Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 8Co/576/2014 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1212232075 Dátum vydania rozhodnutia: 15. 11. 2016 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Vlčková ECLI: ECLI:SK:KSBA:2016:1212232075.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Vlčkovej a členov senátu JUDr. Moniky Holickej a JUDr. Ondreja Krajča v právnej veci žalobcov: X/ S. N., Č.. B. XX, Z. X/ V. W., Z. X, Z., obaja zastúpení advokátskou kanceláriou: HULE | BACHMAYR-HEYDA | NORDBERG, s. r. o., so sídlom Panenská 23, Bratislava proti žalovanému: W. W., a.s., so sídlom Trnavská cesta 100, Bratislava, IČO: 50 088 033, zastúpenému: ECKER - KÁN & PARTNERS, s.r.o., so sídlom Námestie Martina Benka, Bratislava, o zaplatenie 91.753,93 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti medzitýmnemu rozsudku Okresného súdu Bratislava II zo dňa 14. februára 2014, č.k. 8C/209/2012-126, takto r o z h o d o l : V odvolacom konaní sa pokračuje namiesto žalovaného: Fond národného majetku Slovenskej republiky, so sídlom Trnavská cesta 100, Bratislava, s jeho právnym nástupcom: W. W., a.s., so sídlom Trnavská cesta 100, Bratislava, IČO: 50 088 033. Odvolací súd napadnutý medzitýmny rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e . o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým medzitýmnym rozsudkom súd prvej inštancie; v konaní v ktorom sa žalobcovia domáhajú zaplatenia sumy 91.753,93 eur spolu s úrokmi z omeškania ako peňažnej náhrady za živý a mŕtvy inventár voči žalovanému titulom jeho zákonného ručiteľského záväzku; určil, že žalobcami uplatnený nárok v konaní je daný s tým, že o práve na náhradu trov konania rozhodne v konečnom rozhodnutí. Zistený skutkový stav po právnej stránke posúdil podľa § 20 zákona č. 229/1991 Zb. o úprave vlastníckych vzťahov k pôde a inému poľnohospodárskemu majetku v spojení s § 15 ods. 4 zákona č. 92/1991 Zb. o podmienkach prevodu majetku štátu na iné osoby. Vychádzal zo zistenia, že žalobcovia splnili podmienky zákona č. 229/1991 Zb. pre uplatnenie nároku na náhradu za živý a mŕtvy inventár, ako oprávnené osoby, a povinnou osobou z tohto nároku bol posledný sukcesor, obchodná spoločnosť KM s.r.o., ktorej bola uložená rozsudkom Okresného súdu Lučenec povinnosť zaplatiť žalobcom, ako oprávneným osobám, náhradu za živý a mŕtvy inventár vo výške 2.721.130,- Sk s príslušenstvom. Poukázal na to, že spoločnosť KM s.r.o. bola posledným právnym nástupcom po pôvodnej povinnej osobe, na základe zmluvy uzavretej so žalovaným, a podľa zákona o podmienkach prevodu majetku štátu na iné osoby, prešiel na ňu ako na nadobúdateľa privatizovaného majetku v zmysle ustanovenia § 15 ods. 1 zákona č. 92/1991 Zb. aj sporný záväzok. Zdôraznil, že k účinnému vzniku práva veriteľa domáhať sa splnenia záväzku od žalovaného dôjde až po kumulatívnom splnení dvoch samostatných podmienok, a to ak veriteľ svoju pohľadávku čo do právneho dôvodu a výšky oznámil Fondu národného majetku SR do jedného roka od okamihu prechodu záväzku na nadobúdateľa privatizovaného majetku a ak vyčerpal všetky právne prostriedky na jej uspokojenie voči dlžníkovi. Konštatoval, že v prípade prvej podmienky, formálne náležitosti oznámenia zákon žiadnym spôsobom neupravuje a jej zmyslom je nepochybne zabezpečiť dosiahnutie stavu