Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 4Cob/170/2018 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1115222235 Dátum vydania rozhodnutia: 30. 04. 2020 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Dana Šiffalovičová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2020:1115222235.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Dany Šiffalovičovej a členiek senátu JUDr. Eleny Kúšovej JUDr. a Tatiany Pastierikovej v právnej veci žalobcu: EF Solar I, s. r. o., Malý trh 2/A, 811 08 Bratislava, IČO: 44 923 244, zastúpený: Advokátska kancelária GMH, s.r.o., Malý trh 2/ A, 811 08 Bratislava, IČO: 47 252 961, (predtým Advokátska kancelária Gabriela Hrbáňová, s.r.o., Malý trh 2/A, 811 08 Bratislava, IČO: 47 252 961) a intervenienta: SOLEK HODLING SE, Voctářova 2449/5, Libeň, 180 00 Praha 8, Česká republika, IČO: 292 02 701, zastúpený: Barger Prekop s.r.o., Mostová 2, 811 02 Bratislava, IČO: 36 869 724, proti žalovanému: Západoslovenská distribučná, a.s., Čulenova 6, 816 47 Bratislava, IČO: 36 361 518, zastúpený: ius aegis s. r. o., Ferienčíkova 7, 811 08 Bratislava, IČO: 36 857 203, o zaplatenie 11.870,46 eur príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I č.k. 28Cb/151/2015-584 zo dňa 22.03.2018, takto r o z h o d o l : I. Krajský súd v Bratislave rozsudok Okresného súdu Bratislava I č.k. 28Cb/151/2015-584 zo dňa 22.03.2018 potvrdzuje. II. Žalovaný má voči žalobcovi právo na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie I. výrokom žalobu v celom rozsahu zamietol. II. výrokom žalovanému priznal nárok na náhradu trov konania voči žalobcovi v celom rozsahu. III. výrokom žalovanému priznal nárok na náhradu trov konania voči intervenientovi v celom rozsahu. V odôvodení rozhodnutia uviedol, že žalobou doručenou súdu dňa 20.08.2015 sa žalobca domáhal vydania rozhodnutia, ktorým súd zaviaže žalovaného na zaplatenie dlžnej sumy titulom uplatnenia pohľadávky vo výške 11.870,46 eur s príslušenstvom tvoriacim úrok z omeškania vo výške 5,05 % ročne z dlžnej sumy od 05.06.2015 do zaplatenia a náhrady trov konania. Žalobu odôvodnil tým, že je výrobcom elektriny z obnoviteľných zdrojov energie v zariadení na výrobu elektriny využívajúcom ako zdroj na výrobu elektriny slnečnú energiu, ktorým je „A. P. J. T. - R.“ (ďalej „A. J.“), na čo získal podporu výroby elektriny z obnoviteľných zdrojov energie podľa zákona o č. 309/2009 Z.z. o podpore obnoviteľných zdrojov energie a vysoko účinnej kombinovanej výroby a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej „zákon o podpore“). Podpora spôsobmi podľa § 3 ods. 1 písm. b), c) a d) zákona o podpore sa vzťahuje na A. J. po dobu 15 rokov od času uvedenia A. J. do prevádzky, pričom A. J. bola uvedená do prevádzky 21.06.2011, preto právo na podporu sa na ňu vzťahuje do 20.06.2026. Žalobca zdôraznil, že spĺňa podmienky na získanie podpory spôsobmi podľa § 3 ods. 1 písm. a), b), c) a d) zákona o podpore, má preto právo, aby mu žalovaný ako prevádzkovateľ regionálnej distribučnej sústavy, do ktorej je A. J. pripojená, popri ďalších spôsoboch podpory poskytoval najmä podporu doplatkom a tiež podporu odberom elektriny vyrobenej vo A. J. za cenu na straty. Ďalej uviedol, že žalovaný mu oznámil, že žalobca vo vzťahu k A. J. porušil povinnosť stanovenú v § 4 ods. 2 písm. c) zákona o podpore, preto v zmysle § 4 ods. 3 zákona o podpore si nemôže na elektrinu vyrobenú v roku 2015 vo A. J. uplatniť ani právo na podporu doplatkom a ani právo na podporu odberom elektriny za cenu na straty. Podľa žalobcu mu túto podporu žalovaný odopiera protiprávne, pretože žalobca oznamovaciu povinnosť stanovenú v § 4 ods. 2 písm. c) zákona o podpore neporušil. Uviedol, že uplatnenie podpory odberom elektriny za cenu na strany a podpory doplatkom vrátane predpokladaného množstva dodanej elektriny na kalendárny rok 2015 vo vzťahu k A. J. za žalobcu voči žalovanému oznamoval zástupca žalobcu - spoločnosť PV Power s.r.o. emailovou správou odoslanou dňa 04.08.2014, ktorá zrejme nebola žalovanému doručená z dôvodu, že v emailovej správe bola uvedená neúplná emailová adresa žalovaného ako adresáta, avšak uplatnenie podpory žalobca žalovanému oznamoval písomným oznámením, doručeným žalovanému prostredníctvom pošty listovou zásielkou dňa 06.08.2014. Dodal, že skutočnosť, že Oznámenie o uplatnení podpory bolo vyhotovené a vložené do uvedenej listovej zásielky svojimi čestnými vyhláseniami potvrdili aj pracovníci, ktorí zabezpečovali vyhotovenie a odoslanie Oznámenia žalovanému, a to pani J. R. a pán H. X.. Mal za to, že podľa § 4 ods. 3 zákona o podpore v znení účinnom od 01.01.2014 a právne následky v ňom stanovené sa na žalobcu a na práva na podporu získané žalobcom vo vzťahu k A. J. nevzťahujú, čo vyplýva z § 18e ods. 1 zákona o podpore, nakoľko žalobca uviedol A. J. do prevádzky dňa 21.06.2011, a teda pred 01.01.2014. Ďalej tvrdil, že oznamovaciu povinnosť podľa § 4 ods. 2 písm. c) zákona o podpore si voči žalovanému splnil aj tým, že mu predložil cenové Rozhodnutie ÚRSO č. 2057/2014/E- OZ zo dňa 12.03.2014, Potvrdenie o pôvode elektriny z obnoviteľných zdrojov energie č. 0797/2012/ PoP-OZE vydané ÚRSO dňa 31.01.2012, ďalej tým, že so ZSE Energia, a.s. uzavrel Zmluvu o dodávke elektriny číslo XXX/XX zo dňa 10.12.2013, v ktorej je dohodnuté, že je uzavretá na dobu, počas ktorej má žalobca právo na podporu (t.j. na obdobie od roku 2014 do 20.06.2026) a že predpokladané ročné množstvo žalobcom dodávanej elektriny je 840 MWh a pretože ZSE Energia, a.s. je subjektom povereným žalobcom poskytovať podporu odberom elektriny za cenu na straty, takéto oznámenie vyvoláva účinky dôjdenia jeho obsahu aj voči žalovanému. Poukázal tiež na to, že dňa 13.07.2014 emailom zaslal ZSE Energia, a.s. správu s predmetom „SOLEK VI příprava provozu pro rok 2015“, ktorou jej predložil tabuľky „príprava prevádzky“ na rok 2015 vzťahujúce sa na A. J. obsahujúce Mesačný harmonogram výroby a dodávky nezávislého výrobcu vrátane údajov o predpokladanom množstve elektriny dodávanej z A. J. počas celého kalendárneho roku 2015. Keďže zákon o podpore nestanovuje žiadnu povinné formálne náležitosti ani čas, kedy najskôr