Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 7Co/222/2016 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1212216614 Dátum vydania rozhodnutia: 19. 08. 2020 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Adela Unčovská ECLI: ECLI:SK:KSBA:2020:1212216614.3 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Adely Unčovskej a členov senátu JUDr. Blanky Podmajerskej a JUDr. Mariany Harvancovej v právnej veci žalobkyne: C.. G. T.Š., U.. XX.X.XXXX, R. H. X, XXX XX R., zastúpená: LÖWY & LÖWY s. r. o., IČO: 47 236 230, so sídlom Slowackého 56, 821 04 Bratislava, proti žalovanému: FPD Media, a.s., IČO: 47 237 601, so sídlom Palisády 29/A, 811 06 Bratislava, zastúpenému: BIZOŇ & PARTNERS, s.r.o., IČO: 36 833 533, so sídlom Hviezdoslavovo námestie 25, 811 02 Bratislava, (predtým Ringier Axel Springer Slovakia, a. s., IČO: 00 678 155, naposledy so sídlom Prievozská 14, 821 09 Bratislava, zastúpený: BIZOŇ & PARTNERS, s.r.o., IČO: 36 833 533, so sídlom Hviezdoslavovo námestie 25, 811 02 Bratislava), o ochranu osobnosti a o náhradu nemajetkovej ujmy, na odvolanie žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Bratislava II zo dňa 9.12.2015, č. k. 50C/41/2012-411, jednomyseľne takto r o z h o d o l : V odvolacom konaní vedenom Krajským súdom v Bratislave pod sp. zn. 7Co/222/2016 pokračuje namiesto žalovaného spoločnosti Ringier Axel Springer Slovakia, a. s., IČO: 00 678 155, so sídlom Prievozská 14, 821 09 Bratislava, so spoločnosťou FPD Media, a.s., IČO: 47 237 601, so sídlom Palisády 29/A, 811 06 Bratislava. Opravuje sa rozsudok Okresného súdu Bratislava II zo dňa 9.12.2015, č. k. 50C/41/2012-411 v označení čísla konania a vo výroku o trovách konania tak, že číslo konania má správne znieť „50C/41/2012-411“ a výrok o trovách konania má správne znieť: „Žalobkyňa je povinná zaplatiť žalovanému náhradu trov konania na účet advokátskej kancelárie BIZOŇ & PARTNERS, s.r.o., so sídlom Hviezdoslavovo námestie 25, Bratislava vo výške 1 388,69 eur do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku.“ Rozsudok súdu prvej inštancie sa potvrdzuje. Žalovanému sa proti žalobkyni priznáva nárok na plnú náhradu trov odvolacieho konania. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie žalobu o ochranu osobnosti a o náhradu nemajetkovej ujmy zamietol a žalobkyni uložil povinnosť zaplatiť žalovanému náhradu trov konania na účet Advokátskej kancelárie BIZOŇ & PARTNERS, s.r.o., IČO: 36 833 533, so sídlom Hviezdoslavovo námestie 25, 811 02 Bratislava vo výške 1 388,69 eur do troch dní od právoplatnosti rozsudku (vo výroku nesprávne uviedol, že odporkyňa je povinná zaplatiť odporcovi náhradu trov konania). 2. Rozhodnutie vo veci samej právne odôvodnil čl. 8 ods. 1, 2, čl. 10 ods. 1, 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd (ďalej len „Dohovoru“), čl. 16 ods. 1, čl. 26 ods. 1, 2, 4 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „Ústavy SR“) a § 11, § 12 ods. 1, 2 a 3, § 13 ods. 1, 2 a 3 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej len „Občiansky zákonník“) a vecne tým, že základom sporu v danej veci je konflikt medzi právom na ochranu osobnosti žalobkyne, ktoré je garantované najmä čl. 19 Ústavy a čl. 8 Dohovoru a právom žalovaného na slobodu prejavu garantovaného v čl. 26 ods. 1 Ústavy a čl. 10 Dohovoru, keďže žalobkyňa je osobou verejne známou, je speváčkou a žalovaný ako vydavateľ denníka U. Č. predstavuje nositeľa slobody prejavu. Mal preukázané, že žalobkyňa vystupovala v prvej sérii televíznej relácie E., ktorú vysielala Slovenská F. a je speváčkou; pre televíziu vystupovala verejne naposledy dňa 21.10.2010, a to v televíznej relácii M. (ako hosť), odvtedy verejne nevystupuje, nechodí na spoločenské akcie, prestala spievať, keď dňa 30.03.2012 jej bolo vrátené osvedčenie o registrácii živnosti, zrušila funkčnosť? sociálnych sietí a venuje sa rodine, pričom opakovane doručila žalovanému výzvy, aby nezverejňoval žiadne údaje vo forme oznamov, článkov, fotografií, teda všetkého, čo nespadá pod tzv. zákonné licencie. Žalobkyňa tvrdila, že žalovaný neoprávnene v článku zo dňa 19.06.2012 na titulnej stránke uverejnil 2ks fotografie žalobkyne označenej speváčka Š. s nadpisom "F.!" a na strane 20 ďalšie 2 fotografie s nadtitulkom "R.