Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 4Co/47/2018 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1205207130 Dátum vydania rozhodnutia: 31. 01. 2020 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Ingrid Degmová Pospíšilová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2020:1205207130.14 Uznesenie Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Ingrid Degmovej Pospíšilovej a sudcov JUDr. Valérie Kleinovej a JUDr. Anny Kašajovej v právnej veci žalobcu: TSP, s.r.o., IČO: 36 402 567, so sídlom Hviezdoslavova 118, Bratislava, zast. JUDr. Jozefom Polákom, advokátom, so sídlom Aleja Slobody 1890/50, Dolný Kubín, proti žalovaným: 1/ BRICOLER s.r.o., IČO: 45 968 373, so sídlom Ivánska cesta 10, Bratislava, 2/ CSI FINANCE S.A., IČO: B 94813, so sídlom Rue Goethe 1, L-1637 Luxemburg, Luxembursko, obaja zast. STEINIGER | law firm, s.r.o., IČO: 47 238 135, so sídlom Jasovská 17, Bratislava, o uspokojenie pohľadávky, na odvolanie žalobcu proti uzneseniu Okresného súdu Bratislava II zo dňa 14. novembra 2017, č.k. 16C 75/2005-692, takto r o z h o d o l : Odvolací súd uznesenie súdu prvej inštancie v napadnutej časti týkajúcej sa náhrady trov konania p o t v r d z u j e. Žalovaným 1/ a 2/ nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým uznesením súd prvej inštancie zastavil konanie a žalovaným 1/ a 2/ priznal nárok na náhradu trov konania s tým, že o výške náhrady trov konania rozhodne po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. 2. V odôvodnení tohto rozhodnutia uviedol, že pôvodný žalobca S. R. sa podanou žalobou zo dňa 22.03.2005 domáhal voči pôvodnému žalovanému JSTR 2000, s.r.o., IČO: 35 781 840, so sídlom Viktorínova 2, Bratislava, uspokojenia svojej pohľadávky z toho čo odporovateľným právnym úkonom ušlo z dlžníkovho majetku, a tiež náhrady trov konania. Podanie žaloby odôvodnil tým, že je veriteľom dlžníka M.B.M.B. spol. s r.o., na základe exekučných titulov: zmenkového platobného rozkazu Krajského súdu v Bratislave zo dňa 29.12.1999, sp. zn. 37Zm 486/99; rozsudku Krajského súdu v Bratislave zo dňa 21.11.2001, sp. zn. 37Zm 486/99; a rozsudku Najvyššieho súdu SR zo dňa 05.09.2003, sp. zn. 1Obo 40/02. Poukázal na to, že v konaniach vedených na súde prvej inštancie pod sp. zn. 10C 248/2002, sp. zn. 26Cb 293/2002, sp. zn. 20C 166/2002 a sp. zn. 18C 242/2002 o určenie neúčinnosti kúpnych zmlúv súd určil, že kúpne zmluvy uzavreté medzi predávajúcim M.B.M.B spol. s r.o., a kupujúcim JSTR 2000, s.r.o. (žalovaným 1/), predmetom ktorých bol prevod nehnuteľností zapísaných na LV č. XXXX, k.ú. R., obce Bratislava m.č. Ružinov, t.j. pozemku na parc. č. XXXXX, XXXXX/X, XXXXX/X, XXXXX/X, XXXXX/X, XXXXX/XX, XXXXX/XX, XXXXX/XX, XXXXX/X, stavieb so súp. č. XXX na parc. č. XXXXX/ X, súp. č. XXX na parc. č. XXXXX/X, súp. č. XXX na parc. č. XXXXX a stavby bez súpisného čísla na parc. č. XXXXX/X, a tiež nehnuteľnosti zapísaných na LV č. XXXX, k.ú. R., t.j. pozemku na parc. č. XXXXX/XX (ďalej len „nehnuteľnosti“), sú voči nemu právne neúčinné. Ďalej vysvetlil význam právnych následkov úspešného odporovania právnemu úkonu. Uviedol, že dňa 11.05.2004 udelil exekučný súd súdnemu exekútorovi U. Q. poverenie na vykonanie exekúcie pod sp. zn. 114/04, a že na Krajskom súde v Bratislave bolo v konaní pod sp. zn. 1K 137/04 vydané uznesenie, ktorým bol pre nedostatok majetku zamietnutý návrh na konkurz proti úpadcovi M.B.M.B. s.r.o.. V tejto súvislosti poznamenal, že nakoľko do tohto konania nemal možnosť vstúpiť, podal ďalšiu žalobu, ktorou sa domáha určenia, že dlžníkom uskutočnený právny úkon, ktorý skracuje uspokojenie jeho vymáhateľnej pohľadávky, je voči nemu neúčinný. Zdôraznil, že rozhodnutie súdu, ktorým sa odporovacej žalobe vyhovie, predstavuje základ k tomu, že veriteľ sa môže na základe titulu spôsobilého na výkon rozhodnutia vydaného proti dlžníkovi, domáhať nariadenia alebo vykonania výkonu rozhodnutia postihnutím toho, čo odporovaným právnym úkonom ušlo z dlžníkovho majetku, a to nie voči dlžníkovi, ale voči osobe, s ktorou alebo v prospech ktorej bol právny úkon urobený. 