Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 9Co/214/2018 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1213238859 Dátum vydania rozhodnutia: 19. 11. 2020 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Magdaléna Floreková ECLI: ECLI:SK:KSBA:2020:1213238859.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Magdalény Florekovej a členov senátu JUDr. Romana Huszára a JUDr. Juraja Považana v právnej veci žalobcu : P.. Z. C., nar. X. XX. XXXX, bytom Z. XX/A, C., proti žalovanému : M. S., nar. XX. XX. XXXX, bytom X. XX, C., o zaplatenie 149.000 € s príslušenstvom, na odvolanie žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Bratislava II zo dňa 27. 6. 2018 č.k. 52C/147/2014 - 160, takto r o z h o d o l : Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti vo veci samej z m e ň u j e tak, že žalovaný je p o v i n n ý zaplatiť žalobcovi istinu 100.000 € spolu s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne od 1. 2. 2014 do zaplatenia, všetko do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Vo zvyšku rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti vo veci samej z m e ň u j e tak, že žalobu z a m i e t a. Vo výroku o trovách konania napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e. Žalobca m á voči žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. o d ô v o d n e n i e : 1/ Uvedeným rozsudkom súd prvej inštancie uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi istinu 100.000 € s úrokom z omeškania vo výške 8,5 % ročne od 26. 10. 2013 do zaplatenia. Vo zvyšku (žalobca sa domáhal zaplatenia istiny celkom 149.000 € s príslušenstvom) žalobu zamietol. Žalobcovi voči žalovanému priznal nárok na náhradu trov konania podľa pomeru úspechu v rozsahu 34,22 %. Štátu nárok na náhradu trov konania nepriznal. V odôvodnení rozsudku súd prvej inštancie uviedol, že rozhodoval o žalobe, ktorou sa žalobca domáhal voči žalovanému zaplatenia istiny 149.000 €, pričom svoj nárok opieral o skutočnosť, že žalovaný s Z. C. uzatvorili zmluvy o spoločnom podnikaní, a to zo dňa 15. 8. 2010 (ohľadom sumy 49.000 €) a zo dňa 1. 11. 2010 (ohľadom sumy 100.000 €). Na ich základe bola žalovanému poskytnutá suma celkom 149.000 €, ktorú nevrátil. Žalobca zároveň tvrdil, že sa na základe zmluvy o postúpení pohľadávky uzatvorenej medzi ním a Z. C. (veriteľom žalovaného), z ktorého titulu sa zaplatenia žalovanej sumy domáha on. Súd prvej inštancie na základe tvrdenia o uzavretí zmluvy o postúpení pohľadávky skúmal, či je žalobca v konaní vecne aktívne legitimovaný. Existenciu nároku žalobcu - tzv. aktívnu vecnú legitimáciu - súd v konaní skúma z úradnej povinnosti. Súd prvej inštancie vzhľadom na vykonané dokazovanie dospel k záveru, že žalobca v spore nepreukázal svoju aktívnu vecnú legitimáciu - t.j. nepreukázal svoj nárok z hmotného práva - v časti, v ktorej sa domáhal od žalovaného zaplatenia sumy 49.000 €, zo zmluvy o spoločnom podnikaní č. 4 uzavretej dňa 15. 8. 2010 medzi Z. C. ako investorom a žalovaným ako organizátorom, keď žalobca v spore súdu nepredložil žiadny dôkaz, t.j. písomne uzavretú zmluvu o postúpení pohľadávky medzi Z. C. a žalobcom aj v časti uplatňovanej sumy 49.000 €. Pre uplatňovanie pohľadávky vo výške 49.000 € žalobca v konaní nepreukázal svoju vecnú aktívnu legitimáciu, z ktorého dôvodu v tejto časti žalobu žalobcu ako nedôvodnú zamietol. 