Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 15Co/277/2018 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1117206546 Dátum vydania rozhodnutia: 29. 07. 2020 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Silvia Walterová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2020:1117206546.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Silvie Walterovej a členov senátu JUDr. Márie Hajdínovej a JUDr. Evy Mészárosovej v právnej veci žalobcu: SLOVGRAM, nezávislá spoločnosť výkonných umelcov a výrobcov zvukových a zvukovo-obrazových záznamov, IČO: 17 310 598, Bratislava, Jakubovo námestie č. 14, zastúpený spoločnosťou LEGAL CARTEL s.r.o., IČO: 36 677 175, Bratislava, Na Hrebienku č. 5433/40, za ktorú koná JUDr. Radoslav Kačur, proti žalovanému: JOLLY - CLUB, s.r.o., IČO: 36 550 159, Nové Zámky, Podzámska č. 9, zastúpený spoločnosťou Advokátska kancelária Mgr. Jozef Vida, s.r.o., IČO: 47 258 250, Nové Zámky, Turecká č. 36, za ktorú koná Mgr. Jozef Vida, o zaplatenie sumy 300,- € s príslušenstvom, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I. zo dňa 2. augusta 2018, č.k. 16 Ca 3/2017-87, takto r o z h o d o l : I. Rozsudok Okresného súdu Bratislava I. zo dňa 2. augusta 2018, č.k. 16 Ca 3/2017-87, p o t v r d z u j e . II. Žalovanému p r i z n á v a nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. o d ô v o d n e n i e : 1. Okresný súd Bratislava I. rozsudkom zo dňa 2.8.2018, č.k. 16 Ca 3/2017-87, I. žalobu zamietol; II. žalovanému voči žalobcovi priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. Vychádzal zo žaloby doručenej súdu dňa 20.3.2017, ktorou sa žalobca domáhal od žalovaného zaplatenia sumy 300,- € s príslušenstvom titulom odmeny za vykonávanie verejného prenosu chránených výkonov, zvukových záznamov a audiovizuálnych záznamov (zvukovo-obrazových záznamov) prostredníctvom technického zariadenia podľa zákona č. 618/2003 Z.z. o autorskom práve a právach súvisiacich s autorským právom. Žalobca žalobu odôvodnil tým, že je nezávislou spoločnosťou založenou na ochranu práv výkonných umelcov, výrobcov zvukových záznamov a audiovizuálnych záznamov (zvukovo-obrazových záznamov), je občianskym združením fyzických a právnických osôb podľa zákona č. 83/1990 Zb. o združovaní občanov. Pôsobí na území Slovenskej republiky a vykonáva ochranu práv zastupovaných subjektov v rozsahu a na základe oprávnenia udeleného Ministerstvom kultúry Slovenskej republiky na výkon kolektívnej správy práv súvisiacich s autorským právom v zmysle zákona č. 618/2003 Z.z. Žalovaný je podnikateľ, ktorý prevádzkuje reštauráciu AJAX v Nových Zámkoch, Michalská bašta č. 29 (prevádzka) v priestoroch, ktorej bolo jeho kontrolnou činnosťou zistené, že žalovaný disponuje technickým zariadením prostredníctvom ktorého dochádza k vykonávaniu verejného prenosu zaznamenaných výkonov a zvukových záznamov a audiovizuálnych záznamov (zvukovo-obrazových záznamov). Žalovaný je povinný uhradiť primerané odmeny autorom, výkonným umelcom, výrobcom zvukových záznamov a audiovizuálnych záznamov (zvukovo-obrazových záznamov), ale dobrovoľne neuhradil výkonným umelcom, výrobcom zvukových záznamov a audiovizuálnych záznamov (zvukovo-obrazových záznamov) primeranú odmenu za vykonávanie verejného prenosu, preto ho listom zo dňa 11.12.2015 vyzval na zaplatenie dlžnej sumy 300,- €. Ročný paušál bol určený v zmysle jeho sadzobníka, tarify pre výber odmien schvaľuje jeho valné zhromaždenie v zmysle stanov, ktoré sa nestanovujú žiadnym všeobecne záväzným predpisom v zmysle platnej právnej úpravy. Jeho platný sadzobník je založený na systéme ročných paušálnych taríf, modifikovaných na základe systému zliav. Primeraná odmena vo výške 300,- € pozostáva za obdobie od 1.1.2013 do 31.12.2013 vo výške 100,- € po uplatnení 50 % zľavy, podľa bodu A „obchodné prevádzky a prevádzky služieb“ sadzobníka pre rok 2013 - reštaurácia s rozlohou od 101 m2 do 200 m2 s ročným paušálom vo výške 80,- € podľa bodu A „obchodné prevádzky a prevádzky služieb“ sadzobníka pre rok 2013 - letná terasa s ročným paušálom vo výške 20,- €. Za obdobie od 1.1.2014 do 31.12.2014 vo výške 100,- € po uplatnení 50 % zľavy, podľa bodu A „obchodné prevádzky a prevádzky služieb“ sadzobníka pre rok 2014 - reštaurácia s rozlohou od 101 m2 do 200 m2 s ročným paušálom vo výške 80,- €, podľa bodu A „obchodné prevádzky a prevádzky služieb“ sadzobníka pre rok 2014 - letná terasa s ročným paušálom vo výške 20,- €. Za obdobie od 1.1.2015 do 31.12.2015 vo výške 100,- € po uplatnení 50 % zľavy, podľa bodu A „obchodné prevádzky a prevádzky služieb“ sadzobníka pre rok 2015 - reštaurácia s rozlohou od 101 m2 do 200 m2 s ročným paušálom vo výške 80,- €, podľa bodu A „obchodné prevádzky a prevádzky služieb“ sadzobníka pre rok 2015 - letná terasa s ročným paušálom vo výške 20,- €. Záväzkovoprávne vzťahy môžu vznikať aj z iných v zákone uvedených skutočností. Ide o záväzky, ktoré vznikajú na základe zákonom ustanovených podmienok. Nakoľko žalovaný vo svojej prevádzke vykonáva verejný prenos chránených výkonov, zvukových záznamov a audiovizuálnych záznamov (zvukovo-obrazových záznamov) prostredníctvom technického zariadenia a neuhradil mu ako zástupcovi nositeľov práv pri výkone ich práv, primeranú odmenu za takéto vykonávanie verejného prenosu vo výške 300,- €, nesplnil si zákonnú povinnosť vyplývajúcu z § 65 ods. 1, ods. 2 a § 67 ods. 1 zákona č. 618/2003 Z.z. Nárok na zaplatenie úroku z omeškania z peňažného dlhu vo výške 5 % ročne z požadovanej sumy 300,- € odôvodnil tým, že dlžník (žalovaný) je povinný záväzok splniť bez zbytočného odkladu po tom, čo ho veriteľ o plnenie požiadal; uplatnil si úrok z omeškania z peňažného dlhu odo dňa nasledujúceho po doručení žaloby. 2. Súd prvej inštancie vo veci nariadil pojednávanie, na ktoré sa nedostavil žalovaný, ktorý svoju neúčasť ospravedlnil, nežiadal o odročenie pojednávania; vykonal dokazovanie oboznámením sa s listinnými dôkazmi založenými v spise, na základe čoho zistil nasledovný skutkový stav veci. Žalobca je občianskym združením fyzických a právnických osôb podľa zákona č. 83/1990 Zb. o združovaní občanov s dátumom vzniku 2.4.1991, ako to vyplýva z Výpisu Ministerstva vnútra Slovenskej republiky registračné číslo VVS/1-900/90-3742 zo dňa 8.4.2016. Ministerstvo kultúry Slovenskej republiky udelilo žalobcovi podľa zákona č. 185/2015 Z.z. v znení zákona č. 125/2016 Z.z. na území Slovenskej republiky Oprávnenie na výkon kolektívnej správy práv č. MK-1586/2016-232/10422 zo dňa 18.8.2016 v znení podľa rozhodnutia Ministerstva kultúry Slovenskej republiky, sekcie médií, audiovízie a autorského práva zo dňa 7.7.2016, č. MK-1586/2016-232/8533, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 22.7.2016 na výkon kolektívnej správy práv k umeleckému výkonu, zvukovému záznamu, audiovizuálnemu záznamu a k