3. V rámci odôvodnenia tohto rozhodnutia poukázal aj na jednotlivé súdne rozhodnutia, na základe ktorých došlo k zmene subjektov na oboch stranách sporu (do podoby uvedenej v záhlaví tohto uznesenia), a tiež na uznesenie č.k. 16C 75/2005-132 zo dňa 17.02.2009, ktorým pripustil zmenu žalobného petitu, v zmysle znenia ktorej sa žalobca domáhal určenia, že je oprávnený požadovať voči žalovanému uspokojenie svojej pohľadávky, ktorá je vykonateľná na základe právoplatného a vykonateľného zmenkového platobného rozkazu Krajského súdu v Bratislave zo dňa 29.12.1999, sp. zn. 37Zm 486/99, ktorým bola dlžníkovi M.B.M.B. s.r.o., uložená povinnosť do 3 dní od doručenia zmenkového platobného rozkazu zaplatiť žalobcovi ako veriteľovi sumu 22.000.000 Sk so 6%-ným úrokom od 01.01.1999 do zaplatenia, zmenkovú odmenu vo výške 73.333 Sk a trovy konania 500.000 Sk; a na základe právoplatného a vykonateľného rozsudku krajského súdu v Bratislave zo dňa 21.11.2001, sp. zn. 37Zm 486/99, ktorým bola dlžníkovi M.B.M.B. s.r.o., uložená povinnosť do 3 dní odo dňa právoplatnosti rozsudku zaplatiť žalobcovi ako veriteľovi trovy právnej pomoci 124.216 Sk z výťažku z predaja v bode 2 odôvodnenia tohto rozhodnutia špecifikovaných nehnuteľností. Žalobca súčasne žiadal, aby bol žalovaný zaviazaný k povinnosti nahradiť mu trovy konania. Podaním doručeným na súd dňa 25.08.2014 zobral však žalobca žalobu v celom rozsahu späť, konanie žiadal zastaviť a žiadnej zo strán sporu právo na náhradu trov konania nepriznať. Žalobu zobral späť z dôvodu, že vedenie sporu bolo vzhľadom na možnosť domáhať sa uspokojenia pohľadávky nadbytočné, nakoľko uspokojenia pohľadávky z majetku dlžníka bol oprávnený domáhať sa aj v prípade, že evidenčným vlastníkom tohto majetku je tretia osoba. Na základe tejto skutočnosti mal za to, že dôvod tohto sporu odpadol. Žalovaní 1/ a 2/ so späťvzatím žaloby nesúhlasili. Uviedli, že žalobca nebol povinný na základe rozhodnutia Ústavného súdu SR vykonať späťvzatie žaloby a zdôraznili, že späťvzatie žaloby je len jeho dispozičným oprávnením. Tvrdenie žalobcu, že súdna prax (uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3M Cdo 5/2008 zo dňa 30.06.2008 a uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3M Cdo 15/2010 zo dňa 13.10.2011) vyriešila otázku určenia, ktorého sa domáhal, považovali vzhľadom na skutočnosť, že ich súčasné postavenie nebolo slovenskými súdmi riešené, za nepravdivé a nepresvedčivé. Dôvod späťvzatia uvádzaný žalobcom preto podľa ich názoru nebolo možné považovať za odôvodnený. V tejto súvislosti poznamenali, že právoplatným zastavením tohto konania budú ich práva ohrozené, pretože sa bude pokračovať v exekučnom konaní. Na podporu svojich tvrdení ďalej uviedli, že žalobca ako oprávnený v exekučnom konaní odôvodnil návrh na vykonanie exekúcie voči ním exekučnými titulmi, ktoré ich však nezaväzujú a nesmerujú voči ním, ale smerujú voči dlžníkovi žalobcu (M.B.M.B. spol. s.r.o.) a osobe, vo vzťahu ku ktorej bol žalobca titulom odporovateľnosti právneho úkonu úspešný (JSTR 2000, s.r.o.), čiže exekučné konanie sa vedie voči osobám, ku ktorým oprávnený nedisponuje exekučným titulom podľa ust. § 41 Exekučného poriadku. 