môže výrobca elektriny oznámenie podľa § 4 ods. 2 písm. c) zákona o podpore urobiť, žalobca mal za to, že mu nemožno odoprieť, aby túto oznamovaciu povinnosť splnil akýmkoľvek neformálnym oznámením doručeným prevádzkovateľovi regionálnej distribučnej sústavy a prípadne aj jednorazovo na niekoľko rokov dopredu. Žalobou preto žalobca proti žalovanému uplatnil pohľadávku na zaplatenie podpory doplatkom vo výške 11.870,46 eur na 35,058 MWh elektriny vyrobenej z obnoviteľných zdrojov energie vo A. J. v januári 2015, ktorý žalovanému vyúčtoval faktúrou č. XXXXXX zo dňa 01.05.2015, doručenou žalovanému dňa 05.05.2015, pričom žalobca dňa 05.05.2015 požiadal žalovaného o zaplatenie tejto podpory doplatkom za január 2015 a poskytol mu lehotu na zaplatenie 30 dní, avšak žalovaný žalobcovi dlžnú sumu v poskytnutej lehote žalobcovi nezaplatil, preto je s jej platením v omeškaní od 05.06.2015. Žalovaný vo vyjadrení k žalobe nárok žalobcu poprel v celom rozsahu. Uviedol, že nebolo preukázané splnenie povinnosti zo strany žalobcu tak ako to vyžaduje § 4 ods. 2 písm. c) zákona o podpore, žalobca nepreukázal, že predmetné oznámenie bolo obsahom zásielky zo dňa 04.08.2014. Odmietol tvrdenia žalobcu, že požadovaný údaj podľa § 4 ods. 2 pís. c) zákona o podpore bolo zrejmý aj z iných podaní, kedy cenové rozhodnutie, potvrdenie o pôvode elektriny, zmluvu o dodávke elektriny nie je možné považovať za spôsob splnenia uvedenej povinnosti. Nestotožnil sa s interpretáciou § 18e ods. 1 zákona o podpore žalobcom. Mal za to, že žalovaný protiprávne nekonal, ak neoznámil, resp. nerozhodol o zániku práva na podporu, nakoľko právo na podporu formou doplatku na nasledujúci kalendárny rok zaniká priamo zo zákona o podpore. Podaním doručeným súdu dňa 21.01.2016 oznámil vstup do konania vedľajší účastník - intervenient, spoločnosť SOLEK HOLDING, SE s odôvodnením právneho záujmu na konaní v tom, že je osobou, ktorá v decembri 2014 previedla obchodný podiel v spoločnosti žalobcu na spoločnosť JARLIN, s.r.o. a tá sa zlúčila so žalobcom, pričom vedľajší účastník bol vyzvaný žalobcom na náhradu škody, ktorá spočívala v tom, že jeho vyhlásenie v rámci prevodu obchodného podielu bolo v rozpore so skutočnosťou, v dôsledku čoho žalobcovi nebola priznaná podpora, čo je predmetom tohto konania. Sankciu uplatnenú na žalobcu považoval za neoprávnenú. Výklad ustanovení zákona o podpore pri aplikácii sankcií považoval za príliš formalistický a nesprávny. Namietal aj rozsah oprávnenia žalovaného konať v súlade s oprávnením udeleným ZSE. Žalovaný namietal neprípustnosť vstupu vedľajšieho účastníka, uznesením č.k. 28Cb/151/2015-341 zo dňa 06.09.2017 súd pripustil do konania intervenienta. Súd prvej inštancie po vykonanom dokazovaní vec právne posúdil podľa ustanovení § 132 ods. 1, § 182, § 191, § 192, § 262 ods. 1, 2 § 255 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“), § 1, § 3 ods. 1, § 4 ods. 1, 2, 3, § 6 ods. 1 písm. a) a c) zákona č. 309/2009 Z.z. o podpore obnoviteľných zdrojov energie a vysoko účinnej kombinovanej výrobe (ďalej aj len „zákon o podpore“), § 324 ods. 1, § 373, § 266 ods. 4, § 265, § 269 ods. 2, § 272 ods. 1, § 273 ods. 1 zákona č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník (ďalej len „OBZ“). Sporným bol nárok žalobcu na poskytnutie podpory formou doplatku na rok 2015, výška tohto nároku spochybnená nebola. Vzhľadom na formálnosť a závažnosť predmetného plnenia aj za účelom zabezpečovania verejných potrieb, súd prihliadal na striktnosť a formálne ponímanie povinností uvedených v zákone o podpore, zákone o energetike a súvisiacich predpisoch. Konštatoval, že z obsahu podania žalobcu je zrejmé, že svojej povinnosti podľa § 4 zákona o podpore si bol vedomý ako aj následkov za jej nesplnenie, na čo sa odvolával už v mailovej komunikácii so žalovaným zo dňa 30.10.2014, keď pán H. v maile p. P. uviedol ,,že i když sme si nesplnili stanovený termín pro podání oznámení, tak zda by naše žádost mohla být i přesto vyřízena. Za vstřícnost v této věci předem dekuji“. Súd mal preto pochybnosť o tom, či obsahom zásielky odoslanej poštou dňa 04.08.2014 bolo aj predmetné oznámenie. Súd v tejto súvislosti odkázal na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Obo 3/2008 zo dňa 02.04.2008. Mal za to, že ak je daná povinnosť zákonom o podpore a zároveň zákon ustanovuje ex lege aj sankciu, nie je daný priestor pre zmäkčovanie zákonných ustanovení ani odvolávkou na charakter sankcií vo vzťahu k súkromnému právu ani k polemike o primeranosti výšky sankcie. Pri posudzovaní veci súd vychádzal aj nálezu Ústavného súdu PL. ÚS 50/2015- 148 zo dňa 14.06.2017. K notifikačnej povinnosti uviedol, že adresátmi vyššie uvedenej právnej úpravy sú podnikateľské subjekty, ktoré okrem základných predpokladov na konanie ako odbornosť, profesionálnosť vyžadovaných Obchodným zákonníkom, zákon o podpore predpokladá nadstavbu týchto predpokladov, nakoľko samotná činnosť v energetike vyžaduje odbornosť a spĺňanie kritérií vyžadovaných zákonom. Dodal, že povinnosť uvedená v § 4 ods. 2 písm. c) nevyžaduje špecifické danosti, vlastnosti, ide skôr o administratívnu povinnosť, avšak jej nesplnenie môže privodiť závažné dôsledky. Argumentáciu žalobcu o alternatívnom splnení notifikačnej povinnosti prostredníctvom iných dokladov považoval za neakceptovateľnú, nakoľko povinnosť so všetkými náležitosťami je stanovená v zákone o podpore bez ďalšieho. Konštatoval, že v konaní nebol preukázaný zánik záväzku splnením riadne a včas podľa § 324 OBZ, naopak z argumentácie žalobcu je zrejmé, že k zaslaniu správy mailom došlo, avšak nie na správnu adresu, teda nie riadne. Súd s ohľadom na možnosti splnenia povinnosti žalobcom poukázal aj na aplikáciu § 266 ods. 4, § 265, § 269 ods. 2, § 272 ods. 1, § 273 ods. 1 OBZ. Uviedol, že preukázanie splnenia oznamovacej povinnosti žalobcu vo výraznej miere spochybnil aj svedok Z.. R., ktorá podrobným autentickým opisom ozrejmila priebeh zisťovania obsahu zásielok doručovaných žalovanému. Na základe uvedeného mal súd za to, že žalobca neuniesol dôkaznú povinnosť, nepreukázal splnenie jeho povinnosti, čo malo za následok nevyhovenie žalobnému návrhu. Súd sa nestotožnil s argumentáciou žalobcu o nemožnosti aplikácie § 18e ods. 1 zákona o podpore. Mal za to, že zákon o podpore dôsledne rozlišuje Podmienky v § 3 a Práva a povinnosti v § 4. V tomto smere poukázal na logickú snahu zákonodarcu zjednotiť povinnosti pre všetkých podnikajúcich v energetike, čo sa prijatou novelou zákona o podpore zákonom č. 382/2013 aj docielilo, preto by nelogickým bolo opätovne vynímať skupinu subjektov len z dôvodu skoršieho zaradenia výrobcu energie do prevádzky. Zdôraznil, že nejde o povinnosť, ktorá by kládla na povinné osoby špecifické novozakotvené povinnosti vyžadujúce technickú alebo inú odbornú pripravenosť. Uviedol, že ak je zachovaný zákaz retroaktivity na podmienky podpory podľa § 3 zákona o podpore, neaplikuje sa na práva a povinnosti obsiahnuté v § 4 zákona o podpore. Súd tiež poukázal na závery nálezu Ústavného súdu SR PL. ÚS 50/2015. 2. Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca. Svoje podanie odôvodnil tým, že súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces podľa § 365 ods. 1 písm. b) CSP, konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci podľa § 365 ods. 1 písm. d) CSP, súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam podľa § 365 ods. 1 písm. f) CSP, rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci podľa § 365 ods. 1 písm. h) CSP. Namietal, že napadnutý rozsudok je nepreskúmateľný pre nedostatok a nezrozumiteľnosť dôvodov, čo má za následok jeho ústavnú neudržateľnosť, pričom nerešpektuje zásady uvedené v § 220 ods. 2 CSP, nie je dostatočne a presvedčivo odôvodnený, pretože z odôvodnenia nie je zrejmé, akými úvahami sa súd zaoberal a riadil, keď dospel k záveru o nedôvodnosti uplatneného nároku žalobcu. Podľa žalobcu súd jasne, výstižne a zrozumiteľne neustálil zistený skutkový stav. Uviedol, že z odôvodnenia napadnutého rozsudku nevyplýva vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami súdu pri hodnotení dôkazov na strane jednej a právnymi závermi súdu na strane druhej. Mal za to, že súd znemožnil žalobcovi, aby uskutočňoval jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu základného práva žalobcu na súdnu ochranu. Ďalej namietal, že súd sa náležite nezaoberal a nevysporiadal s jeho tvrdeniami a dôkazmi o tom, že žalobca si oznamovaciu povinnosť podľa § 4 ods. 2 písm. c) zákona podpore vo vzťahu k A. J. pre rok 2015 voči žalovanému riadne a včas splnil a uplatnenie podpory podľa § 3 ods. 1 písm. b) a c) vrátane predpokladaného množstva dodanej elektriny na kalendárny rok 2015 žalovanému oznámil písomným oznámením urobenom na vzorovom formulári žalovaného označeným „Oznámenie, Oznámenie o uplatnení podpory podľa zákona c. 309/2009 Z.z. (§4) z 19. júna 2009“, ktoré bolo žalovanému doručené prostredníctvom pošty listovou zásielkou doručenou žalovanému dňa 06.08.2014. Tvrdenia žalobcu a intervenienta, svedecké výpovede H. X. a J. R., čestné prehlásenia J. R. a H. X., podací lístok s č. RR029269981CZ zo dňa 04.08.2014, informácia Českej pošty o sledovaní uvedenej zásielky „Sledovaní zásilek (Track Trace)“ a informácia Slovenskej pošty o sledovaní tejto zásielky, kópia knihy odoslanej pošty intervenienta za rok 2014, podľa žalobcu hodnoverným a objektívne preskúmateľným spôsobom preukazujú, že žalovanému bolo dňa 06.08.2014 doručené dotknuté oznámenie v papierovej podobe. Mal za to, že súd sa odklonil od záverov Najvyššieho súdu SR v uznesení sp. zn. 4MCdo/3/2011 a tiež Ústavného súdu SR v uznesení sp. zn. II. ÚS 32/2012. Ďalej namietal, že súd sa náležite nezaoberal a nevysporiadal s tvrdeniami a dôkazmi o tom, že žalobca si predmetnú oznamovaciu povinnosť riadne a včas splnil, keď uplatnenie podpory podľa § 3 ods. 1 písm. b) a c) zákona o podpore vrátane predpokladaného množstva dodanej elektriny na kalendárny rok 2015 vo vzťahu k A. J. žalovanému riadne a včas pred 15.08.2014 oznámil aj inak, a to tým, že žalovanému oznamoval údaje a predkladal doklady pre účel vystavenia Vyjadrenia o vyplatení doplatku pre rok 2014 a v takto predkladaných dokladoch žalovanému predložil aj cenové Rozhodnutie ÚRSO č. 2057/2014/ E-OZ zo dňa 12.03.2014 a Potvrdenie o pôvode elektriny z obnoviteľných zdrojov energie č. 0797/2012/ PoP- OZE vydané ÚRSO dňa 31.01.2012 a okrem toho žalobca tieto skutkové tvrdenia preukázal Zmluvou o dodávke elektriny číslo 153/14 zo dňa 10.12.2013 a emailovou správou s predmetom „SOLEK VI príprava provozu pro rok 2015“ s pripojenými tabuľkami „príprava prevádzky“ na rok 2015 zaslanou dňa 13.07.2014 žalobcom spoločnosti ZSE Energia, a.s.. Vyjadril názor, že oznamovaciu povinnosť podľa § 4 ods. 2 písm. c) zákona o podpore má právo splniť akýmkoľvek neformálnym oznámením doručeným žalovanému ako prevádzkovateľovi regionálnej distribučnej sústavy, ktorého obsahom budú údaje podľa § 4 ods. 2 písm. c) zákona o podpore, a prípadne aj jednorazovo na niekoľko rokov dopredu. Mal za to, že bod 32. si odporuje s bodom 23. odôvodnenia napadnutého rozsudku. Okrem toho namietal, že súd sa náležite nezaoberal a nevysporiadal ani s jeho tvrdeniami o tom, že § 4 ods. 3 zákona o podpore v znení účinnom od 01.01.2014 a ani právne následky v ňom stanovené, nie je možné uplatniť na zariadenia výrobcu elektriny, ktoré bolo uvedené do prevádzky pred 01.01.2014, pretože pre takéto zariadenie ostávajú zachované podmienky podpory výroby elektriny z obnoviteľných zdrojov energie podľa predpisov v znení účinnom do 31.12. 2013, čo vyplýva z § 18e ods. 1 zákona o podpore. Podľa žalobcu rozlišovanie medzi „podmienkami podpory“ a „právami a povinnosťami“ v zákone o podpore nemožno považovať za „dôsledné“, je skôr v rovine názvu jednotlivých paragrafov, keďže zákon o podpore výslovne nevymedzuje, čo je potrebné rozumieť pod uvedenými pojmami. Záver súdu v bode 34. odôvodnenia napadnutého rozsudku označil za nesprávny a nepreskúmateľný. Namietal, že súd síce odcitoval právne normy, ktoré aplikoval, avšak nevysvetlil, ako tieto právne normy interpretoval a ktoré zo skutkových zistení odôvodňujú ich aplikáciu na posudzovanú vec. S ohľadom na uvedené navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a rozhodnutie. 