vysielaniu v odboroch kolektívnej správy práv vymenovaných pod bodom a/ až n/. Oprávnenie bolo udelené na dobu neurčitú. Podľa stanov žalovaného (pravdepodobne žalobcu, poznámka odvolacieho súdu) zo dňa 19.11.2015 schválených Valným zhromaždením SLOVGRAMu dňa 19.11.2015 (Hlava II. Článok 3 bod 1.), je členstvo v SLOVGRAMe individuálne a kolektívne. Podmienky členstva v SLOVGRAMe vrátane výkonu práv člena sú založené na objektívnych, transparentných a nediskriminačných kritériách. Členstvo vzniká na základe členskej zmluvy o zastupovaní práv. Členom SLOVGRAMu sa môže stať každý výkonný umelec, spĺňajúci pojmové znaky podľa platného Autorského zákona. Členom SLOVGRAMu sa môže stať každý výrobca zvukových a audiovizuálnych záznamov spĺňajúci pojmové znaky podľa Autorského zákona. Podľa Hlavy III. Článok 4 bod 4./ do výlučnej kompetencie Valného zhromaždenia patrí: a/ stanovenie základných cieľov a poslania spoločnosti; b/ schvaľovanie Stanov SLOVGRAMu a ich zmien; c/ schvaľovanie Vyúčtovacieho poriadku SLOVGRAMu pre výkonných umelcov a výrobcov zvukových a audiovizuálnych záznamov a jeho zmien, ktorý upravuje zádśady výberu, prerozdelenia a vyplatenia licenčných odmien, primeraných odmien, náhrad odmien a dodatočných odmien nositeľov práv vybraných SLOVGRAMom vrátane príjmov z bezdôvodného obohatenia a náhrady škody a osobitné zásady použitia licenčných odmien, primeraných odmien a dodatočných odmien vybraných organizáciou kolektívnej správy, pri ktorých nie je možné určiť alebo nájsť nositeľa práv, ktorému prináležia. Podľa Sadzobníka SLOVGRAMu pre vyberanie odmien výkonným umelcom a výrobcom hudobných zvukových a zvukovo-obrazových záznamov za vykonávanie verejného prenosu prostredníctvom ľubovoľného technického zariadenia platného od 1.1.2013 je ročný paušál podľa bodu A „Stravovacie a pohostinské prevádzky“ - reštaurácia s rozlohou od 101 m2 do 200 m2 vo výške 160,- €, platného od 1.1.2014 je ročný paušál podľa bodu A „Stravovacie a pohostinské prevádzky“ - reštaurácia s rozlohou od 101 m2 do 200 m2 vo výške 80,- €, platného od 1.1.2015 je ročný paušál podľa bodu A „Stravovacie a pohostinské prevádzky“- reštaurácia s rozlohou od 101 m2 do 200 m2 vo výške 80,- €. Žalobca výzvou na úhradu primeranej odmeny a vysporiadanie nárokov zo dňa 11.12.2015 vyzval žalovaného na zaplatenie sumy 300,- € v lehote 7 dní od doručenia výzvy titulom primeranej odmeny, nakoľko neevidoval splnenie povinnosti žalovaného v zmysle § 65 a § 67 Autorského zákona, t.j. vysporiadanie nárokov výkonných umelcov a výrobcov zvukových a zvukovo-obrazových záznamov na vykonávanie verejného prenosu a upozornil ho, že v prípade, že primeranú odmenu v sume 300,- € v stanovenej lehote nezaplatí bude postupovať v zmysle § 81 ods. 1 písm. a/, v spojení s § 81 ods. 1 písm. j/ Autorského zákona. Slovenský ochranný zväz autorský pre práva k hudobným dielam (SOZA) na základe platnej Hromadnej licenčnej zmluvy vystavil dňa 29.3.2017 žalovanému faktúru č. XXXXXXXXXX na sumu 88,80 €, ktorou mu fakturoval odmenu za licenciu na verejné použitie hudobných diel podľa účinného sadzobníka SOZA v súlade s Autorským zákonom a Oprávnením na výkon kolektívnej správy práv k hudobným dielam na území Slovenskej republiky vydaným Ministerstvom kultúry Slovenskej republiky, a to za zvukový prijímač alebo prehrávač v pohostinskom a občerstvovacom zariadení za obdobie od 1.1.2017 do 31.12.2017, prevádzka JOLLY- CLUB, s.r.o. a za zvukovo-obrazový prijímač alebo prehrávač (televízny prijímač, videoprehrávač, PC a pod.) v pohostinskom a občerstvovacom zariadení za obdobie od 1.1.2017 do 31.12.2017, prevádzka JOLLY-CLUB, s.r.o. Nové Zámky. 3.1. Po právnej stránke súd prvej inštancie rozsudok odôvodnil ustanoveniami § 190 ods. 1 zákona č. 185/2015 Z.z. (Autorský zákon), § 5 ods. 14, § 65 ods. 1, ods. 2, § 67 ods. 1, § 81 ods. 1 písm. a/, h/, i/, j/, § 81 ods. 3 zákona č. 618/2003 Z.z. (Autorský zákon), § 5 zákona č. 96/1991 Zb. o verejných kultúrnych podujatiach, § 451 ods. 1, ods. 2, § 456, § 458 ods. 1, § 489 Občianskeho zákonníka a dôvodil tým, že po vyhodnotení vykonaného dokazovania a po právnom vyhodnotení veci dospel k záveru, že žaloba žalobcu na zaplatenie sumy 300,- € titulom vydania bezdôvodného obohatenia z neoprávneného výkonu kolektívne spravovaného práva žalobcom za obdobie rokov 2013, 214, 2015 nie je dôvodná, keď žalobca neuniesol dôkazné bremeno na preukázanie ním uplatneného nároku. Uviedol, že základ uplatneného nároku žalobcu posúdil podľa zákona č. 618/2003 Z.z. a Občianskeho zákonníka a nestotožnil sa s tvrdením žalobcu, že ním uplatnený nárok sa spravuje podľa ustanovení Obchodného zákonníka, keď ide o záväzkový vzťah medzi podnikateľmi (§ 261 ods. 1 zákona Obchodného zákonníka), pretože v jeho prípade nejde o podnikateľský subjekt). Žalobca je právnickou osobou, organizáciou kolektívnej správy, ktorému bolo udelené oprávnenie na výkon kolektívnej správy, je občianskym združením, ktoré vzniklo dňa 2.4.1991 podľa zákona č. 83/1990 Zb. o združovaní občanov. Poukázal na to, že predpokladom vzniku zodpovednosti z bezdôvodného obohatenia je, aby k obohateniu vôbec došlo a aby obohatenie bolo bezdôvodné. Bezdôvodným obohatením vzniká majetkový prospech obohateného, pričom k zväčšeniu jeho majetku došlo v rozpore s právom uznanými dôvodmi. Ustanovenie § 451 ods. 2 Občianskeho zákonníka vymedzuje štyri dielčie skutkové podstaty vzniku záväzku z bezdôvodného obohatenia, môže ísť o majetkový prospech získaný plnením bez právneho dôvodu, plnením z neplatného právneho úkonu, plnením z právneho dôvodu, ktorý odpadol a majetkový prospech získaný z nepoctivých zdrojov. Pri majetkovom prospechu získanom plnením bez právneho dôvodu je charakteristické, že ide o plnenie nedlhu, teda o plnenie, ku ktorému nebol žiaden právny dôvod. V prejednávanej veci sa žalobca voči žalovanému domáhal vydania bezdôvodného obohatenia z dôvodu, že žalovaný v období rokov 2013 až 2015 vo svojej prevádzke vykonával verejný prenos chránených výkonov, zvukových záznamov a audiovizuálnych záznamov prostredníctvom technického zariadenia, pričom mu ako zástupcovi nositeľov práv pri výkone ich práv, primeranú odmenu za takéto vykonávanie verejného prenosu nezaplatil. V prípade preukázania dôvodnosti uplatneného nároku by na strane žalovaného išlo o prípad plnenia bez právneho dôvodu, ktoré je jednou zo skutkových podstát bezdôvodného obohatenia založenou na tom, že medzi zúčastnenými osobami od počiatku chýba právny vzťah zakladajúci nárok na plnenie. Dôsledkom takéhoto plnenia je obohatenie, obsahom ktorého by bolo získanie určitej majetkovej hodnoty žalovaným. Majetkovú hodnotu v uvedenom zmysle získa (obohatí sa) nielen ten, komu sa zvýšili aktíva alebo znížili pasíva, ale aj ten, komu sa neznížili aktíva, hoci by sa inak, pokiaľ by existoval právny