4. Po preskúmaní späťvzatia žaloby a predloženého spisu skonštatoval, že žalobca sa v inom súdnom konaní domohol úspešne určenia neúčinnosti právneho úkonu medzi dlžníkom a spoločnosťami M.B.M.B., s.r.o., a JSTR 2000, s.r.o., a keďže naplnil znenie ust. § 42b ods. 4 Občianskeho zákonníka, bez ohľadu na to, že po právoplatnosti rozsudku boli dotknuté nehnuteľnosti ešte niekoľkokrát scudzené, vychádzajúc z príslušnej judikatúry prijatej po začatí tohto sporu vyhodnotil, že mu vzniklo právo domáhať sa uspokojenia svojej pohľadávky z vecí, ktoré tvorili predmet právneho úkonu, ktorého neúčinnosti sa domohol, a to postihnutím toho, čo odporovateľným právnym úkonom ušlo z dlžníkovho majetku, nie však proti dlžníkovi samotnému, ale voči osobe, v ktorej prospech bol právny úkon urobený. V tejto súvislosti poznamenal, že skutočnosť, že žalobca podal na súd aj návrh na vykonanie exekúcie voči žalovaným 1/ a 2/ ako povinným, ako aj to, že súd vydal poverenie na vykonanie exekúcie, samo o sebe zakladá oprávnenie žalobcu domáhať sa svojho práva v exekučnom konaní a oprávnenie žalovaných 1/ a 2/ brániť sa proti exekúcii prostriedkami aké im exekučný poriadok priznáva. Na základe týchto skutočností vyhodnotil, že predmetné konanie by sa mohlo javiť ako nadbytočné. Dôvody, pre ktoré žalovaní 1/ a 2/ nesúhlasili so späťvzatím žaloby, nepovažoval za vážne a uviedol, že žalovaným 1/ a 2/ nič nebráni v tom, aby svoju procesnú obranu použili v medziach Exekučného poriadku v príslušnom exekučnom konaní (vedenom pod sp. zn. 0Er 52/2012). Zdôraznil, že procesné postavenie žalovaných 1/ a 2/ sa zastavením konania nemôže stať neistým, pretože žalovaní 1/ a 2/ majú právo domáhať sa svojich práv s úspechom v exekučnom konaní. Vzhľadom na skutočnosť, že žalobca zobral žalobu v celom rozsahu späť, vec posúdil právne podľa ust. § 144, § 145 ods. 1, § 146 ods. 1 C.s.p., pričom vychádzal aj z rozhodnutí Najvyššieho súdu SR (vydaných vo veciach vedených pod sp. zn. 3Cdo 8/2013, sp. zn. 3Cdo 138/2009 a sp. zn. 4Cdo 136/2010), a keďže žalovanými 1/ a 2/ uvedené dôvody nesúhlasu so späťvzatím žaloby nepovažoval za vážne, konanie v zmysle § 146 ods. 1 C.s.p. zastavil. O nároku na náhradu trov konania rozhodol podľa ust. § 256 ods. 1 a § 262 ods. 1 C.s.p., a po vyhodnotení, že z procesného hľadiska zavinil zastavenie konania žalobca, a to späťvzatím žaloby, priznal nárok na náhradu trov konania žalovaným 1/ a 2/. 5. Proti druhému výroku tohto uznesenia, ktorým bolo rozhodnuté o nároku na náhradu trov konania tak, že tento bol priznaný žalovaným 1/ a 2/, podal žalobca prostredníctvom svojho právneho zástupcu riadne a včas odvolanie a žiadal, aby odvolací súd uznesenie súdu prvej inštancie v tejto napadnutej časti zmenil tak, že žalovaným 1/ a 2/ nárok na náhradu trov konania neprizná, alebo aby ho v tejto časti zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Odvolanie podal s poukazom na ust. § 365 ods. 1 písm. a), b), d), e), f), g), h) C.s.p. z dôvodov, že neboli podľa neho splnené procesné podmienky; súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces; konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci; súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností; súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam; zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené; a v poslednom rade z dôvodu, že napadnuté rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Nesúhlasil so záverom súdu prvej inštancie, že späťvzatím žaloby procesne zavinil zastavenie konania, a preto žalovaným 1/ a 2/ vznikol nárok na náhradu trov konania. Nesprávnosť tohto záveru podľa jeho názoru spočíva v tom, že súd prvej inštancie pri rozhodovaní o náhrade trov konania neskúmal existenciu dôvodov hodných osobitného zreteľa podľa ust. § 257 C.s.p., ktorá je v danom prípade daná. V tejto súvislosti s poukazom na uznesenia Najvyššieho súdu SR zo dňa 25.02.2009, sp. zn. 4MCdo 2/2008, a zo dňa 28.01.2010, sp. zn. 2MCdo 17/2009, podrobne vysvetlil podmienky aplikácie ust. § 257 C.s.p. (bývalého § 150 O.s.p.) ako výnimky zo zásady zodpovednosti za výsledok i zo zásady zodpovednosti za zavinenie a náhodu; čo je účelom tohto ustanovenia; a tiež ktoré okolnosti možno považovať za dôvody hodné osobitného zreteľa. S poukazom na späťvzatie žaloby zdôraznil, že dôvodne podanú žaloba zobral späť z