vedomosti fondu o existujúcej pohľadávke, dlžníkovi, jej právnom dôvode a výške; zákon teda vyslovene formuluje len obsahové náležitosti oznámenia. Zo spisu Okresného súdu v Lučenci mal preukázané, že žalovaný mal o právnom dôvode pohľadávky - náhrada za živý a mŕtvy inventár podľa zákona č. 229/1991 Zb., a jej výške - 2.721.130,- Sk, vedomosť už ku dňu účinnosti zmluvy o predaji časti podniku č. 2212/2002 spoločnosti KM s.r.o., keďže práve toto tvorilo predmet konania, ktoré vyvolali žalobcovia a ktorého bol fond účastníkom; vedel aj o dlžníkovi, keďže sám majetok predával. O podstatných obsahových náležitostiach tejto podmienky teda mal fond vedomosť už v čase začatia plynutia ročnej lehoty na oznámenie, resp. predtým, a aj potom, najmä o výške pohľadávky z meritórnych rozhodnutí (všetko do 1.3.2004), a preto uzavrel, že prvú podmienku žalobcovia splnili. Za takéhoto skutkového stavu trvať na osobitnom oznámení, čo bola obrana žalovaného, považoval za neúčelné až absurdné. Vyjadril presvedčenie, že právnym dôvodom pohľadávky zákonodarca sledoval identifikáciu právneho vzťahu veriteľa k dlžníkovi, nie k žalovanému. V prípade druhej podmienky mal z listinných dôkazov zrejmé, že potom ako boli žalobcovia úspešní v sporovom konaní proti dlžníkovi, neúspešne sa pokúsili o výkon rozhodnutia a v rozhodnej miere boli neúspešní aj v konkurznom konaní na majetok dlžníka. Z rozvrhového uznesenia Krajského súdu v Banskej Bystrici, č.k. 55K 176/2004-1510 zo dňa 14.6.2012, zistil, že na uspokojenie veriteľov spoločnosti KM s.r.o. bola použitá celá majetková podstata a žalobcovia boli uspokojení vo výške 2.127,88 eur (64.104,52 Sk). KM s.r.o. zanikla ex offo výmazom z obchodného registra dňa 14.06.2013. Vzhľadom na uvedené uzavrel, že žalobcovia vyčerpali všetky právne prostriedky na uspokojenie pohľadávky voči dlžníkovi. Dospel tak k záveru, že kumulatívne došlo k splneniu oboch podmienok pre vznik povinnosti najskôr dňa 14.06.2012 a keďže žalobcovia podali žalobu ešte v tom istom roku, nemohlo dôjsť ani k márnemu uplynutiu žiadnej z premlčacích lehôt. To sa týka aj žalovaným vznesenej námietky premlčania uplynutím 4-ročnej premlčacej lehoty podľa ust. § 397 Obch. zák., ktorá mala začať plynúť účinným odstúpením fondu od zmluvy o predaji (uzavretej so spoločnosťou LUTE NOVA Plus s.r.o.) dňa 14.10.2000. Ak by aj k tomuto dňu zmenilo žalovaného právne postavenie zo zákonného ručiteľa na priameho dlžníka, toto opäť zaniklo k 01.03.2003 zmluvou o predaji uzavretou s KM s.r.o., teda ešte pred uplynutím premlčacej doby. Vzhľadom na sporný právny základ uplatňovaného peňažného nároku, rozhodol len o danosti právneho základu uplatneného nároku medzitýmnym rozsudkom. 2. Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalovaný domáhajúc sa jeho zrušenia a vrátenia veci súdu prvej inštancie na ďalšie konanie dôvodiac tým, že vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Poukazoval na to, že súd prvej inštancie v odôvodnení rozsudku citoval ustanovenie § 20 zákona č. 229/1991 Zb. o úprave vlastníckych vzťahov k pôde a inému poľnohospodárskemu majetku, avšak sa s nimi nevysporiadal, a to aj napriek tomu, že dohoda o náhrade za živý a mŕtvy inventár bola uzatvorená žalobcami s povinnou osobou podľa zákona č. 229/1991 Zb. a v tejto súvislosti poukázal na to, že Slovenský