2/ Súd prvej inštancie mal za preukázané, že na žalobcu bola písomnou zmluvou o postúpení pohľadávky uzatvorenou medzi Z. C. a žalovaným dňa 18. 10. 2013 postúpená pohľadávka zo zmluvy o spoločnom podnikaní vo výške 100.000 €. Pohľadávka Z. C. voči žalovanému vznikla na základe zmluvy o spoločnom podnikaní zo dňa 1. 11. 2010 vo výške 100.000€. v predmetnej zmluve o spoločnom podnikaní sa zmluvné strany dohodli, že zmluva sa riadi právnym poriadkom Švajčiarska. Slovenský právny poriadok nepozná zmluvný typ zmluvy o spoločnom podnikaní. Z odpovede švajčiarskeho ministerstva spravodlivosti je zrejmé, že ani švajčiarskym orgánom nie je zrejmé, o aký zmluvný typ ide. Švajčiarskym ministerstvom spravodlivosti boli predložené príslušné ustanovenia zákona. Zo znení švajčiarskeho občianskeho zákonníka vyplýva, že zmluvy by sa mohli týkať niekoľkých zmluvných typov, a to zmluvy o výpožičke, zmluvy o pôžičke, alebo zmluvy o jednoduchej spoločnosti. Súd prvej inštancie posúdil predmetnú zmluvu podľa jej obsahu ako zmluvu o pôžičke, uzavretú podľa čl. 312 ods. A Švajčiarskeho občianskeho zákonníka. Z predmetnej zmluvy vyplýva, že P.. Z. C. poskytla žalovanému finančné prostriedky, ktoré mal žalovaný investovať a mal jej odvádzať výnos 3 % mesačne. Účelom zmluvy bolo zhodnotiť vklad P.. C.. Vzhľadom na to, že žalovaný neodvádzal dohodnuté plnenia zo zmlúv, P.. Z. C. v súlade s ustanovením zmluvy túto dňa 25. 1. 2013 vypovedala. Bolo preto povinnosťou žalovaného poskytnutú pôžičke vrátiť, uzavrel súd prvej inštancie. Žalovaný síce uvádza, že Z. C. odvádzal plnenie, avšak predložený výpis z účtu sa týka obdobia od 14. 2. 2007 do 14. 2. 2011. Zmluvy z ktorých vznikli pohľadávky boli uzavreté v r. 2010 a to dňa 15. 8. 2010 a 1. 11. 2010. Žalovaný predložil zmluvu o spoločnom podnikaní zo dňa 30. 1. 2007. Na základe zmluvy zo dňa 30. 1. 2007 a výpisov z účtu, ktoré sa časovo zhodujú s uzavretou zmluvou poskytoval plnenie Z. C. zrejme z tejto zmluvy a nie zo zmluvy uzavretej dňa 1. 11. 2010. Po vypovedaní zmluvy mal tak žalovaný vrátiť požičanú sumu vo výške 100.000 € P.. Z. C.. 3/ Súd prvej inštancie poukazoval ďalej na to, že žalovaný sám existenciu predmetných zmlúv uzavretých medzi ním a Z. C. a poskytnutie sumy 149.000 € z jej strany, teda pohľadávku ako takú nenamietal, avšak tvrdil, že sumu 60.985 € uhradil už P.. Z. C.. Žalovaný ale ničím relevantne nepreukázal, že by žalovanú dlžnú sumu uhradil. Žalovaný síce predložil súdu výpisy z účtu, ktoré preukazovali úhrady určitých finančných čiastok, ale zároveň predložil ďalšiu zmluvu o spoločnom podnikaní, po uzavretí ktorej začal žalovaný platiť. K výpovedi predmetných zmlúv prišlo dňa 25. 1. 2013. Predložené výpisy končia v r. 2011. Preto žalovaný súdu ničím nepreukázal vrátenie požičanej sumy 100.000 € žalobcovi (prípadne jeho právnej predchodkyni) po odstúpení od predmetnej zmluvy dňa 25. 1. 2013 P.. Z. C. , ktorú súd posúdil ako zmluvu o pôžičke uzatvorenú podľa čl. 312 ods. A Švajčiarskeho občianskeho zákonníka. Preto súd posúdil nárok žalobcu voči žalovanému na zaplatenie sumy 100.000 € ako dôvodný. Súd prvej inštancie tak dospel k záveru, že na žalobcu bola písomnou zmluvou o postúpení pohľadávky uzatvorenou medzi P.. Z. C. a žalovaným dňa 18. 