objektívnych dôvodov, pretože k jej späťvzatiu pristúpil po tom, ako sa z uznesenia Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 171/2014-11 zo dňa 07.05.2014, ktoré bolo vydané až po začatí tohto sporu, dozvedel, že predmetné konanie je vo vzťahu k jeho možnosti domáhať sa uspokojenia pohľadávky z majetku osôb, ktoré tento majetok nadobudli od dlžníka na základe právneho úkonu po právoplatnosti rozsudku o určení neúčinnosti tohto právneho úkonu, nadbytočné, a že mu nič nebráni v tom, aby podnikol procesné úkony smerujúce k zastaveniu tohto konania. Vo vzťahu k uvedenému poukázal aj na ďalšie judikáty Najvyššieho súdu SR (t.j. na uznesenia zo dňa 30.06.2008, sp. zn. 3MCdo 5/2008, a zo dňa 13.10.2011, sp. zn. 3MCdo 15/2010), ktoré riešia danú situáciu totožne, v ktorých Najvyšší súd SR konštatoval, že: „...výrok rozhodnutia, ktorým súd odporovacej žalobe vyhovel a určil, že voči veriteľovi je dlžníkom urobený právny úkon neúčinný, zakladá právo, aby sa veriteľ uspokojil aj z majetku toho, kto mal z odporovateľného právneho úkonu prospech, a osoba, ktorá mala z odporovateľného právneho úkonu prospech, je povinná trpieť exekúciu na jej majetok do výšky exekučného titulu, ktorá je limitovaná výškou získaného prospechu resp. majetku. Neúčinnosť právneho úkonu smeruje voči majetku a nie voči osobe, preto je oprávnený domáhať sa uspokojenia svojej pohľadávky z predmetného majetku aj v prípade, ak je evidenčným vlastníkom tretia osoba. Skutočnosť, že nehnuteľnosti, ktoré tvorili predmet právneho úkonu, ktorý bol právoplatným rozhodnutím súdu vyhlásený za neúčinný voči oprávnenému, boli po právoplatnosti rozsudku o vyslovení neúčinnosti viacnásobne scudzené, nemá vplyv na právo oprávneného domáhať sa uspokojenia svojej pohľadávky z vecí, ktoré tvorili predmet právneho úkonu, ktorého neúčinnosti sa oprávnený domohol voči právnemu predchodcovi povinného 1/.“ O tom, že žalobu podal dôvodne, svedčí podľa jeho názoru tiež právna doktrína vychádzajúca z rozhodovacej činnosti Najvyššieho súdu ČR (z rozsudku NS ČR zo dňa 27.05.2008, sp. zn. 29Odo 732/2006), publikovaná v C. H. Beck komentári na str. 322 k ust. § 42a Občianskeho zákonníka, ustanovujúca, že v prípade: „...ak žalovaný prevedie majetok získaný odporovateľným úkonom na ďalšiu osobu po tom, čo bola proti nemu podaná odporovacia žaloba, teda zjavne v úmysle zmariť dosiahnutie účelu odporovacej žaloby, ide o neplatný právny úkon. Preto bol v danej veci daný u dovolateľky naliehavý právny záujem na požadovanom určení neplatnosti kúpnej zmluvy, pretože to jej umožní viesť proti druhej žalovanej výkon rozhodnutia alebo exekúciu predajom predmetného spoluvlastníckeho podielu na nehnuteľnostiach.“ Dôvody hodné osobitného zreteľa videl teda v okolnostiach daného sporu a tiež vo svojich majetkových a sociálnych pomeroch. Mal za to, že pri rozhodovaní o nároku na náhradu trov v konaniach o uspokojenie pohľadávok, ktoré boli začaté v čase, kedy rozhodovacia prax všeobecných súdov, najmä dovolacieho súdu, neexistovala resp. bola nejednotná, bolo potrebné vychádzať z princípov spravodlivosti a humanity, pričom poznamenal, že zo skutkových okolností, ktoré boli v konaní preukázané jednoznačne vyplýva, že jeho práva ako veriteľa boli porušené v priamej príčinnej súvislosti s konaním žalovaných 1/ a 2/. Považoval za potrebné prihliadať aj na jeho majetkové pomery, ktoré sú v súvislosti s neustálym odďaľovaním vymoženia jeho existujúcej a judikovanej pohľadávky dlhodobo nepriaznivé. Nepovažoval za súladné s princípom spravodlivosti priznať žalovaným náhradu trov konania, keď práve žalovaní svojim obštrukčným správaním a podaniami odďaľovali meritórne rozhodnutie súdu, a teda konanie účelovo predlžovali. Uvedené skutočnosti podľa jeho názoru v zmysle ust. § 257 C.s.p. predstavujú jednoznačne dôvody hodné osobitného zreteľa, odôvodňujúce nepriznanie náhrady trov konania žalovaným 1/ a 2/. 