pozemkový fond, zriadený zákonom č. 330/1991 Zb . v súlade so zákonom č. 229/1991 Zb. rieši v oblasti reštitúcií prevody z vlastníctva štátu do vlastníctva oprávnených osôb a poskytuje reštitučné náhrady oprávneným osobám na základe právoplatného rozhodnutia vydaného orgánmi štátnej správy podľa zákona č. 229/1991 Zb. a to za odňaté pozemky, obytné budovy, stavby, trvalé porasty, živý a mŕtvy inventár a zásoby, ktoré nie je možné vydať pre zákonné prekážky. Argumentoval, že § 15 ods. 4 zákona č. 92/1991 Zb. o podmienkach prevodu majetku štátu na iné osoby, nie je titulom na vysporiadanie reštitučných nárokov podľa zákona č. 229/1991 Zb. Poukázal na to, že zmluvou o predaji podniku číslo XXXX/XXXX bola povinnou osobou vysporiadať sporný reštitučný nárok spoločnosť LUTE NOVA, s.r.o. a následne spoločnosť KM, s.r.o. na základe zmluvy číslo XXXX/XXXX a on nie je právnym nástupcom uvedených spoločností. S poukazom na to, že fond nevyporiada reštitučné nároky, § 15 ods. 4 zákona č. 92/1991 Zb. sa na uspokojenie reštitučných nárokoch nevzťahuje, a preto je na jeho strane nedostatok pasívnej vecnej legitimácie v danom súdnom konaní. S odkazom na rozsudok Okresného súdu Bratislava II č.k. 20 C/9/2010 zo dňa 11.04.2011, potvrdený rozsudkom Krajského súdu v Bratislave zo dňa 29.11.2011, zotrval na svojej námietke, že žalobcovia si svoj nárok uplatnili až po uplynutí jednoročnej prekluzívnej lehoty ako aj na vznesenej námietke premlčania uplatňovaného nároku. V tejto súvislosti poukázal na to, že listom zo dňa 14.10.2000 odstúpil od kúpnej zmluvy uzatvorenej so spoločnosťou LUTE NOVA plus s.r.o., účinky odstúpenia nastali doručením odstúpenia konateľovi tejto spoločnosti dňa 14.10.2000 a týmto dňom sa vlastníkom privatizovaného majetku, a teda aj právnym nástupcom pôvodného štátneho podniku stal fond, týmto okamihom došlo k splynutiu osoby dlžníka s osobou ručiteľa a ručiteľský záväzok zanikol a fond sa tak stalo priamym dlžníkom ako právny nástupca Slovosiva štátny podnik, Semenárskeho štátneho podniku Lučenec, a teda osobou, voči ktorej si žalobcovia mohli uplatniť svoju pohľadávku titulom právneho nástupníctva. Okamihom prechodu privatizovaného majetku na nového nadobúdateľa - na spoločnosť KM s.r.o. začala plynúť nová jednoročná lehota, ktorá uplynula dňa 01.03.2004, v ktorej žalobcovia mali svoju pohľadávku čo do právneho dôvodu a výšky oznámiť, žalobcovia však až listom zo dňa 30.03.2004, doručenom fondu 31.03.2004, uplatnili nárok titulom zákonného ručiteľského záväzku podľa § 15 ods. 4 zákona č. 92/1991 Zb. Keďže k odstúpeniu od zmluvy o predaji časti podniku uzavretej so spoločnosťou LUTE NOVA plus s.r.o. došlo s účinkami k 14.10.2000, dňom nasledujúcim začala žalobcom plynúť štvorročná premlčacia lehota na uplatnenie práva na súde podľa § 397 Obchodného zákonníka a táto uplynula dňa 15.10.2004, žaloba však bola doručená súdu dňa 23.11.2012. Uplatnenie práva v konkurznom konaní voči spoločnosti KM, s.r.o. nespôsobilo spočívanie premlčacej doby v danom konaní. 