Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 4Cob/193/2018 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1213214441 Dátum vydania rozhodnutia: 30. 04. 2020 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Dana Šiffalovičová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2020:1213214441.4 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Dany Šiffalovičovej a členiek senátu JUDr. Eleny Kúšovej a JUDr. Tatiany Pastierikovej v právnej veci žalobcu: Unimpex Bratislava, s.r.o., Horné Predmestie 3, 900 21 Svätý Jur, IČO: 17 321 760, zastúpený: Advokátska kancelária JUDr. Barbara Holíková, s.r.o., Staré Grunty 162, 841 04 Bratislava, IČO: 36 863 971, proti žalovanému: PM SPEDITION, spol. s r.o., Sklenárova 38, 821 09 Bratislava, IČO: 35 967 188, zastúpený: JUDr. Martin Janáč, advokát, Wilsonova 3, 811 07 Bratislava, o zaplatenie 18.106,08 eur, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava II č. k. 26Cb/230/2013-235 zo dňa 21.03.2018, takto r o z h o d o l : I. Krajský súd v Bratislave rozsudok Okresného súdu Bratislava II, č.k. 26Cb/230/2013-235 zo dňa 21.03.2018 p o t v r d z u j e . II. Žalovaný má proti žalobcovi právo na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie žalobu zamietol a žalovanému priznal nárok na plnú náhradu trov konania. V odôvodení rozhodnutia uviedol, že žalobca sa žalobou doručenou súdu dňa 10.05.2013 domáhal vydania rozhodnutia, ktorým by súd zaviazal žalovaného na zaplatenie istiny 18.106,08 eur titulom náhrady škody. Žalobu odôvodnil tým, že si objednal u žalovaného dopravu tovaru - červeného cisternového vína značky T. S., ktorý mal byť dovezený pre spoločnosť Vínne pivnice Svätý Jur s.r.o., ktorý si v postavení kupujúceho objednal víno u žalobcu. Žalobca po dodaní tovaru cenu vína a prepravu vyúčtoval spoločnosti Vínne pivnice Svätý Jur s.r.o. faktúrou č. L. v celkovej výške 18.106,08 eur, ktorú spoločnosť žalobcovi uhradila dňa 10.05.2013. Po prevzatí tovaru spoločnosť Vínne pivnice Svätý Jur s.r.o. zistila, že víno má skrytú vadu - víno nebolo možné fľašovať z dôvodu penenia, ktorú reklamovala u žalobcu dňa 08.07.2011 a nakoľko vady tovaru boli neodstrániteľné, dňa 02.07.2012 odstúpila od zmluvy a vyzvala žalobcu k vráteniu zaplatenej ceny, čo žalobca uskutočnil vystavením dobropisu č. L. XXXXXXXX. Žalobca vady prepravy u žalovaného reklamoval dňa 14.06.2011 a 20.07.2011 bez výsledku a následne dňa 14.08.2012 mu vystavil faktúru č. L. XXXXXXX so zaúčtovaním za účelom vyúčtovania náhrady škody, ktorá mu vznikla z dôvodu dodania poškodeného tovaru. Žalovaný namietal nedostatok pasívnej vecnej legitimácie, na svoju obranu uviedol, že povinnosti zo zasielateľskej zmluvy si splnil riadne a včas a mal za to, že ako zasielateľ za vzniknutú škodu nenesie zodpovednosť. Taktiež namietal, že žalobca nepreukázal vznik škody, ani príčinnú súvislosť medzi údajným protiprávnym konaním žalovaného a vznikom škody, nepreukázal, kedy mu škoda vznikla a v akej výške a tiež spochybnil skutočnosť, že údajné vady tovaru neboli pri prevzatí zistiteľné a či žalobca pri preberaní vína postupoval s odbornou starostlivosťou pri prevzatí tovaru. Okrem toho žalovaný na svoju obranu vzniesol kompenzačnú námietku. Súd prvej inštancie vo veci rozhodol rozsudkom č.k. 26Cb/230/2013-177 zo dňa 05.02.2015, ktorým žalobu zamietol a žalobcu zaviazal na náhradu trov konania žalovanému. Na základe odvolania žalobcu Krajský súd v Bratislave napadnutý rozsudok uznesením č.k. 4Cob/138/2015-210 zo dňa 26.10.2017 zrušil