10. 2013 postúpená pohľadávka zo zmluvy o spoločnom podnikaní uzatvorenej dňa 1. 11. 2010 medzi P.. Z. C. a žalovaným vo výške 100.000 €. Postúpením pohľadávky sa stal žalobca veriteľom žalovaného. Žalobca vyzval žalovaného na plnenie dlžnej sumy 100.000 € dňa 25. 10. 2013. Odo dňa 26. 10. 2013 sa tak žalovaný dostal do omeškania, na základe čoho žalobcovi vznikol nárok na úroky z omeškania vo výške 8,5 % ročne, ktoré mu súd prvej inštancie voči žalovanému priznal. Po právnej stránke oprel súd prvej inštancie svoje rozhodnutie o § 9 zákona č. 97/1963 Zb. o medzinárodnom práve súkromnom a procesnom, ďalej čl. 305 ods. A, čl. 312 ods. 1, čl. 530 ods. A, čl. 104 B Švajčiarskeho občianskeho zákonníka, ďalej § 39, § 41a, § 524 ods. 1, ods. 2, § 517 ods. 1, ods. 2 Obč. zák., ako aj § 3 nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z.z. 4/ O náhrade trov konania rozhodol súd prvej inštancie na základe ust. § 255 ods. 1 CSP v spojení s § 262 ods. 1, ods. 2 CSP. Žalobca bol v konaní úspešný v priznanej sume 100.000 € z uplatnenej sumy 149.000 €, t.j. 67,11 % úspechu žalobcu k 32,89 % úspechu žalovaného. Na základe toho súd prvej inštancie priznal žalobcovi nárok na náhradu trov konania voči žalovanému v rozsahu 34,22 %, pričom o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením po právoplatnosti rozsudku. V konaní vznikli tiež trovy štátu, v súvislosti s vynaložením nákladov na preklad právnych noriem do slovenského jazyka, pričom súd prvej inštancie o nich rozhodol tak, že štát nemá právo na ich náhradu. 5/ Uvedený rozsudok napadol včas podaným odvolaním žalovaný; jeho odvolanie smerovalo zjavne proti výroku, ktorým súd prvej inštancie žalobe žalobcu vyhovel, ako aj výroku o trovách konania medzi stranami sporu. Žalovaný v odvolaní vzniesol námietku premlčania, a to práva na vydanie bezdôvodného obohatenia, poukazujúc na trojročnú objektívnu a dvojročnú subjektívnu premlčaciu dobu. Argumentoval tým, že pokiaľ sa žalobca o neplnení dozvedel už 10. 11. 2010, kedy bola dohodnutá prvá mimoriadna splátka a tá nebola plnená, ani ďalšie následné podľa zmluvy, ako aj posledný výpis z účtu žalobcu 14. 2. 2011, odkedy začína plynúť premlčacia doba. Žaloba bola podaná dňa 15. 11. 2013 teda po uplynutí dvojročnej premlčacej doby. Žalovaný ďalej namietal, že mu nebolo doručené oznámenie o postúpení pohľadávky, pošta mu nebola nikdy doručená. Tým neboli dodržané podmienky postúpenia pohľadávky podľa § 524 Obč. zák., takže žalobca nie je v konaní vecne aktívne legitimovaný. Ďalej poukazoval v odvolaní na to, že zo spoločného podnikania vyplýva aj možná strata, preto nesúhlasil s plnením v zmysle rozsudku súdu. Uviedol, že obchodný prípad pokračuje súdnymi konaniami v USA; po ich plnení je ochotný zaplatiť prípadné záporné saldo z obchodného vzťahu alebo dohodnutú výšku obidvomi stranami. Súd zmluvu posúdil ako zmluvu o pôžičke, čo je v rozpore s uzavretou zmluvou o spoločnom podnikaní, ktorá sa riadi úplne inými pravidlami a nevyplýva z nej povinnosť plnenia z prípadných strát. Strata je spoločná na základe zmluvy a žalobca ju podpisoval dobrovoľne. Žalovaný zopakoval v odvolaní, že peniaze boli vrátené žalobcovi vo výške 69.985 €. Po odčítaní plnení žalovaného činí suma 30.015 €, preto žalovaný namieta aj výšku trov maximálne zo sumy 30.015 €. Žalovaný záverom zopakoval, že nesúhlasí s istinou ani úrokmi, nakoľko prevedené peniaze žalobcu boli všetky použité v spoločnom podniku a ten je t.