Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 10CoCsp/3/2020 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1118202545 Dátum vydania rozhodnutia: 30. 01. 2020 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ayše Pružinec - Eren ECLI: ECLI:SK:KSBA:2020:1118202545.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ayše Pružinec Eren a členov senátu JUDr. Ľuboša Sádovského a JUDr. Michaely Frimmelovej v právnej veci žalobcu: T.. T. W., B.. XX. XX. XXXX, X. Z. D.. Č.. XX, X., proti žalovanému: Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, IČO: 00 151 866, Pribinova ul. č. 2, Bratislava, o zaplatenie odchodného a odstupného, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava III zo dňa 02. mája 2019, č. k. 19Cpr/9/2018 - 70, takto r o z h o d o l : Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e . Žalovanému p r i z n á v a n á r o k na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. o d ô v o d n e n i e : 1. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom zamietol žalobu žalobcu, ktorou sa domáhal uložiť žalovanému povinnosť zaplatiť mu istinu 2. 365, 761 eur brutto titulom odstupného a 1. 577, 174 eur brutto titulom odchodného spolu s úrokom z omeškania. Svoje rozhodnutie odôvodnil právne ust. § 105a, § 149 zák. č. 312/2001 Z. z. o štátnej službe a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom do 31. 12. 2003, § 36 ods. 1, 2 zák. č. 311/2001 Z. z. (Zákonník práce) v znení účinnom do 31. 08. 2007, § 76 ods. 1 Zákonníka práce v znení účinnom do 31. 12. 2003, § 100 ods. 1, § 101 Občianskeho zákonníka, čl. 17 C. s. p. a vecne premlčaním nároku žalobcu uplatneného v konaní, keď v predmetnej veci boli kumulatívne splnené všetky predpoklady premlčania práva, nakoľko išlo o majetkové právo (ide o žalobu na plnenie, zaplatenie odstupného a odchodného), ktoré podlieha režimu premlčania, po druhé premlčacia doba žalobcovi márne uplynula, márne uplynutie premlčacej doby ako objektívna právna skutočnosť má za následok premlčanie práva o ktoré ide, za premlčané sa považuje právo, ktoré sa nevykonalo v dobe ustanovenej zákonom, premlčacia doba je stanovená presnou dobou začiatku plnenia a koncom - štátnozamestnanecký pomer žalobcu skončil dňa 11. 09. 2003 a trojročná premlčacia lehota uplynula dňa 31. 10. 2006 (nakoľko odchodné a odstupné by mali byť vyplatené so mzdou za mesiac september, najneskôr do konca nasledujúceho mesiaca) s tým, že tretím predpokladom je, že oprávnený subjekt nevykonal právo nevykonal právo v priebehu premlčacej doby, pod vykonaním práva sa myslí podanie žaloby na súde. Uviedol, že nakoľko žaloba bola podaná na súd až dňa 07. 02. 2018, oprávnený subjekt nevykonal právo v priebehu premlčacej lehoty, pričom zároveň došlo aj k naplneniu posledného predpokladu premlčania práva spočívajúceho v uplatnení námietky premlčania na súde povinným subjektom v predmetnom spore žalovaným, ktorý námietku uplatnil pri prvom procesnom úkone, ktorý mu patril, a to k vyjadreniu k žalobe. Nestotožnil sa s námietkou žalobcu, že o nepremlčateľnosti nároku na odstupné a odchodné v zmysle § 36 Zákonníka práce v rozhodnom období, nakoľko dikcia tohto ustanovenia sa nevzťahuje na nároky zamestnanca na odstupné a odchodné. Uviedol, že žalobca žalobu odôvodnil tvrdením, že pracoval ako ministerský radca na oddelení výstavby digitálnej rádiovej siete na Všeobecnej sekcii Ministerstva vnútra SR s tým, že práca bola náročná kvôli dodržaniu termínom pred vstupom do Schengenského priestoru, pričom dňa 19. 