a vrátil vec súdu na ďalšie konanie. V odôvodnení tohto uznesenia odvolací súd uviedol, že úlohou súdu prvej inštancie bude posúdiť, či medzi stranami došlo k platnému uzatvoreniu zasielateľskej zmluvy podľa § 601 Obchodného zákonníka alebo zmluvy o preprave veci podľa § 610 Obchodného zákonníka, ako aj opätovne posúdiť dôvodnosť námietky premlčania. Súd prvej inštancie vec právne posúdil podľa ustanovení § 601 ods. 1, § 603 ods. 1, 2, § 607 ods. 1, § 609, § 610, § 617 ods. 1, § 621, § 622 ods. 1, 2, § 624 ods. 2, § 625 ods. 1, § 756 zákona č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník (ďalej len „OBZ“), čl. 1 ods. 1, čl. 3, čl. 4, čl. 17 ods. 2, 3, 4, 5, čl. 18 ods. 1, čl. 23 ods. 1, 2, 3, 7, čl. 25 ods. 1, 2, čl. 27 ods. 1, čl. 30 ods. 1, čl. 32 ods. 1, 2, 4 Vyhlášky ministra zahraničných vecí č. 11/1975 Zb. o Dohovore o prepravnej zmluve v medzinárodnej cestnej nákladnej doprave (CMR) (ďalej len „Dohovor CMR“), § 255 ods. 2, § 262 ods. 2 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“). Súd primárne skúmal, či medzi sporovými stranami v danom prípade došlo k uzavretiu zasielateľskej zmluvy alebo zmluvy o preprave a dospel k záveru, že tým, že žalovaný akceptoval objednávku žalobcu zo dňa 12.04.2011, medzi stranami sporu došlo k uzatvoreniu zmluvy o preprave, pri ktorej sa zodpovednosť žalovaného za škodu aj plynutie premlčacej lehoty riadi ustanoveniami Dohovoru CMR. Konštatoval, že objektívna jednoročná premlčacia lehota podľa CMR pre uplatnenie nároku na náhradu škodu na veci voči žalovanému, začala plynúť dňa 18.04.2011 doručením zásielky červeného vína T. S.. Žalobca písomne reklamoval u žalovaného prepravu dňa 20.07.2011, premlčacia doba na uplatnenie nároku na náhradu škody týmto dňom v zmysle čl. 32 ods. 2 Dohovoru CMR prestala plynúť a keďže žalovaný reklamáciu nikdy písomne, teda spôsobom ustanoveným dohovorom, neodmietol, táto nikdy opätovne plynúť nezačala. Námietku premlčania vznesenú žalovaným preto súd vyhodnotil ako nedôvodnú. Konštatoval, že nakoľko príjemca zásielky, ktorým bol v zmysle nákladného listu CMR č. XXXXX žalobca, v lehote 7 dní odo dňa vydania zásielky v zmysle čl. 30 ods. 1 Dohovoru CMR výhrady neurobil, pričom výhrada kontaminácie dodaného vína nebola v predmetnom nákladnom liste uvedená, došlo k založeniu vyvrátiteľnej právnej domnienky o tom, že tovar nebol v čase jeho doručenia príjemcovi kontaminovaný aniónaktívnymi tenzidmi. Poukázal na to, že listinný doklad - Európsky protokol o vyčistení, svedčí nielen o tom, že predchádzajúcim prepravovaným tovarom v cisterne bolo mydlo, ale zároveň preukazuje aj to, že pred použitím na prepravu vína bola táto cisterna riadne vyčistená. Podľa súdu preto nemožno konštatovať, že protokol o vyčistení by preukazoval, že k poškodeniu vína došlo počas prepravy. Okrem toho uviedol, že zodpovednosť prepravcu za škodu na zásielke neustanovuje Dohovor CMR ako zodpovednosť absolútnu, ale dáva prepravcovi možnosť exkulpácie v prípade, ak sa preukáže niektorá zo skutočností uvedených v čl. 17 ods. 2, podľa ktorého nie je prepravca zodpovedný (okrem iného) za škody, ktoré nemohol odvrátiť. Pokiaľ bola cisterna pred jej použitím na prepravu vína riadne vyčistená, o jej riadnom vyčistení bol vydaný písomný protokol, v zmysle ktorého sa v cisterne žiadne nečistoty nemali nachádzať, súd konštatoval, že aj s ohľadom nepatrné množstvo týchto látok 17,6mg/l, nemožno vzhľadom na celkový objem cisterny 22.500 l dospieť k záveru, že by bol prepravca reálne schopný tento