Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 20CoP/21/2019 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1212205696 Dátum vydania rozhodnutia: 30. 09. 2020 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Michaela Králová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2020:1212205696.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Michaely Královej a členov senátu: JUDr. Nadeždy Wallnerovej a JUDr. Ivany Jahnovej v právnej veci navrhovateľky: G.. X. O., A. T. XX.XX.XXXX, W.: Q. X, W., zastúpená: JUDr. Ladislav Siranko, advokát, so sídlom: Vajnorská 89, Bratislava, proti povinnému z výživného: G.. U. O., A. T. XX.XX.XXXX, W.: O. X, W., zastúpený: JUDr. Pavol Polakovič, advokát, so sídlom: Detvianska 14, Bratislava o určenie výživného na rozvedenú manželku, na odvolanie navrhovateľky proti rozsudku Okresného súdu Bratislava II, zo dňa 15. marca 2018, č.k. 61P/34/2012-570, takto r o z h o d o l : I. Odvolací súd rozsudok Okresného súdu Bratislava II, zo dňa 15. marca 2018, č.k. 61P/34/2012-570, p o t v r d z u j e. II. Žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov odvolacieho konania. o d ô v o d n e n i e : 1. Okresný súd Bratislava II rozsudkom zo dňa 15.03.2018, č.k. 61P/34/2012-570 zamietol návrh, ktorým sa navrhovateľka domáhala voči svojmu bývalému manželovi určenia príspevku na svoju výživu, na čas po rozvode v sume 1.890,- eur mesačne od 19.03.2012. Návrh odôvodnila závažnou zmenou svojich majetkových pomerov, schopností a možností, ku ktorej došlo po tom, ako bolo jej manželstvo s bývalým manželom rozvedené rozsudkom Okresného súdu Bratislava V, s právoplatnosťou ku dňu 19.03.2007, kedy sa navrhovateľka nie z vlastnej viny dostala do stavu hmotnej núdze v dôsledku vážnych zdravotných problémov vedúcich až do osobnej invalidity. Uvádzala, že jej príjmy nestačia pokryť jej základné životné potreby, ani náklady na lieky, ktoré nevyhnutne potrebuje. Do podania návrhu nebolo medzi účastníkmi konania vyporiadané ani bezpodielové spoluvlastníctvo manželov a v tejto súvislosti tvrdila, že spoločnosti, v ktorých v súčasnosti pracuje bývalý manžel, a ktoré patrili do masy nevysporiadného BSM, bývalý manžel bez súhlasu a proti vôli navrhovateľky previedol na svoju súčasnú manželku Helenu Kovačovičovú a navrhovateľke spôsobil dlžoby. Bývalý manžel s návrhom navrhovateľky nesúhlasil a navrhoval ho zamietnuť, ako nedôvodný. 2. Súd prvej inštancie vec právne posúdil podľa § 72 ods. 1 až 3, § 75 ods. 2 Zákona o rodine a vychádzal zo skutočného stavu zisteného z vykonaného dokazovania, v rámci ktorého uviedol, že rozsudkom Okresného súdu Bratislava V, zo dňa 07.02.2005, č.k. 25C 113/99-469, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 09.02.2007, v spojení s potvrdzujúcim rozsudkom Krajského súdu v Bratislave, č.k. 3Co/202/2005-578, zo dňa 14.09.2006 a opravným uznesením Krajského súdu v Bratislave č.k. 3Co 202/2005-644 zo dňa 19.02.2007, čo do opravy odôvodnenia rozsudku Krajského súdu v Bratislave č.k. 3Co 202/2005-578, bolo rozvedené manželstvo účastníkov tohto konania. Zároveň súd na čas po rozvode manželstva zveril vtedy maloletého syna P. do výchovy a opatery otca a matke uložil povinnosť platiť na výživu maloletého sumu 1.800,- Sk mesačne vopred. Navrhovateľka je od roku 2003 jedným z dvoch konateľov obchodnej spoločnosti TOPTREND s.r.o., za obdobie rokov 2005 až 2014 jej nebola vyplatená žiadna odmena, z titulu výkonu funkcie konateľa. Od marca 2008 bola navrhovateľka dlhodobo práceneschopná a na základe rozhodnutia Sociálnej poisťovne zo dňa 14.12.2009 bola uznaná za invalidnú, s poklesom schopnosti vykonávať zárobkovú činnosť o 60%. Invalidný dôchodok bol navrhovateľke každoročne zvyšovaný, pričom v roku 2012 bol určený vo výške 146,30 eur, v roku 2013 vo výške 152,20 eur, v roku 2014 vo výške 172,- eur, v roku 2015 vo výške 174,70 eur, v roku 2016 vo výške 175,70 eur, v roku 2017 vo výške 268,90 eur a v roku 2018 vo výške 276,10 eur. Od 26.05.2017 bol Sociálnou poisťovňou prehodnotený jej pokles schopnosti vykonávať zárobkovú činnosť o 80%. Z invalidného dôchodku sú navrhovateľke vykonávané exekučné zrážky na úhradu dlhov. Podľa potvrdenia Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny Bratislava zo dňa 23.01.2018, nebola a ani nie je navrhovateľka vedená, ako uchádzačka o zamestnanie. V období od 01.06.2010 do 31.12.2013 bola poberateľkou dávky v hmotnej núdzi vo výške 38,84 eur, následne už o vyplácanie tejto dávky nepožiadala. V rámci výpovede pred súdom prvej inštancie navrhovateľka okrem iného uviedla, že od roku 2003 pôsobí ako konateľka obchodnej spoločnosti, avšak bez odmeny. Cez túto spoločnosť pracovala pre jednu cestovnú kanceláriu. V rokoch 2006-2007 mala nepravidelné príjmy z príležitostných prekladov. Tejto činnosti sa však už nedokáže viac venovať kvôli svojmu zdravotnému stavu. Býva v 4-izbovom družstevnom byte v Bratislave, náklady spojené s užívaním bytu sú vo výške 151,38 eur mesačne, za energie platí 20,- eur mesačne. Na lieky dopláca 20,- až 30,- eur. K obom deťom jej bola súdom určená vyživovacia povinnosť, ktorú však nebola schopná uhrádzať v plnej sume, z dôvodu ktorého bola aj trestne stíhaná. Chalupa s pozemkom v obci Stará Huta, okres Detva, ktorú nadobudla darovacou zmluvou, je neobývateľná a navyše zaťažená záložným právom. Iný majetok nevlastní. Bývalý manžel odišiel v roku 1998 zo spoločnej domácnosti bez toho, aby navrhovateľke nechal nejaké financie. Preto bola nútená požičať si veľký obnos peňazí na zachovanie životnej úrovne pre seba a deti, ktoré musí samozrejme vrátiť. Išlo o pôžičky v sume viac ako 1.000.000,- Sk. Zdravotný stav navrhovateľky si vyžaduje špeciálny diétny režim, mala by užívať drahšie lieky, vitamínové a minerálne doplnky, absolvovať rehabilitácie, liečenia v kúpeľoch aj pobyty pri mori, čo si však nemôže dovoliť. Na príspevok na výživu rozvedeného manžela bola navrhovateľka odkázaná samozrejme už skôr, ako podala svoj návrh na súd. Myslela si však, že sa s bývalým manželom dohodne mimosúdne a on ju vyplatí v rámci vyporiadania bezpodielového spoluvlastníctva manželov po rozvode, čo sa však nestalo. Súd prvej inštancie v rámci skutkového stavu ďalej uviedol, že bývalý manžel navrhovateľky je jedným z dvoch konateľov spoločnosti M. K. M. spoločnosť s r. o., obchodný podiel v ktorej previedol v roku 2004 na svoju súčasnú manželku M. O.. Spoločnosť vykazuje dlhodobo stratu. Do 31.03.2017 