Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 9Co/146/2018 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1204111360 Dátum vydania rozhodnutia: 15. 10. 2020 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Magdaléna Floreková ECLI: ECLI:SK:KSBA:2020:1204111360.3 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Magdalény Florekovej a členov senátu JUDr. Romana Huszára a JUDr. Zuzany Posluchovej v právnej veci žalobcu : V.. N. Q., nar. XX. XX. XXXX, bytom U., G. X, zastúpený Iveta Orlíková, advokát, Trnava, Kapitulská 6, proti žalovanému : I. I., nar. XX. XX. XXXX, bytom H., I. X, zastúpený Advokátska kancelária Bugala - Ďurček, s.r.o., Miletičova 5B, Bratislava, za účasti intervenienta na strane žalovaného : TBG Slovensko, a.s., Bratislavská 83, Pezinok, IČO : 36 283 801, zastúpený Advokátska kancelária JUDr. Iveta Boškajová, s.r.o., J. Goliana 16, Martin, o určenie neplatnosti právneho úkonu, na odvolanie žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Bratislava II zo dňa 23. 4. 2018 č.k. 12C/59/2004 - 368, takto r o z h o d o l : Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie z m e ň u j e tak, že žalobu z a m i e t a. Žalovaný a intervenient na strane žalovaného n e m a j ú voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania. o d ô v o d n e n i e : 1/ Napadnutým (v poradí druhým) rozsudkom súd prvej inštancie vyhovel žalobe žalobcu a určil, že kúpna zmluva uzavretá dňa 17. 3. 1999 medzi žalobcom ako predávajúcim a žalovaným ako kupujúcim, ktorej vklad do katastra nehnuteľností bol povolený Okresným úradom Bratislava II, katastrálnym odborom pod č. D.-XXXX/XX dňa 15. 4. 1999, je neplatná. O nároku na náhradu trov konania rozhodol tak, že žalobca má voči žalovanému nárok na 100 % náhradu trov konania; intervenientovi na strane žalovaného nárok na náhradu trov konania nepriznal. V odôvodnení rozsudku súd prvej inštancie uviedol, že sa žalobca v konaní domáhal určenia neplatnosti kúpnej zmluvy uzavretej dňa 17. 3. 1999 predmetom ktorej bol prevod vlastníckeho práva k pozemku s parc. č. XXXX/X o výmere XX.XXX I.X, zapísanému na LV č. XXXX, kat. úz. M.. Zmluvy a iné právne úkony, ich existencia, platnosť resp. neplatnosť sú právnymi skutočnosťami. Účinný Civilný sporový poriadok na rozdiel od predchádzajúcej právnej úpravy rozlišuje medzi klasickou určovacou žalobou (kedy je nutné zároveň preukazovať aj existenciu naliehavého právneho záujmu) a žalobou o určení inej právnej skutočnosti (§ 137 písm. d/). Úmyslom zákonodarcu bolo vyhnúť sa sporom napr. o neplatnosť kúpnej zmluvy o prevode nehnuteľností, pokiaľ by takýto spor mohol následne vyvolať ďalšie konanie o určenie vlastníctva k nehnuteľnosti. Naopak dotknutá strana sporu sa mala primárne domáhať určenia vlastníctva, pričom v rámci dokazovania by sa súd mal prejudiciálne vysporiadať s platnosťou, resp. neplatnosťou predchádzajúcich scudzovacích právnych úkonov. V danom prípade však žalobca od začiatku uvádzal, že vlastníkom prevádzanej nehnuteľnosti - pozemku s parc. č. XXXX/X nikdy nebol, a preto ani nebolo v jeho legitímnom záujme domáhať sa určenia vlastníctva k nehnuteľnosti. Ako uviedol Krajský súd v Bratislave v odôvodnení zrušujúceho rozhodnutia, č.k. 2Co/222/2007 - 96 zo dňa 28. 3. 2008, rozsudkom tiež nie je zásadne možné určiť existenciu, príp. neexistenciu právneho vzťahu alebo práva za dobu minulú. Výrok rozsudku v určovacej žalobe musí zodpovedať právnemu vzťahu resp. právu v prítomnom čase, teda v čase vyhlásenia rozsudku. pre rozhodnutie súdu teda nemôže byť rozhodujúci stav, ktorý tu už nie je (rozsudok NS SR sp. zn. 1Cdo/91/2006) súčasný skutkový stav je taký, že pozemok s parc. č. XXXX/X bol na základe geometrického plánu rozdelený na pozemky s parc. č. XXXX/X, XXXX/XX, XXXX/XX, XXXX/XX, XXXX/XX, ktorých aktuálnym vlastníkom je intervenient, spoločnosť TBG Slovensko, a.s. Vzhľadom na vyššie uvedené sa teda žalobca nemohol domáhať ani určenia, že by ku dňu 17. 3. 1999, kedy malo dôjsť k uzavretiu kúpnej zmluvy, nebol vlastníkom prevádzaného pozemku, nakoľko to odporuje požiadavke, aby výrok rozsudku zodpovedal právu, ktoré tu je, prípadne nie je v čase vyhlásenia rozsudku. Žalobca by sa tak hypoteticky mohol domáhať určenia, že nie je vlastníkom pozemku len za predpokladu, že by ku dňu vyhlásenia rozsudku bol ako vlastník stále zapísaný na príslušnom liste vlastníctva. Hoci žalobca sa žalobou domáhal určenia neplatnosti kúpnej zmluvy, t.j. určenia právnej skutočnosti, pričom možnosť domáhať sa určenia neplatnosti kúpnej zmluvy vyslovene nevyplýva z osobitného predpisu, zamietnutie žaloby len na základe tejto skutočnosti by súd považoval za formalistické, kedy by nedošlo k naplneniu hlavného účelu súdneho konania, a to poskytnúť ochranu ohrozeným alebo porušeným právom a právom chráneným záujmom strán sporu. Zároveň by nedošlo ani k naplneniu úmyslu zákonodarcu deklarovanému v dôvodovej správe k Civilnému sporovému poriadku, pričom súd musel prihliadnuť na špecifické okolnosti prejednávaného sporu, ktoré neboli zákonodarcom predpokladané. Z uvedeného dôvodu súd považoval za nevyhnutné zaoberať sa dôvodnosťou žaloby aj po vecnej stránke, teda preskúmať, či sú dané dôvody neplatnosti právneho úkonu a autoritatívne o tom rozhodnúť. 2/ Žalobca uvádzal, že kúpnu zmluvu zo dňa 17. 3. 1999 nikdy neuzavrel, pričom malo dôjsť k zneužitiu jeho odcudzených dokladov, zároveň sa mal v rozhodnom čase nachádzať mimo územia Slovenskej republiky na pracovnej ceste v Číne. Uvedené skutočnosti preukazoval predložením uznesenia OO PZ Petržalka - stred zo dňa 7. 10. 1998, podľa ktorého sa mal neznámy páchateľ dňa 26. 8. 1998 vlámať do jeho motorového vozidla a odcudziť mu o.i. aj doklady, a to občiansky preukaz a cestovný pas. Na preukázanie skutočnosti, že v čase uzavretia kúpnej zmluvy sa žalobca nenachádzal na území Slovenskej republiky, predložil fotokópiu letenky, fotokópiu pasu a faktúry vystavenú spoločnosťou Agentura Alex, s.r.o., v zmysle ktorej bola zamestnávateľovi žalobcu fakturovaná cena leteniek do Číny (o.i. aj pre žalobcu) v termíne 22. 