07. 2002 v popoludňajších hodinách žalobca za volantom služobného vozidla za jazdy pri výjazde na diaľnicu za Popradom utrpel náhlu ischemickú cievnu mozgovú príhodu, ktorá bola zamestnávateľom, Sociálnou poisťovňou aj Národným inšpektorátom práce vyhodnotená ako pracovný úraz, ktorému predchádzala stresujúca porada s ochranármi prírody v Snine, ako i jazda domov do Bratislavy v prehriatom aute bez klimatizácie, pričom po ročnej PN bol žalobca posudkovou komisiou Sociálnej poisťovne preradený do invalidného dôchodku, ktorý mu bol vyčíslený na sumu 7. 383,- Sk (245, 07 eur), čím sa dostal na hranicu chudoby, keď listom č. OU-8-6/1-PR zo dňa 08. 09. 2003 žalovaný ako zamestnávateľ ukončil so žalobcom pracovný pomer, nakoľko bol uznaný za invalidného. Žalobca vo svojej žalobe ďalej uviedol, že v zmysle kolektívnej zmluvy MV SR platnej na rok 2003 patrí zamestnancovi odchodné v sume najmenej dvojnásobku jeho posledného mesačného zárobku, a po preradení do invalidného dôchodku požiadal Sociálnu poisťovňu o výplatu náhrady za stratu na zárobku po skončení PN, avšak poisťovňa výplatu náhrady odmietla, a preto žalobca podal pred 14 rokmi žalobu, pričom viackrát žiadal MV SR o vstup do konania, prípadne vyplatenia náhrady za stratu na zárobku, všetko s negatívnym výsledkom. Výrok, ktorým rozhodol o nároku na náhradu trov konania odôvodnil právne ust. § 262 ods. 1 v spojení s § 255 ods. 1 C. s. p. a vecne tým, že prihliadol na to, že žaloba bola zamietnutá a žalovanému v konaní žiadne trovy nevznikli. 2. Proti tomuto rozsudku podal žalobca v zákonnej lehote odvolanie a navrhol napadnutý rozsudok zrušiť, nakoľko na podanej žalobe trvá. Poukázal na skutočnosť, že po ročnej PN bol preradený posudkovou komisiou Sociálnej poisťovne od 01. 08. 2003 do trvalého invalidného dôchodku, ktorý predstavoval 7. 383,- Sk, pričom brutto plat mal 23. 2820.- Sk, keď dňa 03. 09. 2003 zaslal Ministerstvu vnútra SR rozhodnutie o invalidnom dôchodku, žiadosť o ukončenie služobného pomeru k 31. 07. 2003, ako i žiadosť o odchodné s tým, že pre potreby sociálneho zabezpečenia do odchodu na invalidný dôchodok odpracoval 37 rokov a 184 dní, z toho viac ako 26 rokov na ministerstvách. Uviedol, že žalovaný jeho žiadosť o ukončenie pracovného pomeru akceptoval, o jeho zlej finančnej situácii vedel, avšak napriek opakovaným žiadostiam odchodné a odstupné vyplatiť odmietol údajne z dôvodu, že zákon o štátnej službe odchodné a odstupné pre pracovníkov v dočasnej štátnej službe, ani v prípade pracovného úrazu nerieši s tým, že bol ochotný právny názor MV SR akceptovať, keď však dostal od MV SR negatívnu odpoveď na žiadosť ohľadom vstupu MV SR do jeho sporu so Sociálnou poisťovňou o výplatu náhrady za stratu na zárobku po skončení PN od 01. 01. 2004 transformovanú na úrazovú rentu, ktorá je vzhľadom na nezákonné rozhodnutia našich súdov vč. NS SR i Ústavného súdu v iných veciach, súvisiacich s jeho pracovným úrazom (už v Štrassburgu), rozhodol sa podať i túto žalobu, v ktorej vychádzal z jednej zo základných axióm nášho právneho poriadku: „Zákon je po ústave právnym predpisom najvyššej právnej sily“. Uviedol, že pokiaľ však zákon o štátnej službe č.312/2001 Z. z. v rozpore so zdravým rozumom nerieši odchodné a odstupné pri pracovnom úraze, vychádzal z čl. 1 ods. 1 Ústavy SR, ktorý pojednáva o princípe právnej istoty, ktorý spočíva v tom, že na rovnakú právnu otázku v rovnakých podmienkach sa dáva rovnaká odpoveď, nakoľko rozdielna rozhodovacia právomoc je