pracoval v tejto spoločnosti na kratší pracovný úväzok, jeho priemerný mesačný príjem v rokoch 2012 až 2014 bol vo výške 181,- eur netto mesačne, za január až jún 2015 priemerne vo výške 186,- eur netto mesačne, v roku 2016 priemerne vo výške 208,- eur netto mesačne, v mesiacoch január až marec 2017 vo výške 212,- eur netto mesačne. Okrem toho do roku 2004 bol aj jedným zo spoločníkov spoločnosti MKM- STRED, spol. s r.o., obchodný podiel v ktorej rovnako previedol na svoju súčasnú manželku M. O. a do apríla 2012 pôsobil vo funkcii jedného z konateľov tejto obchodnej spoločnosti. Podľa daňových priznaní k dani z príjmov právnickej osoby vykázala táto spoločnosť za rok 2011 zisk vo výške 82.967,06 eur a za rok 2012 zisk vo výške 14.137,10 eur. Odporca má zdravotné problémy, v roku 2001 mu vyoperovali obličku a od roku 2010 je diabetikom. Vo výpovedi pred súdom prvej inštancie uviedol, že životná úroveň navrhovateľky nie je taká, ako to uvádza. Navrhovateľka sama obýva 4-izbový byt, ide o družstevný byt nadobudnutý počas trvania manželstva. Navrhovateľka sama platí platby spojené s užívaním bytu, má niekoľko mobilov, používa motorové vozidlo. Je konateľkou prosperujúcej obchodnej spoločnosti so širokým záberom. Navrhovateľka je zdatná v jazykoch, ešte počas trvania manželstva vykonávala na základe živnosti tlmočnícku činnosť, z ktorej mala príjem 400.000 až 600.000,- Sk. Túto činnosť môže vykonávať aj teraz. Uviedol, že počas trvania manželstva vybrala navrhovateľka zo spoločného účtu peniaze v celkovej sume asi 5.000.000,- Sk, ktoré si previedla na svoj rakúsky účet. Je tiež vlastníčkou chalupy a priľahlých pozemkov v okrese Detva. Navrhovateľka nikdy nebola nahlásená na Úrade práce ako nezamestnaná. Priznanie výživného na rozvedenú manželku je podľa bývalého manžela navrhovateľky v rozpore s dobrými mravmi. On sám má nízky príjem a tiež zdravotné problémy, preto nemôže riadne vykonávať svoju prácu. Odmenu za výkon funkcie konateľa nepoberá. Žije v spoločnej domácnosti so svojou súčasnou manželkou a synom, výdavky na domácnosť predstavujú 700,- až 800,- eur mesačne. 3. Súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozhodnutia poukázal na to, že konanie o príspevku na výživu rozvedeného manžela nemožno začať z úradnej moci a jeho začatie je podmienené podaním návrhu na jeho určenie rozvedeným manželom. Príspevok na výživu rozvedeného manžela možno priznať iba odo dňa začatia súdneho konania (§ 77 ods. 1 druhej vety Zákona o rodine). Časové ohraničenie poskytovania príspevku na výživu rozvedeného manžela s hornou hranicou 5 rokov (§ 72 ods. 3 Zákona o rodine) predstavuje predpokladanú maximálnu dobu, v ktorej má rozvedený manžel možnosť získať potrebné návyky, zabezpečiť starostlivosť o deti a aspoň do určitej miery odstrániť rozdiely vyvolané spravidla manželstvom, ktoré vplývali na jeho ekonomickú nesamostatnosť. Uvedené ohraničenie nie je absolútne, vo výnimočných prípadoch je možné vyživovaciu povinnosť predĺžiť. Nie každý rozvedený manžel má však nárok na poskytovanie príspevku na výživu. Zákon tento nárok priznáva iba rozvedenému manželovi, ktorý nie je schopný sám sa živiť. Neschopnosť živiť sa môže u rozvedeného manžela spočívať napríklad buď v jeho chorobe, v pokročilom veku alebo všeobecne v pracovnej neschopnosti (v subjektívnych okolnostiach), alebo aj v objektívnych ťažkostiach spojených s jeho zaradením do pracovného procesu, najmä ak ide o manžela, ktorý počas trvania manželstva nebol v pracovnom procese, staral sa iba o deti a spoločnú domácnosť a stratil prípadne pôvodnú kvalifikáciu. 4. Súd prvej inštancie konštatoval, že navrhovateľka podala návrh dňa 20.03.2012 a rozvod manželstva nadobudol právoplatnosť dňa 09.02.2007, teda návrh bol podaný po uplynutí piatich rokoch od právoplatnosti rozhodnutia o rozvode manželstva, a teda navrhovateľke nevznikol nárok na priznanie príspevku po dobu, po ktorú jej príspevok súd priznať mohol, nakoľko horná hranica 5 rokov uplynula už pred podaním návrhu a to 09.02.2012. Súd prvej inštancie poukázal na to, že príspevok na výživu možno priznať iba odo dňa podania návrhu. Zákon síce neukladá lehotu na podanie návrhu, ustanovuje však časové ohraničenie poskytovania príspevku. Navrhovateľka podala návrh po uplynutí piatich rokoch od právoplatnosti rozhodnutia, teda jej nevznikol nárok na priznanie príspevku po dobu, po ktorú jej príspevok súd priznať mohol. Horná hranica 5 rokov totiž uplynula už pred podaním návrhu a to dňa 9.2.2012. Súd prvej inštancie uviedol, že nemohol ani predĺžiť dobu prispievania, keďže príspevok nebol navrhovateľke doposiaľ priznaný. Súd prvej inštancie ďalej konštatoval, že súdna prax nie je jednotná pri výklade a aplikácii ustanovenia § 72 Zákona a rodine, a priklonil sa k výkladu „miernejšiemu“ pre navrhovateľku, že je možné priznať príspevok na rozvedeného manžela aj po uplynutí 5 rokoch za predpokladu, že sú splnené podmienky stanovené zákonom. Zdôraznil, že kým pre príspevok pre rozvedeného manžela po dobu piatich rokoch odo dňa právoplatnosti rozhodnutia o rozvode zákon vyžaduje „len“ neschopnosť živiť sa, po uplynutí tejto doby zákonodarca už ustanovenie precizuje a vyžaduje objektívne dôvody, pre ktoré nie je rozvedený manžel schopný sa živiť. Výpočet dôvodov, pre ktoré je možné predĺžiť dobu poskytovania príspevku je síce exemplifikatívny, avšak pokiaľ by mal byť dôvodom dlhodobo nepriaznivý zdravotný stav oprávneného, zákon uvádza ako podmienku nevyhnutnosť sústavnej opatery, ktorá nie je v prípade navrhovateľky splnená. Súd prvej inštancie mal za to, že dôvodom predĺženia doby poskytovania príspevku nemôže byť pretrvávajúca invalidita navrhovateľky a jej neschopnosť vykonávať akékoľvek sústavné zamestnanie, pretože neschopnosť sám sa živiť je základným dôvodom pre vznik nároku na tento príspevok podľa § 72 ods. 1 Zákona o rodine, avšak podkladom pre výnimočné rozhodnutie o predĺžení nároku na tento príspevok podľa § 72 ods. 3 Zákona o rodine (resp. o priznaní príspevku po uplynutí tejto lehoty) musí byť kvalifikovaný dôvod na strane navrhovateľky, rovnako závažný ako tie, ktoré sú v zákone príkladmo uvedené. Súd prvej inštancie vyhodnotil, že navrhovateľka žiadny takýto dôvod neuviedla. Konštatoval, že neschopnosť navrhovateľky vykonávať sústavné zamestnanie je kompenzovaná invalidným dôchodkom vo výške 276,10 eur mesačne, čo je porovnateľné s minimálnym starobným dôchodkom. Okrem toho je stále vedená ako