Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 4Cob/115/2019 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1213242364 Dátum vydania rozhodnutia: 03. 12. 2020 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Dana Šiffalovičová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2020:1213242364.3 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Dany Šiffalovičovej a členiek senátu JUDr. Eleny Kúšovej a JUDr. Tatiany Pastierikovej v právnej veci žalobcu: ONE & ONE, s.r.o., Dolná Roveň 1322/33, 034 84 Liptovské Sliače - Stredný Sliač IČO: 36 727 474, zastúpený: Mgr. Martin Alušic, advokát, Madačova 1/A, 034 01 Ružomberok, proti žalovanému: ELEE, spol. s r.o., Mesačná 3238/20, 821 02 Bratislava, IČO: 35 692 341, zastúpený: JAVOR - TOKÁR advokátska kancelária, s.r.o., Stará Vajnorská cesta 37, 831 04 Bratislava, IČO: 36 264 750, o zaplatenie 4.800,- Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Bratislava, II č.k. 25Cb/86/2014-221 zo dňa 4.12.2018, takto r o z h o d o l : I. Krajský súd v Bratislave rozsudok Okresného súdu Bratislava II, č.k. 25Cb/86/2014-221 zo dňa 4.12.2018 p o t v r d z u j e . II. Žalobca má proti žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie I. výrokom zaviazal žalovaného zaplatiť žalobcovi sumu 4.800 Eur spolu s 9 % ročným úrokom z omeškania zo sumy 22.649,28 Eur od 11.02.2010 do 29.11.2010, zo sumy 20.649,28 Eur od 30.11.2010 do 13.02.2011, zo sumy 19.949,28 Eur od 14.02.2011 do 14.02.2011, zo sumy 18.849,28 Eur od 15.02.2011 do 27.02.2011, zo sumy 16.849,28 Eur od 28.02.2011 do 19.10.2011, zo sumy 16.200 Eur od 20.10.2011 do 17.03.2012, zo sumy 15.500 Eur od 16.03.2012 do 16.04.2012, zo sumy 15.000 Eur od 17.04.2012 do 20.05.2012, zo sumy 14.000 Eur od 21.05.2012 do 26.07.2012, zo sumy 12.500 Eur od 27.07.2012 do 29.08.2012, zo sumy 11.500 Eur od 30.08.2012 do 14.10.2012, zo sumy 10.500 Eur od 15.10.2012 do 10.12.2012, zo sumy 8.500 Eur od 11.12.2012 do 04.03.2013, zo sumy 7.000 Eur od 05.03.2013 do 06.04.2013, zo sumy 5.000 Eur od 07.06.2013 do 05.08.2013, zo sumy 4.000 Eur od 06.08.2013 do 05.05.2014, zo sumy 2.500 Eur od 06.05.2014 do zaplatenia, zo sumy 10.524,79 Eur od 06.02.2010 do 12.06.2011, zo sumy 9.524,79 Eur od 13.06.2011 do 19.10.2011, zo sumy 9.300 Eur od 20.10.2011 do 15.12.2011, zo sumy 7.300 Eur od 16.12.2011 do 22.12.2011, zo sumy 6.300 Eur od 23.12.2011 do 24.01.2013, zo sumy 4.300 Eur od 25.01.2013 do 17.12.2013, zo sumy 2.300 Eur od 18.12.2013 do zaplatenia, a to všetko do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. II. výrokom žalobcovi priznal proti žalovanému náhradu trov konania v plnom rozsahu. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozsudku samostatným uznesením. 2. V odôvodnení rozsudku uviedol, že žalobca sa žalobou doručenou súdu dňa 18.12.2013 domáhal od žalovaného zaplatenia sumy 8.300 Eur s príslušenstvom titulom nezaplatenia faktúr č. XXVFXXX a XXVFXXX v plnom rozsahu, ktorými vyúčtoval cenu za poskytnutie prepravných výkonov. Žalobu odôvodnil tým, že pre žalovaného vykonal objednané práce, fakturoval ich faktúrou č. XXVFXXX a č. XXVFXXX, žalovaný splácal dlh postupne, pričom z faktúry č. XXVFXXX ostáva zaplatiť 4.000 Eur a z faktúry č. XXVFXXX ostáva zaplatiť 4.300 Eur. Podaním doručeným súdu dňa 10.01.2014 (ešte pred vydaním platobného rozkazu) žalobca vzal žalobu v časti o zaplatenie istiny 2.000 Eur späť. Ďalším podaním zo dňa 21.09.2015 (už po vydaní platobného rozkazu) vzal žalobca späť žalobu v časti o zaplatenie istiny 1.500 Eur. Vzhľadom na uvedené skutočnosti súd v zmysle § 145 ods. 2 Civilného sporového poriadku konanie v časti o zaplatenie istiny 1.500 Eur zastavil (konanie v tejto časti je právoplatne skončené). Žalovaný v odpore uviedol, že žalobcom fakturovaná cena prepravy podľa predmetných faktúr nezodpovedá dohode zmluvných strán o vykonaní prepravy, ani samotnej vykonanej preprave. Mal za to, že nárok žalobcu bol v celom rozsahu zaplatený. 