozhodnutie zrušené ako nezákonné alebo pri ňom došlo k nesprávnemu úradnému postupu. 31. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav, tzn. vyvodzuje zo skutkového zistenia, aké práva a povinnosti majú účastníci podľa príslušného právneho predpisu. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav (skutkové zistenie); o mylnú aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd použil iný právny predpis, než ktorý mal správne použiť alebo aplikoval správny predpis, ale nesprávne ho vyložil, príp. ho na daný skutkový stav inak nesprávne aplikoval (z podradenia skutkového stavu pod právnu normu vyvodil nesprávne právne závery o právach a povinnostiach sporových strán). 32. V súvislosti s meritom prejednávanej veci odvolací súd pripomína, že podstata základného práva na náhradu škody podľa čl. XX ods. X I. SR (ďalej len „ústava“) spočíva v oprávnení každého domáhať sa náhrady škody spôsobenej v dôsledku nezákonného rozhodnutia alebo nesprávneho úradného postupu. Tomuto oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne konať tak, aby bola označenému právu, ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktoré tento článok ústavy o základnom práve na náhradu škody vykonávajú (čl. XX ods. X a čl. XX ods. X ústavy). 33. Základnou podmienkou zodpovednosti za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím je existencia rozhodnutia, ktorým v konkrétnej veci orgán verejnej moci aplikuje pravidlo právnej normy na ním posudzovaný prípad a rozhoduje tak o právach a povinnostiach individuálnych subjektov. Podľa § 6 ods. 1, ods. 3 zákona č. 514/2003 Z.z. nevyhnutnou podmienkou zodpovednosti štátu za nezákonné rozhodnutie je, aby bolo právoplatné alebo bez ohľadu na právoplatnosť vykonateľné rozhodnutie ako nezákonné zrušené či zmenené. Nárok na náhradu škody spôsobenej rozhodnutím o zatknutí, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody vzniká len tomu, na kom bolo takéto rozhodnutie vykonané a súčasne ako nezákonné zrušené alebo pri ňom došlo k nesprávnemu úradnému postupu (§ 7 zákona č. 514/2003 Z.z.). Vznik zodpovednosti štátu za nezákonné rozhodnutie teda predpokladá zistenie, že rozhodnutie bolo nezákonné a odstránenie (zrušenie) nezákonného rozhodnutia, lebo inak by súčasnou existenciou nezákonného rozhodnutia (bez zrušenia) a rozhodnutia priznávajúceho zodpovednostný nárok na základe jeho nezákonnosti dochádzalo k rozdielnemu posúdeniu tej istej otázky; existenciou rozhodnutia priznávajúceho zodpovednostný nárok na základe jeho nezákonnosti by sa vytvoril nekonsolidovaný právny stav (rozsudok X. súdu SR zo dňa XX.X.XXXX, sp. zn. X M. XXX/XXXX). Rozhodnutie vydané vo veci nezákonnosti rozhodnutia príslušným orgánom je pre súd rozhodujúci o náhrade škody záväzné (§ 6 ods.1 veta druhá cit. zákona), a tento súd musí vychádzať zo zistenia nezákonnosti príslušným orgánom, resp., musí sa držať jeho výroku, že napadnuté rozhodnutie nie je nezákonné. Náprava nemajetkovej ujmy nesleduje cieľ poskytnúť poškodenému náhradu peňažného ekvivalentu ani obnovu pôvodného stavu, ale iba jej určité spravodlivé zmiernenie (tzv. zadosťučinenie, satisfakciu). 34. Z obsahu spisu je zrejmé, že S. C. J. zboru P. ako orgán príslušný podľa § 80 ods. X a § 62 ods. 4 zákona č. 48/2002 Z.z. o pobyte M. dňa X.XX.XXXX, č.p. N.-.-B.-X-XXX/XXXX rozhodol podľa § 62 ods. 1 písm. a) zákona o pobyte cudzincov o zaistení žalobcu za účelom administratívneho vyhostenia dňom X.XX.XXXX o XX.XX hod. a jeho umiestnení v I. J. B. R. na čas nevyhnutne potrebný, najviac X. mesiacov. Následne dňa XX.X.XXXX, č.p. N.-.-B.