konateľka v spoločnosti TOPTREND s.r.o., i keď navrhovateľka argumentuje, že spoločnosť nemá žiadne zisky a zo svojej činnosti nemá žiadny príjem. Súd prvej inštancie poukázal tiež na skutočnosť, že navrhovateľka vlastní nehnuteľnosť - chalupu v katastrálnom území Stará Huta, predajom, resp. prenájmom ktorej by získala finančné prostriedky. Nakoľko navrhovateľka nepreukázala žiadny objektívny dôvod, pre ktorý by nebola schopná sa sama živiť, súd prvej inštancie návrh zamietol a vzhľadom na tento záver boli irelevantné majetkové pomery bývalého manžela, na ktoré neustále poukazovala. Súd prvej inštancie pre správnosť svojho rozhodnutia doplnil, že výživné, ktoré požadovala navrhovateľka, by bolo v rozpore s dobrými mravmi, nakoľko si navrhovateľka dlhodobo neplnila vyživovaciu povinnosť k deťom, ktoré boli po rozvode manželstva zverené do starostlivosti otca. 5. O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol podľa § 52 Civilného mimosporového poriadku (ďalej len „CMP“), podľa ktorého žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov konania, ak tento zákon neustanovuje inak. 6. Proti tomuto rozsudku v celom rozsahu podala navrhovateľka v zákonom stanovenej lehote odvolanie, z dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. a), b), d), e), f), g), h) Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“) v spojení s § 30, § 31, § 35, § 36, § 40, § 62 CMP a navrhuje odvolaciemu súdu napadnutý rozsudok po vykonanom dokazovaní zmeniť tak, že zaviaže bývalého manžela povinnosťou prispievať navrhovateľke, titulom výživného na manželku na čas po rozvode od 19.03.2012 sumou 1.890,- Eur mesačne. V odvolaní navrhovateľka namieta skutočnosť, že procesným pochybením súd prvej inštancie porušil jej právo na súdnu ochranu vo veci, keď pri svojom rozhodovaní neprihliadol na faxové podanie navrhovateľky zo dňa 19.03.2012, hoci bolo včas v zákonnej lehote doplnené predložením originálu, avšak uvažuje o podaní návrhu vo veci až dňa 20.03.2012. Rozhodnutie súdu prvej inštancie rovnako nesprávne interpretuje dátum právoplatnosti rozhodnutia o rozvode navrhovateľky a bývalého manžela, keď ako dátum právoplatnosti rozsudku Okresného súdu Bratislava V, č.k. 25C/113/1999-469, zo dňa 07.02.2005 súd prvej inštancie nesprávne označuje dátum 09.02.2007. Predmetný rozsudok podľa vyznačenia zo dňa 07.05.2007 nadobudol právoplatnosť dňa 19.03.2007, v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č.k. 3Co/202/2005-578 zo dňa 14.09.2006, v znení opravného uznesenia Krajského súdu v Bratislave sp.zn. 3Co/202/2005, zo dňa 19.02.2007. Navrhovateľka má za to, že je preukázané, že návrh podala v 5 - ročnej lehote odo dňa právoplatnosti rozsudku o rozvode, a nie po jej uplynutí, ako nesprávne označoval súd prvej inštancie. Namieta procesné pochybenie súdu prvej inštancie, ktorý v súvislosti s neskoršou manipuláciou s rozvodovým spisom vyškrtol pôvodnú doložku právoplatnosti s vyznačením inej doložky právoplatnosti dňa 31.05.2012, s právoplatnosťou od 09.02.2007, bez zohľadnenia skutočnosti, že rozsudok je právoplatný až v spojení a v znení opravného uznesenia Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 3Co/202/2005, zo dňa 19.02.2007, a teda pri zmene dátumu právoplatnosti ide o zrejmú nesprávnosť, očividnú chybu v prepise zápisu právoplatnosti. Súd prvej inštancie sa v odôvodnení rozsudku žiadnym spôsobom nevyjadril, prečo sa neriadi dôkazom predloženým navrhovateľkou, resp. nevysporiadal sa so skutočnosťou, prečo nepovažoval dátum 19.03.2007 za správny dátum právoplatnosti rozvodového rozsudku. Okrem uvedeného navrhovateľka namieta závažné procesné pochybenie súdu prvej inštancie spočívajúce v tom, že dĺžka konania nebola v súlade s požiadavkou „primeranej lehoty“ podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru, nakoľko súd prvej inštancie nevyhotovil a neodoslal napadnuté rozhodnutie do 30 dní od vyhlásenia rozsudku a samotné konanie na súde prvej inštancie trvalo takmer 6 rokov. Navrhovateľka v odvolaní ďalej vytýka, že súd prvej inštancie nesprávnym procesným postupom porušil voči nej zásadu kontradiktórnosti, keď podanie odporcu zo dňa 12.03.2018 (č.l. 596), nedoručil navrhovateľke, a to ani krátkou cestou priamo na pojednávaní dňa 15.03.2018, čím jej znemožnil oboznámiť sa s podaním a vyjadriť sa k nemu. Rovnako namieta znenie zápisnice, ktorá neobsahuje skutočný priebeh pojednávania, skutkové zistenia a žiadosti navrhovateľky o poskytnutie možnosti vyjadriť sa pred súdom prvej inštancie k vyjadreniam a žiadosti o vykonanie ďalších dôkazov (súvisiacich s príjmami odporcu a jeho manželky). Navrhovateľka v zmysle § 63 CMP žiada, aby odvolací súd vykonal dôkazy za účelom zistenia skutkového stavu veci ohľadom skutočných príjmov odporcu a jeho manželky, skutočnosti preukázania ich konania proti dobrým mravom, keď sa títo na úkor navrhovateľky bezdôvodne obohatili a svojim konaním proti dobrým mravom voči navrhovateľke sa podpísali pod jej stav hmotnej núdze. Navrhovateľka má ďalej za to, že súd prvej inštancie závažným spôsobom porušil jej zásadné ľudské práva v konaní, keď v rozpore s ustanovením § 182 CSP pred skončením pojednávania dňa 15.03.2018 nevyzval strany, aby zhrnuli svoje návrhy a vyjadrili sa k dokazovaniu a k právnej stránke veci a vyhlásil dokazovanie za skončené. Navrhovateľka okrem toho vytýka, že súd prvej inštancie nezohľadňoval jej špecifické potreby vyplývajúce zo zdravotného stavu a sociálneho postavenia a v tejto súvislosti sa cíti byť diskriminovaná zo strany súdu prvej inštancie pre jej zdravotný stav. Okrem toho namieta nezrozumiteľnosť, zmätočnosť a neúplnosť odôvodnenia napadnutého rozhodnutia. Súd prvej inštancie sa vo svojom odôvodnení nevysporiadal so skutočnosťou, že sú dané hmotnoprávne podmienky pre určenie výživného na rozvedenú manželku navrhovateľke, keď táto nie z vlastnej viny je zdravotne ťažko postihnutá a neustále bojuje s finančnou núdzou o prežitie. Súd prvej inštancie bagatelizuje, až popiera neschopnosť navrhovateľky samostatne sa živiť, ako aj skutočnosť, že si bývalý manžel svojvoľne prisvojil celé bezpodielové vlastníctvo, ktoré nadobudli spoločne s navrhovateľkou, a v rozpore nielen so zákonom, ale aj s dobrými mravmi toto s ňou ani ku dňu 15.03.2018 dobrovoľne nevyporiadal. Za obdobie od 01.01.2012, keď do 31.12.2013 poberala dávky v hmotnej núdzi, jej jediným príjmom boli dávky zo Sociálnej poisťovne, ktoré nepostačujú ani na zabezpečenie