Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 8Co/20/2020 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1212232075 Dátum vydania rozhodnutia: 31. 03. 2020 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Vlčková ECLI: ECLI:SK:KSBA:2020:1212232075.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Vlčkovej a členov senátu JUDr. Ondreja Krajča a JUDr. Moniky Holickej v právnej veci žalobcov: X/ S. N., Č.. B.U. XX, Z., X/ V. W.Č., Z. X, Z., obaja zastúpení advokátskou kanceláriou: HULE | BACHMAYR-HEYDA | NORDBERG, s. r. o., so sídlom Panenská 23, Bratislava, proti žalovanému: MH Manažment, a.s., so sídlom Trnavská cesta 100, Bratislava, IČO: 50 088 033, zastúpenému: ECKER - KÁN & PARTNERS, s.r.o., so sídlom Námestie Martina Benku, Bratislava, o zaplatenie 91.753,93 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti medzitýmnemu rozsudku Okresného súdu Bratislava II zo dňa 14. februára 2014, č.k. 8C/209/2012-126, takto r o z h o d o l : V odvolacom konaní sa pokračuje namiesto žalovaného: Fond národného majetku Slovenskej republiky, so sídlom Trnavská cesta 100, Bratislava, s jeho právnym nástupcom: MH Manažment, a.s., so sídlom Trnavská cesta 100, Bratislava, IČO: 50 088 033. Odvolací súd napadnutý medzitýmny rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e . o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým medzitýmnym rozsudkom súd prvej inštancie; v konaní v ktorom sa žalobcovia domáhajú zaplatenia sumy 91.753,93 eur spolu s úrokmi z omeškania ako peňažnej náhrady za živý a mŕtvy inventár voči žalovanému titulom jeho zákonného ručiteľského záväzku; určil, že žalobcami uplatnený nárok v konaní je daný s tým, že o práve na náhradu trov konania rozhodne v konečnom rozhodnutí. Zistený skutkový stav po právnej stránke posúdil podľa § 20 zákona č. 229/1991 Zb. o úprave vlastníckych vzťahov k pôde a inému poľnohospodárskemu majetku v spojení s § 15 ods. 4 zákona č. 92/1991 Zb. o podmienkach prevodu majetku štátu na iné osoby. Vychádzal zo zistenia, že žalobcovia splnili podmienky zákona č. 229/1991 Zb. pre uplatnenie nároku na náhradu za živý a mŕtvy inventár, ako oprávnené osoby, a povinnou osobou z tohto nároku bol posledný sukcesor, obchodná spoločnosť KM s.r.o., ktorej bola uložená rozsudkom Okresného súdu Lučenec povinnosť zaplatiť žalobcom, ako oprávneným osobám, náhradu za živý a mŕtvy inventár vo výške 2.721.130,- Sk s príslušenstvom. Poukázal na to, že spoločnosť KM s.r.o. bola posledným právnym nástupcom po pôvodnej povinnej osobe, na základe zmluvy uzavretej so žalovaným, a podľa zákona o podmienkach prevodu majetku štátu na iné osoby, prešiel na ňu ako na nadobúdateľa privatizovaného majetku v zmysle ustanovenia § 15 ods. 1 zákona č. 92/1991 Zb. aj sporný záväzok. Zdôraznil, že k účinnému vzniku práva veriteľa domáhať sa splnenia záväzku od žalovaného dôjde až po kumulatívnom splnení dvoch samostatných podmienok, a to ak veriteľ svoju pohľadávku čo do právneho dôvodu a výšky oznámil Fondu národného majetku SR do jedného roka od okamihu prechodu záväzku na nadobúdateľa privatizovaného majetku a ak vyčerpal všetky právne prostriedky na jej uspokojenie voči dlžníkovi. Konštatoval, že v prípade prvej podmienky, formálne náležitosti oznámenia zákon žiadnym spôsobom neupravuje a jej zmyslom je nepochybne zabezpečiť dosiahnutie stavu vedomosti fondu o existujúcej pohľadávke, dlžníkovi, jej právnom dôvode a výške; zákon teda vyslovene formuluje len obsahové náležitosti oznámenia. Zo spisu Okresného súdu v Lučenci mal preukázané, že žalovaný mal o právnom dôvode pohľadávky - náhrada za živý a mŕtvy inventár podľa zákona č. 229/1991 Zb., a jej výške - 2.721.130,- Sk, vedomosť už ku dňu účinnosti zmluvy o predaji časti podniku č. 2212/2002 spoločnosti KM s.r.o., keďže práve toto tvorilo predmet konania, ktoré vyvolali žalobcovia a ktorého bol fond účastníkom; vedel aj o dlžníkovi, keďže sám majetok predával. O podstatných obsahových náležitostiach tejto podmienky teda mal fond vedomosť už v čase začatia plynutia ročnej lehoty na oznámenie, resp. predtým, a aj potom, najmä o výške pohľadávky z meritórnych rozhodnutí (všetko do 1.3.2004), a preto uzavrel, že prvú podmienku žalobcovia splnili. Za takéhoto skutkového stavu trvať na osobitnom oznámení, čo bola obrana žalovaného, považoval za neúčelné až absurdné. Vyjadril presvedčenie, že právnym dôvodom pohľadávky zákonodarca sledoval identifikáciu právneho vzťahu veriteľa k dlžníkovi, nie k žalovanému. V prípade druhej podmienky mal z listinných dôkazov zrejmé, že potom ako boli žalobcovia úspešní v sporovom konaní proti dlžníkovi, neúspešne sa pokúsili o výkon rozhodnutia a v rozhodnej miere boli neúspešní aj v konkurznom konaní na majetok dlžníka. Z rozvrhového uznesenia Krajského súdu v Banskej Bystrici, č.k. 55K 176/2004-1510 zo dňa 14.6.2012, zistil, že na uspokojenie veriteľov spoločnosti KM s.r.o. bola použitá celá majetková podstata a žalobcovia boli uspokojení vo výške 2.127,88 eur (64.104,52 Sk). KM s.r.o. zanikla ex offo výmazom z obchodného registra dňa 14.06.2013. Vzhľadom na uvedené uzavrel, že žalobcovia vyčerpali všetky právne prostriedky na uspokojenie pohľadávky voči dlžníkovi. Dospel tak k záveru, že kumulatívne došlo k splneniu oboch podmienok pre vznik povinnosti najskôr dňa 14.06.2012 a keďže žalobcovia podali žalobu ešte v tom istom roku, nemohlo dôjsť ani k márnemu uplynutiu žiadnej z premlčacích lehôt. To sa týka aj žalovaným vznesenej námietky premlčania uplynutím 4-ročnej premlčacej lehoty podľa ust. § 397 Obch. zák., ktorá mala začať plynúť účinným odstúpením fondu od zmluvy o predaji (uzavretej so spoločnosťou LUTE NOVA Plus s.r.o.) dňa 14.10.2000. Ak by aj k tomuto dňu zmenilo žalovaného právne postavenie zo zákonného ručiteľa na priameho dlžníka, toto opäť zaniklo k 01.03.2003 zmluvou o predaji uzavretou s KM s.r.o., teda ešte pred uplynutím premlčacej doby. Vzhľadom na sporný právny základ uplatňovaného peňažného nároku, rozhodol len o danosti právneho základu uplatneného nároku medzitýmnym rozsudkom. 2. Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalovaný domáhajúc sa jeho zrušenia a vrátenia veci súdu prvej inštancie na ďalšie konanie dôvodiac tým, že vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Poukazoval na to, že súd prvej inštancie v odôvodnení rozsudku citoval ustanovenie § 20 zákona č. 229/1991 Zb. o úprave vlastníckych vzťahov k pôde a inému poľnohospodárskemu majetku, avšak sa s nimi nevysporiadal, a to aj napriek tomu, že dohoda o náhrade za živý a mŕtvy inventár bola uzatvorená žalobcami s povinnou osobou podľa zákona č. 229/1991 Zb. a v tejto súvislosti poukázal na to, že Slovenský pozemkový fond, zriadený zákonom č. 330/1991 Zb . v súlade so zákonom č. 229/1991 Zb. rieši v oblasti reštitúcií prevody z vlastníctva štátu do vlastníctva oprávnených osôb a poskytuje reštitučné náhrady oprávneným osobám na základe právoplatného rozhodnutia vydaného orgánmi štátnej správy podľa zákona č. 229/1991 Zb. a to za odňaté pozemky, obytné budovy, stavby, trvalé porasty, živý a mŕtvy inventár a zásoby, ktoré nie je možné vydať pre zákonné prekážky. Argumentoval, že § 15 ods. 4 zákona č. 92/1991 Zb. o podmienkach prevodu majetku štátu na iné osoby, nie je titulom na vysporiadanie reštitučných nárokov podľa zákona č. 229/1991 Zb. Poukázal na to, že zmluvou o predaji podniku číslo 1972/1998 bola povinnou osobou vysporiadať sporný reštitučný nárok spoločnosť LUTE NOVA, s.r.o. a následne spoločnosť KM, s.r.o. na základe zmluvy číslo 2212/2002 a on nie je právnym nástupcom uvedených spoločností. S poukazom na to, že fond nevyporiada reštitučné nároky, § 15 ods. 4 zákona č. 92/1991 Zb. sa na uspokojenie reštitučných nárokoch nevzťahuje, a preto je na jeho strane nedostatok pasívnej vecnej legitimácie v danom súdnom konaní. S odkazom na rozsudok Okresného súdu Bratislava II č.k. 20 C/9/2010 zo dňa 11.04.2011, potvrdený rozsudkom Krajského súdu v Bratislave zo dňa 29.11.2011, zotrval na svojej