2. 1999 - 9. 5. 1999. Podľa potvrdenia OO PZ v Trnave žalobca zároveň vykonal oznámenie o trestnom čine podvodu, ku ktorému mal dôjsť uzavretím napadnutej kúpnej zmluvy. Súd má za to, že všetky uvádzané skutočnosti a predložené dôkazy dostatočne odôvodňujú záver, že žalobca sa dňa 17. 3. 1999 nemohol zúčastniť procesu uzatvárania kúpnej zmluvy. Žalobca tak neprejavil skutočnú vôľu uzavrieť kúpnu zmluvu, ktorá predstavuje základný pojmový znak právneho úkonu. Pokiaľ žalobca nemal nikdy skutočnú vôľu svojím konaním spôsobiť vznik, zmenu alebo zánik práv a povinností, ktoré by zmluvným stranám vyplývali z kúpnej zmluvy, nemohlo dôjsť k platnému uzavretiu zmluvy, pričom takáto zmluva sa považuje od počiatku za absolútne neplatnú. Odhliadnuc od tejto skutočnosti žalobca uvádzal, že prevádzanú nehnuteľnosť nikdy nevlastnil, pričom by súčasne muselo dôjsť k uplatneniu zásady, podľa ktorej nikto nemôže previesť na iného viac práv ako sám má. Žalobca mal prevádzaný pozemok nadobudnúť vydržaním, ktoré malo byť osvedčené notárskou zápisnicou T. XXX/XXXX, T. XXX/XXXX, spísanou dňa 10. 11. 1998 na Notárskom úrade N.. G. H.. Nehnuteľnosť bola v notárskej zápisnici označená ako parc. č. XXXX/X, vedená na LV č. XXXX, kat. úz. M.. V zmysle vyjadrenia Okresného úradu Bratislava, katastrálneho odboru bol pozemok parc. č. XXXX/X zapísaný na LV č. XXXX až dňa 4. 3. 1999 práve na základe osvedčenia o vydržaní podľa notárskej zápisnice N 124/1998, Nz 115/1998 a do 4. 3. 1999 predmetný pozemok nebol evidovaný na žiadnom liste vlastníctva. Skutočnosť uvádzaná v notárskej zápisnici, že pozemok bol v čase jej spísania evidovaný na LV č. XXXX, tak nie je pravdivá. List vlastníctva č. XXXX bol založený až dňa 18. 10. 1999, t.j. po spísaní notárskej zápisnice a je na ňom evidovaný bytový dom G. XX, XX D. H.. V notárskej zápisnici sa ďalej uvádza, že žalobca mal predmetný pozemok odkúpiť od N. R. dňa 2. 2. 1987, pričom táto zmluva mala byť riadne registrovaná pod M. XXX/XX. Katastrálny odbor však súdu predložil rozhodnutie Konfiškačnej komisie v Bratislave č. Y.-D.-XXXX z 18. 2. 1948, ktorým bol majetok N. R. skonfiškovaný a upovedomenie Povereníctva pôdohospodárstva a pozemkovej reformy č. XX.XXX/XX-V. z 3. 2. 1950, ktorým bolo odvolanie N. R. voči konfiškácii majetku zamietnuté. Zároveň katastrálny odbor nemal k dispozícii Zmluvu TI XXX/XX a táto sa nenachádza ani medzi registrovanými zmluvami, ktoré štátne notárstva ako archívny materiál odovzdali v r. 1993 vtedajšej správe katastra, navyše najvyššie číslo registrovanej zmluvy v r. 1987 bolo 366. Zo všetkých okolností je tak zrejmé, že žalobca ako kupujúci nemohol platne uzavrieť s N. R. kúpnu zmluvu k predmetnému pozemku, nakoľko všetok pôdohospodársky majetok bol N. R. skonfiškovaný v r. 1950, zároveň sa možno dôvodne domnievať, že zmluva RI 486/87 ani nikdy neexistovala. V neposlednom rade notár N.. G. H. poprel, že by bola notárska zápisnica T. XXX/XXXX, T. XXX/XXXX na jeho notárskom úrade spísaná. Na základe všetkých uvádzaných skutočností a predložených listinných dôkazov tak súd prvej inštancie dospel k záveru, že kúpna zmluva zo dňa 17. 3. 1999 je absolútne neplatná, nakoľko žalobca slobodne a vážne neprejavil vôľu uzavrieť kúpnu zmluvu, zároveň nikdy nevlastnil nehnuteľnosť, ktorá mala byť v zmysle zmluvy prevedená do vlastníctva žalovaného. Navyše žalovaný skutkové tvrdenia žalobcu v priebehu konania nepopieral. V rámci procesnej obrany uvádzal, že si vzhľadom na odstup času nepamätá, či zmluvu uzatváral skutočne so žalobcom, pričom pri uzatváraní kúpnej zmluvy konal v dobrej viere a s náležitou starostlivosťou. Súd prvej inštancie nevykonal ďalšie dôkazy navrhované stranami sporu, nakoľko takýto postup považoval za nadbytočný a nehospodárny a mal za to, že vykonané dôkazy dostatočne preukazujú skutkové tvrdenia žalobcu, podľa ktorých kúpnu zmluvu nikdy neuzavrel a prevádzanú nehnuteľnosť ani nikdy nevlastnil. 3/ Žalobca svoj záujem na určení neplatnosti kúpnej zmluvy odôvodňoval tým, že mu bola daňovým úradom uložená povinnosť zaplatiť daň z prevodu nehnuteľností v zmysle zákona č. 318/1992 Zb. vo výške 136.302,- Sk. Žalobca v rámci daňového konania opakovane uvádzal, že kúpnu zmluvu zo dňa 17. 3. 1999 nikdy neuzavrel, prevádzanú nehnuteľnosť nikdy nenadobudol ani nepreviedol, v čase spísania zmluvy a overovania podpisov sa nachádzal v Číne a došlo k zneužitiu jeho odcudzených dokladov. Námietkam žalobcu proti výzve Daňového úradu Bratislava VI na zaplatenie daňového nedoplatku v zmysle § 58a ods. 1 zákona č. 511/1992 Zb. nebolo vyhovené, následkom čoho bola voči žalobcovi začatá daňová exekúcia. Ako vyplýva z odôvodnenia rozhodnutia daňového úradu, námietkam nebolo vyhovené, nakoľko nedošlo k zrušeniu pôvodnej kúpnej zmluvy a pôvodného povolenia vkladu do katastra nehnuteľností, a teda ani k zániku daňovej povinnosti. Daňový úrad sa s argumentami žalobcu nevysporiadal ani prejudiciálne neposúdil platnosť kúpnej zmluvy, predmetom ktorej bol prevod nehnuteľnosti. Daňové konanie bolo právoplatne skončené, pričom daňová exekúcia bola odložená rozhodnutím zo dňa 12. 4. 2005 (č.l. 167) z dôvodu tohto súdneho konania. Podľa názoru súdu prvej inštancie žalobca za aktuálnej situácie nemôže zvrátiť stav, kedy mu bola uložená daňová povinnosť z dôvodu prevodu nehnuteľnosti inak, ako predložením autoritatívneho súdneho rozhodnutia určujúceho, že právny úkon, predmetom ktorého bol prevod nehnuteľností, je neplatný. Žalobca za súčasného stavu nemôže využiť ani mimoriadne opravné prostriedky upravené v Daňovom poriadku (obnova konania, preskúmanie rozhodnutia mimo odvolacieho konania), nakoľko už uplynuli subjektívne aj objektívne lehoty na podanie týchto opravných prostriedkov. Žalobca by sa mohol na základe právoplatného súdneho rozhodnutia domáhať zastavenia daňovej exekúcie v zmysle § 96 ods. 1 písm. g/ zák. č. 563/2009 Z.z. (ustanovenia účinného Daňového poriadku sa vzťahujú aj na daňové exekučné konanie začaté podľa predchádzajúcich predpisov - § 163 ods. 3), podľa ktorého správca dane daňové exekučné konanie zastaví, ak je tu iný dôvod (ktorý nie je vymedzený v § 96 ods. 1 písm.a/ - f/), pre ktorý nie je možné v daňovom exekučnom konaní pokračovať. Rozhodnutie Daňového úradu Bratislava VI zo dňa 17. 