3. Z vykonaného dokazovania súd prvej inštancie zistil, že žalobca pre žalovaného vykonal prepravu a vystavil faktúry č. XXVFXXX s dátumom splatnosti dňa 10.02.2010 na sumu 22.649,28 Eur a č. XXVFXXX s dátumom splatnosti dňa 05.02.2010 na sumu 10.524,79 Eur. Žalovaný uvedené faktúry postupne splácal a to tak pred podaním žaloby, ako aj po podaní žaloby, na základe čoho vzal žalobca žalobu čiastočne späť a žiadal zaplatenie sumy 4.800 Eur s príslušenstvom. Žalobca do spisu založil denné záznamy o výkone vozidla, z ktorých vyplýva rozsah poskytnutých prepravných výkonov. Z emailových správ s predmetom „uznanie záväzku“ zo dňa 23.01.2012 a 24.02.2012 súd zistil, že žalovaný vyjadril súhlas s plnením záväzku voči žalobcovi. V emailovej správe zo dňa 29.10.2012 s predmetom „dlžná čiastka“ žalovaný navrhol splátky dlžnej sumy 16.800 Eur vyplývajúcej z predmetných faktúr v čiastkach po 4.200 Eur od novembra 2012 do februára 2013. Žalobca predložil faktúry za predchádzajúce obdobie č. XXVFXXX na sumu 1.894,35 Eur, č. XXVFXXX na sumu 16.968,87 Eur, č. XXVFXXX na sumu 9.008,73 Eur a č. XXVFXXX na sumu 8.195,13 Eur vrátane denných záznamov, ktoré boli žalovaným uhradené. 4. Súd prvej inštancie vec právne posúdil podľa ustanovení § 266 ods. 1, 2, 3, § 323 ods. 1, § 407 ods. 3, § 610, § 625 ods. 1, 2, § 365 ods. 1, § 369 ods. 1 zákona č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník (ďalej len „OBZ“), § 3 ods. 1 nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z.z. účinného do 31.01.2013, § 255 ods. 1, § 262 ods. 2 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“). 5. Súd prvej inštancie vo veci už raz rozhodol rozsudkom č.k. 25 Cb/86/2014-171 zo dňa 25.10.2016, ktorým konanie v časti o zaplatenie istiny v sume 1.500 Eur zastavil (výrok I.) a vo zvyšku žalobe v celom rozsahu vyhovel (výrok II.). Zároveň žalobcovi priznal plnú náhradu trov konania (výrok III.). Po odvolaní žalovaného Krajský súd v Bratislave uznesením č.k. 4Cob/78/2017-194 zo dňa 23.08.2018 predmetný rozsudok v časti I. výroku potvrdil a v časti II. a III. výroku zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. V odôvodnení rozhodnutia odvolací súd uviedol, že úlohou súdu prvej inštancie bude opätovne právne posúdiť nárok žalobcu na uplatnenú cenu za poskytovanie prepravných výkonov a jednoznačne ustáliť, či medzi stranami došlo k uzavretiu zmluvy, príp. viacerých zmlúv o preprave veci podľa § 610 a nasl. Obchodného zákonníka. Uviedol, že ďalšom konaní bude úlohou súdu prvej inštancie opäť sa zaoberať navrhnutým dôkazom na výsluch konateľa žalovaného a svedka Z. A.. Pokiaľ súd rozhodne, že tento dôkaz nevykoná, svoje rozhodnutie odôvodní v rozhodnutí vo veci samej. V opačnom prípade, ak sa rozhodne dôkaz vykonať, posúdi ho v súvislosti s ostatnými dôkazmi tak, aby čo najúplnejšie zistil skutkový stav veci, pričom tiež prihliadne na argumenty žalovaného. Svoje rozhodnutie má súd odôvodniť tak, aby spĺňalo kritéria zakotvené v § 220 ods. 2 CSP. 6. Súd prvej inštancie opätovne vyhodnotil žalobcom uplatnený nárok a dospel k záveru, že tento je skutkovo i právne v celom rozsahu opodstatnený. Uviedol, že žalobca pre žalovaného vykonal prepravu tovaru, na základe ktorej mu vystavil faktúry č. XXVFXXX v sume 22.649,28 Eur a č. XXVFXXX v sume 10.524,79 Eur. Žalovaný faktúry čiastočne plnil prostredníctvom 22 splátok, na základe čoho mal súd za to, že čiastočným plnením svojho záväzku má toto plnenie účinky uznania zvyšku dlhu v súlade s § 407 ods. 3 OBZ. Žalobca podľa názoru súdu svoj nárok preukázal aj prostredníctvom denných záznamov o výkone vozidla, z ktorých vyplýva presný rozsah poskytnutých prepravných výkonov a emailových správ medzi sporovými stranami, z ktorých zreteľne vyplýva, že žalovaný vedel o predmetnom záväzku voči žalobcovi a prisľúbil jeho plnenie. Z emailových správ mal súd za preukázané, že žalobca nerozporoval množstvo prepravných výkonov poskytnutých žalobcom a ani odplatu za prepravu vyčíslenú v predmetných faktúrach, keďže sám navrhol žalobcovi splnenie záväzku prostredníctvom splátok. V tejto súvislosti súd poukázal na email zo dňa 29.10.2012 v ktorom žalovaný uviedol, že rozdelí čiastku na štyri platby po 4.200 Eur november 2012 - február 2013, ktorým odpovedal na email žalobcu zo dňa 26.10.2012, ktorým mu žalobca opätovne uviedol dlžnú čiastku 16.800 Eur, a to za faktúru č. XXVFXXX splatnú 10.02.2010 vo výške 10.500 Eur a faktúru č. XXVFXXX splatnú 05.02.2010 vo výške 6.300 Eur. Vzhľadom k tomu, že žalobca si svoju zmluvnú povinnosť vykonať prepravu pre žalovaného riadne splnil, súd konštatoval, že mu vzniklo právo na zaplatenie odplaty v zmysle vystavených faktúr. Žalovaný však svoju zmluvnú povinnosť zaplatiť odplatu za vykonanú prepravu nesplnil