námietke, že žalobcovia si svoj nárok uplatnili až po uplynutí jednoročnej prekluzívnej lehoty ako aj na vznesenej námietke premlčania uplatňovaného nároku. V tejto súvislosti poukázal na to, že listom zo dňa 14.10.2000 odstúpil od kúpnej zmluvy uzatvorenej so spoločnosťou LUTE NOVA plus s.r.o., účinky odstúpenia nastali doručením odstúpenia konateľovi tejto spoločnosti dňa 14.10.2000 a týmto dňom sa vlastníkom privatizovaného majetku, a teda aj právnym nástupcom pôvodného štátneho podniku stal fond, týmto okamihom došlo k splynutiu osoby dlžníka s osobou ručiteľa a ručiteľský záväzok zanikol a fond sa tak stalo priamym dlžníkom ako právny nástupca Slovosiva štátny podnik, Semenárskeho štátneho podniku Lučenec, a teda osobou, voči ktorej si žalobcovia mohli uplatniť svoju pohľadávku titulom právneho nástupníctva. Okamihom prechodu privatizovaného majetku na nového nadobúdateľa - na spoločnosť KM s.r.o. začala plynúť nová jednoročná lehota, ktorá uplynula dňa 01.03.2004, v ktorej žalobcovia mali svoju pohľadávku čo do právneho dôvodu a výšky oznámiť, žalobcovia však až listom zo dňa 30.03.2004, doručenom fondu 31.03.2004, uplatnili nárok titulom zákonného ručiteľského záväzku podľa § 15 ods. 4 zákona č. 92/1991 Zb. Keďže k odstúpeniu od zmluvy o predaji časti podniku uzavretej so spoločnosťou LUTE NOVA plus s.r.o. došlo s účinkami k 14.10.2000, dňom nasledujúcim začala žalobcom plynúť štvorročná premlčacia lehota na uplatnenie práva na súde podľa § 397 Obchodného zákonníka a táto uplynula dňa 15.10.2004, žaloba však bola doručená súdu dňa 23.11.2012. Uplatnenie práva v konkurznom konaní voči spoločnosti KM, s.r.o. nespôsobilo spočívanie premlčacej doby v danom konaní. 3. Žalobcovia vo svojom vyjadrení k odvolaniu žalovaného uviedli, že povinnosť poskytnúť náhradu za živý a mŕtvy inventár prešla na štát v zastúpení Slovenským pozemkovým fondom výlučne v prípade, ak povinnú osobu nebolo možné zistiť, čo však v danom prípade nebolo splnené a rovnako Slovenský pozemkový fond nikdy nebol právnym nástupcom povinnej osoby - spoločnosti KM s.r.o. V tejto súvislosti poukázali na právoplatné rozhodnutie Okresného súdu Bratislava II zo dňa 21.03.2006 č.k. 12C/48/05-63. Nesúhlasili s obranou žalovaného v tom, že nie je v danej veci pasívne vecne legitimovaný a považoval ju za snahu o zbavenie sa zodpovednosti za majetkovú a morálnu krivdu spáchanú na nich, ktorá je navyše v rozpore s vlastnými tvrdeniami žalovaného v konaní pod sp.zn. 12C/48/05, v ktorom žalovaný sám seba označil za ručiteľa v zmysle § 15 ods. 4 zákona č. 92/1991 Zb. Mali zato, že závery vyjadrené v rozsudku Okresného súdu Bratislava II sp.zn. 20C/9/2010 zo dňa 11. 04. 2011 nie je možné v danej veci aplikovať. Rovnako za bezpredmetnú považovali žalovaným vznesenú námietku premlčania a podľa nich im premlčacia doba na uplatnenie práva na splnenie ručiteľského záväzku voči žalovanému začala plynúť dňom 14.06.2012, teda odo dňa skončenia konkurzného konania dlžníka KM s.r.o. a jeho výmazu z obchodného registra. Mali za to, že v danom prípade z ich strany došlo k preukázaniu kumulatívneho splnenia podmienok pre vznik ručiteľského záväzku žalovaného, keď z ich strany došlo k oznámeniu pohľadávky čo do právneho dôvodu a výšky do jedného roka od okamihu prechodu záväzku na nadobúdateľa privatizovaného majetku ako aj k vyčerpaniu právnych prostriedkov na jej uspokojenie voči dlžníkovi. Mali za to, že najneskôr doručením rozsudku Okresného súdu v Lučenci splnili svoju oznamovaciu povinnosť voči žalovanému a že po splnení rozvrhového uznesenia vydaného v konkurznom konaní dlžníka KM s.r.o. a po jeho výmaze z obchodného registra definitívne vyčerpali všetky právne prostriedky na uspokojenie svojho nároku voči priamemu dlžníkovi. Z uvedených dôvodov navrhli napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie potvrdiť. 4. Krajský súd v Bratislave (v poradí prvým) rozsudkom č.k. 8Co/576/2014-168 zo dňa 15. 11. 2016 rozhodol o tom, že v odvolacom konaní sa pokračuje namiesto žalovaného: Fond národného majetku Slovenskej republiky, so sídlom Trnavská cesta 100, Bratislava, s jeho právnym nástupcom: MH Manažment, a.s., so sídlom Trnavská cesta 100, Bratislava, IČO: 50 088 033 a napadnutý medzitýmny rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil. Odvolací súd v odôvodnení svojho rozhodnutia konštatoval vecnú správnosť rozsudku súdu prvej inštancie, ktorý vo veci zaujal právny záver o danosti právneho základu žalobcami uplatňovaného nároku voči žalovanému s poukazom na relevantnú právnu úpravu (§ 20 ods. 2 zákona č. 229/1991 Zb. o úprave vlastníckych vzťahov k pôde a inému poľnohospodárskemu majetku v spojení s § 15 ods. 4 zákona č. 92/1991 Zb. o podmienkach prevodu majetku štátu na iné osoby), ktorú aj správne vyložil s poukazom na zákonodarcom sledovaný účel prijatej právnej úpravy. Tvrdenia žalovaného, že v danom spore nie je pasívne vecne legitimovaným, považoval odvolací súd za účelové a zavádzajúce v snahe zbaviť sa zodpovednosti za splnenie záväzku nadobúdateľa privatizovaného majetku, ktorý Fondu vznikol titulom zákonného ručenia. Slovenský pozemkový fond nebol v danom prípade osobou povinnou poskytnúť žalobcom náhradu za mŕtvy a živý inventár, nakoľko povinná osoba bola známa, Slovenský pozemkový fond nebol ani jej nástupcom; a ani ručiteľom za splnenie jej záväzkov. Neboli tak splnené zákonné predpoklady pre vznik povinnosti Slovenského pozemkového fondu poskytnúť náhradu za živý a mŕtvy inventár oprávneným osobám; poukázal tiež na rozsudok Okresného súdu Bratislava II č.k. 12C/48/05-63 zo dňa, 21.03.2006, ktorým bola žaloba žalobcov o určenie prechodu záväzku povinnej osoby zamietnutá aj voči SR, zastúpenej Slovenským pozemkovým fondom, z dôvodu neexistencie jeho právneho vzťahu k žalobcom. Vzhľadom na skutočnosť, že Fond národného majetku SR bol stranou sporu v konaní vedenom na Okresnom súde v Lučenci pod sp.zn. 9C/136/97, kde bol uznesením zo dňa 23.06.1999 pripustený do konania ako žalovaný 2/ a do ktorého konania bola uznesením zo dňa 10.03.2003 pripustená - ako žalovaný 3/, aj spoločnosť KM s.r.o. (ako právny nástupca pôvodnej povinnej osoby), považoval aj odvolací súd za riadne a včas splnenú oznamovaciu povinnosť žalobcov vo vzťahu k Fondu národného majetku SR a iný výklad ako zodpovedajúci zákonodarcom sledovanému účelu prijatej právnej úpravy (ratio legis) by nezodpovedal rozumnému a spravodlivému vysporiadaniu vzťahov založených § 15 ods. 4 cit. zákona. Rigidné zotrvanie žalovaným na požiadavke splnenia oznamovacej povinnosti žalobcami bez zreteľa na priebeh konania na Okresnom súde Lučenec; v ktorom na základe procesných úkonov žalobcov, ktoré tak mali aj hmotnoprávne účinky, žalovaný ako strana sporu získal vedomosť o právnom dôvode, výške pohľadávky aj osobe dlžníka; predstavuje podľa názoru odvolacieho súdu šikanózny výkon práv zo strany žalovaného a na obranu na ňom žalovaným založenú v tomto konaní neprihliadol. Rovnako za neopodstatnenú považoval argumentáciu žalovaného, že ust. § 15 ods. 4 zákona č. 92/1991 Zb. nie je titulom na vysporiadanie reštitučných nárokov podľa zákona č. 229/1991 Zb. Spoločnosť KM s.r.o. nadobudla na základe zmluvy o predaji podniku č. 2212/2002 majetok pôvodnej povinnej osoby Slovosivo, š.p., Semenársky štátny majetok Lučenec, v rozsahu vymedzenom v § 2, § 3 ods. 2, § 15 ods. 1 zákona č. 92/1991 Zb., teda vrátane záväzku z dohody o náhrade za živý a mŕtvy inventár zo dňa 02.09.1993, a preto bolo potrebné vo vzťahu k posúdeniu osoby ručiteľa za splnenie záväzkov týmto nadobúdateľom privatizovaného majetku aplikovať § 15 ods. 4 cit. zákona, v zmysle ktorého zákonné ručenie svedčí fondu. V tomto smere uviedol, že je obrana žalovaného v rozpore s jeho skoršou obranou predkladanou v spore vedenom na Okresnom súde Bratislava II pod sp.zn. 12C 48/05, v ktorom argumentoval tým, že nemôže byť právnym nástupcom dlžníka - pôvodnej povinnej osoby, nakoľko podľa § 15 ods. 4 zákona č. 92/1991 Zb. za splnenia podmienok tam