4. 2005 o povolení odkladu daňovej exekúcie súd považoval za dostatočne relevantný dôkaz preukazujúci, že voči žalobcovi je stále evidovaný daňový nedoplatok , nakoľko daňová exekúcia bola odložená z dôvodu tohto súdneho konania, ktoré nebolo právoplatne skončené. Navyše pokiaľ by došlo k zániku daňového nedoplatku, resp. k zastaveniu daňovej exekúcie, táto skutočnosť by musela byť žalobcovi kvalifikovaným spôsobom oznámená. Žalobca však o týchto skutočnostiach vedomosť nemal, nemal k dispozícii ani prípadné rozhodnutie správcu dane, ktoré by mohol následne predložiť súdu. Pokiaľ by už žalobca daňovú povinnosť nemal, nemal by dôvod domáhať sa určenia neplatnosti spornej kúpnej zmluvy, nakoľko jeho jediným záujmom bolo preukázať, že mu daňová povinnosť titulom prevodu nehnuteľnosti nevznikla. Z uvedených dôvod súd prvej inštancie neprihliadol ani na tvrdenia žalovaného, podľa ktorého žalobca nie je evidovaný v zozname daňových dlžníkov, zverejnenom na internete, a teda by nemal mať záujem na určení neplatnosti kúpnej zmluvy. 4/ Súd prvej inštancie je názoru, že rozhodnutím o neplatnosti kúpnej zmluvy zo dňa 17. 3. 1999 nebudú dotknuté ani práva intervenienta, ako aktuálneho vlastníka prevádzanej nehnuteľnosti. Zo znenia ustanovenia § 34 ods. 2 katastrálneho zákona vyplýva, že na to, aby okresný úrad obnovil na liste vlastníctva stav pred neplatným právnym úkonom aj v prípade, že právo k nehnuteľnosti bolo dotknuté ďalšou právnou zmenou, musí byť kumulatívne splnená podmienka, podľa ktorej je rozhodnutie súdu záväzné pre osoby, ktorých sa táto právna zmena týka (použitá spojka „a“ vo vete za bodkočiarkou). Podľa príslušných ustanovení Civilného sporového poriadku je výrok právoplatného rozsudku záväzný pre strany a pre tých, ktorí sa stali právnymi nástupcami strán po právoplatnosti rozsudku. Výnimku predstavuje konanie o určení vecného práva k nehnuteľnosti alebo o určení neplatnosti dobrovoľnej dražby nehnuteľnosti, kedy je výrok rozsudku záväzný aj pre osobu, ktorej sa týka návrh na povolenie vkladu vecného práva k nehnuteľnosti, ak bol návrh podaný v čase, keď v katastri nehnuteľností bola zapísaná poznámka o súdnom konaní. Predmetom tohto súdneho konania je určenie neplatnosti právneho úkonu, t.j. nie určenie vecného práva k nehnuteľnosti, zároveň na príslušnom liste vlastníctva nebola zapísaná poznámka o prebiehajúcom súdnom konaní. Rozsudok súdu o určení neplatnosti kúpnej zmluvy tak bude záväzný len pre strany sporu, ktoré zároveň mali byť účastníkmi právneho úkonu, t.j. žalobcu a žalovaného. Pre intervenienta, ako súčasného vlastníka nehnuteľností, takýto výrok záväzný nebude, nakoľko nebol stranou v spore, konania sa zúčastňoval popri žalovanom, keďže mal záujem na výsledku konania, nekonalo sa však o jeho subjektívnych právach a povinnostiach. Pokiaľ výrok rozsudku o určení neplatnosti kúpnej zmluvy nebude pre intervenienta záväzný, nebude splnený ani predpoklad upravený v § 34 ods. 2 katastrálneho zákona, a teda k zmene zápisu vlastníka na liste vlastníctva zo strany okresného úradu dôjsť nemôže. 5/ Vzhľadom na vykonané dokazovanie a s poukazom na citované zákonné ustanovenia súd prvej inštancie dospel k záveru, že žaloba je dôvodná, a preto jej v celom rozsahu vyhovel. Rozhodnutím o neplatnosti kúpnej zmluvy došlo k naplneniu účelu súdneho konania, ktorého cieľom je spravodlivá ochrana ohrozených alebo porušených práv a právom chránených záujmov, nakoľko žalobca bude mať k dispozícii súdne rozhodnutie, ktoré môže viesť k zastaveniu daňovej exekúcie, zároveň ako vlastník nehnuteľnosti bude naďalej evidovaný intervenient, ktorý ich nadobudol v dobrej viere. 6/ Rozhodnutie o trovách konania oprel súd prvej inštancie o ust. § 255 ods. 1, § 257 CSP. Žalovaný v priebehu konania uvádzal, že pri uzatváraní kúpnej zmluvy konal dobromyseľne, vykonal všetko, čo možno od neho ako kupujúceho spravodlivo žiadať, svojím konaním neporušil žiadny právny predpis a vždy konal v súlade s dobrými mravmi. Žalovaný neplatnosť kúpnej zmluvy nespôsobil ani o nej nemohol mať vedomosť, a preto mu nemôže byť na ujmu, že k uzavretiu kúpnej zmluvy pristúpil a nemôže mu byť na ujmu ani vedenie súdneho konania, bolo by preto v rozpore s dobrými mravmi, aby znášal trovy konania a trovy právneho zastúpenia, ktoré žalobcovi v konaní vznikli. Podľa účinnej právnej úpravy možno nepriznať náhradu trov konania úspešnej strane sporu vtedy, ak sú dané dôvody hodné osobitného zreteľa. Aplikácia uvedeného zákonného ustanovenia prichádza do úvahy najmä v prípadoch charakteristických sociálnym aspektom, ktorý vystupuje do popredia vtedy, keď povinná strana sporu nemôže uhradiť náhradu trov konania z dôvodov, ktoré sama nezavinila alebo ich môže uhradiť len s veľkými ťažkosťami. Z dôvodu, že uplatnenie tohto osobitného kritéria na nepriznanie náhrady trov konania prichádza do úvahy len výnimočne, má sa toto ustanovenie vykladať prísne reštriktívne. Rozhodnutie o nepriznaní náhrady trov konania podľa § 257 CSP sa nesmie javiť ako neprimeraná tvrdosť voči subjektom konania a nesmie odporovať dobrým mravom. Pri posúdení dôvodnosti aplikácie § 257 CSP súd prihliada aj na správanie strán v priebehu konania. Pokiaľ by žalovaný pri prvom procesnom úkone uviedol skutočnosti, podľa ktorých nemal vedomosť o tom, že nehnuteľnosť nadobúda od nevlastníka a prípadne by nárok žalobcu uznal, mohlo sa to následne prejaviť