ústavne neudržateľná, pričom Zákonník práce v prípade odchodného a odstupného nepozná premlčanie, keď naviac, v zmysle § 149 zákona o štátnej službe sa na štátnozamestnanecký pomer použijú primerane ustanovenia § 177 - 210 Zákonníka práce. Namietol, že akceptovanie žalovaným vznesenej námietky premlčanie súdom prvej inštancie ho spolu s ďalšími nezákonnými rozhodnutiami našich súdov priviedla do stavu absolútnej právnej neistoty a nedôvery k justičným orgánom a poukázal na čl. 5 C. s. p. Žalobca zároveň vo svojom odvolaní uviedol, že podáva námietku zaujatosti voči senátu KS v Bratislave pod vedením Y.. L., z dôvodu naplnených vyhrážok (z r. 2010 mi po svojej svokre odkázal: „do smrti si ma zapamätáte“) i pod vedením Y.. G. z dôvodu opakovane vedome protizákonných rozsudkov v jeho sporoch proti Sociálnej poisťovni i proti poisťovni Allianz. 3. Žalovaný vo svojom vyjadrení k odvolaniu žalobcu uviedol, že navrhuje napadnutý rozsudok potvrdiť, nakoľko žalobca neuviedol žiadne iné dôvody na zmenu alebo zrušenie napadnutého rozsudku. Uviedol, že jediným právne relevantným dôvodom, pre ktorý súd žalobu v celom rozsahu zamietol bola skutočnosť, že uplatnený nárok žalobcu je premlčaný, keď sa žiadnymi inými okolnosťami v napadnutom rozsudku v zmysle zásady účelnosti a hospodárnosti súdneho konania ďalej nezaoberal (ods. 8 napadnutého rozsudku), z dôvodu ktorého je podstatná časť odvolania, kde žalobca (opakovane) poukazuje na okolnosti pred skončením jeho služobného pomeru, vznik pracovného úrazu, použitie analógie zákona alebo ukončené konania vo veci sociálneho zabezpečenia, bez akéhokoľvek právneho a faktického významu, nakoľko súd prvej inštancie nezaujal stanovisko ani v otázke, či žalobcovi vznikol alebo nevznikol nárok na odstupné a odchodné, vzhľadom na jeho poslednú argumentáciu v tomto konaní, pričom v tejto súvislosti by však tieto závery nemali žiadny vplyv na meritórne rozhodnutie, nakoľko všetky peňažné nároky žalobcu boli ku dňu podania žaloby dávno premlčané, t. j. nemôžu byť súdom priznané. K právnemu názoru žalobcu vyjadreného v odvolaní, podľa ktorého „Zákonník práce v prípade odchodného a odstupného nepozná premlčanie“ uviedol, že žalobca tento názor podporil relevantnou právnou argumentáciou s tým, že v otázke premlčateľnosti nárokov vyplývajúcich zo služobného (pracovného) pomeru existuje len jeden správny právny názor, podľa ktorého všetky tieto nároky bez akýchkoľvek pochybností premlčaniu podliehajú (§ 100 ods. 2 prvá veta Občianskeho zákonníka, podľa ktorého sa premlčujú všetky majetkové práva s výnimkou vlastníckeho práva) s tým, že ak teda nárok na vyplatenie odstupného a odchodného je majetkovým právom, potom musí podliehať premlčaniu a to vo všeobecnej trojročnej premlčacej dobe podľa § 101 Občianskeho zákonníka, keďže zákon neobsahuje žiadnu výnimku, podľa ktorej by tieto nároky premlčaniu nepodliehali a nakoľko účinne vzniesol námietku premlčania (v súlade s § 100 ods. 1 Občianskeho zákonníka), je záver o zamietnutí žaloby celkom správny (ods. 9 napadnutého rozsudku) a práve skutočnosť, že súd akceptoval námietku premlčania, ktorú riadne vzniesol, je odrazom právnej istoty a predvídateľnosti súdnych rozhodnutí. K použitiu § 36 Zákonníka práce uviedol, že toto ustanovenie sa vzťahuje na zánik práva, ktoré sa neuplatnilo v stanovenej lehote (ide o štandardné prekluzívne lehoty na uplatnenie práva v pracovnoprávnych vzťahoch), avšak v prípade premlčania peňažného nároku nedochádza k zániku práva, ale toto právo