uvedených je fond ručiteľom záväzku spoločnosti KM s.r.o. Lučenec. Na závery uvádzané v rozsudku Okresného súdu Bratislava II č.k. 20C/9/2010-88 zo dňa 11.04.2011 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č.k. 11Co/ 93/2011-122 zo dňa 29.11.2011, neprihliadol, z dôvodu, že tieto boli založené na odlišných skutkových okolnostiach; ako boli ustálené v prejednávanej veci; a kde oprávnená osoba (Chemont BA spol. s r.o.) vo vzťahu k fondu ako ručiteľovi nesplnila zákonné podmienky pre vznik jeho povinnosti vyplývajúcej z ručiteľského záväzku, nakoľko neoznámila fondu právny dôvod a výšku pohľadávky a ani nevyčerpala všetky právne prostriedky na uspokojenie pohľadávky voči dlžníkovi KM s.r.o. Navyše závery súdu v tomto inom konaní o premlčaní nároku oprávnenej osoby vychádzali z (hypotetického) predpokladu o neplatnosti zmluvy o predaji podniku medzi fondom a spoločnosťou KM s.r.o., za ktorého stavu potom 4-ročná premlčacia doba mala začať plynúť dňom nasledujúcim po účinnom odstúpenia fondu od zmluvy o predaji podniku k 14.10.2000. Uvedený záver však neobstojí v prejednávanom prípade, nakoľko premlčacia doba, ako správne ustálil aj súd prvej inštancie, nemohla začať plynúť skôr ako došlo zo strany žalobcov k splneniu druhej podmienky, teda k vyčerpaniu všetkých právnych prostriedkov žalobcami na uspokojenie ich nároku voči dlžníkovi KM s.r.o., k čomu došlo okamihom vydania rozvrhového uznesenia dňa 14.06.2012 v konkurze vyhlásenom na majetok dlžníka, na základe ktorého bola z celkového majetku dlžníka KM s.r.o. čiastočne uspokojená aj pohľadávka žalobcov. Z uvedeného dôvodu nebola žalovaným námietka premlčania vznesená dôvodne. 5. Na dovolanie žalovaného Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením zo dňa 27. novembra 2019 sp.zn. 7 Cdo/102/2017 rozsudok Krajského súdu v Bratislave z 15. novembra 2016 sp. zn. 8Co 576/2014 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie z dôvodu, že nesprávnym procesným postupom bolo znemožnené žalovanému realizovať jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu jeho práva na spravodlivý proces. Vychádzajúc zo stanoviska R 2/2016 konštatoval, že v danej veci ide o taký výnimočný prípad, kedy písomné vyhotovenie rozhodnutia neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu. Nedostatočné odôvodnenie rozsudku odvolacieho súdu, ktoré vyústilo do jeho nutnej rozpornosti, považoval za dôvod na vyslovenie porušenia základného práva žalovaného na súdnu ochranu podľa § 46 ods. 1 ústavy, súčasťou ktorého je nepochybne aj požiadavka, aby sa súd v konaní právne korektným spôsobom a zrozumiteľne vyrovnal nielen so skutkovými okolnosťami prípadu, ale aj s vlastnými právnymi závermi, ktoré ho viedli ku konkrétnemu rozhodnutiu. Uviedol, že rozhodujúcou skutočnosťou tvoriacou základ pre rozhodnutie súdu sú aj právne normy, ktoré sú na konkrétny prípad aplikovateľné. Aj zo zásady iura novit curia (súd pozná právo) možno vyvodiť, že súd sa aj bez návrhu účastníka konania musí vyrovnať so všetkými relevantnými právnymi normami, aplikovateľnými na konkrétny prípad. Možno rozoznávať, napríklad situácie, kedy súd musí určiť relevantnú právnu normu aplikovateľnú na konkrétny prípad a musí ju vo svojom rozhodnutí zohľadniť a kedy súd po určení tejto právnej normy musí zohľadniť všetky časti právnej normy (napríklad všetky časti hypotézy právnej normy). Dovolací súd dospel k záveru, že odvolací súd sa dostatočne nevysporiadal s výkladom právnej normy - § 15 ods. 4 zákona č. 92/1991 Zb. , keď spolu so súdom prvej inštancie uzavrel, že vzhľadom na skutočnosť, že zákon nepredpisuje formu oznámenia, môže toto oznámenie za veriteľa nahradiť oboznámenie Fondu národného majetku Slovenskej republiky z prebiehajúceho konania, resp. rozhodnutia súdu. Skutočnosť, či môže byť takouto formou nahradená oznamovacia povinnosť veriteľa v zmysle citovaného zákona, bola právne významnou skutočnosťou, s ktorou sa odvolací súd dostatočne nevyrovnal. Zároveň sa nevysporiadal s odvolacou námietkou žalovanej o odklone od rozhodovacej praxe. Závery odvolacieho súdu v napadnutom rozsudku považoval preto za svojvoľné, arbitrárne a zjavne neodôvodnené. 6. Odvolací súd opätovne preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v celom rozsahu a v intenciách pokynov a záverov dovolacieho súdu v jeho uznesení sp.zn. 7 Cdo/102/2017 zo dňa 27.11.2019, viazaný právnym názorom dovolacieho súdu (§ 455 C.s.p.), bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 C.s.p. a contrario v spojení s § 219 ods. 3 C.s.p.) a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného nie je dôvodné. 7. V priebehu odvolacieho konania pôvodne označený žalovaný Fond národného majetku Slovenskej republiky, so sídlom Trnavská cesta 100, Bratislava, zanikol zrušením na základe § 2 zákona č. 375/2015 Z.z. a dňom 21.01.2016 bol vymazaný z obchodného registra. Právnym nástupcom pôvodne označeného žalovaného sa stala; s účinnosťou od 01.01.2016; na základe § 2 a § 4 ods. 1 zákona č. 375/2015 Z.z. v spojení s rozhodnutím Ministerstva hospodárstva SR č. 49/2015 zo dňa 22.12.2015 spoločnosť MH Manažment, a.s., so sídlom Trnavská cesta 100, Bratislava. Vzhľadom na uvedené odvolací súd na základe § 64 C.s.p. rozhodol, že v odvolacom konaní pokračuje s právnym nástupcom zaniknutého žalovaného. 8. V preskúmavanej veci venoval súd prvej inštancie vyriešeniu otázky právneho základu nároku žalobcov na zaplatenie náhrady za živý a mŕtvy inventár voči žalovanému; ako ručiteľovi za splnenie záväzkov spoločnosťou KM, s.r.o. ako nadobúdateľom privatizovaného majetku; náležitú pozornosť, na jej posúdenie vykonal všetko potrebné dokazovanie, ktoré s náležitou starostlivosťou vyhodnotil a dospel tak k správnym skutkovým záverom, z ktorých následne vyvodil aj správne právne závery, keď na vec aplikoval relevantné zákonné ustanovenia (§ 20 ods. 2 zákona č. 229/1991 Zb. o úprave vlastníckych vzťahov k pôde a inému poľnohospodárskemu majetku v spojení s § 15 ods. 4 zákona č. 92/1991 Zb. o podmienkach prevodu majetku štátu na iné osoby), ktoré aj správne vyložil; s poukazom na zákonodarcom sledovaný účel prijatej právnej úpravy; a svoje úvahy vedúce k záveru o danosti právneho základu žalobcami uplatňovaného nároku voči žalovanému aj riadne odôvodnil, keď svoj myšlienkový postup dôkladne vysvetlil, a to nielen s poukazom na rozhodujúce skutočnosti zistené na základe výsledkov vykonaného dokazovania, ale tiež s poukazom na ním prijaté právne závery. 9. So zreteľom na uvedené odvolací súd považuje skutkové a právne závery súdu prvej inštancie za správne a v celom rozsahu sa preto stotožňuje s dôvodmi uvedenými v odôvodnení napadnutého rozhodnutia, ktoré viedli súd prvej inštancie k týmto záverom, tieto si osvojuje v celom rozsahu a v podrobnostiach na ne odkazuje. S poukazom na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, s ktorými sa odvolací súd v celom rozsahu stotožnil, napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil podľa § 387 ods. 1, 2 C.s.p. 10. Úlohou odvolacieho súdu; po vrátení mu veci dovolacím súdom na ďalšie konanie z dôvodu záverov, ktoré boli v napadnutom rozsudku svojvoľné, arbitrárne a zjavne neodôvodnené; bolo vyrovnať sa s vlastnými právnymi závermi vedúcimi ku konkrétnemu rozhodnutiu, a so všetkými relevantnými právnymi normami aplikovateľnými na konkrétny prípad a vysporiadať sa s odvolacou námietkou žalovanej o odklone od rozhodovacej praxe. 11. Dovolací súd tak uložil odvolaciemu súdu vysporiadať s výkladom právnej normy - § 15 ods. 4 zákona č. 92/1991 Zb. , keď spolu so súdom prvej inštancie uzavrel, že vzhľadom na skutočnosť, že zákon nepredpisuje formu oznámenia, môže toto oznámenie za veriteľa nahradiť oboznámenie Fondu národného majetku Slovenskej republiky z prebiehajúceho konania, resp. rozhodnutia súdu. 12. Podľa § 15 ods. 4 zákona č. 92/1991 Zb. na prechod záväzkov sa nevyžaduje súhlas veriteľa. Fond do výšky získanej hodnoty privatizovaného majetku ručí svojím majetkom za splnenie záväzkov nadobúdateľom privatizovaného majetku, ak sa s veriteľom nedohodne inak. Veriteľ je oprávnený domáhať sa splnenia týchto záväzkov od fondu, len ak svoju pohľadávku čo do právneho dôvodu a výšky oznámil fondu do jedného roka od okamihu prechodu záväzkov na nadobúdateľa privatizovaného majetku a ak vyčerpal všetky právne prostriedky na jej uspokojenie voči dlžníkovi. 