prípadný nedostatok vyčistenia zistiť a uskutočniť opatrenia, ktoré by mohli poškodenie prepravovaného vína odvrátiť. Mal preto za to, že aj v prípade, ak by žalobca preukázal, že ku kontaminácii vína aniónaktívnymi tenzidmi došlo pri preprave tovaru, nebolo by možné konštatovať zodpovednosť žalovaného za takéto poškodenie, nakoľko ju vylučuje čl. 17 ods. 2 Dohovoru CMR. Podľa súdu žalobca v konaní nepreukázal existenciu zodpovednosti žalovaného za škodu v zmysle Dohovoru CMR, keď nepreukázal, že by škoda bola spôsobená pri preprave a nepreukázal ani existenciu takého porušenia povinností žalovaného, ktoré by podľa ustanovení Dohovoru CMR zakladali jeho zodpovednosť za ním uplatnenú škodu, žalobu preto zamietol ako nedôvodnú. 2. Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca. Svoje podanie odôvodnil tým, že súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností podľa § 365 ods. 1 písm. e) CSP, súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam podľa § 365 ods. 1 písm. f) CSP, rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci podľa § 365 ods. 1 písm. h) CSP. Skutkové zistenia a z nich vyvodené úvahy súdu prvej inštancie považoval za nesprávne, nakoľko ich súd založil na nesprávnom vyhodnotení vykonaných dôkazov. Vyjadril názor, že v napadnutom rozsudku je logický rozpor v hodnotení dôkazov a poznatkov, ktoré vyplynuli z predložených dôkazov z hľadiska ich dôležitosti a zákonnosti, pričom výsledok hodnotenia dôkazov súdu prvej inštancie nezodpovedá tomu, čo mal súd zistiť spôsobom vyplývajúcim z § 185-211 CSP. Poukázal na to, že skutočnosť, že prevážaný tovar nemohol byť poškodený ešte pred jeho prečerpaním do cisterny v zahraničí bola preukázaná laboratórnym protokolom vypracovaným spoločnosťou EUROFINS BELL/ NOVAMANN, s.r.o., ktorý jednoznačne preukazuje, že v prepravovanom víne sa nachádzajú tenzidy - nežiaduce látky, pochádzajúce z predchádzajúceho tovaru prevážaného cisternou, ktorým bolo tekuté mydlo, pričom žalobca preukázal, že bezprostredne pred prevozom červeného vína v cisterne na trase zo Španielska do miesta kupujúceho v tej istej cisterne bolo prepravované tekuté mydlo, čo vyplýva z listinného dôkazu - potvrdenia European Cleaning Document ES -AN / XXXXXXX. Z uvedeného vyplýva, že tenzidy sa do vína mohli dostať iba počas prepravy, možnosť iného zdroja znečistenia prepracovaného tovaru tenzidmi vylučuje spôsob čerpania červeného vína do cisterny a preprava cisternovým vozidlom, ktoré prebiehajú v uzavretom okruhu. Namietal, že v odôvodnení napadnutého rozsudku súd vôbec neprihliadal na výsluch svedka U.. T. a vykonaný dôkaz výsluchom svedka postupom podľa § 191 ods. 1 CSP nevyhodnotil, pričom jeho výpoveďou bolo preukázané, že víno nemohlo byť znehodnotené ani v cisternách žalobcu, t.j. po vykonaní prepravy, nakoľko cisterny čistí výlučne lúhom a nie mydlom, pričom lúh tenzidy neobsahuje a zároveň z výsluchu tohto svedka vyplýva, že vzorka červeného vína, ktorá bola predložená na rozbor spoločnosti EUROFINS BELL/ NOVAMANN, s.r.o., pochádzala práve z tovaru prevážaného touto cisternou. Na podporu svojich tvrdení poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 21 Cdo 2682/2013 zo dňa 26.6.2014. Ďalej namietal, že neobstojí odôvodnenie súdu, podľa ktorého vzhľadom na nepatrné množstvo škodlivých látok 17,2 mg/l s ohľadom na celkový objem cisterny (22 500 l cisternu) nemožno dospieť k záveru, že by bol dopravca reálne schopný tento prípadný nedostatok vyčistenia zistiť a uskutočniť opatrenia, ktoré by