3. K odvolaniu žalobcu sa vyjadril intervenient podaním doručeným súdu dňa 02.05.2018, ktorým sa plne stotožnil so závermi a argumentáciou žalobcu v odvolaní. 4. K odvolaniu žalobcu sa vyjadril žalovaný podaním doručeným súdu dňa 01.06.2018. Napadnutý rozsudok považoval za dostatočne odôvodnený, keď obsahuje všetky náležitosti, ktoré sú požadované pre riadne odôvodnenie rozsudku, pričom súd sa neodklonil od ustálenej rozhodovacej praxe. Podľa žalovaného pre posúdenie nároku žalobcu voči nemu bolo rozhodujúce právne posúdenie súdu, podľa ktorého obsahom zásielky nebolo oznámenie o uplatnení podpory; skutočnosť, že prechodné ustanovenia sa vzťahujú en bloc na všetkých výrobcov elektriny; nemožnosť splnenia notifikačnej povinnosti podľa § 4 ods. 2 písm. c) iným alternatívnym spôsobom. Odôvodnenie právneho názoru odkazom na rozhodnutie Ústavného súdu SR PL. ÚS 50/2015 považoval za postup súladný s čl. 2 ods. 2 CSP. Uviedol, že napadnutý rozsudok dal odpoveď na všetky podstatné okolnosti prípadu, dôvody súdu sú zrozumiteľné a dostatočne logické, vychádzajúce zo skutkových okolností prípadu a relevantných právnych noriem. Dôkazy predkladané žalovaným, konkrétne Oznámenie o uplatnení podpory údajne odoslané poštou, čestné vyhlásenie pána X. a pani R. a ich následnú svedecká výpoveď, Kópiu knihy odoslanej pošty a podacie lístky, považoval za nedôveryhodné, tendenčné a účelové dôkazy, ktorými sa snažil žalobca súd zaviesť a súd správne vyhodnotil, že obsahom listinnej zásielky nebol žiadny formulár, ale len faktúra. Uviedol, že súd pri vzájomnom porovnaní sily argumentov žalobcu a žalovaného, určil záverečné postavenie argumentov vo vzájomnej interakcii, a to tak, že prisvedčil argumentom žalovaného v bodoch 26., 29., 33. odôvodnenia napadnutého rozsudku. Podľa názoru žalovaného napadnutý rozsudok nevykazuje znaky svojvôle, nevyhodnocuje nové dôkazy a právne závery, konštatuje dostatočne zistený skutkový stav, k čomu súd dospel na základe vlastných myšlienkových postupov a hodnotení, pričom za porušenie základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy SR v žiadnom prípade nemožno považovať to, že súd neodôvodnil rozsudok podľa predstáv žalobcu. Mal za to, že odvolací dôvod, podľa ktorého konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, nemá reálny podklad v napadnutom rozsudku, preto je irelevantný, pričom rozsudok ani obsah spisu nedáva žiadny podklad pre uplatnenie druhej vety stanoviska občianskoprávneho kolégia Najvyššieho súdu SR sp. zn. R2/2016 zo dňa 03.12.2015. Vo vzťahu k žalobcom predloženým dôkazom poukázal na protidôkazy predložené žalovaným, ktoré vyvracajú akúkoľvek možnosť, aby oznámenie o uplatnení podpory bolo súčasťou predmetnej listovej zásielky. K námietke žalobcu, že súd sa náležite nezaoberal jeho tvrdeniami o alternatívnych spôsoboch splnenia oznamovacej povinnosti poukázal na body 25., 28., 31., 32., 35. odôvodnenia napadnutého rozsudku. K námietke žalobcu, že súd sa nevysporiadal s prechodnými ustanoveniami zákona o podpore žalovaný uviedol, že súd správne v bode 34. odôvodnenia napadnutého rozsudku poukázal na systematiku uvedeného zákona a správne uviedol, že za podmienky v zmysle zákona o podpore treba považovať podmienky za akých technicky zariadenie vzniklo, resp. bolo uvedené a načo má vzhľadom na dané právo, kedy zákon o podpore dôsledne rozlišuje medzi podmienkami podpory a povinnosťami výrobcov elektriny. Vyjadril názor, že nakoľko § 4 ods. 3 zákona o podpore o strate práva na podporu je zaradené práve do § 4, z logiky veci vyplýva, že sa nejedná o podmienku, ale o sankciu za neplnenie si povinností zo strany výrobcu elektriny, ako správne uviedol súd. Uviedol, že súd po zistení skutkového stavu, a teda, že obsahom zásielky nebolo žiadne listinné oznámenie a zistení, že povinnosť v zmysle zákona o podpore bola splnená len emailovo, ktorá nebola doručená z dôvodu nesprávne zadanej adresy žalovaného, dospel k záveru, že nárok žalobcu na zaplatenie nie je dôvodný, nakoľko žalobca nesplnil zákonnú povinnosť ustanovenú v § 4 ods. 2 písm. c) v spojení s § 4 ods. 3 zákona o podpore. Vzhľadom na uvedené navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok v plnom rozsahu potvrdil a priznal žalovanému náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. 5. K vyjadreniu žalovaného sa vyjadril žalobca podaním doručeným súdu dňa 02.07.2018. Za opodstatnenú považoval odvolaciu námietku, že súd sa v napadnutom rozsudku náležité nezaoberal a nevysporiadal s tvrdeniami a dôkazmi, v zmysle ktorých si žalobca oznamovaciu povinnosť podľa § 4 ods. 2 písm. c) zákona podpore voči žalovanému riadne a včas splnil písomným oznámením doručeným žalovanému dňa 06.08.2014. Tvrdenie žalovaného, že dôkazy žalobcu boli od počiatku nedôveryhodné a tendenčné, označil za nesprávne subjektívne tvrdenie bez opodstatňujúcich argumentov a dôvodov. Namietal nepravdivosť tvrdenia žalovaného, že žalobca do konca konania nevedel vysvetliť „nezrovnalosť“, že počas konania žalovaný predložil email žalobcu zo dňa 04.08.2014 o 19.52 zaslaný na nesprávny email žalovaného, ktorého prílohou bolo oznámenie o uplatnení podpory bez vyplneného bodu 7, kedy žalobca sa k tejto okolnosti vyjadril napr. vo svojom písomnom vyjadrení zo dňa 20.02.2018. Uviedol, že žiadne okolnosti prípadu nevylučujú a nerobia nemožným to, že dňa 04.08.2014 existovali dve rôzne verzie daného oznámenia, v ktorom boli v mene žalobcu vyplnené údaje vzťahujúce sa k A. J. vrátane údaja o predpokladanom množstve dodanej elektriny na rok 2015 (jedno s vyplneným bodom 7 a ďalšie bez vyplneného bodu 7 ale s excel prílohou), a že dňa 04.08.2014 o 13.12 hod bola za žalobcu podaná na poštovú prepravu listová zásielka, ktorá obsahovala oznámenie v papierovej podobe, v ktorom boli za žalobcu vyplnené údaje vzťahujúce sa k A. J. vrátane údaja o predpokladanom množstve dodanej elektriny na rok 2015, pričom bol vyplnený aj bod 7 tohto oznámenia. Za nepravdivé označil tvrdenie žalovaného, že svedok p. X. uviedol, že oznámenie o uplatnení podpory skompletizoval, uložil, vytlačil, poslal poštou dňa 04.08.2014 o 13.12 a následne emailom 04.08.2014 o 19.52 hod a uviedol že