13. Výklad práva je proces, v ktorom sa objasňujú jednotlivé normatívne slová a vety ako nositelia určitého normatívneho významu a obsahu, že niečo je dovolené, prikázané alebo zakázané. Všeobecný súd si metódy výkladu určuje sám. Je predovšetkým povinný zohľadňovať doslovný výklad, resp. použitie jazykového výkladu, ale aj také metódy výkladu, ktoré objasnia účel a zmysel interpretovanej právnej normy, predovšetkým logický a systematický výklad. Z toho vyplýva, že súd je síce viazaný doslovným znením zákona, ale v prípade, že by tento prístup nepostačoval, musí súd pristúpiť k použitiu aj ďalších výkladových metód. Výkladom nemožno dať normatívnym slovám a vetám iný obsah než tieto v skutočnosti majú alebo nahradiť ich obsah iným obsahom. 14. Určité východiská k výkladu právnej normy z hľadiska teórie práva zaujal Ústavný súd Slovenskej republiky vo svojom uznesení sp.zn. I. ÚS 348/2016-31 zo dňa 1. júna 2016: "Právna metodológia a právna teória vyvinuli pravidlá postupu pre uplatňovanie právneho textu. Tieto pravidlá sa nazývajú metódami, kritériami alebo elementmi výkladu a sú obsiahnuté v tzv. výkladovom kanóne... V súčasnosti zahŕňa výkladový kanón 7 výkladových kritérií: jazykovo- gramatický výklad, historický výklad, systematický výklad, teleologický výklad, výklad na základe konformity (súladu) s európskym právom, výklad na základe konformity s ústavou, výklad v zmysle "Hospodárskej analýzy práva" (Economic Analysis of Law)." (Drgonec, J. Ústava Slovenskej republiky. Teória a prax. Bratislava: C. H. Beck, 2015. s. 131). "V právnej vede neexistuje všeobecne prijatá dohoda, či niektorá z metód výkladu má prioritu. Jednotlivé metódy by sa mali navzájom dopĺňať a viesť k zrozumiteľnému a rozumne odôvodniteľnému vysvetleniu textu právnej normy a jej účelu. ... jazykový, systematický, teleologický, historický aj porovnávací výklad má spoločný menovateľ vo formách logickej argumentácie. Prvosledovou metódou výkladu a uplatnenia všeobecne záväzného právneho predpisu v materiálnom právnom štáte je metóda doslovného výkladu. Až tam a vtedy, kde a keď doslovným výkladom nemožno jednoznačne identifikovať subjekt, obsah alebo objekt právnej normy, sa v materiálnom právnom štáte možno odkloniť od doslovného výkladu a nejasnosť právnej úpravy odstraňovať prostredníctvom inej metódy výkladu." (Drgonec, J. Ústava Slovenskej republiky. Teória a prax. Bratislava : C. H. Beck, 2015. s. 133). "K výkladu právnych predpisov a ich inštitútov nemožno pristupovať len z hľadiska textu zákona, a to ani v takom prípade, kedy sa text môže javiť ako jednoznačný a určitý, ale predovšetkým podľa zmyslu a účelu zákona. Jazykový výklad môže totiž v zmysle ustálenej judikatúry ústavného súdu predstavovať len prvotné priblíženie sa k obsahu právnej normy, ktorej nositeľom je interpretovaný právny predpis; na overenie správnosti či nesprávnosti výkladu, resp. na jeho doplnenie či upresnenie potom slúžia ostatné interpretačné prístupy, postavené na roveň gramatickému výkladu, v tomto prípade systematický a teleologický výklad, ktoré sú spôsobilé v kontexte racionálnej argumentácie predstavovať významný konektív pri zistení obsahu a zmyslu aplikovanej právnej normy, a to najmä v prípade, keď existuje... určité napätie medzi doslovným a teleologickým či systematickým výkladom." (nález ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 351/2010 z 5. októbra 2011). "... orgánom verejnej moci a predovšetkým všeobecným súdom nemožno tolerovať pri interpretácii zákonných ustanovení prílišný formalistický postup, ktorý vedie k zjavnej nespravodlivosti. Všeobecný súd nie je absolútne viazaný doslovným znením zákona, ale môže a musí sa od neho odchýliť, pokiaľ to vyžaduje účel zákona, história jeho vzniku, systematická súvislosť alebo niektorý z ústavnoprávnych princípov. Pri výklade a aplikácii právnych predpisov teda nemožno opomínať ich účel a zmysel, ktorý nie je vyjadrený len v slovách a vetách toho-ktorého zákonného predpisu, ale i v základných princípoch právneho štátu." (nález ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 306/2010 z 8. decembra 2010). "Základom interpretácie a aplikácie každej právnej normy v materiálnom právnom štáte je určenie účelu právnej úpravy, vymedzenie jej rozsahu a identifikácia jej obsahu." (nález ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 171/05 z 27. februára 2008). "... ústavný súd už v rámci svojej rozhodovacej činnosti konštatoval, že nevyhnutnou súčasťou rozhodovacej činnosti súdov zahŕňajúcej aplikáciu abstraktných právnych noriem na konkrétne okolnosti individuálnych prípadov je zisťovanie obsahu a zmyslu právnej normy uplatňovaním jednotlivých metód právneho výkladu. Ide vždy o metodologický postup, v rámci ktorého nemá žiadna z výkladových metód absolútnu prednosť, pričom jednotlivé uplatnené metódy by sa mali navzájom dopĺňať a viesť k zrozumiteľnému a racionálne zdôvodnenému vysvetleniu textu právneho predpisu. Pri výklade a aplikácii ustanovení právnych predpisov je nepochybne potrebné vychádzať prvotne z ich doslovného znenia. Súd však nie je doslovným znením zákonného ustanovenia viazaný absolútne. Môže, ba dokonca sa musí od neho (od doslovného znenia právneho textu) odchýliť v prípade, keď to zo závažných dôvodov vyžaduje účel zákona, systematická súvislosť alebo požiadavka ústavne súladného výkladu zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov (čl. 152 ods.4 ústavy). Samozrejme, že sa v takýchto prípadoch musí zároveň vyvarovať svojvôle (arbitrárnosti) a svoju interpretáciu právnej normy musí založiť na racionálnej argumentácii. V prípadoch nejasnosti alebo nezrozumiteľnosti znenia ustanovenia právneho predpisu (umožňujúceho napr. viac verzií interpretácie) alebo v prípade rozporu tohto znenia so zmyslom a účelom príslušného ustanovenia, o ktorého jednoznačnosti niet pochybnosti, možno uprednostniť výklad e ratione legis pred doslovným gramatickým (jazykovým) výkladom." (nález ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 72/2010 zo 4. mája 2010). "Nevyhnutnou súčasťou rozhodovacej činnosti súdov zahŕňajúcej aplikáciu abstraktných právnych noriem na konkrétne okolnosti individuálnych prípadov je zisťovanie obsahu a zmyslu právnej normy uplatňovaním jednotlivých metód právneho výkladu. Ide vždy o metodologický postup, v rámci ktorého nemá žiadna z výkladových metód absolútnu prednosť, pričom jednotlivé uplatnené metódy by sa mali navzájom dopĺňať a viesť k zrozumiteľnému a racionálne zdôvodnenému vysvetleniu textu právneho predpisu. Pri výklade a aplikácii ustanovení právnych predpisov je nepochybne potrebné vychádzať prvotne z ich doslovného znenia. Súd však nie je doslovným znením zákonného ustanovenia viazaný absolútne. Môže, ba dokonca sa musí od neho (od doslovného znenia právneho textu) odchýliť v prípade, keď to zo závažných dôvodov vyžaduje účel zákona, systematická súvislosť alebo požiadavka ústavne súladného výkladu zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov (čl. 152 ods.4 ústavy). Samozrejme, že sa v takýchto prípadoch musí zároveň vyvarovať svojvôle (arbitrárnosti) a svoju interpretáciu právnej normy musí založiť na racionálnej argumentácii. V prípadoch nejasnosti alebo nezrozumiteľnosti znenia ustanovenia právneho predpisu (umožňujúceho napr. viac verzií interpretácie) alebo v prípade rozporu tohto znenia so zmyslom a účelom príslušného ustanovenia, o ktorého jednoznačnosti niet pochybnosti, možno uprednostniť výklad e ratione legis pred doslovným gramatickým (jazykovým) výkladom. Viazanosť štátnych orgánov zákonom v zmysle čl. 2 ods.2 ústavy totiž neznamená výlučnú a