mohli poškodenie prepravovaného vína odvrátiť a uviedol, že pokiaľ by cisterna pred použitím bola riadne vyčistená, nedošlo by ku kontaminácii tovaru, ktorý sa v nej prevážal. Zdôraznil, že v prípade, ak si dopravca, či osoby, ktoré k preprave použil riadne všetky svoje povinnosti nesplnili, nie je možné liberovať jeho zodpovednosť s poukazom na čl. 17 ods. 2 Dohovoru CMR. Poukázal na to, že pri vyvinení sa dopravcu zo zodpovednosti za vzniknutú škodu podľa čl. 17 odsek 2 Dohovoru CMR na dopravcovi leží dôkazné bremeno (čl. 18 ods. 1 Dohovoru CMR), žalovaný však vo vzťahu k svojmu dôkaznému bremenu neprodukoval žiadne dôkazy a súd jeho liberáciu založil jedine na svojom názore o nepatrnom množstve anióaktívnych tenzidov vo víne. Podľa žalobcu súdu neprináleží určovať aké množstvo tenzidov (v mg na liter) by bolo dostatočné na to, aby bol prepravca reálne schopný tento prípadný nedostatok vyčistenia zistiť a uskutočniť opatrenia, pre právne zdôvodnenie je irelevantné, aké množstvo tenzidov obsahovalo víno, podstatné bolo, že víno tenzidy obsahovalo, t.j. obsahovalo látku, ktorá ho kontaminovala. Ďalej namietal, že súd prvej inštancie v súvislosti so zodpovednosťou dopravcu vôbec neprihliadal na ďalšie ustanovenia Dohovoru CMR. V tomto smere poukázal na čl. 3, čl. 17 ods. 1, čl. 29 Dohovoru CMR. Uviedol, že pokiaľ žalovaný na uskutočnenie prepravy použil iný subjekt, táto skutočnosť ho v zmysle čl. 17 ods. 3 Dohovoru CMR nezbavuje zodpovednosti za prípadnú vzniknutú škodu na prepravovanom tovare a z porušenia záväzkového vzťahu voči žalobcovi je zodpovedný on. Zdôraznil, že žalovaný bol povinný vykonať dopravu s odbornou starostlivosťou, pričom skutočnosť, že dopravca, či subjekt, ktorý použil na prepravu tovaru - vína použil na prepravu potravinárskych výrobkov cisternu, ktorá predtým prevážala chemické látky, ktoré nie sú požívateľné človekom, svedčí o skutočnosti, že preprava nemohla byť vykonaná s odbornou starostlivosťou. Poukázal na to, že z nariadenia Európskeho parlamentu a Rady č. 852/2004 o hygiene potravín vyplýva, že ak sa vo vozidle (cisterne) prevážajú chemické látky, nemal by sa v tom istom vozidle prevážať tovar potravinového charakteru, a ak sa tak stane, tak jedine za súčasného dodržania prísnych a účinných opatrení na čistenie takýchto vozidiel. Žalobca mal za to, že v danom prípade preukázal opak, t.j. že cisterna nemohla byť vyčistená riadne a účinne, takže s poukazom na čl. 17 ods. 3 Dohovoru CMR je za vzniknutú škodu zodpovedný žalovaný. Záverom namietal, že z odôvodnenia bodu 74. napadnutého rozhodnutia vyplýva logický nesúlad hodnotenia dôkazov súdom. S ohľadom na uvedené navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil tak, že návrhu v celom rozsahu vyhovie a zaviaže žalovaného k náhrade trov konania. 3. K odvolaniu žalobcu sa vyjadril žalovaný podaním doručeným súdu dňa 28.05.2018. Stotožnil sa s názormi súdu prvej inštancie v bodoch 72. až 75. odôvodnenia napadnutého rozsudku, podľa ktorých žalobca nepreukázal vznik škody počas prepravy. Súd podľa neho v dostatočnej miere zistil skutkový stav a posúdil dôkazy jednotlivo aj spoločne, v súlade so zásadou voľného hodnotenia dôkazov. Zdôraznil, že samotná vada prepravovaného tovaru sa mala prejaviť až niekoľko dní po prečerpaní vína do nádob tretej osoby, pričom pri prevzatí tovaru nebola žalobcom žiadna vada vína zistená, reklamovaná bola až po troch mesiacoch od vykonania prepravy, pričom sa víno po dovezení skladovalo v nádobách a priestoroch mimo dispozície