Á. R. H. Š., s titulkom "F.!" a podtitulkom "E. C. H. Š.B. G.", pričom v uvedenom článku popisuje žalobkyňu ako prežíva najkrajšie obdobie vo svojom živote a ako úspešná účastníčka prvej série slovenskej E. je už v šiestom mesiaci tehotenstva, že čaká dievčatko, nakupuje detskú výbavičku, ale nechce, aby o tom niekto vedel a otázky o svojom tehotenstve odmieta komentovať. Ďalej v publikovanom článku vo víkendovej prílohe denníka Nový čas č. 26/2012 dňa 23.06.2012 na str. 3 pod rubrikou ". E. B. na T. spolu s fotografiou žalobkyne pod bytovým domom, žalovaný uverejnil článok s textom : "Q., Q., Q.", obsahom ktorého je informácia, že žalobkyňa je v šiestom mesiaci tehotenstva, zakrýva rastúce bruško, v lete by sa jej malo narodiť? dievčatko. Napokon v publikovanom článku denníka U. Č. pod názvom Š. G. G.! Tajný pôrod 3 mesiace po svadbe žalovaný uviedol, že speváčka prežíva najkrajší rok v živote, že žalobkyňa sa stala novopečenou mamičkou, že pôrod prebehol cisárskym rezom v bratislavskej nemocnici, a že dcéra G. je v poriadku. Zásah do práva žalobkyne na ochranu osobnosti mal teda spočívať v neoprávnenom sledovaní pohybu žalobkyne fotografom žalovaného, v neoprávnenom vyhotovovaní obrazových snímok žalobkyne bez jej vedomia a bez jej privolenia v rozpore s jej oprávnenými záujmami a v neoprávnenom zásahu do súkromia žalobkyne informovaním o intímnych skutočnostiach z jej života v rozpore s jej oprávnenými záujmami. Súd prvej inštancie na základe vykonaného dokazovania vyvodil, že vo vzťahu k tvrdenému neoprávnenému sledovaniu žalobkyne sa jej nepodarilo jednoznačne preukázať, že fotografie dňa 18.09.2012 vyhotovil niekto z poverenia žalovaného. V súvislosti s obrazovými snímkami a článkami žalovaného konštatoval, že sa musel vysporiadať s testom proporcionality. Na základe neho považoval vyhotovenie obrazových snímok žalobkyne v danom prípade za tlačové spravodajstvo, keď predmetné články sa týkali širšieho okruhu verejne známych osôb z oblasti šoubiznisu s tým, že pojem verejný záujem je nutné vykladať? široko a prejav sledujúci verejný záujem sa môže týka? nielen prejavov ekonomických, sociálnych, kultúrnych, náboženských, ale aj komerčných. V danom prípade dospel k záveru, že informácie o žalobkyni ako verejne známej osobe sú tlačovým spravodajstvom a neprekračujú medze zásahov do súkromia, a to najmä z dôvodu, že žalobkyňa je verejne známou osobou, speváčkou, ktorá je v povedomí širokej verejnosti napr. už len tým, že naspievané piesne na základe licencie šíria rozhlasové stanice; navyše uvedené obrazové snímky sú vyhotovované na verejnom priestranstve, sú primerané, neznevažujúce a v kontexte s obsahom článku popisujú žalobkyňu v radostnom očakávaní. Poukázal na predchádzajúce konanie žalobkyne, ktorá bola do vydania predmetných článkov cca od roku 2004 často snímaná a tieto fotografie boli v priebehu niekoľkých rokov publikované širokej verejnosti, nešlo v danom prípade preto o jednorazovú informačnú hodnotu, pretože sledovanie súkromného života nielen žalobkyne, ale väčšieho počtu celebrít prostredníctvom médií je súčasťou ich kariér. S prihliadnutím na špecifické tlačové spravodajstvo žalovaného dospel k záveru, že právo žalobkyne na citlivé obdobie tehotenstva musí ustúpiť právu na poskytnutie informácie. Ďalej konštatoval, že aj keď žalobkyňa v roku 2012 ukončila podnikateľskú činnosť? - spievanie, pre verejnosť? zostáva v povedomí naďalej pre jej spevácku kariéru, do ktorej vstúpila dobrovoľne a s vedomím, že súkromie bude mať narušované zo strany verejnosti; prichádza tu teda k zúženiu ochrany jej práva na ochranu súkromia. Prihliadol zároveň na predchádzajúce konanie žalobkyne a na jej vzťah k médiám, keď poskytovala médiám, konkrétne žalovanému informácie a s týmito informáciami ako aj so zverejnením jej fotografií súhlasila. Vyvodil, že fotografie znázorňujúce tehotnú žalobkyňu, ako aj obsah článkov smerovali do intímnej sféry žalobkyne, avšak od jej nástupu na spevácku kariéru poskytla žalobkyňa žalovanému množstvo informácií z jej súkromného života, umožnila mu, aby publikoval tieto