3. Žalobcovia vo svojom vyjadrení k odvolaniu žalovaného uviedli, že povinnosť poskytnúť náhradu za živý a mŕtvy inventár prešla na štát v zastúpení Slovenským pozemkovým fondom výlučne v prípade, ak povinnú osobu nebolo možné zistiť, čo však v danom prípade nebolo splnené a rovnako Slovenský pozemkový fond nikdy nebol právnym nástupcom povinnej osoby - spoločnosti KM s.r.o. V tejto súvislosti poukázali na právoplatné rozhodnutie Okresného súdu Bratislava II zo dňa 21.03.2006 č.k. 12C/48/05-63. Nesúhlasili s obranou žalovaného v tom, že nie je v danej veci pasívne vecne legitimovaný a považoval ju za snahu o zbavenie sa zodpovednosti za majetkovú a morálnu krivdu spáchanú na nich, ktorá je navyše v rozpore s vlastnými tvrdeniami žalovaného v konaní pod sp.zn. 12C/48/05, v ktorom žalovaný sám seba označil za ručiteľa v zmysle § 15 ods. 4 zákona č. 92/1991 Zb. Mali zato, že závery vyjadrené v rozsudku Okresného súdu Bratislava II sp.zn. 20C/9/2010 zo dňa 11. 04. 2011 nie je možné v danej veci aplikovať. Rovnako za bezpredmetnú považovali žalovaným vznesenú námietku premlčania a podľa nich im premlčacia doba na uplatnenie práva na splnenie ručiteľského záväzku voči žalovanému začala plynúť dňom 14.06.2012, teda odo dňa skončenia konkurzného konania dlžníka KM s.r.o. a jeho výmazu z obchodného registra. Mali za to, že v danom prípade z ich strany došlo k preukázaniu kumulatívneho splnenia podmienok pre vznik ručiteľského záväzku žalovaného, keď z ich strany došlo k oznámeniu pohľadávky čo do právneho dôvodu a výšky do jedného roka od okamihu prechodu záväzku na nadobúdateľa privatizovaného majetku ako aj k vyčerpaniu právnych prostriedkov na jej uspokojenie voči dlžníkovi. Mali za to, že najneskôr doručením rozsudku Okresného súdu v Lučenci splnili svoju oznamovaciu povinnosť voči žalovanému a že po splnení rozvrhového uznesenia vydaného v konkurznom konaní dlžníka KM s.r.o. a po jeho výmaze z obchodného registra definitívne vyčerpali všetky právne prostriedky na uspokojenie svojho nároku voči priamemu dlžníkovi. Z uvedených dôvodov navrhli napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie potvrdiť. 4. Odvolací súd; s poukazom na § 470 ods. 1, 2 zák. č. 160/2015 Z.z., Civilný sporový poriadok (ďalej len "CSP") účinného od 01.07.2016; preskúmal napadnutý medzitýmy rozsudok súdu prvej inštancie v celom rozsahu a v medziach uplatnených odvolacích dôvodov, ktorými je viazaný (§ 379 a § 380 ods. 1 CSP), bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. ods. 1 CSP a contrario v spojení s § 219 ods. 3 CSP) a viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383 CSP) dospel k záveru, že odvolanie žalovaného nie je dôvodné. 5. V priebehu odvolacieho konania pôvodne označený žalovaný Fond národného majetku Slovenskej republiky, so sídlom Trnavská cesta 100, Bratislava, zanikol zrušením na základe § 2 zákona č. 375/2015 Z.z. a dňom 21.01.2016 bol vymazaný z obchodného registra. Právnym nástupcom pôvodne označeného žalovaného sa stala; s účinnosťou od 01.01.2016; na základe § 2 a § 4 ods. 1 zákona č. 375/2015 Z.z. v spojení s rozhodnutím Ministerstva hospodárstva SR č. 49/2015 zo dňa 22.12.2015 spoločnosť MH Manažment, a.s., so sídlom Trnavská cesta 100, Bratislava. Vzhľadom na uvedené odvolací súd na základe § 64 CSP rozhodol, že v odvolacom konaní pokračuje s právnym nástupcom zaniknutého žalovaného. 