sporových strán a podľa listu spoločnosti Vínne pivnice Svätý Jur, s.r.o. zo dňa 08.07.2011 sa vada mala vyskytnúť až pri jeho spracúvaní. Ďalej poukázal na rozpory v skutočnostiach uvádzaných svedkom U.. T., pričom jeho svedeckú výpoveď považoval za nedôveryhodnú. Za otázne považoval, či žalobca a spoločnosť Vínne pivnice Svätý Jur, s.r.o. postupovali s odbornou starostlivosťou, pričom za daných okolností sa možno iba domnievať kedy a kde mohlo byť víno kontaminované tenzidmi. Naďalej zastával názor, že medzi sporovými stranami bola uzavretá zasielateľská zmluva a žalobca postupoval pri reklamácii v rozpore s Kapitolou V čl. 30 bod 2 Dohovoru CMR. Nakoľko žalobca neskoro notifikoval poškodenie zásielky, mal za to, že okrem nastúpenia právnej domnienky o prevzatí zásielky bez vád, plynutie premlčacej lehoty nebolo zastavené, a teda nárok žalobcu je premlčaný. Ďalej uviedol, že nariadenie Európskeho parlamentu a Rady č. 852/2004 o hygiene potravín, na ktoré poukazoval žalobca, v čl. I ustanovuje všeobecné predpisy o hygiene potravín pre prevádzkovateľov potravinárskych podnikov, čo žalovaný ani prepravca neboli. Vzhľadom na uvedené navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok potvrdil ako vecne správny a žalobcu zaviazal na náhradu trov odvolacieho konania. 4. K vyjadreniu žalovaného sa vyjadril žalobca podaním doručeným súdu dňa 25.06.2018. Skutočnosť, že červené víno penilo už pri prečerpávaní do tankov podľa neho nemožno považovať za spoľahlivé zistenie vady vína z dôvodu, že pri prevoze vína bežne dochádza k narušeniu štruktúry vína, prejavujúcej sa aj jeho následnou penivosťou. Mal za to, že žalovaný sa svojimi vyjadreniami ohľadne odbornej starostlivosti žalobcu, či jeho obchodných partnerov snaží odviesť pozornosť od jeho zodpovednosti za škodu na prepravovanom víne. Vyjadril názor, že nariadenie Európskeho parlamentu a Rady č. 852/2004 o hygiene potravín sa vzťahuje na všetky osoby, ktoré sú činné v akejkoľvek časti potravinového reťazca, a to z dôvodu minimalizácie rizika kontaminácie potravín a zvýšenia ich bezpečnosti. 5. K vyjadreniu žalobcu sa vyjadril žalovaný podaním doručeným súdu dňa 03.10.2018. Uviedol, že v konaní nebolo preukázané kedy a kde malo byť víno kontaminované tenzidmi a či škoda vznikla v súvislosti s konaním žalovaného. Vyjadril názor, že ak víno pení aj po niekoľkých dňoch od prečerpania z cisterny, je vadné, pričom takáto vada je zjavná bez ohľadu na výsledky laboratórnej skúšky. 6. Ďalšie vyjadrenie podané nebolo. 7. Krajský súd v Bratislave, ako súd odvolací podľa § 34 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“), preskúmal vec v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379 a § 380 CSP) bez nariadenia pojednávania, pričom termín verejného vyhlásenia rozsudku bol v súlade s § 219 ods. 1, 3 a § 378 ods. 1 CSP oznámený na úradnej tabuli súdu a webovej stránke Krajského súdu v Bratislave. Odvolací súd dospel k záveru, že napadnutý rozsudok č.k. 26Cb/230/2013-235 zo dňa 21.03.2018 je potrebné potvrdiť ako vecne správny. 8. Podľa čl. 15 ods. 1 a 2 CSP, dôkazy a tvrdenia strán sporu hodnotí súd podľa svojej úvahy v súlade s princípmi, na ktorých spočíva tento zákon. Žiaden dôkaz nemá predpísanú zákonnú silu. 9. Podľa § 191 ods. 1 CSP, dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo počas konania najavo. 