aj v rozhodnutí o trovách konania. Žalovaný bol však dlhodobo v konaní nečinný, až do r. 2016 súdu neposkytol žiadne vyjadrenie k veci samej, nezúčastňoval sa nariadených pojednávaní, pričom pokiaľ bol pri uzavretí kúpnej zmluvy uvedený do omylu, bolo aj v jeho záujme, aby súdu náležite vysvetlil okolnosti, za ktorých k uzavretiu zmluvy pristúpil. Napokon v záverečnom štádiu konania legitímne využíval prostriedky procesnej obrany, uvádzal tvrdenia o potrebe aplikácie § 137 písm. d/ CSP, podľa ktorého by súd žalobe nemal vyhovieť, zároveň uvádzal, že žalobca nie je v zozname daňových dlžníkov, čím odôvodňoval nedostatok záujmu na určení neplatnosti kúpnej zmluvy. Žalovaný tak bol v konaní neúspešnou stranou, pričom nebol daný dôvod na aplikáciu § 257 CSP (prípadné dôvody týkajúce sa sociálneho aspektu žalovaný vôbec netvrdil). O trovách konania preto súd prvej inštancie rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP a žalobcovi ako úspešnej strane priznal nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu voči neúspešnému žalovanému, s tým, že o výške trov bude rozhodnuté po právoplatnosti rozsudku v zmysle § 262 ods. 2 CSP. Intervenient sa konania zúčastnil popri strane, ktorá v konaní nemala úspech, preto mu analogicky podľa § 255 ods. 1 CSP nárok na náhradu trov konania neprislúcha. 7/ Uvedený rozsudok napadol včas podaným odvolaním žalovaný, v celom rozsahu, domáhajúc sa jeho zmeny tak, že odvolací súd žalobu zamietne, odvolanie odôvodňoval tým, že neboli splnené procesné podmienky, že súd prvej inštancie nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, že konanie súdu má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, že súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností a že rozhodnutie súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. V odvolaní žalovaný poukazoval na to, že dňa 17. 3. 1999 ako kupujúci uzatvoril s V.. N. Q. ako predávajúcim kúpnu zmluvu na nehnuteľnosť (pozemok), na základe čoho bol žalovaný zapísaný na list vlastníctva ako vlastník nehnuteľnosti. Dňa 3. 3. 2004 žalobca podal žalobu, ktorou sa domáhal určenia, že dotknutá kúpna zmluva je neplatná z dôvodu, že vlastníkom pozemku nikdy nebol, v čase podpisu kúpnej zmluvy sa nachádzal mimo územia SR a zmluvu nikdy nepodpísal. Svoj právny záujem na určovacej žalobe žalobca odôvodňoval tým, že na základe vykonania zápisu prevodu vlastníckeho práva k dotknutému pozemku mu bola vyrubená daň z prevodu nehnuteľností (platobným výmerom Daňového úradu Bratislava VI číslo XXX/XXXX/XXXXXX/XXKišš zo dňa 16. 12. 2002). Žalovaný sa v konaní bránil tým, že žaloba je neprípustná a že nakoľko Finančné riaditeľstvo SR neeviduje daňový nedoplatok voči žalobcovi, žalobca nemá právny záujem na určení neplatnosti kúpnej zmluvy. Dotknutý pozemok bol medzičasom rozparcelovaný a opakovane predaný tretím osobám. V čase vydania rozsudku súdu prvej inštancie bol jeho vlastníkom intervenient - spoločnosť TBC Slovensko, a.s., Bratislava 83, 902 01 Pezinok, IČO : 36 283 801. 8/ Žalovaný argumentoval tým, že predmetná žaloba nie je prípustná - že nie sú splnené podmienky, za ktorých mohol súd prvej inštancie konať a rozhodnúť. Argumentoval znením ust. § 80 písm. c/ O.s.p. a ustanovením § 137 písm. d/ CSP (ktorý je podľa § 470 CSP potrebné aplikovať aj na konania začaté pred jeho účinnosťou). Keďže sa žalobca domáha určenia právnej skutočnosti, je nutné použiť ust. § 137 písm. d/ CSP, ktorý umožňuje podanie takej žaloby, len ak to zákon výslovne pripúšťa. Takýmito právnymi skutočnosťami sú : žaloba na určenie neplatnosti právneho úkonu o skončení pracovného pomeru, ďalej žaloba na určenie neplatnosti výpovede z nájmu bytu, ďalej žaloba na určenie neplatnosti uznesenia valného zhromaždenia spoločnosti s ručením obmedzeným, akciovej spoločnosti alebo uznesenia členskej schôdze družstva, ďalej žaloba na určenie neplatnosti dražby a žaloba na určenie, že dlžníkove právne úkony sú voči nemu právne neúčinné. Žiadny právny predpis však neumožňuje podanie žaloby o určenie neplatnosti kúpnej zmluvy. Súd prvej inštancie sa podľa žalovaného nevysporiadal riadne s otázkou prípustnosti podanej žaloby. Civilný sporový poriadok v § 137 výslovne upravuje, kedy je podanie určovacej žaloby prípustné - určenie neplatnosti kúpnej zmluvy však takým prípadom nie je , čo v podstate uznáva aj súd prvej inštancie. Napriek tomu ale súd uviedol, že zamietnutie žaloby by považoval za formalistické. Takéto zdôvodnenie ale nemôže byť dostatočné. Ak mal súd prvej inštancie za to, že platné a účinné znenie CSP mu neumožňuje spravodlivo vo veci rozhodnúť, mohol s poukazom na čl. 4 ods. 2 CSP, sám zvoliť právnu normu a na jej základe považovať žalobu za prípustnú. Takáto norma mohla byť následne podrobená prieskumu, čo zodpovedá kritériám racionálneho zákonodarcu a tým aj prieskumu správnosti jej zvolenia a použitia zo strany súdu. Súd prvej inštancie ale takto nepostupoval, ale vec prejednal a rozhodol nie na základe „novej normy“, ktorú by si zvolil, ak by bol sám zákonodarcom - namiesto toho výkladom už existujúcich ustanovení (§ 137 písm. c/ a d/ CSP) rozhodol o prípustnosti podanej žaloby. Z napadnutého rozsudku ale nie je zrejmé, ktoré z uvedených ustanovení - písm. c/ alebo písm. d/ vyložil tak široko, že považoval žalobu za prípustnú a o nej konal a rozhodol. Napadnutý rozsudok preto nie je riadne odôvodnený a preskúmateľný (§ 365 ods. 1 písm. b/ CSP). 9/ Žalovaný pokračoval, že žaloba o určenie kúpnej zmluvy je neprípustná, a to aj s prihliadnutím na cieľ žalobcu, ktorým je zastavenie proti nemu vedeného exekučného konania (a z neho vyplývajúci tvrdený právny záujem žalobcu na podanej žalobe). Žalobca mohol petit žaloby formulovať aj inak, napr. sa mohol domáhať určenia, že žalobca nie je predávajúcim/prevodcom z dotknutej kúpnej zmluvy - takým spôsobom by sa domáhal určenia práva podľa § 137 písm. c/ CSP - teda žaloba by mohla byť prípustná. Zároveň by docielil povinnosť daňového úradu zastaviť exekúciu, nakoľko v prípade úspechu v konaní by dosiahol deklaratórne rozhodnutie súdu o tom, že nie je prevodcom nehnuteľnosti - teda by mu nemohla byť vyrubená daň z prevodu nehnuteľnosti. 