pravdou je, že oznámenie v papierovej podobe s vyplneným bodom 7, ktoré bolo dňa 04.08.2014 o 13.12 hod za žalobcu podané na poštovú prepravu listovou zásielkou, svedok H. X. finalizoval a predkladal na odoslanie žalovanému, listovú zásielku s oznámením v papierovej podobe s vyplneným bodom 7 neposlal poštou H. X., on len dosledoval, ako ho do obálky určenej na odoslanie žalovanému vkladala pani J. R., ktorá následne zabezpečovala jeho odoslanie a oznámenie v elektronickej podobe bez vyplneného bodu 7, ale s údajmi vyžadovanými v bode 7 uvedenými v excel prílohe v takejto podobe za žalobcu emailom dňa 04.08.2014 o 19.52 hod. zasielal pán H.. Uviedol, že určité drobné nepresnosti vo výpovedi J. R. boli spôsobené dlhým časovým odstupom po vytvorení listovej zásielky. Namietal, že nie je dôvod, prečo predložený dôkaz Kniha pošty Intervenienta z roku 2014 by mal mať v konaní menšiu dôkaznú silu a výpovednú hodnotu ako tabuľkové dôkazy predkladané žalovaným. Podľa názoru žalobcu, protidôkazy, ktoré žalovaný uvádza vo vyjadrení, neboli spôsobilé vyvrátiť skutočnosti tvrdené a preukázané žalobcom a intervenientom. S poukazom na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4MCdo/3/2011 a Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 32/2012 mal podľa žalobcu súd v konaní vychádzať z takého právneho posúdenia veci, že ak obsah listovej zásielky doručenej žalovanému dňa 06.08.2014 bol medzi stranami sporný, tak bolo na žalovanom, aby preukázal opak toho, čo o obsahu tejto listovej zásielky v konaní zhodne tvrdia a preukázali žalobca a intervenient. Argumenty žalovaného nie sú podľa žalobcu spôsobilé spochybniť opodstatnenosť jeho odvolacej námietky, že súd sa náležite nezaoberal a nevysporiadal s tvrdeniami a dôkazmi žalobcu o tom, že si oznamovaciu povinnosť riadne a včas splnil aj inak, ako doručením oznámenia dňa 06.08.2014. 6. K vyjadreniu žalobcu sa vyjadril intervenient podaním doručeným súdu dňa 08.08.2018, ktorým sa plne stotožnil so závermi a argumentáciou žalobcu v odvolaní a replike. 7. K vyjadreniu žalobcu sa vyjadril žalovaný podaním doručeným súdu dňa 10.08.2018. Zdôraznil, že výsluchom p. X. bolo preukázané, že prípravu dokumentácie mal na starosti výlučne p. H., ktorý nielen vypĺňal, ale aj finalizoval formuláre, pričom p. X. mal na starosti jedine fyzickú kontrolu takto vytlačených formulárov a pokiaľ by aj p. X. mal možnosť nejako zmeniť dané formuláre, tak nanajvýš perom/ceruzkou dopísaním/inou úpravou, nakoľko on disponoval len vytlačenými/listinnými formulármi a p. H. bol ten, kto ich mohol aj elektronicky upravovať, preto je podľa žalovaného absurdné a nelogické, že v ten istý deň v časovom rozmedzí pár hodín by existovali dve rôzne verzie formulárov, pričom p. X. na žiadnu takúto skutočnosť nepoukázal počas svojej svedeckej výpovede. Uviedol, že neobstoja tvrdia žalobcu v súvislosti s čestným vyhlásením p. R. a mal za to, že pokiaľ niekto podpíše po pol roku čestné vyhlásenie o detailných skutočnostiach, ktoré sa mali nachádzať na jednom formulári, pre takúto osobu by nemal byť problém sa na nich rozpamätať aj po dlhšom čase, pričom sama p. R. potvrdila, že dané čestné vyhlásenie jej bolo len dané na podpis. Poukázal na rozdielnosť výpovednej hodnoty excelovskej tabuľky žalobcu a tabuľkových dôkazov predložených žalobcom, ktorý boli printscreenmi z informačného systému SAP, pri ktorom akékoľvek zásahy, resp. úpravy nie sú technicky možné a boli by aj v rozpore s licenčnou zmluvou. Nakoľko súd vyhodnotil určité dôkazy ako rozhodujúce pre celkové posúdenie veci, považoval za logické a správne, že sa ďalej obšírne nevenoval tendenčným dôkazom žalobcu a žalobu ako celok zamietol, nakoľko dané rozhodné skutkové okolnosti priamo negovali údajné skutočnosti tvrdené zo strany žalobcu a intervenienta. Zdôraznil, že zo strany žalobcu ide o tendenčné a obštrukčné tvrdenia. 8. Ďalšie vyjadrenie nebolo podané. 9. Krajský súd v Bratislave, ako súd odvolací podľa § 34 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“), preskúmal vec v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379 a § 380 CSP) bez nariadenia pojednávania, pričom termín verejného vyhlásenia rozsudku bol v súlade s § 219 ods. 1, 3 a § 378 ods. 1 CSP oznámený na úradnej tabuli súdu a webovej stránke Krajského súdu v Bratislave. Odvolací súd dospel k záveru, že napadnutý rozsudok č.k. 28Cb/151/2015-584 zo dňa 22.03.2018 je potrebné potvrdiť ako vecne správny. 10. Podľa § 4 ods. 2 zákona č. 309/2009 Z.z. o podpore obnoviteľných zdrojov energie a vysoko účinnej kombinovanej výroby a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o podpore OZE“), výrobca elektriny s právom na podporu je povinný a) predložiť prevádzkovateľovi regionálnej distribučnej sústavy potvrdenie o pôvode elektriny z obnoviteľných zdrojov energie alebo potvrdenie o pôvode elektriny vyrobenej vysoko účinnou kombinovanou výrobou vydané za predchádzajúci kalendárny rok, b) oznámiť prevádzkovateľovi regionálnej distribučnej sústavy, s ktorým má uzavretú zmluvu o dodávke elektriny, predpokladanú charakteristiku svojej dodávky v termínoch uvedených v prevádzkovom poriadku prevádzkovateľa regionálnej distribučnej sústavy, ak celkový inštalovaný výkon zariadenia je väčší ako 1 MW, c) oznámiť Úradu pre reguláciu sieťových odvetví (ďalej len „úrad“) a prevádzkovateľovi regionálnej distribučnej sústavy uplatnenie podpory podľa § 3 ods. 1 písm. b) a c), vrátane predpokladaného množstva dodanej elektriny, vždy k 15. augustu na nasledujúci kalendárny rok; pri zariadeniach výrobcu elektriny uvedených do prevádzky po 15. auguste je výrobca elektriny povinný informovať prevádzkovateľa regionálnej distribučnej sústavy o využití práva podľa odseku 1 najneskôr 30 dní pred uvedením zariadenia výrobcu elektriny do prevádzky, d) vrátiť prevádzkovateľovi regionálnej distribučnej sústavy doplatok podľa § 3 ods. 1 písm. c), ktorý mu bol vyplatený v rozpore s podmienkami podpory podľa tohto zákona. 