10. Podľa § 220 ods. 2 CSP, v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa žalobca domáhal, aké skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku použil, ako sa vo veci vyjadril žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany použil. Súd jasne a výstižne vysvetlí, ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil, prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax. Súd dbá, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. 11. Podľa § 387 ods. 1 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. 12. Podľa § 387 ods. 2 CSP ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. 13. Odvolací súd sa v zmysle § 387 ods. 2 CSP stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia Okresného súdu Bratislava II č.k. 26Cb/230/2013-235 zo dňa 21.03.2018, pretože vykazuje známky vecnej správnosti. V odvolaní žalobca neargumentuje žiadnymi skutočnosťami a dôkazmi, ktoré by mali za následok zrušenie daného rozhodnutia. Z konania pred súdom prvej inštancie i odvolacím súdom iný, než napadnutým rozsudkom vyslovený právny záver nevyplýva a v odvolaní uvedené argumenty nie sú spôsobilé privodiť iné právne hodnotenie stavu veci. Na zdôraznenie správnosti napádaného rozhodnutia uvádza odvolací súd nasledovné: 14. Odvolací súd sa nestotožnil s námietkou žalobcu o nesprávnosti skutkových zistení a z nich vyvodených úvah súdu prvej inštancie, nakoľko ich podľa žalobcu súd založil na nesprávnom vyhodnotení vykonaných dôkazov. Odvolací súd poukazuje na to, že hodnotenie dôkazov je činnosť súdu, pri ktorej vykonané dôkazy hodnotí z hľadiska ich pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie. Súd pri hodnotení dôkazov v zásade nie je obmedzovaný právnymi predpismi v tom, ako a s akým výsledkom má z hľadiska pravdivosti ten-ktorý dôkaz hodnotiť. Uplatňuje sa teda zásada voľného hodnotenia dôkazov. Táto zásada znamená, že záver, ktorý si sudca urobí o vykonaných dôkazoch z hľadiska ich pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie, je vecou jeho vnútorného presvedčenia a jeho logického myšlienkového postupu. V tejto súvislosti je potrebné pripomenúť, že hodnotenie dôkazov je vecou súdu, a nie sporových strán. Podľa odvolacieho súdu súd prvej inštancie správne vyhodnotil vykonané dôkazy, pričom z odôvodnenia napadnutého rozsudku nevyplýva žalobcom namietaný rozpor v hodnotení dôkazov a poznatkov, ktoré vyplynuli z predložených dôkazov. Žalobca síce poukazoval na Európsky protokol o vyčistení, ktorým preukazoval svoje tvrdenia o tom, že anionaktívne tenzidy sa do vína dostali pri jeho preprave cisternou, uvedený listinný doklad však okrem tvrdenia žalobcu, že predchádzajúcim prepravovaným tovarom v cisterne bolo mydlo, preukázal i to, že pred použitím na prepravu vína bola táto cisterna riadne vyčistená. Odvolací súd preto považuje za správny právny názor súdu prvej inštancie, podľa ktorého nemožno konštatovať, že protokol o vyčistení by preukazoval, že k poškodeniu vína došlo počas prepravy a víno nebolo kontaminované pred jeho načerpaním do cisterny, resp. po jeho odovzdaní príjemcovi. Tento protokol preto nemožno považovať za dôkaz, výlučne osvedčujúci skutočnosti v prospech žalobcu, ale je potrebné prihliadať na celý obsah tohto dokumentu, preukazujúci aj uvedenú skutočnosť v prospech žalovaného. Z bodu 12. odôvodnenia napadnutého rozsudku je zrejmé, že súd pri rozhodovaní prihliadal aj na výpoveď svedka U.. Z. T., tento dôkaz však súd po zhodnotení dôkazov jednotlivo a vo vzájomnej súvislosti nepovažoval za rozhodujúci, preto naňho v ďalšom texte rozhodnutia nepoukazoval. Za nedôvodnú odvolací súd považoval námietku žalobcu, že z odôvodnenia bodu 74. napadnutého rozsudku vyplýva logický nesúlad hodnotenia dôkazov, nakoľko takáto skutočnosť z odôvodnenia dotknutej časti rozsudku vôbec nevyplýva. Súd prvej inštancie svoje rozhodnutie náležite a presvedčivým spôsobom odôvodnil, čím vylúčil pochybnosti o prípadnej arbitrárnosti svojho postupu, jeho úvahy zodpovedajú zásadám formálnej logiky a vychádzajú zo zisteného skutkového stavu veci. Odôvodnenie napadnutého rozsudku spĺňa náležitosti vyplývajúce z ustanovenia § 220 ods. 2 CSP, pričom je jasné, zrozumiteľné a presvedčivé. 