jej základných životných potrieb, znižované mesačne o exekučné zrážky (za poplatky súvisiace so súdnymi konaniami spôsobenými odporcom a jeho konaním voči dobrým mravom voči navrhovateľke) o 46,28 Eur v roku 2017 a o 51,08 Eur v roku 2018. Odôvodnenie napádaného rozhodnutia súdu prvej inštancie je nielen zmätočné, ale aj rozporuplné, keď súd prvej inštancie na jednej strane tvrdí, že výživné na rozvedeného manžela možno priznať, ak tento nie je schopný sám sa živiť, ale súčasne súd zamieta návrh navrhovateľky s tvrdením, že dôvodom predĺženia doby poskytovania príspevku nemôže byť pretrvávajúca invalidita navrhovateľky a jej neschopnosť vykonávať akékoľvek sústavné zamestnanie, pretože neschopnosť sám sa živiť je základným dôvodom pre vznik nároku. Nie je logicky odôvodniteľné ani zrozumiteľné, na základe čoho prišiel súd prvej inštancie k úvahe, že navrhovateľka disponuje sumou 276,10 eur mesačne, a to za celé posudzované obdobie, keď v konaní bolo preukázané, že táto plne spĺňa všetky podmienky, aj tie hmotnoprávne, aby súd rozhodol v jej prospech a priznal jej výživné na rozvedenú manželku. Za zavádzajúci považuje navrhovateľka argument súdu prvej inštancie, že je stále vedená ako konateľka v spoločnosti TOPTREND s.r.o.. Ozrejmuje, že je vedená v obchodnom registri výhradne z dôvodu vykonania nevyhnutných opatrení (doručovanie pošty na firemný P.O.Box) a z výkonu funkcie konateľky nemá žiaden príjem. Za obdobie od 01.01.2012 boli jej príjmy zo Sociálnej poisťovne formou invalidného dôchodku mesačne v sume 146,30 Eur - 225,02 Eur (2018). K vlastným majetkovým pomerom okrem toho uviedla, že síce je vedená ako „vlastník“ nehnuteľností uvedených v rozsudku, avšak vzhľadom na skutočnosť, že tieto sú zaťažené ťarchami v prospech záložného veriteľa a súdneho exekútora, a to za celé súdom vo veci preskúmavané obdobie nepretržite, nemôže z nich mať, a ani nemá akýkoľvek výnos, alebo úžitok. Skutočnou a v konaní preukázanou pravdou je, že navrhovateľka nevlastní žiaden majetok, z ktorého by mohla mať príjmy, nevlastní ani žiadne hnuteľné veci väčšej hodnoty. Ako skutkovo ničím nepodložené, nepravdivé a nespravodlivé je tvrdenie v odôvodnení súdu prvej inštancie, že navrhovateľka nepreukázala žiadny objektívny dôvod, pre ktorý by nebola schopná sa sama živiť, a pokiaľ túto podmienku nespĺňa, sú irelevantné majetkové pomery bývalého manžela, na ktoré neustále poukazovala. Navrhovateľka má za to, že uvedené je v absolútnom rozpore so skutočnými zisteniami. Nespravodlivosť rozhodnutia súdu prvej inštancie a jeho protizákonnosť preukazujú aj tvrdenia súdu, že výživné, ktoré požadovala navrhovateľka, by bolo v rozpore s dobrými mravmi, nakoľko si navrhovateľka dlhodobo neplnila vyživovaciu povinnosť k deťom, ktoré boli po rozvode manželstva zverené do starostlivosti otca. Na obranu uvádza, že v trestnom konaní sa jednoznačne preukázalo, že navrhovateľka vysoko prekročila sumy výživného, určené jej súdom v civilnom konaní, ktoré poskytla svojim deťom. Čo sa týka samotného prenechania bytu, navrhovateľka popiera skutkové tvrdenie bývalého manžela, že tak urobil. Opak je pravdou, čoho dôkazom je rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave zo dňa 06.06.2013 č.k. 9Co/596/2012-532, následne zrušené rozhodnutím Najvyššieho súdu SR v roku 2017. Odporca cielene a vedome neplatil a neplatí nájom za byt na Q. J. Č. 8, kde je stále spoločným nájomcom a o údržbu bytu neprejavuje záujem, žiadnym spôsobom sa o byt nestará, nevynakladá ani osobnú snahu, ani finančné prostriedky na starostlivosť o byt. Od 06.06.2013 do 27.10.2017 bol odporca výlučným nájomcom (ako člen družstva) - za celý ten čas spôsobil dlžobu na nájomnom sumu prevyšujúcu 7.000,- eur plus minimálne ďalších 2000,- eur na úrokoch z omeškania a za súdne trovy, čím opakovane zapríčinil výpoveď z nájmu a členstva v družstve. Navrhovateľka pod hrozbou výpovede z nájmu, strachu o strechu nad hlavou je nútená platiť dlžoby za bývalého manžela a to aj za cenu nezabezpečenia si k životu potrebných liekov a nutnej stravy, a iných potrieb. V súčasnosti navrhovateľka na riadnu liečbu pre stabilizáciu svojho zdravotného stavu nemá dostatok finančných prostriedkov a na tento účel odhaduje výdavky vo výške 2.070,- eur, ktoré mesačne potrebuje a mala by ich mať reálne na základe majetku, ktorý nadobudla spolu s bývalým manželom počas manželstva. 7. Právny zástupca navrhovateľky podal dňa 21.08.2018 aj návrh na neúčinnosť doručenia rozsudku súdu prvej inštancie a žiadal, aby súd rozhodol, že doručenie rozsudku dňom 20.06.2018 je neúčinné a účinnosť doručenia rozsudku súdu prvej inštancie určil ku dňu 19.07.2018. Návrh odôvodnil tým, že súd prvej inštancie pochybil, keď rozsudok nedoručoval právnemu zástupcovi na adresu jeho sídla poštou do vlastných rúk, ale do elektronickej schránky, ktorú v čase doručovania rozsudku nebol povinný mať ako advokát - fyzická osoba aktivovanú. V súlade s právnou úpravou platnou od 01.07.2018 sa právny zástupca opakovane pokúšal o aktiváciu na vstup do elektronickej schránky vytvorenej pre výkon advokácie. Opakovane sa neúspešne pokúšal prihlásiť do elektronickej schránky advokáta dňa 08.06.2018, 11.06.208, 12.06.2018, 13.06.2018,14.06.2018, od 02.07.2018 vrátane celý prvý júlový týždeň, 11.07.2018, 14.07.2018. po rade neúspešných pokusov, sa mu podarilo prihlásiť do schránky dňa 19.07.2018. Skutočné doručenie rozsudku súdu prvej inštancie nastalo teda až dňa 19.07.2018. Vzhľadom k tomu, že sa právny zástupca do elektronickej schránky pre výkon advokácie, z dôvodov nie na jeho strane nemohol prihlásiť, nemohli nastať účinky doručenia skôr ako 19.07.2018. 