dôvod plnenia, jeho majetkový stav zmenšil, pretože za prijímané plnenie by musel poskytovať primeranú odmenu. O plnenie bez právneho dôvodu ide tiež v prípade použitia predmetu ochrany, ku ktorému žalobca právo kolektívne spravuje bez uzavretia zmluvy ohľadne oprávnenia používania predmetu ochrany za odmenu. Používateľ predmetu ochrany ako príjemca takéhoto plnenia nie je (vzhľadom na povahu plnenia) schopný vrátiť ho a tak je povinný nahradiť bezdôvodné obohatenie vo forme peňažnej náhrady. Výšku tohto prospechu vyjadruje peňažná čiastka, ktorú by obvykle bolo nevyhnutné vynaložiť v danom mieste a čase ako primeranú odmenu. Žalobca sa voči žalovanému domáhal zaplatenia sumy 300,- €, nakoľko ide o primeranú odmenu tvrdiac, že žalovaný vo svojej prevádzke Reštaurácia AJAX, Nové Zámky, Michalská bašta č. 29, vykonával v rokoch 2013, 2014 a 2015 verejný prenos chránených výkonov, zvukových záznamov a audiovizuálnych záznamov (zvukovo-obrazových záznamov) prostredníctvom technického zariadenia za stavu neuhradenia mu ako zástupcovi nositeľov práv pri výkone ich práv, primeranú odmenu za takéto vykonávanie verejného prenosu. Podľa žalobcu si žalovaný nesplnil zákonnú povinnosť vyplývajúcu mu z § 65 ods. 1, ods. 2 a § 67 ods. 1 zákona č. 618/2003 Z.z. Žalovaný nárok žalobcu rozporoval v celom rozsahu a namietal, že žalobca nepreukázal zastupovanie akéhokoľvek subjektu, resp. práv výkonných umelcov podľa zmlúv o zastupovaní, že nijakým spôsobom nepreukázal existenciu technického zariadenia v prevádzke žalovaného, prostredníctvo ktorého by dochádzalo k vykonávaniu verejného prenosu zaznamenaných výkonov a záznamov a nesúhlasil ani s výškou žalobcom uplatnenej odmeny, ktorú považoval za neprimeranú. Žalovaný zároveň poprel, že by v rokoch 2013, 2014 a 2015 disponoval technickými zariadeniami, prostredníctvom ktorých by k vykonávaniu verejného prenosu zaznamenaných výkonov a záznamov v relevantnom období dochádzalo. Žalobca sa k námietkam žalovaného síce písomne vyjadril, ale relevantné dôkazy na preukázanie svojich skutkových tvrdení nepredložil a na vykonanie dokazovania na ich preukázanie neodkázal; v rámci následných vyjadrení len zotrval na tvrdeniach uvádzaných v žalobe. K námietke žalovaného, že žalobca nepreukázal aktívnu legitimáciu na podanie žaloby, keď nepreukázal žiadne oprávnenie udelené Ministerstvom kultúry Slovenskej republiky na výkon kolektívnej správy práv prvoinštančný súd konštatoval, že žalobca až na pojednávaní konanom dňa 2.8.2018 predložil Oprávnenie na výkon kolektívnej správy práv zo dňa 18.8.2016, č. MK-1586/2016-232/10422, udelené Ministerstvom kultúry Slovenskej republiky na dobu neurčitú. Oprávnenie bolo na výkon kolektívnej správy práv žalobcom k umeleckému výkonu, zvukovému záznamu, audiovizuálnemu záznamu a k vysielaniu v odboroch kolektívnej správy práv vymenovaných pod bodom a/ až n/, pričom Oprávnenie na výkon kolektívnej správy práv účinné v relevantnom období, t.j. pre roky 2013, 2014, 2015 nepredložil. Stotožnil sa s ďalšou námietkou žalovaného, že žalobca nepreukázal zastupovanie žiadneho subjektu, resp. práv výkonných umelcov podľa zmlúv o zastupovaní. Žalobca k tejto námietke žalovaného uviedol, že predmetom tohto konania nie je zastupovanie oprávnených subjektov a preto vykonanie dokazovania vo vzťahu k preukázaniu zastupovania subjektov, resp. práv výkonných umelcov podľa zmlúv o zastupovaní je bezpredmetné a následne na pojednávaní konanom dňa 2.8.2018 predložil menný abecedne zoradený zoznam osôb označený ako 1. Zoznam výkonných umelcov, 2. Zoznam hudobných telies a 3. Zoznam slovenských výrobcov zvukových a zvukovo-obrazových záznamov. Predložené zoznamy žalobcom sú však bez akejkoľvek identifikácie o aké zoznamy ide s čím, resp. s akou skutočnosťou, právnym vzťahom tieto zoznamy osôb súvisia, k akému dátumu boli vyhotovené a čoho sa týkajú, kto zoznamy vyhotovil, overil, k akým listinám patria a na základe čoho a kedy boli vyhotovené. Z takto predloženej listiny/listín nevyplýva, že ide o zoznam výkonných umelcov, hudobných telies a slovenských výrobcov zvukových a zvukovo-obrazových záznamov, ktorých práva žalobca zastupoval v relevantnom období tak ako to tvrdil. Žalobca zmluvy o zastupovaní týchto umelcov uvedených v zozname, účinné v relevantnom čase (roky 2013, 2014, 2015) nepredložil. Potom ako žalovaný rozporoval oprávnenie žalobcu na zastupovanie práv výkonných umelcov v súvislosti s výkonmi, ktorých si žalobca za roky 2013, 2014 a 2015 uplatnil primeranú odmenu, bolo dôkazné bremeno na žalobcovi preukázať, ktoré subjekty v rámci kolektívnej správy zastupuje, keď dôkazné bremeno na preukázanie uvedeného neuniesol a nijakým spôsobom nepreukázal, že v prevádzke žalovaného bol uskutočnený verejný prenos v relevantnom období výkonov práve tých umelcov, ktorých v tom čase zastupoval. Žalovaný k žalobcom tvrdenej kontrolnej činnosti, ktorou podľa žalobcu bolo zistené, že disponuje technickým zariadením, prostredníctvom ktorého dochádza k vykonávaniu verejného prenosu zaznamenaných výkonov a zvukových záznamov a audiovizuálnych záznamov v priestoroch jeho prevádzky - reštaurácia AJAX v Nových Zámkoch uviedol, že nemá žiadnu vedomosť o vykonanej kontrole a namietol, že by vôbec kontrolnú činnosť žalobca vykonal s poukazom na skutočnosť, že žalobca ani neuviedol kedy kontrolná činnosť mala byť vykonaná a či mu bola kontrolná činnosť umožnená. Žalobca k námietke žalovaného ohľadne výkonu kontrolnej činnosti žalobcu v prevádzke žalovaného uviedol, že povinnosťou prevádzkovateľa zaplatiť primeranú odmenu za verejný prenos záznamov je daná zákonom, je upravená v § 65 a § 67 zákona č. 618/2003 a § 5 zákona č. 96/1991 Zb. Na uhradenie tejto odmeny majú výkonný umelec, výrobca zvukového záznamu či výrobca zvukovo-obrazového záznamu v zastúpení organizácie kolektívnej správy práv právny nárok. Z dôvodu, že tento nárok je zákonného charakteru, nie je povinnosť zaplatiť primeranú odmenu podmienená vykonaním kontroly či spísaním záznamu o jej vykonaní v zariadeniach prevádzkovateľov. Súd prvej inštancie súhlasil s námietkou žalovaného ohľadne nepreukázania vykonania kontroly žalobcom v jeho reštauračnom zariadení, pričom žalobca nepreukázal, že vôbec nejaká kontrola v zariadení žalovaného bola vykonaná, nie je zrejmé ani kedy mala byť vykonaná a kým a čo pri kontrole bolo zistené a aká produkcia bola realizovaná. Sám žalobca v žalobe tvrdil, že ním uvádzané skutočnosti, teda existencia technického zariadenia v prevádzke žalovaného prostredníctvom, ktorého malo dochádzať k vykonávaniu verejného prenosu zaznamenaných výkonov a zvukových záznamov a audiovizuálnych záznamov bola zistená pri kontrolnej činnosti. Pokiaľ kontrola v prevádzke žalovaného uskutočnená nebola, nie je zrejmé ako a či vôbec bolo zistené, že v prevádzke žalovaného v rokoch 