riadne a včas, čím sa dostal do omeškania, v dôsledku čoho žalovanému vznikla povinnosť zaplatiť žalobcovi úrok z omeškania priamo zo zákona, pričom nie je potrebné, aby žalobca žalovaného na zaplatenie úroku vyzýval alebo tento vyčísľoval. Za dôvodný preto súd považoval aj nárok žalobcu na zaplatenie úroku z omeškania za ním uplatnené obdobie v zákonnej výške 9 % ročne v súlade s § 3 ods. 1 nariadenia vlády č. 87/1995 Z. z.. 7. Tvrdenia žalovaného, že fakturovaná cena prepravy podľa predmetných faktúr nezodpovedá dohode zmluvných strán o vykonaní prepravy, ani samotnej vykonanej preprave, súd považoval za nedôvodné a účelové v snahe vyhnúť sa plneniu svojho splatného záväzku. Na tomto mieste opätovne poukázal na denné záznamy o výkone vozidla (čl. 51 až 60 za výkony vyúčtované faktúrou č. XXVFXXX a čl. 64 až 67 za výkony vyúčtované faktúrou č. XXVFXXX) potvrdené žalovaným, ktoré jednoznačne preukazujú vznik jednotlivých zmlúv o preprave a zároveň aj rozsah poskytnutých prepravných výkonov konkrétnym vozidlom. Zo zaužívanej praxe, ktorú strany medzi sebou zaviedli, ako aj následného správania žalovaného, ktorý realizoval úhrady bez akýchkoľvek výhrad (tieto prvý krát vzniesol až v podanom odpore), mal súd preukázanú aj dohodu o cene za vykonanú prepravu. Tu súd poukázal na faktúry č. XXVFXXX na sumu 1.894,35 Eur (denné záznamy čl. 70), č. XXVFXXX na sumu 16.968,87 Eur (denné záznamy čl. 74 až 84), č. XXVFXXX na sumu 9.008,73 Eur (denné záznamy čl. 88 až 93) a č. XXVFXXX na sumu 8.195,13 Eur (denné záznamy čl. 97 až 102), ktoré žalovaný bez námietky uhradil. Z uvedeného usudzoval, že žalovaný v plnom rozsahu akceptoval fakturované výkony, čím došlo k dohode o cene prepravy. 8. Vzhľadom na dostatočne preukázaný skutkový stav veci listinnými dôkazmi, a to jednak v otázke existencie a uzavretia zmlúv o preprave, tak aj v otázkach rozsahu poskytnutých prepravných výkonov a ich ceny, súd nepovažoval za potrebné vypočuť konateľa žalovaného a ním navrhovaného svedka Z. A. k týmto otázkam. Okrem toho za situácie, kedy došlo k platnému uznaniu záväzku, podľa súdu nemožno vyvodiť záver, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno, pokiaľ žalovaný popiera existenciu zmluvy svojimi negatívnymi tvrdeniami. Súd považoval tieto výsluchy za nadbytočné a nehospodárne, preto návrh žalovaného na doplnenie dokazovania zamietol. Vzhľadom na uvedené žalobe vyhovel v celom rozsahu a žalovaného zaviazal na zaplatenie sumy 4.800 Eur vrátane úroku z omeškania. 9. Následné úkony žalovaného (čiastočné úhrady faktúr, žiadosť o možnosť splatiť dlh v splátkach) súd vyhodnotil ako uznanie záväzku. V nadväznosti na čiastočnú úhradu a žiadosť o splátkový kalendár poukázal na rozhodnutia Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 32 Odo 1160/2003 z 26. augusta 2004, sp. zn. 32 Odo 453/2004 z 9. decembra 2004, sp. zn. 32 Odo 1323/2004 z 21. júna 2004, sp. zn. 32 Odo 1178/2006 zo 17. júla 2006, sp. zn. 32 Odo 929/2005 z 29. mája 2007. Keďže v konaní mal plný úspech vo veci žalobca, súd mu priznal náhradu trov konania v plnom rozsahu. 10. Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalovaný. Svoje podanie odôvodnil tým, že súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces podľa § 365 ods. 1 písm. b) CSP, súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností podľa § 365 ods. 1 písm. e) CSP, súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam podľa § 365 ods. 1 písm. f) CSP, rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci podľa § 365 ods. 1 písm. h) CSP. 11. Dal do pozornosti body 23., 24. a 27. odôvodnenia uznesenia Krajského súdu v Bratislave č.k. 4Cob/78/2017-194 zo dňa 23.08.2018. Uviedol, že právny zástupca žalovaného na pojednávaní dňa 04.12.2018 navrhol doplniť dokazovanie o výsluch konateľa žalovaného a svedka Z. A., súd však tento návrh na doplnenie dokazovania zamietol. Namietal, že súd nedostatočne odôvodnil zamietnutie návrhu na vykonanie dokazovania výsluchom konateľa žalovaného a svedka Z. A., pričom svedok A. mal byť osobou, ktorá mala za žalovaného podpisovať žalobcom predložené denné záznamy a práve tento svedok mohol podať výpoveď k žalobcom vyčíslenej odmene za prepravu, najmä uviesť, či žalobcom predložené záznamy potvrdzoval a či sa jedná o jeho podpisy, t.j. týmto dôkazom mohlo dôjsť k spochybneniu dôkazov, ktorými žalobca odôvodnil svoj nárok a na ktorých dôkazoch súd založil svoje rozhodnutie. Mal za to, že súd sa nevysporiadal sa s argumentáciou žalovaného v súvislosti s navrhovanými svedkami a dostatočne neodôvodnil, z akého dôvodu nepovažoval výsluch navrhovaných svedkov za potrebný. Namietal, že súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností. Zároveň ak mal súd za to, že došlo k uznaniu záväzku (čo žalovaný popieral), žalovaný namietal, že mu mal dať priestor, aby sa navrhovanými výpoveďami pokúsil vyvrátiť domnienku o trvaní zvyšku dlhu, čo však neurobil. 