8. Bývalý manžel vo svojom vyjadrení k odvolaniu uviedol, že tvrdenia navrhovateľky v odvolaní sú účelové a nepravdivé, čo okrem iného vyplýva z listín založených v súdnom spise (napr. podľa prezenčnej pečiatky na rozsudku Okresného súdu Bratislava V č.k. 25C/113/1999 je uvedená právoplatnosť 19.03.2007). Ide tu o skutočnosť, ktorá nepodlieha možnosti účastníkov špekulačne meniť. Rovnako tvrdenia navrhovateľky o dátume podania návrhu na výživné dňa 19.03.2012 sa nestotožňujú s dokladmi založenými v spise. Ďalej uvádza, že navrhovateľka užíva 4 izbový byt v Bratislave na Q. J.., za ktorý neplatí bytovému družstvu Bratislava V, pričom družstvo podáva žaloby o platenie voči obom účastníkom konania. Takto bude aj on zaviazaný na platenie nájmu za byt, ktorý vôbec neužíva. Bývalý manžel uvádza, že navrhovateľka odmietala a i dnes odmieta platiť výživné na deti. V exekučných konaniach robila a robí prieťahy podávaním nezmyselných podaní, s ktorými sa následne súd musí vysporiadať. Navrhovateľka tvrdí, že je chorá. Túto skutočnosť už diagnostikoval psychiater v konaní o rozvod manželstva P.. N. O. a to dekompenzáciou disociálnej poruchy. Podľa znalca navrhovateľka prevažnú časť dňa sa zaoberá len riešením súdnych sporov. Ďalej uviedol, že v minulosti navrhovateľka si vybrala zo spoločného účtu v Nemecku sumu v prepočte 5.000.000,- Sk, ktoré doteraz nedeklarovala, na čo ich použila. Má za to, že peniaze si len previedla na iný účet, z ktorého dodnes žije v blahobyte na neznámom mieste v zahraničí. V minulosti navrhovateľka pravidelne a často chodila na dovolenky do Turecka, kde sa zdržiavala podľa jej výpovedí na súde i viac ako pol roka. Z Turecka si robila zástavky vo Viedni, kde sa tiež zdržala i niekoľko týždňov. Takto spôsobila, že rozvod manželstva trval viac ako 10 rokov. V čase, kedy bola povinná platiť výživné a po tom, ako bolo začaté exekučné konanie, previedla spoločné nehnuteľnosti v kat. úz. Detva za sumu cca 870.000.-Sk, ktoré opäť nikde nedeklarovala, kde sú peniaze. Je zrejmé, že peniaze okrem dovoleniek a iného používa na vedenie nespočetných súdnych sporov. Navrhovateľka podľa znaleckého posudku MUDr. Zlatice Knollmayerovej, znalkyne z odboru psychiatria a pedopsychiatria, ktorý znalecký posudok bol vyhotovený v konaní č.k. 25C/113/1999, je osobou „pracovne bez sebarealizácie, nezodpovedná, chaotická, egocentrická, manipulatívna, nerešpektuje spoločenské normy“. Podľa znalkyne súdne spory jej zaberajú celodennú činnosť. Okresný súd Bratislava II v trestnej veci menovanej - zanedbania povinnej výživy pod č.k. Tp 867/06 vydal príkaz na zatknutie, trestný rozkaz č.k. 5T 214/07. Od roku 2006 navrhovateľku súd nevedel zabezpečiť na pojednávanie, pričom ju odsúdil až tohto roku. Navrhovateľka neuhrádzala v minulosti žiadne výživné ani dcére P., ani synovi P.. Všetky peniaze utápa v súdnych sporoch. Odporca žiada rozsudok potvrdiť. 9. Navrhovateľka rozporuje a namieta vyjadrenie bývalého manžela ako irelevantné, účelové a zavádzajúce, keď ani jedno zo svojich tvrdení neoprel o riadny dôkaz. Tvrdenia, že navrhovateľka žije v blahobyte a prepychu, sú nepravdivé, nakoľko navrhovateľka doslova bojuje o prežitie a to najmä „zásluhou" konania bývalého manžela proti dobrým mravom voči nej, dlžobám, ktoré jej spôsoboval a neustále spôsobuje tým, že si riadne neplní zákonné povinnosti voči správcovi bytového fondu. Za absolútne nepravdivé považuje tvrdenia o jej psychiatrickej diagnóze a skutočnosť, že vybrala zo spoločného účtu v Nemecku sumu v prepočte 5.000.000,- Sk. Odporca účelovo klame aj o svojich skutočných bežných príjmoch, ako aj tých, ktoré získal v súvislosti s výnosmi z predaja z firmy MKM- STRED spol. s r.o. a (2.116.066,55,- Eur). 10. Bývalý manžel v reakcii na vyjadrenie navrhovateľky uviedol, že tvrdenia o výbere sumy 5.000.000,- Sk navrhovateľkou boli ním preukázané dokladmi na pojednávaní. Navrhovateľka poukazuje na invaliditu, zlý zdravotný stav, ale nikde doteraz neprezentovala doklady, na aké choroby trpí. Je tu dôvodná obava, že navrhovateľka má psychické problémy tak, ako to už v rozvodovom konaní opísali znalci. Pravidelne podáva žaloby na súd, pričom v súčasnosti je podaných 20 živých žalôb na rôzne súdy v SR. Navrhovateľka tvrdí, že nemá finančné prostriedky, pričom je všeobecne známe, že je konateľkou spoločnosti. Sama potvrdzuje, že preberá poštu spoločnosti, chodí pravidelne na dovolenky do Turecka, kde sa v minulosti zdržiavala i celé mesiace, keď tam popri tom, že dovolenkovala zabezpečovala činnosti pre cestovné kancelária a ich klientov. Podľa jej výpovedí mala si zobrať niekoľko stotisícovú pôžičku od spoločníka spoločnosti TOPTREND s.r.o., ktorému mala založiť nehnuteľnosti v Detve. Byt je družstevný, chce byť jeho vlastníčkou, ale platiť za byt má bývalý manžel. Počas konania na súde tvrdila navrhovateľka, že v byte býva, pričom súd ju nechal cca 8 krát predviesť, policajti ju ani jediný krát v byte nenašli. Navrhovateľka je osobou, ktorá podáva účelové žaloby na súdy. Okrem žalôb podáva i trestné oznámenia v duchu poškodiť ho, resp. iné osoby. Takéto správanie žalobkyne je v rozpore s dobrými mravmi. 11. Na pojednávaní pred odvolacím súdom navrhovateľka doplnila argumentáciu o uvedenie, že ako dôvod hodný osobitného zreteľa na priznanie jej príspevku na výživu rozvedenej manželky aj po uplynutí doby 5 rokov od právoplatnosti rozvodu vidí v tom, že je nútená domáhať sa svojich práv proti bývalému manželovi súdnou cestou, či už išlo o výživné na manželku, vyporiadanie BSM, či spor súvisiaci s bytom. súdne spory ju finančne vyťažujú, spôsobujú stres, čo sa následne odzrkadľuje na jej zhoršujúcom sa zdravotnom stave. Bývalý manžel odmieta akékoľvek zmierne riešenie daných vecí. 12. Odvolací súd na prejednanie veci nariadil pojednávanie, nakoľko bolo potrebné napraviť procesné nedostatky v postupe súdu prvej inštancie (ust. § 389 ods. 1 písm. b/ CSP) a zopakovať dokazovanie. 13. Navrhovateľka v odvolaní namieta, že jej nebolo dané právo na záverečnú reč po ukončení dokazovania zo strany súdu prvej inštancie. Odvolací súd oboznámením sa obsahu zápisnice z pojednávania zo dňa 15.03.2018 (č.l. 514 spisu), na ktorom došlo k vyhláseniu uznesenia, ktorým bolo dokazovanie skončené a k vyhláseniu rozsudku zistil, že súd prvej inštancie nevyzval účastníkov, aby zhrnuli svoje návrhy a vyjadrili sa k dokazovaniu a k právnej stránke veci, tak ako to ukladá ust. § 182 CSP. Odvolací súd má však za to, že tento nedostatok je možné napraviť aj v konaní pred odvolacím súdom, tým postupom, že odvolací súd nariadi pojednávanie vo veci a dá účastníkom možnosť záverečnej reči. Ďalšou námietkou navrhovateľky spočívajúcou v nesprávnom procesnom postupe súd prvej inštancie, ktorým jej znemožnil, aby uskutočnila jej patriace procesné práva je, že jej súd prvej inštancie nedoručil všetky vyjadrenia druhej strany, a to konkrétne podanie bývalého manžela zo dňa 12.03.2018, podané súdu dňa 13.03.2018. Odvolací súd zistil, že predmetné podanie sa nachádza v spise na č.l. 513 a nebolo doručené navrhovateľke ani krátkou cestou priamo na pojednávaní dňa 15.03.2018. Dané pochybenie je však možné napraviť aj v konaní pred odvolacím súdom, čo odvolací súd vykonal doručením