Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 1Cob/125/2019 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1210214032 Dátum vydania rozhodnutia: 05. 03. 2020 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Andrea Sedláčková ECLI: ECLI:SK:KSBA:2020:1210214032.5 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Andrey Sedlačkovej a členov senátu JUDr. Marty Šašinkovej a Mgr. Štefana Zelenáka v právnej veci žalobcu: T.. Q.. V. M., K. XX, Ž., IČO: XX XXX XXX, zast. JUDr. Elena Ľalíková, advokátka, Podbrezovská 34, Bratislava, proti žalovanému: Skanska SK a.s., so sídlom Krajná 29, Bratislava, IČO: 31 611 788, o zaplatenie sumy 10.671,84 eur s prísl. a o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava II č.k. 25Cb/255/2010-177 zo dňa 20.1.2015 takto r o z h o d o l : Krajský súd v Bratislave rozsudok Okresného súdu Bratislava II č.k. 25Cb/255/2010-177 zo dňa 20.1.2015 m e n í tak, že žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi sumu 10.671,84 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 18 % ročne zo sumy 10.671,84 eur od 1.11.2002 do zaplatenia, všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Žalobcovi sa priznáva nárok na náhradu trov prvoinštančného, odvolacieho a dovolacieho konania voči žalovanému vo výške 100 %. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie rozhodol tak, že žalobu žalobcu zamietol a súčasne uložil žalobcovi povinnosť zaplatiť žalovanému náhradu trov konania. 2. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že žalobca sa žalobou doručenou súdu dňa 21.6.2010 domáhal zaplatenia žalovanej sumy 10.671,84 eur s príslušenstvom titulom nezaplatenia ceny za projekt interiéru v sume 180.000 Sk a ceny za výrobnú dokumentáciu v sume 155.000 Sk. 3. Súd prvej inštancie rozsudkom (prvým v poradí) zo dňa 13.9.2011, č.k. 25Cb/255/2010-104 žalobu zamietol. Na odvolanie žalobcu Krajský súd v Bratislave uznesením zo dňa 20.6.2013, č.k. 1Cob/87/2012-143 uvedený rozsudok zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie s tým, aby prvoinštančný súd opätovne vyhodnotil listinné dôkazy označené ako odsúhlasenie zostatkov a inventarizácia záväzkov i s poukazom na § 266 Obchodného zákonníka. 4. Po doplnení dokazovania v intenciách odvolacieho súdu súd prvej inštancie vo veci opätovne rozhodol (napadnutým rozsudkom) tak, že žalobu zamietol, keď dospel k záveru, že konanie žalovaného, ktorým využil svoje oprávnenie vzniesť námietku premlčania, nemožno pokladať za konanie, ktoré je v rozpore s dobrými mravmi. Poukázal na to, že s uvedeným záverom sa stotožnil aj odvolací súd vo svojom uznesení, ktorým zrušil skorší rozsudok súdu prvej inštancie. K posúdeniu úkonov - inventarizácia záväzkov a odsúhlasenie zostatkov cez prizmu ustanovenia § 266 Obchodného zákonníka súd prvej inštancie uviedol, že zo samotného obsahu týchto listín a ani z následného posúdenia prejavu vôle nevyplýva bezvýhradné uznanie predmetného záväzku ako nesporného a nevyplýva z neho jednoznačný prejav vôle uznať záväzok s účinkami v zmysle § 323 Obchodného zákonníka. 5. Keďže splatnosť faktúry č. 8/2002 na sumu 180.000 Sk nastala dňa 23.10.2002, pričom čiastočnou úhradou dňa 19.11.2002 začala plynúť nová premlčacia lehota a splatnosť faktúry č. 9/2002 na sumu 155.000 Sk nastala dňa 23.10.2002 a žalobca podal žalobu na súd až dňa 21.6.2010, prvoinštančný súd žalobu z dôvodu námietky premlčania vznesenej žalovaným zamietol. 6. Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca z dôvodu jeho nepreskúmateľnosti. Vytýkal súdu prvej inštancie, že sa nevysporiadal s jeho argumentáciou týkajúcou sa účelu odsúhlasenia záväzkov žalovaného voči žalobcovi zmysle § 29 a § 30 zákona č. 431/2002 Z.z., týkajúcou sa princípu proporcionality pri porovnaní dvoch konkurujúcich statkov či práv - právna istota a ochrana majetku a ani otázkou, prečo dal prednosť právnej istote pred právom na ochranu majetku a tiež sa nevysporiadal s princípom spravodlivosti. Žalobca ďalej namietal formalistický a normatívny prístup súdu k riešeniu prípadu a prehnané nároky na formuláciu „uznania záväzku“. Prezentoval názor, v zmysle ktorého odsúhlasenie záväzkov preukazuje, že tieto záväzky stále trvajú a sú vedené v účtovníctve žalovaného v správnej výške, čiže jeho podstatou a