-X-XXX/XXXX rozhodol podľa § 62 ods. 3 zákona č. 48/2002 Z.z. o pobyte cudzincov o predĺžení lehoty zaistenia žalobcu o dvanásť mesiacov, t.j. od X.X.XXXX do X.X.XXXX. 35. Z výsledkov vykonaného dokazovania je evidentné, že rozhodnutie o zaistení a rozhodnutie o predĺžení lehoty zaistenia nebolo po nadobudnutí ich právoplatnosti zrušené, a preto nemožno hovoriť o ich nezákonnosti, ktorá by odôvodňovala právo žalobcu domáhať sa náhrady škody v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z. Naopak, zákonnosť rozhodnutia o zaistení potvrdil F. súd v F. v konaní o preskúmanie rozhodnutia č.p. N.-J.-X-XXX/XXXX, zo dňa X.XX.XXXX, vedenom pod sp. zn. XSp/XX/XXXX a X. súd SR v konaní o odvolaní žalobcu proti rozsudku F. súdu v F. č.k. XSp/XX/XXXX-XX, zo dňa X.XX.XXXX, vedenom pod sp. zn. XSža/XXX/XXXX. Zákonnosť rozhodnutia o predĺžení lehoty zaistenia potvrdil F. súd v F. rozsudkom zo dňa X.XX.XXXX, č.k. XSp/XX/XXXX-XX a tiež X. súd SR v konaní o odvolaní žalobcu proti rozsudku F. súdu v F. a v č.k. XSp/X/XXXX-XX, zo dňa XX.X.XXXX, vedenom pod sp, zn. XX R./34/2011. 36. Odvolací súd zároveň pripomína, že v súlade so zásadou prezumpcie správnosti rozhodnutí nie je súd v konaní o zodpovednosti za škodu oprávnený sám posudzovať zákonnosť rozhodnutia vydaného v inom konaní a podmienka nezákonnosti rozhodnutia je splnená iba vtedy, ak bolo toto právoplatné rozhodnutie skutočne ako nezákonné zrušené alebo zmenené príslušným orgánom. Podmienka zakotvená v § 6 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. bráni tomu, aby odškodňovacie konanie plnilo funkciu, ktorá prináleží opravným prostriedkom. A keďže na vyvodenie zodpovednosti žalovanej za škodu podľa zákona č. 514/2003 Z.z. je potrebné kumulatívne, t.j. súčasné splnenie všetkých zákonom stanovených podmienok, už aj nepreukázanie existencie nezákonného rozhodnutia postačovalo na zamietnutie žaloby. 37. Odvolací súd sa nestotožnil s odvolacou argumentáciou žalobcu, že zrušenie rozhodnutia o vyhostení bez ďalšieho zakladá aj nezákonnosť rozhodnutia o zaistení, resp. rozhodnutia o predĺžení lehoty zaistenia a zároveň zdôrazňuje, že inštitút vyhostenia a inštitút zaistenia sú dva rozdielne právne inštitúty; konanie o zaistení a konanie o vyhostení sú dve odlišné konania a aj v prípade, že by bolo možné konštatovať, že nie sú od seba úplne nezávislé či izolované, právo preskúmavať zákonnosť rozhodnutí vydaných v týchto konaniach patrí do výlučnej právomoci príslušných orgánov v rámci im zverených kompetencií a nie súdu rozhodujúcemu v konaní o náhradu škody podľa zákona č. 514/2003 Z.z. 38. Z obsahu spisu tiež vyplýva, že v konaní o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia o vyhostení žalobca argumentoval najmä tým, že migračný úrad zastavil konanie o udelenie azylu; rozhodnutie mu bolo doručené X.XX.XXXX, teda v čase, kedy bolo vydané rozhodnutie o vyhostení; v tom čase ale ešte nebolo právoplatné rozhodnutie o zastavení konania o udelenie azylu (hoci už bolo vykonateľné); v čase vydania rozhodnutia o vyhostení sa preto nachádzal na území R. republiky oprávnene. Rovnaký argument použil žalobca aj v konaní o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia o zaistení. XX. Krajský súd v J., ktorý v konaní vedenom pod sp. zn. XXR.X/XXXX rozhodnutie správneho orgánu o administratívnom vyhostení žalobcu zrušil a vrátil späť na ďalšie konanie tak činil z dôvodu, že do času vydania napadnutého rozhodnutia nedošlo k právoplatnému skončeniu správneho konania S.; správny orgán preto vydal rozhodnutie o vyhostení predčasne a to s poukazom na § 22 ods. 1 zákona o azyle, podľa ktorého