12. Dal do pozornosti ustanovenie § 407 ods. 3 OBZ a rozsudok Najvyššieho súdu ČR č.k. 23 Cdo/1336/2010-141 zo dňa 28.04.2011. Namietal, že z napadnutého rozsudku nevyplýva, na základe čoho súd usudzoval, že čiastočným plnením faktúr prostredníctvom 22 splátok žalovaný prejavil svoju vôľu a uznal aj zvyšok záväzku, kedy takáto vôľa uznať záväzok nevyplýva z jedinej súdom uvádzanej skutočnosti, že žalovaný čiastočne plnil 22 krát. Zdôraznil, že ak dlžník neoznámi veriteľovi svoj nesúhlas s výškou celej pohľadávky, nemožno z takejto skutočnosti vyvodiť, že dlžník uznáva aj zvyšok dlhu. Namietal skutkové zistenia súdu o tom, že žalobca svoj nárok preukázal, že žalovaný nerozporoval množstvo žalobcom poskytnutých prepravných výkonov ani odplatu za prepravu vyčíslenú v predmetných faktúrach a taktiež skutkové zistenia súdu o o účelových tvrdeniach žalovaného v snahe vyhnúť sa plneniu svojho splatného záväzku, o dohode o cene za vykonanú prepravu. Uviedol, že faktúry a denné záznamy samy o sebe sú len účtovné doklady, ktoré nepreukazujú vznik záväzku ako ani jeho výšku a navyše faktúry, ktoré mal žalovaný bez výhrady v plnom rozsahu uhradiť nesúvisia s predmetom tohto konania, teda nemôžu preukazovať vznik a obsah záväzku, ktorý je predmetom tohto sporu. Snaha strany sporu riešiť spor ešte pred podaním žaloby dohodou sporových strán nemôže byť podľa žalovaného dôkazom o tom, že záväzok (ešte pred návrhom zmierneho riešenia sporu) vznikol, skutočne v požadovanom rozsahu existoval. Mal za to, že ochota riešiť vec zmierom a poskytnutím plnenia v splátkach nie je a nemôže byť dôkazom o uzatvorení zmluvy medzi zmluvnými stranami pred vznikom záväzku žalovanej a rovnako nemôže byť ani dôkazom o jej obsahu. Zastával názor, že žalobcom predložené emailové správy nemajú náležitosti právneho úkonu uznania záväzku a nemožno z nich vyvodiť záver o dôvodnosti žaloby, ako ani o existencii záväzku žalovaného a nemôžu byť ani dôvodom zamietnutia návrhu žalovaného na vykonanie dokazovania. Vôľa žalovaného riešiť vec zmierom preto podľa neho nie je dôkazom o tom, že medzi stranami prišlo pred vykonaním prepravy žalovaným k uzatvoreniu zmluvy o preprave podľa § 610 OBZ a nezbavuje žalovaného možnosti v súdnom konaní, aj výsluchom navrhnutého svedka preukázať, že tomu tak nebolo. Navyše v tomto smere napadnutý rozsudok nie je podľa žalovaného ani odôvodnený. S ohľadom na uvedené navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. 13. K odvolaniu žalovaného sa vyjadril žalobca podaním doručeným súdu dňa 21.03.2019. Konanie žalovaného považoval za obštrukciu, ktorou sa len snaží oddialiť rozhodnutie vo veci samej. Poukázal na to, že štatutár žalovaného sa nezúčastnil ani na jednom pojednávaní a takéto prípady odôvodňujú existenciu § 390 CSP. K návrhu na vypočutie svedka zdôraznil stereotypnosť výkladu procesných predpisov žalovaným, ktorý ignoruje skutočnosť, že v zmysle §197 ods. 1 CSP ak strana navrhne výsluch svedka, zabezpečí jeho prítomnosť na pojednávaní a v zmysle §197 ods. 2, ak nemožno postupovať podľa odseku 1, požiada strana súd o predvolanie svedka. Na aplikáciu §197 ods. 2 CSP teda musia byť splnené súčasne 2 podmienky, a to nemožnosť zabezpečenia prítomnosti svedka a požiadanie súdu stranou konania, aby jeho účasť zabezpečil, pričom skutočnosť, že nie je možné svedka zabezpečiť žalovaným, treba zdôvodniť. Konštatoval, že žalovaný nesplnil ani jednu podmienku v zmysle §197 ods. 2 CSP. Upriamil pozornosť na §187 ods. 1 CSP a princíp hospodárnosti, kedy na to, aby mohol súd posúdiť, či je vypočutie svedka hospodárnym postupom, musel by žalovaný poskytnúť skutkové tvrdenia, ktoré sa majú výsluchom dokázať, to ale neurobil, preto súd správne zamietol návrh na výsluch svedka, lebo neexistovali skutkové tvrdenia, ktoré by mal dosvedčiť. 