2013, 2014 a 2015 dochádzalo k vykonávaniu verejného prenosu zaznamenaných výkonov a zvukových záznamov a audiovizuálnych záznamov (zvukovo-obrazových záznamov), že žalovaný disponoval v uvedenom období takým technickým zariadením, ktoré verejný prenos umožňovalo. Dôkazné bremeno je na žalobcovi, ktorý bol pre úspešné uplatnenie nároku, a to zaplatenie primeranej odmeny autorom, výkonným umelcom, výrobcom zvukových záznamov a audiovizuálnych záznamov, ktorých zastupoval, povinný preukázať, že k verejnému prenosu výkonu týchto osôb dochádzalo. Žalobca na pojednávaní predložil fotografie z webovej stránky www.ajaxpizeria.sk s označeným satelitom na streche prevádzky, ale bez identifikácie dátumu ich stiahnutia i obdobia ich vyhotovenia, takže na tento dôkaz súd prihliadnuť ani nemohol. Žalovaný rozporoval tvrdenie žalobcu, že v jeho prevádzke sa v období rokov 2013, 2014 a 2015 nachádzalo technické zariadenie, prostredníctvom ktorého by dochádzalo k vykonávaniu verejného prenosu zaznamenaných výkonov a záznamov a výslovne poprel, že by v uvedených rokoch disponoval takýmto technickým zariadením/technickými zariadeniami, prostredníctvom ktorých by dochádzalo k vykonávaniu verejného prenosu zaznamenaných výkonov a záznamov, montáž takéhoto zariadenia vykonal až v roku 2017. Žalobca uvedenú argumentáciu žalovaného poprel s tým, že žalovaný svoje tvrdenie nepreukázal. Súd prvej inštancie k tomu dodal, že nie je povinnosťou žalovaného preukázať neexistenciu technického zariadenia vo svojej prevádzke v relevantnom období, čo ani nie je možné, nakoľko nie je možné preukázať negatívne tvrdenie, teda niečo čo neexistovalo. Pre úspešné uplatnenie nároku na zaplatenie primeranej odmeny titulom vydania bezdôvodného obohatenia za uskutočnený verejný prenos je preukázanie uvedeného na žalobcovi. Bolo povinnosťou žalobcu preukázať tvrdenie, že v období, za ktoré sa vydania bezdôvodného obohatenia za stavu, keď medzi stranami nebola uzavretá licenčná zmluva domáha, bol v prevádzke žalovaného uskutočňovaný verejný prenos technickým zariadením. Žalobca však existenciu technického zariadenia v prevádzke žalovaného v relevantnom období nijakým spôsobom nepreukázal, neuviedol ani z čoho vychádzal keď toto tvrdil. Vykonaným dokazovaním táto skutočnosť nebola nepochybne preukázaná. Taktiež sa stotožnil s tvrdením žalovaného, že žalobca nijakým spôsobom nepreukázal ani primeranosť ním uplatnenej odmeny za možný uskutočnený verejný prenos. Dôkazné bremeno na preukázanie skutočnosti, že v rámci uplatneného nároku ide o primeranú odmenu, má žalobca ako nositeľ nároku na jej zaplatenie. Žalobca sa však k odôvodneniu primeranosti uplatneného nároku relevantne nijakým spôsobom nevyjadril. Námietke žalovaného, že od roku 2017 za verejný prenos zaznamenaných výkonov, ktorý reprodukuje už platí inej obdobnej organizácii a to Slovenskému ochrannému zväzu autorskému pre práva k hudobným dielam (SOZA) považoval za bezpredmetnú. Žalobca je spoločnosťou založenou na ochranu práv výkonných umelcov, výrobcov zvukových a zvukovo-obrazových záznamov (audiovizuálnych záznamov), t.j. hudobníkov, hercov a tanečníkov a teda predmetom ochrany je umelecký výkon, zvukový záznam alebo zvukovo obrazový záznam. Autorskoprávne predpisy v prípade verejného prenosu definujú troch nositeľov práv autor, výkonný umelec, výrobca zvukového a zvukovo-obrazového záznamu. Žalobca a SOZA zastupujú odlišné subjekty a iné predmety ochrany pričom pri jednom verejnom prenose môže dôjsť k použitiu viacerých premetov ochrany a preto argument žalovaného, že má uzatvorenú zmluvu so spoločnosťou SOZA neobstojí. Záverom konštatoval, že strany sporu znášajú zodpovednosť za skutkový stav a musia dokazovať svoje tvrdenia. Konanie je založené na kontradiktórnej zásade, podľa ktorej strana svoje tvrdenia musí preukazovať dôkazmi. Žalobca v konaní neuniesol dôkazné bremeno na preukázanie svojho tvrdenia ohľadne existencie technického zariadenia, prostredníctvom ktorého by bol v prevádzke žalovaného v rokoch 2013, 2014 a 2015 uskutočňovaný verejný prenos zaznamenaných výkonov a zvukových záznamov a audiovizuálnych záznamov subjektov, ktorých žalobca v rámci kolektívnej správy zastupuje. 3.2. Výrok o náhrade trov konania súd prvej inštancie odôvodnil ustanoveniami § 255 ods. 1, § 262 ods. 1, ods. 2 C.s.p. a plne úspešnému žalovanému priznal voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 % s tým, že o výške náhrady trov konania rozhodne po právoplatnosti rozsudku samostatným uznesením. 4. Proti tomuto rozsudku podal včas odvolanie žalobca dôvodiac ustanovením § 365 ods. 1 písm. f/, h/ C.s.p. (súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam; rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci). Uviedol, že sa s napadnutým rozsudkom nestotožňuje, považuje ho za nesprávny. Vôbec mu nie je zrejmé, akým spôsobom sa súd prvej inštancie vysporiadal s otázkou aktívnej vecnej legitimácie v konaní, keď v tejto súvislosti predložil oprávnenie na výkon kolektívnej správy práv účinné v čase podania žaloby za účelom preukázania, že bol v čase podania žaloby a naďalej je nositeľom hmotno-právneho oprávnenia, o ktoré v konaní ide. Prvoinštančný súd síce v odôvodnení napadnutého rozsudku dôvodil tým, že predložil oprávnenie na výkon kolektívnej správy práv z roku 2016 (vydané na dobu neurčitú), ale zároveň i to, že nepredložil oprávnenie na výkon kolektívnej správy práv účinné v relevantnom období, t.j. období rokov 2013 až 2015, pričom absentuje či z uvedeného dôvodu dospel k záveru o nedostatku aktívnej vecnej legitimácie v konaní. Domnieva sa, že ak by súd prvej inštancie dospel k záveru o nedostatku aktívnej vecnej legitimácie v konaní, zamietol by jeho žalobu bez toho, aby sa ďalej zaoberal tvrdenými skutkovými okolnosťami. Rovnako z odôvodnenia napadnutého rozsudku nevyplýva, že by súd prvej inštancie zamietol žalobu pre uvedený nedostatok, ale z dôvodu, že neuniesol dôkazné bremeno na preukázanie ním uplatneného nároku. Nestotožnil sa so záverom prvoinštančného súdu, že nepreukázal zastupovanie žiadneho subjektu. Je spoločnosťou založenou na ochranu práv výkonných umelcov a výrobcov zvukových a zvukovo- obrazových záznamov (audiovizuálnych záznamov), t.j. hudobníkov, hercov, tanečníkov, ale aj producentov. Napriek tomu, že naďalej nesúhlasí s tvrdením súdu prvej inštancie, ktorý trval na tom, že bolo na ňom, aby preukázal, ktoré subjekty v rámci kolektívnej správy zastupuje, nakoľko sa jednalo a jedná o verejne dostupné informácie, predložil zoznamy výkonných umelcov, hudobných telies a výrobcov zvukových a zvukovo- obrazových záznamov, ktorých zastupuje. Nesúhlasí ani s tvrdením súdu prvej inštancie, že z predložených zoznamov nevyplýva o aké zoznamy ide, s čím, resp. s akou skutočnosťou, právnym vzťahom tieto zoznamy osôb súvisia, k akému