účelom je, že obidve zmluvné strany sa zhodli, že záväzok trvá, teda že k plneniu došlo, súhlasia s jeho výškou i dobou splatnosti. Žalobca ďalej uviedol, že keďže premlčané záväzky sa odpisujú, teda úplne sa z účtovnej evidencie stratia, je potrebné s ohľadom na výkladové pravidlá už prvé odsúhlasenie predmetného záväzku považovať za jeho uznanie, najmä keď sa blížila actio nata dňa 23.10.2006. Poukázal na úpravu uznania záväzku v Obchodnom zákonníku, ktorá na rozdiel od úpravy uznania záväzku v Občianskom zákonníku nevyžaduje, aby písomné vyhlásenie dlžníka určené veriteľovi obsahovalo aj prísľub, že záväzok splní. Namietal, že napriek uvedenému konajúci súd považoval za podstatnú náležitosť uznania záväzku, keď v ňom nenašiel expresis verbis pojem uznanie záväzku. Žalobca mal za to, že pri riešení konfliktu dvoch základných práv - právna istota reprezentovaná premlčaním versus ochrana majetku - musí súd s prihliadnutím na všetky rozhodné okolnosti prípadu rozhodnúť tak, aby zostalo zachované z obidvoch základných práv čo najviac a ak to možné nie je (čo je aj tento prípad), potom dať prednosť tomu základnému právu, v prospech ktorého svedčí všeobecná idea spravodlivosti. Na základe uvedených skutočností žalobca navrhoval, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zmenil tak, že žalobe v celom rozsahu vyhovie. 7. Žalovaný v písomnom vyjadrení k odvolaniu zo dňa 29.4.2015 uviedol, že ním vznesená námietka premlčania je dôvodná v celom rozsahu a že v konaní bolo jednoznačne preukázané, že zo strany žalovaného respektíve jeho právneho predchodcu nedošlo k uznaniu záväzku tak, ako ho chápe ustanovenie § 323 Obchodného zákonníka. Má za to, že prvoinštančný súd sa s účelom odsúhlasenia záväzkov vysporiadal dostatočne, a preto považuje napadnuté rozhodnutie za preskúmateľné, vecne správne a spravodlivé. Žalovaný súčasne poukázal na to, že právna istota ako princíp právneho štátu má prednosť pred ochranou majetku predovšetkým za situácie, kedy žalobca mal dostatok času podať žalobu a vymáhať svoje právo, pričom nemôže byť na ujmu žalovaného, že tak neurobil. Rovnako nemôže byť na ujmu žalovaného, že postupoval v súlade s právom a vzniesol námietku premlčania. Ďalej poukázal na zásadu vigilantibus iura scripta sunt, t.j. práva patria bdelým. Žalovaný súčasne uviedol, že Občiansky súdny poriadok stojí na zásade predvídateľnosti rozhodnutí súdu, t.j. aby sa v praxi zabránilo vydávaniu tzv. prekvapivých rozhodnutí. V tomto smere poukázal na to, že súdna prax už dostatočne potvrdila, že inventarizačné potvrdenie podľa zákona č. 431/2002 Z.z. o účtovníctve nie je a nemôže byť uznaním záväzku tak, ako ho chápe § 323 Obchodného zákonníka, ani že ho nie je možné podľa obsahu posúdiť ako uznanie záväzku, a teda nemohlo dôjsť ani k opätovnému začatiu plynutia štvorročnej premlčacej lehoty. Ďalej uviedol, že mu nemôže byť na ujmu skutočnosť, že žalobca sa spoliehal na údajné vyjadrenia žalovaného, ktoré navyše pred súdom neobhájil, pričom žalovaný nijakým spôsobom nebránil žalobcovi uplatniť svoju pohľadávku včas na súde. Opakovane uviedol, že zo znenia inventarizácie záväzkov a odsúhlasenia zostatkov vyplýva a je zrejmé, že žalovaný žiadal len o odsúhlasenie jeho účtovnej evidencie a z tohto úkonu nie je možné žiadnym spôsobom vyvodiť prejav vôle žalovaného smerujúci k uznaniu záväzku, ale len vôľu splniť si zákonnú povinnosť. K tvrdeniu žalobcu o formalistickom prístupe pri posudzovaní úkonov účastníkov právneho vzťahu žalovaný uviedol, že práve skutočná vôľa konajúcich svedčí v prospech žalovaného. Na záver uviedol, že uznanie záväzku je právnym úkonom, pričom právne úkony vykonáva za spoločnosť žalovaného štatutárny orgán, v tom čase konali za spoločnosť dvaja konatelia spoločne. Podpis zamestnanca (účtovníčky) nie je a nemôže byť právnym úkonom, a to ani právnym úkonom, ktorý by mohla urobiť pracovníčka pri bežnom prevádzkovaní podnikateľskej činnosti podnikateľa, teda ani konaním podnikateľa podľa Obchodného zákonníka. Vzhľadom na uvedené skutočnosti žalovaný navrhol, aby odvolací súd napadnuté rozhodnutie v celom rozsahu ako vecne správne potvrdil. 