14. Vyjadril názor, že je v rozpore s pravidlami formálnej logiky, aby sme pripustili, že na jednej faktúre fakturujúcej výkony prepravy boli rôzne ceny prepravy, najmä keď túto faktúru čiastočne žalovaný zaplatil a nežiadal o jej úpravu, túto vec svedok ani preukázať nemohol, lebo bol pracovníkom potvrdzujúcim iba množstvo prepravy, nie cenu. Zdôraznil ustanovenie § 150 ods. 1 CSP a uviedol, že ak žalovaný neúplne tvrdil, že cena a množstvo prepravy bolo iné, netvrdil ako konkrétne boli iné, netvrdil aké množstvo prepravy a aká cena je správna, nemohol ich teda ani dokazovať a súd ani nemohol nariadiť vykonanie takýchto výsluchov. Čo sa týka výsluchu strany poukázal na to, že musia byť na nariadenie splnené okrem iného tieto podmienky: a) uvedené úplné skutkové tvrdenia, b) nie je možné skutočnosti preukázať inak. Uvedené podmienky podľa názoru žalobcu splnené neboli. Výsluch štatutárneho zástupcu žalovaného považoval za irelevantný. Aplikáciu rozhodnutia Najvyššieho súdu ČR nepovažoval za správnu. Upriamil pozornosť na skutočnosť, že ak v odvolaní žalovaný spochybňuje emailové správy, na základe ktorých žalovaný navrhoval riešenie sporu zmierom, ani raz nespochybnil ich existenciu a obsah, spochybnil iba posúdenie právneho následku ich existencie. Dodal, že konanie trvá už 5 rokov len z dôvodu pokračujúcich obštrukcií žalovaného. Vzhľadom na uvedené žiadal, aby odvolací súd napadnutý rozsudok potvrdil. 15. Ďalšie vyjadrenie podané nebolo. 16. Krajský súd v Bratislave, ako súd odvolací podľa § 34 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“), preskúmal vec v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379 a § 380 CSP) bez nariadenia pojednávania, pričom termín verejného vyhlásenia rozsudku bol v súlade s § 219 ods. 1, 3 a § 378 ods. 1 CSP oznámený na úradnej tabuli súdu a webovej stránke Krajského súdu v Bratislave. Odvolací súd dospel k záveru, že napadnutý rozsudok č.k. 25Cb/86/2014-221 zo dňa 4.12.2018 je potrebné potvrdiť ako vecne správny. 17. Podľa § 1 ods. 1 a 2 zákona č. 513 Zb. Obchodný zákonník (ďalej len „OBZ“), tento zákon upravuje postavenie podnikateľov, obchodné záväzkové vzťahy, ako aj niektoré iné vzťahy súvisiace s podnikaním. Právne vzťahy uvedené v odseku 1 sa spravujú ustanoveniami tohto zákona. Ak niektoré otázky nemožno riešiť podľa týchto ustanovení, riešia sa podľa predpisov občianskeho práva. Ak ich nemožno riešiť ani podľa týchto predpisov, posúdia sa podľa obchodných zvyklostí, a ak ich niet, podľa zásad, na ktorých spočíva tento zákon. 18. Podľa § 266 OBZ, (1) Prejav vôle sa vykladá podľa úmyslu konajúcej osoby, ak tento úmysel bol strane, ktorej je prejav vôle určený, známy alebo jej musel byť známy. (2) V prípadoch, keď prejav vôle nemožno vyložiť podľa odseku 1, vykladá sa prejav vôle podľa významu, ktorý by mu spravidla prikladala osoba v postavení osoby, ktorej bol prejav vôle určený. Výrazy používané v obchodnom styku sa vykladajú podľa významu, ktorý sa im spravidla v tomto styku prikladá. (3) Pri výklade vôle podľa odsekov 1 a 2 sa vezme náležitý zreteľ na všetky okolnosti súvisiace s prejavom vôle, včítane rokovania o uzavretí zmluvy a praxe, ktorú strany medzi sebou zaviedli, ako aj následného správania strán, pokiaľ to pripúšťa povaha vecí. 19. Podľa § 323 ods. 1 OBZ, ak niekto písomne uzná svoj určitý záväzok, predpokladá sa, že v uznanom rozsahu tento záväzok trvá v čase uznania. Tieto účinky nastávajú aj v prípade, keď pohľadávka veriteľa bola v čase uznania už premlčaná. 20. Podľa § 407 ods. 3 OBZ, ak dlžník plní čiastočne svoj záväzok, má toto plnenie účinky uznania zvyšku dlhu, ak možno usudzovať na to, že plnením dlžník uznáva aj zvyšok záväzku. 21. Podľa § 610 OBZ, zmluvou o preprave veci sa dopravca zaväzuje odosielateľovi, že prepraví vec (zásielku) z určitého miesta (miesto odoslania) do určitého iného miesta (miesto určenia), a odosielateľ sa zaväzuje zaplatiť mu odplatu (prepravné). 22. Podľa § 625 ods. 1 OBZ, dopravcovi prislúcha dohodnutá odplata, alebo ak nebola dohodnutá, odplata obvyklá v čase uzavretia zmluvy s prihliadnutím na obsah záväzku dopravcu. 