bezpodmienečnú nevyhnutnosť doslovného gramatického výkladu aplikovaných zákonných ustanovení. Ustanovenie čl. 2 ods.2 ústavy nepredstavuje iba viazanosť štátnych orgánov textom, ale aj zmyslom a účelom zákona." (nález ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 341/2007 z 1. júla 2008). Ústavný súd Českej republiky v náleze sp. zn. PL. ÚS 33/1991 zo 17. decembra 1997 vyjadril názor, že "Jazykový výklad představuje pouze prvotní přiblížení se k aplikované právní normě. Je pouze východiskem pro objasnění a ujasnění si jejího smyslu a účelu (k čemuž slouží i řada dalších postupů jako logický a systematický výklad, výklad e ratione legis atd.). Mechanická aplikace abstrahující, resp. neuvědomující si, a to buď úmyslně nebo v důsledku nevzdělanosti, smysl a účel právní normy, činí z práva nástroj odcizení a absurdity.". Najvyšší správny súd Českej republiky vo svojom rozsudku sp. zn. 1 As 31/2009-81 zo 16. júla 2009 dokonca judikoval, že "Otrocké následování doslovného znění zákona, jehož se žalobce domáhá, nemá v moderním právním státě opodstatnění. Pokud vezmeme v úvahu jednu ze základních charakteristik právní normy (tenzi mezi její obecností a širokou variabilitou společenských vztahů, na nej dopadá) a nadprodukci právních předpisů posledních let, jakož i jejich vzájemné překrývání, mohlo by trvání na doslovném znění zákona bez možnosti užití dalších výkladových metod (vedle metody jazykové) vést v konkrétních případech k absurdním důsledkům.". "Teleologický výklad je na místě tam, kde zklamou jiné výklady v pořadí gramatický, logický, systematický a historický." (Kubů, L., Hungr, P., Osina, P. Teorie práva. Praha : Linde, 2007. s. 123). "Teleologický výklad je téměř vždy nutnou součástí aplikace práva, je korunou výkladu, zatímco výklad logicko-jazykový je jeho základem, neboť teprve teleologický výklad určí jednu z více alternativ... Snaha tento způsob výkladu podceňovat či ignorovat, projevující se např. při interpretaci neurčitého výrazu lpěním na jeho významu tak, jak je chápán v běžném spisovném jazyce, není ničím jiným než formalismem, který si... plete právníka s automatem." (Pulkrábek, Z. K problému otevřenosti (psaného) práva a možnostem jeho dotváření. Právník. 2000, č. 11, s. 1039). "Jestliže pohlížíme na určitou právní normu jako na prostředek k určitému účelu, vybereme takový výklad, který k tomuto účelu směřuje. K účelu určitého ustanovení, popř. celého právního předpisu, přihlížely soudy v několika typech situací. - jednak šlo o případy, kdy zde existovaly dva možné jazykové výklady, soud přitom vybral ten, který více odpovídal výkladu teleologickému… - patří sem též výklad contra legem, kdy teleologický výklad převážil nad jednoznačným jazykovým výkladem, který však nebyl aplikačně přiléhavý. - prostřednictvím teleologického výkladu soud též v některých případech dotvořil mezeru v zákoně, resp. specifikoval normu uvedenou toliko implicitně. - a konečně, vyskytly se případy, kdy teleologický výklad podpořil jednoznačný jazykový výklad, který však z určitého úhlu pohledu mohl působit absurdně nebo ne úplně jednoznačně." (Melzer, F. Metodologie nalézaní práva. 1. vydání. C. H. Beck, 2010. s. 43 a 44). 15. Obdobné závery vyplývajú aj z ďalšej rozsiahlej rozhodovacej činnosti Ústavného súdu SR. K výkladu právnych predpisov a ich inštitútov nemožno pristupovať len z hľadiska textu zákona, a to ani v prípade, keď sa text môže javiť ako jednoznačný a určitý, ale predovšetkým podľa zmyslu a účelu zákona (nález Ústavného súdu SR z 23. mája 2013, č. k. IV. ÚS 71/2013-36) Výklad a aplikácia zákonných predpisov zo strany všeobecných súdov musí byť preto v súlade s účelom základného práva na súdnu ochranu, ktorým je poskytnutie materiálnej ochrany zákonnosti tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov účastníkov konania. Aplikáciou a výkladom týchto ustanovení nemožno obmedziť toto základné právo v rozpore s jeho podstatou a zmyslom (IV. ÚS 77/02, IV. ÚS 214/04, II. ÚS 249/2011, IV. ÚS 295/2012). V súvislosti s výkladom a aplikáciou príslušných právnych predpisov musí súd prihliadať na spravodlivú rovnováhu pri poskytovaní ochrany uplatňovaným právam a oprávneným záujmom účastníkov konania. Princíp spravodlivosti a požiadavka materiálnej ochrany práv sú totiž podstatnými a neopomenuteľnými atribútmi právnej ochrany (predovšetkým súdnej) v rámci koncepcie materiálneho právneho štátu. Nevyhnutnou súčasťou rozhodovacej činnosti súdov, ktorá zahŕňa aplikáciu abstraktných právnych noriem na konkrétne okolnosti individuálnych prípadov, je zisťovanie obsahu a zmyslu právnej normy uplatňovaním jednotlivých metód právneho výkladu. Ide vždy o metodologický postup, v rámci ktorého nemá žiadna z výkladových metód absolútnu prednosť, pričom jednotlivé uplatnené metódy by sa mali navzájom dopĺňať a viesť k zrozumiteľnému a racionálne zdôvodnenému vysvetleniu textu právneho predpisu (nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. III. ÚS 72/2010 zo 4. mája 2010) Orgánom verejnej moci a predovšetkým všeobecným súdom nemožno tolerovať pri interpretácii zákonných ustanovení prílišný formalistický postup, ktorý vedie k zjavnej nespravodlivosti. Všeobecný súd nie je absolútne viazaný doslovným znením zákona, ale môže a musí sa od neho odchýliť, ak to vyžaduje účel zákona, história jeho vzniku, systematická súvislosť alebo niektorý z ústavnoprávnych princípov. Pri výklade a aplikácii právnych predpisov teda nemožno opomínať ich účel a zmysel, ktorý nie je vyjadrený len v slovách a vetách toho-ktorého zákonného predpisu, ale i v základných princípoch právneho štátu (Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 155/2017 z 31. augusta 2017) Pri výklade a aplikácii ustanovení právnych predpisov je nepochybne potrebné vychádzať prvotne z ich doslovného znenia. Súd však nie je doslovným znením zákonného ustanovenia viazaný absolútne. Môže, ba dokonca sa musí od neho (od doslovného znenia právneho textu) odchýliť v prípade, keď to zo závažných dôvodov vyžaduje účel zákona, systematická súvislosť alebo požiadavka ústavne súladného výkladu zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov (čl. 152 ods. 4 ústavy). Viazanosť štátnych orgánov zákonom v zmysle čl. 2 ods. 2 ústavy totiž neznamená výlučnú a bezpodmienečnú nevyhnutnosť doslovného gramatického výkladu aplikovaných zákonných ustanovení. Ustanovenie čl. 2 ods. 2 ústavy nepredstavuje iba viazanosť štátnych orgánov textom, ale aj zmyslom a účelom zákona. V prípadoch nejasnosti alebo nezrozumiteľnosti znenia ustanovenia právneho predpisu (umožňujúceho napr. viac verzií interpretácie) alebo v prípade rozporu tohto znenia so zmyslom a účelom príslušného ustanovenia, o ktorého jednoznačnosti niet pochybnosti, možno uprednostniť výklad e ratione legis pred doslovným gramatickým (jazykovým) výkladom (napr. III. ÚS 341/07). 