informácie, preto jeho zásah do súkromnej sféry žalobkyne možno spájať s jej publicitou a zároveň možno konštatovať, že jej právo bolo oslabené, pričom poskytnuté informácie smerovali k diskusii o ďalšej budúcnosti žalobkyne ako speváčky s tým, že fotografie a články je potrebné spájať v celom kontexte zverejnených informácií. Prihliadol na skutočnosť, že články boli uverejnené v čase zvýšenej pôrodnosti u verejne známych osôb (pričom v ostatných sférach spoločnosti mala pôrodnosť klesajúcu tendenciu), teda rozoberali sa aktuálne udalosti a poukázal na kľúčové poslanie tlače, a to, vyhľadávať a rozširovať informácie a myšlienky o otázkach verejného záujmu. Vyhodnotil, že skutkové tvrdenia ohľadom tehotenstva, pôrodu a narodenie dieťaťa boli tvrdeniami pravdivými, pričom hodnotiace úsudky ohľadom ďalšieho spôsobu života, či zapierania tehotenstva vychádzajú z dostatočne overeného skutkového stavu. Zobral do úvahy aj skutočnosť, že žalovaný mal vedomosť o nesúhlase žalobkyne so zverejnením jej súkromia, ako aj nesúhlase s uverejnením jej podobizne, avšak podľa jeho názoru nedošlo k spôsobilému zásahu privodiť žalobkyni následok narušenia jej súkromia, pričom žalovaný uverejnil o žalobkyni pozitívne informácie, ktoré boli spôsobilé prispieť k viacerým otázkam verejného záujmu v oblasti materstva, tehotenstva a pôrodu celebrít v roku 2012. Konštatoval, že žalobkyňa s v konaní domáhala negatórnou žalobou v petite č. 1 odstránenia následkov t.j. aby sa odporca zdržal neoprávnených zásahov do jej práva na ochranu osobnosti, a to najmä vyhotovovaním, vydaním alebo iným zverejnením alebo akýmkoľvek iným ďalším šírením informácií, ktoré boli uverejnené v denníku U. Č. zo dňa 19.06.2012 a vo víkendovej prílohe denníka U. Č. Q. XX.XX.XXXX - U. Č.K. H. a to v písomnej, elektronickej, zvukovej alebo zvukovoobrazovej forme, či už sám ako vydavateľ alebo prostredníctvom iného vydavateľa, inej osoby, vlastným nákladom, zverejnením alebo sprístupňovaním akýmkoľvek iným spôsobom, petitom č. 2, aby upustil od neoprávneného zásahu, t.j., aby sa zdržal neoprávnených zásahov do jej práva na ochranu osobnosti, a to najmä vyhotovovaním, vydaním alebo iným zverejnením alebo akýmkoľvek iným šírením informácií, ktoré bezprostredne súvisia s jej súkromným životom, najmä v súvislosti s jej tehotenstvom, partnerským životom, pôrodom, potomkami, alebo ktoré budú obsahovať takéto informácie, a to v písomnej, elektronickej, zvukovej alebo zvukovoobrazovej forme, či už sám ako vydavateľ alebo prostredníctvom iného vydavateľa, inej osoby, vlastným nákladom, zverejnením alebo sprístupňovaním akýmkoľvek iným spôsobom a petitom č. 3 priznania finančného zadosťučinenia v peniazoch, a to náhradou nemajetkovej ujmy vo výške 50 000 eur. Vo vzťahu k prvému petitu podľa jeho názoru nebolo zrejmé, aký účinok by malo rozhodnutie súdu, ak by žalobe vyhovel, keď zverejnené informácie žalovaný zverejnil aj neskôr. V súvislosti s druhým petitom uviedol, že takémuto petitu nie je možné vyhovieť, pretože sa nedá do budúcnosti paušálne zakázať a zverejňovať akékoľvek informácie zo súkromia verejne známej osoby s poukazom na judikatúru v tomto smere, keď zmyslom ochrany osobnosti je postihovať jednotlivé excesy a nie ustanovovať absolútne zákazy. Keďže neboli v danom prípade preukázané skutočnosti, ktoré by odôvodňovali priznanie ochrany v zmysle citovaných zákonných ustanovení (morálneho zadosťučinenia), zamietol žalobu aj v časti náhrady nemajetkovej ujmy. O náhrade trov konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 v spojení s § 149 ods. 1 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok (ďalej len „O.s.p.“), a plne úspešnému žalovanému v celom rozsahu, súd mu priznal plnú náhradu trov konania. 