vyjadrenia zo dňa 12.03.2018 právnemu zástupcovi navrhovateľky. Navrhovateľka ďalej namieta, že súd prvej inštancie sa dopustil procesného pochybenia aj tým, že nepostupoval podľa ust. § 181 ods. 2 CSP, teda, že na pojednávaní konanom dňa 15.03.2018 neurčil, ktoré skutkové tvrdenia sú medzi stranami sporné, ktoré skutkové tvrdenia považuje za nesporné, ktoré dôkazy vykoná, a ktoré dôkazy nevykoná a neuviedol svoje predbežné právne posúdenie veci, hoci predmetné ustanovenie sa použije primerane aj na konanie podľa Zákona o civilnom mimosporovom poriadku. Odvolací súd v prvom rade pri posúdení tejto námietky vychádza z toho, že návrh na začatie konania, ako aj prvé pojednávanie vo veci, bolo vykonané za účinnosti Občianskeho súdneho poriadku. Ten v ustanovení § 118 ods. 1 a 2 stanovil, že potom, ako účastníci prednesú alebo doplnia svoje návrhy a predseda senátu alebo samosudca oznámi výsledky prípravy pojednávania. Po vykonaní týchto úkonov predseda senátu alebo samosudca podľa doterajších výsledkov konania uvedie, ktoré právne významné skutkové tvrdenia účastníkov je možné považovať za zhodné, ktoré právne významné skutkové tvrdenia zostali sporné, a ktoré z navrhnutých dôkazov budú vykonané a ktoré dôkazy súd nevykoná, aj keď ich účastníci navrhli. Zo zápisnice z prvého pojednávania vo veci zo dňa 13.06.2012 (č.l. 47 spisu) je zrejmé, že súd prvej inštancie postup podľa ust. § 118 ods. 2 OSP nedodržal. Otázkou bolo, či nedodržaním postupu podľa ust. § 118 ods. 2 OSP, teda takýmto nesprávnym procesným postupom, bolo strane znemožnené, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Táto právna otázka je už riešená v rozhodnutí Najvyššieho súdu SR zo dňa 28.05.2013, sp.zn. 4Cdo/167/2012, podľa ktorého striktné nedodržanie postupu podľa ust. § 118 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku samo o sebe nezakladá zmätočnosť rozhodnutia a nie je procesnou vadou konania v zmysle § 237 písm. f/ OSP ( poznámka odvolacieho súdu ust. § 237 písm. f/ OSP uvádza rovnaký dôvod, ako je uvedený odvolací dôvod v ust. § 365 ods. 1 písm. f/ CSP, a preto je dané rozhodnutie plne aplikovateľné aj na daný prípad). Z odôvodnenia vyššie uvedeného rozhodnutia NS SR vyplýva, že ak sudca nedodrží zákonné ustanovenie § 118 ods. 2 OSP, nemá to žiaden priamy dosah na možnosť vylúčenia účastníka konania z jeho procesných práv, ktoré mu Občiansky súdny poriadok priznáva. Porušenie citovaného ustanovenia teda žiadnym spôsobom nediskvalifikuje účastníka napr. v práve zúčastniť sa pojednávania, robiť prednesy, navrhovať dôkazy, vyjadrovať sa k vykonaným dôkazom, v práve na záver pojednávania zhrnúť svoje návrhy a pod. Ak by sme aj prijali názor, že súd prvej inštancie mal na začiatku pojednávania, ktoré sa konalo po účinnosti Civilného sporového poriadku, teda po dni 01.07.2016, uplatniť postup podľa ust. § 181 ods. 2 a to s poukazom na prechodné ustanovenia § 470 ods. 1, podľa ktorého ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti, a súd prvej inštancie tento postup neuplatnil, tak vyššie uvedený záver v plnom rozsahu platí aj pre nedodržanie postupu podľa ust. § 181 ods. 2 CSP, nakoľko ide o totožnú procesnú povinnosť súdu prvej inštancie, ako bola stanovená v ust. § 118 ods. 2 OSP. Odvolací súd ďalej konštatuje, že ani dĺžka konania nemôže byť v žiadnom prípade dôvodom na zrušenie rozhodnutia súdu prvej inštancie, a nemá ani súvis s meritórnym posúdením veci a rozhodnutím. Pri prieťahoch v konaní má účastník možnosť podania sťažnosti vedeniu súdu, a ak nie je zjednaná náprava možnosť obrátiť sa na Ústavný súd. Avšak dĺžka konania nezakladá žiaden odvolací dôvod. 14. Odvolací súd sa ďalej zaoberal námietkou právneho zástupcu navrhovateľky o dátume doručenia mu rozsudku súdu prvej inštancie. Právny zástupca navrhovateľky uvádza, že súd prvej inštancie mu doručoval rozsudok do elektronickej schránky s tým, že v spise sa nachádza záznam o doručení mu rozsudku fikciou doručenia dňa 20.06.2018 (č.l. 572 spisu). Právny zástupca navrhovateľky vytýka súdu prvej inštancie, že mu nemal byť rozsudok doručovaný do elektronickej schránky, nakoľko v čase doručovania nemal ako advokát - fyzická osoba povinnosť mať túto elektronickú schránku aktivovanú, a ani nežiadal súd o doručovanie písomnosti elektronicky a poukázal i na to, že ostatné písomnosti mu pred tým súd prvej inštancie doručoval poštou na adresu sídla jeho kancelárie. Uviedol, že rozsudok súdu prvej inštancie mu bol doručený až dňa 19.07.2018. Poukázal aj na to, že aktivovanie elektronickej schránky a otváranie doručenej pošty v elektronickej schránke bolo sprevádzané množstvom technických problémov. Zároveň uviedol, že doručený rozsudok do elektronickej schránky sa mu reálne podarilo otvoriť až dňa 19.07.2018 a žiada, aby súd ako dátum doručenia považoval tento deň. Odvolací súd preskúmaním spisu a tvrdení právneho zástupcu dospel k záveru, že je dôvodné za dátum doručenia rozsudku súdu prvej inštancie právnemu zástupcovi navrhovateľky považovať deň 19.07.2018. Právny zástupca navrhovateľky je advokát, ktorý vykonáva činnosť ako fyzická osoba. Ak advokát vykonáva advokáciu samostatne ako fyzická osoba, teda nie prostredníctvom obchodnej spoločnosti, je od 1. júla 2018 povinný v konaní pred súdom doručovať podania do elektronickej schránky súdu a používať pri elektronickej komunikácii so súdom elektronickú schránku aktivovanú na doručovanie (ust. § 101cd zákona o súdoch). Teda v čase doručovania rozsudku súdu prvej inštancie, čo bolo dňa 01.06.2018 ( č.l. 571 spisu), nemal právny zástupca navrhovateľky zákonnú povinnosť mať aktivovanú elektronickú schránku, a nakoľko výslovne nepožiadal súd o doručovanie do elektronickej schránky, mal súd prvej inštancie rozsudok doručovať poštou, tak ako tomu bolo aj pri iných písomnostiach počas konania. Za takejto situácie nemožno brať potvrdenie o doručení s fikciou dňa 20.06.2018 za relevantné. Nakoľko však sám právny zástupca navrhovateľky súdu potvrdil, že rozsudok doručovaný do elektronickej schránky reálne otvoril, a teda prevzal dňa 19.07.2018, odvolací súd pre posúdenie včasnosti podania odvolania vychádzal z tohto dátumu. Odvolanie sa podáva do 15 dní od doručenia rozhodnutia. V danom prípade teda vychádza odvolací súd z doručenia rozsudku dňa 19.07.2018, teda posledným 15. dňom na podanie odvolania bol deň 03.08.2018. Odvolanie bolo podané dňa 27.07.2018, teda v zákonnej lehote na podanie odvolania. 