č. v strate, z ktorého dôvodu žalovaný teraz nemôže vyplácať dohodnuté plnenia. Spoločný podnik vedie súdne konania v USA a po rozhodnutiach súdov bude zmrazený majetok v niekoľkonásobnej výške pre žalovaného odblokovaný a žalovaný môže splniť dohodnuté plnenia voči žalobcovi. Na podporu tvrdení žalovaný doloží súdu na požiadanie predmetné súdne konania, nakoľko nechce sprístupňovať linky a spoločnosti, ktorých sa to týka kvôli nahliadnutiam do spisu žalobcom. Žalovaný žiadal v napadnutých častiach rozsudok súdu prvej inštancie zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. 6/ Na odvolanie žalovaného sa žalobca nevyjadril. 7/ / Podľa § 470 ods. 1 prechodných ustanovení zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok účinného od 1.7.2016 (ďalej len „CSP“) ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. 8/ Odvolací súd s poukazom na vyššie uvedené ustanovenie CSP preskúmal a prejednal vec v rozsahu podaného odvolania (vo vyhovujúcom výroku a výroku o trovách konania) v zmysle § 379 a § 380 ods. 1 CSP bez nariadenia odvolacieho pojednávania a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného je sčasti dôvodné, avšak len čo do priznaného príslušenstva (úrokov z omeškania). 9/ Žalovaný v odvolaní vzniesol námietku premlčania uplatneného nároku, majúc za to, že žalobca svoj nárok uplatnil na súde po márnom uplynutí lehoty na podanie žaloby, a to titulom práva na vydanie plnenia získaného bezdôvodným obohatením. K uvedenej námietke premlčania je nutné uviesť, že bola žalovaným po prvýkrát uplatnená v odvolacom konaní; v konaní pred súdom prvej inštancie sa žalovaný vznesením námietky premlčania nebránil. 10/ Podľa § 366 CSP, prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak a) sa týkajú procesných podmienok, b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu, c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci alebo d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie. 11/ Prostriedkami procesného útoku prostriedkami procesnej obrany sú najmä skutkové tvrdenia, popretie skutkových tvrdení protistrany, návrhy na vykonanie dôkazov, námietky k návrhom protistrany na vykonanie dôkazov a hmotnoprávne námietky. Uvedené prostriedky procesného útoku a procesnej obrany sú strany povinné uplatniť včas. Tieto prostriedky nie sú uplatnené včas, ak ich strana mohla predložiť už skôr, ak by konala starostlivo so zreteľom na rýchlosť a hospodárnosť konania prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany možno uplatniť najneskôr do vyhlásenia uznesenia, ktorým sa dokazovanie končí. Odvolací súd je viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie okrem prípadov, ak dokazovanie zopakuje sám alebo ho doplní. Odvolací súd môže doplniť dokazovanie za podmienok uvedených v § 366 CSP. Mimo prípadov uvedených v ust. § 366 