3. Proti tomuto rozsudku podala v zákonnej lehote odvolanie žalobkyňa z dôvodov podľa § 205 ods. 2 písm. b), d) a f) O.s.p., t.j., že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Konštatovanie súdu prvej inštancie, že žalobkyňa je osobou verejného záujmu, nepovažovala za správne, keďže jej postavenie ako osoby verejného záujmu zaniklo potom, ako skončila udalosť, s ktorou sa ocitla v oblasti verejného záujmu, pričom ak sa predpokladá konkludentný súhlas so zverejňovaním akýchkoľvek informácií, tento sa môže vzťahovať len na obdobie, počas ktorého vystupovala ako osoba relatívneho verejného záujmu, t.j. v rozmedzí rokov 2004 - 2010. Uviedla, že informácie zo súkromia konkrétnej osoby nie je možné paušalizovať a je potrebné rozlišovať medzi informáciami zo súkromného života a informáciami zo súkromného života, ktoré majú intímny charakter (čo je aj daný prípad). Nestotožnila sa ani so záverom súdu prvej inštancie, že informácie o žalobkyni zodpovedajú požiadavkám verejného záujmu, nakoľko z obsahu článku nemožno vyvodiť, že ide o tlačové spravodajstvo, ale len o bulvárne informácie o celebritách, pričom je otázne, ako môže informácia o žalobkyni prispieť k diskusii o verejnom záujme, a to predovšetkým z dôvodu, že v čase uverejnenia článku už žalobkyňa nevykonávala aktívnu kariéru speváčka a na verejnosti sa neobjavovala už niekoľko rokov. Poukázala na to, že všetky osoby uverejnili informácie o svojom tehotenstve dobrovoľne a žalobkyňa súhlas s uverejnením informácie nikdy neposkytla a v rozhodujúcom období sa nezúčastnila žiadnej spoločenskej akcie. Podľa jej názoru len ťažko možno konštatovať, že informácie o jej tehotenstve by boli spôsobilé prispieť do verejnej diskusie, resp. by zodpovedali požiadavke verejného záujmu, pričom oprávnený záujem verejnosti na informácie musí byť súčasný a zároveň aj aktuálny. Mala za to, že nie je naplnený predpoklad použitia, keď toto je v rozpore s oprávnenými záujmami žalobkyne, pričom žalovaný o tejto skutočnosti vedel, čo bolo preukázané aj v konaní. Neprimeranosť a rozpor s verejnými záujmami podľa jej názoru potvrdzuje aj skutočnosť akým spôsobom boli získané fotografie žalobkyne, bez ohľadu na to, či to boli „paparazzi“ fotografie vyhotovené žalovaným alebo treťou osobou. Vo vzťahu k prvým dvom navrhovaným petitom mala za to, že sú plne dôvodné s poukazom na vyjadrenie žalovaného v konaní o nariadenie predbežného opatrenia, v rámci ktorého deklaroval nezáujem uverejňovať ďalšie informácie o žalobkyni, s tým, že po uplynutí účinkov nariadeného predbežného opatrenia uverejnil článok o mieste a spôsobe pôrodu žalobkyne. Napriek tomu, že po 29.12.2012 žalovaný neuverejnil ďalšie informácie o žalobkyni, mala za to, že do budúcna toto nie je možné vylúčiť, pričom uverejňovanie informácií nebude predstavovať neprimeraný zásah do podnikateľskej činnosti a slobody prejavu žalovaného, nakoľko petit žaloby sa týka len okruhu súkromného a rodinného života žalobkyne. Vzhľadom na existenciu zásahu do osobnostných práv v rozsahu zásahu do práva na súkromie až intímneho charakteru podľa jej názoru súd prvej inštancie nesprávne právne posúdil, nakoľko sú tu dané predpoklady aj pre priznanie náhrady nemajetkovej ujmy. Z dôvodu, že súd prvej inštancie sa nevysporiadal so zásadnými námietkami žalobkyne a s tvrdeným skutkovým stavom a nezobral do úvahy ani predložené dôkazy, resp. tieto vyhodnotil účelovo v neprospech žalobkyne, považovala rozhodnutie za arbitrárne a preto nezákonné. Na základe uvedeného žiadala, aby odvolací súd zmenil rozhodnutie prvoinštančného súdu tak, že žalobe vyhovie alebo aby rozhodnutie súdu prvej inštancie zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie. 4. Žalovaný sa k odvolaniu žalobkyne nevyjadril. 5. Odvolací súd z Výpisu z Obchodného registra Okresného súdu Bratislava I, oddiel Sa, vložka č. 19/B zistil, že žalovaný spoločnosť Ringier Axel Springer Slovakia, a. s. ku dňu 30.6.2018 zanikol v dôsledku rozdelenia zlúčením s existujúcimi spoločnosťami, a to Nový čas, a. s., IČO: 51 249 979, so sídlom Prievozská 14, 821 09 Bratislava, Ringier Axel Springer SK, a.s., IČO: 51 251 761, so sídlom Prievozská 14, 821 09 Bratislava a Život Publishing, a.s., IČO: 51 249 723, so sídlom Prievozská 14, 821 09 Bratislava, ktoré sa stali právnymi nástupcami zanikajúcej spoločnosti. Zároveň zistil, že spoločnosť Nový čas, a. s. od 1.6.2019 zanikla v dôsledku zlúčenia so spoločnosťou FPD Media, a.s., IČO: 47 237 601, so sídlom Palisády 29/A, 811 06 Bratislava, ktorá sa stala právnym nástupcom zanikajúcej spoločnosti. 