15. Odvolací súd pripomína, že aby mohol byť žalobca v konaní úspešný, musel by uniesť dôkazné bremeno. Dôkazným bremenom sa rozumie procesná zodpovednosť účastníka konania za to, že za konania neboli preukázané jeho tvrdenia, že z toho dôvodu muselo byť rozhodnuté o veci samej v jeho neprospech. Zmyslom dôkazného bremena je umožniť súdu rozhodnúť o veci samej i v takých prípadoch, keď určitá skutočnosť významná podľa hmotného práva pre rozhodnutie o veci, nebola alebo nemohla byť preukázaná a keď teda výsledky hodnotenia dôkazov neumožňujú súdu prijať záver ani o pravdivosti tvrdenia tejto skutočnosti, ani o tom, že by táto skutočnosť bola nepravdivá. Dôkazné bremeno ohľadom určitých skutočností leží na tej strane sporu, ktorá z existencie týchto skutočností vyvodzuje pre seba priaznivé právne dôsledky; ide o toho, kto existenciu týchto skutočností tiež tvrdí. Žalobcom predložené dôkazy však nie sú spôsobilé v spojení s jeho skutkovými tvrdeniami preukázať dôvodnosť žalobou uplatňovaného nároku voči žalovanému. Žalobca v rámci svojej argumentácie opomína skutočnosť, že nakoľko ako príjemca zásielky v stanovenej lehote 7 dní odo dňa vydania zásielky neurobil výhrady v zmysle ustanovenia čl. 30 ods. 1 Dohovoru CMR, pričom výhrada kontaminácie dodaného vína nebola ani v predmetnom nákladom liste uvedená, došlo k založeniu vyvrátiteľnej právnej domnienky, že tovar nebol v čase jeho doručenia príjemcovi kontaminovaný aniónaktívnymi tenzidmi. Žalobca v konaní síce i protokolom o skúške č. XXXX/XXXX preukazoval, že víno bolo znehodnotené, dostatočným spôsobom však nepreukázal, že k znehodnoteniu došlo práve v dobe prepravy, teda že ku kontaminácii neprišlo pred jeho prevzatím a ani po jeho odovzdaní príjemcovi. 16. Žalobca v odvolaní ďalej namietal bod 74. odôvodnenia napadnutého rozsudku, keď podľa neho žalovaný vo vzťahu k svojmu dôkaznému bremenu neprodukoval žiadne dôkazy a súd jeho liberáciu založil jedine na svojom názore o nepatrnom množstve aniónaktívnych tenzidov vo víne. Odvolací súd poukazuje na to, že súd prvej inštancie svoj právny názor o tom, že žalobca sa zbavil zodpovednosti tým, že preukázal niektorú zo skutočností v čl. 17 ods. 2 Dohovoru CMR, založil primárne na vyššie spomínanom písomnom protokole, z ktorého vyplýva, že cisterna bola pred jej použitím na prepravu vína riadne vyčistená a nečistoty sa v nej nemali nachádzať. V tomto prípade súd len doplnkovo prihliadal na nepatrnosť množstva aniónaktívnych tenzidov a objem cisterny. Je potrebné taktiež zdôrazniť, že dôvody uvedené v bode 74. napadnutého rozsudku neboli hlavným dôvodom zamietnutia žaloby, nakoľko, ako už bolo vyššie uvedené, žalobca najmä nepreukázal, že škoda bola spôsobená pri preprave, ktorá skutočnosť už sama o sebe stačí na prijatie záveru o tom, že žalobca nepreukázal existenciu zodpovednosti žalovaného za spôsobenú škodu. Vo vzťahu k tvrdeniu žalobcu o tom, že súd prvej inštancie v súvislosti so zodpovednosťou dopravcu vôbec neprihliadal na ďalšie ustanovenia