10/ Žalovaný ďalej v odvolaní poukazoval na to, že v konaní argumentoval tým, že žalobca nie je vedený v zozname daňových dlžníkov vedenom a zverejňovanom Finančným riaditeľstvom SR podľa § 52 ods. 1 písm. a/ zákona č. 563/2009 Z.z. o správe daní (daňový poriadok) na webovej stránke FR SR. Súd prvej inštancie ale v rozsudku uviedol, že „považoval za dostatočne relevantný dôkaz preukazujúci, že voči žalobcovi je stále evidovaný daňový nedoplatok, nakoľko daňová exekúcia bola odložená z dôvodu tohto súdneho konania, ktoré nebolo právoplatne skončené.“ Žalovaný v tejto súvislosti zdôraznil, že zoznam daňových dlžníkov vedený na stránke FR SR je oficiálnym zoznamom daňových dlžníkov, ktorý je vedený na základe zákona; nie je žiadny dôvod pochybovať o jeho správnosti. Súd prvej inštancie nijakým spôsobom nevysvetlil, prečo výpis zo zoznamu daňových dlžníkov nepovažoval za hodnoverný dôkaz o neexistencii daňového dlhu žalobcu. Je potrebné vziať do úvahy aj to, že daňový nedoplatok mohol zaniknúť resp. stať sa nevymáhateľným aj bez toho, že by si bol žalobca toho vedomý (napr. zánikom daňového nedoplatku z dôvodu plynutia času alebo započítaním preplatku na daňový preplatok). Daňový nedoplatok vznikol 15. 4. 1999 a stal sa splatným 16. 5. 1999. Žalobcovi bola daň vyrubená platobným výmerom Daňového úradu Bratislava VI č. XXX/XXXX/XXXXXX/XXKišš z 16. 12. 2002. Potom premlčacia doba pre úhradu daňového nedoplatku začala plynúť 1. 1. 2000; plynutie premlčacej doby bolo prerušené dňa 16. 12. 2002 vydaním platobného výmeru Daňového úradu Bratislava VI a začala plynúť nová trojročná premlčacia lehota, ktorá uplynula najneskôr 16. 12. 2005. Avšak najneskôr v r. 2010 uplynula lehota 10 rokov, počítaných od konca roka, v ktorom sa nedoplatok stal splatným, a od tohto obdobia daňový nedoplatok zanikol a je nevymáhateľný. Samotná skutočnosť, že žalobcovi nebolo doručené rozhodnutie o zastavení daňového exekučného konania takisto neznamená, že voči žalobcovi stále existuje daňový nedoplatok. Pre existenciu právneho záujmu na podaní žaloby však nie je smerodajné, či trvá exekučné konanie proti žalobcovi, ale to, či proti nemu existuje vymáhateľný daňový nedoplatok, pričom z textu vyššie vyplýva, že daňový nedoplatok neexistuje, argumentoval žalovaný. Žalovaný trval v odvolaní na tom, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, keďže z vykonaných dôkazov je bez akýchkoľvek pochybností preukázané, že ku dňu vydania napadnutého rozsudku Finančného riaditeľstva SR neevidovalo voči žalobcovi daňový nedoplatok, a teda žalobca nemal právny záujem na podanej žalobe. Na otázku, či daňový nedoplatok existuje alebo nie, mohol súd prvej inštancie vykonať dôkaz, navrhovaný opakovane žalovaným - dopyt na príslušného správcu dane, ktorý ale súd nepripustil. 11/ Súd prvej inštancie dospel k záveru, že žalobca má na podanej žalobe naliehavý právny záujem; takýto záver je výsledkom nesprávneho právneho posúdenia veci. Ustálil, že nakoľko daňové exekučné konanie voči žalobcovi trvá, žalobca má právny záujem na určení neplatnosti kúpnej zmluvy. Je však zrejmé, že daňový úrad žiadny daňový nedoplatok voči žalobcovi neeviduje, a teda žalobca nemá naliehavý právny záujem na určení, že kúpna zmluva je neplatná. Žalovaný tiež poukazoval na to, že pri uzatváraní kúpnej zmluvy zo dňa 17. 3. 1999 konal dobromyseľne. Vlastníctvo žalobcu vyplývalo z listu vlastníctva a podpis predávajúceho na kúpnej zmluve bol úradne osvedčený. Žalovaný bol obozretný a vykonal všetko, čo možno od neho ako kupujúceho spravodlivo požadovať, čo nespochybňoval ani žalobca. Žalovaný svojím konaním neporušil žiadny predpis a konal vždy v súlade s dobrými mravmi. Žalobca sa domáha určenia neplatnosti kúpnej zmluvy, avšak - ak by aj kúpna zmluva bola neplatná - žalovaný jej neplatnosť nespôsobil a ani o nej nemohol mať vedomosť. Uzatvorenie kúpnej zmluvy preto žalovanému nemôže byť na ujmu, rovnako tak ani vedenie toho súdneho konania, bolo by preto v rozpore s dobrými mravmi, pokiaľ by žalovaný znášal trovy konania, ktoré žalobcovi v konaní vznikli. Žalovaný bol v konaní aktívny, zúčastňoval sa na pojednávaniach a pokiaľ nie, svoju neúčasť vždy riadne ospravedlnil. Súdu prvej inštancie nič nebránilo pri rozhodovaní o trovách použiť ust. § 257 CSP. Súd prvej inštancie opomenul, že žalovaný bol vo veci takisto podvedený. V rámci odvolacieho dokazovania žalovaný navrhol doplniť dokazovanie vyžiadaním si potvrdenia o tom, čí je voči žalobcovi evidovaný daňový nedoplatok. 12/ Na odvolanie žalovaného sa žalobca a ani intervenient na strane žalovaného nevyjadrili. 13/ Odvolací súd preskúmal vec v napadnutom (t.j. v celom) rozsahu, na odvolacom pojednávaní, v neprítomnosti žalovaného a jeho právneho zástupcu; právny zástupca žalovaného síce písomne e- mailovou správou zo dňa 15. 10. 2020 (doručenou súdu o 8.01 hod., t.j. krátko pred pojednávaním, ktoré začínalo o 9.00 hod.) požiadal o odročenie odvolacieho pojednávania, s odôvodnením, že sa večer pred termínom pojednávania dostal do úzkeho a dlhodobého kontaktu s osobou, ktorá má pravdepodobne koronavírus (kolega, u ktorého sa začali prejavovať príznaky), pričom u právneho zástupcu žalovaného sa ráno objavili bolesti hrdla. Právny zástupca ďalej tvrdil, že ho na pojednávaní nemá kto zastúpiť, nakoľko celá kancelária je v preventívnej karanténe, ako to vyplýva zo žiadostí o odročenie pojednávaní jeho kolegov, doručovaných na súdy. Odvolací súd v súlade s ust. § 180, § 183 ods. 2 v spojení s § 378 ods. 1 CSP rozhodol, že bude pojednávať v neprítomnosti žalovaného a jeho právneho zástupcu, keď prihliadol na skutočnosť, že v zmysle plnej moci na zastupovanie, ktorú žalovaný ako klient udelil svojmu právnemu zástupcovi, v nej súhlasil so zastúpením svojho advokáta. Odvolací súd preto uzavrel, že je spravodlivé požadovať, aby sa právny zástupca žalovaného dal v danom prípade zastúpiť iným advokátom (č.l. plnej moci žalovaného na str. 79 spisu). 