6. Žalovaní 1/ a 2/ sa k odvolaniu žalobcu nevyjadrili. 7. Odvolací súd, ktorý bol viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (ust. § 379 a § 380 C.s.p.), preskúmal uznesenie súdu prvej inštancie v napadnutej časti týkajúcej sa náhrady trov konania, prejednal odvolanie bez nariadenia odvolacieho pojednávania a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu je nedôvodné. 8. Podľa ust. § 470 ods. 1 a 2 veta prvá C.s.p., ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. Právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. 9. Podľa ust. § 387 ods. 1 C.s.p., odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. 10. Podľa ust. § 387 ods. 2 C.s.p., ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. 11. Podľa ust. § 255 ods. 1 C.s.p., súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. 12. Podľa ust. § 256 ods. 1 C.s.p., ak strana procesne zavinila zastavenie konania, súd prizná náhradu trov konania protistrane. 13. Podľa ust. § 262 ods. 1 a 2 C.s.p., o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. (2) O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. 14. Podľa ust. § 257 C.s.p., výnimočne súd neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné osobitného zreteľa. 15. Na vysvetlenie problematiky rozhodovania o trovách konania považuje odvolací súd v prvom rade za potrebné uviesť, že náhradu trov konania ovláda zásada úspechu vo veci, ktorá je doplnená zásadou procesnej zodpovednosti za zavinenie. Zásada procesnej zodpovednosti za zavinenie bola transformovaná do podoby vyjadrenej v ust. § 256 C.s.p. a znamená, že trovy je povinná nahradiť tá zo strán, ktorá zavinila, že vznikli. Zmyslom použitia zásady zavinenia je sankčná náhrada trov konania, ktoré by pri jeho riadnom priebehu nevznikli, uložená rozhodnutím súdu tomu, kto ich vznik zavinil. Pri zastavení konania (ku ktorému môže dôjsť z rôznych procesných dôvodov, napríklad pre späťvzatie žaloby, pre nezaplatenie súdneho poplatku, pre nedostatok podmienok konania a pod.) je pre vyriešenie otázky náhrady trov konania rozhodujúce zistenie, ktorá zo strán procesne zavinila zastavenie konania. Pojem „procesné zavinenie“ použitý v ust. § 256 C.s.p. sa posudzuje výlučne z procesného hľadiska, pričom procesné zavinenie môže existovať na žalujúcej strane aj na žalovanej strane. Pokiaľ teda jedna procesná strana zaviní, že konanie muselo byť zastavené, pričom vo veci nemôže byť meritórne rozhodnuté a tým zistené, či bola žaloba podaná (z hmotnoprávneho hľadiska) dôvodne, vzniká zásadne povinnosť uhradiť trovy konania druhej procesnej strane. V posudzovanej veci došlo k zastaveniu konania v dôsledku späťvzatia žaloby žalobcom, kritérium procesného zavinenia je preto potrebné posudzovať z objektívneho hľadiska vo vzťahu medzi tým, čo žalobca v konaní proti žalovaným 1/ a 2/ požadoval resp. akého výsledku sa domáhal, a skutočnosťou, pre ktorú neskôr zobral žalobu späť s tým, aby bolo konanie zastavené. Zavinenie na strane žalovaných 1/ a 2/ možno konštatovať vtedy, ak sa v dôsledku ich správania vzala späť žaloba, ktorá bola podaná dôvodne. Ide najmä o prípady, keď žalovaná strana po podaní žaloby žalobcovi plnila, v dôsledku čoho žalobca zobral žalobu späť. V takomto prípade sa však dôvodnosť žaloby posudzuje len z procesnoprávneho (a nie z hmotnoprávneho) hľadiska, t.j. z hľadiska vzťahu výsledku správania sa žalovanej strany k žalobou uplatnenému nároku žalobcu, a bez ohľadu na to, aký by bol výsledok konania, keby k späťvzatiu žaloby nedošlo. Rozhodujúcou je teda skutočnosť, že žalovaná strana splnila to, čoho sa žalobca domáhal, a že žalobca z tohto dôvodu vzal žalobu späť. 16. Vo vzťahu k ust. § 257 C.s.p. považuje odvolací súd za potrebné uviesť, že účelom tohto ustanovenia je umožniť súdu zmierniť dôsledky právnych noriem upravujúcich náhradu trov konania zavedením