žiadateľ je počas konania o udelenie azylu oprávnený zdržiavať sa na území R. republiky, ak tento zákon alebo osobitný predpis neustanovuje inak. 40. X. SR v odôvodnení svojho rozhodnutia zo dňa X.X.XXXX, sp. zn. X R. XXX/XXXX k námietke žalobcu, nad rámec svojej prieskumnej činnosti poznamenal, že z ustanovenia § 62 ods. 2 zákona o pobyte cudzincov vyplýva, že podanie vyhlásenia podľa osobitného zákona (zákona č. 480/2002 Z.z. o azyle a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov) alebo požiadanie cudzinca o dobrovoľný návrat nie je dôvodom na prepustenie zaisteného cudzinca. Konanie podľa osobitného zákona nie je zaistením dotknuté. Z uvedeného teda vyplýva, že X. súd SR v konaní o opravnom prostriedku proti rozhodnutiu v konaní o odvolaní žalobcu proti rozsudku F. súdu v F. č.k. XSp/ XX/XXXX-XX, zo dňa X.XX.XXXX, vedenom pod sp. zn. XR./XXX/XXXX sa týmto argumentom žalobcu zaoberal, avšak tento nepovažoval za taký, ktorý by odôvodňoval zrušenie rozhodnutia o zaistení a zakladal by nezákonnosť zaistenia žalobcu. 41. Podľa čl. 5 ods. 1 písm. f) Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „Dohovor“) má každý právo na slobodu a osobnú bezpečnosť. Nikoho nemožno pozbaviť slobody okrem prípadov, pokiaľ sa tak stane v súlade s konaním ustanoveným zákonom, ktorým je zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie slobody osoby, aby sa zabránilo jej nepovolenému vstupu na územie, alebo osoby, proti ktorej prebieha konanie o vyhostenie alebo vydanie. 42. Ustanovenie § 62 ods. 1 písm. a) zákona o pobyte cudzincov umožňuje policajtovi zaistiť cudzinca na účely výkonu administratívneho vyhostenia. Dôsledkom takéhoto rozhodnutia je umiestnenie cudzinca v zariadení, kde je povinný podrobiť sa určeným obmedzeniam (§ 69 zákona o pobyte cudzincov). 43. K uvedenému hodno podotknúť, že výkladom čl. 5 ods. 1 písm. f) Dohovoru ako aj ustanovenia § 62 zákona o pobyte cudzincov vo vzťahu k obmedzeniu osobnej slobody zaistením na účel výkonu administratívneho vyhostenia sa obsiahlo zaoberal ústavný súd v náleze sp. zn. II. ÚS XXX/XXXX. Závery vyslovené v tomto náleze zhrnul ústavný súd takto: «N. čl. X ods. X písm. f) G. ani judikatúra U. [porov. M. proti R. kráľovstvu, sťažnosť č. XXXXX/XX, rozsudok Y. senátu z XX. novembra XXXX, ods. XXX; C. proti G., sťažnosť č. XXXXX/XX, rozhodnutie zo 4. októbra XXXX, s. XX; C. a F. proti V., sťažnosť č. XXXXX/XX, rozsudok z XX. septembra XXXX; R. proti R. kráľovstvu, sťažnosť č. XXXXX/XX, rozsudok Y. senátu z XX. januára XXXX, ods. XX] nevyžadujú, aby bolo zaistenie osoby, proti ktorej prebieha konanie o vyhostenie, nevyhnutné (necessary), ako to je napríklad v prípade väzby podľa čl. 5 ods. 1 písm. c) Dohovoru, ale postačuje, že ho príslušný orgán považuje za vhodné (appropriate). » 44. I. súd ďalej rozviedol «Už podľa doslovného znenia ustanovenia čl. 5 ods. 1 písm. f) Dohovoru možno zaistiť osobu, proti ktorej „prebieha konanie“ o vyhostenie. Formulácia slovenského prekladu dohovoru vychádza pravdepodobne z francúzskeho znenia („une procédure d'expulsion... est en cours“), čím sa odlišuje od anglického znenia, ktoré v tejto súvislosti používa formuláciu „action is being taken with a view to deportation“, teda „sa podnikajú kroky s cieľom vyhostenia“. Z toho vyplýva, že sám Dohovor predpokladá, že osoba môže byť zaistená i za stavu, keď jej vyhostenie nie je jednoznačné, teda keď ešte o ňom nebolo právoplatne rozhodnuté. Postačuje, že prebieha konanie o jej vyhostenie, teda také konanie, ktoré môže skutočne k vyhosteniu viesť. To ale znamená, že zaistený cudzinec nemusí byť z pohľadu