dátumu boli vyhotovené a čoho sa týkajú, kto zoznamy vyhotovil, overil, k akým listinám patria a na základe čoho a kedy boli vyhotovené, kedže sa jednalo o verejne dostupné zoznamy, uverejnené na ich webovej stránke (www.slovgram.sk <http://www.slovgram.sk>, http://www.slovgram.sk/vuvl.asp), tak ako to uviedli aj priamo na pojednávaní (zápisnica o pojednávaní zo dňa 02.08.2018, str. 2, odsek 5 <http://www.slovgram.sk/vuvl.asp),%XXtak%XXako%XXto%XXuviedli%XXaj%XXpriamo%XXna %XXpojednávaní%XX(zápisnica%XXo%XXpojednávaní%XXzo%XXdňa%XXXX.XX.XXXX,%XXstr. %XXX,%XXodsek%XXX>. Nestotožnil sa ani s argumentáciou prvoinštančného súdu, že nepreukázal. že žalovaný v rozhodnom období disponoval v priestoroch svojej prevádzky technickým zariadením, prostredníctvom ktorého dochádzalo k vykonávaniu verejného prenosu zaznamenaných výkonov, zvukových záznamov a zvukovo-obrazových záznamov. Uskutočňovanie verejného prenosu prostredníctvom technického zariadenia v rámci prevádzky žalovaného opätovne preukazuje závermi svojej kontrolnej činnosti, vykonanej v rozhodnom období, pričom zdôraznil, že povinnosť zaplatiť primeranú odmenu nie je podmienená vykonaním kontroly, ani spísaním protokolu o jej vykonaní. Uvedené preukazujú, okrem výstupov z jeho kontrolnej činnosti, aj informácie a fotografie zverejnené na webovej stránke žalovaného http://www.aiaxpizzeria.sk/index.php, ktoré predložil na ostatnom pojednávaní <http://www.aiaxpizzeria.sk/index.php,%XXktoré%XXpredložil %XXna%XXostatnom%XXpojednávaní>. Prítomnosť technického zariadenia nepriamo preukazuje aj charakter prevádzky žalovaného, ktorý vykonával v rámci svojej prevádzky pohostinskú činnosť i predaj na priamu konzumáciu alkoholických a nealkoholických nápojov, kávy a čaju, pričom si musel byť ako podnikateľ, podnikajúci za účelom dosiahnutia zisku, vedomý, že prítomnosť technického zariadenia, prostredníctvom ktorého dochádza k prehrávaniu, resp. prenosu skladieb chránených právami výkonných umelcov, výrobcov zvukových záznamov a audiovizuálnych záznamov, má vplyv na zvýšenie atraktívnosti, resp. ziskovosti jeho prevádzky, a to práve s poukazom na vnímavosť verejnosti voči takémuto prenosu. Považuje tak za preukázané, že v priestoroch prevádzky žalovaného dochádzalo v rozhodnom období k vykonávaniu verejného prenosu zaznamenaných výkonov, zvukových záznamov a audiovizuálnych záznamov prostredníctvom technického zariadenia, ergo žalovaný je povinný uhradiť výkonným umelcom a výrobcom zvukových a audiovizuálnych záznamov primeranú odmenu. Ani záver súdu prvej inštancie uvedený v odôvodnení napadnutého rozhodnutia, že nepreukázal ani primeranosť ním uplatnenej odmeny za uskutočnený verejný prenos neobstojí a k tejto otázke sa nijakým relevantným spôsobom nevyjadril, nakoľko v podanej žalobe presne špecifikoval z čoho pozostáva uplatnená odmena vo výške 300,- €. Zotrval na svojom vyjadrení, že je podobne ako ostatné organizácie kolektívnej správy povinný vyhotoviť sadzobník odmien, ktorý je povinný zverejniť na svojom webovom sídle. Pri tvorbe sadzobníka vždy vychádza zo súkromnoprávnych príkazov ním zastupovaných nositeľov práv, ktorí sú reprezentovaní jeho valným zhromaždením. Riadi sa však aj zákonnými ustanoveniami určujúcimi kritériá, ktoré je povinný zohľadniť pri tvorbe jednotlivých položiek v rámci sadzobníka, pri tom dbá aj na ekonomickú hodnotu ním poskytnutej služby kolektívnej správy a tiež na ekonomickú hodnotu použitia predmetov ochrany. Nijakým spôsobom sa neodchýlil od svojich kritérií a ním schválený sadzobník neporušuje zákon a ani ho neobchádza. Je dôležité, aby ako organizácia kolektívnej ochrany práv zabezpečil, aby ním stanovené podmienky boli primerané a rovnaké pre všetkých používateľov. Na druhej strane sa však v rámci týchto všeobecne vytýčených podmienok pristupuje ku každému používateľovi individuálne, skúmajú sa všetky konkrétne okolnosti týkajúce sa jeho prevádzky a na základe týchto zistení je vyhotovovaná zmluva. Zmluva vychádza zo všeobecného rámca stanoveného sadzobníkom a sú v nej zapracované aj všetky špecifiká týkajúce sa prevádzky konkrétneho používateľa. V prípade, ak prevádzkovateľ ako potenciálny používateľ nesúhlasí so sumou, ktorú je podľa verejne dostupného sadzobníka povinný uhradiť ako odmenu organizácii kolektívnej správy práv, je oprávnený obrátiť sa na súd a žiadať ho, aby určil výšku primeranej odmeny, avšak ešte pred tým ako sa stane samotným používateľom. Ak používateľ neplní povinnosť uhrádzať primeranú odmenu od momentu, kedy vznikol na takúto odmenu nárok, porušuje ustanovenia autorského zákona a následné kroky z jeho strany ako organizácie kolektívnej správy práv sú len kontrolného charakteru. Za daných okolností, by sa súd mal zaoberať výlučne na preskúmaním zákonnosti stanovenia výšky primeranej odmeny v súlade s ustanovením § 81 ods. 1 písm. h/, pretože zásah súdu do výšky primeranej odmeny by znamenal porušenie povinností kolektívneho správcu v zmysle citovaného ustanovenia zákona. Poukázal na skutočnosť, že používateľ vopred neoznámil úmysel používať predmety ochrany podľa autorského zákona ním spravované a nedošlo k dohadovaniu podmienok dohody o primeranej odmene, ale predmety ochrany použil priamo, vyzval ho na splnenie povinnosti, ale ani napriek opätovným výzvam, ktorých odosielateľom bol aj priamo on, alebo jeho právny zástupca, nedošlo k splneniu povinnosti. Odvolaciemu súdu preto navrhol napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie a nové rozhodnutie; žiadal trovy konania. 5. Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu uviedol, že ako už uviedol vo svojom odpore a písomných podaniach, žalobca nijakým spôsobom nepreukázal svoju aktívnu vecnú legitimáciu na podanie predmetnej žaloby, najmä nepreukázal žiadne oprávnenie udelené Ministerstvom kultúry Slovenskej republiky na výkon kolektívnej správy práv za roky 2013, 2014 a 2015, za ktoré žaluje vydanie ním tvrdeného bezdôvodného obohatenia. V konečnom dôsledku k absencii aktívnej vecnej legitimácie sa priznal aj samotný žalobca, ktorý predložením potvrdenia od Ministerstva kultúry Slovenskej republiky v podstate potvrdil, že oprávnenie na výkon kolektívnej správy práv mu bolo udelené až dňa 18.8.2016, ktorá skutočnosť je podľa jeho názoru podstatná pre posúdenie aktívnej vecnej legitimácie žalobcu v predmetnom spore, keďže je nepochybné, že v rokoch 2013 až 2015 nemohol byť platne nositeľom hmotnoprávneho oprávnenia, pričom je nepochybné, že oprávnenie udelené zo strany Ministerstva kultúry Slovenskej republiky nemôže mať retroaktívny charakter. Nesúhlasil ani s tvrdením žalobcu, že nebol povinný preukázať zastupovanie žiadneho subjektu, resp. práv výkonných umelcov z dôvodu, že by sa malo jednať o verejne dostupné informácie, keďže zoznam zverejnený na webstránke žalobcu nemá a nemôže mať žiadnu