moderačného absolučného práva. Toto ustanovenie je výrazom skutočnosti, že tam, kde zákon nemôže byť natoľko kazuistický, aby postihol celú rozmanitosť života, právo sa dotvára sudcovským výkladom v medziach ustanovených všeobecnými podmienkami uvedenými v zákone, za splnenia ktorých môže dôjsť rozhodnutím súdu k inému záveru o náhrade trov konania, než by plynul z použitia všeobecných zásad náhrady trov konania. Civilný sporový poriadok vyžaduje pre realizáciu tohto sudcovského moderačného práva, aby v danom prípade išlo o výnimočné okolnosti a dôvody hodné osobitného zreteľa. Predmetné procesné ustanovenie preto predstavuje výnimku zo zásady zodpovednosti za výsledok a zásady zodpovednosti za zavinenie. Aplikácia ustanovenia § 257 C.s.p. pri rozhodovaní o náhrade trov konania prichádza do úvahy v prípadoch, keď síce sú naplnené všetky predpoklady na priznanie náhrady trov konania podľa § 255 a násl. C.s.p., súd však dospeje k záveru, že sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa, pre ktoré náhradu trov celkom alebo sčasti neprizná. Musí ísť o celkom výnimočný prípad, ktorý musí byť v rozhodnutí aj náležite odôvodnený. Výnimočnosť môže spočívať tak v okolnostiach danej veci, ako aj v okolnostiach u strán sporu. Vzhľadom na skutočnosť, že uplatnenie tohto osobitného kritéria na nepriznanie náhrady trov konania prichádza do úvahy len výnimočne, malo by sa vykladať prísne reštriktívne. Rozhodnutie o nepriznaní náhrady trov konania podľa § 257 C.s.p. sa nesmie javiť ako neprimeraná tvrdosť voči subjektom konania a nesmie odporovať dobrým mravom. 17. Dôvody hodné osobitného zreteľa, ani výnimočné okolnosti zákon bližšie nešpecifikuje. Výklad týchto podmienok ponecháva na súdnu prax. To však neznamená, že tým vytvára priestor na nekontrolovanú voľnú úvahu súdu. V zmysle dnes už ustálenej judikatúry (viď napr. uznesenie Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 2MCdo 17/2009, sp. zn. 5Cdo 67/2010, či sp. zn. 3MCdo 46/2012) nemožno ust. § 257 považovať za ustanovenie, ktoré by zakladalo voľnú možnosť aplikácie (v zmysle svojvôle), ale ide o ustanovenie, podľa ktorého je súd povinný skúmať, či v prejednávanej veci neexistujú zvláštne okolnosti hodné osobitného zreteľa, na ktoré je potrebné pri stanovení povinnosti nahradiť trovy konania výnimočne prihliadnuť. Túto normu preto nie je možné interpretovať tak, že je aplikovateľná kedykoľvek a bez zreteľa na základné zásady rozhodovania o trovách konania. Strane, ktorá mala vo veci úspech, nemožno nepriznať náhradu trov podľa výnimočného ustanovenia len na základe všeobecného záveru hodnotiaceho dopad rozhodnutia o určitom druhu nárokov (viď nález Ústavného súdu SR zo dňa 10.10.2018, sp. zn. I. ÚS 168/2018). 18. Jednou zo skupín prípadov, v ktorých aplikácia tohto ustanovenia prichádza do úvahy, sú prípady charakteristické sociálnym aspektom, ktorý vystupuje do popredia vtedy, keď povinná strana sporu nemôže uhradiť náhradu trov konania z dôvodov, ktoré sama nezavinila, alebo ich môže uhradiť len s veľkými ťažkosťami. V takýchto prípadoch súd zohľadňuje osobné, majetkové, zárobkové a iné pomery oboch strán, prihliada na postoj strán v konaní a prípadne iné okolnosti (napr. na okolnosti, ktoré viedli žalujúcu stranu k podaniu žaloby na súd). Pokiaľ ide o postoj strán v konaní, tu prihliada najmä na to, ako si strany plnili svoje procesné povinnosti; súd by mal napr. prihliadať na to, či strana uviedla skutočnosti a dôkazy už pri prvom úkone, ktorý jej patril, s výnimkou tých, ktoré uplatniť nemohla. Súd môže potom dospieť k záveru o úplnom nepriznaní trov konania úspešnej strane alebo o nepriznaní čiastočnom, a to práve s ohľadom na intenzitu preukázaných dôvodov hodných osobitného zreteľa (viď uznesenie Ústavného súdu SR zo dňa 08.12.2011, sp. zn. II. ÚS 563/2011-14). 