15. Navrhovateľka v odvolaní namieta ďalej, že súd prvej inštancie vychádzal z nesprávneho dátumu právoplatnosti rozsudku o rozvode manželstva účastníkov konania a nesprávne aj ustálil dátum podania žaloby o určenie príspevku na rozvedenú manželku. Odvolací súd oboznámením sa so spisom zistil, že v rovnopisoch spisu sa nachádzajú dve faxové podania návrhu a to zo dňa 19.03.2012 o 23.17 hod a dňa 20.03.2012 o 8.43 hod. Odvolací súd teda za takejto situácie musí konštatovať, že návrh na začatie konania o určenie príspevku na rozvedenú manželku bol doručený najprv faxom a to dňa 19.03.2012, ktorý bol následne riadne v zákonnej lehote doplnený originálom. 16. Súd prvej inštancie za dátum právoplatnosti rozsudku o rozvode manželstva považoval deň 09.02.2017 a vychádzal z opisu rozsudku, ktorý mu zaslal Okresný súd Bratislava V (č.l. 26 spisu), na ktorom je vyznačená právoplatnosť dňa 09.02.2007, ktorú súd vyznačil dňa 31.05.2012. Navrhovateľka namieta, že právoplatnosť nadobudol rozsudok o rozvode manželstva až dňa 19.03.2007, v spojení s rozhodnutím Krajského súdu v Bratislave č.k. 3Co/202/2005-378, zo dňa 14.09.2006, ako to vyplýva aj z doložky právoplatnosti vyznačenej na rozsudku o rozvode manželstva, ktorého kópiu navrhovateľka predložila k návrhu. Odvolací súd zistil, že v spise sa nachádza kópia rozsudku o rozvode manželstva opatrená doložkou právoplatnosti dňa 19.03.2007 (č.l. 2 spisu), ktorú predložila navrhovateľka k návrhu. Za situácie, keď účastník konania disponuje s rozsudkom s vyznačenou právoplatnosťou dňa 19.03.2007, ktorá bola vyznačená dňa 07.05.2007, má odvolací súd za to, že je potrebné prikloniť sa k tomuto dátumu právoplatnosti, nakoľko účastník nemal mať prečo pochybnosť o tom, či je doložka právoplatnosti skutočne vyznačená správne, konal v dobrej viere v správnosť vyznačenej právoplatnosti. Nakoľko navrhovateľke vyznačil súd na rozsudku o rozvode právoplatnosť dňa 19.03.2007, je potom namieste vychádzať pri posúdení podania návrhu na priznanie príspevku na výživu manžela z tohto dátumu právoplatnosti rozsudku o rozvode. 17. Podľa ust. § 72 ods. 3 zákona o rodine príspevok na výživu rozvedeného manžela možno priznať najdlhšie na dobu piatich rokov odo dňa právoplatnosti rozhodnutia o rozvode. Súd môže výnimočne túto dobu predĺžiť, ak rozvedený manžel, ktorému súd príspevok priznal, nie je z objektívnych dôvodov schopný sám sa živiť ani po uplynutí tejto doby, najmä ak ide o toho manžela, ktorému bolo v konaní o rozvod manželstva zverené do osobnej starostlivosti dieťa s dlhodobo nepriaznivým zdravotným stavom, alebo o manžela, ktorý má sám dlhodobo nepriaznivý zdravotný stav vyžadujúci sústavnú opateru. 18. Ak by sme teda vychádzali z dátumu právoplatnosti 19.03.2007, ako to žiada navrhovateľka, aj tak je dôvodné konštatovať, že návrhu na určenie príspevku na rozvedenú manželku už nemožno vyhovieť, nakoľko uplynula doba piatich rokov od právoplatnosti rozsudku o rozvode manželstva, aj keď bol návrh podaný presne posledný deň tejto 5 ročnej doby. Príspevok na výživu možno totiž priznať najskôr od podania návrhu na súd, teda odo dňa 19.03.2012, ktorý je v danom prípade ale zároveň aj posledným dňom obdobia, na ktorý možno príspevok priznať. Preto, aj keby tu boli splnené podmienky na priznanie príspevku na rozvedenú manželku, nie je reálne možné príspevok už priznať. Navyše odvolací súd poukazuje na to, že návrh bol odoslaný faxom pol hodinu pred uplynutím posledného dňa doby, na ktorú je možné priznať príspevok na rozvedeného manžela, teda súd sa reálne ani nemohol návrhom v tejto 5 ročnej dobe zaoberať. Odvolací súd má za to, že takto uplatnený nárok na príspevok na rozvedenú manželku je zjavným zneužitím práva, ktoré nemôže požívať právnu ochranu. Navrhovateľke nebránila žiadna okolnosť k tomu, aby podala návrh na priznanie príspevku skôr, keď všetky skutočnosti, na základe ktorých žiada priznať príspevok tu boli už v čase bezprostrednom po rozvode manželstva. 19. Ďaľšou právnou otázkou v danom prípade je, či je vôbec možné i napriek tomu, že navrhovateľke nebol priznaný príspevok na rozvedenú manželku počas doby piatich rokov od právoplatnosti rozvodu manželstva, priznať jej príspevok i na dobu dlhšiu v zmysle ust.§ .72 ods. 3 zákona o rodine. Súd prvej inštancie uviedol, že súdna prax je vo výklade tohto ustanovenia nejednoznačná a preto sa priklonil k výkladu pre navrhovateľku priaznivejšiemu a zaoberal sa tým, či sú u navrhovateľky také dôvody, pre ktoré by jej mal byť priznaný príspevok po uplynutí doby piatich rokov od právoplatnosti rozvodu. Odvolací súd je názoru, že výkladom ustanovenia §72 ods. 3 zákona o rodine je možné dospieť len k záveru, že výnimočne možno predĺžiť túto dobu, len ak rozvedenému manželovi bol priznaný príspevok na rozvedeného manžela na základe riadne podaného návrhu v dobe piatich rokov od právoplatnosti rozsudku o rozvode manželstva, keď jednoznačne je uvedené v ust. § 72 ods. 3 zákona o rodine slovné spojenie "rozvedený manžel, ktorému súd príspevok priznal". V danom prípade, z dôvodu, že navrhovateľka návrh na priznanie príspevku na výživu manželky nepodala včas, nemožno jej príspevok priznať a teda nie je ani možné predlžovať dobu poberania príspevku. Odvolací súd teda zastáva ten právny názor, že príspevok na výživu rozvedeného manžela môže byť vyplácaný maximálne po dobu 5 rokov od rozvodu manželstva. Jej uplynutím právo na príspevok zanikne, pokiaľ by pred zánikom práva nedošlo k predĺženiu práva na príspevok z objektívnych dôvodov uvedených v ust. § 72 ods. 3. Predĺženie poskytovania príspevku na výživu rozvedeného manžela nad hranicu piatich rokov prichádza do úvahy len na návrh oprávneného manžela a predĺžiť možno len lehotu, ktorá trvá a preto návrh musí byť podaný v priebehu jej plynutia. Návrhu na predĺženie môže súd vyhovieť len ak sú splnené kumulatívne podmienky, ktorými sú výnimočnosť prípadu, rozvedenému manželovi bol už príspevok priznaný, teda poberal ho v čase podania návrhu na predĺženie lehoty a z objektívnych dôvodov rozvedený manžel nebude schopný sám sa živiť ani po uplynutí doby piatich rokov od právoplatnosti rozhodnutia o rozvode. V danom prípade, keďže navrhovateľka podala návrh na priznanie príspevku na rozvedenú manželku až posledný deň lehoty a to faxom pol hodinu pred uplynutím tohto dňa, teda podala návrh tak, že súd sa ním nemohol objektívne zaoberať v dobe 5 rokov od právoplatnosti rozvodu, možno dospieť k záveru, že