23. Podľa § 625 ods. 2 OBZ, dopravcovi vzniká nárok na prepravné po vykonaní prepravy do miesta určenia, ak zmluva neurčuje za rozhodnú inú dobu. 24. Podľa čl. 17 CSP, súd postupuje v konaní tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá, predchádza zbytočným prieťahom, koná hospodárne a bez zbytočného a neprimeraného zaťažovania strán sporu a iných osôb. 25. Podľa § 185 ods. 1 CSP, súd rozhodne, ktoré z navrhnutých dôkazov vykoná. 26. Podľa § 191 CSP, dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo počas konania najavo. Vierohodnosť každého vykonaného dôkazu môže byť spochybnená, ak zákon neustanovuje inak. 27. Podľa § 220 ods. 2 CSP, v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa žalobca domáhal, aké skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku použil, ako sa vo veci vyjadril žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany použil. Súd jasne a výstižne vysvetlí, ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil, prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax. Súd dbá, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. 28. Podľa § 387 ods. 1 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. 29. Podľa § 387 ods. 2 CSP ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. 30. Odvolací súd sa v zmysle § 387 ods. 2 CSP stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia Okresného súdu Bratislava II č.k. 25Cb/86/2014-221 zo dňa 4.12.2018, pretože vykazuje známky vecnej správnosti. V odvolaní žalovaný neargumentuje žiadnymi skutočnosťami a dôkazmi, ktoré by mali za následok zrušenie daného rozhodnutia. Z konania pred súdom prvej inštancie i odvolacím súdom iný, než napadnutým rozsudkom vyslovený právny záver nevyplýva a v odvolaní uvedené argumenty nie sú spôsobilé privodiť iné právne hodnotenie stavu veci. Na zdôraznenie správnosti napádaného rozhodnutia uvádza odvolací súd nasledovné: 31. Predmetom konania je nárok žalobcu na zaplatenie sumy 4.800 Eur s príslušenstvom titulom nezaplatenia splatných faktúr č. XXVFXXX s dátumom splatnosti 10.02.2010 a č. XXVFXXX s dátumom splatnosti 05.02.2010, ktorými žalobca vyúčtoval žalovanému cenu za poskytnutie prepravných výkonov. Súd prvej inštancie po zrušení rozhodnutia a vrátení veci na ďalšie konanie uznesením Krajského súdu v Bratislave č.k. 4Cob/78/2017-194 zo dňa 23.08.2018 v časti II. a III. výroku (výrok I. ktorým súd prvej inštancie konanie v časti o zaplatenie istiny v sume 1.500 Eur zastavil odvolací súd potvrdil a tento nadobudol právoplatnosť), po opätovnom posúdení nároku žalobcu žalobe vyhovel a žalovaného zaviazal zaplatiť žalobcovi sumu 4.800 Eur s príslušenstvom a zároveň žalobcovi priznal proti žalovanému náhradu trov konania v plnom rozsahu, keď dospel k záveru, že žalobcom uplatnený nárok je skutkovo i právne v celom rozsahu opodstatnený. Žalovaný v odvolaní namietal, že súd prvej inštancie nevykonal navrhované dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností výsluchom konateľa žalovaného a svedka Z. A. a zároveň nedostatočne odôvodnil zamietnutie týchto návrhov žalovaného na vykonanie dokazovania. Namietal záver súdu prvej inštancie, že čiastočným plnením prostredníctvom 22 faktúr žalovaný prejavil svoju vôľu a uznal aj zvyšok záväzku a namietal tiež skutkové zistenie súdu, že žalovaný akceptoval fakturované pracovné výkony, čím došlo k dohode o cene prepravy. Poukázal na to, že ochota riešiť vec zmierom a poskytnutím plnenia v splátkach nie je dôkazom o uzatvorení zmluvy medzi zmluvnými stranami pred vznikom záväzku žalovaného a rovnako nemôže byť ani dôkazom o jej obsahu a taktiež žalobcom predložené emailové správy nemajú náležitosti právneho úkonu uznania záväzku. Okrem toho namietal nedostatočné odôvodnenie napadnutého rozsudku. 32. Odvolací súd už v uznesení č.k. 4Cob/78/2017-194 zo dňa 23.08.2018, ktorým rozsudok Okresného súdu Bratislava II č.k. 25Cb/86/2014-171 zo dňa 25.10.2016 v časti I. výroku potvrdil a v časti II. a III. výroku zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie, uviedol, že podstatou inštitútu uznania záväzku je, že uznanie záväzku urobené spôsobom požadovaným zákonom zakladá vyvrátiteľnú právnu domnienku, že záväzok v uznanom rozsahu v čase uznania trval. Tým sa v spore posilňuje procesná pozícia veriteľa, keďže nemusí dokazovať vznik záväzku ani jeho trvanie v čase, kedy k uznaniu došlo. Naopak, je na dlžníkovi, ktorý namieta, že záväzok nevznikol, že bol splatený alebo zanikol inak, aby svoje tvrdenie preukázal. Uznaním záväzku teda prechádza dôkazné bremeno z veriteľa na dlžníka. Žalobca