6. V nadväznosti na výzvu odvolacieho súdu advokátska kancelária BIZOŇ & PARTNERS, s.r.o. oznámila odvolaciemu súdu, že právnym nástupcom spoločnosti Ringier Axel Springer Slovakia, a. s. bola obchodná spoločnosť Nový čas, a. s., IČO: 51 249 979, ktorej právnym nástupcom je spoločnosť FPD Media, a.s., IČO: 47 237 601, so sídlom Palisády 29/A, 811 06 Bratislava a následne predložila listinné dôkazy preukazujúce právne nástupníctvo týkajúce sa predmetného sporu. Zároveň oznámila, že v konaní bude zastupovať aj obchodnú spoločnosť FPD Media, a.s., pričom plnomocenstvo udelené jej právnym predchodcom nebolo advokátskej kancelárii odvolané. 7. Podľa § 64 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „C.s.p.“) ak strana zanikne počas konania skôr, ako sa konanie právoplatne skončilo, súd rozhodne, že v konaní pokračuje s jej právnym nástupcom. Ak právneho nástupcu niet, súd konanie zastaví. 8. Podľa § 65 ods. 1 C.s.p. právny nástupca podľa § 63 a 64 prijíma stav konania ku dňu zániku procesnej subjektivity svojho predchodcu. 9. Podľa § 69 ods. 3 veta prvá zákona č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník (ďalej len „Obchodný zákonník“), zlúčenie je postup, pri ktorom na základe zrušenia bez likvidácie dochádza k zániku jednej spoločnosti alebo viacerých spoločností, pričom imanie zanikajúcich spoločností prechádza na inú už jestvujúcu spoločnosť, ktorá sa tým stáva právnym nástupcom zanikajúcich spoločností. 10. Podľa § 69 ods. 4 Obchodného zákonníka, rozdelenie spoločnosti je postup, pri ktorom na základe zrušenia bez likvidácie dochádza k zániku spoločnosti, pričom imanie zanikajúcej spoločnosti prechádza na iné už jestvujúce spoločnosti, ktoré sa tým stávajú právnymi nástupcami zanikajúcej spoločnosti (ďalej len "rozdelenie spoločnosti zlúčením"), alebo na novozaložené spoločnosti, ktoré sa svojím vznikom stávajú právnymi nástupcami zanikajúcich spoločností. Každá z nástupníckych spoločností ručí za záväzky, ktoré prešli rozdelením zo zaniknutej spoločnosti na ostatné spoločnosti celým svojím majetkom; na splnenie záväzku sú zaviazané spoločne a nerozdielne. Veriteľ môže požadovať celé plnenie záväzku od ktorejkoľvek z nich a splnením zaväzku jednou z nástupníckych spoločností povinnosť ostatných spoločností zanikne. Medzi sebou sa nástupnícke spoločnosti vyrovnajú v pomere, v akom na ne prešlo čisté obchodné imanie zaniknutej spoločnosti. Ak v rozhodnutí o rozdelení nie je určené, na ktorú spoločnosť určitá časť obchodného majetku prechádza, prechádza táto časť majetku do podielového spoluvlastníctva všetkých nástupníckych spoločností; podiely jednotlivých nástupníckych spoločností sa určia pomerom, v akom na ne prešlo čisté obchodné imanie zaniknutej spoločnosti. 11. V prípade, ak počas konania (t.j. od jeho začatia až do právoplatného skončenia) zanikne strana sporu a dôjde k zániku právnickej osoby vystupujúcej na strane žalobcu alebo žalovaného, súd na základe toho, či zaniknutá právnická osoba má právneho nástupcu alebo nie, rozhodne o zastavení konania (ak strana zanikla bez právneho nástupcu) alebo o pokračovaní v konaní s právnym nástupcom. 12. Na základe zistených skutočností mal odvolací súd za preukázané, že žalovaný ku dňu 30.6.2018 zanikol v dôsledku rozdelenia zlúčením, pričom jeho imanie prešlo na už jestvujúce spoločnosti, a to spoločnosť Nový čas, a. s., spoločnosť Ringier Axel Springer SK, a.s. a spoločnosť Život Publishing, a.s. V zmysle predložených listinných dôkazov ako aj vyjadrenia právneho zástupcu žalovaného právnym nástupcom žalovaného je spoločnosť Nový čas, a. s. Ďalej mal odvolací súd za preukázané, že spoločnosť Nový čas, a. s. ako právny nástupca žalovaného ku dňu 1.6.2019 zanikla zlúčením, pričom jej právnym nástupcom sa stala spoločnosť FPD Media, a.s., IČO: 47 237 601, so sídlom Palisády 29/A, 811 06 Bratislava, ktorá prevzala všetky záväzky zanikajúcej spoločnosti, vrátane záväzkov vyplývajúcich z tohto súdneho sporu. Na základe § 64 C.s.p., ktoré stanovuje, že o pokračovaní s právnymi nástupcami strany sporu, ktorá zanikla, je potrebné rozhodnúť, zohľadňujúc príslušné ustanovenie § 69 ods. 3 a 4 Obchodného zákonníka, odvolací súd rozhodol o tom, že v konaní bude pokračovať so spoločnosťou FPD Media, a.s., IČO: 47 237 601, so sídlom Palisády 29/A, 811 06 Bratislava. 