takto podaný návrh bol vykonaný po lehote, na ktorú je možné príspevok priznať. Navyše z obsahu návrhu vyplýva, že navrhovateľka podala návrh na priznanie príspevku na rozvedenú manželku a nie návrh na predĺženie doby poberania príspevku v zmysle ust. § 72 ods. 3 zákona o rodine. Odvolací súd v tomto smere poukazuje aj na účel príspevku na rozvedeného manžela, ktorý sleduje to, že aj po zániku manželstva si vzťahy založené manželstvom zaslúžia ochranu, ale len v prípade odkázanosti, zvyčajne vyvolanej manželstvom. Práve úprava doby piatich rokov od právoplatnosti rozvodu manželstva, po ktorú je možné priznať príspevok na výživu rozvedeného manžela, je v súlade s účelom príspevku na výživu rozvedeného manžela, ktorý má reagovať na následky vyvolané manželstvom, ktoré sa prejavia v určitom čase po zániku manželstva. Presúvať ekonomickú zodpovednosť na bývalého manžela v dlhšom časovom horizonte by bolo neprimeraným zaťažovaním a nemá oporu ani v princípoch rodinného práva, keď v prípade bývalých manželov nie je možné hovoriť o rodine. Neskôr vzniknutá neschopnosť samostatne sa živiť nemusí byť v kauzálnej súvislosti s osobným stavom vyvolaným manželstvom. Je treba si uvedomiť, že po rozvode už ide o osoby bez vzájomného právneho vzťahu, s vlastnými ekonomickými, profesijnými, rodinnými záujmami a preto nie je odôvodnené viazať ich zodpovednosťou za ekonomické postavenie bývalého manžela s väčším časovým odstupom od rozvodu manželstva. Odvolací súd zároveň dodáva, že aj keby sme prijali výklad ust. § 72 ods. 3 zákona o rodine v tom smere, že je možné priznať príspevok na dobu dlhšiu ako 5 rokov, aj v prípade, ak síce návrh bol podaný presne posledný deň obdobia piatich rokov od právoplatnosti rozvodu, ale za situácie, že navrhovateľ nemal priznaný príspevok na rozvedeného manžela počas tejto doby, tak v danom prípade na základe výsledkov vykonaného dokazovania a zistenia skutočného stavu veci, je záver súdu prvej inštancie o nedôvodnosti takéhoto nároku správny a odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje v tomto smere s odôvodnením rozsudku súdu prvej inštancie. Súd prvej inštancie vykonal všetko potrebné dokazovanie a správne postupoval, keď ďalšie dokazovanie ohľadom majetku bývalého manžela nevykonal, nakoľko to bolo pre rozhodnutie vo veci nepodstatné. Totiž, aj keby boli majetkové pomery bývalého manžela nadštandardné, neznamenalo by to dôvodnosť prispievania na výživu navrhovateľky, nakoľko v danom prípade na strane navrhovateľky nie sú splnené podmienky k priznaniu príspevku na dobu dlhšiu ako 5 rokov. Správne poukázal súd prvej inštancie na to, že len sama skutočnosť, že je navrhovateľka uznaná invalidnou neznamená dôvod na priznanie jej príspevku na výživu od bývalého manžela na dobu dlhšiu ako 5 rokov od rozvodu manželstva. Pre priznanie príspevku na rozvedeného manžela po uplynutí doby 5 rokov od právoplatnosti rozvodu manželstva musí byť daná výnimočnosť prípadu, ktorá v danej veci nie je. Správne súd prvej inštancie uviedol, že pokiaľ by mal byť dôvodom na predĺženie lehoty na poskytovanie príspevku na rozvedeného manžela nepriaznivý zdravotný stav, zákon uvádza ako podmienku nevyhnutnosť sústavnej opatery, ktorá v prípade navrhovateľky nie je splnená. Navyše pokles vykonávať prácu o 80% bol navrhovateľke priznaný od 26.05.2017, teda po uplynutí doby 5 rokov od právoplatnosti rozvodu. Dôvodom na predĺženie lehoty nie je ani skutočnosť, že navrhovateľka vedie množstvo súdnych sporov s bývalým manželom, ako argumentovala pred odvolacím súdom. Správne súd prvej inštancie poukázal na to, že sama navrhovateľka má majetok, ktorý môže zhodnotiť, a že je spoločníkom a konateľom obchodnej spoločnosti, čo taktiež má vplyv na jej pomery a možnosť sa živiť. Neobstojí argument navrhovateľky, že spoločnosť má len z dôvodu doručovania jej pošty na P.O. BOX firmy, keď takýto účel zriadenia obchodnej spoločnosti zákon nepozná. Podľa obchodného zákonníka obchodná spoločnosť je právnickou osobou založenou za účelom podnikania. 20. Súd prvej inštancie vzhľadom na vyššie uvedené správne rozhodol, keď návrh na priznanie príspevku na rozvedenú manželku zamietol. Na základe uvedeného odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne a právne správny potvrdil ( § 387 ods.1, 2 CSP). 21. Odvolací súd záverom uvádza, že z hľadiska zákonnej požiadavky na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia, na zachovanie práva účastníka na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia, na každý argument účastníka nie je súd povinný dať podrobnú odpoveď. Súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov uvádzaných účastníkom konania, čo sa nepochybne v prejednávanej veci stalo (porovnaj napr. m.m. rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva zo dňa 25.09.2012 vo veci Vojtěchová proti Slovenskej republike /sťažnosť č. 59102/08/, nález Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 14.09.2011, č.k. I. ÚS 361/2010-34, rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 17.06.2009, sp.zn. 5 M Cdo 8/2008). 22. O trovách konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s ustanovením § 52 CMP tak, že žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov odvolacieho konania. 23. Odvolací súd prijal rozhodnutie jednohlasne (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 01.05.2011, § 393 ods. 2 Civilného sporového poriadku). Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.). (1) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. (2) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 422 C.s.p.). (1) Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). (2) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 C.s.p.). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.). (1) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. (2) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.). (1) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. (2) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 C.s.p.). (1) Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení. (2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 C.s.p.). (1) Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. (2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 C.s.p.). Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 C.s.p.). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 C.s.p.). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 C.s.p.).