8. Žalobca vo svojej replike zo dňa 5.6.2015 uviedol, že žalovaný aj po uplynutí premlčacej doby viedol sporný záväzok voči žalobcovi vo svojom účtovníctve a ešte v roku 2008 ho dával odsúhlasovať. Má za to, že existuje veľa rozhodnutí Ústavného súdu Slovenskej republiky, ktorými Ústavný súd prikazuje všeobecným súdom cez prizmatu kogentného § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka posudzovať individuálne okolnosti daného prípadu tak, aby bol odrazom ústavnej požiadavky nachádzania spravodlivého riešenia veci. Podľa nich námietka premlčania zásadne dobrým javom neodporuje, ale môžu nastať situácie, že uplatnenie tejto námietky je výrazom zneužitia práva na úkor účastníka, voči ktorému by zánik nároku v dôsledku uplynutia premlčacej doby bol neprimerane tvrdým postihom v porovnaní s rozsahom a charakterom ním uplatňovaného práva a s dôvodmi, pre ktoré svoje právo včas neuplatnil. Žalobca konštatoval, že okresný súd sa svojím doterajším postupom ani len nepriblížil k vyššie predostretým požiadavkám a nezvážil mieru negatívnych dopadov pre ochranu dôvery v právo a legitímne očakávanie žalobcu na vynesenie spravodlivého rozsudku, čím porušil jeho práva na súdnu ochranu v zmysle č. 46 ods. 1 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 dohovoru. 9. Žalobca v doplnení odvolania zo dňa 31.8.2015 poukázal na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 30. januára 2013, sp.zn. 6Cdo 173/2011, ktoré dáva nižším súdom príkaz v každej veci sa zaoberať aj otázkou spravodlivého súdneho rozhodnutia a v jeho rámci aj dopadom a účinkom námietky premlčania dlžníka z pohľadu dobrých mravov podľa § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka. 10. Žalovaný v písomnom podaní zo dňa 1.8.2016 uviedol, že v celom rozsahu trvá na vyjadreniach a skutočnostiach, ktoré uviedol v doterajších vyjadreniach a prednesoch v prejednávanej veci. Vyjadril presvedčenie, že ním vznesená námietka premlčania je dôvodná v celom rozsahu a nemohla byť a nebola vznesená v rozpore s dobrými mravmi. Vykonaným dokazovaním bol podľa názoru žalovaného jednoznačne vyvrátený úmysel právneho predchodcu žalovaného spojený s vyhotovením týchto listín uznať sporný žalobcom uplatnený nárok. 11. Odvolací súd rozsudkom sp.zn. 1Cob/138/2015-2019 zo dňa 14.9.2016 napadnutý rozsudok Okresného súdu Bratislava II č.k. 25Cb/255/2010-177 zo dňa 20.1.2015 potvrdil a žalovanému priznal proti žalobcovi náhrada trov odvolacieho konania vo výške 100 %. V odôvodnení rozhodnutia o.i. uviedol, že je správny záver súdu prvej inštancie, v zmysle ktorého z obsahu listín „odsúhlasenie zostatkov k 31.12.2005, inventarizácia záväzkov k 31.12.2006 a inventarizácia záväzkov k 31.12.2007“ a ani z následného posúdenia prejavu vôle nevyplýva bezvýhradné uznanie predmetného záväzku podľa § 323 Obchodného zákonníka. Poukázal na konštantnú judikatúru, v zmysle ktorej „odsúhlasenie zostatkov“ vypracované podľa zákona o účtovníctve nie je uznaním záväzku, pretože z neho nevyplýva bezvýhradné uznanie predmetného záväzku ako nesporného a nevyplýva z neho jednoznačný prejav vôle uznať záväzok s účinkami v zmysle § 323 Obchodného zákonníka (napr. rozsudok Krajského súdu v Bratislave, č.k. 5Cob 112/2007-145 zo dňa 26.2.2008, rozsudok Krajského súdu v Košiciach, č.k. 4Cob 55/2012 zo dňa 27.6.2012). Odvolací súd uviedol, že v posudzovanej veci nezistil také relevantné skutočnosti, ktoré by odôvodňovali odklon od prezentovanej konštantnej judikatúry. Rovnako sa odvolací súd stotožnil s právnym názorom súdu prvej inštancie, že v posudzovanom prípade nie je možné považovať vznesenie námietky premlčania zo strany žalovaného za konanie, ktoré je v rozpore s dobrými mravmi. Podľa názoru odvolacieho súdu žalobcovi nič nebránilo uplatniť si svoju pohľadávku na súde včas. Prisvedčil tiež argumentu žalovaného, v zmysle ktorého „práva patria bdelým“, pričom konanie žalobcu pred uplatnením pohľadávky na súde nemožno považovať za aktívne a ostražité. V danom prípade bolo majetkové právo žalobcu oslabené vznesenou námietkou premlčania a v konaní neboli zistené také významné skutočnosti, ktoré by umožňovali žalobcovi jeho právo priznať. Preto považoval odvolací súd napadnuté rozhodnutie pri posúdení všetkých hľadísk za konformné so zákonom a vydané v súlade s princípom spravodlivosti. Z uvedených dôvodov odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie ako vecne správne potvrdil. 