pre žalovaného vykonal prepravu tovaru, na základe ktorej mu vystavil faktúry č. XXVFXXX v sume 22.649,28 Eur a č. XXVFXXX v sume 10.524,79 Eur. V konaní nebolo sporné, že žalovaný faktúry žalobcovi čiastočne plnil prostredníctvom 22 splátok. Vzhľadom na uvedené súd prvej inštancie správne aplikoval ustanovenie § 407 ods. 3 Obchodného zákonníka, v zmysle ktorého má takéto čiastočné plnenie účinky uznania zvyšku dlhu a to s ohľadom na ďalšie okolnosti posudzovaného prípadu. Úmysel žalovaného uznať záväzok potvrdzuje aj emailová komunikácia medzi sporovými stranami. V e-maile zo dňa 29.10.2012 žalovaný uviedol, že rozdelí čiastku na štyri platby po 4.200 Eur november 2012 - február 2013, týmto emailom žalovaný odpovedal na email žalobcu zo dňa 26.10.2012, ktorým mu žalobca opätovne uviedol dlžnú čiastku 16.800 Eur, a to za faktúru č. XXVFXXX splatnú 10.02.2010 vo výške 10.500 Eur a faktúru č. XXVFXXX splatnú 05.02.2010 vo výške 6.300 Eur. Odvolací súd v tejto súvislosti dáva do pozornosti uznesenie Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 32 Odo 929/2005 zo dňa 29.05.2007, podľa ktorého „Pokiaľ dlžník žiada veriteľa o uznanie splátkového kalendára ku konkrétnej faktúre v plnej výške, táto listina predstavuje uznanie záväzku v zmysle § 323 OBZ, a to vzhľadom na výkladové pravidlá ustanovené v § 266 ods. 1 OBZ, podľa ktorého sa prejav vôle vykladá podľa úmyslu konajúcej osoby. Z úmyslu dlžníka uhradiť celú dlžnú sumu formou mesačných splátok potom jednoznačne vyplýva, že súčasne túto sumu uznáva, keďže chce dosiahnuť účinok spočívajúci v uhradení celej dlžnej sumy“ Zároveň je potrebné brať do úvahy konanie žalovaného, ktorý pred podaním žaloby žiadnym spôsobom nespochybňoval rozsah a cenu žalobcom poskytnutého plnenia, naopak v zmysle emailu zo dňa 29.10.2012 žalobcovi mienil plniť dlžnú čiastku v štyroch platbách po 4.200 Eur a v e-maile zo dňa 09.06.2014 zaslal žalobcovi návrh Dohody o urovnaní. 33. Okrem toho odvolací súd sa stotožnil i s právnym názorom súdu prvej inštancie, podľa ktorého žalobca svoj nárok preukázal aj prostredníctvom denných záznamov o výkone vozidla, z ktorých vyplýva presný rozsah poskytnutých prepravných výkonov a emailových správ medzi sporovými stranami, z ktorých zreteľne vyplýva, že žalovaný vedel o predmetnom záväzku voči žalobcovi a prisľúbil jeho plnenie. Z e-mailových správ mal súd prvej inštancie za preukázané, že žalovaný nerozporoval množstvo prepravných výkonov poskytnutých žalobcom a ani odplatu za prepravu vyčíslenú v predmetných faktúrach, keďže sám navrhol žalobcovi splnenie záväzku prostredníctvom splátok. Je potom správny záver konajúceho súdu, že vzhľadom k tomu, že žalobca si svoju zmluvnú povinnosť vykonať prepravu pre žalovaného riadne splnil, vzniklo mu právo na zaplatenie odplaty v zmysle vystavených faktúr. Súd prvej inštancie odôvodnil i svoj právny záver o nedôvodnosti a účelovej snahe vyhnúť sa plneniu svojho splatného záväzku vo vzťahu k tvrdeniam žalovaného, že fakturovaná cena prepravy podľa predmetných faktúr nezodpovedá dohode zmluvných strán o vykonaní prepravy, ani samotnej vykonanej preprave. Konajúci súd v tomto smere poukázal na denné záznamy o výkone vozidla (čl. 51 až 60 za výkony vyúčtované faktúrou č. XXVFXXX a čl. 64 až 67 za výkony vyúčtované faktúrou č. XXVFXXX) potvrdené žalovaným, ktoré jednoznačne preukazujú vznik jednotlivých zmlúv o preprave a zároveň aj rozsah poskytnutých prepravných výkonov konkrétnym vozidlom. Zo zaužívanej praxe, ktorú strany medzi sebou zaviedli, ako aj následného správania žalovaného, ktorý realizoval úhrady bez akýchkoľvek výhrad (tieto prvýkrát vzniesol až v podanom odpore), mal súd prvej inštancie preukázanú aj dohodu o cene za vykonanú prepravu, pričom poukázal na faktúry č. XXVFXXX na sumu 1.894,35 EUR (denné záznamy čl. 70), č. XXVFXXX na sumu 16.968,87 EUR (denné záznamy čl. 74 až 84), č. XXVFXXX na sumu 9.008,73 EUR (denné záznamy čl. 88 až 93) a č. XXVFXXX na sumu 8.195,13 EUR (denné záznamy čl. 97 až 102), ktoré žalovaný bez námietky uhradil. Na základe uvedeného odvolací súd ustálil, že súd prvej inštancie dôvodne usudzoval, že žalovaný v plnom rozsahu akceptoval fakturované výkony, čím došlo k dohode o cene prepravy. 