čl. 5 ods. 1 písm. f) Dohovoru reálne a efektívne vyhostiteľný ihneď v okamihu zaistenia, keďže jeho vyhostenie je práve predmetom onoho konania, ktoré má viesť k rozhodnutiu o tom, či cudzinec vyhostený bude, alebo nie. Je totiž zrejmé, že počas konania o vyhostení môže konajúci orgán verejnej moci zistiť také okolnosti, ktoré vyhosteniu bránia, ktoré však v čase zaistenia známe neboli, rovnako ako môže príslušný orgán zistiť také skutočnosti, ktoré pôvodne neprípustne sa javiace vyhostenie umožnia. Opačný výklad, teda že zaistenie je prípustné len u cudzinca, u ktorého je ihneď v okamihu zaistenia bez ďalšieho zjavné, že ho je ihneď možné vyhostiť, by vlastne robil zaistenie na účely konania o vyhostení podľa čl. 5 ods. 1 písm. f) Dohovoru neprípustným, čo výslovne odporuje zneniu tohto ustanovenia.» 45. I. súd napokon uzavrel že: «X.X Z hľadiska posúdenia vzťahu konania o žiadosti o udelenie azylu podľa zákona o azyle a konania o vyhostenie podľa zákona o pobyte cudzincov je tak kľúčovým výklad spojenia „proti ktorej prebieha konanie o vyhostenie“ použitého v čl. 5 ods. 1 písm. f) dohovoru. Naopak, pojem „konanie o vyhostení“ podľa čl. 5 ods. 1 písm. f) dohovoru je podľa názoru ústavného súdu a v súlade s praxou samotného U. potrebné chápať autonómne (porov. k iným pojmom čl. 5 ods. 1 dohovoru napríklad M. proti K., sťažnosť č. XXXXX/XX, rozsudok z 3. 2. XXXX, ods. XX a XX) ako súbor takých úkonov orgánov štátu, ktoré sú podľa vnútroštátneho práva potrebné na to, aby skutočne došlo k realizácii vyhostenia dotknutej osoby, teda jeho fyzickému odovzdaniu alebo odoslaniu do iného štátu. Z pohľadu dohovoru nemusí ísť nevyhnutne o konanie len jedného orgánu štátu, resp. len jednej sústavy orgánov, ale môže ísť aj o viacero vzájomne previazaných konaní, na konci ktorých stojí konečný úkon vyhostenia dotknutej osoby. Za takéto konanie, teda za súčasť „konania o vyhostení“ na účely čl. 5 ods. 1 písm. f) dohovoru možno a treba považovať aj konanie o žiadosti osoby, o ktorej vyhostenie ide, o udelenie azylu, ak takáto osoba takúto žiadosť podala. V tomto zmysle i U. vo svojej judikatúre uznáva za prípustné zaistenie i za situácie, že cudzinec požiadal v príslušnom štáte o azyl, na čas vybavenia jeho azylovej žiadosti a obdobie konania o tejto žiadosti považuje za obdobie, kedy „prebieha konanie o vyhostení“ v zmysle čl. 5 ods. 1 písm. f) dohovoru (porov. rozhodnutie R. proti R. kráľovstvu, ods. XX, ale napríklad i D. proti K., sťažnosť č. XXXXX/XX, rozhodnutie U. komisie pre ľudské práva zo 6. 3. XXXX, časť „V. Z.“, ods. X alebo Z. T. proti Z., sťažnosť č. XXXXX/XX, rozsudok z XX. XX. XXXX, ods. XXX), za predpokladu, že sú dodržané ostatné podmienky, najmä zákonnosť, nearbitrárnosť a primeraná dĺžka zaistenia. 46. V tomto náleze ústavný súd poukázal aj na rozsudok R. dvora U. únie z XX.X.XXXX vo veci C- XXX/XX, H. C. proti J. CR, F. ředitelství policie I. kraje, odboru cizinecké policie, v ktorom vyslovil, že «smernica K. XXXX/X/ES z XX. januára XXXX, ktorou sa ustanovujú minimálne normy pre prijímanie žiadateľov o azyl, a smernica U. parlamentu a K. XXXX/XXX/ES zo XX. decembra XXXX o spoločných normách a postupoch členských štátov na účely návratu príslušníkov tretích krajín, ktorí sa neoprávnene zdržiavajú na ich území, „nebránia tomu, aby bol štátny príslušník tretej krajiny, ktorý po svojom zaistení... podal žiadosť o medzinárodnú ochranu v zmysle smernice 2005/85, ponechaný v zaistení na základe ustanovenia vnútroštátneho práva, ak sa po individuálnom posúdení všetkých relevantných okolností ukáže, že táto žiadosť bola podaná iba s cieľom oddialiť alebo zmariť výkon rozhodnutia o návrate a že pokračovanie zaistenia je objektívne nevyhnutné na to, aby sa dotknutá osoba nemohla definitívne vyhnúť svojmu návratu.» 