14/ Odvolací súd na odvolacom pojednávaní v súlade s ust. § 204, § 384 ods. 1 CSP zopakoval dokazovanie oboznámením listinných dôkazov, a to kúpnej zmluvy uzatvorenej dňa 17. 3. 1999 (č.l. 5 spisu), ďalej výzvy Daňového úradu Bratislava VI zo dňa 13. 3. 2003 č. XXX/XXX/XXXXX/XX/Kišš, adresovanej žalobcovi, ktorou bol vyzvaný na zaplatenie dane z prevodu nehnuteľností 136.302,- Sk, na základe platobného výmeru č. XXX/XXXX/XXXXXX/XX/Kišš zo dňa 16. 12. 2002, ďalej rozhodnutím Daňového úradu Bratislava VI zo dňa 12. 4. 2005 č. XXX/XXX/XXXXX/XXXX/XXXX/Ruž o odložení výkonu daňovej exekúcie (č.l. 167, 168 spisu) a zápisnice o ústnom pojednávaní konanom dňa 16. 10. 2012 č. XXXXXXX/X/XXXXXXX/XXXX/Orto na Daňovom úrade Bratislava, ktorého predmetom bola úhrada daňového nedoplatku v sume 4.524,39 € na DPPN, z ktorej vyplýva, že daňový dlžník daňový nedoplatok uznal v celom rozsahu, pričom sa rozhodol daňový nedoplatok uhradiť naraz;, zápisnica je opatrená vlastnoručným podpisom daňového subjektu - žalobcu (č.l. 169, 170 spisu). Odvolací súd dospel k záveru, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, v otázke preukázania naliehavého právneho záujmu na žalobcom požadovanom určení. 15/ Žalobca na odvolacom pojednávaní trval na tom, že v konaní preukázal naliehavý právny záujem na určovacej žalobe, že boli zneužité jeho odcudzené doklady. Nakoľko ním podané trestné oznámenie neviedlo k žiadnemu výsledku, musel podať predmetnú určovaciu žalobu; mal za to, že súd bol oprávnený sám zmeniť petit jeho žaloby, pretože nebol viazaný jeho formuláciou. V prípade, že odvolací súd vyhovie odvolaniu žalovaného, navrhoval zohľadniť pri rozhodovaní o trovách konania okolnosti hodné osobitného zreteľa. Na otázku odvolacieho súdu nepoprel, že daňový nedoplatok uznal, zároveň v rozpore s obsahom zápisnice zo dňa 16. 12. 2012 spísanou na Daňovom úrade Bratislava tvrdil, že ho ale neuhradil. 16/ Intervenient vystupujúci na strane žalovaného sa pripojil k odvolaniu žalovaného a k jeho argumentácii. Žiadal zohľadniť jeho dobromyseľnosť pri nadobúdaní vlastníctva pozemkov od žalovaného, keďže nič nenasvedčovalo pochybnostiam o ich vlastníctve predávajúceho. 17/ Napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie bol v poradí druhým rozsudkom, keď predchádzajúci (v poradí prvý) rozsudok (zo dňa 22. 2. 2007 č.k. 12C/59/2004 - 80, ktorým súd prvej inštancie žalobu žalobcu zamietol pre nedostatok naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení) bol zrušený uznesením odvolacieho Krajského súdu v Bratislave (uznesenie zo dňa 28. 3. 2008 č.k. 2Co/222/2007 - 96) a vec bola vrátená súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Odvolací súd v zrušujúcom uznesení vyhodnotil rozhodnutie súdu prvej inštancie o nedostatku existencie naliehavého právneho záujmu na určovacej žalobe za predčasné. 18/ Súd prvej inštancie správne po zrušení predchádzajúceho rozhodnutia súdu prvej inštancie skúmal, či je alebo nie je daný naliehavý právny záujem žalobcu na určení, že označená kúpna zmluva zo dňa 17. 3. 1999 je neplatná, pričom túto otázku posudzoval podľa § 137 písm. d/ CSP (zjavne z dôvodu, že o žalobe rozhodoval dňa 23. 4. 2018, t.j. za účinnosti Civilného sporového poriadku - keď tento sa stal účinným od 1. 7. 2016, hoci žaloba bola žalobcom podaná na súde dňa 3. 3. 2004, t.j. ešte za účinnosti Občianskeho súdneho poriadku, ktorý upravoval podmienky určovacej žaloby vo svojom ust. § 80 písm.c/). 19/ Podľa § 80 písm. c/ O.s.p. (účinného do 30. 6. 2016), návrhom na začatie konania možno uplatniť, aby sa rozhodlo najmä o určení, či tu právny vzťah alebo právo je alebo nie je, ak je na tom naliehavý právny záujem. 20/ Podľa § 137 CSP (účinného od 1. 7. 2016), žalobou možno požadovať, aby sa rozhodlo najmä o a/ splnení povinnosti, b/ nároku na usporiadanie práv a povinností strán, ak určitý spôsob usporiadania vzťahu medzi stranami vyplýva z osobitného predpisu, c/ určení, či tu právo je alebo nie je, ak je na tom naliehavý právny záujem; naliehavý právny záujem nie je potrebné preukazovať, ak vyplýva z osobitného predpisu, alebo d/ určení právnej skutočnosti, ak to vyplýva z osobitného právneho predpisu. 21/ V súdenej právnej veci sa žalobca domáha určenia neplatnosti právneho úkonu (označenej kúpnej zmluvy), t.j. domáha sa určenia právnej skutočnosti. V súdenej právnej veci nastal stav, kedy bola žaloba (o určení právnej skutočnosti) podaná žalobcom na súde za účinnosti predchádzajúcej právnej procesnej úpravy (O.s.p.), avšak súd rozhoduje za účinnosti novej procesnej normy (CSP). Otázku, ktorý právny predpis (či Občiansky súdny poriadok alebo Civilný sporový poriadok) je potrebné aplikovať pri rozhodovaní o otázke existencie naliehavého právneho záujmu v prípade určovacích žalôb vtedy, ak bola takáto žaloba podaná na súde ešte za účinnosti Občianskeho súdneho poriadku (O.s.p.), ale rozhoduje sa o nej za účinnosti už novej právnej úpravy (CSP), riešila právna prax v uzneseniach Najvyššieho súdu SR napr. pod sp. zn. 6Cdo/15/2017, sp. zn. 6Cdo/30/2018, sp. zn. 5Cdo/12/2018, alebo tiež sp. zn. 4Cdo/17/2019, pričom ju vyriešila so záverom, že : a/ „novú právnu úpravu v Civilnom sporovom poriadku je potrebné v zmysle § 470 ods. 1 CSP aplikovať aj na konania začaté a neskončené predo dňom nadobudnutia účinnosti CSP, ak nie je v CSP uvedené inak (napr. v ust. § 470 ods. 2 CSP). Oproti pôvodnej právnej úprave v O.s.p. rozlišuje žaloby na určenie práva (§ 137 písm. c/ CSP) a žaloby na určenie právnej skutočnosti (§ 137 písm. d/ CSP). U žalôb na určenie práva nová práva úprava zotrvala na preukázaní naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení (s výnimkou ak tento naliehavý záujem vyplýva z osobitného predpisu). U žalôb na určenie právnej skutočnosti podmienila nová právna úprava možnosť ich podania vtedy, ak požadované určenie právnej skutočnosti vyplýva z osobitného predpisu. Podľa novej právnej úpravy nie je možné žalovať neplatnosť právnych úkonov, ak to nevyplýva z osobitného predpisu. táto právna úprava však nebola v čase rozhodovania súdu prvej inštancie účinná a konajúce súdy tak musia úkony strán sporu (§ 470 ods. 2 CSP) posudzovať podľa účinkov a podmienok uvedených v O.s.p. v znení účinnom v čase ich uskutočnenia. Takýto postup (žalovanými požadovaná aplikácia predpokladu naliehavého právneho záujmu daného výlučne zákonom pre určenie právnej skutočnosti podľa § 137 písm. d/ CSP) by bol ústavne nekonformným výkladom danej normy. Je teda potrebné osvedčiť naliehavý právny záujem výlučne vo vzťahu k pôvodne predvídanému postupu ust. § 80 písm. c/ O.s.p. b/ v čase rozhodovania súdu prvej inštancie otázku naliehavého právneho záujmu ako procesného predpokladu určovacej žaloby upravoval § 80 písm. c/ O.s.p. a preto súdy v základnom konaní správne posudzujú otázku naliehavého právneho záujmu podľa § 80 písm. c/ O.s.p. c/ žaloba o určenie neplatnosti právnych úkonov uzavretých medzi žalovaným 1 a žalovaným 2 bola podaná na okresný súd za účinnosti Občianskeho súdneho poriadku. Konajúce súdy preto správne posudzovali podmienky procesnej prípustnosti takejto žaloby podľa Občianskeho súdneho poriadku (§ 470 ods. 2 veta prvá CSP). V súlade s ustálenou judikatúrou najvyššieho súdu žalobcom podanú žalobu považovali za určovaciu žalobu v zmysle § 80 písm. c/ O.s.p., podľa ktorého návrhom možno uplatniť, aby sa rozhodlo najmä o určení, či tu právny vzťah alebo právo je alebo nie je, ak je na tom naliehavý právny záujem. Podmienkou úspešnosti takejto žaloby je z procesnoprávneho hľadiska existencia naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení, ktorú skutočnosť je povinný tvrdiť a preukázať žalobca. Pokiaľ preto konajúce súdy posudzovali najskôr splnenie tejto procesnej podmienky žalobcom podanej žaloby, ich postup nemožno označiť za nesprávny, zjavne sa vymykajúci kogentnému procesnému ustanoveniu. Práve naopak, takýto procesný postup bol v súlade s citovaným ustanovením § 80 písm. c/ O.s.p.“ (porovnaj uznesenie NS SR sp. zn. 4Cdo/17/2019 zo dňa 29. 1. 2020). 22/ Vychádzajúc teda z ustálenej judikatúry Najvyššieho súdu SR v otázke, ktorú právnu úpravu (či O.s.p, alebo CSP) je nutné v danom prípade použiť na rozhodovanie o určovacej žalobe, odvolací súd ustálil, že po správnosti bolo nutné o žalobe o určení právnej skutočnosti (o určenie neplatnosti kúpnej zmluvy), a teda aj posudzovanie existencie naliehavého právneho záujmu na žalobcom požadovanom určení, riešiť na základe ust. § 80 písm. c/ O.s.p., t.j. procesnej normy, účinnej do 30. 6. 2016, a to z dôvodu, že žaloba žalobcu o určenie právnej skutočnosti bola na súde podaná ešte dňa 3. 3. 2004, t.j. za účinnosti O.s.p. a jeho ustanovenia § 80 písm. c/. (porovnaj citáciu z uznesenia NS SR sp. zn. 4Cdo/17/2019, bod 21 písm. c/ odôvodnenia tohto rozsudku v texte vyššie), a to s poukazom na ust. § 470 ods. 2 prvá veta CSP, ktoré ustanovenie odkazuje na potrebu použitia cit. ust. § 80 písm.c/ O.s.p. Súd prvej inštancie teda riešenie tejto otázky nesprávne podriadil pod ust. § 137 CSP písm. d/ CSP. Ako ďalej vyplýva z textu vyššie, podmienkou úspešnosti žaloby podľa § 80 písm. c/ O.s.p. je z procesnoprávneho hľadiska existencia naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení, ktorá povinnosť zaťažuje žalobcu. Pokiaľ žalobca existenciu naliehavého právneho záujmu na ním požadovanom určení neplatnosti právnej skutočnosti nepreukáže, musí súd takúto žalobu bez ďalšieho zamietnuť. 23/ Súd prvej inštancie správne skúmal existenciu naliehavého právneho záujmu žalobcu na ním požadovanom určení neplatnosti kúpnej zmluvy (hoci na základe nesprávneho procesného predpisu), pričom došiel k záveru, že naliehavý právny záujem žalobcu na ním požadovanom určení je daný. Odvolací súd sa s týmto záverom prvoinštančného súdu nestotožňuje. Ani určením neplatnosti kúpnej zmluvy totiž nedôjde k zmene a ani k zlepšeniu právneho postavenia žalobcu oproti súčasnému stavu. Žalobca odôvodňoval svoj naliehavý právny záujem na určení neplatnosti kúpnej zmluvy zo dňa 17. 3. 1999 tým, že mu na základe predmetnej kúpnej zmluvy bola daňovým úradom vyrubená daň z prevodu nehnuteľností vo výške 136.302,- Sk, v prepočte 4.524,39 €. Argumentoval tým, že mu uvedená daňová povinnosť nemohla vzniknúť, keďže predmetnú kúpnu zmluvu v skutočnosti neuzavrel. V konaní nebolo sporné, že žalobcovi bola daňová povinnosť vyrubená Daňovým úradom Bratislava VI, a to platobným výmerom č. XXX/XXXX/XXXXXX/XX/Kišš zo dňa 16. 12. 2002, vo výške 136.302,- Sk (4.524,39 €), splatná 22. 1. 2003. Taktiež nebolo sporné, že nakoľko žalobca vyrubenú daňovú povinnosť neuhradil, pristúpil Daňový úrad Bratislava VI k daňovému exekučnému konaniu, ktoré začalo dňa 4. 2. 2005 vydaním rozhodnutia o začatí daňového exekučného konania. Rozhodnutím Daňového úradu Bratislava VI zo dňa 12. 4. 2005 č. 801/340/22765/2005/1812/Ruž bola daňová exekúcia odložená, do dňa právoplatnosti rozhodnutia súdneho konania sp. zn. 12C/59/2004. (č.l. 167, 168 spisu). Žalobca v konaní poukazoval na to, že sa proti rozhodnutiam daňových orgánov bránil podaním námietok, avšak bezúspešne, keďže im nebolo vyhovené. Žalobca však nevyužil právo, prislúchajúce mu podľa ust. § 249 O.s.p. v spojení s § 250b ods. 1 O.s.p., a síce podať na súde žalobu proti rozhodnutiu daňového orgánu (napadnúť rozhodnutie alebo postup správnych orgánov na súde). 24/ Podľa § 249 ods. 1 O.s.p., konanie sa začína na návrh, ktorý sa nazýva žalobou. 