6. V preskúmavanej veci venoval súd prvej inštancie vyriešeniu otázky vzniku právneho nároku žalobcov na zaplatenie náhrady za živý a mŕtvy voči žalovanému; ako ručiteľovi za splnenie záväzkov spoločnosťou KM, s.r.o. ako nadobúdateľom privatizovaného majetku; náležitú pozornosť, na jej posúdenie vykonal všetko potrebné dokazovanie, ktoré správne vyhodnotil a dospel tak k správnym skutkovým záverom, z ktorých následne vyvodil aj správne právne závery, keď na vec aplikoval § 20 ods. 2 zákona č. 229/1991 Zb. o úprave vlastníckych vzťahov k pôde a inému poľnohospodárskemu majetku v spojení s § 15 ods. 4 zákona č. 92/1991 Zb. o podmienkach prevodu majetku štátu na iné osoby, ktoré aj správne vyložil; s poukazom na zákonodarcom sledovaný účel prijatej právnej úpravy; a svoje úvahy vedúce k záveru o danosti právneho základu žalobcami uplatňovaného nároku voči žalovanému aj riadne odôvodnil, keď svoj myšlienkový postup dôkladne vysvetlil, a to nielen s poukazom na rozhodujúce skutočnosti zistené na základe výsledkov vykonaného dokazovania, ale tiež s poukazom na ním prijaté právne závery. 7. So zreteľom na uvedené odvolací súd považuje skutkové a právne závery súdu prvej inštancie za správne a v celom rozsahu sa preto stotožňuje s dôvodmi uvedenými v odôvodnení napadnutého rozhodnutia, ktoré viedli súd prvej inštancie k týmto záverom, tieto si osvojuje v celom rozsahu a v podrobnostiach na ne odkazuje. S poukazom na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, s ktorými sa odvolací súd v celom rozsahu stotožnil, napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil podľa § 387 ods. 1, 2 CSP. 8. Na zdôraznenie jeho správnosti poukazuje odvolací súd na niektoré podstatné právne významné sporné otázky z hľadiska námietok tvrdených žalovaným v rámci ním uplatňovaných odvolacích dôvodov. 9. Tvrdenia žalovaného, že v danom spore nie je pasívne vecne legitimovaným, považoval odvolací súd za účelové a zavádzajúce v snahe zbaviť sa zodpovednosti za splnenie záväzku nadobúdateľa privatizovaného majetku, ktorý Fondu vznikol titulom zákonného ručenia. Slovenský pozemkový fond nebol v danom prípade osobou povinnou poskytnúť žalobcom náhradu za mŕtvy a živý inventár, nakoľko povinná osoba, t.j. právnická osoba, ktorá veci prevzala bola známa, Slovenský pozemkový fond nebol ani jej nástupcom; a ani ručiteľom za splnenie jej záväzkov. V danom prípade tak neboli splnené zákonné predpoklady ( § 20 ods. 2 zákona č. 229/1991 Zb. ) pre vznik povinnosti Slovenského pozemkového fondu poskytnúť náhradu za živý a mŕtvy inventár oprávneným osobám. Uvedené napokon bolo konštatované aj v právoplatnom rozsudku Okresného súdu Bratislava II č.k. 12C/48/05-63 zo dňa, 21.03.2006, ktorým bola žaloba žalobcov o určenie prechodu záväzku povinnej osoby zamietnutá aj voči SR, zastúpenej Slovenským pozemkovým fondom, s poukazom na neexistenciu jeho právneho vzťahu k žalobcom. 10. Vzhľadom na skutočnosť, že Fond národného majetku SR bol stranou sporu v konaní vedenom na Okresnom súde v Lučenci pod sp.zn. 9C/136/97, kde bol uznesením zo dňa 23.06.1999 pripustený do konania ako žalovaný 2/ a do ktorého konania bola uznesením zo dňa 10.03.2003 pripustená - ako žalovaný 3/, aj spoločnosť KM s.r.o. (ako právny nástupca pôvodnej povinnej osoby), považoval aj odvolací súd za riadne a včas splnenú oznamovaciu povinnosť žalobcov vo vzťahu k Fondu národného majetku SR a iný výklad ako zodpovedajúci zákonodarcom sledovanému účelu prijatej právnej úpravy ( ratio legis) by nezodpovedal rozumnému a spravodlivému vysporiadaniu vzťahov založených § 15 ods. 4 cit. zákona. Rigidné zotrvanie žalovaným na požiadavke splnenia oznamovacej povinnosti žalobcami bez zreteľa na priebeh konania na Okresnom súde Lučenec; v ktorom na základe procesných úkonov žalobcov, ktoré tak mali aj hmotnoprávne účinky, žalovaný ako strana sporu získal vedomosť o právnom dôvode, výške pohľadávky aj osobe dlžníka; predstavuje podľa názoru odvolacieho súdu šikanózny výkon práv zo strany žalovaného a na obranu na ňom žalovaným založenú v tomto konaní nemožno prihliadnuť. 