16. Ústavný súd SR sa vyjadril aj k výkladu reštitučný predpisov vo viacerých svojich rozhodnutiach. Zmyslom zákona č. 161/2005 Z. z. o navrátení vlastníctva k nehnuteľným veciam cirkvám a náboženským spoločnostiam a prechode vlastníctva k niektorým nehnuteľnostiam (ďalej len "zákon o navrátení vlastníctva") nemôže byť znemožnenie nadobudnutia (prípadne navrátenia) vlastníckeho práva registrovaným cirkvám a náboženským spoločnostiam so sídlom na území Slovenskej republiky (vrátane ich jednotlivých útvarov) k nehnuteľnému majetku, ktorý prešiel do vlastníctva štátu alebo obce v období neslobody spôsobom uvedeným v § 3 zákona o navrátení vlastníctva, ale dosiahnutie takého právneho stavu usporiadania majetkových práv k týmto nehnuteľnostiam, aký by nepochybne existoval, ak by zavŕšeniu procesov vyporiadania a správy nehnuteľných majetkov v rámci zmien organizačných útvarov dotknutej cirkvi alebo náboženskej spoločnosti nezabránilo obdobie neslobody, ktorého následky majú byť uvedeným zákonom zmiernené. Uvedený zmysel a účel zákona o navrátení vlastníctva (ale v zásade aj celého reštitučného zákonodarstva) vyplýva z ideálov spravodlivosti, ktoré ním majú byť naplnené a v jednotlivých prípadoch spravidla odôvodňujú extenzívny výklad aplikovaných zákonných ustanovení. (Uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. III. ÚS 373/2012 z 23. augusta 2012) Je prirodzenou požiadavkou kladenou na všeobecné súdy a iné orgány verejnej moci, ktoré rozhodujú o reštitučných nárokoch oprávnených osôb, aby, riadiac sa zásadami materiálneho právneho štátu, pristupovali k interpretácii reštitučných zákonov s určitou veľkorysosťou a naopak, brali do úvahy pre minulý režim príznačné nedostatky vtedajšej legislatívy, najmä však často sa vyskytujúcu svojvôľu vtedajších štátnych a iných orgánov pri uplatňovaní moci a zásahy štátnych orgánov z obdobia neslobody namierené proti ľudským právam a slobodám. Rozhodne však pri dôslednej individualizácii každého prípadu nemožno uvedené nedostatky pričítať na vrub oprávnenej osoby. (Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 7/2014 z 11. júna 2015) 17. V danom prípade odvolací súd zhodne so súdom prvej inštancie uplatnil pri interpretácii § 15 ods. 4 zákona č. 92/1991 Zb. v prvom rade výklad jazykový (doslovný, gramatický), na základe ktorého interpretoval v právnej norme použitý výraz "oznámil Fondu" vo význame "dal na vedomie Fondu", teda zabezpečil, aby sa "Fond dozvedel". Výkladom a contrario aj odvolací súd dospel k záveru, že pokiaľ zákonodarca výslovne (explicitne) nestanovil formu, akou sa má právny úkon oznámenia vykonať, je potrebné právnu normu vyložiť tak, že ide o neformálny právny úkon, ktorý možno vykonať písomne, ústne a tiež akýmkoľvek spôsobom nevzbudzujúcim pochybnosti o tom, čo ním chcel veriteľ vyjadriť. Z doslovnej dikcie právnej normy jasne vyplývajú obsahované náležitosti právneho úkonu oznámenia, ktorými sú právny dôvod pohľadávky a jej výška. Uvedený výklad právnej normy je obsiahnutý na strane 5 rozsudku súdu prvej inštancie a odvolací súd sa s ním opakovane plne stotožnil. 18. Okrem výkladu gramatického súd prvej inštancie vykonal; vychádzajúc zo zmyslu zákona a úmyslu zákonodarcu; aj výklad teleologický (ratio legis) v nadväznosti na § 1 a § 6 O.s.p. Súd prvej inštancie náležite vyložil účel právnej normy v kontexte prijatej právnej úpravy vo väzbe na princíp spravodlivosti a rozumného vysporiadania vzťahov. Súd prvej inštancie správne konštatoval, že uložením oznamovacej povinnosti veriteľovi sa má zabezpečiť/dosiahnuť, aby získal Fond vedomosť o existujúcej pohľadávke, dlžníkovi, jej právnom dôvode a výške a v nadväznosti na takýto výklad správne zisťoval, či v súdnom konaní vedenom žalobcami proti priamemu dlžníkovi a Fondu, získal Fond tieto relevantné informácie. Odvolací súd sa s takýmto výkladom plne stotožnil, a ako na to poukázal v odôvodnení svojho rozsudku (bod 10, na strane 6) opakovane považuje za riadne a včas splnenú oznamovaciu povinnosť žalobcov vo vzťahu k Fondu národného majetku SR i vzhľadom na výklad zodpovedajúci zákonodarcom sledovanému účelu prijatej právnej úpravy (ratio legis), ktorý zodpovedal rozumnému a spravodlivému vysporiadaniu vzťahov založených § 15 ods. 4 cit. zák. 19. Súd prvej inštancie pri posudzovaní splnenia oznamovacej povinnosti žalobcami vo väzbe na zistený priebeh súdneho konania a v ňom vykonané úkony žalobcov vo vzťahu k Fondu v postavení žalovaného, uskutočnil výklad právnej normy aj vo svetle judikatúry ústavného súdu k výkladu právnych predpisov, zvlášť pokiaľ ide o výklad týkajúci sa postupu podľa reštitučných predpisov, pri ktorých ústavný súd pripúšťa extenzívny výklad aplikovaných zákonných ustanovení v záujme eliminácie formalistického prístupu súdov. V kontexte uvedeného prvoinštančný súd vyhodnotil obranu žalovaného, ktorý trval na osobitnom oznámení, za neúčelnú až absurdnú a odvolací súd opakovane zastáva názor vyslovený v odôvodnení svojho rozsudku (bod 10 na strane 6), že: "Rigidné zotrvanie žalovaným na požiadavke splnenia oznamovacej povinnosti žalobcami bez zreteľa na priebeh konania na Okresnom súde Lučenec; v ktorom na základe procesných úkonov žalobcov, ktoré tak mali aj hmotnoprávne účinky, žalovaný ako strana sporu získal vedomosť o právnom dôvode, výške pohľadávky aj osobe dlžníka; predstavuje podľa názoru odvolacieho súdu šikanózny výkon práv zo strany žalovaného a na obranu na ňom žalovaným založenú v tomto konaní nemožno prihliadnuť." So zreteľom na požiadavky aplikácie a výkladu predpisov pri uplatňovaní reštitučných nárokov oprávnenými osobami odvolací súd zotrváva na tom, že názor žalovaného, aby žalobcovia boli v zmysle relevantnej právnej úpravy povinní informovať Fond osobitným písomným právnym úkonom o existujúcej pohľadávke, jej právnom dôvode a výške, aj napriek tomu, že Fond o týchto skutočnostiach získal už skôr vedomosť z prebiehajúceho súdneho konania, je formalistický, vedúci k zjavnej nespravodlivosti, je v rozpore s princípmi materiálneho právneho štátu a vo svojich dôsledkoch by predstavoval porušenie ústavou garantovaného práva žalobcov na súdnu ochranu a viedol by k odopretiu prístupu k súdu. 20. Zároveň odvolací súd uskutočnil výklad analogický a prihliadol na obdobnú právnu úpravu v právnom poriadku, ktorá pripúšťa vykonať hmotnoprávne úkony právne účinným spôsobom aj v súdnom konaní prebiehajúcom medzi dotknutými subjektmi. 21. V prípade obdobnej právnej úpravy ručenia podľa § 306 ods. 1 Obch. zák. a § 548 ods. 1 Obč. zák. sa vyžaduje písomná forma výzvy veriteľa ako podmienka vzniku jeho práva domáhať sa splnenia dlhu voči ručiteľovi. Podľa konštantnej aplikačnej praxe súdov sa doručenie žaloby, ktorou sa veriteľ domáha splnenia záväzku od dlžníka aj ručiteľa, dlžníkovi, považuje za splnenie podmienky písomnej výzvy v zmysle § 306 ods.1 Obchodného zákonníka (rozsudok Najvyššieho súdu SR sp.zn. 4 Obo 248/98). 22. Dotknutej právnej úprave sa však najviac približuje právna úprava obsiahnutá v ust. § 563 Obč. zák. podľa ktorého sa odvíja čas splnenia dlhu dlžníkom od úkonu veriteľa, ktorým dlžníka o plnenie požiadal. Zákon v tomto prípade nestanovuje konkrétnu formu žiadosti, a preto môže byť uskutočnená akýmkoľvek spôsobom; pričom súdna prax akceptuje za výzvu na plnenie aj doručenie žaloby zo strany súdu dlžnému žalovanému napr. R č. 27/1977, Zošit č. 6, str. 307, Pls 2/76). Najvyšší súd ČR v rozhodnutí pod R 23/1993 konštatoval, že v trestnom (adhéznom) konaní je spravidla rozhodujúce, kedy bol obvinený oboznámený s výsledkom vyšetrovania a tak sa dozvedel o uplatnenom nároku na náhradu škody. 23. Z uvedenej právnej úpravy a súvisiacej judikatúry vyplýva, že hmotnoprávny úkon možno uskutočniť právne účinným spôsobom aj prostredníctvom súdu v rámci súdneho konania, pričom v procesnej rovine je východiskom § 124 ods. 2 C.s.p. (predtým § 41 ods. 3 O.s.p.). 24. Strany môžu v priebehu konania, kedy sa sporné právo stalo predmetom súdneho konania, uskutočňovať nielen procesné úkony, ale aj úkony hmotnoprávne. Také hmotnoprávne úkony môže urobiť jednak žalobca, jednak žalovaný. Také úkony sú v konaní robené vždy voči súdu, aj keď smerujú voči druhej strane. Tým nie je dotknutá možnosť urobiť príslušný hmotnoprávny úkon priamo voči druhému subjektu právneho vzťahu. Za určitých okolností možno hmotnoprávny úkon voči súdu urobiť aj v žalobe alebo inom návrhu na začatie konania. Napríklad podanie žaloby v sporovom konaní je nielen typický procesný úkon strany, ale môže byť aj hmotnoprávnym úkonom, ktorým žalobca vyzýva žalovaného na plnenie, pri ktorom nebola doba plnenia dohodnutá ani stanovená právnym predpisom (§ 563). Taký hmotnoprávny úkon musí byť v žalobe obsiahnutý výslovne a natoľko určito, aby druhá strana nemohla mať žiadne pochybnosti o tom, že voči nej bol týmto spôsobom realizovaný aj hmotnoprávny úkon. Strana môže voči súdu urobiť nielen hmotnoprávny úkon, ktorý sa nemusí uskutočniť písomne, ale aj taký hmotnoprávny úkon, ktorý pre svoju platnosť vyžaduje písomnú formu. Požiadavka na písomnú formu je pritom splnená, ak je právny úkon (ak má všetky potrebné náležitosti) uskutočnený