11. Podľa § 4 ods. 3 zákona o podpore OZE, výrobca elektriny s právom na podporu, ktorý nesplní povinnosti podľa odseku 2, si nemôže na elektrinu vyrobenú v danom zariadení na výrobu elektriny uplatniť právo podľa odseku 1 písm. b) a c) na nasledujúci kalendárny rok. 12. Podľa § 18e ods. 1 zákona o podpore OZE, podmienky podpory výroby elektriny z obnoviteľných zdrojov energie a podpory výroby elektriny vysoko účinnou kombinovanou výrobou pri zariadení výrobcu elektriny, ktoré bolo uvedené do prevádzky pred 1. januárom 2014, zostávajú zachované podľa doterajších predpisov. 13. Podľa čl. 2 ods. 2 CSP, právna istota je stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý v súlade s ustálenou rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít; ak takej ustálenej rozhodovacej praxe niet, aj stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý spravodlivo. 14. Podľa čl. 16 ods. 1 CSP, súd postupuje a rozhoduje v súlade s platnými a účinnými právnymi predpismi pri zohľadnení ich vzájomného vzťahu a v súlade so základnými princípmi tohto zákona. 15. Podľa § 191 CSP, dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo počas konania najavo. Vierohodnosť každého vykonaného dôkazu môže byť spochybnená, ak zákon neustanovuje inak. 16. Podľa § 220 ods. 2 CSP, v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa žalobca domáhal, aké skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku použil, ako sa vo veci vyjadril žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany použil. Súd jasne a výstižne vysvetlí, ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil, prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax. Súd dbá, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. 17. Podľa § 387 ods. 1 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. 18. Podľa § 387 ods. 2 CSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. 19. Odvolací súd sa v zmysle § 387 ods. 2 CSP stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia Okresného súdu Bratislava I č.k. 28Cb/151/2015-584 zo dňa 22.03.2018, pretože vykazuje známky vecnej správnosti. V odvolaní žalobca neargumentuje žiadnymi skutočnosťami a dôkazmi, ktoré by mali za následok zrušenie daného rozhodnutia. Z konania pred súdom prvej inštancie i odvolacím súdom iný, než napadnutým rozsudkom vyslovený právny záver nevyplýva a v odvolaní uvedené argumenty nie sú spôsobilé privodiť iné právne hodnotenie stavu veci. Na zdôraznenie správnosti napádaného rozhodnutia uvádza odvolací súd nasledovné: 20. Sporným v prejednávanej veci bol nárok žalobcu na poskytnutie podpory formou doplatku na rok 2015 od žalovaného. Na vyriešenie otázky spornosti nároku žalobcu na podporu formou doplatku od žalovaného bolo potrebné ustáliť, či žalobca splnil svoju notifikačnú povinnosť vyplývajúcu z ustanovenia § 4 ods. 2 písm. c) zákona o podpore vo vzťahu k A. J. pre rok 2015 voči žalovanému (ďalej len „oznamovacia povinnosť“) riadne a včas a aké sú následky za prípadné nesplnenie tejto povinnosti vzhľadom na § 4 ods. 3 a prechodné ustanovenie § 18e zákona o podpore. Odvolací súd, ako aj súd prvej inštancie, pri posudzovaní veci prihliadal na právne závery Ústavného súdu SR vyslovené v náleze PL. ÚS. 50/2015 zo dňa 22.03.2017 (ďalej len „Nález“). 21. Žalobca v odvolaní namietal, že súd sa náležite nevysporiadal s tvrdeniami a dôkazmi o tom, že si splnil oznamovaciu povinnosť riadne a včas a uplatnenie podpory podľa § 3 ods. 1 písm. b) a c) zákona o podpore vrátane predpokladaného množstva dodanej elektriny na kalendárny rok 2015 vo vzťahu k A. J. žalovanému oznámil písomným oznámením urobeným na vzorovom formulári žalovaného označeným „Oznámenie o uplatnení podpory podľa zákona c. 309/2009 Z.z. (§4) z 19. júna 2009“, ktoré bolo žalovanému doručené prostredníctvom pošty listovou zásielkou doručenou žalovanému dňa 06.08.2014. Skutočnosť, že obsahom uvedenej listovej zásielky malo byť aj predmetné oznámenie žalobca preukazoval tvrdeniami žalobcu a intervenienta, čestnými vyhláseniami a svedeckými výpoveďami p. J. R. a p. H. X., podacím lístkom č. PR029269981CZ zo dňa 04.08.2014, informáciou Českej pošty a Slovenskej pošty o sledovaní zásielky č. PR029269981CZ, kópiou odoslanej pošty intervenienta za rok 2014. Odvolací súd túto námietku považoval za nedôvodnú a poukazuje na to, že z odôvodnenia napadnutého rozsudku je zrejmé, že súd prvej inštancie vzal na zreteľ túto argumentáciu žalobcu, keď dokazovanie vykonal aj uvedenými listinnými dôkazmi, pričom súd sa danou argumentáciou žalobcu zaoberal v bode 26., 29. a 33. odôvodnenia napadnutého rozsudku, v ktorých zhrnul tvrdenia a dôkazy produkované žalobcom a z ktorých vyplýva, že súd nemal preukázané tvrdenia žalobcu o doručení oznámenia v dotknutej zásielke, preto dospel k záveru, že žalobca neuniesol dôkaznú povinnosť, čo malo za následok nevyhovenie žalobnému petitu. Okrem toho je potrebné upriamiť pozornosť i na dôkazy predložené žalovaným, ktorými spochybnil skutočnosti tvrdené žalobcom, a to najmä email žalobcu zo dňa 04.08.2014 zaslaný na nesprávny email, emailová komunikácia medzi sporovými stranami, svedecká výpoveď p. R., scan obsahu zásielky doručenej dňa 06.08.2014, interná schéma evidovanej došlej pošty u žalovaného. V tejto súvislosti odvolací súd akcentuje zásadu voľného hodnotenia dôkazov vyjadrenú v ustanovení § 191 CSP. Táto zásada znamená, že záver, ktorý si sudca urobí o vykonaných dôkazoch z hľadiska ich pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie, je vecou jeho vnútorného presvedčenia a jeho logického myšlienkového postupu. Odvolací súd považuje za správny postup súdu prvej inštancie, ktorý po vyhodnotení dôkazov v zmysle § 191 CSP dospel k záveru o neunesení dôkazného bremena žalobcom o doručení oznámenia v listovej zásielke doručenej žalovanému prostredníctvom pošty dňa 06.08.2014. Súd prvej inštancie správne uviedol, že skutočnosť, že žalovanému bola predmetná zásielka doručená nepreukazuje, že obsahom tejto zásielky bolo aj sporné oznámenie. Na podporu tohto právneho záveru odvolací súd poukazuje na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Obo 3/2008 zo dňa 02.04.2008, v ktorom uviedol „Treba súhlasiť so súdom prvého stupňa, že dôkazné bremeno ohľadne preukázania doručenia predmetného započítacieho prejavu voči spoločnosti K. je na žalovanom, ktorý toto dôkazné bremeno neuniesol. Podací lístok o podaní doporučenej zásielky je len dôkazom o tom, že žalovaný žalobcovi zaslal listovú zásielku, ale nepreukazuje obsah tejto listovej zásielky ani jej doručenie.