CSP (tzv. novoty) nemožno prostriedky procesného útoku a procesnej obrany v odvolacom konaní uplatniť, pokiaľ neboli uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie. Ako už bolo uvedené v texte vyššie žalovaný vzniesol námietku premlčania uplatneného práva prvýkrát až v odvolaní; námietku neuplatnil v rámci konania pred súdom prvej inštancie, hoci mu v uplatnení takéhoto prostriedku procesnej obrany nič nebránilo. S poukazom na cit. ust. § 366 CSP sa odvolací súd vznesenou námietkou premlčania nezaoberal. 12/ Žalovaný ďalej v odvolaní argumentoval tým, že mu nebolo doručené oznámenie o postúpení pohľadávky terajšiemu žalobcovi, z ktorého dôvodu mal za to, že žalobca v konaní nie je aktívne vecne legitimovaný. Z obsahu spisového materiálu nemožno vyvodiť, že by oznámenie o postúpení pohľadávky z pôvodnej veriteľky P.. Z. C. na terajšieho veriteľa P.. Z. C. (č.l. 12, 13 spisu) bolo vôbec doručené (a teda ani, kedy sa tak malo stať). Nesplnenie si povinnosti oznámiť dlžníkovi postúpenie pohľadávky (§ 526 Obč. zák.) však nemá za následok neplatnosť zmluvy o postúpení pohľadávky; nesplnenie tejto povinnosti znamená len to, že dlžník (tu žalovaný) je oprávnený naďalej plniť svoj dlh pôvodnému veriteľovi. Čo do istiny 100.000 € teda ani odvolací súd v zhode so záverom súdu prvej inštancie nemal pochybnosti o aktívnej vecnej legitimácii žalobcu v konaní. 13/ Žalovaný sa v konaní bránil tým, že údajne na základe uzavretých Zmlúv o spoločnom podnikaní zo dňa 15. 8. 2010 a zo dňa 1. 11. 2010 svojmu veriteľovi plnil - a to ešte pôvodnej veriteľke P.. Z. C., a síce vo výške 69. 985 €, čo mal preukázať výpis z jeho účtu za obdobie od 14. 2. 2007 do 14. 2. 2011(č.l. 25, 26 spisu). Samotný žalovaný pritom predložil ešte ďalšiu Zmluvu o spoločnom podnikaní, uzatvorenú ešte dňa 30. 1. 2007. Žalovaného tvrdenia o poskytnutí sumy 69.985 € na základe Zmlúv o spoločnom podnikaní uzavretých 15. 8. 2010 a 1. 11. 2010 však z predloženého výpisu z účtu však vyvodiť nemožno. Predložený výpis z účtu končí k dátumu 14. 2. 2011, čo by znamenalo, že tvrdenú sumu 69.985 € žalovaný plnil predchádzajúcej veriteľke P.. C. na základe spomínaných zmlúv (zo dňa 15. 8. 2010 a 1. 11. 2010) v priebehu obdobia od augusta, resp. novembra 2010 do februára 2011. Uvedený záver však z predmetného výpisu nevyplýva, z predloženého výpisu z účtu nemožno vôbec identifikovať, o aké pohyby na danom účte vlastne ide, nemožno z nich vyvodiť záver, že išlo o plnenia žalovaného na základe zmlúv o spoločnom podnikaní, uzatvorených dňa 15. 8. 2010 a 1. 11. 2010. Žalovaný samotný žiadne dostatočné vysvetlenie k obsahu predmetného výpisu zo svojho účtu nedal. Navyše je táto jeho obrana v rozpore s jeho výpoveďou na ústnom pojednávaní dňa 1. 6. 2018 pred súdom prvej inštancie (č.l. 157 spisu), kde uviedol, že „...pohľadávku žalobcu v celom rozsahu uznáva, chce ju uhradiť, nenamieta ju, nepredkladá žiadne námietky voči nároku, ničím ho nespochybňuje, neuhradil ho z dôvodu nedostatku finančných prostriedkov...