13. Vo vzťahu k oprave rozsudku prvoinštančného súdu odvolací súd postupoval podľa § § 224 C.s.p., v spojení s § 378 ods. 1 C.s.p. a opravil číslo konania a výrok o trovách konania prvoinštančného rozsudku, nakoľko došlo k zrejmej nesprávnosti v písomnom vyhotovení rozsudku, keď namiesto správneho čísla konania 50C/41/2012-411 súd prvej inštancie uviedol číslo konania 50C/41/2013-411 a vo výroku o trovách konania namiesto „žalobkyňa je povinná zaplatiť žalovanému náhradu trov konania...“ nesprávne uviedol „odporkyňa je povinná zaplatiť odporcovi náhradu trov konania...“. 14. Odvolací súd preskúmal vec v rozsahu a medziach dôvodov odvolania ( § 379, § 380 ods. 1 a 378 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok, ďalej len „C.s.p.“), bez nariadenia odvolacieho pojednávania ( § 385 ods. 1 C.s.p.), keďže sa nejednalo o prípad, v ktorom by bolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, nariadenie pojednávania si nevyžadoval ani dôležitý verejný záujem a dospel k záveru, že odvolanie žalobkyne nie je podané dôvodne. Súd prvej inštancie riadne zistil skutkový stav veci, keď vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom na zistenie rozhodujúcich skutočností ( § 185 C.s.p.) z hľadiska posúdenia opodstatnenosti uplatnenej žaloby, výsledky vykonaného dokazovania správne zhodnotil ( § 191 ods. 1 C.s.p.) a na ich základe dospel k správnym skutkovým a právnym záverom, ktoré v napadnutom rozhodnutí aj náležite a dostatočne odôvodnil ( § 220 ods. 2 C.s.p.). 15. Odvolací súd, prihliadajúc na obsah súdneho spisu a z neho vyplývajúci skutkový stav, nezistiac v postupe súdu prvej inštancie žiadne vady týkajúce sa procesných podmienok ( § 380 ods.2 C.s.p.), sa v celom rozsahu po skutkovej a právnej stránke stotožňuje (§ 387 ods. 2 C.s.p.) s dôvodmi týkajúcimi sa odvolaním napadnutého rozsudku prvoinštančného súdu, ktorým žalobu zamietol, a v ktorom dostatočne zodpovedal na v konaní nastolené otázky majúce pri rozhodovaní o uplatnenom nároku podstatný význam, pričom sa v rozhodnutí vyporiadal i s podstatnými vyjadreniami strán prednesenými v konaní na súde prvej inštancie (§ 387 ods.2,3 C.s.p.). 16. Podľa čl. 16 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „Ústava“) nedotknuteľnosť osoby a jej súkromia je zaručená. Obmedzená môže byť len v prípadoch ustanovených zákonom. 17. Podľa čl. 26 ods. 1 Ústavy sloboda prejavu a právo na informácie sú zaručené. 18. Podľa čl. 26 ods. 2 Ústavy každý má právo vyjadrovať svoje názory slovom, písmom, tlačou, obrazom alebo iným spôsobom, ako aj slobodne vyhľadávať, prijímať a rozširovať idey a informácie bez ohľadu na hranice štátu. Vydávanie tlače nepodlieha povoľovaciemu konaniu. Podnikanie v odbore rozhlasu a televízie sa môže viazať na povolenie štátu. Podmienky ustanoví zákon. 19. Podľa čl. 26 ods. 4 Ústavy slobodu prejavu a právo vyhľadávať a šíriť informácie možno obmedziť zákonom, ak ide o opatrenia v demokratickej spoločnosti nevyhnutné na ochranu práv a slobôd iných, bezpečnosť štátu, verejného poriadku, ochranu verejného zdravia a mravnosti. 20. Podľa § 11 Občianskeho zákonníka fyzická osoba má právo na ochranu svojej osobnosti, najmä života a zdravia, občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia, svojho mena a prejavov osobnej povahy. 21. Podľa § 12 ods. 1 Občianskeho zákonníka písomnosti osobnej povahy, podobizne, obrazové snímky a obrazové a zvukové záznamy týkajúce sa fyzickej osoby alebo jej prejavov osobnej povahy sa smú vyhotoviť alebo použiť len s jej privolením. 22. Podľa § 12 ods. 3 Občianskeho zákonníka podobizne, obrazové snímky a obrazové a zvukové záznamy sa môžu bez privolenia fyzickej osoby vyhotoviť alebo použiť primeraným spôsobom tiež na vedecké a umelecké účely a pre tlačové, filmové, rozhlasové a televízne spravodajstvo. Ani také použitie však nesmie byť v rozpore s oprávnenými záujmami fyzickej osoby. 23. Podľa § 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka fyzická osoba má právo najmä sa domáhať, aby sa upustilo od neoprávnených zásahov do práva na ochranu jeho osobnosti, aby sa odstránili následky týchto zásahov a aby mu bolo dané primerané zadosťučinenie. 