12. Proti potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu podal žalobca dňa 2.1.2017 dovolanie. 13. Na základe podaného dovolania Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením sp.zn. 4Obdo/16/2017 rozsudok Krajského súdu v Bratislave, č.k. 1Cob/138/2015-219 zo dňa 14.9.2016 zrušil a vec vrátil Krajskému súdu v Bratislave na ďalšie konanie. 14. Vo svojom uznesení Najvyšší súd Slovenskej republiky uviedol, že aby určitá otázka mohla byť relevantná z hľadiska § 421 ods. 1 písm. a), b) alebo c) CSP, musí mať zreteľné charakteristické znaky. Predovšetkým musí ísť o otázku právnu a nie o otázku skutkovú. Dovolací súd zdôraznil, že rozlíšenie skutkovej a právnej otázky nemusí byť vždy jednoznačné a v niektorých prípadoch samotné posúdenie skutkovej a právnej otázky môžu splynúť v jedno. V konkrétnom prípade sa súdy zaoberali aplikáciou ustanovení § 266 Obchodného zákonníka v spojení s ustanoveniami § 323 ods. 1 a § 407 ods. 1 Obchodného zákonníka a ustanovením § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka na zistený skutkový stav. Posúdenie otázky aplikácie rozporu námietky premlčania s korektívom dobrých mravov je preto potrebné považovať za právne posúdenie, avšak tesne prepojené s konkrétnymi okolnosťami každého jednotlivého prípadu a na ne neoddeliteľne naviazané. V prípadoch, kedy je právne posúdenie neoddeliteľne previazané so skutkovými zisteniami súdu, je preto možné dospieť k záveru, že vyriešenie konkrétnej právnej otázky nebolo v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte riešené. Konkrétne posúdenie kolízie princípu právnej istoty, ako jedného zo základných princípov právneho štátu s ústavne zakotveným právom vlastniť majetok, je právnym posúdením založeným na (nie svojvoľnej) úvahe súdu a v konkrétnych okolnostiach prípadu je preto možné podrobiť dovolaciemu prieskumu aj samotný záver odvolacieho súdu spočívajúci v nevyhodnotení uplatnenia námietky premlčania žalovaným za rozporné s dobrými mravmi. Dovolací súd však zdôraznil nemožnosť všeobecnej aplikácie takéhoto záveru paušálne na akýkoľvek prípad a opätovne zdôraznil, že v každom jednotlivom prípade je potrebné vziať do úvahy konkrétne skutkové okolnosti prípadu. 15. Dovolací súd ďalej uviedol, že vždy je nevyhnutné vychádzať z individuálnych rozmerov každého jednotlivého prípadu, ktoré sú založené na konkrétnych skutkových zisteniach. Zásada súladu výkonu práva s dobrými mravmi predstavuje významný korektív, ktorý v odôvodnených prípadoch dovoľuje zmierňovať tvrdosť zákona a dáva sudcovi priestor pre uplatnenie pravidiel slušnosti. Pojem dobré mravy nemožno vykladať len ako súbor mravných pravidiel užívaných ako korektív, či doplňujúci obsahový faktor výkonu subjektívnych práv a povinností, ale ako príkaz sudcovi rozhodovať praeter legem či dokonca contra legem, pokiaľ ide o reprobáciu konania priečiaceho sa dobrým mravom. Dobré mravy v tomto poňatí sú teda súhrnom etických, všeobecne uznávaných a zachovávaných zásad a ich dodržiavanie sa prejavuje v konaní, ktoré má byť v súlade so všeobecnými morálnymi zásadami a právnymi princípmi. 16. V prejednávanej veci išlo najmä o stret vlastníckeho práva žalobcu, resp. jeho legitímneho očakávania, že za vykonanú prácu - dielo mu žalovaný zaplatí dohodnutú cenu v zmysle čl. 20 ods. 1 Ústavy SR a právnej istoty reprezentovanej vo forme uplynutia premlčacej doby spochybnenej aktívnym správaním sa žalovaného, ktorý po uplynutí premlčacej doby do roku 2008 evidoval v účtovníctve svoj záväzok a dával ho na písomné odsúhlasovanie žalobcovi. V prípade premlčania záväzku v zmysle právnych predpisov vznikla žalovanému povinnosť zúčtovať ho ako výnos pre prípadné platenie dane z príjmu. Súdy nižšieho stupňa uvedený stret základných práv nerozpoznali a dospeli k záveru, že v danej veci vzhľadom na oprávnenosť vznesenej námietky premlčania nemožno aplikovať § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka a nezaoberali sa okolnosťami prípadu v širšom kontexte. Pri strete dvoch základných práv, a to existencie vlastníckeho práva a právnej istoty, s prihliadnutím na všetky rozhodujúce okolnosti, musí súd rozhodnúť tak, aby, ak je to možné, zostalo zachované z obidvoch základných práv čo najviac a ak to možné nie je, tak ako v tomto