47. Inými slovami, ústavný súd v náleze sp. zn. II. I. XXX/XXXX z X. októbra XXXX neakceptoval názor sťažovateľa, „že ustanovenie § 22 ods. 1 zákona o azyle bráni reálnemu vyhosteniu sťažovateľa do tej miery, že by jeho zaistenie nemohlo byť považované za vykonané v konaní o vyhostenie, teda na účel umožnený v čl. 5 ods. 1 písm. f) Dohovoru. Citované ustanovenie zákona o azyle totiž bráni vyhosteniu len počas konania o udelenie azylu, po skončení tohto konania (ak nedôjde k udeleniu azylu) však táto ochrana žiadateľa o azyl zaniká a žiadateľ sa principiálne stáva administratívne vyhostiteľným a judikoval, že „ ...Ako však už bolo uvedené, možno konanie o žiadosti o udelenie azylu považovať na účely čl. 5 ods. 1 písm. f) Dohovoru za súčasť prebiehajúceho konania o vyhostenie, nie za jeho prekážku. To platí o to viac, že podľa názoru ústavného súdu možno rozumne predpokladať, že cudzinec, ktorému hrozí vyhostenie, spravidla požiada o udelenie azylu, aby svoje vyhostenie oddialil. 48. V nadväznosti na prejednávanú vec dáva odvolací súd do pozornosti, že v cit. náleze ústavný súd vyslovil aj názor, podľa ktorého zmyslom § 22 ods. 1 zákona o azyle je zabrániť aj kriminalizácii žiadateľov o azyl z hľadiska zákona o pobyte cudzincov, teda zabrániť tomu, aby ich pobyt na území R. republiky počas konania o žiadosti o udelenie azylu bol spätne hodnotený ako neoprávnený pobyt s následkom príslušných sankcií podľa zákona o pobyte cudzincov. Zaisteniu osoby, ktorá podala žiadosť o azyl, nebráni ani žiadne iné ustanovenie zákona o pobyte cudzincov. Naopak, ustanovenie § 62 ods. 1 písm. a) tohto zákona predpokladá výslovne zaistenie na účely výkonu administratívneho vyhostenia, a to bez ohľadu na to, či zaistený cudzinec je v čase zaistenia (dočasne) oprávnený zdržiavať sa na území R. republiky z dôvodu podania žiadosti o udelenie azylu. Citované ustanovenie preto poskytuje dostatočný zákonný základ pre zaistenie cudzinca aj počas konania o azyle. To samozrejme neznamená, že pri jeho výklade a aplikácii netreba dbať na hranice vymedzené už citovanou judikatúrou U. a aplikovať ňou určené kritériá, najmä kritérium nearbitrárnosti a primeranej dĺžky; tieto však samy osebe bez ďalšieho nespochybňujú spôsobilosť ustanovenia § 62 ods. 1 písm. a) zákona o pobyte cudzincov slúžiť ako zákonný základ zaistenia cudzinca aj v čase konania o udelenie azylu. V prospech tohto výkladu napokon hovorí i § 62 ods. 2 zákona o pobyte cudzincov, ktoré ustanovuje, že podanie vyhlásenia podľa zákona o azyle (teda okrem iného podania žiadosti o udelenie azylu) nie je dôvodom na prepustenie zaisteného cudzinca. 49. Pre úplnosť odvolací súd poukazuje aj na závery ústavného súdu majúce vzťah k § 19 ods. 3 zákona o azyle, podľa ktorého rozklad proti rozhodnutiu migračného úradu o zastavení konania o udelenie azylu nemá odkladný účinok, na podklade čoho možno dospieť k záveru, že skutočným zmyslom uvedeného ustanovenia § 19 ods. 3 zákona o azyle je to, aby napriek plynutiu lehoty na podanie rozkladu, resp. podanému rozkladu, nastúpili účinky rozhodnutia o zastavení konania o žiadosti o azyl a pominuli účinky spojené s prebiehajúcim konaním o nej, najmä účinok ustanovenia § 22 ods. 1 zákona o azyle o tom, že žiadateľ je počas konania o azyle oprávnený zdržiavať sa na území R. republiky. Preto už samotná okolnosť, že rozhodnutie cudzineckej polície o zaistení sťažovateľa je vydané v čase, keď