“ (v danom prípade na rozdiel od prejednávaného prípadu listovú zásielku poslal žalovaný). Vzhľadom na uvedené, sa odvolací súd stotožňuje s právnym záverom súdu prvej inštancie, a síce, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno ohľadne preukázania svojho tvrdenia, že súčasťou listovej zásielky, odoslanej poštou dňa 04.08.2014 a doručenej žalovanému dňa 06.08.2014, bolo aj sporné oznámenie. 22. Žalobca ďalej namietal, že súd prvej inštancie sa náležite nezaoberal a nevysporiadal s jeho tvrdeniami a dôkazmi preukazujúcimi, že žalobca oznamovaciu povinnosť voči žalovanému riadne a včas splnil aj inak ako doručením Oznámenia dňa 06.08.2014. Odvolací súd sa ani s touto námietkou žalobcu nestotožnil. Z napadnutého rozsudku vyplýva, že súd prvej inštancie v odôvodnení viackrát zdôrazňoval striktnosť a formálne ponímanie povinností uvedených v zákone o podpore, citoval relevantné časti Nálezu a argumentáciu žalobcu o alternatívnom splnené notifikačnej povinnosti vyhodnotil ako neakceptovateľnú, nakoľko oznamovacia povinnosť so všetkými náležitosťami je stanovená v zákone o podpore bez ďalšieho. Odvolací súd sa s uvedeným právnym záverom súdu prvej inštancie stotožňuje a považuje za potrebné zdôrazniť, že oznámenie v zmysle § 4 ods. 2 písm. c) zákona o podpore ako jednostranný prejav vôle, musí byť dostatočne určitým spôsobom vyjadrený, aby nebol zameniteľný, resp., aby z tohto oznámenia bolo určitým spôsobom vyjadrené, čo sa ním uplatňuje, zároveň musí byť jednoznačná vôľa, komu táto vôľa smeruje a v akom rozsahu. Nemožno sa stotožniť s názorom žalobcu, že si mohol svoju oznamovaciu povinnosť splniť akýmkoľvek neformálnym oznámením doručeným žalovanému ako prevádzkovateľovi distribučnej sústavy, nakoľko ak aj zákon o podpore v ustanovení § 4 ods. 2 písm. c) nevyjadruje náležitosti oznamovacej povinnosti, oznámenie je prejavom vôle, ktorý prejav musí byť určitý, jednoznačný, konkrétny a nepochybným spôsobom prejavený k tomu, aby založil právo výrobcu elektriny na podporu. Podľa názoru odvolacieho súdu Cenové rozhodnutie ÚRSO č. 2057/2014/E-OZ zo dňa 12.03.2014 a Potvrdenie o pôvode elektriny z obnoviteľných zdrojov energie č. 0797/2012/PoP-OZE vydané ÚRSO dňa 31.01.2012, doručené žalovanému, nemôže takýto prejav vôle nahradiť, doručením týchto dokumentov žalovanému nebola splnená notifikačná povinnosť žalobcu. Cenové rozhodnutie a potvrdenie o pôvode sú dokumenty, ktoré vydáva regulačný úrad pre výrobcu a preukazujú len to, že má právo si podporu uplatniť a v žiadnom prípade predloženie týchto listín nemôže byť zo strany žalobcu myslené ako jeho vôľa splniť si zákonom definované povinnosti, pretože žalobca bol povinný oznámiť jednak, či si právo na uplatnenie podpory uplatňuje a zároveň bol povinný rovnako uviesť aj predpokladané množstvo v tom nasledujúcom kalendárnom roku elektriny, ktoré plánuje vyrobiť. Skutočnosť, že rozhodnutie ÚRSO je vydané na obdobie 2014 až 2026 v žiadnom prípade automaticky nezakladá uplatnenie podpory na celé dané obdobie, pretože je vecou žalobcu, a teda každého výrobcu, či si v tom konkrétnom roku uplatní podporu voči žalovanému alebo nie. Žalobca sa nesprávne domnieval, že oznamovaciu povinnosť má právo splniť si prípadne aj jednorazovo na niekoľko rokov dopredu, pretože takýto výklad odporuje zneniu § 4 ods. 2 písm. c) zákona o podpore, podľa ktorého má dôjsť k splneniu povinnosti vždy k 15. augustu na nasledujúci kalendárny rok, t.j. ide o opakovanú činnosť, každoročne opakovanú povinnosť, pokiaľ si žalobca uplatňuje podporu, teda žalobca má predmetnú oznamovaciu povinnosť splniť každý rok. Rovnako nemožno považovať za splnenie oznamovacej povinnosti podľa § 4 ods. 2 písm. c) zákona o podpore Zmluvu o dodávke elektriny č. 153/2014 zo dňa 10.12.2013, ani emailovú správu s predmetom „SOLEK VI příprava provozu pro rok 2015“, nakoľko je zrejmé, že dané písomnosti nespĺňajú vyššie uvedené požiadavky na takýto prejav vôle, sú uzavreté, resp. adresované subjektu odlišnému od žalovaného, a to ZSE Energia a.s., čo vylučuje riadne splnenie oznamovacej povinnosti podľa § 4 ods. 2 písm. c) zákona o podpore. Odvolací súd ďalej nezistil žalobcom namietaný rozpor medzi bodmi 23. a 32. odôvodnenia napadnutého rozsudku, skutkové zistenia súdu prvej inštancie v bode 23. sa žiadnym spôsobom nevylučujú so záverom vysloveným v bode 32. odôvodnenia napadnutého rozsudku o neakceptovateľnosti splnenia notifikačnej povinnosti alternatívnymi spôsobmi, čo vyplýva i z vyššie uvedeného. 23. Ďalšou námietkou žalobcu bolo, že súd sa náležite nezaoberal a nevysporiadal ani s právnymi tvrdeniami žalobcu, že § 4 ods. 3 zákona o podpore v znení účinnom od 01.01.2014 nie je možné uplatniť na zariadenia výrobcu elektriny, ktoré bolo uvedené do prevádzky pred 01.01.2014, nakoľko pre takéto zariadenie ostávajú zachované podmienky podpory výroby elektriny z obnoviteľných zdrojov energie podľa predpisov v znení účinnom do 31.12.2013, čo vyplýva z § 18e zákona o podpore. Odvolací súd poukazuje na to, že súd prvej inštancie v bode 34. odôvodnenia dostatočne vysvetlil, z akého dôvodu sa nestotožnil so žalobcovým výkladom ustanovenia § 18e zákona o podpore. Súd správne uviedol, že zákon o podpore rozlišuje Podmienky v § 3 a Práva a povinnosti v § 4, pričom sa javí byť logickou snahou zákonodarcu zjednotiť povinnosti pre všetkých podnikajúcich v energetike, čo sa prijatou novelou zákonom č. 382/2013 zákona o podpore aj docielilo. Súd prvej inštancie tiež správne uviedol, že v ustanovení § 4 ods. 2 nejde o novozakotvené povinnosti. Odvolací súd v tomto smere poukazuje na právny názor vyslovený Ústavným súdom SR na strane 23 Nálezu, podľa ktorého „Vo vzťahu k povinnostiam ustanoveným v § 4 ods. 2 písm. a), b) a c) zákona o podpore OZE ústavný súd podčiarkuje, že ide o povinnosti, ktoré zákon o podpore OZE ukladal výrobcom elektriny z obnoviteľných zdrojov energie už podľa pôvodného znenia (tieto ustanovenia sú účinné od 1. januára 2010) a povinnosť ustanovenú v § 4 ods. 2 písm. d) majú výrobcovia elektriny od 1. marca 2013.