19. Z predloženého spisu odvolací súd zistil, že žalobca sa podanou žalobou doručenou súdu prvej inštancie dňa 22.03.2005 (okamih začatia konania) po pripustení jej zmeny a zmien na strane subjektov sporových strán domáhal určenia, že je oprávnený požadovať voči žalovaným 1/ a 2/ uspokojenie svojej vykonateľnej pohľadávky, bližšie špecifikovanej v žalobe, z toho, čo na základe odporovateľného právneho úkonu nadobudli z majetku jeho dlžníka, a náhrady trov konania. Podaním doručeným súdu prvej inštancie dňa 25.08.2014 zobral žalobca svoju žalobu v celom rozsahu späť z dôvodu, že na základe uznesenia Ústavného súdu SR zo dňa 07.05.2014, sp. zn. I. ÚS 171/2014-11, zistil, že predmetný spor je nadbytočný, pretože domáhať sa uspokojenia svojej pohľadávky z majetku osôb, ktoré tento majetok nadobudli od jeho dlžníka po právoplatnosti rozsudku o určení neúčinnosti takéhoto právneho úkonu (t.j. od žalovaných 1/ a 2/), môže priamo bez potreby ďalšieho súdneho rozhodnutia, nakoľko aj v zmysle judikatúry Najvyššieho súdu SR viacnásobné scudzenie nehnuteľností tvoriacich predmet právneho úkonu, ktorý bol právoplatným rozhodnutím súdu vyhlásený za neúčinný voči oprávnenému, po právoplatnosti takéhoto rozhodnutia nemá vplyv na právo oprávneného domáhať sa uspokojenia svojej pohľadávky z vecí tvoriacich predmet právneho úkonu, ktorého neúčinnosti sa oprávnený voči právnemu predchodcovi povinného domohol. Žiadal preto, aby súd konanie zastavil a o trovách konania rozhodol tak, že žiadnej zo strán sporu nárok na ich náhradu neprizná (č.l. 581 súdneho spisu). 20. V odvolacom konaní bolo vzhľadom na žalobcom podané odvolania potrebné vyhodnotiť, či súd prvej inštancie v rámci rozhodovania o nároku na náhradu trov konania posúdil otázku procesného zavinenia zastavenia konania správne, keď procesné zavinenie na zastavení konania pričítal žalobcovi, a tiež, či v danom prípade boli naplnené predpoklady na aplikáciu ust. § 257 C.s.p. a následné nepriznanie nároku na náhradu trov konania žalovaným 1/ a 2/. 21. Vychádzajúc zo skutočnosti, že v posudzovanej veci zobral žalobca žalobu v celom rozsahu späť po zistení, že predmetné konanie je nadbytočné, pričom vychádzal z právneho názoru vysloveného Ústavným súdom SR v uznesení zo dňa 07.05.2014, sp. zn. I. ÚS 171/2014-11, a s prihliadnutím na to, že žalovaní 1/ a 2/ s jeho späťvzatím žaloby nesúhlasili, odvolací súd konštatuje, že je nepochybné, že žalovaní 1/ a 2/ nedali žalobcovi žiaden podnet ani príčinu na uplatnenie jeho dispozitívneho procesného úkonu v podobe späťvzatia žaloby. Považoval preto za nesporné, že žalobca zobral svoju žalobu späť na základe vlastného uváženia a rozhodnutia v konaní nepokračovať, teda bez príčinnej súvislosti a nadväznosti na správanie žalovaných 1/ a 2/. Vzhľadom na skutočnosť, že žalovaní 1/ a 2/ sa o späťvzatie žaloby nijako nepričinili, odvolací súd dospel v zhode so súdom prvej inštancie k záveru, že z procesného hľadiska zavinil zastavenie konania žalobca, a to práve svojim konaním spočívajúcim v späťvzatí žaloby. Pokiaľ teda zastavenie celého konania zavinil z procesného hľadiska žalobca, žalovaným 1/ a 2/ vznikol voči nemu v zmysle ust. § 256 ods. 1 a § 262 ods. 1 C.s.p. nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu, čo súd prvej inštancie v napadnutom uznesení aj správne konštatoval. Ďalej sa odvolací súd vyjadrí už len k odvolacím námietkam žalobcu týkajúcim sa aplikácie ust. § 257 C.s.p. a žalobcom tvrdenej existencie dôvodov hodných osobitného zreteľa. 