Dohovoru CMR odvolací súd uvádza, že táto námietka je nedôvodná, nakoľko z bodov č. 45., 47., 49. odôvodnenia napadnutého rozsudku je zrejmé, že súd pri rozhodovaní bral do úvahy aj žalobcom namietané ustanovenia čl. 3, čl. 17 ods. 1 a 3 Dohovoru CMR, pričom čl. 29 Dohovoru neaplikoval, nakoľko na to nebol dôvod, pretože v konaní nebolo zistené, že by škodu zavinil žalovaný a už vôbec nie, že by škoda bola spôsobená úmyselne alebo takým zavinením, ktoré sa podľa práva súdu, na ktorom sa právna vec prejednáva, považuje za rovnocenné úmyslu. Námietku žalobcu, že pokiaľ žalovaný na uskutočnenie prepravy použil iný subjekt, táto skutočnosť ho v zmysle čl. 17 ods. 3 Dohovoru CMR nezbavuje zodpovednosti za prípadnú vzniknutú škodu na prepravovanom tovare a z porušenia záväzkového vzťahu voči žalobcovi je zodpovedný on, považoval odvolací súd za irelevantnú, nakoľko súd prvej inštancie v odôvodnení rozhodnutia ani netvrdil, že by žalobcu zbavovalo zodpovednosti, ak by na uskutočnenie prepravy použil iný subjekt, a teda nie je zrejmé, čo žalobca touto námietkou sledoval. 17. Žalobca v odvolaní poukazoval aj na nariadenie Európskeho parlamentu a Rady č. 852/2004 o hygiene potravín, z ktorého vyplýva, že ak sa vo vozidle (cisterne) prevážajú chemické látky, nemal by sa v tom istom vozidle prevážať tovar potravinového charakteru, a ak sa tak stane, tak jedine za súčasného dodržania prísnych a účinných opatrení na čistenie takýchto vozidiel. Odvolací súd však poukazuje na to, že podľa čl. 1 ods. 1 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady č. 852/2004 o hygiene potravín, toto nariadenie ustanovuje všeobecné predpisy o hygiene potravín pre prevádzkovateľov potravinárskych podnikov, a teda je zrejmé, že uvedené nariadenie sa na žalovaného v danom prípade nevzťahuje, nakoľko nebol prevádzkovateľom potravinárskeho podniku. Okrem toho, skutočnosť, že dopravca použil na prepravu vína cisternu, ktorá predtým prevážala chemické látky, sama o sebe neznamená že preprava nebola vykonaná s odbornou starostlivosťou. V takomto prípade ide opäť len o nepreukázané tvrdenie žalobcu. Vzhľadom na vyššie uvedené odvolací súd považuje za správny záver súdu prvej inštancie, a síce, že žalobca v konaní nepreukázal existenciu zodpovednosti žalovaného za spôsobenú škodu v zmysle Dohovoru CMR. 18. Vo vzťahu k odvolacej argumentácii žalobcu odvolací súd tiež pripomína, že do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd nepatrí právo sporovej strany, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi, ani právo na to, aby bola strana sporu pred všeobecným súdom úspešná, teda aby sa rozhodlo v súlade s jej požiadavkami (I. ÚS 97/97). 19. Na záver považuje odvolací súd za potrebné doplniť, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní nemá odpovedať na každú námietku alebo argument v opravnom konaní, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní (uznesenie Najvyššieho súdu SR zo 16.11.2011, sp. zn. 6 Cdo 145/2011). 20. Odvolací súd, s ohľadom na vyššie uvedené, napadnutý rozsudok Okresného súdu Bratislava II č.k. 26Cb/230/2013-235 zo dňa 21.03.2018 v zmysle § 387 ods. 2 CSP potvrdil ako vecne správny. 21. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté v súlade s § 396 ods.1 CSP v spojení s § 255 ods. 1 CSP tak, že žalovaný má voči žalobcovi právo na náhradu trov odvolacieho konania. 22. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti tomuto rozsudku je prípustné podať dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).