25/ Podľa § 250b ods. 1 O.s.p., žaloba sa musí podať do dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia správneho orgánu v poslednom stupni, pokiaľ osobitný zákon neustanovuje inak. Zameškanie lehoty nemožno odpustiť. 26/ Žalobca sa žalobou v zmysle ust. § 249 ods. 1, § 250b ods. 1 O.s.p. na súde nebránil voči rozhodnutiam, príp. postupu daňových orgánov vo veci vyrubenia mu daňovej povinnosti z prevodu nehnuteľností; rozhodnutie daňového orgánu o vyrubení dane tak nadobudlo právoplatnosť a na jeho základe bolo začaté daňové exekučné konanie, pričom daňová exekúcia bola vyššie spomenutým rozhodnutím Daňového úradu Bratislava VI zo dňa 12. 4. 2005 odložená. Zároveň vykonané dokazovanie preukázalo, že sa žalobca rozhodol daňový nedoplatok vo výške 4.524,39 € uznať a aj uhradiť naraz, ako je to zapísané v zápisnici zo dňa 16. 10. 2012, spísanej na Daňovom úrade Bratislava pod č. XXXXXXX/X/XXXXXXX/XXXX/Orto, čo žalobca v zápisnici potvrdil svojím podpisom (č.l. 169, 170 spisu). Rozhodnutie o vyrubení daňovej povinnosti žalobcu teda nadobudlo právoplatnosť, ako právoplatné bolo podkladom pre daňové exekučné konanie, v rámci ktorého žalobca dňa 16. 10 2012 do zápisnice písomne uznal tento daňový nedoplatok a v zápisnici zároveň prehlásil, že ho naraz aj uhradí. Za tejto situácie neobstojí tvrdenie a obrana žalobcu, že určenie kúpnej zmluvy za neplatnú bude mať za následok zánik jeho daňovej povinnosti - na jeho právnom postavení sa nič nezmení. V tomto smere odvolací súd poznamenáva, že vzhľadom na písomné uznanie dlhu na dani žalobcom (čo do základu aj čo do výšky) považuje tvrdenie žalobcu na odvolacom pojednávaní o tom, že dlh zatiaľ neuhradil, za irelevantné. Keďže teda žalobca nevyužil právo podať na súde správnu žalobu v zmysle cit. ust. § 249 ods. 1 a § 250b ods. 1 O.s.p., daňový nedoplatok dňa 16. 10. 2012 uznal čo do základu aj čo do výšky, nemôže mať naliehavý právny záujem na ním požadovanom určení neplatnosti kúpnej zmluvy. Ako už bolo uvedené, pokiaľ žalobca nepreukáže existenciu naliehavého právneho záujmu na určovacej žalobe, nemôže byť v konaní o takejto žalobe úspešný (keď odvolací súd bol pri rozhodovaní viazaný petitom žaloby žalobcu). Napadnutý rozsudok (v poradí druhý) súdu prvej inštancie v posudzovaní otázky existencie naliehavého právneho záujmu žalobcu na určovacej žalobe tak vychádzal z nesprávneho právneho posúdenia veci. 27/ Odvolací súd z uvedených dôvodov napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zmenil tak, že jeho žalobu zamietol (§ 388 CSP). 28/ O nároku na náhradu trov (celého) konania rozhodol odvolací súd na základe ust. § 396 ods. 1, ods. 2 v spojení s § 257 CSP, podľa ktorého výnimočne súd neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné osobitného zreteľa. V súdenej právnej veci boli žalovaný ako aj intervenient na strane žalovaného v konaní úspešní v celom rozsahu, takže by im patril ako úspešným stranám v spore plný nárok na náhradu trov konania. Odvolací súd konštatuje, že v danom prípade existujú dôvody hodné osobitného zreteľa, ktoré odôvodňujú žalovanému a intervenientovi na strane žalovaného nárok na náhradu trov konania podľa § 257 CSP výnimočne nepriznať. Ustanovenie § 257 CSP znamená, že súd nemusí zaviazať neúspešnú stranu sporu (tu žalobcu) na náhradu trov konania. Použitie ust. § 257 CSP teda negatívne dopadá na tú stranu sporu, ktorá by inak mala právo na náhradu trov konania, z ktorého dôvodu musí použitie tohto ustanovenia zodpovedať osobitným okolnostiam konkrétneho prípadu a musí mať výnimočný charakter. Samotné dôvody hodné osobitného zreteľa a ani výnimočné okolnosti zákon (Civilný sporový poriadok) bližšie nešpecifikuje, tieto ponecháva na súdnu prax. Pri posudzovaní dôvodov hodných osobitného zreteľa musí súd prihliadať na majetkové, sociálne, osobné, zárobkové a iné pomery všetkých strán sporu a všímať si aj okolnosti, ktoré viedli strany sporu k uplatneniu ich práva na súde a ich postoj v konaní. Odvolací súd je názoru, že takéto výnimočné okolnosti, odôvodňujúce aplikáciu ust. § 257 CSP, vyplývajú z obsahu spisového materiálu. Konkrétne ide o osobitné okolnosti, ktoré jednak predbiehali uzatvoreniu spornej kúpnej zmluvy a tiež boli prítomné pri samotnom uzatváraní kúpnej zmluvy. Ani žalovaný a ani intervenient na strane žalovaného v konaní neargumentovali nepriaznivými majetkovými pomermi, preto pri rozhodovaní o nároku na náhradu trov konania dospel odvolací súd k záveru, že nebude nespravodlivé, ak im výnimočne nebude priznaný nárok na náhradu trov konania, ktoré v ňom museli vynaložiť. Z uvedených dôvodov odvolací súd žalovanému a ani intervenientovi na žalovanej strane nárok na náhradu trov (celého) konania na základe ust. § 257 CSP nepriznal. 29/ Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3 : 0 (§ 3 ods. 9 zák. č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších zákonov, § 393 ods. 2 CSP). Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c/ strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f/ súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a/ pri riešení ktorej sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c/ je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c/ je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/ (§ 422 ods.1 CSP). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii (§ 427 ods.1 prvá veta CSP). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde ( § 427 ods.2 CSP ). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a/ dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b/ dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná, má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c/ dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná, má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods.2 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods.1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods.2 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods.2 CSP).