právnu relevanciu, pričom ani z tohto zoznamu nemožno zistiť, kto a kedy ho vyhotovil, overil a podobne tak ako uviedol súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozhodnutia. Má za to, že súd nemá povinnosť zisťovať a prehľadávať webstránky súkromných osôb, občianskych združení na internete, v opačnom prípade by bolo možné za verejne dostupnú informáciu považovať všetky dáta prístupné cez internet a tak zoznamy žalobcu nemožno považovať za verejne dostupné informácie, keď tieto ako už uviedol, nemajú žiadnu právnu relevanciu a vypovedaciu hodnotu. Žalobca nijaké závery zo svojej kontrolnej činnosti nepredložil z rozhodného obdobia, nevedel uviesť v tejto súvislosti ani to, kedy a kto túto kontrolnú činnosť mal vykonať a preto rozhodne popiera, že by v rozhodnom období ktokoľvek v mene žalobcu vykonal akúkoľvek kontrolu. V tejto súvislosti poukázal na to, že vo svetle oprávnenia z roku 2016 je zrejmé, že v rokoch 2013 až 2015 žalobca ani nemal právo takúto kontrolu vykonať. K údajnej primeranosti odmeny zastáva názor, že ju nemožno posudzovať podľa sadzobníka, ktorý bol vytvorený a údajne schválený valným zhromaždením osôb, ktoré sú v podstate konečnými prijímateľmi tejto odmeny, pretože títo ľudia v žiadnom prípade nie sú a nemôžu byť pri tvorbe sadzobníka nezávislí, nestranní a sú priamo finančne zainteresovaní a závislí od výšky poplatkov uvedených v sadzobníku. Odvolaciemu súdu navrhol napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie potvrdiť; žiadal trovy odvolacieho konania. 6. Žalobca k vyjadreniu žalovaného k jeho odvolaniu uviedol, že sa nestotožňuje s tvrdením žalovaného v jeho vyjadrení, že „ako už uviedol vo svojom odpore a písomných podaniach, žalobca nijakým spôsobom nepreukázal svoju aktívnu vecnú legitimáciu na podanie predmetnej žaloby, najmä nepreukázal žiadne oprávnenie udelené Ministerstvom kultúry Slovenskej republiky na výkon kolektívnej správy práv za roky 2013, 2014 a 2015, za ktoré žaluje vydanie ním tvrdeného bezdôvodného obohatenia. V konečnom dôsledku k absencii aktívnej vecnej legitimácie sa priznal aj samotný žalobca, ktorý predložením potvrdenia od Ministerstva kultúry Slovenskej republiky v podstate potvrdil, že oprávnenie na výkon kolektívnej správy práv mu bolo udelené až dňa 18.8.2016, ktorá skutočnosť je podľa jeho názoru podstatná pre posúdenie aktívnej vecnej legitimácie žalobcu v predmetnom spore, keďže je nepochybné, že v rokoch 2013 až 2015 nemohol byť plame nositeľom hmotnoprávneho oprávnenia, pričom je nepochybné, že oprávnenie udelené zo strany Ministerstva kultúry Slovenskej republiky nemôže mať retroaktívny charakter.“ Tak ako uviedol v podanej žalobe, je nezávislou spoločnosťou založenou na ochranu práv výkonných umelcov, výrobcov zvukových záznamov a zvukovo-obrazových záznamov, občianskym združením fyzických a právnických osôb založeným podľa zákona č. 83/1990 Zb. o združovaní občanov v znení neskorších predpisov a je organizáciou kolektívnej správy práv, ktorej bolo udelené oprávnenie na výkon kolektívnej správy práv súvisiacich s autorským právom v zmysle ustanovení zákona č. 618/2003 Z.z. a zákona č. 185/2015 Z.z., a to oprávnenie č. 3/1998 zo dňa 23.6.1998, ktoré bolo nahradené oprávnením č. 3/2004 zo dňa 10.4.2007 v znení rozhodnutí Ministerstva kultúry Slovenskej republiky, sekcia médií a audiovízie zo dňa 30.3.2004, č.k. MK-326/2004-900, zo dňa 18.10.2004, č.k. MK-1007/2004-900, zo dňa 10.4.2007, č.k. MK-2039/2007-70/5363) a následne oprávnenie na výkon kolektívnej správy práv zo dňa 18.8.2016 podľa zákona č. 185/2015 Z.z. v znení rozhodnutia Ministerstva kultúry Slovenskej republiky, sekcie médií, audiovízie a autorského práva zo dňa 7.7.2016, č. MK-1586/2016-232/8533, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 22.7.2016. Je teda nositeľom hmotno-právneho oprávnenia od roku 1998, bol nositeľom tohto oprávnenia aj v relevantnom období, t.j. v rokoch 2013 až 2015, ako aj v nasledujúcich rokoch. Opätovne uviedol, že predložil súdu oprávnenie na výkon kolektívnej správy práv účinné v čase podania žaloby za účelom preukázania, že v čase podania žaloby bol, aj naďalej je, nositeľom hmotno-právneho oprávnenia, o ktoré v konaní ide, ergo preukázal aktívnu vecnú legitimáciu na podanie takejto žaloby. K záveru o nedostatku aktívnej vecnej legitimácie v konaní nedospel ani prvoinštančný súd, keďže nerozhodol o zamietnutí žaloby pre nedostatok aktívnej vecnej legitimácie v konaní, ale pre neunesenie dôkazného bremena vo vzťahu k tvrdeným skutočnostiam. 7. Žalovaný sa k vyjadreniu žalobcu k jeho vyjadreniu k odvolaniu žalobcu nevyjadril. 8. Odvolací súd preskúmal vec súc pritom viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania [§ 379, § 380 ods. 1 Civilného sporového poriadku (zákon č. 160/2015 Z.z. účinný od 1.7.2016), ďalej len C.s.p.], túto prejednal bez nariadenia pojednávania, keďže neboli splnené zákonné podmienky pre jeho nariadenie (nebolo potrebné doplniť, resp. zopakovať dokazovanie, nevyžaduje to dôležitý verejný záujem; § 385 ods. l C.s.p.) a dospel k záveru, že odvolaniu žalobcu nemožno priznať úspech. Rozsudok verejne vyhlásil dňa 29. júla 2020; o termíne verejného vyhlásenia rozsudku boli strany sporu a ich právni zástupcovia upovedomení zákonným spôsobom (§ 378 ods. 1, § 219 ods. 1, ods. 3, § 385 ods. 1 C.s.p.). Rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku I., ktorým žalobu zamietol, potvrdil (§ 387 ods. l, ods. 2, ods. 3 C.s.p.) a keďže sa stotožňuje s dôvodmi rozsudku ako správnymi, rozsudok odvolacieho súdu už ďalšie dôvody neobsahuje. Na zdôraznenie správnosti rozsudku súdu prvej inštancie odvolací súd ale považuje za potrebné uviesť ešte nasledovné. 9. Pri rozhodovaní vychádzal z vyššie uvedených zákonných ustanovení. Rozhodujúcim pre posúdenie vecnej a právnej správnosti rozsudku súdu prvej inštancie boli skutočnosti, ktoré vyšli najavo vykonaným dokazovaním súdom prvej inštancie a ktoré teda nepochybne existovali v čase vyhlásenia jeho rozsudku. Odvolateľ v odvolaní neuvádzal podstatné, rozhodujúce, konkrétne právne skutočnosti, ktoré by odôvodňovali iné rozhodnutie odvolacieho súdu. 10. Súd prvej inštancie na základe vykonaného dokazovania dospel k správnym skutkovým zisteniam a vec správne právne posúdil. Na týchto správnych skutkových zisteniach a posúdení sa nič nezmenilo ani v štádiu odvolacieho konania. Rozsudok obsahuje všetky náležitosti uložené ustanovením § 220 C.s.p. V konaní pred súdom prvej inštancie sa nevyskytla žiadna vada uvádzaná v ustanovení § 380 ods. 2 C.s.p., takú ani sám odvolateľ netvrdil, ktorá by mala za následok nesprávne rozhodnutie a na ktoré by musel odvolací súd prihliadať. 