22. Odvolaciu argumentáciu žalobcu, v ktorej namieta, že súd prvej inštancie v posudzovanej veci pri rozhodovaní o nároku na náhradu trov konania neskúmal a neprihliadal podľa ust. § 257 C.s.p. na dôvody hodné osobitného zreteľa odôvodňujúce nepriznanie nároku na náhradu trov konania žalovaným 1/ a 2/, ktoré podľa jeho názoru spočívajú v jeho majetkových a sociálnych pomeroch; v obštrukčnom správaní žalovaných 1/ a 2/, ktorí svojimi podaniami a správaním v spore účelovo predlžovali konanie a odďaľovali meritórne rozhodnutie súdu; ako aj v tom, že o nadbytočnosti daného sporu sa dozvedel až po jeho začatí z uznesenia Ústavného súdu SR zo dňa 07.05.2014, sp. zn. I. ÚS 171/2014-11, vyhodnotil odvolací súd ako nedôvodnú z nasledujúcich dôvodov. V prvom rade uvádza, že žalobca v späťvzatí žaloby existenciu dôvodov hodných osobitného zreteľa vôbec netvrdil, a keďže žiadne dôvody hodné osobitného zreteľa zo spisu ani nevyplývali, súd prvej inštancie nemal dôvod postupovať podľa ust. § 257 C.s.p.. Pokiaľ ide o skutočnosť, že žalobca sa dozvedel o nadbytočnosti daného sporu až po jeho začatí, a to z uznesenia Ústavného súdu SR zo dňa 07.05.2014, sp. zn. I. ÚS 171/2014-11, odvolací súd uvádza, že túto nemožno považovať v žiadnom prípade za dôvod hodný osobitného zreteľa, pretože podanie žaloby na súde a jej späťvzatie je vo výlučnej dispozícii žalobcu, ktorý sám nesie zodpovednosť za právne následky spojené s uplatnením žaloby na súde, za voľbu predmetu sporu a formuláciu jemu zodpovedajúceho žalobného petitu, ako aj za späťvzatie žaloby. Potrebné je tiež poznamenať, že žalobca pri disponovaní so žalobou (jej uplatnení a späťvzatí) nie je závislý od rozhodovania súdov, čiže nebol povinný (nútený) na základe právneho názoru vysloveného v uznesení Ústavného súdu SR zo dňa 07.05.2014, sp. zn. I. ÚS 171/2014-11, zobrať svoju žalobu späť. Jeho konanie spočívajúce v späťvzatí žaloby je preto nesporne výsledkom jeho vlastného rozhodnutia (prejavom vôle v konaní nepokračovať), ktoré nemožno vzhľadom na skutočnosť, že mal objektívnu možnosť v spore pokračovať (keby nezobral žalobu späť), považovať za dôvod hodný osobitného zreteľa. Jednoducho povedané, ak žalobca podal na súd žalobu, ktorá bola nadbytočná, prípadne nepotrebná, ako osoba oprávnená disponovať touto žalobou nesie zodpovednosť za jej uplatnenie, ako aj späťvzatie, a nejde o žiadnu špeciálnu okolnosť majúcu charakter dôvodu hodného osobitného zreteľa. 23. Vo vzťahu k žalobcom tvrdeným dôvodom hodným osobitného zreteľa spočívajúcim v jeho majetkových a sociálnych pomeroch, odvolací súd uvádza, že okrem toho, že žalobca tieto dôvody podrobne nešpecifikoval, v konaní ich existenciu ani žiadnym listinným dôkazom nepreukázal. Nepreukázal ani to, že by jeho majetkové pomery boli v dôsledku odďaľovania vymoženia jeho vymáhateľnej pohľadávky dlhodobo nepriaznivé. Keďže existencia týchto dôvodov z predloženého spisu nevyplýva, odvolací súd vyhodnotil odvolaciu argumentáciu žalobcu o existencii dôvodov hodných osobitného zreteľa spočívajúcich v jeho majetkových a sociálnych pomeroch ako nedôvodnú. Odvolací súd z predloženého spisu nezistil ani žiadne žalobcom tvrdené obštrukčné správanie žalovaných 1/ a 2/ účelovo predlžujúce konanie a odďaľujúce meritórne rozhodnutie súdu. Na základe týchto skutočností dospel k záveru, že v posudzovanom prípade neboli naplnené zákonné predpoklady pre aplikáciu ust. § 257 C.s.p.. Napadnutú časť uznesenia súdu prvej inštancie, ktorým bol žalovaným 1/ a 2/ priznaný nárok na náhradu trov konania, vyhodnotil preto ako vecne správnu, vychádzajúcu zo správnych skutkových a právnych záverov, a odvolanie žalobcu ako nedôvodné. 24. Na základe uvedených skutočností odvolací súd uznesenie súdu prvej inštancie v napadnutej časti týkajúcej sa náhrady trov konania ako vecne správne podľa ust. § 387 ods. 1 a 2 C.s.p. potvrdil. 25. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol podľa ust. § 255 ods. 1, § 262 ods. 1 a § 396 ods. 1 C.s.p. a žalovaným 1/ a 2/, aj keď boli v odvolacom konaní plne úspešní, nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, pretože im v odvolacom konaní žiadne trovy nevznikli. 26. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Toto uznesenie nemožno napadnúť odvolaním. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).