sa stáva len tzv. naturálnou pohľadávkou, ktorá nemôže byť priznaná súdom, ak sa dlžník (v tomto prípade žalovaný) dovolá premlčania, pričom ak by si chcel žalobca svoj nárok uplatňovať z iného právneho titulu (napr. ako nárok na náhradu škody), tak tento a rovnako aj všetky ostatné (eventuálne) peňažné nároky sú v prípade žalobcu dávno premlčané, nakoľko premlčacia doba začína objektívne plynúť od momentu, kedy sa uplatňované právo mohlo vykonať po prvý raz, t. j. v prípade žalobcu splatnosťou odstupného a odchodného po skončení služobného pomeru žalobcu. K tvrdeniu žalobcu o jeho trestnoprávnej zodpovednosti pre trestný čin nevyplatenia odstupného a odchodného uviedol, že súd v civilnom sporovom (pracovnoprávnom) konaní nemá príslušnosť rozhodovať o prípadnej trestnoprávnej zodpovednosti v zmysle Trestného zákona, a to ani v rámci prejudiciálnej otázky, nakoľko je v civilnom sporovom konaní naopak viazaný rozhodnutím o tom, že bol spáchaný trestný čin a kto ho spáchal (podľa § 193 tretia veta C. s. p.) s tým, že žalovaný (zrejme žalobca, pozn. odvolacieho súdu) si svoj nárok na vyplatenie odstupného a odchodného riadne uplatnil na súde žalobou v občiansko-právnom konaní, preto je použitie trestnoprávnych prostriedkov v zmysle zásady „ultima racio“ absolútne vylúčené, keď aj trestnosť činu zaniká uplynutím premlčacej doby v zmysle § 87 Trestného zákona. 4. Žalobca vo svojom vyjadrení k vyjadreniu žalovaného k jeho odvolaniu opätovne poukázal na čl. 5 C. s. p. s tým, že vedome nepoužil ust. § 105 ods. 1 zák. č. 312/2001 Z. z. o štátnej službe, kde mu vzhľadom na počet odpracovaných 8 rokov a dĺžku započítanej praxe (36 rokov, z toho 24 rokov právnickej praxe) prislúcha 10 násobok posledného funkčného platu štátneho zamestnanca, pričom celková suma, spolu s úrokom z omeškania vo výške dvojnásobku diskontnej sadzby NBS (13 % ročne) by v zmysle ust. § 87 ods. l Trestného zákona predstavovala sumu, ktorá by bola dôvodom na trestné stíhanie a odsúdenie zodpovedného (ných) na nepodmienečné odsúdenie, pričom nechcel niekomu, aj keď má značné zdravotné i finančné problémy privodiť trestné stíhanie s tým, že to, že nemá na zubára, ani kvalitné lieky je hanba tohto štátu a zodpovedných na MV SR. Uviedol, že veril, že na MV SR je aspoň jeden slušný a charakterný človek, ktorý navrhne mimosúdny zmier, už i vzhľadom na skutočnosť, že o zdravie prišiel pri práci v prospech Slovenskej republiky a plnenia úloh Ministerstva vnútra. Uviedol, že má k vyjadreniu zástupcu žalovanej strany však i ďalšie pripomienky, keď chod ľudskej spoločnosti sa riadi formálnymi prameňmi práva, ako sú zákony, vyhlášky atď., ale i neformálnymi zásadami, napr. kresťanskými, ktoré sa vo všeobecnosti nazývajú morálka, alebo morálne zásady, pričom pochopil, že morálne zásady sú na MV SR pojmom neznámym, čoho dôkazom je i postoj ministerstva. Poukázal na skutočnosť, že slovenské právo vychádza zo zásady, že čo nie je zakázané, je povolené, pričom v ust. § 36 ods. 1 Zákonníka práce je taxatívne vymedzené, kedy dochádza k zániku práva, avšak v predmetnom ustanovení sa § 63 ods. l, § 69 ods. 4, ani v § 77 - odstupné a odchodné nenachádza s tým, že z celého súdneho sporu pochopil, že roky stresu, pracovného úsilia nad rámec pracovnej zmluvy, prejazdené desaťtisíce kilometrov i na úkor voľného času a na úkor rodiny bolo hádzanie perál sviniam, keď nemorálne a chrapúnske konanie jeho bývalého zamestnávateľa Ministerstva vnútra SR je toho dôkazom. 