v písomnom podaní strany určenom súdu alebo ak je uvedený v zápisnici, ktorú súd spísal o pojednávaní alebo inom svojom úkone. Platí, že hmotnoprávny úkon strany je voči súdu účinný okamihom jeho preukázateľného doručenia. Voči ostatným subjektom však nie je hmotnoprávny úkon účinný už odo dňa, kedy bol hmotnoprávny úkon doručený súdu, alebo od okamihu, kedy bol prejavený pri pojednávaní, ale až od okamihu, keď sa o ňom v konaní bezodkladne dozvedeli. To platí aj vtedy, ak je pre platnosť hmotnoprávneho konania predpísaná písomná forma. Ak napríklad vznesie žalovaný námietku premlčania priamo na pojednávaní, na ktorom je prítomný žalobca, je takýto úkon účinný voči žalobcovi okamžite. Pokiaľ však žalobca nebude prítomný na pojednávaní a súd pokračoval v pojednávaní v jeho neprítomnosti, bude námietka premlčania voči žalobcovi účinná až od okamihu, keď sa dozvie o jej vznesení, napríklad doručením rovnopisu zápisnice o pojednávaní či písomným oznámením súdu alebo oznámením na nasledujúcom pojednávaní. Hmotnoprávne úkony, ktoré boli v občianskom súdnom konaní prebiehajúcom medzi stranami uskutočnené niektorou zo strán voči súdu, a o ktorých sa ich adresát (druhá strana) v konaní dozvedel, majú rovnaké právne následky ako právne (hmotnoprávne) úkony, ktoré boli urobené priamo voči druhému účastníkovi právneho vzťahu a ktoré mu došli. Dovtedy, kým sa účastníci o hmotnoprávnom úkone nedozvedeli, nemôže súd pri svojom rozhodovaní z neho vychádzať. Nie je preto možné napríklad zamietnuť žalobu pre premlčanie alebo započítanie, ak sa žalobca počas pojednávania vôbec nedozvedel o tom, že by žalovaný počas konania uplatnil takú námietku. (Komentár k ust. § 124 ods. 1 C.s.p., Števček M., Ficová S., Baricová J., Mesiarkinová S., Bajánková J.,Tomašovič M., a kol. Civilný sporový poriadok. Komentár. Praha: C.H. Beck, 2016, s. 442). 25. S poukazom na uvedené dospel odvolací súd k záveru, že pri posudzovaní právneho úkonu oznámenia podľa § 15 ods. 4 cit. zák. možno podporne použiť právnu úpravu v § 563 Obč. zák. a v súlade s ustálenou súdnou praxou konštatovať, že oznamovacia povinnosť bola žalobcami riadne splnená procesnými úkonmi vykonanými žalobcami v súdnom konaní vedenom proti dlžníkovi a Fondu, ktoré mali voči Fondu nielen procesnoprávne ale aj hmotnoprávne účinky. Tieto úkony vykonané voči súdu sa stali voči Fondu účinné len čo sa o nich zo strany súdu dozvedel. 26. Dovolací súd tiež uložil odvolaciemu súdu vysporiadať sa s odvolacou námietkou žalovanej o odklone od rozhodovacej praxe, za ktorú označila rozsudok Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 1 M Obdo V 2/2004. V tomto rozsudku sa dovolací súd zaoberal otázkou ručenia fondu za splnenie záväzkov nadobúdateľa privatizovaného majetku podľa § 15 ods. 4 zákona o podmienkach prevodu majetku štátu na iné osoby a zaujal právny záver, že veriteľ privatizovaného subjektu sa môže domáhať splnenia ručiteľského záväzku fondu, len ak svoju pohľadávku čo do právneho dôvodu a výšky oznámil fondu do jedného roka od okamihu prechodu záväzku na nadobúdateľa privatizovaného majetku a ak vyčerpal všetky právne prostriedky na jej uspokojenie voči dlžníkovi. Ide o dve rôzne a samostatné podmienky, ktoré musia byť splnené kumulatívne, ale z hľadiska časového nemusia byť splnené súčasne. Lehota jeden rok na oznámenie pohľadávky fondu nie je lehotou na uplatnenie práva, preto nie je namieste úvaha, či ide o lehotu premlčaciu alebo prekluzívnu, ale oznámenie urobené v tomto zákonom určenom časovom úseku je podmienkou na vznik práva domáhať sa splnenia ručiteľského záväzku od fondu. 27. Konštatovanie súdu prvej inštancie, že predpokladom pre účinný vznik práva veriteľa domáhať sa splnenia záväzku v zmysle § 15 ods. 4 zákona č. 92/1992 Zb. je kumulatívne splnenie dvoch samostatných podmienok, a to 1. ak svoju pohľadávku čo do právneho dôvodu a výšky oznámil Fondu do jedného roka od okamihu prechodu záväzkov na nadobúdateľa privatizovaného majetku a 2. ak vyčerpal všetky právne prostriedky na jej uspokojenie voči dlžníkovi, je v súlade so záverom prezentovaným v cit. judikáte o tom, že veriteľ privatizovaného subjektu sa môže domáhať splnenia ručiteľského záväzku Fondu, len ak svoju pohľadávku čo do právneho dôvodu a výšky oznámil Fondu do jedného roka od okamihu prechodu záväzku na nadobúdateľa privatizovaného majetku a ak vyčerpal všetky právne prostriedky na jej uspokojenie voči dlžníkovi. Ide o dve rôzne a samostatné podmienky, ktoré musia byť splnené kumulatívne, ale z hľadiska časového nemusia byť splnené súčasne. Súd prvej inštancie tak v súlade s uvedeným rozhodnutím dôkladne zisťoval splnenie oboch podmienok, za ktorých vzniká povinnosť žalovaného ako ručiteľa splniť nesplnený dlh za nadobúdateľa majetku. Nedôvodná je preto odvolacia námietka žalovaného, že by sa súd prvej inštancie odklonil od rozhodovacej praxe v otázke splnenia podmienok pre vznik povinnosti žalovaného. 28. Hoci súd prvej inštancie na strane 2 rozsudku konštatoval, že zákon stanovuje na oznámenie pohľadávky jednoročnú prekluzívnu lehotu, nedopustil sa pochybenia, keď dodržanie zákonnej lehoty považoval za podmienku vzniku povinnosti žalovaného a neposudzoval ju ako prekluzívnu či premlčaciu lehotu na uplatnenie vzniknutého práva. Súd prvej inštancie sa preto vo svojich záveroch neodklonil ani od záveru Najvyššieho súdu SR, že lehota jeden rok na oznámenie pohľadávky fondu nie je lehotou na uplatnenie práva, preto nie je namieste úvaha, či ide o lehotu premlčaciu alebo prekluzívnu, ale oznámenie urobené v tomto zákonom určenom časovom úseku je podmienkou na vznik práva domáhať sa splnenia ručiteľského záväzku od Fondu. 29. Odvolací súd sa pri svojich úvahách a záveroch o výklade právnej normy prioritne opieral o rozsudok sp.zn. 2Cdo 116/2006 zo dňa 30. novembra 2006, v ktorom sa Najvyšší súd Slovenskej republiky zaoberal ako otázkou zásadného právneho významu tým, "či bolo potrebné po zistení, kto je povinnou osobou a to v čase, keď voči tejto povinnej osobe už pred týmto zistením prebiehalo konanie o náhradu živého a mŕtveho inventára, zaslať opätovne výzvu na dobrovoľné splnenie". V tejto veci súd prvej inštancie konštatoval, že žalobu, ktorou sa žalobca domáha na žalovanom zaplatenia náhrady za živý a mŕtvy inventár, možno podkladať za uplatnenie nároku v zmysle § 20 ods. 5 zákona č. 229/1991 Zb., a teda po podaní žaloby už nebolo potrebné duplicitne žiadať o náhradu ;podaním žaloby sa splnil zákonom predpokladaný účel výzvy na poskytnutie náhrady. Krajský súd v Žiline sa stotožnil s týmto záverom súdu prvej inštancie keď dospel k záveru, že po rozhodnutí príslušného orgánu o tom, že povinnou osobou na poskytnutie náhrady podľa § 20 zákona č. 229/1991 Zb. je žalovaný, proti ktorému už bolo vedené konanie o zaplatenie náhrady živého a mŕtveho inventára, žalobkyňa už nemusela u neho nárok znovu uplatniť spôsobom a v lehote podľa § 20 ods. 5 uvedeného zákona a nemôže dôjsť k preklúzii práva, o ktorom na súde už prebieha konanie. Odvolací súd pripustil proti svojmu rozsudku dovolanie na vyriešenie otázky, či bolo potrebné po zistení, kto je povinnou osobou a to v čase, keď voči tejto povinnej osobe už pred týmto zistením prebiehalo konanie o náhradu živého a mŕtveho inventára, zaslať opätovne výzvu na dobrovoľné splnenie. Dovolací súd vo svojom rozhodnutí v nadväznosti na § 20 ods. 5 zákona č. 229/1991 Zb. konštatoval, že nárok na náhradu živého a mŕtveho inventára sa môže uplatniť akýmkoľvek (hmotnoprávnym) úkonom, z ktorého nepochybne vyplýva dôvodnosť a opodstatnenosť žiadosti na poskytnutie náhrady podľa § 20 zákona č. 229/1991 Zb. Zo žiadneho právneho predpisu nevyplýva, že by tento úkon nemohol byť obsiahnutý v žalobe, ktorou sa žalobca, oprávnená osoba, domáha plnenia náhrady živého a mŕtveho inventára. Ak žaloba obsahuje zákonom požadované náležitosti uplatnenia tohto nároku, jej doručením žalovanému je splnená podmienka uplatnenia nároku. Vo vzťahu k prejednávanej veci dovolací súd vychádzal