rozhodnutie migračného úradu je (bez odkladného účinku rozkladu) vykonateľné, postačuje na rozptýlenie námietok týkajúcich sa neprípustnosti zaistenia sťažovateľa ako žiadateľa o azyl. 50. Z vyššie uvedených právnych východísk a úvah - bez vplyvu na predchádzajúce závery odvolacieho súdu o nepreukázaní nezákonného rozhodnutia, ktorým bola obmedzená osobná sloboda žalobcu - neopodstatnenosť odvolacej argumentácie žalobcu založená na tvrdení, že zrušenie rozhodnutia o administratívnom vyhostení automaticky zakladá nezákonnosť rozhodnutia o zaistení, vyplýva nielen z toho, že ide o dve samostatné konania, ale aj z judikatúry ústavného súdu a U., v zmysle ktorej cudzinec môže byť zaistený i za stavu, keď jeho vyhostenie nie je jednoznačné, pričom postačuje, že prebieha konanie o jeho vyhostenie, teda také konanie, ktoré môže skutočne k vyhosteniu viesť; za prípustné pritom považuje U. zaistenie cudzinca aj za situácie, že cudzinec požiadal v príslušnom štáte o azyl, na čas vybavenia jeho azylovej žiadosti; obdobie konania o tejto žiadosti sa považuje za obdobie, kedy „prebieha konanie o vyhostení“ v zmysle čl. 5 ods. 1 písm. f) Dohovoru. 50.1. Nebolo možné tiež prehliadnuť, že ak u žalobcu v konečnom dôsledku nebol naplnený účel zaistenia, pretože vyhostenie nebolo realizované, stalo sa tak nie preto, že rozhodnutie o administratívnom vyhostení bolo zrušené, ale preto, že konanie vo veci administratívneho vyhostenia bolo zastavené a dôvodom zastavenia konania bola skutočnosť, že žalobca, v tom čase už po ôsmy krát, opätovne podal žiadosť o udelenie azylu, pričom prehľad žiadostí žalobcu o udelenie azylu, ktorý poskytla žalovaná súdu prvej inštancie v priebehu konania nepochybne svedčí o tom, že žalobca podáva opakované žiadosti o udelenie azylu výlučne s cieľom oddialiť alebo zmariť výkon rozhodnutia o návrate. 51. K argumentácii žalobcu, že F. súd v L. rozsudkom č.k. XCo/XXX/XXXX-XXX, zo dňa XX.XX.XXXX, v obdobnej veci priznal žalobou uplatnený nárok, odvolací súd uvádza, že po oboznámení sa s obsahom predmetného rozhodnutia je nutné konštatovať, že sa nejedná o skutkovo totožnú vec. Predmetom konania, ktoré bolo vedené na F. súde v L. pod sp. zn. XCo/XXX/XXXX, bol totiž nárok na náhradu škody založený na podklade rozhodnutia o zaistení, ktorým bola obmedzená osobná sloboda žalobcu, avšak ktoré bolo zákonom predpísaným postupom ako nezákonné zrušené. 52. Po vecnom a právnom zhodnotení relevantných skutočností odvolací súd s ohľadom na svoju podrobnú právnu argumentáciu (odseky XX až XX) neakceptoval odvolacie námietky žalobcu, nakoľko z vyššie uvedených záverov odvolacieho súdu je zrejmé, že v konaní nebol preukázaný základný predpoklad vzniku zodpovednosti žalovanej za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím štátu, t.j. existencia rozhodnutia o pozbavení osobnej slobody žalobcu, ktoré bolo ako nezákonné zrušené. Na uvedenom základe odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie - aj keď z iných dôvodov - podľa § 387 ods. 1 C.s.p. potvrdil, nakoľko je vo výroku vecne správny, vychádzajúc pritom v celom rozsahu zo skutkového stavu zisteného súdom prvej inštancie, ktorým je viazaný (§ 383 C.s.p.). 53. O nároku na náhradu trov konania pred súdom prvej inštancie ako aj odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 2 C.s.p. v spojení s § 255 ods. 1 C.s.p. a § 262 ods. 1 C.s.p. tak, že žalovanej priznal proti žalobcovi plný nárok na náhradu trov konania, nakoľko mala vo veci plný úspech. 54. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov X:X. Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).