5. Žalovaný, ktorému bolo uvedené vyjadrenie žalobcu doručené dňa 18. 10. 2019, sa k nemu nevyjadril. 6. Odvolací súd preskúmal vec viazaný rozsahom a dôvodmi podaného odvolania podľa ust. § 379 a ust. § 380 ods. l C. s. p., túto prejednal bez nariadenia odvolacieho pojednávania (ust. § 385 ods. 1 C. s. p.) a rozsudok verejne vyhlásil dňa 30. januára 2020 podľa ust. § 378 ods. 1 v spojení s ust. § 219 ods. 3 C. s. p., viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie (ust. § 383 C. s. p.), pričom o termíne verejného vyhlásenia rozsudku boli strany sporu upovedomené zákonným spôsobom. 7. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil, pretože je vecne správny, nakoľko súd prvej inštancie vo veci samej riadne zistil skutkový stav, keď vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom na zistenie rozhodujúcich skutočností z hľadiska posúdenia opodstatnenosti žaloby, výsledky vykonaného dokazovania správne zhodnotil (§ 191 ods. 1 C. s. p.) a na ich základe dospel k správnym skutkovým a právnym záverom, ktoré v napadnutom rozhodnutí aj náležite odôvodnil (§ 220 ods. 2 C. s. p). 8. Podľa § 387 ods. 2 zákona č. 160/2015 Z. z. (Civilný sporový poriadok, účinný od 01. 07. 2016), ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. 9. Predmetom odvolacieho konania je posúdenie vecnej a právnej správnosti rozsudku súdu prvej inštancie, ktorým žalobu žalobcu domáhajúceho sa zaplatenia odstupného v sume 2. 365, 761 eur brutto a odstupného v sume 1. 577, 174 eur brutto spolu s úrokom z omeškania zamietol z dôvodu, že nárok žalobcu je premlčaný. 10. V konaní pred súdom prvej inštancie nebolo sporné, že žalobca bol v štátnozamestnaneckom pomere, ktorý mu vznikol na základe Rozhodnutia o vymenovaní do dočasnej štátnej služby evidovaný pod č. p.: SPC- 2-60/1-2002 zo dňa 28. 06. 2002, keď dňom vzniku jeho štátnozamestnaneckého pomeru bol deň 01. 07. 2002, pričom bol menovaný do dočasnej štátnej služby a zaradený na funkciu odborný radca na odbore Výstavby, riadenia a kontrola polície, ktorá mala trvať najviac dva roky t. j. do 30. 06. 2004, avšak dňa 26. 08. 2003 doručil žalovanému žiadosť o rozviazanie pracovného pomeru dohodou z dôvodu plnej invalidity, kde žiadal, aby s ním bol rozviazaný pracovný pomer ku dňu 31. 07. 2003 s tým, že ku skončeniu štátnozamestnaneckého pomeru žalobcu došlo na základe Rozhodnutia o skončení štátnozamestnaneckého pomeru evidovaného pod č. p.: OÚ-8-6/1-PR-2003 zo dňa 08. 09. 2003, podľa § 40 ods. 1 písm. c) a podľa § 40 ods. 4 zákona o štátnej službe v znení platnom od 26. 07. 2003 do 31. 12. 2003. 11. Premlčanie je kvalifikované uplynutie času, v dôsledku ktorého súdnu vymáhateľnosť možno odvrátiť námietkou. Zmyslom tohto inštitútu je zvýšenie istoty v právnych vzťahoch. Premlčaním právo nezaniká, iba sa závažne oslabuje. Uplatnenie námietky premlčania spôsobuje zánik súdnej vymáhateľnosti, v dôsledku čoho súd premlčané právo nemôže priznať. Základným účelom inštitútu premlčania je pôsobiť na subjekty občianskoprávnych vzťahov, aby v primeraných dobách uplatnili svoje práva (nároky) a zároveň aj zabrániť tomu, aby povinné osoby neboli po časovo neprimeranej dobe nútené splniť si svoje povinnosti. Inštitút premlčania takto zabraňuje dlhodobému trvaniu práva im zodpovedajúcim povinnostiam. Ak uplynula zákonom ustanovená premlčacia doba a oprávnená osoba v nej určeným spôsobom u príslušného orgánu svoje právo nevykonala, vzniká povinnej osobe oprávnenie vzniesť námietku premlčania, a tak spôsobiť stav, že sa oprávnená osoba nemôže s úspechom domáhať u súdu svojho práva. Dôvodné vznesenie námietky premlčania v občianskom súdnom konaní má totiž za následok, že súd nemôže oprávnenej osobe právo (nárok) priznať (§ 100 ods. 1 tretia veta Občianskeho zákonníka). 12. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožnil so správnym právnym záverom súdu prvej inštancie, že žalovaným vznesená námietka premlčania žalobcom uplatneného nároku je dôvodná, nakoľko v konaní sporným nebolo, že štátnozamestnanecký pomer žalobcu skončil ku dňu 11. 09. 2003 a nakoľko žalobu podal na súd prvej inštancie dňa 07. 02. 2018, k premlčaniu jeho nároku došlo dňa 31. 10. 2006. 13. K námietke zaujatosti vznesenej žalobcom proti sudcom Krajského súdu v Bratislave Y.. Y. L. H. Y.. Y. G. odvolací súd uvádza, že z odvolania nevyplýva, aký súvis majú namietaní sudcovia s prejednávanou vecou a nakoľko námietka ani nespĺňa zákonné náležitosti (§ 53 ods. 2 C. s. p.), odvolací súd na vznesenú námietku zaujatosti neprihliadal. 14. Odvolací súd vzhľadom na to, že odôvodnenie rozsudku spĺňa všetky požiadavky ust. § 220 ods. 2 C. s. p., na ktoré aj v celom rozsahu odvolací súd poukazuje a s týmto sa plne stotožňuje, keď súd prvej inštancie v potrebnom rozsahu pre rozhodnutie vo veci samej zistil skutkový stav, vykonaním potrebných a stranami navrhnutých dôkazov, a keď žalobca v odvolaní neuviedol žiadne skutočnosti, resp. tvrdenia, s ktorými by sa nebol súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozsudku dôsledne vysporiadal a následne takto riadne zistený skutkový stav aj správne právne posúdil, tzn., že na správne zistený skutkový stav aplikoval zodpovedajúce zákonné ustanovenia, rozhodol vecne správne, tento rozsudok ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 a 2 C. s. p. potvrdil. 15. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 C. s. p. v spojení s § 262 ods. 2 C. s. p. tak, že žalovanému úspešnému v odvolacom konaní priznal nárok na náhradu trov konania v plnej výške s tým, že o výške tejto náhrady rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti tohto rozsudku samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. 16. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 veta druhá C. s. p. v spojení s § 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov). Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C. s. p.). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C. s. p.). (1) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. (2) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 C. s. p.). (1) Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). (2) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 C. s. p.). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C. s. p.). (1) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. (2) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 C. s. p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C. s. p.). (1) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. (2) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 C. s. p.). (1) Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení. (2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 C. s. p.). (1) Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. (2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 C. s. p.). Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 C. s. p.). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 C. s. p.). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 C. s. p.).