24. Podľa § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka pokiaľ by sa nezdalo postačujúce zadosťučinenie podľa odseku 1 najmä preto, že bola v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby alebo jeho vážnosť v spoločnosti, má fyzická osoba tiež právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. 25. Podľa § 13 ods. 3 Občianskeho zákonníka výšku náhrady podľa odseku 2 určí súd s prihliadnutím na závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo. 26. Občiansky zákonník poskytuje v § 13 ochranu osobnosti len v prípade takého porušenia občianskej cti, ktoré predstavuje zásah do osobnosti človeka, pričom tento zásah musí byť objektívne spôsobilý privodiť takúto ujmu. Predpokladmi úspešného uplatnenia práva na ochranu osobnosti je tak skutočnosť, že došlo k neoprávnenému zásahu a tento zásah je objektívne spôsobilý privodiť ujmu na právach chránených ust. § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka. Obe náležitosti musia byť splnené, aby vznikol právny vzťah, ktorého obsahom je právo domáhať sa ochrany. Existencia zásahu objektívne spôsobilého vyvolať nemajetkovú ujmu spočíva v porušení alebo ohrození osobnosti fyzickej osoby v jej morálnej integrite. Pod neoprávneným zásahom možno rozumieť konanie smerujúce proti osobnej a mravnej integrite fyzickej osoby, ktoré je objektívne spôsobilé znížiť jej dôstojnosť, vážnosť a česť a ktoré ohrozuje jej postavenie a uplatnenie v spoločnosti. Neoprávneným zásahom aj každé nepravdivé tvrdenie alebo obvinenie zasahujúce práva fyzickej osoby chránené v zmysle ustanovenia § 11 Občianskeho zákonníka. 27. V rámci ochrany osobnostných práv v médiách dochádza k stretu dvoch práv, práva na slobodu prejavu a práva na ochranu osobnosti. Pre aplikáciu ust. § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka má neodmysliteľný význam čl.10 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd (ďalej len „Dohovor“), ktorý jednoznačne ako prioritné preferuje právo na slobodu prejavu. Odsek 2 tohto článku síce právo na slobodu prejavu obmedzuje tým, že výkon tohto práva zahŕňa aj povinnosť a zodpovednosť, no napriek tomu sloboda prejavu predstavuje jeden zo základných pilierov demokratickej spoločnosti a jednu zo základných podmienok jej rozvoja a sebarealizácie jednotlivca. Uplatňuje sa nielen vo vzťahu k „informáciám" a „myšlienkam", ktoré sa prijímajú priaznivo, resp. sa pokladajú za neurážlivé a neutrálne, ale aj k tým, ktoré urážajú, šokujú alebo znepokojujú štát alebo časť obyvateľstva. Vyžaduje si to pluralizmus, znášanlivosť a veľkorysosť, bez ktorých nemožno hovoriť o „demokratickej spoločnosti" (viď Handyside v. Spojené kráľovstvo, sťažnosť č. 5493/72, rozsudok zo 7. decembra 1976, § 49). V niektorých situáciách však musí sloboda prejavu ustúpiť. Limitačné klauzuly vyjadrené v čl. 26 ods. 4 ústavy (a tiež v čl. 10 ods. 2 dohovoru) explicitne uvádzajú dôvody obmedzenia slobody prejavu, pričom ide o obmedzenia, ktoré musia zodpovedať vždy demokratickému charakteru spoločnosti („opatrenia v demokratickej spoločnosti nevyhnutné"). Dôvodom takéhoto obmedzenia môže byť aj „ochrana práv a slobôd iných", teda okrem iného aj záruky vyplývajúce zo základného práva na ochranu osobnosti v rozsahu garantovanom v čl. 19 ústavy a konkretizovanom najmä v § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka, ktoré chránia súkromné osoby pred neoprávnenými zásahmi zo strany iných súkromných osôb alebo štátu. Vo veciach ochrany osobnosti však musí byť vždy zohľadnená ochrana slobody prejavu, a to minimálne v rozsahu jej ústavných záruk. Ustanovenia Občianskeho zákonníka teda nemožno aplikovať izolovane, ale je nutné ich vykladať a aplikovať v súlade s ústavou. Nutnosť zohľadniť slobodu prejavu, samozrejme, neznamená rezignáciu na ochranu osobnosti. Znamená to však, že v niektorých prípadoch musí byť uprednostnená sloboda prejavu, aj keď daný prejav môže mať isté nedostatky z hľadiska klasickej zákonnej ochrany osobnosti (viď nález Ústavného súdu Slovenskej republiky z 14. decembra 2012, sp. zn. IV. ÚS 448/2012-54). 