“ Podľa názoru odvolacieho súdu ustanovenie § 18e ods. 1 zákona o podpore sa výslovne viaže k podmienkam podpory výroby elektriny z obnoviteľných zdrojov energie a podpory výroby elektriny vysoko účinnou kombinovanou výrobou pri zariadení výrobcu elektriny, ktoré sú upravené v § 3 zákona o podpore, a preto nemôže byť § 18e ods. 1 zákona o podpore aplikovaný aj na sankciu vyplývajúcu z ustanovenia § 4 ods. 3 zákona o podpore pri porušení povinnosti podľa § 4 ods. 2 písm. c) zákona o podpore. Nemožno preto súhlasiť s odvolacou argumentáciou žalobcu, že ako výrobca elektriny, ktorý má svoje zariadenie uvedené do prevádzky pred 01.01.2014, sa v zmysle § 18e ods. 1 zákona o podpore na neho nevzťahuje § 4 ods. 3 zákona o podpore, nakoľko, ako bolo už vyjadrené, ustanovenie § 18e ods. 1 zákona o podpore má väzbu k podmienkam podpory výroby elektriny, ktoré sú upravené v § 3 predmetného zákona a nemá väzbu k § 4, v ktorom sú vyjadrené práva a povinnosti výrobcu elektriny. Odvolací súd dodáva, že ustanovenie § 4 ods. 3 s účinnosťou od 01.01.2014 stanovilo novú sankciu za nesplnenie povinností podľa § 4 ods. 2 zákona o podpore, ktoré však existovali už pred účinnosťou novely zákona o podpore zákonom č. 382/2013 Z.z., a od účinnosti uvedenej novely sa týmito právnymi normami musia riadiť právne vzťahy, ktoré táto norma upravuje. Na dôvažok odvolací súd poukazuje na to, že Ústavný súd SR v Náleze uviedol „Zohľadňujúc účel a ciele sledované napadnutou právnou úpravou, ústavný súd zastáva názor, že zavedenie nepravej retroaktivity prostredníctvom nového znenia § 4 ods. 3 zákona o podpore OZE je z hľadiska požiadaviek vyvoditeľných z čl. 1 ods. 1 ústavy z ústavného hľadiska nielen akceptovateľné, ale aj žiaduce.“ 24. Odvolací súd považuje za vhodné poukázať aj na časť odôvodnenia Nálezu, kde Ústavný súd SR uviedol „Vychádzajúc z citovaných ustanovení zákona o podpore OZE, ústavný súd považuje za potrebné už na tomto mieste zdôrazniť, že účelom § 4 ods. 3 tohto zákona už podľa jeho pôvodného znenia bolo ustanoviť právne dôsledky nesplnenia niektorých povinností, ktoré tento zákon výrobcom elektriny ukladá [konkrétne išlo o povinnosti ustanovené v § 4 ods. 2 písm. a) a b) tohto zákona]. Novelizáciou zákona o podpore OZE vykonanou zákonom č. 382/2013 Z. z. došlo s účinnosťou od 1. januára 2014 „len“ k zmene, resp. rozšíreniu týchto právnych dôsledkov. Ústavný súd pritom nespochybňuje, že tieto (potenciálne) právne dôsledky môžu mať (majú) zjavne výraznejší negatívny dopad na výrobcov elektriny, ako to bolo podľa pôvodnej právnej úpravy, keďže priamym dôsledkom nesplnenia povinností ustanovených v § 4 ods. 2 zákona o podpore OZE je nielen strata práva na odber elektriny vyrobenej z obnoviteľných zdrojov energie prevádzkovateľom regionálnej distribučnej sústavy, do ktorej je zariadenie výrobcu elektriny pripojené za cenu elektriny na straty [právo ustanovené v§ 4 ods. 1 písm. b) tohto zákona], ale aj práva ustanoveného v § 4 ods. 1 písm. c) tohto zákona, teda práva na tzv. doplatok, ktorým sa v zmysle § 6 ods. 1 písm. c) tohto zákona rozumie „rozdiel medzi cenou elektriny a cenou elektriny na straty, ktorý uhrádza výrobcovi elektriny z obnoviteľných zdrojov energie alebo výrobcovi elektriny vysoko účinnou kombinovanou výrobou prevádzkovateľ regionálnej distribučnej sústavy, do ktorej je zariadenie výrobcu elektriny pripojené alebo na vymedzenom území ktorého sa nachádza“. 25. Odvolací súd vyhodnotil ako nedôvodnú námietku žalobcu, že súd síce odcitoval právne normy, ktoré aplikoval vo veci, avšak ďalej nevysvetlil, ako tieto právne normy interpretuje a ktoré zo skutkových zistení odôvodňujú ich aplikáciu. Podľa odvolacieho súdu z obsahu napadnutého rozhodnutia vyplýva, prečo súd prvej inštancie na prejednávanú vec aplikoval tie-ktoré procesné a hmotnoprávne ustanovenia právnych predpisov. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku je zrejmé, z akých dôvodov súd dospel k záveru, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno tvrdenia o riadnom a včasnom splnení notifikačnej povinnosti voči žalovanému podľa § 4 ods. 2 písm. c) zákona o podpore, pričom pre právne posúdenie veci boli rozhodujúce ustanovenia § 4 ods. 2 písm. c), § 4 ods. 3 zákona o podpore. Súd správne subsumoval zistený skutkový stav pod uvedené ustanovenia zákona o podpore, pričom tým, že citoval i ďalšie relevantné ustanovenia zákonov, žiadnym spôsobom nepochybil. Za nedôvodnú odvolací súd považoval aj námietku žalobcu, že napadnutý rozsudok je nepreskúmateľný pre nedostatok a nezrozumiteľnosť dôvodov. Odôvodnenie napadnutého rozsudku považuje odvolací súd za dostačujúce, súd prvej inštancie v ňom jasne, dostatočne zrozumiteľne a presvedčivo vysvetlil, na základe akých dôvodov vec právne posúdil tak, že uplatnený nárok žalobcu považoval za nedôvodný, v dôsledku čoho žalobu žalobcu zamietol, pričom odôvodnenie spĺňa atribúty ustanovenia § 220 CSP. Súd prvej inštancie v súlade s princípom právnej istoty a v súlade s ustálenou rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít v odôvodnení napadnutého rozhodnutia viackrát poukazoval na Nález Ústavného súdu PL. ÚS 50/2015. Takéto odôvodnenie odvolací súd hodnotí ako výstižné a vecne správne. 26. Na záver považuje odvolací súd za potrebné doplniť, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní nemá odpovedať na každú námietku alebo argument v opravnom konaní, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní (uznesenie Najvyššieho súdu SR zo 16.11.2011, sp. zn. 6 Cdo 145/2011). 27. Odvolací súd s ohľadom na vyššie uvedené napadnutý rozsudok Okresného súdu Bratislava I č.k. 28Cb/151/2015-584 zo dňa 22.03.2018 potvrdil v zmysle § 387 ods. 2 CSP ako vecne správny. 28. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté v súlade s § 396 ods.1 CSP v spojení s § 255 ods. 1 CSP tak, že žalovaný má voči žalobcovi právo na náhradu trov odvolacieho konania. 29. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti tomuto rozsudku je prípustné podať dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).