prípade, dať prednosť tomu základnému právu, v prospech ktorého svedčí všeobecná idea spravodlivosti, prípadne iný všeobecný princíp, ako napríklad neminem leadere, či zákaz bezdôvodne sa obohacovať a podobne. Podľa názoru dovolacieho súdu sú to práve špecifické okolnosti daného prípadu, ktoré nižšie súdy celkom opomenuli, do svojho rozhodnutia nepremietli a skôr formalistický žalobu zamietli bez toho, aby reagovali na námietky žalobcu, že je namieste poskytnúť ochranu základnému vlastníckemu právu žalobcu cez aplikáciu ustanovenia § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka tak, aby výsledné rozhodnutie bolo možné vnímať ako spravodlivé z hľadiska vyváženej ochrany základných práv dotknutých osôb. 17. Podľa dovolacieho súdu špecifickosť skutkových okolností v danej veci spočíva v samotnom správaní žalovaného, ktorý v postavení dlžníka z vlastnej iniciatívy predkladal žalobcovi inventarizáciu pohľadávok na ich odsúhlasenie, čo je v rámci obchodných vzťahov relatívne neštandardný postup. Z uvedeného dôvodu je preto podľa dovolacieho súdu potrebné upraviť optiku nazerania na úkony inventarizácie záväzkov žalovaného ako úkonov, od ktorých sa následne odvíja aplikácia ustanovenia § 407 ods. 1 Obchodného zákonníka a nie je možné vo všeobecnosti podporne odkazovať na ustálenú rozhodovaciu prax odvolacích súdov, týkajúcich sa síce problematiky inventarizácie záväzkov ako úkonov (ne)disponujúcich účinkami uznania záväzku, avšak realizovaných v opačnom postavení dlžník - veriteľ, ako je tomu v prípadoch uvedených v rozhodnutí odvolacieho súdu a vychádzajúcich teda z odlišnej skutkovej situácie. Uvedená skutočnosť má vplyv na posúdenie konania žalovaného, ako dlžníka, v zmysle ustanovenia § 266 Obchodného zákonníka a konkrétne možnosti aplikácie § 266 ods. 2 Obchodného zákonníka. Prejav vôle žalovaného totiž za konkrétnych skutkových okolností, kedy samotný dlžník zasielal veriteľovi na odsúhlasenie existenciu jeho pohľadávky v konkrétnej výške, ktorým dlžník mal sledovať jediný cieľ, a to splniť si „len“ povinnosť v zmysle príslušných právnych predpisov týkajúcich sa vedenia účtovníctva, nemohol a napokon ani nebol zrejmý veriteľovi, ako osobe, ktorej bol tento prejav vôle určený, a to aj s poukazom na širšie skutkové súvislosti konkrétneho prípadu. Aj s ohľadom na uvedené je potrebné vyhodnotiť kolíziu princípu právnej istoty s právom vlastniť majetok, v konkrétnom prípade spočívajúcej v uplatnení námietky premlčania a citlivého posúdenia jej rozporu s dobrými mravmi. Je preto potrebné sa zaoberať a starostlivo skúmať proporcionalitu zásahu do ústavou zaručeného práva vlastniť majetok, ku ktorému dochádza v konkrétnom prípade a je nevyhnutné starostlivo zvážiť dopad takéhoto zásahu v porovnaní s prípadným zásahom do princípu právnej istoty pri eventuálnom konštatovaní rozporu uplatnenej námietky premlčania s dobrými mravmi, t.j. zrealizovať test proporcionality a spravodlivosti. V neposlednom rade je v predmetnom prípade potrebné vziať do úvahy a v spojení so všetkým uvedeným sa vysporiadať aj s otázkou legitímneho očakávania žalobcu vo vzťahu k postupu a správaniu žalovaného v danej veci, nakoľko súčasťou dobrých mravov je dobrá viera (bona fides) v zmysle poctivosti a mravnej povinnosti splniť záväzok. Ide o morálne kritérium posudzovania správania sa, ktoré má dve stránky - poctivosť vlastnú a zároveň dôveru v poctivosť druhých i vieru v dôveryhodnosť ako takú, pričom stálosť a pravdivosť v sľuboch a dohodách bola už v rímskom práve chápaná ako základ spravodlivosti. Vzhľadom k tomu, že odvolací súd sa uvedenými zásadami pri právnom posúdení konkrétnych okolností neriadil, uvedené tak vo svojom výsledku malo za následok nesprávnosť právneho posúdenia konkrétnej veci. 18. Nakoľko žalobca dôvodne namietal nesprávne právne posúdenie veci odvolacím súdom, najvyšší súd napadnutý rozsudok odvolacieho súdu zrušil (§ 449 ods. 1 CSP) a vec mu vrátil na ďalšie konanie (§ 450 CSP), s tým, že v ďalšom konaní bude odvolací súd viazaný právnym názorom dovolacieho súdu vysloveným v tomto uznesení (§ 455 CSP). 