11. Odvolací súd sa stotožnil so správnym záverom súdu prvej inštancie uvedeným v odôvodnení napadnutého rozsudku, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno na preukázanie ním uplatneného nároku. Žalobca ako spoločnosť na ochranu práv verejných umelcov a výrobcov zvukových a zvukovo- obrazových záznamov sa predmetnou žalobou domáhal od žalovaného zaplatenia sumy 300,- € titulom neuhradenia primeranej odmeny za roky 2013, 2014 a 2015 v zmysle jeho sadzobníka podľa § 65, § 67 Autorského zákona (č. 618/2003 Z.z.), nakoľko žalovaný za uvedené roky neuhradil primerané odmeny výkonným umelcom a výrobcov zvukových a zvukovoobrazových záznamov, ktorých práva chráni a zastupuje. Nebolo možné súhlasiť s odvolacou námietkou žalobcu, že z odôvodnenia napadnutého rozsudku nie je zrejmé, akým spôsobom sa prvoinštančný súd vysporiadal s otázkou aktívnej vecnej legitimácie, keď predložil oprávnenie na výkon kolektívnej správy práv, účinné v čase podania žaloby, pretože súd prvej inštancie v bode 13.3. odôvodnenia napadnutého rozsudku zdôvodnil prečo považuje žalobcu za aktívne vecne legitimovaného v konaní a dodal, že nepredložil oprávnenie na výkon kolektívnej správy účinné v rokoch 2013 až 2015, za ktoré žalobca požaduje od žalovaného primeranú odmenu. Odvolací súd dodáva, že žaloba nebola zamietnutá pre nedostatok aktívnej vecnej legitimácie žalobcu, ale z dôvodu neunesenia dôkazného bremena zo strany žalobcu ohľadne preukázania, že v rokoch 2013, 2014 a 2015 mal oprávnenie na zastupovanie výkonných umelcom a výrobcov zvukových a zvukovo-obrazových záznamov). Žalobca na preukázanie svojho tvrdenia, že v uvedených rokoch zastupoval rôzne subjekty (hudobníkov, hercov, tanečníkov, producentov) nepredložil, ani neoznačil žiadne dôkazy, keď odkaz na svoju webovú stránku, na ktorej sa nachádza verejne dostupný zoznam umelcov, ktorých zastupuje nepreukazuje, že týchto umelcov zastupoval aj v rokoch 2013 až 2015. Odvolací súd poznamenáva, že teória procesného práva podmieňuje úspech strany v spore unesením dvoch bremien, po prvé ide o bremeno tvrdenia, ktoré môže privodiť jej úspech v konaní a po druhé, že musí svoje tvrdenia aj preukázať. Základnou normou upravujúcou bremeno tvrdenia a preukazovania je ustanovenie čl. 8 C.s.p. v spojení s § 185 C.s.p., podľa ktorého strany sporu sú povinné označiť skutkové tvrdenia dôležité pre rozhodnutie vo veci a podoprieť svoje tvrdenia dôkazmi, a to v súlade s princípom hospodárnosti a podľa pokynov súdu. Uvedený článok stanovuje dôkaznú povinnosť strán sporu v sporovom konaní, t.j. povinnosť označiť dôkazy na svoje tvrdenia. Iniciatíva pri zhromažďovaní dôkazov leží zásadne na strane sporu a v prípade, ak neoznačí dôkazy potrebné na preukázanie svojich tvrdení, nesie nepriaznivé dôsledky v podobe takého rozhodnutia súdu, ktoré bude vychádzať zo skutkového stavu zisteného na základe vykonaných dôkazov. Rovnaké následky postihujú aj tú stranu sporu, ktorá síce navrhla dôkazy o pravdivosti svojich tvrdení, ale hodnotenie vykonaných dôkazov súdom vyústilo do záveru, že dokazovanie nepotvrdilo pravdivosť skutkových tvrdení strany sporu. Zákon určuje dôkazné bremeno ako procesnú zodpovednosť strany sporu za výsledok konania, pokiaľ je určovaný výsledkom vykonaného dokazovania. Dôsledkom toho, že tvrdenie strany sporu nie je preukázané (v tom zmysle, že súd ho nepovažuje za pravdivé) ani na základe navrhnutých dôkazov, ani na základe dôkazov, ktoré súd vykonal bez návrhu, je pre stranu sporu nepriaznivé rozhodnutie. Odvolací súd dáva do pozornosti aj tvrdenia žalobcu na pojednávaní konanom dňa 2.8.2018, na ktorom jeho právny zástupca uviedol, že vzhľadom na sudcovskú koncentráciu konania na predložené dôkazy na pojednávaní (predložil výpis zo zoznamu občianskych združení zo dňa 8.4.2016, Oprávnenie na výkon kolektívnej správy práv zo dňa 18.8.2016 so zoznamom výkonných umelcov, hudobných telies a slovenských výrobcov zvukových a zvukovo-obrazových záznamov) nemusí súd prihliadať, pričom nemá vedomosť o dôvodoch, pre ktoré tieto listinné doklady neboli predložené spolu so žalobou, resp. písomným vyjadrením s tým, že sú verejne prístupné, na internete (č.l. 68 spisu). Prvoinštančný súd poučil prítomné sporové strany, že prostriedky procesného útoky a procesnej obrany možno uplatniť najneskôr do vyhlásenia uznesenia, ktorým sa dokazovanie skončí (č.l. 69 spisu). Žalobca aj napriek tomu neoznačil žiadne dôkazy na preukázanie svojho tvrdenia, že v rokoch 2013 až 2015 vykonával kolektívnu správu práv jednotlivých umelcov, hudobníkov, výrobcov zvukových a zvukovo-obrazových záznamov a tak je záver súdu prvej inštancie o neunesení dôkazného bremena zo strany žalobcu správny. 12. Nebolo možné sa stotožniť s tvrdením žalobcu v jeho odvolaní, že nesúhlasí so záverom prvoinštančného súdu uvedeným v odôvodnení napadnutého rozhodnutia o tom, že nepreukázal, ža by u žalovaného vykonával kontrolu, keď to preukázal závermi kontrolnej činnosti vykonanej v uvedenom období so zdôraznením, že povinnosť zaplatiť primeranú odmenu nie je podmienené vykonaním kontroly. Súd prvej inštancie v bode 13.5. odôvodnenia napadnutého rozsudku dostatočne zdôvodnil skutočnosť, že žalobca nepreukázal, že nejakú kontrolu u žalovaného vykonal, s ktorým odôvodnením sa odvolací súd stotožňuje. Sám žalobca v žalobe tvrdil, že že z kontrolnej činnosti bolo zistené a má za preukázané, že v priestoroch prevádzky žalovaný disponuje technickým zariadením, prostredníctvom ktorého dochádza k vykonávaniu verejného prenosu zaznamenaných výkonov a záznamov prostredníctvom technického zariadenia (strana 3. žaloby), avšak toto tvrdenie žiadnym spôsobom nepreukázal. Tak ako je uvedené v bode 11. odôvodnenia tohto rozsudku, teória procesného práva podmieňuje úspech strany v spore unesením dvoch bremien, po prvé ide o bremeno tvrdenia, ktoré môže privodiť jej úspech v konaní a po druhé, že musí svoje tvrdenia aj preukázať. V danom prípade si žalobca nesplnil bremeno tvrdenia, nakoľko neuviedol kedy konkrétne bola kontrola u žalovaného vykonaná a s akým výsledkom, pričom jeho argumentáciu, že povinnosť zaplatiť primeranú odmenu nie je podmienené vykonaním kontroly, ani spísaním protokolu o jej vykonaní, považoval odvolací súd za nedôvodnú. Žalobca na pojednávaní konanom dňa 2.8.2018, okrem listín uvedených v bode 11. odôvodnenia tohto rozhodnutia, predložil aj fotografiu z webovej stránky žalovaného, ktorá má preukazovať, že v prevádzke žalovaného sa nachádzalo technické zariadenie na verejný prenos, ale z uvedenej fotografie nevyplýva, že bola vyhotovená v období, za ktoré požaduje žalobca zaplatenie žalovanej sumy, čo uviedol aj sám právny zástupca žalobcu na tomto pojednávaní, že fotografia je bez uvedenia identifikácie dátumu vyhotovenia, resp. vytlačenia. 