34. Za nedôvodnú odvolací súd považoval námietku žalovaného, že súd prvej inštancie nevykonal navrhované dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností výsluchom konateľa žalovaného a svedka Z. A. a zároveň nedostatočne odôvodnil zamietnutie týchto návrhov žalovaného na vykonanie dokazovania. Podľa názoru odvolacieho súdu súd prvej inštancie sa po zrušení rozhodnutia a vrátení veci na ďalšie konanie uznesením Krajského súdu v Bratislave č.k. 4Cob/78/2017-194 zo dňa 23.08.2018 zaoberal navrhnutými dôkazmi a v bode 24. odôvodnenia napadnutého rozhodnutia dostatočným spôsobom uviedol z akých dôvodov návrh žalovaného na doplnenie dokazovania výsluchom konateľa žalovaného a svedka Z. A. na pojednávaní dňa 04.11.2018 zamietol. Vo vzťahu k žalovaným navrhovanému výsluchu konateľa žalovaného odvolací súd poukazuje aj na rozsudok Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 32 Odo 1160/2003 zo dňa 26.08.2004, v ktorom uviedol „V žiadnom prípade však nemožno za situácie platného uznania záväzku robiť záver, že oprávnený veriteľ neuniesol, pokiaľ ide o skutočnosť, ktorej svedčí vyvrátiteľná právne domnienka, dôkazné bremeno, a to ani vtedy, ak povinný (dlžník) popiera takúto skutočnosť negatívnymi tvrdeniami.“ Odvolací súd ďalej poukazuje na skutočnosť, že žalovaný vo svojom podaní zo dňa 25.10.2016 okrem iného navrhol doplniť dokazovanie výsluchom svedka Z. A. k sporným skutočnostiam, pretože tento mal podpísať žalobcovi ním predložené denné záznamy o výkone vozidla, t.j. potvrdzovať správnosť fakturovanej prepravy. Žalovaný však neuviedol aké skutočnosti majú byť výpoveďou tohto svedka preukázané a rovnako neposkytol súdu vlastné skutkové tvrdenia o tom, aké konkrétne malo byť podľa neho cena a množstvo prepravy. Okrem toho žalovaný v podaní zo dňa 25.10.2016 uviedol „Účasť svedka, ktorého navrhujeme v konaní vypočuť zabezpečíme na najbližšie nariadenom pojednávaní.“ Napriek tomu, po zrušení rozhodnutia odvolacím súdom a vrátení veci na ďalšie konanie žalovaný na pojednávaní dňa 04.12.2018 účasť svedka Z. A. nezabezpečil. Odvolací súd preto prisvedčil žalobcovi, že žalovaný nepostupoval v súlade s ustanovením § 197 ods. 1 CSP. Odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje aj na ustanovenie § 185 ods. 1 CSP, podľa ktorého súd rozhodne, ktoré z navrhnutých dôkazov vykoná. Podľa čl. 17 CSP, súd postupuje v konaní tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá, predchádza zbytočným prieťahom, koná hospodárne a bez zbytočného a neprimeraného zaťažovania strán sporu a iných osôb. Podľa názoru odvolacieho súdu, súd prvej inštancie uvedeným procesným postupom žiadnym spôsobom nepochybil, pretože nebol povinný vykonať všetky navrhované dôkazy a zároveň v zmysle § 220 ods. 2 CSP v bode 24. odôvodnenia napadnutého rozsudku vysvetlil za akých dôvodov zamietol tieto návrhy žalovaného na vykonanie dokazovania. Skutkový stav bol v danom prípade dostatočným spôsobom zistený na to, aby mohol súd vo veci rozhodnúť. Uvedenú námietku žalovaného preto odvolací súd vyhodnotil ako nedôvodnú. Odvolací súd sa nestotožnil ani s námietkou žalovaného ohľadne nedostatočného odôvodnenia napadnutého rozsudku. Podľa názoru odvolacieho súdu z odôvodnenia napadnutého rozsudku vyplýva, že súd prihliadal na argumentáciu žalobcu i žalovaného, v odôvodnení rozhodnutia sa vysporiadal s podstatnými a pre rozhodnutie relevantnými argumentmi sporových strán a svoje rozhodnutie dostatočným spôsobom odôvodnil v súlade s ustanovením § 220 ods. 2 CSP. 35. Na záver považuje odvolací súd za potrebné doplniť, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní nemá odpovedať na každú námietku alebo argument v opravnom konaní, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní (uznesenie Najvyššieho súdu SR zo 16.11.2011, sp. zn. 6 Cdo 145/2011). 36. Odvolací súd s ohľadom na vyššie uvedené napadnutý rozsudok Okresného súdu Bratislava II č.k. 25Cb/86/2014-221 zo dňa 4.12.2018 v zmysle § 387 ods. 2 CSP potvrdil ako vecne správny. 37. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté v súlade s § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 1 CSP tak, že žalobca má voči žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania. 38. O výške náhrady trov konania rozhodne zmysle § 262 ods. 2 CSP súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. 39. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu je prípustné podať dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).