“ Zároveň ale v rámci záverečného vyjadrenia zopakoval, že pohľadávku neuznáva čo do sumy 69.985 €. Žalovaný teda vo svojich vyjadreniach nebol konzistentný, ale si odporoval, a pokiaľ ide o jeho tvrdenie o tom, že uhradil v prospech pôvodnej veriteľky P.. Z. C. čiastku 69.985 €, neprodukoval žiadne relevantné dôkazy, ktorými by toto svoje tvrdenie pred súdom preukázal. Pokiaľ ide o povahu zmlúv uzavretých medzi zmluvnými stranami, súd prvej inštancie skúmal viaceré zmluvné typy, ktoré by vzhľadom na obsah uzavretých zmlúv prichádzali na základe švajčiarskeho práva do úvahy, pričom uzatvorené zmluvy podradil pod zmluvu o pôžičke z dôvodu, že táto bola vzhľadom na dohodnuté zmluvné podmienky tomuto typu najbližšie, s ktorým záverom sa stotožnil aj odvolací súd. 14/ Keďže v konaní nebolo preukázané, kedy bolo žalovanému doručené oznámenie o postúpení pohľadávky (a či vôbec), bolo nutné zmeniť rozsudok súdu prvej inštancie v časti priznaných úrokov z omeškania, na ktoré žalobcovi vzniklo právo, keďže žalovaný sa s plnením dostal do omeškania. Žaloba bola žalovanému doručená dňa 30. 1. 2014, spolu s platobným rozkazom (č.l. 22 spisu). Potom bol žalovaný povinný plniť žalobcovi nasledujúci deň, t.j. 31. 1. 2014 a keďže žalobcovi neplnil, počnúc nasledujúcim dňom, t.j. od 1. 2. 2014 sa s plnením dostal do omeškania. Zároveň súd prvej inštancie pochybil, keď žalobcovi priznal úroky z omeškania na základe § 517 ods. 1, 2 Obč. zák., teda podľa slovenského právneho poriadku. Súd prvej inštancie si správne vyriešil otázku o aplikácii švajčiarskeho práva (Zmluvy o spoločnom podnikaní odkazovali na použitie švajčiarskeho práva). Potom bolo nutné nielen istinu ale aj úroky z omeškania priznať žalobcovi podľa čl. 104 B Švajčiarskeho občianskeho zákonníka, podľa ktorého a/ ak je dlžník v omeškaní s platbou peňažného dlhu, musí zaplatiť 5 % ročne, aj vtedy, ak sú zmluvne dohodnuté úroky nižšie. 15/ Odvolací súd z uvedených dôvodov zmenil rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej vyhovujúcej časti (vo veci samej), avšak len čo do priznaných úrokov z omeškania, tak ako je uvedené vo výroku tohto rozsudku; s tým, že pokiaľ súd prvej inštancie priznal žalobcovi úroky z omeškania vyššie (8,5 %) a skôr (už počnúc dňom 26. 10. 2013), tak v tejto prevyšujúcej časti žalobu žalobcu zmenil tak, že ju zamietol (§ 388 CSP). 16/ Výrok rozsudku žalovaný napadol aj v časti o nároku na náhradu trov prvoinštančného konania medzi stranami, keď žalobcovi priznal tento nárok voči žalovanému v rozsahu 34,22 %. Uvedený výrok odvolací súd potvrdil ako vecne správny (§ 387 ods. 1 CSP), založený na pomere úspechu strán v konaní. 17/ O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd v zmysle § 396 ods. 1, § 262 ods. 1 v spojení s ustanovením § 255 ods. 1 CSP. Žalobca mal v odvolacom konaní plný úspech, napriek tomu, že odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie zmenil - táto zmena sa však týkala len príslušenstva (priznaných úrokov z omeškania); čo do uplatnenej istiny bol rozsudok súdu prvej inštancie správny. Preto žalobcovi vzniklo právo na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. O výške náhrady trov konania v zmysle § 262 ods. 2 CSP rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. 18/ Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3 : 0 (§ 3 ods. 9 zák. č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších zákonov, § 393 ods. 2 CSP).