13. Vzhľadom k tomu, že súd prvej inštancie správne žalobu žalobcu zamietol z dôvodu neunesenia dôkazného bremena zo strany žalobcu o tom, že žalovaný v rokoch 2013, 2014 a 2015 vo svojej prevádzke vykonával verejný prenos chránených výkonov, zvukových záznamov a audiovizuálnych záznamov prostredníctvom technického zariadenia, za čo žalobcovi ako zástupcovi nositeľov práv pri výkone práv nezaplatil primeranú odmenu, ďalšie odvolacie argumenty žalobcu považoval odvolací súd pre rozhodnutie vo veci samej za nerozhodné, bez potreby sa nimi osobitne vysporiadať. Podľa konštantnej judikatúry súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranami sporu, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných stranami sporu. Odôvodnenie rozhodnutia tak nemusí dať odpoveď na každú jednu poznámku, pripomienku strany sporu, ktorá ju nastolila. Je ale nevyhnutné, aby bolo reagované na podstatné a relevantné argumenty strán sporu (napríklad rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. II. ÚS 251/04, III. ÚS 209/04, II. ÚS 200/09 a podobne). Na základe uvedeného na zvyšné odvolacie námietky žalobcu týkajúce sa toho, že súd prvej inštancie sa nesprávne vysporiadal s tým, že nepreukázal ani primeranosť ním uplatnenej odmeny za uskutočnený verejný prenos, a že sa k tejto otázke nijakým relevantným spôsobom nevyjadril, odvolací súd už nereagoval. 14. K odvolacím námietkam o nesprávnych skutkových záveroch prvoinštančného súdu odvolací súd dodáva, že vnútorné presvedčenie súdu (ako výsledok hodnotenia dôkazov), by sa malo vytvárať na základe starostlivého uváženia a zhodnotenia jednotlivých dôkazov jednotlivo aj v ich komplexnosti tak, aby vychádzalo z pravidiel formálnej logiky. Podľa ustanovenia § 191 C.s.p. dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli strany. Pri hodnotení dôkazov súd v zásade nie je obmedzovaný právnymi predpismi, ako má z hľadiska pravdivosti ten- ktorý dôkaz hodnotiť; uplatňuje sa teda zásada voľného hodnotenia dôkazov a len vo výnimočných prípadoch zákon súdu ukladá určité obmedzenia pri hodnotení dôkazov (napríklad § 192, § 193, § 205 C.s.p.). Kontrola výsledku hodnotenia dôkazov, ku ktorým dospel súd, sa uskutočňuje najmä prostredníctvom inštitútu odôvodnenia rozsudku upraveného v ustanovení § 220 ods. 2 C.s.p. Súd má povinnosť dbať na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé a vyhovujúce najmä základnej požiadavke preskúmateľnosti. V posudzovanej veci súd prvej inštancie riadne zistil skutkový stav veci, aplikoval naň správny predpis a svoje rozhodnutie aj podrobne a presvedčivo odôvodnil; z odôvodnenia rozhodnutia presne, zrozumiteľne a určite vyplývajú v logickej nadväznosti a s hodnotiacou väzbou k jednotlivým dôkazom skutkové zistenia, ktoré v súhrne vytvárajú skutkový nález súdu. Okolnosti namietané žalobcom v odvolaní vo vzťahu k spôsobu vyhodnotenia vykonaných dôkazov nemajú za následok úvahu odvolacieho súdu, ktorá by nebola zhodná s v napadnutom rozhodnutí prezentovanou úvahou prvoinštančného súdu. V tejto súvislosti odvolací súd poznamenáva, že do práva na spravodlivý proces nepatrí právo strany sporu, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov, ani právo na to, aby bola strana sporu pred všeobecným súdom úspešná, tzn., aby sa rozhodlo v súlade s jej požiadavkami a ani právo strany sporu vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ňou navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ňou navrhnutého spôsobu hodnotenia dôkazov. 15. Pokiaľ žalobca v odvolaní namietol, že napadnuté rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci, odvolací súd uvádza, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo, ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo, ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. V posudzovanej veci s odvolaním sa na obsah už uvedeného odôvodnenia, odvolací súd považuje skutkové zistenia súdu prvej inštancie za úplné a ich právne posúdenie súdom prvej inštancie za správne. 16. Odvolací súd napadnutý rozsudok potvrdil aj vo výroku II. o náhrade trov konania podľa § 387 ods. 1, ods. 2 C.s.p. pretože žalobca podal odvolanie aj voči tomuto výroku, avšak odvolanie vo vzťahu k výroku o trovách vôbec nezdôvodnil, a preto odvolací súd osobitne nepreskúmaval vecnú a právnu správnosť rozsudku súdu prvej inštancie v uvedenom výroku, keď žalovaný odvolanie nepodal. Odvolací súd zdôrazňuje, že ide o konanie, v ktorom je súd viazaný žalobou a teda aj odvolací súd je viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379 C.s.p.). 17. Záverom odvolací súd ešte poznamenáva, že rozhodol bez nariadenia pojednávania dôvodiac ustanovením § 378 ods. l, § 219 ods. 1, ods. 3, § 385 ods. l C.s.p. a už vyššie uvedenými dôvodmi. S dôrazom na to, že nedopĺňal dokazovanie, a preto prípadne ďalšie tvrdenia prednesené stranami sporu na pojednávaní na odvolacom súde už nemohli mať vplyv na iné rozhodnutie odvolacieho súdu. Postačovalo preto preskúmanie veci na základe spisovej dokumentácie; strany sporu, predovšetkým odvolateľ, ani nevzniesol žiadny presvedčivý dôkaz potvrdzujúci, že iba ústna časť pojednávania nasledujúca po výmene písomných stanovísk by mohla zaručiť spravodlivé konanie (porovnaj napr. rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva zo dňa 25.4.2002, č. 64336/01, vo veci Lino Carlos VARELA ASSALINO proti Portugalsku; porovnaj tiež rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky napr. vo veci vedenej pod sp.zn. 5 Cdo 218/2009, 3 Cdo 51/2011, 3 Cdo 186/2012, 7 Cdo 56/2011). 18. O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. l, § 255 ods. 1 v spojení s § 262 ods. 1 C.s.p. Žalovanému, ktorý mal v odvolacom konaní plný úspech, priznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. V zmysle § 262 ods. 2 C.s.p. o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. 19. Odvolací súd prijal rozhodnutie jednohlasne (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 1.5.2011; § 393 ods. 2 C.s.p.). Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.). (1) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. (2) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 C.s.p.). (1) Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). (2) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 C.s.p.). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.). (1) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. (2) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.). (1) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. (2) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 C.s.p.). (1) Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení. (2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 C.s.p.). (1) Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. (2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 C.s.p.). Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 C.s.p.). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 C.s.p.). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 C.s.p.).