11. Rovnako neopodstatnená je argumentácia žalovaného, že ust. § 15 ods. 4 zákona č. 92/1991 Zb. nie je titulom na vysporiadanie reštitučných nárokov podľa zákona č. 229/1991 Zb. Spoločnosť KM s.r.o. nadobudla na základe zmluvy o predaji podniku č. 2212/2002 majetok pôvodnej povinnej osoby Slovosivo, š.p., Semenársky štátny majetok Lučenec, v rozsahu vymedzenom v § 2, § 3 ods. 2, § 15 ods. 1 zákona č. 92/1991 Zb., teda vrátane záväzku z dohody o náhrade za živý a mŕtvy inventár zo dňa 02.09.1993, a preto bolo potrebné vo vzťahu k posúdeniu osoby ručiteľa za splnenie záväzkov týmto nadobúdateľom privatizovaného majetku aplikovať § 15 ods. 4 cit. zákona, v zmysle ktorého zákonné ručenie svedčí fondu. V tomto smere je obrana žalovaného v rozpore s jeho skoršou obranou predkladanou v spore vedenom na Okresnom súde Bratislava II pod sp.zn. 12C 48/05, v ktorom argumentoval tým, že nemôže byť právnym nástupcom dlžníka - pôvodnej povinnej osoby, nakoľko podľa § 15 ods. 4 zákona č. 92/1991 Zb. za splnenia podmienok tam uvedených je fond ručiteľom záväzku spoločnosti KM s.r.o. Lučenec. 12. Na závery uvádzané v rozsudku Okresného súdu Bratislava II č.k. 20C/9/2010-88 zo dňa 11.04.2011 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č.k. 11Co/ 93/2011-122 zo dňa 29.11.2011, nebolo možné prihliadnuť, z dôvodu, že tieto sú založené na odlišných skutkových okolnostiach; ako boli ustálené v prejednávanej veci; a kde oprávnená osoba (H. Z. M.. M. L..T..) vo vzťahu k fondu ako ručiteľovi nesplnila zákonné podmienky pre vznik jeho povinnosti vyplývajúcej z ručiteľského záväzku, nakoľko neoznámila fondu právny dôvod a výšku pohľadávky a ani nevyčerpala všetky právne prostriedky na uspokojenie pohľadávky voči dlžníkovi KM s.r.o. Navyše závery súdu v tomto inom konaní o premlčaní nároku oprávnenej osoby vychádzajú z (hypotetického) predpokladu o neplatnosti zmluvy o predaji podniku medzi fondom a spoločnosťou KM s.r.o., za ktorého stavu potom 4-ročná premlčacia doba mala začať plynúť dňom nasledujúcim po účinnom odstúpenia fondu od zmluvy o predaji podniku k 14.10.2000. Uvedený záver však neobstojí v prejednávanom prípade, nakoľko premlčacia doba, ako správne ustálil aj súd prvej inštancie, nemohla začať plynúť skôr ako došlo zo strany žalobcov k splneniu druhej podmienky, teda k vyčerpaniu všetkých právnych prostriedkov žalobcami na uspokojenie ich nároku voči dlžníkovi KM s.r.o., k čomu došlo okamihom vydania rozvrhového uznesenia dňa 14.06.2012 v konkurze vyhlásenom na majetok dlžníka, na základe ktorého bola z celkového majetku dlžníka KM s.r.o. čiastočne uspokojená aj pohľadávka žalobcov. Z uvedeného dôvodu nebola žalovaným námietka premlčania vznesená dôvodne. 13. Toto rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP). Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 CSP).