zo zistenia, že žalobou z 5. januára 1993 sa žalobkyňa domáhala, aby súd uložil žalovanému Poľnohospodárskemu družstvu Jasenová so sídlom v Dolnom Kubíne povinnosť zaplatiť jej náhradu živého a mŕtveho inventára, ktorý bol odňatý jej otcovi. Podaním z 29. apríla 1997 žiadala pripustiť do konania na strane žalovaných aj právneho predchodcu žalovaného - Družstevný agrokombinát Námestovo, družstvo so sídlom v Námestove, a preto súd uznesením zo dňa 17. júla 1997 č.k. 7C 10/93 - 85, ktoré nadobudlo právoplatnosť 4. augusta 1997, pripustil (aj) jeho vstup do konania na strane žalovaných. Dovolací súd konštatoval, že žaloba z 5. januára 1993 obsahuje skutočnosti, z ktorých žalobkyňa vyvodzuje svoj nárok na zaplatenie náhrady živého a mŕtveho inventára podľa § 20 zákona č. 229/1991 Zb. Žalobkyňa teda uplatnila nárok proti žalovanému právne účinným spôsobom. Za správny preto považoval právny záver odvolacieho súdu, že po podaní žaloby o náhradu živého a mŕtveho inventára proti osobe, ktorá bola za povinnú osobu označená rozhodnutím príslušného orgánu podľa § 21b ods. 2 zákona č. 229/1991 Zb. až v priebehu konania o tejto žalobe, oprávnená už nemusí (znova) uplatniť svoj nárok u povinnej osoby. Opačný postup by bol príliš formalistický , odporujúci zmyslu zákona č. 229/1991 Zb. Dodal, že si treba uvedomiť, že ide o reštitučný zákon, ktorým sa demokratická spoločnosť snaží aspoň čiastočne zmierniť následky majetkových a iných krívd, spočívajúcich v porušovaní všeobecne uznávaných ľudských práv a slobôd zo strany štátu. Štát a jeho orgány sú preto povinné postupovať v konaní podľa tohto zákona v súlade s oprávnenými záujmami osôb, ktorých ujma na základných ľudských právach má byť aspoň čiastočne kompenzovaná. Preto v reštitučných veciach je namieste postupovať tak, aby nedochádzalo k neústretovému formalistickému postupu, ktorý by hrozil prípadnou ďalšou krivdou. Predmetnú právnu otázku nie je možné vykladať na ťarchu tých, ktorí sa s dôverou obrátili na súd, pre ktorý, okrem iného platí § 1 a § 6 O.s.p., v ktorých ustanoveniach sa súdom výslovne ukladá povinnosť postupovať tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a povinností účastníkov a aby ochrana práv bola účinná a rýchla. 30. Vzhľadom na skutočnosť, že Fond národného majetku SR bol stranou sporu v konaní vedenom na Okresnom súde v Lučenci pod sp.zn. 9C/136/97, kde bol uznesením zo dňa 23.06.1999 pripustený do konania ako žalovaný 2/ a do ktorého konania bola uznesením zo dňa 10.03.2003 pripustená - ako žalovaný 3/, aj spoločnosť KM s.r.o. (ako právny nástupca pôvodnej povinnej osoby), považoval aj odvolací súd za riadne a včas splnenú oznamovaciu povinnosť žalobcov vo vzťahu k Fondu národného majetku SR a iný výklad ako zodpovedajúci zákonodarcom sledovanému účelu prijatej právnej úpravy (ratio legis) by nezodpovedal rozumnému a spravodlivému vysporiadaniu vzťahov založených § 15 ods. 4 cit. zákona. Rigidné zotrvanie žalovaným na požiadavke splnenia oznamovacej povinnosti žalobcami bez zreteľa na priebeh konania na Okresnom súde Lučenec; v ktorom na základe procesných úkonov žalobcov, ktoré tak mali aj hmotnoprávne účinky, žalovaný ako strana sporu získal vedomosť o právnom dôvode, výške pohľadávky aj osobe dlžníka; predstavuje šikanózny výkon práv zo strany žalovaného a na obranu na ňom žalovaným založenú v tomto konaní nemožno prihliadnuť. 31. Pre komplexné posúdenie danej veci odvolací súd k ďalším odvolacím námietkam žalovaného udáva: Tvrdenia žalovaného, že v danom spore nie je pasívne vecne legitimovaným, považoval odvolací súd za účelové a zavádzajúce v snahe zbaviť sa zodpovednosti za splnenie záväzku nadobúdateľa privatizovaného majetku, ktorý Fondu vznikol titulom zákonného ručenia. Slovenský pozemkový fond nebol v danom prípade osobou povinnou poskytnúť žalobcom náhradu za mŕtvy a živý inventár, nakoľko povinná osoba, t.j. právnická osoba, ktorá veci prevzala bola známa, Slovenský pozemkový fond nebol ani jej nástupcom; a ani ručiteľom za splnenie jej záväzkov. V danom prípade tak neboli splnené zákonné predpoklady (§ 20 ods. 2 zákona č. 229/1991 Zb.) pre vznik povinnosti Slovenského pozemkového fondu poskytnúť náhradu za živý a mŕtvy inventár oprávneným osobám. Uvedené napokon bolo konštatované aj v právoplatnom rozsudku Okresného súdu Bratislava II č.k. 12C/48/05-63 zo dňa, 21.03.2006, ktorým bola žaloba žalobcov o určenie prechodu záväzku povinnej osoby zamietnutá aj voči SR, zastúpenej Slovenským pozemkovým fondom, s poukazom na neexistenciu jeho právneho vzťahu k žalobcom. Rovnako neopodstatnená je argumentácia žalovaného, že ust. § 15 ods. 4 zákona č. 92/1991 Zb. nie je titulom na vysporiadanie reštitučných nárokov podľa zákona č. 229/1991 Zb. Spoločnosť KM s.r.o. nadobudla na základe zmluvy o predaji podniku č. 2212/2002 majetok pôvodnej povinnej osoby Slovosivo, š.p., Semenársky štátny majetok Lučenec, v rozsahu vymedzenom v § 2, § 3 ods. 2, § 15 ods. 1 zákona č. 92/1991 Zb., teda vrátane záväzku z dohody o náhrade za živý a mŕtvy inventár zo dňa 02.09.1993, a preto bolo potrebné vo vzťahu k posúdeniu osoby ručiteľa za splnenie záväzkov týmto nadobúdateľom privatizovaného majetku aplikovať § 15 ods. 4 cit. zákona, v zmysle ktorého zákonné ručenie svedčí fondu. V tomto smere je obrana žalovaného v rozpore s jeho skoršou obranou predkladanou v spore vedenom na Okresnom súde Bratislava II pod sp.zn. 12C 48/05, v ktorom argumentoval tým, že nemôže byť právnym nástupcom dlžníka - pôvodnej povinnej osoby, nakoľko podľa § 15 ods. 4 zákona č. 92/1991 Zb. za splnenia podmienok tam uvedených je fond ručiteľom záväzku spoločnosti KM s.r.o. Lučenec. Na závery uvádzané v rozsudku Okresného súdu Bratislava II č.k. 20C/9/2010-88 zo dňa 11.04.2011 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č.k. 11Co/ 93/2011-122 zo dňa 29.11.2011, nebolo možné prihliadnuť, z dôvodu, že tieto sú založené na odlišných skutkových okolnostiach; ako boli ustálené v prejednávanej veci; a kde oprávnená osoba (Chemont BA spol. s r.o.) vo vzťahu k fondu ako ručiteľovi nesplnila zákonné podmienky pre vznik jeho povinnosti vyplývajúcej z ručiteľského záväzku, nakoľko neoznámila fondu právny dôvod a výšku pohľadávky a ani nevyčerpala všetky právne prostriedky na uspokojenie pohľadávky voči dlžníkovi KM s.r.o. Navyše závery súdu v tomto inom konaní o premlčaní nároku oprávnenej osoby vychádzajú z (hypotetického) predpokladu o neplatnosti zmluvy o predaji podniku medzi fondom a spoločnosťou KM s.r.o., za ktorého stavu potom 4- ročná premlčacia doba mala začať plynúť dňom nasledujúcim po účinnom odstúpenia fondu od zmluvy o predaji podniku k 14.10.2000. Uvedený záver však neobstojí v prejednávanom prípade, nakoľko premlčacia doba, ako správne ustálil aj súd prvej inštancie, nemohla začať plynúť skôr ako došlo zo strany žalobcov k splneniu druhej podmienky, teda k vyčerpaniu všetkých právnych prostriedkov žalobcami na uspokojenie ich nároku voči dlžníkovi KM s.r.o., k čomu došlo okamihom vydania rozvrhového uznesenia dňa 14.06.2012 v konkurze vyhlásenom na majetok dlžníka, na základe ktorého bola z celkového majetku dlžníka KM s.r.o. čiastočne uspokojená aj pohľadávka žalobcov. Z uvedeného dôvodu nebola žalovaným námietka premlčania vznesená dôvodne. 32. So zreteľom na uvedené odvolací súd dospel k záveru, že obsah odvolania žalovaného z hľadiska ním uplatňovaných odvolacích dôvodov nebol spôsobilý spochybniť správnosť záverov súdu prvej inštancie, na ktorých založil svoje rozhodnutie. 33. Toto rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.). Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 C.s.p.). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 C.s.p.). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1,2 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, alebo ak je dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná, má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 C.s.p.). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 C.s.p.).