28. Súd prvej inštancie správne poukázal na to, že je potrebné neoprávnený zásah posudzovať s prihliadnutím na prostredie, v ktorom k zásahu došlo, na subjekt zásahu, objekt zásahu, na jeho obsah, pokiaľ spočíval v skutkových tvrdeniach, na intenzite a na ostatných okolnostiach, za ktorých bol vykonaný. Rovnako správne formuloval neoprávnený zásah v súvislosti s tzv. spravodajskou licenciou, skutkovými tvrdeniami a hodnotiacimi úsudkami, s ktorým výkladom sa odvolací súd plne stotožňuje. 29. Súd prvej inštancie postupoval správne, ak v prvom rade vyhodnotil osobu žalobkyne ako osobu verejného záujmu. Odvolací súd v tomto smere dopĺňa, že v danom prípade ide o osobu relatívneho verejného záujmu, keďže ide o osobu prechodne spojenú s určitou udalosťou verejného záujmu. V súvislosti s tvrdením žalobkyne, že v čase tvrdeného zásahu už nebola osobou verejného záujmu, odvolací súd poukazuje jednak na odôvodnenie rozsudku súdu prvej inštancie, v ktorom sa prvoinštančný súd vysporiadal s uvedenou otázkou a tiež na skutočnosť, že samotná žalobkyňa sa v čase tvrdeného zásahu do jej osobnosti považovala za osobu relatívneho verejného záujmu, čo aj uviedla vo výzve žalovanému zo dňa 19.9.2011. Je potrebné zároveň konštatovať, že v uvedenej výzve (a tiež vo výzve zo dňa 9.9.2011) neuviedla žalovanému žiadne zo skutočností týkajúcich sa ukončenia jej speváckej kariéry, ktoré následne uplatnila v žalobe. S ohľadom na všetky zistené skutkové okolnosti nie je dôvodné vyvodiť, že žalobkyňa by nemala byť v čase tvrdeného zásahu do jej osobnosti považovaná za osobu verejného záujmu, a teda, že aj žalovaný by ju nemal v čase uverejnenia predmetných článkov za takúto osobu považovať. Je preto potrebné uzavrieť, že žalobkyňa bola v čase tvrdeného zásahu osobou relatívneho verejného záujmu. Na uvedenom závere nič nemení skutočnosť, že sa rozhodla z verejného života stiahnuť, keďže ešte koncom roka 2010 bola hosťom televíznej relácie a vo výzve žalovanému zo dňa 19.9.2011 sama uviedla, že ju možno považovať za osobu verejného záujmu. Vyriešenie tejto podstatnej otázky má potom následne vplyv na skúmanie splnenia náležitostí potrebných pre úspešné uplatnenie nároku na ochranu osobnosti žalobkyne. Súd prvej inštancie sa v tomto ohľade veľmi podrobne vysporiadal so všetkými skutočnosťami zistenými v konaní ako aj argumentáciou sporových strán. 30. Odvolací súd sa stotožnil aj s testom proporcionality vykonaným súdom prvej inštancie, keď prvoinštančný súd zohľadnil všetky okolnosti, za ktorých došlo k zásahu, riadne posúdil a podľa názoru odvolacieho súdu aj citlivo, starostlivo a podrobným spôsobom vyhodnotil vzťah medzi právom na ochranu cti, dôstojnosti a súkromia na jednej strane a slobodou prejavu a právom na informácie na strane druhej. Správne zohľadnil obsah článkov (ako aj konanie v medziach tzv. spravodajskej licencie) v širšom kontexte zverejnených informácií, a tiež s ohľadom na širokú predchádzajúcu publicitu týkajúcu sa súkromného života žalobkyne. 31. Zohľadňujúc vyššie uvedené možno konštatovať, že súd prvej inštancie sa veľmi podrobným spôsobom vysporiadal so všetkými podstatnými skutočnosťami a argumentáciami, ktoré boli v konaní prednesené, tieto správne vyhodnotil a vec aj správne právne posúdil, pričom jeho rozhodnutie nemožno považovať za nedostatočne odôvodnené alebo arbitrárne. Za danej situácie súd prvej inštancie správne dospel k záveru, že nároku žalobkyne na ochranu osobnosti nemožno vyhovieť pre absenciu neoprávneného zásahu do jej osobnosti. 32. Na základe uvedeného odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie, podľa § 387 ods. 1 C.s.p. ako vecne správne potvrdil. 33. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 C.s.p. v spojení s § 262 ods. 1 a § 396 ods. 1 C.s.p. a nárok na ich plnú náhradu priznal úspešnému žalovanému voči neúspešnej žalobkyni s tým, že o výške náhrady trov odvolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie podľa § 262 ods. 2 C.s.p. po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktorý vydá súdny úradník. 34. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 C.s.p.). Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).