19. Žalovaný vo svojom vyjadrení zo dňa 2.7.2019 uviedol, že naďalej trvá na všetkých svojich doterajších vyjadreniach v tejto veci. Žalovaný sa stotožňuje s právnymi názormi prvoinštančného aj odvolacieho súdu, že jeho činnosť, z ktorej žalobca vyvodzuje uznanie záväzku, nenapĺňa zákonné znaky pre kvalifikované uznanie záväzku v zmysle § 323 Obch. zák. Postup súdu podľa ustanovenia § 3 ods. 1 Obč. zák. má miesto iba v ojedinelých a vo výnimočných prípadoch, ak vznesenie námietky premlčania je výrazom zneužitia práva na neprospech toho účastníka, ktorý márne uplynutie premlčacej doby nezavinil, a voči ktorému by nepriznanie jeho nároku súdom v dôsledku uplynutia premlčacej doby bolo neprimerane tvrdým postihom v porovnaní s charakterom uplatňovaného práva a dôvodmi, pre ktoré svoje právo včas neuplatnil (rozsudok NS SR sp.zn. 3Cdo/41/2012). V prípade odopretia práva vzniesť námietku premlčania ide o natoľko významný zásah do právnej istoty strany, ktorá námietku premlčania vzniesla, že okolnosti, za ktorých bola vznesená prekročili rámec dobrých mravov natoľko intenzívne, že tento zásah možno považovať za odôvodnený. Použitie korektívu dobrých mravov na vznesenú námietku premlčania je tak možné len vo výnimočných prípadoch a predstavuje krajné riešenie za účelom zaistenia väzby medzi normami písaného práva a základnými morálnymi hodnotami v spoločnosti (uznesenie NS SR sp.zn. 5Obdo/51/2017 zo dňa 15.5.2018). 20. Žalovaný z dôvodov právnej istoty osobitne vzniesol námietku premlčania aj vo vzťahu k úrokom z omeškania, keď mal za to, že príslušenstvo, t.j. úroky z omeškania, ako osobitný nárok žalobcu sú premlčané aj v prípade, ak by súd rozhodol o uznaní istiny. Žalovaný ďalej vo vzťahu k úrokom z omeškania namietal aj výšku uplatňovaných úrokov z omeškania. Vo vzťahu k uznaniu záväzkov žalovaný trvá na tom, že súdna prax už dostatočne potvrdila, že inventarizačné potvrdenie podľa zákona č. 431/2002 Z.z. o účtovníctve nie je a nemôže byť uznaním záväzku tak, ako ho chápe § 323 Obch. zák., ani že ho nie je možné podľa obsahu posúdiť ako uznanie záväzku. 21. K podaniu žalovaného sa vyjadril žalobca, ktorý uviedol, že podstatou odsúhlasenia záväzku podľa zák. č. 431/2001 Z.z. je, že obidve strany sa zhodnú, že záväzok (pohľadávka) trvá - teda k plneniu došlo, súhlasia s jeho výškou a s dobou splatnosti. Premlčané záväzky sa už účtovne neevidujú, teda ani neodsúhlasujú a účtujú sa na príslušný účet ostatných výnosov. Žalovaný 17.1.2008 zaslal žalobcovi „inventarizáciu záväzkov k 31.12.2007“ vo výške 321.500 Sk, so splatnosťou 23.10.2002, ktorú žalobca dňa 18.1.2008 odsúhlasil, čiže k tomuto dátumu sa obidve strany sporu zhodli, že medzi nimi záväzok trvá, súhlasia s jeho výškou ako aj s dobou splatnosti. Z uvedeného vyplýva, že žalovaný žalobcu udržiaval aj dva roky po premlčaní záväzku v stave, že mu tento uhradí po tom, čo mesto Martin mu uvoľní zadržané finančné prostriedky zo zrealizovanej investičnej akcie. Ochrana legitímneho očakávania, ako integrálnej súčasti základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru by mala viesť odvolací súd - rešpektujúc záväzný právny názor dovolacieho súdu - k aplikácii princípu proporcionality v rozhodnutí, že zmení rozsudok okresného súdu tak, že zaviaže žalovaného zaplatiť žalobcovi sumu 10.671,84 eur s 18 % úrokom z omeškania od 1.11.2002 až do zaplatenia. 22. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací nariadil na prejednanie veci pojednávanie na termín 6.2.2020 v zmysle § 385 ods. 1 CSP, na ktorom v súlade s § 384 ods. 1 CSP zopakoval dokazovanie prednesom sporových strán, oboznámením obsahu listín uvedených v zápisnici z pojednávania a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné zmeniť. 23. Podľa § 388 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zmení, ak nie sú splnené podmienky na jeho potvrdenie, ani na jeho zrušenie. 24. Podľa § 390 písm. a), b) CSP, odvolací súd sám rozhodne vo veci, ak rozhodnutie súdu prvej inštancie bolo už raz odvolacím súdom zrušené, vec bola vrátená na ďalšie konanie a nové rozhodnutie a odvolací súd koná a rozhoduje o odvolaní proti novému rozhodnutiu súdu prvej inštancie. 25. Podľa § 455 CSP, ak bolo rozhodnutie zrušené a ak bola vec vrátená na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, súd prvej inštancie a odvolací súd sú viazaní právnym názorom dovolacieho súdu. 26. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku ako aj celého obsahu spisového materiálu a odvolania žalobcu, viazaný právnym názorom dovolacieho súdu dospel k záveru, že žalobe žalobcu je potrebné vyhovieť. 27. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho, ale interpretoval, alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne správne závery. Tak ako uviedol dovolací súd, posúdenie otázky aplikácie rozporu námietky premlčania s korektívom dobrých mravov je potrebné považovať za právne posúdenie, avšak tesne prepojené s konkrétnymi okolnosťami každého jednotlivého prípadu a na ne neoddeliteľne naviazané. V prípadoch, kedy je právne posúdenie neoddeliteľne previazané so skutkovými zisteniami súdu, je preto možné dospieť k záveru, že vyriešenie konkrétnej právnej otázky nebolo v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte riešené. Konkrétne posúdenie kolízie princípu právnej istoty, ako jedného zo základných princípov právneho štátu s ústavne zakotveným právom vlastniť majetok, je právnym posúdením založeným na (nie svojvoľnej) úvahe súdu a v konkrétnych okolnostiach prípadu je preto možné podrobiť dovolaciemu prieskumu aj samotný záver odvolacieho súdu spočívajúci v nevyhodnotení uplatnenia námietky premlčania žalovaným za rozporné s dobrými mravmi. Dovolací súd však zdôraznil nemožnosť všeobecnej aplikácie takéhoto záveru paušálne na akýkoľvek prípad a zdôraznil, že v každom jednotlivom prípade je potrebné vziať do úvahy konkrétne skutkové okolnosti prípadu. Tiež je nevyhnutné vychádzať z individuálnych rozmerov každého jednotlivého prípadu, ktoré sú založené na konkrétnych skutkových zisteniach. 28. Základným účelom inštitútu premlčania je pôsobiť na subjekty právnych vzťahov, aby v primeraných dobách uplatnili svoje nároky a zároveň aj zabrániť tomu, aby povinné osoby neboli po časovo neprimeranej dobe nútené splniť si svoje povinnosti. Inštitút premlčania takto zabraňuje dlhodobému trvaniu práva im zodpovedajúcim povinnostiam. Ak uplynula zákonom ustanovená premlčacia doba a oprávnená osoba v nej určeným spôsobom u príslušného orgánu svoje právo nevykonala, vzniká povinnej osobe oprávnenie vzniesť námietku premlčania, a tak spôsobiť stav, že sa oprávnená osoba nemôže s úspechom domáhať na súde svojho práva. 29. Vznesenie námietky premlčania v zásade prestavuje výkon práva v súlade so zákonom, pretože inštitút premlčania je zákonným inštitútom, ktorý prispieva k právnej istote v právnych vzťahoch a je aplikovateľný voči ktorémukoľvek právu podliehajúcemu premlčaniu. Nie je však vylúčené, aby aj takýto výkon práva, ktorý je v súlade so zákonom predstavoval konanie, ktoré je v rozpore s dobrými mravmi a preto nepožíval právnu ochranu. O takýto prípad však môže ísť iba výnimočne. V rozpore s dobrými mravmi môže byť však len taký výkon práva účastníkom v civilnom sporovom konaní, ktorý je výrazom zneužitia tohto práva na úkor druhého účastníka konania, pričom vo vzťahu k vznesenej námietke premlčania môže o takýto prípad ísť vtedy, ak druhý účastník konania márne uplynutie premlčacej doby nezavinil a voči nemu by za tejto situácie priznanie účinkov premlčania bolo neprimerane tvrdým postihom. Pre posúdenie tejto primeranosti je potrebné vychádzať z konkrétnych okolností prípadu, najmä vziať do úvahy charakter uplatneného práva ako aj dôvody, pre ktoré účastník svoje právo včas neuplatnil. 30. Použitie korektívu dobrých mravov na vznesenú námietku premlčania je tak možné len vo výnimočných, ojedinelých prípadoch a predstavuje krajné riešenie za účelom zaistenia väzby medzi normami písaného práva a základnými morálnymi hodnotami v spoločnosti. 31. Ustanovenie § 3 Občianskeho zákonníka je všeobecným ustanovením hmotnoprávnej povahy, ktoré dáva súdu možnosť posúdiť, či výkon subjektívneho práva je v súlade s dobrými mravmi a v prípade, ak to tak nie je, požadovanú ochranu odoprieť. Právny úkon sa prieči dobrým mravom, pokiaľ nerešpektuje niektoré zo súhrnu základných spoločenských, kultúrnych a mravných noriem, ktoré preukázali počas historického vývoja určitú mieru stálosti (nemennosti), vyjadrujú podstatné historické tendencie a stotožňuje sa s nimi podstatná časť spoločnosti. 32. Ako uviedol dovolací súd vo svojom rozhodnutí špecifickosť konkrétnych skutkových okolností v danej veci spočíva v samotnom správaní žalovaného, ktorý v postavení dlžníka z vlastnej iniciatívy dával odsúhlasovať žalobcovi inventarizáciu záväzkov voči žalobcovi, čo je v rámci obchodných vzťahov relatívne neštandardný postup. Uvedená skutočnosť má vplyv na posúdenie konania žalovaného ako dlžníka v zmysle § 266 Obch. zák. a konkrétne možnosti aplikácie § 266 ods. 2 Obch. zák. Dovolací súd taktiež uviedol, že prejav vôle žalovaného za konkrétnych skutkových okolností, kedy samotný dlžník zasielal veriteľovi na odsúhlasenie existenciu jeho pohľadávky v konkrétnej výške, ktorým dlžník mal sledovať jediný cieľ, a to splniť si „len“ povinnosť v zmysle príslušných právnych predpisov týkajúcich sa vedenia účtovníctva, nemohol a napokon ani nebol zrejmý veriteľovi, ako osobe, ktorej bol tento prejav vôle určený, a to aj s poukazom na širšie skutkové súvislosti konkrétneho prípadu. 33. Odvolací súd, ktorý je viazaný právnym názorom dovolacieho súdu, pri skúmaní proporcionality zásahu do ústavou zaručeného práva vlastniť majetok, resp. legitímneho očakávania žalobcu, že za vykonanie diela mu žalovaný zaplatí dohodnutú cenu a zásahu do právnej istoty vo forme uplynutia premlčacej doby, dospel k záveru, že v danom prípade vznesenie námietky premlčania žalovaným, napriek jeho aktívnemu správaniu, kedy aj po uplynutí premlčacej doby do roku 2008 evidoval v účtovníctve svoj záväzok a dával ho odsúhlasovať žalobcovi, je výkonom práva v rozpore s dobrými mravmi. Preto je na mieste poskytnúť ochranu základnému vlastníckemu právu žalobcu práve cez aplikáciu § 3 ods. 1 Obč. zák., aby rozhodnutie súdu bolo možné vnímať ako spravodlivé z hľadiska vyváženej ochrany základných práv dotknutých osôb. Žalobca z postupu a správania žalovaného mal dôvodnosť domnievať sa, že žalovaný splní svoj záväzok zo zmluvy a uhradí mu cenu diela. Za danej skutkovej situácie je možné považovať inventarizáciu záväzkov zasielanú žalovaným žalobcovi spolu s rozpisom záväzkov (zoznam prijatých faktúr) v prílohe v zmysle § 323 a § 407 ods. 1 Obch. zák. za ich uznanie. V neposlednom rade odvolací súd zdôrazňuje, že bolo povinnosťou žalovaného v prípade premlčania záväzku v zmysle právnych predpisov zúčtovať ho ako výnos pre prípadné platenie dane z príjmu. 34. Vzhľadom na evidenciu záväzkov žalovaného vo svojom účtovníctve a následné zasielanie odsúhlasovania zostatkov žalobcovi, považoval odvolací súd namietanie právneho dôvodu vzniku žalobcom tvrdených pohľadávok zo strany žalovaného za právne irelevantné. 35. K príslušenstvu pohľadávky odvolací súd uvádza, že do 31.1.2004 ustanovenie § 369 ods. 1 Obchodného zákonníka znelo tak, že ak je dlžník v omeškaní so splnením peňažného záväzku alebo jeho časti a nie je dohodnutá sadzba úrokov z omeškania, je dlžník povinný platiť z nezaplatenej sumy úroky z omeškania určené v zmluve, inak o 1 % vyššie, než je úroková sadzba určená obdobne podľa § 502 Obch. zákonníka, t.j. 1 % nad obvyklé úroky požadované za úvery, ktoré poskytujú banky v mieste sídla dlžníka v čase uzavretia zmluvy. Nakoľko žalobca žiadal priznať úrok z omeškania vo výške 18 % ročne zo žalovanej sumy, čo bolo v súlade s vtedy platným znením ust. § 369 ods. 1 Obch. zák., súd priznal žalobcovi úrok z omeškania v ním navrhovanej výške. 36. Odvolací súd preto rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 388 CSP zmenil tak, že uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 10.671,84 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 18 % ročne zo sumy 10.671,84 eur od 1.11.2002 do zaplatenia. 37. O nároku na náhradu trov prvoinštančného, odvolacieho a dovolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 a § 453 ods. 3 v spojení s § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP tak, že úspešnému žalobcovi priznal nárok na náhradu trov prvoinštančného, odvolacieho a dovolacieho konania vo výške 100 %, keďže bol v konaní plne úspešný. O výške náhrady trov prvoinštančného, odvolacieho a dovolacieho konania bude rozhodnuté v konečnom rozhodnutí samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 262 ods. 2 CSP). 38. Toto rozhodnutie bolo členmi senátu prijaté pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 tretia veta zák. č. 757/2004 Z.z. v znení neskorších predpisov). Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).